1. Azda najčastejšie uvádzanou a najpodrobnejšie charakterizovanou stránkou

Funkcie častíc v komunikácii Mária Šimková 1. Azda najčastejšie uvádzanou a najpodrobnejšie charakterizovanou stránkou častíc je ich fungovanie v komunikácii. Jedna z funkcií častíc bola odhalená dokonca oveľa skôr, než sa vôbec začalo uvažovať o samostatnom slovnom druhu častice. B. Rulíková (1973) cituje ako prvé doklady na parentézu v gramatických, predovšetkým syntaktických prácach slová, ktoré dnes patria medzi častice (napr. verojatno), z gramatiky A. Ch. Vostokova z r. 1831. Slovný druh častice sa začal teoreticky rozpracúvať v ruskej lingvistike až o 80 rokov neskôr a v jednotlivých slovanských jazykoch sa osamostatňoval v podstate v druhej polovici 20. storočia. Vo východo- a stredoeurópskych lingvistikách môžeme dať tzv. časticový boom, teda zvýšený záujem o častice a práve o ich komunikačné funkcie, do súvisu s tzv. komunikačnopragmatickým obratom v jazykovede. V príspevku poukážeme na niektoré prístupy k podstate a fungovaniu častíc v komunikácii, rozpracované v slovenskej, českej, poľskej a ruskej lingvistike, a uvedieme aj čiastkové závery vlastnej analýzy. 2.1. V slovenskej gramatickej teórii sa ustálil názor, dodnes často a prakticky bez výhrad citovaný v starších gramatikách, no aj v mnohých novších štúdiách, že častice nemajú vlastný lexikálny význam, ale len gramatické, resp. v istom zmysle komunikačné funkcie, ktoré sú vlastne ich významom: Obsahom čiže lexikálnym významom častíc v širokom zmysle slova je aktualizácia jazykových jednotiek. Preto fungujú najmä ako organizujúci prvok pri aktuálnom čiže kontextovom členení výpovede (Morfológia slovenského jazyka, 1966, s. 747; ďalej MSJ). Aktualizačnú funkciu častíc ako ich gramatický význam uvádzajú aj ďalšie základné jazykovedné príručky, vychádzajúc zrejme z MSJ (porov. napr. Ondrus Horecký Furdík, 1980; Pauliny, 1981; Oravec 1

Bajzíková Furdík, 1984; podrobnejší prehľad názorov na častice a ich lexikálny význam v slovenskej lingvistike porov. Šimková, 2001). Kapitola Častice v MSJ (s. 746 806, autor J. Mistrík) pôsobí na prvý pohľad ako komunikačno-funkčne orientovaná. Počnúc definíciou (s. 746), v ktorej sa zdôrazňuje úloha kontextu alebo situácie, cez klasifikáciu častíc na uvádzacie (s podskupinami pripájacie, pobádacie častice) a vytyčovacie (podskupiny vysvetľovacie, hodnotiace, zdôrazňovacie častice) až po charakteristiku jednotlivých častíc (s. 757 801) obsahujúcu informácie o ich postavení vo vete, vzájomnej kombinovateľnosti a súvislosti s modalitou vety. V tomto (pre)funkčno-komunikačnom prístupe však autor vychádza len z niekoľkých konkrétnych kontextov a analyzuje významy jednotlivých použití častíc bez náležitého zovšeobecnenia významov a komunikačných funkcií opisovaných slov či vymedzených skupín. Zodpovedalo to vtedajšiemu lingvistickému poznaniu a ranému štádiu opisu častíc, ako aj tomu, že klasifikácia častíc v MSJ bola založená na formálnom slovoslednom kritériu. 2.2. V Českej lexikológii (Filipec Čermák, 1985) sa v súlade s vtedy aktuálnymi názormi na lexikálny význam priznáva niektorým slovným druhom alebo istým skupinám v rámci slovného druhu špecifický význam, ktorý má charakter vzťahu. Ovšem i v těchto případech má vztahový význam lexikální jádro (c. d., s. 54). Medzi takéto slová patria aj častice, ktoré sú tu charakterizované ako gramaticko-lexikálne slová, ako signalizátory vztahů subjektů k situaci, k projevu, k partnerovi situace a mají funkci aktualizační (c. d., s. 97). Na rozdiel od slovenskej tradície, ale napr. aj bulharskej, juhoslovanskej a i. (porov. Rangelova, 1993; Mrazović, 1990), či niektorých českých názorov, autori Českej lexikológie rozlišujú vzťahový význam a aktualizačnú funkciu častíc. Z funkčného hľadiska, uplatňovaného v časti Funkčné tvaroslovie v akademickej Mluvnici češtiny 2 (1986; ďalej MČ), sú častice označované ako textové formatívy, ktoré 2

majú charakteristický rozptyl funkčných vlastností a slúžia v oblasti vzťahov medzi komunikáciou (textom), skutočnosťou a účastníkmi komunikačného aktu (s. 22). Alebo inými slovami: Částice jsou komunikační, textové výpovědní formativy s různými funkcemi: jde např. o funkce modalitní, emocionální, kontaktové, strukturační, navazovací a další (tamže, s. 26). Chápanie častíc ako komunikačného, textového slovného druhu je v MČ podrobne rozpracované v kapitole o časticiach (s. 228 238, autor O. Uličný). Častice sú tu charakterizované podľa štyroch dištinktívnych príznakov na základe orientácie a obsahu vyjadrovaného vzťahu na štyri skupiny: 1. apelové, 2. hodnotiace, 3. emocionálne častice a 4. častice štruktúrujúce text. K 2. a 3. skupine len poznamenávame, že do obidvoch patria častice vyjadrujúce vzťah hovoriaceho k obsahu textu alebo jeho časti (tamže, s. 231), odlišuje ich iba prítomnosť adjektíva citový pri charakteristike vzťahu vyjadrovaného emocionálnymi časticami, čo považujeme za dosť málo na vyčlenenie samostatnej skupiny. Emocionálnosť je jednou zo základných štylisticko-komunikačných vlastností častíc latentne prítomných v celom slovnom druhu tak ako subjektívnosť, expresívnosť a pod. Napokon, vidno to aj pri spracovaní jednotlivých emocionálnych častíc v MČ pri každej z nich sa uvádza, že má zároveň apelové, resp. hodnotiace črty. Kým spomínané dve skupiny častíc napĺňali obsah charakteristiky podľa MČ výraznejšie vo vzťahovej zložke, 1. a 4. skupina (apelové častice a častice štruktúrujúce text) sa podľa nás vzťahujú viac k zložke textovo-komunikačnej. Apelové častice, ktoré sú akoby v podtitule označené ako výzvové alebo tiež kontaktové častice, sa v MČ ďalej členia podľa dištinkcií a) otázka, b) žiadosť, rozkaz, c) želanie, d) presvedčovanie, e) uisťovanie, f) odporovanie, g) vyhrážka, h) výčitka (MČ, s. 231), teda v podstate podľa komunikačných typov viet. Prvé tri podskupiny predstavujú klasické základné modálne typy viet/výpovedí, v ktorých sú častice jedným z prostriedkov konštituovania 3

modality. Autor však nevenuje nijakú pozornosť schopnosti častíc modifikovať modálnu stránku výpovede. Porovnajme napríklad výpovede: Vari príde. Či príde? Nech príde! Forma základovej vetnej štruktúry je rovnaká: v prísudku tvar 3. os. sg. indikatívu prítomníka slovesa prísť a formálne nevyjadrený subjekt 3. osoby. Lexikálnym prostriedkom, ktorý v týchto vetách stvárňuje konkrétnu modalitu a je nositeľom konkrétneho významu ako odrazu mimojazykovej skutočnosti, sú častice. Aj keby sme mali izolované výpovede bez jednoznačnej interpunkcie (Vari príde..., Nech príde...), vieme ich obsah identifikovať na základe použitej častice. Intonácia je sekundárnym dištinktívnym činiteľom, prostredníctvom ktorého rozlišujeme, či v prípade Nech príde! ide o rozkaz alebo želanie. Ak by sme intonáciu zmenili aj v prvom príklade a zakončili by sme výpoveď výkričníkom na znak prekvapenia (Vari príde!), mohlo by ísť v podstate o otázku, ktorá by v sebe implikovala želanie, aby dotyčná osoba prišla v prípade príjemného prekvapenia, a želanie/výstrahu nech radšej nepríde! v prípade nepríjemného prekvapenia. Častice či, vari sú primárne persuazívne stoja v rozličných typoch výpovedí pri výrazoch, ktorých platnosť/pravdivostná hodnota nie je istá. Schopnosť stáť v opytovacích či želacích vetách/výpovediach je druhotná. Častica nech má naopak prvotnú modalitu konštitutívnu, t. j. tvorí želacie vety (pracovnú klasifikáciu častíc používame podľa Šimková, 2001). Ďalších päť podskupín apelových častíc vyčlenených v MČ sa nepodieľa priamo na tvorbe modálnej stránky výpovede, ale zjavne v sebe nesú istý výzvový náboj, čo autora viedlo k ich zaradeniu do tejto skupiny. Čitateľa však môže celá klasifikácia trochu zneistiť, keď tie isté častice, ktoré sa uvádzajú medzi apelovými uisťovacími (jistě, rozhodně, určitě, zaručeně), nájde bez vysvetlenia aj v 2. skupine hodnotiacich častíc (podskupina istotných častíc). Ostatné príklady v týchto dvoch podskupinách patriacich do rôznych skupín pôsobia, akoby išlo o synonymá rozdelené podľa nejakého 4

neznámeho princípu jedno sem, druhé tam. Okrem spomínaných častíc, ktoré sa v obidvoch skupinách opakujú, do skupiny apelových uisťovacích patria častice doopravdy, fakt(icky), opravdu, skutečně, vážně, věru, vskutku a do skupiny hodnotiacich istotných častice ano, bezesporu, bezpochyby, beztak, beztoho, dobře, dozajista, jistěže, nepochybně, očividně, ovšem, pravda, stejně, zajisté, zjevně (tamže, s. 232 a 233). V poslednej skupine častice štruktúrujúce (členiace, hierarchizujúce) text alebo jeho časti sa v MČ vyčleňujú tri hlavné podskupiny: častice signalizujúce začiatok textu alebo jeho časti (a, i, inu, no nu, on, ona, ono, tak a pod.), častice lineárne štruktúrujúce reálny text (zároveň, dále/potom/pak, jednak jednak; eventuálně, krátce, naopak a pod.) a častice implikatívne členiace text. Tu autor osobitne vyčleňuje častice na implikovanie protikladu, ktoré sa prekrývajú so skupinou hodnotiacich zdôrazňovacích častíc, a častice na implikovanie výberu výrazov: dejme tomu, například, řekněme, tak, třeba(s) (tamže, s. 237 238). Sú to v podstate konektorické prostriedky, resp. textové formatívy vo vlastnom zmysle (ak sme dobre pochopili tento pojem používaný v MČ). Komunikačná zložka charakteristiky častíc sa tu napĺňa najmä v prvej podskupine, kam autor zaradil bez rozlíšenia aj kontaktové častice typu no, nu, nuže. Komunikačným prostriedkom v užšom zmysle slova sú však aj tzv. výplnkové slová, ktoré by podľa nás takisto patrili do tejto skupiny (porov. ďalej), ale v doterajších slovanských gramatikách či syntetických prácach o časticiach sa podľa našich poznatkov nijako osobitne neanalyzujú. (V čiastkových štúdiách častice ako výplnkové slová spomína I. Kolářová, 1997, 1998.) Vymedzenie a klasifikácia častíc v MČ vychádza z konštatovania: Funkčněsémantické distinktivní rysy částic jsou dány povahou komunikačních, textových vztahů částicemi vyjadřovaných (tamže, s. 230). Z funkčno-sémantických dištinkcií sa však v analýze uplatnili iba funkčné. Autor dokonca robí istý krok späť (napr. aj v porovnaní 5

s Českou lexikológiou) v otázke sémantiky častíc, keď tvrdí, že částice jsou slovní druh, který lze identifikovat a vnitřně dále klasifikovat pouze na základě kontextů, v nichž částice vystupují (tamže, s. 228). Ukázali sme na príklade jedného minimálneho kontextu (Vari/Nech príde...), že to tak nie je. Poplatnosť vtedajším najznámejším a prevládajúcim názorom na častice, ale aj zrejmá snaha autora o homogénnosť výkladu podmienili nie celkom adekvátne charakteristiky jednotlivých skupín a podskupín. Okrem spomínanej malej dištinkcie medzi 2. a 3. skupinou považujeme za nepresnú definíciu 4. skupiny. Častice štruktúrujúce text sú iba veľmi teoreticky alebo v niektorých konkrétnych prípadoch vyjadřující vztah mluvčího k členění textu nebo jeho části (tamže, s. 231). Hovoriaci nimi text (resp. akýkoľvek komunikát) alebo jeho časti priamo člení, nie len vyjadruje vzťah to ako keby text, ktorý hovoriaci formuluje, rozčlenil niekto iný a hovoriaci toto členenie iba hodnotí. 2.3. Špecifický funkčný prístup k časticiam, resp. k všetkým neohybným slovným druhom, prezentuje vo svojich dvoch monografiách M. Grochowský (1986, 1997). Pozornosť sústreďuje nielen na častice ako slovný druh, ale na tzv. funkčné výrazy, v prvej monografii označené ako partikuly, pod ktoré zahŕňa príslovky, predložky, spojky, častice i citoslovcia. V neskoršej práci upustil od chybných kritérií triedenia, na ktoré ho upozornili recenzenti, výsledky výskumov iných autorov aj vlastné nové analýzy, a snažil sa uplatniť relevantnejšie kritériá na stanovenie opozícií medzi podtriedami skúmaných jednotiek. Z pôvodných princípov triedenia M. Grochowský vylúčil napr. kritérium 'možnosť/nemožnosť výskytu partikuly v oznamovacích vetách' a výrazne modifikoval kritérium 'súčasná spájateľnosť partikuly so substantívom a nespájateľnosť so slovesom', na základe ktorého vyčlenil veľmi nehomogénnu skupinu adnominálnych operátorov. Relativizoval aj hypotézu o neobmedzenej spájateľnosti partikuly so substantívami, ak je daná partikula schopná stáť pri mene v nominatíve (porov. Grochowski, 1997, s. 11 12). 6

Rozdiely medzi Grochowského staršími a novšími prístupmi sú názornou ukážkou viacerých pre častice typických skutočností: častice, v našom užšom ponímaní ako jeden slovný druh, ale aj ako súčasť celej skupiny tzv. funkčných výrazov, majú v komunikácii mnohostranné využitie a sú veľmi citlivým indikátorom vhodnosti zvolených kritérií. Pri časticiach akoby nikdy nebolo dostatok analyzovaných kontextov a každý prístup, každé kritérium je stále akési predbežné, približné, relatívne. Možno preto, že podstatou častíc (ani iných slovných druhov) nie je ich spájateľnosť či slovosledné postavenie, to sú len možnosti, spôsoby použitia častíc, a východiskové kritérium treba hľadať inde. M. Grochowský, analyzujúc funkčné výrazy, používa pri ich klasifikácii aj vo svojej druhej monografii stále veľa formálnych kritérií: schopnosť/neschopnosť tvoriť samostatnú výpoveď, voľné/pevné umiestnenie vo vete, spájateľnosť/nespájateľnosť s inými slovnými druhmi (tamže, s. 13 14). Z definície častíc (partikúl v užšom význame ako jednej zo skupín tzv. funkčných výrazov) sa dozvieme, aké funkcie neplnia a aké majú miesto vo vete, ale ich pozitívne vymedzenie z hľadiska funkcie chýba: Partikuly sú neohybné lexémy, nefungujúce samostatne ako výpovede, nemajúce spájaciu funkciu, majúce voľnú lineárnu pozíciu vo výpovedi, schopné vstupovať do syntaktického vzťahu so substantívom (tamže, s. 22). 2.4. Nerelevantnosť niektorých kritérií pri časticiach sa ukazuje postupne, po mnohých analýzach, pretože vyplýva z ich schopnosti uplatniť sa vo veľmi rôznych kontextoch. Ako poukazuje E. G. Borisovová (1990), jedna a tá istá častica sa môže použiť aj v otázke, aj pri vyjadrení povzbudenia, aj v oznámení, aj v odpoveďových replikách (M. Grochowský ich vyčleňuje osobitne ako dopowiedzenia). Rôzny býva aj intonačný priebeh syntaktických konštrukcií, v ktorých sa nachádza jedna a tá istá častica (Borisova, 1990, s. 113). Predsa však majú všetky použitia častice niečo spoločné a autorka to vymedzuje ako osobitný, komunikačný typ významu popri nominačnom a syntaktickom význame. Pri komunikačnom type ide podľa autorky o 7

informáciu o tematicko-rématickej organizácii výpovede, preto sem nemôžu patriť emocionálne ani pragmatické informácie (o vzťahu niekoho k niekomu/niečomu, o statuse účastníkov komunikácie). Sémantiku pomocného slova potom predstavujú také s komunikáciou späté informácie, ako je novosť/známosť, predpokladanosť/neočakávanosť, signál emfázy a pod. Ak by sa pre častice prijala výlučne uvedená charakteristika, značne by sa tým zúžil rozsah slovného druhu častice. Autorka však uvádza, že jej charakteristika platí predovšetkým pre zdôrazňovacie častice či tzv. vyčleňovacie slová (slova-vydeliteli, napr. kak raz, imenno, vot, daže, -taki; tamže, s. 116). Ak by sa komunikačný typ významu uvažoval izolovane, zužovalo by to podľa nás veľmi výrazne aj rozsah významu častíc. Autorka však osobitne zdôrazňuje, že hovoriac o nominačnom, syntaktickom a komunikačnom type významu má na mysli význam celej lexémy alebo gramémy: v soderžanii etich elementov mogut sočetaťsia fragmenty, otnosiaščijesia k raznym tipam značenija (tamže, s. 117). 2.5. Prehľad vybraných prístupov k časticiam a ich komunikačným funkciám predstavuje istý oblúk: stotožňovanie, neoddeľovanie lexikálneho významu a gramatickej funkcie častíc v slovenskej jazykovede; rozčleňovanie lexikálneho jadra vzťahového významu a aktualizačnej funkcie častíc v českej lexikológii; prezentovanie funkcií častíc ako komunikačných formatívov v českej funkčnej morfológii; klasifikácia neohybných slovných druhov na základe formálno-syntaktických kritérií u M. Grochowského (vo vlastnej analýze vybraných lexém autor podáva aj ich sémantickú charakteristiku v podobe formalizovaného zápisu a možných presupozícií); predstava významu lexémy alebo gramémy ako súhrnu nominačného, syntaktického a komunikačného typu významu u E. G. Borisovovej. 3. Ak sa pri vymedzovaní slovných druhov ustálilo uplatňovanie komplexného lexikálno-morfologicko-syntaktického kritéria, musíme predpokladať, že každé slovo 8

disponuje istými lexikálnymi, morfologickými a syntaktickými vlastnosťami, ku ktorým v posledných desaťročiach pribúdajú v teoretických opisoch aj vlastnosti komunikačné (ale aj pragmatické a i.). V slovných druhoch sa zastúpenie jednotlivých zložiek pociťuje v rôznom rozsahu: pri lexémach prevláda nominačný typ významu, pri gramémach syntaktický alebo komunikačný typ významu. Chápanie gramém, v slovenskej lingvistike gramatických slov, ako súhrnné pomenovanie predložiek, spojok a častíc, pri ktorých sa stotožňuje lexikálny význam a gramatická funkcia, nepovažujeme za zodpovedajúce podstate častíc. Častice sa nepodieľajú na dotváraní morfologických kategórií a významov ako predložky, ani na formalizácii syntaktických vzťahov a významov ako spojky. V gramatike, ani na morfologickej, ani na syntaktickej rovine, neplnia formálne nijakú funkciu. Tvoriť samostatnú výpoveď, pôsobiť v inej výpovedi ako parentéza či slúžiť ako tzv. uvádzacie slovo, to sú formálno-syntaktické vlastnosti častíc opísateľné a aj často opisované zo syntakticko-komunikačného hľadiska, no nezačleňujúce ich do základových vetných štruktúr akceptovaných v klasickej syntaxi. Funkcie častíc v komunikácii podľa nás korešpondujú s ich pomenúvacím významom. V štúdii O lexikálnom význame častíc (Šimková, 2001) sme pracovne vyčlenili štyri skupiny častíc, pričom sme brali do úvahy všetky slová zaraďované do slovného druhu častice v slovenských gramatických a lexikografických prácach. Pri každej skupine možno zovšeobecniť špecifickú syntaktickú (presnejšie sémanticko-syntaktickú) a komunikačnú funkciu a typ významu, ako to stručne zhŕňame v schematickom zobrazení. Vzájomná súčinnosť jednotlivých zložiek (typov významov) sa prejavuje aj pri oslabovaní lexématickosti (sémantickej náplne) a posilňovaní komunikačnosti (komunikačného významu) častíc od prvej skupiny k štvrtej. 9

častice synt. typ významu a funkcia kom. typ významu a funkcia modálne sémantická modifikácia (vety) modifikátor formalizácia kom. typov výpovede formatív kvantitatívne sémantická modifikácia (slova) 1 modifikátor formalizácia presnosti vyjadrenia formatív kvalifikujúce aktualizácia syntaktickej jednotky aktualizátor účasť na aktuálnom marker štruktúrujúce štrukturácia textovej jednotky operátor členení výpovede/textu marker Napríklad už spomínaná modálna konštitutívna častica nech svojou prítomnosťou vo výpovedi modifikuje sémantiku základovej vetnej štruktúry, do ktorej formálne nepatrí, a súčasne je jedným z nositeľov (formalizátorov, znakov) komunikačného typu výpovede (Nech príde!). S použitím iných modálnych častíc môžeme z rovnakého základného lexikálno-syntaktického obsadenia vety utvoriť odpoveď (persuazívne častice v jednoduchej odpovedi: Určite/Asi príde. alebo v odpovedi zloženej z dvoch syntaktických jednotiek: Áno, príde.) či vyjadriť navyše aj emocionálny vzťah (Bohužiaľ príde.; použitie čiarky tu vnímame ako fakultatívne, resp. súvisiace s mierou vyjadrenia postoja, čo sa v komunikácii prejaví intonáciou, pauzou, dôrazom a pod.). Pri skúmaní jednotlivých častíc zistíme, že jedna častica môže patriť do viacerých skupín: častica asi môže mať napr. význam modálny aj kvantitatívny, istotné častice (určite, zrejme) nesú v sebe aj hodnotiacu či zdôrazňujúcu zložku, na základe ktorej by mohli patriť do skupiny kvalifikujúcich (hodnotiacich, zdôrazňujúcich) častíc a pod. Problematickosť klasifikácie častíc by sa mala eliminovať komplexným charakterizovaním častice na základe všetkých troch zložiek (pomenúvací, syntaktický, komunikačný typ významu), prípadne ďalších faktorov (pragmatických a i.). Typickým reprezentantom, nositeľom komunikačného typu významu sú častice štruktúrujúce text alebo komunikáciu ako operátory pri aktuálnom členení výpovede i väčších textových jednotiek. Sú to predovšetkým konektorické prostriedky: a, ale, ba, i, preto, tak, teda; 1 Slovom tu býva najčastejšie kvantitatívny výraz. 10

enumeratívne častice: ďalej, ešte, konečne, nakoniec, napokon, napríklad, potom; vysvetľovacie častice: čiže, inak, respektíve, skrátka, slovom, teda, totiž; výplnkové slová, ktoré sú na hranici s citoslovcami: a, ako, akože, áno, dobre, hej, no, nuž, ono, pravda, reku, tak, takto. Napríklad: Literatúra BORISOVA, E. G.: Otraženije kommunikativnoj organizacii vyskazyvanija v leksičeskom značenii. In: Voprosy jazykoznanija, 1990, č. 2, s. 113 120. FILIPEC, J. ČERMÁK, F.: Česká lexikologie. Praha, Academia 1985. 284 s. GROCHOWSKI, M.: Polskie partykuły. Składnia, semantyka, leksykografia. Wrocław Warszawa Kraków Gdańsk Łodź, Zaklad narodowy imienia Ossolińskich Wydawnictwo Polskiej akademii nauk 1986. 152 s. GROCHOWSKI, M.: Wyrażenia funkcyjne. Studium leksykografične. Kraków, Wydawnictwo Instytutu Języka Polskiego Polskiej akademii nauk 1997. 127 s. KOLÁŘOVÁ, I.: Významy a funkce slov pak a potom v mluvených projevech. Naše řeč, 80, 1997, s. 129 134. KOLÁŘOVÁ, I.: Významy a funkce slova tedy (teda) v souvislých projevech. Naše řeč, 81, 1998, s. 118 123. Mluvnice češtiny. 2. Tvarosloví. Red. J. Petr. Praha, Academia 1986. 536 s. [MČ] Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 896 s. [MSJ] 11

MRAZOVIĆ, P.: Klasifikacija partikula (u užem smislu) u srpskochrvatskom jeziku. In: Zbornik Matice srpske za filologiju i lingvistiku. 33. Novi Sad 1990, s. 301 309. ONDRUS, P. HORECKÝ, J. FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980. 232 s. ORAVEC, J. BAJZÍKOVÁ, E. FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 232 s. PAULINY, E.: Slovenská gramatika. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1981. 323 s. RANGELOVOVÁ, A. J.: Hodnotící částice v české větě v porovnání s bulharštinou. [Disertační práce k získání vědecké hodnosti kandidáta filologických věd.] Praha, Ústav pro jazyk český Akademie věd České republiky 1993. 131 s. RULÍKOVÁ, B.: Parenteze v současné češtině. Studie ČSAV. Praha, Academia 1973. 127 s. ŠIMKOVÁ, M.: O lexikálnom význame častíc. Slovenská reč, 66, 2001, s. 37 51. 12