FILOZOFIA NÁBOŽENSTVA

Transkrypt

1 FILOZOFIA NÁBOŽENSTVA POZNÁMKY ZIMNÝ SEMESTER 2007/2008 PhDr. Marko Rozkoš, PhD. 1

2 Obsah: Prehľad filozofického systému, ktorý skúma fakt náboženstva...3 Humanistické vedy...3 Fenomenológia náboženstva...4 Teologické vedy...6 Filozofické vedy...7 Typológia filozofie náboženstva...7 Z hľadiska vzťahu k iným vedám...7 Autonómne filozofie náboženstva...7 Neautonómne filozofie náboženstva...8 Z hľadiska charakteru prameňov poznania...8 Z hľadiska pohľadu na predmet a cieľ...8 Klasická filozofia náboženstva...8 Predmet klasickej filozofie náboženstva:...9 Cieľ klasickej filozofie náboženstva...9 Metóda klasickej filozofie náboženstva...9 Vzťah klasickej filozofie náboženstva k antropológii a metafyzike...9 Náboženská skutočnosť...9 Základné aspekty náboženského faktu...10 Náboženská skúsenosť...10 Náboženstvo v aspekte praktickom:...12 Filozofická interpretácia faktu náboženstva...13 Psychoanalitické teórie náboženstva...13 Sigmund Freud...13 Sociologické teórie náboženstva...14 Karol Marx...14 Emil Durkheim...15 Fenomenologické teórie náboženstva...15 Max Scheler...16 Rudolf Otto...17 Mircea Eliade...17 Gerardus Van Der Leeuw...17 Chápanie podstaty náboženstva v kontexte klasickej filozofie...18 Podmetové základy náboženského faktu...19 Predmetové základy náboženského faktu...20 Základy vzťahu medzi predmetom a podmetom náboženstva Teória participácie...23 Náboženský vzťah ako prirodzenosť faktu náboženstva...23 Teória participácie...23 Zmysel a cieľ náboženského vzťahu...23 Problém A. bytia v dejinách filozofie...24 Problém Absolútneho bytia vo filozofii...24 Etymológia slova Boh a Absolútne bytie...25 Chápanie Absolútneho bytia v staroveku...26 Chápanie Absolútneho bytia v stredoveku...27 Chápanie Absolútneho bytia v novoveku...28 Chápanie Absolútneho bytia v súčasnosti...29 Realistický pohľad na prijatie existencie A.bytia...30 Špecifické vlastnosti ľudskej osoby...30 Intelektuálne poznanie...30 Láska...31 Sloboda...31 Podmetovosť práva...32 Sebestačnosť (kompletnosť)-autarkia...32 Dôstojnosť...32 Použitá literatúra

3 PREHĽAD FILOZOFICKÉHO SYSTÉMU, KTORÝ SKÚMA FAKT NÁBOŽENSTVA Veda je súbor vedomostí, zoradených v určitom systéme, ktorý nám sprostredkuje poznanie. Aby sme spoznali skutočnosť náboženstva, vedomosti potrebujeme zoradiť systematicky. Náboženská veda = RELIGIOLOGIA, skúma bohatý a zložitý JAV NÁBOŽENSTVA, ktorý má tri rozmery: - teoreticko-praktický doktrína obsahuje zážitky: poznávané, emocionálne, vôľové. - praktický vonkajšie výrazy: kultové, morálne; - spoločenský aktivitu: jednotlivca, spoločenstva; Podľa toho teda spôsoby bádania náboženskej vedy sú charakteru: - humanistického - teologického tak možno podeliť aj disciplíny, ktoré skúmajú náboženstvo. - filozofického Filozofický spôsob bádania smeruje k definitívnemu, konečnému vysvetleniu a objasneniu FAKTU NÁBOŽENSTVA (v zmysle posledných príčin). No vzhľadom na koncepciu filozofie rozvíja sa i filozofia náboženstva. Rozličnosť pohľadu na filozofiu závisí od počiatočného bodu a od spôsobu vysvetľovania (vyjasňovania). Takto vzhľadom na cieľ môžeme rozlíšiť: FILOZOFIE KRITIZUJÚCE JAV NÁBOŽENSTVA tvoria samostatnú filozofickú disciplínu. 1 FILOZOFIE OBJASŇUJÚCE, opisujúce (vysvetľujúce) JAV NÁBOŽENSTVA pomáhajú si: vedami humanistickými lebo ich výsledky možno použiť pre štúdium javu náboženstva (história, etmológia, psychológia, sociológia) vedami teologickými lebo skúmajú konkrétne náboženstvo Každú z týchto náuk si všimneme, aby sme vedeli aké informácie podávajú o náboženstve, ako opisujú prirodzenosť náboženstva, z akého aspektu (uhlu pohľadu) na náboženstvo pozerajú. HUMANISTICKÉ VEDY Teraz si všimneme humanistické vedy a z nich po poradí: 1. História náboženstva - keďže život, kultúra a s ním aj náboženstvo podlieha zmenám aj história skúma náboženstvo, História náboženstva môže byť: - všeobecná (skúma spoločne vlastnosti vzniku, rozvoja zániku rozličných náboženstiev) - špeciálna história (skúma premeny jednotlivých náboženstiev cez doktrínu, kult, pojem božstva, inštitúcií..) Podľa toho, ako sú poznatky zoradené (či opisovo alebo systematicky) poznáme opisovú či porovnávaciu históriu náboženstva. V rámci tejto povstávali v závislosti od akceptovanej (prijatej) filozofie rozličné prúdy: Evolucionistický založený na tvrdení v stálom zdokonaľovaní sa kultúr; Kultúrno-historický študujúci vnútorný a vonkajší rozvoj náboženstva pod vplyvom pôsobenia dejinných zmien; Funkcionalistický hľadajúci úlohu náboženstva vo vnútri kultúry; Psychologicko sociologický chce odhaliť všeobecnú štruktúru; spoločný prvok, koreň všetkých náboženstiev; Celá história náboženstva v jej použití pre štúdium náboženstva má svoje pozitíva a negatíva: Pozitíva Negatíva: - je najvlastnejším terénom čerpania objektívneho materiálu - je najmenej normatívna pre opis podstaty náboženstva - je pozbavená teoretickej ceny - je schopná nazbierať bohatý materiál - je ťažko overiteľná - nie je schopná rozlíšiť vlastnosti podstatné a akcidentálne - ťažko je podať všeobecnú definíciu náboženstva, lebo je pochybnosť, či obsahuje všetky náboženstvá; 1 O nich sa nebudeme v tejto práci rozširovať. 3

4 2. Etnológia náboženstva: - skúma náboženstvo u tzv. nepísmenných národov - opisuje na akom podklade sa zachová náboženstvo tých ľudí - no ani ona neposkytne definíciu, poukazujúcu na základné vlastnosti náboženstva 3. Geografia náboženstva: - skúma vzťahy medzi náboženstvom a bydliskom; zaľudnením, štýlom života, rozvojom obchodu... - vychádza vlastne z rôznych definícií náboženstva preto si nerobí nároky na ich konštruovanie Filozofia náboženstva zim. sem. 2007/ Psychológia náboženstva: - skúma náboženstvo ako vnútorný prejav človeka (viera, citovosť, náboženské myslenie) - skúma úlohu náboženstva v psychickom živote človeka - skúma špeciálny pocit náboženský senzus numinis Keďže zameraní je veľa vzhľadom na začiatočný bod v rámci psychológie náboženstva máme rozličné prístupy k podaniu (vysvetleniu) náboženského javu: 1. Fenomenologicko- introspektívny prístup vychádza z názoru, že náboženský jav je samostatný fenomén, ktorý sa nedá zlúčiť s iným javom; 2. Redukcionisticko introspektívny prístup vychádza z názoru, že náboženstvo je znázornením psychických potrieb, ktoré nemožno uspokojiť v empirickom svete; 3. Objektivistický prístup; skúma ako je možné že náboženstvo sa zachováva; 4. Psychoanalitický prístup kde sa vychádza z názoru, že celé náboženstvo je konaním neuvedomelých inštinktov; 5. Psychosociologický prístup kde sa skúmajú prejavy skupín ľudí (procesie, púte, kňazské povolanie..) 5. Sociológia náboženstva: - skúma náboženstvo ako vonkajší prejav spoločenstva ľudí - skúma náboženstvo ako fakt spoločenský - skúma funkciu náboženstva v živote spoločnosti - skúma vplyvy náboženstva a spoločnosti (vzťahy..) Sociológia náboženstva poskytuje definície náboženstva, ktoré hovoria o tom, ako funguje náboženstvo alebo akú úlohu plní v spoločenskom živote. Celé skúmanie môže robiť na báze: Sociologickej (inštitúcie, štruktúry, funkcie..) Psychosociologickej (postoje, chovanie sa) Socio-historickej (spoločenstvom podmienený rozvoj doktrín) Mikrosociologickej (skúmanie liturgie) Semiologickej (analýza náboženských textov) 6. Pedagogika náboženstva: - skúma spôsob afirmácie náboženstva človekom cez metódy náboženskej výchovy. Na základe takého typu štúdia náboženstva prostredníctvom humanistických vied, môžeme ustanoviť štyri základné elementy, ktoré podľa nich konštituujú náboženstvo (náboženský jav, fenomén): 1. náboženská doktrína (vzťah k viere ako poznanie a uznanie Absolútna) 2. náboženské spoločenstvá 3. náboženská morálka 4. náboženský kult FENOMENOLÓGIA NÁBOŽENSTVA 7. Špeciálny typ humanistickej vedy, skúmajúcej náboženstvo je fenomenológia náboženstva. Ako ďalšia veda, ktorá má popri humanistických vedách napomáhať objasneniu javu náboženstva. 4

5 Čo je to fenomenológia náboženstva? Je to akýsi typ vedy, ktorý metodologicky nie je čistý, ale je zmiešaninou filozofickej a humanistickej problematiky náboženstva. Najväčším predstaviteľom fenomenológie je G. van der Leeuw 2. Etymologicky: fenomén je to fakt ukázania sa komusi ; Podľa Van der Leeuwa: je to čosi čo je a to čosi sa ukazuje.. Fenomén nie je: - ani konkrétny náb. predmet ani celá náb. skutočnosť! Fenomén je predmetom vo vzťahu k podmetu a zároveň podmetom vo vzťahu k predmetu. Fenomén má tri vlastnosti: je skrytý (relatívne) javí sa progresívny (postupujúci k rozvoju) zároveň je transparentný (priehľadný, priezračný, jasný) Tieto tri vlastnosti vzájomne na seba vplývajú vo vzťahu k životným etapám: 1. skutočnosti zážitku 2. chápania a podávania svedectva (ak sa toto chápe vedecky máme dočinenia s fenomenológiou) Gerardus van der Leeuw: skúsenosť zážitku je fenoménom Rozvažovanie na tento spôsob predpokladá, že človek neakceptuje život, ktorý mu je daný, ale hľadá akúsi moc, ktorá ho dopĺňa. Náboženstvo podľa V. der Leeuwa je: rozširovaním života až do posledných hraníc. Človek sa domáha akejsi moci, ktorá dá zmysel jeho jestvovaniu. Hranica moci ľudskej a začiatok moci božskej je cieľ ktorý hľadajú náboženstvá všetkých časov vykúpenie náboženstvo nie je nasmerované na sám život v takej podstate v akej je priamo daný človekovi každé náboženstvo, je náboženstvo vykúpenia. Ostáva otázka: Akým spôsobom môžeme hovoriť o fenomenológii náboženstva, keď fenomenológia je skôr hovorením o tom čo sa ukazuje. Ako môžeme hovoriť o fenomenológii tam, kde nie je fenomén, (kde skúsenosť nie je daná nazeraním) Odpoveď: V. der Leeuw: každé chápanie je skôr priznaním sa, že niečo ostalo vyjadrením, než že čosi sa vyjadrilo. 2 Gerardus van der LEEUW, Holansko, ; profesor teológie na Katedre fenomenológie náboženstva 5

6 Fenomenológia nie je: a) história náboženstva; spolupracuje s ňou, ale každá má svoj cieľ. Historik poukazuje na to čo bolo, fenomenológ to chce pochopiť; b) psychológia náboženstva; psychológia hľadá pochopenie psychiky človeka ale v náboženstve sa ukazuje čosi viac ako psychika človek je celý aktívny. Psychológia vyjadruje časť skutočnosti, fenomenológia to robí v plnší spôsob; c) filozofiou náboženstva; fenomenológia pripravuje čistú filozofiu, privádza k otázkam, ktoré sú vlastné filozofii a metafyzike; d) nie je teológiou; teológia a filozofia si nárokujú na odhalenie pravdy a fenomenológia používa epoché vyslovuje súd o jestvovaní a pravdivosti. Fenomenológia je: humanisticko filozofická náuka o podstate náboženstva a jeho prejavoch. Skúma vnútornú štruktúru náboženstva hlavne morfológiu (sacrum) - je dynamická, rozvíja sa a dopĺňa tak, ako sa rozvíja filozofia humanistiky - jej história je spojená s históriou náboženstva Fenomenológia náboženstva môže byť: 1) náuka humanistická: opisuje javy náboženské tak, ako sú dostupné empiricky (skúsenosti) a to najmä na základe historickom, psychologickom, a sociologickom; 2) náuka eidentická 3 : cez tzv. podstatný náhľad (Wesenschau) poníma a opisuje podstatu náboženstva. Tvrdí, že všetko, čo si v intuícii predstavujeme, treba prijať ako to, čo sa prezentuje, ale len v tých hraniciach, v akých sa prezentuje. Podľa Maxa Schelera: náboženský jav sa začína tam, kde možno pozorovať osobného Boha. Aký je vzťah fenomenológie k definícii náboženstva? - fenomenológia je predpokladom pre sformulovanie univerzálnej definície, nakoľko ako veda sa usiluje objasniť podstatu javu náboženstva Podľa Van der Leeuwa: náboženstvo stanovuje vlastne odpoveď na prirodzenú tendenciu človeka spieť k dokonalosti a tak k rozširovaniu života až do konečných hraníc. Podľa M. Eliadeho 4 : náboženstvo ako kontakt o charaktere osobnom, akoby aktivizuje (aktualizuje) dávnu skutočnosť bezprostredného kontaktu s Bohom. Spomenuté opisy (Leeuw a Eliade) svedčia o tom, že sformulovanie univerzálnej (filozofickej) definície náboženstva vo fenomenológii nie je možné. Dôvody sú rôzne: - fenomenológ musí mať na začiatku akési pojmy, týkajúce sa oblasti ontologickej a poznávacej, ba niektorí tvrdia, že i sám bádateľ musí byť človekom veriacim (definícia by nebola objektívna) - vedec môže vyjsť zo samotnej podstaty náboženstva v ktorej žije, keď porovná toto s inými podstatami náboženstva, ľahšie rozlíši podstatné od nepodstatného!, a aby to mohol urobiť, musí spolupracovať s nefilozofickými vedami (humanistikou) (teda defionícia by nebola čisto filozofickou, lebo si pomáha aj aparátom humanistiky) Preto sú fenomenologické definície náboženstva subjektivistické, aj keď môžeme pripustiť, že takýto opis náboženstva má svoj základ na forme a spôsobe filozofického chápania človeka a jeho aktivity. Forma a spôsob závisia od toho aká je filozofia, preto môžeme rozumieť náboženstvo ako fakt humanistický (ľudský). TEOLOGICKÉ VEDY Teraz si všimneme TEOLOGICKÉ VEDY, skúmajúce fakt náboženstva: - charakteristické sú tým, že sú zviazané s konkrétnym náboženstvom 3 eidentická znamená: schopná vybavovať si subjektívne názorové obrazy. Eidentika: názorné predstavovanie si predtým videných vecí: Adam a Eva sa rozprávali s Bohom toto puto bolo pretrhnuté cez náboženstvo sa toto puto znova aktualizuje a vysvetľuje. 4 Teoretik a historik náboženstva, filozof, religionista, esejista a spisovateľ sa narodil v Rumunsku v roku Po druhej svetovej vojne sa usadil v Paríži, kde prednášal na Ecole Pratique des Hautes Etudes. Roku 1957 bol bymenovaný za profesora dejín náboženstiev na univerzite v Chicagu, Illinois, čo mu umožnilo nerušene sa venovať až do smrti výskumom v oblasti náboženstiev, pedagogickej činnosti a bohatej filozofickej a literárnej tvorbe. Zomrel

7 - v rámci týchto náuk sa rozlišuje: 1. Apologetika náboženstva: - jej úlohou je brániť základné pravdy svojho náboženstva pred výhradami iných náboženstiev že teologicky opisuje a zdôvodňuje svoje náboženstvo a neustanovuje definíciu náboženstva. 2. Teológia náboženstva: - jej úlohou je stanoviť normatívny charakter náboženstva určuje aké má byť náboženstvo, v rámci prijatého konkrétneho zjavenia tiež nehľadá univerzálnu definíciu náboženstva. FILOZOFICKÉ VEDY Teraz si všimneme FILOZOFICKÉ VEDY, skúmajúce fakt náboženstva: - v sebe skrývajú veľmi rôznorodé typy skúmania rozličných náboženstiev u mnohých termín filozofia náboženstva, vyvoláva pochybnosti, lebo je ťažko hovoriť o jednej filozofii náboženstva alebo o filozofii náboženstva vo všeobecnosti. Vzhľadom na rôzne filozofické pohľady na skúmanie náboženstva poukazuje na možnosť veľmi rôznorodého vyjadrovania filozofie náboženstva, čo je vlastne dôsledkom mnohých filozofických teórii náboženstva. Dnes prevláda presvedčenie, že často humanistické vedy o náboženstve (história, psychológia a sociológia) nie sú vyčerpávajúce pre vedecké ponímanie náboženských javov. Teórie humanistických vied treba doplniť filozofickými pojmami, lebo oni sú najviac prispôsobené k tomu, aby mohli pomôcť poznať podstatu náboženstva. Vo filozofii možno položiť otázku: aká je podstata náboženstva, možno vydať (vyniesť) súd o pravdivosti náboženského presvedčenia, možno odpovedať na problém či reálne jestvuje predmet náboženského zážitku. To všetko preto lebo len filozofia má na takýto typ skúmania potrebné nástroje aparát. Filozofia náboženstva ako taká povstala v časoch novoveku, nakoľko starovek sa zaujímal hlavne o problém arché sveta, redukovanéno len na metafyziku, a stredovek sa zaujímal hlavne o problém apologetiky Boha. V novoveku cítiť snahy o istú emancipáciu filozofického myslenia spod vplyvu teológie. Rozvoj filozofie náboženstva sa začal riešením dvoch problémov: - filozofie človeka a s ňou spojený problém náboženstva ako javu, ktorý je podstatne zviazaný s ľudskou prirodzenosťou a ľudskou kultúrou a - filozofie kultúry, ktorej časť tvorí aj náboženstvo 5. Rôznorodosť filozofie náboženstva je daná tiež i tým že: - sa rozlične podáva náboženský jav (či z pohľadu konkrétneho náboženstva; či z pohľadu na náboženstvo vo všeobecnosti...) - sa rozlične chápe cieľ filozofie náboženstva (ako podklad pre teológiu, stvorenie racionálneho náboženstva (novodobý liberalizmus), kritika náboženstva (marxizmus), likvidácia problému náboženstva (redukcionizmus) TYPOLÓGIA FILOZOFIE NÁBOŽENSTVA (ako možno rozličné koncepcie filozofie náboženstva podeliť po poriadku ) - poslúži nám na to, aby sme videli mnohorakosť spôsobov objasňovania javu náboženstva a tiež podchytili ich pozitívne a negatívne stránky. Z epistemologického hľadiska rozoznávame tri typológie filozofie náboženstva: 1. Z hľadiska na vzťah k iným vedám rozoznávame filozofie náboženstva autonómne a neautonómne. 2. Z hľadiska charakteru prameňa poznania filozofie náboženstva pripúšťajúce výlučne racionálne pramene poznania a filozofie pripúšťajúce pozaracionálne pramene poznania (naturálne a nadprirodzené). 3. Z hľadiska pohľadu na predmet a cieľ rozoznávame predkritické filozofie náboženstva, skeptické filozofie náboženstva a kritické filozofie náboženstva. Z hľadiska vzťahu k iným vedám A u t o n ó m n e f i l o z o f i e n á b o ž e n s t v a - vybudované na základoch čisto filozofických, teda nezávisia od iných oblastí poznania. Sú charakteristické tým, že v nich hrá špecifickú úlohu intuícia. Môžu byť: Opisné: - opisujú náboženskú skúsenosť a tak približujú jav náboženstva Výkladové: - neostávajú pri opise náboženskej skúsenosti, ale ju vysvetľujú zhodne s predpokladmi tej filozofie, ktorú reprezentujú. Takéto výkladové filozofie náboženstva sú tri: 5 Vieme, že kultúra má štyri zložky: vedu, umenie, morálku a náboženstvo. 7

8 1. Fenomenológia náboženstva, ktorá náboženskú skúsenosť potrebuje vysvetliť preto, aby lepšie pochopila podstatu náboženstva, božskosti, prirodzenosť náboženského aktu, a tak aby mohla dokázať ich odôvodnenosť zhodne s prijatými filozofickými predpokladmi (že v človeku je apriórna idea božskosti a v človeku je aj absolútna sféra ) (reprezentantom je Max Scheler) 2. Hermeneutická filozofia náboženstva, ktorá sa snaží vysvetliť náboženskú reč (jazyk) ako reč symbolov a mýtov, ktoré v sebe skrývajú rozličné hádanky, ktoré je treba vysvetliť, uhádnuť v zmysle vety: Symbol speje k mysleniu (P. Ricoeur) 3. Analytická filozofia náboženstva, ktorá podobne ako hermeneutická sa snaží vysvetliť (v kontexte filozofie lingvistickej), náboženský jazyk a tak na základe pragmatickej analýzy vysvetliť náboženský jav. (J. V. Ramsey) Vysvetlľujúce (objasňujúce): - ktoré smerujú k definitívnemu objasneniu náboženstva. Môžu to byť filozofie: 1. Špekulatívne (teoretické): vysvetľujú náboženský jav na základe skôr prijatej vízie sveta, opierajúc sa o stanovené formy, typy, štruktúry. (Hegel, Kant, Feuerbach). Podľa dokonalosti vízie sveta sa hodnotila aj dokonalosť náboženstva. 2. Transcendentalistická filozofia náboženstva: rozvíjaná v rámci filozofie pokantovskej 6, ktorá hľadá nutné, apriórne a podmetové podmienky náboženstva. Analýza foriem ľudského konania objasňuje moment absolútnosti. 3. Klasické realistické filozofie náboženstva, ktoré na fakte jestvovania náboženstva, snažia sa ho vysvetliť náboženstvo poukázaním na také činitele, ktoré ho vysvetlia definitívne a podstatne. 7 N e a u t o n ó m n e f i l o z o f i e n á b o ž e n s t v a - sú vybudované na základe pozafilozofickom, viažu sa podstatne s inými typmi poznania - sú spojené s disciplínami humanistickými (história, kultúra, sociológia) - sú spojené s vierou alebo teológiou Z hľadiska charakteru prameňov poznania rozoznávame dva typy filozofie náboženstva: - Filozofie, pripúšťajúce výlučne racionálne pramene poznania - Filozofie, pripúšťajúce aj pozaracionálne pramene poznania (naturálne a nadprirodzené) Z hľadiska pohľadu na predmet a cieľ rozoznávame tri typológie filozofie náboženstva: 1. P r e d k r i t i c k á f i l o z o f i a n á b o ž e n s t v a : - má s náboženstvom ten istý predmet, aj keď ho poníma z filozofického hľadiska. Jediným mysliteľom, ktorý stotožňoval predmet filozofie a náboženstva bol Hegel. 2. S k e p t i c k á f i l o z o f i a n á b o ž e n s t v a : - pracuje pomocou tzv. metodickej pochybnosti. Jej predmetom sú dogmatické vety (dogmy) - jej kritická podoba je viditeľná vtedy, keď filozofia nepozoruje nič tam, kde dogmatika vyhlasuje, že čosi vidí. - hrozí jej nebezpečenstvo zdogmatizovania hľadiska, z ktorého robí túto kritiku. 3. K r i t i c k á f i l o z o f i a n á b o ž e n s t v a : - tá sa už nepýta čo a koľko sa možno dozvedieť o náboženskom predmete, ale akým spôsobom je možné toto poznanie zdôvodniť (Nechce byť ani filozofiou Boha, ani filozofiu dogmatiky. Jej predmetom je náboženstvo ako celok, jeho časti sú druhoradé). Chce prebádať skôr zmysluplnosť náboženského úmyslu. KLASICKÁ FILOZOFIA NÁBOŽENSTVA - doteraz sa hovorilo o filozofiách náboženstva, ktoré viac menej majú charakter fenomenologický, kedy sa všeobecné štruktúry prijímajú intuitívne a a neskúmajú sa onlotogické definitívne podmienky javu náboženstva. Náboženstvá (podľa týchto filozofii) sa hodnotili podľa apriórne prijatých foriem, schém, štruktúr. Preto vznikla potreba aposteriologickej filozofie náboženstva, ktorá by bola zorientovaná teoreticko vedecky, ktorá by z empiricky (skúsenostne) daného faktu náboženstva východiac, vysvetlila by ho v kategóriach onlotogických, s úmyslom definitívneho objasnenia. Naproti predošlým filozofiám sa zviazala s analýzou veci, nie s analýzou vyjadrení, znakov, symbolov. 6 filozofia súčasnosti: pozitivizmus 7 Skúmanie náboženstva z nášho aspektu je obsahom nášho štúdia. 8

9 Predmet klasickej filozofie náboženstva: - ním sú empiricky dané náboženské fakty v živote konkrétnych ľudí, spoločenstiev, kultúr. Všeobecne môžeme hovoriť, že predmetom klasickej filozofie náboženstva je špeciálny typ vzťahu človeka k nadľudskej skutočnosti, ktorý je vlastne otvorením sa pre kohosi cez konkrétne skutky, osoby, či skupiny, t.j. že je to dynamický typ vzťahu, ktorý chce byť aktualizovaný. Klasickej filozofii náboženstva ide o intelektuálne vyjadrenie toho, čo je podstatné a definitívne v tomto náboženskom fakte vzťahu. Cieľ klasickej filozofie náboženstva - je definitívne vyjasnenie celého náboženského faktu, prečo náboženstvo vo všeobecnosti existuje - aké sú dôvody podmetové a predmetové, že sa človek cíti vo vzťahu ku komusi - cieľ spočíva v odôvodnení tézy o reálnosti náboženského vzťahu. Reálnosť náboženského vzťahu odôvodní vtedy, keď vysvetlí všetky tvrdenia o členoch náboženského vzťahu (Boh človek) a tvrdenia o zväzku. Metóda klasickej filozofie náboženstva - je analogická s metódami iných filozofických disciplín. Spôsob skúmania vo filozofii náboženstva má tri etapy: 1.) Potvrdenie (afirmácia) náboženských faktov cez vonkajšiu a vnútornú skúsenosť 2.) Univerzalizácia a transcendentalizácia; treba vypozorovať to, čo vystupuje všade, určiť to, čo je podstatné 3.) Vyjadrenie faktu náboženstva podstatným spôsobom určenie definitívnych podstatných činiteľov podmetových a predmetových vysvetľujúcich fakt jestvovania náboženstva Vzťah klasickej filozofie náboženstva k antropológii a metafyzike - klasická filozofia náboženstva nie je časťou antropológie ani metafyziky je samostatná filozofická disciplína, pretože má samostatný predmet (fakt vzťah). Aby však tento predmet mohla dobre a dôkladne vysvetliť a objasniť, musí využívať aj pojmovú aparatúru antropológie a metafyziky. Tvorí aj vlastné pojmy, ale spresňuje ich cez pojmy antropológie a metafyziky. Metodologicky teda filozofia náboženstva predpokladá (či počíta) s antropológiou a metafyzikou, avšak filozofia náboženstva používa pojmovú aparatúru antropológie a metafyziky, ktorá je však vymodelovaná na osobe a nie na veci, ako metafyzika. Na osobe, ktorá je dostupná cez poznávanie ľudských zážitkov, ktoré sú teoreticky opracovávané pojmovou aparatúrou antropológie a metafyziky. NÁBOŽENSKÁ SKUTOČNOSŤ Ako sme vyššie spomenuli, predmetom klasickej filozofie je typ vzťahu daný konkrétnymi náboženskými skutkami. Toto je počiatočný bod filozofickej analýzy. Nazývame ho náboženský fakt alebo náboženský fenomén. Prv než pristúpime k filozofickému určeniu faktu náboženstva, urobíme zopár úvah spojených s určovaním faktov vo všeobecnosti: V minulosti sa tvrdilo, že fakt musí byť samozrejmý a nepochybný, daný teda skúsenosťou. ( dogma empirizmu ). V súčasnosti (najmä v hypotetizme K. Poppera) sa prijíma stanovisko: skúsenosť nepredstavuje čistý fakt, lebo je vždy vyjadrený v akomsi jazyku, ktorý skrýva teoretický element. Avšak, ako bolo v minulosti správne povedané, nie je ostrý rozdiel medzi tvrdeniami (vetami) observatívnymi (pozorovacími) a teoretickými. Tu je len gradácia jedného, nie dichotómia (dvojakosť). Vplyv teórie vo vete môže byť väčší či menší. Z toho vyplýva, že pri určovaní faktov treba vetu (danú skúsenosťou) posunúť do roviny teoretickej. 9

10 Práve, že sa musíme stále vracať do faktov pojatých empiricky, lebo nemáme raz a navždy prijaté predpoklady či absolútne fakty. Keďže toto platí vo všetkých vedách, má to platiť aj o fakte tak zloženom a ťažko poznateľnom ako je fakt náboženský. A pretože tých spôsobov vyjadrenia faktu je veľa, to vysvetľuje širokú rôznorodosť ponímania faktu náboženského v rozličných disciplínách, ba sú medzi pohľadmi aj kontroverzie. Dôvody príčiny takéhoto (kontroverzného chápania jediného faktu náboženstva) sú mnohoraké: 1.) Náboženský fakt je veličinou podávanou v individuálnej skúsenosti a zároveň je aj faktom spoločenským - indivíduum vníma svojsky, osobne spoločnosť vníma svojsky v jazyku danej kultúry ten istý fakt. 2.) Keďže náboženský fakt je faktom osoby, má veľmi široké a rôzne prejavy (podobne ako prejavy človeka), lebo osoba nie je zdeterminovaná podobne ako vec zákonmi prírody. Tak ako sú rôzne prejavy človeka, sú rôzne i prejavy náboženstva. 3.) V určovaní náboženského faktu nemôžeme sa už vrátiť naspäť k predvedeckému (jednoduchému) chápaniu faktu náboženstva, lebo i jednoduché poznanie je dnes už všade rozšírené o poznatky náboženskej vedy. Základná otázka klasickej filozofie náboženstva vytyčuje zásadný smer skúmania: čo je a prečo jestvuje náboženstvo. No ak sa pri opise náboženského faktu chceme pohnúť, tým že sa odvoláme len do tzv. predvedeckého poznania, aj tak nie sme schopní celkovo sa odtrhnúť od toho, čo na tému náboženského faktu hovoria: psychológia, sociológia, fenomenológia... A tu treba byť veľmi precíznym a presným, aby sme zo skutočnosti vyňali nakoľko je možné čistý, naturálny (prirodzený) náboženský fakt a vysvetliť ho cez filozofickú analýzu. VO FILOZOFII NÁBOŽENSTVA neide o.. : ide o.. štúdium náboženských doktrín potvrdenie samého náboženského faktu špeciálny opis aktov a situácii náboženských podchytenie jeho podstatných prvkov opis vonkajších prejavov a zjavení metafyzické stanovenie charakteru náboženského bytia (čo je ontologický základ celého náboženského javu) Z á k l a d n é a s p e k t y n á b o ž e n s k é h o f a k t u Náboženský fakt podávaný (prijímaný) skúsenosťou: Čo je náboženský fakt, náboženský fenomén, náboženský jav? V širšom zmysle slova: - skutky či stavy a ich prejavy (poznávacie, emocionálne, snaživé (vôľové)) - Ontologický základ: (podmet, predmet, vzťah) V užšom zmysle slova: Nasmerovanie človeka k transcendentnej skutočnosti - je vyjadrený v potrebe osoby smerovať k transcendencii - čo sa rozvíja cez náboženské skutky Predmetom záujmu filozofie náboženstva je dôjsť k tomuto ontologickému nasmerovaniu môže dvojako: - cez vojdenie do prvotnej situácie človeka - cez analýzu ontologickú (podmet, predmet, vzťah) Aj jedna aj druhá cesta je možná, lebo aj jeden aj druhý fakt je daný skúsenostne. (Budeme skúmať aj jednu aj druhú cestu). N á b o ž e n s k á s k ú s e n o s ť Čo je náboženská skúsenosť? je žriedlom vedomostí o náboženských faktoch - je to bezprostredné poznanie čohosi jednotlivého, čo aktuálne jestvuje - to znamená, že je dané bez nejakého prostredníka (bez medium qud ) Sú dva základné typy náboženskej skúsenosti: Skúsenosť vonkajšia; kde predmet je čosi vonkajšieho vo vzťahu k poznávajúcemu Skúsenosť vnútorná; týka sa psychického života samouvedomenie si zážitku, života poznávajúceho Náboženská skúsenosť je žriedlom poznania, vedy, vedomosti o náboženských faktoch 10

11 Teda náboženský fakt je daný skúsenostne cez tieto aspekty: Skúsenosť vonkajšia: - samouvedomenie si osobnej nedokonalosti - samouvedomenie si svojej transcendencie vo vzťahu k ostatným sveta - samouvedomenie si prežívania náboženských aktov Skúsenosť vnútorná: - pozorovanie individuálnych a spoločenských foriem náboženského správania sa Teraz bude reč rad radom o jednotlivých aspektoch skúsenostného poznania náboženského skutku. 1. Skúsenosť osobnej nedokonalosti: - je daná človeku v dvojakom zážitku 8 : a) skúsenosť vlastnej nedostatočnosti človek nevládne nad svojim životom, jeho existencia celkovo nezáleží od neho. Človek je závislý od prírody, od iných ľudí, nemôže si dať to po čom túži... b) skúsenosť túžby prekročiť vlastné ohraničenie ukazuje sa na to v ľudskej túžbe po šťastí, smerovanie k naplneniu, ustáleniu v bytí. 2. Skúsenosť transcendencie ľudskej osoby: a) voči svetu prírody: - človek si uvedomuje svoje zakorenenie vo svete a zároveň svoju samostatnosť od sveta. - svoji schopnostiam dotvára prírodu, dokáže ju pretvárať - rozumom a vôľou sa podstatne líši od ostatných bytí - jeho transcendencia sa najviac prejavuje v tom, že je schopný položiť si otázku po zmysle svojho bytia (v náboženskom rozmere sa to prejavuje tým, že si kladie otázku po smere vlastnej existencie (teda nielen odkiaľ som? ale aj kam spejem ) - žiaden naturálny cieľ ho definitívne neuspokojí: človek netúži byť Bohom, túži vidieť Boha. Teológ Copleston: Náboženstvo sa opiera o skúsenosť kontingentnosti ľudskej osoby. b) voči iným osobám a spoločnosti: - človek ako osoba sa prejavuje cez rozum a vôľu! Cez poznanie a lásku sa otvára pre iné bytia ale žiadne bytie úplne nevyčerpáva ľudskú potencionalitu. Človek chce viesť dialóg: - so svetom prírody sa ťažko vedie dialóg - s inými osobami a spoločnosťou ale i tu človek trenscenduje ( môže povedať nie ) - spoločnosť spája spoločný cieľ spoločné dobro, avšak v každej spoločnosti je napätie medzi konkrétnym dobrom a perspektívou bezhraničného dobra, krásy, pravdy,... po čom túži každý s členov spoločnosti nie je človek pre spoločnosť ale spoločnosť pre človeka! - z náboženského hľadiska: nech sa človek nachádza v akýchkoľvek podmienkach, vždycky smeruje k osobe, ktorá je schopná doplniť kontingentnosť človeka. 3. Skúsenosť prežívania náboženských aktov a) samouvedomenie si náboženského života: - tu ide o potvrdenie faktu jestvovania náboženských zážitkov a potvrdenia ich charakteru. Náboženský stav prežíva človek cez uvedomenie si stavu nedostatočnosti a skúsenosti transcendencie, čo možno nazvať ako základný prvok náboženskej skúsenosti. Samo uvedomenie náboženského života je potvrdenie charakteru a jestvovania faktu náboženských zážitkov b) pozorovanie vonkajších náboženských zážitkov Náboženský zážitok môže byť - žriedlom poznania o fakte náboženskom (informuje o náboženskom fakte) - predmetom vedy o náboženstve (žriedlom) - takto chápe náboženský zážitok filozofia náboženstva. Filozofická analýza náboženského zážitku má určiť zložky faktu náboženstva, ktoré budú predmetom filozofickej interpretácie (výkladu). Filozofia chce tieto opisy preskúmať a nájsť tie elementy, zložky, ktoré by náboženský zážitok mohli určiť ontologicky z aspektu definitívnych zásad. 8 toto vyjadrila filozofia podmetu, najmä obmeny existencializmu 11

12 Je to veľmi ťažké najmä o určení elementov spoločným všetkým náboženstvám. Náboženské zážitky sú aktami a stavmi osôb, zapája sa do nich celá psychika (rozum, vôľa, cit) človeka a ľudské telo. N á b o ž e n s t v o v a s p e k t e p r a k t i c k o m : Celý priebeh náboženského zážitku možno znázorniť v schéme: Prítomnosť stretnutie zjednotenie aby sa to mohlo zrealizovať nestačí len moment poznania priebehu zážitku, ale aby ten zážitok existoval, musí sa aktualizovať cez čin (vnútorný, vonkajší), čo voláme: náboženská prax. Skúsenosť zväzku (vzťahu) so sacrum 9 vytvára povinnosť: výzvu pre konanie, nasmerované priamo k sacrum alebo na osoby ľudské. Takto uskutočnená výzva cez skutok pripravuje podmet (človeka) na zjednotenie sa s Bohom. Spomedzi mnohých a rôznorodých vonkajších skutkov (vonkajších prejavov náboženského zážitku 10 ) je ťažko rozlišovať každý individuálne, preto ich zhrnieme do základných kategórii: Náboženské skutky môžeme rozdeliť na kategórie: Modlitba a jej rôzne formy; obrad a jeho rôzne formy, najmä obrad obety; askéza - morálne zdokonaľovanie. Všetky tieto formy označujeme spoločným termínom: kult. Kult - je akákoľvek vonkajšia či vnútorná činnosť, akú človek koná v uznaní hodnoty Boha - prejavuje sa v rôznej činnosti jednotlivca či skupiny; skôr sa zdôrazňuje spoločenský charakter kultu (prísne povedané: neexistujú individuálne náboženské skutky.) - je prostriedkom kontaktu človeka so sacrum Dnes sa zdôrazňuje znakový (semiotiský) charakter kultu: - kult je súbor rovnorodých znakov, (spomedzi nich má špeciálne miesta znak: slovo; má rôzne formy: krik, zaklínanie, modlitba), pomocou ktorých nastupuje komunikácia medzi náboženským človekom a sakrálnou skutočnosťou. Modlitba - najrozšírenejší náboženský akt, ktorý svedčí o osobnom vzťahu človeka a Boha. - vo svojej prirodzenosti je dialógom - V knihe Das Gebet (Modlitba) F. Heilera 11, je veľmi výstižne chrakterizovaná modlitba: Tri momenty tvoria vnútornú štruktúru zážitku modlitby: - viera v živého, osobného Boha - viera v jeho skutočnosť a prítomnosť (bezprostrednú) - dramatický vzťah s Bohom. Modlitba je živým vzťahom človeka a Boha, ktorého chápe ako osobu a prežíva jeho prítomnosť; vzťahom, ktorý odzrkadľuje formy ľudských vzťahov. - modlitba, keďže je rozprávaním je aktivita rozumu; cez 4 typy (oslava, vďaka, odprosovanie, prosba) v súkromnej a spoločnej forme. sv. Augustín: Modlíme sa nie preto, aby sme Boha informovali ale preto, aby sme pretvárali seba (ut homo consruantur) ako osobu nasmerovanú na Boha. Najdokonalejšou modlitbou je Otče náš...- vzorový postoj človeka voči Bohu Obrad Ako všeobecný náboženský akt je obrad tiež výrazom kultu. Spomedzi rôznych obradov, vyjadrujúcich náboženský vzťah k sacrum formálnymi znakmi je najvýraznejším znakom OBETA. 9 Sacrum je označenie pre predmet náboženstva. Vo všetkých náboženstvách je vyňatý z naturálneho, pozemského poriadku. Určuje inú bytostnú kategóriu ako je bytostná kategória človek, alevo svet. Táto transcendencia sa vyjadruje tak, že predmet náboženstva je označený termínmi: čosi iné, nadpozemská sila, sacrum, čím sa vyjadruje protiklad náb. predmetu voči pozemskej skutočnosti, ktorá sa označuje slovom profanum. Etymologicky sacrum z lat. svätý, posvätný; vo filozofii je vyjadrený tento pojem ako najvyššia hodnota. Konštitutívnymi elementami tohoto predmetu náboženstva je podľa klasickej filozofie je jeho existenciálna transcendencia (voči svetu a človeku); je chápaná ako najvyššia hodnota (sacrum); má osobný charakter. Okrem tohoto označenia poznáme aj iné termíny: numinosum božstvo; mystérium tajomstvo; maiestas fascinujúci vzor, harmónia. 10 vonkajšie skutky sú výrazom toho, čo sa deje vo vnútri podmetu. 11 HEILER, Friedrich, * v Mníchove, ; profesor filozofie náboženstva a teológie na univerzite v Marburgu a Mníchove. 12

13 Obeta je výraz uznania holdu, cti, veľkosti, svojej závislosti sacrum i vyjadrenie túžby po naklonení si sacrum a tiež výrazom prosby. Môžeme ju charakterizovať ako aktívny charakter lásky, ktorý spočíva v tom, že je vždy dávaním zo seba a nielen trpením. Podstata obety je dar vlastnej osoby osobe Ty Bohu, sacrum. Darovanie nejakého predmetu znamená vnesenie do druhej osoby čohosi svojho čosi zo seba. Ten, kto prijíma dar, zjednocuje sa nielen s prijatou vecou, ale s tým, kto dar dáva. Sv. Tomáš Akvinský rozlišuje tri druhy dobra (daru), ktoré môže človek obetovať Bohu: 1. Dobro duše (cez modlitbu, pobožnosť, vnútorné city) 2. Dobro tela (cez mučeníctvo) 3. Dobrá vonkajšie (symbol, znak), ako zastúpenie daru zo seba Obeta ako taká sama učí a vedie k darovaniu seba Bohu. Askéza a morálne zdokonaľovanie S náboženským zážitkom súvisí aj vedomie vlastnej nedokonalosti i pocit viny vo vzťahu k dokonalému Bohu. Vedomie vlastnej nedokonalosti vyvoláva potrebu očistenia a zdokonalenia v príprave na stretnutie sa s ním. Preto má askéza dva ciele: vymanenie sa spod zla a získanie dobra a obnova života. Ide o uvedomenie si nedokonalosti človeka a potreby premeny, čo sa predovšetkým (v kresťanstve) týka ľudského ducha, ktorý potrebuje metanoiu (premenu), aby sa mohol stretnúť so svätým Bohom. FILOZOFICKÁ INTERPRETÁCIA FAKTU NÁBOŽENSTVA Doteraz sme skúmali empirický materiál daný bezprostredne v skúsenosti, predsa na základe svedectva nie je možné objasniť podstatné ontologické elementy. Ontologicky vysvetliť prečo náboženstvo jestvuje môže v rámci teórie, ktorá predpokladá objasnenie cez podstatné pravdy, viažucimi sa s ontologickými tézami, dotýkajúcimi sa sveta a človeka. Budeme skúmať: Prečo náboženstvo jestvuje vo všeobecnosti, cez rozličné teórie. Existujú také filozofické odôvodnenia faktu náboženstva, ktoré podávajú nefilozofické interpretácie náboženstva: Ide o rôzne teórie, postavené na fakte náboženskom a vysvetlené (viac - menej) v rámci konkrétnej filozofie, ktorá je ad hoc prijímaná. Koľko je rôznych teórii človeka a sveta (teda filozofií), toľko je aj teórii náboženstva. Vo všeobecnosti môžeme rozdeliť teórie náboženstva takto: a. teórie opierajúcich sa na argumentáciách jednej vedy psychológie; psychoanalytické teórie b. teórie ponímajúce fakt náboženstva všeobecne ako fakt kultúry sociologické teórie c. teórie hľadajúce základnú štruktúru náboženstva v náboženskom vedomí (fenoméne) fenomenologické teórie Psychoanalitické teórie náboženstva V túžbe liečiť psychické choroby, z dôvodov nastolenia dobrej terapie bolo treba preskúmať ľudské vedomie a jeho psychické prejavy. Tak vznikla tzv. psychoanalýza, ktorá v prevedení veľkých jej predstaviteľov prekročila hranice psychológie a stvorila teóriu, ktorá mala podstatne vysvetliť celého človeka. Tak prešli až na úroveň filozofickej antropológie teórie človeka a kultúry a jedna z jej oblasti je náboženstvo. Tak sa vlastne stvorila teória náboženstva, na teréne psychológie, no svojimi uzávermi prekračovala poza ňu, s charakterom filozofickým. Každá z nich je samostatná interpretácia človeka a faktu náboženského. Ich odlišnosti sú spojené najmä s odlišným chápaním človeka. Tvorcami teórií náboženstva tohoto typu sú: SIGMUND FREUD - jeho teóriu náboženstva môžeme charakterizovať takto Náboženstvo ako kolektívna neuróza. - jeho psychoanalýza sa volá: Psychológia hĺbky základom je tvrdenie, že psychika nie je totožná s vedomím. Existuje tzv. podvedomý život.subjekt (osobnosť) je trojvrstvová: 13

14 Podľa S. Freuda, človek je riadený podvedomím a ohraničený (zabrzdený) disciplínou cez kultúru, disciplínou náboženskou, morálnou... Kultúra je vlastne (kompenzáciou) tlmením pudov. Náboženstvo zase kompenzáciou nesplnených túžob a vzniklo z pocitu viny. Modlitba v náboženstve je obranný postoj dieťaťa voči bezradnosti Človek sa usiluje eliminovať sily, ktoré mu hrozia v živote takým istým spôsobom ako to robil, keď bol dieťaťom: spoľahnutím sa na otca Boha. Tento klam nazýva: detská neuróza presvedčenie o jestvovaní Boha je klam nedokázateľný, preto nik nemusí náboženstvo považovať za pravdivé. Je to podmienené len psychicky a nemožno skutočne dokázať či Boh jestvuje. No táto ilúzia nemusí byť bludom. 12 On sám však sa skôr pridáva k negatívnemu postoju o jestvovaní Boha. Na druhej strane tvrdí, že náboženstvo plní vážne psychické a spoločenské funkcie: - umenšuje strach z nebezpečenstva - prináša psychologickú úľavu - rieši Oidipov 13 komplex (dieťaťa) - zaručuje morálny poriadok, je však ohrozením človeka, lebo brzdí plný rozvoj osobnosti tak morálnosť pestuje na neistých základoch. Hodnota morálky sa opiera o rozkazy Boha. Vzhľadom k tomu požaduje Freud negáciu a likvidáciu náboženstva. Toto tvrdenie je dôsledkom toho, že (len) psychológiou rieši problémy metafyzické a má materialistickú a biologickú koncepciu človeka. 14 Okrem S. Freuda sa snažili vytvoriť teóriu náboženstva na podklade psychologických analýz aj Karl Gustav JUNG a Erich FROMM. V prípade G. Junga ide o teóriu, ktorú by sme mohli charakterizovať takto: Náboženstvo ako kolektívne podvedomie. V prípade E. Fromma ide o teóriu, ktorú by sme mohli charakterizovať takto: Náboženstvo ako kultúrna potreba človeka odvolať sa na niekoho. Sociologické teórie náboženstva Tieto teórie náboženstva sa v dejinách filozofie prezentujú v dvoch líniách. Základom jednej línie je systém marxistickej filozofie, ktorá je teoretickým základom spoločenského a politického programu života známeho pod názvom socializmus. Základom druhej línie je francúzska sociologická škola so svojim spoločenským programom, zvaným sociologizmus. KAROL MARX - jeho teóriu, ktorú by sme mohli charakterizovať takto: Náboženstvo ako druhotná alienácia človeka. Úlohou socialistickej filozofie nebolo vysvetlenie skutočnosti, ale premena a pretvorenie celého sveta. Marxizmus používa metódu analýzy skutočnosti, ktorú chápe historicky. Východiskovým bodom úvah boli historicko-spoločenské podmienky života v kapitalistickej spoločnosti a objavil v nich jestvujúce protiklady. Aby ukázal ľuďom, čo je treba robiť, vysvetlil ľuďom ich ťažkú situáciu a predovšetkým ich alienáciu 15, teda taký stav, v ktorom akási skutočnosť, 12 S. Freud sa vyjadruje v jednej zo svojich prác: Môžeme len ľutovať, že isté svedectvá života a prirodzenosti nám znemožnili prijatie hypotézy jestvovania najvyššej bytosti. Bolo by naozaj milé, keby jestvoval Boh, ktorý by bol rovnako Stvoriteľom sveta ako aj jeho dobroprajnou starostlivosťou; keby jestvoval morálny poriadok sveta a budúci život... ale súčasne je veľmi zaujímavé, že všetko je tak ako by sme si to želali. A bolo by ešte zaujímavejšie, keby sa našim biednym, temným a ujarmeným predkom podarilo rozriešiť všetky tie ťažké hádanky sveta a vesmíru. (Freud S., Die Zukunft einer Ilusion, Leipzig, 1927; Das Unbehagen in der Kultur, Wien, 1930 a i.) 13 Oidipus známa postava gréckych mýtov a bájí; syn tébskeho kráľa Laia a jeho ženy Iokasty. Ako symbol prehnanej synovskej lásky a závislosti od matky sa vžil pojem Oidipov komplex. 14 Pre nás vzťah Boh človek nie je analógiou, ale len metaforou vzťahu Otec syn. 15 v psychológii zn. šialenstvo 14

15 pochádzajúca od človeka získala autonómiu a postavila sa proti človeku, čím ho oberá o čosi, čo mu patrí. Dôsledky alienácie sa najprv prejavili na proletariáte. Preto on je predmetom špeciálneho záujmu ako ten, kto má byť prvým činiteľom prekonávajúcim dôsledky alienácie a vracajúcim človeku jeho vlastnú tvár. Zásadným cieľom marxizmu je obrodenie renesancia človeka, čo je asi toľko ako uvedomenie si, kto je človek v skutočnosti. Alienácia môže zahŕňať nielen dobrá materiálne, ale i dobrá duchovné a tiež aj vzťahy medziľudské, čo všetko sa môže postaviť proti človeku. Náboženstvo je jednou zo zásadných a najhorších (vzhľadom na dôsledky) alienácií človeka. Je duchovným odzrkadlením sa procesov vo svete spoločenských vzťahov, v ktorých sú evidentné konflikty. Je výrazom nedostatku zrelosti človeka, výrazom jeho neschopnosti riešiť základné problémy života. Človek píše Marx tvorí náboženstvo a nie náboženstvo tvorí človeka. Je citom a vedomím človeka, ktorý ešte nenašiel samého seba alebo už znovu seba samého stratil...človek to je svet človeka, štátu a spoločnosti. Ak štát a spoločenstvo vytvárajú náboženstvo, to znamená, že zdeformované vedomie o svete vytvorilo zdeformovanú spoločnosť. 16 V zhode s historickým materializmom tvrdí Marx, že ľudské vedomie je podmienené predovšetkým ekonomickou situáciou. Teda: bytie určuje vedomie. 17 Druh materiálnej produkcie určuje a podmieňuje procesy spoločenského života a tiež aj politického a duchovného. Ľudskú podstatu neurčuje jej vedomie, ale opačne, ich spoločenské bytie určuje ich vedomie. Teda spôsob spoločenského bytia (života) určuje to, aké bude vedomie. Znamená to, že nie v prirodzenosti človeka, nie v zjavení, ale v spôsobe spoločenského života treba vidieť pramene náboženstva. Marxizmus definuje tri typy prameňov náboženstva: 1. Subjektívne vlastnosti ľudskej psychiky 2. Prírodné vzťah človeka a prírody. Ide o pocit bezradnosti voči tajomným silám prírody. Hrali úlohu v dávnej minulosti. 3. Spoločenské spoločenský život, ktorý kapitálom vytvoril alienáciu podobnú ako v prírode. Pocit bezradnosti voči kapitálu, ktorý začína nad človekom panovať vplýva na to, že človek hľadá ochranu v náboženstve. Keď človek nežije v pravdivej skutočnosti, uniká do sveta fantázie a preto je náboženstvo ópiom ľudu. Náboženstvo je škodlivé preto, lebo sťažuje zdokonaľovaniu ľudského ducha, brzdí ekonomický rozvoj, je len deformovanou formou protestu proti spoločenskej núdzi, ktorý nič nevyrieši. Keďže týmto deformuje človeka, z toho vyplýva požiadavka likvidácie náboženstva, čo je potrebné urobiť nielen priamo, ale hlavne tým, že sa zlikvidujú jeho príčiny: zmeniť charakter spoločenského bytia, aby sa mohlo zmeniť spoločenské vedomie. Zrušením súkromného vlastníctva sa zruší každá alienácia a tak sa náboženstvo stane bezpredmetné. V dôsledku toho klasici marxizmu tvrdia, že náboženstvo zanikne rozvojom vedy a spoločnosti. Sami marxisti však vyjadrujú pochybnosť, či toto je podstata náboženstva. Hovoria, že tieto spoločenské činitele sú len jedným z mnohých činiteľov, ale nie jediné, lebo už oni sami spozorovali, že v histórii to nie je vždy tak, že pokrok ekonómie a spoločenského života ide ruka v ruke s odumretím náboženstva a navyše tých alienácií je veľmi veľa. Jedna sa odstráni a druhé sa ukážu. No keby sa aj všetky odstránili je tu ešte problém smrti, ktorý nie je výmyslom náboženstva. V marxistickej teórii človeka zostáva tento problém riešený veľmi slabo. Marxistická teória náboženstva je vlastne materialisticko-ontologický monizmus alebo krajný antropocentrizmus, t.j., že človek v rozmere spoločenskom je bytím najdokonalejším a najvyšším a preto všetky hodnoty začínajú svoju hierarchiu od človeka. EMIL DURKHEIM V prípade E. Durkheima ide o teóriu úzko spojenú so sociologizmom, ktorý určuje, že bytie spoločenstva je vyššie ako bytie jednotlivca. Spoločenské vedomie riadi ľudský život, tvorí celú kultúru, v ktorej sa nachádza aj náboženstvo ako odraz spoločného vedomia. Preto jeho filozofiu náboženstva môžeme charakterizovať takto: náboženstvo ako základ spoločenských zväzkov. Fenomenologické teórie náboženstva Fenomenológiu by sme mohli charakterizovať ako túžbu poznať podstatu náboženstva prostredníctvom špeciálneho typu skúsenosti, ktorý sa volá fenomén. Hlavým predstaviteľom fenomenologickej teórie náboženstva je Max Scheler. Jeho fenomenológia má tri ciele: 1. Štúdium náboženských aktov kde sa božskosť ukazuje 2. Analýza podstatných vlastností božskosti 3. Štúdium spôsobov prejavu božskosti 16 Marx K., Engels. F., Diela, zv.i. 17 V predošlých typoch filozofie to bolo opačne. 15

16 MAX SCHELER - tvrdí, že náboženské akty jestvujú často v človeku vo forme nerozvinutej, pričom fenomenológ má za úlohu ich zobúdzať a rozvíjať. - odmieta dôvodenie jestvovania Boha cez prostriedky a prijíma len druh poznania zvaný bezprostredná intuícia, cez ktorú človek vyjadruje fenomén božskosti ausweis. Preto jeho filozofiu náboženstva môžeme charakterizovať takto: náboženstvo ako osobný zážitok božskosti. - Ako fenomenológ tvrdí, že náboženstvo je samostatná oblasť kultúry a nie je možné odvádzať ho z iných javov. Ba dokonca nie je možné ho ani redukovať do filozofie: Viera v Boha (náboženstvo) a aj jej prirodzený stav nie je danosťou metafyziky. 18 Tým je vyjadrené, že Scheler veľmi silno akcentuje autonómiu náboženstva, čoho odrazom je, že náboženský akt v jeho chápaní má svoje vlastné práva a svoju vlastnú logiku. Náboženský predmet je sui generis, nemožno ho redukovať do skutočnosti žiadneho iného druhu. Štúdiom náboženských aktov prichádza k poznaniu, že k podstate náboženského vedomia patrí, aby bolo nasmerované na niečo iné než je ono samo. Pri spolupôsobení akt predmet, má primát predmet. Znamená to, že náboženské poznanie má charakter zjavenia. Náboženský akt teda nekonštruuje predmet, len vyjadruje čomu je dané. Predmet aktu sa musí prijať len prostredníctvom tej podstaty, ktorá hľadá predmet. Hľadajúcou podstatou je vlastne fenomén božskosti, ktorý Scheler nazval slovom ausweis (skúsenosť zážitku božskosti). Náboženské akty prináležia podstate ľudského vedomia, sú samostatné (nepovstali spojením s inými psychickými aktmi), sú prvotné, pôvodné, elementárne časti vedomia. Majú svoje osobité vlastnosti: - transcendencia cieľa (bytie presahujúce svet) - uspokojenie len v tom, čo je božské - očakávanie odpovede od predmetu náboženstva. Podľa toho Scheler tvrdí, že každý tvor verí v Boha, bôžika... Otázkou je len to, čo je to, to božské? Analýza toho je ďalším cieľom jeho fenomenológie. Skúmanie tejto otázky priviedlo Schelera k poznaniu, že k podstatným prejavom zážitku (fenoménu) božskosti patrí: - absolútnosť - nezávislosť od všetkých bytí - schopnosť byť príčinou ostatných bytí - svätosť, ktorú označil ako tzv. dokonalostný charakter tohoto fenoménu vo vzťahu ku všetkým ostatným f. - duchovnosť, čo je vyjadrením, že tento typ fenoménu má nasmerovanie na osobný charakter náboženského predmetu. Typ fenoménu, ktorý má tieto vlastnosti nazval ako fenomén božskosti ausweis. 19 Tento zážitok božskosti sa ukazuje prostredníctvom dvoch ľudských zážitkov: 1. skúsenosť vlastnej ničoty: ja som ničím Ty (boh) si všetkým 2. skúsenosť vlastnej otvorenosti: nie som absolútnou ničotou, ale stvorením od boha. Tieto skúsenosti priamo a bezprostredne poukazujú na božskosť. Takto reálne bytie (človek) s podstatnou vlastnosťou božskosti môže byť príčinou náboženského uspôsobenia človeka. A tak ako náboženská akt sa vyznačuje bezprostrednosťou poňatia toho, čo je boh, tak aj jestvovanie boha nám je dané bezprostredne ako kvalita božskosti. 20 Z povedaného vyplýva, že Schelerova koncepcia boha je zviazaná s jeho koncepciou bytia a koncepciou hodnoty, kde pojem hodnoty má prioritu pred pojmom bytia. Tak je jasne vyjadrené, že Scheler zakladá existenciu boha nie na poznaní bytia a jeho esencie ale na kvalite zážitku, čo však nie je základnou kategóriou filozofie. Čo znamená kvalita božskosti u Schelera? Mohli by sme ju nazvať ako svätosť je to to, čo je skz-naskrz samo sebou plnohodnotné. Je To najvyššie kvalita osoby, preto boha poníma osobne, teda nemôže k nemu viesť poznanie špekulatívne, filozofické. Podstata osoby, podľa neho je: láska a hodnota, a nie bytie. Láska môže dosiahnuť hodnotu osoby čím priznáva, že láska je podmienkou náboženského poznania; je osobným božským, plnohodnotným vzťahom k osobnému bohu, ktorý je najvyššou hodnotou. My však môžeme povedať, že tento spôsob ponímania boha nerieši problém jeho reálneho jestvovania (mimo skúsenosti človeka), pretože pomocou fenomenologickej metódy nemáme možnosť vyjsť poza (mimo) skúmané vedomie. Navyše Scheler svoje pohľady na koncepciu božskosti neskôr menil. V neskoršom období zanechal koncepciu boha ako osobného, všemocného ducha a koncipoval novú teóriu boha, ktorý sa stáva Scheler M., Vom Ewigen im Menschen, Leipzig, etymologicky z nem. dôkaz, vyjadrenie sa 20 Znamená to, že človek nepotrebuje pozitívne zjavenie, lebo od stvorenie v sebe nosí túto kvalitu zážitku božskosti. Ak ju zažije, má všetko jasné Miestom uskutočnenia deifikácie takto chápaného boha je človek. Tak namiesto relácie odstupu vyjadrenej v detinskom vzťahu k bohu sa prijal akt, v ktorom človek je svojou božskosťou a identifikuje sa s jej duchovnými intenciami. Tieto pohľady Schelera sú istou reminiscenciou pohľadu H. Bergsona. Sú v rozpore nielen s kresťanskou doktrínou ale aj s o skoršími názormi samého Schelera. 16