CESTY. Vlastivedný magazín 16/2013. za krásou a poznaním

Transkrypt

1 CESTY za krásou a poznaním Vlastivedný magazín 16/2013 Z historického kalendára (G. K. Zechenter - Laskomerský, F. Zvarík, M. Dočolomanský, M. Markovičová, M. Haľamová, D. Krman ml., D. S. Jurkovič, J. Zachara...) - August Steblová skala - Vyhne - výr skalný - červenohlav ihlanovitý - Zvolen - Siegbert Heister - Jozef Kačka Na titulke socha Corgoňa v Nitre

2 Z historického kalendára Štefan Ambrózy - Migazzi * 5. marca 1869, Nice (Francúzsko) 31. augusta 1933, Tana (Maďarsko) Po štúdiách práva cestoval po južnej Európe. Jeho záujmom bola kvetena, najmä vždyzelené dreviny, a práve na týchto cestách sa zrodil nápad vybudovať si vlastné arborétum. Táto jeho túžba sa naplnila po sobáši s Antóniou Migazziovou zo Zlatých Moraviec. S ňou vyženil aj veľkostatok v Tesárskych Mlyňanoch (Malonya), kde založil arborétum a k nemu prikúpil od grófa Révaya dubovo-hrabový les vo Vieske nad Žitavou. Jeho snaha bola sústrediť v ňom čo najviac cudzokrajných drevín. Najlepším poradcom mu bol skúsený záhradník Jozef Mišák ( ). Jeho ciele boli však komplexnejšie, chcel, aby sa vždyzelené dreviny dostali do intravilánov i extravilánov slovenských miest a dedín. Táto jeho myšlienka sa nie vždy stretla s pochopením. Po dvadsiatich rokoch svoje dielo opustil a odsťahoval sa k matke do Tane neďaleko mesta Szombathely vo Vašskej župe, odkiaľ pochádzal jeho rod a kde založil ďalšie arborétum Jeli s podobným cieľom ako v Mlyňanoch. O svojich skúsenostiach z pestovania drevín vydal dve publikácie v nemeckom jazyku. Zomrel v posledný augustový deň roku 1933 a na jeho hrobe v Jeli i na tabuli na kaštieli v Mlyňanoch je heslo jeho života Semper Vireo s listom cezmíny ostrolistej ako symbolu vždyzelených drevín. Jeho zásluhy ocenili okrem iného aj viacerí botanici, keď jeho priezvisko vložili do vedeckého názvoslovia (dub Quercus ambrozyana, klinček Dianthus ambrozymigazzianus, huba Myxovusicoccum ambrozymigazzi). CESTY za krásou a poznaním. Vlastivedný magazín, 16/2013. Články na základe vlastných skúseností, internetových a iných zdrojov pripravil Jožo Baška. Šírenie v nezmenenej podobe dovolené. Príspevky a informácie na mailovej adrese: agenturatorturazv@gmail.com.

3 Jakub Hluchý * 15. apríla 1894, Moravská Nová Ves (Česko) 24. augusta 1958, Bratislava Bol dôstojníkom slovenskej armády a už po útoku na Sovietsky zväz založil v Banskej Bystrici odbojovú skupinu Victoire, v ktorej sa stretávali antifašisticky orientovaní dôstojníci a rozposielali listy a letáky, vyjadrujúce presvedčenie, že fašizmus bude porazený. Vzhľadom na svoj post v slovenskej armáde sa mu darilo už od roku 1943 zásobovať zbraňami a strelivom partizánske skupiny. Počas SNP velil delostrelectvu a bol prednostom zbrojnej správy 1. československej armády na Slovensku. Po vojne zostal v armáde, ale v roku 1949 sa rozhodol pre odchod do zálohy a pracoval v stavebníctve. O svojej účasti v protifašistickom odboji zanechal viacero spomienkových článkov. Gustáv Kazimír Zechenter - Laskomerský * 4. marca 1824, Banská Bystrica 20. augusta 1908, Kremnica Začal študovať filozofiu, no prešiel na medicínu a stal sa lekárom v Banskej Bystrici. V rokoch bol banskolesným lekárom v Brezne, a ďalšie roky pôsobil v Kremnici. Ako spisovateľ sa našiel v tvorbe krátkych humoristických príbehov, ktoré uverejňoval v súdobých periodikách a kalendároch a z ktorých sú najznámejšie Žarty a rozmary a Lipovianska maša. Beletrizovanou formou podal aj svoje zážitky z ciest (Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma, Zo Slovenska do Itálie) a pútavým čítaním je aj jeho vlastný životopis Päťdesiat rokov slovenského života, v ktorom podáva plastický obraz o dobe, v ktorej žil, a o ľuďoch, s ktorými bol v kontakte. Medzi nimi bola významná česká spisovateľka Božena Němcová, ktorá ho navštívila v Brezne a ktorej pomohol skontaktovať sa s ďalšími národovcami a spisovateľmi, napríklad so Samom Chalupkom. Ľubica Pavlovičová - Baková * 18. marca 1924, Turčianska Štiavnička 27. augusta 1998, Bratislava Po absolvovaní štúdií hudobnej vedy na Filozofickej fakulte UK sa dostala k redaktorskej práci v rozhlase a neskôr i televízie, kde bola od roku 1973 dramaturgičkou skupiny pre ľudovú kultúru Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania. Svoj záujem sústredila na folklór, bola výbornou speváčkou a tanečníčkou, čím sa prezentovala najmä v súbore Lúčnica, ktorý pomáhala zakladať a práve ona mu dala názov. Spolupracovala so SND pri inscenácii pásma Rok na dedine. Písala rozhlasové hry a dramatizácie a tlačou vyšli jej spevníčky Spevy od Hrona a Slovenské poľovnícke piesne. Vojtech Holesch * 12. januára 1892, Banská Bystrica 27. augusta 1938, Bratislava Po štúdiách architektúry sa vybral na skusy do sveta a určitý čas pobudol aj u Ladislava Hudeca v čínskom meste Šanghaj. Po návrate pracoval v Bratislave, kde projektoval nájomné domy a interiéry. Vidíme ich napríklad na Panenskej ulici. Podieľal sa aj na projektovaní Justičného paláca a ďalších stavieb. Za jeho najvydarenejšie dielo považujú vilu v Hradnom údolí. Hranolovitá stavba má otvorený skelet s terasami a betónovou sochou strážcu. Na každom zo šiestich poschodí bol jeden byt, dnes po prestavbe, sú po dva. Ján Horňák * 22. augusta 1918, Dúbravka 3. júla 1969, Modra Bol bankovým úradníkom, počas SNP pracoval na Povereníctve financií v B. Bystrici, po ústupe do hôr sa dostal do rúk gestapa a konca vojny sa dožil v koncentračnom tábore Mauthausen. Zachytil spomienky na tie ťažké dni, ktoré sa zachovali v rukopise. Po vojne má veľkú zásluhu na rozvoji slovenského vysokého školstva a v oblasti poisťovníctva. Je autorom početných odborných článkov a štúdií, ako aj učebníc a iných odborných publikácií (Finančný slovník, Poisťovníctvo).

4 Kazimír Bezek * 31. augusta 1908, Žibritov 14. decembra 1952, Praha (Česko) V posledný augustový deň roku 1908 sa v rodine Jána Bezeka na konci jeho farárskeho pôsobenia v Žibritove narodil syn Kazimír. Po otcovi zdedil úctu k národnej kultúre i k literárnemu umeniu, absolvoval lýceum vo francúzskom Nimes a potom právnické štúdiá na pražskej Karlovej univerzite, kde sa stretával s ďalšími slovenskými študentmi najmä v spolku Detvan a kde sa prezentoval aj prvými básňami. V Prahe zostal pracovať v Československých štátnych dráhach, od roku 1939 pracoval na slovenskom Ministerstve dopravy a verejných prác, z ktorého putoval v roku 1943 do väzenia za ilegálnu protifašistickú činnosť. Bola to reakcia režimu na jeho skladbu Valpuržina noc, v ktorej reagoval na prebiehajúcu vojnu. Práve toto básnické dielo je najvýrečnejším výsledkom jeho literárneho snaženia. Po vojne bol povereníkom dopravy a od roku 1949 generálnym riaditeľom ČSD, krátko predtým vydal druhú svoju básnickú zbierku Bol Váh čiernobiely (prvou bol Horúci deň v roku 1930), v ktorej sa okrem prírodnej a intímnej lyriky objavili aj reflexie na prežité roky vojny. Už od študentských čias sa pokúšal aj o dramatickú spisbu, napísal veršované drámy i komédie, väčšina z nich však skončila v rukopisoch, resp. v nedokončenej podobe. Jedinú dokončenú hru, komédiu Klietka, veršovanú satiru na malomeštiactvo a dvojtvárnosť, uviedlo v roku 1940 SND, no po zhliadnutí premiéri ju pozorní cenzori vtedajšieho režimu viac nedovolili prezentovať. Boleslaw Kotula * 27. októbra 1849, Cieszyn (Poľsko) 19. augusta 1898, Ortler (Taliansko) Absolvent Jagelovskej univerzity v Krakove pôsobil v rodnom poľskom Tešíne, vo Viedni a Innsbrucku. Jeho prírodovedecký záujem sa sústredil na flóru a malakofaunu hôr, pričom študoval vertikálne rozšírenie rastlín a mäkkýšov. Svoje výskumy na oboch stranách Tatier zhrnul v dielach Rozmieszczenie roslin naczyniowych w Tatrach ( ) a O pionowem rozsiedlenim slimaków tatrzanskich (1884). Zahynul pri výskumnej túre na ľadovci v pohorí Ortler v tirolských Alpách. František Zvarík * 17. júla 1921, Vrútky 17. augusta 2008, Bratislava Pred piatimi rokmi odišiel do hereckého neba František Zvarík, jedna z výrazných osobností slovenského dramatického umenia. Už v roku 1939, ešte ako študent herectva, prišiel do činohry SND, o rok sa stal jeho riadnym zamestnancom, o štyri roky neskôr sa zapojil do SNP ako člen Frontového divadla, po vojne sa v širšej miere venoval naštudovaniu operných postáv (Knieža Igor, Boris Godunov...) a s obľubou vystupoval aj ako spevák operetných melódií a ľudových piesní, ktorým dal svojím basom charakteristické zafarbenie. V roku 1956 sa vrátil na scénu činohry. Výpočet jeho postáv je dlhý a ľahko sa k nemu dostaneme v špeciálnych publikáciách, článkoch či na internete. Mohli sme ho vidieť už v prvom slovenskom filme Varúj! z roku 1946 a neskôr v ďalších dielach slovenskej kinematografie i v televíznych inscenáciách a televíznych filmoch (Čertova stena, Smrť prichádza v daždi, Rodná zem, Veľká noc a veľký deň, Smútok pristane Elektre, Konečná stanica, Klebetnice...).

5 Michal Dočolomanský * 25. marca 1942, Nedeca (Poľsko) 26. augusta 2008, Bratislava Deväť dní po úmrtí Františka Zvaríka odišiel do divadelného neba ďalší z plejády vynikajúcich hercov Michal Dočolomanský. Mal len 66 rokov a pod jeho predčasný odchod z tohto sveta sa podpísala rakovina pľúc, ktorá - čo bolo o ňom všeobecne známe - mala korene v silnom fajčení, ktorým bol Dočko známy a ktoré si nevedel odpustiť. Pochádzal z početnej rodiny, mal deväť súrodencov. Jeho rodiskom je dedina Nedeca v Pieninách, ktorá v tom vojnovom čase patrila do Slovenskej republiky. Na konci vojny sa Dočolomanskí presťahovali do Svätého Jura. Už od detstva však mal blízko k divadlu ako ochotnícky herec. Svoju premiéru si odkrútil ako 13-ročný postavou Kaia v rozprávke Snehová kráľovná v divadle, ktoré viedol jeho otec - učiteľ. Svoje ochotníčenie zakončil postavou Geľa sebechlebského. K ďalším jeho záľubám patrila športová gymnastika, ale i bezmotorové lietanie, čo neskôr využil aj vo svojom hereckom povolaní. K nemu sa dostal ako 22-ročný, keďže najprv sa vyučil za automechanika a až potom, v roku 1966, absolvoval štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislava a nastúpil do činohry SND. Bola to obrovská škola života. Naučil som sa disciplíne a vyznal som sa v autách, spomínal na svoje učňovské roky. Na našej najvýznamnejšej divadelnej scéne stvárnil Michal Dočolomanský desiatky postáv, no zrejme navždy zostane zapísaný najmä ako Jánošík z jednej z najúspešnejších hier, muzikálu Na skle maľované poľských autorov Ernesta Brylla a Katerzyny Gärtnerovej. Od premiéri v roku 1974 po derniéru v roku 2002 zaznamenala 647 repríz. Pritom nechýbalo veľa a k tejto svojej životnej úlohe by sa nedostal. V čase, keď sa pripravovala, ho totiž vyhodili z komunistickej strany, no režisér Karol L. Zachar si napriek tomu presadil svoje. Michal Dočolomanský dostával veľa priestoru aj v televíznych inscenáciách a filmoch. Výlet po Dunaji (debut v roku 1962), Sváko Ragan, Inžinierska odysea, Jedenáste prikázanie, Hriech Kataríny Padychovej, Červené víno, Stratená dolina, Horská služba, Povstalecká história, Tri gaštanové kone, Tisícročná včela a mohli by sme menovať ďalšie. Už pri príležitosti jeho štyridsiatky ocenili jeho herecké umenie titulom Zaslúžilý umelec, rok pred úmrtím, 31. augusta 2007, mu prezident republiky udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska a šírenie jeho dobrého mena v zahraničí. Spomenuli sme jeho herecké účinkovanie, no nemôžeme si naňho nespomenúť aj ako na speváka. Začínal v roku 1973 po boku predčasne zosnulej speváčky Evy Kostolányiovej a ich duetá, ako Hala, hala (Haló tam) alebo Smoliar, sa tešia popularite do dnešných dní, rovnako ako s neskutočným citom interpretovaná pieseň Ľúbim ťa, alebo piesne z hry

6 Emil Stračár * 20. augusta februára 1981 Na skle maľované (Za rána, za rosy a Zbohom buď, lipová lyžka). O posledných rokoch jeho života, o chorobe, ale i o cigaretkách, ktoré si nedokázal odoprieť, sa toho popísalo veľa. Beriem to tak, že každý musí raz odísť, a ja z toho nemám strach. Jedného dňa tá chvíľa príde. Ale čas, ktorý mi ešte zostáva, chcem prežiť normálne, povedal v jednom rozhovore a dodal: Smrť si musí človek zaslúžiť. Na osvieženie pridávame text poslednej z uvedených piesní, v ktorej nám akosi podvedome znie jeho hlas: Zbohom buď, lipová lyžka žitia môjho verná družka na zbojníckom poli Zbohom buď, kotlík medený nad pahrebou vyúdený zbohom hrudka soli Čo som sa po horách nachodil čo som sa pištolí nanosil Kto to vie kto to vie? kto to vie kto povie? Čo som sa naspieval po grúni čo som sa navyhrážal Viedni Čo naspieval v Dobrove čo naspieval v Dobrove Čo som sa s frajerkou naschádzal čo zlatých dukátov nastrácal Kto to vie kto to vie? kto to vie kto povie? Čo som sa povestí naslýchal čo tuhej pálenky napíjal Čo naspieval v Dobrove čo naspieval v Dobrove Významný slovenský pedagóg, od roku 1967 riaditeľ Výskumného ústavu pedagogického v Bratislave. Zaoberal sa didaktikou a metodikou učebných pomôcok, teóriou tvorby učebníc a vyučovacieho procesu, klasifikáciou žiakov. Je autorom publikácií Programové vyučovanie a učiace stroje, Preverovanie žiackych vedomostí, Systém a metódy riadenia učebného procesu a ďalších odborných prác. Gejza Horák * 25. februára 1919, Halič 28. augusta 2003, Bratislava Učil v Detve, Pohorelej a v Bratislave, kde prešiel v roku 1948 do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Zároveň prednášal slovenský jazyk na Pedagogickej fakulte UK a na Vysokej škole ruského jazyka v Prahe. Venoval sa najmä dialektológii slovenského jazyka a jeho vyučovaniu, ale aj nárečiam (Nárečie Pohorelej, 1955). Podieľal sa na tvorbe učebníc pre všetky typy škôl, k čistote slovenčiny prispieval aj fundovanými príhovormi v rozhlasovej Jazykovej poradni. Knižne vydal Tisíce poučení zo spisovnej slovenčiny, Jazykové prechádzky prózou, Slovo o slove - sto zrniek do nášho jazykového povedomia, bol spoluautorom Pravidiel slovenského pravopisu (1953), Morfológie slovenského jazyka (1966) a Česko-slovenského slovníka (1975). Daniel Alman * 17. augusta 1818, Banská Štiavnica 14. apríla 1902, Banská Štiavnica Bol učiteľom v rodnom meste a autorom príležitostných básní v nemčine, maďarčine, latinčine i slovenčine. Zväčša mali humorný ráz a zostali v rukopise. V roku 1859 vydal Abecedu zlatú, ktorá sa dočkala nového vydania v roku Vtipným spôsobom je v nej zobrazených 73 uhorských miest, medzi nimi 55 slovenských. Tým, že v nich podal aj mnohé historické údaje, sa jeho kniha radí medzi zaujímavé i užitočné vlastivedné publikácie.

7 Ondrej Gábor * 30. januára 1922, Breznička 27. augusta 1998, Banská Bystrica Endre Szőnyi * 13. októbra 1885, Jászberény (Maďarsko) 23. augusta 1968, Bratislava Hoci sa narodil v maďarskom mestečku, jeho rodičia pochádzali z Moravy. Jeho výchovy sa ujali bezdetní solventní manželia zo Švajčiarska, ktorí mu umožnili vyštudovať architektúru a neskôr i dejiny umenia v Paríži. V roku 1914 nastúpil do armády a bol ťažko ranený na talianskom fronte. O štyri roky neskôr si úradne zmenil meno (jeho pôvodné bolo Zapletal) a v spolupráci s Franzom Wimmerom si otvoril v Bratislave projekčnú kanceláriu. V nej dostávali prvotnú podobu priemyslové, obytné i administratívne budovy, ktoré sa stavali najmä v Bratislave, ale významný je aj jeho podiel na výstavbe kúpeľov Piešťany (vila Anna, vila Riviéra, hotel Cyril). Je aj projektantom tamojšieho kúpaliska Eva (na snímke hore) a v kúpeľoch Bojnice. Knižne vydal pohľad na slovenskú architektúru na konci 19. a začiatku 20. storočia Tak rástla Bratislava. Od roku 1931 vydával časopis Fórum. Alois Richter * 20. júla 1894, Hranice na Moravě (Česko) 31. augusta 1968, Valašské Klobouky (Česko) Bol lekárom, no väčšinu svojho voľného času venoval botanickému a entomologickému výskumu a zaoberal sa aj archeológiou. Vo výskume hmyzu sa špecializoval na chrobáky, pričom jeho výskumné cesty viedli často na Slovensko, najmä do oblasti Malých Karpát, Malej Fatry, Vysokých Tatier a Slovenského Rudohoria. Svoje poznatky poskytol špecializovaným zoologickým pracoviskám, ktoré ich zahrnuli do svojich odborných prác, ako je napríklad Katalog Coleopter Jana Roubala, ktorý po ňom pomenoval aj dva nové taxóny chrobákov. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Banskej Bystrici učil v Čerenčanoch pri Rimavskej Sobote. Z bojov zo SNP sa vrátil s ťažkým zranením, pokračoval však v učiteľskom povolaní v Kalinove a Lučenci a ďalej sa vzdelával v matematike a deskriptívnej geometrii na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1960 prednášal v Banskej Bystrici na Pedagogickom inštitúte, neskôr premenovanom na Pedagogickú fakultu, kde v rokoch viedol Katedru matematiky. Vo svojej výskumnej aktivite si všímal najmä problematiku matematického vzdelávania na základných školách. Do riešenia úloh zapájal svojich spolupracovníkov i poslucháčov a výsledky zhrnul v článkoch v odborných matematických časopisoch, resp. sa nimi prezentoval na domácich i medzinárodných konferenciách. Je spoluautorom vysokoškolskej učebnice Teória vyučovania matematiky. Ondrej Gábor bol nadšencom divadla a opery. Počas učiteľovania v Lučenci sa zaslúžil o vznik ochotníckeho súboru Timrava a dokonca ako hosť vystupoval dve sezóny v opere DJGT v Banskej Bystrici. Mal vzťah aj k športu, najmä k futbalu, v ktorom pôsobil ako rozhodca. Matúš Černák * 23. augusta 1903, Turčianske Teplice - Vieska 5. júla 1955, München (Nemecko) Bol stredoškolským profesorom dejepisu, zemepisu a filozofie v Trnave a Bratislave, kde sa dostal ako minister bez kresla do Syrového vlády v roku Neskôr bol ministrom školstva a národnej osvety a v rokoch slov. štátu ( ) zastával dôležitý post veľvyslanca Slovenskej republiky v Nemecku s pôsobnosťou aj vo Fínsku a Dánsku. Z tohto postu požiadal 1. septembra 1944 Nemecko o razantný zákrok proti SNP. Táto jeho aktivita bola ocenená Národným súdom v roku 1947 tromi rokmi väzenia. Po prepustení v roku 1948 sa rozhodol opustiť republiku, pôsobil v Sidorovej SNR v zahraničí a vydával a redigoval Slobodné Slovensko. V piaty júlový deň roku 1955 explodovala poštová zásielka, ktorú otváral, pričom okrem neho zahynuli ďalší dvaja ľudia.

8 Mária Markovičová * 29. augusta 1908, Radvaň 10. novembra 1984, Stupava Mária Markovičová vo filme Snehové mraky zákon (Mara) a Nový život (Kata Jahodová). V podobných úlohách sa objavila aj v slovenských filmoch (Drevená dedina, Drak sa vracia, Senzi mama, Prázdniny u starej mamy, Stopy na Sitne, Snehové mraky a ďalšie). Menej je o nej známe, že bola aktívnou športovkyňou, trojnásobnou majsterkou Slovenska v tenise a dokonca si trúfla aj na automobilové preteky, v ktorých obsadila druhé miesto. Počas SNP sa jej hlas niesol éterom zo Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. Karol Markovič * 10. januára 1912, Michal nad Žitavou 23. augusta 1978, Šurany Nielen Zvolenčania, ale všetci milovníci divadla i filmu, pamätníci, si na ňu ľahko spomenú. Ako aktívna ochotníčka bola v roku 1949 pri zrode Divadla Jozefa Gregora Tajovského a zostala mu verná po celý tvorivý život, do roku Na profesionálnu scénu teda vstúpila už v zrelom veku a také boli aj postavy, ktoré jej zverili. Hercov zvyknú zaškatuľkovať. Ak to platí, tak pre Máriu Markovičovú sa stali charakteristické roly matiek, neraz životom ťažko skúšaných, ktoré dokázala podať s veľkou vierohodnosťou (Matka v rovnomennej Čapkovej dráme, Matka takisto v rovnomennej dráme Júliusa Barča - Ivana), a to napriek tomu, že ona sama zostala slobodná a bez detí. Jej herecké umenie mohli obdivovať návštevníci zvolenského divadla aj v Tajovského hrách Statky - zmätky (ako Mara Palčíková), Ženský Už ako študent gymnázia písal básne, ktoré sa objavili na stránkach časopisov Rozlety a Slovenská jednota pod menom Dušan Michalský. Vyštudoval teológiu a po krátkom kaplánskom pôsobení prišiel učiť na slovenské gymnázium v Šuranoch, ktoré udržal aj vtedy, keď bolo toto mestečko súčasťou Maďarska. Prišli 50. roky a aj Karol Markovič sa ocitol medzi tými, ktorí pocítili komunistický teror na vlastnej koži vo väzení a v jáchymovských baniach. Po návrate z väzenia pôsobil v Nových Zámkoch, kde sa mu podarilo objaviť vzácnu knihu - Bernolákovu Slowakisch Gramatik, ako aj ďalšie pamiatky na tohto významného človeka. Vo svojom výskume historických písomností pokračoval, v roku 1960 spracoval štúdiu Nitrianskeho evanjeliára z 11. stor., významná je aj jeho dizertačná práca Najstaršie dejiny Zoborského kláštora a ďalšie výsledky jeho historického bádania. V rokoch bol šéfredaktorom Katolíckych novín.

9 Maša Haľamová * 28. augusta 1908, Blatnica 17. júla 1995, Bratislava, pochovaná na Národnom cintoríne v Martine Dar, Červený mak a Smrť tvoju žijem. Tri zbierky básní Maši Haľamovej. Krehko, s lyrickým nádychom, ale úprimným srdcom zachytáva vo svojich veršoch prvé lásky, obyčajné ľudské šťastie i smútok, a to napriek tomu, že tretia vyšla s viac ako tridsaťročným odstupom. Vyrastala v Blatnici ako chovankyňa Oľgy Textorisovej, ktorej sestra Izabela bola blatnickou poštárkou a známou botaničkou. Už ako študentka sa zaujímala o poéziu a prekladala básne ruských poetov a netrvalo dlho a prezentovala sa vlastnými básňami, ktoré si našli miesto na stránkach Slovenských pohľadov, Elánu, Živeny a iných vtedajších periodík. Jej prvé verše sú odozvou citov, čistých dojmov, záchvevov dievčenskej duše, i odozva chvíľ prežitých v kruhu milých ľudí i prírody. Dokázala však splietať aj také rýmy, ktoré lahodili ušiam i duši mladých i najmladších poslucháčov. Okrem toho prekladala básnické diela ruských a českých autorov, medzi nimi aj Jiřího Wolkra, ktorý jej bol obzvlášť blízky, keďže sa s ním osobne poznala. Po predčasnej smrti manžela, lekára Jána Pullmana, sa presťahovala z Vysokých Tatier do Martina a Bratislavy, kde pracovala vo vydavateľstvách Osveta a Mladé letá, v ktorom vydala aj svoje prózy určené mládeži. V roku 1983 bolo jej dielo ocenené titulom Národná umelkyňa. Oľga Mocková * 25. augusta 1848, Hrochoť 15. októbra 1918, Senica Najstaršia dcéra básnika Andreja Sládkoviča si z rodiny preniesla do svojho života úctu k pronárodnej a kultúrnej práci, pôsobila vo výbore spolku Živena, ktorý pomáhala zakladať, jej články sa objavovali v Dennici, Orle a Sokole a pokúsila sa aj o básnickú tvorbu. Oľga Lajdová * 19. augusta januára 1985, Americké Panenské ostrovy Tanečníčka a prekladateľka, manželka známeho herca Júliusa Satinského. Pôsobila v balete SND a v Lúčnici, ale venovala sa aj prekladom z angličtiny a španielčiny (Alan Scholefield - Jed, Manuel Puig - Tango s Panchom, Leopold Azancot - Španielska noc a ďalšie). Pre Malú scénu SND preložila divadelnú hru Josepha Kesselringa Brooklynská noc. Utopila sa pri kúpaní v Karibskom mori na Panenských ostrovoch a tam je aj pochovaná. Oľga Krčméryová * 17. augusta 1868, Budiná 24. decembra 1950, Bratislava Pochádzala z horskej dedinky Budiná. Vydala sa za Miloslava Krčméryho, syna známeho národovca Augusta Horislava Krčméryho. Mala s ním šesť detí, ktoré takisto vychovávala v národnom duchu a ktoré sa výrazne presadili vo svojom živote v rôznych odboroch ľudskej činnosti. Syn Štefan sa stal uznávaným literátom, dcéra Milica bola jednou z prvých slovenských lekárok. Sama absolvovala školu K. Orfanidesa v Banskej Bystrici, no rodinné povinnosti jej spočiatku nedovoľovali v širšej miere sa zapájať do pracovnej aktivity. Až po príchode do Bratislavy sa mohla venovať spoločenským a kultúrnym aktivitám, najmä v ochotníckom divadle, v spolku Živena, v dobročinnom spolku, ktorý založila, ale bola aj aktívnou publicistkou na stránkach Živeny, Cirkevných listov a iných periodík. Patrila do okruhu dobrých priateľov spisovateľky Boženy Slančíkovej - Timravy, ktorú predstavila v zborníku Timrava v kritike a spomienkach (vyšiel až po jej smrti v roku 1958).

10 Daniel Krman ml. * 28. augusta 1663, Omšenie 23. septembra 1740, Bratislava Bol synom evanjelického farára a náboženského spisovateľa rovnakého mena (preto sa mu zvykne pridávať k priezvisko slovko mladší) a vydal sa v otcových stopách. Bolo to v časoch, keď Uhorskom otriasali mocenské súboje zahalené do rúška bojov za náboženskú slobodu. Poznačili aj život Daniela Krmana. Po štúdiách na nemeckých univerzitách bol učiteľom v Ilave a Mošovciach a farárom v Turej Lúke, Žiline, Bardejove a Myjave. Od roku 1706 bol superintendentom Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice. Pridal sa na stranu Františka II. Rákocziho a v jeho mene išiel k švédskemu kráľovi Karolovi XII. so skrytou zámienkou zháňania financií pre prešovské kolégium. Na cestu sa vybral v máji 1708 a kráľa zastihol na jeho bojovom ťažení do Ruska krátko pred bitkou pri Poltave, ktorej sa stal očitým svedkom. Karol bitku prehral a musel hľadal záchranu u tureckého sultána, Krman sa vrátil domov s prázdnymi rukami cez Moldavsko a Sedmohradsko až v septembri 1709, keď už kurucký odboj po prehratej bitke pri Trenčíne utíchal. Počas celej cesty si viedol denník, ktorý vyšiel v roku 1969 ako zaujímavý historický dokument. Po uzavretí Satmárskeho mieru sa vrátil k rodine na Myjavu, ktorú našiel v zúboženom stave, jeho manželka bola istý čas väznená a jeho majetok bol zväčša rozkradnutý. Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa Daniel Krman s ešte väčšou vervou zapojil do politického života. To bolo tŕňom v oku najmä jezuitom, ktorí ho v roku 1721 obvinili z urážky cirkvi i panovníka. Tieto obvinenia sa mu síce podarilo vyvrátiť, no o osem rokov neskôr dal kráľ Karol III. opäť rozkaz na jeho zatknutie. Súd, ktorý sa konal 20. mája 1731, ho uznal vinným a napriek intervenciám vplyvných osobností (napríklad pruského a švédskeho kráľa) prežil zvyšok života vo väznici Bratislavského hradu. Daniel Krman patril k našim najplodnejším spisovateľom tej doby. Písal po latinsky i po česky, a to básne, kázne, polemiky a najmä autobiografické a cestopisné diela, ktoré patria medzi najhodnotnejšie. Češtinu považoval za jazyk, ktorý by mohli prijať za svoj aj Slováci, čo vyjadril v Základoch slovanskej gramatiky (Rudimenta gramaticae slavicae) v roku Už na konci predchádzajúceho storočia sa však predstavil básňou Chvála budiž tobě, ktorá je oslavou materinského jazyka. Zachovali sa aj jeho kázne (Kniha života, Posvěcování zástav) a historické spisby Hungaria evangelica a De Slavorum origine dissertatio. Vrcholom jeho literárnej tvorby však boli cestopisy a memoáre Fata familiae Krmaniane, Trium Kermannorum exilia a Itinerarium. Miroslav Kropilák * 17. augusta 1918, Ústie nad Oravou 9. apríla 1995, Bratislava Bol stredoškolským profesorom v Bratislave, Ružomberku a Banskej Bystrici, od roku 1948 pracoval v Ústave SNP a od roku 1953 v Historickom ústave SAV, ktorého bol v rokoch riaditeľom. Zároveň riadil aj Encyklopedický ústav SAV a v rokoch bol predsedom Slovenskej historickej spoločnosti. Je autorom početných článkov a publikácií, resp. vedúci kolektívu, ktorý ich pripravoval, ako je to v prípade trojdielneho Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku ( ). Viaceré jeho publikácie sa týkali SNP: Účasť vojakov v Slovenskom národnom povstaní (1960), Slovenské národné povstanie (1974), Malý slovník Slovenského národného povstania (1964) a iné. Andrej Chmelko * 19. novembra 1908, Hliník nad Hronom 25. augusta 1998, Banská Štiavnica Vyštudoval na Učiteľskom ústave v B. Bystrici a ako pedagóg pôsobil v H. Turovciach, N. Bani a v Kremnici. V r sa ako úspešný divadelný ochotník dostal do činohry SND v Bratislave. Ušli sa mu zväčša záporné postavy, ktoré sú však neraz z pohľadu herca náročnejšie ako kladní hrdinovia. V r prešiel do prešovského a o rok neskôr do košického divadla, kde bol nielen hercom, ale i režisérom a v r riaditeľom Štátneho divadla v Košiciach. Pre divadlá zdramatizoval diela niektorých slovenských spisovateľov (Bacúchovie dvor od Martina Kukučína, Timravinu novelu Hrdinovia a iné), vo vlastnej tvorbe sa predstavil lyrizovaným románom Na čiernej hrude v roku 1947, neskôr najmä rozhlasovými hrami pre deti a mládež. Je aj autorom spomienkových kníh a teatrologických publikácií (Tvorivé problémy divadla, Divadlo na východnom Slovensku, Spoza opony, V zajatí Tálie).

11 Marián Blaha * 10. júla 1869, Liptovský Hrádok 21. augusta 1943, Žiar nad Hronom Ako rímsko-katolícky kaplán prešiel niekoľkými farnosťami (Ždiar, Nižné Ružbachy, Kežmarok, Čimhová, Hubová, Spišská Kapitula, Spišské Vlachy), asi desať rokov pobudol v Krakove ako vychovávateľ v rodine kniežaťa Zamojského, v rokoch bol hlavným tajomníkom Spolku sv. Vojtecha v Trnave a v ďalších rokoch banskobystrickým biskupom. Jeho portrét, olejomaľba kremnického maliara Gejzu Angyala, je v tamojšej biskupskej rezidencii. Počas pôsobenia v rodine Zamojských s ňou precestoval mnohé krajiny Európy, čo mu umožnilo nielen sa zdokonaliť jazykovo, ale aj spoznať politické problémy v ich medzinárodnom kontexte. To ho predurčilo k účasti na medzinárodnej konferencii v Paríži v roku 1919 a ďalší rok pôsobil aj v komisii, ktorá riešila štátnu príslušnosť v severných častiach Spiša a Oravy. V roku 1925 ho zvolili na čelo Matice slovenskej a predovšetkým v kultúrnej, umeleckej oblasti videl priestor na svoje aktivity aj v rámci Hlinkovej strany. Po roku 1938 sa kvôli ťažkej chorobe stiahol z verejného života a v roku 1941 prevzal správu diecézy Andrej Škrábik. (Ako dátum narodenia sa v prameňoch uvádza aj 11. júl 1869). Dominik Pochyba * 28. augusta 1908, Nová Bystrica 24. apríla 1987, Bernolákovo Bol absolventom Štátnej vyššej vinohradníckoovocinárskej a záhradníckej školy v Modre, po ktorej v rokoch prešiel agronomickým kurzom na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Pracoval v rôznych podnikoch, v rokoch viedol oddelenie špeciálnych plodín na Povereníctve SNR pre poľnohospodárstvo a v rokoch bol vedúcim odborným referentom pre vinohradníctvo a ovocinárstvo na ministerstve poľnohospodárstva a výživy. Vedľa týchto svojich úradníckych či organizačných povinností sa venoval aj škôlkarstvu a zeleninárstvu, spolupracujúc s viacerými výskumnými ústavmi. Pripravil a vydal niekoľko príručiek (Malá pomológia), publikoval v špecializovaných periodikách, spolupracoval aj s rozhlasom a televíziou pri tvorbe vzdelávacích programov. Eduard Zathureczky * 24. augusta 1903, Spišská Nová Ves 31. mája 1959, Bloomington (USA) Vypracoval sa na husľového virtuóza. Od roku 1942 bol riaditeľom Vysokej hudobnej školy v Budapešti, posledné dva roky svojho života profesorom husľovej hry na univerzite v americkom Bloomingtone. Koncertoval po celej Európe i USA, niekoľkokrát sa predstavil aj v Bratislave. V jeho repertoári mala popredné miesto hudba Bélu Bartóka, s ktorým často spoločne vystupoval. Emery Roth * 1871, Sečovce 20. augusta 1948, New York (USA) Ako 13-ročný sa vybral k ujovi do USA. Stratil však jeho adresu a ocitol sa sám v ľudskom mravenisku New Yorku. Ako kreslič sa dostal k renomovaným architektom a pomáhal im pri projektovaní apartmánov. Ako 27-ročný sa osamostatnil a postupne sa vypracoval na jedného z najuznávanejších architektov, ktorého vrchol slávy spadá do 20. rokov minulého storočia. Za príklad jeho umeleckého a staviteľského nadania sa však najčastejšie uvádza hotel Belleclaire na Broadway, ktorý vyrástol v roku Naprojektoval nielen obytné domy, ale aj prvé newyorské mrakodrapy. Martin Falešník * 7. apríla 1891, Hroznová Lhota (Česko) 25. augusta 1978, Prievidza Po štúdiách na vinársko-hospodárskej škole získal prax ako zámocký záhradník vo viedenskom Schönbrunne, odkiaľ prešiel pracovať v r do ovocinárskej škôlky v Dev. N. Vsi. O desať rokov neskôr ho poverili vedením Štátnej ovocinárskej škôlky v Prievidzi, ktorá bola experimentálnym pracoviskom Štátneho výskumného ústavu ovocinársko-záhradníckeho. Bol aj pri zrode Slovenskej ovocinárskej spoločnosti a pri vzniku časopisu Slovenské ovocinárstvo v roku V ňom sa objavila aj väčšina jeho populárnovedeckých článkov. Prednáškami a článkami v miestnej tlači šíril nové poznatky z ovocinárstva a záhradníctva najmä na Hornej Nitre, teda v kraji, s ktorým sa spája takmer polstoročie jeho života.

12 Jozef Straka * 21. augusta 1903, Veľké Kršteňany 19. novembra 1971, Bratislava Emil Jozef Horváth st. * 27. augusta 1923, Zlatno 1. januára 2001, Martin V roku 1931 absolvoval v Ríme štúdium teológie. Bol kaplánom v Novej Bani, Kláštore pod Znievom, Bojniciach a Chrenovci, kde sa zapojil do antifašistického odboja. Po vojne bol prednostom kultúrneho odboru Povereníctva školstva a osvety, v rokoch prednášal na Rímsko-katolíckej cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Patril k tým duchovným, ktorí sa snažili nájsť priestor pre šírenie viery aj v neľahkých - z náboženského pohľadu - rokoch komunistického režimu; bol spoluzakladateľom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. Franz Xaver Messerschimdt * 6. februára 1736, Wiesensteig (Nemecko) 19. augusta 1783, Bratislava Patril medzi vrcholných predstaviteľov stredoeurópskeho sochárstva na konci baroka a na začiatku klasicizmu. Od r prednášal na Akadémii výtvarných mení vo Viedni, v r sa usadil v Bratislave. Meno - a tým i štedrú podporu - si získal u cisárskeho dvora portrétovaním cisárovnej Márie Terézie a jej manžela Františka Lotrinského. V tejto jeho práci sa ešte odráža duch baroka, neskôr sa však začína prikláňať k názorom rodiaceho sa klasicistického štýlu. Július Ladziansky - Ledényi * 9. novembra 1903, Veľký Ďur 29. augusta 1943, Bratislava Pracoval v Ústave pre normálnu a topografickú anatómiu Lekárskej fakulty UK v Bratislave a v rokoch bol jeho prednostom. Zároveň bol v posledných troch rokoch prednostom Histologicko-embryologického ústavu. Patril k významným slovenským anatómom a tvorcom slovenského anatomického názvoslovia. Jeho najcennejšími odbornými prácami sú trojdielne Pitevné cvičenia z topografickej anatómie ( ) a Nomina anatomica (1935). Ako 18-ročný prišiel do Slovenského ľudového divadla v Nitre, kde predviedol svoj herecký talent. Ten ho viedol ďalej v povojnových časoch do martinského divadla, na ktorého doskách stvárnil desiatky výrazných postáv, od komických (Pyskuliak v Stodolovej hre Čaj u pána senátora) až po výrazne dramatické (von Kalb v Schillerovej tragédii Úklady a láska a iné). Všimli si ho aj tvorcovia slovenských filmov a televíznych inscenácií. Objavil sa vo veselohre Katka v roku 1949, neskôr vo filmoch Štvorylka, Čert nespí, Previerka lásky, Skalní v ofsajde, Smrť prichádza v daždi, Trofej neznámeho strelca, Tango pre medveďa, Keby som mal dievča, Tisícročná včela, Perinbaba, Stratená dolina a v ďalších. František Vitásek * 7. januára 1890, Velká Bystřice (Česko) 19. augusta 1973, Brno (Česko) Významný československý geograf, profesor na Univerzite Jana E. Purkyně v Brne. Venoval sa fyzickej geografii, geomorfológii, glaciológii, ale všímal si aj krasové javy a klimatické pomery. Jeho Fyzický zemepis je aj po desaťročiach základným prameňom k získavaniu vedomostí z tohto vedného odboru. Často sa zdržiaval na Slovensku, najmä v Nízkych Tatrách, kde skúmal ich vápencové oblasti vrátane jaskynného sveta a stopách po dávnom zaľadnení.

13 Daniela Hivešová - Šilanová * 1. februára 1952, Bratislava 26. augusta 2008, Bratislava Spisovateľka, dramaturgička a scenáristka. V rokoch redaktorka novín Romano nevo lil, v roku 1992 bola pri zrode rómskeho divadla Romathan. Nikolaj Jurievič Vágner * 11. januára 1893, Sankt Peterburg (Rusko) 27. augusta 1953, Vysoké Tatry, pochovaný v Bratislave V roku 1925 prišiel do Prahy, kde pracoval v Ústave fyziológie a anatómie rastlín Karlovej univerzity. Od roku 1940 pôsobil v Zoologickom ústave Univerzity Komenského v Bratislave. Významné úspechy získal najmä pri výskume rastlinnej cytofyziológie a v nervovej fyziológii živočíchov, najmä hmyzu. Jozefína Sablaková * 18. marca 1824, Banská Bystrica 30. augusta 1883, Čaka V 60. rokoch 19. stor. sa výrazne angažovala v národnom i ženskom hnutí najmä pod vplyvom svojej priateľky, českej spisovateľky Boženy Němcovej. Zakladajúca členka Živeny a jej prvá podpredsedníčka. V slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom viedla alumneum, po zrušení školy v roku 1875 odišla s jej riaditeľom Martinom Čulenom do Čaky. Libor Mattoška * 2. októbra 1891, Likavka 30. augusta 1958, Spišská Teplica Ako františkán pôsobil v rôznych mestách Slovenska a Maďarska, od roku 1950 bol administrátorom fary v Spišskej Teplici. V roku 1925 založil časopis Priateľ dietok, ktorý viedol a redigoval až do jeho zániku v roku Vo svojej literárnej aktivite sa orientoval na nábožensko-výchovné témy (Otecko odkazuje, Otecko rozpráva). Štefan Nikolaj Hýroš * 19. augusta 1813, Ružomberok 30. decembra 1888, Liptovský Michal Pred 200 rokmi sa narodil v rodine ružomberského farbiara historik Štefan N. Hýroš. V prameňoch sa ako dátum jeho narodenia spomína aj 8. a 18. august Pozri Cesty za krásou a poznaním č. 15/2013. František Xavér Geben * 20. septembra 1806, Banská Štiavnica 22. augusta 1848, Papradno Bol kaplánom v Skalitom, Marikovej a v Hričove a päť rokov rímsko-katolíckym farárom v Papradne. Už od štúdií teológie v Nitre patril medzi aktívnych podporovateľov Antona Bernoláka a jeho hnutia, čoho dôkazom je zbierka kázní v bernolákovčine, ktorá vyšla v Trnave v roku Pavel Sillinger * 19. júla 1905, Skalica 29. augusta 1938, Brno Ako pracovník Botanického ústavu Karlovej univerzity v Prahe robil botanické výskumy aj na Slovensku, najmä v oblasti Nízkych Tatier (Vegetace Nízkych Tater, 1933), Považského Inovca a Bielych Karpát. Zameriaval sa na floristiku a fytocenológiu. Pavel Hronec * 10. október 1910, Zvolenská Slatina 28. augusta 1973, Nemecko, pochovaný v Bratislave Vyštudoval nielen teológiu, ale aj filozofiu a literárnu históriu v Bratislave a Štrasburgu. Bol evanjelickým kaplánom v Modre a farárom v Hronseku, kde ho zastihlo aj rušné leto Zapojil sa do SNP na veliteľstve povstaleckej armády v B. Bystrici, neskôr v partizánskej skupine Za slobodu Slovanov. Po vojne bol evanjelickým farárom v B. Bystrici, no po nástupe komunistického režimu sa ani on nevyhol prenasledovaniu a pod tlakom zanechal pastoráciu. Je autorom knižných náboženských prác.

14 Viktor Mydlo * 20. decembra 1895, Mistríky 28. augusta 1978, Ružomberok Od roku 1932 pôsobil v Riegeleho sochárskej dielni v Bratislave, kde sa zdokonaľoval v kresbe, ale aj v práci s kameňom. Vo vlastnej tvorbe dával prednosť portrétom a z materiálu sadre a pálenej hline. Jeho diela majú silný sociálny nádych. Také je súsošie Pltníci, Pri lisovaní tehál, ale aj Socha sv. Jozefa s dieťaťom v Ružomberku. Andrej Mihaľov * 3. januára 1920, Krásny Brod 22. augusta 1978, Prešov V roku 1956 ukončil štúdiá na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove a na tejto škole zostal aj pracovať, pričom bol v rokoch jej dekanom. Aktívne sa zapájal najmä do činnosti Kresťanskej mierovej konferencie. Justín Hrčka * 12. októbra 1924, Dolné Dubové 26. augusta 1953, Vysoké Tatry Študoval i prednášal na SVŠT v Bratislave. Vo svojej sochárskej tvorbe inklinoval k monumentálnym dielam (príkladom môže byť pomník padlým v SNP v Hornej Ždani), no za umelecky hodnotnejšie sú pokladané jeho portréty (portrét J. Koniarka, J. Šturdíka, autoportrét). Jozef Uhrin * 25. augusta 1913, Dolné Krškany 29. augusta 1983, Bratislava, pochovaný v Dolných Krškanoch Bol farárom v Brezne, Lapáši a Bratislave, od r prednášal na cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte, v r bol jej dekanom. Publikoval v cirkevnej tlači, redigoval Duchovného pastiera, venoval sa aj vedeckému bádaniu, v ktorom sa zameral na vzťahy kresťanstva k islamu, a angažoval sa v organizáciách, ktoré boli legálne v čase komunistického režimu u nás (Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris). Samuel Piltz * 26. augusta 1888, Banská Hodruša 3. decembra 1951, Banská Bystrica Ako absolvent Vysokej školy baníckej a lesníckej v B. Štiavnici zostal učiť v tomto meste. Neskôr pracoval ako banský inžinier vo viacerých rudných a uhoľných podnikoch, v ktorých hľadal možnosti ďalšieho rozvoja ako v geologickom prieskume, tak aj v modernizácii technického vybavenia. V rokoch bol hlavným technickým komisárom na Banskom kapitanáte v B. Bystrici, neskôr prednostom tamojšieho Banského inšpektorátu a po roku 1948 riaditeľom národného podniku Rudné bane a huty na farebné kovy. Jožo Nižnánsky * 30. augusta 1903, Brestovany 7. marca 1976, Bratislava Štúdium práva nedokončil z finančných dôvodov, na chlieb si začal zarábať ako novinár a 15 rokov bol redaktorom Slovenskej politiky. Na jej stránkach uverejňoval na pokračovanie svoje historické romány, ktoré sa stretli s veľkým záujmom čitateľov. Počas slovenského štátu redigoval Nový svet, po vojne Čas v obrazoch, Demokratický týždenník, Život v obrazoch, Svet socializmu a iné periodiká a posledné roky novinárskeho života pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá. Po odchode do dôchodku sa venoval prekladom z ruštiny, maďarčiny, nemčiny a francúzštiny. Ako sme spomenuli, ako spisovateľ sa ujal písaním historických románov, ktoré zverejnil na pokračovanie. Ako mnohí iní, aj on začal poéziou a hoci jeho zbierku Medzi zemou a nebom kritika prijala priaznivo, veľmi rýchlo pochopil, kde je jeho tvorivé miesto. Dobrá znalosť slovenských dejín ho priviedla k písaniu román s historickými námetmi. Snažil sa písať jednoducho, tak, ako to odkukal od Alexandra Dumasa, Móra Jókaiho či Henryka Sienkewicza. Jeho prozaickým debutom bol román o Alžbete Bátoriovej Čachtická pani. V druhom svojom románe priblížil čitateľom ďalšiu nevšednú osobnosť Mórica Beňovského. Toto jeho dielo sa stalo podkladom pri tvorbe úspešného trinásťdielneho seriálu v roku Aj ďalšie jeho knihy si našli cestu k čitateľom, ako bola Krásna Hedviga, Žena dvoch mužov, Studňa lásky a ďalšie, až po Lásky Žofie Bosniakovej, román, ktorým v roku 1971 zakončil svoje bohaté literárne dielo.

15 Dušan Samo Jurkovič * 23. augusta 1868, Turá Lúka 21. decembra 1947, Bratislava Slovenský architekt, nábytkový dizajnér a etnograf Dušan Samo Jurkovič mal výrazné rodové korene. Jeho starým otcom bol Samuel Jurkovič, zakladateľ družstevníctva na myjavských kopaniciach, a strýkom Jozef Miloslav Hurban. Nečudo, že aj jeho srdce a myslenie mali blízko k ľudovému umeniu a ľudovej kultúre. V rokoch študoval na Štátnej priemyslovej škole vo Viedni. Po jej absolvovaní prijal miesto v ateliéri architekta Bullu v Martine, kde si osvojil prácu slovenských tesárov pri výstavbe drevených, zrubových domov. Ďalších šesť rokov pracoval vo Vsetíne v kancelárii architekta Michala Urbánka, kde sa mu dostala priam do krvi valašská architektúra, v ktorej takisto zohrávalo významnú úlohu drevo. S Urbánkovou pomocou sa mohol prezentovať na umeleckej a národopisnej výstave vo Vsetíne v roku 1891valašskou izbou, čo bola jeho odozva na založenie prvého skanzenu v Štokholme rok predtým, a čo mu prinieslo významnú objednávku: výstavbu výletných ubytovní v rekreačnej oblasti Pustevny na Radhošti. Ako mnohokrát predtým i potom, aj v tomto prípade preukázal cit pre zasadenie architektonického diela do prírodného prostredia a pre odkaz predkov. Na veľkej Národopisnej výstave v Prahe v roku 1895 inštaloval dvojposchodový dom z Čičmian. V roku 1899 sa presťahoval do Brna, kde naprojektoval niekoľko domov (vila na Žabovřeskách, 1905, Pomologický ústav v Bohuniciach, 1901) a kde sa zapojil aj do kultúrneho života najmä po boku bratov Mrštíkovcov. S pomocou Klubu přátel umění vydal v roku 1900 publikáciu Pustevny na Radhošti a o päť rokov neskôr Práce lidu našeho, v ktorej vyzdvihol ľudové staviteľstvo. V jeho tvorbe z tých čias nemožno nevidieť vplyv biedermeierskej školy siahajúcej z Viedne. Počas tejto brnianskej etapy realizoval aj výstavbu niektorých objektov v kúpeľoch Luhačovice a úpravy zámku v Novém Měste nad Metují. Z tohto obdobia, konkrétne z roku 1905, však pochádza aj Jurkovičov projekt Spolkového domu v Skalici, ktorý navrhol v secesnom slohu a obohatil o mozaiky podľa návrhu českého maliara Mikoláše Aleša a o dekorácie Joža Úprku. Po Prvej svetovej vojne, od roku 1919 ako prednosta Pamiatkového úradu v Bratislave, sa zameral na projektovanie a výstavbu pamätníkov obetí vojny, pričom aj v tomto prípade uplatnil svoju snahu zvýrazniť ľudové tradície. Najvýraznejším dielom Dušana Jurkoviča, ktoré pozná väčšina Slovákov prinajmenšom z obrázku, je mohyla Milana Rastislava Štefánika na kopci Bradlo nad Brezovou. Dušan Jurkovič sa ako architekt podieľal aj na výstavbe lanovky z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít, v rokoch vypracoval projekt rekonštrukcie Zvolenského zámku a Bratislavského hradu a po veľkom požiari Čičmian v roku 1921 naprojektoval ich obnovu v pôvodnom vzhľade rázovitej dediny (tento jeho projekt sa nepodarilo zrealizovať v plnom rozsahu). Už počas Druhej svetovej vojny navrhoval pamätníky, ktoré mali byť trvalým svedectvom ľudského besnenia. Podľa jeho návrhu postavili pamätník obetiam fašizmu na mieste hromadného hrobu v Kremničke pri Banskej Bystrici. Bol medzi prvými umelcami ocenenými titulom Národný umelec v roku 1945.

16 Pavol Gábor * 1. decembra 1932, Varín 28. augusta 2003, Bratislava Pred 10 rokmi zomrel operný spevák, tenorista, Pavol Gábor. Celých 35 rokov (od roku 1959) bol členom SND, kde sa uplatnil v komediálnych i tragikomických úlohách a rád si zaspieval aj v operetách (Vašek v Smetanovej Predanej neveste, Basilio v Mozartovej Figarovej svadbe, Ernesto v Donizettiho Donovi Pasqualovi, ale i Gróf Danilo v Lehárovej operete Veselá vdova a iné). V sezóne pôsobil v hamburskej opere, vystupoval však aj v ďalších európskych krajinách, v USA i Kanade. Širšia verejnosť si ho pamätá aj ako interpreta ľudových piesní. Ernest Adler * 24. augusta 1888, Bratislava po roku 1926 Po otcovi, medailérovi, získal talent i prvé rytecké skúsenosti, ktoré si prehĺbil na umeleckopriemyselných školách v Budapešti a vo Viedni. Pracoval v otcovej dielni, kde vyhotovil viaceré umelecky cenné plakety a iné predmety pre mestá Košice, Kežmarok, Komárno, ale i pre cisársky dvor. Gustáv Lehotský * 18. augusta 1908, Zvolen 12. januára 1989, Zvolen Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Leviciach učil vo Zvolenskej Slatine, Môťovej a v rodnom Zvolene, od roku 1949 bol školským inšpektorom. Zapojil sa do činnosti miestneho Robotníckeho spevokolu, ako aj do ďalších kultúrnych a osvetových aktivít, bol kronikárom mesta a priekopníkom v zakladaní a rozširovaní ľudových knižníc, ktorým prikladal veľký význam pri rozširovaní všeobecnej vzdelanosti a kultúry. Známym sa stal aj ako zanietený zberateľ archeologických pamiatok na území Zvolena. Vďaka nemu sa zachovalo veľa unikátnych nálezov v čase, keď sa v chotári mesta rozrastala bytová a priemyselná výstavba, pričom oficiálne inštitúcie pramálo dbali na to, aby sa pri nich bral ohľad aj na historickú a archeologickú hodnotu stavebnej lokality. Rudolf Čavojský * 13. decembra 1901, Čachtice 28. augusta 1983, Bratislava Ako robotník sa zapojil do aktivity kresťanských odborov, vďaka čomu sa dostal k redakčnej práci, stal sa poslancom Národného zhromaždenia a neskôr mu zverili post generálneho tajomníka Združenia slovenských kresťanských odborových organizácií. To bolo v roku 1938, keď sa na Slovensku presadzovala len jedna strana - HSĽS. Ako kresťansky založený človek vystupoval proti komunistom, ale zároveň si uvedomoval aj nebezpečenstvo, ktoré hrozí z druhej strany. Bol proti rozbitiu Československej republiky, veril, že v rámci nej môže získať Slovensko primerané autonómne postavenie, a ešte 13. marca 1939, teda v predvečer vyhlásenia samostatnej Slovenskej republiky, tento svoj názor aj verejne deklaroval, no postupne prešiel na oportunistické pozície, čo mu vynieslo lukratívne posty na čele združení a v Robotníckej sociálnej poisťovni. Po roku 1945 pracoval v rôznych podnikoch a stiahol sa z politického i odborového života. Štefan Daruľa * 20. augusta 1888, Vrútky 23. júna 1951, Vrútky Vyrastal v rodine, v ktorej - podobne ako dnes - nemal veľa šancí na presadenie sa v živote. Jeho otec bol robotníkom v železničných dielňach, kam aj on nastúpil ako zámočník. Angažoval sa najmä v športových kluboch, ale aj v sociálnodemokratickej strane a po organizovaní generálneho štrajku sa dostal za mreže, odkiaľ ho vyslobodil až vznik Československej republiky v októbri Túto svoju skúsenosť zachytil v brožúrke Sloboda a žalár (1920). Priklonil sa k ľavému spektru robotníckeho hnutia a na kandidátke Komunistickej strany Československa sa stal v roku 1923 vrútockým starostom. V tom čase pomáhal redigovať komunistickú tlač, ktorá vychádzala z vrútockých tlačiarní, a bol poslancom Národného zhromaždenia. V roku 1926 sa dostal do sporu s vtedajším vedením slovenských komunistov, opustil KSS a pracoval ako skladník v železničných dielňach. Do KSS sa vrátil až po vojne, keď sa už ako dôchodca zapojil najmä do organizovania odborového hnutia (tajomník ZV ROH v podniku Priemstav, ktorý staval Turčianske strojárne).

17 Pavol Blaho * 26. apríla 1844, Skalica 29. augusta 1938, Bratislava Bol rímsko-katolíckym kňazom v Dojči, Brodskom a Gbeloch, od r bratislavským kanonikom a pápežským prelátom. Už počas štúdií teológie v Ostrihome sa pokúšal o literárnu činnosť. Svoje poviedky neskôr zhrnul do dvoch zbierok: Poviedky zo života ľudu a Slabí a mocní. Publicisticky sa prejavil najmä na stránkach Kazateľa a Katolíckych novín, na ktorých redigovaní i vydávaní sa podieľal. V miestach svojho pôsobenia sa venoval propagovaniu nových trendov v poľnohospodárstve. Svoju politickú aktivitu spojil so Slovenskou národnou stranou, no jeho snaha dostať sa do uhorského snemu za Skalicu sa neskončila úspechom. Štefan Hések * 29. februára 1892, Kúty 22. augusta 1953, Veľká Lodina Vyše 20 rokov bol farárom v Udavskom, potom generálnym vikárom a apoštolským protonotárom v Prešove. Okrem pôsobenia v kultúrnych a cirkevných spolkoch sa prejavil aj ako zanietený vlastivedný pracovník, predovšetkým ako zberateľ folklórnych pamiatok v zemplínskom regióne, ale aj ako vyhľadávaný ľudový liečiteľ. Jeho články sa objavovali v Kultúre, Duchovnom pastierovi, Katolíckych novinách a v iných periodikách. Gejza Andrássy * 22. júla 1856, Budapešť 29. augusta 1938, Budapešť Pokračovateľ chýrnej grófskej rodiny študoval na univerzitách v Budapešti a Ženeve a po študijnej ceste do USA skvalitňoval výrobu vo svojich železiarskych podnikoch na Gemeri. Svoj banskoželeziarsky podnik, ktorý patril medzi najväčšie na Slovensku, predal Rimamuránsko-salgótarjánskej železiarskej účastinárskej spoločnosti, ponechajúc si v nej najviac akcií, a v širšej miere sa venoval politickej činnosti ako poslanec uhorského snemu za Rožňavu a Humenné. Na svojich majetkoch rozširoval a skvalitňoval chov jazdeckých plnokrvných koní a ako raritu sa pokúšal o rozšírenie jazdeckého, konského póla. Ján Čížik * 3. apríla 1922, Horná Roveň (Štiavnické Bane) 31. augusta 1978, Vöcklabruck (Rakúsko) Bol aktívnym vo viacerých športoch, no najviac mu sedela športová gymnastika, ktorej sa venoval aj ako tréner v bratislavských Vinohradoch, kde vychoval olympijskú medailistku Máriu Krajčírovú - Némethovú. V roku 1974 odišiel trénovať do Viedne a v Rakúsku ho zastihla predčasná smrť vo veku 56 rokov. Ján Gotčár * 1. júna 1823, Makov 19. augusta 1883, Rača Národno-kultúrny pracovník. Pozri Cesty za krásou a poznaním č. 11/2013. Samuel Antoni * 1669, Bátovce 18. augusta 1738, Štítnik Jeho otec, učiteľ v Bátovciach a neskôr farár, zomrel, keď mal Samuel šesť rokov. Vďaka podpore príbuzných mohol vyštudovať teológiu v Jene a bol farárom vo viacerých liptovských obciach, v Novom Meste nad Váhom a najdlhšie - v rokoch v Štítniku, kde bol od roku gemersko-šarišsko-spišským superintendentom. Zachovali sa jeho dizertačné práce z filozofie a medicíny a rukopisné dielo venované náboženskej výchove detí Opatrnost spravedlivých. Václav Nouzovský * 29. augusta 1918, Velim (Česko) 21. júla 1988, Zdislav (Česko) Operný spevák, ktorý svojím sýtym basom stvárnil náročné roly v klasických operách. V r pôsobil na scéne Slovenského národného divadla v Bratislave. Z postáv môžeme spomenúť Vodníka v Dvořákovej Rusalke, Borisa Godunova v rovnomennej opere M. P. Musorgského, Mefista v Gounodovej opere Faust a Margaréta, či Filipa II. vo Verdiho diele Don Carlos. Často koncertoval, vystupoval aj v televízii a rozhlase.

18 Ján Pálfi * 20. augusta 1663, Červený Kameň 24. marca 1751, Bratislava 18-ročný vstúpil do cisárskej armády a vyznamenal sa pri oslobodzovaní N. Zámkov a Budína. Mal len 30 rokov, keď ho povýšili na generála. Po vypuknutí povstania Františka II. Rákocziho sa už ako chorvátsky bán stal zástupcom veliteľa labancov Siegberta Heistera. Rozhodujúcou mierou prispel k víťazstvu cisárskych vojsk v bitke pri Trenčíne 3. augusta 1708 a po Heisterovom odchode ho cisár Jozef I. - už ako poľného maršala - vymenoval za hlavného veliteľa cisárskych vojsk. Po potlačení kuruckého odboja sa stal hlavným županom Šarišskej stolice, pokračoval aj vo vojenskej kariére v boji proti Turkom ako hlavný veliteľ cisárskej jazdy. V r. 1718, po uzavretí Požarevackého mieru, sa stal dedičným bratislavským županom a miestodržiteľským radcom. Od r bol uhorským palatínom. Oto Petzval * 6. januára 1809, Spišská Belá 28. augusta 1883, Budapešť Mladší brat matematika, fyzika a vynálezcu v oblasti fotografickej techniky Jozefa M. Petzvala začal študovať filozofiu na košickej Kráľovskej akadémii, no neskôr dal prednosť matematike na peštianskom Geometrickom inštitúte, kde získal v r doktorát a stal sa riadnym profesorom vyššej matematiky. V dvoch funkčných obdobiach bol dekanom filozofickej fakulty. Napísal kvalitné stredoškolské a vysokoškolské učebnice matematiky, za učebnicu pre vyššie gymnáziá a reálky získal cenu Uhorskej akadémie vied. Z jej poverenia napísal 2-zväzkovú príručku technickej mechaniky a bol aj autorom učebnice astronómie. O jeho širokom rozhľade svedčí i to, že sa venoval aj konštrukčným výpočtom parných strojov. Florián Berky - Rožňavský * 4. júla 1855, Szécsény (Maďarsko) 22. augusta 1893, Nálepkovo Vynikajúci huslista, primáš, ktorý vyhrával so svojou kapelou na zámku Krásna Hôrka i v Betliarskom kaštieli, ba i na dvore kniežaťa Karola Ľudovíta Habsburského. Dionýz Majdák * 25. septembra 1901, Levoča 26. augusta 1973, Prešov Po štúdiách na Karlovej univerzite v Prahe získaval chirurgickú prax v nemocniciach v Košiciach a Prešove. Od roku 1937 pracoval na Očnej a kožnej klinike v Bratislave a ako štátny obvodný lekár v Novom Meste nad Váhom. Na Nový rok 1939 prišiel do Mestskej nemocnice sv. Alžbety v Banskej Štiavnici a s týmto mestom je spojená podstatná časť jeho života. Svoje povolanie zo zdravotných dôvodov ukončil v roku 1962 a presťahoval sa do Prešova. Ako primár chirurgického oddelenia a neskôr ako riaditeľ nemocnice má veľký podiel na jej rozvoji na komplexný ústav so všetkými základnými oddeleniami. Špecializoval sa na chirurgiu brušnej dutiny a najmä v tomto smere vychoval rad nasledovníkov, medzi nimi bol napríklad Imrich Hudec, zakladateľ prvého traumatologického oddelenia na Slovensku v Krajskej nemocnici v Banskej Bystrici alebo Andrej Sitár, prednosta tamojšieho interného oddelenia a mnohí ďalší. Ján Tibenský * 26. augusta 1923, Budmerice 2012 Jeden z najplodnejších slovenských historikov, pracovník Historického ústavu SAV, v ktorom viedol oddelenie dejín vied a techniky a zároveň bol na čele Encyklopedického ústavu. Už v roku 1950 sa prezentoval kvalitnou monografiou, približujúcou život a dielo Juraja Fándlyho. To ho nasmerovalo k ďalšiemu výskumu, ktorého výsledkom boli významné monografické diela vrcholiace Dejinami Slovenska slovom i obrazom (1973) a Dejinami vedy a techniky na Slovensku (1979). Viedol pracovné kolektívy, ktoré v 60. a 70. rokoch pripravovali základné vlastivedné a encyklopedické diela (časti venované histórii v Československej vlastivede a v súhrnnom vlastivednom diele Slovensko v roku 1971).

19 Celo Radványi * 20. marca 1911, Levice 24. augusta 1978, Trnava Literárne debutoval ako 21-ročný zbierkou noviel Bieda. Čoskoro k nej pridal humorné príbehy zo študentského života Mám sa výborne. Pozoruhodná je jeho snaha objavovať menej známe alebo zabudnuté osobnosti slovenskej histórie, ktoré predstavil v rôznych novinách, ale aj v lexikografickej zbierke Slovenská krv s takmer menami a životopismi Slovákov od veľkomoravských čias až po 40. roky minulého storočia. Naozaj je obdivuhodné, že takúto náročnú prácu zvládol v bežných študentských podmienkach bez tých technických vymožeností, akými disponujeme dnes. Toto unikátne dielo však negatívne zapôsobilo na city predstaviteľom pofebruárového režimu a tak zmizlo z knižníc. A hoci pripravil aj nové, doplnené a prepracované vydanie, už sa ho nedožil. Okrem toho je autorom libreta operety Pod cudzou vlajkou, ktoré zhudobnil Gejza Dusík, ktorá však mala podobný osud ako jeho lexikón. Napriek neprajnosti komunistov pokračoval v literárnej a historickej práci, napísal niekoľko historických románov, divadelné hry, ale i populárno-náučné publikácie (Pamätné kostoly na Slovensku, Keď rinčali zbrane). Pod svoje články sa najčastejšie podpisoval skratkou ERCÉ. Uznania sa mu dostalo až po smrti. V roku 1998 mu mesto Trnava udelilo čestné občianstvo in memoriam. Celo Radványi je príkladom, že Slovensko má dosť šikovných ľudí, len má tú smolu, že nedokáže ich kvality využiť, ba práve naopak, dokáže ich umlčať. A to všetko len v mene idey, kariéry, mamonu, či všetkého spolu. Ľudovít Slanina * 17. augusta 1928, Hrnčiarske Zalužany Ján Doruľa * 31. augusta 1933, Ortuťová Dlhoročný pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v Bratislave. Venoval sa dejinám slovenčiny a jej slovnej zásobe, ako aj jej vzťahom k iným slovanským i neslovanským jazykom. Vypracoval koncepciu dlhodobých slavistických výskumov, o ktorú sa opiera návrh na založenie Slavistického kabinetu SAV. Z neho vznikol Slavistický ústav Jána Stanislava SAV. Je autorom knihy Slováci v dejinách jazykových vzťahov (1977) a spoluautor ďalších jazykovedných publikácií, ako je Slovenský historický slovník z predspisovného obdobia (1973). Ako predseda Slovenského komitétu slavistov prezentoval slovenskú vedu na medzinárodných kongresoch a jeho zásluhou sa uskutočnil v Bratislave 11. medzinárodný zjazd slavistov. V rokoch bol hlavným redaktorom časopisu Slavica Slovaca. Ivo Heller * 20. augusta 1938, Lučenec Vlastným menom sa volá Ivan Grajciar, umelecké meno dostal počas trojročného koncertného turné po Nemecku, Švajčiarsku a Švédsku s orchestrom Vlada Hronca. Pôvodne bol chem. inžinierom, no tejto profesii sa venoval len 6 rokov a prešiel na spevácku dráhu. To už mal za sebou súkromné štúdium spevu u profesorky Hudcovej - Frešovej. V roku 1969, po návrate z Nemecka, pôsobil v Tatra revue a z tohto obdobia pochádzajú aj jeho najväčšie hity. V r získal bronzovú Bratislavskú lýru a o dva roky neskôr sa stal sólistom v opernom súbore Novej scény, kde stvárnil mnohé výrazné postavy v muzikáloch najmä pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika. Veterinárny lekár, pedagóg. Vedľa výchovy veterinárnych lekárov na vysokej škole v Košiciach sa venoval aj výskumu, v ktorom sa zameriaval na patogenetické poruchy párnokopytníkov. Prednášal aj na zahraničných univerzitách a svoje poznatky šíril na mnohých vedeckých fórach. Je autorom vysokoškolských učebníc a monografií (Klinická propedeutika a diagnostika vnútorných chorôb hospodárskych zvierat, Zdravie a chorobnosť teliat v priemyselnej produkcii), odborných článkov, ale aj patentovaných vynálezov.

20 Ján Zachara * 27. augusta 1928 Vynikajúci boxerista. Mal len 19 rokov, keď získal slovenský titul, a o dva roky neskôr získal prvenstvo aj na majstrovstvách Československa, čo neskôr trikrát zopakoval. Už v roku 1948 mal cestovať na prvú povojnovú olympiádu do Londýna, no napokon ho z nominácie vyškrtli. Hrozilo to aj o štyri roky neskôr, napokon sa do Helsínk dostal a v hmotnostnej kategórii do 57 kg vyboxoval zlatú medailu. Pred zápasom sme sa pripravovali v šatni, spomína si po rokoch na finálový súboj s Caprarim. Talian tam vyskakoval, spieval si a mňa Julo Torma len upokojoval. Udri a ujdi, radil mi. No, sem-tam som udrel, ale horšie bolo, keď udrel on, to som mal pocit, že na mňa spadla chalupa. Nakoniec som vyhral. Pamätám sa, ako naši basketbalisti vtrhli do ringu a vyniesli ma na ramenách. Na ďalšej olympiáde v ďalekom austrálskom Melbourne sa mu už toľko nedarilo. Bolo to v roku 1956, v Maďarsku to vrelo, rachotili tam sovietske tanky, čo skomplikovalo aj návrat našej výpravy. Povedali nám, že lietadlo sa pokazilo a domov nás zoberie sovietska loď Gruzia, spomína náš úspešný olympionik. Všetko malo byť pripravené, na mieste sa ukázalo, že všetky horné paluby sú obsadené a my budeme cestovať na tej najspodnejšej. V kajutách sme mali len také prične a pri každej bola rukoväť, ktorej sme sa mali v prípade búrky držať. Poviem vám, že nám vtedy nebolo všetko jedno, loď bola stará, hrdzavá a stále na nej niečo vŕzgalo, Z Austrálie vyplávali 10. decembra a v ruskom Vladivostoku pristáli na Silvestra. Najhoršie to bolo na Štedrý večer, to sme všetci plakali. Pri predstave, že sú Vianoce a my sme namiesto pri svojich rodinách tu, sme nič iné ani robiť nemohli, dodáva. Domov prišli až 10. januára, mesiac po tom, ako opustili Austráliu. Nebol športovcom - profesionálom. To sa v tom čase u nás ani nedalo. Nevidel som v športe možnosť zabezpečenia existencie pre rodinu. Vyučil som sa za strojného zámočníka a tejto profesii som sa aj venoval. Šport som robil popri nej a len preto, že ma bavil, priznáva. Ľudia si mysleli, že ako reprezentant a olympionik mám neviemaké privilégiá, ale pravda bola taká, že mi to prinášalo skôr problémy. Keď som napríklad šiel reprezentovať, prichádzal som o peniaze. Vo fabrike mi jednoducho povedali nezúčastňoval si sa na výrobe, nemáš nárok na prémie. To mi však nikto nechcel veriť. Pracoval som v kováčni, oceliarni, pri peciach aj liacej jame. V tom čase som dostal titul majster športu a zo žartu som zvykol hovoriť, že som aj majstrom šrotu. V hutách som celkovo odrobil 29 rokov a 4 mesiace.