Udělejme si radost! I. Mezinárodní festival uměleckých projevů lidí s mentálním postižením Bratislava 28. leden 2006

Transkrypt

1 I. Medzinárodný festival umeleckých prejavov ľudí s mentálnym postihnutím Bratislava 28. január 2006 Udělejme si radost! I. Mezinárodní festival uměleckých projevů lidí s mentálním postižením Bratislava 28. leden 2006 Sprawmy sobie radość! I. Międzynarodowy Festiwal Przejawień Artystycznych Osób z Niepełnosprawnością Intelektualną Bratysława 28. styczeń 2006 organizátori Spoločnosť Downovho syndrómu na Slovensku Časopis Slnečnica Slovenský rozhlas, Bratislava Katedra liečebnej pedagogiky PdF UK Bratislava Ateliér D&D, Bratislava

2 Sledujem Vaše obdivuhodné snahy dosiahnuť vyššie méty, v tomto prípade aj v umení. Držím palce, mám Vás rada. prof. PhDr. IVETA RADIČOVÁ, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá prevzala záštitu nad festivalom Urobme si radosť! Veľmi sa na Vás teším! Mgr. ADELA BANÁŠOVÁ, moderátorka Vášho podujatia Urobme si radosť! Ktokoľvek prijme (Biblia) Je prirodzené, že o naše deti s postihnutím sa najviac staráme my rodičia. Dostali sme na to mandát už v okamihu ich príchodu na tento svet. Kto iný by to robil? Chcem ale obrátiť pozornosť na tých, ktorí hádam ani nemajú podobnú osobnú skúsenosť, napriek tomu nám pomáhajú účinne a bez veľkých slov. Nemuseli by, ale robia to. Naši maličkí Vám za nás ďakujú. PharmDr. ANNA KOPECKÁ, šéfredaktorka PLUS 21, Praha MIŠKA DANIELOVÁ (14, MP), ŠZŠ Karpatská 1, Bratislava: Portrét princeznej 2

3 Divadlo HÁJENKA, Krkonoše generální partner Společnost Marco Pólo & Den-mark při Klubu rodičů a přátel dětí s Downovým syndromem Praha Vzpomínka na Afriku, český muzikál Tvého srdce o zrade, nenávisti, toleranci a svobodě, o lásce divokého náčelníka Zulů k nepřátelské, krásné Deni scénář, texty písní a scéna: Marek Švihovec (DMO), Hostivice u Prahy, spoluscénář, režie, hudba, choreografie a kostýmy: Štěpánka Lišková, Plzeň CD The world of music Africa, Hallmark, 1995 (série World music angl.) hvězdy: Denisa Střihavková (DS), Praha, Marek Švihovec (DMO), Hostivice u Prahy, Veronika Luňáčková (DS), Jeseník, Iveta Kopecká, Míša Bednář (DS), Adam Tetaur, Katka Krobová, Sandra Dušilová (DS), Kačka Pavelková (DS), Venda Svoboda (DS), Terezka Houšková (DS), Vojta Kratochvíl, Evka Kopecká (DS), Láďa Surma (DS), Míša Kulhánek (DS), Lukáš Dvořák (DS), Fanda Doležal (TS), Magda Vaňková (DS), Míša Melzerová (DS), Hanka Hamalčíková (DS), Jitka Urbanová (DS), Peetjie Engelsová (DS) a sbor sourozenců s instrumentálním World of Music Kristýna Kratochvílová, Anička Kopecká, Lucka Březinová, Anežka Tošovská, Bára Tetaurová, Kristýna Doležalová, Martin Surma, Vendula Konečná, Štěpánka Lišková a mnoho dalších. Světová premiéra na chatě Hájenka v Krkonoších a druhá u táboráku před chatou na druhý den Ako sa zrodil muzikálik alebo Stáva sa aj nemožné Hájenka, to sa šplháte po krkolomnej cestičke niekam až k horským vrcholkom Krkonôš. V dvoch drevom obložených objektoch sa tu dvakrát ročne odohráva niečo osobitné a neopakovateľné. Sem prichádzajú rodičia či starí rodičia s deťmi s Downovým syndrómom a ich súrodencami. Za nimi putujú lektori liečitelia tela aj duše s pevnou vierou, že rodinám v ich neľahkom životnom údele výrazne pomôžu. Letná Hájenka 2005 prežila skutočne potterovský týždeň. Všetky deti sa stali súčasťou Veľkej hry. So svojimi indexami navštevovali jednotlivých pánov profesorov, aby po vydarenom splnení daných úloh získali ďalšie bodíky pre svoje fakulty Zmijozel, Nebelvír..., teda po slovensky Slizolin, Chrabromil, atď. Z tajuplnej miestnosti Čarodejníctva (muzikoterapia) sa po celý týždeň ozývalo rôzne cinkanie, štrngotanie (po česky chřestění), búchanie aj kvílenie. Zvuky nadobúdali postupne tvar, organizovali sa v podobe piesní, stávali sa podmaľbou drobných dramatických príbehov. Po večernom programe sa v rukách usilovných študentov (s DS) a ich profesorky začal ďubať námet na záverečné spoločné vystúpenie. Profesorka čarodejníctva McGonagallová (teda Štěpánka) dodala svoje hudobné skúsenosti z oblasti hudby mimoeurópskej, študenti (Marek a Denisa) sa zaoberali predovšetkým literárnou kostrou afrického príbehu. Tak sa postupne zrodil celkom pôvodný scenár Vzpomínka na Afriku. Čo bolo prvým popudom? Hádam pieseň Banuwa alebo samy etnické nástroje, čo podnietili tvorivé schopnosti študentov. Stalo sa nemožné. Na počiatku bola hudba, slovo sa pridalo a ruka v ruke spolupodieľalo na vytvorení hudobno dramatického útvaru. Hlavným mottom príbehu je Láska. Blížilo sa záverečné vystúpenie. Po výdatnom daždi a búrke (orchester detí s DS a súrodencov) sa rodí oheň a s ním aj improvizovaný tanec Mariho, náčelníka kmeňa Zulov (Marek). Červená šatka symbolicky dokresľuje atmosféru ohňového tanca. Náčelník zvoláva kmeň ku spoločnému rituálu (pieseň Banuwa Neplač, děvče; tanec okolo ohňa s africkými tanečnými prvkami). Na melódiu Banuwy zaznie aj autorský text náčelníka (/My jsme ti Zulové, tančíme jen, vzýváme dnešní noc, zítřejší den. Vypravěč vypráví příběh vám všem, jak Zulové uctívají svou rodnou zem/). Pokojný rituál ohňa však náhle prerušuje vpád útočných Kakov. Postupujú výhražne v lineárnych radách bojového tanca. Schyľuje sa k boju. Vtom však náčelník zbadá medzi Kakmi svoju milú, dievčinu Deni (Denisu). Boj je zažehnaný. Oba kmene zasadnú na rituál zmierenia. Spájajú sa v africkej polyrytmike (viac rytmických vrstiev súčasne) hrkaním, štrngotaním, bubnovaním. Všetci spoločne spievajú africkú a českú Banuwu. Rozprávač dokončuje príbeh: A tak skončil příběh jedné africké noci. Začíná svítat... Reprodukovaná africká hudba, improvizovaný tanec Deni a náčelníka, symbolizujúci vzťah medzi mladými ľuďmi, sú poslednou bodkou za celým príbehom. Téma sa premieta do reality (obaja autori sú partnermi aj v osobnom živote). Zdá sa vám to neskutočné? Ale to sa predsa pri čarovaní stáva! Muzikál sa pre veľký úspech opakuje znova na ďalší deň. Zapája sa doň ešte viac študentov (s DS i ich súrodencov). Rodičia vyzerajú spokojne. Nasleduje celotáborová olympiáda, záverečná akadémia s vyhodnotením výsledkov týždenných aktivít jednotlivých fakúlt a večerná spoločná distokéka. Za zvukov gitár, bubnov, štrngotadiel sa uzatvára jeden letný príbeh stretnutia ľudí. Profesorka si balí kufre a odchádza s pocitom dobre vykonanej práce. Jej hlavou sa však dodnes roja myšlienky, čo asi prinesie budúci čarodejnícky rok. Ďakujem hájenskému tímu a všetkým, ktorí sa spolupodieľali na realizácii predstavenia. Mgr. ŠTĚPÁNKA LIŠKOVÁ, muzikoterapeutka, Plzeň Tanečné šialenstvo v strede šamanka a čarodejnica (Štěpánka) kontra náčelník a autor (Marek) strhli ostatné šamančatá. 3

4 A keď príde láska ktorá príliš bolí a jej srdce bije proti našej vôli vrátime jej zvyšky do nebeskej výšky v malých kvapkách soli... že sme tu tiež boli... Zikkurat ako domček z karát? Skladáme kocky, jednu k druhej, jednu na druhú. Práca s postihnutými ľuďmi je taká. Niečo sa udrží, niečo zosype. A treba začínať znova. Čo je zbytočné? Tí, čo boli zajatcami v Babylone, vtedy najväčšom meste starovekého sveta, škodoradostne považovali stavbu zikkuratu, na ktorej museli pracovať, za už vopred odsúdenú na zánik. Radovali sa z nezdaru úsilia. Hoci mala byť znakom povznesenia. Hore, kamsi do výšky. Aj v Biblii vymysleli synonymum pre Bábel (Babylon), že sa rovná zmätku, chaosu, motanici, neporiadku, motanine. Že Boh si vraj neželá rôznorodosť ľudstva, chce iba jeden národ Opak demokracie. Prečo nie? Keď človek s mentálnym postihnutím sa objaví v tanci alebo pri piesni, na javisku, pri písaní veršov alebo maľovaní, často je pre niekoho ako medveď na ľade. Niekomu sa zdá, že sa kláti, že má priveľkú hlavu. Kdeže ladnosť alebo ľahkosť! Kladie nohy ako E. T., ktorý darmo môže byť posolstvom iného, možno vyššieho zmyslu, keď máme tendenciu ho iba ak skúmať, no nie doceniť. Tolerancia, empatia, rovnaká šanca neznáme pojmy. Len motáci, babráci, ktorých treba radšej ukryť pred svetom. Keď taký človek prehovorí, nie je ho ani rozumieť. Nevieme, či došiel z Bábelu, čiže nám blábolí, bľaboce a brble, alebo vlastne ničomu nerozumie. Stačí si však jeho verše, maľby, kroky aj hlas prečítať či vypočuť inými očami, srdcom! Dosť často zisťujeme, že cíti presne. Cíti majestátne, stavba v ňom sa nerúca. Je vari menej, keď ľudia stavali zikkurat nie zo skalných kvádrov, ktoré by stáli naveky, ale zo sušených tehál, ktoré neodolali času, ani púšti? Je menej, keď ho stavali z hliny, ktorá sa rozmrvila a odplavila? (A napokon ( ) ERIK ONDREJIČKA bola na vznik človeka vhodná i pridobrá!) Tá pôda nevydržala nároky, ktoré sa na ňu kládli, civilizácia na nej zdanlivo zanikla. Ostali líšky, púštne sovy a piesok. Musela sa objaviť na inom mieste a začínať na holom, znovu. Z toho potom grécke mýty vymysleli jeden z najhorších trestov pre človeka Sizyfove muky. Zbytočnosť námahy. Donekonečna opakovať, čo sa vlastne nedá a nikdy nepodarí. Opak úspechu? To by bolo strašné, takto si uvedomiť, že všetko je márnosť nad márnosť. Ani láska, ani spolupatričnosť, ani porozumenie, ani snaženie, ani zadosťučinenie. Zo všetkého je Bábel. Že keď sa odrazu zobudíme, nemáme, ani čo by zostalo medzi prstami. Bol spisovateľ, ktorý vyhlásil, že Sizyfos nenarieka, keď pochopí, že jeho práca myšky v kolese alebo koňa koldokola za gápľom má zmysel! A on vtedy naberá dych a teší sa, nahlas! Pochopiteľne, blázon. To oni sa radujú iba z toho, že sú, že môžu len jesť, len hrať sa, tancovať, dotýkať, iba terigať sa niekam. Len byť. Pri tom ostaňme. Ako Hamlet. Považovali ho tiež za blázna, preto, že sa mu za podmienok, aké nastali, už tešiť nedalo. Len napodobovať motaninu, nonsens. A osud, ktorý sa pravdepodobne neskončí dobre. Vzbúril sa proti obludným vzťahom ľudí. A zdvihol výzvu zodpovednosti pre ďalších. Skladáme kocky, jednu k druhej, jednu na druhú. Zrúti sa nám stavba, budeme na posmech? Pre tých, čo majú len úškrn, určite. Kým nenaberieme dych! Niečo sa udrží, niečo zosype. Unifikovaný jazyk a vymedzená línia názoru sú nám však priúzke! PhDr. DAMIAN VIZÁR, šéfredaktor Slnečnice, dramaturg medzinárodného festivalu Urobme si radosť! ELIŠKA ORIHELOVÁ (8, DS) ŠZŠI a PŠ Žilinská 51, Piešťany: Strašidlá 4

5 SŁONECZNY TEATR, Białystok (SLNEČNÉ DIVADLO, Bielostok Poľsko) AKTYWNI, Stowarzyszenie Wspierania Aktywności Niepełnosprawnych Intelektualnie, Białystok (AKTÍVNI, Združenie pre povzbudenie tvorivosti ľudí s mentálnym postihnutím, Bielostok) plus Stowarzyszenie PROMYCZEK NADZIEI, Soleczniki Litwa (plus Združenie ISKIERKA NÁDEJE, Soleczniki Litva) Głos przyjaźni, etiuda teatru ruchu (Hlas spriatelenia, etuda pohybového divadla), teatr ruchu jako rehabilitacja osób niepełnosprawnych choreografia, reżyseria: Anna Żeszko Majewska, muzyka: Agnieszka Gil Rynkiewicz, scena: Ludmiła Bogalska, kierownik (organizačná vedúca): Anna Gawryluk gwiazdy z Polski: Dominika Piskor (13, MP), Bożenka Ołdziejewska (12, MP), Patrycja Buczyńska (10, DMO), Emilka Pletniewska (10, DS), Małgosia Jabłońska (7, DS), Kasia Podstawka (8, DMO), Iga Badura (10, MP), Kamil Demianuk (9, DS). gwiazdy z Litwy: Marina Kolesniowa (13, MP), Justyna Bartaszewicz (13, MP), Jowita Szulc (12, MP), Edek Karczewski (12, MP), Darek (12, DS). Na čele sprievodu, manifestujúceho za zrnovnoprávnenie postihnutých kráča na chodúľoch ako anjel sama režisérka súboru Anna Żeszko-Majewska. Od dielní po Slnečné divadlo Detské a mládežnícke divadlo prináša potešenie. Priateľstvá v kolektíve. Práca na sebe. Publikum. Potlesky. Divadlo je terapia. Zároveň zážitok pre seba aj darček pre ľudí. S tým všetkým sa stretávam, ako tvorím divadlo s postihnutými deťmi. Tieto stretnutia sú nasýtené množstvom dojmov. Umelecká činnosť umožňuje, aby deti nás prekvapili svojskou schopnosťou, bezprostrednosťou i nápadmi. Napriek veľa obmedzeniam nechcú byť horšie, chcú byť dobré v tom, čo robia, chcú sa páčiť, získavať úspech, a nadovšetko mať svoje vlastné miesto. To všetko prospešne vygradovalo v myšlienke na divadlo, najprv len pre deti s postihnutím, v budúcnosti potom aj integračné. Postavila som si otázku, ako umožniť hendikepovanému dieťaťu zjaviť sa na scéne, aby nepredvádzalo najmä svoju menejcennosť, ale aby presvedčilo tým, čo vytvára, stelesňuje, spieva a vyslovuje. Preto malý herec nášho Slnečného divadla na javisku neprehovorí, aby nenarúšal zmysel svojej výpovede, ale uviedol ho do pohybu a vyjadril ho celým svojím telom. Zdzisław Górski, tvorca a režisér pouličného Divadla snov (Teatr Snów) v Gdansku stále opakoval, že najdôležitejšie u herca je zahryznutie sa do každodennej práce na postave. Myslel na svojich dospelých hercov, ale to isté platí o tvorivosti týchto malých. Deti chcú tráviť čas spolu, chcú, aby sa s nimi zaoberalo vážne, sú rady, keď si scénky môžu vytvárať samy, vymýšľať etudy a túžiť po vystúpeniach. Slnečné divadlo (Słoneczny Teatr) má nasledujúce predsavzatia: dať dieťaťu pocit vlastného miesta v kolektíve, naučiť ho piplavej robote, zhodnotiť a odmeniť nápady, spoluvytvárať diela celého kolektívu, počas ktorých jeden herec podopiera druhého. Keď sme už vedeli, ja a kolegyňa hudobníčka, že na čo sa budeme zameriavať, začali sme raz za týždeň prichádzať do Klubu Zenit v jednej štvrti Bielostoku. Naše divadlo mali tvoriť deti z celého mesta. Malo to byť také divadlo, ktoré sa pre zdravé deti nachádza v každom meste, v mnohých Domoch kultúry. Plánovali sme zavolať skupinu, ktorá sa bude stretávať, lebo tak chce a má vzťah k tomu, čo robí, lebo je to pomimo školských povinností a navyše v peknom, priaznivom prostredí. Na prvú hodinu prišli dve dievčatká, vlastne na druhú, lebo na tú prvú nedošiel nik. V nasledujúci deň sme mali službu a nezaoberali sme sa tým, kto príde. Sedeli s nami dve panie a dievčatko čítajúce knižočku. Pomyslela som si, že táto nie je naša, sadla som si vedľa nej a zistila, že číta hore nohami. Teraz už viem, že to bola naša Małgosia. Tak sa to začalo. Od februára do Inscenácia Slnečného divadla s názvom Hlas spriatelenia vyjadruje myšlienku, že divadlo pohybu chce byť rehabilitáciou ľudí s mentálnym postihnutím. konca júna roku 2005 sa stretávame na dielňach regulárne každý týždeň. Deti si zvykli na seba, aj na nás. Spoznali rôzne názvy zviazané s divadlom, ochotne vykonávali cvičenia. Až prišli prázdniny. Naplánovali sme divadelnú dielňu mimo Bielostoku, až v Hodyszewe, v stredisku Otčina (Ojczyzna), oblasť Pallotynów. Mali tam cestovať deti s piatimi opatrovníkmi. Rodičia to prežívali rôzne. Jedni váhali, druhí vyriekli svoje kategorické nie, no a ďalší nehovorili nič. Napokon všetky deti šli. Pricestovala tiež päťka účastníkov z Litvy. Pracovali sme a oddychovali vyše sedem dní. Každý deň prevládali divadelné zadania, väčšinu z nich sme uskutočňovali ja a Agnieżka Gil-Rynkiewicz hudobníčka. Pozvali sme tiež kolegyňu zo Základnej školy č. 17 v Bielostoku Dorotu Gałan, aby aj ona zoznámila deti so svojimi metódami práce. Doplnkovo naši malí pracovali s Annou Gawryluk v oblasti logopédie a Ludmiłou Bogalskou v oblasti výtvarnej tvorby. Tak po siedmich dňoch vznikla spoločná inscenácia Hlas spriatelenia (Głos przyjaźni). Deti si vymysleli titul samy počas nácviku jednej zo skúšok. A v zápale lízania zmrzliny počas slnečného dňa vymysleli názov súboru. Dielňa a spoločný cieľ umožnili integrovať sa deťom z dvoch krajín, a už nikto nevnímal ich postihnutie. Tak sa to všetko začalo Dnes je nás viac: z Poľska Małgosia (naša malá maskotka, ktorá každú hereckú úlohu berie veľmi vážne); Emilka (poznali sme ju ako zakríknuté dievčatko, no počas dielní si získala naše srdcia veľkým smiechom); Patrycja (dnes povzbudzuje slabšie deti); Iga (každý deň je uzavretá do seba a má rada, keď ju poverujem dôležitými úlohami); Kasia (bojuje so svojím telom, no precízne vykonáva náročné pohyby); Dominika (málo hovorí, ale na scéne vie využiť telesný prejav, aby ukázala, čo chce); Bożenka (má stále veľa energie a krásny smiech); druhá Małgosia (je s nami krátko, ale rýchlo zapadla do kolektívu); Kamil (vie úchvatne napodobniť pštrosa); Mariusz (má rád precíznosť a takto predvádza aj svoje scénky dôkladne a uvážene); druhý Kamil (zjavil sa len nedávno a najviac sa mu páčia preteky po kolenách), z Litvy Darek (správa sa tak, akoby mu na ničom nezáležalo, ale keď príde jeho výstup, presne vie, čo má robiť); Justyna (prežíva všetky svoje cvičenia); Edek (ma veľa energie aj na rozdávanie); Jowita (veľmi rada si maľuje farbami tvár aj telo); Marina (pracuje rýchlo a všade je jej plno). Dúfam, že počas nasledujúcich dielní v Hodyszewe sa stretneme s ešte väčšou slnečnou skupinou. Mgr. ANNA ŻESZKO MAJEWSKA, divadelný inštruktor, Bielostok 5

6 Strhlo to lavínu ľudí Milí hostia, som naozaj rád, že po niekoľkomesačnom úsilí členov predsedníctva SDS, redakcie časopisu Slnečnica, pedagógov a študentov Pedagogickej fakulty UK v Bratislave Vás môžeme opäť privítať v priestoroch Slovenského rozhlasu.. Druhý ročník Urobme si radosť!, výstavy obrazov a prác detí s DS a ich kamarátov sa k vám vracia po piatich rokoch, po boku dvoch rozdielnych jubilantov už osemdesiatročného Slovenského rozhlasu, no s mladou, len desaťročnou Slnečnicou. Bez veľkej podpory Vás všetkých, ktorí ste poslali úžasné práce, veľkého množstva dobrovoľníkov, ktorí nám pomáhali počnúc výrobou obálok, rozvozom a zberom prác, výrobou paspárt a paspartovaním, cez porotcov, ktorí pri výbere diel na vernisáž mali veľmi ťažké rozhodovanie až po tvorcov slávnostného galavečera a samotných účinkujúcich, aby sme mohli nadviazať na úspešnosť prvého ročníka. Teší ma, že zopár nadšencov dokáže strhnúť kolektív, ba až lavínu ľudí, a to nielen na Slovensku, ale i zo zahraničia. Áno, do našej tvorivej súťaže sa zapojili prácami ľudia na jednej strane z Poľska a Litvy, na druhej strane z Česka. Dnes, keď sa k Vám prihováram som ani netušil, že to ešte nebude končiť iba vernisážou a galavečerom. Práve dnes to odštartujeme putovnými výstavami po celom Slovenku, kde 150 prác bude putovať z východoslovenskej Sniny cez dvanásť našich miest a Prahu zas späť do Bratislavy. Koncom roku 2006 plánujeme z vašich vybratých prác pripraviť kalendár aj pohľadnice. Úprimná vďaka za celý projekt patrí podpore Pedagogickej fakulty UK, Katedre liečebnej pedagogiky, úseku výtvarných prác pod vedením doc. PaedDr. Jaroslavy Šickovej Fabrici, akad. sochárky, Mgr. Romanovi Popelárovi, úseku literárnych prác pod vedením Ľubomíra Feldeka, doc. PaedDr. Kataríne Majzlanovej, Ing. Erikovi Ondrejičkovi, ďalej Mgr. Janke Farkašovej a jej študentom, redakčnej rade Slnečnice a jej šéfredaktorovi PhDr. Damianovi Vizárovi, členom predsedníctva SDS, zamestnancom a klientom Chránenej dielne Dúha vo Vranove nad Topľou. Ďalej ďakujeme najvrúcnejšie všetkým účinkujúcim, zo Slovenska i od našich susedov a v neposlednom rade sponzorom a darcom, ktorí sa veľkou mierou zaslúžili, aby sa celý projekt mohol realizovať. Želám Vám prekrásny umelecký zážitok! Ing. RÓBERT LEZO, predseda Spoločnosti Downovho syndrómu na Slovensku MAROŠ KALUŽA (5, DS) MDD 1, Dolný Kubín: To som ja 6

7 Folklórny súbor JAVORČEK Lubinská 5, Bratislava 1 Palicový tanec a Tancuj, tancuj (upravené ľudové tance) choreografia: Pavel Bútor, Jozef Burič, umelecká vedúca: Katarína Babčáková, predsedníčka občianskeho združenia FS Javorček: Nadežda Sadloňová, organizačný vedúci: Ján Škott hviezdy: Zuzka Dvořáková, Vilko Horváth, Elenka Kubicová, Vladko Javorský, Evička Mikácsyová, Ivan Mészáros, Simona Sadloňová, Silvo Pokorný, Silvia Stehová, Peter Tóth, Maťka Tokošová, Mirko Vagunda, Evička Vávrová (všetci s diagnózou DS, iba S. Sadloňová: Williamsov syndróm a I. Mészáros: DMO) spolu s 25-členným Folklórnym súborom LIPA, Račianska 143/a, Bratislava 3 Ľudia vstávali a aplaudovali Javorček vznikol roku 1992 pri DSS pre deti a dospelých, Javorinská 7/a v Bratislave. Stal sa nielen folklórnym telesom, ale aj súborom spoločenských tancov (ujala sa ho Oľga Rejholcová, dnes už nebohá). Je to nielen u nás doma, ale aj v Európe ojedinelý súbor zložený z mladých tanečníkov, spevákov a muzikantov s mentálnym postihnutím dnes vo veku zhruba od 25 do 40 rokov. Pracoval pod záštitou Kresťanskej ligy pre pomoc mentálne postihnutým na Slovensku, teraz pokračuje v činnosti ako občianske združenie. Moje prvé stretnutie s Javorčekom bolo roku 1994, keď som robil riaditeľa 40. medzinárodného folklórneho festivalu vo Východnej. Vtedy Javorček vytváral ešte symbiózu so súborom zdravých detí Bezanka. Môžem prezradiť, že v štábe festivalu mnohí na mňa vyvíjali určité tlaky, nedôverovali, či diváci na vrcholnom festivale môžu pozitívne prijať integrovaný program spoločného vystúpenia. Napokon sme ich zaradili do galaprogramu. A čo sa nestalo? Bolo slnečné počasie a amfiteáter preplnený. A odrazu ľudia vstávali, tlieskali Javorčeku a Bezanke do rytmu, aplaudovali tomuto prekrásnemu vzťahu dvoch rôznych, ale zároveň blízkych kolektívov! Potom to všetko nadobudlo rýchly spád. Hneď v nasledujúci rok sme iniciovali v Istropolise vianočný benefičný program Pokoj ľuďom dobrej vôle, čo už nadobudlo tradíciu, išli sme na Svetový folklórny festival do belgického Schotenu. Javorček začal natrvalo spolupracovať s naším väčším telesom FS Lipa. Odvtedy beriem vzťah k Javorčeku ako súčasť môjho ja. Kam sme došli, ľudia hneď pochopili manifestačnú prezentáciu integrovaného folklórneho programu zdravej a mentálne postihnutej populácie. Aj v tomto roku na 30. podroháčskych folklórnych slávnostiach v Zuberci, alebo nedávno v decembri v Belehrade. A má to veľký zmysel aj pre nás. Predtým sme boli izolovaní, nevnímali sme ľudí, ktorí sú inakší. Boli sme ľahostajní. Preto začiatky neboli ľahké, členovia nášho súboru Lipa mali tiež predsudky. A dnes? Vznikli také vzťahy, ktoré pomáhajú ľuďom súdržne prekonávať prekážky, ktoré im osud nadelil. Rodičia sú úzkostlivejší, viac nedôverčiví. No v skutočnosti je to presne naopak. Všetky zájazdy, ktoré sme spolu za desať rokov absolvovali, potvrdili, že ľudia, ktorí tancujú v FS Javorček, cítia s nami, zapájajú sa do všetkého, sú disciplinovaní, prívetiví a pri všetkých vystúpeniach aj nesmierne šťastní, nemajú nijaký pocit menejcennosti. Mgr. art. PAVEL BÚTOR, choreograf FS Lipa a FS Javorček, Bratislava SIMONA MAKÚCHOVÁ (DS) Barútova 967, Novoť, okres Námestovo: Brigitkina dušička Ručičky dovysoka a zaspievať si naplno, hoci len pre seba Javorček v skanzene v Zuberci (vpredu Peťo Tóth a Evička Mikácsyová). 7

8 Radostné Vianoce 2005! 1 Aj keď som do nadpisu dal slovo radostné, začnem o bolesti. Môj priateľ básnik Milan Rúfus napísal totiž veľmi peknú báseň, ktorá sa volá Bolesť a chcem, aby ste si ju prečítali. Toto je ona: Bolesť Sú stromy s bokom Kristovým, sú šľahy blesku. Z neveternej strany toho, čo neprichádza, iba náhle je a skrze bolesť nenáhlivo trvá. Takto udrie bič. Tak tragédia vypaľuje čísla na chrbty svojich. A že si pri tom bolesť prosí meno, pokrstíš si ju. Zuzanka. Rúfusova báseň zo zbierky Zvony (1968) má už pomaly 40 rokov, pomaly 40 rokov bude mať teda už aj dcéra Rúfusovcov Zuzanka. Zuzanka sa narodila s Downovým syndrómom (Pozn. redakcie: jej diagnóza je Detská mozgová obrna, ale to je z hľadiska zmyslu tohto textu irelevantné) a jej otca v prvej chvíli zabolelo, keď sa dozvedel, že Zuzanka sa narodila chorá, nuž preto napísal báseň Bolesť. Som však presvedčený, že po tých štyridsiatich rokoch, čo sa Milan Rúfus pozná so svojou dcérou Zuzankou a ona s ním, dnes by už asi nedal svojej básni názov Bolesť nahradil by ho názvom Radosť. Nevedno, prečo Boh niektorých svojich maličkých postihol mentálnym postihnutím ale isté je, že ich za údel, ktorý im dal niesť, aj odmenil. Odmenil ich radosťou tou, ktorú vedia sami prežívať, i tou, ktorú vedia šíriť. Neraz som bol u Rúfusovcov na návšteve a býval som svedkom i účastníkom tej radosti. Keď som venúval Zuzanke nejakú svoju knižku a keď som jej pri tej príležitosti niečo z nej nahlas prečítal, i ja som sa musel tešiť z toho, ako sa tešila ona. A, pravdaže, mal som a mám radosť aj z toho, že sa stala múzou rozprávkových kníh Milana Rúfusa, ktoré by bez nej a bez jej radostného očakávania pravdepodobne nikdy nevznikli. Vďaka Ti, Zuzanka, za tie krásne Milanove knihy! 2 Detí s Downovým syndrómom som stretol v živote viac, a tak som sa mohol presvedčiť, že ich schopnosť prežívať a rozdávať radosť nie je ojedinelá aj keď iste aj ony bývajú smutné, roztržité, nahnevané, môže ich veľmi bolieť srdce, ako to napísala Katarína Polášková v básni Priateľstvo, alebo môžu byť neuveriteľne zaťaté, ako to napísala Corinne Junod o svojom bratovi. No a čo? Veď rôzne nálady sa striedajú u každého človeka, aj u mňa. Ale aj tak verím, že u detí s Downovým syndrómom víťazí tá radosť. Keď jeden môj priateľ, básnik Ján Ondruš, býval v Ústave sociálnej starostlivosti v Olichove (je to hneď vedľa motorestu Zubor, neďaleko Zlatých Moraviec), aj jeho som chodieval navštíviť. V tom ústave mu zabezpečil bývanie Slovenský literárny fond, on jediný tam mal samostatnú izbu, on jediný tam bol s inou diagnózou ako ostatní inak boli v tom ústave len deti s Downovým syndrómom. Zo dve mali vždy službu na vrátnici a vždy ma už zďaleka vítali. (Takisto moju ženu a deti zastavovali sme sa tam i vtedy, keď sme spoločne cestovali autom na prázdniny na Oravu.) A keď som vkročil do areálu ústavu, zbiehali sa deti z celej záhrady, ťahali ma za bradu a kričali Videli sme vás včera v televízii! alebo niečo podobné. Tá radosť nebrala konca-kraja a jediný smutný človek v celom ústave bol práve môj priateľ, básnik Jano Ondruš, mal smutnú chorobu ale aj smutná choroba sa musela dať na ústup pred detskou radosťou. Keď sme už sedeli v jeho izbičke, zavolal občas niektoré z detí a predviedol mi jeho vedomosti. Tohto som včera naučil rátať do desať! povedal napríklad hrdo. Kývol a jeho žiačik veselo rátal, a inak ustavične smutný Jano sa zrazu usmieval. Nepoviem dva razy, že pobyt v Olichove bol najšťastnejším obdobím jeho básnického života. 3 Takto by som mohol v spomienkach na svoje stretnutia s deťmi s Downovým syndrómom pokračovať veď aj v mojom kabaretnom programe Bratislavská káva vystupovalo vlani na Vianoce, v Zrkadlovej sieni bratislavskej radnice, dievčatko, ktoré dosiahlo v modernom tanci dokonca aj medzinárodné úspechy ale mám inú úlohu. Môj priateľ Demo Vizár mi poslal literárne práce detí s Downovým syndrómom a očakáva, že sa k nim vyjadrím a že urobím aj akési ich poradie. Nuž, tu je moje vyjadrenie: všetky tie práce ma chytili za srdce. Ale poradie? To teda nikdy! Keď ma niečo chytí za srdce, nie som v stave robiť nijaké poradie. Všetci ste prví! A pretože sa práve končí rok, zaželal som Vám už v nadpise radostné Vianoce 2005 a na revanš za to, že som si mohol prečítať Vaše práce, Vám posielam kúsok zo svojej novej básne: Vianočná báseň Všetci ľudia svetom blúdia, málokto má všetkých doma. A preto sa vymysleli také sviatky, aby každý zablúdenec trafil spiatky, aby každý, koho stále cesta láka, spomenul si, že ho niekde niekto čaká. Pri cestách sú tabule, pri tabuliach cibule. Na tabule píšu labky meluzín a vetrov: SMER DEDINA TVOJEJ BABKY LEN PÁR KILOMETROV TADIAĽTO SA IDE SVETOM A TADIAĽTO DOMOV TU VITAME HOSTÍ A cibule sú tam na to, aby každý mohol plakať od radosti. 30. novembra 2005 ĽUBOMÍR FELDEK, básnik, prekladateľ predseda literárnej sekcie Urobme si radosť! 2005 TEREZKA HOUŠKOVÁ (13, DS) Zvláštní škola, Pardubice, Česko: Náměstí 8

9 ŠKOLSKÝ KLUB Špeciálna základná škola, Karpatská ul. 1, Bratislava rozprávka Soľ nad zlato, hudba: Pavol Habera, slová: Daniel Hevier réžia: Marta Helmichová a Michaela Luptáková hviezdy: Mário Kelo (17, DS), Monika Holá (12, MP), Lenka Pivolusková (15, MP), Karolína Kroužková (13, MP), Michal Vontszemü (12, MP), Rudolf Hunyady (11, MP), Alexandra Masaryková (11, MP). záverečný chorál Kým vieš snívať, tak máš nárok (Daniel Hevier / Pavol Habera) nácvik piesne: Michaela Luptáková Najsprávnejšia forma Naše deti sú celkom bežné, ktoré rady kreslia, tancujú, hrajú sa a o všeličo sa zaujímajú. Vedia ľúbiť, bývajú veselé aj smutné. Do našej školy chodia preto, lebo na to, aby sa niečo naučili, potrebujú trochu viac času, priestoru a jednoduchosti. A to by im v normálnej škole chýbalo. Sme ako jedna veľká rodina, ktorá rieši každodenné starosti a teší sa zo spoločných úspechov. Každý z nás sa snaží podporiť a podchytiť v každom dieťati jeho vlohy, ktoré rozvíjame na hodinách a popoludní aj v krúžkoch. Mgr. MICHAELA LUPTÁKOVÁ Nezačali sme nacvičovať divadlo s tým zámerom, že budeme vystupovať pred verejnosťou. Deti však vždy v Školskom klube popoludní počúvali s napätím zhudobnenú rozprávku. Všimla som si, že ich natoľko zaujala, že by si ju aj výnimočne ochotne chceli zahrať. Inokedy neprejavia toľko entuziazmu a veľmi rýchlo sú unavení. Odrazu som bola presvedčená, že toto je tá najsprávnejšia forma. Prvé vystúpenie sme mali presne pred rokom, na Vianočnej besiedke pre rodičov. Malo taký úspech, že sme to museli zopakovať v marci pri oslavách 80. výročia školy. Deti v tejto rozprávke nehovoria, len hrajú v kostýmoch príbeh, musia ho vyjadriť v pohyboch a v mimike, čo sa im darí a sedí im to. Oni by nezvládli riadne divadlo. Majú problém s pamäťou, nenaučili by sa celý text a ani by ho nevedeli zrozumiteľne artikulovať. Toto bolo vlastne šťastné východisko, lebo sa nemuseli drilovať repliky, ale naopak s veľkou chuťou sa zhostiť javiskového stvárnenia. Mário Kelo v role Kráľa sa cítil úžasne, je naozaj sťa kráľ, tak to naplno prežíval. Má Downov syndróm, je pohodlnícky, nedokázal by inak vydržať tak dlho, ale tu bol šťastný. A stal sa takým ťahúňom nacvičovania, že nabádal ostatných. Získal si uznanie, úspech ho povzbudil, stal sa miláčikom školy. Je typický Down s velikánskym srdcom! Zvolili sme si formu, že to nie je playback, pričom by herci v spievaní len otvárali ústa. Toto znázornenie je čisto pohybovo-mimické. Vyplynulo samo od seba. A myšlienky sú v takomto spracovaní rozprávky skutočne pekné a hlboké. Napríklad pasáž starenky, keď prehovorí k Maruške. Naše decká to síce po tejto významovej stránke až tak nevnímajú skôr po melodickej línii, ale o to viac to chápu dospelí v hľadisku, až nad očakávanie. Mgr. MARTA HELMICHOVÁ, liečebná pedagogička, Bratislava Hore: Mário Kelo v úlohe Kráľa sa našiel a stal sa miláčikom školy. Dole: Záverečný chorál SuperStar aj tohto festivalu Kým vieš snívať... 9

10 O chlapcovi, ktorý mal stále Vianoce Let s be Christmas every day..! Fredy Mercury Moja ľudskosť a empatia sa naplno rozvinula vtedy, keď som začala pracovať s mentálne postihnutými deťmi. Tieto deti, ktoré sú hendikepované v oblasti intelektu, majú ale mimoriadnu dávku citu a schopnosť krásnych vzťahov. Ich citlivosť na hudbu a výtvarné umenie je významná. Hneď v začiatkoch mojej práce s nimi roku 1984 som pochopila, že cez umelecké aktivity a silný emocionálny zážitok je možné týmto večným deťom sprostredkovať okrem radosti z tvorby aj závažné etické a morálne posolstvá, aj niektoré dôležité informácie o svete, o nich samých. To, čo nemôžu vnímať prostredníctvom svojej nedokonalej racionálnej výbavy, môžu často pochopiť cez umenie, cez emócie. Deti s mentálnym deficitom sa mi stali veľmi vzácnymi. Najmä deti s Downovým syndrómom som si mimoriadne obľúbila pre ich úprimnosť a spontánnosť. Umelecké aktivity, ktoré rozvíjajú kreativitu, komunikáciu i spontaneitu budujú u týchto detí schopnosť byť kreatívnymi aj v oblasti praktického života, nielen vo výtvarnej tvorbe. Pretože keď maľujú, stavajú, budujú, konštruujú, vtedy sa rozvíja aj ich priestorové videnie, vnímanie času, kontextu sveta a vlastného života. O jednom zo svojich žiakov i kamarátov s DS by som vám teraz chcela napísať trochu viac. Keď som Vladka prvý raz stretla, mal práve Vianoce, napriek tomu, že bol august. Maľoval stále stereotypné vianočné stromčeky: dlhá zvislá čiarka kmeň, kratšie vodorovné čiarky vetvičky a celkom maličké čiaročky, to boli sviečočky. A pod stromčekom hŕba darčekov. Snažila som sa Vladka odpútať od jeho stereotypov, hoci jeho túžba mať stále Vianoce, podobne ako u Fredyho Mercuryho vyjadrovala hlad po láske, po obdarúvaní sa navzájom. No nebolo to ľahké od takých pekných Vianoc Vlada odhovoriť a ani nešlo to hneď a rýchlo. Zvykol mi vždy odvetiť svojím pomalým: Potom! A potom to naozaj prišlo, ale predtým bolo treba zariadiť nový ateliér, Vlado musel cítiť autentický záujem o neho a potreboval okrem individuálneho prístupu aj čas a nové impulzy. A bolo to, ako inak, okolo skutočných Vianoc, keď začal maľovať úplne inak, než dovtedy. Boli to abstraktné kompozície, rytmy podobné plynutiu hudby, ktorú Vladko mal tiež veľmi rád. Všetci sa čudovali. Vladko zmenil paletu, ale aj správanie. Pohyboval sa akosi rezkejšie a bol celý akýsi dynamický a zdravo sebavedomý. Tešil sa zo svojich výtvorov a ja z jeho premeny. Na vernisáži vlastnej samostatnej výstavy v Dome sociálnych služieb prof. K. Matulaya, kde sme spolu začínali, vystavoval sériu svojich nádherných akvarelov a pastelov a sám dirigoval dychovú kapelu. Odvtedy sa stal Vladko slávnym a známym a vystavuje po celom svete, aj na tejto výstave. doc. PaedDr. JAROSLAVA ŠICKOVÁ FABRICI, akad. sochárka predsedníčka výtvarnej sekcie Urobme si radosť! MAŁGOSIA JABŁOŃSKA (7, DS), IGA BADURA (10, MP), EMILKA PLETNIEWSKA (10, DS), KASIA PODSTAWKA (8, DMO), Specjalny Ośrodek Szkolno-Wychowawczy, Białystok, Poľsko: Widok za oknem

11 Tanečná skupina CHILLY DANCE pri CVČ Púchov spoločne s tanečnou skupinou SPLENDID Púchov tanec Enjoy the Dancing (Uži si tanec) hudba: remix tanečných kreácií (Milan Kolář, Kamil Horečný) choreografia: Beáta Kolářová hviezdy: (Chilly Dance) Majka Kolenová (19, DS), Maja Loduhová, Kveta Bobáková, Klaudia Kopálová, Patrícia Kudamíková (Splendid) Milan Kolář, Kamil Horečný, Monika Kopišová Povedala som áno Keď som sa dozvedela, že sa narodila Majka, bola som šťastná, že moja dcéra je zdravá. Keď sa narodil môj syn, bola som šťastná druhýkrát, vtedy mi nenapadlo, že sa osud týchto detí niekedy spojí, a časť ich života bude spoločná. Keď som začala pracovať s deťmi a po čase za mnou prišla riaditeľka CVČ, či by som do tanečného súboru nevzala dievčatko s Downovým syndrómom, neváhala som a povedala som áno. Bolo to určite správne rozhodnutie, aj keď som si to uvedomila o hodne neskôr. Majka je príkladom pre všetky deti, ktoré sa pri nej v súbore vystriedali, dokazuje im, že všetko sa dá, ak človek chce. A tiež všetkým, ktorí odstrkujú tieto deti na druhú koľaj. Keď tancuje na verejných vystúpeniach, ľudia si často nevšimnú, že je trošku iná. Jediný rozdiel je, že zostáva v rovnakej vekovej kategórii a deti pri nej sa menia, keď ju výškou o niečo prerastú. Všetci sa od nej učíme láske a prekonávaniu samého seba. Vždy som považovala za samozrejmé, že tancuje so zdravými deťmi. Až keď po prvýkrát tancovala s Milanom na benefičnom koncerte Urobme si radosť! v januári 2001 s úspešným tancom Mambo No 5, kde sme sa stretli s ostatnými ľuďmi z jej okolia, som pochopila, že nie všetci považujú za normálne, že Majka je človek ako každý z nás. Som rada, že aspoň deti, ktoré sa za roky v súbore vystriedali, pochopia, že naozaj nie sú medzi nami bariéry, pokiaľ si ich v myslení nespravíme sami. Medzi deťmi som nikdy nerobila rozdiely, viedla som ich, aby pochopili, že tanec je niečo, čo im má v živote priniesť čosi pekné, v čom sa môžu pocitovo prejaviť. Ani k Majke som sa nesprávala inak. Zaradila som ju medzi ostatné deti a nevenovala viac energie než inému členovi. To, čo dokázala od roku 1999, dokázala preto, lebo sama chcela. Som na ňu hrdá a všetci sa k nej správame úplne normálne a možno to je práve to, čo jej pomohlo dokázať, že do súboru Chilly Dance patrí. Milan Kolář dnes už tancuje a vedie druhý rok vlastnú tanečnú skupinu Splendid s ďalším odchovancom súboru Chilly Dance Kamilom Horečným. Dnes ich uvidíte v spoločnom vystúpení oboch súborov s časťou členov, ktoré, dúfam, dokáže a povie veľké NIE všetkým, ktorí si dovolia niekedy povedať na tých, ktorí sú na prvý pohľad trochu iní, že ich treba postaviť mimo, že ich treba, takpovediac, schovať. Dokážme sebe aj ostatným, že sú medzi nami, že patria k nám, a že sa máme od nich aj my čo naučiť, keď nič iné, tak si uvedomiť, že láska, cit a úžasný elán dokázať niečo stojí zato ich spoznať. Aj keď má Majka stále viac zdravotných problémov a musí tancovať opatrnejšie, vždy má dvere v našom súbore otvorené a viem, že členovia súboru, ktorí k nej zato, aká je, chovajú obdiv a úctu. Patrím medzi nich, a obdivujem jej rodičov, že dokázali vychovať úžasného človeka. Prajem jej a všetkým z jej okolia, veľa lásky a zdravia. BEÁTA KOLÁŘOVÁ, vedúca a trénerka súboru, Púchov Tancujú spolu od detstva: Majka Kolenová a Milan Kolář (na Urobme si radosť! 2001 mali obrovský úspech s discotancom). LENKA ONUFEROVÁ (19) Odborné učilište internátne pre PM, Komenského 3, Humenné: Misa plná ovocia (maľba nosom) 11

12 Zázrak plný vecí Ako vlastne žijeme my ostatní? Tiež dýchame rovnaký vzduch. Jeme, čo nám chutí. Pracujeme. Tešíme sa, keď sa darí, sme smutní, keď sa nedarí a tiež sa celý život učíme. Možno len trochu iné veci. Študujeme náboženstvá, filozofie, umelecké diela. No napriek akejkoľvek prijatej múdrosti sa najvyššia možná dosiahnuteľná hodnota v našom svete nemení. Vždy je to len čestne prežitý život spríjemnený láskou a priateľstvom... Ibaže láska a priateľstvo neprinášajú iba šťastie. Často v sebe obsahujú zárodok veľkého smútku. Je to vtedy, keď si vyberú nesprávnych ľudí a my našu lásku nedokážeme presmerovať na niekoho iného, alebo ju vrátiť späť Bohu. A je to aj vtedy, ak našu lásku k blízkym sprevádzajú smutné okolnosti, akými sú nešťastia, choroby, fyzické a mentálne postihnutie. A pocity nespravodlivosti, sklamania, smútku, alebo aj hnevu v nás formulujú večné a nezodpovedateľné otázky. Prečo práve...? A prečo vôbec...? Komu vtedy stačí povrchné klišé o nevyspytateľnosti božích ciest? Ľudia veriaci v reinkarnáciu majú vysvetlenie v podobe splácania karmických dlhov z minulých životov. Ako však uveriť, že by podľa všetkých veriacich láskavý Boh mohol trestať ešte nenarodené deti takýmto postihnutím? A tak dôvod (aspoň pre mňa), zostáva jediný. Postihnuté deti na tomto svete nie sú pre seba, ale pre nás ostatných! Ony nás majú učiť, ako milovať bez podmienok, k všeobjímajúcej trpezlivosti, úcte k životu, k pokore, súcitu a vari aj k veľkorysosti. Pretože tí, ktorých to majú naučiť, sme my ostatní. Prijmeme toto ich posolstvo? Bláznivá svätá Dotýka sa malých kúskov tohto sveta ako iba báseň očí žien a detí keď povedia nech sa z neho pozametá a nikto nevidí ako jasne svieti A keď sa s odporom ani nerozlúčia iba si položí hlavu do náručia kolíše konáre s vetrom na javore a vyletí nad ne až tam celkom hore kde vietor pohladí a jemne očistí od mužských pľuvancov a ženskej závisti a je celkom jedno odkiaľ a kam vanie každý výdych nesie bližšie k druhej strane kde z reťazcov vecí skladá kúsky tvárí láskavých a dobrých no bez svätožiary živé božské tváre na obrazoch ľudí a žiadna z tých tvárí ju už neodsúdi Ing. ERIK ONDREJIČKA, básnik, člen literárnej sekcie Urobme si radosť! 2005 DANKA KVASNICOVÁ DSS Pohorelská Maša, Pohorelá: Môj priateľ Štoplík 12

13 Tanečné divadlo ARABESKA, Nitra tanečná rozprávka Snehulienka a lesní kamaráti (časť Trpaslíci) scenár, réžia: Emília Billíková, Výčapy-Opatovce, spoluscenár, choreografia: Andrea Billíková, Drahomíra Bajová hudba: Výber Frank Churchill, videoprojekcia: Oto Jordanov hviezdy: Martin Buzalka (DS), Alexandra Dundová, Marieta Kováčová (DS), Dávid Rácz (DS), Adriana Ribárszka (DS), Simona Ribárszka, Simona Solčianska (DS) Prekonali trému, obavy, strach, samých seba Bola to premiéra so všetkým, čo k tomu patrí: obdivuhodné výkony tanečníkov, dramatická hudba, výborná choreografia a búrlivý dlhotrvajúci potlesk. Právom si ho zaslúžilo všetkých tridsaťpäť účinkujúcich, ktorí účinkovali 8. júna 2005 večer na najväčšom javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre. Boli to gymnasti a tanečníci z Arabesky Slovenskej spoločnosti pre rozvoj špeciálnej gymnastiky, športu a tanca, ktorá sídli v Nitre, spolu so zdravými deťmi a mladými ľuďmi z Tanečného klubu Sambáčik vo Výčapoch Opatovciach. Tancovali s veľkým nasadením a viditeľnou radosťou. V tanečnej verzii známej rozprávky o Snehulienke a zlej kráľovnej, ktorá chcela za každú cenu byť tou najkrajšou na svete, prekonali trému, obavy, strach, samých seba aj svoje postihnutie. Na javisku zažili pocit šťastia, radosti a splneného sna. Obrovský potlesk patril hlavnej predstaviteľke Snehulienke. Vlastne dvom: Gizele Billíkovej, ktorá je niekoľkonásobnou zlatou medailistkou zo Svetových špeciálnych olympiád a jej zdravej sestre Márii, ktorá odtancovala niektoré časti rozprávky. Ale výkonmi v ničom nezaostali ani šarmantný Princ, roztomilí Trpaslíci, šantiace Lesné zvieratká, Vtáčiky... Dlhotrvajúci potlesk si nesporne zaslúžila aj Emília Billíková, prezidentka Arabesky a jej nevesta Andrea, ktoré vymysleli a zrežírovali celé tanečné predstavenie. Z úspechu sa tešili (na javisku neviditeľní) koordinátori projektu, dobrovoľní tréneri, rodičia, priatelia a dobrovoľníci, ktorí boli od januára tohto roku zapojení do množstva aktivít a činností súvisiacich s benefičným integrovaným tanečným predstavením. Aj takto plánuje Arabeska získať finančné prostriedky, potrebné na pravidelné tréningy, tvorivé a vzdelávacie aktivity a na prípravu na Svetovú špeciálnu olympiádu, ktorá bude v roku 2007 v Číne. Možno by bolo jednoduchšie požiadať umelcov či športovcov o zorganizovanie benefičnej akcie a zúčastniť sa na nej. My však chceme naším inovatívnym zámerom, priamym zapojením a participáciou detí, partnerskej organizácie, priateľov a rodičov dokázať nášmu okoliu, že nečakáme pasívne na podporu z fondov a nadácií, ale že využitím vlastného potenciálu dokážeme získať časť potrebných finančných prostriedkov, zdôrazňuje Emília Billíková. Tanečné predstavenie bolo zavŕšením odborného seminára Spoznajme sa. Zorganizovala ho Arabeska v ten istý deň pre všetkých, ktorým nie sú ľahostajné problémy ľudí s mentálnym postihnutím. Predstavenie dokázalo, že aj hendikepovaní ľudia sa dokážu tešiť zo života, zo svojich úspechov, že vedia vyjadriť svoje pocity tancom. Potrebujú však šancu ukázať svojmu okoliu, čo sa v nich skrýva. Túto formu odbúravania bariér zvolila Arabeska na základe päťročných skúseností, že násilnou formou myslenie ľudí a ich pohľad na inakosť nezmení. OĽGA ŠKORECOVÁ, šéfredaktorka Humanita, časopis Slovenskej humanitnej rady Ej hou, ej hou, už trpajzlíci jdou... nastupujú malí baníci na čele s Hapčim a na konci so Spachtošom. Snehulienka pedagogicky a citovo pôsobí na Dudroša. Radostný tanec premúdrelého Vedka. 13

14 Keď sa nás dotkli krídla anjelov Začnem neoficiálne. Šéfredaktor Slnečnice ma poprosil, aby som do bulletinu napísala niečo o deťoch s Downovým syndrómom. Chcel niečo špeciálne, osobné i neformálne. Čo konkrétne, som sa nedozvedela. Napísala som príhovor, podkladom mi bolo vystúpenie na prvom koncerte Urobme si radosť! roku Mala som vtedy báječných pomocníkov Milku Barlíkovú z Novej Ľubovne a Majku Šutú veselú, spontánnu tanečníčku z Bratislavy. Môj pokus sa mu nepáčil, rozmýšľala som, čo napísať, aby to bolo originálne, neobkukané a pritom osobné. Rozhodla som sa preto opísať posledné predsviatočné a posviatočné dni a stretnutia s mojimi deťmi a dospelákmi s DS. Počas predvianočného týždňa bolo aj v našej ambulancii veselo. Nebolo dňa, aby k nám nezavítali malí i väčší pacienti. Prvý bol štvorročný Jurko z Púchova. Prišiel vláčikom, unavený a chorý, a predsa... doniesol nám krásny dar. Nehu, slniečkové oči, z ktorých sa dala vyčítať dôvera a ešte čosi navyše. Akýsi vnútorný pokoj, harmónia, teplo. Žiadalo sa nám ho dotýkať, aby tá energia, ten kúsok tepla sa dotkol aj nás. Po vyšetrení sa mohol v ambulancii pohrať a dokonca si zatancovať. Nechcelo sa mu odísť. A to bola naša najväčšia odmena. O dva dni nato mi kolegyňa, ktorá v čase jeho návštevy prechádzala popred ambulanciu povedala, čo sme aj my cítili. Vyznala sa, že ho mala chuť pohladiť, vystískať, lebo z neho žiarilo niečo neobvyklé. Nasledujúci deň nás navštívili ďalšie Božie deti Ondrejko z Partizánskeho a Janka z Dubnice. Ondrejkov šibalský úsmev a potmehúdsky pohľad rozihraných očí nás nenechal na pochybách, že vie presne, čo chce, že vie, ako narábať s rodičmi, a že vie aj to, že sme jeho dobrodinci a nie nepriatelia. Janinkiné nežné očká sa od začiatku upierali na nás s dôverou. Aj keď si poplakala pri vyšetrení, vzápätí sa k nám túlila a zapájala so do rozhovoru. Sestrička Anka sa mi zdôverila, že si predtým, než nastúpila do ambulancie, 14 NATALKA DZURILOVÁ (5), ZUŠ Hviezdoslavova 12, Kežmarok: Jesenné slniečko ani nevedela predstaviť, ako bude vychádzať s takýmito deťmi. A na jej veľké prekvapenie ju ony obohacujú, upokojujú a navyše si vďaka nim mení pohľad na veci dôležité a menej relevantné. Z väčšiny mojich malých a veľkých sa môžem tešiť stále. Veď ich je takmer tisíc. Sú však aj také, ktorým už patria len spomienky, no ktoré sa doposiaľ nevytratili z našich sŕdc. Práve pre ich osobitosti, čistotu a to čaro podobné vianočnému. Tento príspevok píšem v čase, keď sa najbližší lúčia so svojou milovanou Viktorkou z Novej Viesky. Jej choré srdiečko dotĺklo. Spomínam si na naše posledné chvíle, ktoré sme strávili spolu v lete, počas pobytu v Štúrove. Spomínam na jej milý, beťársky úsmev pri stvárnení úlohy biletárky v hre, ktorú pripravila jej mama Marta. Na šťastný úsmev, keď dostala od maďarského priateľa Istvána pusinku, na jej trpezlivosť, keď formovala z hliny vázičku a a oddane sledovala maminu pri práci. Milí návštevníci nádherného podujatia detí s DS Urobme si radosť! č. 2. Uvoľnite sa, ako hovorí Jan Kraus z ČTV. Zahoďte všetky predsudky o deťoch s DS, zabudnite na zastarané mýty o nich, zhoďte zo seba škrupule rezervovanosti a otvorte srdcia a kanáliky vnímavosti, aby vám do tela mohla prúdiť ich radosť, spontánnosť a človečina. Takto sa aj vy stanete na chvíľu čistými ako ony a budete môcť vnímať čaro neobvyklých detí a nasávať žiaru z ich rozradostnených slniečkových očí. Nehanbite sa za slzy, za emócie, ktoré vás ovládnu. Buďte na chvíľu tými čistými deťmi a zabudnite na realitu dnešného chaotického života. Na krstení knihy Diagnóza: Downov syndróm mi priateľka Irenka prekvapivo gratulovala: Ďakujem, že si Down!. Ak je to tak, tak som sa zaradila do ich šíku. Čakám, že sa ku mne pridáte. Vaša prof. MUDr. MÁRIA ŠUSTROVÁ, zakladateľka SDS

15 Občianske združenie ART/EST Košice (polyestetické vzdelávanie znevýhodnenej mládeže) hudobno literárne pásmo Maličká som (cyklus piesní Eugena Suchoňa) scenár, choreografia a réžia: Lívia Kalmárová hviezdy: Janka Halásová, text (DS), Petra Semanová, spev (MP), Edo Mikita, spev (DS), Janka Kalmárová, klavír, zobcová flauta (DS), Laco Gordan, klavír (MP), Peter Behún, zvonkohra (DS). Niečo pekné o nás V oblasti estetického vzdelávania sú mentálne postihnutí znevýhodnení oproti majoritnej populácii, nakoľko v našich školských podmienkach nie sú základné umelecké školy so špeciálnym zameraním. V našom občianskom združení ArtEst v Košiciach kde sa snažíme o polyestetické vzdelávanie znevýhodnenej mládeže učíme hrať mládež na rôznych ľahko ovládateľných hudobných nástrojoch, spievať, kresliť, recitovať, a vždy smerujeme k aktívnej umeleckej produkcii pre verejnosť. Prihlásiť sa môže každý, kto má záujem umelecky sa vzdelávať. Talentové skúšky nie sú, až po nadobudnutí určitých skúseností ich diferencujeme podľa talentu, záujmu a schopností. Máme päť ľudí s Downovým syndrómom, ktorí veľmi pekne hrajú na hudobných nástrojoch (nespievajú), kreslia a recitujú. Deviati majú rôzne stupne mentálneho postihnutia. (Nie som kompetentná ich diagnostikovať, u mňa je dôležité, že sa realizujú a verejnosť sa učí ich prijímať ako rovnocenných ľudí.) V hudobno-literárnom pásme Maličká som je spev a verše, deti hrajú melódie piesní na klavíri, zobcovej flaute, zvonkohre a iných ľahko ovládateľných nástrojoch. K scenáru: Je to pôvodný text ľudovej piesne, publikovaný v zborníku Eugena Suchoňa. Text je vždy prípravou na nasledujúcu Suchoňom upravenú pieseň. Všetko interpretujú deti, nie je to náročné, ale pôsobivé. Najčastejšou reakciou verejnosti na naše umelecké výkony je vyjadrenie obdivu za trpezlivosť pri práci s našimi detičkami. Nezainteresovaní sú presvedčení, že nám táto práca uberá energiu, ale opak je pravdou. A to mi skutočne nikto nechce veriť. Z týchto detí vychádza toľko lásky a vďaky a možno tej pozitívnej energie, že po každej skúške a každom koncerte mám pocit, že som obohatená o neuveriteľnú dávku sily a radosti zo života a ľutujem, že som túto skutočne zmysluplnú činnosť začala vykonávať až teraz. Oni sú aj neskutočne úprimní a takmer po každom stretnutí sa mi vyznajú zo svojich pocitov, najčastejšie: Toto je najšťastnejší deň v mojom živote. Tých dní sme mali asi toľko, koľkokrát sme sa stretli. (Neberte to, že chcem siloumocou napísať niečo pekné, hovorím to každému.) Preto sme nazvali teraz naše koncerty Poďakovanie za lásku a Vianočná hviezda lásky. Zážitkov mám oveľa viac, dúfam, že Vám ich porozprávam niekedy osobne. PaedDr. LÍVIA KALMÁROVÁ, Košice Nie sme až takí maličkí, lebo recitujeme, hráme na všemožných nástrojoch, spievame a sme tvoriví. A za nami stojí vždy teta Kalmárová. 15

16 Osobne ma zaujali najviac pocitové práce Prizvanie do projektu Urobme si radosť! ma prekvapilo i potešilo. Po vlaňajšej participácii na spoločnej výstave Barborky a Márie Algayerových je to moja druhá pracovná skúsenosť s veľkou rodinou davníkov a ich kamarátov. Až pri prezeraní jednotlivých prác som si uvedomil rozvetvenosť, súdržnosť, ale aj prirodzenú súťaživosť jednotlivcov, škôl ako aj entuziastický prístup organizátorov k výberu a posudzovaniu každučkej jednej práce. Obohacujúcou skúsenosťou sú vždy osobné stretnutia. Či už s davníkmi, ich rodinami alebo pedagógmi. Pri práci na výstave Barborky som mal možnosť osobne komunikovať s rodinou i s ňou. Teraz som zasa spoznal niekoľkých ľudí v zákulisí. Vďačím im za to, že mi pomohli preklenúť moju bariéru vnímania pri posudzovaní jednotlivých výtvarných prác, ktorú som v sebe doposiaľ nosil. Začal som tak posudzovať nielen bežný výtvarný prejav teda tému, farebnosť, proporcie a ďalšie formálne záležitosti ale za výkresmi sa postupne učím vidieť príbeh autora. Tých príbehov je mnoho a niekedy som mal problém sa v nich zorientovať. Za pomoc pri tom vďačím PhDr. D. Vizárovi a doc. PaedDr. J. Šickovej. V prácach, ktoré som mal možnosť posudzovať, som si všimol ako prvé tie, ktorých autori pracovali a tvoria pod odborným vedením. Za najdôležitejšie považujem podchytenie a rozvíjanie talentov, avšak rovnako kľúčová je osobná kreativita a ponechanie absolútnej slobody v nápadoch a v ich pretavení do výkresov. Osobne ma zaujali najmä tie, ktoré boli vo vyjadrení abstraktnejšie teda boli menej popisné a viac pocitové. Viaceré boli farebne veľmi živé, krásne vyznievali aj mnohé práce s témou rodiny, alebo najbližšieho okolia ľudí, bývania, krajiny. Prekvapením pre mňa bolo, že do súťaže sa zapojilo viacero okolitých krajín: Česko, Poľsko, dokonca vzdialenejšia Litva. Presvedčil som sa, že spolupráca medzi davníkmi je schopná presiahnuť rámec Slovenska a pre mnohé iné organizácie môže byť príkladom. Možno tu platí omnoho viac ako inde, že akákoľvek pozitívna aktivita navonok si vyžaduje veľa energie a osobného nasadenia, avšak výsledok je o to viac hodnotnejší a neprejde bez povšimnutia. Preto ma teší, že tento multimediálny projekt sa dočkal svojho finále, že na ňom participovali mnohé osobnosti kultúrneho a pedagogického života a že som mal opäť možnosť urobiť si radosť s novým rokom symbolickým ďalším krokom do sveta davníkov. Mgr. ROMAN POPELÁR, člen výtvarnej sekcie Urobme si radosť! 2005 DOMINIKA BALOGOVÁ (8, DS), ŠZŠI a PŠ, Červeňova 42, Nitra: Ja Bulletin 1. Medzinárodného festivalu umeleckých prejavov mentálne postihnutých Bratislava 28. januára 2006 Urobme si radosť! šéfredaktor: PhDr. Damian Vizár realizuje: Media Group, s.r.o., Tomášikova 26, Bratislava 2 na obálke: Jarko (15, MP), ŠZŠ Kuzmányho 6, Liptovský Mikuláš: Radosť, maľba logo festivalu: Michal Ričin (11), ZŠ Rožňava: Slnko, maľba fotografie: Peter Hargaš, Peter Koleno, Bartolomej Kubík, Štefan Liška, Erleta Malinowska, Eduard Mikita a Mišo Veselský