E R I K G R O C H B Y T I E. list obracia list, z hlinenej misky pije prameň

Transkrypt

1 E R I K G R O C H B Y T I E list obracia list, z hlinenej misky pije prameň 2

2 O b ý v a ť k a t e d r á l u Moc tradície nespočíva v očarujúcej ornamentike a pamäti, ale v tom, čo jej dáva zmysel a cieľ. Len poézia, ktorá sa vedome zúčastňuje na kresťanskej duchovnosti, je schopná povedať o svete veci, o ktorých sa filozofom ani nesnívalo. Plesajte v Hospodinu, spravodliví, úprimným sluší chválospev. Oslavujte Hospodina citarou, ospevujte Ho desaťstrunnou harfou! (Žalm 33, 1 2) Literatúra nemôže existovať bez hierarchie hodnôt, nemôže jestvovať bez akejsi opory v niečom, čo je absolútne. To je príčina, kvôli ktorej sa umenie vo všeobecnosti rozvíjalo v tieni náboženstva, aj keď nebolo nevyhnutne náboženské ale práve v tieni, aký vrhalo náboženstvo, sa mohlo rozvíjať. A súčasná kríza religióznosti môže sugerovať myšlienku, že po nej príde taký druh dekadencie, aký postretol napríklad antickú kultúru. Tieto slová vyslovil Jan Blonski v rozhovore s Grzegorzom Musialom a Krzysztofom Myszkowským (Kwartalnik Artystyczny 1995/4) a sú dokonalou definíciou každého umenia; mimoriadne sa však týkajú poézie. Organická spätosť medzi formou kresťanských základov viery (Biblia, liturgia, cirkevné tradície) a slovom predstavujúcim matériu básne celé stáročia zabezpečovala veľkosť našej civilizácie. A hoci kvôli ľudskej krátkozrakosti viazaná reč stratila v istej chvíli sebevlastnú funkciu prípisu k svätým textom, nezmenilo to nič na pravidlách, rozhodujúcich o vytváraní veľkej, dejinami docenenej lyriky. Aj dejiny 20. storočia, storočia kultúry smrti a desakralizácie mnohých oblastí života, predstavujú verejný dôkaz faktu, ako ťažko sa stať klasikom bez zakorenenia vo viere alebo aspoň v rovine kultúry v kresťanskej symbolike. Opäť podchvíľou sa obrodzujúce fascinácie vybočencami, akými boli Ginsberg alebo O Hara, patria skôr k sezónnym bulvárnym zvláštnostiam, a ich dosah je mierne povedané obmedzený. Dejiny literatúry 20. storočia sa skladajú do celku podľa pomerne čitateľného kľúča. Nedá sa menovite poprieť, že najväčší z básnikov nášho storočia: Rilke, Eliot, Yeats, Milosz, Herbert alebo Brodskij, žili a písali v osviežujúcej tôni kresťanstva; to ono, sprítomňujúce sa predovšetkým vo voľbe jazyka, napĺňa ich básne nesmrteľnou krásou, ktorá je koniec koncov dôsledkom úporného smerovania k pravde. Aktívny vzťah k antickému dedičstvu, prebranému a nanovo prečítanému v kresťanskom duchu, nielenže nenarúša túto zákonitosť, ale je priam jej priehľadnou ilustráciou. Poézia trvajúca dlhšie než jednu generáciu v každom prípade vedie dialóg s náboženstvom, a hoci ako som už spomenul sú za nami časy, keď bol tento vzťah založený na bezpodmienečnom súlade, nikto nemusí dávať najavo svoju nevedomosť tým, že bude tvrdiť, že to býva aj inak. W E N C E L WOJCIECH r e p l i k a 3

3 r e p l i k a V retrospektívnej eseji Čo je sväté, čo je literárne (1979) Jan Blonski spresňuje toto pravidlo, keď píše o literárnych klasikoch. Presviedčali ma s trpezlivou uvzatosťou, ako ťažko je pre európskeho spisovateľa prekročiť duchovný kruh, vytýčený kresťanstvom. A ako ľahko sa, keď ten kruh prekročíte, môžete ocitnúť v nijakosti, v malichernostiach... Vtedy som už chápal, za čo literárna súčasnosť vždy vďačí literárnej tradícii. Postupne som si všímal, že problémy a názory, aké zaujímali môjho Prousta, Witkiewicza či Milosza, sú viac-menej odvodené od náboženského dedičstva. Že zosvetšťujú alebo naopak, posväcujú prvky obrovskej stavby, v ktorej sme sa kedysi stratili. A že po tejto stavbe by stálo za to chodiť s teologickou sviečkou. Naozaj teologickou? V tele literatúry nekolovala teológia, kolovala a koluje v nej viera, a ak nie aj viera, tak substancie, ktoré majú svoj počiatok vo viere. Samozrejme, v európskej literatúre teda aj v tej poľskej je veľa motívov nenaklonených kresťanstvu alebo dokonca unikajúcich pred všetkými božstvami ako čert pred svätenou vodou. Úteky však najmä tie vrúcne, od srdca mimoriadne často viedli k budovaniu nových oltárov, k zapaľovaniu sviec pred novými svätyňami. Keď sme sa im však lepšie prizreli, oltáre neraz hoci aj v protiklade pripomínali tie opustené. V dyme stúpajúcom k modlám bolo cítiť známu vôňu kadidla... Literatúra sa sotva zaobíde bez akéhokoľvek sacrum. Veď sa zrodila zo zbožného pokriku, z hymnov a vyčkávaní, a veľmi by som sa čudoval, keby niekedy na svoj pôvod zabudla. Beda utečencom! Keď Blonski hovorí o nových oltároch, iba naznačuje to, čo my môžeme vysloviť nahlas. V Poľsku, prinajmenšom v prvých rokoch PĽR sa najradšej utekalo z kresťanstva do náručia komunizmu, náboženstva, ktoré Marian Zdziechowski nazval vo svojich listoch červeným terorom. Socrealistické schôdze sú karikatúrou ozajstnej liturgie, básne z tohto obdobia sú negatívmi duchovnej poézie. V dyme stúpajúcom k vodcom revolúcie výrazne cítiť vôňu kadidla... Možno na inom mieste bude čas na širšiu analýzu tohto procesu. Teraz sa vráťme do slobodného Poľska. KDE VY TEKÁ PRAMEŇ? Prirodzeným materiálom klasickej poézie, osou, okolo ktorej sa zoskupuje báseň, je jedna z mnohých foriem tradície: väzba kultúrna, národná, rodinná alebo Sväté Písmo a jeho tradícia. Nadväzovanie na minulosť bez zohľadnenia náboženskej duchovnosti (absolutizácia umenia, histórie a niekoľkých pohanských ideí) sa zvyčajne končí uviaznutím v jalovej štylizovanosti a manierizme. Prameň pozbavený vody vysychá; básnik sa sa stáva milovníkom pradávnych dôb, zberateľom historických predmetov. Sila tradície totiž netkvie v pôvabnej ornamentike a pamäti, ale v tom, čo jej dáva zmysel a cieľ. Len poézia, ktorá sa vedome podieľa na kresťanskej duchovnosti, je schopná povedať o svete veci, o ktorých sa filozofom ani nesnívalo. Ostatné formy väzieb s minulosťou sú iba odvodené od živej tradície cirkvi a až v tejto perspektíve nadobúdajú metafyzickú váhu. Našťastie, poľské národné dedičstvo, podporované vierou v Boha a mariánskym kultom, sa nijakým spôsobom nepoddáva svetským interpretáciám. Vďaka zodpovednému postoju Jaroslava Marka Rymkiewicza sa dnes môžeme tešiť z existencie básní, ktoré nadväzujú kontakt s duchmi mŕtvych hrdinov a zároveň vytvárajú kontinuitu s poľským katolicizmom. Samozrejme, Blonski sa nemýli, kríza religiozity je v súčasných spoločnostiach viac než evidentná. Svedkovia európskych demokracií deň čo deň pozorujú samovražedné oddelenie cirkvi od štátu v duchovnej, a nielen inštitucionálnej dimenzii (totalitný pokus o odstránenie náboženských symbolov), obrat proti životu (aborty, eutanázia, legalizácia drog a pornoantipápežské orgie sponzorované tabakovými a alkoholovými koncernami, tolerovanie úchyliek, podceňovanie rodiny a iné podobné javy. Táto plánovaná akcia 4

4 ateizácie života musela, samozrejme, zanechať stopy vo vedomí verných. Práve preto máme dnes do činenia so spoločenskou krízou hodnôt, aj keď sa táto kríza fakticky týka iba ľudských zmyslov. Nestrašme nikoho katechizmom (vari sa dá, vážení, zabudnúť na politickú korektnosť?), jednoducho si len zastaňme na stranu filozofa: večné, apriórne zákony existujú ako učí Max Scheler nezávisle od nás a nemôžu podliehať nijakej devalvácii. Doba, ktorá sa v kultúre vyjadruje deštrukčným sprievodom postmodernizmu s derridovskou ideou zániku centra ako stálej prítomnosti (Boha, svedomia, všetkého), zreálňuje scenár rozpadu kresťanskej Európy. Napriek prerušeniu náboženských praktík v mnohých krajinách však existujú nezvyčajne silné prostriedky viery; ešte jeden dôkaz, že popri pláne histórie Pána podoba a postavenie budúceho sveta závisí len od ľudskej vôle. Zodpovednosti nás nezbaví ani regres kultúry, ani v súčasnosti prevládajúci vzorec morálneho relativizmu. Kto sa poddá barbarským silám, obnažuje biedu svojej duchovnosti, nič iné. Veľká kresťanská poézia je možná čo, napriek sloganom o vyčerpanosti jazyka, dokazuje história i súčasnosť literatúry. Ten, kto chce veriť, bude v e r i ť, a jeho pero sa celkom určite vzoprie temnotám dekadencie. r e p l i k a KLASICIZMUS: KRÁĽOVST VO PRI RIEKE Prímerie medzi náboženstvom a poéziou nemá výhradne kultúrny charakter; vo svojom zrelom štádiu závisí od pozície autora básní na báze viery. Každá dokonalá realizácia kresťanskej vízie sveta je dedičstvom prijatia a pochopenia Zjavenej Pravdy. Klasicistická idea poriadku stráca v tomto prípade svoje smutné úvodzovky a stáva sa hlboko precítenou skutočnosťou, pretože viera, ktorá sa neobmedzuje na službu litere, od prvej chvíle vovádza človeka do mystického priestoru. Vďaka plnej účasti na živote cirkvi sa v nás prebúdza schopnosť integrálneho vnímania vecí a nachádzania bezprostredného spojenia s Bohom. V rozhovore pre časopis Czas kultury (1994, č. 3) hovorí básnik Krzysztof Köhler: Bola to predtucha prítomnosti Boha, taká fyzická, že si, že vidíš, cítiš na krku pohľad. Vidíš, ako je postavený svet, dokonale to všetko do seba zapadá. Potom už a to je to úžasné žiješ iba v tieni tejto skúsenosti. Uvažuješ, čo robiť, aby si tomu čelil. Pri prameňoch klasickej poézie teda leží skúsenosť harmonickej konštrukcie, v ktorej popri hmatateľných predmetoch (ale často aj za ich chrbtom) existujú formy výrazne sakrálnej proveniencie. Takto chápaný klasicizmus zostáva v súlade s realizmom. Básnik nevytvára kozmickú ilúziu; jednoducho vidí viac než jeho bratia: v epifánnej extáze (založenej, prirodzene, na báze Tradície) sa pred píšucim otvára Božia dokonalosť, ktorej svedectvom sa stáva literárny obraz. Prostredníctvom Ducha Svätého je nám teda dané vidieť mimozmyslové javy ako významné, živé formy, naplnené večným dychom milosrdného Boha. Hlasy, čo sa zastavili pri prahu vedomia (trebárs hlas svedomia, ale aj pocit blízkosti mŕtvych), narastajú a sú počuteľné, a ich jazyk sa len tak ľahko nezredukuje na rozmary fantázie. Klasicizmus je kráľovstvo pri rieke, štát založený na brehoch kresťanstva. Religiózna semiotika, aká panuje v matérii klasických básní, vyplýva zo živej viery, je pravdou o svete. Predsa človek buď verí v moc bleskov a vetra, v účelnosť choroby, ktorá ho sužuje, alebo to nerobí. Osobne nepochybujem, že existujú trvácnejšie znamenia než naše písmo, než litera kultúry. Hudba a obraz teda klasicistu nezaujímajú z perspektívy dejín; ich spoločenská, umelecká aj kultúrna podmienenosť je absolútne prvoradou záležitosťou. Umelecké dielo podobne ako plátno skutočnosti uchováva svoju hodnotu predovšetkým ako metafyzický znak, čiže cesta k zachyteniu toho, čo je nevyjadriteľné. Skutočnou príčinou sporov o klasicizmus sú teda nedorozumenia na 5

5 r e p l i k a ploche percepcie života a funkcií literatúry. Poézia nie je nezáväzná kamarátska hra, ale je to dar, talent, ktorý treba pestovať. Tvorba sa opiera o vyvolenosť blízku kňazskej službe: to Moc hovorí za nás, ňou zavedená požiadavka poslušnosti a zodpovednosti nám ustavične pripomína, že človek je sotva omrvinkou, hrsťou prachu, pieskom, a práve preto klasická poézia nemôže velebiť až po nebesia jeho prázdnu pýchu. Misia autora veršov spočíva vo vernosti kopistu, ktorý odsúva do tieňa existenciálne pokušen i a a všíma si a vyslovuje ontologickú podstatu javov. Ak ho zaujme napätie medzi dočasným poriadkom (potreba pamäti) a poriadkom eschatologickým (vlastná ničota zoči-voči smrti), tak výhradne ako fakt účelný a integrálny vo svojej kyvadlovej existencii. Poézia je teda stály argument, metafyzické potvrdenie vysokej úrovne tohto sveta. Môže nadobudnúť podobu modlitby, ódy, hymny na slávu Boha, ale môže sa jednoducho usilovať opísať skutočnosť, ktorá ako Boží výtvor je vo svojej podstate sakrálnym priestorom. Táto bytosť či esencia sa, samozrejme, situuje mimo čiernej peny novín, mimo spoločenského rozmeru, keďže však povinnosťou klasicizmu zostáva obrana života, básnik má právo, ba dokonca je povinný zasahovať do spoločenskej praxe vtedy, keď mimoriadne ohrozuje pozíciu Desatora a mieri na základné sviatosti. Napriek obvineniam liberálnych kritikov klasicizmus nie je útek; naopak: jeho vnútorná harmónia je založená okrem iného na organickom zakorenení v živom, pulzujúcom, krútiacom sa svete. Nie je to len literatúra, ale aj pozícia vernosti a pokory voči každodenným skúsenostiam, vykračujúcim, samozrejme, mimo geta permisivizmu. J A Z Y K P O É Z I E, J A Z Y K Ž I V O TA Som hlboko presvedčený, že (ontologicky a umelecky) najdokonalejším žriedlom poznania je v poézii jazyk Biblie a cirkevnej liturgie. Tvrdenia o jeho literárnom vyhasnutí nemajú nič spoločné so skutočnosťou, sú totiž vybudované na ateizme, čiže na ceste nikam. Bezprostrednou príčinou týchto heréz sa zdá aktuálne rozšírené presvedčenie o rozdiele medzi sacrum viery a sacrum umenia, chápaného ako oblasť autonómneho ducha (ducha estetizmu, tvorivej slobody a tak ďalej). Písmo sväté a liturgia si možno uchovávajú svoj zmysel počas omše, ale poézia musí operovať jazykom súčasnosti, iné riešenie neexistuje, hovoria proroci pokroku, pre ktorých vec započutá na jednom mieste akousi zhodou okolností stráca svoje vyznenie niekde inde. Veru nie, drahí páni, vaše božstvo literatúry nikdy nevytvorí dokonalejšie frázy. Krása býva v katedrále a jazyk p r í t o m n ý na stránkach Biblie a rozumne použitý v básni nestráca svoju moc. Pričasto sa dnes popri legitímnej exegéze objavujú filologické rozvažovania interpretujúce Starý i Nový zákon inštrumentálnym spôsobom. A pritom je jasné, že sila tohto Textu sa nekončí na úrovni nahej estetiky. Biblia je predovšetkým nositeľom Zjavenej Pravdy a práve z tohto hľadiska každá v nej obsiahnutá veta, každé jej slovo disponuje večnou životnosťou. Slovník Evanjelií, ale aj slovník Žalmov (a jeho transpozícia v cirkevnej liturgii) nemôže zostarnúť, lebo je a vždy bude bližšie podstate veci než ktorýkoľvek svetský výtvor. Kultúrna únava z tzv. klišé cirkevnej frazeológie vyplývala v minulých s t o r o č i a c h z priveľkého poškodenia náboženskej vnímavosti umelcov, a nie z vyčerpanosti sakrálneho jazyka, ktorý pre veriaceho človeka zostáva v každej chvíli jazykom života. Otázkou rozhodujúcou o umeleckej úrovni poémy je štýl, akým litera, obraznosť a melódia Písma Svätého (liturgie) budú do básne zaštepené. Problém možno tkvie v uchovaní adekvátnych proporcií, ale veď nikto so zdravým rozumom azda nemá v pláne prepisovať celé pasáže z Knihy Kohelet. Ide skôr o obohatenie fantázie, 6

6 odhalenie priezračnosti mien zodpovedajúcich veciam, a porovnanie tohto bohatstva s vlastnou náboženskou skúsenosťou. O tom, že takáto poézia je možná, svedčí lektúra v i a - cerých básní z posledných rokov. Konzekvenciu prijatia kresťanskej vízie sveta predstavuje v klasickej poézii popri apológii jazyka cirkvi voľba zodpovedajúcich štruktúr organizujúcich priestor diela. Pripútanosť k literárnej tradícii nie je schopná vysvetliť do detailu túto záležitosť. Zrelý klasický výtvor je odrazom súladu a musí teda používať rým, rytmus, určitý sylabický systém, tak ako sa navzájom rýmujú predmety a náš život. Poézia si nemusí povoľovať radikálne experimenty, lebo každý z nich je ako zrnko chaosu na plátne skutočnosti. Klasicista teda bráni rýmotvornú harmóniu, ale má na pamäti aj siluetu kríža, ktorá je vpísaná do tohto súznenia. Všetko, čo robíme, sa opiera o disciplínu; zorganizovaná báseň v sebe spája svetlo aj tajomstvo existencie. Samozrejme, žijeme a píšeme v časoch, ktoré sa usilujú odmietať cirkevné dogmy, a teda aj samotné základy skutočnosti. Koniec 20. storočia vytvára ilúziu chaosu; tým, že si strieľa zo svätých hodnôt, likviduje u svojich vyznávačov úctu k slovu. Ctihodní humanisti typu Marie Janion teda hlásajú radostné herézy o potrebe vykorenenia a nedôvery a mladí básnici píšu s o n e t y r e p l i k a K t o b u d e o b ý v a ť c h r á m o v é m e s t o? D A N I E L P A S T I R Č Á K Kto by nechcel obývať katedrálu! Obraz našej civilizácie ako katedrály, v ktorej sme sa stratili, je pôsobivou metaforou. Áno, tu kdesi sme. Je tu šero, steny sú vlhké, kameň chladný, z neznámych, prázdnych, opustených chodieb k nám doliehajú ozveny znepokojujúcich zvukov. Nikde nesvieti svetlo sviece, nepočuť šepot modlitby. Potom sa náhle rozletia ťažké krídla, dnu vpochoduje dav, slepý zástup v čiernych oblekoch, v pásikavých viazankách; krajkované blúzky, čierny satén, čierne závoje. Iba kňaz horí farbami súmračného neba. Omša plynie od kňaza k slepému davu neskutočne ako nevidená rieka, šepotavo a neúčastne ako hudba Steva Raicha. Zo stredu zástupu plecnatí muži zdvihnú ľaliami ovenčenú rakvu, ozve sa zopár vzlykov. Pohreb? Možno práve pochovávajú posledné zvyšky toho, čo si tu placho, no neústupne hľadal. Keď sa omša skončí a dav sa vytratí, ty nikým nevidený cudzinec, stratený v katedrále zostaneš. Zlomeným nechtom ryješ do plesne steny svoju tajnú, súkromnú herézu, poslednú vetu, ktorej ešte dokážeš veriť, hoci vieš (ach, tá irónia), že si si ju vymyslel sám a z ničoho. Možno v inom odľahlom kúte si fialovým sprejom na stenu nasprejuješ svojho súkromného Krista. Budeš sa k nemu modliť ticho, aby ťa nikto nezačul, až kým sa znova nerozletia krídla, aby prišli a znova pochovali, čo si v samote katedrály už takmer nahmatal. Ach, nie, nechcem víziu katedrály pána Wencela prekrútiť. Nechcem sväté múry zahaliť hmlou ani lodiam zaliatym svetlom z vitrážových okien vnútiť štruktúru labyrintu. Naopak, v tej jeho šťastnej katedrále by som chcel stáť pri ňom a vítať zástup básnikov vynárajúci sa zo šera hlavnej lode s prvými sviečkami v ruke. Aj mne je Eliot či Rilke vzácnejší ako Ginsberg. Aj ja počujem v ich hlase ozvenu večnej myšlienky, zatiaľ čo v Ginsbergovom Vytí iba výkrik človeka trýzneného nevykúpeným časom. Áno, časom, ktorý sa pominie, a s ním sa možno pominie aj Ginsbergovo Vytie. 7

7 r e p l i k a Ale naozaj, pominie sa? A práve tu moje srdce bije odlišne. Tam, kde Wojciech Wencel hovorí s istotou v hlase, ja nemôžem premôcť neistotu: Kto sa dnes viac číta Ginsberg alebo Eliot? Neviem. Nálada postmoderného človeka má určite bližšie ku Ginsbergovi ako k Eliotovi. Eliot sa číta ťažšie. Eliotovo slovo neúprosne stúpa hore. Čitateľ Štyroch kvartet sa postupne ocitá v riedkom, nedýchateľnom vzduchu na najvyššom vrchu sveta. Čitateľ Ginsberga naopak padá. Padá zúfalo, no pohodlne, ako ten, kto vie, že ho dolu nečaká nič, na čo by sa mohol tešiť, nič, čoho by sa mal obávať, iba husté, omamné bahno zabudnutia. Napriek tomu Ginsberg nie je iba bulvárom, zanedbateľným vybočením z cesty. Ginsberg je prorok stojaci na hlave heretik. V mene svojej generácie vedie vášnivý spor s múrmi chrámu, v ktorom zablúdil. (Aj Ginsberg, aj Ferlighetti majú predsa svojho Krista.) Lenže, a to by som chcel zdôrazniť, na projekte chrámu sa od začiatku podieľali nielen strážcovia ortodoxie, ale aj heretici. Ortodoxná forma posvätných textov, symbolov, rituálov ach, fascinujúca dokonalosť chrámových lodí a oblúkov rástla nad prázdnom v napätí vášnivej diskusie. Na začiatku každej ortodoxie každej klasickej dokonalosti bol odvážlivec, ktorý do prázdna oproti vzdialenému tajomstvu postuloval smelú, znepokojujúcu myšlienku. Heréza je iba pravdou, ktorá sa zbláznila, vtipkuje na našu tému Chesterton. Heréza je záblesk zjavenia, ktorým je žrec natoľko oslnený, že sa stáva slepým voči všetkému ostatnému. To, čo v trýznivom vytržení vykrikuje, znie ako šialenstvo, ako rúhanie sa, a predsa to možno v budúcnosti bude tvoriť nenahraditeľnú tehličku v dokonalej stavbe ortodoxie. Či mnohí cirkevní otcovia, ktorých myšlienky dedíme v článkoch viery, neboli heretikmi? Či nebol heretikom Tertulian, Klement Alexandrijský alebo Origenes? Strážcovia ortodoxie by bez heretikov nemali z čoho klenúť nad časom svoje oblúky. Civilizácia ducha potrebuje, samozrejme, jedných i druhých. Problém nespočíva v tom, že tu sú a vedú svoj spor, spočíva skôr v tom, že sa navzájom po stáročia preklínajú. Tragédia však nastane až vtedy, keď sa k sebe otočia chrbtom a prestanú viesť svoj plodný spor. Ginsberg bol heretikom, ktorý sa odvrátil a svoj spor viedol s prázdnom. Eliot spojil v sebe heretika so strážcom ortodoxie v tichom vnútornom konflikte, preto je jeho poézia taká skutočná a siaha tak vysoko. Spor heretika s ortodoxiou sa napokon odohráva v každom autentickom zažití viery. Viera totiž to, čo je všeobecné, zosobňuje. To, čo je všeobecne platné, aktualizuje v pohybe vlastnej existencie. Aby to, o čom tradícia vypovedá ako o všeobecnom a všeobecne platnom, naozaj mohla uchopiť, musí predmet zúžiť natoľko, aby sa jej vošiel do dlane. No zosobnením, zúžením, subjektívnym zažitím sa podávané nevyhnutne skresľuje. Stretnutie herézy s ortodoxiou sa v tomto zmysle odohráva v srdci veriaceho počas každej bohoslužby. No bez osobnej viery je tradícia mŕtva. Ak je tradícia kameňom oltára, viera je na tom kameni oltárnym ohňom. A oheň tancuje, na osvetlenú stenu vrhá záhadne znepokojujúce tiene. A tam, kde sa chlad kameňa stretá s teplom ohňa, kde na nemennej ploche múru tancujú premenlivé plamene, tam básnik loví svoje obrazy. Jeho reč je rečou tieňa a zábleskov. Či možno katedrálu obývať inak než tak, že v nej budeme zapaľovať pominuteľné a premenlivé ohne? Preto by som vo Wencelovej znovuobývanej katedrále chcel nájsť miesto pre heretikov. Kaplnku pre tých Ginsbergov, ktorí sa odvážia so svojou žalobou vstúpiť do chrámu. Bez slobody šliapnuť vedľa, vysloviť vetu, ktorej pravdivosť preskúma, potvrdí alebo zamietne až budúcnosť, sa z chrámu stane nevyhnutne múzeum. Heretici obývajú mesto pod chrámom. Preto popri chráme je potrebné hovoriť aj o meste. Áno, mesto nášho jazyka nevyhnutne potrebuje chrám, v tom má Wencel pravdu. Literatúra ako hovorí Blonski sa sotva zaobíde bez akéhokoľvek sacrum. Veď sa zrodila zo zbožného pokriku, z hymnov a vyčkávaní, a veľmi by som sa čudoval, keby na svoj pôvod zabudla. No v našich mestách sa dnes chrámy nahrádzajú bankami, burzami a supermarketmi. A v meste, z ktorého centra bol odstránený chrám, prevezmú 8

8 vládu obchodníci, žurnalisti, politici a šarlatáni. Neviditeľného Boha nahradí neviditeľná ruka trhu. Jazyk zvecnie, zredukuje sa, stane sa praktickým; klesne na úroveň obchodných zmlúv. Roztriešti sa v smršti jarmočných žartíkov. Úplne stratí schopnosť dohovoriť sa s večnosťou. Báseň sa podobá Calderovmu mobilnému objektu: Zložená z pohyblivej sústavy zrkadiel, tancuje zavesená vo vetre vanúcom z neznámych pobreží. Usiluje sa zachytiť a odraziť lúč spoza horizontu: lúč večnosti na zrkadlá času, lúč bezrozmernosti na zrkadlá rozmerov. Ale ako zachytiť a odovzdať tie záblesky? Ak neexistuje všeobecná reč, ktorou by sa dalo hovoriť o večnosti, básnikov pokus sa stratí buď v banalite, alebo v nezrozumiteľnosti. Aby súkromná spoveď dorástla do nadčasového eposu, jazyk básnika potrebuje permanentný prameň v sakrálnej reči ortodoxie. No nielen mesto potrebuje chrám, ale aj chrám potrebuje mesto. Wencel píše o Biblii pekne, vznešene a nádejne. Slovník Evanjelií, ale aj slovník Žalmov (a jeho transpozícia v cirkevnej liturgii) nemôže zostarnúť, lebo je a bude bližšie podstate veci než ktorýkoľvek svetský výtvor. Áno, súhlasím, ale, a to nemôžem zamlčať, v praxi je to inak. Aké by bolo jednoduché nahradiť banality nášho každodenného tárania vznešenou rečou Biblie. No reč Biblie nie je imúnna proti našej malosti. Tak ľahko sa v prázdnych ústach zmení na bezobsažné klišé. Ak je naše každodenné táranie otravné, aké otravné to bude, ak sa i reč Biblie v našich ústach stane táraním? A ani úprimná viera tu nepomôže. Naša súčasnosť nám poskytuje priveľa smutných príkladov. Áno, viera je tu. Žije v skúsenosti starých aj mladých. Ale počúvajte, akou rečou hovorí. Aké obrazy nám kladie pred oči, akú pieseň spieva. Biblia v nej zaručene nechýba, chýba v nej však všetko ostatné hĺbka, veľkosť, zmysel, význam žiaľ, v pseudoumení dnešnej viery sa často nijaká Wenclovská klasika neobjavuje. Povedzme, že Wencel má pravdu. Možno nielen v minulom, ale aj v tomto našom storočí klišé cirkevnej frazeológie vyplýva z priveľkého poškodenia náboženskej vnímavosti umelcov a nie z vyčerpania sakrálneho jazyka. Kto však tú vnímavosť v umelcoch poškodil? A nebola najskôr poškodená vo veriacom dave? Kto a ako tú vnímavosť obnoví? Nebol to predsa len, až príliš často, vyobliekaný, slepý, nábožný dav, ktorý v prázdnych gestách mechanického rituálu pochovával zmysel bytia ukrytý v symboloch Zjavenia? Jednoducho, cesta k obývaniu katedrály nebude taká ľahká a priamočiara. Poézia, ktorá sa z tých či oných dôvodov oprie o sakrálny jazyk, nás ešte nemusí viesť tam, kam by sme si želali. Sakrálny jazyk môže byť oltárnym kameňom, no oheň na oltári musí spaľovať to, čo je skutočné, súčasné a ľudské. Sakrálná reč musí byť oplodnená rečou profánnou, aby počala a porodila život. Preto chrám potrebuje mesto. Katedrála potrebuje Univerzitu a Akadémiu rovnako ako Univerzita a Akadémia potrebujú Katedrálu. Ak máme obývať katedrálu, musíme na jej nádvorí pripraviť stoličky na veľké stretnutie. Mesto musí vstúpiť do chrámu a chrám vystúpiť do mesta. Dialóg sa musí obnoviť. Tam, kde sa slová filozofov stretnú s rečou teológa, kde sa slová vedcov stretnú s rečou mystika, kde sa slová básnikov stretnú s rečou kňaza, vzbĺkne oheň. A až keď takýto oheň ozdobí sviece na hlavnom oltári, bude katedrála znovu pripravená na bývanie. r e p l i k a 9

9 r o m b o i d š p e c i á l M A L Á A N T O L Ó G I A P O Ľ S K É H O K L A S I C I Z M U W O J C I E C H W E N C E L Ó D A N A Ľ Ú T O S Ť Dym v izbe dym v ústach dym nad listom papiera ľudia napísaní pred hodinou umierajú v jedinej sekunde boli chorí nafúknutí obyčajní neskutoční nosili smiešne mená púšťali si platne ona v banálnej sukničke so šnúrou obdratých perál on pohltený klepsydrou (hodiny neštimovali do rytmu) ale mali aj akýsi pôvab: namiesto košele bol škrob na riasach viseli lampióny (ach s akým lkaním padali ako sa mihotali bielym vodným svetlom) usilovali sa šepkať a tancovať do sýtosti a do konca boli takí naivní že skoro až vzrušujúci nebude pre nich miesto ani v ríši tieňov nenájde ich čitateľ v obrovskom kníhkupectve malá gymnazistka si na nich nespomenie nijaká báseň nezopakuje ich chyby L A N G F U H R Naozaj si už odišiel navždy Wrzeszcz zo starej fotografie vari sa naozaj rozpadli tvoje domy Gutenbergov háj zarástol burinou ktorú už nevypleje najstarostlivejšia ruka záhradníka? takže už nikdy znovu nepovstane ten deň to neskoré popoludnie balkóny plné kvetov okná a rovné rady nízkych líp na ktoré prisadli si vtáci dnes už spráchnivení (zbavení peria a pohybu)? nemé siluety nemá električka mlčí muž zadržaný v polovici ďalšieho kroku vystiera ruku ešte okamih a dá ju naspäť (kde teraz ležia jeho hnijúce kosti?) z celého predstavenia poznám len fontánu nepočujem nič len cítim 10

10 s p r á v y z p o ľ s k a M A L Á A N T O L Ó G I A P O Ľ S K É H O K L A S I C I Z M U WOJCIECH WENCEL (nar v Gdansku) po absolvovaní polonistiky pracoval ako redaktor časopisov Fronda a POSTygodnik, v súčasnosti je členom Programovej rady Poľskej televízie. Vydal básnické zbierky Básne (1995) a Óda na Deň sv. Cecílie (1997) a knihu esejí Obývať katedrálu (1999). ako vo mne stúpa vzrušenie ak tu nie sú budovy vo vzduchu zostal prach z ruín ak tu nie sú ľudia jestvujú tu ich duše ale kde v akom meste sú dnes ešte raz tie dve ženy v našuchorených sukniciach čo sa prechádzajú popri línii stromov a akým spôsobom vstupuje (a odkiaľ) do ich pľúc starý vzduch? E L É G I A V E Č N O S Ť História naplnenia je históriou prepletenca za sklom kaviarne na vidieku v zime sa prechádzajú vtáky sem a tam opojenie sa stráca v hustnúcej sépii dymu ktorý prehĺta chlapca a dievča v prachovom obleku so šálkou kávy pri bare: vystrašene mlčia a po chvíli sa jeho ruka posúva popri jej neveľkom prste ešte chvíľka a bude po všetkom nezaspia neumrú až do konca sveta keď stratia mená blúdiac novou temnou sieňou privolávať budú obrysy vlastných tieňov D I E B L U M E N D E R S C H W E R M U T Da erbleicht von Küssen Die trunkne Stirn ihm Inmitter jener goldenen Blumen der Schwermut Bestimmt den Geist Die schweigende Finsternis (Georg Trakl: Die Sonnenblumen) Kvety pod pätami Adama a Evy tulipány trpké a hriešne narcisy obťažkané budú tisíckami významov človek s námahou prijme tehotné byle na ktorých visia láska smrť vznešenosť žiarlivosť a nenávisť všetko také vratké a také prchavé vo svojej roztržitosti ale nielen kvety takisto drozd škovránok a zástupy iných rôznorodých tvorov vnesú vlastné heslá do slovníka zeme slová čo neprebúdzajú asociácie vynesú časom koše významov na ľudskom chrbte a svetlom nahnedlým vzbĺknu slnečnice v dozretej záhrade u Georga Trakla 11

11 r o m b o i d š p e c i á l M A L Á A N T O L Ó G I A P O Ľ S K É H O K L A S I C I Z M U J A K U B W I N I A R S K I K R Í Ž I K ; P R Í L I V Y V prílivoch síry spolu s augustovým vzduchom nad mestom praskajú talizmany šťastia (citlivejší na dotyk podliehajú driemotám). A kto by lepšie poznal čertovsky poskrúcané chodníky, tomu na cestu krížik, hystéria Pán Boh zaplať (notorické zostúpenia pod úroveň). Tomu na cestu nevysloviteľné meno, aby mal na počkanie pripravenú odpoveď na všetko (aj krv, aj korene pod opuchlinou zeme). Naozaj, fakticky, môžeš sa spoľahnúť. F I N I T O Pohyblivé cintoríny; kryhy cudzích citov, po ktorých chodím uprostred čistej jesene, hodvábu ničoty. Do rozhovoru zamotané digresie o čase a víry slov vysávajúce prázdnotu vôkol noci. Hromada smetí, poskrúcaného drôtu; navrchu ligotavé nožničky. Na slnku roztavený anjel tunajších skládok odpadu. Jeho montérky nemilosrdne smrdia. Milosrdenstvo sa odohráva pod lavicou. Adieu, adieu. Lišaje na sklovitej tapete. Noci sú ustavičný bitúnok. Na konci, predo mnou láska trhajúca teórie; láska a všetko, čo sa malo stať a stáva sa znovu predčasne. Chrčanie mesta; pod plachtou mrazu starenky ako zasklené ruže, viditeľné čoraz menej. Svet hrá až po konečné usporiadanie na viacerých nástrojoch naraz; vzbudzuje podozrievavosť v obyvateľoch tunelov a parkov. V určitom veku narastá tá istota, že ďalej a ďalej... Po posuvnom páse pamäti sa presúvajú presvetlené filmy; neprítomnosť zachádza za kožu. Zima začala túto vojnu. 12

12 s p r á v y z p o ľ s k a M A L Á A N T O L Ó G I A P O Ľ S K É H O K L A S I C I Z M U JAKUB WINIARSKI (nar vo Varšave) vyštudoval poľskú filológiu na Varšavskej univerzite. Debutoval v roku 1995 zbierkou Poznávanie darov, po ktorej ešte vydal knižku Objektív (1997); na vydanie pripravuje svoju tretiu knihu veršov. D E K A D E N C I A To je téma na krásny sonet, krásny smutný sonet, aký by mohol napísať Verlaine Je suis l Empire a la fin de la decadence... De la decadence, počuješ: to stratené ohnivko medzi systémami dórskym a frýgickým. Dnes už nestačí vzdychať, o konci sa vie už dávno, stal sa faktom. Pokoj padajúcich listov nežný ako báseň, blízky ako matka, čo sa pripomenula vo sne, a teplý ako dotyk ženského prsníka, ako krv: koniec, prítomný vlastne v každom výdychu, stáva sa začiatkom cudzej básne. D O KO N A L O S Ť Dokonalosť desí; uvažovať vtedy o mŕtvych: mŕtvi sú dokonalí, aj keď ich život dokonalý nebol, a náboženstvo, ktoré vyznávali, nezaručovalo spásu na tejto zemi, ale až neskoršie. Kedy? To nikto z nás nevie, my predsa ešte len zomierame. Poznanie príde určite v tom najnevhodnejšom čase pre učenie sa dokonalosti, ale aj všetkému, čo sa s ňou spája. PA M Ä Ť; T E M N O TA Muž za stenou končí milovanie so ženou a zrazu rovnako prudko vstupuje do mojej básne, aby čakal spolu so mnou na inú ženu. V nej spoznám nenarušenú oázu bieloby; istotu. Všetky veci majú za chrbtom tmu, táto hodina tiež. Kamene pod pätami náhle rastú. Odkrývam citlivé miesta. Píšem strašnú demaskátorskú báseň: jeseň podrezáva stromy, hlasy presvetľujú steny. Stále je reč o láske, videnej zreteľne ako na zle vyretušovanom štvorčeku fotografie. 13

13 r o m b o i d š p e c i á l M A L Á A N T O L Ó G I A P O Ľ S K É H O K L A S I C I Z M U K R Z Y S Z T O F K Ö H L E R KRYSZTOF KÖHLER (nar v Czestochowej) patrí k najvýraznejším predstaviteľom klasicizmu v novej poľskej poézii. Vydal tri básnické knižky: Básne (1990), Nevydarená púť (1993) a Partizán pravdy (1996), ktoré zhrnul a doplnil o nové verše v osobnej antológii nazvanej Na okraji dlhého poľa (1998). Býva v Krakove, pracuje ako historik literatúry na Jagellonskej univerzite. Nový jazyk: jazyk komára pri uchu. Jazyk psov šklbajúcich čerň. Jazyk motorov v noci, jazyk chladných ostrí. Nový jazyk. Jazyk spevu pod čerňou a hviezdami. Jazyk nočných motýľov, jazyk svrčkov a lamentácia nechladnúcej zeme. Jazyk života. Hlas povinnosti a súhlasu. Nič viac, nič menej. Modlitba studne uprostred postupujúcich púští. O týždeň budem bližšie. Bližšie kameňom, vode, bližšie rudám. Nožnice mrazu strihajú naslepo. Vznáša sa para, skvapalňuje, zvlhčuje zem, vracia sa, znehybnieva. Stávam sa tieňom moci. Stojím, zriekam sa pohybu. Ako ten, čo sa vracia domov, ale neprekročí prah. Sneh, chlad. Tma. Takže som tu: počujem, o čo možno prosiť Tvoje Milosrdenstvo. Ale nevravím nič. Čakám. (povieš mi?) Na nič neberie ohľad kameň, ryba, vietor. Sú ako Vzdialený Dych, sú ako znamenie. Dažde prepláchnu zem. Noc zostupuje do večnosti. Preložil KAROL CHMEL 14

14 s p r á v y z p o ľ s k a K O N R A D T. L E W A N D O W S K I N o t e k a KONRAD T. LEWANDOWSKI Poliak, zástupca novej generácie poľských spisovateľov. Narodil sa v roku Vyštudoval inžinierstvo na Varšavskej chemicko-technologickej polytechnike. Polyhistor a autor patentov. Publikuje od začiatku 90. rokov. Autor niekoľkých románov a poviedkových zbierok. Jeho úžasná fabulačná sila spočíva predovšetkým v poviedkach o vlastnom literárnom alter egu, bulvárnom novinárovi Tomaszevskom. Všeobecne vzdelaný cynik, živiaci sa pokútnou novinárčinou, je postava, ktorá Lewandowskému umožňuje rozprávať brilantné príbehy čistej SF podľa elementárneho vzorca tohto literárneho podžánru: Čo by sa stalo, keby... Do reality aplikuje a domýšľa v nej teórie súčasnej vedy. Výsledkom je intelektuálna zábava par excellence a, pochopiteľne, pocit úžasu (Sense of Wonder). Deň sa začal aj zavčasu, aj pochmúrne, ako v dobrodružnom románe. Z postele ma vytiahlo zvonenie a za dverami stáli traja smutní chlapíci. Neboli celkom smutní. Dvaja sa pri pohľade na mňa usmiali, jeden z nich dokonca celkom naširoko. Tento nedostatok úradnej dôstojnosti bol vlastne pochopiteľný. Neoholený ksicht, roztržité oči, strapaté vlasy zo mňa robili čosi, čo jednoznačne pripomínalo jazveca po opici. Radoslaw Tomaszewski, stály spolupracovník týždenníka Lichotné novinky? spýtal sa najsmutnejší. Pozrel som sa naňho spod obŕv. Áno, to som ja. Vytiahli preukazy a veľmi dbali na to, aby som si nepomyslel, že vyťahujú revolvery. Ministerstvo obrany, oznámili spoločne. Viete čo, páni, asi to bude naozaj omyl... Môžeme vstúpiť? Bola to samozrejme len rétorická otázka. Keď sa už vtlačili dnu a zatvorili za sebou dvere, ten najveselší mi oznámil: Prišli sme sem kvôli vašim článkom týkajúcim sa nášho rezortu... Lenže ja som si to všetko vymyslel! nebol som si istý, či je to v aktuálnej situácii rozumný argument, ale v podstate som nemal čo povedať. O tom vieme, odvetil ten mierne veselý. Práve preto sme sem prišli. Vlasť vás potrebuje, dodal najsmutnejší. Zakrútila sa mi hlava. l y l A všetko kvôli tomu, že pred troma mesiacmi došlo v Lichotných novinkách k zmene šéfredaktora. Existovalo niekoľko pravidiel, podľa ktorých sa riadil proces striedania zadkov na šéfovskej stoličke. Po prvé: krátke kadencie nasledovali vždy po dlhých, na princípe čiarka bodka čiarka bodka, ako v morzeovke. Po druhé: každý šéf typu bodka začínal reformou časopisu od základu zámerom bolo priblížiť sa viac požiadavkám trhu. Povedané polopatisticky: realizoval nové, podľa vlastného presvedčenia geniálne nápady čítania pre poloanalfabetov. Tieto experimenty viedli k rýchlemu poklesu nákladu, v dôsledku čoho vydavateľ vykopol novátora a dával na jeho miesto triezvejšieho človeka, ktorý onedlho prinavrátil náklad na predchádzajúcu úroveň. Nasledovala kadencia typu 15

15 r o m b o i d š p e c i á l čiarka. Po určitom čase však vydavateľ začal opäť špekulovať, ako Novinky viac trhovo zatraktívniť. Efektom bol začiatok nového cyklu. Nebolo by na tom nič nepríjemné, keby nie toho, že pri každej reforme Noviniek dochádzalo k pogromu na stálych spolupracovníkov. Tentoraz bola na rade bodka, čiže porcie pokroku. Nový šéf nám z mosta do prosta oznámil, že odteraz nebudeme nijaký podceňovaný plátok, ale zmeníme sa na seriózny bulvárny časopis. Medzi autormi kačíc nastala panika. Ktosi sa prebil k počítaču a začal prerábať roľníka od Piotrkowa, ktorý umlátil ženu motykou, na grófa Luisa z Monaka, ktorý zaškrtil svoju milenku živým pytónom. Zopár ľudí sa išlo prezieravo poobzerať za nejakou inou robotou a mne vkĺzol do hlavy ten poondiaty nápad. Okamžite som sa zapísal na audienciu k šéfovi. Čomu ste sa venovali doteraz? spýtal sa o pol hodiny neskôr a prenikavo sa na mňa zahľadel. Vymenoval som titulky niekoľkých mojich správičiek. Zatváril sa znechutene, ako som očakával. Rozhodli sme sa, že výmyslov už bolo dosť, oznámil. Odteraz budeme viac reportážny časopis. Navyše začíname uverejňovať ďalšie pokračovanie Pána Tadeáša. Nie trinástu knihu! ohradil sa prudko, keď si všimol radostný záblesk v mojich očiach. Máme istého mladého, mimoriadne talentovaného básnika, ktorý sa podujal opísať ďalšiu históriu rodu Soplicovcov až po Januárové povstanie. Aha... už som vlastne vedel, o ktorého básnika ide. Nepochybne o toho, ktorý sa nedávno súrne musel oženiť s dcérou zástupcu riaditeľa vydavateľstva. Ja by som chcel tiež ponúknuť niečo celkom nové, oznámil som. A čo také? výraz šéfovej tváre nasvedčoval, že preňho nové nápady neexistujú. Pomyslel som si, že Novinky by mohli uverejniť zopár supertajných dokumentov nášho generálneho štábu. A odkiaľ ich vezmete? mierne zakoktal a vzápätí, kvôli rovnováhe, pokrčil plecami. Vymyslím si. Bez problémov som mohol dešifrovať hieroglyfy, do akých sa poskladali vrásky na čele môjho šéfa. Na jednej strane som mu narúšal novú koncepciu časopisu, na druhej, keby sa mi podarilo urobiť viacej čmudu... nejaká tá interpelácia v parlamente... To by bola dobrá reklama pre Lichotné novinky! Nuž... vzdychol si. Myslím si, že napriek plánovaným zmenám zostane na predposlednej strane trocha miesta. Tak teda vymýšľajte... skončil znechutene. Vrátil som sa domov nesmierne spokojný sám so sebou. Nielenže som našiel spôsob, ako ísť na šéfredaktora, ešte sa mi aj prvý raz za mojej kariéry v Lichotných novinkách ušiel pokec, ktorý si vyžadoval zapojiť viac než tri sivé mozgové bunky. Zapálene som sa pustil do roboty. A musela by to byť veru čertovská náhoda, aby o šesť týždňov pán prezident rozpustil parlament a vyhlásil sa za Veliteľa štátu... l y l V aute sa ten umiernene veselý predstavil ako plukovník Moraszczyk, a potom vytiahol z úkrytu môj evidenčný spis z vojenskej správy. Boli ste v armáde? spýtal sa, keď rozväzoval stužky. Nie. Prečo? Zistili mi alergiu na mačaciu srsť. Namosúrený prudko zašelestil papiermi. Tvár sa mu predĺžila, keď našiel lekársku správu. Naozaj, vzdychol si. Je tu alergia na mačku a navyše aj na prach a peľ. Čiže na kasárne a strelnice, pritakal som, uvažujúc, kedy už konečne prejdú k veci. Dúfam, že nie ste pacifista, ozval sa ten, čo sa doteraz usmieval najviac. Nie som, ale zato poznám kopu fórov o zelených mozgoch. 16

16 s p r á v y z p o ľ s k a Provokácia mala prekvapujúci dôsledok. Všetci traja boli evidentne znepokojení. Nadobudol som dojem, že nevedia, ako sa so mnou rozprávať. Nastalo trápne mlčanie. Prechádzali sme práve okolo Západnej stanice a zahli sme smerom k Jeruzalemským alejám. V tej chvíli pacifisticky naladený holub nasral na predné sklo. To veští niečo dobré, pomyslel som si. Pochopte, prosím, že nám záleží na vašej spolupráci, ozval sa napokon Moraszczyk. Nie sme vaši nepriatelia. A kto ste teda? Ten najsmutnejší si s úľavou vydýchol a na chvíľku sa od volantu otočil ku mne. Brigádny generál Ryszard Jankowski, vystrel ku mne ruku. Ja som tiež generál, ibaže divízny, predstavil sa ten najveselší. Emil Stebnowski. A čo máme spolu urobiť? spýtal som sa s úsilím skryť rozpaky. Pripraviť obranu krajiny podľa taktiky vášho projektu, oznámil Moraszczyk. Mohli by sme sa do toho pustiť sami, ale pokladáme vás za cenného konzultanta, dodal Stebnowski. Neverím! Vchádzali sme do brány budovy oproti obchodnému domu IKEA pri Jeruzalemských alejách. Vypracovali sme už konštrukciu širokorozsahového zameriavača, o ktorom ste hovorili vo svojich článkoch, pokračoval Stebnowski. V súčasnosti prebieha montáž dvoch tisícov kusov týchto zariadení. Okrem toho sme dnes ráno začali s presunom pancierových divízií. Počúval som v onemení. Prvý raz od čias materskej škôlky som zabudol, že mám v ústach jazyk. Auto zastalo na vnútornom nádvorí. Napísali ste tri články? spýtal sa Jankowski. Nie, štyri, vykoktal som. Všetky som odovzdal v redakcii Lichotných noviniek. Do čerta! Vravel som, že ten šéfredaktor niečo skrýva! rozčúlil sa Moraszczyk. Zdá sa, že váš šéf zo strachu zničil posledný text o stratégii chaosu. To sa naňho podobá, zahundral som. Intenzívne som rozmýšľal, kam vlastne mieria. Máme pripravovať nejaké manévre? Všetci traja sa na mňa pozreli ako na zeleného mužíčka. Sme tajná konzultačná skupina veliteľa štátu, oznámil mi chladne Stebnowski. Naša úloha spočíva v zorganizovaní obrannej vojny, ktorá vypukne najneskôr o deväťdesiatšesť hodín. Smernice, ktoré vypracujeme, budú okamžite odovzdávané do generálneho štábu a odtiaľ vo forme rozkazu priamo na front! Úder halapartňou po gebuli by na mňa urobil oveľa menší dojem. Takže... s námahou som prehltol slinu. Takže to znamená, že Američania neblufujú? l y l Aféra s parlamentom sa začala celkom nevinne. Jedného dňa sa v istých novinách objavil článok solídne podložený faktami o previazaní jedného z poslancov s ruskou mafiou. Ten poslanec patril do malej opozičnej straničky, ktorá nemala šancu dostať sa do akejkoľvek vlády. Dôkazy boli natoľko nevyvrátiteľné, že parlament takmer jednohlasne schválil pozbavenie imunity a vylúčil čiernu ovcu zo svojho kruhu. Takto vznikol precedens. O týždeň neskôr, keď už všetci začínali na vec zabúdať, iné noviny, nijako nesúvisiace s tými pôvodnými, uverejnili materiály, kompromitujúce troch ďalších poslancov, tentoraz jedného z vládnucej koalície a dvoch z hlavnej opozičnej strany. Tak ako predtým dôkazy boli nevyvrátiteľné. Dokumenty a fotografie jednoznačne poukazovali na to, že páni poslanci brali od ruských mafiánov solídne prachy za stláčanie správnych hlasovacích gombíkov. V parlamente to zabublalo ako v kráteri činnej sopky. Aféru by najradšej ututlali, keby nie 17

17 r o m b o i d š p e c i á l celkom čerstvý precedens, o ktorom sa teraz ukázalo, že má pôvab triesky v zadku. Napokon, parlamentná väčšina, vychádzajúc z presvedčenia, že keď sa to tak zráta, bude mať po celej afére o jeden hlas viac, napriek bedákaniu opozície urobila z trojice previnilcov politické sústo. A vtedy sa lavína pohla. Vždy nové a nové noviny, súkromné televízne a rozhlasové stanice začali opreteky zverejňovať fakty o spojení ďalších poslancov s ruskou mafiou. Tentoraz dostávali nakladačku predovšetkým poslanci z vládnej koalície. Novinári sa premenili na lovcov hláv, páchnucich chuťou zabíjať. Jednotlivé noviny začali licitovať počty skompromitovaných poslancov. Parlament najprv zdúpnel od prekvapenia, a potom sa všetci, jeden ako druhý, začali tváriť ako hlupáci. Medzitým vyšlo najavo, že v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia poľská polícia uzavrela s biznismanmi spoza Bugu určitú neformálnu dohodu. Ako náhradu za nedotknuteľnosť Poliakov dostali ruskí mafiózovia voľnú ruku, pokiaľ išlo o ich rodákov na území Poľska. Mohli ich vešať, spaľovať, znásilňovať a podrezávať, a naši strážcovia práva sa na to mali pozerať s prižmúrenými očami pod podmienkou, že medzi obeťami nebudú poľskí daňoví poplatníci. Obidve strany svedomito dodržiavali dohodu, až napokon, počas ďalšieho štvrťstoročia, sa dve tretiny členov poľského parlamentu ocitlo na tajných výplatných listinách súkromných spoločností s prevahou ruského kapitálu. Tieto udalosti ma veľmi nezaujímali. V čase, keď parlament prípomínal horiaci sklad výbušnín, som pracoval nad cyklom článkov, vďaka ktorým som mal nádej vydržať do konca kadencie ďalšieho šéfredaktora Lichotných noviniek. Armáda, čudnou zhodou politických okolností ovládaná dvoma ministrami obrany zároveň (lebo parlamentná väčšina, ktorá vymenovala nového, nestačila odvolať predchádzajúceho), zrazu nepôsobila ako nebezpečná inštitúcia. Formu a štýl dokumentov generálneho štábu som si vypožičal zo všeobecne prístupných historických a dobrodružných kníh. Mojím cieľom bola namôjdušu len nevinná, intelektuálna zábava. Mal som chuť nájsť odpoveď na otázku, akým spôsobom sa dá úspešne bojovať s protivníkom, disponujúcim veľkou technologickou prevahou. Keďže máme nad bojovým poľom nepriateľský špionážny satelit, nižšie zas výzvedné lietadlá, pod nimi strategické bombardéry, stíhačky, prúdové lietadlá, helikoptéry a pod celým tým dáždnikom pancierové a motorizované jednotky, ako potom možno rozlúsknuť túto pyramídu, nedisponujúc nijakou podobnou štruktúrou svojich vojsk? Odpoveď na túto otázku poskytovala teória chaosu a teória nepokoja. Išlo o to, vyhnúť sa koncentrácii vlastnej armády pred útokom. Ak totiž začneme zhromažďovať na jednom mieste pancierové jednotky, aby sme potom začali s ofenzívou, protivník disponujúci dobrým elektronickým výzvedným oddielom a prevahou vo vzduchu bleskovo odkryje toto zoskupovanie a za minútu ho premení na kopu harabúrd a pilín, poliatych troškou kečupu. Všetko dávno pred tým, než sa na obzore objavia nepriateľské tanky. Takže naše vojsko by sa malo zhromažďovať len v okamihu útoku, a nie pred ním, lebo to ho vystavuje nebezpečenstvu zničenia zo vzduchu. Existuje v prírode určitý jav, ktorý presne zodpovedá týmto požiadavkám. Blesk udierajúci z oblaku do zeme. Veď pred atmosférickým výbojom sa elektrické náboje nesústreďujú v jednom bode mračna, ale v okamihu úderu blesku sa zbiehajú z celého jeho povrchu. Otázkou je, ako urobiť, aby sa tanky správali ako naelektrizované omrvinky dažďa a ľadu a pancierový blesk aby udrel presne tam, kam treba? Tým, čo reguluje priebeh búrky, je rozdiel elektrických potenciálov medzi nebom a zemou. V prípade tankov by to mohol byť prameň rádiového šumu, akým by nepochybne bola nepriateľská kolóna tankov a pancierových vozidiel. Postačí teda na veľkom území rozmiestnené tanky vybaviť zameriavačmi, a potom im dať rozkaz na útok prostredníctvom rádiových vĺn. Takýto typ útoku sa nedá zaznačiť na štábnej mape jedinou rovnou šípkou, bude to skôr krík, pripomínajúci cikcakovitú blýskavicu, ale možno mať istotu, že táto 18

18 s p r á v y z p o ľ s k a blýskavica udrie presne tam, kam má. Ak sa navyše veliteľom tankov vydá rozkaz, aby sa vyhli vzájomným kontaktom pred tým, než dôjdu k nepriateľovi (v prípade náhodného stretnutia by sa naši mali od seba okamžite vzdialiť), celková operácia by mala pripomínať tzv. turbulentný prietok. A keďže na turbulentný prietok sa ešte nenašla matematická teória, tak pohyby našich vojsk budú pre nášho nepriateľa celkom nepredvídateľné. S využitím tohto nápadu som vypotil štyri špeciálne texty, napodobňujúce formu tajných štábnych dokumentov. Šéf trochu krútil nosom a hundral, že písanie na povzbudenie sŕdc bolo možno dobré v čase delenia Poľska, ale materiál predsa len kúpil. Stihli sme publikovať tri články. Medzitým politické zemetrasenie dosiahlo svoj zenit. Vo chvíli, keď sa do hry o zverejňovanie mien spolupracovníkov ruskej mafie zapojila verejná televízia, parlament, presnejšie povedané koalícia, odhalil, že celú akciu pripravila a začala vojenská špionáž. Bez vedomia premiéra, ale zato s plnou, i keď tichou akceptáciou prezidenta. V čase, keď národné zhromaždenie rokovalo o tom, na ktorej lampe pred miestodržiteľským palácom treba obesiť hlavu štátu, v celom Poľsku sa začal pohon na ruských biznismanov. Zadržaných strkali do nákladných vagónov a posielali šupom za Bug. Zopár trochu tvrdších o s o b n o s t í vo všeobecnom zmätku ušlo do Mandžuska. Samozrejme, premiér opäť o ničom nevedel. Koalíciu posadol zákonodárny amok. Nepochybne by schválili strašné veci, keby nebolo pravicových poslancov, ktorých, ako vyhlásil istý, v tlači často citovaný ruský mafioso, nemalo cenu kupovať. Takto aspoň raz poľská pravica, vyzbrojená nohami kresiel zdemolovaných v parlamentnom bufete, dala najavo svoju prevahu v rokovacej sále. V kuloároch sa preslávila pravicovo-radikálna vlastenecká strana Somosierra, ktorej poslanci, útočiaci po celej dĺžke chodby, svojím náporom prevalcovali a rozohnali štyri kordóny parlamentnej stráže. Koaličníci v sále síce početnejší, ale horšie vyzbrojení, boli pritlačení k ľavej stene. Napokon predseda parlamentu Mirski, o ktorého ktosi polámal palicu, keď sa vyhrabal spod ruín predsedníckeho stola zasiahnutého ešte aj zápalnou fľašou, mohol urobiť len jedno. Zavolať políciu a požiarnikov a to aj urobil. Takto sa skončilo posledné rokovanie parlamentu v pätnástom funkčnom období. V podstate sa bolo na čo pozerať, lebo tlačová lóža pracovala celý čas na plné obrátky, ale keď som sa na druhý deň zjavil v redakcii Lichotných noviniek, postavil sa mi do cesty domovník. Vtlačil mi do ruky honorárový blanket a oznámil mi, že som tu nikdy nebol, nikto ma nepozná a dokonca o mne nik ani nepočul čo je šéfov príkaz a basta. Nie je ťažké domyslieť si, že keď môj šéf videl, ako sa vojsko tlačí na vrch, musel sa od strachu poondiať. Zostal som bez práce a mohol som venovať viac času čítaniu novín. Medzinárodné reakcie na udalosti v Poľsku boli prekvapujúce. Nemci len s námahou skrývali spokojnosť. Koniec koncov, tým, že sa narušili mafiánske prevodové páky, urobili sme kopu dobrej roboty namiesto nich. Podobný názor zastávali Česi. Jedným slovom, poľské otočné opevnenie obnovilo svoju činnosť! Slováci šli zapálene v našich stopách, ale Maďari dospeli k záveru, že by síce chceli, no majú strach. Ukrajina presne naopak. Bielorusko a Litva podchvíľou predstierali, že neexistujú. Rusko zaslalo rozhodnú protestnú nótu, ale prezident Valanov, ktorého oprávnenia boli kvôli mafiánskym rodinám obmedzené len na reprezentatívne funkcie, sa zároveň od radosti opil na smrť. Európske spoločenstvo hrozilo ďalším odložením diskusií na tému poľského členstva, ale najhysterickejšia bola reakcia Spojených štátov. Demokratický prezident Nancy predniesol v Kongrese plamenný prejav, v ktorom sa odvolával na svoj demokratický pôvod a demokratické tradície Ameriky a dožadoval sa návratu demokracie v Poľsku. Oznámil, že v tejto záležitosti neustúpi pred ničím a použije všetky dostupné prostriedky. Potom sa začala čistka v CIA, ktorá sa o udalostiach v Poľsku dozvedela z televízie. To znamená, že príslušné správy samozrejme existovali, ale uviazli v stohoch im podobných dokumentov. Zopár úradníkov položilo zopár papierov na nesprávnu stranu stola a dopadlo to ako s Nostradamovými proroctvami, ktorých presnosť sa 19

19 r o m b o i d š p e c i á l potvrdzuje vždy post factum. Dôsledkom bolo, že o niekoľko dní po prezidentovom vystúpení sa zo sídla CIA vynášali hlavy doterajšieho vedenia doslova po košoch. l y l Američania neblufujú, odpovedal vážne Stebnowski. Naša špionážna služba si tiež nevšimla jednu čertovsky dôležitú vec. Akú? Tajnú dohodu o kontrole nad ruskými atómovými zbraňami. Keďže oficiálna vláda v Moskve nebola schopná nič v tejto záležitosti zaručiť, Američania sa dohodli s predstaviteľmi hlavných ruských mafiánskych rodín. Tí sa zaviazali, že dozrú na to, aby sa nijaká hlavica nedostala do rúk moslimov, ale ako náhradu žiadali koncesiu na Poľsko. Mali sme byť vyčlenení spod dáždnika Interpolu, samozrejme neoficiálne, ruské mafiánske investície v Poľsku sa mali vyhnúť americkej konkurencii a CIA malo poskytovať údaje o činnosti našej polície. Vláda USA pristúpila bez váhania na tieto podmienky. Zriekli sa Poľska, aby mohlo byť prerobené na základňu ruskej mafie. Nuž, taká maličká Jalta. Takže nás čaká vojna s Ruskom? spýtal som sa zachrípnuto. Nie, s Ruskom nie, odvetil Jankowski. Ruské mafiánske rodiny si medzi sebou rozdelili vplyvy v armáde tak, aby na každý klan pripadla jedna, nanajvýš dve divízie. V tejto chvíli tam panuje stav rovnováhy, a každá rodina, ktorá pošle do Poľska vlastnú divíziu, riskuje, že klany, ktoré to neurobia, využijú ponúkajúcu sa príležitosť, aby rozšírili svoj vplyv. Každý krstný otec má radšej po ruke vlastné tanky, nechce nastavovať krk namiesto iných. Takže gaštany z ohňa majú ťahať Američania. Oni majú lepšiu zámienku, lebo budú bojovať za návrat demokracie a im to prislúcha skôr, pretože práve dnes ráno niekoľko mafiánskych bossov oznámilo, že straty, ktoré mali v poslednom čase v Poľsku, si vynahradia predajom plutónia na Stredný východ. Nancy na túto správu zareagoval ako na triesku v zadku. Počúval som to všetko so stisnutými päsťami. Dobre, precedil som, keď generál Jankowski dohovoril. Dajme sa do roboty. l y l Keď som sa už dosýta načítal novín, prišiel čas vybrať si jedny z nich a ponúknuť tam svoje služby. Neviem prečo, ale nemal som chuť dostať sa do ďalšieho bulvárneho plátku. Myslenie je čudná vášeň: neprispôsobivých bolí, no prispôsobivých tiež, lebo nemožno prestať. Po textoch o taktike chaosu som pociťoval nenaplnenosť a navzdory akejkoľvek logike som mal chuť napísať ešte niečo, čo by nebolo hlúpe. V určitej chvíli mi padla do oka reklama časopisu Smelá myseľ. Záležitosť sa javila celkom sľubne, takže som si poznačil adresu redakcie a vyšiel som na ulicu. Monarchisti po rozpustení parlamentu vychádzali z predpokladu, že teraz, alebo nikdy, a všetko vsadili na jednu kartu. Desať krokov od schodiska som sa už stal členom dôstojnej manifestácie, ktorá nesmierne falošne, no o to hlasnejšie nôtila Bohorodičku. O dve križovatky ďalej sa ukázalo, že na rovnaký nápad prišli aj anarchisti. Tí spievali pre zmenu Múry. Obidva demonštrujúce sprievody sa voči sebe správali s toľkou povýšenosťou, že sa navzájom fakticky vôbec nezbadali. Obidva davy pochodovali každý na svojej polovici cesty skoro až po tretiu zastávku električky, pričom zhodne blokovali všetku dopravu. Čo bolo ďalej, neviem, lebo som zahol do inej ulice a šiel som svojou cestou. Potom som prešiel okolo námestia, na ktorom nepochybne ľavicový elektorát vypískaval ľavicových poslancov za to, že sa dali poraziť pred zrakom celého Poľska. Ale nijako špeciálne sa nedomáhali prinavrátenia demokracie. Skôr naopak. V meste bolo cítiť voľnosť a úľavu, že nás konečne prestali rozkladať a pristrihovať podľa európskeho metra. 20

20 s p r á v y z p o ľ s k a Polícia pokojne riadila pohyb demonštrácie, ktorej väčšina sa dožadovala množstva rozličných iných vecí, len nie demokracie. Zdalo sa, že konečne máme naše obľúbené štátne zriadenie diktatúru bez teroru. Šéfredaktor Smelej mysle sa na mňa kriticky zahľadel. A budete schopný uspokojiť intelektuálne ašpirácie našich čitateľov? spýtal sa pochybovačne. Myslím si, že áno, odpovedal som rezolútne. Chcel by som vám ponúknuť cyklus populárnonáučných článkov, systematizujúcich naše poznatky o skutočnosti. Teda najprv astronómia, potom fyzika elementárnych častíc až napokon teória strún a kompozičných záhybov. Ďalej teória gravitácie, ktorá úzko súvisí so stavom súčasnej filozofie. Od filozofie by som prešiel na psychológiu, sociológiu a históriu, zarecitoval som jedným dychom a čakal som na efekt. Vy sa v tom všetkom vyznáte? Áno. Mám aj zopár nápadov, ako prístupným spôsobom predstaviť zložité vedecké problémy. Nastala chvíľa ticha. Šéfredaktor sa na mňa stále podozrievavo pozeral. No dobre. Tak píšte, povedal napokon. Ľudia moji! Div že som sa nerozplakal od radosti. Konečne som mal príčinu nerátať sa k vymierajúcej rase mysliacich bytostí na Zemi. Doteraz som musel tento fakt prijímať iba ako vieru. S rozviatymi vlasmi som sa hnal domov, pričom som cestou skoro vrazil do manifestácie Matiek Poliek s antifeministickými heslami alebo to bolo naopak? Z úzadia šuplíka som vytiahol svoje najtajnejšie poznámky. O hodinu už bola celá izba zavalená poroztváranými knihami a ja som sa vrtel ako na ihlách. Mal som si uvedomiť, že je to prikrásne na to, aby to bola pravda. O dva týždne som v redakcii Smelej mysle počúval: Viete, museli sme odložiť publikovanie vášho textu do nasledujúceho čísla, lebo korektorka nepochopila slovo blazar. Prosím?! rozčúlil som sa. Veď v texte je čierne na bielom, že je to prúd hmoty emitujúci veľmi silné gama žiarenie, namierené priamo na Zem. Takýto prúd hmoty, ak ho pozorujeme zboku, nazývame jet, a jeho zdrojom je víriaca čierna diera s akrečným diskom! No vidíte, aj ten akrečný disk... Dočerta! V predchádzajúcom odstavci som napísal, že takúto podobu nadobúda hmota priťahovaná čiernou dierou a že to pripomína prstence Saturnu! Viete, všetko je také komplikované... Prečo by sme mali práve nášho čitateľa nútiť, aby sa prehrýzal takýmito vecami? Lebo takéto veci sa vo vesmíre naozaj odohrávajú a inteligentný človek by mal o tom vedieť! Ale ten váš článok treba čítať tak pozorne a opatrne. Ak človek preskočí jednu vetu, prestane všetkému rozumieť. To má byť výčitka? Nepovedal ani áno, ani nie. Jeho tvár však vyjadrovala aj jedno, aj druhé. Napísal som ten text logicky, po poľsky a tak jednoducho, ako sa len dalo, jednoduchšie sa už nedá! precedil som cez zuby. Astronómovia, s ktorými som to konzultoval, mi vyčítali, že zjednodušujem, lebo som nenapísal, že akrečný disk sa tvorí preto, lebo hmota dopadajúca na čiernu dieru si uchováva moment rozbehu... Viete, náš čitateľ je naozaj ambiciózny, ale... Keď je ambiciózny, tak nech ambície napĺňa! Viete čo? Možno s tým ďalším článkom nebudeme mať až takéto problémy. Píšte ďalej. O čom to bude? O stavbe atómu, odpovedal som zachmúrene. Bude to úvod do teórie kompozičných záhybov. Dobre. Dovidenia o týždeň. 21

21 r o m b o i d š p e c i á l Pracoval som plný najhorších predtúch. A oprávnene, lebo to, čo sa stalo potom, by bolo aj veľmi smiešne, keby to nebolo skutočné. Bohužiaľ, váš text nemôžeme uverejniť, je príliš nezrozumiteľný. Nezrozumiteľný? Používate napríklad také pojmy ako fotón bez toho, aby ste vysvetlili, čo to je. Vy žartujete! Každý predsa vie, čo je to fotón. Môžeme si urobiť narýchlo taký malý test. Prosím vás!!! zakričal som na celú redakciu. Kto vie, čo je to fotón? Pozrelo sa na mňa zopár baraních očí. Napokon ktosi vyhlásil: To je názov fotoateliéru na našom sídlisku! Zničene som dopadol do kresla. Zázrak, že sa nerozpadlo. Veď to je na úrovni fyziky z prvej triedy strednej školy! zaskučal som. Prosím vás, naši čitatelia sú humanisti, ktorí v škole nenávideli fyziku a matematiku. Často to pripomínajú vo svojich listoch. Čo keby ste napísali niečo o parapsychológii alebo o mimozmyslovom vnímaní? Hovoríte, že sú humanisti? vzdychol som si sťažka. To ste mi mali povedať hneď, že vaši čitatelia sú polointeligenti! Myslím si, že v tomto rozhovore nemusíme pokračovať. Naši čitatelia si kupujú Smelú myseľ preto, lebo tento časopis im dáva pocit, že patria k elite. Nemienime meniť takýto stav vecí nejakými nezodpovednými textami. Namiesto vás dáme do čísla sexuologickú poradňu! Správne, zavrčal som. Tam, kde sa stretnú dvaja či nedajbože traja, hneď treba pozvať sexuológa. Veď vy nás urážate! Vypadnite!!! Odišiel som. Potom som začal uvažovať, kde asi by mohla byť najbližšia redakcia nejakého mizerného, hnusného, ale poctivého bulvárneho časopisu. Potom som sa opil. A na druhý deň ma z postele vytiahlo zazvonenie. l y l Nie, to nemôžu byť jednotlivé tanky! vyhlásil rozhodne Jankowski. Jeden tank to je primalá sila. Treba prinajmenšom tankovú čatu. To neprotirečí mojej teórii, odvetil som po krátkom zamyslení. Len aby sa tie čaty pred útokom nespájali do väčších skupín. To sa dá zariadiť, povedal Jankowski. K takejto skupine by som ešte pridal obrnený transportér, ozval sa Stebnowski. Dohromady by to bolo päť veľkých vozidiel, pokrútil som hlavou. Priveľa. V takom prípade dáme o jeden tank menej, navrhol Stebnowski. Nemusíme sa vzdávať podpory pechoty... To je pravda, priznal Jankowski a obidvaja sa pozreli na mňa. Aj ja si myslím, že to je dobrý nápad, odpovedal som. V tej chvíli sa otvorili dvere a do izby sa vrútil plukovník Moraszczyk. Dáni uvoľnili Američanom Bornholm ako východiskovú základňu, oznámil. V týchto chvíľach tam pristávajú lietadlá s námornou pechotou a disentné lode práve plávajú okolo Kodane. Čo je s lietadlovými loďami? spýtal sa Stebnowski. Tri sú v Severnom mori, dve na Jadrane. Naša flotila? Podľa plánu sa koncentruje v Pomorskom a Gdanskom zálive. Odkryli sme už strednú časť pobrežia. Odkryli?! bol som prekvapený. Proti takej technickej presile nie sme schopní ubrániť celé pobrežie, preto sme sa sústredili na tých jeho častiach, v ktorých máme vyhovujúce terénne podmienky. Takže vy im dovolíte vylodiť sa? 22

22 s p r á v y z p o ľ s k a Máme v pláne odovzdať Kolobrzeg bez boja, odvetil Stebnowski. Do boja sa dáme až vo vnútrozemí a všetko ostatné závisí od vašej teórie. Radšej sa vráťme k našim tankom, ozval sa Jankowski. Musíme ešte prerokovať otázku spojenia a zásobovania. Nijaké spojenie nebude, povedal som. Potrebujeme len, aby sa rozkaz na útok dostal k jednotlivým skupinám. Dá sa to urobiť napriek prerušovaniu? Moraszczyk znovu vyšiel z miestnosti a Jankowski súhlasne prikyvoval. Nemožno prerušiť všetky frekvencie naraz, takže to nie je problém. Bolo by však dobre mať stály zdroj informácií z bojiska. Tak tam pošlime novinárov, vyhlásil som. Čo najviac televíznych štábov z neutrálnych krajín. A poskytnime im všetky možné priepustky. Dobrý nápad, uznal Stebnowski a vstal. Beriem si to na starosť. Teraz vyšiel z miestnosti aj on. Mierne zaskočený som sa pozrel na Jankowského. Kam išli? Informovať havný štáb, odvetil generál. Musíte nám prepáčiť, ale nemôžeme vás vpustiť do centra obrany. Zopár našich konzervatívnych kolegov by mohlo dostať infarkt. Okrem toho je to aj otázka profesionalizmu. Vaše nápady treba poprekladať do pomerne hermetického jazyka rozkazov a boli by sme radšej, keby pri tom nebol civil, aj vzhľadom na vojenské tajomstvo. A napokon bolo by tam jednoducho pritesno. Pritesno? Nie sme jediná diskusná skupina tohto typu, oznámil Jankowski. Odbor pre elektronický boj si vypestoval maniaka na počítačové vírusy... a veliteľstvo letectva má zopár bláznov z... no z nejakých novín. Dúfam, že ste sa neurazili? Ale prečo, veď je to celkom zaujímavé. V tej chvíli sa vrátil Moraszczyk. Už máme strategické plány Američanov, oznámil stroho a hneď aj vysvetlil: Náš človek vo Washingtone sa dostal vyššie vďaka posledným kádrovým zmenám. No nevravel som... zahundral Jankowski. Nemajú v pláne obsadiť celé Poľsko, chcú len pokoriť a zosmiešniť našu armádu, pokračoval Moraszczyk. Vychádzajú z predpokladu, že ak nám dajú ukážkovú frčku, plus propagandistická akcia plus hospodárske sankcie, tak veliteľ štátu zloží úrad a vypíše slobodné voľby. Ich masmédiá už vytrubujú o veľkej hre na strieľačku a o poľovačke na poľský režim. To znamená, že použijú všetky typy najmodernejších zbraní? spýtal som sa. Tak je, odpovedal Moraszczyk. A ako to vyzerá s nami? V priemere sme asi tak o generáciu horší, odpovedal Jankowski. Máme trocha zariadení na svetovej úrovni, ale môžeme ich použiť iba v adekvátnej chvíli. To ostatné sa zíde iba na spomaľovanie ich postupu a pätina toho, čo máme, sú len haraburdy, čo sa môžu použiť iba ako pohyblivé ciele... Čiže uctievame staré dobré tradície septembrovej výpravy, skonštatoval som ponuro. Jankowski sa obrátil k Moraszczykovi. Kadiaľ pôjdu? Plukovník rozložil na stole štábnu mapu severného Poľska. Pristanú niekde na východ od Kolobrzegu, ale určite poniže jazera Jamno, ukázal na mapu. Presné miesto výsadku ešte neurčili. Potom sa oficiálne vydajú na Varšavu, ale fakticky sa nechcú dostať ďalej než po Bydgoszcz. Myslia si, že dovtedy sa im podarí zrealizovať všetky politické ciele. Poľsko je veľká krajina, zašomral som. Vbíjať do nás taký klin, to je pre nich poriadne riziko. 23

23 r o m b o i d š p e c i á l Práve preto využijú všetku svoju technickú prevahu, povedal Moraszczyk. Budú sa usilovať, aby sa k nim nedostala na dostrel ani myš... Prerušil vysvetľovanie, lebo sa práve otvorili dvere a do miestnosti vpochodoval Stebnowski. Ťahal za sebou vozík so šiestimi televízormi. Páni, zafučal odo dverí. Toto všetko treba spojiť a nastaviť, každý na iný informačný kanál. Nebolo by lepšie nechať to na technikov? spýtal som sa. Vojenské tajomstvo, odvetil generál a položil na stôl kôpku konektorov. Čím menej osôb vás uvidí, tým lepšie. O štvrťhodinu začala televízna mozaika v kúte miestnosti fungovať, zatiaľ s vypnutým zvukom. Všetci štyria sme sa sklonili nad mapou. Základ našich pancierových vojsk sme už stačili rozmiestniť v Noteckom a Bydgoszczskom pralese a v Tucholských boroch, oznámil Stebnowski. Takže hlavná tanková bitka by sa mala odohrať na Krajenskom pojazerí, vyhlásil som. Viac-menej tam, súhlasil Jankowski. Dovtedy máme v pláne viesť delostrelecký boj a spomaľujúce aktivity. Oprieme sa pritom o malé, mobilnejšie oddiely vybavené terénnymi vozidlami. Tie sme už zhromaždili v lesnom komplexe neďaleko Bialogardu. Čo vlastne môžeme urobiť? spýtal som sa. Čo naozaj? odpovedal Stebnowski. Zvíťaziť aspoň v jednej bitke a potom to maximálne politicky využiť. V boji s takým silným nepriateľom naša armáda nemôže klásť odpor dlhšie než mesiac. Samozrejme, ani reči o nejakej dlhotrvajúcej vojne so Spojenými štátmi, máme na to primalý hospodársky potenciál. Slovom, musíme prejsť cez ucho ihly, a to ani nevieme, či sme ťavy, skonštatoval som. Tak je, povedal Jankowski, a preto rátame s tým, že vaša teória nám pri tom pomôže. Čo by ste povedali na to rozmiestniť rozptýlené pancierové čaty v lesoch pri riekach Brda a Gwda? spýtal sa vecne Stebnowski, aby prerušil odbočenie od témy. Pozrel som sa dôkladnejšie na mapu. Súhlasím, prikývol som. na Krajenskom pojazerí fakticky ani nie sú lesy, takže Američania sa tam nebudú báť vliezť. Zostáva nám ešte problém zásobovania, pripomenul Jankowski. Keďže to má byť len jediná bitka, stačí, ak každý tank vyrazí do boja s plnou prednou plošinou a kompletnou muníciou, povedal som. Dá sa doplniť palivo na východiskových pozíciách? Áno, ale to je príliš málo. Musíme nájsť ešte iný spôsob, vyhlásil rozhodne Stebnowski. Vaša teória vylučuje obvyklé zásobovanie bojujúcich armád. Ale kdeže! O tom sa písalo vo štvrtom článku, ktorý nestačili uverejniť. Treba rozviesť po cisterne paliva a zopár nábojov po všetkých poľnohospodárskych usadlostiach na území potenciálnych aktivít. Naše tanky budú dopĺňať palivo, keď budú prechádzať cez dediny a osady. Hádam len môžeme rátať s vlastenectvom obyvateľstva? Stebnowski sa zamračil. Treba sa o to rýchlo postarať, vyhlásil. On a Jankowski vstali od stola. Sú už rušičky rádiového šumu namontované na všetkých tankoch? spýtal som sa. To sme zariadili ako prvé, povedal Stebnowski. Nevyhnutný je aj rozkaz zachovávať ticho na vysielacích vlnách až do chvíle bezprostredného kontaktu s nepriateľom. Naši majú lokalizovať protivníka a počúvať rozkazy na útok. Čaty majú navzájom zachovávať zrakový kontakt. Na to dozrieme, ubezpečil Jankowski. A ešte jedno: letecká podpora. Čo je s ňou? Obrnené jednotky ju dostanú až v okamihu začiatku útoku. Dovtedy ponecháme Američanom úplnú prevahu vo vzduchu, odpovedal Stebnowski. Najlepšie lietadlá sme skryli rovnako dobre ako tanky, dodal Jankowski. 24

24 s p r á v y z p o ľ s k a Obidvaja generáli náhlivo odišli z miestnosti. Zostal som sám s Moraszczykom, ktorý odkiaľsi vytiahol vrecúško s vlajkami a začal nimi zdobiť mapu. Stará metóda, ale spoľahlivejšia než ten najlepší počítač, vyhlásil s úsmevom. Potom si vybavil trvalé telefonické spojenie s hlavným štábom, nasadil si na uši slúchadlá a celkom so mnou prestal komunikovať. Čas plynul a ja som sa pozeral, ako vlajky na mape začínajú načrtávať čosi v tvare vreca obklopujúceho Krajenské pojazerie od juhu, východu aj západu. O dve hodiny zrazu zhaslo svetlo. Začalo sa to, povedal potme Moraszczyk. Chvíľu mlčal a potom dodal: Práve nám zničili elektrárne Turów, Kozienice a rafinériu v Plocku. Hneď sa zapne núdzové napájanie. Podistým som bol na čosi takéto pripravený, ale napriek všetkému som cítil, ako mi to čosi stíska hrdlo. O minútu sa naozaj zapálilo svetlo a obrazovky začali blikať. Moraszczyk znehybnel a pritláčal si slúchadlá k ušiam. Nancy práve vyhlásil ultimátum, povedal po chvíli. Dal nám štyridsaťosem hodín. Útok na elektrárne mal podčiarknuť závažnosť vyhlásenia... Obidvaja sme sa otočili k televízorom. Dve západné stanice práve ukazovali horiaci Plock, jedna zbombardované generátory elektrárne Turów a na ostatných obrazovkách kraľovala otcovsky ustarostená tvár prezidenta Nancyho. Vyvíjajú veľký nátlak na Nemcov, aby sa pripojili k hospodárskym sankciám a aby sprístupnili Američanom Rujanu, hovoril Moraszczyk. Kancelár Halentz naťahuje čas a vyhovára sa na historické väzby. Američania nastavujú krk za Rusov a my za Nemcov! No to je gól! vyhlásil som. l y l Po celý druhý deň nedošlo k novému útoku. Televízne stanice ukazovali oddiely americkej námornej pechoty zhromažďujúce sa na Bornholme, naloďovanie strojov na výsadkové lode a vlastenecké demonštrácie v poľských mestách. Komentáre hovorili o hlbokom zmanipulovaní našej spoločnosti, čas od času sa zjavil osamelý poľský tank, skrytý kdesi v kríkoch. V americkej televízii predstavovali vojenskí experti najnovšie zbrojné systémy a vysvetľovali, prečo sa nijakému americkému vojakovi nemôže stať v Poľsku žiadna krivda. Jankowski a Stebnowski sa nezjavili ani raz. Sedel som sám s Moraszczykom, ktorý bol zaujatý svojimi vlajočkami, a tak nebol najlepším partnerom na rozhovor. Ukázalo sa, že naša miestnosť susedí s celkom solídnym apartmánom, vybaveným všetkým výhodami. To bolo celé priestranstvo, po ktorom som sa mohol pohybovať. Podnosy s jedlom stáli vždy v určenom čase pred dverami, odkiaľ ich prinášal Moraszczyk. Na rozdiel odo mňa môj kurátor, či presnejšie strážca, ustavične bdel. Podchvíľou hltal akési tabletky. Asi dvanásť hodín pred uplynutím ultimáta nám Američania sfúkli televízne vysielače vo všetkých väčších mestách a zrušili nám aj rozhlasovú vežu v Gabine. Do tretice všetko dobré... vzdychol sťažka Moraszczyk. Onedlho sa vrátil Jankowski. Podľa všetkého budeme v pravom čase na pravom mieste, oznámil. Urobili sme, čo sa nám patrilo, ostatné je v rukách Boha a Chaosu. Chaos sa spustil presne v čase, ktorý ohlásil prezident Nancy. V jednej chvíli zmĺklo skoro všetko rádiové spojenie a fungujúce radary boli zničené. Nevedno, koľko amerických lietadiel sa ocitlo nad Poľskom, v každom prípade tam lietali dosť dlho na to, aby naša protilietadlová obrana mohla rátať s niekoľkými istými zostrelmi. Vyvolalo to zhrozenie amerických masmédií, lebo lietadlá boli neviditeľné... Akým zázrakom ste to urobili? Strieľalo sa naslepo? spýtal som sa Jankowského. Generál sa usmial. Myslím, že vám môžem prezradiť malé vojenské tajomstvo, povedal. Nuž, občas aj celkom neviditeľné, radarmi a infračervenými detektormi nezachytiteľné lietadlo možno 25

25 r o m b o i d š p e c i á l zachytiť tak, že človek sa jednoducho postaví na strechu. Zopár amerických veliteľov, čo plánovali nálety, na to evidentne zabudlo. Aby sa Američania revanšovali za to nepríjemné prekvapenie, precízne odstrelili pomník varšavskej Sirény a potom sa dali do systematického ničenia armádnych objektov na území západného prímoria. Nesmierne si vytrpeli tisícky makiet z nepremokavého plátna a dyhy s nainštalovanými pieckami typu koza, ktoré boli zdrojom červenkavého svetielkovania. Neskôr protivník použil inteligentnejšiu muníciu, ktorá sa len zo sebe známych príčin pustila v prvom rade do klčovania smutných vŕb pri ceste. Dobrý bod pre chlapov zo špionáže a z oddelenia elektronickej vojny! oznámil Jankowski, keď sa prestal smiať. To je ich robota? spýtal som sa. Áno. Podarilo sa im prepašovať do počítačového katalógu cieľov opis štandardného typu maskovania poľského tanku... Ešte smiešnejšie bolo, keď sa po rutinnom bombardovaní na plážach medzi Kolobrzegom a Sianožetami začala vyloďovať neohrozená námorná pechota. Hnutie Greenpeace vydalo okamžite zoznam endemických druhov rastlín a zvierat ohrozených americkými bombardovaniami a začalo s globálnou protestnou akciou s heslom: Bráňte žraloka čierno- -bieloškvrnitého! Prvá vojenská prekážka čakala na Američanov až na trase Kolobrzeg Koszalin. Vďaka šťastnej zhode okolností bol na mieste aj štáb švajčiarskej televízie. Na pravej hornej obrazovke v našej miestnosti sa zjavil najnovší model tanku z výrobného radu Abrams. Vozidlo si šikovne poradilo s terénnymi prekážkami, práve prichádzalo k autostráde, keď zrazu z jarku pri ceste vyšlo čosi ako priveľmi narastený pavúk. Malo to polmetrový priemer, takú istú výšku a korpus pripomínajúci hrnček. Preberajúc asi desiatimi viacčlánkovými nohami, prebehlo nepravdepodobnou rýchlosťou k tanku. Jedným skokom sa vyšvihlo na pancier, primklo sa k nemu a explodovalo. O zlomok sekundy neskôr vybuchujúce palivo a munícia zmenili Abrams na škrupinu chrliacu oheň. Neveril som vlastným očiam. Medzitým sa v zornom poli zjavili ďalšie tanky a zároveň spod zeme a z kríkov začali vychádzať nasledujúce samohybné míny. Na obrazovke sa rozpútalo peklo. Ako sa dalo usúdiť podľa niekoľkých prudkých skokov a podľa zvláštneho znehybnenia obrazu, švajčiarski publicisti odhodili kamery a ušli. Pavúčiky si počínajú celkom dobre, vyhlásil Jankowski s nehou v hlase. Na chvíľu som nemohol zo seba dostať ani hláska. To je naozaj naše? vycedil som napokon. A čo ste si mysleli, že vo všetkých oblastiach musíme patriť jednoznačne k tretiemu svetu? odpovedal pobúrene generál. Ale kde sa u nás nabrala takáto úroveň elektroniky?! Veď čo-to už viem o problémoch s diaľkovým ovládaním chodiacich robotov! Na dosiahnutie takejto plynulosti pohybov a obratnosti by bol potrebný procesor s obrovskou integračnou škálou... najmä pri takýchto rozmeroch... Nikdy sme neboli dobrí vo výrobe procesorov... uvažoval som nahlas. Takže od koho je tá licencia? Máte pravdu, priznal Jankowski. Babrať sa s kremíkom, to nie je naša silná stránka. A práve preto pavúčika neriadi elektronika. V každom prípade nie celkom. A čo? Vypreparovaný nervový systém pavúka kosca so zásobou výživy na rok. Ak sa nemýlim, využíva sa aj dravčí pud tohto živočícha. Onemel som a potom som dostal záchvat národnej hrdosti. Bol to čertovsky dobrý pocit. Prestal byť až taký dobrý, keď sa všetky pavúčiky minuli, lebo zatiaľ sa vyrobila iba skúšobná séria, a americká armáda dorazila do Bialogardu. Tu sa jej postavili oproti naše spomaľujúce oddiely, vyzbrojené ľahkými pancierovými vozidlami. Na každom terénnom aute bolo káemko, univerzálny odpaľovač protipancierových a protilietadlových rakiet plus päť vojakov. Bolo to primálo na to, aby sa pribrzdila zo vzduchu masívne krytá kolóna naj- 26

26 s p r á v y z p o ľ s k a čerstvejšej mutácie Abramsov a pancierových transportérov. Naši chlapci dali zo seba všetko, americká televízia z toho ukazovala to najhlavnejšie. Evidentne preto, aby zakamuflovali predchádzajúcu hanbu, podávali v maximálnom priblížení horiace a rozkúskované mŕtvoly poľských vojakov. A mali z čoho vyberať. Bez podpory zo vzduchu boli dve tretiny obrnených vozidiel zničené ešte skôr, než stačili podísť tak blízko, aby uvideli protivníka. Americké F-210 a obrnené helikoptéry Patton zakaždým odpísali naše terénne autá. Našťastie nie celkom beztrestne. Tam za veľkou mlákou sa ktosi pri pohľade na ďalšiu zostrelenú helikoptéru rozhodol prelistovať si dejiny Poľska, lebo v televíznych komentároch sa zjavili prvé ohlasy pochybujúce o bleskovom úspechu operácie Volanie demokracie. Zatiaľ to však boli len jednotlivé izolované názory. Americká armáda úspešne rozdrvila naše oddiely a vyčistila si cestu až po Sczecinek. Len jedna vec im nevyšla. Čudnou zhodou okolností sa im nepodarilo zosmiešniť poľskú armádu. Prišiel čas použiť moju teóriu v praxi. Bol to už piaty deň v spoločnosti plukovníka Moraszczyka a vlajok na špendlíkoch. Hlavu som už mal spuchnutú od pozerania televízie. Americké vedenie si dokonale uvedomovalo, že tým, že sa ženie na Krajenské pojazerie, vlastne vlieza do vreca utkaného z našich tankov, ale práve o to im asi išlo. Chceli akceptovať naše podmienky bitky a ukázať nám, akú cenu majú americké hodnoty a protipancierové strely. Aby posilnili vzdušnú ochranu svojich vojsk, stiahli na Severné more ešte jednu lietadlovú loď a viacero lietadiel na Bornholm. Potom pokojne obsadili Czarne, Debrzno a pomaličky, v dvoch kolónach sa pohli smerom k Noteke. Naše tanky rozptýlené v lesoch pri brehoch Gwdy a Brdy im nepripadali nebezpečné. Americké lietadlá sa ich spočiatku pokúšali vyhľadávať a ničiť, ale odstreľovači s ručnými protilietadlovými katapultmi, sediaci na stromoch, im rýchlo vytĺkli tento nápad z hlavy. V tejto situácii Američania rezignovali na vzdušné mínovanie všetkých ciest, ktoré vychádzali z lesov. Vychádzali z predpokladu, že Poliaci musia napokon opustiť kroviská a začať sa sústreďovať, a oni potom predvedú svetu nové, pekné polish jokes. Mimochodom, všetky americké zábavné programy boli už niekoľko dní založené na vtipoch o opitých Poliačikoch a ich zhrdzavených tančíkoch. Veľmi populárny bol konkurz nazvaný Čo robí poľský diktátor v kríkoch pri Noteke? Vyzeralo to teda tak, že americkí štábni dôstojníci nečítali Lichotné novinky. Vďakabohu! Keď vlajočky s bielymi hviezdami dospeli kamsi na úroveň Sepólna, vrátil sa Stebnowski. On a Jankowski sa na mňa vyčkávavo pozreli. Ako je to s mínami? spýtal som sa. Ženisti časť z nich odstránili, odvetil Stebnowski. Dúfajme, že väčšina našich vozidiel nepôjde po cestách. Začnime, povedal som celý nesvoj. Obidvaja generáli vybehli z miestnosti. l y l O štvrťhodinu sa nad Krajenským pojazerím zjavili poľské bombardéry. Namiesto bômb začali zhadzovať stovky balíkov veľkosti tanistry. Každý takýto kontajner sa po páde na zem začal samočinne nafukovať a postupne nadobudol tvar tanku. Neveľký elektrický motorček sa postaral o to, aby sa maketa začala okamžite pohybovať, a infračervený reflektor a generátor magnetického poľa začali predstierať, že má spaľovací motor aj pancier. To bol nápad tých viťúzov z leteckého veliteľstva, poznamenal Moraszczyk. O tri minúty sa vzduch rojil americkými lietadlami. Prileteli ďalšie eskadry poľských. Zo zeme to vyzeralo tak trochu ako ohňostroj. A zrazu sa na jednej z obrazoviek zjavil tvrdý pornofilm. Až po chvíli som začul hlas hlásateľa, ktorý vysvetľoval divákom, že z neznámych príčin práve takýto obraz preberá americký špionážny satelit visiaci nad bojiskom. 27

27 r o m b o i d š p e c i á l Ďalší bod pre chlapcov z elektroniky, zareagoval Moraszczyk. Treba priznať, že toto je najväčšie lotrovstvo od čias pádu Enigmy! Navyše je sa aj na čo dívať... Keď som sa pozeral na slečnu, čo zakúšala orgazmy v pravidelných tridsaťsekundových intervaloch, pomyslel som si, že teraz sa to musí podariť! Potom prišiel Jankowski so správou, že onedlho vyštartujú naše najlepšie lietadlá na podporu bojového poľa Škorpióny prvej a druhej generácie. Vari nám zostali ešte nejaké letiská? spýtal som sa prekvapene. Väčšina, odpovedal pokojne generál. Na túto príležitosť sme mali pripravené plávajúce štartovacie plochy, skryté na istý čas pod hladinou niektorých jazier. O minútu neskôr CNN priniesla správu, že americkí informatici napokon rozriešili záhadu smutných vŕb a odstránili nesprávnu položku z katalógu cieľov. Najväčší problém im spôsobil fakt, že táto položka mala určité vlastnosti počítačového vírusu. V každom prípade už bolo po všetkom a inteligentné strely začali registrovať realitu. Vlajočky označujúce naše tankové čaty sa premiestňovali úplne chaoticky. Moraszczyk nespúšťal oči z televíznych obrazoviek. Jedným uchom počúval komentáre, druhým správy z hlavného štábu. Medzitým sa vrátil Stebnowski. Povedal, že všetky rozkazy už boli vydané a zostáva iba čakať. Sadli sme si a pozerali sa na mapu. Vyzeralo to tak, že som všetko zmrvil. Zatiaľ čo vlajky s bielymi hviezdičkami vytvárali vyrovnané obranné pásma, naše sa motali okolo nich ako peľový prášok pána Browna. No zrazu sa v tom chaose začal črtať poriadok. Červeno-biele vlajky sa poskladali do tvaru prsteňa obomkýnajúceho americké pozície. A potom sa ten prsteň rozplynul a prešiel do podoby najkrajšieho fraktálu na svete! Pokiaľ ho mohol Moraszczyk zreprodukovať na mape, bol to klasický stromčekový fraktál. Od iných fraktálov tohto typu sa líšil len tým, že sa formoval od okrajov do stredu, čiže opačne než ony. A stredom kryštalizácie tu boli americké pancierové kolóny! V správach sa začalo hovoriť o narastajúcej sile a presnosti poľských útokov. Na obrazovkách horeli naše aj ich tanky. Lietadlá sa ako šialené naháňali nad poliami a strechami domov. Moraszczyk zúfalo vyzeral tabuľky s názvami obcí a terénnych orientačných bodov. Poľské tanky vstupujúce na bojové územie prerušovali rádiové ticho, čo zväčšovalo šum v éteri, a tým aj urýchľovalo vzrast pancierového fraktálu. Vynechanie fázy koncentrácie vojsk spôsobilo predĺženie času reakcie na odhalenie zničenie cieľa v americkom systéme velenia. Satelit, ktorý napchával štábne počítače binárnym pornom, tento čas ešte väčšmi predlžoval. Medzitým sa fraktálny nápor lavínovito rozširoval. Americké veliace centrum, nevyhnutne vyvolávajúce najväčší rádiový hluk, bolo koncentricky napadnuté zo všetkých strán naraz. Roztrúsené skupinky poľských tankov, zdalo by sa, že vlastne nehodné povšimnutia, sa nejakým zázrakom tesne pred nosom Američanov spájali do akýchsi pancierových pästí. Presnejšie povedané, zázrak to bol pre nich. V niekoľkých komentároch sa použilo dokonca aj slovo mágia. Potom sa celkom ujalo a používalo sa čoraz častejšie... V štábe na Bornholme sa na mágiu neverilo. Preto viac než polovica amerických lietadiel zúčastnených na bitke hľadala územia, na ktorých by sa mali koncentrovať poľské pancierové jednotky... Tri hodiny po začatí protiútoku to v trojuholníku Wiecbork Wysoka Naklon Noteka vrelo ako v čarodejníckom kotle. Na mape poľský fraktál systematicky požieral americké pozície. Námorná pechota sa bila s adekvátnou profesionalitou, ale nemohla si poradiť s tým, že kedykoľvek sa nejaký oddiel prostredníctvom vysielačky začal intenzívne dožadovať podpory, najčastejšie namiesto vojenskej pomoci prichádzali poľské tanky, a to ešte z najneočakávanejšej strany. Napriek tomu sa bránili tvrdo a ich prevaha vo vzduchu bola čoraz citeľnejšia. Naše Škorpióny sa údesne rýchlo rozptýlili a jednoducho sme ich už nemali. Svoje urobil aj rozdiel v úrovniach vojenskej techniky. Boje sa pretiahli až do tmy a pokračovali i v noci. Keď sa už zdalo, že navzdory všetkému si predsa len roztrepeme hlavu o múr, múr sa zrazu zrútil. Okolo druhej v noci prestalo americké veliace centrum vykrikovať. Bojisko sa začalo presúvať na sever. 28

28 s p r á v y z p o ľ s k a Ustupovali! Na svitaní vstúpili do boja zvyšky našej armády z Bialogardu. Boli príliš slabé, aby uzavreli prsteň obkľúčenia, ale Američania so svojím dezintegrovaným systémom velenia a roztriešteným spojením sa vôbec neboli schopní preskupiť. Keď ich rozbité oddiely, unikajúce z téglika okolo Noteky, narazili na odpor cestou k moru, postupne zostávali stáť a domáhali sa evakuácie leteckou cestou. A opäť sa namiesto transportných helikoptér objavili poľské tanky. Pri Czuchove naše T-85 a ich vrtuľníky prikvitli v tej istej chvíli. Spôsobilo to celý rad pohoršujúcich scén, akoby archivovaných z čias evakuácie Saigonu pred štyridsiatimi rokmi. Bolo takmer dojímavé pozerať sa, ako vojaci odhadzujú všetky zbrane a povievajú vo vzduchu, visiac na helikoptérach ako strapce hrozna. Tam, kde pomoc neprišla včas, sa americkí vojaci začali vzdávať. Ich prvá otázka po zložení zbraní znela: Ako ste to urobili? Niektorí v šoku donekonečna opakovali, že predsa nie je možné, aby americká technika mohla zlyhať. Pre tých bolo treba narýchlo zorganizovať pomoc psychoterapeutov. Okolo desiatej ráno ustali vzdušné súboje a začalo sa zemetrasenie vo Washingtone. Predpoludňajšie informačné spravodajstvá ustavične ukazovali horiace tanky Abrams a zástupy amerických zajatcov. Redakcie boli zahŕňané telefonátmi divákov, ktorí sa domáhali, aby bolo prerušené vysielanie tohto katastrofického filmu, a žiadali vysielanie konečne riadnych správ z Poľska. V Kongrese sa prebudili republikáni a jeden z nich pripomenul, že predsa aj Kosciuszko mal titul veliteľ štátu. Prezident Nancy pravdepodobne ochorel na ťažkú chrípku. V Európe Rada starcov z Bruselu schválila rezolúciu, ktorá poukazovala na to, že porážka Američanov bola hlboko nemorálnym skutkom. Britský minister zahraničných vecí, ktorého novinári vytiahli od ranného čaju, táral čosi o poľsko-americkej mierovej hranici na Noteke. Hneď vzápätí BBC ohlásila senzačnú správu z poľského veliaceho strediska, podľa ktorej sa použili alternatívne metódy vedenia vojsk... Na obrazovke sa zjavila miestnosť štábu a na stole rozprestretá mapa Krajenského pojazeria, nad ktorou sa skláňalo niekoľko hláv s virguľami, kyvadielkami a veľmi múdrymi výrazmi na tvárach. V kúte sedel chlapík v čiernom s očami vypúlenými ako pri chronickej zápche a vpichoval dlhé špendlíky jeden za druhým do voskového modelu tanku typu Abrams. Pri stene poskakoval šaman v dlhom slávnostnom háve a rytmicky si udieral hrkálkou o vlastnú hlavu. Okolo tohto panoptika krúžilo niekoľko generálov. Keď im niekto z expertov začal čosi vysvetľovať, vážne mu pritakávali. Čo je to, dočerta? nevydržal som. Vari si nemyslíte, že im naozaj povieme, ako sme to urobili? odpovedal Stebnowski. Len si predstavte, usmial sa, koľko špecialistov na New Age teraz bude musieť zamestnať Pentagon!? To je lepšie ako bombardovanie... Nech vás čerti berú! zafučal som. Samozrejme, rátame s vašou absolútnou mlčanlivosťou, dodal Jankowski. Čosi takéto nemôžete opísať v Lichotných novinkách. Pochopiteľne. Môžem už ísť domov? Toto ešte nie je koniec, povedal Stebnowski. l y l Naozaj, to ešte nebol koniec. O šestnástej hodine a piatej minúte Poľsko vyhlásilo vojnu Dánsku za spoluúčasť na agresii. O štvrťhodinu naše tri prúdové bombardéry typu Halny zaútočili na Kodaň. Dva uskutočnili dôkladné bombardovanie riadiacej centrály pouličného osvetlenia. Tretí zdemoloval pivovar Tuborg. Množstvo peny vytekajúcej cez okná čmudiaceho pivovaru aspoň podľa komentárov urobilo na domácich asi rovnaký dojem ako atómový hríb. 29

29 r o m b o i d š p e c i á l Supermoderná centrála na riadenie pouličného osvetlenia, opierajúca sa o procesory modálnej logiky, po zásahu štyrmi raketami zakúsila totálnu schizofréniu. Pouličný ruch v Kodani, ale aj v celom Dánsku, bol paralizovaný. Presným a svedomitým Dánom spadol svet na hlavy. Poľské lietadlá, ktoré sa vyhýbali stretnutiu s americkými, využívali počas príletu a spiatočnej cesty nemecký vzdušný priestor nad Uznamom a Rujanou. Nemci na tento incident zareagovali diplomatickou nótou vyslovenou pokojným presviedčajúcim tónom. Ja, ja, podistým to bolo už predposledný raz... Stebnowski udatne napodobňoval pivný barytón kancelára Halentza. Dánska protiletecká obrana bola zaskočená, pretože o šestnásť nula nula obsluha radarov skončila prácu a pobrala sa domov. Ak by sa niekto pýtal na americký satelit, ten stále vysielal tridsaťsekundové porno, čím doháňal zámorských špecialistov na elektroniku k samovražedným myšlienkam. Treba poctivo priznať, že sme sa prerátali, pokiaľ ide o dánsku kráľovnú. Ctihodná starenka osobne prevzala velenie nad armádou a počas niekoľkých hodín, urobila z mesta bláznov, akým sa stala Kodaň, opäť hlavné mesto štátu. Zmobilizovala to, čo mala pri ruke, a obrátila sa so žiadosťou o pomoc na spojencov z NATO. Bohužiaľ, dopadlo to tak, že to, čím akurát mohla disponovať kráľovná Margaréta, boli dve blíženecké Homosexuálne vzdušno-výsadkové brigády, lesbická a gayovská. Tá druhá mala už šesť hodín po vyhlásení bojového poplachu šesťdesiatpercentný úbytok v stave vojska v dôsledku dezercie. Lesbická brigáda sa dostavila kompletná, ale súhlasila so svojím zapojením do boja len pod podmienkou, že bude vyzbrojená atómovými bombami a prvým cieľom bude Varšava. Nemci však zatiaľ mlčali a Francúzi zareagovali na situáciu masovými demonštráciami pod heslom: Nechceme zomierať za Kodaň! Ruská mafia splnila svoje hrozby a predala plutónium Pakistanu; výsledkom bola skutočnosť, že Američania sa prestali okamžite zaoberať problémom demokracie v Poľsku. Keď vyšlo najavo, v čom faktickom záujme dostali americkí chlapci výprask pri Noteke, Kongres pod tlakom verejnej mienky zakázal Nancymu akúkoľvek ozbrojenú aktivitu v Európe. Dáni, vyliati s vodou ako dieťa z vaničky, zostali na suchu a začali sa intenzívne zamýšľať, kto a prečo ich vlastne zapísal do NATO? Napokon súhlasili s nemeckým sprostredkovateľstvom pri urovnaní konfliktu s Poľskom. Pekne sme sa rozkokošili, zahundral som smerom k Stebnowskému. Američania dostali po paprčiach, ukázalo sa, že NATO nestojí za fajku močky a že jediný štát, čo má čo v Európe povedať, je Nemecko. O toto nám išlo? Nemá cenu plakať nad rozliatym mliekom, odpovedal generál. Bude si treba zvyknúť. Hádam si len nemyslíte, pán Tomaszewski, že to, čo tu bolo doteraz, bude trvať naveky? História sa nikdy nekončí. Varšava, január 1995 Preložil KAROL CHMEL 30

30 CERTIFIKÁT: Táto kresba vznikla elektronicky modelovaním v programe CorelDraw 6. Kresba bola ďalej upravovaná v programe Painter 4. Ako podklad som použil prípravné kresby na papieri. Výsledný obrázok je pravá uhľokresba uhlíkový prášok z tlačiarne HP 5L na papieri Boeder. Autor: V. Havrilla, DÁVNO NA OSTROVE DELOS Siréne odtrhla v záhrade dve granátové jablká a oprela sa o múrik rozdeľujúci záhradu. Vo svite mesiaca sa jej pokožka na lícach, pleciach a prsiach pekne leskla. Jablká podávala Oriónovi. Orión, stojac na druhej strane múrika, povedal: Ja chcem iné jablká. Tak si ich vezmi, povedala Siréne a zapýrila sa. Musím ti ale najprv o sebe niečo dosť dôležité povedať, riekol Orión a placho hrabol zadným kopytom. Aj ja... povedala Siréne a ruka jej skĺzla po hladkom bruchu až k šupinám

31 K o m u n a č i m, k o m u n i e Rozhovor s MILANOM ŠÚTOVCOM, bývalým prozaikom, literárnym kritikom, vedcom a politikom, nositeľom V ýročnej ceny AOSS za rok 1999 MILAN ŠÚTOVEC sa narodil v Martine. Šesťdesiatročné životné jubileum a tri knihy, ktoré Šútovec vydal v minulom roku a tento rok za ne získal viacero literárnych ocenení, nás podnietili položiť mu niekoľko otázok. Úvodom pripomeňme, že Milan Šútovec vyštudoval slovakistiku a históriu na Filozofickej fakulte UK, pôsobil ako redaktor v literárnych časopisoch Kultúrny život a Slovenské pohľady a vo vydavateľstve Tatran, od roku 1972 je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. V rokoch bol podpredsedom československého parlamentu. Publikoval zbierku krátkych próz Tieňohry (1968), román Muži a zbrane (1975), literárnovedné práce Romány a mýty (1982), O epickom diele (1999), literárnopublicistické súbory Rekapitulácia nekapitulácie (1990), Zo šedej zóny (1999) a interdisciplinárnu monografiu Semióza ako politikum alebo pomlčková vojna (1999). J. K. JANA KUZMÍKOVÁ: Tvoja generácia dnešných šesťdesiatnikov zažila viac než dosť tzv. revolučných obratov. Z týchto udalostí ostávajú v každom z nás čriepky alebo aj črepiny, ktorých sa nevieme, nechceme či nemôžeme len tak zbaviť. Prezradíš, ktorý úlomok ťa najviac omína? A tiež do akej hĺbky ťa zasiahla zmena, keď si po novembri 1989 náhle prešiel od literárnej vedy k vysokej politike? MILAN ŠÚTOVEC: Napriek tomu, že nie som spoločensky ľahostajný, že určite som aj homo politicus, nehrajú v mojom pohľade na život až takú dôležitú rolu prevraty, revolúcie, významné udalosti, míľniky, sviatky. Jedna historická udalosť ma však celkom určite omínala a viac než omínala hrozne dlho: prepadnutie Československa vojskami tzv. Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následná dvadsaťročná okupácia. Nikdy som sa s tým nezmieril nie kvôli koncu ilúzie o socializme s ľudskou tvárou, ale práve kvôli tej okupácii a pokladám aj za osobnú satisfakciu, že som v československom parlamente zo stoličky predsedajúceho práve ja mohol vyzvať Michaela Kocába, aby Slovákom a Čechom oznámil, že okupačné vojská už tu nie sú. Pokiaľ ide o tú druhú časť otázky, to nech radšej posúdia iní. Ja neviem. J. K.: Ktorý z vtedajších alebo aj súčasných politikov má tvoje sympatie? M. Š.: Všetci sú mi sympatickí. Až tak, že si neviem vybrať, ktorý viac. J. K.: Počas svojej kariéry si sa aktívne zúčastňoval aj na tzv. praktickom živote literatúry. Bol si redaktorom v mienkotvorných literárnych časopisoch Kultúrny život, Slovenské pohľady 32

32 a Slovenská literatúra, pôsobil si vo vydavateľstve Tatran a vyskúšal si si aj funkciu predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Ktorá z týchto činností ťa najväčšmi napĺňala uspokojením? M. Š.: Nejde ani tak o to kde, ako skôr kedy. Najradšej som mal a mám rád robotu v dobách, keď som vyciťoval či vyciťujem, že je načase, že je reálna príležitosť niečo znova rozhýbať, niečo zmeniť, keď nejaký hodnotový systém (politický, ideologický, estetický) začína degenerovať a degradovať, keď cítim vo vzduchu súčasne zánik i zrod, keď mám pocit, že treba formulovať niečo do budúcnosti, keď sa organicky vynárajú témy rozhovorov i písačiek, keď sa formujú ideály a spočiatku skôr intuitívne sa organizuje myšlienkový nápor istým smerom. Aj z týchto dôvodov najlepšie som sa cítil ako mladý redaktor časopisu Slovenské pohľady v šesťdesiatych rokoch a potom znova v Pohľadoch o dvadsať dvadsaťpäť rokov neskôr, na sklonku rokov osemdesiatych. Š Ú T O V E C Komu načim, komu nie J. K.: V tom tvojom neskoršom redaktorskom období sa vehementne presadzoval návrat spisovateľa Dominika Tatarku do oficiálneho literárneho života, kde dnes tróni na vysokých pozíciách. Aký je však tvoj najsúčasnejší názor na literárne dielo tvojich pestovaných autorov Dominika Tatarku a Rudolfa Slobodu? M. Š.: Ani jeden z nich tu už nie je a navyše nemôžem povedať, že by som ich bol nejako veľmi pestoval. Tatarkovi by som síce veľmi žičil, aby sa bol dožil nových pomerov, ale vôbec som si nie istý, či by mu bolo dopriate, aby sa radoval akurát z toho, ako sa mu teraz tróni na vysokých pozíciách. Obávam sa, že by si vôbec nevšimol, že je v nejakej pozícii. Veď keby ešte dnes žil, nebola by ani len Tatarkova cena... tak aká vysoká pozícia? Nič také dnes v literatúre nejestvuje. Keby aj jestvovalo, čo je veľmi fiktívny predpoklad, asi by o takú radosť nestál. O Slobodovi viac: posledné jeho tri-štyri knihy som už nečítal, ale jeho význam pre moju generáciu a pre mňa osobne bol svojho času obrovský. A nesúviselo to len s literatúrou ako s textom, lebo jeho literárne dielo bolo a je viac než len súbor textov: súviselo to so životným postojom. Pri piatom výročí jeho smrti by som chcel znova pripomenúť to, čo sme rukou Pavla Vilikovského napísali svojho času do nekrológu: Rudolf Sloboda po celý život odolával dvoreniu moci, ideologickým i existenčným tlakom a vedome si pestoval postavenie outsidera a excentrika na okraji spoločnosti, aby si uchránil myšlienkovú nezávislosť. Nepodliehal ošiaľom kolektivizmu, lebo vedel, že každá subjektivita má svoje individuálne ciele, a na nich trval. Hoci sa sám nepovažoval za bojovníka, ale za humoristu, jeho občiansky i umelecký život, na povrchný pohľad neraz rozháraný a chaotický, je svojím neúprosne dôsledným ťahom k slobode živým odkazom a výzvou pre dnešné i budúce generácie slovenskej inteligencie. Pod to sa podpisujem aj dnes. J. K.: Rozoberme si to trochu abstraktnejšie: do akej miery treba v literárnych (a následne často aj v spoločenských) rebríčkoch uprednostňovať toho-ktorého spisovateľa kvôli jeho osobnostným črtám, ktoré v danej chvíli, povedzme, ladia s konšteláciou určitých spoločenských javov? Vtedy sa kvalita umelcovho výkonu zvyčajne zámerne nadhodnotí. Vyvolení potom odsunú tých, ktorým kvalita nechýba, záujem o ňu však nie je, lebo sa nenesie na parazitujúcej vlne. Stačí sa tu spoľahnúť na zdravý rozum budúcej čitateľskej generácie? Stačí veriť, že kvalita funguje ako perpetuum mobile a vystačí si aj sama? M.Š.: Pozrel som sa na slovo treba a zistil som, že ide o vetnú príslovku, ktorá vyjadruje potrebu, aby prebehol nejaký dej. Rázovité synonymum tej príslovky je 33

33 Komu načim, komu nie Š Ú T O V E C načim. Nuž: komu načim, aby prebehol práve taký dej, že jedni sú hore, druhí dole? Za oných čias to bolo jasné: načim bolo napríklad Poničanovi, Plávkovi, Mihálikovi, Solovičovi, Rosenbaumovi, Šmatlákovi, Števčekovi tomu i onomu, ale už nie napríklad Čepanovi. Načim bolo tým, čo potrebovali voluntárne utvárané kvázi literárnoestetické hodnotové hierarchie, aby bolo viditeľné, kto je spoločensky a politicky hore, a kto je dole. To boli tí istí, ktorí síce spolu s Marxom hlásali principiálnu rovnosť ľudí, ale napriek tomu radi uznávali, že niekto má vedúcu úlohu a niekto je iba vedený, a že tak to má byť a tak je to v poriadku... Kto má vedúcu úlohu, musí byť hore, lebo už Gaius Julius Caesar a ešte pred ním Majster Sun vedeli, že vojsko treba dirigovať z kopca a nie z rokliny. Ako sa však vraví vo Švejkovi, už před válkou jsme o tom mluvili s panem okresním hejtmanem. Totiž, s prepáčením, niečo z tých mechanizmov zhodnocovania a znehodnocovania (aj) literárnych výkonov pod tlakom, tútorstvom a v záujme komunistickej strany som popísal už pred takými dvanástimi rokmi v štúdii Začiatok sedemdesiatych rokov ako literárnohistorický problém. Dá sa to nájsť aj v knihe Zo šedej zóny. Politologicky je to o vzťahu monopolu, totality a plurality, axiologicky je to o vzťahu kvality a hodnoty, semioticky je to o vzťahu periférie a centra. O čom je to esteticky, to vlastne ani neviem, lebo o to ani nešlo, alebo išlo až treťorado. Možno o vzťahu krásy a úžitku. Dobre by bolo znovu si prečítať Engliša. Ale nemotajme sa okolo horúcej kaše: ak sa nemýlim, implicitne ti ide asi o to, že napríklad taký Tatarka bol podľa tvojho implicitného predpokladu v určitom období zámerne, a to značí umelo a nenáležite tzv. nadhodnotený, pretože politicky a morálne predstavoval niečo, čo bolo treba, čo bolo načim, trochu viac vyzdvihnúť nad okolie, aby sa konštituoval nejaký pozitívny ideál demokratického odporu proti totalite z prostredia slovenskej spisovateľskej komunity. Ja neviem, ktorá z tých implicitných premís, ako ich cítim v otázke, je správne explikovaná. Ak by sa to aj bolo prihodilo vcelku vzaté, asi áno, asi sa to prihodilo tak treba povedať, že sa to neprihodilo ani z mocenského podnetu, ani inštitucionálnou formou, ani normatívnym aktom. Ten zámer, ak tu existoval, nemohol mať a ani nemal taký účinok, že by niekto napr. Tatarka alebo Sloboda bol potom niekoho niekam odsunul. Takto to v demokratickom hodnotovom prostredí nefunguje a nemôže fungovať, lebo nikto tu už nie je na nijakom takom kopci, z ktorého by mohol dirigovať nejaké literárne vojsko: tie časy sú, chvalabohu, preč: odišli na tých istých lafetách, na ktorých ich sem kedysi priviezli. Pokiaľ však ide o tie kvality, tak treba povedať, že kvalita je vždy kvalitou niečoho, a preto si nemôže vystačiť sama. A teraz ide o to, čo všetko do toho niečoho zahrniem, čo mi tvorí totalitu toho a toho. Pri literárnom diele ťažko abstrahovať od životného postoja a osudu autora toho diela, preto ani neverím, že hypotetické budúce generácie budú postupovať inakšie ako tie naše generácie: od Tatarkovho či Slobodovho diela ani v budúcnosti nebude možné odmyslieť si Tatarku či Slobodu s ich osudmi. Tak to predsa nefunguje ani pri Jankovi Kráľovi, ani pri Martinovi Kukučínovi, a tak to nebude fungovať ani pri Miroslavovi Válkovi, hoci daktorí by veľmi chceli... J. K.: Ešte počas štúdií na Univerzite Komenského si sa síce začal profilovať ako minimálne dvojdomý autor (prozaik kritik, publicista, neskôr ešte aj scenárista), v tvojej bibliografii však prevládajú literárnovedné práce. V ktoromsi texte už z konca osemdesiatych rokov však skepticky konštatuješ rozpad svojich dlhodobo a prácne budovaných teoretických postulátov, a napriek tomu si časť z nich v roku 1999 sústredil do knižky O epickom diele. Môžeš komentovať ten paradox? A neľutuješ, že si sa viac orientoval na literárnu vedu, a nie na spontánnejšie umelecké činnosti? Ináč povedané, nemyslíš si napokon, že literatúra, umenie má dôležitejší záber a dosah ako pridružené umeleckovedné činnosti? A to hlavne v dnešnej dobe, keď umelecká literatúra s čoraz väčšou prirodzenosťou absorbuje do seba aj náplň, aj výbavu literárnej vedy? 34

34 M. Š.: Treba povedať, že koncom osemdesiatych rokov mohlo mať strašne mnoho literárnych vedcov na Slovensku oprávnený pocit, že čosi sa im rozpadá priamo v rukách, a predsa ten pocit nemali. Napríklad ešte v máji 1989 okrem iných aj traja doktori vied okrem toho profesori a docenti v Oddelení teórie literatúry nekompromisne presadzovali, aby sa v Literárnovednom ústave SAV úvodné práce na slovníku teórie literatúry pretransformovali do úsilia o slovník teórie socialistického realizmu. Držali sa svojich bludných predstáv ako kliešť a veľmi ich rozčúlilo, že niekto môže mať z ich zadubenosti a či len zbabelosti celkom zábavu. Jedného z nich tak urazilo, že ktosi videl za roh a on ani na koniec vlastného nosa, že ma dodnes nezdraví. Moje teoretické postuláty teda neboli toho druhu, že by som ich musel revidovať či opúšťať kvôli krachu nejakej ideológie to dúfam dokazuje aj tá zmienená knižka. Autorská skepsa a ľahký či zásadnejší dištanc môžu byť, a v mojom prípade aj boli, povedzme, výrazom pocitu márnosti z teoretizovania nad literatúrou a o literatúre. V jednom rozhovore ešte z jari 1989, kladúc otázku Rudolfovi Chmelovi, povedal som v akejsi panike, že sa mi môj teoretický názor takrečeno rozpadá pred očami pod náporom nových skutočností. Áno, v istej chvíli som mal taký subjektívny pocit. Mal som pocit, že vývin prózy ide smerom, kam ho už môj teoretický model nemôže a ani nechce nasledovať. Mal som chvíľkový pocit, že normou sa chystá byť neprítomnosť normy, neprítomnosť pravidiel: bol to optický klam. Keď som po rokoch absentovania v literárnej vede pobadal, že aj nápor nových skutočností v literárnom vývine predsa len nie je toho druhu, aby nebol teoreticky uchopiteľný, dal som zo starších vecí dokopy knižku O epickom diele. Problém je teda skôr subjektívny, súkromný a v mojom prípade psychologický, hoci v iných prípadoch môže byť aj etický. Teoretický výkon, od ktorého sa autor z takých či inakých dôvodov dištancuje, neprestáva byť iba pre to pre ten dištanc slabším či silnejším teoretickým výkonom: v horšom prípade, teda ak je teória takpovediac jalová, si na nej môže zmlsnúť vedecká kritika a výkon zostane iba zaznamenanou bibliografickou jednotkou, v tom lepšom prípade tvorí jedno z ohniviek vedeckého vývinu v tej-ktorej disciplíne. Takže nie, neľutujem, že som sa venoval literárnej vede. Ľutujem len, že som sa jej nemohol venovať viac a lepšie: vždy som mal za pätami nejakého usmerňovača, ktorý chcel, aby som rešpektoval nejaký jeho marxistický blud. Z beletrie som vycúval dobrovoľne pre dôvody, ktoré som už vyrozprával niekde inde a ktoré tu nechcem o p a k o v a ť. Zo zvykov beletristu som si však preniesol do vedy, kritiky či publicistiky jeden-dva grify: napríklad sa usilujem veci rozprávať či vyrozprávať, občas rozprávané aj vypointovať. V niektorých žánrových polohách to nie je dosť dobre možné, ale pri konštrukcii knižiek, ktoré niekedy môžu mať aj taký nevďačný materiálový a žánrový pôvod ako, povedzme, práve knižka O epickom diele, sa vždy usilujem o nejaký kompozičný ťah, ktorý má naratívny základ: tak v knihe Rekapitulácia nekapitulácie to bolo naratívne prepojenie starších non-naratívnych textov, v iných knihách rámcovanie (Romány a mýty) či inde úvody a závery. Knihu o pomlčkovej vojne som od začiatku poňal ako vyprávanie. Takže nielen umelecká literatúra absorbuje náplň a výbavu literárnej vedy, ale aj niektorá (či niečia) spisba absorbuje isté postupy beletrie. Rozdiel a problém je len v tom, že beletria pri týchto postupoch spravidla štruktúrne a metatextovo klesá na úroveň parodizmu, kým nebeletristickej spisbe takáto metatextová degradácia už zo štrukturálnych dôvodov spravidla nehrozí. Hodnotová degradácia do sféry poklesnutej literatúry však kedykoľvek hrozí tam i tam napotvoru, literárna kritika si taký pohyb dolu kopcom málokedy všimne: buď vôbec nečíta, iba listuje, alebo nevie, čo číta a čo vidí. Dnes literárny kritik/kritička (často iba s tzv. kulturologickým, sociologickým či estetickým, nie však so slovakistickým filologickým vzdelaním) nevie povedať ani Š Ú T O V E C Komu načim, komu nie 35

35 Komu načim, komu nie Š Ú T O V E C len to, či kniha, o ktorej píše, je beletria alebo odborná práca, literatúra faktu alebo veda, nevie uhádnuť rozdiel medzi vedou, odbornou prácou a popularizačným spisom, nevie povedať nádejnému čitateľovi ani len to, ako je kniha vnútorne členená, či má rozprávača alebo nie, ako je to s postavami a prostredím, akého typu sú dialógy, aké sú proporcie medzi dialogickými a monologickými postupmi, v akej historickej dobe je zasadená, či ide, povedzme, o historický román alebo o retro, či ide o humoresku, paródiu, persifláž alebo trebárs o detektívku. Slovom, chýba pozitívne minimum. Aj keby to všetko kritik/kritička uhádol/uhádla alebo rozpoznal/rozpoznala, tak až pričasto jednoducho nevie, že to má vysloviť. Dnes je dôležité prečítať prvých dvadsať-tridsať strán, zvyšok prelistovať a z toho fragmentárne uhádnuť tzv. dej a vysloviť takzvaný celkový dojem. Pri jeho artikulácii netreba problémy jemne štruktúrovať, iba ich od buka do buka a nahrubo nadhadzovať, čiže, ako vravel Matuška, vzpierať. Napriek tomu a či práve preto má dnes takáto pridružená výroba podľa môjho presvedčenia väčší dosah než sama primárna tvorba. J. K.: V knihe Rekapitulácia nekapitulácie (1990) si publikoval nasledujúcu pasáž: Pri Šikulovi som začal chápať, že predstava prózy ako dokonalého a dôkladného stroja môže byť aj celkom neplodná a neúčinná, lebo nakoniec, v poslednej inštancii ide o to, či je to iba a výlučne dokonalosť, čo je schopné vzbudzovať príjemné estetické zážitky a kladné emócie; či náhodou rovnaké, ba možno ešte väčšie schopnosti takých účinkov nemá aj istý druh nedokonalosti. Pred desiatimi rokmi si sa rozhodol tento problém neriešiť. Ostala tu teda tvoja vlastná otázka: čo s tým? M. Š.: No áno, to je jadro toho môjho niekdajšieho profesijného problému, o ktorom som hovoril v predošlej otázke. Dnes to už ako svoj profesijný problém nepociťujem, lebo som sa prestal venovať aj literárnej teórii, aj literárnej kritike. Ak niekto z mladšej generácie má podobný problém, nech si ho rieši podľa svojich schopností a predstáv. J. K.: Staršie generácie literárnych vedcov sa o postmoderne vyjadrujú zväčša zdržanlivo. Aj dnes azda najviac uznávaný a ctený literárny vedec Oskár Čepan, ktorý bol naším učiteľom a tvojím priateľom, mal k banalite prepisovania a preštylizúvania všemožných -izmov odmeraný postoj. Ty sa na toto uvažovanie až špekulantstvo v literatúre pozeráš skôr s úsmevom, alebo ho vnímaš ako zosilňujúce vlny cunami, ktoré majú potenciu zahltiť dobrý vkus v umení? Čo je to podľa teba dobrý vkus v umení? M. Š.: Najprv k postmoderne. Vidím to tak, že umenie v zásade už zrejme vyčerpalo celú možnú škálu pôvodných postupov a aj ich kombinácií a teraz siaha k tomu poslednému, čo ešte ostáva relatívne vývinovo otvorené. Myslím, že sa veľmi nepomýlim, keď poviem, že v postmoderne ide principiálne o systémové nasadenie parodizačných, persiflážnych a iných podobných metatextových a intertextových techník a stratégií, pri ktorých sa navyše niekdajšie figúry nahrádzajú emblémami. To má okrem želaných aj všelijaké neželané sekundárne účinky a dôsledky: jedným z nich je, ako som už povedal vyššie, metatextová degradácia. To má zaiste dosah aj na všeobecný vkus. Pre mňa vec dobrého vkusu, na ktorý sa pýtaš ďalej, súvisí s tým, čo Mukařovský pomenoval estetickou mierou a čo v zásade súvisí s proporciami skladobných zložiek. Dobrý vkus v umení aj inde podľa mňa vylučuje extrémy a požaduje harmonickú vyváženosť prvkov a takú ich funkčnú skladbu, aby pozornosť v prvom rade zaujal celok, a aby sa detail a jeho skutočná skladobná funkcia esteticky a hodnotovo odhaľovali až sekundárne. Takto sekundárne odhalený detail môže potom zasvietiť aj so silou, ktorá na chvíľu 36

36 prekryje zážitok z celku, a to bez toho, že by sa natrvalo degradovala pôvodne vnímaná estetická hodnota celku. Myslím si však, že k dobrému vkusu patrí aj uznanie, že niekto si zásady dobrého vkusu môže definovať úplne odlišne. Na časť dnešnej tzv. umeleckej produkcie určite nemožno nazerať z hľadiska dobrého či zlého vkusu: najmä vo výtvarnom umení a v divadle sú to pričasto veci akoby nielen mimo kritérií dobrého či zlého vkusu, ale vôbec mimo dobra a zla. Ak je však tzv. dobrý vkus do značnej miery konzervatívna záležitosť, a o tom som presvedčený, potom nemám obavy o existenciu dobrého vkusu v umení, v spoločenskom styku či v politike dovtedy, kým bude na svete existovať čosi ako umiernene konzervatívny prístup k životu. J. K.: Zišlo mi na um, či umiernený konzervativizmus napriek všetkému mierne nepovyšuje formu nad obsah. Je to tak? Potom by však väčšina postmodernej produkcie bola nadmieru konzervatívna, vtipkársky by sa mohlo dodať... Š Ú T O V E C Komu načim, komu nie M. Š.: Myšlienkové konštrukcie nemožno vážne budovať na predpokladoch, ktoré formulujeme len polovážne alebo hypoteticky. J. K.: Keď som pri príprave tohto rozhovoru vyberala zo svojej knižnice kôpku tvojich kníh, všimla som si, že z jednej strany susedíš s Ľudovítom Štúrom a z druhej strany s Františkom Švantnerom. Švantnerovým dielom si sa zaoberal v knihe Romány a mýty (1982). Ale čo Ľudovít Štúr? Oslovila ťa ako literárneho vedca a historika niekedy jeho postava? M. Š.: Vyrozumel som, že na rozdiel odo mňa máš knižnicu usporiadanú podľa abecedy. Priznám sa, že pohľad na rôzne knižnice a na rôzne spôsoby ich usporiadania ma vždy fascinoval: práve pri knižniciach sa dá dobre pozorovať, ako usporiadanosť súvisí s náhodou, prípadne ako istý typ usporiadanosti generuje chaos. Tematické alebo žánrové kritérium usporiadanosti knižnice napríklad produkuje chaos abecedný, menný, formátový, farebný a podobne, abecedná usporiadanosť generuje iné typy náhodných, a už tým činom často bizarných zoskupení trebárs taký, v ktorom sa vyskytnú vedľa seba Štúr, Šútovec, Švantner. Za daždivých nedeľných popoludní niekedy rozmýšľam nad tým, aké pravidlá pre najvyšší koeficient všestranne uspokojivej usporiadanosti knižnice by asi definoval Borges. Toľko o Štúrovi. J. K.: V tomto roku si získal viacero literárnych cien. Ktorú z nich si ceníš najviac? M. Š.: Všeobecná úverová banka udelila Osobitnú cenu mojej knihe Zo šedej zóny, Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska poctila svojou Výročnou cenou naraz tri moje knihy, ktoré vyšli r Bezprostredne po dopísaní tejto vety som bol vyzdvihnúť dennú poštu a z nej sa dozvedám, že aj porota medzinárodnej česko-slovenskej Ceny Egona Erwina Kischa mi ide čosi udeliť za knihu Semióza ako politikum alebo pomlčková vojna. To poteší: Kischova cena má v tejto zostave zatiaľ zrejme najvyššiu prestíž. Bratislava Rozhovor pripravila Jana Kuzmíková 37

37 B R I Š K Á R J U R A J O N 38 V zrkadle sa vidí iba preto, lebo sa pozerá on sám. Keď sa chce niečoho dotknúť, bubnuje. Ak sa chce stratiť z dohľadu, kýva na rozlúčku. Je hmatateľný vďaka nábytku. Nie všetky klobúky sa mu páčia, dôležité však je, že v nich môže byť sám. Cíti sa ako bábka, keď si chytá vlastné ruky a hlavu. Odkiaľsi k nemu dolieha hlas, ktosi čosi volá. Možno naňho, možno na nikoho. Možno nie je ani ten, kto volá, iba sám hlas sa rozlieha priestorom. Niekto žije vo veži, on v domčeku z kariet. Je pozorovateľný iba z okien Orientexpresu. Keď sa bicykluje, je priamy. Schody monumentalizujú jeho váhanie. Ani cieľ ho nezastaví.

38 F E R N A N D O P E S S O A v ý r a z a b s u r d n e j p r e d s t a v i v o s t i Začiatkom dvadsiateho storočia bolo v uliciach starého Lisabonu vídať nevýraznú postavu muža, akých boli v tom čase stovky: celý v čiernom, s pohľadom ukrytým za sklami okuliarov. Asi takto aj niekoľko ráz za deň míňali Fernanda Pessou jeho súčasníci na schodoch, u holiča, v kaviarni alebo v obchodnej kancelárii, kde spoľahlivo evidoval čísla objednávok. Iba máloktorí z nich však mali toľko predstavivosti, aby ho rozoznali od ostatných a za banálnym výzorom úradníka vytušili výnimočnú osobnosť. Esteticky žiju v někom jiném. Vytesal jsem si život jako sochu z materiálu mému bytí cizího. Občas se nepoznávám, tak zevně jsem k sobě přistoupil a tak čistě umělecky jsem použil své uvědomění sebe sama. Kdo jsem za touto neskutečností? Nevím. Musím být někdo. A jestliže se nesnažím žít, jednat, cítit, je to věřte mi proto, abych neporušil hotové linie své předpokládané osobnosti. 1 (s. 35) Pozornosť, ktorá sa dnes venuje Pessoovi, sa často zameriava na jeho básnické dielo. Výstrednú originalitu tohto básnika si všíma aj Harald Bloom vo svojej práci Kánon západnej literatúry. 2 Za rovnako mimoriadnu a v zmysle európskej tradície formulovania individuálneho vedomia nemenej kánonickú časť jeho tvorby však možno považovať aj rukopisné fragmenty, často iba na útržkoch papiera zachované poznámky, v ktorých Pessoa so zaujatím umelca obracia pozornosť k sebe, aby vytvoril svoju mnohotvárnu identitu. Vytvořil jsem v sobě různé osobnosti. Ustavičně vytvářím osobnosti. Každý můj sen se okamžitě, hned jak je sněn, vtělí do nějaké jiné osoby, a ta ho sní, nikoli já. Abych tvořil, zničil jsem sebe; tolik jsem se v sobě zvnějšnil, že v sobě existuji pouze vnějšně. Jsem živoucí scéna, na níž se pohybují různí herci vystupující v různých kusech. (s. 52) V takzvanom reálnom svete Fernando Pessoa nenachádza toho veľa, k čomu by sa prihlásil, s čím by sa stotožnil, čím by naozaj chcel byť. Dokonca ani on sám niečím takým nie je. Nespolčovat se ani se sebou samým (s. 48), poznamenáva si za jedným z lisabonských kaviarenských stolov. K sebe rovnako ako k iným zachováva zhovievavú zdržanlivosť. Poznámky mu umožňujú sledovať vlastné dojmy ako divadelné predstavenie. Píše, aby mal svoje dojatie pod kontrolou. Uprostred susedov a známych, ktorí, či už sú to úradníci, alebo pekári, vždy berú svoju rolu s detskou vážnosťou, si udržiava odstup od svojich osudov. Neprežíva ich, ale berie na vedomie. B R I Š K Á R J U R A J 39

39 Zařídit si život tak, aby byl pro druhé záhadou, aby ten, kdo nás zná nejlépe, nás jenom důvěrněji než druzí neznal. Takto jsem si načrtl svůj život, téměř neuvědoměle, ale vložil jsem do toho tolik instinktivní obratnosti, že jsem se sám pro sebe stal svou ne zcela jasnou a zřetelnou osobností. (s. 49) B R I Š K Á R Samých seba neprekvapujeme nie preto, že sa poznáme, ale preto, lebo sme si na seba už zvykli. Pessoa je originálnejší, pretože je väčšmi zaujímavý sám pre seba. Nespoznáva sa zvyčajným spôsobom, ako čosi samozrejmé a prirodzené, čo ho nemá čím prekvapiť, ale myslí na seba ako na zvláštnu neživú vec, ktorú ešte len treba vytvoriť. Nespolieha sa na rodičov, školu, na ľudí, ktorí ho pravidelne zdravia na ulici alebo v úrade. Nedožaduje sa pozornosti u iných, netúži dať sa zvoliť za ministra alebo získať priazeň slúžok v susedstve. Svoj význam chce mať vo svojej moci. Poskytuje si to, čo zvyčajne očakávame od tých druhých: pozornosť, lásku, priateľstvo, porozumenie. Vedomie samého seba preňho nie je vecou zvyku, ale dobrého vkusu a štýlu. Akoby ani nebol jedným z obyvateľov mesta, opakujúcich sa na uliciach ako písmená, ale prejemneným aristokratom, vládcom akejsi neznámej veľkej ríše, ktorého význam nijako nezávisí od okolia a ktorý prijíma banálnosť svojho postavenia iba preto, aby sa pobavil, ako súčasť nezáväznej hry a únik z celkovej letargie a nudy. Nauč se oddělovat myšlenky od požitkářství a rozkoše. Nauč se těšit ve všem ne z toho, co to je, ale z myšlenek a snů, které to vyvolává. Protože nic není to, co to je: sny jsou nicméně vždycky sny. K tomu je třeba ničeho se nedotýkat. Dotkneš- -li se, tvůj sen zahyne, dotknutý předmět ovládne tvůj pocit. (s. 45) Fernando Pessoa nechce závisieť od vlastných pocitov, vďaka svojmu talentu nemusí žiť ako princ, aby si to dokázal predstaviť. Svoj život chápe iba ako podnet na zaujímavé úvahy. Uvedomenie si samého seba je preňho súčasťou súkromnej mytológie. Vo svojich poznámkach sa štylizuje ako divák, ako nezúčastnený pozorovateľ, ktorý blahosklonne udeľuje veciam ich významy. Pretože je ľahko zraniteľný, nedotýka sa ich, ale vníma ich z odstupu. Programovo berie do úvahy iba ich povrch, hladký a nezáludný vonkajšok. Všíma si maličkosti: gestá ľudí v električke a vlastné ruky na stole. Vychutnáva harmonické spojenia, ktoré veci a ľudia vôkol neho vytvárajú. Obklopuje sa chladnou ušľachtilosťou foriem vlastného vedomia, svetom bez výkyvov a zmätku, v ktorom majú udalosti iba dekoratívnu funkciu. Kým iní sa náhlia, bojujú, dôverčivo žijú, on odpočíva uprostred luxusu, o ktorom nik nevie, obklopený drahocennosťami, ktoré vidí iba on sám. Svojmu okoliu tak vtláča podobu pohodlného interiéru, nehybnosť nádherného paláca, v ktorom sa nič nemôže stať. Jakýsi estetický kvietizmus života, jímž bychom docílili, aby urážky a ponížení, uštědřované nám životem a lidmi, nikdy nedosáhly dál než na nepodstatný okraj senzibility, na vzdálený vnějšek vědomé duše. (s. 45) Pre svoju dobrovoľnú izoláciu a vyradenosť z praktického života býva Fernando Pessoa niekedy porovnávaný so svojím súčasníkom Franzom Kafkom. Rovnako ako on sa pohybuje v anonymnom prostredí mesta ako v úkryte a vedie, okolím nedocenený a vlastne nespoznaný, život cudzinca. Nemusí cestovať, aby sa cítil stratený. Sám seba vidí inak, než ho poznajú ľudia. To, čo zvyčajne dáva najavo, je iba tá najmenej dôležitá stránka jeho osobnosti. Je z väčšej časti niekým iným a niekde inde, než je. 40

40 Praktický život mi vždycky připadal jako ta nejméně pohodlná sebevražda. Jednat bylo pro mě vždy nelítostným odsouzením nespravedlivě odsouzeného snu. Mít vliv ve vnějším světě, měnit věci, manipulovat s osobami, ovlivňovat někoho to vše mi vždycky svou podstatou připadalo mlhavější než mé fantazie. Svou lhostejnost dokonce i k sobě jsem už od dětství nejraději vyvozoval z imanentní nicotnosti všech forem činnosti. (s. 45) Napriek možným paralelám s inými autormi majú Pessoove poznámky celkom osobitý orientálny charakter. Je pre ne príznačná v európskej literárnej tradícii exoticky a dekadentne pôsobiaca obhajoba spánku, rezignácie, letargie a štylizovanej záhaľky, s akou sa stretávame v dekoratívnom umení Východu. Pessoa zavrhuje zámernú činnosť a hrozí sa akéhokoľvek rozruchu a nepokoja. Každý druh aktivity, od prostého života plic až po budování měst a stanovení hranic říší pokladá za dřímotu (s. 57). Jeho pozorovania sa vyznačujú systematickým spochybňovaním zmysluplnosti zvyčajných ciest k sebauvedomeniu a navodzujú atmosféru kvapalnej premenlivosti. Pessoov zmysel pre neustále uplývanie a zmar všetkých foriem ide tak ďaleko, že spochybňuje sám seba a chápe sa iba ako jednu mnohých možných predstáv o sebe. Akoby ani nebol obyvateľom mesta na brehu Atlantického oceánu, ale jedným z osamelých mníchov v budhistickom kláštore niekde vysoko v horách. Vlastnej nejednoznačnosti nekladie žiaden odpor a vníma sa bezúčelne, až ornamentálne, rýdzo esteticky: ako absurdní květ (s. 35) alebo ako jezírko, které vytvořil na pláži příliv a jehož vsáklá voda už se do moře nikdy nevrátí (s. 41). Fernando Pessoa sa nespolieha na vlastný život, na skúsenosť so samým sebou. Na rozdiel od Franza Kafku sa neštylizuje ako obeť, ale ako dekoratívny predmet. Je to estét oddaný formálnym pôžitkom vlastnej predstavivosti a dá sa povedať, že je jej hlavným dielom. Vo svojej prehre nevidí žiaden význam. Utrpenie je preňho iba priveľmi nákladným zdrojom predstáv, stavom formálnej núdze a považoval by za naivné celý sa mu odovzdať. Svoju veľkosť nachádza v nezúčastnenom pozorovaní bezvýznamnosti vlastných osudov. Mnohotvárne dielo predstáv o samom sebe tohto vo svojom okolí neznámeho človeka je však napriek svojej absurdnosti dôležitou súčasťou európskej literárnej tradície, ktorá nás, počnúc Herakleitom, obracia k sebe a ktorá nám pripomína, že uvedomovanie aj uvedomovanie si samého seba nie je iba pasívnym reflexom, ale individuálnym tvorivým činom s otvoreným koncom. B R I Š K Á R 1 Úryvky z Pessoových prác citujeme podľa ich českého prekladu, ktorý pod názvom Kniha neklidu vydalo v Prahe v roku 1992 vydavateľstvo Odeon. 2 Bloom, H.: Kánon západní literatury. Knihy, které prošly zkouškou věků. Praha, Prostor 2000, s

41 R O S S O V A L E O N E LEONE ROSSOVÁ je autorkou románov Všetka krv je červená (Arp, 1996) a Pomarančový smiech (Anchor, 2000). Svoje poviedky a básne publikovala v niekoľkých antológiách vo Veľkej Británii, v Kanade a v USA. Pred začiatkom umeleckej dráhy pracovala ako redaktorka v rôznych novinách a časopisoch. V súčasnosti prednáša na City Lit and Hampstead Institutes v Londýne a už tri roky sa zúčastňuje na tvorivých dielňach po celej Veľkej Británii. Je nositeľkou tohtoročnej literárnej ceny, ktorú udeľuje Britská umelecká rada. Matthew je mamičkin malý bahniačik. Volá ho tak, keď je celkom maličký a ťahá sa do výšky na kopcoch Port Antonia na Jamajke. Po návrate od brehov Rio Grande si ho privinie na prsia. Matthewova mama kráča popri rieke a ryby plačú. Díva sa na kanoistov s turistkami a plytké oči sa jej zalievajú drobnými vlnkami. Mathewov otec bol tiež kanoista, trávil dni príchodmi a odchodmi v hlbokom člne, nohy mal po členky zamazané od bahna, až mu celkom obeleli. Matthew netuší, že do jeho príchodu matke chýbala v posteli vôňa riečneho bahna. Denne ju nasleduje na breh, hrá sa v bahne, pokým ho to neomrzí a celý neobelie. Matka Matthewa tuho objíma a láskavo mu šepká. Matthew nevie, že jeho ocko odišiel s jednou z turistiek, hoci miestne klebetnice pošepky prezrádzajú tajomstvo kopcom, ovíjajú klebety okolo záhlavia postele Matthewovej matky, až sa jej matrac naplní hanbou a krutým výsmechom. Matthew sa podobá na všetkých chlapcov z okolia. Mamičkin synček, lebo ockovia sa zmenili na duchov. Z Matthewa vyrastie mäkký chlapec, taký vysoký, až musia susedia vykrúcať krk, mäkký ako dužina kakaových plodov, dlane a chodidlá má ružové ako surové kakao, hlavu lesklú a sýto hnedú ako sušené kakaové struky rozložené na matkinom dvore. Matka je hrdá na hrubé tukové vankúšiky na jeho tele, na jeho dokorán roztvorené jasné mladé oči a na jeho plodné boky. Matthew je vysoký a široký, ale keď mu oznámi, že je čas, aby sa pobral do Londýna v Anglicku, cíti sa celkom malý. Ona mu porozpráva, aká je teta Susu láskavá, ako sa bude oňho starať a ukáže mu, ako sa čary mocného Zjednoteného kráľovstva vtierajú na lakte a na čelo. Teta Susu je zodratá od roboty. Páchne od moču a od utrpenia bielych, ktorí ju nenávidia, a od drhnutia a ich opatery chodí celkom zhrbená. Zabodáva dlhý, ostrý hrot do snov, ktoré pribalila matka Mathewovi do červeného kufra spolu s lesklými ackee a s pieskovým mangom, čo mu zobrali muži na letisku. Teta Susu pošle Matthewa do školy, a keď jej oznámi, že ľudia v Londýne sa naňho dívajú akoby mu v očiach žil mongoose, potľapká ho po hlave. Matthew obracia strany v učebniciach, ani raz v nich nezazrie seba, premýšľa o nadávkach, ktorými ho častujú dievčatá. V škole sa stále drží pri vchode a klania sa všetkým, ktorí naňho pozrú. Neha je jediné, v čom vyniká, a každé ráno zametá učiteľovi triedu, zbiera drobné kvietky pozrážané jarným vánkom a kladie ich na lavice smutným bielym dievčatám. Do školy príde čierne dievča a Matthew zazrie oheň v jej bruchu na dvadsať krokov. Vidí ju kráčať po škole akoby tancovala po sklenených črepoch. Vidí miznúť úsmev z tvárí chlapcov, ktorí mu berú peniaze, čo zarobila teta Susu opatrovaním bielych, a ktorí na jeho pokožke zanechávajú odtlačky svojich jemných rúk. Čierne dievča sa volá Marsha a je taká tvrdá, aký je Matthew mäkký. Schmatne jedného z chlapcov za zlaté pačesy a napľuje mu do tváre. Marsha sa správa hrdinsky kvôli Matthewovi a Matthew ju ľúbi tak vrúcne, ako matka ľúbila jeho otca. Matthew jej nemá čo dať, preto jej do vrkočov pospevuje voňavé jamajské piesne. Ešte nikdy také piesne nepočula. Volá ho zajko z džungle, dievčina rovnakej farby ako on, dievčina, ktorá nikdy nevidela zelené vrchy. Ona mu rozpráva o chladnom daždi, ktorý nepočuť bubnovať na streche, on sa jej pokúša vysvetliť, ako cvrlikajú 42

42 B a h e n n y m u ž Z angličtiny preložila MÁRIA KOČANOVÁ svrčky. Cestujú spolu metrom, chichocú sa pri pohľade na bozkávajúce ženy, pozorujú rady rúk stratených v novinách. Jedného dňa, keď Matthew spieva Marshi do ucha, akýsi opitý chlap s temnými očami sa pokúša presvedčiť cestujúcich, aby sa k nemu pridali. Vraví deťom, že sú krásne. Boja sa čo len usmiať, ale počúvajú jeho vzrušujúce sólo a vidia, že ľudia vo vagóne ho ignorujú. Boh je k Matthewovi milostivý. Postará sa mu o miesto sprievodcu autobusu. Zakrvavený Boh s prebodnutým bokom sa vyškiera z kazateľní na to, ako Matthew zarába, aby sa mohol oženiť s Marshou. Ovieva Matthewovi obočie, keď ľudia palcom a ukazovákom ždibkajú drobné, aby sa nemuseli dotknúť Matthewovej ružovej dlane. Matthew má rád svoju prácu. Často si spieva a zakaždým povie ďakujem a prosím a želám príjemný deň, slečna. Matthew si nôti piesne, ktoré ho naučila matka, prediera sa pomedzi lesklé sedadlá a hlavou sa obtiera o strechu autobusu. Matthewovi zákazníci sa ponosujú, že nevie spievať. Nemyslia to vážne. Chcú tým iba povedať, že jeho piesne sú smutné a že sa im neznesiteľne cnie za domovom. Prikážu Matthewovi, aby prestal, on skloní hlavu a oči sa mu zmenia na biele bahno. Keď Matthew dovŕši dvadsať rokov, Marsha ho obdaruje guľatučkými dvojčatami. Vychrstne ich zo svojho tela ako kanoista odrážajúci svoju loďku od plytkého brehu a obalí sa do lona tuku, ktorý po sebe zanechali. Matthewovi to neprekáža. Posteľ ďalej vŕzga ako veselé svrčky v noci a on svojej žene kúpi šaty vo farbách západu slnka nad Port Antoniom. Marsha má na starosti výprasky, no dbá, aby to nezistili ľudia zo sociálky. Matthew organizuje súboje, vstáva k deťom v noci, tíši ich a kŕmi plnotučným miekom z fľaše. Matthew sa detí dotýka, keď vyrastú a Marsha ich už neudrží. Matthewova rodina je okrúhla ako mesiac v splne a prekypuje detinským smiechom. Matthewovi zamrzne úsmev na perách tri dni po tom, ako deti dovŕšia osem rokov. Syn sa volá David a dcéra Susan a vyberú sa spolu na prvú narodeninovú oslavu s koláčom a so zemiakovými lupienkami, so želé a so zmrzlinou. Matthew si nemôže dovoliť zemiakové lupienky ani koláč a dúhovú zmrzlinu, preto jeho deti musia ísť na oslavu inde. Pani, ktorá ju organizuje, sľubuje, že po skončení privezie Davida a Susan späť. Susan sa chúli na dlážke a rozpráva Matthewovi o dlhej prechádzke domov, o dymiacich elektrických svetlách a o nízkom policajtovi, ktorého sa pýtali na cestu, lenže on sa k nim obrátil chrbtom. Hovorí Matthewovi, že ju David držal mocne za ruku a ubezpečoval ju, že im žiarivá hviezda ukáže cestu domov. Hovorí Matthewovi, že keď tú hviezdu zbadala, na chvíľu pustila Davidovu ruku. A keď sa obrátila, chrbát jej premkol chlad, lebo zazrela, ako sa brat potkýna a nemá šancu usjť chlapovi, ktorý ho dolapil a mocne zdrapil. Prejdú tri mesiace otázok, Matthew sa prechádza po dome a berie do náruče krehké zvyšky Marshe. Cestou do práce číta noviny a v titulkoch ráta nezvestné deti všetkých farieb a všetkých veľkostí. Chýbajúce kolienka a nožičky, stratené pod hviezdami. Povýšia ho, a keď mu šéf oznámi, že je nalepší chlap v depe, zhlboka sa nadýchne. Stráži dieťa, ktoré mu Londýn nechal. Susan je. Chodí s matkou na nákupy a k stanici metra vláči hory banánov. V upravených parkoch preskakujú psie výkaly a sŕka pri tom litre šťavy z čiernych ríbezlí. V stánkoch s hranolčekmi hlce metre párkov a doma si pripaľuje myseľ na hrncoch 43

43 R O S S O V Á s duseným kurčaťom. Vankúše sa uhýbajú pred chutnými koláčmi. Počúva, ako ju taliansky čašník oslovuje l arancia bella, krásny pomaranč, a roztiera si pritom po viečkach cesnakové maslo. Jedného dňa Matthew zhľadúva pod novým gaučom zvyšky svojej ženy, keď k nemu prehovorí iskrivý kúsok jej lícnej kosti. Oznámi mu, že ju unavuje boj. Nazve ho slabochom a rozplynie sa do ničoty. Zvyšok jej tela je taký zaujatý uhládzaním Susaninho obočia, že si to ani nevšimne. Matthew zdvihne hlavu a hľadí, ako sa jeho dcéra potáca hore schodmi. Vidí sa mu, akoby kráčala po mori, po piesku, jeden krok pomaly za druhým. Vyzve ju, aby mu ešte raz porozprávala, ako sa stalo to s Davidom. Prešli odvtedy dva roky a Susan si už všetko nepamätá. Jachce známy príbeh a Matthew jú núti opakovať ho stále odznova, až sa dieťa rozvrieska. Marsha jej príde na pomoc, obráti k manželovi blčiaci pohľad. Matthew vie, ako ďalej. Myseľ sa mu zaplní predstavou syna bežiaceho po mori a po piesku, nohy má príliš pomalé a oťažené, aby unikli mužovi, ktorý ho drží. Prezerá fotografie a spomína, ako si počas športového dňa David skryl tvár na jeho hrudi, lebo ho volali súťažiť v prenášaní vajíčka na lyžici. Matthew pozerá na plod svojho života a vie, že je to jeho vina. Matthew navštevuje lekárne a kníhkupectvá a homeopatov. Odstrkuje priehrštia mliečnych výrobkov, uhľohydrátov a cukru, a po celý čas sleduje, že Davidove nohy sú čoraz ľahšie, svištia vzduchom, menia minulosť. Matthew krája mrkvu a zeler, kupuje si nové oblečenie a hľadí, ako sa jeho syn približuje. Prihovára sa Marshi novým tónom a ona ho poslúcha. Matthewova rodina sa scvrkáva. Trénuje prešmykovanie cez zástrčky a cez telefónne drôty, tancuje na špičke ihly. Jedného dňa sa Matthew prebudí na to, ako Marsha otvára policajtom. Zíde na prízemie a zazrie, že jeho žena sa pokúša vtesnať do seba Davida. Davidov pohľad zaplaví kuchyňu, nemôže sa odtrhnúť od sestry, ako narástla, aká je štíhla. David odstrčí matku k sporáku a ona si oň oškrie nohu, potom jej vylepí zaucho. Nie si moja mama, opakuje, kým sa miestnosť nanaplní ozvenou. Matthew padne na kolená a rozplače sa. Je zrejmé, že David za tie roky neokúsil nehu. Už vie utekať, lenže ujde od tých, ktorí ho ľúbia, a skryje sa v kúpeľni. Sedí v záhrade, šklbe trávu. Susan mu čosi šepká, on však pred ňou vylezie na strom, presedí tam tri dni až ju napokon prinúti vzdať sa. Sociálna pracovníčka rozpráva o zneužívaní a o šoku, a o čase. Matthew vie, že čas sa mu kráti. Ide za synom a povie mu, ako veľmi ho ľúbi a ako mu chýbal. David sa smeje. Nepodobáš sa na môjho otca, hovorí. Matthew vie, ako ďalej. Všetko sa musí vrátiť do starých koľají. Požiada Marshu, aby napiekla. Prerobia spolu celý dom, až majú napokon strechu z marcipánu, okná sa zmenia na čokoládovú hmlu a namiesto koberca je lepkavý karamel. Marsha napečie šišky a z rúk jej kvapká sirup. Susan prestane navštevovať dramatický a výtvarný krúžok a odriekne prvé rande, lebo jej všetok čas zaberá jedenie. Matthew si nekupuje nové oblečenie, brucho si nechá prerásť ponad tesné nohavice, aby si David spomenul, čo ho držalo pri živote. Rodina stučnie ako mesiac v splne a pokúša sa detinsky smiať. Matthew vidí, že Davidova tvár je zo dňa na deň šťastnejšia, zračia sa na nej spomienky. David je okrúhly ako ostatní, iba namiesto očí má stále pohúžvaný hárok papiera. Dni a väčšinu nocí trávi mimo domu, vracia sa s nevídanou hŕbou peňazí, a ani jedna bankovka nie je menšia ako dvadsaťlibrovka. Raz, keď David spí, Matthew vlezie k nemu do postele. V ruke drží pohár teplého mlieka. David sa v polospánku obráti na brucho a vystrčí zadok ako mladý lev pripravený na osedlanie. Matthew ovracia Susanine knihy. Som tvoj otec, povie Davidovi. Nikdy by som sa ťa tak nedotkol. David sa preberie a rozosmeje. Všetci to potrebujeme, hovorí. V noci ťa počujem s mamou. Vidím, ako sa chlapci dívajú na Susan. Každý sa ma dotýka. Prečo by si nemohol aj ty? Matthew je mamičkin malý bahniačik. Volá ho tak, keď je celkom maličký a ťahá sa do výšky na kopcoch Port Antonia na Jamajke. Matthew kráča popri rieke a ryby plačú. Obzerá si turistov a turistky a plytké oči sa mu zalievajú drobnými vlnkami. Čosi kúpi 44

44 a neskoro večer sa vráti k rodine. David ešte nie je doma. Láskavo zobudí ženu a priľahne ju, aby neiskrila a nepopálila ho. Nôž, čo kúpil, je ostrý a hladko prenikne do tela. Matthew najskôr Marshi skráti chĺpky v rozkroku, potom hlboko a presne zareže a spieva jej pritom do ucha. Matthew vojde k dcére a čo najrýchlejšie zavŕši svoje dielo. Oprie Susan o záhlavie postele a pri pohľade na dobre vykonanú prácu sa usmeje. Prikryje krvavý otvor medzi jej nohami a uloží ju. Vyzerá akoby spala. Matthew pokrája cibuľu a papriku a okorení mäso. Prestrie pre jedného. Sadne si a nabrúsi nôž. Predstaví si syna a mužov, ktorí sa ho po celé tie roky dotýkali, aj mužov, ktorí tak stále robia. Priloží si nôž k slabinám a pripraví sa na bolesť. David už môže prísť C h u ť p i e s n í V čase, keď som spával s inou ženou, trápil ma v manželskej posteli iba pot. Nechcem tým svoj vzťah ospravedlňovať. Vlastne nie, nie je to pravda. Ospravedlňujem sa aj dnes. Pri spomienkach nemám na mysli dni, keď ticho priam vrieskalo, keď v našom dome zneli len Sashine opätky a zlostné, prudké zapínanie zipsu, keď, prisahám, som na košeľových gombíkoch počul pukať jej prsty, keď okolo, presnejšie cezo mňa prechádzala, obliekala sa, sedela pred chladničkou a napchávala sa studeným ackee alebo solenou rybou, lebo nevládala ani navariť, keď v desivom tichu balila Jaka do uzlíčka, podávala ho svojej sestre, ktorej odsudzujúci chrbát pri odchode s mojím synom v náručí pri každom kroku vrieskal neverník, neverník, a Sasha sa obrátila ku mne pripravená na boj, ktorý mohla vyhrať iba ona. Nemám na mysli tón môjho prepáč, ktorý po čase prerástol do skučania a do bolestných výkrikov, a opäť klesol do poníženého šepotu, prosím, žobral som, prepáč mi, prosím, rozprávaj sa so mnou, povedz mi hocičo. Ľutujem, ľutujem, Sash. Nehovorím o tomto. Mám na mysli ospravedlnenie z hĺbky duše. Sashi aj Brianne. Obom. Píšem svoje vyznanie na verande nášho nového domu. Je určené Jakovi. Mal by poznať pravdu. Uvedomujem si, že ako dodatok k mojej poslednej vôli je poriadne zbabelé, ale nič lepšie mi neprichádza na um. Pre mňa je náš dom ešte stále nový, hoci tu bývame už dvadsať rokov; Jake odišiel na vysokú školu pred dvoma rokmi. Jake, sníva sa ti o tomto dome? Keď si moje podvedomie zmyslí vrátiť ma domov, zakaždým si vyberie ten starý dom z môjho detstva, ten, čo som zdedil po matke. Na Ulici nádeje zavýjali ponad plot psy, po nociach sa párili mačky, ibiškové kríky boli zaplavené bláznivými kolibríkmi, chumáče láskavca chaoticky vystavovali svoju oranžovú záplavu pomedzi krovie popri prudkej príjazdovej ceste pred domom, na ktorú sa Sasha nikdy nenaučila zabočiť. Sny môjho syna istotne mieria k nášmu novému domu, k jedinému, ktorý pozná, k miestu, kde ho rodičia ešte aj ako nehanební štyridsiatnici objímajú navzájom prepletenými rukami. Prichádza z Miami na jarné prázdniny a ja si predstavujem prízraky, ktoré tu vidí: svoj prízrak s rozbitými kolenami a hánkami, s guľôčkami, nad domácou úlohou. Lenže pre mňa je to stále nový dom, nenachádzam v ňom nič zo svojho detstva. Ani zo svojho hriechu. Je to dom, na ktorom Sasha trvala po Brianne. Po prvé, povedala, v tomto dome 45

45 R O S S O V Á nezostanem bývať za nijakú cenu. Je mi jedno, že si tu urobil prvé kroky a tvoja prekliata matka ťa tu pridájala. Kúp iný. Pamätám sa na tie slová, lebo ich vyriekla ako prvé po tom, čo ma našla v našej manželskej posteli zápasiť s Briannou ako dve túlavé zvieratá a návliečky páchli rozlúčkou. Sasha sa vyjadrila jasne. Najskôr sa odtiaľto vysťahujeme. Potom porozmýšľam o nás dvoch. Sršalo z toho víťazstvo, hneď som teda vinkuloval všetky úspory, ponúkol som náš starý dom na predaj, nakúpil som nový nábyt o k a doplnky. Sasha nepohla ani prstom. Kajal som sa. Popíjala a hľadela, ako balím oblečenie, ako sa telefonicky handrkujem s realitnými agentmi, zlomeným nechtom veliteľsky vybrala z vejára vzoriek, ktoré som pred ňou rozložil, a z urazeného majestátu ku mne zhadzovala iba áno a nie. Počas tých týždňov moja trpezlivosť a môj zármutok prekonávali skúšku, umocňovanú nechápavými pohľadmi bytového architekta, ktorému n e š l o do hlavy, prečo ten širokoplecí chlap chodí okolo svojej zápalky ako okolo čínskeho porcelánu. Sasha je síce drobná a útla, lenže má moc, ktorá ju nado mňa povyšuje, a keď o ňu škrtnem, vzbĺkne. Skonštatovala, že v našom starom dome všetko čpie potom. Akoby ho vraj zamorila olejová škvrna, všetkého sa v ňom dotkla, prenikla jej do bielizníka, zažrala sa do záhybov nadýchaných zvodných nohavičiek aj gatiek spraných po dávnych silných menštruáciách, videlo sa jej, že pot tečie po príbore, vyparuje sa a otravuje ju. Presviedčal som ju, že Brianna bola v našom dome iba ten jediný raz, lenže neverila mi. Občas som ju pristihol pri umývaní, drhla si pokožku ako znásilnená žena, až jej hnedá farba celkom očervenela, pohľadom splachovala Briannu v odtoku sprchovacieho kúta, len čo však vystúpila na rohožku, znova akoby sa nakazila. Jasné, že som musel zničiť všetky fotografie. Bože môj, ako to len bolelo. Bolo to moje životné dielo, korenil som ich túžbou a vzrušením z viny. Jerry, páčilo by sa ti, keby som trtkala s niekým iným? Prehodila to akoby mimochodom druhý deň v našom novom dome, Jake sa hral v postieľke s mobilom posiatym hviezdičkami, približovala sa k nemu napriek svojej vôli, usmievala sa nad jeho prvými náznakmi úsmevu. Áno, akoby mimochodom, sklonená nad mojím synom: Mala by som. Mala by som ísť na niektorý z Lillianiných otrasných večierkov a zatrtkať si s prvý chlapom, ktorého zbadám. Vieš si to predstaviť, Jerry? Jasné, že vieš. To po druhé. Predstav si to kvôli mne. Sasha. Pozná ma a povie mi všetko na rovinu. Dobre chápem, prečo jej prvé slová pramenili z bolesti a prečo zraňovali môj sluch. Videla, ako túžobne som sa zmocňoval Brianny. Stále, áno, dokonca ešte aj teraz, som vzrušený pri pomyslení na Briannu, na jej telo, na jej pohyby, na svoju neschopnosť uspokojiť ju. Mal som dvadsaťosem rokov a boli sme rok manželia. Občas som kvôli práci nechával svoju manželku celé týždne samu. Bol jún, horúčava, asi tridsaťpäť stupňov v tieni, vrátil som sa na Jamajku a k nej z chvatnej, smädnej cesty po Strednej Amerike s kotúčmi filmu napchatými v každom otvore. Prekypovali ženskou krásou: mal som na nich ženu, ktorá tvrdila, že sa nepamätá, koľko má rokov, zakrývala si tvár ešte aj pri treťom stretnutí, a dovolila mi, aby som jej vrásky premenil na nekonečnú púť; jej slepú dcéru, ktorá chodila po špičkách a zarábala si bozkávaním mužov; dvanásťročné dievča s pokožkou farby pálenej sieny a so záhadnými zelenožltými mačacími očami, ktorými gúľalo, až kým mu nebolo vidieť iba bielka, zvyk z detstva, keď si ho doberali, že je tem ba, bohyňa zoslaná z neba; ďalšie dievča, ktorému poznačila tvár žiarlivá kyselina. Som obdarený schopnosťou zachytiť ženskú krásu a ukázať im ju, vrátiť im v novom svetle dovtedy žiadostivé, staré, zvädnuté, malé či priveľké tváre, prsia a nohy. A ony sa predo mnou otvorili, horlivo, azda od strachu, že ak odídem, zabudnú, aké boli kedysi pekné. Matka mi hovorievala, že sladké reči mi raz narobia starosti, že láska sa vyhýba mužom, ktorým kvapká z úst med. Moja matka zomrela, videla jedinú svoju fotografiu, ktorú som urobil, a hoci vedela, že ma nazlostí, povedala, že sa jej dosť bojí. Zvečnil som ju krásnu, hoci ju celý život presviedčali: nikdá si nanájdeš chlapa, chlap sa ťa nasýti a nahá ťa pre peknú 46

46 ženskú, hej, bude ťa otĺkať, ale trp a modli sa, kde by si našla druhýho? to ako o mojom otcovi, o prázdnej duši, zvláštnej iba čínskym pôvodom, ktorým sa tak hrdil, akoby sa oň sám pričinil, a svojou náramnou krutosťou voči mojej matke. A voči mne. Roky krvi a neviditeľnosti. Nemienim však hovoriť o tom. S Briannou som sa stretol na jednom z Lillianiných večierkov. Pamätám sa, že keď som pristúpil k dverám, rozosmial som sa. Boli zasypané fialovými balónmi a striebornými prezervatívmi: zrejme čísi pohotový a pochybne vtipný nápad. Strčil som do nich a zapojil som sa do hry: Uhádni správne drogy, lebo tráva a koks súperili s vôňou ženských stehien a pomarančovej kôry, ktorá bublala v starožitných nádobách naplnených olejom. Na hlučnej chodbe sa objímali a bozkávali dvojice, vykrúcali ruky v tieni stehien, ich smiech a vzdychy šteklili vzduch. Akýsi muž vyzdobený páskou na oku v tvare srdiečka odhrnul z partnerkinho hrdla broskyňový šifón a pod tmavou povalou jej doňho zahryzol. Odkiaľsi nevtieravo zneli basy. Prechádzal som po dome okolo skupiniek milých ľudí zabratých do rozhovoru, a keď ma zazreli, prikývli na pozdrav; v opačnom kúte masturbovala žena, jej vzdychy zanikali vo vrave; jeden z mužov zdvihol mokré ústa od partnerkinej vagíny a zakýval mi. Jediný, koho som poznal; vlani som ho fotografoval pri mesačnom svite so synom v náručí a jeho lásku k dieťaťu maril iba fakt, že som vedel, aký je promiskuitný. Strávil som tri mesiace v kruhu najzvrhlejšej a najvykričanejšej jamajskej zberby a všetci boli nadšení, lebo ich zvečnil mladý, nádejný, uctievaný, vychytený fotograf. Zabávali ma a ja som zabával Sashu rozprávaním šokujúcich klebiet, ktoré som sa každý večer podozvedal. Ju taká spoločnosť nezaujímala. Stál som uprostred bakchanálií, zhlboka som dýchal, pokúšal som sa nabrať do pľúc čistý vzduch a už som oľutoval, že som ta vôbec chodil. Podobné miesta ma celkom zbavovali citov. Prešla okolo mňa Lillian, zastavila sa a naznačila mi bozk na líce. Bola obsypaná zlatom a pri každom pohybe zvonila: z tváre jej visela záplava zlatých krúžkov; mala ich na obočí, na lícach, na perách a v ušiach, zahaľovali jej štíhly krk. Náramky jej viseli z rúk ako pieskové špagety a okolo členkov sa jej prepletali ligotavé chumáče šperkov. Vôbec ma neprekvapilo, že keď otvorila ústa, naskytol sa mi pohľad na rubíny zasadené do zubov ako škvrny od kečupu. Vítam ťa, Jerry, zapriadla. Si krásna ako vždy, Lil. Takmer som sa strácal v jej mohutnosti. Tebe sa nevyrovnám, miláčik! Strčila ruku medzi naše telá a stisla ma. Nemáš chuť urobiť mi neskôr zopár obrázkov? Zahundral som výhovorku; chcela sa so mnou pomilovať, ja som však bol poslušný a trápne verný ženuškin chlapec. A na dôvažok som už mal od Lillian všetky fotografie, ktoré som chcel. Bola plytká a jej posadnutosť sexom to ešte väčšmi umocňovala. V tom čase som u žien rád objavoval záhady a priamočiarosť mi neposkytovala dostatok priestoru. Nabudúce, hm? Sebavedome sa uškrnula a zatlieskala. Zaujatí, nadržaní milenci okolo nás prerušili laškovanie a zdvihli hlavy. Lillian rozhodila rukami. Dnešná zabava sa začne o päť minút. Pri bazéne. C h u ť p i e s n í *** Brianna sedela na schodíkoch do bazéna, ruky, sukňu a bosé nohy mala zmáčané od vody. Obkolesili sme ju a módny cynizmus sme vystavili pred seba ako zbraň. Premýšľal som, čo tu robí. Bola pre nás priveľmi čistá. Takú prostú ženu som v živote nevidel. Krehkú lebku mala takmer holú. Nebola nalíčená, nemala šperky. Na ozdobu jej celkom stačila pokožka, nahá a neporušená ako vŕzgavá, lesklá koža. Akoby sa v detstve nikdy nehrala, nikdy si neodrela kolená, neochutnala nezrelé mango ani sa od jeho dužiny nezamazala, akoby sa nikdy neobtrela o ruku trhovkyne a neodniesla si stadiaľ vzburu a družnosť každodenného handrkovania. Sedela mlčky. Ktosi vykríkol: Dočerta, to je pekné dievča! načo zvraštila obočie, akoby ju to priviedlo do roz- 47

47 R O S S O V Á pakov. Stavím sa, že som otvoril ústa dokorán. Svrbeli ma prsty. Mal som chuť stisnúť ju a vyžmýkať. Sadla na nás noc a Brianna sa rozospievala. Rožok mesiaca vyhupol ponad stromy a jej hlas mi pripomenul detskú postieľku, vankúš zmáčaný potom a slzami, lebo môj otec sa vysmial mojim snom. Rozlial som si jej dar po chrbte, pristavil som ho pri každej kosti, potom som sa obrátil a hudba jej hlasu mi obostrela tvár, tóny mi zaliali oči, odviali bavlnené oblaky a umlčali svrčky. O Jamajčanoch je známe, že sú nároční diváci, ale uprostred tej zvrhlosti sme odrazu pateticky spozorneli. Bola taká dobrá. Príjemnou, upokojujúcou melódiou zhodila z nás fasády a pripomenula mi alkoholom nasiaknutý vianočný koláč, ktorý sme jedávali v nedeľu na raňajky, belostné kriketové zápasy, deti na ceste domov z kostola, tamariškové guľôčky spaľujúce ústa, čínsku skákanú na ihrisku v Kingstone. Od okraja bazéna sa odšuchtali traja muži a pobrali sa k parkovisku. Keď jej hlas stíchol, začul som rev motorov ich áut. Tlieskal som, až ma pálili dlane, a videl som, že najčudnejšia elita ostrova ju obkolesila ako komáre. *** Lillian a ja sme sa s ňou bavili ešte dlho potom, ako všetci vypadli. Pozorne nás počúvala, vznášala sa uprostred bazéna s lakťom na nafukovacom matraci. Jej šaty sa okolo nás vznášali ako obrovská ľalia. Upierala na nás obrovské tulenie oči. Lillian mi dala peniaze na ukážkovú kazetu, povedala. Hlas mala príjemný, ale všedný. Potlačil som prekvapenie. Netušil som, že je Lillian taká štedrá. Pozrel som na našu hostiteľku. Bolo očividné, že sa nikdy nestane jej oddanou obdivovateľkou. Už s tebou podpísali zmluvu? opýtal som sa. Áno. No... takmer. Prejavili o mňa záujem Warner Brothers, dodala. Jasné, že prejavili. Je predsa rozkošná! zvolala Lillian. Mal som chuť pripleštiť ju ako muchu. Páči sa im... môj hlas. Zmĺkla. Všimol som si, že na otázky odpovedá polovičato alebo ich celkom ignoruje, akoby nebola zvyknutá na podobné nezáväzné rozhovory. Jerry, smiem sa ťa opýtať na pôvod? Vyzeráš veľmi... zaujímavo. Môj otec je Jamajčan čínskeho pôvodu a matke koluje v žilách indiánska a černošská krv. Preto mám také oči. Nahla hlavu nabok. Áno, moja milá, Jerry je náš obľúbený objekt obdivu, oznámila Lillian. Všetky sme doňho zbláznené, lenže on sa s nami nehrá, pretože má doma ženušku. Jej smiech narušil pokojnú vodnú hladinu. Musím skontrolovať zámky. Vstala a zaklinkala. Brianna znepokojnela. Ach... už pôjdem. Určite chceš ísť spať. Prepáč. Načiahla dlhú chudú ruku, zaveslovala ňou k okraju bazéna a vrhla na mňa pohľad, ktorý som si nevedel vysvetliť. Tak dobre sa rozpráva... Všimol som si, že predtým ako vyšla z vody, zhlboka sa nadýchla. Môžem si zavolať taxík? Lillan pokrútila hlavou. Nie, nie. Zostaň, ak chceš. Odveziem ťa domov, ponúkol som sa. Videl som, ako bojuje. Dobre, súhlasila napokon. *** Utrela sa a prezliekla, a v aute mlčala. Ja som si to vynahradil aj za ňu, mámil som z nej smiech ako patetický dvorný šašo a šoféroval som tak pomaly, ako sa dalo. Nechcel som, aby sa noc skončila. Sústredene som ju sledoval a šoféroval pritom, až som takmer zrazil kozu prechádzajúcu cez cestu. Sedela pokojne, takmer kráľovsky, hoci omylom vzala Lillianin uterák s monogramom a teraz ho držala na kolenách ako kabelku. Dorazili sme k jej domu prirýchlo. Vyšiel som s ňou z auta, aby som sa uistil, že sa dostane dnu v poriadku. Pri dverách som zaváhal, hľadal som slová, ktorými by som ju zdržal. 48

48 Úprimne priznávam, že v tej chvíli som sa rozdvojil. Jeden z mužov vo mne zostal verným manželom, lenže toho som odstrčil nabok. Toho druhého celkom ovládla túžba. Chcel som Briannu bozkávať až do úsvitu, lebo sa mi videlo, že by sa jej to páčilo. Ukázal som na uterák. Lillian ho bude hľadať, podpichol som ju. Ach, áno. Ja... jej ho odnesiem. Skrútila vlhký uterák. Videl som, že chce zostať, ale akoby ju čosi mocnejšie ťahalo preč. Vrátim sa a odveziem ťa k nej, ponúkol som sa nezištne. Nie. Nie. Zvládnem to sama. Zúfalo som sa chytil somariny. Brianna, som fotograf. Nechcela by si... Preľakla sa. Nie, nerada sa fotografujem. Prepáč. Musím ísť. Sedel som v aute pred jej domov ešte pol hodiny a predstavoval som si ju pred objektívom. *** V úvode som spomenul, že sa nechcem neospravedlňovať. Znamenalo to, že si nehľadám výhovorky. Cestou domov som fantazíroval. Objal som svoju ženu. Moja telesná túžba po Brianne nemala nič spoločné so Sashou. Ženy namietnu, že je to klišé, lenže podľa mňa je to jedno z celkom pravdivých klišé. Chápem, prečo ženy pokladajú neveru za zradu, prečo sa cítia podvedené, keď sa zmení plán alebo stavba bez nich, keď ich manželia menia pravidlá, klamú, uhýbajú, vykrúcajú sa, len aby sa vyhli odhaleniu. Chápem, že sa cítia trápne, a ich myseľ a srdce uráža predstava nahého manžela vedľa inej ženy. Nechápem však, prečo si myslia, že telesné vzrušenie pri myšlienke na inú ženu, má niečo spoločné s nimi. Keď sa chlapovi postaví pri inej šušuli, nesúvisí to s jeho láskou. Prišiel som teda domov a pobozkal som manželku. V tom čase ešte Jake nebol na svete, strávili sme teda pokojnú noc. Chcela počuť moje príbehy zo San José, z Kostariky a z Brazílie. Povedala mi, a ja som jej veril, že v čase, keď nepracovala ako zástupkyňa šéfredaktora vo vydavateľstve Randall, chýbal som jej. Počas rozprávania nám ušúľala trávu, pomrvila gandžu medzi prstami a odhodila drobné semiačka a plevy do strieborného popolníka. Ozajstnú trávu. Keď som jej v Londýne po prvý raz ukázal hašis, obaja sme sa rozosmiali. Obracala čiernu hrču v dlaniach a čudovala sa. Zoznámili sme sa u jej sestry a ona si pritom šúľala joint. Dívala sa, ako vchádzam do obývačky a ja som premýšľal, ako môže byť niekto taký tuhý a dokonalý. Upokojuje ma pohľad na to, ako Sasha olizuje koniec Rizly. Pozerám na jej oťažené viečka a cítim sa bezpečne. Na lampe sa pálili mole, ja som hľadel na napoly zatienenú tvár svojej ženy a dal som sa unášať nenávisťou voči pohodliu a bezpečiu. Sasha, čo si myslíš o ženách, ktoré fotografujem? Nahla hlavu nabok. Potiahla si. Zbadal som, ako sa jej uvoľnili plecia. Ako to myslíš? Trávim veľa času s inými ženami. No a? Podala mi joint. Potiahol som si, cítil som, ako sa mi rozlieva po tele. Väčšina žien by žiarlila. Ty nežiarliš? Zasmiala sa a zakašľala. Nemajú pri mne šancu. Vážne, Sash. Vzdal by si sa ich? Pokrútil som hlavou. Spíš s nimi? Ďalšie pokrútenie. Podvedome som si želal, aby položila otázku inak, aby mi v tej chvíli prestala dôverovať. Keby sa ma opýtala, či o tom premýšľam, odpovedal by som áno, sklonil by som hlavu do jej lona, vyspovedal by som sa jej ako dieťa, hľadal by som spôsob, ako sa vyhnúť Brianne. Lenže ona to neurobila. Netrápim sa tým, Jerry. Naozaj. Som si istá, že ma ľúbiš a že sme priatelia. Určite by si sa k tomu neznížil, veď preto som sa za teba vydala. Povedal si, že... tamto... nič nezna- C h u ť p i e s n í 49

49 mená. Nik pred tebou mi to nepovedal. Vydala som sa za teba, lebo som vedela, že som pre teba dosť dobrá. Nevšimol som si jej bolesť. Poznal som ju. Dovolil som tráve, aby mi v mysli maľovala obrázky Brianny Rileyovej. Tváril som sa, že mám na to povolenie. R O S S O V Á *** Pot pokladáme za samozrejmosť. Pamätám sa, ako sme sa učili, že potením sa telo ochladzuje; predpokladám, že si to pamätáte aj vy. Brianna povedala, že v tom prípade má v tele sopku, ktorú musí neustále ochladzovať. To prirovnanie sa mi páčilo; keď sa z nás stali milenci a ja som bol v nej, predstavoval som si, že sa dotýkam pekla, a vtedy sa potila ešte väčšmi. Milovali sme sa a ona vlhla. Pieseň a pot. Zvláštna definícia človeka. Ľúbiť jedno a nenávideť druhé tak veľmi, až v očiach iných nevidíte vlastný obraz. Lenže ja som vedel, čo znamená dvojaká definícia: obrazy a potreba. V mladosti som si to nepripúšťal, ľúbil som ženy, ktoré som fotografoval, lebo ony ma potrebovali. Neuspokojil som sa s jednou. Dával som prednosť kvantite pred kvalitou. *** O dva dni som sa vrátil k Brianninmu domu a zaklopal som. Otvorila a pozrela na mňa, akoby som ani nebol odišiel. Ahoj, povedala. Cítil som sa absurdne. Môžem ísť ďalej? opýtal som sa. Stála v čudnej polohe, držala ruky za chrbtom a vystrkovala prsia ako dieťa, ktoré schováva darček. Tvár jej pracovala. B, povedz, že ťa nepriťahujem, a odídem. Starý známy ťah, ale zväčša pôsobí. Pochop ma, prosím ťa. Hovorila potichu. Nechcem mať nič s tebou, ani s nikým iným. Musíš sa s tým vyrovnať. Priťahujem ťa? Uškrnul som sa. Čo je, zlato? Nepáčim sa ti? Už musím ísť... Nepáčim? opýtal som sa znova. No dobre, áno. To si chcel počuť? Áno. Načiahol som sa za ňou, ale cúvla s rukami stále za chrbtom. Na tvári sa jej zračila akási mĺkva prosba. Brianna, čo držíš... Uprene som sa na ňu zahľadel. Okolo bosých nôh jej kvapkala voda a zmáčala ich. Husté, neprestajné kvapkanie, ako keď nám na strednej škole zatekala strecha. Čoraz rýchlejšie. Brianna, niečo tečie. Čo... Zlomil sa jej hlas. Ja tečiem, chápeš? Chápeš? Otrčila mi svoje ruky. *** Volá sa to hyperhydróza. Sedeli sme u nej v byte. Rovnako prostom ako ona. V obývačke mala len gauč zakrytý plastickým poťahom. Aj dlážka bola holá. Pozrel som na vypínač. Vytŕčal spod plastickej fólie. Premýšľal som, ako asi vyzerá jej posteľ. Väčšine ľudí sa veľmi potia iba dlane, no ja som vážny prípad. Máš to od narodenia? opýtal som sa. Váhavo prikývla a rozhovorila sa. Keď som bola malá, nik sa so mnou nechcel hrať. Protivila som sa dokonca aj dospelým. Nič... nepomáhalo. Schovávala som si ruky do vreciek. Nosila som rukavice, lenže tie premokli za dvadsať minút. Trpko sa usmiala. Naučila som sa žiť v dvadsaťminútových intervaloch, presne toľko trvalo, kým to... nezačalo byť zlé. Potom som si sadla na ruky. Utierala som dlane o šaty. Deti sa mi posmievali. 50

50 Zložila ruky do sklenenej misky na kolenách, akoby k nej nepatrili. Na pokožke jej vytryskli kvapky potu a skĺzli jej po prstoch. Hľadel som, ako sa miska napĺňa. Neviem si predstaviť, ako si sa cítila, povedal som. Nie, to nevieš, vybuchla. Rodičia ma zobrali ku kožnej lekárke a tá mi dala čosi, čo vyzeralo ako dezodor, a povedala, aby som si tým natierala prsty, no nepomáhalo to. Potom som podstúpila šokovú terapiu, ale po nej som nemohla jesť ani piť... ani rozprávať, lebo sa mi prestali tvoriť sliny. Asi na týždeň som vyschla a bola som šťastná. Lenže od šokov som mala problémy so srdcom. To by sa ešte dalo vydržať, rodičia mi však povedali, že tá terapia je veľmi drahá. Napokon mama skonštatovala, že je to Božia vôľa a mám sa s tým zmieriť. Ale ja to nenávidím. Nenávidím to! Musí predsa existovať niečo... Áno, vždy niečo existuje. Operácia, ibaže si ju nemôžem dovoliť. Keď mi Lillian dala peniaze a začali sa o mňa zaujímať Warnerovci, chcela som na ňu ísť. Warnerovci takmer vyskočili z kože. Páči sa im môj hlas, ale môj pot je podľa nich trhák. Určite mi vraj priláka fanúšikov. Jasné, poznamenal som. Mne je to jedno. Miska sa naplnila, kvapky sa prelievali na jej holé kolená.»ľuďom sa protivím. Vravia, že páchnem. A vraj je to moja vina. Vieš, akí sú Jamajčania pohŕdaví. Ukazujú na mňa a ohŕňajú nos: Mala by si sa obriadiť, moja milá. Akoby som to nevedela! Nikomu nedovolím, aby ma ľutoval!«sedel som vedľa nej. Chystala sa vstať, miska na kolenách sa nebezpečne zakolísala. Chcela ju schmatnúť, lenže vykĺzla jej z rúk a rozsypala sa na dlážke. Postavila sa, akoby sklo ani nevidela. Brianna, porežeš sa. Vypadni z môjho bytu! Nie. Pristúpil som k nej, pokúšal som sa dostať ju od črepín, no vyšmykla sa mi a utrela si ruky do trička. Na hrudi jej zostali mokré škvrny, cez ktoré jej presvitali bradavky. Prosím, prosím, Jerry, prosím, choď... zhorší sa to... zhorší sa to... Keď sa rozrušíš? Áno! vykríkla s plačom na krajíčku. Zazrel som, že namiesto očí sa jej rozplakali ruky. Rinula sa z nich voda a dlážka od nej nemilosrdne tmavla. Musím si nad niečím podržať ruky... Schmatol som ju za plecia. Nie. To upraceme potom. Ja to urobím. Choď od toho skla a nehýb sa. Lakťami ma strčila do hrude, z dlaní sa jej vyvalil pot a stiekol jej po zápästiach na moju košeľu. Chytil som jej tvár do dlaní a držal som ju. Prinútil som ju pozrieť na mňa. Je to súčasť teba. Potia sa ti ruky, B. Nemôžeš ma donekonečna odstrkovať. Prečo nie? Chceš to. Čo je na tom zlé? Ha? Zvraštila tvár. Že... sa nemôžem nikoho dotknúť... dokonca ani svojej matky... Dotkni sa mňa, povedal som. Ovinula mi ruky okolo krku. Keď som Briannu Rileyovú po prvý raz pobozkal, cítil som, ako mi po chrbte steká voda. Cítil som sa ako hrdina z tretieho dielu nejakého cynického televízneho filmu. Extrémy. Dráma. Po tom predsa dychtíme, nie? C h u ť p i e s n í *** Odfotografoval som Briannu a vzal som fotografie domov, aby sa na nich pokochala aj Sasha. Stovky. Rovnako ako mňa aj ju fascinoval Briannin nezvyčajný stav. Občas som ju našiel sklonenú a zahĺbenú nad nimi v tmavej komore alebo nad pracovným stolom. Prišla si ku mne po objatie. Veľmi dobre ju chápem. Je to strašné, keď jej telo stvára veci, ktoré sa nedajú ovládnuť ani zmeniť. Viem, ako sa cíti. Privinul som si ju a pokúšal som si spomenúť, ktoré tričko som si nechal u Brianny. Briannin byt som premenil na fotografický ateliér a pracoval som ako posadnutý, moja nová milenka kráčala pomedzi prístroje a dávala pozor, aby niečo nepoškodila. Prechádzal 51

51 R O S S O V Á som objektívom po jej lesklej pokožke. Snímal som jej holú hlavu z hĺbky kokosovej palmy. Urobil som dvojzáber jej pórov a jej očí, zachytil som ju ako svištiacu polobohyňu; zámerne provokačnú; ako dieťa; bežiacu po parkovisku; nahú, vyváľanú v prachu a v piesku ako zebru; na špičkách so sladkou krivkou jej chrbta; ako hrubú a nadržanú trhanku; ako kráľovnú tančiarne; ako prostitútku; ako slúžku. Bola tou najforemnejšou modelkou, s akou som kedy pracoval. A voda, áno, všade samá voda. Natrel som jej dlane potravinárskou farbou a v jej záhrade sme sa potom so záujmom dívali, ako jej z rúk steká purpurový vodopád, ako sa vo vzduchu v ladných krivkách rozstrekujú čarovné kvapky a kypia v horúčave našej krajiny. Prinútil som ju zdvihnúť ruky nad hlavu, cvakal som, ako prší na seba, a očaroval ma jej smiech. Smiech mojej manželky, nadšenej mojou zábavu, a šťastnej v hmlistej predstave o manželových narastajúcich schopnostiach. Nepredpokladal som, že sa to dakedy dozvie. Naozaj. Myslel som, že ak to nezbadala v rozžiarených Brianniných očiach, urobil som všetko, čo sa dalo. *** Jerry, potrebujem peniaze. Načo? Obrátil som sa a stisol som jej bradavku, potom som jej zdvihol prst a díval som sa, ako jej na brušku prýšti voda. Na operáciu, odpovedala. Prekvapene som na ňu pozrel. Rozhodla som sa, že ju predsa podstúpim. Najdôležitejší je môj hlas a Warnerovci sa s tým budú musieť zmieriť. Ach... Šokovalo ma to. Ešte vždy nad tým premýšľaš? Zamračila sa. Veď to vieš. Áno, lenže... Odrazu ma to privádzalo do rozpakov. Myslel som, že moje staré čary ju zmenili, že jej stačia fotografie. Vari som matkinu bolesť tiež nezmazal jedinou fotografiou? Pozrela na mňa a odrazu pochopila. Zasmiala sa a zmáčala mi líce. Naozaj si myslíš, že krásna fotografia všetko napraví? Nie, nie, myslel som, že keď si s tým prežila doteraz... klamal som. Nasadil som na tvár súcitný výraz. Opäť sa zasmiala. Drahý, si strašne arogantný. Taký milo arogantný. Vstala z postele. Telo sa jej skrútilo do zátvorky. Tie peniaze potrebujem aj na čosi iné. Áno? Som tehotná. *** Kedysi, dávno predtým ako sa môj počítač prepchal záplavou zaľúbených odkazov od môjho agenta, ma kritik z New York Times poslal do horúceho pekla: Spôsob, akým Jeremy Buttler stavia svoje modelky pred objektív, naznačuje násilie najhrubšieho zrna. Za úsmevmi sa skrývajú trpiace ženy, stačí, ak sa skloníte nižšie, a začujete ich krik. Recenziu som pokrčil a jeho som pustil z hlavy. Lenže po Brianne som premýšľal, či som niektorú zo žien, ktoré som zachytil, naozaj vyliečil. Premýšľal som, či som naozaj vyliečil aj svoju matku, alebo som tomu chcel iba uveriť. Nechal som sa učičíkať predstavou, že sa všetky zmenili, bol som presvedčený a uspokojený vedomím ich večnej krásy, stopou, ktorú som po sebe zanechal, stopou vytvorenou z dokonalých žien s otvoreným srdcom, ukolísaných poznaním zázračna, ktoré im odhalil Jeremy Buttler. Zišlo mi na um, či som ich stav ešte väčšmi nezhoršil; či po vyprchaní čara nezostali ešte prázdnejšie ako dovtedy. Zneužil som ich. Nemusel som sa dotknúť ani jednej okrem Brianny, pri pohľade na svoje staré práce som však pochopil, že som masturboval s ich dušami. *** Sasha bude musieť jednoducho zostať v svojom rohu a upokojiť sa, povedala Lilliana. Sedeli sme u nej v obývačke. Vyzerala na poľutovanie, umelé, strapaté kučery jej viseli 52

52 na chrbte ovinuté šarlátom, jantárom a nefritom, dlhá, široká sukňa jej zakrývala nohy. Vo chvíli, keď som sa rozhovoril, vedel som, že som si nezvolil správneho poslucháča, lenže potreboval som niekoho, kto by ma presvedčil, že sa nestalo nič strašné, a Lillianina bezstarostnosť bola v tom ohľade obdivuhodná. Do riti! vykríkol som. Lillian zasŕkala a kývla rukou. Koľko Jamajčanov má nemanželské dieťa? Takmer všetci. No tak, Jerry. A mimochodom, čo vlastne Sasha čaká? Ja nie som taký, protestoval som. Jasné, že si, drahý. *** Sashi som to nepovedal. Klamstvo je veľmi pohodlné. Jednoducho som šiel ďalej. Díval som sa, ako moja manželka platí účty, každodenne dáva slúžke príkazy, strihá si nechty na nohách, číta v posteli scenáre. Počúval som, ako mi v noci šepká do ucha: Nevydržím to, Bože, ja to nevydržím. Kdesi som čítal výsledky prieskumu, ako karibské ženy prežívajú orgazmus. Podľa neho Jamajčanky často vravia: Ja to nevydržím. Bajanské ženy vzdychajú: Ach Bože, urob mi to. Grenadské zasa: Naraz si ma, Ježisu Kriste, naraz si ma. Zišlo mi na um, či sa Boh na to díva a pýta sa, čo s tým, dočerta, má On spoločné. Pozoroval som, ako Brianna mohutnie a potí sa. Dal som jej peniaze. S rastúcim dieťaťom v jej bruchu narastala aj jej posadnutosť. Chcem držať svoje dieťa v suchom náručí, povedala, a chcem mu spievať. V jedinej vete zhrnula celé svoje myslenie: držať dieťa zmáčané len krvou od pôrodu a predstaviť sa mu svojím hlasom. Oznámila hudobnému vydavateľstvu, že sa chystá na operáciu, a oni s podpisom zmluvy napokon neochotne súhlasili. Dodali však, že až po narodení dieťaťa. Začnú s nahrávaním, keď sa dá do poriadku. Bol som na jej rozhodnutie hrdý. Objednala sa na operáciu šesť týždňov pred termínom pôrodu. Zákrok bol jednoduchý, ale veľmi drahý. Odletel som do New Yorku pripraviť svoju najnovšiu výstavu. Prechádzal som sa po výstavných miestnostiach, organizoval som rozvešiavanie obrazov, osvetlenie, rozhodoval som, ktoré fotografie budú verejnosti k dispozícii v tristodolárových kópiách a ktoré sa použijú na dvojdolárové pohľadnice. Kurátor poletoval okolo mňa s lesklými perami a so slovníkom vyšperkovaným miláčikmi. Brianna je spomedzi nich najlepšia, zlato, povedal. Ste stále lepší a lepší. Mimochodom, kto je to? Díval som sa na fotografie a premýšľal som o svoje láske, o svojej milenke. Keď som ráno odchádzal, bola nervózna a ja som si mohol pre ňu ukradnúť iba zopár minút. Sasha nechápala, kam letím len niekoľko hodín pred odchodom na letisko. Musíš naozaj ísť? Nemôžeš to zrušiť? Musím predsa zarábať, B. No tak. Ležala v posteli ako okrúhly, veľký, nahý mesiac. Na plachtu okolo nej som porozkladal kvetináče a ona ich polievala, ponárala usilovné prsty do zeme a koreňmi nahor ju zo seba kŕmila. Pozoroval som ju pri tom mnoho ráz a už som sa nečudoval. Od istého času som pri každej bizarnosti s jej rukami stále väčšmi ľúbil Sashu. Premýšľal som, ako by som sa z toho vzťahu vyslobodil. Pozrela na mňa. Odstavia mi pľúca. Mala slzy na krajíčku. Zastonal som, previnilo som odložil rastlinu a pohladkal som ju. Chcela iba útechu, nežiadala odo mňa až tak veľa. Operácia sa robila pomocou katétra. Mali jej ho zaviesť pod pazuchou a prerušiť ním nerv, ktorý vyvoláva potenie. Aby sa dostal k nervu, bolo treba prepichnúť pľúca najskôr na ľavej, potom na pravej strane. Zišla mi na um Sasha a jej prsia: bradavky jej vždy tvrdli na striedačku, akoby sa hrali s mojimi ústami na skrývačku. Miláčik, mysli na to, ako budeš držať svoje dieťa. Ukradomky som pozrel na hodinky. Kým sa dostanem domov, Sasha už bude dvíhať obočie. Dobre, povedala Brianna. Vzdychla. Potlačila slzy. Nikdy si neutierala tvár. Nemalo to význam. Mala šťastie, že nepotrebuje šminky. Vieš, že budem mať dievčatko? Povedal mi C h u ť p i e s n í 53

53 to lekár. Viem. Bránil som sa pomysleniu, že o mesiac má na tento svet prísť moje dieťa. Keby Brianna patrila k ženám, ktoré sú schopné vyhrážať sa, že strčia dieťa Sashi pod nos, asi by som tak neodolával. Lenže ona taká nebola. Preto som to neurobil. R O S S O V Á *** O týždeň neskôr som odomykal bezpečnostné mreže okolo verandy. Slúžka Michelle na mňa čakala s rozrušenou tvárou. Zo živého plota v záhrade strhávala láskavec. Ruky mala celé oranžové. Vitajte, pán Jerry, prihovorila sa mi. Dobrý deň, Michelle. Kde je pani Buttlerová? Nie je doma. Išla do kancelárie a vraj príde neskoro. Niečo v jej tóne ma prinútilo zdvihnúť hlavu od zámky, ktorú som zasúval na miesto. Špúlila pery ako pri bozku, Jamajčania používajú tento posunok vtedy, keď potrebujú na niečo ukázať, ale nechcú vystrkovať ruku. Niekto na vás čaká, pán Jerry, oznámila. Brianna sedela na našej manželskej posteli. Mala na sebe červené tričko roztrhnuté pod jednou pazuchou a obtiahnuté džínsy. Nechápavo som hľadel na jej ploché brucho. Časť zo mňa cítila nutkanie schmatnúť ju z našej manželskej postele len čo sa objaví voda. Druhá časť môjho ja bola nekonečne vzrušená pri pohľade na jej telo na našej manželskej posteli, na kilometre dokonalej pokožky, na spomienku, aké sa mi pri každom dotyku videlo nepoznané. A ďalšia časť zúrila nad jej trúfalosťou. Ako sa opovážila prísť ku mne domov? Hmlisto som si uvedomil, že len čo som vstúpil, rozplakala sa. Zúrivosť zmizla. Ovládla ma zvedavosť a zmyselnosť, a ľútosť. Objal som ju. Prišla si o dieťa? Nie. Bábätko je doma. Narodilo sa skôr. Nebol si tu. Pozrel som jej na ruky, načiahol som sa za nimi, ale odtiahla sa, klesla na kolená, a skôr ako som jej v tom mohol zabrániť, prešla suchou dlaňou po zásuvkách a po koberci. Si teda suchá! Úžasné! Tak prečo potom... Pozri, čo môžem robiť. Začala sa plieskať po tvári. Veľkou otvorenou dlaňou sa fackala stále silnejšie a silnejšie. Takmer som cítil, že Michelle za dverami počúva, ako sa aj ja so slzami v očiach tackám k Brianne. Koža na končekoch prstov jej praskala. Bolo úžasné dotknúť sa ich. Brianna, prečo...? Je niečo bábätku? Hovor! *** Povedala, že pôrodné bolesti na ňu prišli polhodinu po operácii. Po pätnástich hodinách trápenia držala v náručí svojho chlapčeka, túžila po mne, ale hľadela na umytého, suchého a spokojného človiečika na rukách. Doparoma, prehliadli sme penis, uškrnula sa na ňu sestra. Brianna sa dívala, ako sa jamajský západ slnka pohráva s oknom na izbe, a premýšľala, aké je krásne, že som jej vybavil súkromnú izbu, a nemusí počúvať výkriky vo vzdychárni. Otvorila ústa a čakala na chuť svojej piesne. Vyšlo z nich však čosi podobné brechaniu. Chirurgovia jej oznámili, že si nevedia rady. Nešťastný vedľajší účinok, skonštatovali. Nič také vraj doteraz nezažili. *** Vrhla sa mi do náručia a ja som zabudol na Michelle, lebo Brianna ma škriabala a nariekala a ťahala ma do seba, narážala na mňa bokmi, naše mokré líca o seba kĺzali, opakoval som jej, ako ľutujem, veľmi ľutujem, že je smutná, a pomedzi nárek a vzdychy a hektáre sucha a jej orgazmus, ktorý sa vracal, akoby sa nikdy nechcel skončiť, uprostred toho všetkého som za sebou počul tichý vzdych, vo dverách som zazrel svoju manželku, oči mala doširoka roztvorené a v tej chvíli určite videla celý svet. Odvrátil som sa od svojej milenky, 54

54 skutočne netuším, ako som uprostred Brianninej orgazmickej ľútosti začul ten tichý, bolestný vzdych, ale je to tak. Dodnes ho počujem. *** Som rád, že som to všetko napísal. Opýtam sa Sashi, či si myslí, že by som to mal odložiť pre Jaka. V tom sa spolieham na jej úsudok. Možno nebude chcieť, aby som ho pripravil o sny. Možno budú rovnako klamlivé ako tie moje. Sníva sa mi o Brianne, nie hladkej, nie rozpálenej ani mokrej, ale obklopenej možnosťami: bol to nôž, povraz, žiletka, lieky, vracala, nenávidela ma, krvácala, trpela? Lillian sa o tom kdesi dopočula, prišla k nám, odtiahla ma na dvor a tam mi o tom povedala. Vraj to uverejnili na piatej strane Daily Gleaner: SAMOVRAŽDA SPEVÁČKY PO NEVYDARENEJ OPERÁCII. Daily Gleaner nepozná zábrany a zvečnil stuhnutú mŕtvu tvár mojej milenky na celej strane. Čosi však viem naisto. Viem naisto, že keby som ju v ten deň nasledoval, nezabila by sa. Lenže ja som si vybral. Vybral som si neveriace oči svojej manželky a ten tichý, ubolený vzdych. Chcel som vyliečiť jediné, čo som vyliečiť mohol. Moja manželka odjakživa túžila po synovi. Keď sme vošli do nášho nového domu, ja s Jakom v náručí, konečne odložila spranú spodnú bielizeň, ktorú nosievala počas silnej menštruácie a ktorú nemala na sebe celé roky. Pamätám sa na jej slová: po tretie, Jerry, stačilo. Stačí? Bude musieť stačiť. Povedal som, áno, môj syn stačí. A že sa už nikdy nedotknem inej ženy. Dnes príde domov Jake. Vyrástol z neho milý muž. Múdry, zodpovedný a vôbec ho nezaujíma fotografovanie: má Sashine jazykové schopnosti a študuje lingvistiku a sociológiu. Od šestnástich rokov chodí s tým istým dievčaťom. Keď sú u nás, objímajú sa a do vlasov si navzájom vplietajú láskavec. Občas, keď si jeho dievča myslí, že sa nedívame, cmúľa mu P r í ť a ž Dnes sa cítim ako kráľovná nudy. Vlečiem sa cez Soho pomedzi turistov a vreskot. Rozkrok ma omína v kvalitných džínsach a v nekvalitných nohavičkách, obzerám si okoloidúcich čudákov, kilometre očných liniek, klingavé náušnice a zasraté vychytené tričká, kráčam a bokmi vyzývavo krúžim v rytme kalypsa. Dnes sa cítim ako kráľovná nudy. Navonok som zvlnená a poslušná žena; prekypujem oblými prsníkmi a v mojom hlbokom pupku sa dá skryť. Pod kožou som však chlapec. Osemnásťročný, so štíhlymi bokmi a s mohutnými plecami, ktoré unesú svet, s bábätkovskou tváričkou a s namaľovanými očami. Chlapec v mojom vnútri predlžuje krok a drží ma v odstupe. Hľadí mi spod mihalníc. Dávam si záležať. Vystavujem sa na obdiv. Ponúkam sa. Teba by som si dnes dal ešte radšej ako pivo. Obzriem sa. Nie je môj typ. Hlavou by narazil do veraje. Nemohla by som s ním tancovať. Civela by som mu kúsok nad pupok. Nemám rada chlapov, ktorí voňajú pelendrekom. Lenže chlapec vo mne si chce dnes zatrtkať. S hocikým. Opiera sa o obchod s pornografiou; igelitové pásiky na vchode lákajú a menia ľudí na mechanické hračky. Má úprimnú, takmer detskú tvár. Zblízka je celkom chutný. Prizriem sa mu bližšie. Uškrniem sa. Ideš dnu? pýtam sa. Nie. Smeje sa. Poď dnu so mnou, vravím. Motáme sa po miestnosti. Je tmavá a čudná a hlúčiky rozpačitých chlapov sa pred nami 55

55 R O S S O V Á rozostupujú. Tvária sa, akoby nás nevideli. Vezmem do rúk tvrdé porno, nahlas ho komentujem, upozorňujem na zábery orgazmov a na ženy preoblečené za dievčatká; podarí sa mi nájsť dokonca vyjaveného, zdutého somára. Zvýšeným hlasom sa bavíme o veľkostiach a tvárime sa pritom vážne. Muži sa poberajú na odchod. Majiteľ sa tvári dotknuto. Neprestávam listovať a smejem sa svojmu chlapcovi do tváre. Pozriem na naše ruky, jedna vedľa druhej, ako dve modriny. Pery uprostred príjemného strniska sa mu rozletia. Ako sa voláš? pýta sa. Jo, odpovedám. Baví sa. Akoby tušil. Joanna? Josephine? Iba Jo, hovor mi Jo, opakujem. Ja som Jason, povie. Páči sa mi, ako vyslovuje svoje meno. Akoby ho práve dostal a skúšal, či mu pasuje. Akoby na svete nebol iný Jason. Majiteľ vystrúha grimasu a prevráti oči. Sme v obchode takmer sami. Posledný muž prekĺzne popri nás a pokúša sa vyhnúť môjmu pohľadu. Má chuť pretiahnuť ma, ale nechce, aby som si to všimla. Jason sa mu uhne a nechá ho prejsť; páči sa mi, že sa nepokúša ochraňovať ma pred chlapovou chlípnosťou. Stojí vedľa mňa, poskytuje mi vlastný priestor a pocit rovnosti. Pocit sily. U mňa ma položí na posteľ, rovno medzi hárky mojej diplomovky. Píšem o černochoch v britskej reklame. O tom, že v nej nijakí nie sú. Je mu to fuk. Koniec vtáka má zdurený a fialový. Je celkom blízko. Vtiahnem brušné svaly, vystriem plecia. Keď sa ma dotkne, budem mať telo ako z ocele. Prejdem si rukami po stehnách akoby som namiesto chĺpkov mala zrnká korenia. Zovriem kyticu ruží, ktorú mi kúpil na Leicester Square. Tuho. Tŕň sa mi zaborí do dlane a zacítim na nej drobný korálik krvi. Jason sa skloní nado mňa, pomaly mi vezme ruže. Roztrhá ich a rozhádže mi lupene, stopky a tŕne po prsiach. Ako to chceš? dychčí. Pretiahni ma ako chlapca, hovorím. Strčí mi palec do dierky, roztiahne ohanbie. Akoby prešiel mečom po mede. Nazlostene sa uhnem. Nie, poviem. Hlas sa mi trasie, tak veľmi túžim, aby ma pochopil, nemám však chuť rozprávať. Akoby si preťahoval seba. Leží na mne, vtákom mi šúcha o brucho. Mám ho mokré. Trie sa o mňa, panva o panvu. Rozochvieva vo mne hlboký tón, rozlieva sa mi po tele, prechádza do zápästí, rezonuje v ústach. Zamyslene mi oblizne z dlane krv. To nie je veľmi bezpečné, hovorím. No a? odpovie a obráti ma. Klitorisom sa triem o biely paplón a cítim, ako sa mi zväčšuje, puchne, citlivie a tuhne pod lonovou kosťou. Nasliní si prsty, prejde mi nimi po zadku. Dych sa mu rozplýva v mojich vlasoch. Pri otvore zastane ako na červenú. Akoby si opäť žiadal povolenie. Poď, nabádam ho. V živote som to neskúsila a chcem to teraz. Poď. Zľahka pritlačí. Končekom vkĺzne dnu. Hrôza. Mrvím sa, pokúšam sa nájsť lepšiu polohu. Doriti, zastoná mi do ucha. Cítim sa ako dievča okamih pred zmocnením; bojujem so svojou ženskosťou. Nechcem ju, dnes nie. Túžim po opustenosti, derie sa zo mňa chlapec, ale nefunguje to. Bojím sa. Vystrašená sa s námahou zdvihnem na lakte. Stále váha, má ho napoly vo mne, moje telo však stene, odmieta ho. Akoby ním kĺzal do rúrky zo šmirgľa. Trasie sa mi celé telo, trasiem aj hlavou. Tak zo mňa chlapec nebude. V zadku mi tancuje milión ihiel. V ušiach mi znie vlastné volanie o oddychový čas. Jason, prestaň Nevšíma si ma, zasunie podo mňa ruku, hrá sa mi s klitorisom, pritláča naň, naliehavo po ňom krúži. Páči sa mi tlak jeho tela. Prepadám sa do spomaleného sna. Nie, hovorím, ale účinkuje to. Cítim, ako sa mi zadok uvoľňuje, rozširuje, z čokoládových stien prýšti vlhko. 56

56 Voláš sa Jason. Šepká mi do vlasov. Opieraš sa o múr. Je karneval a ty sa opieraš o tehlový múr a ja ťa trtkám do zadku. Vtákom sa obtieraš o múr. Máš ho veľmi tvrdého. Zoznámili sme sa pred piatimi minútami a ja som ťa šúchal po pleciach. Je celý vo mne, kovová tyč sa mi tlačí do zadku, koreňom dlane mi drví klitoris a už nič ma nebolí. Počujem svoj hlas. Mraučím, z diaľky mi do uší dolieha soca, a keď zdvihnem hlavu, vidím zdesené starenky a pobavených hodujúcich. Zazriem policajta s hlavou nahnutou nabok: Naozaj to robia? Pohne sa hore ulicou rozhodnutý zatknúť tých dvoch čudných negrov. Šúchal som ťa po pleciach a teraz som hlboko v tvojom zadku. Voláš sa Jason Som bez pŕs. Mám plochú hruď. Pomrvím sa, zavlním; premenila som sa na hladkú štartovaciu dráhu, ktorá mi vybieha z prehnutého krku, tiahne sa pomedzi lopatky, rozlieva sa po bokoch, tlačí mi zadok dohora, k nemu. Som naolejovaný stroj, lesklý od popoludňajšieho potu. Jason sa nadýchne, napoly sa vysunie, vrazí do mňa, divošsky, nemilosrdne, ruka sa mu mení na hmlu. Zavyjem. Rozkoš. Už vie, ako na to. Prezradím mu svoje celé krstné meno. Dnes sa cítim ako šéfka. Vlasy mám začesané dozadu a som nenápadne namaľovaná. Vchádzam do noblesnej reštaurácie, cez vysoké okná prúdi londýnske slnko, roztápa hostí ako nanukovú tortu. Mám oblečený čierny kostým a pod ním marhuľovú bielizeň. Pohodlné podpätky. Pred odchodom z kancelárie mi šéf povie, aby som využila všetko, čo mám. Žmurkne. Všetko. Tvrdí, že je za rovnoprávnosť. Nezdráha sa však hrať na pasáka. Dnes sa cítim ako šéfka. Z rukáva sypem fakty a čísla. Tvárim sa chladne a sebavedome. Pod kožou sa však skrýva oveľa viac: dvadsaťpäťročná ctižiadostivá žena, rozvalená vo vani a túžiaca po moci. Gumová kačička v kúpeli ma presviedča, že by som mala vlastniť byt na Riviére a ďalší v newyorskom podkroví. Bublinky sľubujú vstavanú skriňu so značkovým oblečením, tri osobné sekretárky a drahé vybavenie. Som multimiliónová partia. Josephine. Milujem jeho hlas. Zdvihnem hlavu. Má na sebe úžasný tmavý oblek. Ženy obracajú hlavy. Pomyslím si: svetlovlasé mrchy, a zovriem pohár s vodou. Zotrie kvapky z jeho okraja a roztrie ich medzi prstami. Zboka nabok. Nemôžem od nich odtrhnúť pohľad. Predstavím si ich na svojom tele a napriek horúčave ma strasie. Dávno som ťa nevidela, poviem. Naozaj? vraví. Prisadne si ku mne. Nemôžeš zostať, hovorím. Stehná mi hudú. Čakám dôležitého zákazníka. Zostane. Zákazníkovi sa predstaví ako môj kolega. Zákazník objedná čaj a rozoberá rozpočet, vizuálne a zvukové efekty, či obsadíme slávnu hviezdu, alebo priemernú herečku, zdôrazňuje, že reklamné agentúry si u nich trhajú kľučky. Prikyvujem a tvárim sa múdro. Jason mi siahne pod sukňu. Inštinktívne zrazím kolená. Vezme si ma do dlane ako malý vzácny poklad. Po noblesnej miestnosti sa šíri vôňa moje šušule a nechtíka na obločnici. Nalieha na mňa dlhým osamelým prstom. Krúži mi kúštik nad kostičkou. Pokúšam sa ho dostať bližšie. Vnútri som prázdny uzol vlhkých svalov; zahrala by som na ňom ako na flaute, len keby sme mohli odtiaľto zmiznúť. Prechádza mi po chĺpkoch, len po chĺpkoch. Premýšľam, či sa so mnou zahráva náročky. Skusmo trafí do čierneho, zasŕkam. Vráti sa hore. Potom opäť skĺzne. Zľahka zakrúži. Spomaľujem dych. Myslím, že ak sa ženám prihovoríme ich jazykom, položíme konkurenciu na lopatky, vysvetľuje zákazník. Na upravených fúzikoch mu visí omrvinka. Mám chuť ju zliznúť. Mám chuť schmatnúť ho za hlavu, pritisnúť si ho na prsia a vrieskať. Chcem, aby ma obaja pretiahli rovno tu, na stole. Možno zaberie animácia, podotkne zákazník. Mmm-hmmm, zahundrem. Jasonov prst vkĺzne do mňa a vsaje za sebou všetko svetlo z miestnosti. Sedím v kaluži leta. Palec vráti na môj klitoris a ten poskočí, akoby náhle zavítali Vianoce. Vysuniem boky, zakrúžim nimi. Strnulo, zoširoka, nedočkavo. Jasonovi horí pokožka. P r í ť a ž 57

57 R O S S O V Á Mohli by ste... um... objednať kávu? pýtam sa zákazníka. Obráti sa a kývne na čašníčku. Jason vytiahne prsty a oblizne si ich. Jeden. Dva. Tri. Pridusím ston do servítky. Zákazník sa na mňa nechápavo usmeje. Opätujem úsmev. Jason sa ho na niečo pýta. Nepočujem. Celkom som ohluchla. Zákazník sa nahne ponad stôl. Jason sa nahne k nemu, vráti prsty do mňa a pomrví nimi. Sŕkam vriacu kávu. Obarím si jazyk. Položím dlaň na Jasonovu ruku. Vtisnem mu ju hlbšie. Prosím ho očami. Tvrdšie, hovorím. Prosím? nechápe zákazník. Tvrdšie. Zo dňa na deň je tvrdšie čeliť súboju s renomovanými firmami. Aha, vraví zákazník. Túžim zavrieť oči. Orgazmus ma šteklí v kostrči, rozprávam však ďalej, skladám slová ako štvorčeky na hracej doske, bezvýznamne veľavravné. Túžim sa oprieť o stoličku. Povedať obom, že jedného dňa si ich budem môcť kúpiť kývnutím dokonale upravenej ruky. Jason mi položí dlaň do rozkroku, naširoko mi roztiahne nohy. Schmatne mi nohavičky a surovo ich odhrnie. Začujem rupnutie. Strčí do mňa čosi malé a chladné. Zahryznem si do pery a ruka na stole mi, nechtiac, stŕpne v kŕči. Druhú ruku mi stlačí do rozkroku a naše prepletené prsty sa dotknú dvoch malých guľôčok. Vidí sa mi, že strieborných. Krúžia a pomaly ma žmýkajú. Vlhne mi ruka. Určite sa mi obe chvejú. Zákazník rozpráva. Jason sa mi opiera o plece. Pička zahrala, zašepká. Roztrasú sa mi stehná. Nevládzem prehovoriť. Prikyvujem a vlny sú čoraz nástojčivejšie. Zdurené prsia mi kypia z podprsenky. Dýcham nosom a áno, poskytuje mi všetko, po čom túžim, hrá sa mi s klitorisom presne tak, ako to mám rada, pritíska, Bože, ako nemravne, guľôčky krúžia, šteklia ma, všetko sa zo mňa valí. Poddávam sa, opieram sa o stôl. Stalo sa niečo? pýtajú sa ma muži zborovo. Zákazník volá: čašníčka, čašníčka, dostala záchvat, všetci sú vystrašení a ustarostene si ma obzerajú: dusí sa, dajte jej Heimlicha, a Jason sa nahne celkom ku mne, jednou rukou ma objíme okolo pliec: Jo, no tak, tíško, moja, tíško, ale v očiach mu svieti vášnivá iskra a celým telom mi naznačuje: Pohni sa, Josephine, pracuj, pridaj, odbav sa, kým tu všetko nevyletí do vzduchu, budem musieť odtiahnuť ruku, NO TAK POĎ, a ja odrazu zvriesknem, je to neuveriteľné, ale trepem sa na celú tú noblesnú reštauráciu, lebo ma ovládlo čosi mocnejšie ako ja. Odbavujem sa im rovno pred očami, lenže nik to netuší, nechtami škriabem po obruse, kávová šálka sa roztrieska na dlážke a ktosi vykríkne, premáham smiech, rozkošná ritka sa mi ešte chveje, poznáte tie pomalé, drobné záchvevy doznievajúceho orgazmu, nechtami sa zaryjem Jasonovi medzi krk a plece a vidím, že ho to naozaj bolí, on tiež premáha smiech, a dokonca aj vo chvíli, keď sa k nám hrnie čašníčka, Jason zo mňa vylúdi ďalší, celkom malilinký orgazmus, lebo je nenásytný, a odrazu je po všetkom, on si z prstov zotiera mok z mojej šušky, maže si ho po tvári, po pekných lícnych kostiach, a mne akoby celkom drblo, chce sa mi smiať, nič viac, iba smiať. Tak sa smejem. Rozkoš. O nejaký čas zavolá zákazník a pýta sa, či som v poriadku. Ten kšeft nám vraj dohodia. Pička zapracovala. Dnes sa cítim ako nevesta. Prechádzam sa po miestnosti, ktorú mi vyhradili v zadnej časti kostola. Som ako vyšitá od Very Wangovej: keby som sa vedela červenať, červenala by som sa do zrkadla. Zostáva mi ešte hodina. Všetkých desať mojich družičiek niekam zmizlo a zostala som sama. Neviem, kde sa tu nabrali. Nie je medzi nimi ani jedna moja priateľka. Mám oblečené šaty za osemtisíc libier. Drobušké perličky na obrube a na živôtiku takmer nevidno. Brilianty v mojom uchu sa veľavravne vyškierajú. Šaty mi pripomínajú Viktoriine vodopády pri západe slnka, obrovskú záplavu všetkého bieleho na svete: metelicu, cisterny s kriedou, vybielený srieň. Dnes sa cítim ako nevesta. Voňavá. Ako všetky ľúbostné piesne sveta. Som ružová konfeta. Som zosobnený svadobný pochod. Som najkrajší Boží prísľub, otvorená nádoba pripravená prijať požehnané manželské semeno. Som nádej. Pod kožou však mám deväťdesiatročnú 58

58 starenu, ktorá sa vďačne poberá na odchod. Svadobný koláč napitý rumom. Som úprimná, zúfalá nádej mojej matky. Zablúdila som. Nemám na výber. Si krásna. Zdvihnem hlavu. Netuším, ako sa dostal dnu. Sluchy mu láskajú sivé vlasy. Ďakujem, hovorím. No, vraví Jason. Sadne si ku mne so skríženými nohami. Ponad čipky ho sotva vidím. Čo je? pýtam sa. Čo chceš? Pokrúti hlavou. Vstane ladne, bez pomoci rúk. Vráti sa s blankytnou miskou. Zacítim vôňu tekutiny: kuchyňa mojej starej mamy. Čo je to? pýtam sa. To som pripravil pre teba, odpovedá. Z jednej nohy mi vyzuje dokonalú topánku. V jesennom vánku, ktorý preniká cez pukliny v múroch kostola, cítim jeho teplé ruky. Nežne sa ma dotýka dlaňami a telo mi sladne, akoby mi niekto kvapol do srdca trstinový cukor a rýchlosťou tisíc kilometrov za hodinu mi ho vohnal do ciev. Po chodidlách, po členkoch, po stehnách mi kreslí obrazce, prebíja sa cez záplavu látky. Zastonám, lebo mi jazykom zľahka prejde po chĺpkoch tam dolu, roztvorí ma, ústami sa ponorí do môjho tela. Pije zo mňa. Jeho vlhké ruky mi vkĺznu pod živôtik a prsia mi odrazu omladnú. Bujaré kávovohnedé začiatky. Bradavky sa mi menia na drobné strieborné guľôčky. Natiera mi rozkrok svojou zázračnou vodičkou, rozlieva mi ju po stehnách. Je lepkavá a steká mi z mäkkého brucha, zlieva sa a vsakuje do sľubov hodných osemtisíc libier. Rukami zopätými ako k modlitbe mi roztiahne záhyby lona. Jednou rukou si roztiera na vtáka teplú tekutinu, druhou sa mi opiera o bok. Potom opatrne, kúsok po kúsku, vnikne do mňa. Zastonám. Och, zastonám. Ešte sme sa nemilovali. Premýšľam prečo a prijímam ho do seba. Premýšľam prečo, lebo splývame do symfónie vône a dychu, vysokých tónov citróna, čistých vzlykov škorice a hlbočiny klinčekov. Premýšľam prečo a vyslovím jeho meno, bez prestania ho opakujem, akoby som tíšila bábätko. Je to pridobré. Preťahuje ma a díva sa, ako sa zvíjam. Zasunie ruku medzi naše telá. Šúcha ma a ja počúvam známy zvuk. Oči má láskavé a ja vzdychám a päsťami ho tlčiem do chrbta. Tak sa teda cítiš, hovorí. Pokúša sa zostať pokojný, lenže hlas sa mu trasie. Usmejem sa a zavriem oči. Je ti dobre? Chcem, aby mu bolo dobre. Och, áno, odpovedá a znova pohne bokmi dopredu. Jeho penis ma zvnútra zasýpa drobnými, vlhkými, presvedčivými bozkami. Pozrie na mňa. Prstom mi nežne zotrie z líca slzu. Kto som? pýtam sa. Jason sa do mňa ponorí a pripomenie mi, kto som. Odtrhne perlu, šťavnato ma nabodne. Odtrhne ďalšiu, prefikne ma ešte hlbšie. Pridávam sa k nemu, nechtami kĺžem po látke a po čipkách. Šaty sa rozopnú, odhalia moje tmavé a lepkavé telo na kostolnej dlážke. Rozhadzujem perly okolo seba. Zavýjame ako zvieratá pri párení, z perí a z narážajúcich tiel sa nám derú primitívne zvuky. Zabáram mu ruky do zadku, vtláčam si ho ešte hlbšie. Prst mám v ňom, je tam horúco a tajomne, vediem ho, naznačujem mu, ako sa má pohybovať, ako mi ulahodiť. Pomedzi stony opakuje: kto si, kto si, kto si, a ja som kráľovná nudy, mám osemnásť, robím maličké pokusy s novým rytmom svojho klitorisu; som dvadsaťpäťročná š é f k a, a nikdy sa zo mňa nestala milionárka; som nekonečno očakávaní, vykrúcam sa, hoci si uvedomujem, že by som mala byť Popoluška, lebo Boh vie, ako moja matka túži po vnúčatách. Som súložnica, som priateľka, hej, už si na ne spomínam. Som dosť, som dosť, som akurát. Za oknom švitoria vtáci a my sa valíme k orgazmu. Je po všetkom, nechávam ho tam. Utekám pomedzi lavice, na prsia si pritískam zvyšky Very Wangovej, ústa svadobníkov sa roztvoria od údivu, ale vidím, že podaktorí sú spokojní. Vybehnem do jasného, chladného jesenného popoludnia. Zastavím taxík. Vystriem bosé nohy na sklenený priečinok pred sebou. Rozkoš. P r í ť a ž 59

59 60

60 < MARTIN KOLLÁR: Ladomírová, 1997 MARTIN KOLLÁR: Poľsko, 1996 P r a v é a ľ a v é o k o M a r t i n a K o l l á r a Súčasná slovenská dokumentárna fotografia netrpí prebytkom autorov, práve naopak. Popri etablovaných fotografoch ako Pavol Breier, Tibor Huszár, Andrej Bán a Jaro Sýkora má nová generácia iba niekoľko nových mien autorov, ktorí sa programovo venujú klasickej dokumentárnej tvorbe: Ľuboš Groch, Jozef Ondzik, Tomáš Leňo, Lucia Nimcová, niektoré práce Pavla Pechu, Ľuboša Vojteka a uvádzaný autor Martin Kollár. Venovať sa systémovo dokumentu znamená v našich podmienkach mnoho odriekania, vlastne ako hovorí Andrej Bán dokument sa stáva spôsobom života Fotografie Martina Kollára sú subjektívnym záznamom z ciest a filmovačiek. Fotograf, povolaním kameraman, rozohráva na svojich záberoch hneď niekoľko situácií. Popri kompozičnom majstrovstve majú Kollárove fotografie dávku humoru a irónie, porovnateľnú v meradle východnej Európy s projektmi britského dokumentaristu Martina Parra. Popri čierno-bielych fotografiách sa Kollár venuje farebnému dokumentu našu stagnujúcu dokumentárnu scénu, tradične ponímanú v čierno-bielom médiu, tak obohacuje o nový rozmer. Začiatky tvorby sú u Kollára prepojené s kameramanskou prácou. Ako sám uvádza, fotografie vznikajú akosi samy od seba, oddychovo, väčšinou medzi prípravami na filmy a samotným filmovaním Od roku 1996 približne do roku 1998 vzniká čierno-biely cyklus zo Slovenska až neskôr sa do centra Kollárovho tvorivého záujmu dostáva farebné videnie. Hovorí sa, že tak, ako si vodič parného valca najlepšie oddýchne pri vaľkaní cesta, 61 L U C I A B E N I C K A

61 MARTIN KOLLÁR: Chorvátsky Grob, 1997 kameraman si najlepšie oddýchne pri fotografovaní. Pre formovanie môjho obrazového stvárňovania bolo mimoriadne dôležité, že som študoval na VŠMU odbor kamera. Všetky fotografie vznikali v čase, keď som sa okrem fotografovania pokúšal realitu zaznamenať aj filmovou kamerou. Hoci vnímanie cez kameru a fotoaparát si je v mnohom podobné, subjektívne zaznamenávanie skutočnosti bez špeciálneho prepínača je viac-menej nemožné. Aby som si uľahčil pozorovanie sveta dvoma rozdielnymi spôsobmi, vymyslel som si jednoduchú fintu. Cez kameru sa na svet pozerám okom pravým a cez fotoaparát okom ľavým. Je pre mňa maximálne dôležité, aby sa obrázky rodili s radosťou. V roku 1999 Kollár získava fotografické štipendium v Luxembursku (Pépiniéres Européennes pour Jeunes Artistes) vzniká projekt s pracovným názvom Európa, zameraný na zachytávanie konzumného života a voľného času v strednej Európe. Je to zároveň istý prelomový bod Kollár sa začína systémovo venovať farebnej dokumentárnej fotografii. Chcel som sa bližšie venovať výdobytkom konzumnej kultúry ako súčasti spoločenského správania sa. Špeciálne fascinujúci je pre mňa fenomén turizmu. Presuny obrovského počtu ľudí, ktorí akoby bezcieľne putujú po Európe. Svoje mikrosvety vtesnajú do komfortu mobilných karavánov a masovo sa venujú objavovaniu osvedčených turistických lákadiel Po ukončení konzumného projektu sa Kollár vydáva na cesty po fotogenickej východnej Európe: zhruba od jesene 1999 navštevuje Moskvu, rumunskú Transylvániu, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Maďarsko, Poľsko a, pochopiteľne, zaznamenáva slovenskú realitu. 62

62 Spoločným znakom fotografií je nepochybne irónia (spojená s vynikajúcim zmyslom pre humor) a virtuózna schopnosť autora zaznamenávať niekoľko situačných plánov. Irónia provokuje odhaľuje mnohokrát skryté významy. Chcel by som byť rozprávačom, ktorý akoby nechtiac vstupoval do snímaných obrazov. Zachytávam príbehy ľudí cez malé oko môjho objektívu pokúšam sa na malej ploche a vo viacerých plánoch zachytiť chvíle, ktoré zažíva každý z nás Podobne zameraný cyklus spracúva pri svojich východoeurópskych cestách Alan Hyža čierno-biele fotografie, zaznamenávajúce istý druh smútku z deštrukcie postsocialistického sveta, majú úplne iné obsahové kvality ako Kollárov pohľad na bizarné situácie všedného dňa. Napriek kontaktu s fotografovanými osobami sa snažím nezasahovať do prostredia a ani nijako ináč ho neštylizovať. Je dôležité ponechať fotografovanému človeku pocit relatívneho súkromia alebo možnosti izolácie: snažím sa to rešpektovať. Ak sa niekto rozhodne so mnou nekomunikovať a odchádza, nikdy ho neprenasledujem. Mám rád humorné a bizarné situácie, ktoré sa nachádzajú v každodennom živote MARTIN KOLLÁR sa narodil 23. novembra 1971 v Žiline. V rokoch študoval na VŠMU v Bratislave odbor filmová a televízna kamera. Vystavoval r na spoločnom projekte študentov VŠMU vo filmovom klube 901 a r v rámci projektu Nové mená v súčasnej slovenskej dokumentárnej fotografii v Dome fotografie pri Tatranskej galérii v Poprade. R získal tvorivé štipendium Pépiniéres Européennes pour Jeunes Artistes (Luxembursko). Ako filmový fotograf pracoval pri filmovaní Vášnivého bozku (1994), Záhrady (1996) a Orbis Pictus (1997). Žije a tvorí v Bratislave. 63

63 MARTIN KOLLÁR: Senec, MARTIN KOLLÁR: Bez názvu, 1998

64 MARTIN KOLLÁR: Čierna nad Tisou, 1998 MARTIN KOLLÁR: Stůj, nebo sa netrefím,