_ČLOVEK VO VOJNE, VOJNA V ČLOVEKU ( PRÍPAD POĽSKA)

WWW.MODERNE-DEJINY.SK _ČLOVEK VO VOJNE, VOJNA V ČLOVEKU (1938-1945 - PRÍPAD POĽSKA) Dr. MAREK PIOTR DESZCZYŃSKI Pre II. Poľskú republiku, znovuzrodenú po deleniach poľského štátu, bola obrana najdôležitejšou témou. Po prvé, od novembra 1918 do jesene 1920 trvali boje o hranice a vojna o prežitie so sovietskym Ruskom. Následne po marci 1921, kedy bola s boľševikmi podpísaná mierová dohoda, bolo sa treba pripraviť na ďalší konflikt. Moskva sa nevzdala plánu dobytia Poľska a Nemecko sa usilovalo o revíziu hraníc stanovených Versailleskou zmluvou a o získanie Horného Sliezska, Gdaňska a Pomoranska. Už od prvej mierovej jari sa rysovala strategická možnosť nebezpečenstva invázie do Poľska z východu a v menšej miere (vzhľadom k tomu, že tzv. Weimarská republika bola čiastočne odzbrojená) zo západu. Pokiaľ ide o scénár vojny s dvoma veľkými susedmi, najvýznamnejší spolutvorca vzkriesenia Poľskej republiky Jozef Piłsudski uviedol, že poľská armáda, mnohonásobne slabšia a bezprostredne ohrozená z troch strán, sa bude brániť len symbolicky. Také nebezpečenstvo malo oddialiť spojenectvo uzatvorené v roku 1921: s Francúzskom proti Nemeckej ríši a s Rumunskom proti sovietom. Do roku 1935 bolo prioritou odolať hrozbe z východu, ale znovuvyzbrojovanie Nemecka za vlády Adolfa Hitlera spôsobilo, že od roku 1933 sa začala brať tiež vážne do úvahy agresia zo Západu. Po Piłsudského smrti si bol jeho nástupca vo vojenskej oblasti gen./marš. Edward Śmigły-Rydz vedomý toho, že vojna so Sovietskym zväzom je stálou hrozbou, kým vojna s Treťou ríšou môže vypuknúť skoro. Zrýchlil teda obranné prípravy a využil tak časový priestor po uzatvorení dohôd o neútočení s Moskvou (1932) a Berlínom (1934). Postupne, od mája 1937, sa možnosť konfliktu so Sovietskym zväzom odsúvala do druhého plánu, pretože čistky Josifa Stalina vo vedení Červenej armády a dôsledky veľkého teroru výrazne znižovali ofenzívne možnosti komunizmu. Pre generáciu Poliakov žijúcich v tej dobe neexistovala dilema: bojovať, alebo nebojovať? Po dvoch storočiach bez štátnej suverenity, charakterizovaných stodvadsiatimi tromi rokmi neexistencie štátu, bolo jasné, že po znovuvybudovaní štátu je nutné sa brániť diplomaticky i vojensky. Bez ohľadu na obete, a pokiaľ by to bolo nutné, i za cenu krvi. Zem, od svojho založenia kresťanská, sa nemohla v akejkoľvek forme zmieriť s totalitnými systémami: komunizmom a nacizmom. Poľské miesto v eventuálnej vojnovej konštelácii bolo dopredu jasne dané, jedine v tábore novej Dohody, ale so zachovaním vlastných práv a záujmov. Predstavitelia Poľskej republiky, poučení skúsenosťami z bojov za nezávislosť, sa snažili vytvoriť skutočnú koalíciu, s účasťou Francúzska, Veľkej Británie a podporou Spojených štátov amerických, pripravenou čeliť hnedej a červenej agresii. Keď sa stala v roku 1939 skutočnosťou, Poľsko vzalo na seba ako prvé ťarchu bojov. K vojne by došlo i v osamotení, pretože nemecké nároky podlamovali podstatu štátu, a právo, ako je známe, je treba hájiť na prvom mieste. Po porážke v samotnej vojenskej kampani pokladali poľské orgány v exile za svoju hlavnú úlohu neustále pripomínanie svetu, že poľský štát existuje a jeho ozbrojené sily bojujú na strane spojencov. Až do mája 1945 bez prestávky sa poľskí námorníci, letci, vojaci pozemnej armády a bojovníci v podzemí zúčastňovali bojov proti Nemcom. Na konci vojny išlo tiež o vyvracanie falošných argumentov komunistickej propagandy, ktorá obviňovala poľskú vládu a odboj z pasivity a zo zhovievavosti k Nemcom 1. Tieto lži vytvárali na Západe mediálnu pôdu pre ospravedlnenie chystaného začlenenia Poľska a celej strednej Európy do sféry sovietskeho vplyvu. Poľskí politici a vojaci si uvedomovali nebezpečenstvo, že sa na tom západné mocnosti (t.j. Washington a Londýn) môžu dohodnúť, aby v prebiehajúcej vojne 1) V Európe a severnej Afrike nebol front, kde by neoperoval aspoň jeden poľský prápor, letka či loď. Lode Riadenie prevážajúce ľudí a zariadenia plávali až do Indického oceánu a Austrálie. Tisíce Poliakov, občanov Spojených štátov amerických, bojovali v Pacifiku a piloti poľského letectva lietali pod čínskym nebom. Rádiové vysielanie spojencov, vedúce operáciu Ul-tra, používalo vylepšený systém vyvinutý poľskými kryptografmi, ktorý umožňoval čítať šifry nemeckého stroja Enigma. Projekt DEJINY SUSEDOV Višehradské krajiny vo vzájomných pohľadoch a perspektívach bol podporený z prostriedkov International Visegrad Fund (no. 31210032). 1

DEJINY SUSEDOV minimalizovali vlastné straty. To by znamenalo stratu poľských východných území a neskôr zvrchovanosti. Ozbrojené akcie boli právom považované za jednu z mála výhod v nerovnej hre o hranice a vládu. Vedúci predstavitelia najväčšej krajiny medzi ZSSR a Nemeckom vypracovali racionálnu koncepciu obrany celého stredoeurópskeho priestoru. Maršálek Piłsudski a poľský minister zahraničných vecí Józef Beck plánovali vytvorenie bloku niekoľkých krajín ležiacich medzi Jadranom, Baltom a Čiernym morom, obývaných celkom asi stovkou miliónov ľudí, ktorí túžili zostať nezávislí na oboch nebezpečných veľmociach. V maximalistickom variante by v takej aliancii hrali hlavnú úlohu tiež Československo, Rumunsko, Juhoslávia a Maďarsko. Teoretické počty mobilizovaných mužov takej spojenej armády by dosiahli 4, 5 6 miliónov vojakov! Bohužiaľ táto vízia bola v rozpore s politikou ministra zahraničných vecí a od roku 1935 prezidenta Československej republiky Edvarda Beneša, nepriateľstvom maďarsko- -rumunským a mnohými drobnejšími konfliktmi. Partikularizmus zvíťazil: navzdory zámerom Varšavy myšlienka Mezimoria existovala len v zárodočnej forme. Okrem toho poľské orgány dvakrát navrhli spojeneckému Francúzsku akciu, ktorá by v dôsledku spôsobila zrútenie národno-socialistického režimu v Nemecku. Po prvýkrát sa to stalo v roku 1933 (plán tzv. preventívnej vojny) a potom opäť v marci 1936, kedy Poľsko deklarovalo svoju pripravenosť na vojenskou akciu v prospech Paríža v prípade ozbrojeného odporu proti remilitarizácii Porýnia nemeckou ríšou. Vzhľadom k tomu, že Francúzska republika neakceptovala podobné iniciatívy, rozhodol sa na prelome rokov 1933 a 1934 Piłsudski uzatvoriť dohodu o neútočení s Hitlerom. S vedomím, že ju bude Hitler rešpektovať len dočasne. V priebehu krízy v roku 1938 Poľsko zachovávalo v podstate neutrálny postoj, v marci nemalo nič proti anexii Rakúska a do poslednej dekády septembra sa nepripojilo k nátlaku vyvíjanému na Československo Nemeckom, Veľkou Britániou, Francúzskom, Talianskom a Maďarskom. Navzdory dodnes tradovanému kajúcemu mýtu Poľsko neuzavrelo dohodu s Nemeckou ríšou o rozdelení Československa, v skutočnosti sa obmedzilo na výmenu informácií v tom zmysle, že by si v prípade zániku Československej republiky zaistilo možnosť získania tzv. Záolžia 2. Súčasne bola poľská armáda pripravená k ozbrojenému vystúpeniu proti Nemcom, ak by mu spojenecké Francúzsko vypovedalo vojnu. V prípade československého odmietnutia mníchovského diktátu a vedenia vojny za obranu hraníc a suverenitu by poľská strana svoje stanovisko voči Prahe zrevidovala a zmenila povahu svojej neutrality na priateľskejšiu. V rovnakej dobe Varšava uzavrela hranice so ZSSR, ktorý bol od mája 1935 nanešťastie spojencom Československa a bol pripravený využiť vzniknutú krízu nielen ku konfrontácii s Nemcami, ale zrejme tiež k ovládnutiu východnej časti Poľska a tiež Estónska, Lotyšska a Litvy. Československo, Poľsko a Maďarsko vtedy prijali samostatné stratégie ďalšieho postupu, čo prvé dve krajiny neuchránilo od okupácie (v prípade Poľska vojny bez spojencov) a Maďarska nebezpečnej závislosti na Tretej ríši. Iba Slovensko získalo formálnu nezávislosť, ale v skutočnosti to bol vazalský pomer k Berlínu. Mníchov tak odsunul o rok prienik komunizmu do stredoeurópskeho regiónu. Vojna vypukla o jedenásť mesiacov neskôr v dôsledku spočiatku umiernených politických požiadaviek Berlína voči Varšave odôvodnených axiologicky odporom poľských úradov. Vedenie poľského štátu sa vo svojej politike držalo zásady ako rovný s rovným a nič o nás bez nás. Odmietlo možnosť podriadenia sa Nemcom alebo vmanévrovania do spolupráce s nemenej hrozivým Sovietskym zväzom. Vojenské operácie na poľskom území, päťtýždňová kampaň roku 1939, viazali väčšinu nemeckých ozbrojených síl a potvrdzujúcu možnosť spojencom rýchlo vyriešiť konflikt ofenzívou na západe, pozdĺž veľmi slabej obrany ríšskych hraníc s Francúzskom. Intenzita bojov v Poľsku bola taká veľká, že Hitler priznal strategickú porážku: dočasne porazil slabšieho súpera, ale stenčili sa rezervy jeho vojenského materiálu, stratil cenný čas, zavŕtal sa do toxického spojenectva so ZSSR a dopustil, aby Červená armáda (RKKA) stála pozdĺž rieky Bug, čím si znemožnil bezprostredný útok na Francúzsko a návrat späť proti Sovietom už v roku 1940. Po kapitulácii posledného zoskupenia poľskej armády (Wojsko Polskie - WP) pokračovali v niektorých oblastiach niekoľkomesačné bojové akcie menších oddielov. Boje boli obnovené od konca jesene 1942, najskôr vo východných oblastiach tzv. Generálneho gouvernementu a následne na územiach ležiacich za Bugom a vo Svätokrížskych horách (Świętokrzyske Gory). Partizánska vojna na vidieku mala charakter sebaobrany proti teroru nemeckých policajných síl, intenzívnymi diverziami podlamovala zásobovanie východného frontu. V jari roku 1943 sa aktivizovali vojenské operácie v mestách, zvlášť vo Varšave, kde sa okrem akcií poľského podzemia v apríli a máji odohrávali tiež boje v židovskom ghette. Boli charakteristické okrem iného organizovaním útokov proti zvlášť nebezpečným predstaviteľom nemeckej okupačnej správy. Ich vyvrcholením bola operácia Búrka, pripravená v roku 1944, ktorá mala byť ozbrojeným povstaním plánovaným v tyle nemeckých vojsk ustupujúcich pred Červenou armádou. Jej vrcholným úspechom bol boj o Varšavu, ktorý trval šesťdesiattri dní, stratený z dôvodu akejkoľvek absencie pomoci zo strany Sovietov. Vzhľadom k stálemu nedostatku zbraní sa hlavnou formou vojenskej aktivity v prvých rokoch vojny stala špionáž 3, akékoľvek sabotáže vojnového úsilia, vrátane tzv. propagandistickej diverzie a tiež organizačnej a vzdelávacej činnosti. Existovalo niekoľko konšpiračných prostredí, popri hlavnej organizačnej štruktúre fungovali vojenské a civilno-vojenské štruktúry, centrálnej, regionálnej či politickej povahy. Už v roku 1939 sa začali prepájať s centrálnou organizáciou Služba víťazstva Poľska (Służba Zwycięstwu 2) Tzn. Poľskou väčšinou obývanou časť Tešínskeho Sliezska, ktorú v roku 1920 dohodové mocnosti bez referenda priznali Československu. Predstavovala asi 0,8 % územia republiky. 3) Medzi najväčšie úspechy patrilo rozkrytie programu nemeckých odvetných zbraní V-1 / V-2 2

WWW.MODERNE-DEJINY.SK Polski), založenou na rozkaz maršálka Śmigłego-Rydza, ktorá bola premenená novým premiérom a hlavným veliteľom generálom Wladyslawem Sikorskim 4 na Zväz ozbrojeného boja (Związek Walki Zbrojnej), ten bol ku koncu roka 1942 premenovaný na Zemskú armádu (Armia Krajowa). Činnosť vyvíjali tiež samostatné organizácie, napríklad drobné komunistické skupiny, podporované Sovietskym zväzom, ktoré podstatnú časť svojej činnosti venovali infiltrácii nezávislého podzemia. Fenomén podzemnej armády o sile niekoľkých stotisíc mužov sa dá len ťažko pochopiť bez znalosti poľského podzemného štátu, ktorého pravzorom bola povstalecká organizácia v rokoch 1862-1865, podzemné revolučné hnutie rokov 1905-1907 v ruskom zábore či Poľská vojenská organizácia (Polska Organizacja Wojskowa) z rokov 1914-1918. Podzemný štát bol tvorený všetkými rezortmi centrálnej administratívy, štruktúrami miestnej správy, mikroparlamentom a súdnictvom. Na jeho čele stál delegát - miestopredseda vlády, podliehajúci kabinetu vytvorenému spočiatku vo francúzskom exile, od júna 1940 sídliacemu v Londýne. Ten spolu s prezidentom Wladyslawom Raczkiewiczom a Národnou radou Poľskej republiky (Radą Narodową RP) tvorili jediný legálny poľský režim. Pre vlastenecké elity nebola cena za vojnu premrštená. Prebiehala dokonca v extrémnych podmienkach koncentračných táborov. Medzi Poliakmi vychovávanými v nezávislom štáte silnelo uznávané povstalecké a slobodomyseľné povedomie, ktoré nariaďovalo boj so zbraňou v ruke za hranicami krajiny, alebo podzemnú odbojovú aktivitu s cieľom dosiahnutia nezávislosti vo vlastnej zemi. Je treba pripomenúť, že počas nemeckej okupácie bola zakázaná väčšina verejných a kultúrnych aktivít - napríklad tlač novín a kníh s národným charakterom, všeobecné vzdelávanie, vykonávanie športu, hranie či počúvanie hudby Fryderyka Chopina. Tradičný poľský vzdor viedol k tomu, že tieto oblasti života bujne rozkvitali v podzemí. Účasť na podzemných aktivitách bola svojho druhu módou - každý mladý človek po maturite chcel byť adeptom tajných kadetných škôl, aby vo chvíli očakávaného povstania mohol bojovať ako veliteľ čaty alebo družstva. Okrem toho každodenná realita narastajúceho teroru a genocídy, ktoré sa dotýkali rovnako najbližších, s bezmocnosťou pozorované vyhladzovanie Židov (mimo iného z dôvodu nedostatku zbraní) viedlo k túžbe po spravodlivej odplate. Počet ľudí zapojených do podzemnej odbojovej činnosti v dobe nemeckej okupácie na pôde Generálneho gouvernementu je možno ohraničiť 10-20%, čo spolu s rodinami tvorilo asi jednu tretinu poľskej spoločnosti. Na územiach pripojených priamo k Ríši bol tento podiel výrazne nižší, v dôsledku ešte krutejších represií a väčšieho počtu nemeckého obyvateľstva. Pod sovietskou okupáciou boli počty medzi Poliakmi spočiatku podobné, ale rýchlo ich utlmili represie, preventívne opatrenia, udávanie a donášanie komunistických elementov, taktiež z prostredia národnostných menšín. Poľské podzemie bolo na tomto území dosť rýchlo infiltrované a rozbité, ale bolo schopné sa naďalej znovu obnovovať. Keď Sovietsky zväz napadli Nemci, na východných územiach sa vytvorili silnejšie podzemné štruktúry než v oblastiach pripojených k Ríši, avšak stále slabšie než v starom Generálnom gouvernemente, pretože okupačné úrady využívali pre svoje ciele národné antagonizmy 5. Pretože základy rozhodovania poľských úradov z januára roku 1939 mali morálny charakter, bola mysliteľná iba kolaborácia jednotlivcov. Poľsko nemalo svojho Vidkuna Quislinga a prípady spolupráce s nemeckými okupantmi boli zriedkavé. Podľa odhadov z vojnových rokov asi len 5 % obyvateľov Poľska prejavilo či zaujalo hanebný postoj, čo znamenalo porušovanie pravidiel chovania stanovených podzemnou a exilovou vládou. Okrem národnostných konverzií, často vynútených vo forme zapísania do zoznamov obyvateľov nemeckej národnosti, čo prinášalo možnosti pracovať v okupačnom aparáte (napr. ako prekladateľ), sa tu dajú zahrnúť návštevy kín, hier v kasínach, pitie monopolového alkoholu, neposkytnutie pomoci odbojárom, prácu pre nemeckú propagandu či najnebezpečnejšie činy - udávanie. Je treba vziať do úvahy, že situácia Poliakov na území začlenenom do Ríše bola omnoho zložitejšia, tam bolo meradlo zrady o niečo väčšie. Poľská vláda neodsudzovala vojenskú službu v nemeckých ozbrojených silách, pokiaľ pod nátlakom v súvislosti so zavedením nemeckého občianstva dopadla napr. na Slezanov. Tým, že sa tomu podriadili, chránili branci svoje rodiny pred odvetnými opatreniami. Iný charakter mala kolaborácia na územiach pod sovietskou okupáciou. Kým tiež tu boli nútení mladí ľudia splniť si povinnosti vojenskej alebo pomocnej služby, pred ktorou sa v skutočnosti nemohli ukryť, vecou zásadne odlišnou však bol prokomunistický postoj časti poľských intelektuálnych elít spisovateľov, novinárov a vedcov. Pretože pre Nemcov bol teror a genocída hlavným smerom ich politiky voči obyvateľstvu na dobytých územiach, v takej logike nepotrebovali mnoho spolupracovníkov z prostredia poľských Untermenschen (podľudí). To spôsobilo, že kolaborácia nelákala, v špecifických prípadoch mohla chrániť pred biedou, ale na úkor účasti na podlostiach či zločinoch 6. Sovieti omnoho lepšie využili psychológiu, mali pred sebou perspektívu ovládnutia celého Poľska a snažili sa prilákať veľkú skupinu osvedčených, na sebe vzájomne závislých (tiež materiálne) vykonávateľov plánovaného vyhlásenia Poľskej socialistickej sovietskej republiky, formálne nezávislej červenej Poľskej republiky. Je treba dodať, že činy vlastizrady a zločiny proti národu registrovala, súdila a trestala podzemná spravodlivosť. V roku 1939 bolo porazené Poľsko rozdelené do štyroch okupácií: dve veľké (krvavé nemeckú a sovietsku) a dve 4) Generál Sikorski, od 30. septembra šéf vlády, od 7. novembra 1939 hlavný veliteľ poľských ozbrojených síl, zomrel 4. júla 1943 za záhadných okolností v Gibraltare. 5) Extrémom bol masaker niekoľkých desiatok tisíc Poliakov (60 tisíc?) vo Volyni v roku 1943, ktorý krutým spôsobom vykonali ukrajinskí šovinisti. 6) Extrémnym príkladom kolaborácie v širšom slova zmysle bola vražda 300-400 Židov vykonaná Poliakmi 10. júla 1941 v Jedwabnom krátko po sovietskej okupácii. Tragickú udalosť inšpirovali dôstojníci SS. 3

DEJINY SUSEDOV malé (relatívne pokojnú litovskú a slovenskú). Nemci začlenili západné a severné oblasti do Ríše, zo zvyšku vytvorili dočasnú rezerváciu pre Poliakov s názvom Generálny gouvernement, s nemeckou správou a Hansom Frankom v čele. ZSSR anektoval východné územie. Litva zabrala územie okolo Vilna, ktoré bolo zabrané v lete roku 1940 spolu s celým litovským štátom Moskvou. A Slovensko obsadilo Spiš, Oravu a okolie Čadce. Po vypuknutí nemecko-sovietskej vojny v júni 1941 sa všetky poľské zeme, mimo zvyšku priznaného Slovensku, dostali pod okupáciu Tretej ríše. Poslednú zmenu priniesol rok 1944. Sovietsky zväz začal v januári novú okupáciu z východných poľských území, na konci júna, v okamžiku prekročenia Bugu a vytvorenia komunistického lublinského Poľska, sa pod okupáciou ocitli oblasti, ktorých prináležitosť Poľskej republike Kremeľ nikdy nespochybňoval. Tretia ríša viedla vojnu hlavne na úkor dobytých a závislých oblastí. Po zavedení prvej vlny teroru do jari 1940, túžila predovšetkým po udržaní pokoja, stále pripravená sprísniť represie (čo sa stalo v roku 1942), aby si zaistila využitie ekonomického potenciálu. Rozhodla sa v závislosti na oblasti - okamžitú alebo postupnú germanizáciu v podstate odložiť na povojnové obdobie. Na druhej strane, Sovietsky zväz túžil v 1939-1941 po zabezpečení tylu útočných operácií a prevádzal rýchlu komunizáciu ovládnutých území vo všetkých oblastiach života. Dvaja okupanti chceli zmeniť etnickú a sociálnu štruktúru rôznymi nátlakovými metódami. Hlavnú z nich predstavovala genocída namierená Nemcami proti Židom v totálnom meradle a selektívne oboma krajinami voči Poliakom. Spojenci Poľskej republiky: Spojené kráľovstvo, Francúzsko a neskôr Spojené štáty americké, pristupovali k Poľsku ako k predmetu, nekonzultovali s ním rozhodnutia, ktoré sa ho týkali. Vypuknutie vojny znamenalo pre Poľskú republiku rýchlu stratu subjektivity v priebehu niekoľkých dní došlo k veľkým stratám a bez pomoci spojencov, ktorí začali iba symbolické akcie, sa stala na sedemnásty deň vojny obeťou agresie suseda z východu. Od 17. septembra 1939 sa teda Poľsko ocitlo pod drvivým tlakom Nemecka a ZSSR, v skutočnosti bez podpory spojencov na šikmej ploche, stávajúc sa stále viac nepohodlným morálnym veriteľom Paríža, Londýna a Washingtonu. Spojenci sa zmierili so zmenšením Poľskej republiky na východe a s niektorými prírastkami na západe a severe. Na konferencii v Teheráne na konci roka 1943 akceptovali skutočnú sovietsku okupáciu Poľska a schvaľovali tým vytvorenie satelitného štátu závislého na Moskve. Poľsko bolo predané Stalinovi a predstaviteľom západných mocností, Winstonovi Churchillovi a Fraklinu Rooseveltovi išlo iba o nájdenie figového listu, ktorý by zakryl zradu. Na konferencii v Jalte na začiatku roku 1945 dokonca vyjadrili svoj súhlas s amputáciou východných oblastí s baštami poľského živlu v Ľvove či Vilne a tiež s vytvorením režimu s dominanciou ZSSR. Uspokojili sa s ich prísľubom, že budú len ako to bude možné usporiadané parlamentné voľby. Svoj vierolomný postoj sa snažili udržať v tajnosti, v súlade s takzvanou katyňskou lžou 7, len vzácne a pomaly reagovali na Stalinovo prekrúcanie zistených skutočností. Orgány republiky a poľský národ prijali v rokoch 1939-1945 údery agresorov a zmenu kurzu spojencov, priniesli obeť prejavom západnej civilizácie slobode, kresťanstvu, vernosti k záväzkom a povinnostiam, to znamená, tomu, čo nazývame ľudstvom. Cenou za to bola smrť, často mučeníctvo, nielen vojakov, ale tiež národných aktivistov, duchovných, učiteľov, vedcov či obyčajných ľudí, ktorí mali odvahu nepoddať sa, napríklad tých, ktorí sa snažili zachrániť Židov odsúdených k vyhladeniu 8. Vojnová trauma vyzerala v Poľsku inak ako v Čechách, na Slovensku alebo v Maďarsku. Bezprostredná skúsenosť s moderným barbarstvom tu začala už pred 20 rokmi v priebehu vojny so sovietskym Ruskom. Prostredníctvom reportáží v tlači tu prenikali informácie o hrôzach, ktoré sa konajú v Bolševii a po roku 1933 tiež v nacistickom Nemecku. Počas druhej svetovej vojny sa znovu prejavili zosilnené susedské antagonizmy predovšetkým poľsko-nemecké, ale tiež poľsko-ukrajinské. Mali takmer úplne asymetrický rozmer, pretože poľská strana iba výnimočne siahla k odplate. Zločiny na poľskom obyvateľstve boli prevádzané rôznymi spôsobmi, permanentne, i keď s časovo premenlivou intenzitou. Brutalizáciu života bolo možné sledovať napríklad v používaní najširších právnych represií. Priestupkom sa stávala dokonca snaha o prežitie, a to nielen národa, ale rovnako más ľudí. Ponurý vtip kolujúci v roku 1943 po Generálnom gouvernemente oznamoval, že báť sa je treba iba trestu vyššieho, než je trest smrti. Smrť, alebo odoslanie do Konzlagru rovnajúce sa smrti, hrozilo za stále viac činov. Relatívne najmiernejším variantom bola deportácia na otrocké práce (vrátane bývalých vojnových zajatcov sa týkala takmer 2,9 miliónov ľudí). Ľudia, ktorí prešli nemeckým alebo sovietskym táborom zostali poznamenaní, obvykle prežili s podlomeným zdravím. Vojnové strádanie a zhoršenie životných podmienok nevyhnutne znižovalo morálku slabších jednotlivcov, čo malo za následok epidémiu kriminálnych zločinov s pištoľou v ruke s tým bojovalo tiež odbojové podzemie. Určitá časť národa žijúceho v takých podmienkach, dá sa ich odhadnúť na viac ako polovicu zvlášť na západných územiach a v Generálnom gouvernemente vo vidieckych oblastiach a malých mestách, sa iba snažila prežiť hrôzy najstrašnejšie z vojen, formálne, pokiaľ sa tomu nedalo uniknúť, pomocou okupačného práva, znášajúc ťažkosti každodenného života, prudký nárast ohrozenia života, zdravia a majetku. A to ju ešte čakalo oslobodenie Červenou armádou, dobre známou svojimi činmi v rokoch 1920 a 1939, a za ňou prichádzajúci- 7) Ide o obviňovanie Nemcov zo zabitia viac než 4400 poľských dôstojníkov internovaných v tábore v Kozelsku, zavraždených v jari roku 1940 v Katyni neďaleko Smolenska z rozhodnutia Ľudového komisariátu vnútorných vecí ZSSR. Rovnaký osud postihol poľských dôstojníkov a policajtov v táboroch v Starobielsku (3800), Ostaškove (6300) a 7305 civilistov a vojakov zadržovaných v sovietskych väzniciach. 8) Za poskytnutie akejkoľvek pomoci týmto ľuďom hrozila smrť vinníkovi i celej jeho rodine. 4

WWW.MODERNE-DEJINY.SK mi zvláštnymi službami sovietskymi a tiež poľskými ľudovými. Roky 1938-1945 dali poľským, českým, slovenským a maďarským vojakom niekoľko príležitostí stretnúť sa na vojnovom poli. Zábor Záolžia bol takmer nekrvavý, a to vrátane epizód spolupráce s protinemeckým charakterom (získanie Bohumína) 9. O niekoľko týždňov neskôr však došlo k dvom potýčkam s československou armádou v oblasti Čadce a Spiša, kde bolo na oboch stranách niekoľko mŕtvych. O niečo viac ľudských strát priniesla diverzná akcia na Podkarpatskej Rusi, čo bola časť koncepcie Mezimoria, v priebehu ktorej poľská vojenská rozviedka a diplomacia spolupracovala spoločne proti Československu s Maďarmi. V marci roku 1939, vo chvíľach rozpadu druhej Československej republiky, získali Poliaci a Maďari spoločnú hranicu, čo pripomínalo zbratanie vojakov oboch armád v karpatských priesmykoch. O niekoľko týždňov neskôr začali do Poľska utekať Česi a Slováci, ktorí nechceli žiť pod ochranou Tretej ríše a v nadchádzajúcej vojne chceli s Nemcami bojovať za nezávislosť republiky. Týmto spôsobom vznikli Československé légie a bola nadviazaná spolupráca v oblasti letectva. Počas poľskej kampane dalo Slovensko svoje územie k dispozícii Nemcom, ktorí tak rozšírili operačnú základňu pre inváziu do Poľska, a slovenskí vojaci sa zúčastnili bojov s poľskou armádou. Pohraničná stráž a polícia kňaza Jozefa Tisa zároveň bránili Poliakom v ceste na juh, do Francúzska a Veľkej Británie. Na druhej strane Maďarsko, taktiež udržiavajúce úzke vzťahy s Treťou ríšou, odmietlo ísť v stopách slovenských orgánov a zachovalo sa voči bojujúcemu Poľsku priateľsky. Prijalo vojenských a civilných utečencov a povolilo podstatnej časti z nich utiecť na Západ, alebo sa vrátiť do krajiny. Tolerovalo poľskú činnosť v oblasti spravodajstva a komunikačného spojenia. Pod šírim nebom Francúzska a Anglicka poľskí, českí a slovenskí letci rozvinuli bratstvo v zbrani. Vojaci pozemných vojsk spolupracovali v obrane severoafrickej pevnosti Tobruk v roku 1941 10. Niekde v Anglicku boli paralelne školení poľskí a československí výsadkári (poľskí boli nazývaní cichociemni príslušníci tajných odbojových jednotiek vycvičení vo Veľkej Británii, pozn. prekl.). Tiež na východnom fronte bojovali, avšak samostatne, po boku Červenej armády poľské jednotky (divízie, potom korpus a nakoniec dve armády) a československé (prápor, brigáda a nakoniec zbor). V roku 1944 sa asi 250 Poliakov zúčastnilo Slovenského národného povstania. V máji 1945 sa 2. armáda ľudového poľského vojska (ludowego WP) zúčastnila pražskej operácie a dostala sa až do Mělníka. Na druhej strane frontu je doložená neúspešná spolupráca Zemskej armády (AK) s maďarským 8. armádnym zborom počas varšavského povstania. K spolupráci strategického rozmeru bohužiaľ nedošlo. Premyslená federalistická koncepcia generála Sikorského (napr. s účasťou Československa či Juhoslávie) nadväzujúca na myšlienku Mezimoria, nezískala dostatočnú podporu spojencov ani exilového československého prezidenta Beneša, čo uľahčilo Stalinovi zúčtovanie s vládou Poľskej republiky. A napriek tomu roky 1938 až 1939 ukázali, že sloboda strednej Európy je nedeliteľná a pokiaľ si jej krajiny nepomôžu zavčasu navzájom, nepomôže im reálne nikto iný. Známy modernistický zákon o posune politických sympatií v dôsledku vojny k ľavici bol v Poľsku viditeľný. Okrem premien postojov nižších vrstiev tiež niektoré vedúce osobnosti boja za nezávislosť videli potrebu ďalekosiahlych socioekonomických zmien a niečoho, čo bolo nazývané demokratizáciou života. Politici spojení s predvojnovým vládnucim režimom, tzv. sanačným, boli neprávom obviňovaní z hlavnej zodpovednosti za porážku v roku 1939 a neboli schopní dať dokopy väčší počet svojich nasledovníkov. Za normálnych podmienok, v rámci slobodných parlamentných volieb, by o opraty vlády mohli usilovať stredoľavé i ľavicové strany, roľnícka (ludowa) strana i socialistická strana. Obhajovali radikálnu, ale racionálnu pozemkovú reformu, znárodnenie väčších priemyselných podnikov, bankovníctvo ap. Pomerne silné postavenie mala národná pravica, s ktorou mohli utvoriť koalíciu ľudovci. Realita bola však taká, že moc bola v rukách komunistov, uzurpujúcich pre seba meno ľavica. Boli agentúrou ZSSR a ich zoskupenie vzhľadom k nepopulárnosti zastávanej doktríny nieslo zavádzajúci názov Poľská robotnícka strana (Polska Partia Robotnicza). Často sa hovorí, že Poľsko prehralo vojnu tým, že sa ocitlo v tábore víťazov. I napriek tomu, že vojaci piatej armády na svete (po armádach ZSSR, USA, Veľkej Británie a Číny), v súčte tvorenej asi 400 tisícmi mužov v zbrani v radoch poľských ozbrojených síl na Západe i v ľudovom poľskom vojsku na východnom fronte a došli počas bojov do Bologne, Wilhelmshavenu, Berlína k Labe i k Prahe, ich vlasť sa ocitla pod novou okupáciou sovietskou, ktorá tentokrát obsiahla celú zem. Mala rovnako vojenský charakter a na protektorátnych zásadách trvala do polovice 50. rokov. Potom bola jej stuhnutosť uvoľnená, ale aj tak okupácia trvala až do septembra 1993, pociťovala ju časť národa a akceptovaná bola ľuďmi spojenými so systémom. Legálne orgány Poľskej republiky zostali v exile, po zrušení jej uznania zo strany západných mocností 5. júla 1945 vyvíjali činnosť viac než ďalších štyridsaťpäť rokov v Londýne. Krajina bola ovládaná bábkovým komunistickým režimom, ktorý čiastočnú legitimitu svojej vlády získal až v jari roku 1956. Územie štátu bolo zmenšené o pätinu. Hraničné zmeny znamenali stratu oblastí prepojených po stáročia a získanie nových, ktorých bližšie zlúčenie s ostatnými bolo úspešné iba čiastočne. Straty sa dajú ťažko určiť 11. Po zohľadnení všetkých obetí vojny zavraždených v dôsledku teroru a vyhladzovania, násilne vysídlených, sa počet osôb poľskej národnosti znížil 9) Na československej strane bolo niekoľko zranených, Poliaci stratili štyroch ľudí. 10) Poľské a československé jednotky bojovali tiež v rámci spojeneckých síl vo Francúzsku v rokoch 1940 a 1944. 11) Dlho sa uvádzal počet 6.028.000 obetí, z nich len asi 10 % tvorili muži. V súčasnej dobe sa predpokladá, že počet sa pohybuje medzi 5,5 a 6,5 miliónom obyvateľov. Počty zabitých a mŕtvych ťažia Nemeckú ríšu. Rozmer materiálnych strát nie je možné odhadnúť, spočiatku sa hovorilo o najmenej 39 % národného bohatstva v hodnote 49,2 mld. súčasných amerických dolárov. Novšie kalkulácie uvádzajú omnoho vyššiu čiastku. 5

DEJINY SUSEDOV z približne 23,5 až na 21 miliónov (vrátane povojnových utečencov). Počet Židov v krajine poklesol z takmer 3,5 miliónov na menej než 200 tisíc osôb. Faktické straty obyvateľov iných národností sa dajú odhadnúť približne na pol milióna. Vo februári 1946 žilo v nových poľských hraniciach okolo 24 miliónov obyvateľov, poľskú národnosť uvádzalo 88% (tento údaj skoro prekročil 97 %). V roku 1949 počet občanov poľskej národnosti prekročil predvojnovú úroveň. Do značnej miery k tomu došlo vďaka tomu, že sa na území štátu nachádzal milión tzv. autochtónov, t.j. bývalých obyvateľov Nemeckej ríše, ktorí sa cítili ako Poliaci (napr. Slezania, obyvatelia Mazurska). Pozoruhodne sa zmenila profesijná a stavovská štruktúra, vyčerpanie a emigrácia spôsobili, že počet inteligencie klesol zhruba o polovicu. Nútené presídľovanie popretŕhalo putá medzi tými, ktorí prežili. Poľsko po ničivých skúsenostiach druhej svetovej vojny bolo inou krajinou než tá, ktorá 1. a 17. septembra 1939 prijala výzvu dvoch ríš zla. Zachránila svoju česť. VÝBER ŠTÚDIÍ I. Baka, Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku, Bratislava 2006 W. Bartoszewski, Dni walczącej Stolicy. Kronika Powstania Warszawskiego, Warszawa 1989 W. B. Breuer, Polscy patrioci, którzy pomogli uratować Europę przed Hitlerem, Warszawa 2006, wyd. II C. Brzoza, A. L. Sowa, Historia Polski 1918-1945, Kraków 2006 M. P. Deszczyński, Ostatni egzamin. Wojsko Polskie wobec kryzysu czechosłowackiego 1938-1939, Warszawa 2003 M. P. Deszczyński, A. Podolska-Meducka, Bibliografia historii gospodarczej Polski okresu II wojny światowej, Warszawa 2006 T. Dubicki, Wojsko Polskie w Rumunii 1939-1941, Warszawa 1994 J. Friedl, Na jedné frontě. Vztahy československé a polské armády (Polskie Siły Zbrojne) za druhé světové války, Praha 2005 J. Garliński, Polska w Drugiej Wojnie Światowej (wiele wydań) S. Korboński, Polskie państwo podziemne. Przewodnik po podziemiu z lat 1939-1945 (wiele wydań) E. Kospath-Pawłowski, Chwała i zdrada. Wojsko Polskie na Wschodzie 1943-45, Warszawa 2010 R. C. Lucas, Forgotten Holocaust. The Poles under German Occupation 1939-1944, New York 1990 P. Łossowski, Litwa a sprawy polskie 1939-1940, Warszawa 1985, wyd. II C. Madajczyk, Polityka III Rzeszy w okupowanej Polsce, Warszawa 1970, t. I-II L. Moczulski, Wojna polska 1939, Warszawa 2009 C. Łuczak, Polska i Polacy w drugiej wojnie światowej, Poznań 1993 Polski czyn zbrojny w II wojnie światowej, cz. II, Walki formacji polskich na Zachodzie 1939-1945, red. W. Biegański, Warszawa 1981 Polska i Niemcy. Wojna i pamięć, red. B. Kosmala, J. Kochanowski, M. Górny, A. Mix), Warszawa-Poczdam 2009 Polskie Siły Zbrojne w Drugiej Wojnie Światowej, t. III, Armia Krajowa, Kraków 1989, [wyd. II] K. Richter, Válka začala v Polsku. Utajovaná fakta o německo-sovětské agresi, Praha 2004 W. Roszkowski (A. Albert), Historia Polski 1914-2001, Warszawa 2006, wyd. XI T. Strzembosz, Akcje zbrojne podziemnej Warszawy 1939-1944, Warszawa 1983, wyd. II T. Szarota, Okupowanej Warszawy dzień powszedni. Studium historyczne, Warszawa 1988, wyd. III A. Tokarski, W gościnie u bratanków Węgrów (zarys dziejów uchodźców polskich na Węgrzech w czasie II wojny światowej 1939-1945), Toruń 1998 M. Wardzyńska, Był rok 1939. Operacja niemieckiej policji bezpieczeństwa w Polsce. Intelligenzaktion, Warszawa 2009 R. Wnuk, Za pierwszego Sowieta. Polska konspiracja na Kresach Wschodnich II Rzeczypospolitej (wrzesień 1939 czerwiec 1941), Warszawa 2007 J. K. Zawodny, Katyń, Lublin-Paryż 1989, wyd. II 6