Milan RÚFUS. Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela

Milan RÚFUS Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica 16. apríl 2009

UNIVERSITAS MATTHIAE BELII BANSKÁ BYSTRICA Milan RÚFUS Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela 2009

Návrh na udelenie čestného titulu DOCTOR HONORIS CAUSA UNIVERZITY MATEJA BELA Vedecká rada Ústavu vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici predložila Vedeckej rade Univerzity Mateja Bela návrh na udelenie čestného titulu DOCTOR HONORIS CAUSA UNIVERZITY MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI znamenitej osobnosti, ktorá sa svojou umeleckou aktivitou a verejným účinkovaním ako básnik, esejista, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg významne podieľala na prezentovaní slovenskej literatúry a povznesení duchovnej kultúry v slovenskom i svetovom priestore: M i l a n o v i R ú f u s o v i Návrh prerokovala Vedecká rada Univerzity Mateja Bela na svojom zasadnutí 6. novembra 2008 a jednomyseľne ho schválila. Poézia nie je určujúcou podmienkou na prežitie. V dobe rozvinutých vedeckých a technických zázrakov sa úloha poézie akoby umenšuje. A poézia ako pokorná a pokonná matka zázrakov zostáva v úzadí rýchlosti nášho žitia. Poézia, tak ako umenie, je určená pre ľudí, aby žili aj iný vnútorný život. Kto poéziu cíti a žije, inak hľadí na veci bežné, ale aj mimoriadne. Poézia zušľachťuje, poľudšťuje, zjemňuje človeka. Napriek svojej krehkosti paradoxne človeka zoceľuje a robí ho schopnejším primerane sa zapájať do každodenného reálneho diania. Je mostom medzi chceným, tušeným a žitým teda museným. Je svetom, v ktorom sa odráža aj to existujúce, ktoré žijeme, aby vstupovala do svedomia. Verše nepíšu spupní, egoisti. Autorstvo poézie náleží milujúcim, citlivým, vnímavým, verným a slobodným ako Milanovi Rúfusovi.

Milan Rúfus vo svojej poézii hľadá príčinu nesúladu človeka spoločnosti sveta. Ponúka v nej priestor na zbližovanie sa, na rozvíjanie ľudskosti jednoznačným humanistickým postojom, na sebareflexiu človeka, upozorňuje na bytie i Bytie človeka. Kráča s vernosťou, bolesťou a vierou. Je kľúčovou umeleckou osobnosťou v názorovom zbližovaní kresťanských cirkví. Nestavia sa do roly proroka, ako je možno bežne vnímaný, on prosto iba miluje. Milan Rúfus na svojej zemičke zúrodňuje ono rodné, rodové a národné skrze osobné. Cez svoje dielo sa prihovára všetkým generáciám. Spojenie Milana Rúfusa s Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici netkvie iba a len hoci táto významnosť by bola postačujúcou v prepojení prednášajúcich pedagógov s jeho literárnym dielom; v imaní jeho knižných diel v zbierkovom fonde Univerzitnej knižnice UMB; v profesijných aj osobných vzťahoch pedagógov s ním. Spolupráca Milana Rúfusa s Ústavom vedy a výskumu UMB sa už celé desaťročie realizuje jeho tvorivým podielom na Radvanskom veršobraní celoslovenskom stretnutí básnikov evanjelikov, na ktoré každoročne pripravoval predtým nepublikovanú báseň do malonákladových bibliofílií: Moje nemé modlenie (Naslovovzatie, 2000), Genetický čip (Láskomriavka, 2001), Boh Slovo prapočiatku (Slovom slovo, 2002), Mimochodom (Zľutovanievanie, 2003), Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam (Biela, 2004), Cesta (Cesta, 2005), Žasnúca báseň o vode (Voda, 2006), Malá Genesis o svetle (Svetlo, 2007), Báseň o dare (Dar, 2008). Tvorba Milana Rúfusa je trvalým inšpiratívnym zdrojom poetiky a ľudskosti aj pre našich študentov. Udelenie titulu DOCTOR HONORIS CAUSA UNIVERZITY MATEJA BELA Milanovi Rúfusovi má svoje opodstatnenie ako vyjadrenie uznania a úcty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici výnimočnej osobnosti súčasnej slovenskej literatúry a národnej kultúry s autonómnym a pritom univerzálne platným pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania a údelu, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta na začiatku tretieho tisícročia. 5

Milan Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube rodičom Zuzane Rúfusovej, rod. Kováčovej (1908 2003) a Petrovi Rúfusovi (1906 1977). Po skončení ľudovej školy v rodisku navštevoval osemročné gymnázium v Liptovskom Mikuláši, kde sa aktívne zúčastňoval pôsobenia Hodžovho samovzdelávacieho krúžku. V roku 1948 maturoval. Slovenčinu a históriu študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 1952 promoval a získal doktorát filozofie. Celý život pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1960 získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied (dizertačná práca: Proletárska poézia a generácia Jiřího Wolkra). V roku 1969 sa habilitoval na docenta slovenskej literatúry na podklade knihy Človek, čas a tvorba. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V roku 1990 odišiel do dôchodku. Žil a tvoril v Bratislave. Zomrel 11. januára 2009 v Bratislave. Pochovaný je v Závažnej Porube. Tvorba Milana Rúfusa Poézia: Až dozrieme. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1956, 1958, 1982; Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963. Chlapec. Vydal Prípravný výbor XII. Hviezdoslavovho Kubína, 1966. Vám patrí úcta. Banská Bystrica, 1966. Zvony. Bratislava : Smena 1968; Tatran 1972, 1986. Triptych. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1969. Ľudia v horách. (S Martinom Martinčekom.) Bratislava : Tatran, 1969. Stôl chudobných. Bratislava : Smena, 1972. Kolíska. (S Martinom Martinčekom.) Martin : Osveta, 1972, 1983. Chlapec maľuje dúhu. Bratislava : Smena, 1974. Kolíska spieva deťom. Bratislava : Tatran, 1974, 1979. Kniha rozprávok. Bratislava : Mladé letá, 1975, 1978, 1989. Hľadanie obrazu. Výtvarná monografia M. A. Bazovského. 1973. Hudba tvarov. (S Ľudovítom Fullom.) Bratislava : Tatran, 1977. Hora. (S Martinom Martinčekom.) Martin : Osveta, 1978. 6

Sobotné večery. Bratislava : Smena, 1979, 1984. Óda na radosť. Bratislava : Smena, 1981, 1986. Mechúrik Koščúrik s kamarátmi. Bratislava : Mladé letá, 1981; Buvik 1999. Rozprávočka veselá, ostaň ešte s nami. Bratislava : Mladé letá, 1985. Studnička. Bratislava : Smena, 1986. Prísny chlieb. Bratislava : Smena, 1987. Báseň o Kriváni. (S Martinom Martinčekom.) Martin : Osveta, 1988. Koza rohatá a jež. Bratislava : Mladé letá, 1988. Mám ústa plné tvojich úst. Bratislava : Smena, 1988. Tiché papradie. Bratislava : Smena, 1990. Koníček môj, nes ma, nes. Bratislava : Mladé letá, 1990. Neskorý autoportrét. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1992. Modlitbičky. Bratislava : Mladé letá, 1992 (1. vyd. v spolupráci s vydavateľstvom Nádej), 1992 (2. vyd. v spolupráci s vydavateľstvom Nádej), 1993 (3. vyd.), 1994 (4. vyd.), 1995 (5. vyd., rozšírené vydanie pod názvom Nové modlitbičky, 1. vydanie neilustrované, časť nákladu v koženkovej väzbe), 1995 (dotlač), 1995 (8. vyd., vyšlo v spolupráci s vydavateľstvom Pezolt, v mini formáte), 1997 (6. vyd.), rozšírené vydanie pod názvom Nové modlitbičky, 2. vydanie, neilustrované, časť nákladu v koženkovej väzbe, 1999 (6. vyd.), rozšírené vydanie opätovne pod názvom Modlitbičky, 2001 (9. vyd.), časť nákladu v zamatovej väzbe, 2002 (1. dotlač), 2003 (2. dotlač), 2005 (10. vyd.), časť nákladu v zamatovej väzbe, 2007 (11. vyd.), opäť ilustrované. Náklad Modlitbičiek dosiahol číslo 160 761 výtlačkov. Lupienky z jabloní. Bratislava : Mladé letá, 1993. Zvieratníček. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1994. Pamätníček : Modlitby za dieťa. Bratislava : Mladé letá, 1995. Čítanie z údelu. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1996. Jeremiášov nárek. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1997. Žalmy o nevinnej. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1997. Vážka. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998. Malá nočná hudba. Dvojzväzok s reprintom cyklu Milana Rúfusa: Osem variácií na tému Laluha. 2., upravené vyd. Martin : Márius Maták, 1999. Jednoduchá až po korienky vlasov. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2000. Po čom to chodíme. (S Vladimírom Kompánkom.) Bratislava : Belimex, 2001. Čas plachých otázok. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2001. Studnička. Bratislava : Mladé letá, 2002. Čakanka. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2003. Báseň a čas. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2005. 7

Vernosť. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2007. Óda na radosť. Recituje Gustáv Valach. Ed. Knihy na počúvanie. Banská Bystrica : Vydavateľstvo PRO, 2007. Murárska balada. Recituje Marián Geišberg. Ed. Knihy na počúvanie. Banská Bystrica : Vydavateľstvo PRO, 2007. Anjeličku, môj strážničku. Bratislava : Buvik, 2008. Ako stopy v snehu. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2008 Eseje: Človek, čas a tvorba. Bratislava : Smena, 1968. Epištoly na sviatočné dni. Bratislava : Tatran, 1970. Štyri epištoly k ľuďom. Edit. Gabriel Rapoš. Bratislava : Svornosť, 1970. O literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974. Dve Osudové : Štyri epištoly k ľuďom. Murárska balada. Bratislava : SAPAC, 1991. Epištoly staré i nové. Bratislava : Národné literárne centrum, 1996. Rozhovory so sebou a s tebou. I (z rokov 1965 1991). Zost. Vincent Šabík. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998. Rozhovory so sebou a s tebou II (z rokov 1992 1999). Zost. Vincent Šabík. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999. Život básne a báseň života : Úvahy o umení. Zost. Vincent Šabík. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2000. Preklady: Josef Kajetán Tyl: Strakonický gajdoš. Bratislava : Diliza, 1952. František Xaver Šalda: Dieťa. Bratislava : Diliza, 1953. Sergej Jesenin: Belasá Rus. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1957 (zastúpenie vo výbere), Michail Jurievič Lermontov: Kňažná Ligovská Hrdina našich čias Maškarný ples. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry (Tatran), 1959. Adolf Hoffmeister: Spievajúce Benátky. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1960. Milan Kundera: Majitelia kľúčov. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry,1962. František Hrubín: Dvakrát sedem rozprávok. Bratislava : Mladé letá, 1965, 1972; Q111, 2006. Henrik Ibsen: Peer Gynt. Bratislava : Tatran, Slovenské vydavateľstvo beletrie a umenia, 1966 František Hrubín: Oldřich a Božena. Bratislava : LITA, 1969. 8

František Hrubín: Kráska zviera. Bratislava : LITA, 1976. František Hrubín: Poémy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1977. František Hrubín: Malá rozprávka o repe. Bratislava : Mladé letá, 1978. František Hrubín: Čo tie očká vidia. Bratislava : Mladé letá, 1978. František Hrubín: Ako sa chytá radosť. Bratislava : Mladé letá, 1978, 1984, 1997. Jan Čarek: Čarokruh. Bratislava : Mladé letá, 1983. José Martí: Znamenia života. Bratislava : Tatran, 1988. Preklady. Ibsen, Puškin, Lermontov, Jesenin. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1989. Jaroslav Seifert Josef Paleček: Gúľalo sa gúľalo. Bratislava : Mladé letá, 1991. Karol Gábriš: Kniha žalmov. Bratislava : LÚČ, 1991. Sergej Jesenin: Anna Sneginová Perzké motívy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1996. František Hrubín: Hrnček, var! Bratislava : Buvik, 2007. Výbery a súbory poézie: Básne. Edit. Vincent Šabík. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1972, 1975, 1978, 1988. A čo je báseň. Zost. Stanislav Šmatlák. Bratislava : Smena, 1978. Prosté, ťažké. Zost. Viliam Marčok. Bratislava : Tatran, 1989. Cesty. Súbor básní, esejí, myšlienok, kompozície Básnik hľadá cesty. 1993. Cesty a ozveny diela Milana Rúfusa. Zost. Viliam Ján Gruska. Vydavateľstvo Matice slovenskej v spolupráci s AIA CENTROM Bratislava 1993. Lásky. Zost. Viera Žemberová. Košice : Pezolt PVD, 1996. Presné ako chlieb a voda. Zost. Viliam Marčok. Martin : Matica slovenská, 1998. Deťom : Lupienky z jabloní. Kniha rozprávok. Bratislava : Mladé letá, 2000, 2008. Óda na radosť a iné básne. Zost. Vincent Šabík. Bratislava : Perfekt, 2000. Rozprávky II : Sobotné večery. Tiché papradie. Silentium, 2000. Niesť bremeno a spievať. Zost. Viliam Marčok. Martin : Matica slovenská, Bratislava : Literárne a informačné centrum, 2008. Zobrané dielo: Dielo I. Bratislava : Milanium, 2002. Dielo II. Bratislava : Milanium, 2003. Dielo III. Bratislava : Milanium, 2003. Dielo IV. Bratislava : Milanium, 2005. Dielo VI. Bratislava : Milanium, 2004. Dielo VII. Bratislava : Milanium, 2005. Dielo VIII. Bratislava : Milanium, 2006. 9

Dielo IX. Bratislava : Milanium, 2007. Preklady diela Milana Rúfusa do cudzích jazykov Preklady z tvorby Milana Rúfusa vyšli v angličtine, bulharčine, češtine, dánčine, fínčine, francúzštine, gruzínčine, litovčine, maďarčine, nemčine, nórčine, poľštine, rumunčine, ruštine, srbčine, španielčine, taliančine a ukrajinčine: Válogatott versek. Prel. László Konczol do maďarského jazyka. Bratislava : Madách Budapest : Európa könyvkiadó, 1973. Wiersze. Prel. Danuta Abrahamowiczová do poľského jazyka. Kraków : Wydawnictwo Literackie, 1977. La terra sotto i piedi : tre poeti slovacchi. Prel. Sergio Bozzi do talianskeho jazyka. Monfalcone : Circolo Il punto, 1977. Gedichte. [Autoren: Milan Rúfus, Vojtech Mihálik.] Prel. Günther Diecke do nemeckého jazyka. Berlin : Volk und Welt, 1978. A költő hangja. Bratislava : Madách Budapest : Európa könyvkiadó, 1981. Stichi. Prel. Nurzar Cereteli do gruzínskeho jazyka. Tbilisi : Nakaduli, 1983. Zem trvá : výbor veršů a próz. Prel. Miroslav Florian, Josef Peterka do českého jazyka. Praha : Československý spisovatel, 1984. Koza rohatá a ježek. Prel. Michal Černík do českého jazyka. Praha, 1985. Oféliin pohřeb. Výbor z lyriky. Prel. Miroslav Florian, Josef Peterka, Jana Štroblová, Jiří Žáček. Praha : Mladá fronta, 1986. Niekieno žemeje. Prel. Almis Grybauskas do litovského jazyka. Vilnius : Vaga, 1987. Skidanie s krsta. Snímanie z kríža. Smederevo : Naš glas Novi Sad : Obzor, 1990. Vibrani tvori. Prel. Vitalij Konopelec do ukrajinského jazyka. Prešov : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991. Poesie. Prel. Ida Bonetti do talianskeho jazyka. Neapol : Plural edizioni, 1992. Nové modlitbičky. Prel. Zita Mudráková do českého jazyka. Bratislava : Mladé letá, 1995. Wyznanie milosci. Prel. kolektív do poľského jazyka. Staszów : Staszowskie towarzystvo kulturalne, 1995. Tiempo de adioses. Prel. Clara Janés do španielskeho jazyka. Barcelona : Poesía, 1996. 10

Strenges Brot : Gedichte. Prel. Uwe Grüning, Richard Pietraß do nemeckého jazyka. Blieskastel : Gollenstein, 1998. Stranici od sdbata. Prel. Donka Nejčeva, Dimitar Stefanov do bulharského jazyka. Sofia, 1998. Čtenie po ladoni preložené do ruského jazyka (2000). Images gone with time. [Obrazy odviate časom.] Fotografie Igor Grossmann; predhovor a úvodné básne Milan Rúfus. Wauconda : Bolchazzy- Carducci; Bratislava : FO ART, 2000. L'inquiétude du coeur : poemes. Traduit du slovaque par Arlette Cornevin; présenté par Yves Bergeret. Paris : La Différence; UNESCO, 2002. Clopote. Prel. Ondrej Štefanko do rumunského jazyka. Nadlak : Editura Ivan Krasko, 2002. Campanas dvojjazyčne: slovensko-španielsky (2003). Logna lyner, døyvd preložené do nórskeho jazyka (2003). Pienet rukoukset preložené do fínskeho jazyka (2005). And That s the Truth dvojjazyčne: slovensko-anglicky (2006). Molitvice. Prel. Peter Svetina do slovinského jazyka. Ljubljana : Družina, 2006. Poezii. Prel. Corneliu Barborică do rumunského jazyka. Bucureşti : Editura PARALELA 45, 2007. Leben besinnen. [Dať životu zmysel.] Texte aus slowakischer und österreichischer spiritueller Dichtung. Ilse Brem, Milan Rúfus, Štefan Sandtner et al. Wien : Wiener Domverlag, 2007. 159 s. Hudba váhavých slov preložené do českého jazyka (2008). Niesť bremeno a spievať/to Bear the Burden and Sing. Prel. John Minahane do anglického jazyka. Martin : Matica slovenská Bratislava : Literárne a informačné centrum, 2008. Bibliofílie: Michelangelo. Preklad Rúfusovej básne do desiatich jazykov. Il. Martin Činovský. Bratislava : LITA, 1985. Pokus o pieseň. Bibliofília Akademického Prešova. Edit. Imrich Vaško. Prešov, 1988. Dve Osudové : Štyri epištoly k ľuďom. Murárska balada. Bratislava : SAPAC, 1991. A slovo rozdúchal duch. Bibliofília Akademického Prešova. Edit. Imrich Vaško. Prešov, 1992. Tri schôdzky s Marínou. Il. Albín Brunovský, Vladimír Kompánek, Igor Rumanský. Edit. Viliam J. Gruska. Bratislava : AIA CENTRUM, 1993. 11

Trojveršie s krížom. Il. Jaroslav Uhel. Liptovský Mikuláš : Hornoliptovské kultúrne centrum, 1998. A padá z matky na syna. Il. Zuzana Vašková. Edit. Imrich Vaško. Prešov, 1998. Dueto. Il. Zuzana Vašková. Edit. Imrich Vaško. Prešov, 1998. Malá nočná hudba. Il. Igor Rumanský, Martin : Márius Maták, 1998. Ecce homo. Il. Ingrid Zámečníková. Bratislava : ZAIS, 2000. Tichý plač srdca. Cichy płacz serca. Prel. Andrzej Szmakowski. Il. Ingrid Zámečníková. Bratislava : IMPART, 2001. Dvanásť básní. Dwanaście wierszy. Prel. Andrzej Smakowski. Il. Ingrid Zámečníková. Bratislava : ZAIS, 2004. Ceny a vyznamenania udelené Milanovi Rúfusovi za jeho literárnu tvorbu: Cena Ivana Kraska za najlepší básnický debut (1957 za zbierku Až dozrieme) Cena Mladých liet za preklad detskej poézie Františka Hrubína Dvakrát sedem rozprávok (1967) Cena Rudolfa Jašíka za básnickú zbierku Zvony a eseje Človek, čas a tvorba (1969) Cena Zväzu československých spisovateľov za básnickú zbierku Zvony (1969) Cena Ministerstva kultúry ČSR a Ministerstva kultúry SSR v umeleckej súťaži pri príležitosti 50. výročia vzniku samostatného československého štátu (1969) Štátna cena za literatúru (1970) Prémia vydavateľstva Smena za básnickú zbierku Stôl chudobných (1973) Cena Rudolfa Jašíka udelená vydavateľstvom Smena za knihu Chlapec maľuje dúhu (1975) 1. cena Slovenského literárneho fondu v literárnej súťaži k 30. výročiu oslobodenia za Knihu rozprávok (1975) Cena vydavateľstva Mladé letá za Knihu rozprávok (1976) Cena Zväzu slovenských spisovateľov za Knihu rozprávok (1976) Titul Zaslúžilý umelec (1977) Medaila Za zásluhy o rozvoj Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (1978) 12

Národná cena SSR za básnickú knihu Ódu na radosť (1983) Cena Fraňa Kráľa za básnické pretlmočenie slovenských ľudových rozprávok (1989) Národná cena svetového kongresu Slovákov (1990) Medzinárodná cena Zlatý kľúč (1990) Rad T. G. Masaryka II. triedy (1991) Čestný doktorát vied o umení Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (1992) Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za básnickú zbierku Neskorý autoportrét (1992) Cena vydavateľstva Mladé letá za rok 1992 za Modlitbičky Medaila Slovenského literárneho fondu Za zásluhy o rozvoj slovenskej literatúry (1993) Cena Mladých liet za Modlitbičky (1993) Cena Všeobecnej úverovej banky za knihu Lupienky z jabloní (1993) Cena Všeobecnej úverovej banky za knihu Zvieratníček (1994) Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995) Pocta Valentína Beniaka (1995) Cena Národného literárneho centra za knihu Pamätníček (1995) Cena Všeobecnej úverovej banky za knihu Pamätníček (1995) Pamätný diplom najpopulárnejšieho spisovateľa roka 1995 Strieborná medaila Slovenskej rady pre ochranu ľudských práv (1996) Pocta vydavateľstva Mladé letá za 100 000 vydaných výtlačkov Modlitbičiek a Nových modlitbičiek (1996) Cena Jána Hollého za preklad roka 1996: Sergej Jesenin (1997) Cena Matice slovenskej Cena Jozefa Cígera Hronského za literatúru (1997) Čestný doktorát literatúry udelený Svetovou akadémiou umení a kultúry (1998) Cena na festivale v Struge, Macedónia (2001) Kríž prezidenta Slovenskej republiky I. stupňa (2003) Čestný doktorát Slovanskej univerzity v Moskve (2003) Cena ministra kultúry za zbierku básní Báseň a čas (2005) 13

Cena Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú tvorbu v roku 2005 za zbierku Báseň a čas Cena Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú tvorbu v roku 2007 za zbierku Vernosť Básnické fórum Crane Summit 21. storočia so sídlom na Taiwane udelilo Cenu Crane Summit 2008 za poéziu (2008) Pribinov kríž I. triedy (2009) Čestný titul DOCTOR HONORIS CAUSA Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (2009) 14

Milan Rúfus BÁSEŇ A DOBA Báseň a doba. Dejiny tohto problému začali sa vo chvíli, keď ľudstvo zo svojho stredu z nevyhnutnosti, či náhody doteraz nevysvetlenej, vydalo indivíduum a nazvalo ho básnikom. Dejiny nepokojné ako história ľudstva, plné bizarných variantov, protikladných realizácií, kde na jednom póle stojí zadúšajúca sa nenávisť básnika voči jeho dobe, extatické alebo rezignujúce vysunutie básne ako jedinej čistej veci v špine dookola, a na druhom póle rovnako vyrušené vyznanie lásky dobe, stúpanie na krk vlastnej piesni práve v mene toho dookola. Nič sa v behu týchto dejín nevyriešilo, veci sú dnes zamotané presne tak ako na počiatku. Alebo ešte viac: dych poézie sa zrýchľuje, životnosť tvaru kráti a stovky pokusov otvoriť ťažké vráta tajomstva zostávajú bez výsledku. Od konca devätnásteho storočia takmer každý básnický prúd vstupuje na scénu s vyhlasovaním nepriateľstva dobe a predchádzajúcemu tvaru ako príliš kompromitovanému touto dobou. Sú to gestá? Je to bubnovanie cirkusového voza, alebo dunenie vzdialeného hromu? Umenie dvadsiateho storočia má už svoje roky, v pokusoch o jeho genézu, v jeho interpretovaní opakujú sa niektoré axiómy tak pravidelne, že sa už vytvára istá tradícia. Na počiatku týchto interpretácií, snažiacich sa vysvetliť motívy vzniku moderného umenia, je téza o definitívnom rozchode umelca so spoločnosťou. Tento rozchod sa dokonca datuje: koniec Parížskej komúny. Tu sa malo začať vydedenie umelca, jeho nedobrovoľne dobrovoľný exil, čudná autsajderská existencia, Kaukaz samoty, na ktorom prikutému ďobú supy pečeň, supy bohov preudokonkrétnosti, nie za to, že im ho zháša, plače im doň, pľuje alebo čúra do falošného ohňa falošných iluminácií. Pri tomto dátume malo byť úpätie vzdutej, pohŕdajúcej i rezignujúcej vlny, na ktorej hrebeni tresne výstrel z van Goghovho revolvera alebo potichšie plesknú kvapky krvi z Jeseninových žíl a v tichu Rimbaudovho zúrivého mlčania zapíska vláčik, ktorý vo vozni na zeleninu vezie Čechovovu rakvu, zaškrípe brána blázinca alebo okno v piatom poschodí a uštvaný výsadok rúti sa do tmy a nad jeho chrbtom nerozprestrú sa ani anjelské krídla 15

poézie, ani hodvábny padák civilizácie. Vlnobitie už potom neutíchlo, vlna prichádzala za vlnou a dodnes vytvára nepokojné, horúčkovité kontúry novodobého umenia. Práve tento akt exilu, podmienený sociétou, mal byť stimulom, z ktorého vychádzali nové, v umení doteraz nerealizované vzťahy umelca k tvaru, stvorenie vlastného sveta básne. Takýto je asi výklad. Nič z citovaných historických faktov nemožno vylúčiť. Umelec v prvej polovici devätnásteho storočia naozaj videl možnosť stotožniť sa so svojou dobou, vydať sa jej i prijať ju za vlastnú. A buržoázia v druhej polovici toho istého storočia vyviedla z omylu všetkých, čo ešte pochybovali o tom, že vošla do histórie pre čokoľvek iné, ako odkrojiť si z pecňa zeme pre seba, pre nikoho iného. Dožívajúca a trochu ľahostajná aristokratická noblesnosť, berúca výhody života ako samozrejmosť, kvôli ktorej sa netreba príliš unúvať, bola vystriedaná cieľavedomou húževnatosťou tretieho stavu, ktorý, po stáročia vyhladovaný, zadúšal sa novým sústom a živočíšne zúrivo nevražil na každého, kto by i len potencionálne mohol ohroziť jeho toľko čakaný blahobyt. Za všetkým balastom nádejí a vyznaní, ale aj prípadnou sentimentalitou vlastnej psychickej puberty položil v roku sedemdesiatom dobre viditeľnú krvavú bodku (pretože omyly sa korigujú červeným a všetko, čím začal svoju revolúciu, už pokladal za nebezpečný omyl). To je do písmena pravda. I všetko od bubienkového van Goghovho revolvera po bubienkový revolver Vladimíra Majakovského. Ale ak sa v tejto tragédii chce absolutizovať jeden dátum ako počiatok nešťastného potomstva, ja musím myslieť na rovnako nešťastných predkov. Na hlavu Thomasa Moora, napichnutú na kole, hľadiacu na svet z príšerného nadhľadu. Na Villonovu slučku, na slávičí jazyk v nej ako už teraz naozaj nemôže nič viac, než ukázať váhu jeho zadku. Na hamletovské šialenstvo z bolesti nad svetom. Na Michelangela, ako uteká pred pápežom a vracia sa k nemu v pokore, so škrípajúcimi zubami. Na Cervantesove vši vo väzení, na kráľovských šašov, prebodnutých dýkou jeho kráľovského veličenstva. Tragická genealógia, ako vidíme, siaha hlbšie než po jeden dátum v tretej štvrtine devätnásteho storočia. 16

Dynastia je oveľa staršia, mala a má tie isté erbové znaky: mečom rozťatá hlava. V sedemdesiatom roku sa teda nestalo nič nové, sociologicky podmienené. Motivácia bude asi núdzová. To, čo básnika determinovalo do pozície, v ktorej sa ocitol ako moderný básnik, bude treba hľadať niekde inde. Vojna umelca a spoločnosti je stará práve tak ako samo umenie. Všetky ilúzie, snažiace sa riešiť tento fakt, ktorý mal pre postavenie umelca také ťažké dôsledky, stroskotali. Čo prišlo po komúne, bol iba pád (koľký už?) takej ilúzie. Pre básnika veľmi trpký, pretože on žije svoje ilúzie, nepohráva sa s nimi. Je akýmsi neregistrovaným schizofrenikom. Od počiatku umenia až dodnes, lebo sa nič nezmenilo na nemožnosti realizovať predstavy čistého sveta, predstavy, ktoré sú pre umenie neodmysliteľné, pretože tam hore, na latke zdvihnutej nad hlavou človeka pseudokonkrétnosti, začínajú sa jeho schody. Umenie musí pracovať na pozadí výsostných kritérií, neznáša oportunizmus, ani múdrosť líšky pod hroznom, zaveseným príliš vysoko. Pripúšťa pád, skok z okna, rozbitie sa, ale vylučuje možnosť opatrného zostupu. Je podobné horolezectvu len v jeho prvej fáze: v pozvoľnom, premyslenom a namáhavom výstupe. Premyslený zostup nepozná. Pohár sa po použití rozbíja. Nie z furiantstva, nie z flamenderstva. Je to azda kruté ako spaľovanie vdov po nebohom a táto krutosť sa obracia predovšetkým proti básnikovi. Ušetríme si naivné, romantické projekcie a nebudeme z neho robiť rehoľníka, adepta neosobnej dokonalosti. Naopak, vieme, že je až príliš nedokonalý a takmer nič z jeho osobného života nemožno dávať za vzor. Občianska zbabelosť, strach, vierolomnosť, lakomosť, neurotická nedotklivosť a závisť? Áno, býva tak. Ale nech už sú v jeho civilnom curricule akékoľvek kádrové škvrny, nech sa o ňom hovorí, ako o Heinem, že je skôr talent ako charakter v hodine poézie, v okamihu tvorby nepozná nič iné ako jej zákony, tvrdé predovšetkým voči sebe samému. Čo sa deje v ich duchu, deje sa s okamžitou vnútornou platnosťou mimo poézie. Navonok môžu veci vyzerať ešte solídne, autorita zaručuje na určitý čas diplomatickú imunitu, rozkrútený mlyn ešte klepoce, ale už cítiť zápach kremeňa a síry, ako sa trú o seba prázdne kamene, a solídna firmička sa rozpadáva a solídna firmička ohlasuje krach. Umenie 17

nemôže upustiť zo svojich kritérií a živočíšna ľudská skutočnosť dodnes nie je vstave takéto kritériá realizovať. V tom je základný rozpor, básnikovo jarmo, také neelastické, že mu už po stáročia odiera kožu, ostatne príliš tenkú. Je to paradox. Lenže sám človek je paradox. Vtedy, keď sa vyradil z radu živočíchov, aby po tisícročnom lezení po stromoch odtrhol svoje jablko, začala sa história pravdou. Mocný, múdry, ale osamelý duch urobil si hniezdo v lebke človekovej. No hniezda, ako vieme, nelietajú. Sú teplé po vtákoch, ostáva v nich trochu jemného, voňavého peria, ale zákony vtákov nie sú zákonmi hniezd. A báseň to je akurát tá trocha tepla a voňajúceho peria. Ani hniezdo, ani vták. Niečo medzi. Beda veciam medzi. Dejiny participácie umelcov na veľkých historických pokusoch a poľudštenia sociéty sú dejinami umelcových ilúzií, jeho nepretržitých pokusov uľahčiť umeniu i sebe v absurdnom postavení. Básnik si stále sníva spoločnosť, ktorá by mu umožnila vyjsť zo seba, stotožniť sa, rozplynúť sa v ľuďoch. Táto potreba je taká silná, túžba taká intenzívna, že za možnosť jej realizácie býva občas ochotný zaplatiť pre seba neúmerne vysokú cenu: dať zbohom umeniu. Básníku odejdi, zahoď vše, jenom s rýčem se vrať a přeryj ten lán od hřbitova k obzoru, zvečera zasej tu lásku a pokoru, aby se urodilo ráno zlaté a zářící, kterémuž by scházeli básníci, protože všichni lidé by dovedli plakat a zpívat. Wolkerova výzva nebola prvou v dejinách umenia, prvým pokusom čarovať poéziu za život hodný človeka. Ak sme náchylní vidieť v umelcovi iba nedotklivého narcisa, súkromného záhradníka, ktorý nervózne chráni svoj ružový zákon, bude potrebné takýto názor korigovať. Bizarné gestá, autoštylizácie, stádovité pohyby literárnych škôl, ktoré tvoria materskú klímu pre podenkovité osudy tých, čo nebudú vpustení do básne, neurotické, šarlatánske ovzdušie, kde sa slovo literatúra skloňuje vo všetkých pádoch s výnimkou toho skutočného pádu to sú iba vonkajškové modifikácie. Hlbina 18

ostáva nedotknutá, jej zákonom nemožno pohnúť. Možno ho alebo prijať, alebo odísť z poézie. Tento zákon sa obmieňa, ale jeho základ ostáva trvalý ako prejav paradoxu, ktorým je ľudstvo. Ľudstvo, neschopné ani rezignovať na svoje krídla, ani opustiť živočíšnu ulitu. Nech nás nemýli, že tieto krídla, nikdy nezabúdajúce na váhu kukly, vždy budú snívať o tom, že raz sa vznesú i s tým pod sebou, hore, do výšok ľudskosti a ostane to všetko tam tak definitívne, že už vlastne nebude treba krídel, básníku, odejdi! Nemožno sa čudovať takýmto víziám, nemožno im vyčítať, že si pletú umenie s niečím iným, že mu pripisujú moc, akú nemá, moc zmeniť človeka, pretože má moc i ctižiadosť vysloviť človeka, a až to je prvý, malinký krôčik k jeho možnej zmene. Nikto, kto pozná jarmo poézie, nebude sa čudovať nepretržitej snahe básnika trochu si pomôcť od neho, posunúť ľudskú skutočnosť bližšie ku krídlam. Umelcovo autsajderstvo nemá korene v spoločenskej štruktúre takej alebo onakej doby. Isteže, v podjeseň padajú meteory hustejšie, samovraždy umelcov na konci storočia, ich popravy a exily za tretej ríše nebudeme pokladať za náhodné, sú presne viazané na rozloženie mocenských síl spoločnosti. Avšak môžeme zároveň spoločne uveriť, že neexistuje sociéta, v ktorej by skutočný umelec bol skutočne šťastný. To by kráľovský dvorný blázon musel byť ozajstným bláznom. V tom prípade by však nebol potrebný, kráľ sa aspoň z času na čas musí v ňom vidieť. A predsa si bude básnik ďalej snívať svoje doby krídel, doby zmierenia. I napriek tomu, že pri sociologických prognózach nebýva jasnozrivý a jeho predpovede v tejto sfére bývajú skôr výsledkom nesmierneho ľudského súcitu s vydedenými zeme než výsledkom nejakej prenikavej filozofickej alebo sociologickej analýzy. Jeho poctivá neobratnosť tu ide tak ďaleko, že sa občas pokúša vytvoriť symbiózu z protirečivých síl, dostáva sa do nádherného zmätku, v ktorom nevinne dychtivo pracuje, ani si to neuvedomujúc, proti sebe. Takýmto prípadom je napríklad symbióza revolučného marxistického socializmu z počiatku storočia a avantgardistických umeleckých koncepcií v jeho dvadsiatych rokoch. Potreba ľudskejšieho sveta a nenávisť voči meštiakovi priviedli básnika pod zástavy revolúcie. Ale to zároveň musel vedieť, 19

že ako revolucionár tu pripravuje cestu novej vrstve, ktorá po vstupe do dejín s najväčšou pravdepodobnosťou neprijme jeho komplikovaný básnický metajazyk a postaví si na piedestál svojho Demjana Bedného. To bolo zákonité, to muselo prísť, nebol to dôsledok náhodného omylu, náhodných charakterových nedostatkov náhodných vodcov. Na aký škripec sa to vlastne naťahoval? Alebo mu tieto sympatie slúžili iba ako gesto úľavy, odporu voči meštiackemu hnusu okolo seba, gesto, ktorým si uľavoval, ale nedomýšľal ho? Sebaochranný reflex, ktorým si bránil potrebu čistého sveta, záchvev krídel, bez ktorých by asi nemohol tvoriť? A aká nadosobná sila mu zároveň diktovala báseň práve tak, ako ju vytváral? Despotický inštinkt, nekompromisná nevyhnutnosť, ktorá vlečie básnika tak, že sa skôr nechá ubiť, opľuť dobovým vkusom, umrieť v blázinci, než aby tvoril inakšie. Veru, jeho potreba človečenstva nie je o nič viac tvrdohlavá ako jeho umelecká destinácia. Štyridsaťtisíc hemingwayovských dolárov pre španielsku revolúciu, Majakovského básne o zátkach v Moselprome i Joyceovo čudáctvo a bieda sú z rovnako tvrdého koreňa. Čo je teda pravda o definitívnom rozchode umelca so spoločnosťou na konci devätnásteho storočia? Bolo to objavné nóvum, signalizujúce nemožnosť indivídua realizovať sa v sociéte, počiatok dejín zmanipulovaného človeka? Je to prvý signál definitívnej rezignácie na možnosť žiť ľudsky medzi ľuďmi, nota bene na možnosť umenia zasiahnuť akokoľvek do realizovania takejto možnosti? A ako je pritom možné hlásiť sa súčasne k marxistickej revolúcii, keď jej predpokladom je práve presvedčenie a možnosti zdokonalenia sociéty? Čo je tu zákonité, a čo je iba gesto? Zdá sa, že aj historiografia avantgardy má už svoje konštantné mystifikácie. My, v rozpore s jednou z nich, dospeli sme k názoru, že spor básne a doby, umelca a spoločnosti, je hlbinným znakom umenia, starým ako ono samo, pretože vyplýva z jeho podstaty. A čo je hlavné, zdá sa nám, že je najvyšší čas, aby si náš umelec vyvodil z tohto aktu dôsledky pre svoje postavenie v priestore, v ktorom sa nachádza. K nemu sa totiž nedávno obrátil tento problém druhou stranou svojej podoby. Absolutizovalo sa 20

v protiľahlej polohe, vyhlasoval sa konečný, trvalý mier medzi sociétou a básnikom. Nie je, ako sme zistili, nič čudné na tom, ak takýto mier vyhlasuje z času na čas umelec. V dejinách národov, tried, kultúr a umení bolo takýchto vyhlásení dosť. Slovenský básnik v špeciálnych podmienkach pokusov, ktorý vytvára až zaťažujúcu tradíciu. Vieme však, s akou historickou rezervou treba brať takéto umelcove vyznania. Že ich platnosť je presne viazaná na čas a osobnosť a že ich nemožno zovšeobecniť a urobiť z nich imperatív pre všetkých. Básnik už toľkokrát presvedčil o tom, že po takýchto medových týždňoch so zasnúbenou dobou prichádza rozčarovanie, fin de siècle; projektuje do ľudí viac, než sú mu zatiaľ schopní dať, a vždy ho bude frapovať, že písmo je iné ako štočky. Skutočnosť inklinuje ku chaosu, no tvorba je zákonitosť. V takýchto chvíľach básnik s prekvapením, ktorému sprvu nechce ani veriť, zisťuje, že objekt jeho nenávisti nie je časovo obmedzenou kategóriou sociálnou, že to, čomu hovorí meštiak, je modifikáciou fyziologicko-etických daností, takzvaný silný typ: indivíduum, ktoré za každých okolností musí vyplávať na povrch, musí tlačiť svoje okolie a niesť sa na ňom, jazdec ľudskej každodennej apokalypsy. Nie mu je pri tom ľahko ani za normálnych okolností, teda za okolností, v ktorých básnik môže byť spoločnosti jednoducho ukradnutý, nestará sa o neho, prinajhoršom o ňom klebetí. Ešte ťažšie mu je tam, kde spoločnosť dobromyseľne a neodvolateľne zakalkuluje básnika do svojich domnelých či skutočných potrieb, núti ho realizovať sa podľa jej predstáv, počíta s ním, s takým, akým si ho vytvorila, a poúča ho o tom, ako sa nevyplatí neísť s ňou. Sklony k takémuto prisvojovaniu si umelca majú hlavne mladé sociéty, mladé národy alebo triedy. Je v tom akýsi egocentrizmus mladosti, ktorá je obrodzujúca, ale zároveň rozhodne netolerantná voči všetkému, čo nie je ako ona. No i tieto mimoriadne ťažkosti môžu básnikovi poslúžiť nanajvýš ako vysvetlenie. Nikdy nie ako dišpenz spod základných povinností tvorby. Čo sa deje v takomto dišpenze, opakujem, deje sa mimo umenia. Ako čokoľvek iné je za týchto okolností lepšie Rimbaudovo ticho. Realizovať sa za každých okolností znamená často realizovať sa ako omyl. Možno, že je to na 21

niečo dobré. Ale báseň z toho nebude, pretože sú veci, ktorými v básni nemožno pohnúť. Pred dobou nie tak dávnou pokúsil sa slovenský básnik pohnúť týmito vecami, vydať nový zákon o vzťahu básne a doby. Slávnostne si udelil dišpenz a pomerne lacno vzdal sa seba samého. Tam, kde to urobil v mene toho básníku odejdi!, opakoval sebazáchovné, úľavné gesto umenia už po toľkýkrát v jeho histórii: zaplatiť hoci umením za ľudskejší svet, svet, kterémuž by scházeli básníci, protože všichni lidé by dovedli plakat a zpívat. Horšie a častejšie to bolo tam, kde to neurobil v tomto mene, iba zo strachu a zo žiarlivej potreby realizovať sa za každých okolností, pretože čas uteká. Básnické knihy z takýchto období nemávajú dlhý život. Dnes už sú napospol mŕtve. Tie prvé však predsa len pripomínajú padlých a žiadajú si pomníček. Tie druhé sú bezvýznamnými súkromnými mŕtvolkami a vzbudzujú skôr hrôzu ako súcit. Čas letí i ponad živých básnikov, i ponad ich mŕtvo narodené deti. Nie je dobré ani ľahko zabúdať, ani príliš opakovať. Zásielku, ktorou básnik vie oklamať sám seba, mu poézia vráti. Pre dnešok platí, že nepomôže na nej iná známka s inou pečaťou. V prvom čísle tohto časopisu upozorňoval som na istú novosť, jedinečnosť situácie, v akej sa nachádza práve socialistický spisovateľ. Tá jedinečnosť ho zaväzuje k výpovedi. Chcel by som dnes pripomenúť, že mu táto jedinečnosť jeho historickej situácie sama osebe nepomôže a prejde slepý pomimo, ak nebude mať ochoty postaviť sa na nezávideniahodné miesto, na ktoré ho odkazuje nenový, nejedinečný zákon umenia, neústupný zákon o vzťahu básne a doby. Je to tvrdý zákon. Káže mu vyďobať sa z teplej škrupinky stotožnenia, vyjsť vlhký a citlivý do chladného vanutia nadživočíšnej pravdy. Básnikovi sa nechce do tej zimy. Chce žiť. Ani on nemá nič viac ako práve tento život. A báseň nie je renta. 1967 In: Milan Rúfus: Život básne a báseň života. Úvahy o umení. Zost. Vincent Šabík. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2002. 22

LAUDATIO riaditeľky Ústavu vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela doc. PhDr. Jolany Darulovej, CSc. Vážené Magnificencie, Spectabiles, Honorabiles, vážení členovia vedeckých rád, vážené slávnostné zhromaždenie Dovoľte mi, aby som z poverenia jej Magnificencie, rektorky Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici prof. PhDr. Beaty Kosovej, CSc., predniesla laudatio k návrhu na udelenie čestného titulu doctor honoris causa doc. PhDr. Milanovi Rúfusovi, CSc. Je mi cťou predstaviť Vám na dnešnej akademickej slávnosti národne i svetovo uznávanú osobnosť v oblasti literatúry, Majstra Milana Rúfusa. Milan Rúfus sa svojou umeleckou aktivitou a verejným účinkovaním významne podieľal na prezentovaní slovenskej literatúry a povznesení duchovnej kultúry v slovenskom i svetovom priestore. Je autorom štyridsiatich štyroch básnických zbierok, ktoré vyšli v siedmich desiatkach vydaní. Jeho eseje vyšli v deviatich knihách. Milan Rúfus bol aj znamenitým prekladateľom najmä z českej a ruskej literatúry. Na Slovensku vyšlo 21 jeho prekladových diel. Znamenitosť básnickej osobnosti Milana Rúfusa dokumentujú aj preklady jeho diela do osemnástich cudzích jazykov. Za literárnu tvorbu bol Milan Rúfus mnohokrát ocenený vyznamenaniami doma i v zahraničí. Spomedzi vyše štyridsiatky významných ocenení spomeniem dve posledné uznania: Básnické fórum Crane Summit 21. storočia so sídlom na Taiwane udelilo Milanovi Rúfusovi Cenu Crane Summit 2008 za poéziu a v januári tohto roku mu udelil prezident Slovenskej republiky Pribinov kríž I. triedy. Ako vysokoškolský učiteľ vychoval rad významných osobností slovenskej literatúry. Jeho študenti si ho vážili a ctili 23

a s hrdosťou prezentujú skutočnosť, že im prednášal práve docent Milan Rúfus. V čom bol tento básnik, esejista, filozof a mysliteľ iný, jedinečný? Skrze dve veci. Bol výnimočný a prostý. Prostý by sa mohlo tlmočiť ako jednoduchý. Ale v čom tkvie jeho jednoduchosť? V tvare a stvárnení. Lebo to, čo sa v ňom naakumulovalo do prasknutia, čo prežil a nažil si vo svojej najvnútornejšej skrytosti, v tichu, v samote, vytrysklo v ňom ako láva do tvaru básne alebo eseje, aby vypovedal o svojej láske, ale aj o bolesti, o tom pohrúženom lomcovaní svojho vnútra. Vypovedal to prosto, zrozumiteľne. Majster skratky nepotreboval veľa slov, aby zasiahol, aby oslovil. Zostáva modelom erudovaného básnika, poznajúceho zákonitosti a princípy. Jeho básne akokoľvek sa zdá, že sa ich môže zhostiť každý môže dobre interpretovať ten, kto príde na kumšt Rúfusovej jednoduchosti v totálnej naplnenosti hĺbky vnímania, chápania žitia a žitia samotného. Ticha, jeho pauzy, rytmicky usporiadaného textu. A kompozície. Ak pred rokmi vnímali maturanti Milana Rúfusa ako básnika domova, a to svätým právom, dnes ho môžu slobodne vnímať ako génia ducha, dotýkajúceho sa najrozmanitejších vzťahov a súvislostí, v ktorých dominuje človek. Človek usúvzťažnený s prírodou, domovom i vlasťou a s Bohom. Jeho mediátorom je viera, láska, prosté ľudské súručenstvo. Dotýkal sa globálnych problémov i aktuálnych situácií. A i napriek tomu Milan Rúfus nebol nikdy angažovaný básnik, nikdy nebol módny, neštylizoval sa ako moderný, kdežeby prívetivo aktuálny! Napriek tomu, alebo práve preto vydával svedectvo. Vo svojich postojoch v rozhovoroch, epištolách, úvahách, esejach, alebo ak to nemohol zhmotniť v básni svedčil v mlčaní. V tichu takom údernom, až sa nedá uniesť. Lebo aj to je svedectvo. Nemrhal svojou energiou na negatívne, márne veci. Nebol komentátorom svetového diania. Nepísal denne jednu báseň, ako si to mnohí autori zaumienia. Ako sme sa radovávali, keď Milanovi Rúfusovi vyšla nová kniha. Ako nás mrazievalo v hlbokosti vnútra jeho klopkanie na naše svedomie. Ako nás nevdojak nútil pohnúť umom alebo srdcom, aby nám nenarástli kopytá. Nenechával nás zostať vlažnými, keď sa diala skrivodlivosť. A keď sme v nejakej 24

konkrétnej situácii očakávali jeho názor, vytiahol lós, neočakávaný a stále aktuálny prítomnosť, upozorňujúci prst, spravodlivosť, lásku Boha. Aj fakt, že vymodliť si všetko nemožno, ak nemáme v sebe ono etické, morálne a mravné. Prorok. Mudrc. Básnik ticha. A mnoho iných prívlastkov patrí Milanovi Rúfusovi. Tento človek bol a ostáva naším svedomím. Jeden z jeho básnických kolegov sa obáva, že sa už nebudeme mať pred kým hanbiť. Lebo v akejkoľvek situácii Milan Rúfus nás vždy prevýšil. V slušnosti, v zodpovednosti, v korektnosti, v priamosti, v tichosti. V nesení osobného údelu a dávaní lásky. Jeho pokora nám zasekávala slová a nútila zahľadieť sa do zrkadla. Stvárňoval, hodnotil a nachádzal východiská z aktuálnej všednej reality. Aký to len bol um, že si jeho básnické i esejistické texty nachádzajú platnosť a totálnu aktuálnosť aj po desiatkach rokov? Azda preto, že bol pravdivý, že nenadbiehal, nepretekal sa. Pripomínal nám tak ako žiadny iný slovenský básnik múdrosť a dôležitosť prostoty našich detí. Učil nás milovať ono rodné a rodové. A vôbec nie ako učiteľ. Robil to nevdojak, zvnútornene, úprimne. O to naliehavejšie. Lebo nie každý má schopnosť vydotýkať sa vecí a uvedomovať si krásu v samozrejmostiach. Od Majstra vieme, že domov je aj trblet, štebot, šum, aj strach, káranie, zovretá päsť i láskavá dlaň. Domov je aj rodina, úmorná práca a hľadanie vzťahov. Domovom vonia zem. Milan Rúfus sa rád vracal do minulosti, lebo mal v sebe zakódované zachovávanie zákonov, úctu, pokoru, pravdivosť a múdrosť, skromnosť. Pripomínal, že veci sveta nám nie sú vzdialené iba preto, že sú ďaleko, tak ako ohýbať chrbát nie je nutné preto, že bližšie k zemi je bezpečnejšie. A keď nás jeho čitateľov bolelo, že ho niečo zhrýza, napokon on bol naším poradcom i psychológom, skorocelovým lístkom na rany, lebo naznačoval, ako je ešte možné po ľudsky prežiť život. 25

Je mi úprimne ľúto, že Majster Milan Rúfus nás náhle a nečakane predišiel do večnosti. Jeho odkaz v jeho diele však zostáva natrvalo. Najmä pre tých vnímavých, jemných, citlivých a tichých, pre tých, čo túžia po naliehavosti dobra, krásy a pravdy. 26

Milan Rúfus BÁSEŇ O DARE Vďačnosti plný svedčím pred Božou tvárou: Bytie je Dar. Dar plný pestrých darov. Plynúci čas, ten neúprosný vladár, ešte aj smrť vie premeniť v ňom na dar. Nesmierny Bože, viem, neprahneš po velebe. No za tie dary ďakujeme Tebe. Najviac za dar, čo nikdy neblíži, na ľudskej hlave neskriví ani vláska. Tvoj Syn, keď visel hore na kríži, pokrstil ten dar. A dal mu meno Láska. In: Dar. Bibliofília Radvanského veršobrania, celoslovenského stretnutia autorov-evanjelikov. Edit. Slavomíra Očenášová-Štrbová. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2008. ISBN 978-80-8083-619-1 27

Milan Rúfus Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela Text návrhu pre Vedeckú radu ÚVV UMB, biografické a bibliografické údaje spracovala: PaedDr. Slavomíra Očenášová-Štrbová, PhD. Jazykový redaktor: PaedDr. Ivan Očenáš, PhD. Foto: René Miko www.renemiko.com Vydanie: Príležitostné k udeleniu titulu Dr. h. c. UMB Počet strán: 28 Vydal: Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici v roku 2009 www.uvv.umb.sk Tlač: Bratia Sabovci, spol. s r. o., Zvolen ISBN 978-80-8083-735-8 EAN 9788080837358