ZRKADLENIE - ZRCADLENÍ

Transkrypt

1 2 Obraz, ktorý sa na vás díva 40 Kč/Sk ROČNÍK 4. SLOVENSKÝ LITERÁRNY KLUB 2. ČÍSLO V ČESKEJ REPUBLIKE CENA Izba ZRKADLENIE - ZRCADLENÍ 2/

2 2 OBSAH 4 Slovo úvodom (Vladimír Skalský) 7 Literárna súťaž Jána Kollára 9 PUBLICISTIKA 10 Rozhovor s Michalom Hvoreckým (Anton Baláž) 15 Eskorta (Michal Hvorecký) 24 Kto žil za ostnatým drôtom? (Marína Zavacká) 30 Legendy a mýty našich literatúr (Stanislava Fedrová, Miroslava Knapíková, Agnieszka Janiec Nyitrai, Iveta Mindeková, Lenka Gregušová, Justyna Dudkiewicz, Zuzana Turzová) 85 Dualóg (Gustáv Murín, Petr Žantovský) 94 TVORBA 95 Jitterboogie Miroslava Válka (Dana Podracká, Miroslav Válek) 109 Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov (Emil Charous, Ján Kollár, Pavol Országh Hviezdoslav, Ladislav Novomeský, Rudolf Fabry, Ján Smrek, Ľubomír Feldek, Dominik Tatarka, Jozef Urban, Boris Filan, Ladislav Ballek) 150 Slovenská próza made in UK (Zuzana Slobodová) 158 KRITIKA 159 Štúr na rozhraní dvou věků (Zdenka Sojková) 165 Ešte raz Strauss (Michal Giboda) 167 AUTORI-AUTOŘI 168 O výtvarnom sprievode (Dušan Brozman) 170 Who is who 172 Post Scriptum (Vladimír Skalský, G. K. Chesterton, Alexander Tomský) ZRKADLENIE - ZRCADLENÍ česko-slovenská revue štvrťročník- čtvrtletník číslo 2/2007 deň vydania , miesto: Praha cena 40 Kč v ČR, 40 Sk v SR rediguje Redakčný kruh, predsedníčka: Oľga Feldeková, výkonný podpredseda: Vladimír Skalský ilustrácie: Vladimír Havrilla grafická úprava: Jozef Illiaš vydáva Slovenský literárny klub v ČR, Salmovská 11, Praha 2, IČO: , tel.: , tel./fax: , zrkadlenie@czsk.net v spolupráci so Slovensko-českým klubom, Českým PEN klubom a Slovenským centrom PEN klubu Anton Baláž Ireney Baláž Ladislav Ballek Zuzana Cigánová Vojtech Čelko Ľubomír Feldek Oľga Feldeková Daniela Fischerová Michal Giboda Alexander Halvoník Helena Haškovcová Karol Horák Viktoria Hradská Miroslav Huptych Anton Hykisch Emil Charous Rudolf Chmel Jozef Junas Peter Juščák Vladimír Karfík Vladimír Kavčiak Peter Kerlik Ivan Klíma Tlač: Sdružení MAC, s. r. o. Reg. MK ČR E Vychádza s podporou Ministerstva kultúry ČR REDAKČNÝ KRUH Alex Koenigsmark Imrich Kružliak Juraj Kuniak Jan Lukeš Lubomír Machala Dušan Malota Gustáv Murín Mira Nábělková Vladimír Petrík Ján Rakytka Vladimír Skalský Zdenka Sojková Jiří Stránský Eduard Světlík Ivan O. Štampach Nataša Tanská Miloš Tomčík Ondřej Vaculík Marián Vanek Pavel Verner Naďa Vokušová Jarmila Wankeová Jiří Žáček

3 New WTCnew 3

4 4 VLADIMÍR SKALSKÝ V čase uzávierky tohto čísla revue Zrkadlenia-Zrcadlení, druhého tohtoročného a jedenásteho celkovo, presne 27. júna sa uskutočnil slávnostný program k piatemu výročiu vzniku Slovenského literárneho klubu v ČR, vydavateľa nášho štvrťročníka. Medzi slovenskými organizáciami je klub čímsi výnimočným, je to totiž spisovateľská organizácia. Pravda, podobné si založili slovenskí literáti aj inde, napríklad v Maďarsku či Srbsku, v Česku to však bol krok novým smerom. Klub združuje slovenských spisovateľov a publicistov, žijúcich v Česku, ale aj českých prekladateľov a literárnych slovakistov. Má už zhruba päťdesiatku členov. Už pri jeho založení stáli významné osobnosti predsedníčkou sa na celých tých päť rokov stala Oľga Feldeková, ktorej medzi zakladajúcimi členmi robil spoločnosť aj jej manžel, Ľubomír Feldek, čestnými prezidentmi sa pri založení stali prozaik a v súčasnosti veľvyslanec SR v ČR, J. E. Ladislav Ballek a nedávno zosnulý doyen slovenskej literatúry v ČR, Vojtech Zamarovský. Význam klubu podčiarkol i fakt, že bol prijatý za kolektívneho člena Slovenského centra PEN International. Na podujatí i v programe sa stretol celý rad zo zainteresovaných členovia nášho klubu, prispievatelia revue Zrkadlenie-Zrcadlení, zástupcovia PEN klubov, Literárneho informačného centra, prehovoril veľvyslanec Slovenskej republiky i slovenskej literatúry Ladislav Ballek, za podpredsedu vlády Dušana Čaploviča pozdravil podujatie vedúci jeho sekretariátu Ľubomír Šišák, iba predseda Českého PEN klubu Jiří Dědeček nechcel hovoriť radšej zaspieval. Rovnako ako napríklad manželia Miňovci, ktorí vari po prvý raz verejne prekročili hranice folklóru, ktorému sa venujú v súbore Limbora. A bilancovalo sa... Akousi vlajkovou loďou Slovenského literárneho klubu v ČR je literárny štvrťročník, česko-slovenská revue Zrkadlenie-Zrcadlení. Vydáva ho od jesene roku 2004 v spolupráci s PEN-klubmi v oboch krajinách a so Slovensko-českým klubom s podporou Ministerstva kultúry ČR a v prípade niektorých vydaní aj Literárneho informačného centra so sídlom v Bratislave. Desať čísel, ktoré dosiaľ vyšli a priniesli nejakých tisíc päťsto strán vynikajúcich textov, vyvolali veľký ohlas. Jedenáste vydanie držíte v rukách. Slovenský literárny klub v ČR vydáva aj knižné tituly. Prvým bola kniha poviedok slovenského prozaika, žijúceho v Prahe, Jána Rakytku, Mladosť SLOVO ÚVODOM 2002 AŽ 2007 A ĎALEJ

5 ako sen. Slovenský literárny klub v ČR sa podieľal aj na príprave Čítanky moderní slovenské literatury pro střední školy, ktorú vydal Slovenskočeský klub. Ďalšou veľkou udalosťou bolo vydanie antológie Rozdíly sbližují (Čeští spisovatelé o Slovensku) z pera popredného českého slovakistu Emila Charousa. Medzitým vyšli aj dve knihy českého pedagóga a spisovateľa Miroslava Dědiča so slovenskou tematikou Kantor z Mářina dvora a Ohlédnutí, ale tiež zbierka básní pražského slovenského autora Jozefa Junasa Do minulosti padáme pozpátku. Ďalším medzníkom bol spoločný projekt klubu a Spoločnosti M. R. Štefánika vydanie zborníka M. R. Štefánik , zostavovateľom ktorého bol v roku 2005 slovenský historik, pracovník pražského Ústavu súčasných dejín Vojtech Čelko. V roku 2006 vyšli v Slovenskom-literárnom klube v ČR dva tituly: Ľubomír Feldek v (otcovej) Prahe s podtitulom Poznámky na pamäti a pamätnica nedávno zosnulej pražskej slovenskej rozhlasovej novinárky Oľgy Szántovej Nežila som nadarmo. Aj autorovi týchto riadkov vyšla v klube kniha, konkrétne súbor esejí Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra. Ďalšie tituly sa už pripravujú, najbližšie vyjde kniha Violy Vyholenej-Šípivej Krivolaká prť je ku šťastiu... Slovenský literárny klub v ČR organizuje od roku 2005 aj Literárnu súťaž Jána Kollára o najlepšie dielo v slovenčine alebo so slovenskou tematikou v troch vekových kategóriách (základné školy, stredné školy, vysoké školy a mladí ľudia do 26 rokov). Nielen kvantita, ale aj kvalita prác presviedča každoročne porotu, zloženú zo špičkových literátov, o zmysluplnosti tohto projektu, organizovaného s podporou českého ministerstva školstva a ďalších inštitúcií. Vyhlásenie výsledkov sa uskutočňuje v Nostickom paláci, sídle Ministerstva kultúry ČR, a je vždy veľkou spoločenskou a kultúrnou udalosťou. Klub tiež organizuje kultúrne podujatia v rámci cyklu Praha dielňa slovenských spisovateľov, ktorý obsahuje krsty kníh, prezentácie na knižných veľtrhoch v Prahe, Brne, Olomouci či v Martine, besedy, výstavy. Medzi vydarené projekty patrí práve aj cyklus výstav Slovenská literatúra v obrazoch. Klub sa podieľa aj na rôznych medzinárodných projektoch, akými bola prezentácia literatúry krajín V4 Centraleuropeans in Central Europe, vrátane veľmi úspešnej konferencie Osudy literatúry pri zjednocovaní Európy, či akým je stále pokračujúci projekt Slovenskočeského klubu Visegrad Terra Interculturalis. Slovenský literárny klub v ČR sa podieľal v roku 2006 aj na organizovaní Dní Slovákov z Českej republiky v Bratislave, zvlášť na podujatí s názvom Stretnutie pražských a bratislavských slovenských spisovateľov. Svoju činnosť uskutočňuje klub s podporou Ministerstva kultúry ČR, Ministerstva školstva, mládeže a telovýchovy ČR, Hlavného mesta Prahy, Ministerstva kultúry SR, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Literárneho informačného centra v Bratislave. 5 SLOVO ÚVODOM

6 6 SLOVO ÚVODOM Slovenský literárny klub v ČR nadväzuje na výnimočnú tradíciu, možno na dve. Jednou je vzájomný dialóg, spoločný kontext českej a slovenskej literatúry, o čom sa usporadúvali a vari aj usporadúvať budú celé konferencie. Druhou, samotný fenomén slovenskej literatúry v českom prostredí. Veď to je tradícia, do ktorej patrí Ján Kollár, pochovaný na Olšanskom cintoríne, rovnako ako spolok Detvan s Kukučínom, Vlčkom, Jégém či Makovickým vo svojich radoch. To je aj Ivan Krasko, ktorý v Klobukoch pri Prahe napísal prvé verše slovenskej moderny, a Rudolf Fabry, čo z Prahy prepašoval na Slovensko surrealizmus. Do tohto zoznamu patrí Ján Smrek a jeho Elán, Mazáčova slovenská knižnica, Ladislav Novomeský či Dominik Tatarka. V Prahe sa kedysi zachraňovala existencia slovenskej vzdelanosti ako takej, keď tlak maďarizácie zabránil výchove slovenskej inteligencie v Uhorsku, neskôr v Česku vznikli ako som už zmienil - prvé diela nových prúdov: slovenskej moderny i slovenského surrealizmu/nadrealizmu. Isteže, veľké mená a tradície. Skoro by mohli až zväzovať ruky. Naši autori si však opäť nenechali a dodali do redakcie Zrkadlenia/Zrcadlení vynikajúce texty...

7 SLOVENSKÝ LITERÁRNY KLUB V ČR VYPISUJE POD ZÁŠTITOU VEĽVYSLANCA SR V ČR, J. E. LADISLAVA BALLEKA A S PODPOROU MINISTERSTVA ŠKOLSTVA, MLÁDEŽE A TELOVÝCHOVY ČR LITERÁRNU SÚŤAŽ JÁNA KOLLÁRA 3. ROČNÍK Súťaž je verejná a anonymná, určená mladým autorom žijúcim v ČR (na občianstve či druhu pobytu nezáleží) v oblasti prozaickej tvorby v slovenčine alebo so slovenskou tematikou. Žáner je ľubovoľný - poviedka, esej, fejtón a podobne. Súťaž sa vypisuje v troch kategóriách: A. žiaci základných škôl B. študenti stredných škôl C. študenti vysokých škôl vrátane doktorandov a ostatní mladí autori do 26 rokov. V kategórii A je predpísaný rozsah do 4 normostránok, v kategórii B do 8 normostránok, v kategórii C do 12 normostránok (1 normostránka má 30 riadkov, 60 znakov v každom riadku). Každý súťažiaci smie poslať jednu, dosiaľ nepublikovanú prácu, a to v troch identických exemplároch. Na príspevku musí byt označená kategória, nie však meno autora. Súťažiaci k zásielke pripojí zalepenú obálku, v ktorej vyplní údaje o autorovi (názov príspevku, meno a priezvisko, adresu, dátum narodenia a kontaktné telefónne číslo). Práce zašlite na adresu: Slovenský literárny klub v ČR, Salmovská 11, Praha 2, a označte Literárna súťaž Jána Kollára. Uzávierka je 28. októbra 2007, rozhoduje dátum na poštovej pečiatke. 7 LITERÁRNA SÚŤAŽ JÁNA KOLLÁRA

8 8 LITERÁRNA SÚŤAŽ JÁNA KOLLÁRA Výsledky budú do konca roku vyhlásené na slávnostnom večere v Nostickom paláci v Prahe, v sídle Ministerstva kultúry ČR, za účasti popredných osobností kultúrneho života. V každej kategórii bude udelená prvá, druhá a tretia cena. Všetci ocenení autori budú na vyhlásenie pozvaní s uhradením cestovných výdavkov, získajú Cenu Jána Kollára a ďalšie hodnotné vecné ceny od organizátora, partnerov a sponzorov. Všetky ocenené práce budú publikované v literárnom štvrťročníku, česko-slovenskej revue Zrkadlenie-Zrcadlení a honorované v kategórii A sumami 1500, 1000 a 500 Kč, v kategórii B 2000, 1500 a 1000 Kč a v kategórii C 3000, 2000 a 1000 Kč. Porota, zložená z popredných spisovateľov a odborníkov, môže udeliť aj zvláštnu prémiu. Bližšie informácie na Partneri: Literárne informačné centrum Bratislava, Slovenská národná knižnica Martin, Slovensko-český klub Praha, Spoločnosť Jána Kollára Praha, Hotel Paulíny Praha, Art Benický Praha

9 9 UFO publi cis tika

10 10 A MICHALA-RENÉ MLÁDENCA PRÍHODÁCH A SKÚSENOSTIACH ANTON BALÁŽ Keď som v roku 2003 pripravoval autorské portréty slovenských spisovateľov do českej Čítanky moderní slovenské literatury pro střední školy (vyšla ešte v tom istom roku v Slovensko-českom klube v Prahe), charakterizoval som Michala Hvoreckého ako prozaika a hudobného publicistu, autora dvoch kníh poviedok Silný pocit čistoty a Lovci a zberači a románu Posledný hit. Práve do neho mladý autor uložil nielen svoje dovtedajšie prozaické skúsenosti, ale aj skúsenosti hudobného publicistu, keďže román je dynamickým a zábavným príbehom dýdžeja Alfreda Raffa a cez jeho postavu sa nám odkrýva zákulisie sveta šoubiznisu a odhaľujú praktiky reklamného priemyslu. Egon Bondy, český spisovateľ a filozof, legenda pražského undegroundu, ktorý od roku 1993 až do svojej nedávnej smrti žil v Bratislave a mal ako autor i literárna osobnosť vplyv na Hvoreckého generáciu, vtedy Posledný hit označil za špičkový román, ktorý by v tomto zmanipulovanom svete mohol zohrať veľkú úlohu. Od roku 1993 vydal Michal Hvorecký dva nové romány v roku 2005 Plyš, ktorý v roku 2006 vyšiel aj v nemeckom preklade pod názvom City: Der unwahrscheinlichste aller Orte (City: Najnepravdepodobnejšie zo všetkých miest) a koncom mája 2007 vychádza román Eskorta. Vydavateľ Albert Marenčin ho na prebale knihy charakterizoval ako zábavný román o mladej generácii a jednej škandalóznej kariére a už po niekoľkých dňoch od vyjdenia sa dostal medzi najpredávanejšie tituly na slovenskom knižnom trhu. O tomto novom románe, ale rovnako aj o doterajších autorských a cestovateľských Michala-René mládenca príhodách a skúsenostiach je nasledujúci rozhovor. ROZHOVOR S MICHALOM HVORECKÝM O ROMÁNE Pri premýšľaní o vašom novom zábavnom románe mi zišlo na um, že aj vôbec prvý slovenský román, Bajzov René mládenca príhody a skú-

11 senosti, je v podstate zábavným a cestovateľským románom. Za také by sme hádam mohli, s trochou prípustnej literárnej nadsázky, označiť aj vaše romány. Po knihách poviedok Silný pocit čistoty a Lovci a zberači, ktoré svojou postmodernou príbehovou iróniou a využívaním postupov komiksu oslovili mladú čitateľskú generáciu a to nielen na Slovensku, ale i v Čechách a Poľsku, kde tieto knihy vyšli v prekladoch ste vo svojich románoch prešli na pôdu zábavnej literatúry, teda kníh, ktoré sa dobre a ľahko čítajú, majú atraktívny dej, často sú situované do prostredia, ktoré je raz in inokedy out atď. A predsa ich zábavnosť a čítavosť sa nerovná literárna pokleslosť a lacná atraktívnosť, naopak: nechýba im výrazný intelektuálny prienik dnešnou spoločnosťou, obnaženie rozmanitých foriem manipulácie s ľudským subjektom a presný, často krutý záznam fascinácie vašich postáv svetom módnych značiek a ikon. Aká bola teda vaša autorská cesta k takto chápanej zábavnosti, čiže cesta od popových poviedok k románom, ktoré sú zároveň aj závažnou generačnou výpoveďou o dnešnom svete? Pre mňa ako pre autora je literatúra predovšetkým vzrušujúca a inšpiratívna hra. Chápem ju najmä ako prostriedok zabávať seba aj čitateľa. Ak niekedy popri tom dokážem vyprovokovať aj kritické myslenie alebo polemiky, je to skvelý bonus. Odjakživa som chcel písať romány, pretože som ich aj najradšej čítal. No musel som sa k tomu prepracovať. Začínal som ako tínedžer krátkymi poviedkami, denníkovými zápiskami. Veľmi ma ovplyvnila rodina, z ktorej pochádzam. Knižnica bola u nás tradične najdôležitejšou súčasťou bytov. Navyše aj môj starý otec a otec písali knihy, ale odborné, jeden o ekonomike, druhý o informatike, obaja pôsobili v akademickom prostredí. S čítaním a písaním kníh som mal do činenia od malička. Keď som mal pätnásť, začal som to s písaním skúšať tiež a doteraz som s tým neprestal. Aj moja stará mama aj mama boli vášnivé čitateľky, po oboch som zdedil veľkú časť svojej knižnice, za čo som im veľmi vďačný. Vážim si, že som bol vychovaný v úcte k vzdelaniu a ku kultivácii seba aj svojho okolia. Keď si občas zapnem televíziu, často nechápem, prečo aj múdri ľudia svoju inteligenciu na verejnosti zapierajú, schválne sa robia hlúpejšími, len aby sa zapáčili publiku. Tento nebezpečný trend sa šíri ako vírus. Keď som vstupoval do literatúry, zovšadiaľ som počúval, že patrím do beznádejnej generácie, ktorá už nečíta, len chodí do klubov, pozerá MTV, sleduje reklamy a hrá počítačové hry. To ma štvalo, lebo som mal dojem, že aj my máme svoj príbeh, ktorý si zaslúži, aby bol vyrozprávaný. Keď v máji 2003 vyšiel v pražskom Odeone český preklad Lovcov a zberačov, bol som svedkom ich úspešnej prezentácie zhodou okolností v podobnom supermarkete, v akých sa odohrávajú viaceré vaše príbehy z tohto obdobia. Vtedy ste už mali v Čechách svo- 11 ROZHOVOR S MICHALOM HVORECKÝM

12 12 ROZHOVOR S MICHALOM HVORECKÝM jich kultových čitateľov, vyšli s vami viaceré rozhovory, kniha mala početné recenzie. Podobne to bolo už o rok skôr v Poľsku, kde pod názvom Silný pocit čistoty vyšiel výber z vašich prvých dvoch kníh a informáciu o ich prezentáciach v Krakove, Varšave a Lodži publikovala aj v prestížna Gazeta Wyborcza. Uvádzam tieto skutočnosti ako pozadie mojej otázky o začiatkoch vášho úspešného autorského prieniku do zahraničia. Aké skúsenosti ste získali so svojimi prvými zahraničnými čitateľmi, ale i prekladateľmi a vydavateľmi a ako ste ich zužitkovali, keď sa prekladal do nemčiny Plyš a po jeho vyjdení vás v mnohých veľkých mestách i mestečkách v Nemecku, Rakúsku i Švajčiarsku čakal skutočný maratón čítačiek. Asi som sa jednoducho nechcel uspokojiť s akousi lokálnou sálou, čo už keď sa vysloví nahlas, tak to znie smiešne. Lákalo ma predstaviť moje texty aj zahraničnému publiku. Keď človek zažije nemecký knižný trh a vidí, ako tam fungujú vzťahy a mechanizmy, získa väčšiu pokoru a úctu. Prestane sa na veci pozerať s komplexmi a skreslenými predstavami o našej kultúre a literatúre. Predstava, že je nereálne pokúšať sa presadiť, je nepravdivá. Svet je veľmi otvorený aj tomu, čo sa deje u nás. Má to však aj druhú stranu, strávil som štyri mesiace na turné, každý druhý večer som musel hodinu a pol zabávať publikum v nemčine, čo nie je ľahké. Dúfam, že som svoje mikropercento urobil a ľudia v Nemecku videli, že existujú stredoeurópski autori schopní dorozumieť sa a slušne odprezentovať to, čo robia a prečo to robia. A neopíjajú sa počas prednášky... Rád vystupujem verejne. Zábavnú funkciu literatúry chápem predovšetkým tak, že nemá byť nudná, otravná, že musí zaujať, strhnúť na seba pozornosť. Základný rozdiel oproti televízii je v tom, že čítanie nie je pasívna, ale aktívna, kreatívna činnosť, ktorá vyžaduje sústavný vklad prijímateľa. Literatúra je predovšetkým komunikácia, koniec koncov v antických časoch sa prednášala najmä verejne, čo sa dnes opäť čoraz výraznejšie vracia. Som vášnivý čitateľ, no zároveň ma priťahujú a fascinujú aj televízia, alebo herné konzoly. Naozaj ku každému médiu sa dnes dá pristúpiť inovatívne i tvorivo a mnohí to aj robia. Nepatrím k tým, ktorí démonizujú techniku. Mám rád seriál Dr. House, ale rovnako pozorne sledujem nové americké romány. Vaše romány Plyš a Eskorta sa odohrávajú na trase Bratislava-Berlín a iné európske metropoly, čiže medzi domovom a svetom. A hoci v tom nie ste literárny prvolezec medzi súčasníkmi (z ostatných rokov stačí spomenúť Vilikovského Posledného koňa Pompejí a Johanidesovo Dívaj sa do modrých očí Londýna), u vás má táto oscilácia zásadný príbehový význam. Zhodnocujete skúsenosť z poznania dnešného sveta, teda dnešného západného sveta spôsobom, ktorý v Eskorte vyústil až do manifestného poznania, že Západ je teraz na východe.

13 Je to prekvapujúca príbehová téza hoci v románe ju ironicky posúvate do času, keď už napríklad v Bratislave funguje metro a jej výzor sa podobá štandardne fungujúcim západným mestám. Ale predsa čím vás rozladil dnešný Západ a v čom by mal východ, hoci o desať-dvadsať rokov, nahradiť hodnoty, vytvorené západnou kultúrou? Mám veľmi rád príbehy o mestách. Román Eskorta je aj o úpadku západu a vzostupe východu. Naša generácia prežíva akoby obrátenie rolí. V románe zveličujem, v Bratislave napríklad už funguje metro a je akýmsi európskym Dubajom. No má to reálny základ. Moja osobná skúsenosť je, že Nemci sa jednostaj sťažujú, stále na všetko nadávajú. U nás je populačná explózia a dobré ekonomické výsledky. Keby sa v Nemecku objavila správa o desaťpercentnom raste, tak asi vyhlásia štátny sviatok. U nás sa však na druhej strane prehlbujú rozdiely medzi mestom a vidiekom. Hrdina Eskorty prežije šok, keď navštívi rómske geto. Myslím si, že naša generácia bude tento kontrast ešte intenzívne prežívať. Román je však určite aj o tom, čo dnes znamená byť mužom. Hlavný hrdina spoločník stoviek bohatých žien Michal Kirchner si zakazuje lásku. Napokon sa však zamiluje, paradoxne do oveľa mladšej ženy, ktorú spočiatku neznáša. Prekáža mi dnešná mediálna mačoidná prezentácia muža, ten mýtus supermuža z reklám, Pána Božského zo seriálov. Je to pseudoideál. V skutočnosti je mužská identita vrátane tej sexuálnej oveľa premenlivejšia a pestrejšia. Príbeh Eskorty sa začína v Prahe a okrem zaujímavých príbehových súvislostí ma pri čítaní prekvapili také detaily ako, že po vzniku protektorátu a príchode nacistov do Čiech sa už nejazdilo po pražských uliciach vľavo, ale vpravo! Neviem či tento okupačný detail je dnes v Čechách obecne známy! Ale v súvislosti s Prahou sa chcem opýtať, či aj na vás zapôsobila jej literárna magickosť, tak ako kedysi na smrekovskú a potom nadrealistickú generáciu, ale rovnako aj na moju generáciu, ktorá zažívala už postkafkovskú a kunderovskú Prahu šesťdesiatych rokov. Kým som začal písať knihu, urobil som si rozsiahly rešerš. Zistil som napríklad, že v ČSSR žilo štyridsaťtisíc utajených homosexuálnych otcov, ktorí skrývali svoju identitu tým, že sa ženili a zakladali si rodiny. Boli prenasledovaní a neraz aj väznení, takže radšej klamali a žili dvojaké životy. Aj keď od roku 1961 nebola homosexualita oficiálne trestná, v praxi im často našili vymyslené tresty. Chcel som sa vyhnúť sentimentálnym a romantizujúcim pohľadom na socializmus a prepojiť ho so skúsenosťou generácie, ktorá dospela v turbokapitalizme. K Prahe mám veľmi blízky vzťah. Žije tam môj brat s rodinou, cítim sa naďalej veľmi československy. Môj učiteľ a dlhoročný priateľ Egon Bondy môj 13 ROZHOVOR S MICHALOM HVORECKÝM

14 14 ROZHOVOR S MICHALOM HVORECKÝM vzťah k svojmu mestu určite posilnil, miloval svoje rodisko a vedel túto problematickú lásku aj sprostredkovať poslucháčovi. O Prahe som sa pri písaní Eskorty dozvedel veľa zaujímavých detailov a niekoľko som ich použil v románovom príbehu. Je zvláštne, ako sa niekedy dejiny odrážajú v tom, na ktorej strane cesty jazdíme autom. A ešte jedna otázka o Prahe, tej celkom súčasnej a teraz filmárskej. V jednom z už početných rozhovorov o novom románe ste povedali, že Eskortu sa v Čechách chystá sfilmovať istá pražská filmová spoločnosť. V akom v štádiu, povedzme scenáristickej či už režijnej prípravy sa tento zaujímavý projekt nachádza? Ľudia z produkčnej spoločnosti Bionaut Films/Filmbrigade ma oslovili už dávnejšie. Je to pražská firma, ktorá má filmovú a televíznu časť. Bionaut má za sebou filmy ako Žralok v hlave alebo Smradi, Filmbrigade vyrába pre televíziu seriál Letisko. Prečítali si moje predchádzajúce knihy, ale chceli vyslovene filmový príbeh. Povedal som im, že jeden práve dokončujem a poslal som im rukopis. Zapáčil sa im. Je mi sympatické, že ide o mladú, ale veľmi profesionálnu spoločnosť. Kúpili práva na Eskortu a teraz uvažujeme o tom, či budem spoluautor scenára. Neverili by ste, ale v 21. storočí je veľký problém nájsť na Slovensku a dokonca aj v Čechách scenáristu, ktorý by vedel takúto tému spracovať. Niekto, kto by mal prax so žánrovým filmom pre mladých. V strednej Európe vládne kult režiséra. My chceme najprv vytvoriť kvalitný scenár a potom budeme riešiť réžiu a hercov. Uvažuje sa o medzinárodnej koprodukcii. Naším cieľom je žánrový film pre mladých, značkový milostný príbeh z mesta o nových ľudských vzťahoch v konzumnom svete. Román Eskorta, atraktívny príbeh mladého hrdinu Michala Kirchnera, ktorý v luxusnej exportnej službe, sprevádzal tisícdvestotrinásť klientiek (no tým sa jeho príbeh ani zďaleka nevyčerpáva), žije už svojim samostatným, hneď od začiatku čitateľsky veľmi úspešným životom. Aký bude alebo sa už aj rodí? nový zábavný román príhod a skúseností Michala Hvoreckého? V hlave mám jeden nápad, ale nebudem sa s ním ponáhľať. Teraz sa chcem niekoľko mesiacov venovať práci na prípravách filmu. Neplánujem vydávať každé dva roky nový román. Bol by som nerád, keby som v štyridsiatke zistil, že mi v živote ušli veci, ktoré je najlepšie zažiť v tridsiatke.

15 ESKORTA ÚRYVOK Z ROMÁNU MICHAL HOVORECKÝ 15 ÚRYVOK Všetky inštrukcie som dostal vopred. Podľa dohody sme sa stretli na miniatúrnom bratislavskom letisku. Stál som v silnom prievane. Po opici. Do plastových okien šľahal vytrvalý dážď a otravne bubnoval aj na streche. Každá kvapka akoby mi narážala priamo do mozgu. Prišla Juliette. Krajšia, ako som si predstavoval, a v čižmách ešte vyššia ako zvyčajne. Vzpriamenú postavu si zahalila do hrubého bordového kabáta, na ktorom biely golier podčiarkoval ostro rezanú, chudú tvár. Jej peknú hlavu nieslo štíhle, no pevné telo. Mejkap zvýraznil až nemožne vysoko položené lícne kosti. Formy poddajne prechádzali jedna do druhej a dodávali jej chôdzi potenciál zadržiavanej sily. Ahoj, Juliette! Teší ma, že si si ma znova vybrala. Rád ťa vidím, privítal som ju. Neodpovedala. Dlho si ma premeriavala a jej tvár nevyjadrovala nič. Ani strach, ani radosť, ani prekvapenie. Uprene mi hľadela do očí, akoby chcela odhadnúť, čo bude nasledovať. Nehýbal som sa. Striehol som na najmenšie znamenie, ktoré by prerušilo ticho. Čakal som na nejaké jej gesto či zvraštenie obrvy. Čakal som. Čakal som a telo sa mi naplo. Potom mi predsa podala ruku s veľmi dlhými prstami. Pri stisku mi jej mohutné prstene spôsobili bolesť. Pricestovala taxíkom, ja autobusom. Začínalo svitať, bol 21. december a z rádia spieval dojatý Chris Rea, ktorý sa znova vydal na Driving Home for Christmas. Tá istá Juliette teraz si však viac pudrovala postupujúcu starobu na tvári. Včera som sa od agentúry dozvedel, že si ma opäť objednala. Tak ma to vyviedlo z miery, že som skoro nespal. Hneval som sa na seba. Správal som sa ako dajaký nováčik v brandži. Aby bolo medzi nami jasno, si tu len preto, že si jeden z najlacnejších v ponuke. Neobjednala som si ťa pre seba. Budeš vianočné prekvapenie pre moju dcéru. Zaželala si chlapa. Študuje v Lisabone cez Erazmus, rok som ju nevidela, bude mať radosť. Ty máš dcéru? spýtal som sa, ale keď som uvidel jej výraz, dodal som: Samozrejme, ako si želáš, Juliette. Nesmiem odvrávať. V nijakej situácii. Pred dvoma mesiacmi som jednu staršiu taliansku dámu každé dve hodiny uspokojoval orálne, a ak sa mi to nepodarilo do dvoch minút, trieskala ma po hlave časopisom

16 16 ÚRYVOK Vogue. Zažil som od klientok už naozaj kadečo, no ten časák bol zabalený v igelite a z oboch strán trčali tvrdé obaly krémov. Toto si hoď na seba, Michal, rozkázala Juliette a podala mi veľkú nákupnú tašku. Samozrejme, veľmi rád, ďakujem ti, odpovedal som. So všetkým povinne súhlasím, takže som si na záchode navliekol kostým: červené nohavice a špicatú čiapku, neskutočne široký kabát s bielymi gombíkmi, dlhú bielu bradu a obrovské čižmy so spiežovcami. Neprezradil som jej, že už trošku rozumiem po francúzsky, aby som si uchoval aspoň jednu výhodu. Vydrž, je to iba hra pre malé dieťa a zaplatí ti to nasledujúce tri mesiace života, opakoval som si. Tvár sa, že sa medzi vami nikdy nič nestalo, to je jediné riešenie. Počas vianočných sviatkov stúpol záujem o mužov z eskortných služieb päťnásobne. Beztak som nemal s kým tráviť Štedrý večer, takže som ponuku veľmi uvítal. Prepláchol som si oči studenou vodou a poplieskal som sa po lícach, aby dostali živšiu farbu. Ešte dobre, že som svoju batožinu obmedzil na minimum. Všetky veci sa mi zmestili do stredne veľkej tašky a malého ruksaku. Odovzdali sme s Juliettou kufre a prešli sme colnou kontrolou. Brutálne som štrngotal a pochopil som, že toto bude naozaj jingle all the way, rachotenie počas celej cesty. Nastúpili sme do lietadla smer Lisabon. Už som necestoval prvou triedou, ale zľavnenou ekonomickou. Juliette trónila len dva metre predo mnou v luxusnej kóji. Mnohé zákazníčky sa v tých chvíľach chceli rozprávať, zverovať a sťažovať sa na manželov. Ak som chcel, vedel som byť veľmi dobrý a pozorný poslucháč, no Juliette ma nepotrebovala. Nasadila si masívne strieborné slúchadlá a počúvala vianočný televízny program vysielaný v kabíne. Aby som si nemusel všímať zvedavé pohľady cestujúcich, urobil som som to isté, akurát so šmejdovými minislúchadlami. V ušiach sa mi rozozneli slová: last Christmas, I gave you my heart, but the very next day, you gave it away, this year, to save me from tears, I ll give it to someone special. Juliettu obletoval celý kŕdeľ letušiek, nosili jej campari orange a rôzne sladké aj slané dobroty. Mne ponúkli fľaštičku čistej vody za šesť eur. Len čo som vstal, aby som si z tašky nad hlavou vybral časopis, rozveselení sviatoční pasažieri dobiedzali: Kde máš soba a sane, ty chudák? Hej, navaľ darčeky, Santa! Počúvaj, čo to máš za šaty? Nie si ty náhodou gej? Pozrite sa, teplý Dedo Mráz, debil! Vzhľadom na svoju zhoršenú pozíciu som mal od agentúry počas výkonu práce prísne zakázané hnevať sa, robiť hysterické výstupy alebo

17 nebodaj nadávať. Preto som sa na všetky strany usmieval a tváril som sa, ako keby mi ľudia hovorili, že som najmilší človek, akého kedy stretli. No v skutočnosti na mňa padalo totálne zúfalstvo. Ešte pred desiatimi rokmi mi tvrdili, že som talentovaný herec, a oceňovali, že som nezostal v Berlíne, ale vrátil som sa do Bratislavy. Teraz som mal tridsať a bol som Dedo Mráz. Pri prestupe na frankfurtskom letisku som zažíval peklo. Pristavovali sa pri mne deti a recitovali mi básničky, spievali pesničky, hovorili vinšovačky, v očiach iskierky nádeje a vrúcneho očakávania odmeny. Ospravedlňoval som sa im česky, azda aby pochopili, že som chudobný a fakt im nemám čo darovať. Mami, prečo je tento Santa Claus taký zlý a nič mi nedal? rozplakalo sa dievčatko. Toto nie je Santa, ale chorý ujo z Východnej Európy. Poď rýchlo preč! vysvetlila dieťaťu matka. Mohli ste jej dať aspoň nejakú drobnosť! Ste riadny lakomec! Úbohé deti! okríkla ma cez plece žena. Po dvadsiatej veršovačke som nevydržal, apaticky som si sadol chrbtom k deťom, pozoroval som sivú odletovú dráhu a rátal som minúty. Agresívna hosteska mi vnútila leták, z ktorého som sa dozvedel, že v politicky korektnom svete sa neoslavujú len Vianoce, ale zároveň aj Chanuka, Kwanzaa a sviatok svätého Basila, či koho. Dedo Mráz už nie je single, oženil sa a jeho žena sa volá Befana. Darčeky odjakživa rozvážali spoločne, no jeho partnerku mužská populácia zaznávala. Želal som si, aby na ďalekom juhu Európy Deda Mráza vôbec nepoznali. Lenže ani druhé lietadlo neznamenalo vyslobodenie. Už keď som pri nástupe prechádzal pomedzi sedadlá, nedočkavé deti aj opití dospelí ma ťahali za šaty a dožadovali sa darčekov. V kabíne vládla o desiatej doobeda štedrovečerná atmosféra. Vpredu stál krepový snehuliak pri vysvietenom umelohmotnom stromčeku. Z reproduktorov burácali koledy v portugalčine a potom znova: once bitten and twice shy, I keep my distance, but you still catch my eye. Tell me baby, do you recognise me? Well, it s been a year, it doesn t surprise me. Melancholicky som sníval, že sa rozplyniem a na sedadle po mne zostane len pokrčený červený kostým. Prepáčte, milé deti, je mi to ľúto, ale naozaj pre vás nič nemám. Rád by som vás všetky obdaroval, ale skrátka to nejde, opakoval som. Jeden chlapček sa mi nečakane prikvačil na nohu ako kliešť, nepustil sa a doslova žobral o odmenu za pieseň. Venoval som mu aspoň syrový sendvič a biely plastový príbor, ktorý som dostal od letušky, a tak sa na chvíľu upokojil. Jeho mladší brat sa pri pohľade na mňa srdcervúco rozreval. Juliette ma zo svojho sedadle obďaleč ignorovala, čítala si palubný magazín a počúvala hudbu. Nenávidel som ju za to hádam ešte viac ako tú všadeprítomnú pieseň. 17 ÚRYVOK

18 18 ÚRYVOK QXWRAWHGHH! Zle som znášal sedenie v uzavretom priestore. Po prepchatej chodbičke sa však chodiť nedalo, pretože v nej nosili jedlo a predávali haraburdy. Navyše som cestujúcim nechcel poskytnúť ďalšiu príležitosť na urážky. Pristávali sme v desivých turbulenciách do hustého sneženia. Počas klesania som sa od strachu ani nepohol. Boeing sa vrhol strmhlav doprostred sivých mrakov. Pilot oznámil, že nastala najchladnejšia zima, akú Portugalsko v tomto storočí zažilo. Vhupli sme do bielej tmy. Cez okienko som ledva videl obrysy osvetlenej veže na konci pristávacej dráhy. Dosadli sme tvrdo a so škrípaním kolies. Keď sa otvorili dvere, do lietadla sa dychtivo vtlačil mrazivý vietor a prúd snehových vločiek. Môj príchod s cinkaním vzbudil v príletovej hale taký rozruch, že ma obstúpili policajti. Najprv som sa preľakol, no zistil som, že sa so mnou chcú fotografovať. Na batožinu sme čakali nenormálne dlho. Keď sa napokon vynorila na páse, vyzdvihol som ju a vliekol k východu. Tašky mi nepríjemne narážali do nôh. Po celý čas na mňa mierili mobily, preto som sporadicky zastal a zapózoval. Zviezol som sa eskalátorom. V ťažkom kostýme som sa potil. Ocitol som sa medzi vrieskajúcim davom, ktorý čakal na príbuzných. Strkanica. Pod stropom sa pomaly krútili ventilátory. Odkiaľ prichádzaš, Santa Claus? spýtal sa ma akýsi Portugalec. Dobrý deň! Z Bratislavy, odvetil som, ako keby ma niekto oficiálne vítal. Koľko stupňov je tam u vás pri Severnom póle? O dosť viac ako tu, odsekol som. Pri odbavovacích pultoch sa tlačenica zmiernila. Z ktorej krajiny pochádzate, mladý muž? premeral si ma pri prepážke colník. Zo Slovenska, priznal som. A máte potvrdenie o očkovaní? Moja krajina patrí do Európskej únie. Fakt? Zábavné, koho už prijímajú. Prepáčte, vymýšľal som si. V skutočnosti som z Českoslovinska. V mojej krajine zúri občianska vojna. Som utečenec, Róm nakazený vtáčou chrípkou. Priplával som na gumovom člne. Ešte krvácam! Máte zaujímavú módu. Želám vám pekný pobyt! Vtedy som uvidel Juliettinu dcéru. Stála osamelo uprostred haly s roztvorenými ústami a mne bolo jasné, že v nich ešte pred chvíľou zvierala cigaretu, ktorú teraz vystriedala žuvačka. Nemala už detskú tvár, ale ešte ani celkom ženskú. Iba jej výraz na hranici zívnutia trochu tlmil prekvapenie, aké som pociťoval nad tým, že ju spoznávam. Jej iskrivé sivé oči vyzerali v obrube rias s maskarou až čierne a zdôrazňovali chu-

19 dosť vpadnutej tváre a celého tela. Mala nádherné, husté hnedé vlasy, prichytené na tyle, a kývala obrovskou ružovou kabelkou, do ktorej by sa zmestila celá. Mohla mať tak pätnásť a bola nizučká. Márne sa pokúšala udržať prísny a opovržlivý výraz, keď uvidela mamu, rozosmiala sa a zvýskla, ako sa na odlúčenú dcéru patrí. Dosť dlho som neprehovoril, len som sa na ňu díval a prenikal mnou čoraz väčší zmätok. Neznášal som takéto dievčatká. Príliš mi pripomínali, ako som zostarol. Už som vedel, ako sa Juliette pomstím. Zvediem jej dcéru. Bola mojou jedinou šancou na darček, ak nie ona, tak na Vianoce opäť nedostanem nič. Toto je Michal, tvoj osobný Santa Claus, predstavila ma Juliette tónom, akým sa oslovujú trojročné deti. Vôbec nepochopila, že jej dcéra sa za rok stala úplne iným človekom. Čau, ja som Sophie, odvetilo dievča zvonivým hlasom a podali sme si ruky. Jej oči sa pátravo a vážne stretli s mojimi. Bál som sa, či v jej pohľade nezazriem pohŕdanie za úlohu, ktorú musím zohrať. Nezarecituješ Santovi básničku? Možno ťa odmení, spýtala sa Juliette infantilne. Mami, prosím ťa! Vieš, koľko mám rokov? Aj tak nenesiem darčeky, odvetil som. Už som sklamal pol Európy a teraz mierim sem. Pred halou na nás spoza rohu zaútočila víchrica. Páčilo sa mi to, sneh zavial cesty, hromadilo sa ho čoraz viac a vŕzgal pod nohami. V rozheganom taxíku sa Juliette posadila dopredu a s dcérou sa zhovárala francúzsky. Skôr než som stihol na zadnom sedadle nájsť polohu pre svoje nemožné topánky, Sophie mi na zlomok sekundy zovrela dlaň. A potom ešte raz. Takýto vývoj ma rozveselil. Ani som nestihol vyrukovať so svojimi zvyčajnými postupmi. Bude to ešte ľahšie, než som očakával. Po pár zákrutách som pochopil, že šofér jazdí na letných pneumatikách. Podvozok zadrhával o zem. Dopravné svetlá viseli na drôtoch cez ulicu a tak prudko sa pohupovali, že som ani nevedel, pre ktorý smer ukazujú zelenú. ZEEEE-ZEEEEE... WRROOUUIIIIII! Hrôza fujavice mi pripadala čoraz krajšia. Za oknom som nevidel nič, len halucinácie vločiek, vetra a hmly. Lisabon sa rozplynul, zato Sophie sa v mojej hlave rozprestierala čoraz väčšmi. Ukazovákom pohybovala veľmi zvedavo. Keď som sa k nej obrátil, pohla bradou a vykĺzla z bundy. Blúzka z riedko tkaného materiálu, cez ktorú presvitali drobné čiastoč- 19 ÚRYVOK

20 20 ÚRYVOK ky holej pokožky, mala dlhé rukávy, úzky pás a vysoký golier. Pôsobila solídne, ibaže, ako som si všimol, neobliekla si pod ňu nič iné. Nemá zmysel prechádzať sa. Pozrieme si mesto z výšky a pôjdeme na slávnostnú večeru. Zavedieš nás na vyhliadku, o ktorej si mi písala? spýtala sa Juliette anglicky. Samozrejme, mami, a potom vám ukážem dva dobré podniky, navrhla Sophie. Jej malá dlaň prekvapivou silou stlačila vnútornú stranu môjho stehna. V starom meste žiarila cez bielobu snehu záplava oranžových svetelných ozdôb. Uviazli sme v zápche, preto sme radšej zaplatili a pešo sme sa brodili labyrintom štvrte Baixa. Kostým premokol do nitky, no bolo mi horúco. Starodávne úzke električky svišťali napriek kalamite obrovskou rýchlosťou. Kráčali sme dolu kopcom. Na niektorých úsekoch sme sa so Sophiou k sebe primkli. Alebo som si to len nahováral, a v skutočnosti šlo o náhodu? Raz mi rukou mimovoľne vkĺzla pod pazuchu. Pri chôdzi dovolila, aby sa naše boky dotýkali. Tajomný kontakt nás každým okamihom navzájom pripútaval. Obráti sa a povie mi, aby som ju nechal na pokoji? Neurobila to. Prečo naznačuje súhlas? Trochu spomalila a na chvíľu, keď sa vzdialenosť medzi nami zmenšila, splynuli naše kroky do rovnakého rytmu. Dorazili sme na miesto. Výťah do bieleho pekla nad hlavami sa volal Santa Justa a týčil sa uprostred rovnomennej úzkej ulice. Už sa teším, klamal som, keď som kupoval tri lístky. Postavil to nejaký Francúz roku 1902, neogotika. Milujem výšky, bola som tam už toľkokrát, je to zážitok, vysvetľovala Sophie. Dotkla sa zábradlia sčernetého vekom, ktoré sa tiahlo popri múre. Zostal som stáť vo vzdialenosti plnej prísľubov. Urobila neurčitý pohyb, aby som ju nasledoval, a obrátila sa. Prstami sme si už vedeli povedať celé vety. Vošli sme dnu úplne na konci zástupu. V poslednom okamihu pred štartom sme vystúpili. Za oknom a mrežami som videl Juliette, spínala ruky za stúpajúcimi dverami, do ktorých búšili vločky a lepili sa na sklo. Štastné a veselé! zavolal som a kabína sa s Juliettou vzniesla do výšky štyridsaťpäť metrov nad úroveň ulice. Sophie ma odrazu začala bozkávať. Prečo si to urobila? rozosmial som sa. Aby si vedel, čo dokážem, odvetila Sophie. Môžeš mi venovať trochu z toho, čo si si dala? spýtal som sa. Samozrejme, Santa, povedala. Dodnes neviem, čo to vlastne bolo, lebo mi to vložila do úst ústami. Pôsobilo to ako prechod z dusnej horúčavy do zimy a zasa späť.

21 S pôžitkom som vdychoval mrazivý vzduch a moja pozornosť sa roztrieštila do každej letiacej vločky. Nadobudol som dojem, že Lisabon odjakživa poznám: Zlatnícka ulica, rieka Tejo, veža Belém. Doslova fyzicky som cítil, ako sa mi rozširujú zreničky. Už som si vôbec nevšímal neúnavný sneh. Mokré oblečenie mi oťaželo a prekážalo v chôdzi. Prečo si šiel za mnou? opýtala sa Sophie. Oči sa jej jagali ako zrkadielka. Prečo si ma nechala ísť za sebou? Zašli sme na žúr k jej priateľom, kde som vyvolal veľký ohlas. Ľudia vo veku Sophie a v rovnakom stave na mňa kričali: Hej, Santa, poď si zahuliť! Nepriniesol si z Nórska dáky matroš? Žiaľ, všetko som už rozdal deťom, ktoré celý rok poslúchali, odvetil som. Niektoré veci som nerozoznával vôbec, iné som vnímal zmenšené, ako pri pohľade cez obrátený ďalekohľad. V burácavej temnote a v horúčave sa závratne leskli vianočné gule, strieborné girlandy aj vysoká jedlička. Na mohutnom plochom televízore bežal pustený program s videoklipmi. Znova tí dvaja mladí muži a dve ženy, horská chata zasypaná snehom, vysvietený večierok, na nohách rodžery a na telách prešiváky stiahnuté opaskom: I wrapped it up and sent it, with a note saying I Love You I meant it. Now I know what a fool I ve been, but if you kissed me now, I know you d fool me again. Sophie zastala tak blízko pri mne, že sa nám takmer dotkli nosy. Na svete boli len jedny takéto oči. Veľmi iskrili. Uvedomil som si, že nemám ani potuchy, ako sa správať k ženám, ktoré si ma nezaplatili samy. Ústa mi od tabletky trochu napuchli a znecitliveli. Nohy ma ledva niesli. Som smädný, povedal som. Viac ráz som to zopakoval a ukazoval som si na hrdlo. Sophie potriasla hlavou. Možno nerozumela. Pristúpil ku mne mladík. Chvíľu sa hrabal vo vrecku, vytiahol bielu pilulku a podal mi ju. Únava ma prešla. Diskoguľa sa krútila vysoko pod stropom a nemilosrdne žiarila. Ľudia zakláňali hlavy, potili sa a sácali do mňa. Väčšina tanečníkov, ktorí na akcii zostali, bola sfetovaná, tancovali nepríčetní vo vlastnom priestore. Akási dvojica polihovala na koberci na krepových papieroch od darčekov. V rohu sa povaľovali skrkvané plechovky energetických nápojov. Mikroskopické blúzky dávali prsiam agresívne, zaoblené tvary. Dvojice tancovali čoraz bližšie a bližšie, až sa nakoniec tanec stával takým blízkym, že už nebol potrebný, a páry sa strácali v tme. Uprene som hľadel pred seba na ten istý bod, do stredu temnoty trhanej stroboskopom. Terigal som sa za Sophiou a ľudia pred nami ustupovali. Okolo mňa sa krútil strop. Jej silueta sa pod bielymi odbles- 21 ÚRYVOK

22 22 ÚRYVOK kami menila a ja som omráčene prižmuroval oči. Pichlo ma v ušných bubienkoch. ZZZCHATZZZCHAT... Spotená a vzrušená Sophie sa neurčito usmievala. Sneh a vietor jej pochlpili vlasy a tvár sa strácala pod čiernymi pletencami, ktoré sa jej lepili na líca. Nechty si namaľovala na strieborno. Pod blúzkou jej planuli holé, krásne prsia. Na okamih som Sophiu stratil z dohľadu. Blúdil som v dave a zhypnotizovaný pohybom som ju hľadal. Hlavu som obracal podľa rytmu. Od dymu ma štípali oči, kontaktné šošovky rezali. Šaty sa mi pri behu nemožne vlnili. Tak ideme už do postele, alebo čo? zakričala mi Sophie zrazu do ucha. Prestával som rozumieť, kde som a čo sa deje. Snažil som sa sústrediť, ale hneď som všetko zabúdal. Keď som si v spálni ľahol, cítil som sa, akoby to niekto robil namiesto mňa. Na vedľajšej pohovke sa prevaľoval iný pár a na dlážke ďalší. Na koberci sa vŕšila úctyhodná kopa nohavičiek, džínsov, tenisiek a iných drobností. Asi najviac mi vyhovovalo, že v miestnosti bolo trochu tichšie ako v obývačke. Sophie ma nútila, aby som si na sebe nechal väčšinu kostýmu. Celé to trvalo asi šesť minút. Vzápätí ešte nahá Sophie chytila do ruky mobil a oprela si ho o plece. Boky mala symetricky zaoblené, pokožku opálenú, pokrytú fialovou sieťkou žíl, chodidlá takmer ružové, trochu vlhké a mäkké, akoby našľapovala len na špičky. Prsia špicato tvarované a pevné, bradavky fialové a veľké. Dotkol som sa ukazovákom jej ľavého prsníka. Potom som ho chytil všetkými prstami naraz. Zmačkol som ho. Tresla ma po ruke. Keď som sa na ňu pozeral, akoby sa vo mne všetko uvoľnilo a padalo z výšky štyridsiateho poschodia mrakodrapu. Prišlo mi zle, mal som pocit, že odpadnem. Jej dokonalosť ma napĺňala hrôzou. Bol som opäť taký vzrušený, že som nemohol obsedieť. Navyše som mal zúfalú chuť fajčiť. Sophie sa zrazu dokonale ovládala. Dosť dlho čakala na spojenie. Nevšímala si ma. A pretože drogy niekedy pôsobia na pretvárku tak isto ako slzy na maskaru, jej príťažlivosť sa zaraz stratila. Prižmúrila oči, skrivila pery v tvrdom úsmeve a nekonečne ostarla. Niektoré osvetlenie nesvedčí dievčenským tváram. Ďakujem ti za darček, mami, ozvala sa francúzsky. Trochu nešikovný a hrubý, ale dalo sa. Zrejme je to Rus. Posielam ti ho naspäť, dobre? Odpoveď som nezachytil. Vybehol som z izby a po dvadsiatich piatich rokoch som sa znova rozplakal pri stromčeku. V zúrivosti som rozbaľoval darčeky, ktoré mi nepatrili, a pchal som ich do tašky. Pri odchode

23 z bytu mi na rozlúčku v ušiach burácali slová: a face on a lover with a fire in his heart, a man undercover, but you tore me apart, now I ve found a real love, you ll never fool me again... last Christmas... Zamieril som von. Odporovať víchrici sa nedalo. Potreboval som eskortu akéhokoľvek druhu. V meste som poznal len ten hrozný výťah. Ešte som stihol poslednú sviatočnú jazdu o tretej ráno. S jednosmerným lístkom som nastúpil a ako Santa Claus som mieril na vrchol Santa Justa. 23 Halo, halo

24 24 KTO ŽIL ZA OSTNATÝM DRÔTOM? SVET OČAMI ŠTÁTNEJ PROPAGANDY NA PRELOME 50. A 60. ROKOV 20. STOROČIA MARÍNA ZAVACKÁ Prelom 50. a 60. rokov minulého storočia sa do historického vedomia československej (čs.) verejnosti premietol ako etapa zdanlivej nehybnosti, v ktorej sa nič podstatné nedialo. Josif Vissarionovič Stalin bol mŕtvy, éra masových procesov sa skončila, oteplenie 60. rokov ešte nenastalo. Pretože kolektívna pamäť je citlivejšia na viditeľné zlomové udalosti, ktoré sa čs. politikom darilo vo vnútropolitickej oblasti potláčať, neostal žiaden míľnik, o ktorý by sa mohla oprieť. Okolité štáty však i v tomto období prežívali historické chvíle. Stačí si pripomenúť udalosti ako XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), maďarské povstanie, berlínska kríza. Menila sa tvár sveta. Hýbala ňou myšlienka národného zjednotenia Arabov, vlastnú politickú líniu formulovala Čína, pokúšali sa o to aj dekolonizované štáty Afriky. Obrovskými zmenami prechádzal i vzťah oboch superveľmocí. Aj keby sa predstaviteľom politickej moci v Československu podarilo znehybniť vnútorný vývoj, na svetové dianie museli prinajmenšom pasívne reagovať vytváraním takej interpretácie diania, ktorá by sa politicky hodila pre domáce obyvateľstvo. V porovnaní s informovaním o vnútropolitických udalostiach mali propagandisti pri vytváraní verejnej mienky o svete za hranicami štátu podstatnú výhodu. Tvorcovia domáceho spravodajstva sa nemohli vyhnúť formuláciám, ktoré stavali aj menej vnímavého recipienta pred dilemu, či veriť tomu, čo sa píše v novinách, alebo vlastným očiam. Avšak kvôli problémom s cestovaním mal radový občan oveľa menšiu možnosť konfrontovať informácie o zahraničí s vlastnou skúsenosťou. A nešlo iba o kapitalistickú cudzinu. Voľné a neobmedzené cestovanie (dokonca ani šírenie tlače) nebolo možné ani v rámci bloku tzv. bratských socialistických krajín. Politickej sile, ktorá kontrolovala čs. médiá, sa tak otvárala možnosť nielen korigovať a deformovať, no pre podstatnú časť populácie aj priamo vytvárať obraz okolitého sveta a diania.

25 Propagandistické obsahy Umelé stvárnenie sveta, ktoré svojim recipientom predkladala komunistická propaganda, malo umožniť masám ľahkú orientáciu a navigovať ich v každodenne vyžadovanom zaujímaní správnych postojov. Prvým krokom bolo jasné rozdelenie sveta na dve sféry a jeho opísanie v dimenziách dobrý - zlý, náš - nepriateľský. Grafické vyjadrenia bývali zámerne zjednodušené a vždy obsahovali kľúč k otázke, na ktorej strane treba stáť. Na titulnej strane humoristického časopisu Roháč z marca 1956 sa nachádza sovietsky hrdina a jeho nepriateľ, ktorý je tlstý, škaredý, zlomyseľný a agresívny. Protipólom zla bývali odhodlaní komunisti, unavení vykorisťovaní robotníci a vychudnutí hladní nezamestnaní. V písanom texte sa používali diferencovanejšie rozlišovacie kľúče. Napríklad terminologický, označujúci vyzvedača: dvojica cudzí (zlý) špión a náš (dobrý) rozviedčik. Nemenej dôležitú otázku, ako o svete hovoriť, predstavovala dilema, čo ľuďom o svete povedať. Základom bolo bipolárne videnie sveta, v ktorom sa pozitíva sústreďovali na Sovietsky zväz (ZSSR) a jeho satelity, kým negatíva na Západ. ZSSR sa od polovice 50. rokov prestal na krátky čas prezentovať ako krajina najpokročilejšia v technológii. Ohlásil, že mieni nasledovať najlepšie vzory a učiť sa v jednotlivých oblastiach vedy a techniky od zahraničia. Frekventovaným prvkom príhovorov jeho najvyššieho predstaviteľa Nikitu Sergejeviča Chruščova na návštevách západnej Európy a USA sa stalo pripomínanie významného podielu hosťujúcich západných inžinierov a iných odborníkov v sovietskom štáte a vyjadrovanie vôle nasledovať túto tradíciu. Medzník v rétorike o potrebe učiť sa od kohokoľvek predstavovali úspechy v sovietskom kozmickom programe. Vesmírna trojica Sputnik - Gagarin - Titov umožnila sovietskym politikom z technologickej stránky vystupovať z pozície nadradeného partnera i voči USA. Napriek uznaniu cudzích úspechov v technike ZSSR ostával podľa vlastných i satelitných propagandistov nedostižným priekopníkom v oblasti kultúry. A to nielen vo výchove špičkových umelcov, jeho objektívne najúspešnejšieho vývozného artikla, ale i v dosiahnutej kultúrnosti ľudových más. Staršie známe postavy typu strýka pioniera Timura, ktorý vo voľnom čase spieval vo fabrickej opere, našli pokračovateľov v kolchozníkoch vezúcich na kolchoz klavír alebo v mladej knihovníčke, ktorá chce byť s knižnicou plnou marxistických klasikov poruke mládežníkom na Sibíri. Veľký dôraz sa kládol na spravodajstvo o všestrannom kultúrnom rozvoji malých národov v ázijskej časti ZSSR, ktoré sa využívalo ako protiklad k novinkám o útlaku a asimilácii národov kolonizovaných Západom. Predstieraná úspešnosť sovietskej misie nemala hraníc. Podľa jednej reportáže sa napríklad stepní kočovní Karagaši až vďaka sovietskej moci, ktorá im dožičila domčeky, stali ľuď- 25 KTO ŽIL ZA OSTNATÝM DRÔTOM?

26 26 KTO ŽIL ZA OSTNATÝM DRÔTOM? mi. Stálym problémom pre propagandistov ostával nemecký faktor. Tu totiž nevstupovali do prostredia nulovej informovanosti. Naopak, veľká časť obyvateľov mala na Nemcov ostro vyhranený názor. Teraz si však mali myslieť, že všetci zlí Nemci sa odsťahovali na Západ (do Nemeckej spolkovej republiky - NSR). Tých mali naďalej nenávidieť, ale zároveň mali veriť, že východní Nemci (v Nemeckej demokratickej republike - NDR) sú úplne odlišní. Triedny nepriateľ Odklon propagandistickej línie od dogmatického prístupu k triednemu nepriateľovi nastal na dvoch frontoch. Prvým bola zmena politiky voči európskym ľavicovým zoskupeniam mimo krajiny sovietskeho tábora. Rečníci XX. zjazdu KSSZ sa v prejavoch otvorili spolupráci s pokrokovými silami Západu, ktoré majú iné názory na prechod k socializmu ako ZSSR, a úprimne pozdravili mierumilovných sociálnych demokratov. Na platforme boja za mier sa neskôr bratsky zdravili i s pokrokovými predstaviteľmi iných spoločenských organizácií vrátane cirkví. Druhou oblasťou, v ktorej bolo treba upraviť postoje voči triednemu nepriateľovi, boli dekolonizujúce sa krajiny Afriky a Ázie. Odkazmi na dialektiku vývoja sa z apriórne negatívnej buržoázie stala - na zvýraznenom pozadí zaostalej feudálnej Afriky - vlastne buržoázia pokroková. Rozporuplne vnímanou inštitúciou ostávala počas celého obdobia Organizácia Spojených národov (OSN). V súvislosti s udalosťami roka 1956 ju predstavovali ako úplne ovládanú nepriateľom, ako hlasovaciu mašinériu či ako javisko permanentných protisocialistických provokácií. V čase občianskych nepokojov v Kongu sa akcie OSN opisovali ako občas dobre mienené, ale nerozhodné a slabé. Na jeseň 1962 už tlač ZSSR a jeho satelitov citovala z ďakovných listov OSN Chruščovovi za zásluhy o udržanie mieru. Tretí svet Predstavitelia národov tretieho sveta zapríčiňovali ďalší druh problémov: v grafickej propagande už existoval stereotyp utláčaného černocha a Araba. Najmä od suezskej krízy sa popri čiernom vznešenom divochovi objavoval muž s črtami Severoafričana - vysoký, štíhly, v bielej košeli a nohaviciach, trhajúci okovy. OBR 6. černoch. Aj členovia iných utláčaných národov, napríklad Laosania, Číňania či Vietnamci sa zobrazovali ako estetické a symetrické postavy. Stereotyp dobrého černocha v protiklade k bielemu pánovi prestával fungovať v momente, keď sa niektoré bývalé kolónie rozhodli orientovať na svoje materské krajiny alebo na USA. Niektorí africkí politici, ako napríklad separatista Moise Tshombe alebo zradca Joseph Kasavubu, získali s negatívnymi adjektívami aj telesné defekty, ktorými pripomínali postavič-