STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE

KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK Ružomberok 2013

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK Číslo 5, r. 2013, ročník XII. Vychádza 5-krát do roka Šéfredaktor: doc. PaedDr. Tomáš Jablonský, PhD. Edičná rada: doc. PaedDr. Tomáš Jablonský, PhD., m. prof. KU prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak, PhD. prof. dr. hab. Stanislaw Juszczyk, PhD. prof. PaedDr. ThDr. Jozef Leščinský, PhD. prof. dr hab. Adam Stankowski, PhD. doc. PhDr. PaedDr. Miroslav Gejdoš, PhD. doc. PhDr. Daniela Kolibová, CSc. doc. ThLic. PaedDr. Alojz Kostelanský, PhD. doc. PhDr. Irena Kamanová, PhD. doc. PhDr. Antónia Tisovičová, PhD., m. prof. KU PhDr. Gabriela Šarníková, PhD. Dott. Dušan Kováč-Petrovský, PhD. PhDr. Lenka Štefáková, PhD. Obálka: doc. akad. mal. Pavol Rusko, ArtD. Jazyková úprava: PaedDr. Oľga Drobná, PhD. Sadzba: Mgr. Lucia Griešová, PhD. EV 4416/11 Katolícka univerzita v Ružomberku VERBUM - vydavateľstvo KU Hrabovská cesta 5512/1A 034 01 Ružomberok IČO: 37-801-279 ISSN 1336-2232

Obsah Predhovor... 11 Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti Martina Benková, Anna Žilová... 15 Analýza záťaže kladenej na zdravotné sestry pracujúce s pacientmi s Alzheimerovým ochorením Grażyna Dębska, Małgorzata Pasek, Maria Zięba... 23 Postavenie a funkcia krízových stredísk v súčasnosti Elena Gažiková, Lenka Haburajová Ilavská, Martina Mojtová... 31 Systém sociálnej ochrany v SR Zuzana Gejdošová... 37 Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky Lenka Haburajová Ilavská, Martina Drzsíková, Daniela Baková... 48 Pády rizikových pacientov a ich prevencia Zuzana Hudáková, Marina Srpoňová, Halina Romualda Zięba... 59 Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov Vladimíra Hulínová, Martina Jakubská... 70 Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím Ižová Marcela, Janckulíková Martina... 78 Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby Helena Kadučáková, Eva Slebodníková... 86 Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte Irena Kamanová - Vladimír Peťo... 94 Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dziecka do własności (na przykładzie wybranych środowisk opiekuńczo-wychowawczych) Anna Kawula, Kinga Stawarz-Popek... 109

Organizacja pomocy społecznej i pracy socjalnej nowoczesne koncepcje zarządzania Alicja Kłos, Katarzyna Tomaszewska... 127 Funkčnost rodiny s malým dítětem Pavla Kudlová, Ludmila Reslerová... 136 Dom s opatrovateľskou službou ako forma pobytovej sociánej služby Ewa Kucharska... 142 Sociálna práca v zdravotníctve ako vyučovací predmet v magisterskom študijnom programe ošetrovateľstvo Mariana Magerčiaková... 150 Człowiek starszy wobec nowych technologii Elżbieta Maria Mach... 158 Zvládanie záťažových situácií narúšujúcich potrebu istoty a bezpečia Mária Novysedláková... 164 Analýza psychosociálnej záťaže kladenej na zdravotné sestry pracujúce v zariadeniach sociálnych služieb Małgorzata Pasek, Grażyna Dębska, Teresa Lisiewicz... 169 Status społeczny zawodu pracownika socjalnego Renata Spyrka-Chlipała... 175 Konsekwencje opieki zdrowotnej i pracy socjalnej w opiece nad osobą otyłą w wybranych krajach Mariola Świderska... 183 Interdisciplninárny prístup ku klientom s ochorením sclerosis multiplex Anna Šaffová... 195 Podpora rodiny v priebehu alkoholovej závislosti svojho člena Michaela Šavrnochová... 208 Význam celoživotného vzdelávania v procese profesijného rastu pracovníka pomáhajúcej profesie Martina Špániková... 215 Krízová intervencia v práci zdravotníkov rýchlej zdravotníckej službe a význam sociálnej opory Soňa Šrobárová... 228 Príprava a možnosti realizácie dobrovoľníkov v hospicovej starostlivosti Lenka Štefáková... 240

Rodina so seniorom ako súčasť interdisciplinárneho tímu Miroslava Tokovská, Jana Šolcová... 248 Instytucjonalne formy opieki nad osobami starszymi na przykładzie domu pomocy społecznej w Wysocku Katarzyna Tomaszewska, Alicja Kłos... 257 Možnosti edukácie seniorov v ústavných zariadeniach Katarína Zrubáková... 266 Recenzie... 278

Contents Preface... 13 The Cooperation of the Social Worker in the interdisciplinary team in the Hospice Care Martina Benková, Anna Žilová... 15 Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer s disease Grażyna Dębska, Małgorzata Pasek, Maria Zięba... 23 The Status and Function of Crisis Centers currently Elena Gažiková, Lenka Haburajová Ilavská, Martina Mojtová... 31 The Social Protection System in the Slovak Republic Zuzana Gejdošová... 37 The Phenomenon of Homelessness in the context of Employability in the Slovak Republic Lenka Haburajová Ilavská, Martina Drzsíková, Daniela Baková... 48 Falls risk Patients and Prevention Zuzana Hudáková, Marina Srpoňová, Halina Romualda Zięba... 59 Multicultural Education as a Tool for eliminating intolerant Opinions Vladimíra Hulínová, Martina Jakubská... 70 Problems in Communication with visual impairment Patients Ižová Marcela, Janckulíková Martina... 78 Specifics of Nurses in Remand Imprisonment Sentence and Remand Prisons Helena Kadučáková, Eva Slebodníková... 86 The Self-Governing Region of Žilina as a Provider of the Social and Health Services in the historical context Irena Kamanová, Vladimír Peťo... 94 Relationship Educator Orphan through the Prism of Child's Rights to of Ownership (for example, some environments care and upbringing) Anna Kawula, Kinga Stawarz-Popek... 109 The Organization of Social Welfare and Social Work in comparison to modern Management Concepts Alicja Kłos, Katarzyna Tomaszewska... 127

Functioning of a Family with a Young Child Pavla Kudlová, Ludmila Reslerová... 136 The House with the Care Service as a form of the Residence Social Service Ewa Kucharska... 142 Social Work in Health Care as the Subject in Master s Degree Study Programme Nursing Mariana Magerčiaková... 150 The Elderly vs. New Technologies Elżbieta Maria Mach... 158 Coping with Stressful Situations disruptingthe need of Security and Safety Mária Novysedláková... 164 The Analysis of Psychosocial Strain placed on Nurses employed at a Welfare Center Małgorzata Pasek, Grażyna Dębska, Teresa Lisiewicz... 169 The Social Status of the Profession of Social Worker Renata Spyrka-Chlipała... 175 Consequences of Health and Social Work in Care of the Obese Person in selected countries Mariola Świderska... 183 Interdisciplinary Approach towards the Clients with Sclerosis Multiplex Anna Šaffová... 195 Guiding the Family in the course of Alcohol Addiction of its member Michaela Šavrnochová... 208 The Importance of Lifelong Learning in the Process of Career Development of Worker in the Helping Profession Martina Špániková... 215 Crisis Intervention in the Work of Emergency Medical Service and the Importance of Social Support Soňa Šrobárová... 228 Preparing and Possibilities of Implementing of Volunteers in Hospice Care Lenka Štefáková... 240 Family with Senior as a Part of Interdisciplinary Team Miroslava Tokovská, Jana Šolcová... 248

Institutional Forms of Care of the Elderly on the Example of Nursing home in Wysock Katarzyna Tomaszewska, Alicja Kłos... 257 Possibilities of Senior Education in Constitutional Institute Katarína Zrubáková... 266 Critiques... 278

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Predhovor Tohtoročné číslo vedeckých štúdií je tematicky zamerané na problematiku výchovy, vzdelávania a poradenstva z pohľadu interdisciplinárnej kooperácie v ošetrovateľstve, pôrodnej asistencii a sociálnej práci. Výber vedných disciplín nebol náhodný všetky patria ku kľúčovým pomocným profesiám, ktoré prispievajú nielen ku kvalite života pacienta/klienta, ale často rozhodujúcou mierou aj k záchrane jeho života. Každá z týchto praktických vedných disciplín za posledné dve dekády zaznamenáva kontinuálny dynamický rozvoj aj vďaka kooperácii s inými pomocnými alebo hraničnými vednými disciplínami. Vyplýva to jednoznačne aj z ich stručnej charakteristiky. Sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom k regulovaniu a riadeniu sociálnej problematiky. Ako akademická disciplína sa sociálna práca dotýka filozofie, religionistiky, práva, sociológie, politológie, psychológie, psychiatrie, medicíny, ošetrovateľstva, sociálnej pediatrie, i ďalších odborov. Predmetom sociálnej práce je syntetizované a zovšeobecnené skúmanie príčin, ktoré vedú k sociálnemu problému u jednotlivcov, skupín a komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach. Sociálna práca v zdravotníctve je špecifická činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu celkového zdravotného stavu jednotlivcov, skupín a populácie. Základným cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je riešiť sociálny problém pri chorobe, narušení zdravia, zdravotnom postihnutí a v starobe. Rieši sociálne dôsledky choroby a postihnutia na sociálnu situáciu jednotlivca alebo rodiny a situácie v spoločenskom prostredí, ktoré vznikli v živote človeka následkom zdravotne a sociálne neželaných zmien. Predmetom ošetrovateľstva je skúmať ošetrovateľské aspekty starostlivosti o jednotlivca a skupiny. Cieľom je dosiahnutie interakcie a determinácie medzi osobou, zdravím a prostredím, ktoré vznikajú z požiadavky uspokojovania základných životných potrieb spojených so zachovaním života a ľudskej dôstojnosti. Možno ho charakterizovať ako multidisciplinárny odbor, ktorý je do veľkej miery determinovaný výsledkami príbuzných vedných odborov, napríklad aj sociálnej práce. Východiskovými vednými odbormi pre ošetrovateľstvo sú jednotlivé medicínske disciplíny v ktorých ošetrovateľstvo pôsobí. Čerpá z nich poznatky o etiológii, patogenéze a prejavoch chorôb a ich prevencii, diagnostike a terapii. Predmetom pôrodnej asistencie je individuálna starostlivosť o ženu a dieťaťa. Zabezpečuje preventívnu, podpornú, liečebnú, rehabilitačnú starostlivosť ženám, najmä v období tehotenstva, počas pôrodu, v popôrodnom období, ako aj ich rodinám a špecifickým skupinám žien metódou ošetrovateľského procesu. Jednotlivé vedecké štúdie sú obsahovo zamerané na riešenie vybraných sociálnych a zdravotných problémov, vybraných ochorení a možnosti ich riešenia v interdisciplinárnej spolupráci na úrovni ochrany Slovenskej republiky či Poľskej republiky. Cez jednotlivé subsystémy sú spracované udalosti a jednotlivé formy 11

Predhovor pomoci zamerané na vybrané cieľové skupiny: jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu. Pri výbere a skladbe vedeckých štúdií odborníkov v ošetrovateľstve, pôrodnej asistencii a sociálnej práci sme sa riadili cieľom priniesť nielen erudovaný a aktuálny pohľad na problematiku z pohľadu skúmanej vednej disciplíny, ale ako pridanú hodnotu umožniť pozornému čitateľovi vnímať problematiku zároveň aj z pozície odborníkov ďalších pomocných profesií, kľúčových pre efektívne vykonávanie čitateľovej profesie. Pohľadu inšpirujúceho a prinášajúceho nové výzvy pre vlastný profesijný rozvoj. doc. PhDr. Irena Kamanová, PhD. 12

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Preface This year s number of the scientific studies is thematically focused on the problems of the upbringing, education and consultancy from the interdisciplinary cooperation in nursing, birth assistance and social work point of view. The selection of the scientific disciplines was not accidental all of them belong to the key helping professions, which contribute not only to the patient/client s life quality, but often with the decisive rate to the saving of his life. During the last two decades all of these practical scientific disciplines notice the continuous dynamical development also thanks to the cooperation with other helping or marginal scientific disciplines. It unequivocally emerges from their brief characteristics. The social work is characterized by the interdisciplinary access to the regulation and management of the social issues. As an academic discipline the social work touches the philosophy, religionistics, law, sociology, political studies, psychology, psychiatry, medicine, nursing, social pediatrics and other professions. The subject of the social work is synthesized and generalized research of the causes, which lead to the social problem of individuals, groups and communities in the concrete social conditions. The social work in the public health is a specific activity, which leads towards the improving of the total health condition of the individuals, groups and population. The main objective of the social work in the public health is to solve the social problem by illness, health distortion, health handicap and the senescence. It solves the illness and handicap consequences on the social situation of the individual or family and the situations in the social surrounding, which arose in the life of human as a result of health and social unwished changes. The subject of the nursing is to explore the nursing aspects of the taking care of individual and groups. The objective is to reach the interactions and determination between the person, the health and the surrounding, which arise from the request of the satisfaction of the basic life needs connected with the retention of life and human gravity. It can be characterized as a multidisciplinary profession, which is mostly determined by the results of the related scientific professions, for example also the social work. The initial scientific professions for nursing are the individual medical disciplines in which the nursing works. It extracts the knowledge of etiology, pathogenesis and manifest of the illnesses and their prevention, diagnostics and therapy. The subject of the birth assistance is the individual care of the woman and the child. It ensures the prevention, support, health, rehabilitation care for women, especially during gravidity, during the birth, during the after-birth period, as well as to their families and specific groups of women by the method of the nursing process. The individual scientific studies are focused by their content on the solving of the selected social and health problems, selected illnesses and the possibilities of their 13

Preface solving in the interdisciplinary cooperation at the level of protection by Slovak republic and Polish republic. Through the individual subsystems the events and the individual forms of help focused on the selected target groups: the individual, the family, the group, the community are processed. During the selection and composition of the scientific studies of the specialists in nursing, birth assistance and social work we followed the objective to bring not only knowledgeable and actual view on the problems from the point of view of the explored scientific discipline, but as an added value to allow the attentive reader to sense the problems simultaneously from the position of the specialists from the other helping professions, which are the key profession for effective performance of the reader s profession. The point of view which is inspiring and bringing new challenges for one s own professional development. doc. PhDr. Irena Kamanová, PhD. 14

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti Abstract The Cooperation of the Social Worker in the interdisciplinary team in the Hospice Care Martina Benková, Anna Žilová The article deals with the social worker collaboration in an interdisciplinary team in hospice care. It characterizes hospice care and teamwork in the context of social work, defines the position of social worker in this field. It also provides an overview within the Slovak and foreign professional and scientific literature, which is related to the topic of social work in hospice. In this paper we present the results of the research. Presented facts confirm the necessity and importance of cooperation in the framework of a social worker in hospice interdisciplinary team. Key worsds: Hospice Care, interdisciplinary team, Cooperation, Social Work in the hospice, Social Worker, team cooperation Myšlienka hospicu vychádza z úcty k životu a z úcty k človeku ako k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti (Svatošová, 2003, s. 123). Svetová organizácia domácej a hospicovej starostlivosti vymedzuje hospicovú starostlivosť ako: centrálne riadený program paliatívnej starostlivosti, cielene zameraný na zmiernenie symptómov ťažkého ochorenia u terminálne chorých, ktorým bolo prognosticky určené pravdepodobné prežitie maximálne do šiestich mesiacov. Filozofiou hospicovej starostlivosti je úcta k životu a umožnenie maximálnej kvality života umierajúcemu človeku, realizovanej poskytovaním starostlivosti a podpory umierajúcim a ich rodinám. Život má byť žitý tak naplno a bez zbytočného utrpenia, ako je to len možné. Smrť je vnímaná ako neoddeliteľná súčasť života každého jednotlivca. Hospicová starostlivosť smrť ani neodďaľuje, ani neurýchľuje (Hanzlíková, 2006, s. 266). Autorky spolu s odborníkmi z praxe sa zhodujú v tom, že hospicová starostlivosť sa ani toľko nezaoberá smrťou ako životom, možnosťou čo najplnšieho a najbohatšieho života až do konca, umením v pravej chvíli človeku dovoliť odísť. Od bežnej nemocničnej starostlivosti sa podľa Matouška a kol. (2005) táto starostlivosť líši tým, že nekončí smrťou klienta. Ak je treba, pokračuje starostlivosťou o pozostalých. Sociálny pracovník v hospici pri starostlivosti o zomierajúcich, nevyliečiteľne chorých klientov a ich rodiny, by mal byť členom a súčasťou interdisciplinárneho tímu, čo vychádza aj z myšlienky hospicu, podľa ktorej hospic ponúka komplexnú starostlivosť zaisťujúcu okrem zdravotnej ošetrovateľskej starostlivosti aj dôležité zložky starostlivosti sociálnej, psychologickej a duchovnej 15

Benková, M., Žilová, A.: Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti podpory. Realitou však ostáva, že práve sociálna práca v paliatívnej starostlivosti je akoby najmenej vyhranenou profesiou a jej rozvoj a obsah závisí predovšetkým na prístupe konkrétneho hospicu a ľudí v ňom (Přidalová In Student a kol., 2006, s. 7). Z teórie o efektívnej tímovej spolupráci vyplýva, že všetci z tímu majú mať v pomáhajúcom procese rovnocenné postavenie, ale odlišnú zodpovednosť a poslanie. Postavenie sociálneho pracovníka v hospici je témou, ktorá otvára v súčasnej dobe mnoho diskusií. V sieti zákonov a legislatívnych dokumentov Slovenskej republiky chýba vymedzenie jeho postavenia, ako je realizované napríklad vo Veľkej Británii, kde je postavenie sociálneho pracovníka v zdravotníctve, v ústavoch pre telesne a mentálne postihnuté deti, nemocniciach a podobne, presne určené. Doterajšie výskumy poskytujú zistenia o pozitívnom význame profesie sociálnej práce. Hovoria o tom, že pravidelná a dôsledná intervencia sociálnej práce redukuje finančné krízy a uľahčuje efektívne fungovanie tímu v prospech sociálneho klienta. Slovenskú odbornú literatúru súvisiacu s témou sociálna práca v hospici tvoria predovšetkým zborníky z medzinárodných konferencií zamerané na spoluprácu pomáhajúcich profesií v paliatívnej a hospicovej starostlivosti (Micheľ, Kuffová In Laca a kol., 2011); monografie zaoberajúce sa interdisciplinárnou hospicovou spoluprácou (Cangár a kol., 2005), sociálnou prácou v zdravotníctve (Mojtová, 2010), profesijným kompetenciám sociálnych pracovníkov v hospicovej starostlivosti (Hudecová, Jusko a kol., 2010), sociálnou starostlivosťou o terminálne chorých (Centková, Balogová, 2007), sprevádzaním chorých a umierajúcich (Hatoková a kol., 2009); ďalej príspevky v slovenských i zahraničných odborných a vedeckých časopisoch, ako Sociální práce, Sociálna práca (2010), Prohuman, Onkológia, Revue profesionálnej sestry, Zdravotníctvo a sociálna práca, Journal of Interprofessional Care (2010, 2006), Journal of Palliative Medicine (2008), Social Work (2003), Social Work Research (2002), Journal of Social Work (2001) a empirická štúdia Mauscha (2008). V oblasti koncepčného, resp. právneho vymedzenia zamerania, podmienok a rozsahu hospicovej starostlivosti v Slovenskej republike je vytvorená Koncepcia zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína, vrátane hospicovej starostlivosti z 19. 6. 2006, ktorá však profesiu sociálneho pracovníka spomína len v kontexte personálneho zabezpečenia v hospici a na oddelení paliatívnej starostlivosti, kde je určený 1 sociálny pracovník na 20 lôžok. Ďalším legislatívnym dokumentom je Zákon o sociálnych službách číslo 448/2008, ktorý na účely poskytovania sociálnej služby považuje za odborného zamestnanca najmä sociálneho pracovníka a vymedzuje jeho povinnosti ako poskytovateľa sociálnej služby, ktoré sa dajú aplikovať aj na hospicovú starostlivosť, kde sociálny pracovník môže plniť rolu poskytovateľa sociálnych služieb. Presné kompetencie, postavenie sociálnej práce, roly alebo systém práce pri kooperácii sociálneho pracovníka v interdisciplinárnych hospicových tímoch neurčuje žiadny dokument. Zo zahraničnej literatúry je zdrojom vedeckých a odborných poznatkov predovšetkým nemecká publikácia Studenta, Mühluma, Studenta (2006), ktorá napomáha bližšiemu pochopeniu sociálnej práce v hospici a paliatívnej starostlivosti. Zameriava sa na vymedzenie a postavenie sociálnej práce vzhľadom k profesii, popisuje znaky hospicovej sociálnej práce, jej cieľové skupiny a ďalšie 16

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 skutočnosti charakteristické pre sociálnu prácu v hospici. Ďalší zdroj predstavujú svetoznáme publikácie Svatošovej (2001, 2003, 2011), Specka (2006) a zborníky z konferencií zamerané na multidisciplinárny tím (Macková; Pinkavová, 2006). Jedným z teoretických východísk sa stal aj prehľad o výsledkoch Národnej hospicovej sociálnej práce zameraný na vplyv sociálnej služby na hospicové výsledky (Reese, Raymen, 2001) v rámci celosvetového výskumu National Hospice Social Work Survey (Reese, Raymen, Richardson, 2000) a tiež zistenia z výskumu, ktorý skúmal, do akej miery vnímanie spolupráce odráža interdisciplinárnu spoluprácu pri komunikácii na stretnutiach interdisciplinárneho hospicového tímu. Zo slovenských výskumov je k dispozícií výskum, ktorého výsledky ukázali, že sociálna práca má zásadný význam pre zvládnutie kognitívnych, emocionálnych a psychosociálnych problémov u klientok s onkologickým ochorením, akým je napríklad karcinóm prsníka (Bencová a kol., 2007). Ďalší menší prieskum realizovaný na Slovensku mal za cieľ získať informácie z oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti, vnímania problematiky umierania, smrti a komunikácie medzi pracovníkmi a klientmi (Krellová, Mojtová, 2010). L. Štefáková skúmala potreby rodín nevyliečiteľne chorých (2009). Vychádzajúc z toho, že opatera o klienta v hospici je výlučne tímová práca, je zrejmé, že neoddeliteľnou súčasťou tímu je aj pacient a jeho rodina. Každý z tímu je rovnako dôležitý, nikto nemá pociťovať nejakú nadradenosť alebo podradenosť. Princíp takejto tímovej práce je v hospicovej starostlivosti veľmi dôležitý, bez ohľadu na to, či je táto starostlivosť poskytovaná v hospici, doma alebo v nemocnici. Schavel, Oláh (2008) vysvetľujú, že v tíme sa moc a právomoc, ako aj zodpovednosť deleguje na všetkých členov tímu, na rozdiel od klasickej organizačnej štruktúry v konkrétnej organizácii, kde každý zodpovedá niekomu vyššie postavenému. Práca v tíme prináša pre jednotlivých členov podnety na skvalitnenie ich konkrétnej činnosti, jej uplatnením sa vytvára priestor na: zdokonalenie pracovných metód a postupov, zvyšuje sa kvalita práce a efekt pomoci, odbúravajú sa časté a zbytočné byrokratické postupy a administratívne úkony, zvyšuje sa efektívnosť práce zo strany nadriadeného, ten nemusí svojho zamestnanca neustále usmerňovať a sprevádzať, odbúrava sa zbytočný šum v komunikačnom procese, ktorý býva častou súčasťou práce, znižuje sa riziko zanedbania niektorých postupov, ktoré by mohli ohrozovať alebo demotivovať klienta, znižuje sa aj možnosť prekrývania právomocí a kompetencií (pozície v jednotlivých pozíciách) (Schavel, Oláh, 2008). Príkladom dobrej tímovej spolupráce v oblasti starostlivosti o zomierajúcich sú výpovede pracovníkov hospicov v knihe Otázky a odpovědi o smrti a umírání od Elizabeth Kübler-Rossovej (1994, s. 41-42), ktoré sa dajú preniesť aj na súčasné podmienky: Aby sme zaistili, že vo svojej práci nebudeme vychádzať z vlastných potrieb, alebo že jej prostredníctvom jednoducho nebudeme uspokojovať len svoje potreby, máme dobrý interdisciplinárny tím, v ktorom jeden akosi dohliada na druhého a keď sa niekto do problémov príliš ponorí, alebo keď jeho správanie prestane pacientom prospievať, sme natoľko úprimní a otvorení, že sa navzájom dokážeme patrične skorigovať. 17

Benková, M., Žilová, A.: Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti Zatiaľ čo v USA patrí sociálna práca, psychológia a duchovná starostlivosť k základnej výbave, v Slovenskej republike je to predovšetkým medicína v zastúpení lekárov a ošetrujúceho personálu, ktorí vytvárajú hospicový tím. Pre chorého má veľký význam aj účasť takých subjektov, akými sú spolupacient, upratovačka, domáce zviera, sanitár, priatelia, alternatívna medicína a iné, ktorí sa síce neradia medzi odborníkov, ale sú súčasťou tímu. Dobrovoľníci sú tiež plnohodnotní členovia tímu a ich práca je vysoko spoločensky hodnotená. Dôvodom je možno i to, že svoju prácu vykonávajú pre radosť a vďaka nim sa miesta, kde ľudia zomierajú, podobajú viac láskyplnému a útulnému domovu (Melišová, 2000). Úlohou celého tímu je zlepšiť alebo zabezpečiť čo najvyššiu možnú kvalitu života klienta až do jeho smrti, zmierniť jeho utrpenie a hľadať riešenia klientových potrieb a problémov. Ďalšou nevyhnutnou úlohou, okrem iného, je sprevádzanie príbuzných a blízkych osôb klienta pri zvládaní problémov počas choroby i po jeho smrti v čase smútenia. Celý tím ako celok uplatňuje voči klientovi i jeho rodine nedirektívny partnerský prístup, ktorý je plne nevyhnutný. Obrázok 1: Interdisciplinárny tím v paliatívnej starostlivosti (Student a kol., 2006) Výsledky výskumu M. Benkovej 1 (2013) hovoria o troch oblastiach spolupráce sociálneho pracovníka s ostatnými členmi tímu v hospicovej starostlivosti, a to: o vzájomnej informovanosti o pracovných kompetenciách, o význame častosti stretávania sa členov tímu, o bariérach tejto spolupráce a jej prínosoch. Zo získaných výsledkov vyplynulo, že informovanosť členov tímu o pracovnej pozícií sociálneho pracovníka je faktorom, ktorý má vplyv na efektivitu spolupráce v interdisciplinárnom hospicovom tíme. To, v akej miere sú členovia tímu oboznámení s kompetenciami a pracovnou náplňou sociálneho pracovníka 1 BENKOVÁ, M.: Kooperácia sociálneho pracovníka s členmi interdisciplinárneho tímu v hospicovej starostlivosti. 2013. 18

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 v hospici, ovplyvňuje interdisciplinárnu spoluprácu. Na túto mieru informovanosti vplýva frekvencia spolupráce ako často spolupráca so sociálnym pracovníkom prebieha a partnerstvo pri spolupráci s kým sociálny pracovník najčastejšie spolupracuje. Nedostatok vedomostí, znalostí v oblasti pracovnej náplne a neznalosť kompetencií teda vplýva na efektivitu interdisciplinárnej spolupráce. Podobné zistenia uvádza Speck (2006), ktorý tvrdí, že v každom tíme by sa mali jednotliví členovia zoznámiť s rolami ostatných, pochopiť ich význam a poznať tiež človeka, ktorý rolu zastáva, aby si dokázali predstaviť a oceniť, čím každý z nich do starostlivosti o klienta prispieva. Rovnaký názor zastávali už v roku 2001 Falck a Roberts (In Reese, Sontag, 2001) a konštatujú, že úspešná interdisciplinárna spolupráca zahŕňa uznanie a poznanie odborných znalostí kolegov. Na problém neobjasnenia rol v interdisciplinárnom hospicovom tíme upozorňujú aj Wittenberg- Lyles et al. (2010) na základe zistení z realizovaného výskumu, čo sa prejavuje obzvlášť u sociálnych pracovníkov. Podľa autorov vydanej štúdie môže problém nejasností a nedostatočných znalostí o funkcii ostaných rol v tíme vyústiť k neexistencii spolupráce počas interdisciplinárnych stretnutí, ako aj k vytváraniu rozdielov v podmienkach medzi členmi tímu. Takisto Reese, Sontagová (2001) z uskutočneného výskumu dokazujú, že nedostatok znalostí zo strany každého člena tímu o ostatných profesijnych odborných znalostiach je dokonca bariérou spolupráce. O tom, že interdisciplinárna hospicová spolupráca, ktorej súčasťou je sociálny pracovník, môže mať aj bariéry alebo nedostatky, vyplýva zo zistení v rámci nášho výskumu, kedy respondenti komunikačné nedostatky a nejasnosti v kompetenciách identifikujú ako jedny z hlavných bariér spolupráce. Tieto zistenia potvrdzuje aj Ondrušová a kol. (In Zdravotníctvo a sociálna práca, 2012), ktorá hovorí o nejasnej profilácii v kompetenciách sociálneho pracovníka ako o celosvetovom probléme, čo dokazujú aj viacerí autori (Auslander, 2001, Davis, C., Milosevic, B., Baldry, E., Walsh, A., 2004, 2005, Crabtree, 2005). Potvrdzuje to aj Davis a kol. (2004), ktorý upozorňuje na to, že práca sociálneho pracovníka v zdravotníckom zariadení sa prekrýva s prácou zdravotných sestier (napríklad poradenstvo, plánovanie ďalších postupov a podobne). Podobne Reese, Sontag, (2001) poukazujú na role blurring prekrývanie rol v interdisciplinárnom tíme. V rámci analýzy dát v kategórii názory na potrebu spolupráce so sociálnym pracovníkom (potrebnosť, respektíve nadbytočnosť pozície sociálneho pracovníka) bolo zistené, že z pohľadu respondentov má spolupráca so sociálnym pracovníkom viacero výhod. Bolo zistené, že všetci respondenti zdieľajú pohľad, že sociálny pracovník je potrebná pozícia/rola v interdisciplinárnom tíme a považujú prácu sociálneho pracovníka za dôležitú, až veľmi dôležitú. Členovia tímu vnímajú spoluprácu so sociálnym pracovníkom ako výhodnú, kontinuálnu a nevyhnutnú vzhľadom na potrebu komplexnej starostlivosti o klienta. Napriek uvedenej významnosti 2 z 13 hospicov na Slovensku zamestnávajú sociálneho pracovníka. Výsledky výskumu v tomto smere potvrdzujú zistenia National Hospice Social Work Survey (Reese, Raymen, Richardson, 2000), ktoré hovoria o tom, že profesia sociálnej práce má pozitívny vplyv v hospici, čo podnietilo vytvoreniu akčného plánu. Podobne v roku 2007 vo výskume Bencová a kol., ktorý ukázal, že sociálna práca má zásadný význam pre zvládnutie kognitívnych, emocionálnych a psychosociálnych problémov u klientok s karcinómom prsníka. 19

Benková, M., Žilová, A.: Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti Jednou zo skúmaných oblastí boli aj činnosti, ktoré sú predmetom spolupráce sociálneho pracovníka a respondentov v rámci interdisciplinárneho hospicového tímu a tiež dôvody alebo príčiny, pre ktoré sa respondenti na sociálneho pracovníka najčastejšie obracajú. Výsledky ukázali, že spolupráca členov tímu so sociálnym pracovníkom sa uskutočňuje v oblasti: starostlivosti o klienta; starostlivosti o rodinu a príbuzných, a následne teda aj starostlivosti o pozostalých; odovzdávaní informácií a administratívno-organizačnej činnosti, čo nám potvrdzujú zistenia z teoretickej analýzy náplne činností sociálneho pracovníka pri využití literárnych zdrojov a výsledkov výskumov Szewczykovej (2007), Studenta a kol. (2006), Mühlpachra (2006), Krellovej a Mojtovej (2010) a Přidalovej (In: Student a kol., 2006). Z toho konštatujeme, že oblasti spolupráce a príčiny kontaktu sociálneho pracovníka za účelom spolupráce vyplývajú z náplne práce sociálneho pracovníka. Jedinou oblasťou, ktorá sa vyskytovala v teórii, ale v našich výsledkoch nie, bola práca s dobrovoľníkmi, čo však tiež potvrdzuje Szewczykovú (2007), podľa ktorej: Konkrétna náplň práce sociálneho pracovníka sa v rôznych hospicoch líši. Pre interdisciplinárnu prácu sa zdá byť dôležité, aby už od začiatku spolupráce odborníkov boli stanovené aj spísané (ako kódex konkrétneho hospicu) kritéria spolupráce (Fetisovová, Adamicová, Mažgútová In: Sestra, 2002). Fetisovová a kol. (2002) odporúča, aby sa týkali formy napríklad okrúhleho stola, častosti stretnutí, kontrol a vyhodnotení činnosti. V rámci cit. výskumu (Benková, 2013) bolo v tejto súvislosti zistené, že v interdisciplinárnych tímoch (v Hospici Milosrdných sestier a v Hospici sv. Lukáše) neexistujú žiadne kritériá alebo zásady spolupráce, ktoré by mali písomnú podobu a týkali by sa konkrétne interdisciplinárnej spolupráce, čo respondenti vnímali ako nedostatok. Respondenti z Hospicu Milosrdných sestier zo Slovenskej republiky uvádzali zásady vyplývajúce z náplne práce, z ktorých nepriamo vyplývajú určité styčné body spolupráce na miestach, kde sa tieto činnosti stretávajú. V rámci komparácie spolupráce so sociálnym pracovníkom v interdisciplinárnom tíme zo Slovenskej republiky a v interdisciplinárnom tíme z Českej republiky, čo bolo jedným z hlavných cieľov, sme nezistili takmer žiadne významné rozdiely iba v kategórii štruktúra spolupráce, z ktorej vyplynuli rozdiely vo forme a zásadách spolupráce, na ktoré sme poukazovali vyššie a v partnerstve pri spolupráci. Zistili sme, že všetci respondenti z českého hospicu jednoznačne uvádzali zdravotnú sestru ako najčastejšieho partnera spolupráce so sociálnym pracovníkom. U respondentov zo slovenského hospicu to nebolo také jednoznačné, avšak odpovede sa prikláňali tiež skôr k zdravotnej sestre alebo lekárovi. Dosiahnuté výsledky výskumu Benková (2013) a iných výskumných zistení potvrdzujú fakt potrebnosti a významu spolupráce sociálneho pracovníka v rámci interdisciplinárneho tímu v hospici. Z výsledkov výskumu vyplynulo, že: súvisí informovanosť a efektivita spolupráce v pracovnom v tíme v hospisci, súvisí frekvencia spolupráce a informovanosti o vzájomných pracovných kompetenciách, súvisia vedomosti, znalosti v oblasti pracovnej náplne iných v tíme s efektivitou spolupráce, neznalosť vzájomných kompetencií znižuje efektivitu vzájomnej spolupráce, úspešnosť spolupráce podporuje uznanie a poznanie odborných znalostí kolegov, 20

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 nedostatok znalostí zo strany každého člena tímu o tých druhých v tíme je dokonca bariérou spolupráce, komunikačné nedostatky a nejasnosti v kompetenciách sú jednými z hlavných bariér spolupráce. Zoznam bibliografických odkazov: AUSLANDER, A. Social Work in Health Care. What have we achieved. In: Journal of Social Work, 2001. 1, 2, pp. 201-222. ISSN 1369-1457. BENCOVÁ, V. a kol.: Behaviorálny rizikový profil pacientok s karcinómom prsníka. Úloha sociálnej intervencie. In Onkológia. ISSN 1336-8176, 2007, roč. 2, č. 5, s. 317-320. BENKOVÁ, M.: Kooperácia sociálneho pracovníka s členmi interdiciplinárneho tímu v hospicovej starostlivosti. Dizertačná práca, školiteľka: Anna Žilová, PF KU v Ružomberku, Ružomberok. 2013, nepublikované CANGÁR, M. a kol.: Osobnosť sociálneho pracovníka a manažment. Prvé vydanie. Bratislava : 2005. 85 s. ISBN 80-967908-7-0. CENTKOVÁ, M. - BALOGOVÁ, B.: Filozofia sociálnej starostlivosti o terminálne chorých. 1. vyd. Prešov : Akcent Print, 2007. 167 s. ISBN 978-80- 89295-01-2. CRABTREE, S.A.: Medical social work in Malaysia. Issues in practise. In: Intenational Social Work, 2005, 48, 6, pp. 732-741. ISSN 0020-8728. DAVIS, C., MILOSEVIC, B., BALDRY, E., WALSH, A. (2005): Defining the role of the hospital social worker in Australia. Part 2. A qualitative approach. In: International Social Work, 48, 3, pp. 289-299. ISSN 0020-8728. DAVIS, C., MILOSEVIC, B., BALDRY, E., WALSH, A.: Defining the role of the hospital social worker in Australia. In: International Social Work, 2004, 47, 3, pp. 346-358. ISSN 0020-8728. FETISOVOVÁ, Ž., ADAMICOVÁ, K., MAŽGÚTOVÁ, A.: Interdisciplinárna komunikácia odborníkov v hospicovej praxi. In: Sestra, 2002, roč. 1, č. 1, s. 32-34. HANZLÍKOVÁ, A. a kol.: Komunitné ošetrovateľstvo. Martin : Osveta, 2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8. HATOKOVÁ, M. a kol.: Sprevádzanie chorých a zomierajúcich. Dobrovoľníctvo v nemocniciach a paliatívnych zariadeniach. Bratislava : Vydavateľstvo DON BOSCO, 2009. 216 s. ISBN 978-80-8074-095-5. HUDECOVÁ, A. - JUSKO, P. a kol.: Profesijné kompetencie sociálnych pracovníkov v kontexte intencionálnych a inštitucionálnych reflexií. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB, 2010. 150 s. ISBN 978-80-557-0112-7. KRELLOVÁ, K. MOJTOVÁ, M.: Zdravotno-sociálna verzus sociálno-zdravotná starostlivosť o zomierajúceho klienta. In: Prohuman [online]. 2010. [cit. 2012-01-10]. Dostupné na internete: http://www.prohuman.sk/socialna-praca/zdravotno-socialna-verzus-socialnozdravotna-starostlivost-o-zomierajuceho-klienta. ISSN 1338-1415. KÜBLER-ROSS, E.: Otázky a odpovědi o smrti a umírání, 1. vyd. Turnov : Arica, 1994. 148 s. ISBN 80-85878-12-7. LACA, S. DANCÁK, P. LACA, P.: Spolupráca pomáhajúcich profesií v paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bardejov : VŠSPaZ Bratislava, 2011. 342 s. ISBN 978-80-8132-016-3. 21

Benková, M., Žilová, A.: Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti MACKOVÁ, M. a kol. 2006. Multidisciplinárni tým. Sborník z Odborné konference s mezinárodní účastí. 1.vyd. Brno: Národní centrum ošetřovatelství a nelékařských zdravotnických oborů v Brně, 2006. 50 s. ISBN 80-7013-437-2. MATOUŠEK, O. a kol.: Sociální práce v praxi. 1. vyd. Praha : Portál, 2005. 352 s. ISBN 80-7367-002-X. MELIŠOVÁ, J.: Sociálna starostlivosť o zomierajúcich a ich rodiny. Diplomová práca. Trnava : 2000. 42 s. MOJTOVÁ, M.: Sociálna práca v zdravotníctve. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety, 2010. 137 s. ISBN 978-80- 89271-45-0. MÜHLPACHR, P.: Sociální práce jako životní pomoc. 1. vyd. Brno : MSD, spol. s.r.o., 2006. 228 s. ISBN 80-86633-62-4. ONDRUŠOVÁ, Z. a kol.: Multidisciplinárny odborný tím pri onkologickom pacientovi z pohľadu humanitných vied. In: Zdravotníctvo a sociálna práca, ISSN 1336-9326, 2012, roč. 7, č. 1-2, s. 5-7. REESE, D. RAYMER, M. RICHARDSON.: National Hospice Social Work Survey. Summary of Final Results. USA : 2000, 9 s. REESE, D. - RAYMER, M.: Impact of social work services on hospice outcomes: Results of the National Hospice Social Work Survey. Manuscript submitted for publication. 2001. SCHAVEL, M. - OLÁH, M.: Sociálne poradenstvo a komunikácia. Vydanie : druhé. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, 2008. 224 s. ISBN 80-8068-487-1. SPECK, P.: Teamwork in palliative care: fulfilling or frustrating? First published. New York : Oxford University Press, 2006. 223 p. ISBN 0-19-856774-X, 978-0-19856774-5. STUDENT, J. MÜHLUM, A. STUDENT, U.: Sociální práce v hospici a paliativní péče. 1. vyd. Praha : Nakladatelství H&H Vyšehradská, 2006. 161 s. ISBN 80-7319-059-1. SVATOŠOVÁ, M.: Hospic Umenie sprevádzať. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2001. 160 s. ISBN 80-7114-335-9. SVATOŠOVÁ, M.: Hospice a umění doprovázet. 5. doplněné vyd. Praha : Ecce homo, 2003. 150 s. ISBN 80-902049-4-5. SVATOŠOVÁ, M.: Hospice a umění doprovázet. dopl. vyd. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2011. 149 s. ISBN 978-807-1955-801. SZEWCZYKOVÁ, Ľ.: Sociální práce s umírajícími a pozůstalými v ČR a ve světě. Diplomová práca. Ostrava : OU, 2007. 90 s. ŠTEFÁKOVÁ, L.: Sociálne potreby rodiny s nevyliečiteľne chorým členom. Dizertačná práca, školiteľ: Marek Paluch, PF KU v Ružomberku, Ružomberok. 2009, nepublikované WITTENBERG-LYLES E, PARKER OLIVER D.: The power of interdisciplinary collaboration in hospice. In: Progress in Palliative Care. 2007;15(1):6 12. Zákon č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Recenzent: PhDr. Lenka Štefáková, PhD. 22

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Analýza záťaže kladenej na zdravotné sestry pracujúce s pacientmi s Alzheimerovým ochorením 1 Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer s disease Grażyna Dębska, Małgorzata Pasek, Maria Zięba Abstract As the disease progresses, the patient with Alzheimer s disease becomes unable to live independently and has problems with communication, thus being completely dependent on the others. This is associated with the necessity of constant monitoring and can be extremely burdensome to caregivers. The aim of this study was to analyze the degree and causative factors of psychological and physical burden of nurses working with patients with Alzheimer disease. The study included 32 nurses employed at healthcare centers. The majority of participating women were between 31 and 50 years old, with a history of employment longer than 10 years. The nurses worked 12-hour shifts. We conducted a diagnostic survey with our original instrument examining the level of physical strain, and Polish adaptation of validated Meister questionnaire for assessment of psychological burden. Our study revealed that improper working conditions, including shortages of staff and nursing equipment, particularly during terminal stages of Alzheimer s disease, can be associated with work overload, especially with physical work. Although our nurses experienced psychological strain and fatigue, they did not consider their work monotonous. Key words: Nurse, Alzheimer s disease, Work load. Introduction Problems associated with taking care of patients with Alzheimer s disease substantiate the existence of various specialized institutions, such as nursing homes and healthcare centers, that provide professional nursing care [1,2]. Caring for patients with initial stages of the disease is predominated by nursing and supervision procedures. Even though the patients become more and more dependent on their caregivers as the disease progresses, they ought to be assisted in retaining the ability to take care of themselves as long as possible. Providing the patients with safety is an important component of care at any stage of the disease. Problems related to caring for patients with dementia pertain mostly to progressive impairment of communication and frequent prevalence of behavioral disorders [3]. During the terminal phase of the disease patients are frequently bedridden. This may cause an increased risk of complications and an increased number of required nursing activities [4]. 1 The study was supported from the Ministry of Science and Higher Education research and development funds within the framework of statutory activities (research task no. WZiNM/DS/12012). Head of the project: Grażyna Dębska, MD PhD 23

Dębska, G., Pasek, M., Zięba, M.: Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer s disease Caring for patients with Alzheimer s disease is difficult and invidious, as the effects of treatment are not visible. This causes considerable physical and psychological strain for the caregivers. The sources of the strain should be sought in occupational environment, namely, among the resources of a given center determining the comfort of work, such as the number of personnel employed at a given department and its equipment [5]. In view of the abovementioned problems, we decided to analyze the burden of nursing personnel employed at healthcare centers offering care for patients with Alzheimer disease. The following research problems were defined on the basis of such objectives: 1. Which factors associated with the specificity of Alzheimer s disease and occupational environment influence the psychological strain on the studied group? 2. What is the level of psychological strain on the studied nurses in terms of monotony, overload, and non-specific factors associated with response to stress? Material and method To achieve the set objectives we conducted a diagnostic survey with our original instrument and validated Meister questionnaire [6]. The original questionnaire contained descriptive questions, and single and multiple choice questions. The questions referred to harmful factors at workplace, the specificity of Alzheimer s disease, and the degree of physical strain. Moreover, we used validated Meister questionnaire, adapted to Polish by Dębska G. et al. [7]. The questionnaire is used for subjective assessment of occupational psychological burden. It comprises of ten questions, with scores on a five-item scale, starting with yes, I definitely agree to no, I definitely disagree. The questions are divided into three categories describing psychological strain in terms of psychological overload (questions 1, 3, and 5), monotony (questions 2, 4, and 6), and non-specific factors, i.e. response to stress (questions 7, 8, 9, and 10). The results were analyzed using a key [6], and presented as percentages, arithmetic means, medians, and standard deviations. Mean and median scores were compared with corresponding critical values proposed by Židková Z. [8,9]. The study included 32 nurses employed at a healthcare center, where patients with Alzheimer disease corresponded to 40% of all residents. The majority of participating nurses were between 31 and 50 years old (66%), and the respondents up to 30 years old and older than 50 corresponded to 19% and 16%, respectively. Our group was predominated by nurses with a history of employment longer than 10 years (66%). Results The most serious reported problems associated with caring for patients with Alzheimer s disease were communication and exposure to aggression. The vast majority of nurses (N=30, 94%) experienced verbal aggression from a patient, and 56% of them (N=18) were exposed to physical aggression. Night-time insomnia of patients was considered a problem by more than every second respondent (N=18, 56%). The need for constant supervision over patients and the feeling of insufficient control over their safety represented serious burden for 97% of the studied nurses. Factors associated with working conditions, namely, too low number of personnel 24

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 (N=6, 19%), reluctance of patients to nursing procedures and lack of cooperation in the procedures (N=5, 15%) were other important issues addressed by the respondents. Another problem, impaired communication with patients, was reported by 13% of our nurses (N=4). Regarding patient behavior, satisfying physiological needs in inappropriate places, problems with communication, and getting lost were reported as most burdensome by 75% (N=24) of the respondents, followed by attacks of anger and aggression (N=16, 50%). According to all the respondents, working with patients with Alzheimer s disease represented a physical burden. In the opinion of 56% (N=18) of the participants this burden was large; 35% (N=11) graded it as moderate, and 9% (N=3) as very large. All the respondents agreed that the number of nursing staff at their ward was too low. Furthermore, 28 participants (88%) claimed a shortage of medical assistants, and only 4 nurses (13%) declared that the number of the assistants at their department was sufficient. The opinions on easy access to patient bed from three sides varied. While 29% (N=9) of the respondents complained on the hindered access, 71% (N=21) declared that it is not a universal problem. Further questions pertained to the availability of equipment which is helpful during nursing procedures (anti-bedsore mattresses, walking aids, patient lifts, electronically adjusted orthopedic beds) at participants departments. Only 31% (N=10) of the surveyed nurses declared that the number of adjustable orthopedic beds is sufficient, and 59% (N=19) claimed proper availability of anti-bedsore mattresses. As many as 81% (N=26) of the respondents complained on the lack of walking aids. The degree of occupational psychological strain was assessed based on the answers to the 10 questions included in the Meister questionnaire, which are grouped into three subscales referring to overload, monotony, and non-specific factors. [Tables 1and 2]. Table 1. Descriptive statistics of answers to questions included in Meister questionnaire, compared to respective critical values 1 [9]. No. Question (shortened) Median critical value* Mean Standard deviation (SD) 1 Time pressure 3 3.9 0.78 4+ 2 Low satisfaction 2 2.3 0.30 2 3 Great responsibility 3 4.1 0.64 4+ 4 Dull work 2 2.4 0.74 2 5 Problems and conflicts 1 1.9 0.41 2+ 6 Monotony 1 1.1 0.64 1 7 Nervousness 2 2.2 0.73 2 8 Oversaturation 2 2.6 0.56 3+ 9 Fatigue 3 4.1 1.05 4+ 10 Long-lasting load 3 4.3 0.95 4+ Median value 25

Dębska, G., Pasek, M., Zięba, M.: Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer s disease *median critical values determined on the basis of: 1 Židková Z., Využití dotazníkových metod k hodnocení psychické zátěže. České pracovní lékařství. 2002; 3, p. 128-132 [9]. + values greater than median critical values correspond to abnormal results The highest median values of the overload scale, exceeding respective critical values, were documented in the cases of Time pressure, Great responsibility, and Problems and conflicts. The median values of variables included on the monotony scale, i.e. Low satisfaction, Dull work, and Monotony did not exceed the critical values. The median score of Nervousness, a component of the non-specific scale, was equal to its critical value. The remaining three variables included in this scale, i.e. Oversaturation, Fatigue, and Long-lasting load (corresponding to exhausting work which cannot be equally efficient in the longer perspective) were higher than the respective critical values. Table 2. Psychological burden in various subscales Subscales (questions no.) Mean SD Median Overload (1+3+5) 9.92 2.28 10 + 8 Monotony (2+4+6) 6.8 2.2 7 9 Critical value* Nonspecific load 13.2 3.69 14 14 (7+8+9+10) * Židková Z. a kol. Psychická zátěž zaměstnanců v pomáhajících profesích ve zdravotnictví. České pracovní lékařství 3, 2001, s 296 299 [8]. Overload, the first measure of psychological strain, reached the average value of 10. The second, monotony, scored 7.1 on average, and the mean value for the third, non-specific scale (corresponding to non-specific response to stress) was 13.5. Only the median value for the overload subscale exceeded its critical value (10 vs. 8). The median score for the non-specific scale was equal to the critical value (14). Discussion Monotony of work and the resultant strain are mostly determined by occupational environment and efforts associated with the multitude of nursing problems specific for the disease [5,10]. The job of a nurse is analyzed not only in the context of physical strain, but also in relation to psychological burden. The latter comprises of intellectual and psychoneural strain. The first represents a sum of strains placed on a person by signals, decisions, and manual activities. The second is associated with the intensity of emotions. The third component of nurses burden pertains to the monotony of their work [22]. Evaluation of psychological burden is as difficult as it is subjective and ambiguously defined. The level of psychological burden can be determined and analyzed with various scales, preferably with validated instruments [11]. One of 26

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 them is the Meister questionnaire for subjective assessment of the influence of occupational activity on the mental sphere of a worker [6]. Undoubtedly, the activities of nurses taking care of patients with Alzheimer s disease are determined mostly by the stage of the disease and the biopsychosocial status of their subordinates. The objectives of caring for patients with Alzheimer s disease include providing them with safety, delaying the progression of the disease, improving their quality of life, and assisting in maintaining their independence for as long as possible. Hindered communication represents the principal problem associated with caring for individuals in advanced stages of Alzheimer s disease [12]. This latter observation was confirmed by our findings, as our respondents declared that communication with their patients is difficult, and 75% (N=24) of the participants identified this factor as one of the most burdensome. As the disease progresses, patients lose the ability to live independently and become completely dependent on their caregivers. Consequently, they require constant supervision. Constant supervision and providing safety belong to the duties of a nurse. Moreover, observing patients provides information on their needs, moods, and overall status [13,14,15]. Our study confirmed the importance of these issues: 44% (N=14) of nurses declared that the necessity of constant monitoring of patients with Alzheimer s disease is their principal problem. Moreover, nearly all nurses identified constant supervision as a serious burden causing the feeling of having insufficient control over the patient s safety. Research showed that individuals affected by Alzheimer s disease are usually prone to verbal aggression and excitation [16]. Aggressive patients violate the feelings of safety of personnel in charge, which may lead to physical and psychological injury [17]. Our findings confirmed high prevalence of this problem. We revealed that all surveyed nurses were exposed to a form of verbal (N=30, 94%) or even physical aggression (N=18, 56%). More than 50% (N=16) of the respondents ranked anger and aggression as the third most burdensome behavior of their patients. During terminal stages of Alzheimer s disease, the patients become bedridden. Availability of multi-position adjustable bed and an anti-bedsore mattress are vital at this stage [12]. Our study revealed that the departments where our respondents worked were not equipped with sufficient number of devices allowing the caring for immobilized patients. More than a third of the respondents complained on the lack of electrically adjusted orthopedic beds, and only 60% of the participants assessed the number of available anti-bedsore mattresses as sufficient. During nursing, patients should be lifted and carried with special lifters, which are not always available in Polish conditions. The burdensomeness of these activities increases additionally in the cases of staff shortages [19]. Our study showed that insufficient availability of patient-lifting devices represents a considerable problem. Moreover, all our respondents declared that the number of nurses per shift is too low, and 88% complained of lack of medical assistants. Frequently, nurses have to work under difficult conditions and cope with non-functional solutions of a healthcare center [19]. Furthermore, analysis of our findings showed that the lack of bed access from three sides is an additional factor which hinders nursing procedures. According to the existing data, among all medical professions, nurses have the greatest exposure to physical work. The most prevalent consequence of the 27

Dębska, G., Pasek, M., Zięba, M.: Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer s disease exposure is spinal pain, resulting from strain on the motor system [19,20]. This consequence was experienced by as many as 93% of our participants, and all of the respondents declared that working with patients with Alzheimer s disease represents a physical strain. A number of factors, such as type of work, need for constant alertness, responsibility for human life, and staff and equipment shortages, make nurses a professional risk group of psychological strain. Kaducakova H. et al. [21] reported that nurses employed at welfare centers were exposed to psychological strain, as confirmed by the scores of the validated Meister questionnaire. Our study, with the use of the same instrument, produced quite similar results. Our findings suggest that nurses are overloaded and fatigued with their work. This results mostly from a high number of duties and resultant pressure of time, as well as from the fact that working as a nurse is associated with high responsibility. The scores for these variables (factors) exceeded critical values. Furthermore, a study conducted among nurses from neurological departments of hospitals in Gdansk and Elblag reported on the degree of overload with their duties and work-related fatigue. Most nurses working at these departments declared overload with duties as the principal factor causing their maximal strain, usually manifesting with fatigue [22]. Monotony of work is one of the components of psychological occupational strain; in the case of Meister questionnaire, this variable is analyzed on the basis of the Low satisfaction, Dull work, and Monotony variables [6]. In our study, the scores for these factors, included in monotony subscale, did not exceed their critical values. This suggests that nurses working with patients with Alzheimer s disease do not consider their work as monotonous, and gain satisfaction from taking care of their patients. However, our nurses declared that their work is so psychologically exhausting that it cannot be performed with the same efficiency in a long-term perspective. This was confirmed by median scores approximating to 4, i.e. markedly higher than the respective critical value. This suggests that regular strain can affect subjectively assessed wellbeing and decreases the efficiency of work. Due to specific disease-related disorders and specificity of caring for the elderly, working with patients with Alzheimer s disease is burdensome and as such may negatively affect mental status and somatic health of nurses. Previous studies also addressed the issue of strain experienced by nonprofessional caregivers. For example, Dębska et al. [23] documented that healthrelated problems hindered providing care in the case of 72% of the caregivers of patients with Parkinson s disease. More than half of them had problems with basic activities associated with satisfying physiological needs of their subordinates. About 50% of the respondents expected professional assistance from physicians and nurses, and 12% expected financial support or provision with rehabilitation equipment. Also, the results of other studies confirm that subjectively assessed health status of patients influences the state of their caregivers [24]. Conclusions The following conclusions were formulated on the basis of our findings: 1. Necessity for constant monitoring and problems in communication represent the most serious burdens associated with caring for patients with Alzheimer s disease. 28

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 2. Improper working conditions, including shortages of staff and nursing equipment, make nurses exhausted with their work, mostly physically. 3. Nurses experience psychological strain in terms of time pressure, great responsibility, problems and conflicts. 4. Despite being exhausted with professional duties, the work of a nurse is satisfactory and is not considered monotonous. 5. Working with patients with Alzheimer disease is psychologically exhausting and can affect subjectively assessed wellbeing and efficiency of work, if continued for longer periods of time. Bibliography: BARCIKOWSKA M., BILIKIEWICZ A. Choroba Alzheimera w teorii i praktyce klinicznej. 2004 str. 86-97. DĘBSKA G., BUŁAWSKA K., ŁAWSKA W., ZIEBA M., Jakość życia chorego pozostającego pod opieką opiekuna w środowisku domowym. In: Zdrowie i jego uwarunkowania. (eds. ) Dariusz Mucha, Halina Romualda Zięba. PPWSZ Nowy Targ 2011:299-312 DĘBSKA G., GAWEŁ G, RUCHAŁA M.: Problemy opiekunów chorych z chorobą Parkinsona. [In:] Janowski K., Gierus J. (eds.), Człowiek chory aspekty biopsychospołeczne. Tom. 1. Centrum Psychologii i Pomocy Psychologicznej. Lublin 2009:133 DĘBSKA G., WILCZEK R. FORYŚ Z. PASEK M., Ocena własności psychometrycznych polskiej adaptacji kwestionariusza Meistera do oceny obciążenia psychicznego w pracy pielęgniarki. Medycyna Pracy 2013;64(3):349 358 DOMAGAŁA A. Choroba Alzheimera komunikacja z chorym. Poradnik dla opiekunów. Wydawnictwo Continuo, Wrocław 2008; str. 8-13. GROCHMAL-BACH B. Cierpienie osób z otępieniem typu Alzheimera, Wydawnictwo WAM, Kraków 2007: 42-218. HLADKY A., ZIDKOVA Z. Metody hodnotenia psychosocjalnej pracownej zatiaze. Skripta. Wyd. Uniwersytetu Karola, Praga, 1999:78. IWANOWICZ-PALUS G. Wartościowanie pracy. [In:] Ksykiewicz-Dorota A. Zarządzanie w pielęgniarstwie. Wydawnictwo Czelej, Lublin 2005:18-419. KADUCAKOVA H., LEHOTSKA M. Czynniki wpływające na pracę pielęgniarki w ośrodkach pomocy społecznej. Dębska G., Jaśkiewicz J. (eds.): Interdyscyplinarne aspekty nauk o zdrowiu. AFM, Kraków 2010:176-183. KAMIŃSKA B. Problemy pielęgnacyjne w opiece nad chorym z choroba Alzheimera. (ed.) Kędra E. Zeszyty naukowe nr1 (11) 2012 Wyższej Szkoły Medycznej w Legnicy; Legnica 2012:11-21. KĘDZIORA-KORNATOWSKA K., MUSZALIK M. Kompendium pielęgnowania pacjentów w starszym wieku. Wyd. Czelej 2007; str. 259-267. KLICH-RĄCZKA A. Otępienie. [In:] Wieczorowska Tobis K Talarska D. Geriatria i pielęgniarstwo geriatryczne, Wydawnictwo Lekarskie PZWL, Warszawa 2010: 255-285. KOWALCZUK K., KRAJEWSKA-KUŁAK E., JANKOWIAK B. Zagrożenia zawodowe pielęgniarek, położnych i lekarzy w środowisku pracy. Probl. Hig. Epidemiol. 2008; 89(2) : 211-215. 29

Dębska, G., Pasek, M., Zięba, M.: Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer s disease KSYKIEWICZ-DOROTA A. Ergonomiczna analiza pracy. [In:] Ksykiewicz- Dorota A. Zarządzanie w pielęgniarstwie. Wydawnictwo Czelej, Lublin 2005: 421-438; KURIATA E., FELIŃCZAK A., GRZEBIELUCH J., SZACHNIEWICZ M. Czynniki szkodliwe oraz obciążenie pracą pielęgniarek zatrudnionych w szpitalu. Część II, Pielęgniarstwo i Zdrowie Publiczne 2011;1: 269-273. LESZCZYŃSKA S., ŻURAWSKA E. Postępowanie z pacjentem z chorobą Alzheimera.[In:] Medi-Forum Opieki Długoterminowej 2012;2(52):10-14 LESZEK J. Choroby otępienne Teoria i praktyka. Continuo, Wrocław 2003. Pruszyński J.J, Putz J. Agresja i przemoc u chorych otępiennych. Interakcje z pacjentem. Magazyn Pielęgniarki i Położnej 2012;10:8-9. MACE N.L., RABINS P.V. 36 godzin na dobę Poradnik dla opiekunów osób z chorobą Alzheimera i innymi chorobami otępiennymi oraz zaburzeniami pamięci w późnym okresie życia. Medipage, Warszawa 2005:25-178. OGIŃSKA J, ŻURALSKA R. Wypalenie zawodowe wśród pielęgniarek pracujących na oddziałach neurologicznych. Problemy Pielęgniarstwa 2010; 18(4):435-442 WILCZEK-RUŻYCZKA E. Podstawy pielęgniarstwa psychiatrycznego. Wydawnictwo Czelej, Lublin 2007:150-155. ŽIDKOVÁ Z,. Využití dotazníkových metod k hodnocení psychické zátěže. České pracovní lékařství. 2002;3: 128-132 ŽIDKOVÁ Z. a kol. Psychická zátěž zaměstnanců v pomáhajících profesích ve zdravotnictví. České pracovní lékařství 3, 2001, s 296 299 ZYZNAWSKA J., ĆWIERTNIA B. Dolegliwości bólowe kręgosłupa w grupie zawodowej pielęgniarek i położnych. Pielęgniarstwo Chirurgiczne i Angiologiczne 2011;2:54-59. Recenzent: dr n.med Ewa Kucharska 30

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Postavenie a funkcia krízových stredísk v súčasnosti The Status and Function of Crisis Centers currently Elena Gažiková, Lenka Haburajová Ilavská, Martina Mojtová Abstract The aim of this paper is to highlight the unique role of crisis centers in the area of social work. We examine the methods and techniques of social work and look at personal characteristics of crisis center employees. Crisis centers are of major importance in terms of resolving crisis situations in the field of sociallegal protection of children and social guardianship. Key words: Crisis Center, Services, Social Counseling, Therapies. Úvod V súčasnej dobe sa na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately čoraz častejšie stretávame s témou týrania, zneužívania a zanedbávania detí. Táto téma je predmetom záujmu odborníkov, médií a tiež laickej verejnosti. Vzhľadom k skutočnosti, že len nízke percento prípadov týrania, zneužívania a zanedbávania detí je skutočne odhalených, je aktuálne, aby sme sa touto témou zaoberali a upriamili pozornosť na nevyhnutnosť spolupráce verejnosti pri odhaľovaní takéhoto konania. Rodina je miestom, kde majú byť deťom poskytované základné životné potreby, istoty, starostlivosť, láska. V prípade, ak rodina neplní svoje funkcie, následkom čoho dochádza k týraniu, zneužívaniu alebo zanedbávaniu dieťaťa, je dočasná starostlivosť dieťaťu zabezpečovaná v krízových strediskách, ktoré plnia významnú úlohu pri riešení tejto problematiky. Krízové stredisko je definované ako špecializované zariadenie sociálnych služieb zamerané najmä na deti, ktoré sú zanedbávané, ich výchova je vážne narušená, trpia poruchami správania, alebo je u nich dôvodné podozrenie z existencie takéhoto stavu. (Zákon č. 305/2005 Z.z.). Deti s poruchami správania sú často označované za problémové. Pojem problémové dieťa sa najmä v súčasnosti vyskytuje ako frekventované označenie jednotlivca, ktorý sa nespráva štandardne a nejakým spôsobom narúša alebo znemožňuje výchovný alebo vyučovací proces v inštitúciách a bežný chod rodinného života (Žarnovičanová, R., 2006, s. 26). Krízové stredisko podľa 62 zákona č. 305/ 2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov zabezpečuje: a) vykonávanie opatrení, ak sa dieťa, rodina alebo plnoletá fyzická osoba nachádza v krízovej životnej situácii, b) výkon rozhodnutia súdu o výchovnom opatrení podľa osobitného predpisu, c) výkon rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu, d) výkon výchovného opatrenia podľa 12 až 15. Dieťa je možné do krízového strediska umiestniť aj na základe žiadosti zákonného zástupcu dieťaťa za úhradu, po uzavretí písomnej dohody medzi 31

Gažiková, E., Haburajová Ilavská, L., Mojtová, M.: Postavenie a funkcia krízových stredísk v súčasnosti zariadením a zákonným zástupcom dieťaťa. Krízové stredisko vykonáva svoju činnosť podľa účelu, na ktorý bolo zriadené, a to pobytovou a ambulantnou formou. Tabuľka 1: Celkový počet umiestených detí v krízových strediskách za rok 2012 Počet detí v krízových strediskách Výchovné opatrenie Predbežné opatrenie Žiadosť zákonného zástupcu 1173 40 749 384 Zdroj: Ročný výkaz V13- MPSVaR SR, 2012 Z údajov MPSVaR je zrejmé, že v roku 2012 boli deti do krízových stredísk v prevažnej miere umiestňované na základe predbežného opatrenia, z čoho možno konštatovať, že situácia v rodine bola tak vážna a ohrozujúca, že dieťa bolo potrebné z rodiny bezodkladne vyňať. Umiestnenie detí do tohto typu zariadenia na základe žiadosti zákonného zástupcu tvorí jednu tretinu z celkového počtu umiestnených detí. V zmysle zákona č.305/2005 Z.z. sa v krízových strediskách vykonávajú: - opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na predchádzanie vzniku krízových situácií v rodine a na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov, - zabezpečovanie sústavnej ochrany života, zdravia a priaznivého psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa, - zabezpečenie účelu rozhodnutia súdu v zariadení, v ktorom sa vykonáva ústavná starostlivosť, ochranná výchova, predbežné opatrenie alebo výchovné opatrenie. Tabuľka 2: Dôvody zabezpečovania starostlivosti deťom v krízových strediskách podozrenie z týrania 104 podozrenie z pohlavného zneužívania 12 vážne ohrozenie alebo narušenie výchovy 164 drogová závislosť dieťaťa 1 drogová závislosť rodičov 33 zanedbávanie povinnej školskej dochádzky 53 neskončená príprava na povolanie 32 zanedbávanie starostlivosti rodičov 382 uľahčenie riešenia v konfliktných situáciách 31 deti, ktoré boli obeťami obchodovania 0 krízové situácie 265 Zdroj: Ročný výkaz V13- MPSVaR SR, 2012 K najčastejším dôvodom zabezpečovania starostlivosti deťom v krízových strediskách v roku 2012 patrilo zanedbávanie starostlivosti zo strany rodičov, krízové situácie v rodine, vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy detí a podozrenie z týrania. 32

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Predbežné opatrenie sa v krízovom stredisku môže vykonávať v profesionálnej rodine, pričom dieťaťu sa poskytuje starostlivosť vo vlastnom prirodzenom rodinnom prostredí profesionálneho rodiča. Krízové stredisko vypracúva individuálny plán na zvládnutie krízy. Súčasťou plánu sú metódy práce s dieťaťom, plnoletou fyzickou osobou, rodinou a blízkymi osobami týchto osôb a tiež aj spôsob spolupráce so školou a spôsob pravidelného informovania zákonného zástupcu dieťaťa s neskončenou povinnou školskou dochádzkou. Krízové stredisko vyhodnocuje písomne individuálny plán v spolupráci s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Krízové centrá zaisťujú spoluprácu a vzájomnú informovanosť medzi krízovými centrami a ďalšími subjektmi, hlavne medzi políciou, orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, ostatnými poskytovateľmi sociálnych služieb a ďalšími spolupracujúcimi inštitúciami. Krízové stredisko vykonáva najmä pomoc na zvládnutie krízy, odbornú diagnostiku, špeciálne sociálne poradenstvo, psychologickú starostlivosť, výchovu, pomoc pri príprave na školské vyučovanie, liečebno - výchovnú starostlivosť a špeciálno-pedagogickú starostlivosť. Liečebno-výchovná starostlivosť spočíva v odstránení alebo v zmiernení porúch psychického, emocionálneho, osobnostného vývinu, a sociálneho vývinu dieťaťa. Poradenstvo je odbornou činnosťou, ktorá je zameraná na zistenie rozsahu a charakteru krízovej situácie, zisťuje príčiny jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia. K metódam a technikám využívaným v krízovom stredisku patrí individuálna sociálna práca, pri ktorej sa využíva anamnestický rozhovor, dotazník, diagnostika, sociálny plán, záver. Anamnestický rozhovor slúži na získanie potrebných informácií o klientovi a jeho problémoch a uskutočňuje sa v prvej fáze. Rozhovor musí byť prispôsobený veku klienta, jeho vyjadrovacím schopnostiam a dôvodom, pre ktoré navštívil krízové stredisko. Klientovi dáva priestor, aby voľne referoval o svojich ťažkostiach a z jeho rozprávania si sociálny pracovník vyberie relevantné anamnestické údaje. Anamnestický rozhovor sa delí na: osobnú anamnézu uvádza sa meno, vek, bydlisko, ambície a identifikácia, socializácia, záujmy; rodinnú anamnézu časť týchto údajov, ako skutočnosť, že dieťa bolo prijaté s radosťou alebo bolo rodičmi vnútorne odmietané, alebo dieťa je obviňované za skazený život rodičov, alebo príchodom dieťaťa sa narušili kariérne plány rodičov a pod., by sa mali získať od samotných rodičov. Na otázky typu aké má samotné dieťa v rodine miesto, aký má vzťah k rodičom, súrodencom, aký je zaužívaný režim v domácnosti, či má právo spolurozhodovať o sebe, či pomáha v domácnosti, môže dieťa zodpovedať samo; školskú anamnézu kde sa zisťuje, ako sa klient adaptoval na podmienky školy, aké študijné výsledky dosahuje a aký má postoj k dosiahnutým výsledkom, aké má obľúbené a neobľúbené predmety, aké má klient postavenie medzi spolužiakmi, aký má vzťah k pedagógom. Táto anamnéza sa môže doplniť o ďalšie poznatky i samotných rodičov; zdravotnú anamnézu získavajú sa informácie o prekonaných detských ochoreniach, o úrazoch, či pobytoch v nemocnici; anamnézu problému zisťujú sa príčiny vzniku, kolísanie, intenzita a akútnosť problému, ďalej sa získavajú informácie o úkonoch, ktoré klient už vykonal, aby si svoj problém riešil; 33

Gažiková, E., Haburajová Ilavská, L., Mojtová, M.: Postavenie a funkcia krízových stredísk v súčasnosti želania: Čo by si prial, ak by si mal čarovný prútik, či koho by si zobral na opustený ostrov? súčasný problém: Prečo si sem prišiel?, Ako sa cítiš?, Ako by sa to dalo riešiť? Časové rozmedzie pre individuálnu prácu s klientom by sa malo pohybovať od 45 do 60 minút. Pre stanovenie vhodnej intervencie je potrebné, aby sa klient diagnostikoval. Základnou diagnostickou metódou je pozorovanie, pri ktorom sa sociálny pracovník zameriava na zachytenie vonkajšieho správania klienta, ako napr. motorické prejavy, komunikáciu, emocionalitu, či sociabilitu. Psychogenetický rozhovor rozhovorom poradca zisťuje postoje klienta, názory, vzťah k iným ľuďom. Poradca sa zameriava na zistenie jednotlivých období života, na nepriaznivé okolnosti. Cieľom rozhovoru je nájsť optimálne riešenie (Matoušek, 2003). K ďalším metódam využívaným v krízovom stredisku patrí sociálne poradenstvo, vzdelávacie programy, špeciálne terapie a preventívne programy. Sociálne poradenstvo je odbornou činnosťou a je zamerané na zistenie rozsahu a charakteru krízovej životnej situácie, zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia situácie s cieľom zlepšenia klientovho života. Z. č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách 19 vymedzuje obsah sociálneho poradenstva nasledovne: Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii. Sociálne poradenstvo sa vykonáva na úrovni: yákladného sociálneho poradenstva, špecializovaného sociálneho poradenstva. Špecializované sociálne poradenstvo možno chápať ako priamu pomoc ľuďom pri riešení ich problémov. Poskytujú ho viacerí odborníci, ako sociálni pracovníci, psychológovia, psychiatri, právnici, špeciálni pedagógovia a pod. (Matoušek, 2003). Gabura (2005) uvádza nasledovné metódy a postupy sociálneho poradenstva: Informácia elementárna metóda práce s klientom. Kontakt s klientom býva zväčša jednorázový, ide o informovanie klienta o riešení jeho problému. Distribúcia ochota odborne pomôcť. Ak poradcovi nespadá problém do profesionálnej kompetencie, tak odošle klienta k ďalšiemu odborníkovi. Klarifikácia proces, v ktorom si klient a poradca objasňujú rôzne aspekty prezentovaného problému. Poradca pôsobí podporne, sumarizuje klientovu prácu, povzbudzuje ho a motivuje pri hľadaní alternatív riešenia. Vedie klienta k jeho vlastnému objasneniu problému. Ventilácia ak klient hľadá poradcu ako spriaznenú osobu, ktorej sa môže posťažovať, zbaviť sa nahromadeného napätia, úzkosti, hovoriť o probléme bez strachu a pocitu výsmechu. Povzbudenie v prvej fáze je dôležité povzbudenie klienta, dôjde k väčšiemu otvoreniu sa klienta a jeho hlbšie analyzovanie problému. Interpretácia poradca sa z pasívnej role premieta do aktívnej. Pomáha dopĺňaním skrytých súvislostí interpretovať záver. Tréning hlavnými zložkami sú opakovanie, učenie a nácvik. Jeho súčasťou je tréning optimálnej komunikácie, zvládania konfliktov, asertivity. 34

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Relaxačné techniky špeciálna forma nácvikov na uvoľnenie svalstva, napätia, somatiky a psychického preladenia. Modelovanie činnostné metódy, pričom klient modeluje určité reálne situácie zo života, ktoré navodí poradca. Hranie rolí podobné ako modelovanie, na rozdiel od modelovania sú pri hraní rolí vyberané situácie, ktoré sa môžu stať v blízkej budúcnosti. Konfrontácia dochádza tu ku konfrontácii názorov, postojov. Je silným typom spätnej väzby. K terapiám využívaným v krízových strediskách patrí arteterapia, muzikoterapia, terapia hrou, biblioterapia. - arteterapia vyjadrovanie sa v kresbách, analýza z vlastnej kresby - muzikoterapia prejavy situácie v tanci, hudbe - terapia hrou cieleným využívaním hry podporuje prirodzený vývin dieťaťa a vytvára podmienky pre dosiahnutie potrebných zmien v správaní a postojoch - biblioterapia liečba čítaním alebo literárnou tvorbou. Odborníci hovoria o jej pozitívnom pôsobení na človeka zdravého, stretávajúceho sa s bežnými životnými problémami a komplikáciami, ale i na človeka duševne či telesne postihnutého, krátkodobo i dlhodobo chorého (Žarnovičanová, R., 2005, s. 12). Osobnosť sociálneho pracovníka v krízových strediskách musí byť vybavená osobnostnými a kvalifikačnými predpokladmi na zvládnutie psychicky náročnej práce. Zo strany sociálneho pracovníka je dôležité poskytnutie krízovej intervencie. Ide o odbornú pomoc klientovi, ktorý sa nachádza v krízovej situácii. Krízovú intervenciu môžu tvoriť rôzne formy pomoci. Ich úlohou je vrátiť jednotlivcovi psychickú rovnováhu. V rámci sociálnej pomoci je krízová intervencia chápaná ako činnosť smerujúca k okamžitému sociálnemu zásahu smerujúcemu na osoby, ktoré sa ocitli v akútnej krízovej situácii. Zahrňuje služby sociálnej intervencie poskytované osobám, ktoré sa prechodne ocitli alebo žijú v mimoriadne ťažkých pomeroch (Špatenková a kol., 2004,s.15). K výkonu práce sociálneho pracovníka je dôležité vedieť aktívne počúvať, pracovať s otázkami, doceniť prvý kontakt, doceniť ukončenie rozhovoru a poznať podmienky zlyhania komunikácie. Nemenej dôležitá je aj neverbálna komunikácia, ako mimika, gestikulácia, haptika, posturika a iné (Tokárová, 2003). V krízových strediskách pracujú odborne vyškolení pracovníci, špecialisti na problematiku domáceho násilia z oblasti práva, sociálnej práce a psychológie. Tam sa osobám ohrozeným násilím dostane kompetentnej a komplexnej pomoci (Špatenková a kol, 2011, s.116). V súčasnosti je v SR 19 krízových stredísk, ktorým bola podľa zákona č.305/2005 Z.z o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov udelená akreditácia na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Záver Pracovníci krízových stredísk využívajú všetky dostupné metódy sociálnej práce na zmiernenie dopadu krízy na dieťa. Umiestnenie dieťaťa v krízovom stredisku je len dočasným riešením, ktorého cieľom je návrat dieťaťa do rodinného prostredia po úprave pomerov na strane rodičov. V prípade, ak to nie je možné, je v záujme dieťaťa, aby mu bolo nájdené vhodné náhradné rodinné prostredie, pričom 35

Gažiková, E., Haburajová Ilavská, L., Mojtová, M.: Postavenie a funkcia krízových stredísk v súčasnosti umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti je vždy považované za krajné riešenie. Vzájomná spolupráca a aktívny prístup pracovníkov krízového strediska, pracovníkov oddelenia SPODaSK, a tiež ďalších zainteresovaných subjektov je zárukou optimálneho vyriešenia krízy so zreteľom na najlepší záujem dieťaťa. Zoznam bibliografických odkazov: GABURA, J. 2005. Sociálne poradenstvo.bratislava : Občianske združenie sociálna práca, 2005. 222s. ISBN 80-89185-10-X. MATOUŠEK, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha : Portál, 2003. 384s. ISBN 80-7178-548-2. ŠPATENKOVÁ, N. a kol. 2011. Krízová intervence pro prax 2., Aktualizované a doplňené vydání. Praha : Grada Publishing, 2011. 200s. ISBN 978-80-247-2624-3. ŠPATENKOVÁ, N. 2004. Krízová intervence pro praxi. Praha : Grada Publishing, 2004. 200s. ISBN 80-247-0586-9. TOKÁROVÁ, A. et al. 2003. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce. Prešov : Akcent Print, 2003. 572 s. ISBN 80-968367-5-7. Zákon 305/ 2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona o živnostenskom podnikaní ŽARNOVIČANOVÁ, R. 2005. Biblioterapia. Diplomová práca. Bratislava : Pedagogická fakulta UK, 2005. 123 s. ŽARNOVIČANOVÁ, R. 2006. Využitie psychoedukačných postupov u problémových detí. Rigorózna práca. Nitra : Pedagogická fakulta UKF, 2006. 119 s. Ročné výkazy V13 MPSVR SR o vykonávaní vybraných opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately 2012. Dostupné na internete : http://www.upsvar.sk/statistiky/rocne-vykazy-mpsvrsr/rocne-vykazy-v13-mpsvr-sr-o-vykonavani-vybranych-opatrenisocialnopravnej-ochrany-deti-a-socialnej-kurately- 2012.html?page_id=289960 Recenzent: doc. PhDr. Irena Kamanová, PhD. 36

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Systém sociálnej ochrany v SR The Social Protection System in the Slovak Republic Zuzana Gejdošová Abstract The author in her article characterizes the Social Protection System in the Slovak Republic, as a follow-up to the Normative EU Guidelines, focusing on the development of the Expenditures on Social Benefits. Mentioned article provides the access to Social Protection topics, the extent of which goes beyond the competence of the Ministry of Labour, Family and Social Affairs of the Slovak Republic, the Ministry of Health of the Slovak Republic and the Ministry of Finance of the Slovak Republic. The scientific text is oriented to description of expenditures development within the Social Protection System with a focus on the development of Expenditures on Social Benefits for the purpose of disease, disability, and health care in the Slovak Republic. Key words: Social Protection, Social Security System, Social Benefits Úvod Systém sociálneho zabezpečenia zabezpečuje sociálnu ochranu občanov. Výklad pojmu sociálna ochrana (social protection) je široký. Zahŕňa pojmy, ako social welfare, sociálne zabezpečenie, zdravotná a sociálna prevencia, pracovnoprávna ochrana a pod. Podľa Tomeša (2001) je sociálna ochrana súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany t. j. systematické úsilie subjektu o riešenie ťažkých životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny či okolia. Rozlišuje preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu človeka. Sociálna ochrana v SR a na úrovni EÚ Podľa Bednárika (2012) sa systém sociálnej ochrany v Slovenskej republike delí na štyri časti: zdravotná starostlivosť, sociálne poistenie, štátna sociálna podpora a sociálna pomoc. Organizáciu sociálnej ochrany prezentuje v nasledovnom obrázku. Pojem sociálna ochrana je teda širším pojmom ako pojem sociálne zabezpečenie, minimálne je obohatený o zdravotnú starostlivosť. Modely sociálnej ochrany boli vytvorené, aby riešili riziká či sociálne udalosti, ako napr. nezamestnanosť, invalidita, staroba. Za organizáciu a financovanie systémov sociálnej ochrany je zodpovedný samotný štát. V prípade členských štátov však Európska únia zohráva špecifickú úlohu tým, že zavádza legislatívu, ktorá koordinuje vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia, najmä z hľadiska mobility v rámci Spoločenstva. 37

Gejdošová, Z.: Systém sociálnej ochrany v SR Obrázok č. 1: Organizácia sociálnej ochrany v Slovenskej republike Zdroj: Bednárik (2012) Európska únia sa zaviazala podporovať spoluprácu medzi členskými štátmi pri modernizácii ich systémov sociálnej ochrany, ktoré čelia podobným problémom. 38

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 http://europa.eu/legislation_summaries/employment_and_social_policy/social_prote ction/index_sk.html. Európska komisia podporuje a dopĺňa politiky členských štátov v oblastiach sociálnej ochrany a začlenenia prostredníctvom stratégie Európa 2020, kde na zabezpečenie udržateľného a inkluzívneho rastu sa stanovili ciele vymaniť aspoň 20 miliónov ľudí z chudoby a sociálneho vylúčenia a zvýšiť zamestnanosť populácie vo veku od 20 do 64 rokov na 75 %. Stratégia je doplnená Programom pre nové zručnosti a nové pracovné miesta. Komisia poskytuje usmernenia pre členské štáty prostredníctvom svojho balíka o sociálnych investíciách, ktorý je určený na modernizáciu systémov sociálneho zabezpečenia smerom k celoživotným sociálnym investíciám. Rámec politiky sa zameriava na riadenie a monitorovanie hospodárskych a sociálnych reforiem členských štátov EÚ, aby bolo možné dosiahnuť ciele stratégie Európa 2020. Výzvy a navrhované riešenia sú zohľadnené v odporúčaniach pre jednotlivé krajiny v oblastiach sociálnej politiky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou stratégie Európa 2020. Komisia takisto podporuje snahu krajín EÚ riešiť sociálne výzvy predovšetkým prostredníctvom Európskeho sociálneho fondu a Fondu sociálneho rozvoja. Dostupné na http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catid=750&langid=sk. Z dôvodu monitorovania vývoja sociálnej ochrany v členských štátoch EÚ Európska komisia vyžaduje dostupnosť k aktuálnym a podrobným údajom a informáciám o systémoch, súčasnom stave a rozvoji sociálnej ochrany v členských štátoch. Jedným zo základných nástrojov štatistického sledovania sociálnej ochrany je Európsky systém integrovanej štatistiky sociálnej ochrany (ESSPROS), ktorý nám ponúka aj nasledovné štatistické údaje. Obrázok č. 2: Program sociálnej ochrany Zdroj:http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_sta tistiky/socialna_ochrana/esspros-2008-2009.pdf (2012) Program sociálnej ochrany je špecifický súbor pravidiel podporovaných jednou alebo viacerými inštitucionálnymi jednotkami, ktoré riadia úhradu dávok sociálnej ochrany a ich financovanie. Programy sociálnej ochrany by mali vždy 39

Gejdošová, Z.: Systém sociálnej ochrany v SR spĺňať podmienku, že musia mať k dispozícii zostavený zvláštny účet príjmov a výdavkov 1. Programy sociálnej ochrany sa sústreďujú výlučne na prerozdeľovanie a nie na produkciu. Sú podporované inštitucionálnymi jednotkami, samy inštitucionálnymi jednotkami nie sú. Počet programov sociálnej ochrany sa v rámci štátov EÚ-27 pohybuje od 7 do 84. (Slovensko 22) Obrázok č. 3: Hrubé výdavky na sociálnu ochranu v PPS na obyvateľa, 2008 Zdroj: Správa o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2010 Celkové hrubé výdavky na sociálnu ochranu v EU-27 v roku 2008 dosiahli 6604 PPS na obyvateľa (v SR 2 900 PPS na obyvateľa) a 26,4 % HDP (v SR 16,0 %). Rozdiely medzi krajinami sú do istej miery úmerné k rozdielnym úrovniam bohatstva, ale tiež odzrkadľujú rozdiely v demografických trendoch, v systémoch sociálnej ochrany, v miere nezamestnanosti a sú ovplyvnené aj ďalšími sociálnymi, inštitucionálnymi a ekonomickými faktormi. Štruktúra výdavkov na sociálnu ochranu v roku 2008 v Slovenskej republike bola nasledovná: sociálne dávky tvorili 96,8 % (v členení podľa účelov: choroba/zdravotná starostlivosť(31,5 %), invalidita (8,7 %), staroba (36 %), pozostalí (5,2 %), rodina/deti (9,2 %), nezamestnanosť (3,9 %), bývanie a sociálne vylúčenie (2,3 %); administratívne náklady (3,2 %) a iné výdavky (0,01 %). Výdavky na sociálne dávky v roku 2008 na účel choroba/zdravotná starostlivosť v EU27 dosiahli 29,7 % zo všetkých dávok, v Írsku (40,9 %). Nadpriemerné podiely v účele invalidita v porovnaní s priemerom EU-27 (8,1 %) boli najmä v Dánsku (15,2 %) a vo Švédsku (15,1 %), v účele rodina/deti v Luxembursku 19,8 %), v účele nezamestnanosť v Španielsku (13,6 %). Významný 1 Zvláštny účet príjmov a výdavkov znamená prístup k celým a rozpísaným záznamom o zdrojoch a použití počas účtovného obdobia. Výdavky zahŕňajú sociálne dávky, administratívne výdavky a iné výdavky podľa účelov sociálnej ochrany. Výdavky na sociálne dávky (hrubé) sú zapísané bez odčítania daní alebo iných povinných poplatkov platených poberateľom. Peňažná dávka je dávka (pravidelná alebo jednorazová), ktorá je vyplácaná peňažne a nepožaduje vyúčtovanie skutočných výdavkov poberateľa. Vecné dávky sú poskytované vo forme tovarov alebo služieb. Príjmy zahŕňajú sociálne príspevky (od zamestnávateľov, zamestnancov, SZČO, dobrovoľných platiteľov), príspevky verejnej správy (platby štátneho rozpočtu a regionálnej a miestnej samosprávy) a iné príjmy. 40

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 podiel na dávky v účeloch bývanie a sociálne vylúčenie bol prezentovaný na Cypre (10,6 %) a v Holandsku (8,0 %). Obrázok č. 4: Výdavky na sociálnu ochranu v členských krajinách EÚ, 2009 41

Gejdošová, Z.: Systém sociálnej ochrany v SR Podrobnejšie údaje sú dostupné v publikácii ESSPROS výdavky a príjmy na sociálnu ochranu 2008-2009 na stránke ŠÚ SR: http://portal.statistics.sk/files/sekcie/sek_600/socialne_statistiky/socialne_stati stiky/socialna_ochrana/esspros-2008-2009.pdf Len pre prehľad ponúkame komplexné výdavky na sociálnu ochranu v SR. Rozpis výdavkov podľa účelu nájdete v uvedenom dokumente. Zaujímavé je medzinárodné porovnanie výdavkov na sociálnu ochranu. Členské štáty EÚ majú odlišné systémy financovania sociálnej ochrany v závislosti na tom, či uprednostňujú poisťovacie systémy alebo financovanie z verejných rozpočtov. Obrázok č. 5: Výdavky na sociálnu ochranu v SR za rok 2009 Zdroj:http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_sta tistiky/socialna_ochrana/esspros-2008-2009.pdf (2012) Podľa Správy o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2010 bola štruktúra príjmov na sociálnu ochranu nasledovná: sociálne príspevky 67,6 % (od zamestnávateľov 46,1 %, zamestnancov 17,3 %, SZČO 3,8 % a dobrovoľných platiteľov 0,4 %), platby verejnej správy 25,8 % a iné príjmy 6,7 % (vrátane príjmov zo Štátneho fondu aktív). Rozdiely vo financovaní medzi členskými štátmi EÚ sú spôsobené historickým vývojom. Viac než 70 % zo všetkých príjmov tvorili sociálne príspevky v Estónsku (80,8), Českej republike (79,4 %) a Belgicku 71,0 %). Estónsko prezentovalo nepatrný podiel príjmov od chránených osôb (1,0 %). V Slovinsku je významnejší podiel príjmov od chránených osôb (41,2 %) ako od zamestnávateľov (28,1 %), čo má vplyv na výšku hrubej mzdy zamestnancov. Prevažne z príspevkov verejnej správy financujú sociálnu ochranu Dánsko (61,8 %), a Írsko (54,1 %). Z pohľadu témy konferencie sú pre nás zaujímavé údaje k Výdavkom na sociálne dávky na účel choroba/zdravotná starostlivosť v SR za rok 2010 a 2011 a Výdavkom na sociálne dávky na účel invalidita v SR za rok 2010 a 2011, ktoré tu bližšie uvádzame. 42

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Vývoj výdavkov na sociálne dávky na účel choroba/zdravotná starostlivosť a invalidita za rok 2010 a 2011 Výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť dosiahli v roku 2010 3 657,1 mil. eur. V porovnaní s rokom 1995 sa zvýšili 3,2. krát. Najvyšší podiel z HDP tvorili výdavky na tento účel v rokoch 1996 a 1997 (7,0 %), najnižší v rokoch 2006 a 2007 (4,7 %). Obrázok č. 6: Výdavky na sociálne dávky na účel choroba/zdravotná starostlivosť v SR za rok 2010 Zdroj:http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_sta tistiky/socialna_ochrana/esspros-2009-2010.pdf V roku 2011 výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť dosiahli 3 725 mil. eur. Vývoj výdavkov na sociálne dávky na účel invalidita za rok 2010 a 2011 približujú obrázky č. 7 a 8. 43

Gejdošová, Z.: Systém sociálnej ochrany v SR Obrázok č. 7: Výdavky na sociálne dávky na účel invalidita Zdroj:http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_sta tistiky/socialna_ochrana/esspros-2009-2010.pdf Výdavky na účel invalidita dosiahli v roku 2010 1 035,2 mil. eur a v porovnaní s rokom 2011 sa zvýšili o 47,8 mil. eur. Podľa obrázku č. 6 výdavky na účel invalidita v roku 2011 sa v porovnaní s rokom 1995 zvýšili 4,6 krát. Najvyšší podiel z HDP tvorili výdavky na tento účel v krízovom roku 2009 (1,72 %), najnižší v roku 1996 (1,19 %). Medziročné indexy na výdavky na invalidné dôchodky (v aktívnom veku) boli extrémne pre indexy 1997/1996 (12,8 %) a 2004/2003 (12,6 %), po krízovom roku klesol index 2010/2009 na 5,4 %. Údaje o výdavkoch na peňažné príspevky na osobnú asistenciu a peňažné príspevky na opatrovanie sa nesledujú podľa veku poberateľa a druhu poberaného dôchodku. Od roku 2004 boli výdavky na peňažné príspevky na opatrovanie preklasifikované z účelu invalidita do účelu staroba. (ESSPROS Výdavky a príjmy na sociálnu ochranu a počet poberateľov dôchodkov v roku 2011, str. 14) 44

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Obrázok č. 8: Výdavky na sociálne dávky na účel invalidita v mil. eur, v % HDP a medziročný index, 1995-2011, Expenditure on social benefits in function disability in Mill. EUR, as % of GDP, 1995-2011 Zdroj:http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_sta tistiky/socialna_ochrana/esspros-2009-2010.pdf Zdrojom údajov o vyplácaní invalidného dôchodku je Sociálna poisťovňa. Podľa vlastného materiálu MS SR, zverejneného v rámci Portálu právnych predpisov bol k 31.12.2010 počet vyplácaných invalidných dôchodkov 213 834, z nich 55 % sa týkalo osôb s poklesom vykonávania zárobkovej činnosti nad 70 %. Veková skupina pre priznanie invalidného dôchodku zahŕňa 19 až 60 ročných dôchodkovo zabezpečených osôb. V roku 2011 bolo novopriznaných 23 721 invalidných dôchodkov. Takmer jednu tretinu z nich (32 %, 7 511) tvorili osoby s poklesom vykonávania zárobkovej činnosti nad 70 %, vo viac ako 2/3 (68 %, 16 210) išlo o priznanie poklesu zárobkovej činnosti do 70 %. U invalidov s ťažším postihnutím dominujú muži (60 %), u invalidov s nižším postihnutím je rozdiel medzi pohlaviami minimálny. Hlavnou príčinou priznania invalidného dôchodku s ťažším postihnutím sú u oboch pohlaví nádory, na druhom mieste u mužov choroby obehovej sústavy a u žien duševné choroby. U invalidných dôchodkov s nižším postihnutím dominujú u mužov a žien choroby svalovej, kostrovej sústavy a spojivového tkaniva. Na druhom mieste sú u oboch pohlaví rovnaké skupiny chorôb ako pri invalidných dôchodkoch so závažnejším postihnutím. Päť najčastejších príčin invalidity podľa 45

Gejdošová, Z.: Systém sociálnej ochrany v SR stupňa závažnosti prezentuje obrázok č. 7. Ide o nádory, obehové poruchy, duševné poruchy, nervové poruchy a poruchy krvi. Podľa autorov dokumentu, zmeny vo vývoji invalidných dôchodkov reagovali na legislatívne zmeny platné od roku 2004, s maximálnou mierou pri invalidnom dôchodku s nižším postihnutím. Tento stav ovplyvnili aj presuny invalidného dôchodku z plného na čiastočný po prehodnotení jednotlivých prípadov. Viac zmenu ilustruje obrázok č. 8. Obrázok č. 9: Počet všetkých novopriznaných invalidných dôchodkov v SR podľa typu invalidity a z nich 5 najčastejších príčin invalidizácie v roku 2011 u mužov a žien Zdroj: vlastný materiál, dostupný na Portály právnych predpisov, MS SR https://lt.justice.gov.sk/attachment/vlastny_material.pdf?insteid=- 1&attEID=46924&docEID=253424&matEID=5328&langEID=1&tStamp=2012072 6134435673 Obrázok č. 10: Počet novopriznaných invalidných dôchodkov v SR v rokoch 2000 2011 s poklesom VZČ do 70 % Zdroj: vlastný materiál, dostupný na Portály právnych predpisov, MS SR https://lt.justice.gov.sk/attachment/vlastny_material.pdf?insteid=- 1&attEID=46924&docEID=253424&matEID=5328&langEID=1&tStamp=2012072 6134435673 46

Záver STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Ako sme v úvode príspevku uviedli, sociálna ochrana je širším pojmom ako pojem sociálne zabezpečenie z dôvodu začlenenia zdravotnej starostlivosti. Model sociálnej ochrany v SR je z pohľadu zdravotnej starostlivosti zameraný na sociálne udalosti invalidita, choroba a úraz. V SR výdavky na krytie týchto udalosti štát kumuluje z rozpočtu rezortu MZ SR a MPSVaR SR. V prípade členstva SR v Spoločenstve EÚ je systém krytia monitorovaný a podporovaný v zmysle realizácie cieľov stratégie Európa 2020, kde sú určené merateľné ukazovatele ich napĺňania. Jedným zo základných nástrojov štatistického sledovania sociálnej ochrany je Európsky systém integrovanej štatistiky sociálnej ochrany (ESSPROS). Výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť v SR dosiahli v roku 2010 3 657,1 mil. eur. V roku 2011 výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť sa znížili, čo oproti výdavkom na účel invalidita, ktoré dosiahli v roku 2010 1 035,2 mil. eur a v porovnaní s rokom 2011 sa zvýšili o 47,8 mil. eur. Vidíme teda rozdiel vo vývoji výdavkov týchto dvoch typov. Čo je zaujímavé z pohľadu sociálnej pomoci je fakt, že údaje o výdavkoch na peňažné príspevky na osobnú asistenciu a peňažné príspevky na opatrovanie sa v systéme ESSPROS nesledujú podľa veku poberateľa a druhu poberaného dôchodku. Ako nevýhodu vnímame skutočnosť, že od roku 2004 boli výdavky na peňažné príspevky na opatrovanie preklasifikované z účelu invalidita do účelu staroba. Zoznam bibliografických odkazov: BEDNÁRIK, R. 2012. Stav sociálnej ochrany na Slovensku (Situácia k 1. januáru 2012). Bratislava : IVPR, 2012. ISBN: 978-80-7138-134-1 GEJDOŠOVÁ, Z.: Sociálne zabezpečenie v systéme verejnej správy na Slovensku; rec. Milan Schavel, Peter Jusko, Róbert Jáger. - Ružomberok: Verbum - vydavateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2012. - 210 s. ISBN 978-80-8084-894-1. TOMEŠ, I. 2001. Sociální politika, teorie a mezinárodní zkušenost. Praha : Socioklub, 2001. 262 s. ISBN 80 86484 00 9. Správa o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2010. Bratislava : MPSVR SR, 2011. http://www.employment.gov.sk/analyticke-centrum.html Vlastný materiál, dostupný na Portáli právnych predpisov, MS SR https://lt.justice.gov.sk/attachment/vlastny_material.pdf?insteid=- 1&attEID=46924&docEID=253424&matEID=5328&langEID=1&tStamp=20 120726134435673 http://portal.statistics.sk/files/sekcie/sek_600/socialne_statistiky/socialne_statistiky /Socialnaochrana/esspros-2008-2009.pdf (2012) http://portal.statistics.sk/files/sekcie/sek_600/socialne_statistiky/socialne_statistiky /Socialna_ochrana/esspros-2009-2010.pdf http://europa.eu/legislation_summaries/employment_and_social_policy/social_prote ction/index_sk.html http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catid=750&langid=sk http://www.iz.sk/sk/spravy/prehlad-vyvoja-poctu-invalidov Recenzent: doc. PhDr. Emília Janigová, PhD. 47

Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.: Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky The Phenomenon of Homelessness in the context of Employability in the Slovak Republic Lenka Haburajová Ilavská, Martina Drzsíková, Daniela Baková Abstract The contribution focuses on the issue of homeless people in Slovakia, particularly in the Nitra region. Is dedicated to their actual problems and takes into account the potential growth of employment of homeless people, and the willingness of employers to employ homeless people, socio-economic situation of the homeless unemployed older homeless people and their activities in the labor market. In conclusion, we offer possible measures to increase the employment of homeless people by supporting measures for working conditions, promoting further training and support measures to overcome prejudice against the employment of people homeless. Key words: Employment, Homeless people, Job market, measures to employ. Úvod Človek vo svojom živote prechádza rôznymi skúškami. Niektoré z nich sú prekonateľnejšie ako iné, a niektoré môžu mať také následky, akými je napríklad strata strechy nad hlavou. Prísť o strechu nad hlavou však neznamená len stať sa bezdomovcom, človekom bez prístrešku a trvalého bydliska, znamená to tiež prísť o domov. Domov nám zabezpečuje istotu, sociálne vzťahy, kontakty, taktiež pocit bezpečia a toto všetko sú fakty, o ktoré bezdomovci prichádzajú, a so stratou ktorých musia denne bojovať. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že bezdomovec je človek bez domova, bez strechy nad hlavou. Pojem bezdomovec sa u nás ujal ako preklad z anglického výrazu homeless, ktorý označuje človeka bez domova. Tento termín prešiel určitým historickým vývojom, ktorý posunul jeho význam. Pôvodne totiž pojem bezdomovec označoval osoby bez štátneho občianstva alebo domovského práva (Matoušek, 2005). V súčasnosti tento termín chápeme ako niečo hanlivé, bezdomovcov si predstavujeme ako špinavých ľudí z ulice, prípadne žobrákov a vyhýbame sa stretnutiu s nimi. Strieženec charakterizuje bezdomovcov, ako osoby, ktoré z rôznych dôvodov stratia štátne občianstvo a nenadobudnú štátne občianstvo iného štátu. Taktiež uvádza, že za bezdomovcov pokladáme aj občanov Slovenskej republiky, ktorí sú z najrozličnejších dôvodov v momentálnej situácii bez možnosti trvalého či prechodného ubytovania, možnosti užívania základných hygienických potrieb a možnosti pravidelného stravovania. Ide prevažne o ľudí nachádzajúcich sa v sociálnych kolíziách, ktorí sú neprispôsobiví spoločenským normám. Jedná sa o ľudí vracajúcich sa z výkonu trestu, alkoholikov, narkomanov, ako aj trvale či prechodne nezamestnaných. Kasanová a Tvrdoň charakterizujú pojem bezdomovec 48

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 v dvoch zmysloch slova. V užšom zmysle slova je bezdomovec osoba, ktorá sa zbavila domova, ktorý mu neposkytoval domov. Podľa internetového zdroja v najvšeobecnejšom význame uvádzajú bezdomovca ako človeka s absenciou bývania, sociálne vylúčeného a zároveň začleneného do nebytových priestorov, zbúranísk, kontajnerov, pivníc, kanálov, železničných a autobusových staníc, ako aj ulíc, parkov, priestorov pod mostami, vrátane letiskových plôch (Kasanová, Tvrdoň 2004). Ďalšou, veľmi jednoduchou definíciou je tiež tvrdenie, že bezdomovec je človek bez možnosti využívať trvalý prístrešok. Takisto je to osoba s nedostatkom prostriedkov, nielen materiálnych, potrebných k bežnému spôsobu života a bez možností, či schopností s nimi ďalej zmysluplne nakladať. Bezdomovectvo je tiež extrémne vylúčenie zo života, ktoré má viaceré rozmery, a to materiálne, čiže jedinec nemá strechu nad hlavou, nemá čo jesť a čo si obliecť; sociálne, čiže stráca sociálne vzťahy v rámci rodiny, priateľov a kolegov, pracovné, kultúrne, pretože sa nezúčastňuje na živote spoločnosti a rozmer dotýkajúci sa zdravotnej starostlivosti. Príčiny, ktoré dovedú ľudí k životu na ulici, sú rôzne. V spoločnosti sa traduje názor, že azda najčastejším dôvodom je závislosť na alkohole alebo iných psychoaktívnych látkach. Tento fakt však nie je pravda, a je množstvo prípadov, kedy samotná závislosť vznikla až ako dôsledok života na ulici a s tým spojených problémov. Najprirodzenejšou a najpochopiteľnejšou príčinou je finančná situácia, respektíve zlá finančná situácia. Človek stráca zamestnanie, finančnú istotu, tento stav rieši zadĺžením sa a táto situácia ho dovedie až k strate majetku, čiže strechy nad hlavou. Príčinou však môže byť aj rozpad rodiny, či rozchod partnerov, odchod z inštitúcie, ktorou sa najčastejšie chápe detský domov a taktiež návrat z výkonu trestu. Isté však je, že príčina bezdomovectva siaha hlbšie a nemôžeme si ju vysvetlovať len ako neprispôsobenie sa životu väčšinovej spoločnosti. Kasanová a Tvrdoň vo svojej publikácii Chudoba a bezdomovstvo (Kasanová, Tvrdoň, 2004) uvádzajú niekoľko najčastejších príčin bezdomovstva, a to: 1. Nezamestnanosť. V podmienkach našej spoločnosti je zamestnanie súčasťou a vzorom normálneho života. Je preto prirodzené, že práve dlhodobo nezamestnaní sú najčastejšie spájaní s problémom chudoby a následného bezdomovstva. Riešiť bezdomovstvo je preto potrebné predovšetkým riešením nezamestnanosti. Nezamestnanosť vo všeobecnosti vedie k sociálnej izolácii a človeka stavia na okraj spoločnosti. U bezdomovcov je tento fakt ešte viac vyhranený. Dlhodobá nezamestnanosť a s ňou spojená strata sociálnej a ekonomickej istoty so sebou nesie zvýšené riziko vzniku násilia, kriminality, toxikománie a prostitúcie. Toto všetko sú faktory, ktoré sú často sprievodným javom bezdomovstva. 2. Nezamestnateľnosť. Na proces nezamestnanosti nadväzuje automaticky problém nezamestnateľnosti. Dlhodobo nezamestnaný človek stráca svoje kvality, jeho psychický stav vplyvom tohto faktu môže viesť až k depresiám a snaha zamestnať sa a násjť si vhodnú pozíciu je stále ťažšia. Kasanová a Tvrdoň uvádzajú niekoľko príčin, ktoré súvisia s problematikou zamestnania bezdomovcov. Definujú ich nasledovne: 1) Strata dokladov. Bezdomovci sú často obeťou drobnej kriminality. Obnova dokladov je veľmi zdĺhavá a máloktorý bezdomovec je schopný si ich obstarať bez vonkajšej pomoci. Častým javom u bezdomovcov je akási byrofóbia chorobná obava z jednania s úradníkmi a inštitúciami, často generovaná odmietaním, aroganciou a pohŕdaním niektorých úradníkov. 49

Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.: Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky 2) Zamestnávateľa zaujíma, kde uchádzač o prácu býva. Ak uvedie nádražie, či útulok, nie je príliš veľká nádej, že ho zamestnajú. 3) Keď je človek dlho nezamestnaný, a naviac žije na ulici, po čase stráca schopnosť pracovať. To je objektívna skutočnosť, ktorú potvrdzujú všetci, čo sa zaoberajú fenoménom bezdomovectva. (Kasanová, Tvrdoň, 2004, s. 58) Problémy so zamestnaním nastávajú však na oboch stranách, aj na strane samotného uchádzača, čiže bezdomovca a aj na strane zamestnávateľa. Na strane ľudí bez domova sa uvádzajú najmä rôzne choroby a závislosti, problémy vnútorného charakteru, ako napríklad dlhodobá strata bezpečia a istoty, psychická frustrácia a stres, opakujúci sa neúspech, slabá sebadôvera, rezignácia, slabá motivácia pracovať. Ďalej sú to dlhy, nízke vzdelanie či prax, neisté bývanie, register trestov a vek (Beňová, 2008). Nezanedbateľným dôvodom sú aj príčiny, ktoré vznikajú na strane samotného zamestnávateľa. Ako najčastejšie ukazovatele sú predovšetkým predsudky a neochota zamestnávať bezdomovcov, nepripravenosť zamestnávať sociálne znevýhodnené skupiny, nedodržiavanie zákona a predsudky na strane pracovného kolektívu. Matoušek (Matoušek, 2005) uvádza ako príčiny bezdomovstva objektívne a subjektívne faktory. Medzi objektívne faktory zahrňuje celkovú spoločenskú klímu, kam spadá napríklad politika zamestnanosti, bytová politika, postavenie etnických skupín, postoj väčšinovej spoločnosti a ďalšie, väčšinou politické a spoločenské dôvody. Ako faktory subjektívne uvádza celkovú sociálnu situáciu daného jedinca, schopnosť sociálnej adaptácie, ktorá úzko súvisí s rodinným zázemím, dosiahnutou úrovňou vzdelania a inými faktormi. Za najväčší problém práve našej spoločnosti Matoušek považuje neadekvátnu politiku zamestnanosti, nedostatok sociálnych bytov a nevyhovujúcu podporu znevýhodnených osôb. Americká organizácia NHC (National homeless coalition) uvádza ako najčastejšie príčiny bezdomovstva nasledovné faktory, a to nízke mzdy, smrť blízkych príbuzných, vysokú nezamestnanosť a s ňou spojenú ekonomickú situáciu, návrat z výkonu trestu odňatia slobody, či odchod z inštitúcií, ako domov sociálnych služieb. Podobné príčiny uvádza aj nezisková organizácia Proti prúdu, ktorá v rámci dlhodobej praxe s ľuďmi bez domova uvádza dôvody, ako napríklad partnerské problémy, úmrtie partnera alebo rodičov, zdravotné postihnutie, migráciu do metropolí, neschopnosť plniť podmienky spojené s užívaním bytu, výstup z ústavného zariadenia, návrat z výkonu trestu odňatia slobody, rôzne druhy závislostí a sklon k nekonvenčnému spôsobu života prijatý ako riešenie problémov. Problémy týkajúce sa bezdomovstva vznikajú na strane samotných bezdomovcov, a taktiež na strane spoločnosti. Veľmi úzko súvisia práve so spomínanými príčinami bezdomovstva, pretože samotné problémy, ktoré sú spojené s dlhodobým bezdomovstvom, sú totožné s príčinami. Dôsledkom dlhodobého života na ulici sú potom problémy, ako zvyk, neexistencia sociálnych väzieb, strata pracovných návykov, strata sociálnych návykov, neschopnosť komunikovať s úradmi, strata sebadôvery a sebaúcty, nevôľa prekonávať prekážky, žiadne plány do budúcnosti, nízke životné ciele. Cieľ práce Budeme bližšie analyzovať výsledky šetrenia s akcentom na nami vybranú cieľovú skupinu sociálnej práce, a to ľudí bez domova a problematiku zamestnateľnosti danej cieľovej skupiny. Zamestnávanie ľudí bez domova je na 50

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Slovensku v súčasnosti na veľmi nízkej úrovni, a preto sa proces rastu miery zamestnanosti týchto ľudí stáva zložitou záležitosťou. Príspevok približuje aspekty tohto problému, popisuje opatrenia, ktoré by bolo vhodné prijať, aby sa naštartoval a vo väčšej miere aj rozbehol proces širšieho absorbovania pracovníkov z radov ľudí bez domova do výrobného procesu. Domnievame sa, že výrazným limitom zamestnávania ľudí bez domova je ich neakceptácia zamestnávateľmi. Zaujímali sme sa o negatíva a pozitíva práce starších ľudí bez domova z pohľadu zamestnávateľov, využívanie skúseností a zručností ľudí bez domova, vzdelanostná úroveň ľudí bez domova, spolupráca podnikov s úradmi práce pri zamestnávaní ľudí bez domova a návrhy samotných zamestnávateľov na zlepšenie situácie v oblasti zamestnávania týchto občanov. Súbor, metodika Prieskum sme realizovali formou dotazníkov určených pre zamestnávateľov a ľudí bez domova, ktorými sme chceli nielen poukázať na problémy, s ktorými sa stretávajú, ale v závere článku priniesť aj opatrenia, ktoré by boli účinné v riešení tohoto problému. Z uskutočneného prieskumu vyberáme iba časť otázok, nakoľko väčšina ľudí bez domova spadá do kategórie osôb nad 50 rokov veku, a tak nám vznikali ďalšie otázky týkajúce sa ich postavenia na trhu práce. Zaujímali sme sa o negatíva a pozitíva práce starších ľudí bez domova z pohľadu zamestnávateľov, využívanie skúseností a zručností ľudí bez domova, vzdelanostnú úroveň ľudí bez domova, spoluprácu podnikov s úradmi práce pri zamestnávaní ľudí bez domova a návrhy samotných zamestnávateľov na zlepšenie situácie v oblasti zamestnávania týchto občanov. Realizácia prieskumu sa uskutočnila v Nitrianskom kraji, konkrétne v troch azylových domoch v Nitre, v Leviciach a v Nových Zámkoch. Časové rozpätie realizácie prieskumu trvalo od februára do novembra 2012, pričom vzorku tvorilo 301 respondentov. Spracované výsledky uvádzame v percentuálnom vyhodnotení. Výsledky a interpretácia Tab. č. 1: Spokojnosť zamestnávateľov s prácou s ľuďmi bez domova Spokojnosť s prácou s ľuďmi bez domova N % veľmi spokojný 0 0 spokojný 0 0 ani spokojný, ani nespokojný 33 11,0 nespokojný 61 20,3 veľmi nespokojný 184 61,1 neodpovedal 23 7,6 Spolu 301 100,0 Z údajov je zrejmé, že zamestnávatelia sú výrazne nespokojní s prácou osôb bez domova (81,4 % negatívnych hodnotení). 11 % zamestnávateľov má zmiešané skúsenosti (aj pozitívne, aj negatívne) a žiaden zamestnávateľ (0 %) neuviedol jednoznačne pozitívne hodnotenie práce s osobami bez domova (veľmi spokojný, spokojný). 51

Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.: Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky Zaujímalo nás, ktoré oblasti, vlastnosti alebo činnosti zamestnávatelia odmietajú v súvislosti s ponukou práce pre osoby bez domova. Percentuálne zastúpenie získaných odpovedí je prezentované v nasledujúcej tabuľke. Tab. č. 2: Dôvody nezamestnávania ľudí bez domova Dôvody nezamestnávania ľudí bez rozhodne rozhodne čiastočne domova nie áno neodp. Spolu majú skúsenosti, prax 56,5 33,6 2,0 7,9 100,0 sú ustálení, zotrvajú na pracovnom mieste 60,5 24,3 5,6 9,6 100,0 sú spoľahliví, lojálni, zodpovední 49,5 40,5 2,3 7,7 100,0 sú výkonní, produktívni, vážia si prácu 46,2 40,9 4,0 8,9 100,0 poznajú štruktúru a organizáciu v podniku 55,1 27,2 8,3 9,4 100,0 zaúčajú mladých, nových zamestnancov 49,2 30,6 9,6 10,6 100,0 Ako z tabuľky vidno, zamestnávatelia oceňujú najmä ustálenosť u pracovníkov, ich tendenciu zotrvať na danom pracovnom mieste, dôverné poznanie štruktúr a fungovania organizácie, spoľahlivosť, lojálnosť a zodpovednosť. Skúsenosti z predošlej praxe považuje väčšina zamestnávateľov za jednoznačne negatívne v zamestnávaní osôb bez domova. Aby naše sledovanie bolo vyvážené a prinieslo objektívny pohľad na problematiku zamestnávania ľudí bez domova starších ako 50 rokov, pátrali sme aj po nevýhodách ich zamestnávania v porovnaní so zamestnávaním osob bez domova v mladšom veku. Názory zamestnávateľov na nevýhody zamestnávania starších osob bez domova sú prezentované v nasledujúcej tabuľke. Tab. č. 3: Nevýhody zamestnávania starších ľudí bez domova (oproti mladším) Nevýhody rozhodne áno čiastočne rozhodne nie neodp. Spolu ich pracovné zručnosti a schopnosti zaostávajú 43,9 39,5 6,0 10,6 100,0 ich odborné vedomosti zaostávajú 47,5 35,2 7,3 10,0 100,0 nedostatočne rýchlo nadobúdajú nové zručnosti 56,8 18,6 14,0 10,6 100,0 nedostatočne rýchlo nadobúdajú nové vedomosti 53,8 20,3 14,6 11,3 100,0 slabšie si osvojujú nové 45,8 18,3 25,9 10,0 100,0 menej ovládajú prácu s PC 38,9 37,9 13,0 10,2 100,0 majú vyššie mzdy (platy) 40,5 31,6 17,3 10,6 100,0 s ich zamestnávaním súvisia vyššie ostatné náklady 54,5 30,6 4,0 10,9 100,0 častejšie mávajú zdravotné problémy 48,5 28,6 15,3 7,6 100,0 52

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Za najväčší nedostatok starších osôb bez domova v porovnaní s prácou mladších osob bez domova označili zamestnávatelia oblasť osvojovania si najmodernejších technológií (45,8 % jednoznačne negatívnych, 18,3 % nejednoznačných hodnotení) a prácu s počítačom (38,9 % jednoznačne negatívnych, 13 % nejednoznačných vyjadrení). Za nevýhodné sa považuje zamestnávanie osôb bez domova nad 50 rokov, čo určilo až 48,5 opýtaných zamestnávateľov z dôvodu častejších zdravotných problémov, pričom je potrebné jednotlivé prípady individuálne posudzovať. K tomuto názoru sa prikláňa i autor Barták (2004) v publikácii Zdravotní stav bezdomovců a jeho determinanty. V niektorých sledovaných ukazovateľoch sa na základe získaných odpovedí respondentov predpoklad nevýhodnosti zamestnávania starších pracovníkov ukázal ako neopodstatnený. (Napr. v prípade predpokladu, že starší zamestnanci znamenajú pre podnik väčšie finančné náklady v súvislosti s vyššími mzdami (31,6 % nejednoznačne nesúhlasných odpovedí) či vyššími ostatnými nákladmi (54,5 % jednoznačne nesúhlasných odpovedí). Zo získaných percentuálnych odpovedí v tabuľke č. 3 môžeme konštatovať, že väčšina zamestnávateľov vidí zamestnávanie tejto skupiny ľudí skôr za nevýhodné po viacerých stránkach (oblasť práce s PC, slabé nadobúdanie odborných vedomostí, vyššie náklady atď.) Rovnako je to aj v oblastiach porovnania pracovných zručností (39,5 % zamestnávateľov túto oblasť u starších zamestnancov nepovažuje za slabšiu v porovnaní s mladšími) a najmä oblasť odborných vedomostí, podľa 47,5 % respondentov rozhodne nezaostáva v porovnaní s mladšími zamestnancami. V ďalšej otázke mali oslovení zamestnávatelia (na základe situácie v ich podniku) označiť zvlášť problémovú skupinu ľudí bez domova. K tejto otázke sa vyjadrilo 53 zamestnávateľov, čo je 17,5 % zo všetkých respondentov. Po dôkladnej analýze získaných vyjadrení za naj problémovejšie skupiny považujú: tí, ktorí nemajú patričnú kvalifikáciu, len základné vzdelanie (30,4 %), tí, ktorí majú oslabenú fyzickú kondíciu, sú často chorí alebo majú ZPS (20,8 %), staršie ženy bez domova (4,8 %), starší muži bez domova (1,6 %), dlhodobo nezamestnaní bez domova (1,6 %), neochotní / neschopní osvojiť si nové technológie (1,6 %). Je potrebné poukázať na to, že 38,4 % odpovedajúcich zamestnávateľov zdôraznilo, že starších zamestnancov z radov osôb bez domova nepovažujú za problémovú skupinu. Možnosť voľne sa vyjadriť a formulovať vlastné návrhy na možnosť zlepšenia situácie v oblasti zamestnávania starších občanov bez domova (50+) využilo 23,9 % respondentov (72 zamestnávateľov). Získali sme zmes rôznorodých výpovedí, odporúčaní a konštatovaní: najviac, 25,3 % poukazovalo na možnosti zlepšenia spolupráce s OÚP pri vytváraní nových pracovných možností a vhodných podmienok pre zamestnávanie starších občanov bez domova. Na základe skúsenosti nemajú OÚP špeciálne programy orientované na problematiku zamestnávania starších ľudí bez domova, 53

Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.: Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky druhou najväčšou početnosťou sú zastúpené odporúčania pre motiváciu zamestnávateľov pre zamestnávanie starších ľudí bez domova cestou úľav v oblasti odvodového zaťaženia 16,1 %, nie zriedka zamestnávatelia navrhujú zaistenie antidiskriminačných opatrení a ich dôslednej kontroly pri prijímaní nových zamestnancov hodnotiť sa má kvalifikácia, vedomosti a pracovná morálka, nie vek 13,8 %, súčasne poukazujú na nevyhnutnosť realizácie aktivít, ktoré by podporovali záujem o vzdelanie a zvládanie nových technologických trendov aj u starších zamestnancov (niektorí údajne majú neopodstatnený panický strach z počítačov, atď.), čím by sa začne zvýšila ich flexibilita,... 11,5 %. pre zamestnávateľa je riešenie takejto situácie veľmi zaťažujúce 9,2 %, tak isto 9,2 % zamestnávateľov odporúča opäť umožniť predčasný odchod do starobného dôchodku, ďalších 9,2 % zamestnávateľov vyjadrilo potrebu úprav legislatívy v smere väčšej voľnosti a flexibility pri riešení otázok pracovného času, dojednávaní a predlžovaní, či rušení pracovného pomeru, atď., najmenšie percentuálne zastúpenie (4,6 %) mali odporúčania využívať starších pracovníkov na vykonávanie verejnoprospešných alebo sezónnych prác. Ak sa má nezamestnaný aktívne pohybovať na trhu práce, intenzívne si hľadať prácu, mal by mať istú mieru nádeje, že prácu nájde. Preto sme sa respondentov pýtali, ako hodnotia svoje šance nájsť si primerané zamestnanie. Tab. č. 4: Hodnotenie šance nájsť si primerané zamestnanie (v % odp.) Hodnotenie šancí nájsť si primerané zamestnanie % resp. je presvedčený, že sa mu podarí nájsť si primer. zam. 16,9 verí skôr v neúspech ako úspech 17,2 nie je jednoznačne presvedčený ani o úspechu ani o neúspechu 20,7 asi bude skôr neúspešný ako úspešný 19,7 vôbec neverí, že sa mu podarí nájsť si prácu 25,5 Spolu 100,0 Pri hodnotení šancí nájsť si primerané zamestnanie prevláda skôr pesimizmus, čo nie je dobrým východiskom pre aktivity nezamestnaných na súčasnom trhu práce. Tomuto zodpovedá ďalšie zistenie, že s nízkym vzdelaním vzrastá miera pesimizmu. Naopak, s rastom dĺžky nezamestnanosti či už poslednej alebo kumulovanej za obdobie posledných 5 rokov klesá sebavedomie staršieho uchádzača o prácu. Ďalšia otázka sa týkala toho, akú skúsenosť majú starší nezamestnaní ľudia bez domova pri hľadaní si práce, ako si čo najskôr nájsť prácu. 54

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Tab. č. 5: Skúsenosti s čo najskorším nájdením si práce (v % odp.) Ako si čo najskôr nájsť prácu % resp. cez sprostredkovanie úradom práce 23,9 cez sprostredkovanie súkromnou sprostredkovateľskou agentúrou 3,9 pomocou príhovoru (odporúčania) známeho 58,3 pomocou bývalej rodiny 27,6 ináč 6,7 neodpovedal 1,6 Spolu 121,6 Pozn.: časť respondentov (cca 20 %) uviedla 2 spôsoby Skúsenosti starších nezamestnaných sú také, že najčastejší spôsob pre vyše polovicu respondentov, ako si čo najskôr nájsť zamestnanie, je príhovor známeho u budúceho zamestnávateľa. Je príznačné a svedčí to o pretrvávaní rodinkárstva v našej spoločnosti, že vyše štvrtina respondentov verí rodine a len niečo vyše pätiny sa spoľahne na úrady práce, že si čo najskôr nájdu prácu. Tu zaznamenávame i veľký vplyv vzdelania, keď kategórie starších nezamestnaných s vyšším vzdelaním skôr veria známym, prípadne súkromným agentúram, kým u nižších vzdelanostných kategórií je väčšia dôvera v nájdenie si práce cez úrady práce a známych. Ukazuje sa tiež, že s rastom dĺžky nezamestnanosti klesá viera v schopnosti známych pomôcť nájsť zamestnanie a naopak mierne rastie táto dôvera v úrady práce napr. pri vyššej ako 4-ročnej kumulovanej dĺžke nezamestnanosti. Tab. č. 6: Aktivity za účelom nájdenia si zamestnania (v % odpovediach) Aktivita Aspoň 1x týžd. Aspoň 1x mesač. Menej často Vôbec nie Neodp. Spolu návšteva podnikov na základe inštrukcií ÚP 24,1 35,8 24,6 12,3 3,1 100,0 návšteva podnikov z vlastnej iniciatívy 34,5 37,9 17,7 9,0 0,8 100,0 podávanie inzerátov do novín, časop., rozhlasu 3,8 6,2 11,7 76,4 2,0 100,0 posielanie písom. žiadostí do vybraných podnikov 12,6 24,8 23,3 37,4 1,8 100,0 inak 3,1 3,6 1,6 37,4 54,2 100,0 Celkove sa ukazuje, že len asi 1/3 zo súboru starších nezamestnaných ľudí bez domova to myslí vážne s hľadaním si práce. Títo respondenti aspoň jedenkrát do týždňa navštívia podnik za účelom uchádzania sa o prácu. Je to najmä z ich iniciatívy. Najväčšia časť starších nezamestnaných ľudí bez domova vykonáva návštevy podnikov s mesačnou frekvenciou, čo je dosť málo. Ukázalo sa, že najčastejšie starší nezamestnaní občania bez domova vykonávajú za účelom nájdenia si práce návštevy podnikov z vlastnej iniciatívy. 55

Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.: Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky Súvisí to s tým, že ich informačnými zdrojmi sú vo väčšej miere známi, čo si vyžaduje následné samostatné angažovanie sa mimo ponúk úradov práce. Posielanie písomných žiadostí do vybraných podnikov je viac záležitosťou osôb s vyšším vzdelaním, pracujúcich duševne. Podobne aj podávanie inzerátov do novín a časopisov, prípadne do rozhlasu je viac záležitosťou vzdelanejších a duševne pracujúcich starších nezamestnaných osôb bez domova. Z regionálneho hľadiska iniciatívne návštevy podnikov sa viac uskutočňujú v Nitrianskom kraji (49,2 % aspoň raz týždenne) a menej v Levickom a Novozámockom okrese (38,2 % menej ako 1x mesačne či vôbec nie). Kde vidia starší nezamestnaní ľudia bez domova bariéry svojho uplatnenia sa na trhu práce vo vzťahu k postojom zamestnávateľov a k aktivitám úradov práce? Inšpiráciou pre nás boli i vedecké práce autorov (Kotýnková, 2003; Pavelková, 2010). 1. Osobná skúsenosť starších nezamestnaných ľudí bez domova tvrdo dokumentuje predpojatosť zamestnávateľov voči nim, keď vo vyše polovici prípadov sa zamestnávatelia ani len nezaoberali s ich žiadosťami o prácu (nižšie vzdelanostné skupiny starších nezamestnaných majú takéto skúsenosti ešte horšie). Príčinou tohto nezaoberania sa je vyšší vek. Ďalšia skúsenosť súvisí s pretrvávaním fenoménu osobných známostí, keď väčšina respondentov (cca 54 % z nich) považuje za dôvod svojho odmietnutia zo strany zamestnávateľa absenciu známosti u neho. Až na treťom mieste svojho odmietnutia zamestnávateľom vidia starší nezamestnaní (51%) nedostatočnosť svojich znalostí. Je však príznačné, že handicap nedostatku odbornej kvalifikácie si priznávajú najmä vzdelanejší starší nezamestnaní, čím sa stavia ešte väčšia bariéra pred menej vzdelaných starších ľudí bez domova. 2. Na činnosti úradov práce starší nezamestnaní ľudia bez domova dosť negatívne hodnotia nedostatok počtu ponúkaných pracovných miest, získavanie ponúk pracovných miest od zamestnávateľov a nízku podporu samozamestnávaniu. V rámci zvyšovania zamestnanosti u ľudí bez domova navrhujeme tieto opatrenia, ktoré sa týkajú ďalšieho vzdelávania, prekonávania predsudkov zo strany zamestnávateľov a opatrenia v oblasti pracovných podmienok, ktoré nám vyplynuli z realizácie prieskumu. Opatrenia na podporu ďalšieho vzdelávania Na základe získaných výsledkov v našom prieskume, považujeme vzdelávanie a poradenstvo za kľúčové nástroje pre rozvoj ľudských zdrojov. Práve tieto nástroje sú rozhodujúce pri zvyšovaní zamestnanosti u ľudí bez domova. Opatrenia by sa mali realizovať hlavne v azylových domoch, kde je častá prítomnosť tejto klientely, a to formou motivačných programov a poradenstvom. Rast kvalifikácie systémom celoživotného vzdelávania garantuje nielen nadobudnutie vedomostí, ale aj získavanie ďalších potrebných zručností vyžadujúcich zamestnávateľmi. Opatrenia na podporu prekonávania predsudkov zamestnávateľov V Spojenom kráľovstve zabezpečili osobitnú kampaň cieľovo orientovanú na zamestnávateľov so zámerom, aby sa nerozhodovali pri prijímaní do zamestnania podľa veku, ale aby využili štandardy Code of Practice" a Age Diversity in Employment". (Janebová, 2001, Fitzpatrick, Kemp, Klinker, 2004). Vo Francúzsku sa realizujú komunikačné a informačné kampane, v Rakúsku vykonali 56

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 kampaň na vykonávanie vzdelávania a trénovania zručností starších ľudí. Aj prieskumy vykonané na Slovensku upozorňujú na pretrvávanie predpojatosti u zamestnávateľov voči prijímaniu starších ľudí do zamestnania. Preto bude dôležité venovať sa aj vysvetľovacím kampaniam cieľovo orientovaným na zamestnávateľov so zámerom zlepšiť imidž" ľudí bez domova ako dobrej a užitočnej pracovnej sily. Opatrenia v oblasti pracovných podmienok Ako ukázali aj výsledky našich prieskumov, starší ľudia bez domova si vzhľadom na svoje telesné a duševné charakteristiky vyžadujú prispôsobiť pracovné miesta. Treba investovať v každom prípade, lebo ako ukazujú demografické údaje, pracovná sila starne a tomu treba prispôsobiť aj podmienky práce. Významnými opatreniami teda budú subvencie pre podnikateľov investujúcich do prispôsobovania pracovných miest, najmä vo forme technickej pomoci a poradenstva a odpúšťania prípadných finančných postihov. Záver V rámci podpory zamestnávania zameranej na skupinu ľudia bez domova, ktorí prebývajú v azylových domoch a riešia problém so zamestnaním, považujeme za dôležité vytvorenie komplexnej pomoci v tejto oblasti. V príspevku sme predstavili krátky výstup z nášho prieskumu, vzťahujúceho sa k pomoci z pohľadu zamestnávateľov a samotných občanov bez domova. Uvedomujeme si, že zamestnávanie týchto ľudí predstavuje pre mnohých zamestnávateľov podstúpenie viacerých rizík, lenže oproti tomu je to skupina ľudí, ktorá môže a chce byť pracovne aktívna s pracovnými príležitosťami. Sú to ľudia, ku ktorým osud bol nepriaznivý, no je na nás sociálnych pracovníkoch, ako zabojujeme pri vytvoreniu a postupnému zavedeniu systematického prístupu k tejto cieľovej skupine. Opatrenia, ktoré navrhujeme, by mali byť prítomné vo všetkých pracovných oblastiach. Medzi ľuďmi bez domova sa nenachádzajú iba tí s nízkou vedomostnou úrovňou, ale v týchto radoch sú i ľudia so skončeným stredoškolským či vysokoškolským stupňom vzdelania. Príspevok vznikol v rámci riešenia grantovej úlohy VEGA Bezdomovectvo ako sprievodný negatívny jav našej doby. Teoretická analýza v aplikácii na využitie teórie pre študentov pomáhajúcich profesií. Projekt č. 1/0719/13. Zoznam bibliografických odkazov: BARTÁK, M. 2004. Zdravotní stav bezdomovců a jeho determinanty. Kostelec nad Černými lesy : IZPE, 2004. 102s. ISSN 1213-8096. BEŇOVÁ, N. a kol. 2008. Projekt Krištof. Bratislava : o.z. Proti prúdu, 2008. 36s. ISBN 978-80-969860-2-6 FITZPATRICK, S. KEMP, P. KLINKER, S. 2004 Bezdomovství, přehled výsledků výzkumů z Velké Británie. Kostelec nad Černými lesy : IZPE, 2004. 96s. ISBN 80-86625-15-X. HRADECKÁ, V. - HRADECKÝ, I. 1996. Bezdomovství extrémní vyloučení. Praha : Naděje, 1996. 107s. ISBN 80-902292-0-4. JANEBOVÁ, R. (c). Některé zkušenosti s pomocí bezdomovcům v USA a Velké Británii. In : Sociální politika, roč. 27, 2001, č. 2, s. 19 21. 57

Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.: Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky KOTÝNKOVÁ, M. 2003. Trendy v prevenci bezdomovectví. In : Příklady nejlepší praxe v boji proti bezdomovectví. Praha : Naděje, 2003. s. 15 22. ISBN 80-86451-05-4. MATOUŠEK, O. KOLÁČKOVÁ, J. KODYMOVÁ P. 2005. Sociální práce v praxi. Praha : Portál, 2005. 352s. ISBN 80-7367-002-X PAVELKOVÁ, J. 2010. Antropologicko-sociální studie problematiky bezdomovců a žebráků v České republice. Praha : ECON Publishing s.r.o., 2010. 259 s. ISBN 978-80-86433-50-9. TVRDOŇ, M. KASANOVÁ, A. 2004. Chudoba a bezdomovstvo. Nitra : Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva UKF, 2004. 141s. ISBN 80-8050-776-7. Recenzent: doc. MUDr. Alena Vosečková, CSc. 58

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Pády rizikových pacientov a ich prevencia Falls risk Patients and Prevention Zuzana Hudáková, Marina Srpoňová, Halina Romualda Zięba Abstract Crashes as the quality indicators are one of the many indicators of care in health facilities, but not only there. This phenomenon is frequent in the home environment. Crashes are limited quality of life. The most common complication is fracture and damage to soft tissue. Every health facility should be in their departments to establish a program to reduce the incidence of falls and regularly evaluate its effectiveness. In our research we investigated, what are the most common causes of falls in patients during hospitalization in the hospital. We found that most crashes which become in hospitals are caused by a combination of external and internal factors (85%). With changes in mobility and with a higher age of increases the risk of falls and follow of injury. Key words: The Quality Indicators. Crashes. Prevention of falls. Úvod Počas hospitalizácie sa vyskytujú často pády hlavne u geriatrických, onkologických, neurologických chorých a poranených ľudí, ktorí sú oslabení a často strácajú rovnováhu. U týchto pacientov býva častá imobilita. Je to nežiaduci stav a v mnohých prípadoch je prekážkou k uzdraveniu alebo zlepšeniu zdravotného stavu. K imobilite dochádza najčastejšie pri chorobe, ktorá spôsobuje obmedzenú pohyblivosť, pri poruchách kostrovo-svalového alebo nervového systému, pri generalizovanej slabosti, v starobe, pri pooperačných stavoch a pod. Imobilizačný syndróm je fyziologickou odpoveďou na imobilitu. Všetky orgánové systémy reagujú na stratu pohybovej aktivity (Novysedláková, Hudáková, 2009). Zdravotnícke zariadenie má zabezpečiť opatrenia, ktoré umožnia pacientom aj personálu voľný a bezpečný pohyb po spoločných priestoroch. Keď pacienti nepoznajú svoje okolie, je pravdepodobné, že sa potknú a budú mať problém s chôdzou. Oboznámenie s okolím je zväčša jednoduché, no pre pacientov prospešné. Taktiež je potrebné, aby sa presvedčili o funkčnosti pomôcok predtým, než ich začnú používať (Vyhnálek, 2007). U pacientov so závratom a vertigom je dôležité sledovať a liečiť ortostatickú hypotenziu, pacienta poučiť, aby vstával z postele pomaly. Pri kognitívnych poruchách alebo problémoch s pamäťou, vrátane tých, ktorí zabúdajú na svoje obmedzenia, je vhodné umiestniť blízko postele alebo kresla alarm, ktorý upozorní personál, že pacient sa chystá sám premiestňovať (Vyhnálek, 2007). Na internom oddelení sa môžeme stretnúť s pacientmi, ktorí trpia poruchou hybnosti. Úlohou sestry je dohodnúť s pacientom plán spoločného postupu pri prekonávaní bolesti, monitorovať a zaznamenávať bolesť, naučiť pacienta relaxačné techniky, odporučiť kompenzačné pomôcky, v spolupráci s fyzioterapeutom zostaviť 59

Hudáková, Z., Srpoňová, M., Zięba, H. R.: Pády rizikových pacientov a ich prevencia individuálny plán cvičebného programu, naučiť pacienta používať všetky podporné ortopedické pomôcky. Na onkologickom oddelení sa stretávame s nežiaducimi účinkami cytostatík, medzi ktoré patrí aj neurotoxicita, ktorou môžu byť postihnuté periférne nervy, ale aj centrálny nervový systém (ďalej CNS). Periférne neuropatie spôsobujú parestézie a necitlivosť, najmä na prstoch končatín a neskôr môžu postihnúť motorické vlákna (Hudáková, 2008). Príčiny pádov Častým problémom starých ľudí je bolesť a obmedzená pohyblivosť v dôsledku chorôb kostrovo-svalového systému. Mnoho porúch chôdze má neurologickú príčinu, sú to takmer všetky neurologické ochorenia, ktoré postihujú kognitívne funkcie a pozornosť, demencie alebo choroby, ktoré majú s demenciu ako jeden z kľúčových príznakov (Večerková, 2012). Vonkajšie rizikové faktory Vonkajšie rizikové faktory nevychádzajú priamo z organizmu, ale majú vzťah k prostrediu a patria tu: lieky ktoré ovplyvňujú centrálny nervový systém, ako sú sedatíva, anxiolytiká, benzodiazapíny a taktiež množstvo užívaných liekov, vane a toalety vybavenie bez opory, akými sú napríklad držadlá, tvar nábytku výška stoličiek a postelí, kvalita povrchu podlahová krytina s uvoľnenou doskou, šmýkajúci sa koberec, nedržiace linoleum alebo parkety, vysoko naleštené alebo vlhké povrchy, zlé osvetlenie nesprávna intenzita alebo odraz svetla, typ a stav obuvi nevhodné, malé alebo veľké topánky, nevyhovujúca podrážka, napríklad z prírodnej gumy, ktorá je protišmyková, ale môže sa prilepiť ku gumenému povrchu podlahy, nesprávne používanie niektorých zariadení bočnice na strane postele a iné obmedzovacie zariadenie, ktoré môžu v niektorých prípadoch riziko pádu zvýšiť, nevhodné pomôcky chodiace pomôcky, invalidné vozíky, zdvíhacie zariadenia. Príčiny zakopnutia, pokĺznutia a dôsledky nedostatočného osvetlenia patria do skupiny mechanických pádov. Najviac pádov sa odohráva v noci. Americkobritská smernica navrhuje modifikáciu prostredia, cvičenie, používanie pomôcok, behaviorálnu edukáciu seniorov i zdravotníckeho personálu (Večerková, 2012). Marečková (2006) pri určovaní rizika poškodenia uvádza tieto vonkajšie rizikové faktory: neadekvátny spôsob dopravy alebo prepravy, vplyv ľudí na poskytovanú starostlivosť (nozokomiálny agens, spôsob práce personálu, kognitívne, afektívne citové), psychomotorické faktory, nevhodné faktory (únava, štruktúra a organizácia domáceho prostredia, spôsob bývania či vybavenia obývaného prostredia), vplyv výživy (druh potravy, vitamíny), biologické vplyvy (preočkovanosť imunity, výskyt mikroorganizmov), 60

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 chemické vplyvy (znečistenie prostredia či vecí jedmi, drogami, farmaceutickými škodlivinami, alkoholom, kofeínom, nikotínom, konzervačnými prostriedkami, kozmetikou, farbami). K vonkajším rizikovým faktorom pádov u dospelých patria pády v anamnéze, používanie vozíka, vek nad 65 rokov, seniorský vek (častejšie u žien), ak klient žije sám, protézy dolných končatín, používanie pomôcok pri chôdzi (barly, palice). Vnútorné rizikové faktory Vnútorné rizikové faktory vychádzajú priamo z organizmu, mnohé z nich súvisia so zmenami závislými na veku pacienta: porucha zraku zrak ovplyvnený napríklad zníženou zrakovou ostrosťou, zhoršeným videním za šera, zníženým priestorovým vnímaním, zúženým zorným pohľadom alebo svetloplachosťou, neistá chôdza spôsob a typ chôdze, pohybový aparát svalová atrofia, zvápenatenie väzov a šliach, zvýšené zakrivenie chrbtice (osteoporóza) sú faktory spojené so schopnosťou udržiavať rovnováhu a správny postoj, duševný stav stavy zmätenosti, dezorientácie, neschopnosť porozumieť a poruchy pamäti, akútne ochorenie rýchly nástup problémov spojených s epilepsiou, cievnou mozgovou príhodou a horúčkou, chronické ochorenia stavy, ako sú zápaly kĺbov, sivý a zelený zákal, demencia, diabetes mellitus a Parkinsonova choroba (Vyhnálek, 2007). Medzi chronické ochorenia patria zápaly kĺbov, sivý a zelený zákal, demencia, diabetes mellitus a Parkinsonova choroba. Na veku závislé fyziologické faktory, ktoré sú svojím komplexným vplyvom prepojené, sú zmeny v koncentrácii postoja, chôdze a nižšia kvalita zraku. U mužov ide o zníženie výšky kroku a u žien knísavá chôdza na úzkej báze. Adaptácia na zmenu intenzity svetla je u starších ľudí pomalšia. Pri akútnych a chronických ochoreniach taktiež dochádza k zmenám vnímania, spracovania informácií na úrovni CNS a koordinácii pohybového aparátu, zvlášť na dolných končatinách. S vekom prichádzajú zmeny predisponujúce pacientov k ortostatickej hypotenzii. Sklon k nej majú tiež pacienti, ktorí užívajú diuretiká, anticholinergiká, antihypertenzíva a psychoaktívne látky. Zmenou i len niekoľkých faktorov, ktoré sa podieľajú na riziku, je možné pravdepodobnosť pádu minimalizovať (správna obuv, zraková korekcia, kondičné cvičenie). (Vyhnálek, 2007). Hodnotenie rizika pádu sestrou Pri hodnotení pádu je tímová spolupráca nevyhnutná. Hodnotí klinické faktory, ako aj faktory prostredia a určí opatrenia na zníženie pacientovho rizika, kontroluje kognitívne funkcie, liečbu ako aj jej vplyv na celkový stav pacienta a jeho schopnosť dodržiavať bezpečnostné opatrenia v danom prostredí (Vyhnálek, 2007). 61

Hudáková, Z., Srpoňová, M., Zięba, H. R.: Pády rizikových pacientov a ich prevencia Hodnotiace škály Hodnotenie rizika pádu u pacientov s náhlou cievnou mozgovou príhodou (ďalej NCMP). Skríningový test na určenie pádu. Identifikácia rizikového pacienta jedným z modelov je hodnotenie podľa Morsa. Morsova stupnica pádov: Pády v anamnéze hodnotenie 25 bodov sa dáva v prípade, že pacient spadol pri prijatí alebo v nedávnej minulosti, napr. pri epileptickom záchvate alebo z dôvodu poruchy chôdze. Ak pacient nespadol, hodnotenie je 0 bodov. Poznámka: Ak pacient spadne prvýkrát, hneď sa jeho hodnotenie zvýši o 25 bodov. Vedľajšia diagnóza ak má pacient viac ako jednu diagnózu, je hodnotený 15 bodmi. Ak nie, skóre je 0. Pomôcky pri chôdzi skóre je 0, ak pacient chodí bez pomôcok (i keď je to za asistencie sestry), používa vozík alebo leží na lôžku a vôbec z neho nevstane. Ak pacient používa barly, palicu, chodúľ, je hodnotený 15 bodmi. Ak sa pohybuje pridŕžajúc sa nábytku, je hodnotený 30 bodmi. Intravenózna terapia ak má pacient zavedenú i.v. kanylu alebo heparínovú zátku, je hodnotený 20 bodmi, ak nie, je hodnotený 0. Bodovanie a miera rizika: hodnotenie je zapísané a zaznamenané v pacientovej dokumentácii. Taktiež je určená miera rizika a sú doporučené opatrenia (nie sú potrebné ďalšie opatrenia, štandardné opatrenia, opatrenia pre vysoko - rizikových pacientov). Avšak bodovanie môže byť upravené rôzne, podľa oddelenia alebo zariadenia. Neexistuje jeden univerzálny nástroj hodnotenia pre všetky organizácie alebo všetky populácie pacientov. Výber správneho nástroja pre znižovanie pádov môže byť pre tú ktorú organizáciu veľmi dôležitý. Hodnotenie funkčnej pohyblivosti poskytuje rýchlu, spoľahlivú a validnú informáciu vysokorizikových pacientov a slúži k tomu, aby mohli byť takto ďalej hodnotení a na prevenciu mohli byť uskutočnené príslušné opatrenia (Vyhnálek, 2007). Prevencia pádov Pri prevencii pádov sa používa Gaitov test (určovanie rovnováhy, prevencia pádu). Každé zariadenie by malo mať vypracovaný protokol (subjektívnych, objektívnych príčin), ktorý by pomohol sestrám vyhodnotiť riziko poranenia pacienta v dôsledku pádu. Ak je pozitívny Gaitov funkčný test, sestra musí iniciovať štandardné opatrenia, ktoré znížia alebo vylúčia riziko vzniku.test sa vykonáva nasledovne: 1. požiadať pacienta, aby sa posadil na stoličku na 60 sekúnd, 2. požiadať pacienta, aby sa postavil a stál na mieste 30 sekúnd, 3. požiadať pacienta, aby sa prešiel po miestnosti a otočil sa, 4. požiadať pacienta, aby sa vrátil k stoličke a posadil sa. Ak je pacient schopný uskutočniť všetky štyri úkony bez straty rovnováhy, zakolísania, pádu, alebo aby sa pridržiaval predmetov, o ktoré by sa mohol oprieť, test je negatívny, Ak pacient nie je schopný test dokončiť alebo má vyššie uvedené problémy, je nutné, aby sestra iniciovala protokol pre prevenciu pádu. 62

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Primárna prevencia je definovaná ako intervencia znižujúca riziko vzniku ochorenia. V pravidelnej fyzickej aktivite spočíva primárna prevencia pádov a porúch mobility. K udržaniu fyzickej zdatnosti patrí posilňovanie svalstva dolných končatín a udržanie pohyblivosti kĺbov. Pády seniorov sú dôležitým signálom, ktorý by mal viesť lekára k zhodnoteniu vyšetrenia pacienta. Riziko opakujúcich sa pádov možno obmedziť vhodnou intervenciou. U seniorov nad 70 rokov je cieľom udržanie pohyblivosti kĺbov, celkovej obratnosti, dostatočnej svalovej sily, rovnováhy a koordinácie pravidelným cvičením (Klan, Topinková, 2003). V primárnej prevencii je dôležitá včasná mobilizácia imobilných chorých. Dostatočná hydratácia a výživa, jej sledovanie patrí k užitočným intervenciám. Treba tiež sledovať bolestivosť chodidiel a druh obuvi. Približne každý piaty pacient počas pobytu v nemocnici spadne. Spolu s domácnosťami a zariadeniami sociálnej starostlivosti tak patria nemocnice k miestam s najčastejším výskytom pádov. Dôvodom, prečo dochádza práve v nemocniciach tak často k pádom, je koncentrácia selektovanej populácie ľudia s najväčšími zdravotnými ťažkosťami. Nemocnica je pre ľudí neznámym prostredím, často sú zmätení, dezorientovaní. Riziko pádu môžu vo veľkej miere eliminovať sestry (Jelčová, 2009). Sekundárna a terciárna prevencia sú definované ako vyšetrenia, ktoré včasným určením ochorenia zlepšujú jej prognózu. K prevencii patria rehabilitačné a kompenzačné pomôcky, ktoré sú účelné pri niektorých poruchách chôdze a rovnováhy a tiež vhodná pohodlná obuv s pevnou protišmykovou podrážkou (Klan, Topinková, 2003). Cieľom sekundárnej prevencie je vyhľadávanie chorôb v štádiu, keď sa ešte neprejavujú príznakmi, a ich včasná liečba. Intervencie sekundárnej prevencie zastavujú progresiu choroby a predchádzajú vzniku trvalých porúch (liečba ochorenia, úprava prostredia). Program terciálnej prevencie je najužšie spojený so starostlivosťou o starého človeka s cieľom zabezpečenia optimálnych fyziologických, psychologických a sociálnych funkcií, používanie rehabilitačných, ochranných a kompenzačných pomôcok. U chorých s pádom v anamnéze a s poruchou hybnosti sa zameriavame na vnútorné a vonkajšie faktory. Snahou je, čo najviac znížiť negatívny vplyv chorôb na sebestačnosť seniora, odporučiť individuálne alebo skupinové cvičenie, ak ide o postihnutie pohybového aparátu, obmedziť rizikovú farmakoterapiu a všímať si všetky príznaky, ktoré by mohli pád spôsobiť. Palica je vhodná pri postihnutí jednej dolnej končatiny, napríklad pri artróze kolena, francúzske a podpazušné barly vyžadujú silu v ramenách a obratnosť pri ich používaní. Mechanické vozíky sú vhodné pre pacientov neschopných chôdze (Vyhnálek, 2007). Cieľ: Cieľom nášho prieskumu bolo zistiť, aké sú najčastejšie príčiny pádov u pacientov počas hospitalizácie v zdravotníckom zariadení. Čiastkovými cieľmi sme zisťovali: 1. Do akej miery je príčinou pádov na oddelení diagnóza pacienta? 2. Do akej miery sa podieľa materiálne vybavenie oddelenia na pádoch pacientov? 4. Ktoré iné faktory vplývajú na vznik pádov na oddelení? Súbor a metodika: V prieskume sme použili neštandardizovaný dotazník s 25 otázkami. Z kategorizačných otázok sme sa pýtali na vek, pohlavie, vzdelanie, dĺžka praxe.na spracovanie dotazníka sme použili ručnú metódu, výsledky sme kvantitatívne vyhodnotili v číslach a percentách. Bolo rozdaných 100 dotazníkov sestrám pracujúcim na internom, chirurgickom, neurologickom, onkologickom 63

Hudáková, Z., Srpoňová, M., Zięba, H. R.: Pády rizikových pacientov a ich prevencia a doliečovacom oddelení. Návratnosť bola 97 % (97 dotazníkov). Prieskum sa realizoval v januári marci 2013 vo UVN FZ v Ružomberku. Vek sestier prezentujeme v tab.1. Tabuľka 1: Vek respondentov Možnosti n % do 30 rokov 23 23,7 31-40 rokov 27 27,8 41-50 rokov 28 28,9 nad 50 rokov 19 19,6 spolu 97 100 Prieskumnú vzorku tvorilo 97 (100 %) žien. Najpočetnejšiu skupinu tvorili respondentky od 41 do 50 rokov (28), takmer 29 %. Druhá najpočetnejšia skupina respondentiek sestier bola vo vekovej kategórií od 31 do 40 rokov, kde ich bolo 27 (27,8 %). Ďalej dotazník vyplnilo 23 respondentiek (23,7 %) do 30 rokov. Vo vekovej kategórií nad 50 rokov dotazník vyplnilo 19 respondentiek (19,6 %). Tabuľka 2 prezentuje dosiahnuté vzdelanie respondentov. Tabuľka 2: Najvyššie dosiahnuté vzdelanie Možnosti n % Úplné stredné odborné 26 26,8 Vyššie odborné 11 11,3 Vysokoškolské 1.stupeň 27 27,9 Vysokoškolské 2.stupeň 23 23,7 Špecializačné 10 10,3 Spolu 97 100 spolu 9 100 Kvalitatívna analýza Najpočetnejšou skupinou bolo 31 respondentov, ktorí mali prax do 20 rokov. Do 30 rokov praxe bolo 26 respondentov (26,8 %), do 10 rokov praxe malo 22 respondentov (22,6 %) a 18 respondentov(18,6 %) malo prax viac ako 30 rokov. Výsledky prieskumu: Sestry hodnotili najrizikovejšiu skupinu pacientov pri pádoch v nemocnici. Najrizikovejšou skupinou pre vznik pádov je vek viac ako70 rokov (53 %). Ďalšiu skupinu tvorí vek 61 70 rokov, čo tvorilo 34 % pacientov, od 51 60 rokov bolo 8 % pacientov a vo veku od 41-50 rokov bolo 5 %pacientov (tab. 3). 64

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Tabuľka 3: Vek ako rizikový faktor Možnosti n % 41-50 rokov 5 5 51 60 rokov 8 8 61 70 rokov 33 34 Viac ako 70 51 53 Spolu 97 100 Kompenzačné pomôcky, ktoré využívajú oddelenia v prevencii pred pádmi, sú: barly 41 %, vozík 40 %, osobné sprevádzanie 14 %, palice 5 % (tab. 4). Tabuľka 4: Kompenzačné pomôcky Možnosti n % Barly 40 41 Palice 5 5 Vozík 39 40 Osobné sprevádzanie 13 14 Spolu 97 100 Najčastejším miestom pádov na oddeleniach je izba 58 %, chodba 21 % a sociálne zariadenie 21 %. Najčastejšou príčinou pádov podľa lekárskych diagnóz sú neurologické choroby (Parkinsonova choroba, epilepsia, NCMP, Alzheimerova choroba a pod.) v 51 %, podobne aj vek pacientov označili respondenti v 51 % ako príčinu pádov, zníženú sebestačnosť v 48 %, hypotenziu v 47 %, duševné poruchy v 18 % a hypoglykémiu v 2 % (tab. 5). Tabuľka 5: Najčastejšie diagnózy ako príčina pádu Možnosti n % Neurologické choroby 49 51 Hypotenzia 46 47 Hypoglykémia 2 2 Duševné poruchy 17 18 Znížená sebestačnosť 47 48 Vek 49 51 Faktory, ktoré spôsobujú vznik pádov, tvoria kombináciu vonkajších a vnútorných. Kombinácia faktorov 85 %, vnútorné 8 % a vonkajšie 7 % (tab. 6). 65

Hudáková, Z., Srpoňová, M., Zięba, H. R.: Pády rizikových pacientov a ich prevencia Tabuľka 6: Rizikové faktory Možnosti n % Vonkajšie 7 7 Vnútorné 8 8 Kombinácia obidvoch 82 85 Spolu 97 100 Respondentky uviedli, že zo stavebného a materiálno-technického usporiadania sú pridružené vybavenie postele 33 %, madlá v 29 %, protišmyková podlaha v 17 %, bezbariérová podlaha 10 %, osvetlenie 10 % a výstražné tabule v 1 % (tab. 7). Tabuľka 7: Faktory usporiadania oddelenia Možnosti n % Protišmyková podlaha 16 17 Bezbariérová podlaha 10 10 Madlá 28 29 Osvetlenie 10 10 Pridružené vybavenie postele 32 33 Výstražné tabule 1 1 Spolu 97 100 Najčastejšou príčinou pádov podľa vyjadrení sestier je zlá posteľ (20 %), povrch podlahy (18,5 %), lieky (32 %) hlavne hypnotika, nevhodná obuv (15,5 %), nedostatočné používanie pomôcok 13 %) a zlé osvetlenie (1 %) (tab. 8). Tabuľka 8: Faktory prostredia Možnosti n % Mokrý povrch podlahy 18 18,5 Nevhodná posteľ 19 20 Nepoužívanie pomôcok 13 13 Nevhodná obuv 15 15,5 Lieky (hypnotika) 31 32 Zlé osvetlenie 1 1 Spolu 97 100 Z ďalších ochorení najviac zvyšujú riziko pádov pacientov myopatie 44 %, diabetes mellitus 34 % a duševné poruchy 22 % (tab. 9). 66

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Tabuľka 9: Ochorenia zvyšujúce riziko pádov Možnosti n % DM 33 34 Duševné poruchy 21 22 Myopatie 43 44 Spolu 97 100 Najčastejšie predisponujúce faktory vedúce k pádom je šúchavá chôdza (77 %), neprimerane vysoké kroky (10 %), festinácia(6,5 %), krátke kroky (5,5 %) a hypoglykémia (1 %) (tab. 10). Tabuľka 10: Predisponujúce faktory Možnosti n % Neprimerane vysoké kroky 10 10 Šúchavá chôdza 75 77 Krátke kroky 5 5,5 Festinácia 6 6,5 Hypoglykémia 1 1 Spolu 97 100 Diskusia Pri zisťovaní podielu materiálneho vybavenie oddelenia na pádoch pacientov sa využívali najčastejšie kompenzačné pomôcky: barly, vozík, pomocné vybavenie postele. Najčastejšou príčinou vzniku pádov boli lieky a posteľ. Jurásková (2007) uvádza až 46,5% pádov z lôžka pri vstávaní, preto je dôležité zavedenie škály pre identifikáciu rizikového pacienta a vývoj preventívnych opatrení a obmedzovacích prostriedkov. Z ďalších ochorení najviac zvyšujú riziko pádov pacientov myopatie 44 %, diabetes mellitus 34 % a duševné poruchy 22 %. NCMP je jedným z hlavných rizikových faktorov pádov pacientov (Vyhnálek, 2007, s. 72), avšak v našom prieskume to boli myopatie. Pri zisťovaní iných faktorov prispievajúcich k pádom pacientov sme zistili, že dôležitým rizikových faktorom sú lieky, ktoré užívajú pacienti hlavne zo skupiny hypnotík. (32 %). Starší pacienti často užívajú veľa liekov, ktoré môžu ovplyvňovať funkcie mozgu v zmysle stimulácie alebo tlmenia. Povinnosťou sestry je všímať si u pacienta prejavy zmätenosti a konzultovať liečbu s lekárom. Pred prepustením je potrebné poučiť rodinu o existujúcom riziku pádu a o nevyhnutnosti úpravy domáceho prostredia (Poledníková, 2006, s. 53). Noc je najčastejším obdobím, kedy dochádza k pádom. V našom prieskume to bolo u 53 % pacientov vo veku viac ako70 rokov, vo veku od 61 70 rokov to bolo 34 % pacientov. Pri rehabilitácií je potrebná zvýšená opatrnosť pri ICHS u 40 % pacientov a pri NCMP u 36 % pacientov. Jedna zo štúdií s touto tematikou ukázala, že 24 % pacientov s NCMP v rehabilitačnom zariadení a 39 % v geriatrickom rehabilitačnom centre utrpelo pád (Vyhnálek, 2007, s. 72). 67

Hudáková, Z., Srpoňová, M., Zięba, H. R.: Pády rizikových pacientov a ich prevencia V našom prieskume sme potvrdili, že najviac pádov, ktoré sa stanú v zdravotníckych zariadeniach, je spôsobených kombináciou vonkajších a vnútorných faktorov (85 %). Výsledky, ktoré prezentujú autori (Poledníková, 2006, s. 52) nás informujú, že 30 50 % všetkých pádov je podmienených enviromentalnými príčinami, vnútorné príčiny sa uplatňujú v 50 70 % prípadoch všetkých pádov. Miera vonkajšieho a vnútorného rizika je v tomto prípade podmienená vekom, kedy vonkajšie príčiny tvoria 30 50 % a vnútorné 50 70 %. So zmenami pohyblivosti a s vyšším vekom sa zvyšuje riziko pádu a následného úrazu. Spojená komisia pre akreditáciu zdravotníckych zariadení vo svojom prieskume v roku 2004 zistila, že nedostatočná komunikácia medzi zamestnancami pri odovzdávaní služby, nezapísanie zmeny zdravotného stavu do dokumentácie, ich zaučenie a hodnotenie pacientov patrili medzi najčastejšie základné príčiny pádov pacientov (Vyhnálek, 2007, s. 38). Odporúčania pre prax: Na základe uskutočneného prieskumu prostredníctvom dotazníka sme získali nové poznatky a prišli sme k záverom, ktoré ponúkame pre prax: vykonať u rizikových pacientov pri prijatí test ADL a pri prepustení z hospitalizácie IADL, označiť rizikového pacienta farebným náramkom, ktorý je z vhodného materiálu, zabezpečiť protišmykovú podlahu vo výťahoch, výklopné sedadlá a madlá, zabezpečiť výmenu kompenzačných pomôcok za nové, zabezpečiť pevný schodík k posteli alebo odstrániť vysoké postele, zabezpečiť sprievod počas celého pobytu v zariadení, využiť všetky prostriedky k eliminácii pádov podľa možnosti oddelenia, aby nedošlo k zraneniu pacienta. Záver Cieľom tejto štúdie bolo poukázať na problém vyskytujúci sa hlavne v populácii starších ľudí a poukázať na dôležitosť identifikácie rizikového pacienta ošetrovateľským tímom. Každý pád musí byť impulzom na odstránenie rizika, ako zo strany ošetrovateľského tímu, tak aj zo strany pacienta a jeho príbuzných. Prácou sme chceli vyzdvihnúť význam primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie, lebo len výchovou k väčšej zodpovednosti za vlastné zdravie bude plnohodnotnejšie prežívanie seniorov a všetkých ostatných rizikových skupín, akými sú pacienti na rôznych oddeleniach nemocníc. Zoznam bibliografických odkazov: HUDÁKOVÁ, Z.: Onkologické ošetrovateľstvo. Ružomberok : Verbum, 2008. 144 s. ISBN 978-80-8084-363-2 JELČOVÁ, L.: Sestra a riziko pádu pacienta. In : Sestra. ISSN 1335-9444, 2009, roč.8, č.8-9, s. 4-5. KLÁN, J., TOPINKOVÁ, E. 2003. Pády a ich rizikové faktory v starobe. [online] [cit. 2013-10-20]. Dostupné na internete: http://www.prolekare.cz/pdf?ida=gr030208.pdf. 68

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 MAREČKOVÁ, J. 2006. Ošetrovateľské diagnózy v NANDA doménach. Praha : Grada, 2006. 263 s. ISBN 80-247-1399-3. NOVYSEDLÁKOVÁ, M., HUDÁKOVÁ, Z. 2009.Imobilita rizikový faktor vzniku dekubitov. In: Zborník z konferencie Ružomberské zdravotné dni 2009, Nové poznatky v oblasti medicínskych vied, ošetrovateľstva a vojenského zdravotníctva. Ružomberok : Fakulta zdravotníctva katolíckej univerzity v Ružomberku, 2009, ISBN 978-80-8084-507-0, s.25. POLEDNÍKOVÁ, L. 2006. Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo. Martin : Osveta, 2006. 216s. ISBN 80-8063-208-1. VEČERKOVÁ, J. 2012. Problematika pádů u hospitalizovaných senioru. (Bakalárska práca). Olomouc: Univerzita Palackého, Fakulta zdravotníckych věd, Ústav ošetřovatelství. 2012. 42 s. http://theses.cz/id/v6awlt/bakalsk_prce_jana_veerkov.pdf. VYHNÁLEK, R. 2007. Prevence pádů ve zdravotnickém zařizení - cesta k dokonalosti a zvyšovaní kvality. Praha : Grada, 2007. 171s. ISBN 978-80- 247-1715-9. Recenzent: PhDr. Katarína Zrubáková, PhD. 69

Hulínová, V., Jakubská, M.: Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov Multicultural Education as a Tool for eliminating intolerant Opinions Vladimíra Hulínová, Martina Jakubská Abstract In this paper are presented selected researches, that followed the Slovak population views on question of migrants in Slovakia. Results showed predominantly negative assessment of foreigners by the majority population. In the context of this statement we are dealing with multicultural education, which can help to shape a more positive reviews on foreigners. Key words: Public opinion. Migrant. Multicultural education. Social work. Úvod Migrácii obyvateľstva a prenikaniu iných kultúr nezabránime. Ako však dosiahnuť tolerantné spolunažívanie ľudí rôznych kultúr a vierovyznaní v jednom štáte? Môže prispieť multikultúrna výchova k tolerancii? To sú stále aktuálne otázky, na ktoré sa v príspevku pokúsime zodpovedať. Nazeranie na príslušníkov iných kultúr je ovplyvňované výchovou, prostredím, ktoré nás obklopuje, prežitými skúsenosťami a ďalšími faktormi, ktoré formujú náš názor. Predsudky pretrvávajú aj preto, že v mnohých prípadoch ľudia zriedkavo prichádzajú do kontaktu s príslušníkmi inej skupiny a nemajú možnosť zmeniť svoje tradičné stereotypy. Podľa Erdheima (In Machalová, 2001) si jedinec vytvára obraz cudzinca už v detstve, vzniká u neho súbežne s obrazom matky. U dieťaťa neprítomnosť matky vyvoláva strach. Na základe toho sa snaží vysvetliť, prečo zdolanie strachu zohráva dôležitý význam pri zmene negatívnych postojov k cudzincom. Podľa neho sa u nás vyskytuje strach len zo zlého človeka, preto sa snažíme pred ním utiecť, kým sme slabí. Strach ustúpi, keď ho nahradíme pocitom sily. Erdheim predpokladá, že strach z cudzincov môžeme prekonať, pretože okrem pocitu strachu má človek aj pocit určitej fascinácie k neznámym osobám. Prieskumy verejnej mienky V Slovenskej republike sa uskutočnilo niekoľko prieskumov verejnej mienky, zaoberajúcich sa informovanosťou a názormi oslovenej verejnosti na otázku ľudských práv, tolerancie migrantov a menšín. Uvedieme aspoň niektoré. 1 1 Bližšie sa realizovaným prieskumom venujeme v: ANTOLOVÁ,V.: Multikultúrna výchova/vzdelávanie ako prostriedok na dosiahnutie pozitívnejšieho vnímania utečencov. 2009. 70

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Na základe výskumu, ktorý realizovalo Centrum pre výskum etnicity a kultury, môžeme povedať, že odmietanie cudzincov je významné najmä u staršej generácie. Pri mladšej je výrazne nižšie. Toto odmietanie je spôsobené anómiou, rozkladom individuálnych a spoločenských hodnôt. Mnohí ľudia by sa aj vedeli otvoriť, no bráni im v tom presvedčenie, že Slovensko je krajina len pre Slovákov. Nechcú prijať žiadne cudzorodé prvky. U ľudí pretrváva snaha fixovať sa na istý typ spolupatričnosti, či solidarity (Vašečka, 2009). Ako ďalej z uvedeného výskumu vyplýva, nie všetci Slováci majú negatívne skúsenosti s cudzincami. Oceňujú na nich hlavne pozitívne vlastnosti. Slovensko nie je moc obľúbená krajina ako útočisko pre utečencov. Odrádza ich prístup ľudí aj vlády. Slovenská republika je skôr prestupná krajina. Nie je dosť rozvinutá a atraktívna pre cudzincov (Vašečka, 2009). K tým najčastejšie udávaným stereotypom patria tie, že cudzinci Slovákom berú prácu, šíria nebezpečné choroby a zvyšujú kriminalitu na Slovensku. Pričom za celú históriu Slovenska cudzinci nespôsobili žiadnu epidémiu zahraničných chorôb a nezaznamenal sa ani nárast kriminality po príchode migrantov 2 (Vatraľová, 2011). Na druhej strane s tvrdením Utečencov by sme mali na Slovensku prijímať a poskytovať im pomoc a ochranu, ak ich k úteku z vlasti viedli závažné dôvody súhlasilo 72,6 % respondentov kladne, čo poukazuje na pripravenosť ľudí niesť isté náklady a zároveň pochopenie utečeneckej problematiky (Focus, 2005). Slovensko zatiaľ nemá až také skúsenosti so vzdelávaním cudzincov na našich školách. U nás to nie je nič samozrejmé. V školskom roku 2010/2011 do základných škôl v Slovenskej republike nastúpilo 902 detí cudzincov. Asi najväčším problémom, ktorý sa tu vyskytuje, je jazyková bariéra. Ten druhý sa týka toho, do akého ročníka má byť dieťa umiestnené, aby sa necítilo ponížené spolužiakmi, ak má byť zaradené do nižšieho ročníka. Ukázalo sa, že riaditelia a učitelia vo svojej praxi pri vzdelávaní detí cudzincov zažívajú neistotu. Je to hlavne z legislatívy, ktorá je vo viacerých otázkach nejasná (Gažovičová, 2011). Multikultúrna výchova Tolerancia sa tiež často zneužíva na absolútne ustupovanie pred všetkým, čo nás uráža, alebo čo nám ubližuje. Treba sa zamyslieť, kde je miesto tolerancie. Napriek tomu treba vyjadriť svoj postoj vždy jednoznačne, najmä pri pravých životných hodnotách. Tolerancia má vychádzať z lásky k blížnemu, iba vtedy hovoríme o naozajstnej tolerancii (Dian, 2012). Môžeme spomenúť aj rôzne výchovné publikácie, ktoré sa zameriavajú práve na výchovu žiakov k tolerancii. Často sa táto výchova realizuje 2 Špániková (2013), ktorá sa dlhodobo zameriava na problematiku penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti, na príklade Estónska definuje nekoncepčnosť prístupu k riešeniu problematiky reintegrácie príslušníkov minorít, ktorí sa dopustia trestných činov. Tento je vzorovo prenositeľný aj na prístup k cieľovej skupine migrantov na Slovensku. Autorka tvrdí, že riešenie situácie by si vyžiadalo komplexnejší prístup presahujúci klasickú penitenciárnu a postpenitenciárnu starostlivosť. Spoločné špecifiká práce so skupinou ohrozenou sociálnym vylúčením si v budúcnosti vyžiada užšiu spoluprácu s ďalšími organizáciami po prúde, ktoré zvýšia pravdepodobnosť úspechu reintegrácie jedinca. 71

Hulínová, V., Jakubská, M.: Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov prostredníctvom rôznych aktivít a hier, ktoré slúžia učiteľom ako metodické námety (Ondrušek; Potočková; Hipš, 2007). Základ formovania pocitu vlastnej sebaúcty a dôstojnosti dostáva každý človek predovšetkým v dobre fungujúcej rodine. Dieťa milované a rešpektované svojimi rodičmi bude schopné pochopiť hodnotu iných ľudí. Bude pristupovať k iným ľuďom s úctou, na základe vlastnej skúsenosti (Hoffmanová, 2005, s. 42). Ako uvádza Dúbravová (2006), Multikulturalita vyplýva zo vzťahov kultúr v globalizovanom svete a týka sa rasy, etnika, sociokultúrnych skupín, vzťahu majority a minorít. K týmto základným aspektom sa v súčasnosti priraďuje aj téma rodovej príslušnosti, sexuálnej orientácie, ale tiež aj spoločenského uplatnenia jednotlivcov so zdravotným postihnutím. 3 S vyskytujúcimi sa situáciami na Slovensku týkajúcimi sa multikultúry sa stretáva aj školstvo. Musí sa vedieť vyrovnať s okolnosťami, ktoré nečakalo a na ktoré nie je pripravené. Mistrík (2008) uvádza nasledovné príklady, ktoré musí školstvo vedieť riešiť: ako má učiteľ komunikovať s matkou vietnamského dieťaťa, keď nerozumie mimike založenej na vietnamskej tradícii, ako má škola organizovať povinnú telesnú výchovu, keď sa moslimské dievčatá nesmú prezliekať do telovýchovných úborov, ako má škola vyučovať dejepis, keď učebnice obsahujú prítomnosť rôznych etník na Slovensku len okrajovo, ako má škola začleniť do prvej triedy rómske deti, ktoré nerozumejú po slovensky, a ak je slovenčina vyučovacím jazykom, ako má učiteľ vysvetliť rasové konflikty, ktoré deti videli v médiách a ako majú o týchto témach diskutovať a poučiť sa z nich, ako má učiteľ vysvetliť deťom nevyhnutnosť rozvojovej pomoci pre chudobné krajiny, keď aj na Slovensku sa vyskytujú regióny v podobnej situácii, ako a na čo má škola pripravovať žiakov, keď sa očakáva čoraz viacej kontaktov s inými kultúrami a podobne. V označení multikultúrna výchova sa zdôrazňuje, že jej cieľom je podporovať existenciu množstva odlišných kultúr v jednom čase a priestore (kultúrnu pluralitu). Zdôrazňuje úctu k odlišným kultúram, nevyhnutnosť ich zachovávania (ak neohrozujú celok alebo iné kultúry) a vzájomný rešpekt medzi príslušníkmi väčšiny a menšín, či medzi príslušníkmi rôznych menšín. V označení interkultúrna sa zdôrazňuje, že jej cieľom je podporovať medzikultúrnu spoluprácu (interkultúrny dialóg). Zdôrazňuje podnecovanie pozitívnych vzťahov medzi kultúrami (Mistrík, 2008, s. 18). 3 Bližšie sa problematike osôb so zdravotným postihnutím venuje Štefáková a Juhásová v príspevku Pomoc štátu občanom so zdravotným postihnutím. In: Inovácie, plánovanie a kvalita sociálnych služieb v komunite, 2011) 72

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Dúbravová (2006) uvádza nasledujúce spôsoby, akými sa môžu deti učiť multikultúrnu výchovu: Zapojením sa a prežitou skúsenosťou, do ktorej zahŕňame Kolbov cyklus a pyramídu skúseností. Aktívnym sociálnym učením, ktoré dovoľuje žiakom využiť získané poznatky zmysluplným spôsobom. Umožňujú pochopiť svet okolo nás, riešiť problémy a komunikovať. Žiaci si vyžadujú tieto informácie pri pomenovaní problémov v reálnom svete, viesť o nich rozhovory a následne hľadať možnosti ich riešenia. Pedagogickým sociálnym konštruktivizmom, kedy si žiaci spájajú informácie, ktoré sa dozvedajú zvonku (od učiteľa, z médií) do štruktúr, ktoré dávajú zmysel a robia s nimi mentálne operácie na úrovni kognitívneho vývinu. Ide o myšlienku, že svoje poznanie konštruujeme v interakcii s inými ľuďmi, pričom sme zaradení do určitého kultúrneho rámca. Čo sa týka vzdelávania v sociálnej práci, v roku 2009 sme realizovali prieskum, ktorého výsledky ukázali, že predmet multikultúrna výchova/vzdelávanie, prípadne medzikultúrna komunikácia je zaradená do študijných programov odboru sociálna práca len na troch vysokých školách. Z toho na dvoch vysokých školách je to povinne voliteľný predmet a na jednej nepovinný. V programoch je zaradená najmä sociálna práca s rómskou komunitou, sociálna práca s utečencami a etnickými skupinami. 4 Sociálny pracovník je práve odborník, ktorý má možnosť meniť verejnú mienku, názory ľudí k problematike cudzincov. Človek pracujúci so spoločnosťou musí vzbudiť záujem spoločnosti o danú problematiku. Motivovať občanov k dobrovoľnej účasti na seminári, alebo prednáške, venovanej rozšíreniu obzorov v danej oblasti a následne prebudiť u jednotlivca túžbu dozvedieť sa viac o problémových situáciách, v ktorých sa môže ocitnúť cudzinec. Na túto úlohu však musí byť dostatočne vzdelaný a pripravený po vzdelanostnej aj ľudskej stránke. Sociálny pracovník pracuje súčasne aj s klientom cudzincom, ktorého pripravuje na adaptáciu v novej krajine, pomáha pri prekonávaní problémov. Jeho intervencia vychádza z dobre poznanej sociálnej situácie klienta. 5 Veľmi dôležitou zložkou v pomáhajúcom vzťahu je supervízia sociálnych pracovníkov, ktorá pomáha sociálnemu pracovníkovi rozvíjať jeho profesionálne schopnosti, chráni ho pred syndrómom vyhorenia a na druhej strane chráni klienta pred nekompetentnými zásahmi zo strany sociálneho pracovníka. 6 (ak je to citácia z uvedeného zdroja, odporúčam uviesť to tu). Na Slovensku bolo realizovaných tiež niekoľko projektov, ktorých cieľom bolo pozitívne ovplyvniť verejnú mienku majoritného obyvateľstva vo vzťahu k cudzincom a utečencom prichádzajúcim na naše územie. (Napr. Pozitívne ovplyvňovanie verejnej mienky majoritnej spoločnosti v záujme uľahčenia 4 5 6 Bližšie k prieskumu uvádzame v článku ANTOLOVÁ, 2009. Bližšie sa intervencii smerom ku klientovi venuje aj Šrobárová vo svojom príspevku. ŠROBÁROVÁ, S.: Interwencja w pracy socjalnej, 2013. Odporúčame čitateľovi publikáciu Vaska,L: Teoretické aspekty supervízie začínajúcich sociálnych pracovníkov. Bratislava : IRIS, 2012. 73

Hulínová, V., Jakubská, M.: Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov integrácie azylantov a migrantov do spoločnosti, Mosty k tolerancii, Národný plán výchovy k ľudským právam ). Prieskum (in)tolerancie voči cudzincom V nami realizovanom prieskume sme zisťovali názory respondentov na prijímanie cudzincov. Prieskum sme realizovali v okrese Žilina. Výber respondentov bol zámerný. Prieskumu sa zúčastnilo celkom 120 respondentov. Prieskumnou metódou bol nami vytvorený dotazník s uzavretými a otvorenými otázkami. Za hlavný prieskumný cieľ sme si stanovili zistiť, aké sú názory respondentov na prijímanie cudzincov do ich sociálnych štruktúr: V čiastkových otázkach dotazníka sme zisťovali názory respondentov na skúmaný problém. V prvej časti sme zisťovali ich sympatie/antipatie k vybraným národnostiam cudzincov prichádzajúcich na Slovensko. Zo 120 respondentov uviedlo 8 respondentov (7 %), že majú veľmi veľké sympatie ku gruzínskej národnosti. O niečo menšie ich má 14 respondentov (12 %). 47 respondentov (39 %) označilo možnosť v strednej hodnote, 24 respondentov (20 %) s menšou sympatiou a 27 respondenti (23 %) uviedli, že nemajú voči tejto národnosti žiadne sympatie. Môžeme konštatovať, že 11 respondentov (9 %) uvádza veľmi veľké sympatie k srbskej národnosti, 36 respondentov (30 %) o niečo menšie. 35 respondentov (29 %) označilo svoje sympatie v strednej hodnote. 27 respondentov (23 %) prechováva nízke sympatie voči srbskej národnosti a 11 respondentov (9 %) udáva žiadne sympatie. Zo 120 respondentov nám 5 respondentov (4 %) uviedlo, že majú veľmi veľké sympatie k tureckej národnosti, 9 respondentov (8 %) uviedlo o niečo nižšie sympatie. 33 respondentov (28 %) označilo možnosť v strednej hodnote. K nízkej sympatii sa priklonilo 32 respondentov (27 %) a k žiadnej 41 respondentov (34 %). Z prieskumu na danú otázku sme zistili, že 5 respondentov (4 %) má vysoké sympatie k irackej národnosti. O niečo nižšie sympatie uviedli 4 respondenti (3 %). Stredovú hodnotu zvolilo 24 respondentov (20 %), k nízkej sympatii sa priklonilo 21 respondentov (18 %) a k žiadnej 66 respondentov (55 %). V nasledujúcej časti nás zaujímalo, či by respondentom prekážalo, ak by mali suseda inej národnosti, ako sú oni. Na základe odpovedí respondentov môžeme povedať, že väčšina z nich by nechcela mať suseda inej národnosti. Až 40 respondentov (33 %) uviedlo určite nie, 57 respondentov (48 %) uviedlo asi nie. 12 respondenti (10 %) odpovedali, že nevedia. 7 respondenti (6 %) označili možnosť asi áno a len 4 respondenti (3 %) uviedli určite áno. 74

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 V ďalšej časti sme zisťovali, aká by bola ich kooperácia v prípade nevyhnutnej pomoci. Na otázku, či by boli ochotní nechať svojho suseda inej národnosti u nich prespať, keby mu vyhorel dom? 21 respondentov (18 %) by bolo ochotných nechať u seba prenocovať suseda inej národnosti. Možnosť asi áno uviedlo až 52 respondentov (43 %). 31 respondentov (26 %) nevedelo odpovedať. Možnosť asi nie uviedlo 8 respondentov (7%) a rovnaký počet respondentov uviedol možnosť určite nie. Následne sme zisťovali ako konkrétne by sa mu snažili pomôcť? Tabuľka č. 1: Pomoc poskytnutá cudzincovi pri vyhorení domu Druh pomoci Počet respondentov Financie 14 Základné potreby (strava, nocľah, odev) 103 Vybavovanie na úradoch 17 Ako hocikomu inému 14 Rekonštrukcia domu 5 Útecha 3 Neviem 12 Nijako 8 Názor na prijímanie cudzincov do sociálnych štruktúr respondentov je u vybranej vzorky viac negatívny ako pozitívny. Väčšine respondentom vadilo, keby mali za svojho suseda občana inej národnosti, pri prisudzovaní miery sympatie k vybraným národnostiam boli výsledky v pásme priemeru, až negatívnej oblasti, a to najmä k irackej a tureckej národnosti. Tieto výsledky korešpondujú s výskumom Vašečku (2009), že významná časť populácie Slovenska nie je pripravená akceptovať cudzincov a má problémy akceptovať inakosť, aj keď väčšina Slovákov nevylučuje úspešné a bezkonfliktné spolužitie ľudí z rôznych kultúr. Na možnosť existovať s cudzincami v jednom sídle väčšia časť respondentov odpovedala negatívne. Na druhej strane v prípade akútnej núdze by respondenti boli podľa uvedeného výskumu ochotní pomôcť cudzincovi v núdzi. Až 62 % respondentov odpovedalo, že by nechalo prenocovať cudzinca vo svojom dome. Pri vyskytnutej nepriaznivej situácii by mu boli ochotní pomôcť prostredníctvom základných potrieb (strava, ubytovanie, odev). Ďalší uviedli ako formu pomoci finančnú výpomoc a sprevádzanie pri vybavovaní potrebných záležitostí na úradoch. Len traja respondenti uviedli pri tejto otázke psychickú podporu, ktorá zohráva dôležitú úlohu v tejto situácii. No táto pomoc by bola len na určitú obmedzenú dobu. Slováci sa boja toho, že by ich cudzinci využívali. Dôvera voči týmto cudzincom nie je naplno rozvinutá. Na základe nie veľmi dobrého umiestnenia Slovenska v indexe MIPEX, ktorý predstavuje zrkadlo pomáhajúce vyhodnotiť obraz integračnej politiky, môžeme povedať, že Slovensko nemá vytvorené dobré predpoklady a prerekvizity pre úspešnosť v integračnom procese migrantov. Tiež kvantitatívne i kvalitatívne 75

Hulínová, V., Jakubská, M.: Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov výskumy uskutočnené po roku 1989 poukazujú na to, že niektorí Slováci vnímajú zmiešaný profil krajiny skôr ako problém. To ale neznamená, že by Slováci boli netolerantní. Časť Slovákov sa prikláňa k tomu, že cudzia kultúra obohatí každého jedného z nás a prijíma cudzincov s porozumením a s toleranciou (Vašečka, 2009). Mladá generácia nie je úplne rozhodnutá, či sa zapojí do pomoci a integrácie cudzincom. 45,2 % stredoškolských študentov odpovedalo skôr áno a 28,6 % uviedli odpoveď áno. Ale u vysokoškolákov bol najvyšší podiel odpovedí skôr nie, čo predstavovalo 38,7 % (Berová, 2010). Záver Práca s verejnou mienkou môže byť prínosná vo viacerých oblastiach. Na jednej strane prispieva k prevencii pred formovaním rasistických a xenofóbnych názorov, ale tiež môže pozitívne ovplyvniť zmenu zaužívaných negatívnych postojov voči azylantom a migrantom. Rasová, etnická a náboženská nenávisť, diskriminácia jednotlivca alebo sociálnej skupiny je obvykle spojená s xenofóbiou. Jej základom je nepoznanie, absencia predchádzajúcej skúsenosti, nedôvera voči tým, ktorí sú odlišní od nás, či už farbou pleti, svojou kultúrou, zvykmi, hodnotami apod. Negatívom je, že ľudia majú tendenciu preberať predsudky bez racionálneho zváženia. Strach z cudzieho je niekedy silnejší, inokedy je to ľudská pohodlnosť. Zoznam bibliografických odkazov: ANTOLOVÁ,V.: Multikultúrna výchova/vzdelávanie ako prostriedok na dosiahnutie pozitívnejšieho vnímania utečencov. In : Sborník příspevku : Multikulturalita a menšiny v evropském kontextu. Liberec: Liberecké romské sdružení, o.s., 2009 BEROVÁ, L. 2010. Postoj študentov k azylovej problematike. [on-line]. Trnava : Trnavská univerzita. 2010. 8 s. [cit. 2012-03-30]. Dostupné na internete : http://www.kpsv.fsvaz.ukf.sk/phd%20konf%202010/subory/pdf/35_ber ova.pdf DIAN, D. 2012. Výzva na zmenu vzťahov. [on-line]. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2012. [cit. 2012-02-21]. Dostupné na internete: http://www.rozhlas.sk/-vyzva-na-zmenu-vztahov.-svetovy-den-migrantov-?l=1&c=0&i=28037&p=1 DÚBRAVOVÁ, V. 2006. Multikultúrna výchova. In: MULTI KULTI na školách. Metodická príručka pre multikultúrnu výchovu. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2006. FOCUS,2005 GAŽOVIČOVÁ, T. 2011. Vzdelávanie detí cudzincov na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Centrum pre výskum etnicity a kultúry, 2011. 91 s. ISBN: 978-80-89008-35-3. HOFFMANOVÁ, V. 2005. Predchádzajme intolerancii výchovou k dodržiavaniu ľudských práv. Prešov: Metodicko-pedagogické centrum v Prešove. 2. vyd. 2005. 48 s. ISBN 80-8045-372-1. MACHALOVÁ, T. a kol. 2001. Lidská práva proti rasizmu. Brno : Doplněk 2001. 263 s. ISBN 80-7239-099-6. 76

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 MISTRÍK, E. a kol. 2008. Multikultúrna výchova v škole. Bratislava : Nadácia otvorenej spoločnosti. 2008. 87 s. ISBN 978-80-969271-4-2. ONDRUŠEK D. POTOČKOVÁ D. HIPŠ J. 2007. Výchova k tolerancii hrou. Bratislava : PDCS, o. z., Partners for Democratic Change Slovakia, 2007. 84 s. ISBN 978-80-969431-5-9. ŠPÁNIKOVÁ, M. 2013. Väzenský systém v Estónsku. In : Sociálna práca, manažment a ekonómia prínosy a limity vedy pre teóriu a prax : zborník referátov z 5. ročníka vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Ružomberok: VERBUM - vydavateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2013. ŠROBÁROVÁ, S.: Interwencja w pracy socjalnej. In: Materiały uzupełniające dla słuchaczy studiów podyplomowych na kierunku Zarządzanie instytucjami pomocy społecznej / red. nauk. Magdalena Grochulska. - Chojnice : Certus s.c. Janusz Szczepański, 2013. ISBN 978-83-935617-2-8, S. 42-64. ŠTEFÁKOVÁ, L., JUHÁSOVÁ, L.: Pomoc štátu občanom so zdravotným postihnutím. In: Inovácie, plánovanie a kvalita sociálnych služieb v komunite. Zborník príspevkov z 1. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie. Verbum, Ružomberok 2011.. ISBN 978-80-8084-781-4. VASKA,L.: Teoretické aspekty supervízie začínajúcich sociálnych pracovníkov. Bratislava : IRIS, 2012. ISBN 978-80-89238-70-5. VAŠEČKA, M. 2009. Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v Slovenskej republike. Bratislava: IOM, 2009. 141 s. ISBN 978-80-970307-0-4. VATRAĽOVÁ, Z. 2011. Slováci majú stále obavy z cudzincov. [on-line]. Bratislava : Petit Press, 2011. [cit. 2012-01-03]. Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/6121444/slovaci-maju-stale-obavy-z-cudzincov.html Recenzent: PhDr. Angela Almašiová, PhD. 77

Ižová, M., Janckulíková M.: Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím Problems in Communication with visual impairment Patients Ižová Marcela, Janckulíková Martina Abstract: We can consider people purblind when they have already been using corrective agents but they still have problems with common daily activities. The aim of the thesis is to focused on the most usual problems in communication with purblind patients. Using a questionnaire I collected the information focused on the matter. The questionnaire was filled in by the respondents from regional centers of Slovak Union for blind and purblind people. The survey was conducted during the month of January 2013. It was found that the most common communication barrier is the lack of time. According to the results of a survey to find out what we've managed to have a visually impaired verbal and nonverbal communication problems. The biggest problem is communication by visually-impaired level of lighting. Improving communication with patients with visual impairments by nurses improving their quality of life. Key words: Communication problems. Purblindness. Nurse. Patient. Ľudia so zrakovým postihnutím sú zvlášť nezanedbateľnou skupinou. Poruchou zraku rozumieme stratu, poškodenie alebo obmedzenie zrakového orgánu (Bláha, 2010, 179). Zrakové postihnutie výrazne znižuje kvalitu života u postihnutých osôb (Bláha, 2010). Za zrakovo postihnutých môžeme považovať skupinu dospelých osôb alebo detí, ktorí nemôžu dosahovať také výkony ako normálne vidiaci. Táto skupina ľudí už používa korekčné alebo kompenzačné prostriedky, no aj napriek tomu majú ťažkosti pri bežných činnostiach v akomkoľvek rozsahu (Vašek, 2001). Všetci ľudia sa nemôžu uplatniť a využívať svoje schopnosti ako ostatní. Zrak sprostredkúva ľuďom 70-90 percent (ďalej len %) rôznych informácií o okolitom svete (Čepiansky, 2005). Znamená to, že zrak je najdôležitejším zmyslovým orgánom pre človeka. Zrakovo postihnutý človek má informačný deficit, ktorý si musí nahradiť, to znamená kompenzovať sluchom, čuchom, chuťou a hmatom (Moravcová, 2004). Zrakové postihnutie predstavuje problém v oblasti medicínskej, ošetrovateľskej, sociálnej a ekonomickej. Komunikácia je dôležitá na vytváranie medziľudských vzťahov. Preto je veľmi dôležité, aby sestra ovládala správnu techniku komunikácie u slabozrakých pacientov a aby sa vyhýbala problémom v komunikácii. Ak by sa problémy vyskytli, úlohou sestry je tieto problémy odstrániť/riešiť. Sestra si musí uvedomiť aj to, ako dlho už pacient trpí slabozrakosťou. Či ide o vrodenú slabozrakosť alebo o slabozrakosť získanú počas života. Je to dôležité z toho hľadiska, že u pacientov, ktorí získali slabozrakosť počas života, sa vyskytuje viacej problémov ako u pacientov s vrodenou slabozrakosťou. 78

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Náš prieskum sme zamerali na hlavný problém, a to problém komunikácie u pacientov so slabozrakým postihnutím. Hlavným cieľom prieskumu je identifikovať problémy komunikácie u pacientov so slabozrakým postihnutím. Z hlavného cieľa sme odvodili nasledovné čiastkové ciele: Zistiť najčastejšie problémy komunikácie u slabozrakých pacientov. Zistiť špecifiká verbálnej a neverbálnej komunikácie u slabozrakých. Zistiť prístup slabozrakých k informáciám. Metodika prieskumu Pre získanie dát v prieskumnom šetrení bola zvolená metóda anonymného neštandardizovaného dotazníka. Dotazník bol prispôsobený vzhľadom na zrakový handicap (zväčšenie písma). Použitý dotazník tvorí celkovo 21 otázok. Realizácia prieskumu Celkový počet dotazníkov distribuovaných do obehu bol 180. Z toho sa vrátilo 90 dotazníkov. Dotazníky boli distribuované (po schválení) vedúcim krajských stredísk Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ďalej len ÚNSS). Dotazníky vypĺňali respondenti z krajských stredísk ÚNSS, a to zo Žiliny, Trenčína a aj Nitry. Dotazníky vyplňovali aj respondenti z Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči. Celková návratnosť dotazníkov teda bola 50 %. Prieskum trval od začiatku januára 2013 do konca januára 2013. Charakteristika prieskumného súboru Prieskumný súbor tvorilo 90 respondentov so zrakovým postihnutím, ktorí sú členmi ÚNSS. Nášho prieskumu sa zúčastnilo 34 (37,78 %) respondentov s vrodeným zrakovým postihnutím. Respondentov so získaným zrakovým postihnutím bolo 56 (62,22 %). Podľa typu zrakového postihnutia sa v prieskume zúčastnilo 46 (51,11 %) slabozrakých respondentov a čiastočne vidiacich bolo 40 (44,45 %). Našli sa aj 2 (2,22 %) respondenti, ktorí boli úplne nevidiaci. Dvaja (2,22 %) respondenti nevedeli udať, o aké postihnutie sa u nich jedná. Interpretácia výsledkov a diskusia Prvá oblasť, na ktorú sme sa zamerali, bola charakteristika najčastejších problémov komunikácie u slabozrakých. V porovnaní s väčšinou populácie sa u osôb so zrakovým postihnutím udáva až šesťkrát častejší výskyt rečových chýb (Ludíková in Slowík, 2010, 66). Pýtali sme sa, aký majú postoj ľudia bez zrakového postihnutia pri komunikácii so zrakovo postihnutým. V prieskume nám označilo 57(63,34%) respondentov, že ľudia bez zrakového postihnutia stoja k nim tvárou v tvár. Zarážajúce však je, že u 19 (21,11%) respondentov, nezáleží ľuďom pri komunikácii so zrakovo postihnutými, kde stoja. Kristová uvádza: Neotáčať sa k nemu chrbtom, pretože to vycíti (Kristová, 2009, 120). Väčšinou si neuvedomujeme, ako stojíme pri komunikácii so slabozrakými. Ale pre slabozrakých je postoj pri komunikácii veľmi dôležitý. V publikácii od Kriškovej sa stretneme s požiadavkou, aby sa sestra k pacientovi otočila čelom, pretože pacient vníma rozhovor ostatnými zmyslami (Uhrinová in Krišková, 2006). Čajka uvádza: Z toho na sluch pripadá približne 15 %, na hmat 16 %, na chuť 3 % a na čuch 2 % všetkých informácií (Čajka, 2007, 33). Aj podľa Venglářovej a Mahrovej: Postihnutý trpí nedostatkom podnetov. Kompenzuje to zvýšeným sluchovým 79

Ižová, M., Janckulíková M.: Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím a hmatovým vnímaním (Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Nesmieme zabúdať na komunikačné šumy, ktoré slabozrakého rušia, a ak chce slabozraký niečo ohmatať, mali by sme mu poskytnúť na to priestor. S ľuďmi so zrakovým postihnutím treba komunikovať ako s ľuďmi bez postihnutia a nesmieme ich podceňovať. V rámci nášho prieskumu 54 (60 %) respondentov uviedlo, že komunikácia prebieha ako s ľuďmi bez postihnutia. Aj napriek tomu sa v komunikácii vyskytujú problémy. Najväčším problémom v oblasti komunikácie je podľa 55 (61,11 %) respondentov úroveň osvetlenia. Slowík uvádza: Pri rozhovore je dobré, keď svetlo dopadá na našu tvár a slabozraký človek tak môže prípadne lepšie sledovať náš výraz a mimiku (Slowík, 2010, 69). Avšak Venglářová a Mahrová uvádzajú: Niektorí slabozrakí ľudia lepšie vidia pri dostatočnom osvetlení. Iní zase trpia svetloplachosťou, ostré svetlo im spôsobuje problémy a musia trvalo nosiť tmavé okuliare (Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Pri komunikácii so slabozrakými treba vždy myslieť na tento problém a je potrebné zabezpečiť vhodné osvetlenie, či už bude komunikácia prebiehať v zdravotníckom zariadení alebo niekde inde. Tento výsledok môže byť ovplyvnený tým, že ľudia nepoznajú správne zásady komunikácie so slabozrakými. Ďalším problémom je podľa 45 (50 %) respondentov neverbálna komunikácia. U ťažko zrakovo postihnutých je nemožné vnímať neverbálne prejavy, vrátane gest a postojov (Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Pre slabozrakých pacientov je neverbálna komunikácia nevhodná. Väčší význam má pre nich verbálna komunikácia (Slowík, 2007). Slabozrakí pacienti nemajú dobre rozvinutú schopnosť vnímať neverbálnu komunikáciu (Strnadová in Vojtechovský, 2011). Za najmenej používanú komunikačnú bariéru považuje 17 (18,89 %) respondentov odborné termíny. Ďalšou sledovanou oblasťou našej práce bolo zistenie špecifík verbálnej a neverbálnej komunikácie u slabozrakých. Tarcsiová uvádza: Je potrebné si uvedomiť, že ide výlučne o individuálny spôsob komunikácie, ktorý je závislý od veľkého množstva faktorov (Tarcsiová, 2005, 198). Z nášho prieskumu nám vyplynulo, že 33 (36,67 %) respondentov pri neverbálnej komunikácii najviac využíva mimiku. Podľa výsledkov nám vyšlo, že pre 65 (72,22 %) respondentov je dôležitý neverbálny prostriedok tón a intenzita hlasu. Linhartová (2007) uvádza, že tón a intenzita hlasu patria medzi dôležité neverbálne komunikačné prostriedky. Medzi dôležitý neverbálny prostriedok patrí aj podanie ruky, a to pre 13 (14,44 %) respondentov. Podľa Janáčkovej a Weissa (2008) u ťažkej slabozrakosti podanie ruky nahrádza očný kontakt. Linhartová uvádza: Lekárova podaná ruka pri vstupe do ordinácie nie je len prejavom slušnosti a spoločenským zvykom, ale dôležitým hmatovým kontaktom (Linhartová, 2007, 83). Bariéry v komunikácii sa vyskytujú aj zo strany sestier. Pri komunikácii so sestrou má 43 (47,78 %) respondentov problém s tým, že sestra nemá čas komunikovať s pacientom. Podľa Kristovej (2009) má sestra akceptovať slabozrakého pacienta ako rovnocenného partnera, a tak aj s ním komunikovať. Podľa 26 (28,89 %) respondentov sestra nevie správne reagovať pri rozhovore. Podľa výsledkov sme zistili, že 45(50%) respondentov pri verbálnej komunikácii najviac sleduje rýchlosť a plynulosť reči. Hlasitosť sleduje 21(23,34 %) respondentov. Slabozrakí pri verbálnej komunikácii sledujú najmä rýchlosť, plynulosť reči, hlasitosť, intonáciu, výšku a melódiu vety. Toto všetko hovorí o psychickom stave sestry (Nováková in Vítková, 2004). Komunikácia má rôzne formy. Naše výsledky sú znázornené v grafe 1. 80

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Graf 1: Formy komunikácie Slabozrakí používajú pri komunikácii rôzne kompenzačné pomôcky. Hamadová uvádza: Používaním pomôcok sa stáva jedinec s postihnutím samostatnejší a situáciu, ktorú úspešne zvládne, posilňuje jeho sebavedomie (Hamadová, 2007, 118). V prieskume sme dospeli k zisteniu uvedenému v grafe 2. Graf 2: Kompenzačné pomôcky U jedincov so slabozrakým postihnutím sa okrem okuliarov používajú aj lupy (Moravcová, 2004). Lupy predstavujú spojné sklá zväčšujúce do blízka vo zväčšení od 1,5x do 20x (Moravcová, 2004, 100). Možnosť iné zvolilo 20 (22,22 %) respondentov pričom dopísali svoj názor, že 15 respondentov požíva najmä počítače a 5 respondentov používa najmä mobily. Počítače a mobily sa používajú ako moderná kompenzačná pomôcka. Monitory sa vyskytujú v rôznom prevedeniach. Používajú sa počítače s hlasovým výstupom, so špeciálnym softvérom (Moravcová, 2004). 81

Ižová, M., Janckulíková M.: Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím V poslednej oblasti sme sa zamerali na prístup k informáciám u slabozrakých. Z prieskumu nám vyšlo, že 79 (87,78 %) má najväčšie problémy pri získavaní informácií s tým, že informácie sú napísané malým písmom a nie sú schopní informácie prečítať. Len malá časť slabozrakých ľudí môže čítať normálnu tlač. Väčšina musí používať optické alebo elektronické pomôcky na čítanie tlače. Pre mnohých ľudí, aj s normálnym zrakom, je len praktické, ak je tlač písaná veľkým písmom, aspoň 12 bodov, jednoduchým fontom a je kontrastná voči podkladu, na ktorom je vytlačená (Mamojka, 2011, 13, online). Z prieskumu nám vyšlo, že 41(45,56%) respondentov, keď požiada o pomoc ľudí bez zrakového postihnutia, má ju poskytnutú. Základom psychologického prístupu k pacientovi s poruchou zraku je akceptovať ho ako rovnocenného partnera, pomáhať mu v samostatnosti a nezávislosti od druhých, teda nevykonávať za neho aktivity, ktoré dokáže zvládnuť sám (Kristová, 2009, 120). Avšak Slowík uvádza: Pretože ľudia sa väčšinou domnievajú, že je o nich postarané, málokto im dnes na ulici ponúkne pomoc (Slowík, 2010, 63). Podľa výsledkov z nášho prieskumu nám vyšlo, že 53 (58,89 %) respondentov používa na získavanie informácií najmä internet. Pomocou televízie a rozhlasu pristupuje k informáciám 31(35,56 %) respondentov. Osobné počítače upravené pomocou asistenčných technológií umožňujú slabozrakým ľuďom zväčšiť si text na obrazovke, zvýšiť jeho kontrast voči pozadiu, zmeniť font a urobiť ďalšie potrebné úpravy zobrazenia. Nevidiacim ľuďom umožňujú získať informáciu z obrazovky pomocou synteticky upravenej reči alebo hmatového displaya. S ich pomocou môžu komunikovať s organizáciami i jednotlivcami a získavať informácie z internetu (Mamojka, 2011, 13, online). V našom prieskume mali respondenti možnosť odpovedať na dve otvorené otázky na aké problémy narážajú pri orientácii v zdravotníckom zariadení a mali aj možnosť navrhnúť zlepšenie komunikácie. Podľa 14 respondentov nemajú žiadne problémy v orientácii v zdravotníckom zariadení. Naopak, 14 respondentov napísalo, že potrebujú pomoc od inej osoby. Väčšina ľudí si myslí, že o zrakovo postihnutých je dobre postarané (Slowík, 2010, 63). Problémy pri zdolávaní architektonických bariér má 10 respondentov. Slowík uvádza, že: Veľká časť verejnosti je dnes už oboznámená s opatreniami, ktoré pomáhajú vytvárať bezbariérové prostredie i pre ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím (Slowík, 2010, 63). Zrakovo postihnutí pacienti majú veľký problém orientovať sa v nemocničnom prostredí lebo toto prostredie nepoznajú (Kristová, 2009). Aj Linhartová (2007) uvádza, že zdravotnícke zariadenia nie sú pre zrakovo postihnutého pacienta pripravené potrebným vybavením či stavebnými úpravami. Pri zúžení zorného poľa alebo pri poruche periférnej časti je zhoršená orientácia v priestore (Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Ostatní respondenti majú problémy so získavaním informácií, so zlým kontrastom a malým písmom. Veľkosť písma je u každého slabozrakého individuálna. Nevhodná veľkosť písma môže spôsobiť problémy pri čítaní. Ak je písmo príliš malé, vyskytne sa problém pri rozpoznávaní tvaru jednotlivých písmen. Ak je zase veľké, problém je v tom, že zrakom sa nedá obsiahnuť väčší počet písmen. Kontrast písma, pozadie a kvalita papiera sú tiež dôležitými faktormi (Bokníková, 2006, online). Pri písomnej komunikácii je treba využívať silné kontrasty (tmavá fixa so silnou stopou na bielom papieri), doporučuje sa písať skôr veľkým tlačeným písmom (Slowík, 2010, 69). Aj podľa Linhartovej (2007) rešpektujeme zrakové postihnutie pacienta a tomu prispôsobíme aj našu komunikáciu. V našom prieskume 6 respondentov uviedlo, aby ľudia s nimi 82

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 komunikovali spontánne a bez rozpakov. Slowík uvádza: V mnoho prípadoch musí človek so zrakovým postihnutím počítať s tým, že druhí ľudia v komunikácii s ním môžu upadať do rozpakov, pretože sa cítia neistí a nemajú s podobnými situáciami skúsenosť (Slowík, 2010, 67). Aj Linhartová (2007) popisuje, že väčšinou mladí lekári a sestry priznávajú nervozitu a rozpaky pri komunikácii so zrakovo postihnutými. Podobne aj u Kristovej (2009) treba so zrakovo postihnutými rozprávať prirodzeným spôsobom. Všetky ostatné odpovede na tieto dve otvorené otázky sú znázornené v tabuľkách 1 a 2. Tab 1: Orientácia v zdravotníckom zariadení Možnosť odpovede Absolútna početnosť [n] žiadna odpoveď 21 potrebujem pomoc od inej osoby 14 nemám problémy 14 problémy pri zdolávaní architektonických bariér 10 malé písmo 8 nedokážem sa orientovať v neznámom prostredí 8 informačné tabule sú vysoko a nečitateľné 7 dokážem sa zorientovať, len mi to trvá dlhšie 5 neochota zdravotníckeho personálu 2 zlý kontrast 2 nedostatok informácií 2 problémy v hľadaní dverí 1 Tab 2: Návrhy na zlepšenie komunikácie Možnosť odpovede Absolútna početnosť [n] žiadna odpoveď 53 komunikovať so mnou ako s rovnocenným partnerom 8 komunikovať spontánne, bez rozpakov 6 viac sa zaujímať o zrakovo postihnutých 6 aby komunikovali so mnou, nie so sprievodcom 4 potreba kontrastu, osvetlenia, zväčšenia 3 nepoužívať mimiku, gestikuláciu 2 načo, aj tak sa to už nezlepší 2 ochotnejší personál 2 nebáli sa mi podať ruku 1 nebáť sa používať výrazy dovidenia, vidieť 1 nesprávať sa k nám ako k malým deťom 1 niektoré informácie treba podať obšírnejšie 1 mať dostatok kompenzačných pomôcok 1 neviem 1 Problémy pri komunikácii so slabozrakými pacientmi sa stále vyskytujú. Na základe prieskumu, ktorý sa týkal tejto problematiky, odporúčame návrhy pre prax. 83

Ižová, M., Janckulíková M.: Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím Zlepšiť informovanosť verejnosti o zásadách komunikácie so slabozrakými pacientmi, a to pomocou letákov, ktoré je možné uplatniť v ktoromkoľvek zdravotníckom zariadení Zaradiť do odborných vzdelávacích programov sestier problematiku komunikácie u slabozrakých, informovať sestry o zásadách komunikácie, o najčastejších problémoch v komunikácii. Realizovať stáže v zahraničí, v zariadeniach podobného, resp. rovnakého typu ako napr. ÚNSS a navzájom si vymieňať informácie. Len dobre informovaný zdravotnícky pracovník je schopný odstraňovať komunikačné bariéry. Vytvoriť atmosféru kolektívu zameraného na posilnenie komunikácie formou častých rozhovorov so slabozrakými pacientmi, poskytovanie pomoci a snaženia sa odstraňovať komunikačné bariéry, informovať sa o spokojnosti pacientov s poskytnutou starostlivosťou. Vytvárať projekty na danú problematiku VS v spolupráci so SKS a PA, ÚNSS, sponzormi, so zahraničím. Z týchto projektov vydávať publikácie. Jednotlivé publikácie uplatniť pri výučbe sestier a PA. Navrhnúť, aby zdravotnícke inštitúcie spolupracovali so sociálnymi pracovníkmi. Osloviť sociálnych pracovníkov, aby spolupracovali v nemocniciach so sestrami, aby poskytovali pomoc zrakovo postihnutým, edukovali ich o organizáciách osôb so zrakovým postihnutím, o možnosti mať osobného asistenta. Do edukácie by zapojili aj rodiny a priateľov, čím by vytvorili lepšie podmienky pre riešenie špecifických problémov v súvislosti so zdravotným postihnutím. Zároveň by ich informovali o legislatívnej norme zákon 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Poskytovať viac informácií o zrakovo postihnutých na školách, rodinným príslušníkom pacientov formou edukačných stretnutí. Pacientov so zrakovým postihnutím neustále pribúda. Ústretová medziľudská komunikácia umožňuje nielen jednoduchšiu a príjemnejšiu vzájomnú interakciu, ale celkovo povzbudzuje osoby so zrakovým postihnutím k väčšej samostatnosti a nezávislosti pri riešení každodenných situácií. Záleží aj na tom, ako rodina prijme medzi seba zrakovo postihnutého člena. Zoznam bibliografických odkazov: BLÁHA, L. 2010. Pohybové aktivity a zrakové postižení problémy a možnosti. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2010. 240s. ISBN 978-80-557-0125-7. BOKNÍKOVÁ, Ľ. 2009. Interpersonálna komunikácia knihovníka so zrakovo postihnutými užívateľmi. [online]. [cit. 20. 11. 2013]. Dostupné na internete: http://www.snk.sk/swift data/source/casopis kniznica/2006/novemberdecember/14.pdf ČAJKA, K. 2007. Úvod do pedagogiky zrakovo postihnutých. Ružomberok : Katolícka univerzita, 2007. 70s. ISBN 978-80-8084-245-1. ČEPIANSKY, J. GLESK, P. MERICA, M. 2005. Športová edukológia mentálne a zmyslovo postihnutých. 3. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 2005. 191s. ISBN 80-223-1836-1. HAMADOVÁ, P. KVĚTOŇOVÁ, L. NOVÁKOVÁ, Z. 2007. Oftalmopedie. 2. vyd. Brno : Paido, 2007. 125s. ISBN 978-80-7315-159-1. 84

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 JANÁČKOVÁ, L. WEISS, P. 2008. Komunikace ve zdravotnické péči. Praha : Portál, 2008. 136s. ISBN 978-80-7367-477-9. KRISTOVÁ, J. 2009. Komunikácia v ošetrovateľstve. 3. vyd. Martin : Osveta, 2009. 137s. ISBN 80-8063-160-3. LINHARTOVÁ, V. 2007. Praktická komunikace v medicíně. Praha : Grada, 2007. 152s. ISBN 978-80-247-1784-5. LUDÍKOVÁ, L. a kol. 2005. Kombinované vady. Olomouc, 2005. Podľa: SLOWÍK, J. 2010. Komunikace s lidmi s postižením. Praha: Portál, 2010. 160s. ISBN 978-80-7367-691-9. MAMOJKA, B. 2011. Deklarácia potrieb a charakteristík osôb so zrakovým postihnutím. [online] [cit. 5. 11. 2013]. Dostupné na internete: http://www.nrozp.sk/files/analyza_potrieb.pdf MORAVCOVÁ, D. 2004. Zraková terapie slabozrakých a pacientu s nízkým vizem. Praha : TRITON, 2004. 204s. ISBN 80-7254-476-4. NOVÁKOVÁ, Z. 2004. Specifika vývoje zrakově postiţených. In: VÍTKOVÁ, M. a kol. 2004. Integrativní speciální pedagogiga. Integrace školní a sociální. Brno : Paido, 2004. ISBN 80-7315-071-9. s. 237 252. SLOWÍK, J. 2007. Speciální pedagogika. Praha : Grada, 2007. 160s. ISBN 978-80- 2471-733-3. SLOWÍK, J. 2010. Komunikace s lidmi s postižením. Praha : Portál, 2010. 160s. ISBN 978-80-7367-691-9. STRNADOVÁ, V. 2001. Dorozumívaní s neslyšícím pacientem. Bratislava : Helix, 2001. ISBN 80-903035-1-X. Podľa: VOJTECHOVSKÝ, R. 2011. Úvod do kultúry a sveta Nepočujúcich. Bratislava : Myslím, 2011. 268s. ISBN 978-80-970601-0-7. TARCSIOVÁ, D. 2005. Komunikačný systém sluchovo postihnutých a spôsoby prekonávania ich komunikačnej bariéry. Bratislava : Sapientia s.r.o. 2005. 204s. ISBN 80-969112-7-9. UHRINOVÁ, Ľ. 2006. Vyšetrenie zraku a sluchu. In: KRIŠKOVÁ, 2006. Ošetrovateľské techniky metodika sesterských činností. 2. vyd. Martin : Osveta, 2006. ISBN 80-8063-202-2. s. 491-525. VAŠEK, Š. a kol. 2001. Špeciálna pedagogika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2001. 142s. ISBN 80-08-03050-X. VENGLÁŘOVÁ, M. MAHROVÁ, G. 2006. Komunikace pro zdravotní sestry. Praha : Grada, 2006. 144s. ISBN 80-247-1262-8. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení [online] [cit. 5. 11. 2013]. Dostupné na internete : http://www.socpoist.sk/zakon-o-socialnom-poisteni-c-461-2003-zz-v-zneni-neskorsich-predpisov/697s Recenzent: PhDr. Lenka Štefáková, PhD. 85

Kadučáková, H., Slebodníková, E.: Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby Specifics of Nurses in Remand Imprisonment Sentence and Remand Prisons Helena Kadučáková, Eva Slebodníková Abstract The objective of article is to analyze factors of socio-labor environment, that influence nurses work in remand imprisonment and remand. To collect empirical data was used non-standardized questionnaire. The survey sample consisted of nurses working in remand prisons and remand imprisonment. Selection of respondents was deliberate. Empirical data were processed using univariate statistics. The analysis of data shows that nurses work in Corps health centers determined by factors such as defamation, sabotage of work, talebearing. Actors are mostly nurses with seniority over 10 years and higher ranks such as lieutenant, Senior Lieutenant and higher ranks. Based on the findings, it is necessary to deal with these issues at the level of management and organization of work of the departments. Key words: Factors of Socio-working environment, nursing care, Constitution to imprisonment, remand prisons. Úvod Zdravotná starostlivosť sa obvineným a odsúdeným poskytuje v zdravotníckych zariadeniach Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len ZVJS), v Nemocnici pre obvinených a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne. Zdravotnú starostlivosť obvineným a odsúdeným poskytujú a zabezpečujú zdravotnícki pracovníci v kategóriách: lekár, stomatológ, sestra, zdravotnícky asistent, zubný technik a iný zdravotnícky pracovník. Zdravotná starostlivosť sa poskytuje formou ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti s cieľom predĺženia a zvýšenia kvality života obvineného a odsúdeného a zahŕňa najmä: prevenciu, diagnostiku, liečbu, dispenzarizáciu, ošetrovateľskú starostlivosť, poskytovanie zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Odlišnosti v poskytovaní zdravotnej starostlivosti obvineným a odsúdeným vyplývajú z osobitných podmienok vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody. Faktory sociálno-pracovného prostredia Sestra príslušníčka ZVJS sa pri výkone štátnej služby stretáva so situáciami, kedy musí byť schopná zvládať plnenie služobných povinností i v náročných situáciách, ako je napr.: 86

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 práca s veľmi ťažko prispôsobivými väzňami spojená s určitou mierou rizika, prenos negatívnych nálad na pracovníkov väzníc, prostredie väzenských zariadení, väzenských objektov, hluk, agresivita medzi odsúdenými navzájom, malý pocit uznania zo strany spoločnosti (aj napriek tomu, že ľudia chápu väzenstvo ako nevyhnutné), adaptácia na zmeny a reformy v systéme (prvky existenčnej neistoty), miera zodpovednosti nie vždy zodpovedná možnosti rozhodovať, veľa pracovných požiadaviek a malý časový priestor, zmenná prevádzka, nutnosť rozhodovať pri neúplných informáciách, nároky plynúce z tímovej práce a medziľudských vzťahov, mladý príslušník vníma rozpor medzi prípravou v škole a realitou každodennej praxe (mladý príslušník s menšou životnou a pracovnou skúsenosťou musí pracovať i so skúsenými väzňami), dochádzka, nutnosť zastupovať iných kolegov na iných miestach, agresívne správanie príslušníkov vedie k podobnému konaniu druhej strany. Práca v ZVJS je potrebná, ale je spojená so značnou mierou stresu. Akákoľvek situácia, ktorá spôsobí človeku nezvyčajne silnú stresovú reakciu, ktorú vníma ako rušivú alebo obmedzujúcu, sa definuje ako kritické incidenty. V ZVJS je to používanie donucovacích prostriedkov, strelnej zbrane, riešenie krízových situácií s odsúdenými, resp. obvinenými. Uvedené situácie môžu vzniknúť nečakane, pričom výrazne ovplyvňujú konanie, môžu byť vnímané ako život ohrozujúce, môžu spôsobiť fyzické alebo psychické poškodenie (Kolník, 2003). Stresová reakcia na kritický incident prebieha na 4 úrovniach: 1. Kognitívna celkové zmätenie, problémy v rozhodovaní, dezorientácia v čase a v priestore, nedôverčivosť, výpadky pamäte, nočné mory. 2. Emocionálna strach, pocit viny, úzkosť, pocit bezmocnosti návaly hnevu, podráždenosť, agresia, záchvaty paniky, depresia. 3. Fyzická závraty, poruchy spánku, tachykardia, zvýšený tlak krvi, zvýšená telesná teplota až triaška, nauzea a vracanie, problémy s dýchaním, zvýšený svalový tonus, bolesť hlavy, tlak na hrudi. 4. Behaviorálna izolácia, nekontrolovateľné pohyby, nechutenstvo, zmeny v sociálnom správaní, záchvaty paniky (Hammond, Brooks, 2001). 87

Kadučáková, H., Slebodníková, E.: Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby Obr. 1.: Úrovne priebehu stresových reakcií v ľudskom organizme (Hammond, Brooks, 2001) Stresová reakcia na kritický incident vedie k stavu emočného a duševného vyčerpania spôsobeného dlhotrvajúcim existovaním v situáciách, ktoré sú emocionálne veľmi náročné. Ohrozené sú najmä profesie, ktoré pracujú s ľuďmi zdravotníci, učitelia, sociálni pracovníci, psychológovia, ale aj advokáti, policajti, športovci, dispečeri. Zvlášť sa zdôrazňujú tzv. pomáhajúce profesie - zdravotníci, predovšetkým preto, že pri práci s trpiacim pacientom je prakticky nemožná nulová emotívna angažovanosť (Kolník, 2003). Práca sestry v ZVJS je nevyhnutne spojená s osobnou angažovanosťou v prospech klienta, čo je vlastne logicky predpoklad vzniku syndrómu vyhorenia a vzniku somatických ochorení. Narastanie chorobnosti sestier príslušníčok pri porovnaní s civilnými sestrami je výrazný a stáva sa akýmsi varovným signálom (Čorbová, 2005). Cieľ práce Súbor Cieľom práce je analýza faktorov ovplyvňujúcich prácu sestry v ZVJS. Prieskumný súbor tvorilo 115 respondentov. Výber respondentov bol zámerný. Kritéria pre výber respondentov: profesia sestry, odborná prax v zdravotníckych zariadeniach v ZVJS, dobrovoľnosť. 88

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Tab. 1.: Dĺžka praxe sestry v zariadeniach ZVJS dĺžka praxe n % do 5 rokov 27 26,21 od 5 do 10 rokov 32 31,07 od 10 do 15 rokov 37 35,93 nad 15 rokov 7 6,79 spolu 103 100 % Metodika Prieskum sa realizoval v Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a Ústavoch na výkon väzby na celom území Slovenskej republiky po písomnom súhlase Generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže. Na zber empirických dát bol použitý neštandardizovaný dotazník. Získané empirické dáta boli spracované pomocou jednorozmernej štatistiky v absolútnych číslach a percentách relatívnej početnosti. Výsledky a interpretácia Tab. 2.: Úroveň interpersonálnych vzťahov pri komunikácii n % osobný zainteresovaný vzťah 56 54,37 empatia 13 12,62 poúčanie a komandovanie 12 11,65 úsilie o spoluprácu 10 9,71 prejavy nepriateľstva 9 8,74 chaos a napätie 3 2,91 Spolu 103 100 Kvalitné interpersonálne vzťahy a komunikačné zručnosti patria medzi základný kapitál všetkých zdravotníckych pracovníkov, teda aj sestier. Sestry v prieskume ako pozitívne komunikačné zručnosti uvádzajú osobný zainteresovaný vzťah, empatiu a úsilie o spoluprácu. No na pracovisku sa stretávajú s poúčaním a komandovaním, prejavmi nepriateľstva medzi kolegami a niektoré sestry uvádzali na pracovisku chaos a napätie, čo negatívne ovplyvňuje interpersonálne vzťahy. Je dôležité mať zručnosti, ako najlepšie komunikovať s klientmi, ale aj so spolupracovníkmi v určitých situáciách. Každá komunikácia prebieha v dvoch rovinách: na úrovni obsahovej - jedna osoba oznamuje druhej určitú informáciu, na úrovni vzťahovej -svojím správaním osoba definuje vzťah k druhej osobe, tak jej dáva najavo, ako má oznamu rozumieť. Ako uvádza Kariková (2009), účinná komunikácia sa realizuje cez trénovanie pracovníkov v rozvoji empatie, budovanie dôvery, kladenie dôrazu na riadenie agresie, podporovanie osobného a profesijného rastu zamestnancov, čo potvrdili aj výsledky prieskumu. 89

Kadučáková, H., Slebodníková, E.: Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby Tab. 3.: Iterpersonálne vzťahy na pracovisku n % opakované a cieľavedomé útoky na konkrétnu osobu 31 30,10 dokazovanie si dôležitosti a aktívny a trvalý tlak 31 30,10 nevhodné správanie sa k ostatným 20 19,42 neetická a nepriateľská forma komunikácie 11 10,68 šikana, diskriminácia, zákernosť, neľudskosť, bezcitnosť 5 4,85 povyšovanie sa nad ostatnými 5 4,85 Spolu 103 100 Okrem spomínaných rizikových faktorov v pracovnom prostredí sa môžeme stretnúť so špecifickým druhom faktorov, a to je násilie. Násilie zo strany klientov, pacientov, zákazníkov, užívateľov služieb, tzv. vonkajšie/externé násilie (Drgoňová, 2009). Počet prípadov násilia v najrôznejších zdravotníckych pracoviskách stále narastá. Najohrozenejšou skupinou sú pritom sestry. Alarmujúce je nielen rastúci počet prípadov násilia, ale aj narastajúca brutalita, ako to vyplýva z analýzy výsledkov. Okamžitá reakcia na prejav násilia závisí na rôznych okolnostiach. Slovné napádanie, urážky majú podobné negatívne dôsledky pre svoju obeť ako fyzické napadnutie (Kallwass, 2007). No na pracoviskách sa často prehliadajú, ako svedkami, tak aj samotnými napadnutými sestrami, mnohokrát aj ich nadriadenými, ktorým by mali sestry všetky takéto prípady hlásiť. Zamestnávatelia často z obavy pred získaním zlého mena pracoviska, prípady mimoriadnych udalostí, vrátane násilia, často zastierajú. Tab. 4.: Prekážky ovplyvňujúce prácu v tíme n % nedôvera v tíme 37 35,92 časový deficit 25 24,27 vnucovanie vlastných názorov 21 20,39 zaťažovanie osobnými problémami 11 10,68 používanie klišé a fráz 9 8,74 % Spolu 103 100 Na základe poznania uvedených rizikových faktorov nedôvera v tíme, časový deficit, vnucovanie vlastných názorov či zaťažovanie osobnými problémami je možné odhadnúť mieru rizika násilia v konkrétnej situácii a následne vypracovať ochranné stratégie na individuálnej úrovni a na úrovni organizácie. 90

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Tab. 5.: Faktory ovplyvňujú prácu sestry n % pocit nedocenenia zo strany spoločnosti 47 45,63 práca s veľmi ťažko prispôsobivými jednotlivcami/pacientmi 20 19,26 veľa pracovných požiadaviek za krátky čas 11 10,68 práca spojená s rizikom 16 15,52 agresia medzi odsúdenými 2 1,98 práca so strelnou zbraňou 2 1,98 ignorovanie na pracovisku 5 4,86 Spolu 103 100 Z pohľadu nezainteresovaných je práca vo väzenskom zariadení nenáročná, a preto i spoločensky málo docenená, čo uvádzali aj sestry v prieskume. No len ten, kto pracoval v zariadení, môže súhlasiť s tým, že práca sestry vo väzenstve je značne ovplyvnená kritickými incidentmi a je spojená so značnou mierou stresu, čo sa negatívne odráža v duševnej i telesnej rovine človeka, prenáša sa do medziľudských vzťahov a ovplyvňuje i pracovnú výkonnosť sestry (Křivohlavý, 2010). Tab. 6.: Príčiny konfliktov na pracovisku n % strach zo straty zamestnania 28 27,18 neistota kolegu, nadriadeného 21 20,30 nepriaznivá sociálna situácia 17 16,66 závisť 16 15,53 pracovná vyťaženosť 14 13,53 politický tlak 7 6,8 Spolu 103 100 Problematika interpersonálnych vzťahov a konfliktov v pracovnom prostredí je závažný jav pre pomáhajúce profesie, medzi ktoré patrí aj povolanie sestry. Preto panuje v názore všeobecná zhoda, že najlepšou, najúčinnejšou obranou je prevencia. Zodpovednosť za život a pohodu pacientov v rôznom prostredí môže poskytovať uspokojenie z práce, ale rovnako pri vykonávaní tejto náročnej práce sa môžu sestry cítiť ohrozené, vyčerpané a psychicky vyťažené. Tab. 5.: Mobbing na pracovisku n % ohováranie (mňa, mojej práce, rodiny a pod.) 56 54,37 donášanie 18 17,48 fyzické napádanie 11 10,68 sabotovanie mojej práce 10 9,71 sexuálne obťažovanie 2 1,94 zaťažovanie mimopracovnými úlohami 2 1,94 podceňovanie mojej osoby 4 3,88 Spolu 103 100 91

Kadučáková, H., Slebodníková, E.: Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby Výsledky prieskumu poukazujú na to, že mobbing sa na pracoviskách vyskytuje, hoci Medzinárodná rada sestier (ďalej len ICN) odsudzuje všetky prejavy urážok násilia proti ošetrovateľskému personálu, vrátane sexuálneho obťažovania. Všetky takéto prípady sú považované za porušovanie osobných práv osobnej dôstojnosti. Rôzne formy mobbingu na pracovisku navyše ohrozujú efektívne poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti. Ak má byť poskytovaná kvalitná ošetrovateľská starostlivosť, musí byť zaistená bezpečnosť nielen pacientom ale aj sestrám. Riešenie prípadov násilia na pracovisku je jedným z okruhov vzdelávacieho kurzu, ktorý zahŕňa aj program Leonardo z Národného programu podpory zdravia (Száz. 2007). Z výsledkov nášho prieskumu vyplýva aj skutočnosť, že práca sestry v ZVJS je značne ovplyvnená interpersonálnymi vzťahmi tak pozitívnymi, ako aj negatívnymi. K negatívnym prejavom patria najmä opakované a cieľavedomé útoky na konkrétnu osobu a dokazovanie si dôležitosti, aktívny a trvalý tlak, ako aj nevhodné správanie kolegov. Medzi hlavné sociálno-pracovné problémy, ktoré ovplyvňujú prácu sestry patrí nedôvera v tíme, časový deficit, vnucovanie vlastných názorov a prejavy mobbingu - ohováranie, sabotovanie práce, donášanie. Ich aktérmi sú prevažne sestry, s dĺžkou praxe viac ako 10 rokov a vyššou hodnosťou, akou je poručík, nadporučík a vyššie hodnosti. Na základe získaných poznatkov je potrebné venovať sa danej problematike na úrovni manažmentu a organizácie práce daných pracovísk. Len ich podrobnejšie a odborné preskúmanie by mohlo priniesť viac dynamiky a efektivity do riešenia problematiky práce sestry v ZVJS. Na základe zistených výsledkov pre skvalitnenie práce sestry navrhujeme odporúčania pre prax: umožniť sestrám zúčastňovať sa na zážitkových seminároch a absolvovaním odborných stáži v rámci prevencie syndrómu vyhorenia, podporovať celoživotné vzdelávanie sestier, dosahovať vyššiu vedomostnú dispozíciu sestier k problematike mobbingu prostredníctvom interných školení, účasťou na interaktívnych seminároch a pracovných stretnutiach, participovať a podporovať výskum v oblasti pracovnej záťaže sestier, dohliadať na to, aby sa činnosti vyplývajúce z náplne práce dodržiavali a rešpektovali navzájom, pri porušení náplní sankcionovať podľa legislatívnych noriem, pravidelne organizovať prevádzkové stretnutia, ktoré budú prejavom vzájomnej diskusie pracovného kolektívu o aktuálnych problémoch vyskytujúcich sa pri výkone povolania, získania informácií o aktuálnom výskyte mobbingu a jeho prevencii, investovať do kondičných programov, ktoré preukázateľne znižujú psychický a fyzický stres, tým aj náklady na nemocenské dávky, fluktuáciu sestier, umožniť sestrám účasť na supervíziách, autogénnych tréningoch, progresívnych relaxáciách, kurzoch komunikačných zručností, kurzoch sebaovládania a pod. 92

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Záver O nebezpečenstve násilia na pracovisku sa hovorí veľa. V rámci prebiehajúcej medzinárodnej kampane proti šíriacemu sa násiliu v rôznych oblastiach ľudského života, ako aj násiliu páchanom na sestrách, agresívnych prejavoch voči sestrám sa k riešeniu problému postavila aj ICN v Etickom kódexe pre sestry po prvýkrát prijatom v roku 1953. Násilím voči osobe nemusí byť vždy fyzické napadnutie. Môže ísť o verbálne prejavy, činy, ktoré ponižujú druhého, urážajú alebo inak znižujú jeho dôstojnosť. Na Slovensku sa nepochybne podarilo na viacerých úrovniach naštartovať i realizovať efektívne programy na riešenie uvedenej problematiky. Existujú však viaceré nevyužité možnosti a rezervy, predovšetkým v tímovej spolupráci a kooperácii viacerých inštitúcií, od štátnej zodpovednosti až po expertné a pacientske aktivity, na zlepšenie a zefektívnenie týchto snažení. No len na základe poznania rizikových faktorov je možné odhadnúť riziko sociálno-pracovných problémov v konkrétnej situácii a následne vypracovať ochranné stratégie na individuálnej úrovni a na úrovni organizácie čo bolo aj cieľom príspevku. Zoznam bibliografických odkazov: ČORBOVÁ, E. 2005. Ako zvládnuť stres v našom náročnom povolaní. In Zvesti, 2005, roč. XXXVII, č. 1, s. 11. ISSN 1336-7528. DRGOŇOVÁ, Z. 2009. Mobbing a ďalšie nové formy násilia na pracovisku. In Zamestnanosť a sociálna politika. 2009, roč. IV, č.11-12, s. 3-15. ISSN 1336-5053. HAMMOND, J., BROOKS, J. 2001. The World Trade Center Attack Helping the helpers: the role of critical incident stress management. In Critical Care, 2001, Vol. 6, No. 11, p.315-317. ISSN 1466-609X. KALLWASS, A. 2007. Syndrom vyhoření v práci a osobním životě. Praha : Portál, 2007. 139 s. ISBN 978-80-7367-299-7. KARIKOVÁ, S. 2009. Mobbing a jeho dôsledky na osobnosť pracovníka. In Vzdelávanie dospelých. 2007, roč. XII, č. 2, 27-37 s. ISSN 1335-2350. KOLNÍK, D. 2003. Udržanie zdravia aj dôležitá súčasť prípravy na výkon služby. In Zvesti, 2003, roč. XXXV., č. 2, s. 5. ISSN 1336-7528, 2010. KŘIVOHLAVÝ, J. 2010. Sestra a stres. Praha : Grada Publishing, 2010. 128s, ISBN 9788024731490. SZÁZ, K. 2007. Šikanovanie na pracovisku. In Sestra. 2007, roč. VI, č.11-12, 55.s. ISSN 1335-9444. Recenzent: Ing. Bc. Martina Špániková, PhD. 93

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte The Self-Governing Region of Žilina as a Provider of the Social and Health Services in the historical context Abstract Irena Kamanová, Vladimír Peťo In the contribution the authors bring the self-contained information about social and health service providing in the area of the present self-governing region. They work with the historical documents and compile them into the field of social help, social services and health service. Key words: Social help, Social Services. Úvod Otázkami pomoci a starostlivosti o ľudí v núdzi a v chorobe sa zaoberala Cirkev od jej vzniku. Boli to práve kláštory a rôzne cirkevné ustanovizne, ktoré túto myšlienku začali reálne uskutočňovať. Prenikanie husistva do oblastí Kysúc a Považia v roku 1 400 prinieslo myšlienky, ktoré presadzovali sociálnu rovnosť. Za základ súčasného učenia cirkvi sa považuje encyklika Rerum novarum, vydaná pápežom Levom XIII. Bol to prvý dokument katolíckej cirkvi, v ktorom sa pápež v náboženskom duchu zaoberal výslovne sociálnou otázkou. Sociálne učenie cirkvi je založené na princípe spoločného dobra chápaný ako najvyšší zákon sociálnej starostlivosti. Sociálna starostlivosť je zameraná na všetkých, každý ma mať podiel na tom, aby všetci ľudia mohli žiť dôstojne a čo najlepšie sa rozvíjať podľa svojich schopností. Druhý princíp solidarity sa chápe ako pevné a dôsledné rozhodnutie jednotlivca angažovať sa za spoločné dobro, za dobro všetkých a každého jedného, nakoľko ľudia sú odkázaní jeden na druhého a všetci sú zodpovední za všetkých. (In Tokárová a kol., 2007). Územné celky žilinského kraja 1 Kysuce Písomná správa o Kysuciach je listina z roku 1244, v ktorom panovník Belo IV. daroval Bohumínovi zem pri hraniciach Poľska, ktorá sa v tom čase nazývala KIS ZUDCE. Kysuce historicky patrili do Trenčianskej stolice, neskôr do 1 Žilinský kraj sa nachádza v severozápadnej časti Slovenskej republiky. V roku 1949 vznikol Žilinský kraj zanikol v roku 1960 - v júli 1996 bol opätovne obnovený zákonom č. 221/1996. Kraj má 11 okresov a 314 obcí. Okresy: Žilina, Bytča, Čadca, Kysucké Nové Mesto, Martin, Turčianske Teplice, Dolný Kubín, Námestovo, Tvrdošín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš. 94

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Považskej župy, ako Stredoslovenský kraj a v súčasnej dobe sú súčasťou územného celku Žilinského samosprávneho kraja. Okresné mestá: Čadca od stredoveku Trenčianska stolica, v rokoch 1923 1928 Považská župa. Čadca je sídlom okresu od roku 1886. Najstaršia obec je Krásno nad Kysucou spomínaná v roku 1325. Mesto Čadca, prvá písomná zmienka v roku 1958. V roku 1788 sa stala zemepanským mestečkom s jarmočným právom a začal sa jeho rozvoj. Na konci 19. storočia vznikla súkenka a píla. Po roku 1945 väčšie podniky, ako TATRA. Školstvo V roku 1998 mal okres 45 základných škôl, 12 stredných a 4 špeciálne školy. V Čadci vznikla prvá škola datovaná v roku 1751. (Štanský a kol., 1998) Kysucké Nové Mesto okres, súčasť Trenčianskej stolice v rokoch 1923 1928 Považskej župy. Vznikol v roku 1886, trval do roku 1960 pričlenený k Čadci. Od júla 1996 opätovne obnovený. Školstvo evanjelická latinská škola v Kysuckom Novom Meste je od roku 1665. V roku 1998 maokres l 14 základných škôl, 1 gymnázium, priemyselnú školu strojnícku, 2 učilištia, 1 základnú umeleckú školu. (Štanský a kol., 1998) Kysuce boli najzaostalejšou oblasťou Uhorska, typicky s minimálnou možnosťou zamestnania, veľká emigrácia, čím sa zvyšoval podiel žien, detí a starších obyvateľov. Hlavné potraviny regiónu boli zemiaky, kapusta, strukoviny, med. Hlavné oblasti zamestnávania boli: drotárstvo, drevorubačstvo, pasenie dobytka a následné spracovanie vlny a mliečnych výrobkov. Úmrtnosť obyvateľstva na tuberkulózu bola vysoká; boli veľmi zlé sociálne a hygienické pomery, kedy v jednom dome žila 10 aj viacčlenná rodina, nedostatočné povedomie obyvateľov (Garát, Šcuryová, Velička, 2005). V Kysuckom Novom Meste bol založený špitál (pre starých ľudí) v roku 1604. Túto myšlienku podporili niektorí ľudia a kňazi, ktorí začali pracovať ako dobrovoľníci. Kapacita špitála v roku 1790 - bola 20 ľudí. Zanikol v roku 1949 (Straňan, 2001). V rokoch 1837 1838 vysoká úmrtnosť na tuberkulózu pre zlé sociálne pomery, nedostatočná úroveň bývania, hygiena. Ľudia za kúsok jedla, múky a dobytok predávali celé majetky, role, lesy. (Čadca, 2005). V roku 1892 v Turzovke obecné zastupiteľstvo vykonalo súpis chudobných občanov, ktorí potrebovali materiálnu pomoc a prostriedky na siatie a sadenie. Župa koncom 19. storočia priviezla 4 vagóny kukurice do regiónu Kysúc, túto pomoc zopakovala vo februári 1917 2, kedy župa doviezla 11 vagónov múky a jačmeňa, ktorý bol následne odoslaný do mlynov na zomletie. Štát intenzívne spolupracoval s cirkvou a dobročinnými združeniami (In: Dudeková, 2003). V Turzovke, v roku 1902 bol zriadený sociálny dom, Útulňa sv. Jozefa. V roku 1940 v útulku sv. Jozefa bolo 12 starých a chudobných osôb. Starostlivosť o chorých, siroty, bezdomovcov a poskytovanie stravy pre chudobné deti vykonával rád sv. Vincenta. Pomoc nezamestnaným bola formou poukážky, ktorá sa u hospodárov dala vymeniť za mlieko. Gazdovia po ukončení akcie poukážky odovzdali na notárskom úrade a tam im ich preplácalo ministerstvo sociálnej starostlivosti. 2 Rok 1916 bol neúrodný a na Kysuce prišla v novembri zima, nastal veľký hlad a šírenie moru. 95

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte V roku 1937 zorganizoval Červený kríž 3 ošacovaciu akcia firmy Baťa Zlín, v rámci ktorej sa pre deti nezamestnaných dodala obuv. (Turzovka, 1998) V roku 1876 nariadením číslo 14 a jeho neskoršími doplnkami bola zakázaná migrácia medzi regiónami Turca-Liptova-Oravy-Kysúc. Zákaz mal slúžiť na ochranu obyvateľstva pred epidémiami nákazlivých chorôb, ktoré sa opakovane šírili medzi ľuďmi. Mor sa prejavoval v podobe hromadných nákaz, ako: pravé kiahne, šarlach, osýpky a hlavne na Kysuciach tuberkulóza. V roku 1919 v Turzovke notár Ľudovít Janota založil miestnu pobočku Červeného kríža, ktorá zriadila epidemickú nemocnicu v Turzovke (na základe Červeného kríža Britského kráľovstva). Pani Muriel Paget sa zaoberala výskumom epidemiologických chorôb, pracovala na Kysuciach. Červený kríž Britského kráľovstva okrem priamej zdravotnej pomoci, poskytoval šatstvo a zdravotnícky materiál. V 1918 španielska chrípka. V Turzovke zomrelo vyše 250 ľudí. (Turzovka, 1998) Po ukončení epidémie španielskej chrípky bola nemocnica zrušená. Nemocnicu nahradila Sociálna zdravotná stanica v Čadci roku 1920. (Straňan, 2003) Svetová kríza koncom roka 1929 priniesla na Kysuce prepúšťanie zo zamestnania 4, Banícky a hutnícky priemysel sústredený na Ostravsku zamestnával veľký počet robotníkov z Kysúc. Práve oni boli medzi prvými prepustenými. Nastupuje hlad a žobráctvo 5. Rovnako to bolo aj so sezónnymi robotníkmi v poľnohospodárstve. V rokoch 1930 1932 stúpol počet nezamestnaných robotníkov zo 600 na 2 727. V Čadci v tomto roku hladovalo 286 rodín. Podpora od štátu vo forme žobračeniek situáciu nevyriešila. Hlad a choroby najviac postihli najmladšiu generáciu. Mliečne a chlebové akcie nezbavovali podvýživy kysucké deti. (Čadca, 1981). V sedemdesiatych rokoch sa v Čadci rieši otázka sociálnych služieb pre nezaopatrené deti, vznikom Okresného ústavu sociálnych služieb (rok 1977). 30. augusta 1984 vznikol Detský domov. 3. apríla 1985 v Oščadnici bol založený Ústav pre deti s mentálnym postihnutím. Dom sociálnych služieb bol zriadený v Kysuckom Novom Meste, v roku 1989 pre mužov s mentálnym, telesným a kombinovaným postihnutím. (Straňan, 2003). Horné Považie Bolo v stredoveku až do roku 1923 administratívne začlenené do Trenčianskej stolice, v rokoch 1923 1928 do Považskej župy. Okresné mestá: Žilina Od stredoveku bol okres Žilina časťou Trenčianskej stolice a župy. Prvá písomná zmienka o Žiline je z roku 1208. Obec sa stala obchodno-remeselným centrom Rajeckej doliny a mala mestské práva v roku 1397. Prvé zmienky o prítomnosti človeka na území mesta pochádzajú z poslednej doby ľadovej (okolo 20 000 pred n. l.). Vďaka priaznivým podmienkam po príchode Slovanov v 5. storočí sa začalo trvalejšie osídlenie vo viacerých osadách, z ktorých potom vzniklo mesto. Žilina sa prvýkrát spomína v roku 1208. Žilinskí Slováci spolu s nemeckými kolonistami z Tešína získali mestské privilégiá okolo roku 1290 a vybudovali mesto. V 15. storočí ho opevnili hradbami. Diaľkový obchod s ovčou 3 4 5 V roku 1919 v Turzovke notár Ľudovít Janota založil miestnu pobočku Červeného kríža. Drevársky priemysel bol najrozšírenejší, po tomto roku došlo k jeho úpadku V januári 1931 prepadla ostravská polícia 150 mladých žebráků z Kysúc, ktorí sa ukrývali v opustenom dome veľkostatku rodiny Wilczkovej. 96

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 vlnou a súkennými výrobkami prispel k rozmachu mesta. Rozvinulo sa školstvo, kultúra. Vyspelosť sa odzrkadlila v písomných pamiatkach, napr. v Žilinskej knihe z roku 1378. Rozkvet mesta nastal v 16. a 17. storočí. V 18 cechoch sa rozvinula výroba, ktorá priniesla jej obyvateľom prosperitu. Ročne sa tu konalo 6 jarmokov. Žilinské súkno sa predávalo po celom Uhorsku. Po novovekých povstaniach začalo mesto upadať a ďalší rozvoj nastal až po vybudovaní železnice v roku 1899. Školstvo v roku 1542 tu existovalo evanjelické gymnázium. V roku 1691 bolo založené jezuitské gymnázium, ktoré od roku 1777 prevzali františkáni. V roku 1998 v okrese pôsobí 59 základných, 29 stredných, 7 špeciálnych škôl a Žilinská univerzita. (Štanský a kol., 1998) Bytča Územie okresu bolo v stredoveku až do roku 1923 administratívne začlenené do Trenčianskej stolice, v rokoch 1923 1928 do Považskej župy. Bytča bola sídlom okresu od roku 1886 až do roku 1960, keď bol okres pričlenený k Žiline. Okres Bytča opätovne vznikol v júli 1996. Najskoršia zmienka je z roku 1193 o obci Predmier. Prvá písomná zmienka o Bytči je z roku 1234. Bytča získala mestské práva v roku 1378. Začiatky priemyslu sú z 19. storočia, keď tu okrem pivovaru vznikla v roku 1879 prvá zápalkáreň na Slovensku. Školstvo V roku 1998 bolo v okrese 12 základných škôl, gymnázium a špeciálna škola. (Štanský a kol. 1998) Tragické udalosti, ktoré postihli obyvateľov Horného Považia, zhoršili ich sociálnu situáciu. Dňa 15. januára 1858 sa okolo pol deviatej otriasla zem na strednom Slovensku. Epicentrum zemetrasenia bolo v oblasti lúčanskej Malej Fatry, otrasy napáchali najväčšie školy v okolí Žiliny. Mimoriadne bola postihnutá obec Višňové, kde stáli prevažne drevené domy, obete na životoch neboli. V horských oblastiach napáchali veľa zlého prívalové dažde. Silná búrka v priestore Malej Fatry 11. júna 1848 spôsobila upchatie hrdla Vrátnej doliny, voda zmietla všetky domy v obci Štefanová (zahynulo 14 ľudí). Požiare postihovali dediny, mestá. V roku 1881 vyhorel Martin, v júli 1883 obrovský požiar postihol Liptovský Mikuláš a priľahlú obec Vrbica. Zhoreli tri štvrtiny mesta, 300 domov, 600 hospodárskych stavenísk. O život prišlo 5 ľudí. Azda najväčšia hromadná tragédia sa odohrala 8. septembra 1849 na prievoze cez Váh v obci Marček neďaleko Žiliny, keď sa uprostred Váhu potopila preťažená kompa prevážajúca veriacich, ktorí išli na púť do Rajeckej Lesnej. Zo sto ľudí sa 46 utopilo. (In Mrva, 2010) Turiec Turiec bol krajom hôr, pastierstva, roľníctva a rybárstva, minerálnych vôd. Cez Turiec viedla hlavná cesta od Kremnice do Trenčianskej i Liptovskej župy, na Oravu a ďalej do Poľska. Práve na tejto ceste vznikali menšie usadlosti a mestečká ako Štubňa, Kláštor pod Znievom, Mošovce, Necpaly, Martin, Sučany, Turčany. (Kozák, 1999) Na konci 11. Storočia, ako súčasť Uhorského kráľovstva bol Turiec začlenený do Zvolenského komitátu. Písomná zmienka o území Turca je zo septembra roku 1113, keď uhorský kráľ Koloman potvrdil benediktínskemu kláštoru sv. Hyppolita v Detve jeho dŕžavy, vrátane dediny sv. Hyppolita v Turci (Kláštor pod Znievom). Turčianska stolica vypracovala obežník, v ktorom protestovala proti veľkým naturálnym i finančným dávkam a dožadovala sa slobôd. Veľvyslanci Turčianskej stolice sú na sneme v júni 1707 zavraždení. (Kozák, 1999) 97

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte Martin V stredoveku súčasť Turčianskej stolice, do vytvorenia okresu Turčianske Teplice v roku 1886. Martin sa prvý raz písomne spomína v roku 1264. V roku 1340 dostal mestské práva, obnovené v roku 1434. Na jeseň 1452 v Martine vypukla morová epidémia. (Štanský a kol., 1998) Mesto patrilo Sklabinskému panstvu. Jarmočné a tržné právo z 15. storočia a rozmach cechovej výroby pomohli rozvoju mesta. No Martin je neopevnené mesto, a tak je vystavené napospas nájazdom vojsk. V roku 1828 malo okolo 1134 obyvateľov. (Oktavec, 1957) Po roku 1848 sa Martin stáva centrom národného hnutia. V roku 1861 vyhlásené Memorandum slovenského národa, v roku 1863 vznikla Matica slovenská a v roku 1867 bolo založené jedno z troch slovenských gymnázií. V roku 1918 Martinskou deklaráciou Slováci odmietli existenciu v rámci Uhorského štátu. Školstvo - Od roku 1557 v Martine bola zriadená latinská škola. Gymnázium vzniklo 1. septembra 1867, ale maďarská vláda ho v januári 1875 zatvorila. V roku 1998 bolo v okrese 34 základných škôl, 15 stredných, 2 špeciálne a vysoká škola Lekárska fakulta Univerzity Komenského. (Štanský a kol., 1998) Turčianske Teplice boli sídlom okresu v rámci Turčianskej stolice od roku 1886 do roku 1923. Ako obec Thopolch sa spomína v roku 1351, avšak liečivé pramene sú už v roku 1281. Vďaka nim vznikli kúpele, prvá zmienka v roku 1402, ako Turčianske, neskôr Štubnianske kúpele. V roku 1412 sa tu liečil kráľ Žigmund. Kúpele od 16. storočia patrili mestu Kremnica. V kúpeľoch, ako jediných na Slovensku, sa liečia choroby obličiek, močových ciest a reumatické zápalové ochorenia. Rozvoj mesta nastal po roku 1945, keď sa tu vybudovali drevárske závody. Školstvo od roku 1910 tu pôsobil učiteľský ústav, ktorý sa zmenil na pedagogickú školu pre učiteľky materských škôl. V roku 1998 v okrese je 12 základných, 4 stredné školy a 2 špeciálne školy. (Štanský a kol., 1998) Chudoba, málo úrodná pôda, bremeno poddanských dávok nútili Turčanov hľadať si doplnkové zdroje obživy. Na strednom Turci sa v 17. storočí rozšírila svojrázna tradícia domáceho liečiteľstva, a to výroba liečivých olejov. Tajomstvá olejkárskej praxe si Turčania osvojili pravdepodobne vďaka pôsobeniu jezuitského rádu v Kláštore pod Znievom. Základom olejkárskej praxe bolo niekoľko druhov liečivých olejov kosodrevinový, limbový, borievkový, rascový, rozmarínový, feniklový. Úspešný predaj olejov bol v Poľsku a Rusku. (Munták a kol., 2005) Tragické udalosti V roku 1453 postihlo Martin zemetrasenie, v roku 1843 vypukol ničivý požiar, v roku 1813 oblasť Turca zasiahli rozsiahle povodne. (In: Kozák, 1999) Zdravotníctvo Z najstarších zdravotníckych tradícií Turca je potrebné uviesť ľudové liečiteľstvo. Vďaka bohatosti flóry a fauny v Turci vznikla jeho ojedinelá forma olejkárstvo. Na vzniku olejkárstva malo podiel kláštorné liečiteľstvo, mnísi v Kláštore pod Znievom začali vyrábať prírodné liečivá pomocou rôznych destilačných zariadení. Vytvorili aj záhradu na pestovanie liečivých bylín. V tom im pomáhali miestni obyvatelia. Výroba olejčekov a mastí sa rozšírila aj do okolitých obcí. Postupne ako pribúdalo vzdelaných lekárov, olejkárstvo ustupuje. Záznam o pandémii moru v rokoch 1346 1351, sa zachoval vďaka kňazovi Benediktovi. Uvádza, že v niektorých turčianskych obciach zahynulo vyše polovica obyvateľstva. Posledná epidémia moru z rokov 1710 1711 sa vyznačovala vysokou chorobnosťou a úmrtnosťou. V čase napoleonských vojen, v roku 1809, 98

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 boli zriadené vojenské lazarety v Kláštore pod Znievom, Slovanoch a Turčianskych Tepliciach, ten pretrval až do roku 1818. Počas slovenského povstania v januári 1849, vznikla provizórna hurbanovská nemocnica v Mošovciach. Iná masová nákaza (cholera), ktorej prvá vlna prešla Turcom v rokoch 1831,1864,1866 a napokon 1873 znamenali veľkú úmrtnosť. Tieto štyri vlny cholery si vynútili zakladanie tzv. cholerových špitálov. Takéto provizóriá podľa nariadenia panovníka vznikli v Martine, Necpaloch, Sučanoch, Blatnici, Kláštore pod Znievom, Slovenskom Pravne a Turčianskych Tepliciach. Účinnosť boja s nákazami a vôbec chorobami vzrástla zakladaním osobitných zdravotníckych zariadení, akýchsi predchodcov dnešných nemocníc. Prvý pokus o ich zriaďovanie možno zaznamenať v prvej polovici 18. storočia. Išlo o útulky pre chudobných a pocestných, starých a chorých. Tieto,,hospitáli mali charitatívny charakter. Spomínané zariadenia boli len dočasné, iba krajným východiskom v núdzi, v akej sa ocitlo obyvateľstvo počas epidémií. Tomu mohlo pomôcť vybudovanie stálej, odborne vedenej nemocnice. Župná nemocnica v Martine bola otvorená v roku 1889. Prvé základy moderného stredného zdravotníckeho školstva boli položené práve v Martine.(Junas, 1988) Po vzniku I. ČSR navrhla Alica Masaryková zriadiť na území Slovenska školu, ktorá by poskytovala potrebné vzdelanie sociálnym pracovníčkam, bolo to v roku 1920 na schôdzi Živeny (organizácie slovenských žien). Živena pod vedením Eleny Maróthy-Šoltésovej vyvinula mimoriadne úsilie, aby sa táto myšlienka uviedla do praxe 6. V škole, známej pod menom Ústav Milana Rastislava Štefánika sa začalo vyučovať v školskom roku 1925/26. Slávnostné otvorenie sa konalo 29.augusta 1926 za prítomnosti prvého prezidenta T.G Masaryka a jeho dcéry Alice Masarykovej. Ústav tvorili dve školy: Krajinská škola pre sociálno-zdravotnú starostlivosť a dvojročná ošetrovateľská škola pre vzdelanie učiteliek gazdinského odboru. Povolenie realizovať maturitné skúšky škola získala až v roku 1938. Patronát nad Ústavom prevzala Považská župa a trval do roku 1929, kedy bol zrušený župný systém a tak prechádza do krajinskej pôsobnosti.(tokárová, 2007). Turiec nebol krajom poddanských vzbúr, no sústreďuje sa tu národné obrodenie. Ondrej Plachý uskutočnil prvý pokus vytvoriť slovenský časopis, písaný národnou rečou (Staré noviny literárního umění) v roku 1786. Bol autorom návrhu na moderné usporiadanie turčianskych škôl. Fungoval kultúrny život v tzv. kníhtlačiarenskom účastinárskom spolku otvorenom v roku 1870. Vznikali továrne, ako: Stoličková továreň, celulózka, pivovar, tehelne v Martine. Železničná dielňa vo Vrútkach. V roku 1948 sa začali budovať strojárne v Martine, dokončené boli v roku 1950, Tatra nábytok, pivovar a Severoslovenské tlačiarne, Tehelne a závod prefabrikátov Prefa Sučany, Drevina Turany, vodné dielo Krpeľany. hydroelektráreň v Sučanoch a Lipovci. Pri rozmachu priemyselnej výroby sa v Turci zriaďujú fabriky, najmä v Martine a vo Vrútkach. Nastáva značný presun obyvateľstva z okolitých obcí do uvedených mestských stredísk. (In: Junas 1988) 6 Od februára 1920 sa spolok usiloval zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov potrebných na výstavbu školy. V roku 1922 bolo za týmto účelom zriadené kuratórium školy, ktoré tvorili E.M.Šoltésová, František Mareš a Igor Dula. Budovu školy projektoval slovenský architekt Dušan Jurkovič. Základný kameň bol slávnostne položený 9.augusta 1922. 99

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte Orava Orava bola systematicky osídlená už od začiatku prvého tisícročia pred n. l. V tom čase tu býval ľud lužických popolnicových polí. Sídla sú známe prevažne v dolnej časti Oravy. Najstaršie písomné zmienky o Orave sú z polovice 13. storočia, z obdobia politicko-administratívneho rozvoja uhorského štátu. Bol tu spomínaný Oravský hrad ako hraničná pevnosť, colná stanica Tvrdošín (1262), Veličná (1272), Revišné. Práve v Rakúsko-Uhorsku sa začína väčší rozvoj Oravy. Najstaršími zamestnaniami obyvateľstva boli pastierstvo, salašníctvo, drevorubačstvo, poľnohospodárstvo a drobné remeslá. Z remesiel rozvinuté najmä plátenníctvo, súkenníctvo, remenárstvo a krajčírstvo, hrnčiarstvo. Okrem toho sa ľudia zaoberali spracovaním dreva a šindliarstvom (Medzihradský, 1979) Ani Oravskú župu neobchádzali pohromy a nešťastia. Celkový úpadok nastal po roku 1683, viaceré osady Oravy boli vypálené a spustošené litovskými vojskami. Postupne budované boli až začiatkom 18. storočia. V roku 1813 bola veľká povodeň na potoku Studená, kedy bola zničená polovica obce Habovka. Biely Potok v 1900 vyhorel úplne. Obec Hladovka vyhorela v roku 1910. Požiarom sa nevyhla ani Dlhá nad Oravou v rokoch 1928 a 1962. (Medzihradský, 1979) Dolný Kubín Do roku 1922 ako súčasť Oravskej stolice, potom do roku 1928 Považskej župy. Najstaršia písomná zmienka sa týka Oravského hradu z roku 1267. Dolný Kubín vznikol v 14. storočí. Prvý raz sa spomína v roku 1314 a patril Oravskému panstvu. Mestské výsady dostal v roku 1632. Jeho význam upevnili udelené jarmočné privilégiá v roku 1633. V roku 1683 sa mesto stalo sídlom župy. Od roku 1776 sídlom slúžnovského okresu. Školstvo Založený prvý pedagogický spolok 1837. V roku 1888 maďarská obchodná stredná škola. Marec 1919 - bolo otvorené gymnázium. V okrese, v roku 1998 bolo 19 základných škôl, 11 stredných a 2 špeciálne školy, nemocnica. (Štanský a kol., 1998) Tvrdošín Centrami okresu v Oravskej stolici a župe boli mestá Trstená a Tvrdošín. Do roku 1960 to bola Trstená, potom okres zanikol a od roku 1996 je okres Tvrdošín. Obec Tvrdošín vznikla v roku 1265. Bola tu colná stanica medzi Uhorskom a Poľskom, kadiaľ sa prevážala po obchodnej ceste najmä soľ, olovo a plátno. Tvrdošín patril Oravskému panstvu, mestské práva dostal v roku 1369 od kráľa Ľudovíta. Mesto malo voleného richtára aj jarmočné právo. Vyrábalo sa plátno, hrnce, pôsobili tu kožušníci. Pred rokom 1918 malo mesto farbiareň, garbiareň, výrobu gombíkov, 2 mlyny a pílu. Školstvo v roku 1998 je v okrese je 16 základných, 6 stredných a 1 špeciálna škola. (Štanský a kol., 1998) Námestovo Územie okresu patrilo od stredoveku až do roku 1923 do Oravskej stolice, potom do Považskej župy. Námestovo bolo už v stredoveku sídlom slúžnovského okresu. Mesto vzniklo v roku 1557 ako osada založená na valašskom práve s dedičným richtárom. Osada podliehala Oravskému panstvu. Mestské privilégiá s jarmočným právom dostali od Márie Terézie v roku 1776. Najrozšírenejším remeslom bolo plátenníctvo, ktorým sa pôvodne roľnícka osada preslávila. Postupne tu vznikli farbiarne a mangľovne. V roku 1828 bol založený Hornooravský plátennícky spolok. Mesto bolo veľmi zničené v roku 1945. Okres Námestovo zanikol v roku 1960, obnovil sa v roku 1996. Školstvo v roku 1998 je v okrese 26 základných a 7 stredných škôl. (Štanský a kol., 1998) 100

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Zdravotná činnosť Na Orave si ľudia pomáhali vzájomne, lebo profesionálna odborná pomoc bola zriedkavá. Pôsobili tu pôrodné babice, od roku 1883 pôsobil pre Oravskú stolicu lekár Dr. Baltazár Demian. Malá nemocnica sa zriadila v Dolnom Kubíne v 70. rokoch 19. storočia, slúžila ako chudobinec, útulok pre bezprístrešných, žobrákov a siroty. V roku 1891 bolo v rámci tejto tzv. nemocnice zriadené infekčné oddelenie pre deti so 4 posteľami. Do roku 1927 nebol v tejto nemocničke stály lekár. Počas SNP v poľovníckom zrube v doline Dlhá jama pôsobila provizórna poľná nemocnica. Pracoval v nej lekár Juraj Bernát a dve ošetrovateľky Božena a Katka. Poľskou záchrannou službou bola presťahovaná 11. februára 1945 do Zakopaného. V Trstenej 18. mája 1948 je otvorené prvé väčšie zdravotnícke centrum na Orave, malo 120 lôžok. Centrum tvorili 2 primáty: interno-infekčný a chirurgicko-pôrodnícky. (Medzihradský, 1979) Nezamestnanosť ako zložitý sociálny problém Priemysel okrem drobných papiernických manufaktúr v Párnici, drevárskych a hrnčiarskych prakticky neexistoval. Nedostatok pracovných príležitostí, ktorý vznikol na prelome storočí, mal za následok veľké vysťahovalectvo do krajín západnej Európy a Ameriky. V roku 1907 existovala píla v Tvrdošíne, práve jej robotníci sa 10. októbra 1907 pridali ku generálnemu štrajku, ktorý vyhlásila Sociálnodemokratická strana Uhorska za všeobecné volebné práva. Železniční robotníci na Orave prichádzali do styku s robotníkmi z Vrútok, Martina a Ružomberka. V roku 1921 bola v Trstenej založená Jednota zamestnancov československých železníc. Zlé hospodárske podmienky, veľká bieda a nízke mzdy robotníkov viedli k prvým štrajkom na Orave. Dňa 7. mája 1920 štrajkovalo 80 drevárskych robotníkov na píle v Podbieli a na lesnej železnici. (In: Medzihradský, 1979) Ústupom krízy dochádza od roku 1924 k oživeniu výroby v drevárskych podnikoch na Orave. Hoci sa ťažba dreva zvýšila, mzdy ostali nízke. A tak v roku 1925 štrajkovalo 18 robotníkov kraľovanských priemyselných podnikoch za zvýšenie mzdy o 30% a za prepustenie robotníckeho dôverníka Vojtecha Kozubíka. K ďalšiemu štrajku došlo v roku 1934, kedy štrajkovalo 32 robotníkov kameňolomu v Párnici (Medzihradský, 1979). Liptov Liptov, začlenený do Uhorského kráľovstva začiatkom 11. storočia ako Zvolenský komitát. Práve z tohto veľkého územného celku sa postupne vyčlenili menšie územné celky, a to: Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Vznik liptovskej stolice nastal okolo roku 1338. Rozvíjajúci sa hospodársky a kultúrny život, stavba trvalejších osídlení hradu Liptov okolo roku 1262 (na území Liptovskej Sielnice). V roku 1341 vznikol Letohrádok v Liptovskom Hrádku a pri Ružomberku - Likavský hrad. (In Uličný a kol., 2006) Vďaka baníctvu mestské výsady na ťažbu zlata a striebra dostala v 13. storočí Nemecká Ľupča (od roku 1945 Partizánska Ľupča). V roku 1265 výsady mestské dostalo Hybe, Nižná a Vyšná Boca. V roku 1318 aj Ružomberok. 15. storočie nastalo oživenie remesiel, obchodu a neskorogotického umenia (Hochmuth, 1972) Liptovský Mikuláš Okres bol súčasťou Liptovskej župy od stredoveku do roku 1923, potom do roku 1928 patril do Podtatranskej župy. Liptovský Mikuláš sa prvý raz spomína v roku 1286, ale osídlenie tu bolo skôr. V 14. storočí predstavoval 101

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte trhové centrum horného Liptova. Cechová výroba, najmä ševcov, kožušníkov a čižmárov napomáhala od 16. storočia rastu mesta. Školstvo Rok 1850 škola v Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1998 v okrese sídli 26 základných, 17 stredných, 6 špeciálnych škôl a Vojenská akadémia. (Štanský a kol., 1998) Ružomberok Od stredoveku slúžny okres Liptovskej stolice. V roku 1960 zanikol a v júli 1996 opätovne vznikol. Ružomberok ako pôvodná slovenská osada sa prvý raz spomína v roku 1233. V roku 1318 dostali obyvatelia osady spolu s nemeckými prisťahovalcami mestské práva, potvrdené v roku 1339 a mali právo ťažby rúd a zlata. V roku 1390 sa mesto stáva majetkom Likavského panstva, s ktorým viedlo dlhoročný spor o svoje práva. Rozvojom remesiel vzrástla prosperita mesta. Vznikli veľká papiereň, tri pivovary, zápalkáreň, na konci 19. storočia textilná továreň. V meste pôsobil Andrej Hlinka. V roku 1907 boli zastrelení maďarskou políciou jeho prívrženci v Černovej. Roku 1920 v Ružomberku zriadená protialkoholická poradňa. Školstvo Rok 1564 sa uvádza v Ružomberku škola, jej názov bol Evanjelická latinská škola. Druhá škola gymnázium založená rehoľou piaristov v roku 1729. V tom čase ružomberské gymnázium bolo jedinou školou pre Liptov, Oravu, Turiec. (Houdek, 1934) V roku 1998 je v okrese je 23 základných, 11 stredných a 3 vysoké školy. (Štanský a kol., 1998) Liptovská stolica ako hornatý kraj má málo úrodnej pôdy, obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, pastierstvom, pltníctvom. Preto bolo časté vysťahovalectvo za prácou a sklenárstvom. Obyvateľstvo trpelo chudobou a mnohí sú odkázaní na žobranie. Na základoch kresťanstva bola postavená, kultúra, školstvo, sociálna starostlivosť a sociálna pomoc. Rehoľné spoločenstvá vznikali ako reakcia na aktuálne potreby obyvateľstva vtedajšej spoločnosti, na reakciu chudoby, šíriacich sa chorôb, na potrebu výchovno-vzdelávacích aktivít. V roku 1314 v Okoličnom pôsobili františkáni (do roku 1571), opäť obnovili svoju činnosť v roku 1697, v roku 1782 zriadili školu pre zemiansku mládež (Laučík, Komáková, 2000). V roku 1561 začali svoju činnosť jezuiti v Ružomberku a Liptovskom Mikuláši, v roku 1950 je ich činnosť zakázaná. (Kulla In: Katolícke Slovensko, 1933). V 16. storočí pri obecnom richtárovi pôsobí sirotský otec. V Nemeckej Lupči 1637 bolo zariadené Alumneum, poskytovalo ubytovanie a teplú stravu chudobným žiakom. V Ružomberku vznikol v roku 1643, mestský špitál, špitálsky mlyn zabezpečoval chod špitála milodary, almužny (Vitek, 2007). V Ružomberku pôsobili piaristi od 16. apríla 1729, podľa listiny mali vplyv na vznik školy a založenie kolégia v roku 1735, v roku 1799, vďaka podpore mohli 4 chudobní získať štipendium. Škola bola bezplatná. Po roku 1919 sa všetky cirkevné školy znárodnili. V Ružomberku v roku 1820 vzniklo nariadenie všetky deti zaočkovať proti kiahňam (Mintálová, Telgársky, 2005) Pri živelnej pohrome a katastrofe pomoc v rámci rodiny. Miestni kňazi organizovali zbierky pre postihnutých. Vedenie obcí realizovalo pomocné práce. Odmena bola strava, naturálie aj ubytovanie podľa potreby a možností. Liptov v roku 1831 zasiahla epidémia cholery. Leto 1845 značné povodne (Kováč a kol., 1998) 102

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 V Liptovskom sv. Mikuláši, v roku 1859 bol zriadený stoličný špitál určený pre nemajetných a bezprístrešných, chorých na syfilis a iné choroby z celej Liptovskej župy. Vznikol z darov obyvateľov Liptovského sv. Mikuláša, Liptovského Hrádku, Ružomberka. V roku 1876 vznikol zákon o organizácii zdravotníctva, ktorý konštituoval zdravotnícke orgány od ústredných až po miestne, vymedzil zdravotnú starostlivosť a kompetencie zdravotníckych pracovníkov. Prvý zdravotnícky zákon č. 14 z roku 1876 a jeho doplnky mali zabezpečovať zdravotnú starostlivosť pre široké vrstvy obyvateľstva, bol zameraný predovšetkým na ochranu pred epidémiami nákazlivých chorôb. (In: Uličný a kol., 1996) Zdravotná starostlivosť v 18. storočí je na nízkej úrovni, v rokoch 1800 1844 Liptovská stolica má dvoch až troch župných lekárov. Jeden sa zdržiaval v Ružomberku, druhý v Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1812 prvé očkovanie proti kiahňam, v roku 1820 boli zaočkované všetky narodené deti, v roku 1833 všetky deti od 6-tich rokov. Od roku 1820 pôrodné babice boli vyučené stoličnými lekármi. Ešte nákazy: v roku 1822 červienka, 1823 a 1828 osýpky. V roku 1824 rozšírený syfilis, príkaz schytať všetky túlavé ženy (Houdek, 1934) V roku 1831 na Liptove epidémia cholery šírená z Turca. Viedlo to k zákazom cestovať. Zákaz mali pltníci, sledovaní boli žobráci, cigáni, židia. Rozšírila sa cholera 25. júla 1831 a trvala do 15. januára 1832 práve v letných mesiacoch bolo sťažené liečenie. V roku 1858 vznikla prvá župná nemocnica v Liptovskom Mikuláši. V roku 1850 v Ružomberku pôsobí súkromný lekár. V roku 1872 sa v Ružomberku objavili známky cholery. V roku 1873 otvorená lekáreň v Ružomberku. Po vzniku ČSR sa zdravotná situácia zlepšuje (Vitek, 2006) V Liptovskom sv. Mikuláši 21. februára 1867 bol založený ženský spolok Dobrodej. 1913 v Liptovskom sv. Mikuláši evanjelický spolok Dobrodej zriadil dom pre opustených a chorých starcov starobinec. V roku 1918, ako charitatívny spolok sa venuje dobročinnosti, organizoval ošacovacie a stravovacie akcie 7. Postupne vznikli iné spolky na pomoc chudobným, napr. Jednota evanjelických žien Juraja Tranovského (Uličný, 2006) V Ružomberku okolo roku 1885 začala svoju činnosť Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul Satmárky. Vyučovali na katolíckej dievčenskej škole, starali sa o opustené deti v sirotinci A. Hlinku. V roku 1918 rehoľný dom v Ružomberku bol zrušený, 6. mája 1939 sa do Ružomberka vrátili a pôsobili do roku 1950. Po novembrových udalostiach 1989 opäť obnovujú činnosť ako sestry pracujúce v zariadení sociálnych služieb Likavka, v štátnej nemocnici a v Liečebni pre dlhodobo chorých v Štiavničke (Vitek, 2007). V roku 1895 boli postavené obytné domy pri textilnej fabrike. 1910 najväčší bavlnársky závod v Rakúsko-Uhorsku. 1908 postavená ženská slobodárka, 1904 dostavaná nemocnica s ordináciami a lôžkovou časťou. Ministerstvom náboženstva a národnej osvety 1. februára 1909 zriadená štátna detská opatrovňa a škôlka. 7 Základným poslaním bola činnosť v oblasti vzdelávania dievčat, podporovanie domácich chudobných, podpora a starostlivosť o nevládnych starých, starostlivosť o opustené deti. Zakladateľom spolku bol evanjelický duchovný Emil Nitriansky. Financované príjmy daň od ľudí, v roku 1902 myšlienka sirotinca, od roku 1926 fungovali, 1917 zrealizovali. V roku 1913 založenie starobinca. V cirkevnom zbore začala cieľavedomá organizovaná sociálno-charitatívna práca služba lásky diakonia, ktorá je výrazom lásky k ľuďom, spoločenstvom silných so slabými. Jej podstatou bola pomoc človeku v núdzi Na základoch spolku Dobrodej vzniká v roku 1931 Slovenská evanjelická diakonia so sídlom v Liptovskom Mikuláši. (Medera, 1937) 103

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte Mimoriadna pozornosť sa venuje vzniku Československého Červeného kríža pracuje v Ružomberku a Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1919 Divízia ČsČK a misia ČK Britského kráľovstva riešili otázky epidémie škvrnitého týfusu v Liptovskej Lužnej. V roku 1925 v Ružomberku vzniká samaritánska služba ČsČK poskytovala prvú pomoc zdarma chorým až do príchodu lekára. V roku 1923 vznikajú zdravotné stanice ČsČK v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku. (Mintélová, Telgársky, 2005) Koncom 19. storočia zakladanie Ústavov na liečenie v prípadoch rozšírenia prenosných ochorení. Zakladané z verejných finančných prostriedkoch, postupne z takýchto Ústavov vznikajú nemocnice. V Liptovskom Mikuláši 1858 župná nemocnica. (Bokesová Uherová, 1989) V Ružomberku pôsobila vojenská nemocnica (v barokovom slohu), ktorá sa datuje od októbra 1914. Vyžiadali si to 1. svetová vojna a zlý zdravotný stav obyvateľstva v časoch II. svetovej vojny, od 5. 9. 1944 pôsobnosť v korytnických kúpeľoch (Materanka Čapčík, 1664) Ivan Stodola dňa 1. 10. 1919 formou milodarov dal postaviť prvý nemocničný pavilón. Výstavba celej nemocnice prebiehala do roku 1937 8. (Bokesová Uherová, 1989) V roku 1892, na základe zákona a článku XIV. z roku 1891 vznikla Liptovská okresná pokladnica pre podporu nemocných. Z pokladnice bola poskytovaná finančná podpora chorým, rodičkám, ktoré porodili živonarodené dieťa a pohrebné. Fond na podporu zdravia sa volal Okresný zbor liečebného fondu, bol založený podľa zákona č. 221/1925 Zb. o nemocenskom poistení verejných zamestnancov.(in Chytka a kol, 1994) Z humánnych spolkov vznikli okresné spolky starostlivosti o mládež. V hornom Liptove v Liptovskom Hrádku, v strednom v Liptovskom Mikuláši, v dolnom v Ružomberku. Ich úloha bola poskytovať dobročinnú pomoc sociálne postihnutej mládeži. Starali sa o umiestňovanie úchylných detí do ústavov a vykonávali dozor nad deťmi žijúcimi v neusporiadaných rodinných pomeroch. Spolupracovali so súdmi a poručenskými úradmi pri vykonávaní trestného súdnictva nad mládežou, so školami pri voľbe povolania a výchove dorastu. Spolupráca s orgánmi verejnej správy sa prejavila pri zriaďovaní útulkov pre nezamestnaný dorast a poradní pre matky a deti. Okresná starostlivosť o mládež vykonávala činnosť prostredníctvom správnych orgánov. (Kufčák, 1980) V Liptovskom Mikuláši sa dňa 31. mája 1928 uskutočnilo posledné zasadanie podtatranskej župy. Župné zriadenie bolo nahradené zemským. (Uličný, 2006) V roku 1915 - ošacovacia akcia. Vznik prvého štátu priniesol aj základnú pomoc v čase núdze. Čo dokazujú akcie, ktoré boli zamerané na pomoc ľuďom v núdzi. Rok 1918 - podpora chudobných domácností, starostlivosť o starých 8 Nemocnica mala problémy, najväčšie však v r. 1935, mesto chcelo mať nemocnicu menšiu, max. 100 lôžkovú, žiadalo armádu, aby ako protihodnotu postavilo novú nemocnicu. Neúspešne, pretože vojsko malo rozpracovaných viacero akcií: stavali sa nové delostrelecké kasárne. 2.januára 1938 radca politickej správy E.Szolnoky prevzal nemocnicu do krajinskej správy, požiadal personál nemocnice, aby vynaložili úsilie o pozdvihnutie nemocnie. V r. 1940 bolo otvorené detské odd. Z tohto obdobia je známe jedna akcia, kedy MUDR. Theodor Kustra (odborný lekár na choroby ušno-nosno-krčné) sa dostal k dodávke švajčiarskej vakcíny a tak jeho brat zorganizoval očkovaciu akciu pre žiakov prvej až piatej triedy a druhý brat aplikoval očkovaciu látku deťom do nosa. Výskyt obrny tak bol minimálny. (Kamanová, 2013). 104

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 a nevládnych, zbierky v prospech obetí požiarov vo Východnej a Važci. V roku 1921 telesnú a duchovnú kultúru rozvíjal spolok Jednota československého Orla. Členovia spolkov konali skutky lásky k najchudobnejším, rozdávali základné potraviny (mlieko, chlieb, cukor, zemiaky), ale aj šatstvo. Ozdravovňa YWCA v Liptovskom Hrádku vznikla ako zdravotné zariadenie rovnomenného bratislavského spolku Young Womens Christian Association kresťanské združenie mladých žien. V zariadení sa liečili mladé ženy od 14 rokov trpiace anémiou a vyčerpanosťou. Masarykova Liga proti tuberkulóze založila v roku 1920 v Železnom prvú zdravotnú osadu pre slabé a podvyživené deti z rodín, kde sa vyskytovala tuberkulóza. (Vitek, Churý, 2002) V Ružomberku v roku 1919 fungoval sirotinec a starobinec (jeho kapacita bola 80 detí), v ktorom pôsobili rehoľné sestry rádu. sv. Františka a sv. Vincenta. (Vitek, 2007) V roku 1922 je v Ružomberku postavené kuratórium (kvôli pľúcnym chorobám), potom využité ako starobinec, v roku 1936 boli otvorené detské jasle. (Chytka a kol., 1994) Rok 1927 - dobročinný Spolok charita v Liptovskom Mikuláši podporujú nezamestnaných šatstvom a obuvou. Na Liptove boli najväčšie akcie v rokoch 1932,1933,1936. V roku 1933 prídel potravín a soli nezamestnaným a chudobným v okrese Liptovský Mikuláš. V tomto roku sa uskutočnila i chlebová akcia. 1935 jednorazová stravovacia akcia (prídel krúp a jačmennej kávy) v prospech nezamestnaných v okrese Liptovský Mikuláš. V roku 1936 štátna stravovacia akcia. (Kufčák, 1983) V roku 1945 obnovená činnosť Povereníctva SNR pre zdravotníctvo a vykonali sa prvé protiepidemické očkovania proti infekčným chorobám. zákonom č. 49/1947 poštátnená preventívna poradenská zdravotnícka starostlivosť. (Bokešová, Uherová, 1989) V roku 1946 snaha o riešenie sociálnych otázok, boli postavené slobodárne pre viac ako 1200 ľudí, rozšírené aj služby závodnej kuchyne, závodné jasle, založený nadačný fond pre pomoc rodinám pozostalých. Vznikol invalidný dom pre vyslúžilých zamestnancov. (Chytka a kol, 1994) Nezamestnanosť ako zložitý sociálny problém Rok 1880 otvorená továreň na drevoviny Jakub Klient, v roku 1889 zmenená na Ružomberskú továreň na celulózu a papier účastinárska spoločnosť. Hospodárska kríza (keď sa zdalo, že bude dostatok pracovných príležitostí pri rozvoji priemyslu a budovaní vojnou zničenej krajiny prichádza hospodárska kríza). Stálu pracovnú činnosť nahrádzajú núdzové práce, za ktoré sa dostávali stravné lístky žobračenky. Sezónne práce. Pribúdajú štrajkové akcie a masové demonštrácie, tzv. pochody hladu, ktoré organizovali nezamestnaní na podporu nezamestnaných.(uličný a kol., 2006) Verejné sprostredkovateľne práce 8. apríl 1831 v Liptovskom sv. Mikuláši a 16. 11. 1931 v Ružomberku. Tie zanikli v roku 1940, kedy sú zriadené úrady práce. V rokoch 1932 1933 veľká nezamestnanosť, organizovali sa zbierky, dobročinné akcie pre rodiny s deťmi. 1936 v Liptovskom Mikuláši zriadená: Okresná poradňa pre voľbu povolania pri okresných starostlivostiach o mládež. (Kufčák, 1980) Feudálne a polofeudálne vykorisťovanie nahradili kapitalistické metódy. Zákony na ochranu robotníkov neexistovali, roku 1884 začal v Uhorsku platiť živnostenský zákon, ktorý však dal ešte väčšiu právomoc podnikateľom, ako 105

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte predtým. V roku 1891 bolo zavedené nemocenské poistenie, zákon mal malú účinnosť, pretože ho väčšinou zamestnávatelia obchádzali. (Uličný a kol., 2006) Robotníci nevideli východisko zo zlej sociálnej situácie, preto na tieto podmienky prejavovali štrajkami. 5. septembra 1930 vstúpilo do štrajku 60 robotníkov píly v Liptovskej Kokave. 7. februára 1932 sa uskutočnil hladový pochod v Liptovskom Mikuláši. V marci 1932 v Nemeckej Lupči 30 nezamestnaných z Dúbravy žiadali starostu obce spravodlivo rozdeľovať podporu v nezamestnanosti. 2. mája 1932 asi 300 ľudí sa dožadovalo práce pri obnove Važca. 30. júna 1933 prebehol 2-hodinový štrajk kožiarskych a stavebných robotníkov, ktorý takto prejavili nesúhlas so zákonmi a predpismi o podpore v nezamestnanosti. Vo februári 1936 mzdový štrajk lesných robotníkov a povozníkov v Liptove. Nezamestnaný z Hýb sa 5. februára 1937 písomne sťažujú na organizáciu štátnej stravovacej akcie v obci. 19. mája 1937 štrajkuje 24 robotníkov zasielateľských firiem. (Kufčák, 1983) V Liptovskom sv. Mikuláši vzniká v roku 1907 pod názvom Okresná robotníkov poisťujúca pokladnica s pôsobnosťou na územie Liptova. Zákonom č. 221/1924 Zb. o poistení zamestnancov pre prípad nemoci, invalidity a staroby boli zjednotené otázky nemocenského poistenia. Na činnosť Okresnej nemocenskej poisťovne v Liptovskom Mikuláši nadviazala Okresná sociálna poisťovňa ustanovená na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 11/1945 Zb. Okresná národná poisťovňa v Ružomberku sa ustanovila zákonom č. 99/1948 Zb. (Uličný a kol., 2006) Školstvo na Liptove - Protestantská škola v Ľupči datovaná od roku 1550 do roku 1709. Navštevovali ju aj deti chudobných rodín. Po roku 1810 v Nemeckej Ľupči škola pre chlapcov a dievčatá bez rozdielu vierovyznania (Vítek, 2002) Lisková rímsko-katolícka škola v roku 1733. 12. januára 1871 v Liptovskom Hrádku prvá poľnohospodárska škola. Od roku 1923 ako súčasť školstva vzniká štátna detská opatrovňa. Prvá meštianska škola v Liptovskom sv. Mikuláši v roku 1881. (Uličný a kol., 2006) Stredná zdravotná škola v Liptovskom sv. Mikuláši a Ružomberku poskytovala odborné vzdelanie pre pracovníčky a pracovníkov nemocníc. Z Ružomberka presťahovaná Zdravotná škola do Dolného Kubína. V roku 1990 prichádzajú do Ružomberka sestry Rádu svätého kríža a zakladajú tu Strednú zdravotnú školu Márie Terézie Schérerovej, tu sa v katolíckom duchu pripravovali zdravotné sestry, teraz aj zdravotnícky asistent, sanitár pre potreby zdravotníckych zariadení a zariadení sociálnych služieb. (Uličný a kol., 2006) Záver Cieľom nášho príspevku bolo poukázať na historický vývoj sociálnych služieb v Žilinskom samosprávnom kraji. Sledovať postupný vývoj osídľovania lokalít kraja, duchovné a materiálne napredovanie obyvateľov, ktorí sa v týchto lokalitách rozhodli žiť. Počas štúdia historických dokumentov a prameňov bolo ťažké nachádzať vhodnú literatúru, ktorá by sa zameriavala na oblasť sociálnej práce, respektíve samotných sociálnych služieb, ktorá by mapovala územie Žilinského kraja. Dostupná literatúra je zameraná na jednotlivé územné regióny Žilinského kraja, čo vyplýva z historického diania práve v nich. Zistili sme, že práve región Oravy je po obsahovej stránky sociálnej práce a sociálnych služieb 106

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 nedostatočne zdokumentovaný. Táto skutočnosť môže poukazovať na silné rodinné zázemie v lokalite počas historického obdobia. Zoznam bibliografických odkazov: BABJAK, J. 1998. Rehole a kongregácie na Slovensku. Trnava : Dobrá kniha, 1998. 236 s. ISBN 80-7141-183-3. BOKESOVÁ UHEROVÁ, M. 1989. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta. 1989. 369 s. ISBN 80-217-0004-1. BOKEŠOVÁ, - UHEROVÁ, M. 1989. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1989. 361 s. ISBN 80-217-0004-1. DUDEKOVÁ, G. 2003. Od milosrdenstva k štátnej opatere. In História Revue o dejinách spoločnosti. 2003. roč. 3, č. 4. ISSN 1335-8316, s. 21-26. GERÁT, R. ŠCURYOVÁ, M. VELIČKA, J. 2005. Čadca monografia mesta. 1. vyd. Čadca : Magma, 2005. 342 s. ISBN 80-89172-03-2. GERÁT, R. ŠČURJOVÁ, M. VELIČKA, J. 2005. Čadca monografia mesta. 1. vyd. Čadca : Magma 2005, 342 s. ISBN 80-89172-03-2. HOUDEK, I. 1934. 600 rokov z minulosti bývalého výsadného mesta Ružomberok 1318 1918. Ružomberok : Slovenská kníhtlačiareň, 1934. 72 s. CHYTKA, S. 1994. Textilka 100 rokov textilnej výroby v Ružomberku. Ružomberok : Texicom, 1994. 95 s. ISBN 978-80-969419-8-8. JUNAS. J. 1988. Sto rokov Martinskej nemocnice. Martin : Osveta Martin, 1988. 156 s. 70-907-88 SRZ. KOLEKTÍV AUTOROV. 2006. OTTOVA encyklopédia SLOVENSKO A Ž. Praha : Ottovo nakladateľství, 2006. 1056 s. ISBN 807-36-0578-3. KOLEKTÍV AUTOROV. 2004 Kysuce a Kysučania. 1. vyd. Čadca : Kysucké múzeum v Čadci, 2004. 121 s. ISBN 80-967171-0-3. KOLEKTÍV AUTOROV. 1981. Čadca a jej okolie. 1. vyd. Martin : Osveta, 1981. 257 s. ISBN 70-076-81. LAUČÍK, I. KOMÁROVÁ, D. 2000. Liptovský Mikuláš : Príbeh mesta. Banská Bystrica: Štúdio Harmony, 2000. 128 s. ISBN 80-97757-7-4. MATERANKA, C. ČAPČÍK, J. 1964. Pamätnica vojenskej nemocnice v Ružomberku 1914 1964. Liptovský Mikuláš : Tlačiarne technického učilišťa, 1964. 43 s. MATOUŠEK. O. a kol. 2007. Sociálne služby. 1. vyd. Praha: Portál, 2007. 184 s. MEDERA, M. 1937 Dobrodej, Spolok evanjelických žien v Liptovskom sv. Mikuláši. Sedemdesiat rokov v službe pánovej 1867-1937. Liptovský sv. Mikuláš : Kníhtlačiareň bratov Rázusovcov, 1937. 16 s. MEDZIHRADSKÝ, V. 1979. Orava (turistický sprievodca). Bratislava : Vydavateľstvo ŠPORT, 1979. 205 s. ISBN 77-011-79. MINTÁLOVÁ, Z. TELGÁRSKY, B. 2005. Československý Červený kríž na Slovensku v rokoch 1919 1938. 1. vyd. Martin : Matica slovenská 2005, 193 s. ISBN 80-969221-9-X. MRVA, I. 2010. Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. 1. vyd. Prešov : Polygraf Print, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5. TOKÁROVÁ, A. a kol. 2007. Sociálna práca. Prešov : Akcent Print, 2007. 573 s. ULIČNÝ, F. a kol. 2006 Liptovský Mikuláš. 1. vyd. Bratislava : Credo, 2006. 283 s. ISBN 80-96-95-03-8-X. 107

Kamanová, I., Peťo, V.: Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte VITEK, P. 2007. Dejiny detského domova v Ružomberku 1922 1960. Ružomberok : Detský domov, 2007. 11 s. STRAŇAN, M. 2003. Zrnko z kysuckej histórie. In : História. Revue o dejinách spoločnosti, 2003. roč. 3, č. 4. ISSN 1335-8316, s. 21 26. Zákon č. 14 z roku 1876 o zdravotnej starostlivosti Zákon a článok XIV. z roku 1891 o okresných pokladniciach na podporu nemocných Zákon č. XXI. z roku 1898 o pokrytí výdavkov na ošetrenie chorých Zákon č. 2/1918 Zb. o zriadení Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy Zákon č. 221/1924 Zb. o poistení zamestnancov pre prípad nemoci, invalidity a staroby Zákon č. 221/1925 Zb. o nemocenskom poistení verejných zamestnancov Zákon č. 49/1947 Zb. o poštátnení preventívne a poradenskej zdravotnej starostlivosti Zákon č. 103/1951 Zb. o preventívnej starostlivosti Zákon č. 4/1952 o hygienickej a protiepidemickej starostlivosti Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách Recenzent: Ing. Bc. Martina Špániková, PhD. 108

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dziecka do własności (na przykładzie wybranych środowisk opiekuńczowychowawczych) Abstract Relationship Educator Orphan through the Prism of Child's Rights to of Ownership (for example, some environments care and upbringing) Anna Kawula, Kinga Stawarz-Popek Janusz Korczak called for respect for the child and his rights. In their deliberations, referring inter alia to the needs of property, which is an important condition to satisfy both the natural development of man and its proper functioning in the society. This outstanding educator believed that children no less valuable items. Even things marginalized by adults can create the potential that even for the sake of the assigned values of sentimental or symbolic, builds compelling areas of the identity of young people. Relations pupil - teacher taking into account the child's right to property have become an important point of consideration taken by our scientific inquiry in late April and May 2012. The research group found themselves alumni, educators and experts with care and educational environments. Aim of the study was to analyze the relationship that exists between adults and children, considered in terms of the need to have. The presented results are discussed taking into account the selected alternative environments in the perspective of the implications of the idea of Korczak. They showed that a mutually rewarding relationship with alumni educators affect the proper satisfaction of the needs of ownership. Key words: upbringing, Institutions Care and Education, the need for ownership, ownership Wprowadzenie W jakim stopniu pojęcie własności wiąże się z pojęciem o wzmożonej sile? Łuk dla dzikiego był nie tylko własnością, ale ulepszoną ręką, która razi na odległość. Dziecko nie chce oddać dartej gazety, bo bada, bo ćwiczy się, bo to materiał jak ręka jest narzędziem, które nie wydaje dźwięków, nie ma smaku, ale łącznie z dzwonkiem przemawia, łącznie z bułką daje do ssania dodatkowe miłe wrażenie. Dopiero później przychodzi naśladownictwo, emulacja, chęć wyniesienia się. Bo własność wzbudza szacunek, podnosi wartość, daje władzę. J. Korczak, 1992, s.46. 109

Kawula, A., Stawarz-Popek, K.: Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dzieka do własności Rzeczywistość społeczna współczesnego świata przez wielu naukowców postrzegana jest przez pryzmat konsumpcjonizmu. Według Bogdana Mroza to właśnie konsumpcja stała się głównym czynnikiem wyznaczającym tożsamość człowieka XXI wieku, nową formą religii; media propagują swoistą ewangelię konsumpcji, która znajduje coraz liczniejsze rzesze wyznawców ochoczo podążających do konsumpcyjnego raju oferowanego przez domy towarowe i wielkie centra handlowe, współczesne świątynie konsumpcji (Mróz, 2010, s. 17). Jednak owa masowa dążność do posiadania rzeczy nierozerwalnie wiąże się z realizacją potrzeb na poziomie jednostkowym. Przedmioty bowiem stanowią swoiste skróty poznawcze, służą demonstracji prestiżu, statusu, przynależności. Dają poczucie bezpieczeństwa, władzy, szczęścia-sukcesu, akceptacji. Ponadto ułatwiają budowanie lepszej tożsamości oraz znacznie zwiększają osobnicze możliwości działania (Rubacha, 2006, s. 25). Według Zbigniewa Kwiecińskiego, Krzysztofa Rubacha i Bogusława Śliwerskiego zdolności życiowe człowieka mogą dotyczyć wielu obszarów jego funkcjonowania intelektualnego, emocjonalnego, interpersonalnego, motywacyjnego, fizycznego itd. Korczakowska koncepcja prawa do własności Potrzeby ludzkie to właściwości człowieka polegające na jego stałych zależnościach od różnych elementów zewnętrznego i wewnętrznego środowiska, warunkujących jego homeostazę, życie, zdrowie, rozwój, normalność funkcjonowania zadowolenie z życia (szczęście), samorealizację i inne wartości życia. Pojmowanie potrzeb ludzkich jako obiektywnych właściwości gatunkowych człowieka reprezentują w literaturze między innymi Tadeusz Tomaszewski, Janusz Reykowski, Kazimierz Obuchowski. Choć w powojennej literaturze przedmiotu poświęcono wiele uwagi zaspokajaniu potrzeb jako takich, można odnieść wrażenie, że stosunkowo niewiele badań przeprowadzono pod kątem prawa dziecka do własności (Kelm, 2006, s. 45). Na tym tle uwagę zwraca Halina Filipczuk 1, która sformułowała własny podział potrzeb, z uwzględnieniem posiadania jako odrębnego uwarunkowania do prawidłowego rozwoju psychicznego. Badaczka ukazywała znaczenie zaspokajania potrzeby własności. Zaznaczała, że nie tylko dorośli, ale i dzieci pragną mieć różne przedmioty dla samej przyjemności bycia ich właścicielem. W swoich publikacjach podkreślała również, iż bezpodstawne jest rozbudzanie i umacnianie u dziecka potrzeby posiadania dla samego posiadania. Przez posiadanie różnych rzeczy młodzi ludzie mogą zaspokajać także potrzebę zwracania na siebie uwagi, uznania, dobrej pozycji w zespole rówieśników. Pełną świadomość takiego stanu rzeczy można zaobserwować u Janusza Korczaka, który w ramach realizowanej praktyki opiekuńczo-wychowawczej ową potrzebę posiadania uznawał za naturalne i niezbywalne prawo każdego dziecka. Można nawet zaryzykować twierdzenie, że Pandoktor buntował się przeciwko traktowaniu młodych ludzi pod tym względem w sposób gorszy od osób funkcjonujących najniżej w hierarchii społecznej. Żebrak rozporządza do woli jałmużną, dziecko nic nie ma własnego, musi zdać sprawę z każdego otrzymanego za 1 Halina Filipczuk, opisując rozwojowo istotne prawa człowieka do realizacji określonych potrzeb psychicznych, wymienia: akceptację (uznanie), aktywność, bezpieczeństwo, kontakt emocjonalny, posiadanie (własność), poznanie, przynależność, samodzielność, sens życia, wzrost-rozwójosiągnięcia 110

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 darmo do użytku przedmiotu. Nie wolno podrzeć, złamać, zabrudzić Ma przyjąć i być zadowolone. Wszystko w oznaczonym miejscu i czasie, rozważnie i zgodnie z przeznaczeniem [ ] może dlatego ceni bezwartościowe drobiazgi w Domu Sierot problem indywidualnej własności dzieci rozwiązano w ten sposób, że każde dziecko miało kasetkę lub szufladę na swoje skarby ; na straży tych rzeczy stała szafa rzeczy znalezionych i notariat. Obowiązkiem wychowawcy jest szanować te drobiazgi i przywiązanie do nich dziecka (Korczak, 1993, s. 431). Stary Doktor, między innymi poprzez poszanowanie prawa młodych ludzi do posiadania, usiłował przywrócić im człowieczą godność. Ważne jest też by kształtować stosunek młodego człowieka do pieniędzy. Dziecko, które otrzymuje drobne kieszonkowe i któremu pozwolimy na wydawanie tej sumy ma szansę zrozumieć, że jeśli zaspokoi jedną swoją potrzebę kupując jakiś przedmiot może nie wystarczyć na realizację innej. Dzięki temu dziecko może nauczyć się gospodarować pieniędzmi, a nie wydawać je bezmyślnie. Oprócz tych wszystkich funkcji, jakie spełniają przedmioty w życiu człowieka, zaspokajają one także specyficzną potrzebę posiadania. Łączą się z nią jeszcze inne potrzeby, w pewien sposób jej pokrewne. Należą do nich potrzeby nabywania, gromadzenia, które przejawiają się u niektórych dzieci w postaci zamiłowań kolekcjonerskich. Niektóre przedmioty zaspokajają również potrzebę estetyczną (Filipczuk, 1980, s.153-171). Aktualność w tym kontekście zyskują słowa Starego Doktora: Nie ma dla dziecka przedmiotów błahych, bezwartościowych ani rupieci. Jest to jedyna jego własność, z której wyliczyć się nie musi. Każda z nich to: pamiątka, wspomnienie, nadzieja lub narzędzie pracy (Chymuk, 2009, s. 58). Powyższe przesłanki jednoznacznie wskazują na to, że prawidłowa realizacja zachowań pro-własnościowych może w znacznym stopniu zaważyć na wszechstronnym i zrównoważonym rozwoju młodych ludzi, co za tym idzie w dalszej perspektywie całego społeczeństwa. Rola opiekunów i wychowawców w zaspokojeniu potrzeby posiadania Świadome i celowe działanie pedagogiczne zmierzające do osiągnięcia względnie stałych skutków (zmian rozwojowych) w osobowości wychowanka to wychowanie (Rubacha, 2006, s. 26). Prawo własności może zatem potęgować zdolności życiowe danego człowieka. Zwłaszcza wtedy, gdy świadomie, jak też celowo podejmowane są działania pedagogiczne zmierzające do nauki właściwego rozumienia i realizacji wspomnianej konieczności. Podejmowanie oddziaływań wychowawczych wspomagających rozwój właściwych postaw pro-własnościowych dzieci i młodzieży zasadza się między innymi na przypisaniu młodym ludziom w społecznej świadomości prawa do realizacji tego typu potrzeb. Janusz Korczak bowiem wielokrotnie piętnował nierównoprawną pozycję nieletnich względem dojrzalszej części społeczeństwa. Dlatego tak ważnym jest bycie rozsądnym użytkownikiem swoich rzeczy, jako wytworu ludzkiej pracy, będącego zarówno własnością indywidualną jak i dobrem społecznym. Zdarza się jednak, że rodzice nie potrafią u dziecka wypracować właściwego stosunku do posiadanych przedmiotów (Filipczuk, 1980, s.169). Według Filipczuk rodzice winni w procesie wychowania zadbać również o to, by dziecko ciesząc się z posiadania i użytkowania rzeczy, które służą zaspokajaniu różnych potrzeb i sprawiają przyjemność nie chełpiło się nimi, by nie uważało siebie za więcej warte od innych, bo ma ładne ubranie, zabawki etc. Chodzi o to, by nie 111

Kawula, A., Stawarz-Popek, K.: Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dzieka do własności mierzyło wartości człowieka na podstawie tego, co posiada. Liczy się przecież to, jaki człowiek jest, co sobą reprezentuje, a nie jakie ma rzeczy i ile one kosztowały. Ważne jest by rodzice uczyli dziecko dzielenia się posiadanymi przedmiotami, by dziecko rozumiało, że dobra materialne mają wartość o tyle, o ile służą ludziom, żeby zaspakajanie potrzeb otoczenia stało się potrzebą silniejszą od potrzeby posiadania. Poza tym dziecko dzieląc się z koleżankami i kolegami nabywa pewnych umiejętności społecznych. Oddziaływania wychowawcze kierowane przez wychowawcę typu: miejsce na własne skarby, szafa rzeczy znalezionych, sąd, plebiscyty, notariat czy niektóre zakłady czynione w przytomności Korczaka przez wychowanków, nie tylko wspomagały zrównoważony rozwój młodych ludzi, ale też promowały tożsamość praw dorosłych i dzieci. Pozwalały wychowankom Domu Sierot zobaczyć siebie oczami innych dzięki opiniowaniu również w zakresie poszanowania własności swojej i cudzej, indywidualnej i społecznej. Przybywają nowe przedmioty, część starych traci swoją wartość. Więc zamieni, daruje, potem pożałuje i odbierze. Obawiam się, że wychowawca-brutal, nie rozumiejąc, więc lekceważąc, w gniewie, że drą się kieszenie i zacinają szuflady, zły na spory i niepokój, bo ginie i się znajduje w przypływie złego humoru wrzuca śmiecie do pieca. Popełnia niesłychane nadużycie, barbarzyńskie przestępstwo. Jak śmiesz chamie, rozporządzać cudzą własnością? Jak śmiesz potem żądać, by dzieci cośkolwiek szanowały i kogokolwiek kochały? Według Korczaka to właśnie dorośli mieli być orędownikami, mentorami praktycznej, w pełni wyważonej realizacji prawa do posiadania. Zwłaszcza w placówkowym, pozbawionym ciepła rodzinnego środowisku opiekuńczo-wychowawczym powinno być zadaniem wychowawcy domagać się, by każde dziecko miało coś, co stanowi nie bezimienną własność instytucji, a jego, by miało dla tej własności bezpieczne ukrycie (Korczak, 1993, s. 284). Współczesne badania przeprowadzone pod kątem roli oddziaływań społecznych i edukacyjnych w socjalizacji ekonomicznej dzieci i młodzieży, ukazują, iż poza osobami znaczącymi istotny wpływ mają również rówieśnicy oraz media. Dlatego w sferze edukacyjnej należałoby kłaść większy nacisk na potrzebę kształtowania ograniczonego zaufania do różnych źródeł informacji (Goszczyńska, Kołodziej, 2012, ss. 99-110). Tymczasem oddziaływania rodzicielskie często mają charakter patologiczny. Opiekunowie sami ulegają kompulsywnemu kupowaniu niepotrzebnych rzeczy. Nie posiadają też racjonalnego planowania budżetu domowego i nie uczą tego swoich podopiecznych. Problematyka systemu opiekuńczo-wychowawczego w Polsce Można zauważyć, że trudności z odnalezieniem się w nowej sytuacji społecznej, bezradność i nieumiejętność zorganizowania życia dotyczą coraz częściej wychowanków przebywających w placówkach opiekuńczo wychowawczych. Sylwia Badora podkreśla, że mamy do czynienia w naszym kraju ze wzrastającą ciągle liczbą dzieci pozbawionych możliwości wychowania w rodzinnym domu (euro sieroctwo, sieroty społeczne). Narasta również zjawisko nieprzystosowania społecznego dzieci i młodzieży, w tym przestępczości i uzależnień. Wśród rodzin zastępczych, rodziny spokrewnione i niespokrewnione z dzieckiem, zawodowe niespokrewnione z dzieckiem: wielodzietne, specjalistyczne oraz o charakterze pogotowia rodzinnego mogą w większym stopniu kompensować 112

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 niedostatki podopiecznych (Badora, 2005, s. 280). Dlatego szczególnie ważne staje się organizowanie różnych form opieki, wychowania i społecznego wsparcia. Zgodnie z Rozporządzeniem Ministra Polityki Społecznej z dnia 14 lutego 2005 r. w sprawie placówek opiekuńczo-wychowawczych (Dz. U. z 2005 r. Nr 37, poz. 331) wychowankom placówek opiekuńczo-wychowawczych i resocjalizacyjnych objętych opieką całkowitą przysługuje: - wyposażenie w odzież, obuwie, bieliznę i inne przedmioty osobistego użytku (stosownie do wieku i potrzeb). - zabawki odpowiednie do wieku rozwojowego - środki higieny osobistej, - zaopatrzenie w leki, podręczniki i przybory szkolne, - całkowite pokrycie opłaty za pobyt w bursach i internatach oraz pokrycie kosztów przejazdu do miejsc uzasadnionego pobytu poza placówką i z powrotem. - kwotę pieniężną do własnego dysponowania przez dzieci od 5. roku życia, której wysokość, nie jest niższa niż 0,5% i nie wyższa niż 5% kwoty. "Kieszonkowe" wypłacane przez placówkę w uzasadnionych przypadkach może być mniejsze, ale nie mniejsze niż 0,5% przeciętnego wynagrodzenia lub większe, ale nie większe niż 2% przeciętnego wynagrodzenia. - pomoc materialna dla usamodzielnianych wychowanków. Placówki opiekuńczo-wychowawcze i resocjalizacyjne zapewniają usamodzielnianym wychowankom objętym opieką całkowitą także pierwsze wyposażenie w przypadku usamodzielnienia się, jednak wszelkie działania skierowane na rzecz realizacji praw dziecka do własności nie zniwelują specyficznych trudności występujących w środowiskach ryzyka. Zgodnie z danymi Ministerstwa Pracy i Polityki Społecznej oraz Najwyższej Izby Kontroli w Polsce na koniec 2011 roku działały 594 placówki opiekuńczowychowawcze dysponujące 16111 miejscami. Do tych ośrodków, będących w gestii poszczególnych powiatów, należy zaliczyć zarówno oddziały rodzinne (223), socjalizacyjne (190), interwencyjne (23) jak też wielofunkcyjne (158). Największa liczba wychowanków przypadła na placówki o charakterze socjalizacyjnym 6436 i wielofunkcyjnym 7625 osób. Warto przy tym zaznaczyć fakt, iż dzieci były umieszczane we wspomnianych ośrodkach dopiero wtedy, gdy zapewnienie innych form opieki np. pobyt w jednej ze 44574 rodzin zastępczych okazało się być niemożliwe. Dane na koniec 2011 r. wykazują, że w 44574 rodzinach zastępczych wychowywało się 67314 dzieci, w tym: 36642 w rodzinach spokrewnionych z dzieckiem wychowywało się 47843 dzieci. Ministerstwo Pracy i Polityki Społecznej przeprowadziło w 2010 r. badania na temat głównych przyczyn umieszczania dzieci w pieczy zastępczej. Badaniem objęto 22797 przypadków dzieci przebywających w tym czasie w rodzinach zastępczych oraz placówkach opiekuńczo - wychowawczych. Czynnikami, które należały do najczęściej wymienianych była bezradność rodziców naturalnych w obliczu występujących problemów opiekuńczo-wychowawczych (32%), ubóstwo (26%), przemoc w rodzinie (17%), występowanie chorób (11%), brak odpowiednich warunków lokalowych (7%), pobyt za granicą co najmniej jednego z rodziców (7%). 113

Kawula, A., Stawarz-Popek, K.: Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dzieka do własności W II i III kwartale 2011 r. została przeprowadzona przez Najwyższą Izbę Kontroli inspekcja 2 sprawdzająca funkcjonowanie wybranych placówek opiekuńczo-wychowawczych oraz ich współdziałanie z innymi instytucjami na rzecz powrotu dzieci do wychowania w rodzinie. W opublikowanym w marcu 2012 roku raporcie 3 przede wszystkim podkreślono, że działania instytucjonalne podejmowane w celu powrotu dzieci do wychowania w rodzinie lub rodzinnych formach pieczy zastępczej, nie przyniosły zakładanych efektów. Dostosowanie do standardów Ustawy o Pomocy Społecznej w latach 2008-2010 spowodowało ograniczenie tak liczby placówek, jak i zapewnianych przez nie miejsc (liczba ośrodków zmniejszyła się z 83 do 81, a liczba miejsc z 2229 do 2127). Jednocześnie starania o pozyskanie większej liczby osób zainteresowanych przyjmowaniem dzieci w formie rodzin zastępczych zakończyły się fiaskiem. Kierownicy wszystkich kontrolowanych jednostek, mimo wzrostu liczby wychowanków tej właśnie formy pieczy zastępczej (z 4527 dzieci w 2008 r. na 4578 w 2010 r.) zwracali uwagę na niedobór rodzin zastępczych. Ponadto zauważono, że aż w 25 na 28 kontrolowanych ośrodkach opiekuńczo-wychowawczych miało miejsce 787 aktów wandalizmu, agresji oraz przemocy fizycznej i/lub psychicznej wśród wychowanków. Policja musiała interweniować 354 razy. Dzieci notorycznie niszczyły drzwi, umeblowanie pokoi. Sprzęt komputerowy i elektroniczny często ulegał dewastacji lub był kradziony. Prócz zauważalnej patologizacji zachowań społecznych taki stan rzeczy często świadczy o problemach z prawidłową realizacją przez wychowanków potrzeby własności/posiadania. Odniesienia do tego typu problemów znajdujemy u Korczaka, który ukazywał powszechny wizerunek z życia zakładu, wobec którego nie przechodził obojętnie: Znów kradzież. Wiem, że gdzie jest sto dzieci, musi się znaleźć jedno nieuczciwe (czy tylko jedno?). A jednak nie mogę się z tym pogodzić. Czuję żal tak jakby do wszystkich (Korczak, op. cit., s. 283). Dyrektor jednostki, w której dochodziło do największej liczby aktów wandalizmu stwierdził: Notoryczne zjawiska patologiczne dotyczyły głównie dewastowania drzwi i pokoi poprzez niszczenie sprzętu będącego na wyposażeniu (tapczany, szafki nocne, lampki nocne). Wyłamywano również drzwiczki oraz zawiasy w meblach, dewastowano sprzęt elektroniczny (kino domowe demontaż głośników), niszczono i kradziono sprzęt komputerowy 4. Kontrola wykazała, że w większości badanych placówek INDYWIDUALNE PLANY PRACY miały charakter formalny, ogólnikowy, pomijający faktyczną sytuację danego dziecka. Ustalenia określały na bardziej korzystne warunki opieki i wychowania w rodzinach zastępczych (zwłaszcza niespokrewnionych) rzutujące na dalsze losy dzieci po ich usamodzielnieniu. Procentowy udział wychowanków placówek opiekuńczo-wychowawczych, kontynuujących naukę na studiach wyższych, nie przekraczał 10%, a w niektórych 2 3 4 KPZ-4101-02/2011; Nr ewidencyjny kontroli 6/2012/P/11/092/KZD. Inspekcja przeprowadzona była w dwudziestu ośmiu placówkach opiekuńczo-wychowawczych, dziesięciu powiatowych centrach pomocy rodzinie i dziewięciu ośrodkach adopcyjno-opiekuńczych. Jednostki te pochodziły z terenu dziewięciu województw proporcjonalnie obejmujących cały kraj. Raport zatwierdzony przez Prezesa Najwyższej Izby Kontroli 21 marca 2012; dostępny m.in.: http://www.nik.gov.pl/plik/id,3757,vp,4791.pdf. Raport zatwierdzony przez Prezesa Najwyższej Izby Kontroli 21 marca 2012; dostępny m.in.: http://www.nik.gov.pl/plik/id,3757,vp,4791.pdf. 114

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 powiatach były to pojedyncze przypadki, zaś udział ten dla dzieci przebywających w rodzinach zastępczych dochodził nawet do 50%. Raport dotyczący funkcjonowania placówek opiekuńczo-wychowawczych oraz ich współdziałania z innymi instytucjami na rzecz powrotu dzieci do wychowania w rodzinie ukazał, że istotne są też różnice w jakości wykształcenia i przygotowania do pracy zawodowej wychowanków z placówek opiekuńczowychowawczych a rodzin zastępczych. Obowiązująca obecnie Ustawa z 9 czerwca 2011 r. O Wspieraniu Rodziny i Systemie Pieczy Zastępczej weszła w życie z dniem 1 stycznia 2012 r. Zawarte w niej przepisy są nakierowane na ograniczenie roli placówek opiekuńczowychowawczych, wspieranie tendencji do umieszczania dzieci i młodzieży w całodobowych oddziałach, w rodzinach zastępczych lub rodzinnych domach dziecka dopiero po wyczerpaniu możliwości pobytu w rodzinie własnej. W sukurs takim działaniom winno przyjść utworzenie w gminach instytucji asystentów rodziny oraz na poziomie powiatów koordynatorów pieczy zastępczej. Założenia metodologiczne badań własnych Biorąc pod uwagę powyższe warunki, przedmiotem podjętych badań stały się różnorodne aspekty oddziaływań wychowawczych w odniesieniu do zaspokajania potrzeby posiadania przez wychowanków przebywających w zastępczej pieczy. Celem podjętych rozważań była analiza funkcjonowania wybranych środowisk zastępczych w zakresie zaspokajania potrzeby posiadania, określenie aktywności wychowanków w obszarze zachowań pro-własnościowych, oraz rozpoznanie wybranych mechanizmów wspomagania instytucjonalnego i pozainstytucjonalnego towarzyszących realizacji potrzeby posiadania. Na podstawie analizy literatury metodologicznej, uwzględniając cel podejmowanej pracy postawiono jako problem główny następujące pytanie: Jakie znaczenie ma zaspokajanie potrzeby posiadania przez wychowanków w wybranych środowiskach opiekuńczo-wychowawczych? W dyskursie pedagogicznym na temat zasad zaspokajania potrzeby posiadania przez wychowanków wybranych placówek istotne stało się poszukiwanie odpowiedzi na następujące pytania szczegółowe: 1. W jaki sposób przebiega zaspokajanie potrzeby posiadania w wybranych środowiskach zastępczych? 2. Jakie zachowania pro-własnościowe są prezentowane przez dzieci i młodzież ze środowisk problemowych? 3. Jakie oddziaływania wychowawcze wspomagają realizację potrzeby posiadania? Wybrana przeze nas została metoda dialogowa najczęściej znajduje swe zastosowanie w badaniach za pomocą rozmowy i wywiadu. Wywiady przeprowadzono z wychowankami, opiekunami, wychowawcami, pedagogiem oraz ekspertami pracy opiekuńczo-wychowawczej. Byli to superwizor, kierownik koordynujący pracę działu Rodzin Zastępczych w Miejskim Ośrodku Pomocy Zastępczej. Dobór instytucji dla potrzeb badań był nieprzypadkowy. Zdecydowana większość badań odbyła się w Krakowie. Prezentowany zakres badawczy przeprowadzono w kwietniu i maju 2012 r. w Placówce Opiekuńczo- Wychowawczej, Specjalistycznej Placówce Opiekuńczo-Wychowawczej oraz Rodzinnym Domu Dziecka. W rozważaniach ujęto wyniki z piętnastu wywiadów dokonanych wśród siedmiu chłopców i ośmiu dziewczynek w wieku od 13 do 18 lat 115

Kawula, A., Stawarz-Popek, K.: Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dzieka do własności oraz wywiadów przeprowadzonych z opiekunami, ekspertami oraz wychowawcami. Przedstawione opracowanie powstało dzięki grupie specjalistów, którzy dysponując szerokim zasobem informacji z racji wykonywania swoich obowiązków, zechcieli podzielić się zarówno swoją wiedzą, jak i doświadczeniem. O wyborze tematu Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dziecka do własności zadecydowało wiele przesłanek. Nasze wcześniejsze doświadczenia badawcze oraz brak obszernej literatury przedmiotu poruszającej kwestie zaspokajania przez dzieci i młodzież potrzeby posiadania obudziły naszą czujność badawczą. Poza tym chciałyśmy sprawdzić w jakim stopniu myśl Korczakowska jest transponowana do współczesnych czasów. Poszukując tez badawczych, formułując cele i pytania badawcze dokonano analizy piśmiennictwa z zakresu pedagogiki opiekuńczo-wychowawczej. Po opracowaniu części teoretycznej, przyjęto odpowiednią strategię badawczą. Do zrealizowania wyznaczonego celu wykorzystane zostały wstępnie liczne materiały teoretyczne. Zebrane materiały wstępne po uzyskaniu podstawowych informacji na temat placówki stały się początkiem dla przeprowadzonych badań, a w późniejszym czasie pozwoliły na konfrontacje zdobytej wiedzy ze stanem faktycznym. Badania zostały przeprowadzone w sposób systematyczny w czasie od kwietnia do maja 2012 r. Zaspokojenie potrzeby posiadania a adaptacja wychowanków do warunków panujących w placówce opiekuńczo-wychowawczej Na podstawie badań stwierdzono, że funkcjonowanie w dzisiejszych placówkach opiekuńczo-wychowawczych przedstawia się nieco inaczej. Wychowankowie mają dostęp do pomieszczeń gospodarczych, mają także pomieszczenia zapewniające cichą naukę i wypoczynek. Pełnią dyżury, otrzymują stosowne do zachowania kieszonkowe. Placówki starają się też sporządzać na podstawie przeprowadzonej diagnozy Indywidualny Plan Pracy, uwzględniając przy tym współpracę z rodzinami wychowanków. Sytuacja ekonomiczna i społeczna obecnych rodzin wychowanków jest zdecydowanie właściwsza, a młodzi ludzie najczęściej są kierowani do dzisiejszych placówek opiekuńczo-wychowawczych z powodu nie pełnienia obowiązku szkolnego oraz problemów opiekuńczowychowawczych w rodzinie. Jak podkreśla Pracownik Działu Pomocy Dzieciom Miejskiego Ośrodka Pomocy Społecznej w Krakowie: - 60% dzieci w zastępczej pieczy nie pochodzi z rodzin, które są klientami MOPS. To najistotniejsza różnica do tego, co było 10, 15 lat temu. Mamy nie tylko dzieci z biednych rodzin, ale także dobrze sytuowanych ekonomicznie, które mają problemy z wypełnieniem obowiązku szkolnego, nie słuchają rodziców. Umieszczenie ich w placówce nie jest rozwiązaniem, bo jak on, taki dzieciak, się zaadaptuje do warunków to będzie funkcjonował tak samo, nikt go nie zmusi do czegokolwiek (W 4). Badania wykazały, że największym problemem w placówkach opiekuńczo wychowawczych jest nie wypełnianie obowiązków szkolnych przez wychowanków. Młodzi ludzie bardzo szybko zaadaptowali się do warunków panujących w placówkach, jednak sprawiają wiele problemów opiekunom, wychowawcom oraz nauczycielom, którzy często nie potrafią poradzić sobie z nic nie robieniem swoich podopiecznych. 116

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Wyniki badań przedstawione w wykresie 1. potwierdzają skłonności wychowanków do czynienia pewnych wysiłków, aby posiadać rzeczy, jednakże nie robią oni nic ponadto nie oszczędzają, nie szanują, nie pożyczają się od innych, nie użyczają innym. Poszukują przyjemności bez jakiegokolwiek wysiłku i zaangażowania, są zdecydowanie bierni i zrezygnowani, nie ma wielu rzeczy czy spraw, na których im zależy. Wychowawcy podkreślają, że młodzi ludzie mają tendencje do nihilizmu, na niewiele spraw są zaangażowani (W2). Wykres 1. Posiadanie rzeczy Badania ukazały, że obecne warunki panujące w ośrodkach, chociaż są często zdecydowanie lepsze niż w rodzinach pochodzenia dzieci i młodzieży, nie przyczyniają się do w większym stopniu do poszanowania dóbr materialnych. Nawet najlepiej wyposażona i zaopatrzona placówka opiekuńczo - wychowawcza nie jest w stanie zastąpić prawidłowo funkcjonującej rodziny, co więcej przesadne dążenie do kompensacji utraconych wzorców osobowych walorami materialnymi powoduje zwiększenie dystansu i poczucia niedostatku, jak również wypacza spojrzenie młodego człowieka na posiadanie zasobów majątkowych w perspektywie przyszłości, zwłaszcza, że po osiągnięciu pełnoletniości sytuacja młodego człowieka zmienia się na gorsze. Na podstawie wywiadów z ekspertami mogłam stwierdzić, efektywniejsze działania w tym zakresie przeprowadzane są w rodzinach zastępczych. Superwizor podkreślał, system wsparcia jest powiązany i to daje pełen obraz biologiczny i psychologiczny dla rodzin zastępczych, gdy mają problem, można im coś doradzić. Jednak i na tym polu pojawiają się trudności z zaspokojeniem potrzeby posiadania szczególnie z zawiścią dzieci przysposobionych o rzeczy, które dostają Dzieci od swoich biologicznych dziadków wujków i całej rodziny. Wtedy opiekun tłumaczy, że to jego rodzina a on ma swoją, która nie daje takich prezentów. Bo rodziny spokrewnione nie dają takich rzeczy (W3). 117

Kawula, A., Stawarz-Popek, K.: Relacja wychowawca wychowanek przez pryzmat prawa dzieka do własności Osoba opiekująca się dziećmi przez 29 lat w rodzinnym domu dziecka podkreśla, że dzieci, gdy przychodziły nie wiele miały z sobą właściwie nic, ale pamiątki były dla nich bardzo ważne, zwłaszcza te po mamie lub babci szczególnie, gdy były do tej osoby przywiązani (W2). Można zaobserwować, że dzieci pojawiają się często z jedną walizką albo bez niczego, w rodzinie zastępczej mają zaś wystarczająco zaspokojone swoje potrzeby. Mają prawo do kieszonkowego, a to jest pewien progres. Z jednej strony tracą wolność, nie mogą palić papierosów, muszą chodzić do szkoły, przestrzegać pewnych zasad. Z drugiej to daje im stabilizacje, zapewnia rozwój, może na początku tego nie doceniają, jednak później. Wymaga to jednak dużo pracy i organizacji. Potrzeba posiadania wpływa na zwiększenie własnej władzy, kompensację ja, zapewne jest źródłem oddziaływania (W3). Realizacja procesu wychowawczego wychowanków winna zasadzać się przede wszystkim na prawidłowo konstruowanych INDYWIDUALNYCH PLANACH PRACY (IPP). Zgodnie z 12 ust. 2 i 5 rozporządzenia w sprawie placówek opiekuńczo-wychowawczych, wychowawca kierujący procesem wychowawczym niezwłocznie przy udziale dziecka oraz w porozumieniu z psychologiem, pedagogiem, pracownikiem socjalnym, a także innymi specjalistami winien opracować ów plan, z uwzględnieniem działań krótkoi długo-terminowych. Jednak z tym także są problemy w wielu placówkach ze względu na brak współpracy z rodzinami wychowanków. Zachowania pro-własnościowe prezentowane przez dzieci i młodzież ze środowisk problemowych We współczesnym wychowaniu można zauważyć koncentrowanie się zarówno rodziców jak i instytucji opiekuńczych na oddziaływaniach, które mają zaspokoić dziecięce potrzeby na wyrost, nie uwzględniając przy tym ich samodzielnego udziału ani aktywności. Opiekunowie i wychowawcy nie poświęcają wiele czasu na odpowiednie formy i metody pracy, a ich działania wychowawcze zazwyczaj są niedostosowane do wieku dzieci. Są wygodni i niekonsekwentni, tymczasem młodzi ludzie stają się niedołężni życiowo i bezwolni wewnętrznie. Lista postrzegania własności sporządzona przez wychowanków umożliwiła ukazanie wzajemnie powiązanych hierarchicznych relacji szacunku, władzy, tożsamości i zasobności, które są budowane w wyniku realizowania potrzeby posiadania. Zdecydowania na pierwszym miejscu wychowankowie wskazywali, iż posiadanie zapewnia szacunek. Na kolejnym miejscu plasowała się władza. Tu zaznaczali również poczucie siły, które zapewnia majętność. Pozostałe pozycje zajmowały tożsamość i zasobność. Zaobserwowana tendencja budzić może czujność badawczą zarówno przez wzgląd na omawiany wcześniej konsumpcjonizm, jak też konieczność doprecyzowania samego zjawiska oraz jego korzeni społecznych. 118

STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5 Zabrane danych dotyczące zachowań pro własnościowych rzutujące na zaspokojenie potrzeby posiadania mogą budzić zainteresowanie. Porównanie zestawień z wcześniejszymi wynikami wykazuje swoiste zmiany w jednakowy zakresie przedmiotów stanowiących największą wartość dla wychowanków. Nadal na pierwszej pozycji znajduje się dom i rodzina, jednak kolejne zajmują: telefon komórkowy oraz komputer (czego nie było we wcześniejszych wynikach ze zrozumiałych względów). Posiadanie rzeczy według wychowanków przede wszystkim wzbudza szacunek, w dalszej kolejności daje poczucie władzy. Następnie może być rozpatrywane jako budowanie lepszej tożsamości oraz dążenie do zasobności. Wcześniejsze badania wskazywały na istnienie silnych relacji dzieci z rodzicami. Dlatego też młody człowiek najczęściej upatrywał swojego nieszczęścia w braku zasobów pozwalających mu na przebywanie w swoim naturalnym ognisku domowym. Chciał zdobywać rzeczy, choćby poprzez kradzież. Wspomagać swoją rodzinę biologiczną. Repertorium wyników może sugerować, że posiadanie rzeczy w dzisiejszym czasie jest obojętne dla młodych ludzi. Owszem mają oni takie przekonanie, że im się wszystko bezwzględnie należy, może właśnie, dlatego nie starają się uczynić najmniejszego wysiłku, aby uszanować zarówno swoje własne, jak i cudze rzeczy. Jednak zdeklarowana większość wychowanków nie szanuje przedmiotów należących do placówki. 119