BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2014

Transkrypt

1

2 Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Akadémia ozbrojených síl gen. M.R.Š. v Liptovskom Mikuláši Univerzita obrany v Brne Západočeská univerzita v Plzni National Aviation University v Kyjeve Wyższa Szkoła Bezpieczeństwa Publicznego i Indywidualnego - APEIRON v Krakove Vysoká škola Ekonomická v Prahe pod záštitou podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava LAJČÁKA a pod záštitou ministra obrany SR Martina GLVÁČA BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2014 SECURITY FORUM 2014 II. Zväzok / II. Volume Zborník vedeckých prác / Volume of Scientific Papers Banská Bystrica 2014

3 Vedecký výbor / Scientific Board: Organizačný výbor / Organizers: doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD. prof. PhDr. Ján Koper, PhD. brig. gen. doc. Ing. Boris Ďurkech, CSc. Gen. dyw. dr hab. Bogusław Pacek doc. Ing. Dr. Štefan Danics, Ph.D. doc. Ing. Ladislav Hofreiter, CSc. plk. gšt. v.v. doc. Ing. Pavel Nečas, PhD. doc. PaedDr. Milan Vošta, Ph.D. doc. Ing. Josef Abrhám, Ph.D. doc. PhDr. Peter Terem, PhD. doc. PhDr. Branislav Kováčik, PhD. doc. Vasyl M. Zaplatynskyi, PhD. doc. JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, Ph.D. brig. gen. v.v. doc. Ing. Miroslav Kelemen, PhD. plk. Ing. Jaroslav Průcha, Ph.D. dr. Juliusz Piwowarski PhDr. Pavel Hlaváček, Ph.D. PhDr. Jaroslav Naď Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD. Mgr. Dávid Kollár, PhD. PhDr. Rastislav Kazanský, PhD. Mgr. Lucia Husenicová, PhD. PhDr. Dagmar Nováková, PhD. Mgr. Lenka Štefániková, PhD. Mgr. Peter Lizák Mgr. Anna Juhászová Mgr. Katarína Krokosová Mgr. Michal Raškovský Mgr. Aleš Kollár Mgr. Andrej Vaščík Mgr. Maroš Chudovský Mgr. Ján Marko Editori / Editors: Recenzenti / Reviewers: Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD. Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD. Mgr. Dávid Kollár, PhD. Prof. PhDr. Oskar Krejčí, CSc. Prof. PhDr. Ján Koper, PhD. Za obsahovú a jazykovú stránku príspevkov sú zodpovední jednotliví autori. Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2014 ISBN

4 OBSAH / CONTENT I. ZVÄZOK / I. VOLUME SKÚSENOSTI A BUDÚCNOSŤ NATO ZO STREDOEURÓPSKEJ PERSPEKTÍVY / THE EXPERIENCES AND THE FUTURE OF NATO FROM CENTRAL EUROPEAN PERPSECTIVE LASICOVÁ Jana HUSENICOVÁ Lucia UŠIAK Jaroslav: Budúcnosť NATO a štáty strednej Európy / The Future of NATO and Central European Countries SPILÝ Peter: Regionálna obranná spolupráca krajín V4 / Regional Defence Co-Operation of V KUBICA Józef: Udział Wojska Polskiego w pokojowych misjach ekspedycyjnych w okresie powojennym / Participation of the Polish Army in Peace Expeditionary Missions in the Postwar Period GRZELA Joanna: Military Security as a New Level of Cooperation of the Nordic Countries: the Present Condition and Prospects for Development DYČKA Lukáš: Současné přístupy a výzvy při zpracování koncepčních dokumentů v resortu obrany České republiky / Revision of Strategic Documents within Defence Sector in Czech Republic Challenges and Outcomes ČERI Ladislav: Vojenská diplomacia a Ozbrojené sily SR rok od vstupu do NATO / Defence Diplomacy and Armed Forces of the Slovak Republic - 10th Year after the Entry into NATO BUČKA Pavel NOVOSAD Ondřej: New NATO s Allied Command Operations Structure ZIKMUND Vladimír: Možnosti vojenského príspevku k medzinárodnej bezpečnosti / Capabilities of Military Contribution to International Security KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ AKO SÚČASNÁ BEZPEČNOSTNÁ HROZBA / CYBER SECURITY AS A CONTEMPORARY SECURITY THREAT BASTL Martin: Vybrané aspekty pokročilých kybernetických útoků / Selected Aspects of Advanced Cyber Attacks... 80

5 BOGDAŃSKI Andrzej SIELWANOWSKI Marcin: Information and Communication Networks of Modern Battlefield DUKIEWICZ Tomasz: Bezpečnost a informační kontext v militárním prostředí / Security and Information in the Military Environment MARCZYK Maciej: Space and Modern Satellite Systems as a New Challenge for the Polish Armed Forces in Today s Information War FABIÁN Karol KOTTMAN Peter: Krízový management pri bezpečnostných hrozbách z kybernetického priestoru / Crisis Management Approach to Security Threats in Cyberspace FRACZEK Mariusz: Cyberspace Safety for the National Security DRUTAROVSKÁ Jana: Bitcoin ako hrozba pre finančné trhy / Bitcoin as a Threat for Financial Markets TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ ASPEKTY VÝSKUMU BEZPEČNOSTI / THEORETICAL AND METHODOLOGICAL ASPECTS OF SECURITY RESEARCH ANDONOV Oliver VELJANOVSKA Katerina: Securitization like Cross Point in Creating Public and Security Polices Theoretical Approach and Practical Example BOLEČEKOVÁ Martina: Porušovanie ľudských práv počas ozbrojených konfliktov / Violation of Human Rights in Armed Conflicts BREHOVSKÁ Lenka LÍBAL Libor KARDA Ladislav: Bezpečnostní výzkum v letech v oblasti ochrany obyvatelstva / Security Research in in the Area of Protection of Population DANICS Štefan: Militantní demokracie a její aplikace v praxi / Militant Democracy and Its Application DZIEKAŃSKI Paweł: Taxonomic Methods in the Classification of Local Government Units in the Context of Financial Management (in the Safety Assessment of the Economic) GANOCZY Štefan: Bezpečnostný systém ako významná súčasť bezpečnostného sektora / Security System as Signigicant Part of Security Sector HOFREITER Ladislav: Systémový prístup k skúmaniu bezpečnostného prostredia / Systemic Approach to the Research of the Security Environment KALICKÝ Juraj: Eisenhowerova doktrína / Eisenhower s Doctrine

6 KAZANSKÝ Rastislav: Aktuálnosť využitia metódy včasného varovania z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti / The Timeliness of Using Methods of Early Warning in Terms of International Security KELEMEN Miroslav: Konzorcium CSRP a vybrané projekty bezpečnostného výskumu a vzdelávania / Consortium CSRP and Selected Security Research Projects and Education KRÁLIK Ján: Kontrola ako faktor zvyšovania bezpečia / Control as a Factor of Safety Improvement SVOBODA Ivo KUBÍNYI Ľubomír: Využití moderních forem hodnocení v řízení kariér / Use of Modern Forms of Assessment in Managing of Career KREDATUS Ondrej: Metódy na riešenie problémov strategického riadenia a hodnotenia bezpečnostného prostredia / Methods for Solving Problems of the Strategic Management and Security Environment KROKOSOVÁ Katarína: Problematika kolektívnej bezpečnosti: teória a realizovateľnosť / The Issue of the Collective Security: Theory and Feasibility LIMAŃSKI Andrzej: Zarządzanie w sytuacji oporu wobec zmian w organizacji / Management in Situation of Resistance with Reference to Changes in Organization LISOWSKI Michał: Kształcenie menedżerów jako sposób na doskonalenie bezpieczeństwa narodowego / Education of Managers as a Way for Improvement of National Security LIZÁK Peter VAŠČÍK Andrej: Športová politika ako faktor zmierňovania napätia v bezpečnostnom prostredí / Sports Policy as a Reducing Tensions Factor in Security Area NOVÁKOVÁ Dagmar: Skúmanie vzájomného vzťahu medzi kultúrou a konfliktom / Research of Mutual Relation Between Culture and Conflict PIWOWARSKI Juliusz: National Security an Attempt to Conceptualize SEDLICKÁ Ľubica VAŠKO Adrián: Analýza mechanizmov v oblasti medzinárodnej a regionálnej policajnej spolupráce / The Analysis of Mechanisms in International and Regional Police Cooperation STEHLÍK Miloslav STEJSKAL Petr KLOUDOVÁ Gabriela KUPČOVÁ Pavlína KACER Jiří BORŮVKA Michael: Fyziologická objektivizace distresu při plnění vysoce náročných bojových úkolů / Physiological Objectivization of Distress while Executing Highly Demanding Combat Missions

7 ŠTĚPÁNEK Břetislav OTŘÍSAL Pavel: Postavení mezinárodní vojenské organizace Joint CBRN Defence Centre of Excellence v ekonomické teorii aliance / Position of International Military Organization Joint CBRN Defence Centre of Excellence in Economic Theory of Alliance SOLARZ Jarosław: CBRN Prediction In Crisis Management VLČEK Dalibor: Postavenie malých štátov v svetovom politickom systéme ich niektoré špecifiká / Status of Small States within the International Political System Some Specifics of These States BEZPEČNOSTNÝ PRIESTOR EURÓPSKEJ ÚNIE / EUROPEAN UNION S SECURITY AREA ŚLUSARCZYK Bogusław WOLAK-TUZIMEK Anna: Sustainable Development Policies of the European Union as Expressions of Socio- Economic Security NOVOTNÝ Antonín: Závěry jednání Evropské rady k evropské obraně důvod k optimismu? / Conclusions of the European Council on European Defence a Reason for Optimism? LABUZÍK Milan: Boj Európskej únie proti novodobému námornému pirátstvu / EU Figth Afainst Modern Maritime Piracy JURČÁK Vojtech IVANČÍK Radoslav: Princípy mierových operácií krízového manažmentu Európskej únie / Principles of Peacekeeping Operations of European Union Crisis Management KEŠEĽ Juraj: Migračné riziká pre bezpečnosť obyvateľov schengenského priestoru / Migration Risks for Security Residents in the Schengen Area COADA Ludmila: Security Challenges in the EU s Eastern Neighbourhood: Moldova s European Orientation and the Transnistrian Puzzle GALANSKÁ Nina: Ochrana a bezpečnosť vonkajších hraníc Európskej únie v kontexte súčasných migračných tokov a Arabskej jari / Protection and Security of European Union s External Borders in the Context of Current Migration Flows and The Arab Spring ZIELIŃSKI Tadeusz: Development of the European Union Operational Capabilities in the Field of Air Force

8 II. ZVÄZOK / II. VOLUME BEZPEČNOSTNÉ PROSTREDIE STREDNEJ EURÓPY V KONTEXTE HISTORICKÝCH SKÚSENOSTÍ / SECURITY SPACE OF THE CENTRAL EUROPE IN CONTEXT OF HISTORICAL EXPERIENCE BUDVESELOVÁ Alena: Historické postavenie Ruska v systéme európskej bezpečnosti / Historical Position of Russia in the European Security System HOLUBOVÁ Mária: Zahraničná politika a otázky bezpečnosti ČSR ako súčasť Versaillesko-Washingtonskej sústavy / Foreign Policy and Security issues of the First Czechoslovak Republic as a Part of Versailles-Washington System KASIŃSKA Małgorzata: Bezpieczeństwo ekonomiczne świata w latach / World Economic Security in the Years NAXERA Vladimír: Rusko a středovýchodní Evropa pohled Natalie Naročnické / Russia and East Central Europe the View of Natalya Narochnitskaya ŠKUTOVÁ Daniela: Stredoeurópsky bezpečnostný priestor v kontexte dejín slovenského politického myslenia / The Central European Security Area in the Context of History of Slovak Political Thought DOLEČEK Martin SMOLÍK Josef: Zdrojová data policejních statistik v ČR: využitelnost a limity / Source Data of Police Statistics in the Czech Republic: Applicability and Limitations STRNAD Štěpán: Komparace zdrojů společenské úspěšnosti západoevrospké a středoevropské krajní pravice v kontrastu se stavem její mezinárodní spolupráce / Comparison of the Social Success Sources of the West European a Central European Far-Right in the Contrast of Situation of Its International Cooperation GRZYWNA Zbigniew: Bezpieczeństwo w aglomeracji na przykładzie Śląska / Safety on the Example of the Agglomerations of Silesia HRNČIAR Michal: Ozbrojené sily Slovenskej republiky ako spolugarant bezpečnosti na Cypre / Slovak Armed Forces as Co-Guarantor of Security in Cyprus MELICHAŘÍK Zdeněk: Vybrané aspekty zjišťování ochranných charakteristik materiálů používaných k izolační ochraně specialistů chemického vojska Armády České republiky / Selected Aspects of Determination of Protective Characteristics of Materials Used for the Czech Armed Forces Chemical Corps Specialists

9 OTŘÍSAL Pavel ZAHRADNÍČEK Radim: The University of Defence Students of the Chemical Branch s Group Training as an Effective Tool of Improvement of Specialized Accredited Preparation KOŚMIDER Tomasz: Social Dimension of the Polish State Security Diagnosis of the 21st Century Threats REGIONÁLNE ASPEKTY BEZPEČNOSTI / REGIONAL ASPECTS OF SECURITY ADAŠKOVÁ Daša: Prístupy k odzbrojeniu regiónu Blízky východ / The Approaches to the Disarmament of the Middle East Region BALCO Martin VERMEŠOVÁ Hana: Problematické oblasti implementácie prvej dohody o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom / Problem Areas in Implementation of the First Agreement of Principles Governing the Normalization of Relations Between Republic of Serbia and Kosovo ČECH Ľubomír: Turecké vzťahy s Ruskom a Iránom spolupráca a(lebo) rivalita? / Turkish Relations with Russia and Iran - Cooperation and/or Rivalry? GHANNAM Souheil: Bezpečnosť krajín Arabského/Perzského zálivu v prípade Iránsko-Západnej dohody / Safety of the Gulf Countries in Case of the Iran-West Agreement GRECHANINOV Viktor F.: New Principles of Safety Management Based on Risk-Based Approach in Ukraine HLAVÁČKOVÁ Hana: Západní Balkán a rekonstrukce evropské bezpečnosti / Western Balkan and the Reconstruction of the European Security JUHÁSZOVÁ Anna KOLLÁR Aleš: Komparatívna analýza separatistických tendencií na južnom Kaukaze / Comparative Analysis of the Separatist Tendencies in the South Caucasus Region JANUŁA Eugeniusz KRYSYUK Halina: Meandry Ukrainy w wyborze politycznego kursu / Meander of Ukraine in Choosing the Political Course ROSŮLEK Přemysl: Antická dimenze Makedonské identity, spor o název země s Řeckem & Albánci v Makedonii / Ancient Dimension of Macedonian Identity, Dispute with Greece about the Name of Country & Albanians in Macedonia JANUŁA Eugeniusz: Strategia Rosji / Russia s Strategy

10 HRADŇANSKÁ Barbora: Čínsky postoj ku kríze v Sýrii / The Chinese Stance on Syrian Crisis STANKOVIĆ PEJNOVIĆ Vesna: Regional Cooperation in the Western Balkans ŠUBRTOVÁ Natália: Vojenský aspekt regionálnej spolupráce v Latinskej Amerike Juhoamerická rada obrany / Military Aspect of Regional Cooperation in Latin America the South American Council of Defense URIADNIKOVA Inga LEBEDEV Vladimir: Priority of Economic Security in the Aspect of National Security of Ukraine VASIĽKOVÁ Adriana: Od konfliktov k spolupráci prípadová štúdia vzťahov Alžírsko, Francúzsko / From Conflicts to Cooperation - Case Study of Relationship between Algeria and France VYSTAVEL Jozef: Zhodnotenie procesu normalizovania vzťahov medzi Srbskom a Kosovom z pohľadu Srbska / Assessment of the process of Normalization of Relations between Serbia and Kosovo from the Perspective of Serbia ZAPLATYNSKYI Vasyl: БЕЗОПАСНОСТЬ УКРАИНЫ В КОНТЕКСТЕ НЕОПРЕДЕЛЁННОСТИ СТРАТЕГИЧЕСКОГО ВЫБОРА / Security of Ukraine in the Context of the Uncertainty of her Strategic Choice MAJCHÚT Ivan: Cyperský konflikt: historické východiská gréckej a tureckej prítomnosti na ostrove / Cyprus Conflict: Historical Background of Greek and Turkish Presence on the Island MARKO Ján: Regionálna bezpečnostná spolupráca v subsaharskej Afrike / Regional Security Cooperation in Sub-saharan Africa SÚČASNÉ BEZPEČNOSTNÉ VÝZVY / CONTEMPORARY SECURITY CHALLENGES DRABIK Ireneusz: Niepewność i ryzyko w zarządzaniu bezpieczeństwem ekonomicznym przedsiębiorstwa / Uncertainty and Risk in the Management of the Economic Security of the Company NIČ Martin: Vplyv globalizácie na operačné možnosti teroristických organizácií a jednotlivcov / Influence of Globalization on Possibilities of Operations of Terrorist Organizations and Individuals GODA Samuel: The Promises and Challenges of the OSCE Helsinki+40 Process

11 HROMADA Martin LUDĚK Lukáš: Postavenie a význam PPP (Public Private Partnership) v problematike ochrany kritickej infraštruktúry / Position and Importance of PPP (Public Private Partnership) in the Issue of Critical Infrastructure Protection IVANČÍK Radoslav UŠIAK Jaroslav: Terorizmus aktuálna bezpečnostná hrozba / Terrorism current security threat OLAK Antoni KRAUZ Antoni: Zjawisko terroryzmu we współczesnym świecie / Phenomena in Contemporary Global Terrorism TANESKI Nenad MILOSEVSKA Tanja: Global Hybrid Asymmetric Threats Terrorism, Crime, Insurgency TICHÁ Karolina: Protikorupční politika EU / Anti-Corruption Policy of EU VAČKÁŘ David LORENCOVÁ Eliška LOUČKOVÁ Blanka PÁRTL Adam: Environmentální bezpečnost a adaptace v kontextu globálních změn / Environmental Security and Adaptation in the Context of Global Change ŻYCKI Artur BRZEZIŃSKI Andrzej: Terrorism Kill One, Scare Ten Thousand KOMJÁTHY László KISS Alexandra: Požiarna ochrana na spoločnom úseku slovensko-maďarských hraníc / Fire Control on the Hungary-Slovakia Frontier

12 HISTORICKÉ POSTAVENIE RUSKA V SYSTÉME EURÓPSKEJ BEZPEČNOSTI HISTORICAL POSITION OF RUSSIA IN THE EUROPEAN SECURITY SYSTEM Alena Budveselová 1 ABSTRACT The article is devoted to Russia's position in the European security system in the context of relations with the two organizations as NATO and the EU, which can be seen as a guarantor of the European security. It also describes the basic milestones of cooperation and mutual dialogue. The article also describes the three basic geopolitical directions Slavophilism, Westernism and Eurasianism which affected the Russian national and external selfreflection, and through them it can be seen to the Russian identification and status in Europe. Key words: Russia, historical development, European security system, NATO, EU, OSN, geopolitical approaches, security relations, security strategies, security concepts 1 Postavenie Ruska v európskom systéme bezpečnosti Postavenie Ruska v európskom systéme bezpečnosti, tzv. európska konštanta je jedna zo štyroch hlavných tém ruskej zahraničnej politiky od ukončenia studenej vojny. Rusko sa vďaka svojej geografickej polohe a ohromnej rozlohe dostalo do kontaktu s viacerými civilizáciami. Významný vplyv (hlavne v náboženstve) mala Byzantská ríša a v ostatných oblastiach islam. I napriek týmto vplyvom, špecifickosti a unikátnosti niektorých typických čŕt sa Rusko historicky sformovalo ako európska krajina, a teda európska bezpečnosť je považovaná za kľúčovú pre národnú bezpečnosť Ruska. Úzke vzťahy ruských dynastií s európskymi dynastiami, kontakty ruskej inteligencie s Európou, kresťanská civilizácia, to všetko je súčasťou reálnej ruskej histórie. Európske vplyvy zasiahli Rusko najmä v 18. storočí v kontexte reforiem cára Petra I. Veľkého. Cieľom Petrových reforiem bolo modernizovať Rusko a politicky, hospodársky i kultúrne ho priblížiť k európskemu Západu. Porážkou Švédska v severnej vojne, Peter získal pre Rusko územia dnešného Estónska i časť Lotyšska a zabezpečil tak hegemóniu Ruska vo východnej Európe. Po víťaznom ukončení severnej vojny sa oficiálne začal ruský štát označovať ako Ruské impérium (Rossijskaja Imperija) a počínajúc Petrom I. znel oficiálny titul ruských cárov imperátor a samovládca celého Ruska. V čase rozmachu 1 Alena Budveselová, PhDr., asistentka, doktorandka Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, alena.budveselova@aos.sk. 429

13 bolo Ruské impérium po Britskej ríši druhým najväčším štátom sveta. Od tohto obdobia, pokračujúc cez Svätú Alianciu po porážke Napoleona, angažovanosťou Ruska v medzinárodných koalíciách počas prvej a druhej svetovej vojny, bipolárneho usporiadania po 2. svetovej vojne a pod. sa Rusko stáva pevnou súčasťou európskeho systému bezpečnosti. Počas tohto obdobia sa rozhodnutia týkajúce sa vojny, mieru alebo povojnového usporiadania v Európe uskutočňovali vždy s ruskou angažovanosťou. Podľa súčasného presvedčenia ruskej politickej i vojenskej elity sa má rovnaký status Ruska v Európe zachovať i v budúcnosti. Rusko cíti zodpovednosť za voľbu európskej bezpečnosti a jednoty, a preto by sa v Európe nemali riešiť bezpečnostné otázky bez ruskej účasti a súhlasu. V roku 1999 po rozšírení Severoatlantickej aliancie o tri bývalé sovietske satelity: Českú republiku, Maďarsko a Poľsko a po kulminácii kosovského konfliktu nastala v postavení Ruska v systéme európskej bezpečnosti radikálna zmena. Rusko vnímalo agresívnu politiku Aliancie v Kosove ako jasný príklad ignorácie princípov OSN a medzinárodného práva. Rovnako obviňovalo Európu, že podporila útok proti Juhoslávii, ako suverénnemu štátu, spoluzakladateľovi OSN a účastníkovi záverečného aktu z Helsínk. Rusko seba vnímalo v pozícii outsidera bezpečnostného systému, t.j. mimo systému rozhodovania o kľúčových otázkach európskej bezpečnosti. (Duleba, 2009, s.5) Od tejto chvíle prehodnotilo svoju bezpečnostnú politiku a usiluje o návrat do systému európskej bezpečnosti s cieľom dosiahnuť také postavenie, ktoré by mu umožnilo rozhodovať o kľúčových otázkach európskej bezpečnosti vrátane spolurozhodovania o použití vojenskej sily v Európe. 2 Pozícia Ruska v Európe z hľadiska geopolitických smerov Na historické postavenie Ruska v Európe je možné nazerať cez prizmu troch geopolitických smerov slovanofilstva, západníctva a euraziánstva, ktoré ovplyvňovali ruskú národnú a vonkajšiu sebareflexiu, s výnimkou sovietskeho obdobia. Tieto smery ponúkali protichodné odpovede na otázky: Aká je ruská spoločnosť? Aké je postavenie Ruska v Európe. Je Rusko súčasťou Európy? Aká je identita ruského štátu? Slovanofili vychádzali z idealizácie ruských dejín a viery v slávnu budúcnosť Ruska. Zdôrazňovali osobitnosť slovanskej (predovšetkým ruskej) kultúry a odmietali rozvoj Ruska podľa európskeho západného modelu. Za základ slovanskej spoločnosti považovali: pravoslávie, samoderžavije, národnosť. (Duleba, 2001) Slovanofilstvo považuje za najväčšiu hrozbu pre Rusko Západ. Slovanofilský smer presadzuje ruský etnický nacionalizmus, kde pravým národom je ten slovanský (ruský), pričom neexistuje rozdiel medzi Rusmi, Ukrajincami a Bielorusmi. Podľa slovanofilov Rusku bola predurčená vedúca úloha v slovanskom svete a zároveň úloha záchrancu liberálnej Európy zmietanej vojnami a revolúciami. V rámci slovanofilstva sa sformoval 430

14 panslavizmus, ktorý navrhoval na jednej strane izoláciu Ruska od Európy a na druhej strane vytvorenie nového slovanského štátneho útvaru, tzv. Veľkého Všeslovanského Zväzu na čele s Ruskom. Protichodným smerom bol Západníctvo, ktorý presadzoval modernizáciu Ruska podľa západného (európskeho) vzoru, prekonanie tradičného archaického zmýšľania, zaostalosti a izolovanosti ruskej spoločnosti, aktívne zbližovanie Ruska s Európou a angažovanosť v európskych záležitostiach. Spoločným postulátom slovanofilov i západníkov bola idea Ruska ako veľmoci a oba smery zastávali názor, že korene ruskej štátnosti siahajú do obdobia Kyjevskej Rusi. Odlišné názory mali na hodnotení stavu Ruska a perspektív jeho ďalšieho vývoja. Slovanofili vyzdvihovali špecifické kvality slovanského étosu a jeho vedúce postavenie v ruskom štáte. Západníci neprikladali význam etnickému faktoru v multietnickom Rusku, ale ruskému impériu ako takému. (Duleba, 2001, s.37) Na začiatku 20. storočia pribudol, k týmto smerom eurazianizmus. Podľa eurazianistov Rusko nepatrí ani do Európy ani do Ázie, ale je to osobitný historický a kultúrny a geografický svet Eurázia. Po rozpade ZSSR tieto smery našli svojich stúpencov v novom politickom zriadení. Jedným z obhajcov orientácie na Západ je moskovský analytik Dmitrij Trenin. Vo svojej knihe Koniec Eurázie tvrdí, že Rusko sa nachádza na rozhraní Európy a Ázie. Preto sa má rozhodnúť kam chce patriť, pričom podľa neho, sa ma pridať k Západu. K tomuto kroku je nevyhnutné, aby sa Rusko vzdalo svojich dovtedajších ambícii v postsovietskom regióne, predovšetkým v mimoeurópskom priestore, kde aj tak stráca vplyv na úkor USA. Jediným prostriedkom vplyvu v regióne má zostať jazyk. Prozápadná orientácia sa stala hlavnou črtou ruskej zahraničnej politiky prvých rokov samostatnosti. 3 Rusko a NATO Po druhej svetovej vojne sa dostala východná Európa pod kontrolu ZSSR a západná časť európskeho kontinentu prijala proamerickú orientáciu. V roku 1955 bola podpísaná Varšavská zmluva. Dve vojenské zoskupenia, rozdelili svet na dva nepriateľské tábory. Počas studenej vojny sa viacero politikov usilovalo o jednotnú Európu od Atlantiku po Ural. Ani po skončení studenej vojny vízia jednotnej Európy nedostala pevnejší základ. Štáty západnej Európy zotrvali v NATO a boli integrované do Európskej únie. Hoci ZSSR hodnotil integračný proces v Európe negatívne, v posledných rokoch existencie ZSSR sa začala črtať snaha priblížiť sa k EÚ. (Primakov, 2010) Pokus ZSSR o začlenenie do západných štruktúr a inštitúcií bol v dôsledku slabej ekonomiky odsúdený na neúspech. Často dochádzalo k pokusom oživiť staré sovietske praktiky najmä zo strany konzervatívnych síl. (Sorensen,2005). Za prelom vo vzťahoch Rusko-NATO možno považovať Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou, ktorý bol podpísaný v Paríži 27. mája Predchádzali mu štyri 431

15 mesiace intenzívnych rokovaní medzi vtedajším ruským ministrom zahraničných vecí Jevgenijom Primakovom a generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom. Dokument vytvoril rámec pre budúci rozvoj, nové partnerstvo v bezpečnosti, budovanie silnej, mierovej a nerozdelenej Európy. Odrazili sa tu zásadné zmeny bezpečnostnej situácie v Európe. Hlavným výsledkom Zakladajúceho aktu bolo vytvorenie Stálej spoločnej rady Rusko- NATO. Rada predstavuje mechanizmus na konzultácie, koordináciu spoločných rozhodnutí. Podmienkou je, že konzultácie sa nebudú týkať vnútorných záležitostí Ruskej federácie, NATO alebo členských štátov NATO. Obe strany sa budú navzájom informovať o bezpečnostných výzvach, ktorým čelia. Vzťahy medzi Ruskom a NATO prešli určitým vývojom. Rusko kritizovalo NATO ako pozostatok studenej vojny a neprestáva sa pýtať proti komu je táto bezpečnostná aliancia namierená, čo ale nie je dôvod. Vytvorenie Stálej rady Rusko-NATO v roku 1997 predstavovalo akési zmierenie s existenciou vojenskej organizácie. (Fridman, Spiridonov, 2002) Situáciu skomplikoval zásah jednotiek NATO v Juhoslávii v roku 1999, ktorý Rusko jednoznačne odmietlo a na protest opustilo Stálu radu. Ale aj za tejto situácie Rusko spoločne s NATO vstúpilo na územie svojho tradičného spojenca a rozdelilo si so Západom zodpovednosť za mierový vývoj na Balkáne. (Fridman, Spiridonov, 2002) Po ukončení kosovskej krízy sa Rusko vrátilo do Stálej rady, ale bolo ochotné jednať len v záležitostiach týkajúcich sa Kosova. Obrat vo vzťahoch priniesli až ruské prezidentské voľby v roku 2000 a nástup Vladimíra Putina. Počas pôsobenia V. V. Putina vo funkcii prezidenta, Rusko pristúpilo k zásadnej revízii bezpečnostnej a vojenskej stratégie. Bola to reakcia na kosovskú krízu a novú Strategickú koncepciu NATO. (Väčšina hrozieb definovaných v bezpečnostných dokumentoch prijatých v roku 2000 bola rezultátom uvedených udalostí). Rusko považovalo za hrozbu prechod NATO ku praktikám využívania vojenskej sily, mimo územia svojej pôsobnosti a rozširovanie NATO smerom na východ. (Duleba, 2008) Koncepcia národnej bezpečnosti z roku 2000 definuje, že je potrebné presadiť vytvorenie paneurópskeho bezpečnostného systému v priestore od Atlantiku po Ural, ktorému bude podriadené NATO ako i princíp, že Rusko musí byť integrálnou súčasťou akéhokoľvek inštitucionálneho bezpečnostného systému v Európe. (Koncepcia národnej bezpečnosti 2000) i v súčasnej Stratégii národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020 zostáva tento princíp rovnaký. Skutočný prielom vo vzájomných vzťahoch priniesli teroristické útoky v USA v septembri 2001, a to z toho dôvodu, že dobré vzťahy Ruska s USA, znamenajú i dobré vzťahy s NATO. Jedným z dôsledkov teroristických útokov bolo sformovanie protiteroristickej organizácie, do ktorej sa zapojilo aj Rusko. Ministerský summit NATO v Reykjavíku v decembri 2001 navrhol vytvorenie spoločného orgánu Rady Rusko-NATO a stanovil sedem oblastí, v ktorých bude NATO rozhodovať spolu s Ruskom vo formáte 19+1: boj proti terorizmu, 432

16 krízový manažment, nešírenie zbraní hromadného ničenia, kontrola zbrojenia a budovanie vzájomnej dôvery, protiraketová obrana, záchranné operácie v mori, vojenská spolupráca, výnimočné civilné situácie a nové hrozby a výzvy. (Duleba, 2007) Spolupráca medzi Ruskom a NATO tak dostala nový rozmer. 18. februára 2002 generálny tajomník NATO George Robertson vyhlásil, že NATO je pripravené spolupracovať s Ruskom už nie podľa vzorca 19+1, ale podľa vzorca Na summite v Ríme v máji 2002 bola vytvorená nová Rada Rusko- NATO, ktorá nahradila Stálu spoločnú radu Rusko- NATO. Summit taktiež predpokladal, že v oblasti kľúčovej bezpečnostnej agendy súčasnosti bude NATO rozhodovať spolu s Ruskom ako strategickým partnerom. Rusko sa tak vrátilo do systému európskej bezpečnosti. NATO vytvára prekážky vo vzťahu Ruska so zvyškom Európy a neprospieva realizácii idey o jednotnej Európe. V súčasnosti vyvolávajú nevôľu Ruska plány na rozmiestnenie prvkov americkej protiraketovej obrany v strednej Európe, ako aj perspektíva budúceho členstva Gruzínska a Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii. Moskva považuje oba tieto plány za priamu hrozbu pre svoju bezpečnosť. Na schôdzke vojenských predstaviteľov v Moskve 17. marca 2009 vtedajší prezident D.A. Medvedev hovoril, že NATO sa neustále približuje k ruským hraniciam a nariadil modernizáciu armády a námorníctva bez ohľadu na existujúce finančné ťažkosti krajiny. Vyzval aj na obnovu ruského jadrového arzenálu. Súčasná Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020 ukazuje na neopodstatnenie existujúcej globálnej a regionálnej architektúry, ktorá je predovšetkým v euroatlantickom priestore orientovaná iba na NATO. Vo vzťahu k NATO nie je vylúčená spolupráca, ale hodnotenia vysokých štátnych predstaviteľov vrátane prezidenta zostávajú na báze kritiky a podozrievavosti. 4 Rusko a EÚ Európska únia je pre Rusko kľúčovým partnerom pre otázky európskej i globálnej bezpečnosti. Ruská federácia vidí v EÚ jedného zo svojich najdôležitejších politických a hospodárskych partnerov a usiluje sa o rozvoj intenzívnej, pevnej a dlhodobej spolupráce. Ambícia Ruska mať tesnejšie vzťahy s členskými krajinami EÚ vychádzala z prepojenia Ruska na západné trhy po roku Charakter vzťahov s EÚ stanovuje rámec Dohody o partnerstve a spolupráci z 24. júna 1994, ktorá definuje partnerstvo medzi Ruskou federáciou a EÚ. Cieľom Dohody nebolo len politické prepojenie, ale tiež ekonomická spolupráca o oblasti energetického sektora. Platnosť Dohody vypršala v novembri K podpisu novej dohody nedošlo, a teda od roku 2 Vzorec 19+1 nepredpokladal nutnosť prijímať rozhodnutia spoločne a taktiež nepredpokladal spoločnú zodpovednosť za rozhodnutia. Naopak vzorec 20 predpokladá, že každá zo zúčastnených strán sa bude snažiť čo najväčšou mierou prispieť k spoločnému rozhodnutiu, ktoré potom bude uskutočnené. 433

17 2007 sa každoročne automaticky predlžuje. V súčasnosti prebiehajú rokovania o vypracovaní novej dohody o posilnení spolupráce medzi oboma stranami s osobitným zameraním na progresívne prehĺbenie a rozvoj obchodných vzťahov, kde primárnu oblasť zohráva energetika. Dohoda o partnerstve a spolupráci tak zostáva v platnosti pokiaľ sa nepodpíše nová dohoda. Z ďalších medzníkov vzťahov Ruska a EÚ netreba zabudnúť na prijatie Spoločnej stratégie EÚ voči Rusku v roku Bol to prvý dokument v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vychádzajúc z ustanovení Amsterdamskej zmluvy, čím Únia nepriamo naznačila, že Rusko považuje za kľúčového partnera v postsovietskom priestore. V dôsledku teroristických útokov z 11. septembra bol tento prístup prehĺbený Spoločným vyhlásením o medzinárodnom terorizme a Spoločnou deklaráciou širšieho dialógu a spolupráce v politických a bezpečnostných otázkach, ktoré boli prijaté v Bruseli v októbri (Kempe, 2003) 10. mája 2005 podpísali Rusko a EÚ dohodu o vytvorení 4 spoločných priestorov: ekonomického, bezpečnostného, justičnej spolupráce a zahraničnej bezpečnosti, vedy, vzdelávania a kultúry. Znásobujúce strategické partnerstvo medzi Ruskom a EÚ potvrdili i slová vtedajšieho ruského ministra obrany Sergeja Ivanova: Európska únia je pre Rusko v súčasnosti kľúčovým partnerom pre otázky európskej i globálnej bezpečnosti. Rusko vo vzťahoch s EÚ sleduje dva hlavné strategické záujmy, a to rozvoj bezpečnostnej spolupráce a zvýšenie exportu energetických surovín na trhy krajín EÚ. Energetika je kľúčový sektor nielen ruskej ekonomiky, ale aj zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Rusko a EÚ vedú od roku 2000 energetický dialóg. Rusko je pre EÚ najväčším dodávateľom ropy a zemného plynu. (Ruská federácia zaujíma výsadné postavenie na európskom trhu so zemným plynom. Z Ruska pochádza 42 % zemného plynu.). Na druhej strane Európska únia predstavuje pre Rusko najväčší, najbohatší a tiež najstabilnejší zo všetkých dostupných trhov. Energetický dialóg Rusko EÚ bol založený na predpoklade, že vzájomná závislosť oboch regiónov bude narastať v prípade EÚ z dôvodu nutnosti zaistenia bezpečných dodávok energií, v prípade Ruska kvôli zaisteniu bezpečných zahraničných investícií a uľahčenia prístupu na trh. Okrem vzájomnej závislosti a kooperácii medzi oboma stranami je dialóg charakteristický i konfliktnými prvkami. (napr. plynová kríza Rusko-Ukrajina 2009) Rusko nemá záujem, aby EÚ bola závislá od ruskej ropy a plynu, ale vytvoriť pre všetky zúčastnené štáty jednotné energetické pole, čo uľahčí cestu k zjednoteniu Európy. Hlavným strategickým cieľom medzi Ruskom a EÚ v energetickom sektore do roku 2050 má byť vytvorenie paneurópskeho energetického priestoru, ktorý by sa mal skladať z fungujúcej integrovanej sieťovej infraštruktúry, otvorených, transparentných, účinných a konkurencieschopných trhov, potrebných k zabezpečeniu energetickej bezpečnosti. Víziou súčasného Ruska sa stáva tandem Rusko - Európa a odmietnutie atlantického kurzu v prospech rozvoja a rozšírenia spolupráce s Ruskou 434

18 federáciou. Mechanizmom pre zblíženie Ruska s EÚ môže byť vypracovanie modelu európskej bezpečnosti a rozvoj vzájomnej energetickej závislosti, ako prioritne zahraničnopolitické priority ruskej zahraničnej politiky voči Európe. Záver V článku sme sa stručne venovali hlavným determinantom pozície Ruska v systéme európskej bezpečnosti: hlavným geopolitickým smerom, prostredníctvom ktorých môžeme nazerať na sebaidentifikáciu Ruska v Európe; vzťahom Ruska s NATO a EÚ, ktoré zaraďujeme medzi garantov európskej bezpečnosti. Interakcia Ruska a Európy je samozrejme determinovaná viacerými činiteľmi: rozširovaním NATO, vojnou v Juhoslávii, rozširujúcou agendou Európskej únie, vojnami v Čečensku v 90. rokoch a v Gruzínsku v roku 2008, ako aj radom ďalších ukazovateľov ako geografické podmienky, historické skúsenosti, kultúrne charakteristiky a pod. Vzhľadom na rozsah a charakter článku sme sa venovali len špecifickej časti tejto rozsiahlej problematiky. Literatúra: BARANOVSKY, V Russia: a part of Europe or apart from Europe? In International Affairs (Royal Institute of International Adffairs), vol. 76, no. 3, July 2000, s BRAXATORIS, M Zahraničné cesty prezidenta Medvedeva a zahraničnopolitická orientácia RF. Dostupné na internete: DULEBA, A. 2009: Návrh Ruska na vytvorenie nového európskeho bezpečnostného paktu. Bratislava: SFPA, s. Dostupné na internete: DULEBA, A : Rusko, NATO a Európska bezpečnostná a obranná politika. Dostupné na internete: DULEBA, A Zahraničná politika Ruska. Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti. Štátny pedagogický ústav, ISBN FRIDMAN, D., SPIRIDONOV, A. : Vztah Rusko-NATO a skutečnost současného sveta. In: Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 10, str KONCEPCIA NÁRODNEJ BEZPEČNOSTI RUSKEJ FEDERÁCIE KEMPE, I : Nemecko-ruské vzťahy: veľké očakávania, adekvátne výsledky? In Medzinárodné otázky 2/2003. Dostupné na internete: PRIMAKOV, J Svet bez Ruska? Vydavateľstvo: Ottovo nakladateľstvo, 2010, ISBN STRATÉGIA NÁRODNEJ BEZPEČNOSTI RUSKEJ FEDERÁCIE DO ROKU Dostupné na internete: SORENSEN, G Stát a mezinárodní vztahy. Praha: Portál, ISBN

19 ZAHRANIČNÁ POLITIKA A OTÁZKY BEZPEČNOSTI ČSR AKO SÚČASŤ VERSAILLESKO-WASHINGTONSKEJ SÚSTAVY FOREIGN POLICY AND SECURITY ISSUES OF THE FIRST CZECHOSLOVAK REPUBLIC AS A PART OF VERSAILLES- WASHINGTON SYSTEM Mária Holubová 1 ABSTRACT Foreign Policy of the I. Czechoslovakian republic was marked along the lines of the Versailles-Washington system, which was created as a result of the end of World War II. Due to foreign resistance, organized by American Czechs and Slovaks in conjunction with Czechoslovak National Council, which was established in Paris under the leadership of T. G. Masaryk, E. Benes and M. R. Stefanik, the newly established Republic ended up on the side of the victorious Entente powers. We must conclude that this fact had an essential impact on the negotiations in Trianon, where there wasn t established the slovakian historic, but the ethnic border. From the side of defeated Hungary, renewed Poland and as a result of the territorial losses of Hungary, a conflict arose. The threat to the security of the I. Czechoslovakian republic peaked at the time of the disintegration of the Versailles-Washington system and caused the 1938 Munich and Vienna arbitration in Key words: foreign policy of the I. Czechoslovakian republic, security policy, Versailles- Washington system, security system 1 Závery mierových rokovaní vo Versailles v rokoch V roku 2014 si pripomenieme 100 rokov od prvej svetovej kataklizmy, akú dovtedy ľudstvo nepoznalo. Prvá svetová vojna bola naozaj prvá svojho druhu. Problémy, ktoré mal vojnový konflikt vyriešiť, ostali nevyriešené a priniesli zánik európskych monarchií Ruska, Rakúsko-Uhorska a Nemecka a signalizoval rozpad Britského impéria. Povojnové rokovania svojimi riešeniami spôsobili predpoklad a príčiny ďalšej svetovej kataklizmy a t druhej svetovej vojny. Prvá svetová vojna vznikla ako vojenské stretnutie európskych veľmocí. Všetky tri hlavné ohniská vojny pred rokom 1914 boli európskeho pôvodu. Ich základ tvorili protichodné spojenecké systémy, ktoré sa vyvinuli na základe nemeckofrancúzskeho antagonizmu, nemecko-britského námorného súperenia 1 Mária Holubová, PhDr., PhD., odborná asistentka, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, maria.holubova@umb.sk. 436

20 a rozporom medzi vývojom na Balkáne a tradičnými monarchiami. Každá z európskych veľmocí sledovala pri vstupe do vojny svoje vlastné ciele, ktoré síce väčšinou 2 neboli na začiatku vojny presne formulované, ale boli priamym pokračovaním predchádzajúcej politiky všetkých účastníkov vojny. Proti sebe stáli dva bloky Dohoda Francúzsko, Veľká Británia, Rusko a Ústredné mocnosti Nemecko, Rakúsko- Uhorsko, ktoré sa nemohli spoliehať na tretieho partnera bývalého Trojspolku, Taliansko a našli podporu u porazených štátov balkánskych vojen Bulharska a Turecka. Európske stretnutie mocností sa rozrástlo na svetovú vojnu, ktorá navzájom prepojila veľké množstvo spoločenských javov a oblastí, ktoré sa dovtedy rozvíjali nezávisle na sebe. 3 Svojim charakterom sa prvá svetová vojna podstatne odlišovala od všetkých predošlých vojenských stretnutí štátov. Po prvýkrát v histórii boli rozhodujúcim faktorom sily vojenských partnerov, množstvo a výzbroj armád, v rozhodujúcej miere mohutnosť hospodárskeho zázemia, morálno-politická kvalita a schopnosť uplatniť novú techniku vo výzbroji a vo výrobe. Takisto prvýkrát v dejinách vojny prebiehali rozhodujúce vojenské akcie na stokilometrových frontoch s masovým použitím strojovej bojovej techniky. Bojujúce štáty museli zmobilizovať celé hospodárstvo, aby zaistili všestranné zásobovanie miliónových armád. Štátne orgány zasahovali vo veľkej miere do charakteru hospodárstva a sociálnych zmien, ktoré boli spojené so zapojením žien do výrobného procesu a s racionalizáciou výroby. Ničenie výrobných síl prebiehalo v obrovskom rozsahu. Prvá svetová vojna tak definitívne uzavrela obdobie 19. storočia plného zmien, ktoré začala Veľká francúzska revolúcia v roku Príprava rokovania a podpísanie Trianonskej zmluvy 4 Príprava mierovej zmluvy s Maďarskom si vyžadovala okamžitú kooperáciu. Vlády ČSR, Juhoslávie a Rumunska 5 spoločne predkladali západným mocnostiam svoje námietky proti maďarským výhradám 2 Výnimku tvorila len požiadavka Francúzska o navrátenie Alsaska-Lotrinska 3 Do svetového konfliktu bolo nakoniec vtiahnutých 28 štátov a 1,5 mld obyvateľov a spolu s nimi aj rozsiahle koloniálne oblasti Ázie a Afriky. Obidve hlavné mimoeurópske veľmoci USA a Japonsko, využili prvú svetovú vojnu k vlastnému posilneniu na úkor svojich konkurentov. Výnimočné postavenie Európy v svetovom dianí bolo nenávratne stratené. Do armád bojujúcich štátov bolo povolaných 70 mil. vojakov, z ktorých podľa súhrnných odhadov 10 mil. padlo, 20 mil. bolo zranených a skoro 7 mil padlo do zajatia. 4 V Trianone bola 4. júna 1920 podpísaná zmluva s Maďarskom, ktoré sa vzdalo Slovenska v prospech ČSR. Burgenland pripadol Rakúsku, Chorvátsko a Slavónia Juhoslávii, Banát sa rozdelil medzi Rumunsko a Juhosláviu a Sedmohradsko Rumunsku. Maďarsko stratilo asi 70% bývalého územia Uhorska. Armáda bola obmedzená na mužov a maďarská vláda muselo uznať vznik nástupníckych štátov. 5 Tieto tri štáty vytvorili obranný pakt Malá dohoda pod gesciou Francúzska proti Maďarsku, možnej reštaurácii Habsburgovcov a proti sovietskemu Rusku. 437

21 a požiadavkám. Poukazovali na to, že maďarské hranice boli v princípe schválené už na mierovej konferencii v Paríži. Zápas proti maďarským požiadavkám nebol ľahký, lebo maďarská vláda mala podporu Veľkej Británie a čo je veľmi pozoruhodné aj podporu Francúzska. Britský premiér Lloyd George podporoval a schvaľoval územné požiadavky Maďarska aj smerom k nástupníckym štátom. Hlavný záujem československých vládnych kruhov bol zameraný na mierovú zmluvu s Maďarskom a na prehlbovanie spolupráce s Juhosláviou a Rumunskom. Dňa 1. júna 1920 podali vlády týchto štáty spoločný protest proti sprievodnému listu k mierovej zmluve s Maďarskom, v ktorom bola pripustená možnosť úpravy hraníc v prospech Maďarska. Vyplývalo to z nádejí, ktoré vkladali Maďari do Francúzov a do francúzsko-maďarských rokovaní, ktoré sa práve v tomto období viedli v Budapešti. Samozrejme, že sa o ich obsahu dozvedeli vlády v Prahe aj v Belehrade, kde si veľmi neuvedomovali ich závažnosť. Veľvyslancovi USA v Prahe Richardovi Craneovi len na okraj spomenuli, že ide o hospodárske záležitosti. V skutočnosti mali francúzskomaďarské rokovania ďalekosiahly politický význam. Maurice Paléologue, generálny sekretár francúzskeho ministerstva zahraničných vecí, chcel vytvoriť podunajskú federáciu, v ktorej malo hrať Maďarsko dôležitú úlohu. Okrem toho vstupoval do hry aj poľsko-sovietsky konflikt, v ktorom začali vyhrávať Sovieti. Francúzske vládne kruhy začali vyvíjať nátlak na stredoeurópske štáty, aby poskytli Poľsku účinnú vojenskú pomoc. Maďari dúfali, že aj po podpise Trianonskej mierovej zmluvy sa im podarí, s francúzskou pomocou, niektoré podmienky revidovať. Rozhodli sa, že využijú úspechy Červenej armády v Poľsku a ponúkli na boj proti nej štyri divízie, ktoré mali chrániť horské priesmyky na východnom Slovensku. ČSR a Juhoslávia sa k poľsko-sovietskemu konfliktu postavili neutrálne a nemali v mysle vojensky zasahovať. Rumunsko sa k nim nepripojilo, ale tiež odmietlo poslať do Poľska svoju armádu. Na základe protestov štátov Malej dohody, ktoré boli adresované víťazným veľmociam, neboli maďarské ponuky na vojenský zásah prijaté, pretože cena, ktorú maďarská vláda žiadala bola podľa slov politikov nehorázna. Okrem toho sa po zmene vládneho kabinetu zmenila aj francúzska politika. V septembri v roku 1920 podal Maurice Paleoloque demisiu. Spoločný postup ČSR, Juhoslávie a Rumunska v súvislosti s rokovaniami o Trianonskej zmluve a s poľskou krízou bol finalizovaný spojeneckými zmluvami s veľmocami, ale aj medzi týmito troma štátmi a dovŕšil vznik Malej dohody. 6 6 Doteraz je medzi historikmi sporné, kedy vlastne Malá dohoda vznikla. Niektorí si myslia, že už na jeseň v roku Ozvali sa aj skeptici, napríklad Maurice Paléologue, ktorý tvrdil, že Malá dohoda nie je účelná, že jej vznik je prejavom paktománie, ktorá vyprovokovala aktivitu protikladných síl a nakoniec sa ukázala jej neúčinnosť. Malá dohoda vznikla ako odpoveď na pokus o revíziu status quo, ktorú podporovali francúzske vládne kruhy. 438

22 1.2 Ohniská konfliktov a otázky bezpečnosti v strednej Európe Situácia v strednej Európe sa skomplikovala ďalším atakom Maďarska smerom k Rakúsku. Išlo o územie Burgenlandu, ktoré podľa Trianonskej zmluvy muselo Maďarsko odstúpiť Rakúsku a Maďari viedli proti tomuto rozhodnutiu rozsiahlu kampaň. Spor začal znepokojovať aj vlády v Prahe a Belehrade. Eduard Beneš bol nútený intervenovať na konferencii dohodových veľvyslancov v Paríži, aby bol konflikt vyriešený v súlade s ustanoveniami mierových zmlúv, ale nebol proti, aby sa Maďarsku urobili určité ústupky, pretože mal záujem o úlohu sprostredkovateľa medzi Maďarskom a Rakúskom. 7 Do sporu o Burgenland zasiahlo aj Taliansko, ktoré nechcelo, aby sa prostredníkom medzi Rakúskom a Maďarskom stal Eduard Beneš. Taliansko samo prevzalo iniciatívu a sprostredkovalo kompromis v podobe benátskeho protokolu z 13. októbra V októbri 1921 vypukla ďalšia kríza v strednej Európe v dôsledku druhého pokusu excisára Karola o obnovenie monarchie. V mene československej vlády informoval Eduard Beneš 22. októbra 1921 československé zastupiteľské úrady, že prítomnosť excisára Karola na maďarskom území je pre ČSR casus belli. Spolu s Juhosláviou a Rumunskom začali mobilizovať. E. Beneš 23. októbra 1921 oznámil do Paríža, že Karolova akcia je len dôsledok krízy kvôli Burgenlandu, ktorú spôsobila maďarská vláda. Žiadali konferenciu veľvyslancov, aby bola s konečnou platnosťou vyriešená otázka nárokov habsburskej dynastie a sformulovali svoje požiadavky nasledovne: 1. vydanie Karola Habsburského dohodovým štátom 2. Definitívne zrušenie jeho nárokov na maďarský trón 3. Vyplatenie náhrad krajinám Malej dohody za náklady mobilizácie 4. Dôsledné uplatnenie podmienok Trianonskej zmluvy, to znamená odzbrojenie, ktoré budú kontrolovať štáty Malej dohody a riešenie otázky Burgenlandu v súlade s mierovou zmluvou, čo znamenalo implikovať zrušenie benátskeho protokolu. Aktívna zahraničná politika ČSR sa v tomto období zamerala hlavne na upevnenie spojeneckých zmlúv medzi štátmi Malej dohody a na vysporiadanie s nepriateľskými zásahmi maďarskej zahraničnej politiky. Víťazné veľmoci totiž prinútili Juhosláviu v roku 1921 odstúpiť územie Baranje Maďarsku. Jediný štát, ktorý predložil sťažnosť proti tomuto aktu bolo Československo. 7 Rozpory ustúpili do úzadia v dôsledku prvého reštauračného pokusu excisára Karola. Po jeho vstupe na maďarské územie, sa snažil E. Beneš razantne zabrániť, aby excisár získal maďarský trón a aby boli dodržiavané podmienky Trianonskej zmluvy. Štáty Malej dohody podali konferencii veľvyslancov v Paríži demarš a tak zabránili obnovenie monarchie. 8 Talianske vládne kruhy zdôvodnili svoju aktivitu tým, že sa obávali zásahu Malej dohody a zriadenie československo-juhoslovanského koridoru. 439

23 Priamym dôsledkom konania československej vlády a riešení zahraničnej politiky, bol fakt, že maďarská vláda využila situáciu a začala proti Československu a jeho spojencom propagandistickú kampaň a obvinila ich z agresívneho zoskupenia s cieľom okupovať Maďarsko. Obviňovali vládu československej republiky, že začala ignorovať stanovisko západných veľmocí aj napriek tomu, že maďarská vláda loajálne plní jej pokyny. Za najagresívnejší štát označili ČSR a obvinili ju, že chystá zvrhnutie Horthyho vlády a nastoliť v Maďarsku vládu maďarskej emigrácie, ktorá žila na území Československa 9. Vláda ČSR bola veľmi nespokojná s maďarským ústavným zákonom, ktorý zrušil pragmatickú sankciu Habsburgovcov, ale na naliehanie veľmocí sa s ním zmierila. Kríza, ktorá vypukla kvôli snahám excisára Karola o maďarský trón sa skončila. Československá vláda vystupovala dôrazne proti Karolovej akcii aj proti manévrovaniu maďarských vládnych kruhov. Spolu s Juhosláviou postupovali jednotne. Víťazstvo ale bolo len čiastočné, lebo úspechy zahraničnej politiky ČSR vzbudili veľkú nevôľu vo Veľkej Británii. Britský veľvyslanec v Prahe sir George Clark až dodatočne uznal, že Beneš nevznášal požiadavky, ktoré by boli pre západné veľmoci neprijateľné, a o svojom postupe svoju vládu informoval. Britský zástupca v Belehrade sa ale sťažoval, že juhoslovanská vláda ho vôbec neinformovala o svojich zámeroch a postupoch. Počas celej krízy v strednej Európe hrala Praha úlohu iniciátora programu a taktického postupu a spojenci 10 jej vedúcu úlohu prijali. 2 Otázka bezpečnosti Československa po uzavretí Rýnskeho paktua Locarnských dohôd Rýnsky pakt, ktorý bol uzavretý v roku 1925 predstavoval v európskej politike ďalekosiahly posun. Versailleský mierový systém bol od základov otrasený. Pakt garantoval iba hranice Francúzska a Belgicka s Nemeckom, ale vôbec nie východné hranice Nemecka s Poľskom a Československom. Britská vláda odmietla garantovať naše a poľské hranice, ale nebola ani proti ich revízii. Bola za ňu, pokiaľ bude prebiehať mierovými prostriedkami a postupne. Scenár ďalšieho vývoja udalostí vo východnej Európe bol pripravený. 2.1 Oslabenie medzinárodného postavenia I. ČSR Medzinárodné postavenie ČSR sa v dôsledku Rýnskeho paktu podstatne zhoršilo. Miesto porazeného a oslabeného Nemecka, ktoré bolo spútané versailleským diktátom a ohrozované francúzskymi požiadavkami a územnými 9 E.Beneš si nebezpečenstvo maďarskej propagandy uvedomoval a preto jej tvrdenia dementoval. Podarilo sa mu aspoň presadiť splnenie požiadavky aby bola habsburská dynastia zbavená nárokov na maďarský trón. Horthyho vláda musela pod tlakom západných mocností túto požiadavku prijať. 10 Juhoslávia a Rumunsko 440

24 nárokmi, začala vstupovať na politickú scénu obnovená silná veľmoc. Nemecko vystupovalo veľmi autoritatívne a suverénne žiadalo revíziu. Oslabenie francúzskeho vplyvu v strednej a juhovýchodnej Európe povzbudzovalo taliansku zahraničnú politiku, ktorá vyvinula značné úsilie o získanie kontroly nad týmto územím. Nepriaznivým faktom pre medzinárodnú pozíciu ČSR bola aj skutočnosť, že na obranu Maďarska a jeho zahraničnej politiky smerom k Československu sa postavili západné veľmoci. Ukázalo sa to hlavne v peňazokazeckej afére, ktorá vypukla v roku Pri prerokovaní otázky zrušenia vojenskej kontroly v Maďarsku v roku 1927 sa čs. vláda obmedzila na demarš Londýnskej vláde. Všetky aktivity čs. zahraničnej politiky nemali význam, lebo Maďarsko malo v Londýne vysoký kurz vďaka svojej obratnej diplomacii a skutočnosti, že platilo dlhy. Ďalším triumfom maďarskej zahraničnej politiky bola maďarsko-talianska zmierčia a rozhodcovská zmluva. Bola to prvá zmluva tohto druhu, ktorú Maďarsko uzavrelo s iným štátom. Skončila sa maďarská izolácia v medzinárodných vzťahoch. Stredoeurópsky región sa rozdelil medzi Francúzsko (štáty Malej dohody) a Nemecko (Rakúsko a Maďarsko). V roku 1927 Maďarsko za aktívnej podpory a súhlasu britského lorda Rothermera žiadalo revíziu maďarských hraníc. Bola to akcia na vlastnú päsť, lebo za touto aktivitou nestála britská vláda, ktorá sa od akcie dištancovala a vyhlásila, že Veľká Británia obhajuje neporušiteľnosť mierových zmlúv 12. Britský premiér Ramsay MacDonald sa tiež od aféry dištancoval. Búrka, ktorú vyvolal lord Rothermer a ktorú maďarská vláda priživovala, otrávila nielen vzťahy medzi ČSR a Maďarskom, ale aj celú európsku politiku. 13 Začiatkom roku 1928 vypukla ďalšia maďarská aféra. Rakúske colné úrady objavili na maďarských hraniciach súčiastky guľometov, ktoré boli poslané z Verony do Maďarska. Československá vláda si uvedomila, že jej protesty a sťažnosti nebudú mať veľkú váhu, pretože francúzska a anglická vláda intervenovali v prospech Maďarska. Taliansko sa tiež angažovalo 11 Vyšlo najavo, že v Budapešti bola dielňa, ktorá vyrábala falošné československé a francúzske bankovky. Do aféry boli zapojené aj vysokopostavené osoby. ČSR aféru rozvírilo, ale Francúzsko bolo veľmi zdržanlivé a žiadalo len vyšetrenie aféry a náhradu škody. Britské vládne kruhy obhajovali postup maďarskej vlády Istvána Bethlena v tejto veci a poukazovali na to, že Maďarsko sa s pomocou Spoločnosti národov snaží o hospodársku rekonštrukciu. Britské vládne kruhy sa obávali destabilizácie Maďarska a tiež o svoje investície. 12 Vyhlásenie podala britská vláda až po protiofenzíve čs. diplomacie pod vedením E. Beneša a J. Masaryka. 13 Hneď potom sa znovu rozvírili vody v súvislosti s uverejnením údajnej nóty M. Paléoloqua z roku 1920 pre revíziu Trianonskej zmluvy. Ukázalo sa, že ide o podvrh, ale vyvolalo to veľkú búrku, lebo niekdajší britský premiér D.Lloyd George vyhlásil, že mierové zmluvy z rokov nie sú nerevidovateľné. 441

25 v prospech Maďarska 14. Na podnet Benita Mussoliniho brzdil besarabský protokol dohodové sťažnosti proti Maďarsku. Mussolini neskrýval, aké ciele sleduje jeho politika. Dňa 5. júna 1928 vo svojom senátnom prejave vyhlásil: Maďarsko môže počítať s talianskym priateľstvom. Musíme uznať, že pri územných ustanoveniach trianonskej zmluvy sa ťalo až veľmi do živého, Nielen z hľadiska všeobecnej spravodlivosti, ale aj v záujme Talianska je dobre, aby sa tento lepší osud maďarského národa uskutočnil. Maďari boli s týmito vyhláseniami veľmi spokojní. Premiér Bethlen uverejnil interview, v ktorom sa vyslovil pre vytvorenie stredoeurópskeho bloku proti ČSR a jeho spojencom. Postavenie ČSR sa v medzinárodných vzťahoch ešte viac zhoršilo. Locarnské dohody začali proces, ktorý mal ďalekosiahly význam pre osud ČSR a celej Európy. Vláda Veľkej Británie ho privítala. Francúzska vláda Aristida Brianda ho síce tiež privítala, lebo si od neho sľubovala likvidáciu francúzsko-nemeckého antagonizmu, ale sa ho v podstate obávala. Niet sa čo diviť, keď nemecká politika už od Locarna začala hovoriť o evakuácii Porýnia. Samozrejme, že nebola náhoda, že Francúzsko začalo od roku 1927 plánovať stavbu opevnení na svojej západnej hranici s Nemeckom. 15. Aj keď opozícia vládu za zblíženie s Nemeckom tvrdo kritizovala, väčšina francúzskej verejnosti si oddýchla. Chcela veriť, že zmierenie s Nemeckom, ktoré bolo po Locarne demonštrované len verbálne, sa zmení na hospodársku spoluprácu medzi obidvoma krajinami a eliminuje vojenské nebezpečenstvo. Cena za to bolo oslabenie versailleského mierového systému a pozície Francúzska. Tento fakt ovplyvnil aj medzinárodnú pozíciu Československa, ktoré sa ocitlo v priamom nebezpečenstve, ktoré mu hrozilo nielen zo strany Maďarska, ale aj Nemecka a Poľska. Tento fakt si uvedomili aj vojenské štáby štátov Malej dohody a prípravy na možné ohrozenie stlmila aktívna politika Talianska smerom k Juhoslávii a naši spojenci sa pomaly od nás odvrátili. Československo vstúpilo do krízových a pohnutých 30-tych rokov izolované a táto izolácia a strata podpory veľmocí spôsobili rokovania v Mníchove v roku 1938 a vo Viedni Literatúra: DOVNING, T Churchillovo vojenské laboratórium. Praha: Argo, str. ISBN HAFFNER, S Od Bismarcka k Hitlerovi. Praha: Votobia, str. ISBN HEŘTOVÁ, Y Gallipoli Praha: Mladá fronta, str. ISBN Československé záujmy zradil aj náš spojenec Rumunsko. Minister zahraničných vecí N. Titulescu vyšiel Maďarom v ústrety, pretože mal na zreteli taliansku ratifikáciu besarabského protokolu v marci Maginotova línia 442

26 KOLEKTÍV AUTOROV, Historické štúdie 45. Bratislava: Veda, str. ISBN KOVÁČ, D Prvá svetová vojna Bratislava: Veda, str. ISBN KUKLÍK, J Dlhé tiene Mníchova. Praha: Auditórium, str. ISBN KVAČEK, R Diplomati a tí druhí. Praha: Panoráma, str. ISBN MICHELKO, R Medzivojnové európske diktatúry. Martin: Matica slovenská, str. ISBN PROKOŠ, P Habsburgovci a veľká vojna Praha: Naše vojsko, str. ISBN ROMSICS, I Trianonská mierová zmluva. Bratislava: Kalligram, str. ISBN SCHELLE, K Medzivojnové Československo a Európa. Praha: Key publising, str. ISBN WESTWLL, L Prvá svetová vojna. Praha. Fortuna Libri, str. ISBN

27 BEZPIECZEŃSTWO EKONOMICZNE ŚWIATA W LATACH WORLD ECONOMIC SECURITY IN THE YEARS Małgorzata Kasińska 1 ABSTRACT Globalization and its effects on the economic security of the world - the dilemmas of the global economy. Financial crises. The problem of public debt. Impact of banks and financial institutions on the economies of countries. The relationships between countries and organizations. Competition and differences of interests between countries and organizations around the world. Access to energy resources. Economic rescue plans for countries. Key words: economic security, dilemmas of globalization, financial crisis, competitiveness ofeconomies, economic rescue plans, energy resources. Współczesna gospodarka charakteryzuje się mnogością powiązań między państwami oraz szybkością przepływu informacji. Globalne powiązania gospodarek państw powodują, że działania różnych podmiotów, wykorzystując określone instrumenty oddziaływania ekonomicznego, mogą mieć znaczny wpływ na bezpieczeństwo ekonomiczne. Wśród najważniejszych aspektów związanych z bezpieczeństwem ekonomicznym, można wymienić: globalizację gospodarek i rynków finansowych, zagrożenia ekonomiczno-finansowe, bezpieczeństwo energetyczne, wpływ działalności światowych korporacji na gospodarki krajów, a także stabilność walut. Istotne znaczenie ma w tym zakresie precyzyjna identyfikacja zagrożeń, które mogą mieć wpływ na bezpieczeństwo ekonomiczne świata oraz samodzielnych państw. Bezpieczeństwo ekonomiczne państwa jest to stan, gdy zapewnione są warunki gospodarcze konieczne dla przetrwania, dobrobytu oraz zrównoważonego rozwoju społeczeństwa zamykającego się w granicach danego państwa, jak również dla przetrwania i sprawnego funkcjonowania jego instytucji (Wloch, 2006, s. 95). Zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego w odniesieniu do pojęcia zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego, trafną definicję prezentuje Edward Haliżak, który odnosi to do pojęcia zagrożenia bezpieczeństwa gospodarki narodowej, określając je jako wystąpienie takiej sytuacji, w jakiej gospodarka nie może rozwijać się, generować zysków i oszczędności z przeznaczeniem na inwestycje lub gdy zagrożenia zewnętrzne doprowadzą do zakłóceń w jej funkcjonowaniu, co narazi obywateli i przedsiębiorstwa na 1 Małgorzata Kasińska, doktorantka, Akademia Obrony Narodowej, Al. gen. Antoniego Chruściela "Montera" 103, Warsaw, Polska, gosiak789@tlen.pl. 444

28 szwank, a być może zagrozi fizycznemu przetrwaniu państwa (Bobrow, Haliżak, Zięba, 1997, s ). W celu precyzyjnego usystematyzowania zagrożeń bezpieczeństwa ekonomicznego, warto określić konkretną typologię: - zagrożenia ogólnoświatowe (związane z funkcjonowaniem ogólnie pojętego rynku), - związane z działalnością państw. 1 Zagrożenia ogólnoświatowe (związane z funkcjonowaniem ogólnie pojętego rynku) 1.1 Wpływ globalizacji na bezpieczeństwo ekonomiczne. Zagrożenia związane z globalizacją gospodarek i rynków finansowych. Gospodarki wszystkich krajów podlegają cyklom koniunkturalnym, na które składają się wzrosty gospodarcze, korygujące spadki oraz stagnacje. Takie zachowanie gospodarek jest naturalne i funkcjonuje od wielu dekad. Okres współczesny ujawnił, że tworzenie gospodarki globalnej i otwartość wielu rynków, powoduje przenoszenie zjawisk zarówno pozytywnych, jak i negatywnych pomiędzy gospodarkami krajów z różnych kontynentów. Za proces ten odpowiadają powiązania ekonomiczne, finansowe oraz prawne. Istotnym zagadnieniem w omawianej problematyce jest pojęcie globalizacji. Poza jej zaletami, którą niewątpliwie jest integracja i zacieśnianie relacji gospodarczych między podmiotami światowymi, niesie za sobą szereg zagrożeń. Bez wątpienia globalizacja sama w sobie nie jest zjawiskiem negatywnym. Powoduje jednak, że gospodarki państw funkcjonują na zasadzie naczyń połączonych. To znaczy, że np. kryzys ekonomiczny lub finansowy w Stanach Zjednoczonych jest w stanie wywołać spadki na giełdach europejskich lub azjatyckich, skutkując pozostałymi konsekwencjami.procesy globalizacyjne w odniesieniu do ekonomii pojawiały się już pewien czas temu. Od początku XXI wieku widoczna jest znaczna ich intensyfikacja. W czasach rozwoju mediów i integracji świata, zjawisko globalizacji w gospodarce jest na tyle silne, że niełatwo jest odpowiedzieć na pytanie, czy globalizacja jest wyzwaniem, czy sama w sobie zagrożeniem dla bezpieczeństwa ekonomicznego (Balcerzak, Górecka, 2006,s ). Podstawowym założeniem globalizacji, jest odbiór świata jako jednego, ogólnego pola działania. Jej postęp można określić poprzez wzrost znaczenia i ilości rozwijających się korporacji międzynarodowych. Obecnie to te podmioty w głównej mierze mają wpływ na procesy globalizacyjne. Jednym z podstawowych zagrożeń ekonomiczno-finansowych związanych z globalizacją jest spadek zapotrzebowania (głównie w krajach rozwiniętych) na czynnik wytwórczy pracę. Bezpośrednim powodem jest postępująca likwidacja ograniczeń przestrzennych, a także postęp w liberalizacji handlu na świecie. Dzięki temu, produkcja lokuje się na obszarach o możliwie 445

29 niskich kosztach pracy. Globalizacja, powoduje w tym wypadku zagrożenie co do braku możliwości szybkiego rozwoju dla krajów słabo i średnio rozwiniętych. Producenci w tych krajach nie są w stanie konkurować z transnarodowymi korporacjami, wykorzystującymi optymalne kosztowo mechanizmy wytwarzania dóbr, opierając się na działalności rozproszonej w różnych regionach świata, produkując na masową skalę (Balcerzak, Górecka, 2006, s. 136). Globalizacja gospodarcza nie zachodzi równomiernie na całym świecie. Największe znaczenie i najszybszy jej postęp można zauważyć w Europie Zachodniej, Azji i Ameryce Północnej. Wielu ekspertów z dziedziny ekonomii jest zdania, że globalizacja w charakterze ekonomiczno-finansowym, prowadzi do rozwarstwienia i pogłębienia luki rozwojowej na świecie. Aby zminimalizować zagrożenia jakie niesie, państwa i organizacje międzynarodowe powinny stale rozwijać systemy zabezpieczania bezpieczeństwa ekonomicznego (Woroniecki, 2007, s ). Globalizacja rynków finansowych determinanty Globalizacja gospodarek państw powoduje równolegle globalizację i spajanie rynków finansowych. W głównej mierze, przyczynia się do tego konkurencja między instytucjami finansowymi oraz postęp w rozwoju technologii informatycznych i systemów przekazywania informacji. Jako że w skutek globalizacji - produkty oraz półprodukty są wytwarzane w różnych krajach, a sprzedawane na całym świecie, koniecznym była liberalizacja rynków finansowych oraz ułatwienie prowadzenia transakcji międzynarodowych. Bardzo istotnym elementem globalizacji rynków finansowych jest rozwój zdalnego dostępu do systemów handlu, który powoduje, że usługi związane z transakcjami na giełdach papierów wartościowych są dostępne z każdego miejsca na ziemi. Fakt ten jest z kolei związany z pojawieniem się coraz bardziej skomplikowanych instrumentów finansowych na rynku. Globalizacja rynków finansowych w tym zakresie niesie za sobą wiele zalet, ale i zagrożeń dla bezpieczeństwa ekonomicznego. Ogólnodostępna możliwość do obrotu kapitałem na giełdach papierów wartościowych, powoduje zwiększoną migrację kapitału do największych międzynarodowych centrów finansowych, takich jak giełda w Nowym Jorku, Londynie czy Tokio, co powoduje brak płynności i ma negatywny wpływ na małe giełdy krajów rozwijających się, których kapitalizacja jest skoncentrowana wokół kilku lub kilkunastu dużych lokalnych spółek. Otwarcie i współzależność rynków, powoduje z kolei nasilenie występującego efektu domina związanego z notowaniami na giełdach. To znaczy, że wzrosty notowań głównych indeksów na giełdzie, np. w Nowym Jorku, zazwyczaj mogą przyczyniać się do wzrostów indeksów w państwach europejskich, natomiast spadki lub krach na tak dużej giełdzie, może być powodem krachu na giełdach europejskich, a nawet powodować początek kryzysu gospodarczego czego przykładem jest początek kryzysu w 2007 roku, wywołanego krachem na giełdzie w Stanach Zjednoczonych. 446

30 Globalizacja rynków finansowych przejawia się również zmniejszeniem udziału banków w finansowaniu kredytowaniu inwestycji. Uwolnienie oraz masowy dostęp do światowych giełd spowodował, że kapitał na inwestycje jest w coraz większej mierze pozyskiwany jest od inwestorów, a nie od banków na zasadzie kredytów. Fakt ten powoduje konieczność dla banków, do szukania innych źródeł dochodów, co w pewien sposób osłabia ich kondycję finansową. To zaś, w wypadku zaistnienia ewentualnego długotrwałego kryzysu gospodarczego, może stawiać banki w sytuacji działalności na skraju opłacalności lub w drastycznych przypadkach prowadzić do niewypłacalności. Proces ten nasilił się w trakcie ostatniego kryzysu finansowego i spowodował zwiększenie możliwości legislacyjnych ułatwiających prowadzenie przez banki działalności inwestycyjnych na rynkach kapitałowych. Jako, że w przypadku zglobalizowanego obrotu akcjami, w coraz większej mierze od inwestorów zależy wybór lokowania środków, największym zagrożeniem globalizacji rynków finansowych jest możliwość nagłej zmiany przepływu strumienia kapitału oraz masowa ucieczka inwestorów z danego rynku. Fakt ten, może nasilać tempo rozwoju wspomnianych wcześniej kryzysów finansowych. Istotnym zagrożeniem związanym z inwestycjami na rynkach zagranicznych jest również występujące ryzyko walutowe, które może samo w sobie kształtować decyzje inwestorów do wprowadzania lub wyprowadzania środków z danego rynku. 1.2 Kryzysy finansowe jako główne zagrożenie bezpieczeństwa ekonomicznego świata. Opierając się na doświadczeniach z ostatnich lat, pojęcie kryzysu jest jednym z głównych, którymi zajmuje się obecnie ekonomia. W ogólnym ujęciu, kryzys jest definiowany jako długotrwała stagnacja lub załamanie się światowej lub krajowej gospodarki. Przyczyny kryzysu mogą być wywołane zarówno zewnętrznie, ale też wewnętrznie, poprzez prowadzoną nieodpowiednią politykę gospodarczą państwa (Podras, 2005, s. 142). Kryzysy finansowe są znane w historii od dekad. W aspekcie ekonomicznym można uznać, że chwilowe załamania koniunktury, są jednym z naturalnych elementów cyklu koniunkturalnego gospodarki. 447

31 Ostatni kryzys finansowy, który rozpoczął się w 2007 roku, postawił jednak w wątpliwość występowania takiego standardowego schematu cyklu koniunkturalnego. Kryzys, który rozpoczął się w Stanach Zjednoczonych, w następstwie dotarł bardzo szybko do Europy, powodując uwidocznienie innych problemów gospodarczych poszczególnych państw (głównie związanych z zadłużeniem gospodarek), a także słabość Unii Europejskiej do sprawnego radzenia sobie z kryzysem gospodarczym. W związku z tym, kryzys przerodził się w kilkuletnią stagnację gospodarek europejskich. Kryzys lub też inaczej ujmując regres gospodarczy powoduje obniżenie poziomu Produktu Krajowego Brutto (PKB), zmniejszenie konsumpcji, zmniejszenie produkcji przez firmy, oraz brak entuzjazmu do inwestowania. W aspekcie społecznym powoduje to zubożenie społeczeństwa, a także obniżenie wpływu podatków do budżetu. Oprócz tego niesie za sobą zazwyczaj spadki wartości firm notowanych na giełdzie. Kryzys zapoczątkowany w 2007 roku, nie był pierwszym w historii załamaniem gospodarek światowych. W przeszłości największy kryzys miał miejsce w 1929 roku, rozpoczął się w Stanach Zjednoczonych i odmienił wówczas cały świat. Po dramatycznych spadkach na giełdach, banki straciły stabilność. Ludzie bez względu na status społeczny tracili pracę i często lądowali na bruku bez środków do życia. Kryzys miał wówczas wiele płaszczyzn, od ekonomicznej po społeczną i przyczynił się do gruntownych zmian, zarówno w Stanach Zjednoczonych jak i Europie. Warto na tym etapie przypomnieć, że w wyniku czynionych wówczas przemian, w 1936 roku, do władzy w Niemczech doszedł Adolf Hitler (Krajewski, 2009, s.46). Kryzys w 2007 roku skutkował kryzysem na giełdzie w Stanach Zjednoczonych i gwałtownymi spadkami głównych indeksów giełdowych, które z podobną siłą przeniosły się na rynek europejski. Trudno ocenić czy w Europie, kryzys już się skończył, warto jednak wskazać na zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego, które przyczyniły się do jego spotęgowania. Podstawowym z tych zagrożeń było zadłużenie państw, które spotęgowało fale kryzysu. 1.3 Wysoki poziom zadłużenia państw W ujęciu teoretycznym, podstawowym dobrem służącym zaspokojeniu potrzeb finansowego wymiaru bezpieczeństwa ekonomicznego, jest posiadanie przez państwo środków finansowych niezbędnych do wypełnienia podstawowych funkcji państwa (Księżopolski, 2011, s. 42). Posiadanie danych środków finansowych przez państwo jest związane z bilansem przychodów i wydatków państwa oraz poziomem dodatkowego zadłużenia międzynarodowego. Przyjmuje się, że racjonalny poziom zadłużenia, międzynarodowego, który nie stanowi zagrożenia i jest zarazem stymulatorem rozwoju gospodarczego wynosi 35-40% Produktu Krajowego Brutto. Taki poziom daje możliwość swobodnej obsługi długu. Przekroczenie tych 448

32 wskaźników, w przypadku wystąpienia kryzysu lub recesji gospodarczej, przyczynia się do problemu państwa, a nawet do jego niewypłacalności. Ostatni kryzys, który dotarł do Europy, nasilił w tym względzie problemy państw europejskich, czego przykładem było ryzyko upadku Grecji (Pacuła, 2011, s ). Poniższa tabela obrazuje poziom długów państw europejskich, zmagających się z kryzysem. Tabela 1.: Całkowite zadłużenie wybranych państw UE (jako procent PKB) Źródło: htm,[w:] P. Pacuła, op. cit., s.142. Z przedstawionych powyżej danych, wynika, że większość krajów Unii Europejskiej, nie była gotowa na negatywne przesilenie gospodarcze związane z kryzysem finansowym, co ostatecznie spowodowało trwającą stagnację gospodarczą, a także próby ratunku dla krajów będących na skraju bankructwa, w największym stopniu Grecji, a także Włochów. Stagnacja gospodarcza w aspekcie społecznym wywołała zahamowanie podnoszenia wynagrodzeń w firmach, a także redukcje etatów. Jeśli chodzi o zapobieganie zagrożeniu związanego z zadłużaniem się krajów, niezbędnym jest odpowiedzialna polityka finansowa rządów, a także tworzenie rezerw państwowych oraz w ramach organizacji międzynarodowych. 2 Zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego generowane przez działalność państw. 2.1 Agresja ekonomiczna w relacjach międzynarodowych Agresja ekonomiczna jest celowym działaniem, której celem jest zagrożenie bezpieczeństwa ekonomicznego innego państwa. Może mieć ona charakter otwartego działania wojny ekonomicznej lub też presji zmierzającej do stanu uzależnienia (Księżopolski, 2011, s. 62). 449

33 Agresja ekonomiczna, polega między innymi na podejmowaniu następujących działań: - stosowanie sankcji importowych i eksportowych, - manipulowanie wskaźnikami ekonomicznymi państwa w celu wywierania określonego wpływu na gospodarkę lub gospodarki innych państw, - narzucanie jednostronnie korzystnych umów międzynarodowych, - uzależnienie od eksportu do danego kraju określonych dóbr, - uzależnienie od importu z danego kraju określonych dóbr lub surowców. Efektywność wymienionych działań zależy przede wszystkim od zależności między konkretnymi krajami lub grupami krajów. Od początku XXI wieku takie zależności są coraz większe, co jest spowodowane nasilonym procesem globalizacji. Agresja ekonomiczna jest obecnie coraz bardziej popularnym środkiem nacisku w stosunkach międzynarodowych, który często zastępuje stosowanie agresji zbrojnej. Bardzo popularnym zabiegiem we współczesnej historii jest stosowanie sankcji. Przykładem może być stosowanie przez USA sankcji wobec Iranu, dotyczących przede wszystkim eksportu ropy naftowej - mających na celu zniechęcenie rządu w Teheranie do produkcji broni nuklearnej. Według danych z 2000 roku, stosowanie sankcji Stanów Zjednoczonych wobec Iranu, powodowało straty w gospodarce Irańskiej na poziomie 777 mln dolarów rocznie. (Księżopolski, 2011, s. 71) Przykładowe sankcje wobec Iranu, są jednak zagrożeniem również dla całej gospodarki. Analizy omawianych sankcji irańskich, są bowiem związane ze wzrostem cen ropy naftowej na całym świecie. Ocenia się, że w wyniku tych sankcji, konsumenci na całym świecie musieli zapłacić o 25 miliardów dolarów więcej za energię w 2000 roku, a w 2005 roku o 29 miliardów dolarów więcej. (Księżopolski, 2011, s. 73) Podsumowując stosowanie agresji ekonomicznej jest działaniem skomplikowanym i stanowi zagrożenie zarówno dla państwa poddanego sankcjom, jak również efekty mogą być odczuwane dla gospodarek państw innych krajów. 2.2 Zagrożenia ekonomiczne o charakterze finansowym, wywoływane przez działalność państw. Zagrożenia te dotyczą zamierzonej działalności konkretnych państw, które mogą wpłynąć negatywnie na stan bezpieczeństwa ekonomicznego adresata działań. Głównym przykładem takich działań, jest wzrost lub sztuczne usztywnienie kursu walutowego oraz stopy procentowej. Działania skutkujące zagrożeniami o charakterze finansowym, obejmują: 1. Sztuczną ingerencję w kurs waluty państwowej Kurs waluty, ma jak wiadomo istotne znaczenie w zakresie importu lub eksportu. Sterowanie kursem walutowym, może wywołać spadek lub wzrost siły 450

34 nabywczej pieniądza. Od początku XXI wieku istnieją podejrzenia, że niektóre kraje ingerują w kurs własnej waluty, w celu utrzymania wysokiej konkurencyjności cenowej wytwarzanych przez państwo dóbr. Takie podejrzenie istnieje np. wobec rządu chińskiego. Poprzez stosowanie zabiegów mających na celu zaniżenie kursu Juana (przez co chińskie towary są tanie na rynku międzynarodowym), działa ze szkodą dla gospodarek innych krajów, powodując, że produkty wytwarzane w innych krajach nie mogą konkurować ceną z chińskimi. Takie zarzuty padły nawet z ust prezydenta USA Barracka Obamy w 2011 roku. (Forbes, 2011) Agresywna polityka Chin w tym zakresie, skutkuje mniejszą możliwością konkurencji firm z krajów rozwijających się oraz rozwiniętych, co z kolei przekłada się mniejsze zyski i ubożenie przedsiębiorców, a także obywateli tych krajów. 2. Zamrażanie kont i lokat za granicą, zakaz transferu środków finansowych za granicę Zamrażanie aktywów za granicą może dotyczyć zarówno środków prywatnych jak i państwowych. Zagrożenia jakie może nieść zamrażanie aktywów są różne w zależności od roli państwa w gospodarce. Gdyby taki zabieg został zastosowany np. przez kraje Unii Europejskiej wobec USA, mogłoby to doprowadzić do wzrostu podaży amerykańskiego dolara na międzynarodowym rynku, a w konsekwencji do drastycznego spadku jego wartości. Ten czynnik spowodowałby wzrost inflacji, a to oznaczałoby konieczność utrzymania wysokiej stopy procentowej w USA, co doprowadziłoby do spadku PKB w USA i mogłoby do prowadzić do kryzysu na skalę globalną. Taki splot wydarzeń jest oczywiście hipotetyczny. Zamrażanie aktywów danego kraju, jest jednak zabiegiem stosowanym powszechnie np. w przypadku konfliktu zbrojnego, aby osłabić przeciwnika. Zabieg ten był stosowany np. przez USA wobec Iraku w trakcie obalania reżimu Saddama Husajna, oraz wobec Korei Północnej blokując środki zebrane przez reżim w banku w Makao w 2005 roku. 3. Ograniczenia w dostępie do kredytów walutowych Zagrożenia jakie powoduje ograniczenie dostępności do kredytów walutowych, również może być bardzo niekorzystne dla danego kraju. Taka restrykcja została zastosowana np. wobec rządu w Libii. Dla tego przykładowego państwa oznaczało to konieczność realizowania transakcji z góry, w gotówce lub przelewem na konto. Skutkowało to uniemożliwieniem zaciągania krótkoterminowych zobowiązań przez importerów z tego kraju, a docelowo pogarszało płynność walutową kraju. Taka forma zagrożenia jest stosowana głównie w charakterze sankcji. 451

35 4. Działalność rajów podatkowych Funkcjonowanie rajów podatkowych jest istotnym zagrożeniem dla gospodarek wielu państw na świecie. Raje podatkowe, charakteryzują się stosowaniem niższych odbiegających od ogólnych standardów stawek podatków od osób fizycznych i prawnych. Możliwości jakie dają raje podatkowe, np. dla korporacji, powodują zagrożenie bezpieczeństwa ekonomicznego państw i gospodarki światowej. Podstawowym zagrożeniem w tym wypadku, jest pozbawienie znacznych wpływów do budżetu państw, środków które powinny wpływać z podatków dochodowych firm, które w danym państwie działają, a z powodu opłacalności rozliczają się w raju podatkowym. Raje podatkowe występują na całym świecie, charakteryzują się zazwyczaj małą liczbą ludności i ograniczonym przemysłem, co powoduje bezsilność innych państw dotyczącą zastosowania jakichkolwiek ograniczeń lub sankcji, mogących unieszkodliwić działanie rajów podatkowych. Ta bezsilność jest swego rodzaju fenomenem w obecnych czasach globalizacji, gdyż raje podatkowe stosują zazwyczaj wymóg poufności dokonywania operacji (Księżopolski, 2011, s. 83). W aspekcie społecznym, działalność rajów podatkowych, przyczynia się do podnoszenia podatków wobec obywateli krajów rozwijających się, co przekłada się na pozostałe konsekwencje. 2.3 Zagrożenia surowcowo-energetyczne związane z działalnością państw W przedstawianym ujęciu, zagrożenia surowcowo-energetyczne są związane z dobrami istotnymi z punktu widzenia bezpieczeństwa ekonomicznego. Zaliczają się do nich: ropa naftowa, gaz ziemny, energia elektryczna, miedź, cynk oraz metale rzadkie. Przyjęcie, że dane zagrożenie jest znaczące dla gospodarek światowych wymaga wskazania negatywnego wpływu braku lub deficytu tych dóbr i związanych z tym konsekwencji na rynku światowym. Przykładem może być ropa naftowa, która jest podstawowym surowcem strategicznym niezbędnym do funkcjonowania gospodarek państwowych. Popyt na ropę naftową ma charakter sztywny, to znaczy, że wzrost cen nie wpływa znacząco na spadek jej zakupów, gdyż jest niezbędna do funkcjonowania państwa i przedsiębiorstw. Wysoka cena ropy naftowej jest pochodną cen na rynkach światowych, ale może być również następstwem decyzji politycznych krajów, które są jej głównymi dostawcami. W takim wypadku, ewentualne wahania cen lub szantaż energetyczny, może stanowić realne zagrożenie dla gospodarek całego świata. Zagrożenia jakie mogą generować pojedyncze państwa dla szkody innego państwa lub grupy państw, występują wtedy, gdy w danym kraju jest niedobór danego surowca lub występuje jego niedosyt, a inne państwo celowo powstrzymuje jego dostarczanie. Jednym z przykładów, dotyczących surowców energetycznych, było działanie Rosji wobec Ukrainy w 2005 roku, kiedy to Gazprom poinformował Ukrainę, że podniesie cenę gazu ziemnego z ok

36 USD do 160 USD za 1000m 3. Decyzja ta miała wymiar polityczny. W 2009 roku żądania strony rosyjskiej doszły nawet do 450 USD, jednak taka drastyczna podwyżka oznaczała dla Ukrainy katastrofę i nierentowność przemysłu. W wyniku późniejszego porozumienia ustalono cenę na 179,5 USD. (Księżopolski, 2011, s. 186) Działanie Rosji miało w tym wypadku na celu: pogłębienie uzależnienia gospodarki Ukrainy od Rosji, osłabienie demokratycznej władzy w Ukrainie i uzyskanie jak najwyższej ceny za gaz.przykładów podobnych działań jest wiele i nie dotyczą one jedynie surowców energetycznych. W 2010 roku rząd Chin zdecydował się na obniżenie o 40% eksportu metali rzadkich, a wśród nich 17 pierwiastków niezbędnych do wytwarzania sprzętu elektronicznego, jak wyświetlacze LCD oraz telewizory, a także np. dyski twarde do komputerów i telefonów komórkowych. Jako, że Chiny posiadają 90% udziału w światowym wydobyciu tych metali, ograniczając eksport spowodowały znaczny wzrost cen tych metali na rynku światowym, a także poważny niepokój krajów rozwiniętych takich jak Japonia, Niemcy, USA. Przykładowy zabieg jest korzystny dla gospodarki Chin, stanowi natomiast zagrożenie dla gospodarki światowej. 3 Działalność państw i organizacji na rzecz zapewnienia bezpieczeństwa ekonomicznego. Wymienione aspekty i zagrożenia związane z bezpieczeństwem ekonomicznym świata wymagają stałej oceny oraz przeciwdziałania. W odniesieniu do przeciwdziałań można wskazać na: - działania ze strony pojedynczych państw, - działania organizacji międzynarodowych na rzecz zapewnienia bezpieczeństwa ekonomicznego. 1. Działania ze strony pojedynczych państw. Są to działania podejmowane dla zapewnienia bezpieczeństwa ekonomicznego, które stoją przed konkretnymi państwami. Są one związane z ochroną interesów pojedynczych państw i ich funkcjonowaniem. Pierwszoplanową kwestią w tym zakresie są jednostronne działania związane z polityką makroekonomiczną. W tym zakresie bardzo ważne znaczenie ma odpowiednia polityka związana z kształtowaniem budżetu państwa oraz zarządzanie długiem. Odpowiednio niski deficyt budżetowy oraz poziom długu publicznego pozwala na osłabienie podatności państwa na zmiany zachodzące w gospodarce światowej. W aspekcie bezpieczeństwa surowcowo-energetycznego, samodzielne państwa również są w stanie równoważyć pojawiające się zagrożenia ekonomiczne. Do takich działań należą: dywersyfikacja dostaw surowców, inwestycje w infrastrukturę, poszukiwanie własnych złóż, tworzenie odpowiednich rezerw. Przeciwdziałanie tego typu zagrożeniom obejmuje też działania międzynarodowe, takie jak: sojusze energetyczne, budowa 453

37 współzależności, tworzenie grup energetycznych, współpraca w ramach ugrupowań integracyjnych np. Unii Europejskiej. 2. Działania organizacji międzynarodowych na rzecz zapewnienia bezpieczeństwa ekonomicznego. Po zakończeniu II wojny światowej zaczęto wnioskować, że jej wybuch był spowodowany niestabilnością gospodarczą świata. Od tego czasu rozpoczął się nasilony proces związany z rozwojem międzynarodowych organizacji, mających na celu zapewnienie większego bezpieczeństwa ekonomicznego świata. W początkowym etapie powojennym, podstawowe znaczenie w tym zakresie miały tworzyć Międzynarodowy Bank Odbudowy i Rozwoju (późniejszy Bank Światowy), Międzynarodowy Fundusz Walutowy, a także organizacja międzynarodowa zajmująca się handlem GATT (General Agreement on Tariffs and Trade), której działanie od 1994 roku kontynuuje WTO (World Trade Organization. Do grona tych najważniejszych organizacji zaliczyć należy również OECD (Organization for Economic Co-operation and Development) utworzoną w 1960 roku. Bank Światowy Inicjatywa utworzenia Banku Światowego powstała w 1944 roku i była związana z koniecznością wspierania odbudowy zniszczonych wojną państw. Jednym z podstawowych celów było również wsparcie rozwijających się krajów Azji i Ameryki Łacińskiej. W swojej istocie, działalność Banku Światowego polega na udzielaniu długoterminowych pożyczek dla krajów potrzebujących oraz przedsiębiorstw, które uzyskają gwarancje rządowe. MFW (Międzynarodowy Fundusz Walutowy) Jego działalność jest związana z zapewnieniem bezpieczeństwa ekonomicznego państw dotyczącego utrzymania stabilności kursów walut. Ponadto MFW chroni gospodarki państw przed skutkami dewaluacji innych walut. W tych celach MFW udostępnia możliwość zaciągania pożyczek. Zawarcie porozumienia z MFW, buduje również wiarygodność danego państwa i daje większą możliwość negocjacji z wierzycielami. Interesującą inicjatywą MFW jest działanie HIPC (Heavily Indebted Poor Countries Initiative), polegające na oddłużaniu państw najbardziej zadłużonych. Do 2010 roku w tym programie otrzymało pomoc 35 krajów (w tym 29 krajów afrykańskich). WTO (Światowa Organizacja Handlu) Organizacja zaczęła działanie od stycznia 1995 roku, jako kontynuacja GATT. Podstawowymi zadaniami WTO jest formułowanie norm i procedur regulujących sferę handlową oraz wprowadzanie instytucji do rozstrzygania sporów na tej płaszczyźnie. Kraje, które przystąpiły do WTO, są zobowiązane do przestrzegania określonych zasad i udzielania koncesji 454

38 handlowych podmiotom zagranicznym. W ramach systemu tworzonego przez WTO, jedynymi dozwolonymi narzędziami polityki handlowej są cła i opłaty o podobnym charakterze, które mają zapewniać bezpieczeństwo kraju i chronić jego bilans płatniczy. OECD Organizacja ta powstała w 1960 roku zastępując Organizację Europejskiej Wspólnoty Gospodarczej powstałej w 1948 roku. Zadaniem OECD jest wspieranie państw członkowskich w celu rozwoju gospodarczego i polepszania statusu materialnego obywateli. OECD wprowadza również istotne regulacje dotyczące międzynarodowych stosunków gospodarczych, w tym: normy, kodeksy i wytyczne w poszczególnych dziedzinach gospodarki. OECD zajmuje się również pomocą dla krajów najbiedniejszych, mając na celu zapewnienie bezpieczeństwa ekonomicznego. Środki na funkcjonowanie pochodzą ze składek członkowskich. Podsumowując można powiedzieć, iż bezpieczeństwo ekonomiczne świata zależy od wielu aspektów, a zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego mają wiele rodzajów i złożoną charakterystykę. W czasie globalizacji i stale zmieniającego się świata, bardzo istotna jest prewencja w zakresie neutralizacji pojawiających się niebezpieczeństw. Wszystkie wymienione zagrożenia i ich wystąpienie, ostatecznie może skutkować pogorszeniem standardu życia obywateli. Tworzenie mechanizmów dotyczących bezpieczeństwa ekonomicznego może dotyczyć zarówno działań krajowych jak i międzynarodowych. W obecnych latach najważniejszymi zagadnieniami jest redukcja zadłużenia państw oraz zapobieganie rozwarstwieniu gospodarczemu, spowodowanemu postępującą globalizacją. Bibliografia: BALCERZAK, A. P., GÓRECKA, D Dylematy teorii ekonomii w rzeczywistości gospodarczej XXI wieku, Toruń BOBROW, D.B., HALIŻAK, E., ZIĘBA, R Bezpieczeństwo narodowe i międzynarodowe u schyłku XX wieku. Forbes, Wydarzenia, Obama oskarża Chiny o manipulowanie walutą, wydanie dn KRAJEWSKI, A Wielka demolka,[w:]newsweek, nr 43, KSIĘŻOPOLSKI, K. M Bezpieczeństwo ekonomiczne, Warszawa PACUŁA P., Kryzys Ekonomiczny w Europie, a bezpieczeństwo Unii Europejskiej i Polski, Polityczno-Strategiczne aspekty bezpieczeństwa, Bezpieczeństwo Narodowe, wyd. I PODRAS, T Wybrane zagadnienia ekonomii, Warszawa WŁOCH, R Bezpieczeństwo państwa, Warszawa WORONIECKI, J Luka rozwojowa i jej nowy wymiar luka cyfrowa globalnym wyzwaniem XXI w., [w:] Ekonomia rozwoju, red. R. Piasecki, Warszawa

39 RUSKO A STŘEDOVÝCHODNÍ EVROPA POHLED NATALIE NAROČNICKÉ RUSSIA AND EAST CENTRAL EUROPE THE VIEW OF NATALYA NAROCHNITSKAYA Vladimír Naxera 1 ABSTRACT In this short study, the author deals with one of the most popular Russian historians Natalya Narochnitskaya. According to Polish historian Andrzej Nowak, the work of Narochnitskaya is analyzed as a part of specific group of Russian historians who are related with official state authorities and its opinions. This group embodied by Narochnitskaya and some other influential thinkers has one main goal to revitalize power position of Russia. In this regard they emphasize the importance of countries of so-called near abroad, i. e. these countries that used to be a part of Russian Empire or Soviet Union. Narochnitskaya thinks that fact that these countries exist as an independent states is unfair. This situation should be corrected. Key words: Russia, geopolitics, history, East Central Europe, Poland, near abroad, Narochnitskaya. Úvodem Nedávné ukrajinské odmítnutí dalšího přibližování se k Evropské unii, veškeré politické procesy ve středovýchodní Evropě a ruská asertivní zahraniční politika (nejen v tomto prostoru) (např. Romancov, 2009) nám napovídají, že bychom se měli vážně zajímat o pohled Rusů na prostor středovýchodní Evropy. A to nejen o pohled sdělovaný v oficiálních státních dokumentech či pronášený politiky v rámci jejich projevů, 2 ale i o pohled prezentovaný v rámci širšího diskurzu, například zástupci občanské společnosti, veřejně angažovanými intelektuály či akademiky. Velice zajímavou úlohu v tomto ohledu hraje ruská 1 Vladimír Naxera, PhDr., interní doktorand a asistent, Katedra politologie a mezinárodních vztahů, Fakulta filosofická, Západočeská univerzita v Plzni, Avalon Business Center, Poděbradova 2842/1, Plzeň, Česká republika, vnaxera@kap.zcu.cz. 2 I postoje politiků jsou však samozřejmě zásadní. Velká část politické reprezentace zcela běžně hovoří v tom smyslu, že rozpad Sovětského svazu byl pro Rusko nešťastným okamžikem a že by si země měla ve státech, které dříve tvořily jeho součást, ponechat signifikantní vliv. Pro ilustraci můžeme uvést dvě příznačné poznámky prezidenta Putina. Jako notoricky známý příklad zmiňme jeho výrok, ve kterém označil rozpad SSSR za největší geopolitickou katastrofu minulého století (Putin dle Leichtová, 2010, s. 29). V jiném okamžiku v jednom z rozhovorů prohlásil, že středovýchodní Evropu vždy ovládalo Rusko nebo Německo (podle Nowak, 2010, s. 89), což je jediný přirozený mocenský stav, který v tomto prostoru může panovat. 456

40 historiografie, jejíž značná část je různým způsobem navázaná na oficiální aktivity státu a ve svých dílech prezentují pohled, který je blízký názorům sdělovaným oficiálními místy. Nejinak tomu je u jedné z nejznámějších ruských historiček současnosti, kterou je Natalia Naročnickaja. A právě na zobrazení postojů Ruska vůči zemím středovýchodní Evropy v jejím díle se zaměříme v tomto příspěvku. Nejprve však učiníme stručnou poznámku ke specifickému segmentu ruské historiografie. 1 Poznámka k oficiální ruské historiografii V Putinově Rusku již několik let probíhá boj o dějiny, ve kterém se (ve srovnání snad s jakoukoliv demokratickou zemí) bezprecedentním způsobem angažuje stát. Po Jelcinově období 90. let, ve kterém se Rusko stáhlo z velmocenských pozic, je jasným a konečným cílem tohoto boje navrácení Ruska do dřívější role velmoci a do pozice státu, který bude zvětšovat svůj vliv v oblastech, která dříve tvořila součást jeho území (či patřila do oblastí jeho výsostného vlivu). Tato angažovanost státních orgánů, která má mimo jiné v obyvatelstvu posílit pocit hrdosti a přesvědčení o velikosti a výjimečnosti vlastní země, se projevuje různě. Nutno podotknout, že většina těchto nástrojů vědomě a cíleně vytváří kontinuitu mezi obdobím carského Ruska, sovětskou érou (Sovětský svaz je tak brán jako zvětšené a zesílené ruské území) a dnešním putinovským státem. Příkladem může být spuštění vojensko-vlasteneckého kanálu Zvezda, které proběhlo symbolicky v den Leninových narozenin a v souvislosti s oslavami 60. výročí konče války. Specifickou kapitolou jsou učebnice dějepisu určené pro střední školy. V 90. letech stát do jejich obsahu příliš nezasahoval, to se však změnilo s nástupem nového tisíciletí, kdy státní úřady začaly velice pečlivě zkoumat obsah učebnic. Zajímavé jsou výsledky výzkumu Ewy Thompsonové (dle Nowak, 2010). Učebnice, které jsou v současné době v Rusku státními úřady povolené či doporučované k výuce, sledují poměrně jednoduché schéma. Dějiny jsou nahlíženy jako boj (přičemž Rusko bývá vykreslováno jako oběť, nikoli jako agresor). Cílem tohoto boje má být udržení velmocenské pozice. 3 Dějiny Ruska jsou přitom vykládány od počátků v Kyjevské Rusi od tohoto okamžiku jsou do současnosti brány jako jednotné. Z této jednoty tak vyplývá, že samostatná existence států, jako je třeba Ukrajina, je nepochopitelná. 4 Začlenění této (a dalších zemí) do Ruska je bráno jako reunifikace (Nowak, 2010, s. 68). Ve schématu, které vyzdvihuje největší okamžiky a největší osoby ruských dějin, je vytvářeno pojítko mezi Ivanem IV., který posílil Rusko na úkor jeho nepřátel, Stalinem, který vyhrál válku a 3 Vzdělávací program, který má podpořit plán restaurace statutu Ruska jako velmoci, byl oficiálně schválen v roce 2009 (Nowak, 2010, s. 69). 4 Dělení Polska tak bývá nezřídka vykreslováno takovým způsobem, že si Kateřina II. jen vzala to, co Rusku patří. 457

41 vytvořil velké impérium, a Putinem, který se zasluhuje o obnovení této velikosti. Učebnice, které toto schéma naruší například kritikou Putina či nepatřičnou zmínkou o zločinech stalinské éry, jsou ve výuce zakazovány. Ve velice podobném duchu se nesou i texty Naročnické. Například kniha Rusko a jeho místo ve světě (česky Naročnickaja, 2006), jejíž vydání doprovázelo 60. výročí sovětského vítězství ve druhé světové válce a která se celá věnuje oslavě Stalinovy politiky v době války, byla vytištěna v (na ruské poměry) nevídaném nákladu 30 tisíc kusů (což je zhruba třicetkrát více, než jaký je průměrný náklad v Rusku vydané historické publikace) (Nowak, 2010, s. 83). 2 Naročnické stručná biografie Na přebalu českého vydání Naročnické knihy Rusko a jeho místo ve světě s podtitulem Za co a s kým jsme bojovali (Naročnickaja, 2006) můžeme naleznout tento autorčin biografický medailonek: Autorka vystudovala Moskevskou univerzitu mezinárodních vztahů. Specializuje se na USA, Německo a všeobecné problémy a směry v mezinárodních vztazích. V letech pracovala v sekretariátu OSN v New Yorku. Má hluboké znalosti mezinárodních vztahů, mezinárodního práva, filozofie, jazyků a široký rozhled v oboru nábožensko-filozofických základů historie. Natalia Naročnickaja je doktorkou historických věd, prezidentkou analytického Fondu historická perspektiva, zástupkyní vedoucího delegace Státní dumy Ruské federace v Parlamentním shromáždění Rady Evropy, poslankyní Státní dumy Ruské federace, místopředsedkyní výboru pro mezinárodní vztahy Státní dumy Ruské federace. Tato citace nebyla samoúčelná a ledacos ukazuje jak totiž velice správně poznamenává Michael Romancov (2007, s. 115), je z tohoto entrée patrné, že Naročnickaja není pouze běžným akademikem, ale součástí ruského mocenského establishmentu. Její názory tak mohou být brány jako blízké názorům ruské mocenské elity. Natalia Naročnickaja, která v dobách existence Sovětského svazu získávala zkušenosti v řadách sovětských diplomatů, byla dcerou významného člena sovětské Akademie věd, který za svoji pozici v ruské historiografii vděčil zevrubné analýze jednoho ze Stalinových dopisů, ve kterém sovětský vládce kritizoval protiruské tendence klasiků marxistického učení (Nowak, 2010, s. 83). Sama pracovala či pracuje v několika prestižních akademických institucích, včetně Ústavu světové ekonomie a mezinárodních vztahů Ruské akademie věd. Kromě dalších funkcí, které uvádí citace představená výše, je třeba zmínit ještě rok 2009, kdy ji tehdejší premiér Vladimír Putin jmenoval do komise, kterou zřídil tehdejší prezident Medvěděv za účelem bojovat proti pokusům falšovat a dezinterpretovat dějiny Ruska. 5 Toto je ostatně téma, které je Naročnické blízké 5 S touto komisí je například spojeno i jméno dalšího ruského prominentního historika Sergeje A. Markova, který je známý svými tezemi o protiruském spiknutí, za kterým stojí nejen Západ, ale i neposlušné státy blízkého zahraniční (viz Kalinič, Naxera, 2012). 458

42 ve svých textech totiž standardně konstatuje, že vůči Rusku nepřátelské síly (jak vnější, tak vnitřní) poškozují Rusko tím, že se snaží dezinterpretovat dějiny v ruský neprospěch. Vedle této komise je jméno Naročnické ještě spojeno s francouzskou pobočkou Institutu pro demokracii a spolupráci, což je organizace, jejímž cílem je šíření pozitivního image Putinova Ruska ve světě a kritika stavu lidských práv a demokracie v Evropě a USA. Předseda institut Anatolij Kučerena popsal smysl jeho existence takto: Ve dnešním světě nemůže žádný stát mít monopol na standardy dodržování práv člověka, i když ten stát je ekonomicky silný. Nás budou zajímat otázky práv a svobod občanů, bezpečnosti, otázky migrace, mezietnické otázky a celá řada dalších témat (Ruský institut si posvítí..., 2008). Vrátíme-li se k výše představenému úryvku z přebalu Naročnické knihy, je zřejmé, že je prezentována spíše jako členka establishmentu, než jako akademička. Přesto jsou zdůrazněny i autorčiny znalosti a odbornost text má ve čtenáři navodit dojem, že jde o seriozní vědu, o odborně fundovanou historickou knihu. Toto zdání má být zdůrazněno i přítomností běžných náležitostí odborných textů například poznámkového aparátu, rejstříku atd. Text však za odbornou práci není možné považovat v žádném případě (Romancov, 2007, s. 115). Spíše než o cokoliv jiného jde o politický program, ve které Naročnickaja předkládá svůj pohled a vlastní interpretaci ruských dějin a veškerých příkoří, která Západ dle Naročnické Rusku v průběhu moderních dějin učinil. Zmiňme ještě, že českým čtenářům není Naročnickaja známá jen díky svým knihám (v českém překladu vyšly dvě viz Naročnickaja, 2006; Naročnickaja, Falin a kol., 2010), ale i díky přednášce, na jejíž realizaci se dohodla s Akcí D.O.S.T., která je ultrakonzervativní a nacionalistickou organizací působící v Čechách a je spojená například se jménem Ladislava Bátory. I spolupráce s takovouto konzervativní a nacionalistickou organizací ukazuje, jakým směrem se ubírají Naročnické preference. Dodejme, že tématem přednášky měly být tradiční hodnoty v Rusku a na Západě, tedy Naročnické typické téma. 3 Rusko a středovýchodní Evropa podle N. Naročnické Vraťme se nejprve k výše zmíněné knize Rusko a jeho místo ve světě. Zcela zjevná oslava Stalina a jeho přínosu pro Sovětský svaz (a tedy pro Rusko!) je doprovázena autorčiným komentářem, kterým vysvětlovala důvody, proč Západ Stalina tolik odsuzoval. Nikoliv kvůli jeho kruté politice, Lenina totiž označila za vládce ještě krutějšího. Rozdíl mezi Leninem a Stalinem však spatřuje v tom, že zatímco Lenin revolučním výrem Rusko oslabil (a proto je vůči němu Západ shovívavý), Stalin jej válečným vítězstvím posílil, což mu Západ nemůže zapomenout. Dodává, že Stalin jako prozíravý politik odhalil past, kterou na Rusko chystaly západní mocnosti, a spojil se proto s nacistickým 459

43 Německem v útoku na Polsko, které považoval za spojence západních nepřátel. Tyto teze se už neobjevují pouze ve zmíněné knize, ale i v rozsáhlé práci Rusko a Rusové ve světové historii, kterou polský historik Andrzej Nowak (2010, s. 83) hodnotí jako knihu, která nejkomplexněji zobrazuje dějiny Ruska jako dějiny země, která je ohrožována a musí si bránit svá území před agresí Západu. Zásadním východiskem, které je patrné v jejích textech, je pak to, že Rusko je jiné než západní země (Romancov, 2007, s. 116). Kromě obecných tezí o snahách Západu poškodit Rusko (vlastně kdykoliv v průběhu celých ruských dějin) se Naročnickaja soustředí na oblasti, které bývají označovány jako blízké zahraničí, na oblasti, které bývaly součástí ruského impéria či Sovětského svazu nutno dodat, že Naročnickaja vytváří (ve shodě s výše představenou v dnešním Rusku běžnou interpretační konstrukcí) propojení mezi carským Ruskem, Sovětským svazem a dnešní Ruskou federací. Z dřívějšího držení daných území Ruskem tak lze dovodit jeho nárok na vliv na těchto územích až do dnešních dnů. Naročnickaja (2004) uvádí, že nejdůležitějším geostrategickým úkolem současného ruského státu je zachovat historickou podobu ruského impéria, zabránit příklonu nových států směrem k Západu a zabránit třetím stranám v získání vlivu na těchto bývalých územích Ruska, dnes nezávislých státech. Jak jsme již ukázali, podobné názory předkládá velká část akademické obce i politiků. Mezi zeměmi, které bývají často označovány za tradiční součást Ruska a jeho kultury a identity, bývají zmiňovány především Bělorusko a Ukrajina (Melvin, 1995; Leichtová, 2010; Naxera, 2012b a další). Podívejme se tedy nyní na některé konkrétní názory, které Naročnickaja prezentuje ve vztahu k zemím středovýchodní Evropy. Doplňme již nyní její názor, že celý prostor (středo)východní Evropy (konkrétně jej ale vztahuje k Pobaltí) vždy v historii ovládala Rusko nebo Německo tento stav je přirozený (Naročnickaja, 2004, s. 476). 6 Svůj výklad odvozuje od přesvědčení, že Rusko nebylo nikdy agresorem, ale vždy cílem agrese Západu. Ten používal středoevropské katolíky, zejména Poláky, jako hrot kopí. Tento systém změnil až Stalin, který Rusko po válce posílil a obklopil prstencem bratrských států. Naročnickaja tak neguje takové historické události, jako byly územní výboje carského Ruska, trojí dělení Polska nevyjímaje. To dokonce označuje za smutné klišé o ruském expanzionismu (Naročnickaja, 2004, s. 87; Nowak, 2010, s. 85). Nástrojem, který Západ využíval ve snaze oslabit Rusko a jeho moc poté, co byla posílena vytvořením ochranného valu po konci války, byla solidarita s neruskými republikami Sovětského svazu a socialistickými zeměmi středovýchodní Evropy. Důvodem, proč západní představitelé artikulovali požadavek svobody a nezávislosti pro tyto země, nebyla reálná snaha pomoci 6 Nelze si nevšimnout, jak tento názor koresponduje s prohlášením Putina, které bylo představeno výše, stejně jako s představou prominentního ruského geopolitika Alexandera Dugina, o kterém se zmíníme později. 460

44 jejich obyvatelům, ale snaha oslabit Rusko, zejména pak o oblasti, které jsou jeho historickou součástí (Ukrajina, Bělorusko). Naročnickaja zdůrazňuje, že Západ měl vždy eminentní zájem o Ukrajinu, proto uměle vyvolával snahy o probuzení ukrajinské identity (Naročnickaja, 2004, s. 429 a následující). Myšlenku existence ukrajinského národa, který by byl odlišný od Rusů, Naročnickaja odmítá, stejně tak i myšlenku národa běloruského a přimlouvá se za rychlé připojení Běloruska zpět k Rusku. Výše jsme naznačili autorčin vztah k Pobaltí. Podívejme se nyní na tento prosto podrobněji. Pobaltské státy považuje za země, které získaly nezávislost v souvislosti s výsledkem první světové války a probíhající ruskou revolucí, přičemž ústředním krokem byla dohoda mezi Německem a sovětským Ruskem z roku Z toho vyvozuje, že oba státy měly díky tomu právo se později opět dohodnout, tentokrát na ukončení existence samostatné státnosti těchto celků! Navíc dodává (Naročnickaja, 2006, s. 490 a následující), že Litva měla Rusku za svoji meziválečnou státnost být vyloženě vděčná, jelikož Rusko prosadilo její nezávislost proti vůli Západu a zejména Polska. Velice specifický je pak autorčin výklad nezávislosti Estonska. Roku 1721, kdy Rusko a Švédsko po ukončení války podepsaly smlouvu z Nystadu, obdrželo Rusko od Švédska (za finanční kompenzaci) část dnešního území Estonska pokud nebyla zrušena nystadská smlouva, porušuje nezávislost Estonska spravedlnost i právo na držení spravedlivě nabitého vlastnictví (Naročnickaja, 2004, s. 495). Nemusíme dodávat, že tento specifický výklad mezinárodního práva koliduje s většinou běžných teoretických přístupů k otázce, za jakých podmínek je část území nějakého státu oprávněna vyhlásit nezávislost (srov. např. Rosůlek, 2007, s ). V odvěkém konfliktu mezi Západem a Ruskem, který Naročnickaja vykresluje, není místo pro samostatnou existenci malých (a tedy neplnohodnotných ) politických společenství ležících kdesi mezi. Státy středovýchodní Evropy tak nejsou brány jako celky hodné a schopné nezávislé existence. Jestliže nejsou součástí či partnery Ruska, stávají se v očích příslušníků proudu ruské historiografie, k němuž můžeme zařadit i Naročnickou, prostitutkami Západu. 4 Naročnické vize v kontextu dalších vybraných děl Myšlenky Naročnické nejsou zajímavé z toho důvodu, že by byly v rámci současného ruského historiografického diskurzu nějak specifické, právě naopak, jsou v proudu snažícím se o reinterpretaci ruských dějin zcela běžné. V podobném duchu dnes v Rusku vychází stovky děl, která shodně chápou Rusko jako předmět odvěké agrese a jako zemi, která by měla obsadit dříve ztracené velmocenské pozice. Jsou vydávána v prestižních nakladatelstvích a sepisována autory, kteří se v rámci ruské akademické obce těší značnému respektu (Nowak, 2010, s ). 461

45 Podívejme se ale mimo obor historie. Některé myšlenky, které jsou podobné těm výše představeným, nalézáme například v díle dalšího prominentního a s Putinovým režimem svázaného autora, kterým je Alexander G. Dugin, geopolitik, který má v současném Rusku značný intelektuální vliv (více viz např. Kalinič, Naxera, 2011 nebo Naxera, 2012a). Dugin v rámci svého náčrtu světového uspořádání vychází z přesvědčení, že Rusko je jiné, lišící se od Západu, zejména od Spojených států, svého největšího protivníka. Pro to, aby Rusko dokázalo v globálním měřítku vyvážit americký vliv, 7 potřebuje na svoji stranu získat několik důležitých spojenců mimo Japonska a Íránu jde zejména o celou Evropu, přičemž zvláštní pozornost věnuje vztahům s Německem. V tomto ohledu specificky nahlíží i na prostor Evropy středovýchodní. Na ose Berlín-Moskva se má rozhodnout o osudu států, které byly vytvořeny po první světové válce jako hráz oddělující Rusko a Německo. V Duginově konceptualizaci prostoru není pro takovéto státy místo. Zemím ve středovýchodní Evropě tedy nezbývá nic jiného, než volba a následné vyřešení elementárního geopolitického dilematu zda se přiklonit k Rusku nebo Německu. Státy střední Evropy a Pobaltí pak již svým připojením k evropskému integračnímu prostoru manifestovaly svoji západní orientaci. Dle Dugina tato situace ruskou pozici nekomplikuje, neboť Evropa je v jeho vizi pevným ruským spojencem (více viz Dugin, 1999; Dugin, 2004; Kalinič, Naxera, 2011; Naxera, 2012a). Za její hranicí se navíc ocitlo několik dalších států (především Ukrajina a Bělorusko), pro něž je spojení s Ruskem již jedinou logickou možností (Nowak 2010, s ; Dugin, 1999). Ze všech knih, které byly v Rusku na téma ruské historie a tématu středovýchodní Evropy vydány, můžeme namátkou zmínit ještě zajímavý text jednoho z nejvlivnějších ruských intelektuálů 20. století Alexandera I. Solženicyna. Shrneme-li teze, které se objevují v jeho významné práci The Russian Question and the End of the Twentieth Century (Solženicyn, 1995), můžeme identifikovat jistou míru korelace s Duginovým i Naročnické myšlením. Jedná se především o zásadní tezi, že Rusko je jiné než Západ veškeré instituce a politické modely inspirované Západem jsou pro Rusko škodlivé. Dále území Ruska bylo zvětšováno ve spravedlivých válkách vedených kvůli sjednocení dřívějších území Kyjevské Rusi. Z takového pohledu není ve východní Evropě místo pro samostatné státy, jakými je třeba Ukrajina nebo Bělorusko. Toto impérium se pak od západoevropských koloniálních impérií odlišovalo tím, že inkorporovaným euroasijským národům přinášelo pokrok a civilizaci. Znovu je tak akcentován mesianistický charakter Ruska a jeho aktivit. Jak ale Solženicyn dodává, některé z národů (například Poláci) toto ruské dobrodiní, které přineslo prospěch podmaněným národům, zatímco Rusku 7 V názoru, že musí být Rusko silné, aby se stalo zachráncem světa, kterému hrozí zkáza, se ostatně shodnou Dugin i Naročnickaja. 462

46 a Rusům pouze přítěž, neuznali. Andrzej Nowak (2010, s. 78) proto přirovnává Solženicynova prohlášení k carské imperiální propagandě. Takto tedy alespoň dvě krátké ilustrace v Rusku běžně prezentovaných (a ze strany čtenářů přijímaných!) názorů veřejně vlivných intelektuálů, které v jistých ohledech vykazují shodu s názory Naročnické a jsou tak součástí celého širokého proudu snažícího se o reinterpretaci ruských dějin. Několik slov závěrem V textu jsme se snažili přiblížit pohled populární ruské historičky a členky ruského mocenského establishmentu N. Naročnické na vztah Ruska a států rozkládajících se ve středovýchodní Evropě v kontextu autorčina celkového historického schématu. Tento pohled se dá vystihnout pomocí jednoho z nejbizarnějších názorů Naročnické, podle které znamená existence nezávislého Estonska nejen příkoří páchané na Rusku, ale i porušení mezinárodního práva (viz výše). Naročnické představa, že tato území by měla podléhat vlivu Ruska (když už nemohou být jeho součástí), se shoduje s pohledem mnoha dalších akademiků i politiků. Ještě jednou připomeňme již výše citovaný výrok prezidenta Putina, který v jednom z rozhovorů prohlásil, že středovýchodní Evropu vždy ovládalo Rusko nebo Německo, což je jediný přirozený mocenský stav, který v tomto prostoru může panovat. Literatura: DUGIN, A. G Osnovy geopolitiki. 3. vydání. Moskva: Arktogeia-tsentr, s. ISBN DUGIN, A. G The Eurasian Idea [online] International Eurasian Movement. [cit ]. Dostupné na internete: KALINIČ, P., NAXERA, V Politická teorie a geopolitika A. G. Dugina. In Rexter, roč. 9, 2006, č. 2. ISSN , s KALINIČ, P., NAXERA, V Pussy Riot aneb Svéráz ruských marginálů. In Mezinárodní politika, 2012, č. 10. ISSN , s LEICHTOVÁ, M Pod maskou medvěda. Neporozumění ve vztazích Ruska a Západu po skončení studené války. Brno: Václav Klemm Vydavatelství a nakladatelství, s. ISBN MELVIN, N Russians beyond Russia: The Politics of National Identity. London: Royal Institute of International Affairs, s. ISBN NAROČNICKAJA, N. A Rossija i russkije v mirovoj istorii. Moskva: Meždunarodnyje otnošenija, s. ISBN NAROČNICKAJA, N. A Rusko a jeho místo ve světě. Za co a s kým jsme bojovali. Praha: Ottovo nakladatelství, s. ISBN NAROČNICKAJA, N. A., FALIN, V. M. a kol Partitura druhé světové války. Kdo a kdy začal válku? Praha: Ottovo nakladatelství, s. ISBN

47 NAXERA, V. 2012a. Geopolitická teorie A. G. Dugina. In Bezpečnostné fórum Zborník príspevkov z V. medzinárodnej vedeckej konferencie. II. zväzok. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, ISBN , s NAXERA, V. 2012b. Rusko a prostor středovýchodní Evropy ve 20. století. In Pokorná- Korytarová, Lenka a kol. Promýšlet Evropu dvacátého století. Evropa sjednocená/rozdělená. Brno: Matice moravská, ISBN , s NOWAK, A Impérium a ti druzí. Polsko, Rusko a moderní dějiny východní Evropy. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, s. ISBN ROMANCOV, M Natalija Naročnickaja: Rusko a jeho místo ve světě. Za co a s kým jsme bojovali [recenze]. In Mezinárodní vztahy, roč. 41, 2007, č. 1. ISSN , s ROMANCOV, M Nová studená války mezi Ruskem a Západem? In Acta Politologica, roč. 1, 2009, č. 1. ISSN , s ROSŮLEK, P Národy, nacionalismus a teorie secese. In Rosůlek, Přemysl a kol. Politická filozofie. Aktuální problémy. Plzeň: Aleš Čeněk, ISBN , s Ruský institut si posvítí na lidská práva v zahraničí [online] idnes. [cit ]. Dostupné na internete: SOLŽENICYN, A The Russian Question and the End of the Twentieth Century. New York: Farrar, Straus & Giroux, s. ISBN

48 STREDOEURÓPSKY BEZPEČNOSTNÝ PRIESTOR V KONTEXTE DEJÍN SLOVENSKÉHO POLITICKÉHO MYSLENIA THE CENTRAL EUROPEAN SECURITY AREA IN THE CONTEXT OF HISTORY ON SLOVAK POLITICAL THINKING Daniela Škutová 1 ABSTRACT In this article analyzed the Central European security area on the example of two models in history of political thinking: at the first, the L. Gestetner and F. Durcansky modeĺ s of the Central European Confederation and, at the secondly, the M. Hodza security-strategic model s of the Central Federation. The common feature of these projects is their normative value preferences plane and their validity in the security strategies of the Central area. Key words: Central Europe, Political thinking, security, federation, confederation 1 Koncepčný rámec stredoeurópskeho priestoru v politickom myslení K riešeniu situácie v strednej Európe prispeli viacerí a medzi nimi aj slovenskí politickí myslitelia. Po II. svetovej vojne si pozornosť zasluhuje práca L. Gestetnera Budúcnosť podunajských národov, podporujúca politické vytvorenie konfederácie. Naproti tomu oživenie F. Palackého poňatia strednej Európy z mnohých koncepcií možno pozorovať v diele M. Hodžu. Rozdielna je však pozoruhodná aplikácia teórie mocenskej rovnováhy vo Federácii v strednej Európe. Úloha Dunaja zdôrazňovaná aj v Palackého Listov do Frankfurtu sa však nepreukázala dostatočnou silou k vytvoreniu stredoeurópskej solidarity a rovnako ekonomický poľnohospodársky potenciál sa vo forme konzervatívneho agrárneho romantizmu v dobových špecifikách nepodarilo zrealizovať. Takisto problém demokracie v medzivojnovom období dokázalo dostatočne reflektovať z uvedených štátov Hodžovej stredoeurópskej federácie iba Československo. Hodžov projekt bol inšpirujúci, ale neúčinný z hľadiska mocenských záujmov povojnových sfér vplyvu. Napriek tomu, súčasná bezpečnostná stratégia v stredoeurópskom priestore má viacero styčných prvkov s uvedenými konceptmi myslenia a v úvahách slovenských politických mysliteľov koncentrujeme pozornosť na jej niektoré aktuálne paradoxy. 1 Daniela Škutová, Doc. PhDr.. PhD., vysokoškolský pedagóg, Katedra politológie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, daniela.skutova@umb.sk. 465

49 Stredoeurópsky priestor mal malé predpoklady k vytvoreniu špecifického národa. Snahy o vytvorenie štátu sa v politických úvahách objavuje s nástupom ohrozenia etnického, resp. národného povedomia. Časovo ich možno ohraničiť s reakciou na novú mocenskú rovnováhu v strednej Európe v procese modernizácie. Vznik samostatného Československa bol spätý s dlhodobým zápasom dvoch malých slovanských národov v strednej Európe. Podľa M. Honského a M. Pekníka: Československo vzniklo na troskách Rakúsko- Uhorska v dôsledku národnooslobodzovacieho zápasu slovenského a českého národa vo výnimočných okolnostiach I. svetovej vojny a oba národy prispeli k tejto revolučnej premene podľa svojich schopností. Slovensko teda nevstúpilo do ČSR ako pasívny objekt českej politiky. (Pekník, 2000, s. 562) Česká a slovenská štátnosť vo všetkých podobách utvárania nedávala mnoho nádejí na úspech v odpore proti mocným susedom. Jednako však od lokálnych k celoeurópskym konšteláciám vývojová logika umožnila vznik Európskej únie s konečným politickým zjednotením sektorových integrácií. V súčasnosti si možno Európsku úniu predstaviť ako začiatok zrodu Európskej federácie, ktorej výsledkom môže vo vzdialenej budúcnosti byť vznik nového celoeurópskeho národa. Mnohovariantná budúcnosť možnej konštelácie stredoeurópskeho priestoru aj v situácii desaťročného členstva Slovenska v Európskej únii len odkazuje na predchádzajúcu historickú skúsenosť, ktorá v cenných príspevkoch federalistických a integračných projektov slovenského politického myslenia vedie k naplneniu humanistickej vízie budúcnosti. Popri suplikátoch niekdajšej habsburskej monarchie získavala myšlienka stredoeurópskej federácie svoj význam aj z hľadiska vytvorenia ekonomicky a politicky jednotného bloku. Rovnováha moci v medzinárodnej politike garantovaná združením malých a stredných stredoeurópskych národov mala zamedziť perspektívnym konfliktom, ale aj stavu po rozpade versaillského medzivojnového systému. Stúpenci idey stredoeurópskej federácie sa formovali z prostredia politickej emigrácie, pričom z radov Poliakov, Čechov, Slovákov, menej Rakúšanov a Maďarov existovalo viacero federatívnych variantov. V pôsobnosti významných čechoslovakistických reprezentantov politickej koncepcie stredoeurópskych federalizačných plánov, k akým patrí najviac akceptovaná rôznymi politickými skupinami koncepcia federácie v strednej Európe M. Hodžu, a stúpenci federalizačných plánov Š. Osuský, J. Lichner, P. Prídavok, F. Dvorník, M. Papírnik a medzi nimi aj bratislavský rodák L. Gestetner. 2 Ekonomický a politický koncept stredoeurópskej konfederácie Činnosť autora Budúcnosti podunajských národov L. Gestetnera je publicisticky produktívna v oblasti národohospodárstva. Zameral sa na kritiku vtedajšej idey agrárnej autarkie v Rakúsku a predmetnú agrárnu otázku rozvinul v diele Pôvod agrárnej krízy v Rakúsku a jej odstránenie (1931). Recipoval 466

50 v ňom aktuálnu a veľmi populárnu myšlienku medzi predstaviteľmi tzv. národohospodárskej školy, ktorá preferovala vytvorenie ekonomického bloku stredoeurópskych národov, resp. vytvorenie colnej únie. K zásadným zástancom týchto unifikačných plánov bol maďarský národohospodár E. Hantos, ktorý mal na Gestetnera bezprostredný vplyv. Gestetnerova kritika smerovala k akcentovaniu ekonomických aspektov. Upozorňoval na nebezpečenstvo vývinu v stredne Európe, najmä po anšluse Rakúska a v súvislosti s federačnými snahami po podpísaní československopoľskej dohody o federácii. Z podstatných východísk jeho prieniku do problematiky usporiadania stredoeurópskeho priestoru vyniká plán spoločných hospodárskych cieľov, ale na základe diferencovanosti pre každú krajinu. K významným štúdiám patrí aj jeho vízia pod názvom Budúcnosť podunajských národov. Gestetnerovo myslenie korešponduje so situáciou po rozpade rakúskouhorskej monarchie. Podáva výklad následníckych štátov a kritiku ich hospodárskeho a politického izolacionizmu. Absencia vzájomnej kooperácie medzi izolovanými subjektmi viedla podľa neho k ľahšiemu ovládnutiu stredoeurópskeho regiónu zo strany Nemecka. Podstata nemeckých plánov ovládnutia Lebensraumu je ekonomická. Ekonomické podrobenie však predchádzalo politickému. Zabránenie akejkoľvek forme kooperácie v stredoeurópskom priestore realizovalo Nemecko šikovným využívaním nacionálnych averzií stredoeurópskych národov, pričom svoju úlohu zohral britský nezáujem a jeho stiahnutie sa z kontinentálnej politiky. Vytvorenie silného stredoeurópskeho bloku sa v Gestetnerových úvahách odvíja od podpory Veľkej Británie a USA. Ich úlohou je prevziať patronát nad vývinom v strednej Európe a myšlienku britsko-amerického patronátu sa snaží argumentačne presadiť z hľadiska britských a amerických štátnych záujmov. Postoj k zárukám zo strany Francúzska a Talianska relativizuje. Prehodnocuje najmä vzťah s Francúzskom a to najmä potom, ako sa zachovalo k svojmu medzivojnovému protežantovi Československu. Ekonomická forma realizácie projektu volá po znovuvytvorení jednotného ekonomického celku v strednej Európe a uvedení colnej únie do praxe. Národohospodárske hľadisko je vyvážené Gestetnerovými historickými a strategickými úvahami. Zaujímavé sú jeho exkurzy do dejín jednotlivých národov a ich možné dopady na integráciu do federácie. Gestetner je realista. Nerobí si ilúzie o spolužití stredoeurópskych národov. Ako uvádza P. Lukáč: Poukazuje aj konkrétne na mnohé riziká, napr. dôsledne varuje pred utvorením dvoch skupín národov vo federácii a to víťazných ako Poliaci, Česi, Srbi a porazených ako Slováci, Chorváti, Maďari či Rakúšania. Ideálnym jadrom federácie by podľa Gestetnera malo byť Rakúsko, Česko-Slovensko a Maďarsko, ku ktorým by sa pridala južná časť federácie Rumunska, Bulharska a Juhoslávia, dokonca uvažuje aj o alternatíve Turecka. Gestetner si uvedomoval rozdielnosť historickú, politickú konfesionálnu a v nemalej miere ekonomickú a navrhuje vnútorné členenie federácie, v ekonomickej oblasti 467

51 napríklad obchodné tarify na ochranu agrárnejších častí budúcej federácie. Výsledným variantom mala ale jednoznačne byť veľká politická konfederácia so spoločnou zahraničnou a obrannou politikou. (Lukáč, 2005, s. 256) Gestetnerove úvahy sú v mnohých aspektoch prezieravejšie ako uvažovanie iných stredoeurópskych federalistov, napr. Hodžu. Americká diplomacia akcentovala pasáž o potrebe angažovanosti USA a Veľkej Británie v strednej Európe v záujme zachovania mieru do budúcnosti a prosperity na európskom kontinente. Miesto stredoeurópskej konfederácie pokladal za určujúce pre budúce piliere medzinárodného poriadku v mocenskej konfigurácii Európy medzi USA, Veľkou Britániou a Ruskom. Otázky vodcovstva v stredoeurópskej federácii, demokracie a slobody národov dopĺňajú zaujímavé postrehy týkajúce sa nemeckých národnostných skupín v strednej a juhovýchodnej Európe. Myšlienku konfederácie obhajoval na Slovensku aj ľudácky radikál a pred salzburskými rokovaniami v lete 1940 minister zahraničných vecí Slovenskej republiky F. Ďurčanský. Koncepcia konfederácie strednej Európy vyšla najskôr vo Švajčiarsku a autor ju pokladal za najsprávnejšie riešenie problému Predstavovala spoluprácu medzi nezávislými štátmi, ktorá by bola upravená medzinárodnými dohodami. F. Ďurčanský po svojich aktivitách nasmerovaných na samostatnejšiu zahraničnú politiku musel po salzburských rokovaniach odstúpiť. V posledných rokoch vojny sa snažil nadviazať kontakt so Spojencami a uzavrieť separátnu mierovú zmluvu. Publikácia Stredná Európa v minulosti a v budúcnosti obhajuje federalizáciu Strednej Európy s odvolaním sa na Hodžovu knihu. Ďurčanský však ide za rámec federácie a hovorí o konfederácii. Cieľom je spolupráca nezávislých štátov upravená medzinárodnými zmluvami. Podľa neho by bol projekt zárukou nezávislosti a slobody národov strednej Európy, čo by umožnilo riešenie sporných problémov. Na druhej strane by bola stredná Európa chránená voči útokom do nej smerujúcim. Hoci vnútropolitická kríza v okyptenom a medzinárodne izolovanom Československu po mníchovskej konferencii ďalej eskalovala, pri odkaze na víziu stredoeurópskej federácie F. Ďurčanského z hľadiska jeho ďalšieho pôsobenia a kontroverznosti politického mysliteľa ide o jedinú výnimku z nasledujúcich dôvodov: na jednej strane je neakceptovateľné, že vzhľadom k Ďurčanskému politickému pôsobeniu v krídle slovenských fašistov slovenská politická reprezentácia jasne smerovala k separácii Slovenska a podriadeniu nemeckým cieľom v zahraničnej politike, čo je v kontroverzií s Ďurčanského politickým myslením. Na strane druhej, príklad zahraničnopolitických náhľadov a aktivít diplomatických predstaviteľov Slovenskej republiky ( ) vykazuje apologetickú optiku, ktorá je prekážkou nezaujatého stanoviska k otázke, či jestvuje samostatná zahraničná politika malého štátu, ktorý je satelitom tej - ktorej veľmoci. Rozporuplne preto vyznieva predstava stredoeurópskej konfederácie v podaní protežanta Slovenského štátu, ktorý deklaruje vo svojom diele Pohľad na slovenskú 468

52 politickú minulosť slobodu a rovnosť národov strednej Európy ako podmienku jej rozkvetu. Bez slobody jednotlivca nemôže jestvovať sloboda národa.. preto znárodnenie štátov je podmienkou ľudského pokroku práve tak, ako sloboda jednotlivca. A tak ľudským a preto tiež slovenským ideálom musí byť slobodný život v nezávislom štáte. (Ďurčanský, 1943, s. 299) Mier vytvorený v strednej Európe násilím na troskách slobody iných národov, nemohol by mať trvalosti, i keby sa hneď táto nadvláda uskutočnila pod heslom pokroku a humanity. Predstavitelia národov si podľa Ďurčanského musia uvedomiť, že všetko to môžu zaistiť jedine vzťahy vybudované na základe rovnosti. Rovnosť je podmienkou spolupráce národov a tým aj rozkvetu strednej Európy. Paradoxne, v čase mocenskej závislosti, Ďurčanský zo všetkých atribútov národa precizuje myšlienku zachovať si politickú nezávislosť. Pokiaľ totiž iné národy sú i pri prípadných chybách vystavené nanajvýš tomu, že ich územná, prípadne personálna základňa bude zúžená, že ich životné podmienky budú ťažšie, Slovákom v podobných situáciách ide o všetko, teda nielen o slobodu, ale priamo o život. 3 Bezpečnostno-strategický projekt federácie v strednej Európe ČSR v období mala záujem o hlbšiu integráciu štátov strednej Európy, jednak ju k tomu hnali bezpečnostné dôvody, jednak ekonomické. Jeho vplyv ako človeka s integračnou víziou kontinuálne narastal počas celého medzivojnového obdobia. Federácia pre strednú Európu bol projekt malých krajín medzi Nemeckom a Ruskom, založený na myšlienke kooperácie Slovenský štátnik navrhoval plán pre strednú Európu z pragmatických dôvodov: rastúci nacionalizmus v 19. storočí a nemecký fenomén v koncepte zjednotenia projektu Mitteleurópy, ako aj riešenie geopolitickej vízie strednej Európy nenemeckých autorov. (Krejčí, 2000, s ) Hodžov myšlienkový odkaz tvorí jadro slovenského tradicionalizmu v politickom myslení. Ide o jeho široký myšlienkový zámer od agrarizmu, národohospodárstva, politickej činnosti až k východiskovým úvahám o potrebe vytvorenia integrácie, ktorá sa stala fakticky nutnou a aj možnou. Predložil vlastnú víziu slovenskej politiky. Myšlienka podunajskej federácie nadviazala na projekty integračných európskych mysliteľov, avšak z pozície slovenského myslenia a nadčasových úvah je dedičstvom jedinečnej ucelenej koncepcie, ktorá prisudzuje Hodžovi význam politika a mysliteľa európskeho formátu. Realistickú formu uvažovania môžeme analogicky s prihliadnutím na dobové korekcie anticipovať ako impulz pre samotný vývoj súčasnej slovenskej spoločnosti a jej myslenia v zjednotenej Európe. V prácach M. Hodžu nájdeme spoločne hlásané zásady, ktorými S. Jurkovič presadzoval Spolok gazdovský a Hodža Ústredné družstvo: Svojpomoc, vzájomnosť, samospráva a dobrovoľnosť, pričom aj ciele zostali rovnaké a to pomáhať drobnému slovenskému ľudu a povzniesť ho z biedy 469

53 a chudoby jeho vlastným pričinením. (Cambel, 2001, s. 59) Rozvoj družstevníctva mal podľa Hodžu znemožniť vykorisťovanie a stupňujúci sa útlak zo strany maďarských vládnucich kruhov. Veľká depresia a kolaps ceny poľnohospodárskych produktov zasiahol okrem strednej Európy aj vysoko industrializované západné krajiny. Rôzne manažérske metódy boli bezvýsledné, naproti tomu ako príklad úspešných riešení možno uviesť Tardieuov plán ekonomickej spolupráce medzi Malou dohodou, Maďarskom a Francúzskom v roku 1932, alebo Rímsky protokol dohôd medzi Talianskom, Rakúskom a Maďarskom v roku Hodža v roku 1935 ako predseda vlády sa pokúsil realizovať vlastný projekt, založený na kooperatívnom vzťahu medzi malou dohodou a Rímskym protokolom. Cieľom bolo vytvoriť hospodársku jednotku colnej únie a spoločnej meny. (Hodža, 1997, s. 191) Pre demokraciu v Strednej Európe bolo nutné predovšetkým chrániť záujmy roľníkov. Preto Hodža inicioval riešenie sociálnych problémov, predstavujúcich hrádzu proti revolúcii. Napriek tomu, že poľnohospodársko-ekonomický a poľnohospodárskodemokratický blok mal vzniknúť v stredoeurópskom koridore a napriek úsiliu presvedčiť každú krajinu o tom, že slúži ako prostredník pre iné krajiny, Hodžov projekt neuspel. Najväčšiu prekážku predstavovalo vznikajúce nacistické Nemecko. Vízie povojnového usporiadania boli rovnako odlišné. E. Beneš uprednostňoval nezávislé postavenie suverénnych štátov, vrátane Československa, Hodža považoval federalizovanú Strednú Európu za zásadnú stabilitu regiónu. Beneš síce politickú bitku proti Hodžovi vyhral, ale Veľká Británia požadovala zmieriť Beneša s Hodžom, nakoľko považovala Hodžov koncept za potrebný. Hodža ale odišiel do USA skôr akoby sa pripojil k Benešovej skupine a vydal Memorandum pod názvom Európa na križovatke ciest, ktoré bolo vzhľadom k jeho úmrtiu kvôli chorobe posledným politickým krokom. Memorandum sa zameriava na prevenciu ťahu Sovietskeho zväzu na Západ (Drang nach Western) a tvrdí, že USA a Veľká Británia bude brániť prenikaniu komunizmu do strednej Európy. Po vojne schválením OSN by mala byť stredná Európa federalizovaná. Projekt stredoeurópskej federácie reflektuje koherentné strategické aspekty pragmatickej politiky a Hodžov vizionársky racionálny úsudok. Nie súčet jednotlivých národných štátov, ale bezpečnostný geopolitický celok Strednej Európy by mal byť schopný postaviť sa tlaku Nemecka alebo ZSSR. Zámery tejto vízie však prekazila Studená vojna. 4 Normatívne limity v strategických perspektívach strednej Európy Pokiaľ uvažujeme o strategických perspektívach strednej Európy, v pohľade na ďalší vývoj európskej bezpečnostnej politiky sa črtá niekoľko paradoxných okolností, ktoré treba mať na zreteli: Po prvé, skutočná Európa vyviera zo spoločných hodnôt. Paradoxne, v súčasnej Európskej únii sa rozvíja zápas o udržanie hodnôt, z ktorých európske zjednotenie vzišlo. A. Hykisch 470

54 v tejto súvislosti poznamenáva: Európska únia nie je len spoločný trh, eurozóna. Európa sa musí viac zaujímať o okolitý svet. Napomáhať slobodu, demokraciu skôr príkladom než zbraňami. (Hykisch, 2013) Po druhé, pre stredoeurópsku bezpečnosť a jej budúcnosť je dôležitý fakt, že jednotlivé národy, ktoré žijú v strednej Európe vedľa seba, musia žiť hlavne spolu. Ako tvrdí M. Mojžita, ak by sa takáto línia nerealizovala, strednej Európe by opäť hrozilo odcudzenie a konflikty. Tretím paradoxom stredoeurópskej bezpečnosti je otázka posilnenia a rozšírenia suverenity vlastného národa. Podľa Z. Pástora, vyvstáva tu problém menšinovej politiky, ktorý sa môže stať vážnou bezpečnostnou hrozbou a to vtedy, ak si ju prisvoja najradikálnejšie zložky vnútropolitickej scény v Maďarsku, na Slovensku, hocikde inde na svete a získajú masovú podporu. (PÁSTOR, 2009, s. 249) A ako ďalší paradox v súvislosti s konštatovaním I. Kružliaka si kladieme otázku, či existuje ešte Stredná Európa ako politický pojem? Dnes každý národ v tomto priestore sa borí s vlastným osudom, ale aj s historickými náklonnosťami k chybám vlastnej minulosti. Hodžov plán Podunajskej federácie staval len na hospodárskych záujmoch a obchádzal princíp národnej suverenity. Ľudácky plán federalizovať Česko-Slovensko skončil v roku 1938 úspešne, ale narazil na odpor predovšetkým Nemecka. Sidorova vízia so slovensko-poľsko-českou federáciou mala čeliť nemeckej hegemónii v Strednej Európe...Odvážnu snahu poľskočesko slovenskej federácie z roku 1942 obetoval Beneš Stalinovi, a ďalej, Hodžova federácia v strednej Európe mala zaistiť slobodu a bezpečnosť. Takisto slovenskí povstalci mohli zachrániť slovenskú štátnosť, podľa plánu Čatloša a Malára, chýbala im však múdrosť štátnika. (Kružliak, 1999, s ) V slovenskom politickom myslení sa integračné perspektívy etablovali v myslení a konaní slovenskej spoločnosti, odvíjali sa od možností politickej elity, stali sa priestorom nielen spolupatričnosti, vzájomných väzieb, ale v neposlednom rade aj kultivovania charakteru kreatívnych názorov, hodnôt posilňujúcich našu európsku identitu. Zatiaľ čo národ bol intelektuálnym projektom 19. storočia, nevynímajúc priestor a uvažovanie slovenských národných dejateľov, v 20. storočí sa Európa stala projektom reálnej integrácie Západu s výnimočným konceptom individuálnej a univerzálnej identity. V uvedených súradniciach proeurópskej hodnotovej tradície a demokratickej participácie sa kultivuje aj slovenská politika v slovenskom politickom myslení. Dnes si oveľa viac uvedomujeme vlastnú samostatnosť, suverenitu, význam Európy, získali sme historicky bezprecedentnú mieru bezpečnosti a slobody. Napriek tomu poznanie, kľúčové pre ďalší vývoj spoločnosti a politického myslenia je poznačené lekciami z politického realizmu a nacionalizmu a náš pohľad v kontinuálnom a cielenom kultivovaní reciprocity s európskym priestorom limituje pasívne prijímanie mentálnej malosti. Pritom zakotvenie na demokratickom Západe, nielen v geografickom či kultúrnom slova zmysle pred dvadsiatimi rokmi je dostatočným dôvodom ku kreovaniu vlastného presvedčenia o slovenskom štáte, ktorý predovšetkým patrí občanom, 471

55 ako aj účinnosti spoločnej viery, ktorá obsiahne to, čo ako občania chceme. Politické myslenie sa vyznačuje výrazným hodnotovým aspektom. Hodnoty sú dôvodom, prečo premýšľať o politickom myslení na Slovensku v širšom kontexte strategickej bezpečnosti. Literatúra: CAMBEL, S Štátnik a národohospodár Milan Hodža Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2001, 234 s. ISBN ĎURČANSKÝ, F Pohľad na slovenskú politickú minulosť. Bratislava: Ľudotypia, účastinná spoločnosť, s. HODŽA, M Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava: Kalligram, s. ISBN HYKISCH, A. Esej: Európske pohľady a európske paradoxy. [online]. [cit ]. Dostupné na internete: KREJČÍ, O Geopolitika středoevropského prostoru. Horizonty zahraniční politiky České republiky a Slovenské republiky. Praha: EKOPRESS, s. ISBN KRUŽLIAK, I V čakárni dejín Obrazy slovenských osudov. Bratislava: Slovac Academic Press, s. r. o., s. ISBN LUKÁČ, P Milan Hodža v zápase o budúcnosť strednej Európy v rokoch Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, s. ISBN X. MOJŽITA, M Formovanie slovenskej diplomacie v rokoch Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, s. ISBN PEKNÍK, M. a kol. Pohľady na slovenskú politiku Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, s. ISBN PRANDO, P Teórie a projekty talianskeho európskeho federalizmu. Banská Bystrica: UMB FPVaMV, s. ISBN PÁSTOR, Z Vzájomnosť a jej úskalia. Martin, s. ISBN

56 ZDROJOVÁ DATA POLICEJNÍCH STATISTIK V ČR: VYUŽITELNOST A LIMITY SOURCE DATA OF POLICE STATISTICS IN THE CZECH REPUBLIC: APPLICABILITY AND LIMITATIONS Martin Doleček 1 Josef Smolík 2 ABSTRACT This text focuses on the introduction of statistics concerning the criminality in the Czech Republic. Primarily, there will be discussed source data from police statistics and the possible use of these data as well as possible restrictions arising from the very nature of the data. This text therefore has the ambition to bring possible measures to improve work with police statistics, which subsequently could be reflected in different operational measures of the Police of the Czech Republic. Key words: statistics, criminology, criminality, Czech Republic, police, source data, data mining, time typology, place typology, offender typology. Úvod Tento text se zaměřuje na představení statistik, které se v České republice (dále jen ČR) týkají kriminality. Diskutována budou především zdrojová data policejních statistik a možné využití těchto dat, stejně jako možná omezení vyplývající ze samotného charakteru dat. Tento text má tedy ambici uvést možná opatření pro zlepšení práce s policejními statistikami, což by se následně mohlo projevit i v jednotlivých operativních opatřeních Policie ČR. Kromě obecných limitů policejních statistik (a potažmo jejich zdrojových dat) budou v textu představeny jejich nedostatky v závislosti na jejich analytickém zpracování pomocí metody data mining. Tato metoda bude blíže představena, bude vysvětleno, jakým způsobem může její nasazení přispět k zefektivnění policejní práce; budou také představeny vybrané limity zdrojových dat právě s ohledem na využívání data miningové metody. 1 Kriminologie a statistiky Oficiální statistiky týkající se kriminality jsou pravidelně interpretovány jak odbornou, tak i laickou veřejností, takže by se mohlo zdát, že hodnocení 1 Martin Doleček, Bc., magisterský student, Katedra politologie, Fakulta sociálních studií, Masarykova univerzita, Joštova 10, Brno , Česká republika, martin84@mail.muni.cz. 2 Josef Smolík, PhDr., Ph.D., odborný asistent, Katedra politologie, Fakulta sociálních studií, Masarykova univerzita, Joštova 10, Brno , Česká republika, josef@mail.muni.cz. 473

57 kriminality je snadné. Tento předpoklad však vůbec neplatí. Statistiky týkající se zločinu a delikvence jsou totiž zřejmě těmi nejméně spolehlivými ze všech oficiálně zveřejňovaných údajů v sociální oblasti (Giddens, 1999). Mnoho publicistických i odborných statí o kriminalitě je uváděno kriminálními statistikami, jež mohou vzbuzovat dojem, že jsou objektivním obrazem úrovně trestné činnosti. Samozřejmě zachycují jen určité aspekty kriminality. Při uvažování o výpovědní hodnotě těchto statistik musíme brát v první řadě v úvahu zdroj dat (Matoušek, Matoušková, 2011, s. 141). V ČR v současnosti existuje několik statistik, které se věnují kriminalitě, či konkrétněji řečeno trestným činům. Jedná se především o statistiky Ministerstva spravedlnosti ČR (tzv. justiční statistiky) a o statistiky policejní, které má v gesci Policejní prezidium ČR. Tyto instituce zpracovávají statistické údaje samostatně, není zde nikdo, kdy by jejich činnost koordinoval a ani neexistuje jednotná metodika pro jejich zpracování. Proto se mezi nimi objevují rozdíly, např. pokud jde o zařazování trestných činů do skupin podle druhu kriminality aj., což do určité míry znesnadňuje možnost jejich vzájemného srovnání a propojení (Kuchta, Válková a kol. 2005, s. 131). Zajímavé statistiky také zpracovávají např. Vězeňská služba ČR 3, Probační a mediační služba ČR či Institut pro kriminologii a sociální prevenci (IKSP). Protože jsme si vědomi rozdílů v jednotlivých statistikách vyplývajících z různého zaměření, budeme se i nadále věnovat pouze statistikám policejním, tj. statistikám Policejního prezidia ČR. Tyto policejní statistiky nám mohou přiblížit kriminalitu pomocí rozsahu kriminality, intenzity (indexu) kriminality, případně je možné zachytit dynamiku (trendy) kriminality. Nejběžnější klasifikaci trestných činů představuje tzv. struktura kriminality, kdy jednotlivé trestné činy dělíme podle konkrétní trestné činnosti (Tomášek, 2010). Údaje o struktuře kriminality významně konkretizují poznatky o kriminalitě a umožňují ji lépe charakterizovat. To lze demonstrovat na tom, že v popředí zájmu společnosti je vždy zejména sledování závažnějších druhů kriminality (např. vraždy, znásilnění, loupeže apod.), které jsou pak veřejností vnímány jako významné narušení řádu ve společnosti a zejména pak práv individua (Kuchta, Válková a kol., 2005, s. 124). Na základě rozložení trestných činů v prostoru lze zachytit i jednotlivé územní trendy (např. v městských částech, obcích, regionech, státech). Rovněž je možné vyčíst z jednotlivých statistických souborů i údaje o osobě pachatele 3 Statistiky vězeňské služby centrálně vede a také zpracovává zejména Generální ředitelství Vězeňské služby ČR. V pravidelně vydávaných ročenkách Vězeňské služby ČR jsou publikovány informace o samotných vězeňských zařízeních, o počtech obviněných a odsouzených ve věznicích, o jejich pohlaví, věku, vzdělání, jejich kriminální kariéře apod. (Holcr a kol., 2009, s. 56). 474

58 (např. pohlaví, věk, státní příslušnost atp.), případně o osobě oběti (srov. Tomášek, 2010). Jednotlivé delikty jsou v policejní statistice strukturovány podle tzv. takticko-statistické klasifikace, která se v některých případech liší od znění trestního zákona (například trestný čin krádeže je zde dále dělen na krádeže kapesní, krádeže mezi zaměstnanci na pracovišti, krádeže věcí z automobilů, krádeže domácího zvířectva atd.). Základní kategorie tvoří kriminalita obecná (majetková, násilná, mravnostní a ostatní), hospodářská, vojenské trestné činy a kriminalita zbývající. Z kriminologického hlediska je podstatné, že statistika sleduje místo spáchání zločinu (kriminologicky relevantní otázka územního rozložení kriminality), procento objasněných skutků, počet pachatelů (jedinec, dvojice nebo skupina), vliv alkoholu či drog, použití zbraně a výši škody. U stíhaných a vyšetřovaných osob se pak dozvídáme o jejich pohlaví, věku, trestní minulosti (zda jde o recidivistu) a státní příslušnosti. V omezené míře policie eviduje také data o obětech trestné činnosti, avšak ty již netvoří součást standardních sestav a poskytovány jsou pouze na vyžádání pro odborné účely (Tomášek, 2010, s. 84). Údaje o trestných činech ovšem nejsou totožné s údaji o jejich pachatelích. Jeden a tentýž pachatel totiž může spáchat více trestných činů, a naopak jeden a tentýž trestný čin může být spáchán více pachateli (resp. spolupachateli). Při využívání těchto statistik však rovněž musíme přihlížet k jejich možným korekcím. V průběhu trestního řízení se totiž může prokázat, že některé z trestných činů jsou překvalifikovány na přestupky, eventuálně ani přestupky nejsou (Holcr a kol., 2009, s. 56). 1.1 Statistika nuda je? Statistiky poskytují potřebné informace, nicméně je nutné je vnímat jako pouhé přiblížení reality, což dvojnásobně platí v případech policejních statistik. Především je rozdíl mezi skutečnou a registrovanou kriminalitou. Tento rozdíl je označován jako kriminalita skrytá (latentní). Úroveň latentní kriminality se hodnověrně zjistit nedá; dá se jen odhadovat podle anonymních nebo neanonymních průzkumů mezi jejími potenciálními pachateli, mezi oběťmi, případně svědky (Matoušek, Matoušková, 2011). Faktem je, že do oficiálních policejních statistik se dostanou pouze nahlášené trestné činy. Od spáchání možného trestného činu k tomu, aby se ocitl v policejních záznamech, vede dlouhá řada problematických rozhodnutí. O většině z nich, především o drobných krádežích, se policie vůbec nedozví. Lidé mají různou schopnost rozpoznat trestný čin a různou ochotu jej oznámit. Ani oznámené trestné činy se však nemusí ve statistikách objevit, protože policie často nemůže takto získané informace ověřit nebo je považuje za nevěrohodné. Z průzkumu vyplývá, že i u tak závažných trestných činů, jako 475

59 jsou znásilnění, loupež a ublížení na těle, zůstane nejméně polovina bez ohlášení (Giddens, 1999, s. 200). Limity, které statistiky o kriminalitě mají, ovšem nejsou tajemstvím, o němž by věděla pouze kriminologie, sociologie či odborná veřejnost. Jak podotýká J. Tomášek, kriminolog statistiky nepotřebuje proto, aby jimi strašil občany nebo triumfoval nad názorovými protivníky (Tomášek, 2010, s. 87). 2 Zdrojová data: využitelnost a limity Kromě limitů, jež jsou podmíněné například latentní kriminalitou, změnou v klasifikaci trestných činů, nejednotným způsobem zpracování napříč různými institucemi a podobně, lze u informací o kriminalitě nacházet i další nedostatky. Ty souvisejí s možnostmi jejich dalšího zpracování a využití. Zdrojová data o kriminalitě mají významnou hodnotu především z prediktivně-preventivního hlediska, přičemž oba tyto aspekty spolu úzce souvisí. Povědomí o kvalitě i objemu kriminality (případně o jejích jednotlivých druzích, na něž se můžeme soustředit) může zásadním způsobem napomoci v zefektivnění dalších postupů v jejím potírání. Je proto důležité dbát nejen na to, aby vstupní data měla co největší vypovídající hodnotu, ale také aby byla zpracovávána takovým způsobem, který přináší nejhodnotnější výsledky. Policejní statistiky mají běžně podobu přehledů jednotlivých informací o vybrané trestné činnosti. Takto zpracovaná data ovšem představují pouze izolované informace, nepropojené s širším kontextem. Změnu způsobu technického zpracování těchto informací, ale především kvalitativní posun k lepšímu v otázce jejich využití představují moderní analytické metody. Jednou z takových metod je např. data mining, ten bude představen v následujícím oddílu. 2.1 Data mining: co se skrývá za čísly Data mining je stěžejním krokem v procesu dobývání znalostí z databází (tzv. KDD neboli Knowledge Discovery in Databases). Data mining bývá v anglické literatuře někdy také označován jako modeling nebo analysis a myslí se jím užití analytických metod ke zpracování velkého množství dat. Samotný pojem je možné překládat jako dolování či vytěžování z dat. Užití této procedury se vztahuje k netriviálnímu získávání implicitních, dříve neznámých a potenciálně užitečných informací z velkých sum dat (Liška, 2008). Přínosem data miningu je odhalení souvislostí mezi daty, které na první pohled nejsou patrné. Podobné souvislosti je možné nacházet také triviálními způsoby, např. prostým porovnáváním několika ukazatelů jednotlivých izolovaných informací, jak je nabízí klasické statistiky. Data mining ovšem umožňuje složité a komplexní porovnávání jednotlivých položek mezi sebou v takové míře, jaká je triviálními metodami nedostupná. 476

60 Při zkoumání kriminality je stěžejní zaměření se na její podstatné charakteristiky, a to jak na kvantitativní, tak na kvalitativní. Základní kvantitativní charakteristikou je její stav, ten lze jednoduše odvozovat z běžných policejních statistik. Zde se dozvídáme především informace o počtu registrovaných trestných jednání, případně o počtu pachatelů vybraných druhů kriminality. Důležitou kvalitativní charakteristikou kriminality je její struktura. Ta vypovídá především o tom, do jaké míry jsou jednotlivé rysy a součásti kriminality rozrůzněné a jaké mezi nimi existují vztahy. Jde zejména o následující charakteristiky: povaha trestného činu, vlastnosti pachatele či oběti, územní specifika ad. (Zapletal, Novotný a kol., 2008). I tyto údaje nám v určité míře poskytují policejní statistiky. V souvislosti s mapováním kriminality lze používat ještě další důležitý pojem, a tím je její modelování. Jedním z dílčích cílů celého procesu onoho netriviálního zpracování dat je vytvořit model vybrané kriminality. Modelem je to, co vzejde z modelování, tedy produkt samotného data miningu. Proces jeho tvorby přibližuje Michal Dorda v autorském studijním textu Úvod do modelování a simulace systémů (Dorda, 2010): Modelování představuje experimentální proces, při němž se zkoumanému objektu (reálný objekt, dílo, stroj) modelovanému systému jednoznačně podle určitých kritérií přiřadí fyzický nebo abstraktní model. Smyslem modelování je tedy náhrada zkoumaného systému jeho modelem a pomocí experimentů s modelem získat informaci o původním zkoumaném systému. Výsledkem modelování je tedy vytvořený model. Vytvoření modelu vybrané kriminality umožní poučenější pohled na informace, které o ní máme dostupné. Především tedy kvalitnější možnosti v oblasti predikce a prevence. Zde se ovšem střetáváme s dalšími limity, které už se týkají přímo zdrojových dat. Podkladem pro tvorbu policejních statistik a tedy i zdrojem dat je především Formulář o trestném činu, jehož struktura je založena na takticko-statistické klasifikaci (TSK), což je klasifikační systém používaný P ČR (Marešová, 2009). Jak už bylo uvedeno výše, je důležité, aby vstupní data byla co možná nejkvalitnější, tj. co nejvěrněji odrážela skutečný stav věcí. V data miningu totiž možná více než kde jinde platí pravidlo GIGO (Garbage in Garbage out). V jednoduchosti jej lze shrnout jako poučku, že pokud máme nekvalitní zdrojová data, bude nekvalitní i výsledek jejich analýzy (Berka, 2003). 3 Vytěžování zdrojových dat realita versus požadavky Následující přehled představuje navrhované kategorie pro analytické vytěžení zdrojových dat o kriminalitě. Ty by v ideálním případě představovaly aktualizovanou podobu Formuláře o trestném činu (dále jen FTČ). V navrhovaném řešení jsou mnohé kategorie vynechány, zejména ty týkající se klasifikace t. č. a podobně. Představované možnosti se tak pokoušejí uvádět 477

61 spíše modelový příklad toho, jak by data mohla být členěna. Modelově jsou zde uváděny krádeže motorových vozidel. Kromě autorského návrhu zpracování typologie jsou zde také některé položky konfrontovány s tím, jak jsou reálně zaznamenávány. Tyto poznatky jsou založeny buď na osobních rozhovorech autora s pracovníky Policie ČR, kteří se zabývají prevencí, anebo IT odborníky v oblasti zpracování zdrojových dat o kriminalitě z Policejního prezidia ČR. 3.1 Typologie času/doby Třídění podle denní doby: jednak rozlišit denní a noční dobu, ale také se pokusit zaznamenat konkrétní hodinu, v níž ke krádeži došlo. Pro tento ukazatel stavu systému je navrhované ztvárnění modelu spojité. Znázornění pak pomocí spojnicového grafu. Tento způsob odráží fakt, že proměnné mění svoje hodnoty spojitě ve sledovaném čase. Je ovšem otázka, zda je možné získat takto přesná data. Ve všech případech, kdy to možné je, je důležité tuto informaci zaznamenávat a zahrnout ji jako jeden z relevantních faktorů. Informace o bližších časových údajích sice součástí FTČ jsou, ale ve výsledných interních statistikách pro potřeby P ČR je časový údaj zjednodušen do 4 šestihodinových segmentů dne. To samozřejmě znemožňuje pozorovat průběhovou křivku. Třídění podle dne v týdnu: jednotlivé případy filtrovat podle konkrétních dnů v týdnu. Je samozřejmě důležité brát také v potaz státní svátky nebo výjimečné dny volna. Tento ukazatel by měl znázorňovat model diskrétním způsobem, tedy pomocí sloupcového, nespojitého grafu. Důležité nejsou až tak tendence plynulého nárůstu jako spíš dominance konkrétního dne v týdnu. Jednotlivé dny v týdnu součástí statistik jsou, avšak výjimečné dny volna a svátky reflektovány nejsou, přitom právě toto mohou být příležitosti, kterých zloději mohou využívat. Třídění podle výjimečných událostí: bez ohledu na den v týdnu se mohou i jinak krádežemi nezatížené dny stát pro zloděje atraktivními. Mohou k tomu přispívat okolnosti, při nichž se velké množství lidí shromažďuje na jednom místě, anebo při nichž lidé ve velkém opouští své domovy. Mezi faktory zapříčiňující podobné nárazové odlivy obyvatel patří například Silvestr, pořádání velkých ohňostrojů nebo utkání významných sportovních týmů. Tyto okolnosti by měly být zaznamenávány jak z hlediska svého výskytu (ano/ne), tak také pojmenovány (např.: dnes je hokej, jsou slavnosti vína atp.), případně by měla být popsána jejich povaha. Třídění podle měsíců: je možné, že i různá období v roce se budou odlišovat mírou provedených vloupání. Vliv může mít například odjezd na dovolené či další faktory. Přehled o vloupáních podle měsíců by měl být znázorněn diskrétní technikou, pomocí sloupcového grafu, aby bylo patrné, ve kterém měsíci došlo k největšímu nárůstu. Měsíce by měly být řazeny 478

62 v chronologickém pořadí, aby bylo možné sledovat proměny výskytu vloupání v souvislostech. Třídění podle počasí: tato kategorie je trochu nejednoznačná, ale zcela opodstatnitelná. Špatné počasí může jednak zloděje odradit, ale může tomu být i přesně naopak a zloděj může chtít nepříznivého počasí využít ve svůj prospěch. Navrhovanými podkategoriemi jsou déšť (možné další třízení podle intenzity), jasno, zataženo (tyto ukazatele zaznamenávat jen podle přítomnosti: ano/ne) a venkovní teplota. Tato kategorie do jisté míry doplňuje třízení podle měsíců, kdy nárůst či útlum vloupání v jednotlivých obdobích může být způsobem právě třeba počasím. Tato kategorie v současném FTČ absentuje, a to ze zcela pochopitelných důvodů. Přesto je ovšem možné se oprávněně domnívat, že specifické druhy počasí mohou být jedním z kriminogenních faktorů. 3.2 Typologie místa Při vytvoření kvalitní typologie míst, v nichž dochází ke zkoumanému druhu zločinů, je možné využít těchto znalostí k velice efektivním preventivním opatřením. Například pořízení kamerového systému či strategického rozmisťování policejních hlídek. Nasazení těchto preventivních metod na konkrétní místa (vybraná data miningovou analýzou dat) je výhodné nejen po stránce lepší prevence, ale svým přesným zacílením jsou i značně ekonomická prostředky jsou vynaloženy na konkrétní a opodstatněné cíle. Stejné výhody platí i pro využití poznatků ze zpracování informací o čase a době. Samozřejmostí je vzájemné porovnávání údajů ze všech tří okruhů/typologií. Jen pečlivou analýzou a srovnáním všech významných proměnných je možné získat přesný (v rámci možností pochopitelně) model zkoumaného druhu kriminality a poznání jejích norem. V současné podobě FTČ je místo spáchání t. č. zaznamenáváno těmito kategoriemi: trestný čin spáchán na ulici (ano ne); místo bylo sledované nesledované; trestný čin spáchán: na železnici, na dálnici, v metru, na samotě, v parku, na osídleném místě, v chatařské kolonii, v cizině, na sídlišti, nic z uvedeného. Navrhovaná typologie předpokládá tyto kategorie: Třídění podle typu zástavby: v této kategorii by bylo rozlišeno, zda ke zločinům dochází v zástavbě rodinných domů, na sídlištích, případně v dalších typech lokalit: viz např. původní FTČ, jen s podstatným rozdílem, že by byly zaznamenávány názvy ulic, případně souřadnice GPS. V současnosti je totiž místní určení spáchaných t. č. (pro potřeby map kriminality) podmíněno v první řadě tím, na které ředitelství byl t. č. nahlášen, případně pod který policejní obvod daný čin spadá. V praxi ovšem může docházet k tomu (a také dochází), že t. č. se odehraje na území jednoho obvodu, ale nahlášen bude na obvodu jiném (např. těsně sousedícím). Takovéto události se pak pochopitelně negativně odrážejí na relevantnosti vstupních informací (viz již zmíněné pravidlo GIGO). 479

63 Třídění podle frekvence pohybu osob: i tato kategorie není zcela jasně definovatelná, ale minimálně rámcově by mělo být místo popsáno podle míry výskytu osob v dané lokalitě. Navrhované možnosti volby pro tuto kategorii jsou: výskyt sporadický, občasný, či častý. Je možné doplnění narativním popisem. Třídění podle výskytu cizích osob: jako možné volby by mohlo být použito rozdělení podle faktu, zda jde o veřejně přístupné místo s běžným pohybem osob bez vztahu k tomuto místo, či nikoliv. Tato kategorie umožňuje odhadnout úroveň preventivně-ochranných opatření potřebných k zajištění dohledu nad rizikovým místem a také poskytuje přehled o míře rizika s lokalitou spjatého. Třídění podle úrovně ochrany místa: tato kategorie souvisí s předchozí; zahrnuto by bylo, zda je místo střeženo, či nikoliv případně do jaké míry jaká ochranná opatření jsou provedena. Jak je patrné z úvodního výčtu kategorií FTČ, je tato kategorie zastoupena pouze informací, zda je místo sledované (a to bez bližší specifikace!), či nikoliv. Konkrétní místa: Kromě těchto tří poměrně obecných kategorií by pro potřeby analýzy bylo také užitečné zanést všechna místa výskytu do územní mapy, a to se zohledněním hustoty výskytu. Vznikla by tak mapa znázorňující místa nejvíce zatížená tímto druhem kriminality. Pokud by analýza potvrdila existenci lokalit se značným (a nejspíš tedy nenáhodným) výskytem krádeží motorových vozidel, bylo by vhodné na základě této analýzy posílit policejní hlídky, případně zavést kamerový systém do konkrétních rizikových lokalit. Jakékoliv preventivní kroky by měly být prováděny s důrazným ohledem na výsledky analýz ostatních kategorií. 3.3 Typologie pachatele Tento nástin představuje teoretické pojetí, proto v této fázi není zatím zcela jednoznačné, jakým přesným způsobem by mohla být typologie pachatele více prospěšná. Jedním z předpokladů však je, že pokud by vznikla reprezentativní typologie, mohly by právě tyto informace být užitečné při prevenci. Například při použití kamerového systému by mohla být věnována zvýšená pozornost osobám odpovídajícím zjištěným charakteristikám, a to zejména ve fázi tipování vozidel nebo mapování si terénu. Tipařem by samozřejmě mohla být osoba, která se později vloupání samotného dopouštět nebude, nicméně alespoň v některých případech by tato metoda mohla pomoci. Druhým předpokladem je, že by případy vloupání odpovídající určité charakteristice mohly být spjaty s konkrétním druhem pachatelů. Tím by se mohl zúžit okruh potenciálních pachatelů, po nichž by policie v souvislosti s výskytem vybraných případů pátrala. Tyto informace samozřejmě do určité míry jsou součástí kompendia vědomostí, s nimiž policisté pracují, toto se 480

64 nicméně odehrává spíše na obecnější úrovni než v podobě systematizované analýzy typologie pachatele konkrétní t. č. Je dobré zdůraznit, že uváděná typologie by mohla vzniknout pouze na základě informací o již zadržených pachatelích. Není ovšem patrné, zda by množství již zachycených pachatelů tvořilo dostatečně reprezentativní vzorek, na jehož základě by bylo možné provést potřebnou generalizaci, potažmo hloubkovou analýzu. Nicméně do budoucna by se budování takovéto specifické typologie mohlo ukázat být velice užitečným. Třídění podle věku: jednoznačné zaznamenání věku pachatelů. Doporučené znázornění je prostřednictvím sloupcového grafu, který by zpřehlednil třízení podle tohoto kritéria. Třídění podle socioekonomického statusu: Analýza informací z této oblasti může přinést poznání týkající se toho, z jakého prostředí pachatel pochází; může pomoct rozlišit, zda při prevenci zaměřit pozornost například na člověka evidentně zanedbaného a dlouhodobě bez příjmů, roztěkaného a neobvykle se chovajícího (například závislého na drogách), anebo zda se naopak jedná o pachatele, kteří zcela zapadají do okolního davu. Tato kategorie se pojí s další následující. Třídění podle motivace: drogově závislý bude patrně chtít získat peníze na drogy, což by mohlo být při zvýšeném výskytu podobných případů ukazatelem, že někde v okolí se může vyskytovat drogová varna apod. Třídění podle vzdálenosti místa činu od místa pachatelova bydliště: tento ukazatel může přinést informace např. o tom, do jaké míry pachatel svůj čin plánoval. Závěr Při použití kriminálních statistik pro vyvozování závěrů o vývoji skutečné kriminality je nutné vždy vycházet ze skutečnosti, že tyto statistiky informují především o fungování a efektivitě kontroly zločinnosti. Proto je možné případný vzestup či pokles registrované kriminality vysvětlit částečně také změnou v možnostech a schopnostech těchto institucí (resp. policie) zjistit, že došlo k páchání trestné činnosti a případně odhalit pachatele, přičemž ke změně vývoje skutečné kriminality dojít nemusí (Kuchta, Válková a kol., 2005, s. 129). Z výše uvedeného je zřejmá nízká vypovídací hodnota statistických údajů a dalších poznatků, které jsou k dispozici o rozsahu, povaze a intenzitě kriminality v různých kulturně a geograficky odlišných regionech. Přesto je však třeba i tyto informace průběžně shromažďovat a vyhodnocovat, neboť i ony mohou být pomocným vodítkem v úvahách, jakými směry by se měla ubírat efektivní trestní politika (Kuchta, Válková a kol., 2005, s. 154). Shromažďování a zpracovávání zdrojových dat o kriminalitě ještě zdaleka nevyčerpává své možnosti. Je proto výzvou do budoucna, aby shromažďované informace byly vybírány, třízeny a zpracovávány takovým způsobem, který 481

65 přinese zefektivnění policejní práce. Že je to možné, už v praxi dokázali například v americkém Santa Cruz, jak o tom ostatně informuje např. portál americké FBI (Friend, 2013). Literatura: BERKA, P Dobývání znalostí z databází. Praha: Academia, s. ISBN DORDA, M Úvod do modelování a simulace systémů. Dostupné z: FRIEND, Z Predictive Policing: Using Technology to Reduce Crime. FBI: Law Enforcement Buletin, Dostupné z: GIDDENS, A Sociologie. Praha: Argo, s. ISBN KUCHTA, J., VÁLKOVÁ, H. a kol Základy kriminologie a trestní politiky. Praha: C. H. Beck, s. ISBN KVĚTOŃ, H. a kol Kriminologie. Praha: Leges, s. ISBN LIŠKA, M Dobývání znalostí z databází. (studijní text). Ostrava: Ostravská univerzita v Ostravě, s. MAREŠOVÁ, A Jsou statistické údaje dostatečným zdrojem informací o stavu a vývoji kriminality v ČR? Kriminalistika 1/2010, str Praha: MVČR, ISSN MATOUŠEK, M., MATOUŠKOVÁ, A Mládež a delikvence. Možné příčiny, struktura, programy prevence kriminality mládeže. 2011, 3. vydání, Praha: Portál. 336 s. ISBN TOMÁŠEK, J Úvod do kriminologie. Jak studovat zločin. Praha: Grada Publishing, s. ISBN ZAPLETAL, J., NOVOTNÝ, O. a kolektiv Kriminologie. (3. přepracované vydání). Praha: Wolters Kluwer (ASPI), ISBN:

66 KOMPARACE ZDROJŮ SPOLEČENSKÉ ÚSPĚŠNOSTI ZÁPADOEVROSPKÉ A STŘEDOEVROPSKÉ KRAJNÍ PRAVICE V KONTRASTU SE STAVEM JEJÍ MEZINÁRODNÍ SPOLUPRÁCE COMPARISON OF THE SOCIAL SUCCESS SOURCES OF THE WEST EUROPEAN A CENTRAL EUROPEAN FAR- RIGHT IN THE CONTRAST OF SITUATION OF ITS INTERNATIONAL COOPERATION Štěpán Strnad 2 ABSTRACT The aim of the text is to compare far-right subjects in western and central Europe political systems, focusing on the legitimating sources. Initial hypothesis is based on opinion, that analyzing of present far- right subjects by separating them into two different party families in two different regions is not most appropriate. Author proceeds from sociological attitude, which replaces the geographical attitude with an accent on common sources of far-right phenomenon s success across the Europe in nowadays. The comparison is based on two attitude dimensions first, structural, based on socio-economic preconditions of far-right success, and second, ideology-cultural, based on the historical continuity of ideas and key ideological program lines in far- right discourse. Key words: far- right Political Parties, Central Europe, International Cooperation, Social Question, West Europe Úvod Komparativní výzkumy evropské krajní pravice nabízejí vysvětlení fungování etablovaných i nových demokracií, i míru jejich ohrožení ze strany radikální a extrémní pravice. Obecně můžeme konstatovat, že komparativní přístup nabízí zvláště v oblasti krajně pravicových politických stran, skupin a jejich voličů nástroje k vnímání jejich regionálních specifik, odlišností, ale také podobností. V tomto ohledu je přínosné též sledovat mezinárodní interakce krajní pravice a projekty a platformy vzájemné kooperace. Text vychází z hypotézy, že rozdělování současných krajně pravicových subjektů ze západní a 1 Štěpán Strnad, Mgr., odborný asistent Katedry společenských věd, Vysoká škola evropských a regionálních studií, o.p.s. Žižkova 6, České Budějovice, Česká republika, strnad@vsers.cz Příspěvek vznikl jako součást podkladová studie výzkumného úkolu 4/1 Problematika radikalismu a extremismu v České republice. Sociologicko-politologický kontext. Výzkumného projektu PA ČR v Praze na léta

67 středovýchodní Evropy do odlišných stranických táborů není nejvhodnější. Přiklání se k jejich spojení a společnému zkoumání, nikoli z hlediska geografického, ale sociálního. Důvodem je přesvědčení, že příčiny úspěchu krajně pravicových formací napříč Evropou mají obdobné strukturální, sociálněpsychologické zdroje, tak i obdobné ideologické a programové orientace. Cílem textu je komparovat a sumarizovat vývojové trendy v oblasti faktorů posilujících společenský význam a úlohu krajní pravice v západní a středovýchodní Evropě, které výrazně přispívají k volebním úspěchům krajně pravicových politických subjektů a postavit je do kontrastu s nízkou úspěšností těchto subjektů vzájemně spolupracovat na mezinárodní scéně prostřednictvím různých integračních projektů. Komparace je založena kombinaci dvou přístupů - strukturálním přístupu, vcházejícího ze socioekonomických předpokladů úspěchu krajní pravice a ideologicko-kulturního sledujícího historickou kontinuitu idejí a programových linií v krajně pravicovém diskurzu. 1 Komparace faktorů úspěchu krajní pravice v západní a středovýchodní Evropě Od 90. let minulého století můžeme pozorovat zesilování fenoménu krajní pravice v obou regionech, přičemž v rámci odlišného historického vývoje došlo k vytvoření určitých diferenciací v jejím charakteru. Základním faktorem, který se významně podílel na odlišné ideologické profilaci evropské krajní pravice, byl fenomén mimoevropské imigrace, který v případě středoevropské části téměř nezaznamenáváme. Nacionalismus spojený s antiimigrantskými postoji je vlastní západní části Evropy, ve své středovýchodní části představuje spíše okrajový fenomén. Zde je tento antipřistěhovalecký prvek suplován tradičním nacionalismem a národním nepřátelstvím, zacíleným na sousední národy či etnické a národností menšiny vlastního státu. Jistou odlišnost mezi středoevropskou a západoevropskou krajní pravicí můžeme spatřovat také v jejich materialistickém založení, což vychází z historické zkušenosti s transformujícími se režimy střední Evropy na přelomu 80. a 90. let minulého století, kde jejich společnosti začaly silně akcentovat dopady negativních důsledků ekonomických reforem. Právě sociální dopady ekonomických transformačních procesů v konsolidujících se režimech střední a východní Evropy po roce 1989 představují jeden z nejzásadnějších faktorů profilace krajně pravicové politické scény tohoto regionu. Strany, které se orientovaly protestně-transformačně a populisticky se staly nejvýznamnějšími reprezentanty krajní pravice (Mareš, 2003). Prvky jejich ekonomických programů jsou výrazně podobné sociálněekonomických programům západoevropské krajní pravice v již zmíněném důrazu na sociální šovinismus. Výraznou ideologickou odlišností středoevropské krajní pravice je přítomnost silného antikomunismu, který má jednak využít negativní společenskou zkušenost s dlouhým nedemokratickým obdobím, ale 484

68 také využít společenský negativní postoj vůči národnímu členství v nadnárodních vojenských uskupeních, zvláště v NATO (Kopeček, 2007). Přes nastíněné rozdíly se však ukazuje, že po skončení ekonomických transformací a s postupujícím procesem poltické stabilizace a demokratické konsolidace, dochází k ideovému sbližování středoevropské a západoevropské krajní pravice (Mareš, 2003, s. 84). Michael Minkenberg (2002, s ) vidí kořeny úspěchu krajní pravice v procesu rychlých a kulturních změn v postmoderní evropské společnosti, vycházejíce ze socioekonomických teorií a teorií modernizace. V její středoevropské části se výrazné společenské proměny váží na transformační proces po roce 1989, který je výsledkem kolapsu autoritativních režimů a jejich legitimizačních ideologií. Ekonomická transformace postkomunistických států střední a východní Evropy měla bohužel značný dopad na sociální dezorientaci obyvatel. V takovém prostředí se tak objevují tzv. protestně-transformační populistické politické strany, formující se proti novým posttransformačním elitám a těžící z veřejné nespokojenosti plynoucí z negativních dopadů ekonomické a politické transformace. Podobné příčiny úspěchu krajní pravice odvozuje také Piero Ignazi (1996, s. 560), vycházející z teorie postmateriálních hodnot evropské společnosti, která prochází postindustriální krizí své identity. Zvyšující se podpora hnutí a skupin orientovaných nacionalisticky, rasisticky a xenofobně představuje reakci na atomizaci moderního života, ve kterém úspěch a individualismus přerušily ochrannou síť tradičních pout. Příčinou je tak zvyšující se míra anomie u určitých segmentů společnosti, frustrovaných měnícím se socioekonomických řádem post-transfrormační etapy. Z teorie postmateriálních hodnot vychází také Hans-Georg Betz (1993, s. 420), domnívající se že vzedmutí fenoménu krajní pravice je reakcí na vstup evropské společnosti do informační, konzumní a postindustriální etapy a také reakcí na náklady modernizace (srovnej např. Robejšek, 1997). Postindustriální společnost je charakteristická rostoucím významem kvalifikované práce, poptávkou po vyšším formálním vzdělání, vyšší kvalifikaci a praktických zkušenostech, přičemž se vytrácí společenské ohodnocení nekvalifikované či polokvalifikované práce. Pokud bychom se velmi krátce zmínili o etapách vývoje západoevropské krajní pravice, můžeme je rozdělit do třech období, ve kterých docházelo po druhé světové válce k ideologické mobilizaci krajní pravice. První významnou etapou je období první poválečné dekády, ztělesněné například francouzským poujadismem či německými SRP a DRP. Druhou etapu můžeme časově ohraničit lety 60. a počátkem let 70., kdy vzniká například v Německu NPD či ve Velké Británii Národní fronta. Poslední třetí etapa přichází s 80. a 90. lety, kdy dochází k formování krajně pravicových stran téměř ve všech západoevropských státech. V tomto kontextu tak můžeme hovořit o znovuoživení pravicového radikalismu po roce Z ideologického hlediska 485

69 dochází na krajní pravici k výraznému posunu v průběhu 70. let, a to s přijetí nového konceptu etnopluralismu. Ten kontrastuje s tradiční, biologicky založenou hierarchií rasových rozdílů a usiluje o dosažení kulturní homogenity. To znamená, že cizinci nemusí být nutně repatriováni, ale mohou zvolit asimilaci s většinovým národem. Podoba evropského rasismu tedy nevychází z biologického základu nadřazenosti určité rasy nad jinou, ale nabývá podoby tzv. kulturního rasismu, který vychází z představy neslučitelnosti různých etnických skupin, nemožnosti nekonfliktního společného soužití. Etnopluralismus je tak modernizovanou obrannou strategií proti imigraci a integraci. Pro tuto novou krajní pravici je charakteristická snaha iniciovat společenský a politický diskurz jakési kulturní války zprava a kulturní hegemonie v sociálním prostředí (Minkenberg, 2011, s. 42). Je třeba zdůraznit, že současné krajně pravicové strany nedeklarují otevřeně totalitní či autoritativní politické koncepty. To z nich dnes činí výrazně úspěšné parlamentní strany, například v Belgii, Rakousku, Francii či Itálii. Jejich cílem není odstranit demokracii, nýbrž ji nově interpretovat do tzv. etnokracie. Téměř všechny západoevropské krajně pravicové strany sdílejí výlučný koncept národa, založený na modelu národa kategorie ethos. Takto chápaný národ představuje etnicko-kulturně homogenní entitu. Můžeme tedy říci, že úspěch krajně pravicových subjektů západní Evropy je dán obratnou strategií vytvoření inovované nabídky, která se skládá ze tří základních prvků (Minkenberg, 2011, s. 42): 1) modernizace ideologie a strategie, spočívající v odmítnutí fašismu, biologického rasismu a otevřeného odporu k demokratickému zřízení; 2) adaptace na struktury politických příležitostí zachováním spojení s ideou národa; 3) rozvoje individuálního politického profilu, jasně založeného na rozdílu vůči ostatním politickým subjektům. Tento trend se ukazuje velice úspěšný zvláště ve Francii či Německu, kde existuje širší sociální prostor pro tento typ vymezující se strategie ve smyslu populistického ultranacionalismus. V západní i středovýchodní Evropě je tedy úspěch krajní pravice spojován především s procesem přechodu od industriální k postindustriální společnosti, kdy dochází k rozvoji nových informačních technologií, proměně skladby pracovních sil ve prospěch zaměstnanců informačního sektoru a služeb a zvyšuje se vzdělanost. Dále se prohlubuje společenská individualizace a rozpadají se tradiční subkultury a instituce, které udržovaly kolektivní identitu. Tak se podle Hanse-Georga Betze (1994, s. 26 an.) začínají podle schopností přizpůsobit se těmto změnám ve společnosti profilovat dvě skupiny vítězové a poražení. První dokáží využít společenských změn ke svému prospěchu, druzí nikoli a ocitají se v nejistotě. Tento stav přispívá ke vzniku a růstu krajně pravicových politických stran. Dalším faktorem postindustriální společnosti, který umožňuje etablování krajní pravice, je postupující fragmentace a individualizace, která vede ke snižování významu klasických štěpných linií a 486

70 rozpadání tradičních stranických loajalit voličů a do politického diskursu se dostávají nová témata (problematika imigrace). Zvyšuje se také míra odcizení občanů od etablovaných politických stran, roste nespokojenost a pesimismus. Ignazi (2003, s. 34) vyvozuje původ krajní pravice v Evropě ze společenských změn a domnívá se, že jde o jakýsi vedlejší produkt konfliktů postmoderní společnosti, kdy dochází k oslabení antagonismu mezi dělnickou a střední třídou, k poklesu třídní identifikace a uvolnění tradičních loajalit. Ve středovýchodní Evropě je úspěch krajně pravicových stran založen zvláště na nezřetelně vymezené třídní identifikaci či příslušnosti k určité sociální skupině, společenské atomizaci, sílícím individualismu, uvolňování tradiční sociálních pout a vazeb, zvyšující se kriminalitě (Dvořáková, 1997). Kromě těchto faktorů je potřeba také zohlednit specifika politických kultur postkomunistického prostoru, které v sobě obsahují negativní stereotypy komunismu a také transformačního období. To se nejvýrazněji odráží v neukončeném procesu konsolidace stranických map středoevropských politických systémů, spolu se silnou mírou voličské fluktuace. Vliv na růst úlohy krajní pravice má také podle Miroslava Mareše (2003, s. 84) šovinistická a nacionalistická rétorika postkomunistických stran. Voliči krajní pravice, kteří vnímali období nedemokratického režimu výrazně devastačně, po roce 1989 hledali v nacionalizmu novu stabilizační identitu, jež by se vyrovnala s psychickou a ekonomickou deprivaci transformačního období. Podle Betze (1993) je velmi obtížné vysvětlit podporu krajní pravice ve středoevropském prostoru sociálními faktory (třída, profese, vzdělání, pohlaví či věk). Její podpora například ve visegrádských státech jde napříč politickým spektrem a motivy voličů mají různé politické pozadí. Krajně pravicové subjekty dokáží mobilizovat voliče všech sociálních vrstev (prvovoliče, obyvatele měst i venkova, muže i ženy, bíle límečky i dělníky aj.). Ukazuje se také, že ve střední a východní Evropě neexistuje vztah mezi tzv. objektivní deprivací, jak je tomu v Evropě západní (celospolečenské stereotypy založené na pocitech ohrožení) a příklonu ke krajní pravici. Setkáváme se zde spíše s tzv. subjektivní deprivací a jejím vztahem k podpoře krajní pravice. Klaus von Beyme vyvozuje předpoklady úspěchu krajně pravicových stran ve středovýchodní Evropě z vlivu etnického uvědomění v sepětí se státní tradicí. Beyme rozlišuje tři typy zemí: 1) země, jejichž národy mají dlouhou státní historii, vysokou míru etnického uvědomění a jsou etnicky homogenní (například Česká republika, Maďarsko, Polsko), 2) země s tzv. pozdními historickými národy s nízkou etnickou homogenitou a vysokým etnickým uvědoměním (například Srbsko, Chorvatsko či Slovensko). Právě tato kategorie je dle Baymeho nejnáchylnější k výrazným úspěchům krajní pravice. 3) země, jejichž národy disponují malými zkušenostmi s vlastními státy a nízkou etnickou homogenitou (například Bělorusko) (Mareš, 2003, s. 84). Ve středovýchodní Evropě se objevuje krajní pravice o dekádu později oproti západní části, což souvisí s procesem transformace. Ten byl v tomto 487

71 regionu oproti modernizačnímu procesu západní Evropy daleko hlubší a mnohovrstevnější. Transformační proces zahrnoval zásadní proměnu politických režimů a kolaps komunistických ideologií. Krajně pravicové strany těží z negativní frustrace té části populace, která je svým způsobem nostalgická po minulosti, ale návrat ke komunismu nevidí jako životaschopnou variantu. Transformační proces byl dále doprovázen ekonomickou restrukturalizací, přechodem od plánované ekonomiky k tržnímu hospodářství, což se projevilo i proměnou struktury společnosti (problematika simultaneity tranzičních problémů viz Linz, Stepan, 1996, srovnej Herring, Sanford, 1997). Podle Michaela Minkenberga (2002, s. 356) komplexní transformační proces středoevropských společností po roce 1989 vyprodukoval vysoké transformační náklady, ze kterých může krajní pravice jen těžit. Celková změna společenského systému totiž vede ke značné míře sociální dezorientace. Nicméně obě formy modernizačních procesu jak na Východě, tak na Západě napomáhají vytvářet společenskou atmosféru vhodnou pro rozvoj krajně pravicových myšlenek, protože v obou regionech žijí určité vrstvy obyvatel v sociální nejistotě, nadále roste odcizení od politiky, nespokojenost a řekněme rozhněvanost v souvislosti s dopady důsledků ekonomické krize. Můžeme konstatovat, že podpora krajně pravicových subjektů v západní a středovýchodní Evropě vychází z podobných zdrojů, přestože tyto zdroje mají odlišný historický a společenský kontext a v zemích střední Evropy mají společenské změny daleko hlubší podobu. 2 Evropská transnacionální spolupráce krajní pravice Díky modernizačním procesům, které zvyšují míru interaktivity na vnitrostátní a mezinárodní úrovni, se stává transnacionální spolupráce politických stran stále významnější. Primárním důvodem tohoto významu je posilování a vytváření vzájemné ideologické podpory, s cílem upevnění úlohy konkrétní stranických i nestranických subjektů v určité zemi a regionu. Miroslav Mareš (2006, s. 7) definuje několik typů kooperace. Prvním kritériem může být počet zahrnutých politických stran. Zde rozlišujeme mezi bilaterální a multilaterální kooperací. Dalším kritériem může být geografický rozsah. Zde rozlišujeme spolupráci globální, regionální a národní. Třetím kritériem může být intenzita spolupráce. Zde můžeme rozlišit tři kategorie: 1) volnou, neinstitucionalizovanou; 2) založenou na stabilní struktuře a zastřešujících organizacích na národní úrovni; 3) transnacionální, tvořenou národními větvemi. Za účelem analýzy vzájemných vztahů krajně pravicových stran ze západní a středovýchodní Evropy vycházejme z modelu multilaterální kooperace na regionální úrovni (geograficky vymezené Evropskou unií), s důrazem na společné kooperační projekty a platformy krajně pravicových stran v rámci i vně struktur Evropské unie. 488

72 V současnosti můžeme sledovat spolupráci krajně pravicových stran nejen v rámci středoevropského regionu, ale také na celoevropské i globální úrovni. Nicméně je důležité zdůraznit, že tato spolupráce neprobíhá na základě stabilní zastřešující organizace, ale spíše na bilaterální či trilaterální bázi (Mareš, 2012, s. 15). Ambiciózním projektem, iniciovaným francouzskou Národní frontou, měl být Euronat, který vznikl roku Cílem bylo vytvořit alternativu ke stávající platformě mezinárodní spolupráce krajně pravicových politických stran v Evropě a zvýšit tak soudržnost evropských nacionalistických stran. V rámci mezinárodní kooperace byly tak poprvé osloveny také nacionalistické strany z postkomunistických států, které v té době ještě čekaly na své členství v Evropské unii, jako byly rumunská Partidul Româna Mare, Slovenská národní strana, česká strana Sdružení pro republiku - Republikánská strana Československa, Strana maďarské spravedlnosti a života, Chorvatská strana práva a Srbská národní strana (Hix, Noury, Roland, 2007). Tato strategie měla vytvořit podmínky pro budoucí spolupráci v evropských strukturách. Nicméně projekt byl provázen charakteristickým handicapem příznačným pro nacionalistické strany, a to neschopností jednotnosti v mezinárodní spolupráci, což se projevovalo v měnící se podobě členské struktury. Tento fakt spolu s nízkým volebním potenciálem zúčastněných subjektů neumožnil využít tuto platformu k posílení krajní pravice v Evropském parlamentu. Od roku 2005 tak můžeme pozorovat stagnaci Euronatu do té míry, že přestal téměř fungovat. V krizi se ocitá i další z mezinárodních krajně pravicových projektů Evropský národní front. Jistá mobilizace nastala roku 2005, poté co byl v Belgii zakázán Vlámský blok, nicméně nevedla ke konkrétním výsledkům (Fiala, Mareš, Sokol, 2007, s. 177). Určitou renesanci přinesl rok 2007 a vstup dvou nových členských států do Evropské unie. Příchod národovecké rumunské Strany Velkého Rumunska a bulharského Národního svazu-ataka do Evropského parlamentu dal vzniknout na jeho půdě platformě Identita, tradice, suverenita. Její součástí se stala francouzská Národní fronta, belgický Vlámský zájem, italské strany Nová síla a Sociální aliance a rakouská Strana svobody (Mareš, 2012, s. 20). Cílem bylo opět vytvořit evropské centrum transnacionální spolupráce evropské krajní pravice. Nicméně, obdobně jako v případě Euronatu a jiných podobných projektů, i toto uskupení bylo poznamenáno rozpory, které ještě téhož roku vedly k ukončení jeho činnosti. Poslední volby do Evropského parlamentu roku 2009 ponechaly evropskou krajní pravici na této půdě rozštěpenou a bez výraznější nadnárodní kooperační platformy. V témže roce však maďarský Jobbik, Britská národní strana a italské Sociální hnutí iniciovaly vznik Aliance evropských nacionalistických hnutí, jehož členem se stali švédští Národní demokraté, finská Národní strana, belgická Národní fronta, Vše-ukrajinská unie Svoboda, portugalská Národní strana obnovy a španělské republikánské sociální hnutí. V minulém roce byla tato formace uznána politickou stranou na evropské 489

73 úrovni, čímž se jí podařilo získat i finanční zdroje z rozpočtu EU (Mareš, 2012, s. 21). Vzájemnou spolupráci evropské krajní pravice ovlivňuje celá řada faktorů. Mezi základní překážku bránící budování vzájemných kontaktů a programových bází v rámci zastřešujících organizací s trvalou a konsistentní existencí patří samotná povaha a ideologický charakter této stranické rodiny. Nacionalistická orientace stranických subjektů jim a priori nedovoluje těžit z možné mezinárodní spolupráce, což se projevuje velmi obtížnou vzájemnou spoluprací v transnacionální úrovni. Ta je dána především vlivem reminiscencí historického nacionalismu jednotlivých národních subjektů a obhajobou prioritně národních zájmů (Mareš, 2001b, s. 8). Druhým nejčitelnějším faktorem, který se podílí na podobě vzájemných vztahů evropské krajní pravice, je heterogenita této stranické rodiny. Její členové reprezentují odlišné strategie v příslušných národních/ domácích politikách a také v rámci vzájemné mezinárodní spolupráce. Důsledkem je situace, kdy řada krajně pravicový stran je součástí různých mezinárodních projektů (viz výše), jejichž životnost má někdy jepičí charakter. Tento stav je nejmarkantněji viditelný právě v rámci struktur Evropské unie. Třetím faktorem, limitujícím vzájemnou kooperaci, který je více vlastní krajně pravicovým stranám středovýchodní Evropy, je nekonsolidovanost a proměnlivost stranické mapy v oblasti této stranické rodiny. Politická relevantnost některých krajně pravicových subjektů je časově velmi omezena na jedno až dvě volební období. Po ztrátě své volební podpory a následného parlamentního zastoupení dochází k oslabení jejich důrazu na mezinárodní spolupráci. Tato skutečnost je nejviditelnější v případě Evropského parlamentu, kdy politické strany, které zde nemají své zastoupení, neuvažují o začleňování do transnacionálních politických uskupení (Dočekalová, 2006/07, s. 19). Za poslední nejvýraznější faktor můžeme pokládat frakcionalizaci a nejednotnost krajně pravicových stran, a to nejen na mezinárodní úrovni, ale také na národní úrovni. Vnitřní rozpory a konflikty mezi krajně pravicovými stranami komplikují úspěšnost mezinárodní koordinované spolupráce (Mareš, 2001a, s. 131). Závěr Můžeme tak říci, že středoevropská krajní pravice je více orientována do minulosti než její západoevropská varianta, což s sebou přináší charakteristický rys, a to větší důraz na antidemokratickou orientaci a militantnost. Zároveň je politický prostor relativně uzavřený pro krajně pravicové strany, protože prvky nacionalismu nejsou již doménou pouze stran, ale většiny hlavních stranických aktérů. Tento fakt můžeme z velké části přisuzovat procesu budování národa (nation building) a specifickým okolnostem přechodu k demokracii v postkomunistických státech středovýchodní Evropy. Nicméně ve velké části tohoto regionu vykrystalizovalo národní povědomí bez účasti státu. Vyvinulo se 490

74 na etnickém základu. Státní spojitost s národním povědomím má tak kratší trvání než ve většině západoevropských států a také se utvořila v mnoha různých podobách. Dalším rysem postsocialistických států, který ovlivňuje charakter jejich krajně pravicových skupin, je nastavení a poměr mezi procesy budování národa, národními menšinami na domácím území a skupinami příslušníků domácího národa v zahraničí. V některých případech, jako je například Maďarsko a Rumunsko, toto hraje důležitou roli, a to nejen pro krajní pravici. Současně mají svůj vliv na kvalitativní dopady na krajní pravici zvláštní kulturní faktory dané země. V Polsku se například společenský význam a pozice katolicismu promítá do existence nábožensky fundamentalistických organizací. Ambivalentní postoj polské katolické církve směrem k antisemitismu může být vysvětlením, proč volební výsledky pro krajně pravicové subjekty bývají celkem vysoké. Jestliže příčiny a okolnosti posilující krajně pravicové subjekty jsou podobné napříč Evropou, jakákoli analýza tohoto fenoménu musí být úzce spojena s národními specifiky, vycházejícími z konkrétní národní politické kultury. Nacionalistické jádro krajně pravicového ideologického diskurzu nedovoluje této stranické rodině stát se organizovaným mezinárodním hnutím s transnacionálními hodnotami a programatikou, tak jak je to možné pozorovat u jiných stranických rodin Evropy (v rámci Evropského parlamentu). Kulturní a národní podmínky ovlivňují přístupy a ideové systémy krajní pravice do té míry, že nemůžeme hovořit o jednotném vzoru či schématu jednotlivých evropských subjektů. Nalézáme zásadní nekompatibilitu mezi nacionalismem ve své krajně pravicové variantě a snahou vytvořit nadnárodní aliance. Literatura: BETZ, H. G.: The New Politics of Resentment: Radical Right-Wing Populist Parties in Western Europe. In Comparative Politics, roč. 4, 1993, č. 25, ISSN , s BETZ, H.-G Radical Right-wing Populism in Western Europe. London: Macmillan Press Ltd., s. ISBN DOČEKALOVÁ, P.: Radical Right-Wing Parties in Central Europe: Mutual Contacts and Cooperation. In Politics in Central Europe, roč. 2, 2006/07, Winter, ISSN , s DVOŘÁKOVÁ, V.: Strany radikální pravice. In Politologická revue, roč. 3, 1997, č. 1, ISSN , s FIALA, P. - MAREŠ, M. - SOKOL, P Eurostrany. Politické strany na evropské úrovni. Brno: Barrister & Principal, s. ISBN HERRING, P. - SANFORD, L. (eds) Building Democracy? The International Dimension of Democratisation in Eastern Europe. London &Washington: Leicester University Press, s. ISBN HIX, S. - NOURY, A. - ROLAND G Democratic Politics in the European Parlament. Cambridge University Press, s. ISBN IGNAZI, P Extreme Right Parties in West Europe. Oxford-New York: Oxford University Press, s. ISBN

75 IGNAZI, P.: The Crisis of Parties and the Rise of New Political Parties. in Party Politics, Vol. 2, č. 4. ISSN , s KOPEČEK, L.: The Far Right in Europe. In Středoevropské politické studie, roč. 9, č. 4. ISSN Dostupné na internete: LINZ, J. - STEPAN, A.: Problems of Democratic Transition and Consolidation. London: The John Hopkins University Press, s. ISSN MAREŠ, M. 2001a. Na cestě k evropským politickým stranám. In FIALA, P. - MAREŠ, M. (eds.): Evropské politické strany. Brno: Masarykova univerzita, s ISBN X. MAREŠ, M Pravicový extremismus a radikalismus v ČR. Brno: Barrister&Principal, s. ISBN MAREŠ, M Transnational Networks of Extreme Right Parties in East Central Europe: Stimuli and Limits of Cross-Border Cooperation. Dostupné na internete: MAREŠ, M Transnacionální spolupráce krajní pravice ve středovýchodní Evropě. Dostupné na internete: Mare%C5%A1-final.pdf MAREŠ, M.: Spolupráce pravicových extremistů ve střední Evropě. In Listy SFPA spravodaj Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, roč. 4, 2001b, č. 11, ISSN , s MINKENBERG, M The radical right in Europe today: Trends and patterns in East and West. In LANGENBACHER, N. - SCHELLENBERG, B. (eds.): Is Europe on the Right Path? Right-wing extremism and right-wing populism in Europe, s Dostupné na internete: MINKENBERG, M.: The Radical Right in Postsocialist Central and Eastern Europe: Comparative Observations and Interpretations. 2002, in East European Politics and Societies, 2002, č. 2, ISSN , s ROBEJŠEK, P.: Modernizace a pravicový extremismus. In Politologická revue, Vol. 2, 1997, ISSN , s

76 BEZPIECZEŃSTWO W AGLOMERACJI NA PRZYKŁADZIE ŚLĄSKA SAFETY ON THE EXAMPLE OF THE AGGLOMERATIONS OF SILESIA Zbigniew Grzywna 1 ABSTRACT Security management of modern cities of modern cities and the metropolis is based primarily on the effective management of its resources, in particular human, physical and financial. On the one hand, the implementation of the needs of the inhabitants consisting in manifesting itself in the form of requests for vote, on the other hand, expression of the humanist aspect of the management of modern cities or metropolises are the aspects in which life and human health represent the highest value. The term security and safety of residents we will comprehend as a band of conditions to enable them to function in society, and in particular to ensure the protection of their life, health and property which comes with the help of logistics. Security can show up in a variety of forms, for example we can talk on the ecological, social, physical, mental, health, financial, technical, etc. and the opponent dangers may be identical or similar. Key words: the management of the city, city logistics, security, roles and tasks in the administrative plans. Wprowadzenie Zarządzanie bezpieczeństwem współczesnych miast czy metropolii polega przede wszystkim na efektywnym gospodarowaniu jej zasobami, w szczególności ludzkimi, materialnymi i finansowymi. Pod pojęciem bezpieczeństwa mieszkańców będziemy pojmować zespół warunków umożliwiających im funkcjonowanie w życiu społecznym, w szczególności gwarantujących ochronę ich życia, zdrowia i mienia z pomocą przychodzi logistyka. Bezpieczeństwo może przejawić się w różnych formach, np. możemy mówić bezpieczeństwie ekologicznym, socjalnym, energetycznym, fizycznym, psychicznym, sanitarnym, finansowym, technicznym itp. i przeciwstawnymi mogą być identyczne lub w nazwie zbliżone zagrożenia. Pokazano w referacie elementy gospodarowania wodą pięć lat wstecz, ponieważ aktualniejsze dane nie są kompletne lub autor nie ma do nich dostępu niemniej, nie zaciemnia to dzisiejszej sytuacji. Z kolei analiza finansowa przedsiębiorstw sektora dostawy wody, gospodarowania ściekami i odpadami pokazuje niekorzystną tendencję 1 Zbigniew Grzywna, Płk doc. Dr, WSZMiJO (Wyższa Szkoła Zarządzania Marketingowego i Języków Obcych) w Katowicach, ul. Gallusa 12, Katowice, Polska, rektorat@gallus.pl 493

77 i spadek ich rentowności. Powodem jest tutaj wysoki wskaźnik poziomu kosztów, który za pierwszy kwartał 2013 r. osiągnął swoją maksymalną wartości a we wcześniejszych okresach, czyli podczas minionych pięciu lat i wynosił 96,3% do wartości późniejszej. 1 Infrastruktura występująca w Śląskiej aglomeracji i jej zagrożenia Aby mówić o bezpieczeństwie miasta czy aglomeracji należy zdefiniować samo pojecie miasta, znajdujemy różne definicje autor próbuje z nich wybrać elementy służące do wyjaśnienia tych pojęć. W zależności od kierunku nauk, które zajmują się etymologią pojęcia miasta znajdziemy określenie mówiące, że jest to historycznie ukształtowana jednostka osadnicza charakteryzująca się dużą intensywnością zabudowy małą ilością terenów rolniczych, ludnością pracującą w różnych dziedzinach życia najczęściej poza rolnictwem w przemyśle lub usługach, prowadząc specyficzny styl życia. (Koch, 2005, s ) W różnych państwach kryteria miejskości są różne, najczęściej są to kryteria ludnościowe bądź prawno-administracyjne. Infrastruktura krytyczna należy przez to rozumieć systemy oraz wchodzące w ich skład powiązane ze sobą funkcjonalnie obiekty, w tym obiekty budowlane, urządzenia, instalacje, usługi kluczowe dla bezpieczeństwa państwa i jego obywateli oraz służące zapewnieniu sprawnego funkcjonowania organów administracji publicznej, a także instytucji i przedsiębiorców. Infrastruktura krytyczna obejmuje systemy: a) zaopatrzenia w energię, surowce energetyczne i paliwa, b) łączności, c) sieci teleinformatycznych, d) finansowe, e) zaopatrzenia w żywność, f) zaopatrzenia w wodę, g) ochrony zdrowia, h) transportowe, i) ratownicze, j) zapewniające ciągłość działania administracji publicznej, k) produkcji, składowania, przechowywania i stosowania substancji chemicznych i promieniotwórczych, w tym rurociągi substancji niebezpiecznych. (Ustawa o zarządzaniu kryzysowym Nowelizowano na podstawie, 2007) Obiekty infrastruktury krytycznej (Ibidem) krajowej czy europejskiej, czyli naszych sąsiadów charakteryzuje duża różnorodność ze względu na ich charakter, budowę, obszar, na jakim są zlokalizowane oraz podatność na różne rodzaje zagrożeń i ewentualne skutki, jakie mogą wywołać nieporządnie działania różnych czynników, w tym ataków przestępczych. Do infrastruktury 494

78 krytycznej zaliczamy rozległy wachlarz obiektów o zróżnicowanej strukturze użyteczności społecznej, nie sposób w artykule przedstawić wszystkie autor zajmie się jedynie wycinkiem problemu, jakim jest zaopatrzenie w wodę niemniej inne obiekty są na równi ważne, jeśli nie ważniejsze np.: - obiekty przemysłowe: rafinerie, elektrownie, zakłady produkcji chemicznej, zakłady produkcji uzbrojenia itp., - obiekty środków transportu: porty lotnicze, morskie, lądowe, samoloty, statki, pociągi, autobusy, tramwaje, - magazyny, zbiorniki i infrastrukturę zaopatrzenia ludności w żywność, wodę, powietrze oraz energię, - obiekty związane z bezpieczeństwem miast, zgromadzeń, imprez sportowych 2. W aglomeracjach występują praktycznie wszystkie systemy infrastruktury krytycznej wymienione w cytowanych ustawach. Są to systemy 3 : - Zaopatrzenia w wodę, żywność, energię, paliwa i surowce, - Łączności oraz sieci teleinformatyczne, - Finansowe, - Transportowe, - Ochrony zdrowia i ratownicze, - Niezbędne do sprawnego funkcjonowania administracji. Występowanie zagrożeń w aglomeracji śląskiej jest w dużej mierze zdeterminowane przez wysokie wskaźniki koncentracji przemysłu, urbanizacji i gęstości zaludnienia. Zagrożeniom sprzyja też niekorzystna struktura gałęziowa przemysłu opartego głównie na przemyśle surowcowym, oraz przestarzała i zaniedbana infrastruktura komunalna. Z drugiej strony rozwój cywilizacyjny, stosowanie coraz bardzie skomplikowanych urządzeń i rozwiązań technicznych, stosowanie w przemyśle nowych materiałów powodują, że zjawisko występowania zagrożeń jest dynamiczne nie tylko zmienia się prawdopodobieństwo wystąpienia jego poszczególnych grup, ale pojawiają się też jego nowe typy. Poniższa lista zawiera krótkie omówienie potencjalnych zagrożeń dot. infrastruktury krytycznej występującej na terenie woj. Śląskiego 4 : 2 infrastrukturykrytycznej?itemid=210 3 Opracowano na podstawie: Dz. U. z 2007 r. Nr 89, poz. 590, z 2009 r. Nr 11, poz. 59, Nr 65, poz. 553, Nr 85, poz. 716, Nr 131, poz. 1076, z 2010 r. Nr 240, poz. 1600, z 2011 r. Nr 22, poz. 114, z 2012 r. poz. 460, 908, 951. w województwie śląskim. 4 Zarządzanie ryzykiem / skutkami katastrof i zapobieganie zagrożeniom naturalnym na obszarach górskich i / lub leśnych. Publikacja opracowana jako działanie projektu RIMADIMA (5D102) współfinansowanego ze środków Unii Europejskiej w ramach Inicjatywy Wspólnotowej INTERREG IIIB CADSES. 495

79 zagrożenia transportowe (komunikacyjne) w ruchu drogowym głównie związane ze stałym wzrostem ilości samochodów przy jednoczesnym pogorszeniu stanu dróg, jak też transportem materiałów niebezpiecznych który ze względu na brak wystarczającej liczby obwodnic odbywa się przez gęsto zaludnione tereny miejskie: - w ruchu kolejowym głównymi źródłami zagrożeń są zły techniczny stan infrastruktury kolejowej oraz kradzieże powiązane z aktami wandalizmu. Istotnym czynnikiem są również błędy ludzkie i nieprzestrzeganie zasad bezpieczeństwa, - w ruchu lotniczym głównymi przyczynami zagrożeń są awarie techniczne i błędy ludzkie. zagrożenia budowlane - głównie wynikające z zaniedbania właścicieli i użytkowników, z występującymi na terenie województwa szkodami górniczymi, rzadziej związane z terroryzmem, zagrożenia wywołane infrastruktura komunalną. Biorąc pod uwagę gęstą sieć poszczególnych instalacji, często narażonych na dewastację (wandalizm, szkody górnicze) oraz fakt, że instalacje te są zlokalizowane na gęsto zaludnionych obszarach należy poważnie liczyć się ze wszelkiego typu awariami, szczególnie związanymi z rozszczelnieniem sieci gazowych, wodnych, ciepłowniczych, oraz awariami energetycznymi. Awarie te są nie tylko wyjątkowo dotkliwe dla mieszkańców, ale często powodują również wtórne uszkodzenia kolejnych systemów. Pochodnymi mogą być tutaj zagrożenia pożarowe, uszkodzenia infrastruktury drogowej, mogą spowodować ograniczone działanie systemów zaopatrzenia czy łączności. Mnogość infrastruktury oraz jej umiejscowienie w na wysoce zurbanizowanym terenie w przypadku wystąpienia przedstawionych powyżej zagrożeń może wywołać negatywne skutki o bardzo dużym zasięgu oddziaływania. Będą to zarówno duże starty materialne, zagrożenia dla ludzi i zwierząt, ale także sparaliżowane mogą zostać systemy umożliwiające sprawne działanie administracji, gospodarki i przedsiębiorstw. Wtórnymi skutkami mogą być nasilenie się zjawisk o charakterze kryminalnym oraz straty w środowisku naturalnym. Zatem uniemożliwienie wyrządzenia szkody powodującej zakłócenie funkcjonowania obiektu i wystąpienia strat materialnych jest priorytetem przy ochronie tego typu obiektów. 2 Zagrożenia infrastruktury wodociągowej w aglomeracji Waga analizy zjawisk i zagadnień związanych z bezpieczeństwem sieci wodociągowych zaowocowała zaangażowaniem różnych dziedzin nauki. Poziom bezpieczeństwa jest opisywany, zatem poprzez teorię niezawodności opartą na teorii prawdopodobieństwa i statystyce matematycznej, poprzez 496

80 prognozowanie zdarzeń losowych, teorię ryzyka i teorię bezpieczeństwa. Najważniejszymi wskaźnikami niezawodności są (Kwietniewski et al, 1993) : prawdopodobieństwo uszkodzenia, prawdopodobieństwo bezawaryjnej pracy, średni czas bezawaryjnej pracy, średni czas odnowy, intensywność uszkodzeń, intensywność odnowy, wskaźnik gotowości. Z kolei wśród podstawowych wskaźników ryzyka należy wymienić (Rak et al, 2005) : prawdopodobieństwo zaistnienia nieprzewidzianych zdarzeń i w konsekwencji powstania strat, bezwzględna wartość strat oraz wartość oczekiwana strat. W odniesieniu do wodociągów podstawowymi wskaźnikami bezpieczeństwa są (Denczew, 2007): zawodność bezpieczeństwa; intensywność zawodności bezpieczeństwa. Należy zauważyć, iż w systemach eksploatacji wodociągów należy brać pod uwagę trzy wzajemnie powiązane aspekty bezpieczeństwa: - bezpieczeństwo działania systemu, - bezpieczeństwo personelu obsługującego system, - bezpieczeństwo odbiorców usług wodociągowych. Już sama mnogość wskaźników i parametrów pokazuje, jak ważnym i skomplikowanym ze względu strategiczny charakter systemów zaopatrywania w wodę stał się aspekt właściwego i odpowiedzialnego zarządzania infrastrukturą obiektów, urządzeń i instalacji wodociągowych. Obecnie obok awarii poważnym zagrożeniem stały się przestępstwa o charakterze pospolitym, głównie dewastacje i kradzieże elementów i wyposażenia technicznego. Łupem najczęściej padają elementy żeliwne włazy, zasuwy, hydranty. Uwzględniać należy również nasilenie się różnorodnych zagrożeń cywilizacyjnych, w tym terrorystycznych i losowych. Różne elementy infrastruktury w różnym stopniu są podatne na poszczególne typy zagrożeń. Rodzi się, zatem konieczność stosowania teorii niezawodności, bezpieczeństwa i ryzyka nie tylko w odniesieniu do kompleksowego systemu, ale też do jego poszczególnych części składowych, oraz opracowywania indywidualnych strategii w zakresie ochrony i eksploatacji poszczególnych elementów, do których można zaliczyć: - ujęcia wody, - stacje uzdatniania wody, - pompownie wodociągowe (I0, II0), - zbiorniki wodociągowe, - układy dystrybucji wody, - instalacje wewnętrzne wodociągowe. (Grzywna, 2012, s.77-79) Najbardziej podatnym na uszkodzenia elementem spośród wyżej wymienionych jest układ dystrybucji wody, zaś najmniej awaryjne są zbiorniki wodociągowe. Z kolei ze względu na swoja lokalizację, powierzchnię i stosunkowo łatwą dostępność zbiorniki są jednym z elementów najbardziej narażonym na zagrożenia o charakterze terrorystycznym i chuligańskim. Problem ochrony ujęć wody i stacji uzdatniania regulują zapisy Ustawy z dnia 497

81 22 sierpnia 1997 r. o ochronie osób i mienia 5 - obiekty te w większości miast aglomeracji są obecnie chronione są przez Specjalistyczne Uzbrojone Formacje Ochronne SUFO. Kwestie organizacji ochrony i zabezpieczenia pozostałych elementów systemu pozostają w gestii administratorów oraz właścicieli, przyjmując formę ochrony fizycznej, monitoringu sygnałów alarmowych oraz patrolowania obszaru eksploatowanego przez służby techniczne i ochrony. Badania dotyczące niezawodności, bezpieczeństwa i ryzyka obejmują różnorodne obszary, spośród których najważniejsze to 6. badanie jakości wody ujmowanej (surowej) oraz badanie jakości wody uzdatnionej (dostarczanej odbiorcom) obejmujące analizy fizykochemiczne i bakteriologiczne wody (monitoring kontrolny i przeglądowy) 7, - badanie stanów technicznych oraz badanie uszkadzalności obiektów, urządzeń i instalacji wodociągowych 8, - badanie parametrów fizycznych, chemicznych i hydraulicznych wody wodociągowej (np. temperatura, żelazo, mangan, prędkość, natężenie przepływu, ciśnienie itp.), - badanie bezpieczeństwa obiektów, urządzeń i instalacji wodociągowych, badanie ryzyka w zakresie pracy poszczególnych elementów wodociągu oraz w - aspekcie jakości wody (ryzyko nieakceptowane, akceptowalne, kontrolowane itp.). Wyniki badań brane są pod uwagę przy przygotowywaniu i opracowaniu analiz zagrożeń dostosowuje do nich elementy niezbędne do zachowania bezpieczeństwa użytkowników. Kwestie bezpieczeństwa każdego elementu istniejącej infrastruktury krytycznej podejmuje użytkownik lub podmiot na terenie, którego infrastruktura taka się znajduje wydzielając odpowiednie środki lub siły dla ich bezpieczeństwa. 3 Charakterystyka infrastruktury wodnej w województwie śląskim Województwo śląskie pomimo zajmowania stosunkowo niedużego obszaru kraju jest regionem o bardzo wysokiej gęstości zaludnienia i koncentracji zakładów przemysłowych. Zapewnienie dostępu do zasobów wodnych w odpowiedniej ilości i jakości ma, więc ogromne znaczenie, tym bardziej, że uwarunkowania naturalne sprawiają, iż zasoby wód powierzchniowych w przeliczeniu na mieszkańca stanowią ok., 25% średniej krajowej. Dodatkowo zanieczyszczenia powodują, że nawet te skromne zasoby nie nadają się w pełni 5 Dz. U. Nr 14 z 1997 r., poz. 740 z poźn. zm. 6 Ibidem 7 Rozporządzenie Ministra Zdrowia z dnia 19 listopada 2002 r. Dz. U Ibidem 498

82 do gospodarczego wykorzystania. Prawidłowa i zrównoważona gospodarka wodno-ściekowa stanowią, więc jedno z priorytetowych zadań samorządów. Jako przykład pozyskania finansowania i realizacji inwestycji w tym zakresie z ostatnich lat można tutaj wymienić zrealizowane zadania Kompleksowa poprawa gospodarki wodno-ściekowej na terenie gminy Bytom, w ramach, którego nastąpiła m.in. modernizacja dwóch oczyszczalni ścieków oraz budowa i modernizacja kanalizacji sanitarnej i deszczowej w poszczególnych dzielnicach miasta. Na ten cel Bytom pozyskał dotację w wysokości niemal 50 mln. euro. Innym wartym przytoczenia zadaniem była modernizacja gospodarki ściekowej w Gliwicach, z kosztem inwestycji na poziomie 70 mln. euro 9. Na Śląsku powstało też pierwsze w Polsce innowacyjne centrum badań wody 10. Eko-Centrum zrealizowane przez Eko-energia Silesia S.A. w Katowicach i jest pierwszym w Polsce ośrodkiem badawczym, którego celem jest praca nad nowymi technologiami zwiększającymi bezpieczeństwo dostaw wody dla województwa śląskiego. Jego budowa została sfinansowana przy udziale środków unijnych pochodzących z Regionalnego Programu Operacyjnego Województwa Śląskiego Transfer technologii i innowacji. Głównymi jego celami będzie praca nad zagadnieniami z zakresu 11 : bezpieczeństwa hydrologicznego rezerw wody pitnej dla aglomeracji śląskiej, bezpieczeństwa ujęć wody pitnej dla aglomeracji śląskiej, bezpieczeństwa wody uzdatnionej przeznaczonej do spożycia przez mieszkańców aglomeracji śląskiej, bezpieczeństwa przeciwpowodziowego mieszkańców aglomeracji śląskiej uwzględniające bezpieczeństwo dostaw wody pitnej, edukacji ekologicznej mieszkańców aglomeracji pod kątem zapewnienia ochrony ujęć wody pitnej, innych działań zaproponowanych przez partnerów związanych z szeroko pojętym bezpieczeństwem wody. Bezpośrednimi odbiorcami usług są m.in. przedsiębiorstwa wodociągowe, przedsiębiorcy zajmujący się wdrażaniem technologii związanych z uzdatnianiem wody, przedsiębiorcy zajmujący się ochroną przeciwpowodziową, gminy i powiaty, w których istnieje ryzyko pogorszenia się jakości ujęć wody lub, w których już stwierdzono zanieczyszczenia wody surowej 12. Badając infrastrukturę wodno-kanalizacyjną na przestrzeni ostatnich 5 lat można zauważyć jej ciągły rozrost. W 2008r sieć rozdzielcza wodociągowa części aglomeracji wyniosła 19291,7 km i zwiększyła się w stosunku do danych ubiegłorocznych o 2,4%. Długość sieci rozdzielczej kanalizacyjnej ukształtowała się na poziomie 9763,3 km i była większa niż przed rokiem o 4,1%. Na 100 km2 powierzchni województwa śląskiego przypadało 156,4 km 9 Gospodarka wodno ściekowa w woj. śląskim Ibidem 12 Ibidem 499

83 sieci wodociągowej i 79,2 km kanalizacyjnej. W 2008 r. w gospodarstwach domowych zużyto 142,9 hm3 wody, tj. nieznacznie więcej niż w 2007 r. (o 0,1%). Przeciętne zużycie wody z wodociągów na 1 mieszkańca wyniosło 30,7 m3 wobec 30,6 m3 przed rokiem. Głównymi odbiorcami są mieszkańcy miast, gdzie odnotowano większe zużycie wody na 1 mieszkańca niż na wsi (33,1 m3 wobec 22,2 m3). (Urząd Statystyczny w Katowicach, 2009) Zużycie wody na potrzeby gospodarki narodowej i ludności, w 2008 r. wyniosło 410,4 hm3, tj. o ponad 5% mniej niż w roku poprzednim. Najwięcej wody wykorzystano na eksploatację sieci wodociągowej 205,4 hm3 (50,1%) oraz na cele przemysłowe 133,8 hm3 (32,6%). (Ibidem) Według danych statystycznych z 2008 r. do wód lub do ziemi odprowadzono 364,8 hm3 ścieków przemysłowych i komunalnych. Ilość odprowadzonych ścieków była mniejsza niż w 2007 r. o 2,0%. Prawie 58% ścieków zostało odprowadzone bezpośrednio z zakładów, a ponad 42% siecią kanalizacyjną. Oczyszczania wymagało prawie 363 hm3 ścieków, z tego 85,0% było oczyszczanych. (Ibidem) Dla przykładu nakłady na gospodarkę wodną w 2008 r. wyniosły 177,8 mln zł (7,9% nakładów w kraju) i wzrosły w skali roku o 7,1%. Najwięcej środków wydatkowano na ujęcia i doprowadzenia wody (79,5%). (Ibidem) Efektami rzeczowymi było przekazanie do użytkowania m.in.: - 3 oczyszczalnie ścieków przemysłowych, - 3 podczyszczalnie ścieków przemysłowych, - sieć kanalizacyjna odprowadzająca: ścieki 699,6 km, wody opadowe 113,6 km, - sieć wodociągowa o długości 421,7 km. W województwie śląskim z sieci wodociągowej korzysta ogółem ponad 98,3% mieszkań. Jakość doprowadzanej do nich wody systematycznie się poprawia, i tak już od kilku lat w przypadku dużych systemów wodociągowych o przepustowości powyżej 100 tyś m3/d jakość wody dostarczanej ludności w 100% spełnia wymagania sanitarne, natomiast w przypadku mniejszych instalacji problem występuje głównie na wsi gdzie kilkanaście procent dostarczanej wody nie spełnia wymogów jakościowych 13. Katalog zagrożeń bezpieczeństwa ulega ciągłym zmianom wraz ze zmianami społecznopolitycznymi, postępem technicznym, stopniem zautomatyzowania i powiązania różnych funkcjonujących w naszym życiu systemów. Zdając sobie sprawę, że prawdopodobieństwo wystąpienie poważnych zagrożeń militarnych i terrorystycznych jest w naszym kraju stosunkowo niewielkie, nie można jednak tych zagrożeń pomijać czy bagatelizować. Analizując problem bezpieczeństwa nie można też zapominać o nowych patologicznych zjawiskach ubóstwo, bezrobocie, wykluczenie społeczne, rosnące dysproporcje 13 Na podstawie własnej analizy danych statystycznych 500

84 w standardzie życia poszczególnych grup i jednostek mogą generować trudne do przewidzenia działania osób czujących się wypchniętymi poza nawias życia społecznego. Tak jak dawniej poczucie zagrożenia wywoływała głównie sytuacja polityczna i militarna, tak teraz to te właśnie czynniki połączone z zagrożeniami ekologicznymi i informatycznymi wydają się decydować o naszym subiektywnym poczuciu bezpieczeństwa. W świetle przyjętej hipotezy, że jest bezpiecznie w aglomeracji śląskiej skupiono się przede wszystkim na aspekcie bezpośredniej ochrony newralgicznych składników infrastruktury przedsiębiorstwa. Dla skutecznego przeciwdziałania zagrożeniom konieczne jest zintegrowanie systemów technicznych, ludzi i procedur działania. Przestarzałe systemy monitoringu, niewystarczające rozwiązania w zakresie kontroli dostępu, zminimalizowane zasoby ludzkie oraz procedury nie nadążające za zmieniającym się otoczeniem nie stanowią skutecznej bariery dla potencjalnych napastników. Na szczęście dzisiejsze zagrożenia dotykające infrastruktury PWiK mają głównie charakter chuligański i najczęściej mają postać aktów kradzieży i dewastacji, a szkody tym wyrządzone sprowadzają się do strat materialnych. Trzeba zauważyć, iż metodyka ochrony obiektów w miarę rozwoju techniki i zmieniających się zagrożeń podlega ciągłemu doskonaleniu, dążąc poprzez rozwiązania organizacyjne wsparte wykorzystaniem nowatorskich technologii do jak najskuteczniejszego uszczelnienia obiektów szczególnie ważnych i strategicznych w organizacji życia społecznego. Jednakże w zakresie zabezpieczeń technicznych główny nacisk położono na telemetryczne systemy nadzorujące prawidłową pracę urządzeń i monitorujące kluczowe parametry. Działania przedsiębiorstwa skupiają się głównie na zabezpieczenie ciągłości i jakości dostarczanej odbiorcom wody poprzez inwestycje w modernizację oraz rozbudowę posiadanych zasobów w ślad za zwiększającymi się wymaganiami użytkowników. Pomimo współfinansowania tych inwestycji z funduszy unijnych stanowią one na tyle duże obciążenie finansowe, że ograniczają działania w innych obszarach bezpieczeństwa. Jest to niejako spojrzenie na problem z jednej strony, z pominięciem kwestii równie istotnych, co najnowocześniejsze, przyjazne środowisku instalacje i najnowsze systemy monitorujące i badające jakość. Te działania są pomocne w identyfikowaniu zagrożeń, które już wystąpiły natomiast nie są w stanie im przeciwdziałać. Uproszczeniem byłoby jednak wyciągnięcie jednoznacznego wniosku, że włodarze przedsiębiorstwa bagatelizują problem i nie zwracają uwagi na kwestie bezpieczeństwa. Problemem pozostaje ogromna dysproporcja pomiędzy nakładami w różnych jego obszarach. Podsumowując Można zauważyć, że brakuje kompleksowego podejścia do złożonego problemu zabezpieczenia posiadanej IK. Z jednej strony zadbano o 501

85 unowocześnianie i rozbudowę samej infrastruktury oraz nowoczesne metody monitorowania parametrów jej pracy. Z drugiej zabezpieczenie jednych z najbardziej podatnych na zagrożenia elementów systemu i kluczowych dla funkcjonowania całości, jakimi są ujęcia wody i studnie głębinowe jest bardzo daleki od doskonałości. Oprócz wręcz prymitywnych rozwiązań technicznych również sposób prowadzenia ochrony i obowiązujące w tym zakresie procedury wymagają pilnego unowocześnienia. To na tych elementach należałoby skupić swoją uwagę w niedalekiej przyszłości. Kolejnym działaniem możliwym do podjęcia od zaraz a niewymagającym nakładów finansowych jest zmiana schematów działań oraz programu szkoleń na bardziej odpowiadające dzisiejszej rzeczywistości. Dopiero kompleksowe spojrzenie na aspekty bezpieczeństwa w płaszczyznach technicznej, ludzkiej i organizacyjnej pozwoli na stwierdzenie, że spełniono wszystkie warunki, aby dostawa wody odbiorcom odbywała się w sposób niezagrożony pod względem ciągłości i jakości. Nie można też oceniać poziomu bezpieczeństwa w oderwaniu od otoczenia, w jakim przedsiębiorstwom zajmującym się wodą przyszło funkcjonować. Według statystyk poziom zagrożenia, przestępczość i wykrywalność sprawców, którzy działaliby na rzecz zagrożenia bezpieczeństwa plasują miasta regionu śląskiego na średnim poziomie. Również dzięki funkcjonowaniu w miastach nowoczesnych systemów powiadamiania monitorowania czy ratowniczych udało się w jednym miejscu zapewnić wspólne funkcjonowanie Straży Miejskiej, Straży Pożarnej, Policji i Pogotowia Ratunkowego, co znacznie ułatwia i przyśpiesza podejmowanie decyzji i prowadzenie akcji w sytuacjach kryzysowych. Świadomość mieszkania w bezpiecznym mieście, ze sprawnie zorganizowanymi służbami gotowymi do działania w sytuacjach nadzwyczajnych dodatkowo zwiększa poczucie bezpieczeństwa mieszkańców. Literatúra: BUCKA, A Podstawy prawne zarządzania kryzysowego w Polsce; In Dziennik Urzędowy Unii Europejskiej, Bruksela, L 345/75. DENCZEW, S Niezawodność, bezpieczeństwo i ryzyko systemów eksploatacji wodociągów w aspekcie infrastruktury krytycznej. Nr 2/2007. Eksploatacja I Niezawodność, GRZYWNA, Z Bezpieczeństwo i zagrożenia w aglomeracjach. Katowice : J&D Gębka WSZMiJO, GRZYWNA, A. GRZYWNA, Z Zarys bezpieczeństwa z uwzględnieniem infrastruktury krytycznej. Katowice : WSZMiJO, KOCH, W Rozwój miast. Style w architekturze. Warszawa: Bertelsmann Media, KOŹMIŃSKI, M Bezpieczeństwo kryzysowe. Gdańsk : Fundacja Pro Pomerania, KWIETNIEWSKI, M. et al., Niezawodność wodociągów i kanalizacji. Warszawa : Arkady, LABUZÍK, M. OLAK, A Európska Únia. Vybrané Témy. Ostrowiec Św : Stowarzyszenie Edukacja nauka rozwój

86 LABUZÍK M. et al., Polityka bezpieczeństwa w warunkach integracji Europejskiej. Bezpieczeństwo, globalizacja- zarys problematyki. Ostrowiec Św : Stowarzyszenie Edukacja nauka rozwój, LIDWA, W. et al., Zarządzanie w sytuacjach kryzysowych, Warszawa : AON, NEĆAS, P. et al., Edukacja a poczucie bezpieczeństwa, Rzeszów : Amelia PIĄTEK, Z Procedury i przedsięwzięcia systemu reagowania kryzysowego, Warszawa : A O N, POKUSA, T. - DUCZMAL, M Logistyka humanitarna i zarządzanie kryzysowe wybrane problemy. Opole : WSZiA w Opolu, Strategia Bezpieczeństwa Narodowego Rzeczypospolitej Polskiej, Warszawa, RAK, J. et al., Metody analizy i oceny ryzyka w systemie zaopatrzenia w wodę. Rzeszów : Oficyna Wydawnicza Politechniki Rzeszowskiej, TYBURSKA, A Ochrona infrastruktury krytycznej.szczytno : WSPol, TYRAŁA, P. - OLAK A Prakseologia w edukacji dla bezpieczeństwa. Rzeszów : AMELIA URZĄD STATYSTYCZNY W KATOWICACH, Warunki życia ludności w województwie śląskim w 2008r. Katowice, 2009r. Ustawa o zarządzaniu kryzysowym z dn r. Dz.U. Nr 89, poz z późniejszymi zmianami. Art 3 pkt 2. ZIĘBA, R Kategoria bezpieczeństwa w nauce o stosunkach międzynarodowych. Toruń : Wydawnictwo Naukowe

87 OZBROJENÉ SILY SLOVENSKEJ REPUBLIKY AKO SPOLUGARANT BEZPEČNOSTI NA CYPRE SLOVAK ARMED FORCES AS CO-GUARANTOR OF SECURITY IN CYPRUS Michal Hrnčiar 1 ABSTRACT The article deals with the problems of Slovak Armed Forces in Operation UNFICYP in Cyprus. In the introduction, attention is paid to the historical context of the inception of the Cyprus conflict. The other parts are focused from beginning and the original role of peacekeeping mission UNFICYP before the military invasion of Turkish forces and the focus and the mission statement currently. The last section is devoted to the action units of the Armed Forces of the Slovak Republic in this mission currently in operational tasks and system performance of operational tasks resulting from the ongoing security situation on the island. Key words: Cyprus, Slovak Armed Forces, UNFICYP, security, military Úvod Cyprus (nazývaný taktiež ako Afroditin ostrov) je tretím najväčším ostrovom ležiacim v Stredozemnom mori. Vďaka svojmu nerastnému bohatstvu a geografickej polohe strategického významu bol vo svojich dejinách kolonizovaný a dobývaný takmer všetkými významnými tvorcami dejín a až do získania vlastnej nezávislosti neustále pod cudzou nadvládou. V období po druhej svetovej vojne, ktorá vyvolala celosvetovú vlnu snahy národov o sebaurčenie, sa začalo to, čo ešte i v súčasnosti zamestnáva svetové spoločenstvo, začal tzv. cyperský problém. 1 História konfliktu na Cypre V priebehu 40. a 50. rokov 20. storočia obyvatelia Cypru v dávnej snahe o sebaurčenie začali požadovať enosis 2. Keď grécko-cyperské obyvateľstvo (asi 80% populácie ostrova) prejavilo tento názor v referende, Spojené kráľovstvo hľadalo spôsob ako potlačiť všetky aktivity, ktoré by mohli ohroziť jeho vládu nad ostrovom. V roku 1955 vznikla Nacionalistická organizácia 1 Michal Hrnčiar, Ing., npor., asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika, Demänová 393, Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, michal.hrnciar@aos.sk. 2 Enosis (grécky: Ένωσις, únia ) bola myšlienka usilujúceho sa o pripojenie Cypru ku Grécku. 504

88 gréckych bojovníkov (Ethniki Organosis Kyprion Agoniston - EOKA), ktorá uskutočnila viacero teroristických akcií namierených proti jednotkám Spojeného kráľovstva a samozrejme proti tureckej menšine na ostrove (asi 20% celkovej populácie ostrova). Odpoveďou bol vznik Tureckej obrannej organizácie (Türk Mukavemet Teşkilatı TMT), ktorá nasmerovala svoju činnosť proti gréckocyperskému obyvateľstvu. Správa ostrova vyhlásila výnimočný stav (Kováč, 2007). Turecko v roku 1956 vydalo memorandum, v ktorom navrhovalo tzv. taksim 3. Návrh viedol k vytvoreniu dvoch samostatných politických etník, gréckej a tureckej, pričom každá z nich by sa neskôr spojila so svojou materskou krajinou. Toto rozdelenie však bolo pre grécku stranu neakceptovateľné. Prispelo k zostreniu napätia medzi komunitami a vzniku krvavých etnických konfliktov. Spojené kráľovstvo vzhľadom na okolnosti na Blízkom Východe, taktiež na naliehanie Spojených štátov amerických, nakoniec v roku 1959 konečne ustúpilo, došlo ku kompromisu o vytvorení cyperského štátu. Cyperská republika bola oficiálne vyhlásená 16. augusta Ústava deklarovala, že Grécko, Spojené kráľovstvo a Turecko sú garantmi nového ústavného zriadenia a v prípade jeho narušenia majú možnosť zakročiť (aj vojensky). Spojené kráľovstvo si v Zmluve o založení ustanovilo zachovať suverenitu nad dvomi výsostnými územiami na ostrove, ktoré majú byť zachované ako vojenské základne 4. Zmluva o garanciách tiež výslovne zakazovala enosis alebo taksim. Národnostný princíp pri tvorbe štátnych inštitúcií nepomáhal zdravým vzťahom medzi komunitami na ostrove. Pretrvávajúce napätie, ktoré sa vyostrilo po grécko-cyperskej snahe o zmeny v ústave, vyústilo v decembri roku 1963 do ozbrojených zrážok, ktoré neskôr prerástli v etnickú vojnu s niekoľkými stovkami obetí. V Nikózii bola 30. decembra 1963 vytvorená tzv. zelená línia, neutrálna zóna, ktorá oddeľovala obidve komunity. Nové udalosti na ostrove takmer vyústili do vojenského konfliktu medzi členskými štátmi NATO Tureckom a Gréckom. Na žiadosť Cyperskej republiky sa vo februári 1964 začala otázkou Cypru zaoberať Bezpečnostná rada OSN, ktorá rozhodla o vyslaní mierových síl UNFICYP (The United Nations Peacekeeping Force in Cyprus) a splnomocnenca pre vyriešenie sporu medzi komunitami. Obdobie rokov sa vyznačovalo najmä snahou EOKA-B (ako následníka rozpustenej nacionalistickej organizácie EOKA) o pripojenie ostrova ku Grécku a s tým spojenými ozbrojenými roztržkami medzi obidvomi etnikami. Vyvrcholením bol Gréckom podnietený a podporovaný štátny prevrat (1974) vyvolaný gréckymi dôstojníkmi cyperskej Národnej gardy, ktorého 3 Taksim (turecky: Takşim rozdelenie ). 4 Tieto výsostné územia predstavujú asi 3 % územia Cypru, nachádzajú sa v oblastiach Dhekelia (Eastern Sovereign Base Area ESBA) a Akrotiri (Western Sovereign Base Area WSBA). 505

89 cieľom bolo zvrhnúť súčasnú vládu na ostrove a dosiahnuť enosis. Táto udalosť bola hrubou provokáciou Turecka, ktoré už dlho čakalo na príležitosť na riešenie cyperskej otázky podľa svojich predstáv. Turecko vyzvalo Spojené kráľovstvo ku spoločnej akcii, ktorá by obnovila ústavné pomery na ostrove. Po zápornom stanovisku sa 20. júla 1974 vojenské jednotky Turecka (Turkish Mainland Army) vylodili na severnom pobreží ostrova. Začali akciu, operáciu Attila, ktorú turecký premiér označil za mierovú operáciu. Turecko zásah prezentovalo nielen ako obranu tureckých Cyperčanov, ale aj celej Cyperskej republiky. Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu, v ktorej vyzývala na rešpektovanie suverenity a územnej integrity Cypru, okamžité zastavenie paľby, koniec cudzej vojenskej akcie a odsun všetkých cudzích vojsk. 22. júla 1974 bola operácia oficiálne zastavená a uzavreté prímerie. Napriek tomu, že hlavné dôvody na turecký zásah pominuli, turecké jednotky 14. augusta 1974 spustili druhú vlnu operácie. V tomto okamihu bolo jasné, že zo strany Turecka nešlo o mierovú operáciu s cieľom znovu nastoliť poriadok z roku 1960, ale o jednoznačnú priamu agresiu, o snahu o rozdelenie ostrova. Turecké jednotky v sile 40 tisíc vojakov za dva dni obsadili severnú časť Cypru s rozlohou 37% územia ostrova (Kováč, 2007). Okupované územia severnej časti ostrova boli čoskoro po invázii obsadené kolonistami z Turecka. Turecká strana 13. februára 1975 vyhlásila separatistický Turecký federatívny štát Cyprus (Kıbrıs Türk Federe Devleti - Turkish Federal State of Cyprus) a následne v roku 1983 Tureckú republiku Severný Cyprus (Turkish Republic of Northern Cyprus). Tento krok odôvodňovala právom na sebaurčenie a samosprávu tureckých obyvateľov Cypru na ich vlastnej pôde. Turecko na ostrove natrvalo umiestnilo viac ako vojakov, a i naďalej ho kolonizovalo obyvateľstvom z pevniny. Jednostranné vyhlásenie nového pseudoštátu uznaného len Tureckom, bolo odsúdené nielen Gréckom, OSN ale prakticky celým medzinárodným spoločenstvom. 2 Mierová misia UNFICYP 2.1 Úloha misie UNFICYP pred vojenskou inváziou Mierová misia UNFICYP je jednou z najstarších mierových misií OSN a trvá nepretržite od roku Bola vytvorená na základe rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN č. 186 zo 4. marca 1964 (s mandátom na 3 mesiace) s operačnou pohotovosťou od 27. marca 1964 a celkovým počtom príslušníkov. Mandát UNFICYP bol pôvodne definovaný: "... v záujme zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, zabrániť opakovaniu bojov s cieľom prispieť k zachovaniu a obnoveniu práva a poriadku a návratu do normálnych podmienok". (Misia UNFICYP Cyprus..., 2013) 506

90 2.2 Úloha misie UNFICYP v súčasnosti V deň začatia operácie Attila prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu č.360, v ktorej odsúdila vojenskú akciu cudzieho štátu na území iného samostatného štátu, žiadala okamžité zastavenie paľby. Po rokovaniach a zastavení paľby (16. augusta 1974 o 18:00) bola jednotkami UNFICYP vykonaná inšpekcia predných obranných línií opozičných síl, stanovenie čiar zastavenia paľby (Cease Fire Lines), vznikla Attilova línia. Výsledkom bolo ustanovenie Status Quo, základu pre určovanie narušení voči dohode o zastavení paľby. Územie medzi jednotlivými pozíciami opozičných síl bolo definované ako nárazníková zóna OSN 5 (UN Buffer Zone). Vyvíjaním politického úsilia o riešenie problematiky cyperskej otázky bolo v poslednom období prijatých niekoľko návrhov smerujúcich k zmene vývoja na Cypre. V roku 2004 bol grécko-cyperským obyvateľstvom v referende odmietnutý tzv. Annanov plán pre riešenie spoločného života na ostrove. Neúspech referenda výrazne ovplyvnil smer a pôsobenie mierovej operácie UNFICYP. Na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č z roku 2004 bol stanovený nový koncept misie UNFICYP FORCE 860 CONCEPT OF OPERATION, na základe ktorého bola 31. januára 2005 vykonaná redukcia počtov príslušníkov misie UNFICYP, teda aj príslušníkov SLOVCON o 1/3. Zmeny v štruktúre mierovej misie UNFICYP sa premietli najmä do systému plnenia operačných úloh vyplývajúcich z pretrvávajúcej bezpečnostnej situácie na ostrove. Z ohľadom na nové úlohy pri napĺňaní mandátu došlo k presunu mierových síl OSN do nárazníkovej zóny. Vykonávanie úloh podľa mandátu zahŕňa: - dodržiavanie dohovorov o zastavení paľby (zo 16. augusta 1974 o 18:00), - udržiavanie vojenského status quo v nárazníkovej zóne ako základu pre určovanie narušení voči dohode o zastavení paľby: - umiestňovaním jednotiek UNFICYP medzi opozičné sily, - 24 hodinovým pozorovaním nárazníkovej zóny prostredníctvom systému pozorovacích stanovíšť, pozemného a vzdušného prieskumu. Z dôvodu absencie politického riešenia cyperského problému sa mandát UNFICYP pravidelne predlžuje. Každých šesť mesiacov predkladá generálny tajomník OSN správu Bezpečnostnej rade OSN o vývoji bezpečnostnej situácie na ostrove. 5 Šírka nárazníkovej zóny medzi čiarami zastavenia paľby opozičných síl sa pohybuje v rozmedzí 20 m až 7 km, pričom zaberá približne 3 % rozlohy ostrova. 507

91 3 Ozbrojené sily Slovenskej republiky v UNFICYP Aktívna účasť Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR) vo vojenských operáciách a mierových misiách medzinárodného krízového manažmentu (MKM) patrí od vzniku samostatnej SR ako aj samotných OS SR medzi priority zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Od vzniku OS SR sa prejavuje snaha o ich transformáciu, vytvorenie malých moderných, dobre vyzbrojených a vycvičených síl predurčených predovšetkým na expedičné operácie, schopných operovať v širokom spektre konfliktu (Pach, Ganoczy, 2010). OS SR pôsobia v mierovej misii OSN UNFICYP na Cypre na základe uznesenia Národnej rady SR č z 10. mája 2001 (280 vojakov). Operačné úlohy plnia v sektore 4, v ktorom je SR od 18. júna 2001 veliacou krajinou. Stalo sa tak po prvýkrát v histórii, čo SR prevzala velenie v niektorom zo sektorov misie. V misii UNFICYP v súčasnosti pôsobí 159 príslušníkov OS SR, čo predstavuje značný podiel celkového počtu príslušníkov tejto misie. 6 SR sa však na riešení cyperského konfliktu angažuje už od roku 1987 (ako súčasť ČSSR). Jej účasť bola založená na organizovaní bikomunálnych stretnutí v Nikózii (v Paláci Ledra), ktorých cieľom premostiť bariéry medzi politickými reprezentáciami tureckých a gréckych Cyperčanov, čo v tom období predstavovalo významný príspevok (Najšlová, Tiryaki, 2006). V súčasnosti je misia UNFICYP priestorovo rozdelená do troch sektorov. Priestor pôsobenia príslušníkov OS SR predstavuje Sektor 4, ktorý sa nachádza vo východnej časti ostrova a rozprestiera sa na rozlohe približne 110 km 2. Začína na hranici so Sektorom 2 (BRITCOM) východne od hlavného mesta Nikózie a končí na východnom pobreží ostrova. Veliteľstvo sektoru 4 sa nachádza v severnej časti ostrova, na brehu Famagustského zálivu vo vzdialenosti 58 km juhovýchodne od Nikózie, v historickom meste Famagusta (gr. - Ammochóstos, tur. - Gazimagusa). V centre starej časti mesta, Maraš, je prístav obohnaný mohutnými hradbami z benátskeho obdobia. Nová časť mesta, nazývaná Varosha (tur. Varos), bola v r vyľudnená, oplotená a odvtedy je prísne strážená tureckými vojakmi. V tejto časti mesta platí zvláštny bezpečnostný režim. Vo Famaguste, v tesnej blízkosti sídla veliteľstva sektoru 4 (Camp General Stefanik), sa nachádza známa vysoká škola EMU (Eastern Mediterannean University), kde študuje približne študentov prevažne z moslimských krajín a z Afriky. Z bezpečnostného hľadiska predstavuje potenciálne riziko vzniku demonštrácií, prípadne teroristických útokov. Sektor 4 zabezpečujú kontingenty štyroch štátov (SLOVCON, HUNCON, CROCON, SRBCON), ktoré sa spoločne podieľajú na plnení úloh 6 Vojenský personál misie UNFICYP k predstavoval 922 osôb z 13 krajín (Argentína, Rakúsko, Brazília, Kanada, Čile, Čína, Chorvátsko, Maďarsko, Paraguaj, Srbsko, Slovensko, Ukrajina a Veľká Británia). (UNFICYP, United Nations..., 2013) 508

92 vyplývajúcich z mandátu UNFICYP. Hlavný dôraz je v súčasnosti položený na mobilné a pešie hliadkovanie (koncept 24/7), flexibilitu a zvyšovanie aktivít hliadok v citlivých oblastiach nárazníkovej zóny a Corridor Road (spojnica dvoch častí výsostného územia Spojeného kráľovstva) tzv. koncentrácia s mobilitou. Strážne jednotky OSN sú dislokované priamo v nárazníkovej zóne a časť v hlavnom kempe vo Famaguste. Po redukcii počtov UNFICYP sú v priestore nárazníkovej zóny Sektoru 4 situované 4 hliadkovacie základne (Patrol Base - PB), ktoré sú permanentne obsadené vojakmi OSN, a to PB 91 (HUNCON), PB Szent István v obci Athienou (HUNCON), PB 126 nad obcou Pyla (SERBCON) a PB CP 10 pri obci Dherynia (SLOVCON). Na južnom okraji mesta Famagusta, v časti Varosha, je dislokovaná PB 152 a OP 149 (obidve SLOVCON), ktoré sú zodpovedné za dodržiavanie status quo v tomto bývalom rozsiahlom rekreačnom stredisku, ktoré je od konfliktu v roku 1974 neobývané. Jeden príslušník Sektoru 4 slúži spolu s jedným vojakom TCSF na styčnom stanovišti v osade Strovilia, ktorá bola obsadená tureckými vojakmi v roku V tejto osade, kontrolovanej turecko-cyperskými policajtmi žije 9 gréckych Cyperčanov. K hlavným operačným úlohám slovenskej jednotky v súčasnosti patrí (Hrnčiar, Ganoczy, 2013): - v rámci zachovania integrity nárazníkovej zóny plniť úlohy stabilizačných aktivít so zameraním najmä na pozorovanie (monitoring) a hliadkovanie, - zabezpečovať integritu nárazníkovej zóny počas hlavného obdobia demonštrácií, - úlohy vyplývajúce z tzv. protipoľovníckych opatrení počas poľovníckej sezóny (Hunting Season), - zabezpečovať vyčlenenie pohotovostných síl a prostriedkov pre velenie operácie UNFICYP (Mobile Force Reserve - MFR), ako i síl a prostriedkov pre vlastný pohotovostný systém (Sector Reserve Platoon), - okrem úloh v sektore zodpovednosti plnia úlohy aj v prospech kontingentov Argentíny (Sektor 1) a Veľkej Británie (Sektor 2), - príslušníci ženijnej čaty (Force Engineers) vykonávajú tiež údržbu objektov a budovanie inžinierskych sietí pre veliteľstvo misie v Nikózii a v prospech obyvateľstva takmer na celom území ostrova, hlavne však v priestore nárazníkovej zóny a k nej priľahlých oblastí. Novým prvkom v štruktúre mierovej misie UNFICYP po redukcii počtov od roku 2005 sú vojenskí pozorovatelia styční dôstojníci (Military Observer Liaison Officer - MOLO), ktorých úlohou je zabezpečiť vyjednávanie a vyššiu formu komunikácie s jednotkami opozičných síl na úrovni styčných dôstojníkov, 509

93 veliteľov práporov, prípadne veliteľov plukov. MOLO plnia aj nasledovné úlohy: - mobilné hliadkovanie a pozorovanie v priestore zodpovednosti s hlavným dôrazom na monitorovanie aktivít opozičných síl na čiare zastavenia paľby a aj civilné aktivity vo vnútri nárazníkovej zóny so zameraním na nelegálne farmárčenie, poľovníkov a nelegálne stavby, - budovanie dôvery u opozičných síl, ktorá je dosahovaná hlavne permanentným kontaktom a stretnutiami na všetkých úrovniach velenia, - nadväzovanie a udržiavanie kontaktov s civilnými predstaviteľmi samospráv (miestnymi autoritami), s cieľom podporovať ekonomický rozvoj a využívanie nárazníkovej zóny v častiach, v ktorých sú povolené civilné aktivity (Civil Use Area). Záver Mierová misia UNFICYP je jednou z najstarších mierových misií OSN a trvá nepretržite od roku Z dôvodu absencie politického riešenia cyperského problému sa mandát UNFICYP pravidelne predlžuje. Každých šesť mesiacov predkladá generálny tajomník OSN správu Bezpečnostnej rade o vývoji bezpečnostnej situácie na Cypre. OS SR pôsobia v mierovej misii OSN UNFICYP na Cypre na základe uznesenia Národnej rady SR č z 10. mája V máji 2001 boli do misie vyslaní prví príslušníci OS SR a od 18. júna 2001 sa SR stala veliacou krajinou sektoru 4, čím slovensko-maďarský kontingent operačne plne zodpovedá za tento sektor. Pôsobenie OS SR v misii UNFICYP predstavuje dôležitý rozmer v mnohonárodnom prostredí, čo vyplýva z ambícií SR byť pripravení podieľať sa na aktivitách medzinárodného spoločenstva. Výsledným efektom je naplnenie záväzkov a zároveň budovanie prestíže SR v európskom a svetovom meradle a v konečnom dôsledku aj posilnenie potenciálu vplyvu na dianie v medzinárodných organizáciách (Majchút, 2009). Zo záverov dokumentu Vyhodnotenie plnenia úloh ozbrojených síl SR v zahraničných operáciách a misiách k vyplýva, že OS SR budú v plnení doterajšej operačnej úlohy v operácii UNFICYP pôsobiť i naďalej. Literatúra: FAUSTMANN, H The Cyprus conflict as mirrored in the various interests in the eastern Mediterranean. In: COMCULT Schoolnetwork - Regional Conflicts [online] [cit ]. Dostupné na: HRNČIAR, M., GANOCZY, Š. História a súčasný stav bezpečnostnej situácie na Cypre. In: Bezpieczeństwo w procesach globalizacji dziś i jutro. Zborník recenzovaných príspevkov 510

94 z medzinárodnej konferencie. Katowice: Wyzsa Szkola Zarzadzania Marketingowego i Jezyków Obcych w Katowiciach, Poľská republika, ISBN , TOM I, s KOVÁČ, M Cyperský problém. In Vojenská osveta. ISBN , 2007, č.1, s [cit ]. Dostupné na internete: MAJCHÚT, I Mnohonárodný aspekt účasti OS SR v operáciách medzinárodného krízového manažmentu. In: International crisis management operations [elektronický zdroj] : The 11th international conference on Interoperability Liptovský Mikuláš : Armed Forces Academy of General Milan Rastislav Štefánik, s. ISBN NAJŠLOVÁ, L., TIRYAKI, S. Perspektívy riešenia cyperskej otázky vo svetle otvorenia prístupových rokovaní EÚ s Tureckom. Paper prepared for the Ministry of Foreign Affairs of the Slovak Republic. Bratislava: RC SFPA s. [cit ]. Dostupné na internete: PACH, I., GANOCZY, Š. Koncept životného cyklu vojenských jednotiek. In: Národná a medzinárodná bezpečnosť Zborník vedeckých a odborných prác : [ október 2010]. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, ISBN , s Príručka vojaka Ozbrojených síl Slovenskej republiky v mierovej misii UNFICYP. 2. vyd. Trenčín: Kultúrne a metodické centrum OS SR, 2008, 86 s. Misia UNFICYP Cyprus. [online] [cit ] Dostupné na internete: UNFICYP, United Nations Peacekeeping Force in Cyprus. [online] [cit ] Dostupné na internete: Vyhodnotenie plnenia úloh ozbrojených síl SR v zahraničných operáciách a misiách k Bratislava: Generálny štáb OS SR s. 511

95 VYBRANÉ ASPEKTY ZJIŠŤOVÁNÍ OCHRANNÝCH CHARAKTERISTIK MATERIÁLŮ POUŽÍVANÝCH K IZOLAČNÍ OCHRANĚ SPECIALISTŮ CHEMICKÉHO VOJSKA ARMÁDY ČESKÉ REPUBLIKY SELECTED ASPECTS OF DETERMINATION OF PROTECTIVE CHARACTERISTICS OF MATERIALS USED FOR THE CZECH ARMED FORCES CHEMICAL CORPS SPECIALISTS Zdeněk Melichařík 1 ABSTRACT The Czech Armed Forces Chemical Corps specialists are permanently confronted with the reality of Chemical Warfare Agents and Toxic Industrial Materials existence in military operations practically wherever on the World. Their present, a permanent threat of their either usage or leakage into the environment call for the necessity of planning, organization a realization of the whole spectrum of measurements which lead to the consequence management after their employment. The Czech Armed Forces Chemical Corps specialists are going to be deployed in fulfillment of operational tasks in which high professional preparedness, special technical equipment and personnel skills are demanded. The paper deals with some aspects of protective characteristics of selected protective devices used to isolative protection. Key words: Czech Armed Forces, Chemical Corps, Chemical Warfare, Toxic Materials Úvod Změna chápání požadavků na zabezpečení kvalitní izolační ochrany vojenských profesionálů Chemického vojska (CHV) Armády České republiky (AČR) byla vyvolána změnou bezpečnostního prostředí prakticky na celém světě (Otřísal, Florus, 2010). I přesto, že současná doba je zejména charakteristická problémy se zneužitím chemických zbraní (CHZ) a bojových chemických látek (BCHL) v asijských zemích, tak trvale existuje zájem vědeckých pracovníků a specialistů o rozvoj metod vedoucích ke zlepšení izolační ochrany specialistů ve vztahu k průmyslovým chemickým látkám (PCHL), které jsou nedílnou součástí chemického průmyslu ve všech zemích světa (Kazanský, Adašková, 2010). V současné době se velmi intenzivně hovoří o CHZ a BCHL zneužitých v Sýrii. Použití BCHL ve vojenských i 1 Zdeněk Melichařík, Ing. odborný asistent, Fakulta tělesné kultury Univerzity Palackého v Olomouci, Třída Míru 115, Olomouc, Česká republika, zmeldy@seznam.cz. 512

96 nevojenských operacích je od dob první světové války vždy spojováno s otázkami, které se velmi úzce dotýkají dvou základních oblastí a to ochrany specializovaných sil a jejich dekontaminace (Otřísal, 2012). Z pohledu vojenských profesionálů příslušníků CHV AČR se tyto otázky ještě dále konkretizují na problematiku zabezpečení dokonalé izolační ochrany povrchu těla a na specifikaci vzájemného vztahu, který lze charakterizovat jako vztah ochranný materiál a jeho ochranné (odolnostní) charakteristiky definované rezistenční dobou (RD). Otázkou tedy je: Jaký je v současné době stav v oblasti testování ochranných vlastností izolačních ochranných materiálů používaných k izolační ochraně specialistů CHV AČR? (Otřísal, Florus, 2013) 1 Změny v přístupu k testování bariérových vlastností polymerních materiálů používaných k izolační ochraně specialistů CHV AČR I přesto, že v současné době jsou primárně zmiňovány otázky reakce na vzniklou krizi související s použitím BCHL v Sýrii, tak právě izolační ochrana specialistů proti těmto, vysoce toxickým substancím je otázkou poměrně dobře prozkoumanou a relativně uspokojivě vyřešenou již od dob testování ochranných prostředků v rámci jejich zavádění do praktického používání u vojsk. Bezpečnostní hrozby se však od 90. let poměrně významně změnily. V současné době je primárně pracováno s myšlenkou a snad i faktem, že množství BCHL je ve světě regulováno příslušnými smlouvami o ozbrojení (Štěpánek, Otřísal, 2012). S vědomím toho, že doposud existují poměrně značné arzenály CHZ ve světě, tak pravděpodobnost jejich masového vojenského použití je aliančními a českými bezpečnostními dokumenty hodnocena jako minimální (Otřísal, 2013a). To ale v žádném případě neznamená, že problematika izolační ochrany specialistů CHV AČR je uspokojivě vyřešena v celém svém spektru (Otřísal, 2013b). Z důvodu změny bezpečnostních hrozeb souvisejících s možností plnění operačních úkolů v technologicky ne příliš rozvinutých zemích, ve kterých existuje reálná možnost kontaktu s uniklými PCHL, bylo nutné v nedávné době pozornost vědeckých a výzkumných pracovníků zaměřit na výzkum odolnosti bariérových materiálů poněkud odlišným směrem (Kazanský, 2011). Do centra pozornosti se dostaly právě ty PCHL, které jsou součástí dekontaminačních směsí zavedených v AČR a zároveň jsou využívány v chemickém průmyslu na celém světě (Otřísal, Florus, 2012a, Otřísal, Florus, 2012b). V souvislosti se studiem vlivu dekontaminačních směsí na bariérový materiál tvořený butylkaučukem je značná pozornost věnována i praktickým aplikacím do rozvoje materiálového inženýrství. V současné době jsou prováděny praktické experimentální práce, jejichž cílem je zjišťování změny RD izolačních ochranných materiálů ve vztahu k opakované aplikaci zavedených dekontaminačních směsí v AČR. Jejich hlavními komponentami jsou často organická rozpouštědla, jejichž destruktivní vlivy byly již částečně 513

97 prostudovány. Dosažené výsledky nejsou v současné době uceleně vyhodnoceny, a proto o nich nebude v tomto článku pojednáno. Jak již bylo uvedeno, velmi problematická je nutnost nasazení sil armád Severoatlantické aliance a Evropské unie prakticky kdekoli na světě, tedy i v zemích, kde úroveň zabezpečení průmyslové infrastruktury je z hlediska své kvalitativní i kvantitativní úrovně velmi diskutabilní. Tyto momenty se také staly zásadní výzvou pro rozvoj oboru ochrany specialistů ve všech typech vojenských operací. V relativně krátké době bylo nutné přejít z chemických metod testování a zjišťování odolnostních charakteristik izolačních materiálů k metodám založených na fyzikálním principu (Otřísal, Florus, 2012c). Chemické metody se vyznačují zejména svojí neuniverzálností, a tudíž absolutní nepoužitelností ve vztahu k PCHL (Otřísal, Florus 2909, 2010, 2011). Fyzikální metody jsou proto velmi výhodné a to zejména z důvodu své široké využitelnosti z hlediska maximální univerzálnosti. Gravimetrické stanovení nárůstu koncentrace BCHL a PCHL v prostoru za bariérou je v případě metody PIEZOTEST nezávislé na chemických reakcích, které jsou typické právě pro selektivní stanovení koncentrací proniklých par sírového yperitu typického zástupce skupiny toxických látek patřících do skupiny BCHL (Otřísal, Florus, 2011a). Navíc, rozšíření spektra testovaných látek a tedy i využitelnosti moderních testovacích metod již není otázkou typicky vojenskou, ale je výzvou i pro specialisty chemické služby Hasičského záchranného sboru České republiky. Absolutní výhodou je možnost provádění poměrně jednoduchých přepočtů zjištěných hodnost na hodnoty požadované příslušnými normami, z nichž nejdůležitější je EN 6529 (Otřísal, Florus, 2012d). Fyzikální metody je oproti těm chemickým možné kalibrovat standardními postupy používanými v oboru analytické chemie (Otřísal, Florus, 2012e). V průběhu kalibrací aktivních částí měřících sestav je trvale dosahováno relativně dobrých výsledků, které odpovídají běžným standardům všeobecně zavedených laboratorních analytických metod. Splněním požadavku na možnost provedení kalibrace senzorových a měřících částí perspektivních metod byly naplněny požadavky na maximální univerzálnost a možnost porovnávání výsledků na celosvětové úrovni, což je velmi pozitivně hodnoceno v rámci vojenské i civilní vědecké komunity. 2 Základní charakteristiky bariéry v oboru individuální ochrany Pokud se v souvislosti s ochranným izolačním oděvem pro specialisty použije pojem bariéra, znamená to zejména souhrn vlastností materiálu ochranného oděvu ve vztahu k permeaci a penetraci. Oba pojmy vyjadřují dobu průniku BCHL (PCHL). Doba průniku je časový úsek mezi nánosem BCHL (PCHL) na jeden čtvereční centimetr vnější strany ochranného obleku a prokázáním průniku určitého množství této chemikálie na vnitřní straně izolačního oděvu, tedy na té straně, která je v praxi přivrácena k povrchu těla 514

98 samotného uživatele. V tomto definičním pojetí se ale nezmiňují takové základní aspekty, že na rubové straně bariérového materiálu se různými fyzikálními i chemickými procesy mohou objevit i takové toxické látky, které nejsou reálnou BCHL ani PCHL, ale technologickou součástí bariérového materiálu daného izolačního oděvu tvořícího bariéru (Otřísal, Florus, 2011b). V nejširší obecnosti se ale dá předpokládat, že i technologické příměsi butylkaučukové polymerní směsi tvořící ochrannou bariéru jsou z důvodu své chemické podstaty rovněž výrazně toxické (Otřísal, 2010, 2012). Z hlediska hodnocení bariérových vlastností ochranného oděvu je doba průniku jedním z důležitých kriterií pro jejich hodnocení. Dobou průniku ale nelze nahradit pojmem doby bezpečného použití obleku. Když například nelze prokázat určitou BCHL (PCHL) po 480 minutách na vnitřní straně ochranného oděvu, neznamená to ještě, že k žádnému průniku nedošlo. Znamená to pouze, že daným (normovaným) způsobem měření, ovlivněným citlivostí měřicího přístroje nebo metody, nebylo možno průnik BCHL (PCHL) prokázat. Když potom v praxi dojde k nanesení BCHL (PCHL) na plochu o rozloze například 10 cm 2, je naměřeno i desetkrát vyšší množství BCHL (PCHL) v daném testu. Pak samozřejmě i získané výsledky vypadají jinak. Velmi důležité je uvést, co tyto teorie znamenají pro koncového uživatele specialistu CHV AČR. V praxi to znamená to, že pro zjištění účinnosti bariéry ochranného oděvu je třeba zohlednit nejenom údaje o permeaci, ale i dobu možného nošení obleku, přípustnou velikost plochy obleku, která může přijít do styku s BCHL (PCHL) a samozřejmě i toxicita dané chemikálie. Až po zvážení všech těchto údajů lze rozhodnout o tom, zda daný ochranný oděv v dané situaci poskytuje uživateli dostatečnou ochranu. Vzhledem ke skutečnostem uvedeným výše se jeví jako účelné poukázat i na jiné, často uváděné vlastnosti ochranných obleků. Stejně jako dříve se často uživatelé dotazují na hmotnost, respektive tloušťku materiálu ochranného oděvu. Hmotnost a tloušťka materiálu ochranného oděvu však nehrají žádnou podstatnou roli vzhledem ke skutečnosti, že nijak neovlivňují jeho mechanickou pevnost nebo bariéru. Větší plošný rozměr obleku přirozeně způsobuje i jeho vyšší hmotnost, což je z hlediska pohodlí uživatele a způsobu zacházení s oblekem spíše negativní. Základní problematickým aspektem určujícím kvalitu rozhodnutí uživatele by však měla být skutečnost, jaký materiál byl použit jako vlastní ochranná bariéra. Ta teprve určuje kvalitu izolačního oděvu. Závěr Je zřejmé, že materiály takových charakteristik, o kterých bylo pojednáno výše, nemohou být odolné proti celému spektru BCHL a PCHL. Podle současných poznatků je možné tvrdit, že poskytují výbornou ochranu proti působení klasických BCHL, které byly v dobách studené války považovány za významnou bezpečnostní hrozbu tehdejšího světa. Hrozby však dostaly poněkud 515

99 odlišný rozměr v době, kdy se svět snaží naplnit úmluvy o zákazu CHZ. Ve stejné době se ale začalo hovořit o klasických organických a anorganických toxických sloučeninách, o kterých se v době studené války jakoby nehovořilo, a tudíž při testování chemické odolnosti nebyly brány v úvahu. Testování odolnosti právě ve vztahu k těmto látkám je velmi významnou výzvou pro všechny orgány a instituce, které se rozvojem oboru individuální a kolektivní ochrany dlouhodobě zabývají. Možností rozvoje oboru ochrany specialistů je velmi mnoho. Tento článek byl zaměřen na rozvoj opatření týkajících se izolační ochrany specialistů CHV AČR. Je možné konstatovat, že odpověď na otázku uvedenou v úvodu je možné shrnout do velmi krátkého konstatování. Lze říci, že testování ochranných vlastností izolačních materiálů používaných k ochraně specialistů je na svém vzestupu a jsem přesvědčen, že do budoucna přinese celou řadu velmi zajímavých a uplatnitelných výsledků nejenom pro zdokonalení současných izolačních oděvů, ale zejména pro testování perspektivních materiálů, které se na trhu již nyní objevují. Literatura: FLORUS, S., OTŘÍSAL, P Calibration Extension for Permeation Cell of PIEZOTEST Device. In AiMT: Advances in Military Technology. vol. 7, No. 2, s ISSN FLORUS, S., OTŘÍSAL, P Kalibrační nástavec pro permeační celu zařízení PIEZOTEST. In The Science for Population Protection. roč. 4, č. 2, s ISSN X, X. FLORUS, S., OTŘÍSAL, P QCM Detection the useful method for quick finding of relevant information concerning barrier protective materials of protective suits for unknown liquid TICs. In Conference Proceedings CBRNE Aspects in Defence Against Terrorism Conference - Memorial Volume.Ostrava : SPBI Sdružení požárního a bezpečnostního inženýrství. s ISBN FLORUS, S., OTŘÍSAL, P, OBŠEL, V. Possibilities of usage a piezoelectric detector to measure the breakthrough time of protective materials. In Sborník 7 th Symposium on CBRNE threats Meeting the future challenges. Jyväskylä : Defence Forces Technical Research Centre. s ISBN KAZANSKÝ, R., ADAŠKOVÁ, D Vybrané prístupy ku klasifikácii konfliktov. In Bezpečnostné fórum Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela. ISBN , s KAZANSKÝ, R, a kol The aspects of contemporary problems of weapons of mass destruction proliferation. In Bezpeka žitija i dijaľnosti ľjudini - osvita, nauka, praktika "BŽDL 2011" : zbornik naukovych prac 10-oj mižnarodnoj naukovometodičeskoj konferenciji. Kyjev : Nacionaľnyjaviacijnyj universitet, Institut ekologičnoj bezpeki. s OTRISAL, P., FLORUS, S Possibilities of the QCM Method Employment to Determination of Toxic Compound Concentration in Dependence of Barrier Materials Resistance. In Military Medical Science Letters. vol. 81, No 3, p ISSN OTŘÍSAL, P Decontamination Modules Formed by the Czech Armed Forces Chemical Corps. In Croatian Journal of Education. vol. 14, No. 1, s ISSN

100 OTŘÍSAL, P Některé aspekty vnímání pojmu dekontaminace na národní a Alianční úrovni. In Vojenské rozhledy. roč. XXII (LIV.), č. 3, s ISSN OTŘÍSAL, P Permeace průmyslových nebezpečných látek pryžovými materiály. [Disertační práce]. Vyškov: Univerzita obrany v Brně, Ústav ochrany proti zbraním hromadného ničení. 303 s. Vedoucí disertační práce Stanislav Florus. OTŘÍSAL, P Vnímání bezpečnostních hrozeb v oblasti CBRN historie a výzvy. In Vojenské rozhledy. roč. XXII (LIV.), č. 1, s ISSN OTŘÍSAL, P Zhodnocení významu a metody studia ochranných materiálů používaných k izolační ochraně v AČR. [Písemná práce ke Státní doktorské zkoušce]. Vyškov : Ústav ochrany proti ZHN, Univerzita obrany. 77 s. OTŘÍSAL, P FLORUS, Stanislav. Globalization and its Impact on Individual Protective Equipment Development. In Sborník abstraktů 6. mezinárodní vědecké konference Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky 10. Rajecké Teplice : Žilinská Univerzita. s. 51. ISSN OTŘÍSAL, P., FLORUS, S Možnosti využití metody QCM detekce ke stanovení koncentrací toxických látek v závislosti na vyhodnocení odolnosti bariérových materiálů. In Hygiena. roč. 58, č. 3, s ISSN OTŘÍSAL, P., FLORUS, S Požadavky na vývoj a zjišťování ochranných vlastností materiálů používaných k izolační ochraně osob. In Spektrum. roč. 11, č. 1, s ISSN OTŘÍSAL, P., FLORUS, S Quartz Crystal Microbalance Detection Usage for Study of Permeation of Hydrocarbons in a Homological Line.In AiMT: Advances in Military Technology. vol. 6, No. 1, s ISSN OTŘÍSAL, P., FLORUS, S Resistance of IIR Barrier Materials against Selected Chlorinated Hydrocarbons. AiMT: Advances in Military Technology. vol. 7, No. 2, s ISSN OTŘÍSAL, P., FLORUS, S Resistance of the Isolative Protective Garment Designated for Specialists Protection Against Selected Chlorinated Hydrocarbons. In Military Medical Science Letters. vol. 82, No suppl, p ISSN OTŘÍSAL, P., FLORUS, S Zařízení PIEZOTEST - vhodný nástroj k testování chemické odolnosti ochranných prostředků v podmínkách stacionárních i polních laboratoří. In The Science for Population Protection. 2011, roč. 3, č. 2, s ISSN X, X. ŠTĚPÁNEK, B., OTŘÍSAL, P The Key Aspects of the Czech Republic Army Foreign Missions Effectiveness Increasing. In Proceedings of International Conference Tantamount in Diversity. Banská Bystrica : FPVaMV UMB BBB. s ISSN

101 THE UNIVERSITY OF DEFENCE STUDENTS OF THE CHEMICAL BRANCH S GROUP TRAINING AS AN EFFECTIVE TOOL OF IMPROVEMENT OF SPECIALIZED ACCREDITED PREPARATION Pavel Otřísal 1 Radim Zahradníček 2 ABSTRACT The paper, based on a brief theoretical explanation of importance of university education and the assessment of experience gained in a framework of a group training, points to the necessity of mutual connection of theoretical and practical preparation of both the Czech Armed Forces Chemical Corps specialists with students of University of Defence. Based on a request for the training realization even students of the University of Defence who studied a final, thus the 2 nd year of a magister extension of a branch of the Military Chemistry, has been required. Key words: Czech Armed Forces, Chemical Corps, University of Defence, group training Introduction Preparation of the Czech Armed Force (CAF) Chemical Corps s (CCs) specialists in the framework of accredited and non-accredited education has had a long tradition in the Czech Republic (CR). Some barriers to the achievement of highly professional CAF CCs specialists of an officer staff have been created with the acceptance of a concept of divided accredited theoretical education realized at the University of Defence (UoD) and practical education performed in the Military Academy at Vyškov. In spite of the fact that 2 blocks of professional practices at both specialized and all arms forces battalions (brigades) of the CAF are involved in the students education so we cannot speak about the CAF CCs both units commanders and officers of CCs on battalions (brigades) staffs excellent preparation. The proposal of the CAF CCs specialists occupied positions within the Joint Chemical, Biological, Radiological and Nuclear Centre of Excellence Joint CBRN Defence COE to start cooperating in a scope of simulation technologies has been a challenge for improvement of this not too good state. Furthermore, the mentioned proposal has been connected with a possibility to participate on a group training on which performance students of the 2 nd year of the branch of Military Chemistry would be involved. 1 Pavel Otřísal, Ing., Ph.D., MBA, NBC Defence Institute of the University of Defence, Sídliště Víta Nejedlého, Vyškov, Czech Republic, pavel.otrisal@unob.cz. 2 Radim Zahradníček, 31st CBRN Def Regiment, Štefánikovo náměstí 1, Liberec, Czech Republic, zahradnicek.radim@seznam.cz. 518

102 1 Forms and methods used for the UoD students` preparation and their realization In the current time the most important part is a lecture activity conducted by CAF CCs specialists from the NBC Defence Institute of the UoD supported with requisitioned specialists after finished missions within accredited preparation of the future CAF CCs specialists focused on understanding of principles and tactics of combat (operational) employment of both CAF CCs units and battalions. A system of specialized lectures in branches profiled specialist on combat and operational employment of the CAF CCs ties together on all armed forces topics and subsequently on topics concerning the operational employment of logistic services and air forces. In this way, the created system enriched by the newest knowledge from the theory and practice of employment of technologies related to the Network Enabled Capabilities concept introduces a complex systematic approach to accredited education. It is very important to stress that this approach is realized only within a level of theoretical preparation. In spite of the fact that lecture together with seminars, exercises, practices, excursions, consultations and individual study creates a base organizational form of the education at the university so it is not possible to expect from it more than a theoretical aspect into the relatively wide area, however, without any possibility of practical absorption and confirmation of a gained quota of information (Podlahová, 2012). The authors consider the maximal ensure of dispassionateness of lessons as a crucial aspect in supporting of it with the attendance on accompanied exercises. Connection between knowledge of a scientific activity realized in the framework of the NBC Defence Institute Project on organization development with military practice permanently provides disposition of actual and true facts which are with the help of subsequent practical exercises within a top international workplace without any deeper interests verified by students and critically evaluated. Moreover, connection of important aspects of the lecture with possibility of exercises popularizes study problems and makes them more interesting and easier for understanding. As the most important aspect of the mutual connection of university preparation with Joint CBRN Defence COE, the authors consider the fact that knowledge of professionals dealt with particular practical applications can be simply updated, newer and more original than the knowledge drawn from literature. An expert living by practice usually does not go down on the level of a "knowledge-transfer". He will be a creator of a self and original product of information under the feeling that the lesson is formed at the same time. A lack of the possibility of in-time publication of the newest knowledge of a military cognition and research reveals mainly in the accredited study forms. This problem exists in spite of the fact that the effort concerning maximal access to information is evident, for example from high production of university textures and exercise books. 519

103 Practical outcomes of accredited education are realized mainly with series of standard seminars. Here, maximal emphasis is put on an ability of self preparation and mainly presentation of own ideas and conclusions coming up based on theoretical study of related problems. The seminar, in conditions of NBC Defence Institute, introduces one of basic forms within them comes to common thinking (making solutions) of certain either a theoretical or practical problem with the aim to reach assumption of theoretical knowledge and achievement of a skill to realize individual work. The top of the future CAF CCs professionals practical accredited preparation in below mentioned subjects are exercises whose focus reflects a need of consumption of partial knowledge from lessons blocks culminated by seminars. Main attention of these partial exercises is focused on management of making and transfer of CBRN messages in accordance to Allied and national documents with the aim of management of assessment of supposed or real impact on CBRN weapons employment and releases of Toxic Industrial Materials on troops in military operations. The basic approach of these exercises is to motivate students to the active applications of lectured and partially ingested problems. Within their realization we consider as important to purposefully train, bind and deep knowledge, skills and habits needed for practical management of the subject in order to be prepared for a real life in military garrisons. From the above mentioned characteristics of seminars and exercise it is obvious that a difference between these two forms is negligible. It always depends on the character of scientific discipline, character of a subject matter, equipment of the working place and intentions (aims) of a teacher. We can introduce from our own practice form leading of education activities in subjects of combat employment of CCs and a formation that a difference between seminar and exercise is minimal. From the content of work in exercises and seminars point of view and from their relationship to the lesson point of view there are two possible perceptions: - to train only the most complicated parts of absolved topics; - to train and develop all topics absolved in lessons. At the end of the study, thus in the 2 nd year of magister study, students of chemical specialization of a final year absolve a practical exercise on maps. Its aim is to summarize knowledge gained in simple stages of university preparation and harmonize them with demands on command and control of troops in military operations and operational and tactical possibilities of the CAF CCs technical equipment. The outcome from this exercise is practical establishment of the ability to command and control the CAF CCs units within fulfillment of practical demands of the Chemical Support and CBRN Defence in a scope of CCs in military operations in accordance to valid military rules such as Vševojsk-2-1 (2009) and Vševosjk-2-6 (2008). Very important aspect of this exercise performance is preparation on graduation from military practice (short 520

104 term attachment) at the CAF operational formations (brigades) which follows practically immediately after its completion. 2 Method used a group exercise The group exercise is incorporated among improvement and agglutination methods (Pub , 2007). We can claim that it is the improvement method which consists on making knowledge deeper, in creation of commander s abilities and binding habits. At the same time, however, fulfills even a communicative method. The principle consists on gradual training and solution of simple upon yourself connected tasks of preparation and fulfillment of operational tasks. All trainees are on the same commander or staff position within the group exercise. They solve gradually simple partial tasks in accordance to the situations which are formed by a training leader in this position. Proposals of solutions, which students submit are considered with the whole group and this group subsequently finds the best operational solution. The leader in exercise duration is in many roles such as a superior commander, an inferior commander, commander of supported units, neighbors etc. At the same time he regulates the students activity. It is declared in military publication of Pub that the group exercise is advantageous to row for training of planning procedures and procedures concerning fulfillment of operational tasks, preparation of surveys, suggestions and calculations of the staff in accordance to the positions in it. Students (soldiers) should master basics of commander s thinking and to learn to use basic theoretical knowledge on practical examples of commander s activities within planning and organization of operational tasks fulfillment and within solution of tasks in their duration. This method is necessary for initial preparation mainly in military schools and in garrisons in order to master new problems. 3. Support of accredited education from the site of Joint CBRN Defence COE Only one specialized Allied working place which is included into a net of so called "Centres of Excellence" operates in the CR. Building of this centre of excellence on the CR territory come out from the top political and military organs decision made within Prague summit in 2002 (Štěpánek, Otřísal, 2010, 2012). Its activity ties together on in the past permanently proved military chemists high professionalism which is mentioned not only in the framework of the CR but mainly in the World. One of the basic missions of the centre is realization of international courses, which, however, are not a part of the framework of university accredited education. 521

105 4. Performance and aims of the exercise of INSTINKT 2013 One of the centre s working places which takes a part on education in international courses and which restrictively takes part within UoD students of chemical specialization preparation is so called CBRN Defence Modeling and Simulation Section (Neuer, 2013). This working place in a narrow cooperation with NBC Defence Institute employees prepared the group exercise named INSTINKT 2013 elaborated for tactical level of commend represented with the grade of command at the level of platoon. The topic of the exercise "The action of CBRN reconnaissance platoon within fulfillment of skilled tasks" very well filled a gap in UoD students of chemical specialization s education. A determinate aim - to train students in the commander of platoon s action after receiving of skilled task and to improve their abilities in accepting of adequate decisions, clean and brief formulation of conclusions, orders, and reports - was supported with very initiative and active approach of students. The exercise was conceived as two days with one day for preparation. Students occupied positions of CBRN reconnaissance platoons. In the framework of managing and planning of documentation of the exercise it was decided to divide the exercise into two periods to which particular partial aims were connected. - aims for the first period of exercise were: o to improve CBRN reconnaissance platoon s commander in: drawing into the map and understanding of superior s task; action after receiving of a combat order from the CBRN company s commander (commander s decision making process) to performance: CBRN reconnaissance; CBRN observation; within releasing of instructions for reconnaissance and observation, ensuring of activities, protection and organization of cooperation. o to verify CBRN reconnaissance platoon s commander in: planning of CBRN reconnaissance platoon preparation; elaborating of the combat order related to CBRN reconnaissance and observation; - aims for the second period of exercise were: o to improve CBRN reconnaissance platoon s commander in: managing of the platoon within fulfillment of skilled tasks; reaction on changes of situation and releasing of new tasks; elaborating of the combat order in duration of the fight; o to verify CBRN reconnaissance platoon s commander in: managing of fulfillment of tasks with the platoon; accepting right and adequate conclusions and decisions within fulfillment of combat tasks; elaborating of a preliminary combat order. 522

106 Conclusion Within evaluation of fulfillment of aims it was claimed that task of the exercise and set aims were finished. Students were theoretically well prepared. They exactly understood the scenario, did preparation and announcement of the order. Materiel equipment was adequate for the exercise need. The possibility to use manpower and equipment of a computer classroom (computer components, interactive boarder, simulation software, simulation of radio operation) of Joint CBRN Centre of Excellence was a big approach. The possibility of usage of managing of the exercise with an interactive command was a positive thing. In spite the fact that aims of the exercise were completed, some partial lacks were revealed. These ones can be summarized as follows: - low knowledge with work with the map (drawing into the map, orientation in the map); - problematic knowledge of questions concerning elaboration of combat orders (quickness of elaborating, briefness and clearance of expression); - initial innocence of conducting of radio operation in nets (not keeping of standard rules of communication etc.) Created participation which can be another survey of successful cooperation within fulfillment of mutual agreement related to cooperation between UoD and Joint CBRN Defence COE pointed to availability of incorporation of group exercise into UoD students accredited preparation. It is necessary to stress that above mentioned lacks stem from students minimal practice from a real management of professional action falling into the responsibility of CBRN reconnaissance platoon. This claim is bent in connection with the fact that more from above mentioned lacks were removed within the second day of the exercise from the reason of the fact that students were changed on positions and they very effectively used achieved experiences. References: NEUER, P Modeling and Simulation Engagement in Education. In Newsletter Joint Chemical, Biological, Radiological Centre of Excellence, 2013, roč. 4, č. 4, s. 6. PODLAHOVÁ, L Didaktika pro vysokoškolské učitele: vybrané kapitoly. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, s. ISBN Pub Příprava příslušníků AČR. 1. vyd. Vyškov: Správa doktrín ŘeVD Vyškov, s. ŠTĚPÁNEK, B.-OTŘÍSAL, P Key aspects of developments and activity of JCBRN defence COE and their impacts on Czech armed forces chemical Corps. In Sborník konference Bojová podpora 2010 Perspektivy automatizace řízení bojové podpory úkolových uskupení. Brno: Univerzita obrany, s ISBN nepřiděleno. ŠTĚPÁNEK, B.-OTŘÍSAL, P Significant Aspects of Development and Activity of COEs in NATO and their Impacts on JCBRN Defence COE. In International Conference of Young Scientific Workers Modern Technologies for Managing of Crisis Situations. 523

107 Vyškov: NBC Defence Institute of University of Defence, s. 16. ISBN ŠTĚPÁNEK, B.-OTŘÍSAL, P The Development and Establishment Process of Centres of Excellence in North Atlantic Organization. In Croatian Journal of Education, 2012, vol. 14, No. 1. s ISSN Vševojsk-2-1. Ochrana vojsk proti zbraním hromadného ničení. Praha: Ministerstvo obrany, s. Vševojsk-2-6. Chemické zabezpečení v Armádě České republiky. 1. vyd. Praha: Ministerstvo obrany, s. 524

108 SOCIAL DIMENSION OF THE POLISH STATE SECURITY DIAGNOSIS OF THE 21ST CENTURY THREATS Tomasz KOŚMIDER 1 ABSTRACT Survival, prosperity and sustainable development of the society are the aim of the activity of any state, which comes down to providing citizens with the right conditions for life, work and leisure, access to consumer products as well as counteracting unemployment, social stratification and social conflicts. The need to provide for these needs forces all stakeholders to adopt solutions optimal both from the point of view of the effectiveness as well as costeffectiveness of their activity. Globalisation and information revolution favour the spread of modern technologies, improvement of management methods and financing methods. They create a chance for democratisation and enable economic and social progress. However, new challenges and threats are the effect of new developmental trends both in the military as well as non-military aspect Key words: social security, security threats, sustainable development, society, citizens, statistics, globalisation, social conflicts, national identity, immigration, integration, employment Survival, prosperity and sustainable development of the society are the aim of the activity of any state, which comes down to providing citizens with the right conditions for life, work and leisure, access to consumer products as well as counteracting unemployment, social stratification and social conflicts. The need to provide for these needs forces all stakeholders to adopt solutions optimal both from the point of view of the effectiveness as well as cost-effectiveness of their activity. (Lisiecki, 2009) Globalisation and information revolution favour the spread of modern technologies, improvement of management methods and financing methods. They create a chance for democratisation and enable economic and social progress. However, new challenges and threats are the effect of new developmental trends both in the military as well as non-military aspect (Kitler, 2011). The social dimension of national security acquires significance in the context of contemporary inclinations to pluralistic understanding of security and its polysemantic definition. It is conditioned by national identity and cultural heritage and is a reflection of social security, as well as demographic, intellectual, scientific and technical potential. Its development is also significantly influenced by: education, training as well as scientific research and developmental works in the field of security, healthcare and media. 1 Tomasz Kośmider, Assoc. Prof., Col., Director of Institute of State Security, National Defence University Warsaw, al. Gen. A. Chruściela 103, Warszawa, Poland, t.kosmider@aon.edu.pl 525

109 The adoption by the Council of Ministers of new rules of state development policy in 2009 allows changing the current approach towards the issue of state security and to connect it with the social and economic development policy. The governmental activity plan, according to "National Security System Development Strategy of the Republic of Poland 2022 adopted on 9 April 2013, encompassing the "concept of ordering the strategic documents in force which enforce the mid- and long-term strategy of state development", included security in the group of nine integrated strategies of state development. This solution creates a chance to strengthen the aspect of strategy implementation and to give a new impetus to works connected with building the new integrated system of national security, in connection with the social and economic development of the country. (National Developement..., 2013) The long-term strategy of state development, "Poland The third wave of modernity considers ensuring the external and internal security as a prerequisite of favourable state development. A similar approach is presented in the mid-term "National Development Strategy 2020", which considers the consolidation of national security as one of the priority directions of public intervention in the "Efficient and effective state" strategic area.(poland 2030, 2012) Building an effective and cohesive system of national security makes it necessary to "improve the integration of public policies with the security policy". It means, among other things, the need to use the potential of the civil society for the benefit of security. The basic challenges in the social sectors of security include: creating the conditions enabling the functioning of a state, shaping secure conditions for decent life of citizens and the development of the whole nation in the material and spiritual dimension as well as the protection of spiritual and material national heritage, including ensuring the possibility of its secure development in all spheres of national activity, especially the economic, social and intellectual ones. The strategic tasks in social security subsystems concern in particular: counteracting the negative demographic trends, activities aiming at the protection and strengthening the national identity, improving social security of citizens, improving the level of technological advancement of Poland and of broadly understood education. Culture, understood as values and norms of behaviour adopted by the society which enable communication and cooperation, is the factor of increasing importance for modern and comprehensive development of the nation and state. (White Book, 2013) The role of the state is to create development platforms by way of an appropriate social, demographic or educational policy. Those projects include enterprises aiming at diminishing the number of people emigrating from Poland, in particular the young and educated ones, and even broader the right immigration policy, defining activities which could at least partly fulfil the expectations of the Polish job market, especially in the fields demonstrating a significant deficit of employees. The influx of immigrants generates particularly integration problems based on the cultural ground. Migration policy must, 526

110 therefore, be directed at particular groups of foreigners with the integration potential, e.g. cultural proximity or professional qualifications required on the job market. In the longer perspective, the aim of the state policy must be to reverse the observed, unfavourable trend and to cause the significant increase of the total fertility rate, by way of the appropriate pro-family policy. It would have a significant influence on finances security, stabilization of economic development and on the defence sector. (Report Poland, 2009) The high quality of social capital is a chance to find a good job, avoid poverty and social exclusion. Without the increase of the quality of social capital, the civilizational change, allowing reducing the distance to the European Union states, will be hindered. It is, therefore, necessary to plan the development of social capital in such a way that will support the aims defined in the strategic document of the European Union "Europe 2020", in particular promote the rise of employment and the level of citizens' competences as well as the decline of poverty. The main aspiration, in conformity with the provisions of the "Human Capital Development Strategy 2020", is its development "through emphasising people's potentials so as to enable them to participate in the social, political and economic life at all life stages. (Human Capital, 2013) The institutional approach to security leads to the situation when the expectations of citizens the basic recipient of services in this respect - not infrequently diverge from the preferences of activities of institutions which are to ensure this security. In the contemporary society, there can be observed the evolution of the current concept of security, based on the primacy of the state and narrow military categories, in accordance with which the security of the state and not of an individual is the most important. In the states with consolidated democracies there functions the alternative notion of public security which to a larger degree corresponds with the social idea of security. The society feels more threatened by economic and social factors than by the military ones. An important place in the catalogue of basic civic values and rights is dedicated to phenomena whose source can be found in the widening sphere of poverty. Unemployment, homelessness, social diseases are the threats that cause the dysfunction of the whole social groups, living at the margin of civic life. These threats do not only influence the quality of life of inhabitants but also bring the possibility of a crisis with a destructive influence on the national security system. (Gierszewski, 2013) The changes that took place in Poland after 1989 have led to the serious stratification of the society. The number of people with the lowest income and the permanently unemployed has significantly increased, and consequently the group of people afflicted with poverty has widened. In a longer perspective such people due to low income, the lack of work, accommodation, access to culture, healthcare, and even education lose a chance for the change of their situation and are marginalised. It leads to serious social consequences in the form of an 527

111 increase of the crime rate and the growth of pathological phenomena, such as drug addiction, alcoholism, or prostitution. The process of getting out of poverty is usually extremely difficult. It needs to be noticed that Poland is a country of moderate territorial development diversity, however, just like in nearly the whole of Europe these inequalities are growing. Despite traditional axes of the level of life diversity, which run between cities and rural areas as well as between the East and the West of the country, new dimensions of inequality gain importance. The advantage of big towns over peripheral regions is rising dynamically. The contrasts of life quality inside big cities are becoming increasingly distinct. The current financial crisis additionally causes the increase of the number of people who cannot deal with the difficult economic situation. This phenomenon is connected not only with the events on financial markets but also with the inadequate engagement of the state in the social support for the neediest. Such a situation leads to the appearance of views and attitudes of extreme character and the increase of susceptibility of people affected by the crisis to populist slogans, and consequently the rise of social anxiety and the decrease of state internal security. During the recent years the change of family structure has become noticeable, which manifest itself in the falling number of concluded marriages, rising number of divorces, and above all, decreasing total fertility rate. The infringement of the family values leads to the weakening of interpersonal and social relations. A particular role of the state in this respect must be directed at help for young people on the threshold of a decision to start a family and have children. The authors of the "National Security Strategy of the Republic of Poland 2007" are in favour of undertaking different types of activities and "above all, the radical limitation of the sphere of poverty and the decrease of the areas of social exclusion by way of rising real income in all social groups and decreasing the unemployment rate. The activity of state institutions should also aim at preventing excessive social stratification and the policy of levelling differences in social development of particular regions", and also the improvement of the "condition of Polish families, strengthening them and encouraging to start the new ones. The implementation of such a policy will focus on ensuring equal chances for women and men, improving the material situation of families and the possibilities of their development. (National Security Strategy, 2007) In fact, despite the existence of the pro-family policy in political parties' programmes there are still numerous fields remaining to be developed. Social conditions, social structure and living conditions are directly connected with the economic situation of the country. Higher unemployment and limited possibility of personal initiative and professional development are a natural consequence of the deteriorating economic situation. People living on the "edge" of the society do not feel much connected with its values, which 528

112 particularly concerns the young. As for social support it is, therefore, important to emphasise the help for the family as it is an investment in the young generation which instead of being a potential threat may constitute the future capital and support the national economy. (Kanther, 1997) Apart from fighting with unemployment, as Werner Billing points out, "the transformation of the social welfare system, ensuring the right level of the state economy, realising the internal unity, decreasing crime rate, neutralising political extremisms and national xenophobia should be basic elements of the state internal policy". (Billing, 1997) The issue of demography is directly connected with the earlier presented problems. In Poland, just like in many European countries, unfavourable processes in this field have lately taken place causing the aging of the society. While evaluating demographic processes in the context of national security, it needs to be remembered that they are conditioned by many factors. They reflect the transformations in the cultural, economic and political sphere. Therefore, they need to be treated as the result of particular social processes, and not their cause. (Poland 2030, 2013) All scenarios predict an unavoidable decrease of the number of people and speeding up of the aging of the Polish society. Eurostat's demographic forecast indicates that in 2060 one in three Poles will be retired, and Poland will take a leading position in Europe as for the percentage of population over 65 years old. It is estimated that the population of Poland will fall from 38 million to 31 million. This estimation does not include, however, the so called post-accession outflow of Poles, that is economic emigration. (Europe in Figures, 2013)The prognoses developed by the Central Statistical Office are equally alarming. They show that population of Poland will be diminishing systematically. The first years will bring a slight decrease of about 10 thousand annually; however, after 2015 the fall of the population of Poland will accelerate. In 2035, the number of people beyond retirement age will amount to about 9.6 million, constituting 26.7% of all inhabitants of Poland. (Population projection, 2009) The decline of the number of people of economically productive age will by 2035 amount to as many as 3.8 million people. The number of people younger than 17 years old will by 2035 diminish to about 2 million, and people in this age group will constitute only 15.6%. Simultaneously, the demographic burden rate of people beyond retirement age per people of working age with will increase from 55 in 2007 to 74 in The falling level of "succession of generations will lead to the situation when Poland in order to maintain the economic development rate, just like other European Union countries, will have to accept immigrants in the long-term perspective. (National Development Strategy, 2007) It is possible that these 2 The democratic burden rate is defined by the number of people beyond retirement age to 100 people of an economically productive age. 529

113 threats may be relieved by the growth of work efficiency connected with the technical progress, the growth or prolongation of the employment term. Social and cultural factors connected with the inflow of large groups of immigrants will have an important influence on possible changes in the security environment in the coming years. What remains a problem is integration. Otherwise what might take place is a negative phenomenon of the appearance of immigrants' ghettos, the growing aversion towards strangers and xenophobic feelings. Relocation of people in search of jobs leads to the formation on foreign territories of groups of people with the limited access to civil rights and social support. It is mainly illegal migration, and especially its organised forms, that may constitute a threat for Poland. Apart from that, as a result of the development of international corporations and political institutions, the institutional and normative bases of civil privileges and duties are transferred to them. (Budakowska, 2006) Due to the increasing number of immigrants with higher education, migrations are connected with the phenomenon of "brain drain" and "brain waste" due to the fact that well-educated people accept badly paid employment which does not require any professional qualifications. For the aging Polish society the outflow of medical personnel and the youth brain may have particularly unfavourable consequences. Taking into consideration the incoming threats it seems appropriate to undertake activities aiming at the creation of a Polish version of flexicurity on the job market. (The Influence of Economic Imigration..., 2007) An important factor influencing the number and condition of population of any society is the state of its health. As the conducted research shows the health crisis has existed in Poland since the middle of 1960s. Numerous indicators of physical health have deteriorated; the incidence rate of many diseases and death rate in different age groups have increased. A certain improvement in the health state of Poles was noted after The decreased death rate among infants was a positive sign. In this category Poland occupies a distant place in Europe. The prolonged life expectancy has become the effect of the positive changes. The basic challenge in the field of healthcare remains ensuring the continuity of the functioning of medical entities and providing medical services in all conditions of state functioning. Problems concerning planning and implementation of tasks connected with the state defence needs in the scope of using public and private healthcare concern mainly the growth of hospital base and the change of its profile, creating substitute hospital places, functioning of out-patient healthcare, sanitary and epidemiological support, defining procedures in case of radiation events and other effects of using weapons of mass destruction as well as providing services for some organisational units. The new secondary legislation, issued on the basis of the Act on General Defence Obligation of the Republic of Poland, referring to this problem is the Regulation of the Council of Ministers of 27 June 2012 on conditions and ways of preparing 530

114 and use of medical entities for state defence needs and competence of state bodies in connection with these issues. (Regulation, 2012) It is in the interest of the Polish state to support all initiatives leading to "building the society based on knowledge and the creation of educated human resources", promoting innovativeness and new technologies among citizens. What is also necessary is remodelling of education in accordance with the strategy of the primacy of knowledge and thinking on the basis of universal values which leads to better intercultural communication based on tolerance and leading to freedom understood as the ability of self- and auto-determination. There can be undoubtedly observed the growth of the importance of widely understood education, aiming to prepare the society to ensure the possibly greatest chances of survival and growth, irrespective of the type and scale of security threats. (Targowski, 2010) The studies which analyse the changes in the countries of the highest dynamics of technological and intellectual potentials show that the potential of these countries is strongly coupled with scientific institutions, such as universities, research centres, technological parks as well as with innovative education and social programmes. The transition to the network economy, informatization, and also social stabilisation and broadening the spheres of democratisation of public life go hand in hand with the force of innovation of national scientific institutions. It should be noticed that Poland has achieved the high level of potentials connected with education in the field of social sciences, pedagogy and economics, and the low level in the scope of the fields considered as the key ones, that is technology and engineering. Currently, Poland is encountering a problem with emigration of researchers to centres in Western Europe or the USA, which undoubtedly builds the image of the Republic of Poland as a peripheral country. Polish science faces many challenges, out of which the most important ones include the weakness of pro-innovative attitudes, the lack of full connection between research and practice, bureaucratic way of functioning and financing in the decision making circles of the economy and the brain drain. These factors together with the under-investing in the field of education and culture constitute one of the causes of the insufficient level of developmental advancement of Poland. Scientific research and developmental works as well as the tasks connected with innovation and civilisation progress should be focused on the issues of widely understood security, integrated in particular in the scope of social and economic security. Also the amount of scientific and research potential from the field of state security and defence should be increased in activities directed at building and developing the systems which form the basis of the civilisation based on knowledge and the integrated economy. The mentioned potential is not only the source of modern technologies and know-how for the national security system, but also the potential source of innovation and transfer of technologies to other fields; including the economic and social ones (research education innovations). (White Book, 2013) 531

115 In designing social behaviour, in particular in the period of permanent disorganisation, an important role is played by mass media which have a possibility to inform citizens of a crisis situation fast and effectively. Growing openness of the Polish society and the increasing influence of public opinion on political decisions require increasingly better communication, which allows to effectively informing of the Polish security policy aims. It is necessary to obtain social understanding for those aims and a relatively high level of their acceptance. (Strategy of Development, 2013) The media facilitate the identification of threats; inform the society of their existence and ways of opposing them. They stimulate prosocial attitudes which are a significant premise of democratic order, including the shaping of "democratic security". Effective cooperation of the media with entities dealing with crisis management seems to be of the utmost importance as most frequently it is the media that shape social awareness of a threat. Thus, they may educate on a wide scale in the fields of prevention, effective dealing with the threat when it occurs and cooperation with crisis management bodies, competent for the territory inhabited by a given community. It should be noticed that the current phase of changes is dedicated to digitalisation which transforms the old media and creates the new. The development of communication technologies, such as mobile networks or the Internet, has caused serious changes in the functioning of societies. It contributed to the development of new organisational frameworks of human activity in the following dimensions: the personal, collective and global one. "Technology comes equipped with the programme of social change, and the created computer networks influence the organisation of multiple spheres of human existence from politics, through economics and culture to social areas, as well as activities and enterprises undertaken on their territory. (Postman, 2002) New technologies create new ways of perceiving and participating in reality. They are the key to the understanding of different forms of social life. (Castells, 2003) Social inequalities do not favour building of trust toward the state by weakening the already vague notion of common good. Also corruption is a phenomenon which negatively influences the standards of democracy and the state of national security. Its destructive power manifests itself mainly in the weakening of trust towards state structures. A lot of research indicates a systematic decline of national identity. The transformation of the Polish society in accordance with the idea of the glorification of individual freedom in the condition of the full openness to the world constitutes a great chance for development. Any violent process brings also unfavourable phenomena which may delay or diminish the scale of expected benefits. The society is one of the fundamental resources on which the organisation of national security is based. The basis of society activation in the field of state defence is the programming, coordination and monitoring of cooperation of the 532

116 national defence department with non-governmental organisations and other social partners, including schools, museums, self-government authorities or church organisations. Non-governmental organisations demonstrate particular possibilities of social monitoring of non-military threats, especially in the scope of detecting, warning and alerting. Preparing the non-governmental sector for disasters and catastrophes means increasing the readiness to predict, prevent, relieve and deal with the effects of threats or catastrophes. The effectiveness of governmental organisations activity depends, to a large extent, on the support of non-governmental organisations in the field of state security armed forces, police, fire service and inspection. (Strategy of Development, 2013) The majority of Poles consider Poland as a safe country, both in the international as well as internal respect, however, when analysing social potential of the Polish state, multiple weaknesses can be noticed that have or may have influence on national security. It concerns, in particular, the social, demographic, education and cognitive as well as media or health fields. When evaluating social potential what needs to be taken into consideration are weaknesses in disseminating the knowledge of security which result in inadequate awareness of citizens and social structures concerning the needs, conditions and tasks in the sphere of security. Undoubtedly, this tendency has a limiting impact on defining national interests and strategic aims in the field of security. (Targowski, 1993) The state, as the highest form of social organisation, is burdened with multiple obligations connected with ensuring its survival and development. Hence, it should organise the social, economic and political space in such a way so as to generate for entities that established the state the conditions of safe existence. According to such understanding any state activity causes among individuals or social groups the feeling of security and confidence or the threat and frustration. These subjective assessments decide about social reaction to projects implemented by the state. The defined and realised, specified social policy, whose aim is to create social "welfare", serves ensuring favourable conditions of functioning for individuals and social groups. State activity in this respect must focus mainly on preventing the factors which threaten the existence of the poorest social groups, relieving the manifestations of inequality and poverty, organising social progress or securing against unfulfillment of elementary developmental human needs. The motive for the state activity in this respect is to strive for achievement of such social and economic development that prevents the rise of serious social issues. The mid-term document "National Development Strategy Active Society. Competitive Economy. Efficient Sate (Lisiecki, 2009) assumes that the immediate decade will be of key importance for the development of the Polish state. It will be a decade of balancing public finances and growing savings, with the parallel development based on the elimination of the greatest developmental barriers. Simultaneously, it will be ten years of prosperity based, to an increasingly greater extent, on education, digital impetus and innovativeness. 533

117 The realisation of such goals must be accompanied by concrete activity in the social dimension, including: activating the society in the public life; decreasing poverty in the most threatened groups and undertaking initiatives aiming at levelling of developmental chances; increasing the level of activity of excluded people and people threatened with social exclusion; improving the quality of human potential and intensifying professional activity and mobility of Poles; building an effective social security system; effective investing in education and science; improving territorial cohesion; social integration; including culture into enterprises aiming at shaping a modern society which is open to the changes and tolerant. Bibliography: BILLING, W Streitbare Demokratie und politischer Extremismus Texte zur Inneren Sicherheit Bundesministerium des Innern, Bonn: Band I. BUDAKOWSKA, E Międzynarodowe migracje a współczesne zagrożenia. Europejskie dylematy, In: Problemy społeczne w grze politycznej. Warszaw: Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego. 396 s. ISBN CASTELLS, M Galaktyka Internetu. Refleksje nad Internetem, biznesem i społeczeństwem, Poznań: Dom Wydawniczy Rebis. Available online: Europe In Figures, Eurostat yearbook Eurostat: Statistical Books.ISSN ec.europa. eu/cache/ity _OFFPUB/KS-CD /EN/KS-CD EN.PDF. GIERSZEWSKI, J Bezpieczeństwo społeczne. Studium z zakresu teorii bezpieczeństwa narodowego, Warsaw: DIFIN. ISBN: Human Capital Development Strategy In Official Gazette of the Government of the Republic of Poland, Government Resolution no 104 of 18. KANTHER, M Innere Sicherheit als gasamtpolitische Aufgabe Texte zur Inneren Sicherheit Bundesministerium des Innern, Bonn. KITLER, W Bezpieczeństwo narodowe RP. Podstawowe kategorie, uwarunkowania, system. Warsaw. LISIECKI, M Jakość w zarządzaniu bezpieczeństwem obywateli, Lublin. National Development Strategy 2020 r. Active Society. Competitive Economy. Efficient State, document adopted by the Council of Ministers on 25 September Strategy of Development of The National Security Systems of The Republic of Poland Warsaw: Council of Ministers. Available online: National Development Strategy of the Republic of Poland Warsaw: Council of Ministers. 534

118 Poland The third wave of modernity, Long-term National Development Strategy Warsaw: Ministry of Administration and Digitalization. Population projection for Warsaw: Central Statistical Office. POSTMAN, N., Zabawić się na śmierć, Warsaw: Muza S.A., Warszawskie Wydawnictwo Literackie. 240 p. ISBN Regulation of the Council of Ministers of 27 June 2012 on conditions and ways of preparing and use of medical entities for state defence needs and competence of bodies in connection with these issues In Official Journal of Laws of the Republic of Poland of Report Poland Developmental Challenges Warsaw: The Chancellery of the Prime Minister of Poland. TARGOWSKI, A., Architektura polskiej polityki In Wizja Polski. Warsaw. TARGOWSKI, A Polska w procesie cywilizacji. In Bezpieczeństwo narodowe Polski w XXI wieku. Wyzwania i strategie. Warsaw: BELLONA, ISBN The influence of Economic Emigration on the Polish economy Warsaw: The Ministry of Economy. Analysis and Prognosis Department. White Book on National Security of the Republic of Poland Warsaw: National Security Bureau,

119 PRÍSTUPY K ODZBROJENIU REGIÓNU BLÍZKY VÝCHOD THE APPROACHES TO THE DISARMAMENT OF THE MIDDLE EAST REGION Daša Adašková 2 ABSTRACT The paper deals with the main approaches to the disarmament of the Middle East region - the global and the regional approach. The article characterises both of them, analyses approaches and stances of key regional actors to them and their chances for implementation within the security situation in the Middle East region. The article comes to the conclusion, that current most supported initiative towards the disarmament of the Middle East is the creation of the WMD-Free Zone, however its implementation is delayed due to significant procedural setbacks and current security situation in the region. Key words: disarmament, Middle East region, global approach, regional approach, regional actors, security situation, weapons of mass destruction Úvod Zbrane hromadného ničenia (ZHN) sú od polovice 20. storočia trvalou charakteristikou bezpečnostného prostredia regiónu Blízky východ. Ich deštrukčné vlastnosti boli otestované v konkrétnych medzinárodných konfliktoch. V regióne existuje značný nekonvenčný potenciál u hlavných regionálnych aktérov aj v súčasnosti. Navyše tu existujú zakorenené spory, nepriateľstvá, snahy o získanie veľmocenského postavenia, čo poskytuje oprávnené obavy z možného použitia ZHN. Najmä po irackej invázii do Kuvajtu v 1990 problematika ZHN začala naplno dominovať regionálnym bezpečnostným otázkam Blízkeho východu, keďže Irak vlastnil arzenály chemických a biologických zbraní a disponoval programom na výrobu nukleárnych zbraní. Navyše predchádzajúca irackoiránska vojna ukázala, že režim Sadáma Husajna neváhal masovo nasadiť nekonvenčné zbrane proti nepriateľovi. Po skončení vojny bola pre stabilitu regiónu dôležitá najmä otázka odzbrojenia Iraku a jeho dodržiavanie príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN. Úspešné odzbrojenie Iraku malo totiž slúžiť ako začiatok komplexného odzbrojenia regiónu Blízky východ. Cieľom bolo 1 Daša Adašková, PhDr., PhD., odborná asistentka, Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, Dolnozemská 1/b, Bratislava 5, Slovenská republika, dasa.adaskova@euba.sk. Príspevok bol vypracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0827/12 Vytváranie multipolarity v súčasných medzinárodných vzťahoch. 536

120 predísť opakovanému použitiu ZHN v boji na riešenie medzištátnych konfliktov v rámci regiónu. Hoci sa podarilo dokončiť prvotnú fázu, doteraz sa nepodarilo odstrániť ostatné programy na vývoj a výrobu ZHN a arzenály zbraní na Blízkom východe. V záujme zachovania bezpečnostnej stability regiónu sa objavili viaceré iniciatívy na odzbrojenie regiónu. Cieľom príspevku je analyzovať prístupy k odzbrojeniu regiónu Blízky východ, pričom článok sa venuje primárne globálnemu a regionálnemu prístupu. V článku sú hodnotené postoje kľúčových regionálnych aktérov k prístupom a možnosti ich implementácie v praxi. 1 Proliferácia zbraní hromadného ničenia na Blízkom východe Blízky východ je v súčasnosti najmilitarizovanejším regiónom na svete. Pozornosť medzinárodného spoločenstva vzbudzuje najmä v súvislosti s proliferáciou ZHN a ich nosičov, ktorá patrí k najnaliehavejším bezpečnostným hrozbám. Pre región je charakteristické zvýšené rozmiestnenie programov na výrobu ZHN, ktoré sú spravidla chránené ako štátne tajomstvo. V minulosti rozsiahlymi programami na vývoj a výrobu ZHN disponovali Líbya a Irak, ktoré sa ich vzdali. Irak bol k tomu donútení po prehre vo vojne v Perzskom zálive. Líbya sa ich vzdala pod tlakom medzinárodného spoločenstva v roku 2003 po tom, ako bol odhalený jej tajný vojenský nukleárny program. Štát, ktorý v minulosti vzbudil medzinárodnú pozornosť v súvislosti s nukleárnym programom bolo Alžírsko. V súčasnosti je však jeho program mierový a nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu. Aktuálnymi relevantnými aktérmi v oblasti proliferácie ZHN na Blízkom východe sú Izrael, Irán, Egypt a Sýria. V rámci Blízkeho východu je Izrael jediným štátom pravdepodobne vlastniacim nukleárne zbrane a sofistikované raketové systémy, čím je de facto schopný ohroziť takmer celý arabský svet. V oblasti proliferácie nukleárnych zbraní je ďalším významným regionálnym aktérom Irán, ktorý je dlhodobo podozrievaný z vývoja nukleárnych zbraní. V súčasnosti však ešte nedisponuje potrebnými materiálmi na produkciu nukleárnej zbrane. V oblasti proliferácie chemických zbraní bola v minulosti významným aktérom Sýria. Jej chemický arzenál je však v súčasnosti pod medzinárodnou kontrolou, pričom začiatok jeho deštrukcie začne v roku Regionálnym aktérom, ktorý pravdepodobne ešte vlastní arzenály chemických zbraní je v súčasnosti Egypt. Snaha získať ZHN v regióne Blízky východ je odrazom bezpečnostnej dilemy, ktorá súvisí s regionálnym bojom o moc. ZHN sú pre štáty Blízkeho východu v prvom rade prostriedkom na zvýšenie si vlastnej bezpečnosti v regionálnom súperení o moc. Sú teda pre štáty nástrojom realistickej politiky mocenskej rovnováhy. ZHN pre regionálnych aktérov predstavujú prostriedky odstrašenia voči ozbrojenému konvenčnému alebo nukleárnemu útoku zo strany nepriateľa a v prípade zlyhania ich funkcie odstrašenia sú prostriedkami vedenia vojny. Fakt, že štáty Blízkeho východu sú ochotné použiť ZHN v ozbrojenom 537

121 konflikte, bol dokázaný v niekoľkých ozbrojených konfliktoch na Blízkom východe, keďže chemické zbrane, ako aj nosiče ZHN boli použité priamo v boji najmä v subkomplexe Perzský záliv. Hlavné kľúčové štáty regiónu však zároveň ignorujú bazálne medzinárodné zmluvy, ktorých primárnym cieľom je zabrániť šíreniu ZHN. Navyše mnohé politické konflikty v regióne ostávajú naďalej nevyriešené, čo zvyšuje do budúcna pravdepodobnosť použitia ZHN na ich riešenie. Dôsledkom tohto vývoja je skutočnosť, že celková bezpečnostná situácia na Blízkom východe zostáva nestabilná. 2 Globálny prístup k odzbrojeniu Blízkeho východu Možnosťou ako zastaviť proliferáciu ZHN na Blízkom východe je ratifikácia medzinárodných zmlúv v oblasti nešírenia ZHN, ktorými sú Zmluva o nešírení nukleárnych zbraní (Nuclear Non-Proliferation Treaty, NPT), Dohovor o zákaze chemických zbraní (Chemical Weapons Convention, CWC), Dohovor o zákaze biologických a toxínových zbraní, (Biological and Toxin Weapons Convention, BWC) a Zmluva o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (Comprehensive Nuclear-Test-Ban Treaty, CTBT), zo strany regionálnych aktérov a zapojenie do ich medzinárodných režimov. Hlavným cieľom medzinárodných režimov je prevencia proliferácie ZHN a v prípade chemických a biologických zbraní aj ich zákaz. Pre efektívne uplatnenie medzinárodných režimov je však nevyhnutné, aby kľúčoví aktéri v rámci proliferácie ZHN na Blízkom východe ratifikovali zmluvy a implementovali ich. Zmluva NPT bola ratifikovaná všetkými aktérmi, okrem Izraelu. Jej ustanovenia však boli v minulosti porušené zo strany Iraku, Sýrie a v súčasnosti aj zo strany Iránu. Dohovor CWC neratifikoval Egypt a Izrael. Egypt dlhodobo odmieta ratifikovať zmluvu a je podozrievaný z udržiavania aktívneho vojenského chemického programu. Sýria donedávna disponovala najsofistikovanejším chemickým programom v regióne. Navyše hoci Irán v minulosti dohovor ratifikoval, je podozrievaný z udržiavania vojenského chemického programu. Spomedzi regionálnych aktérov dohovor BWC neratifikovali Sýria, Izrael a Egypt, pričom Irán dohovor ratifikoval avšak je podozrievaný z udržiavania vojenského biologického programu. V minulosti rovnako dohovor porušil aj Irak. Zmluva CTBT v súčasnosti nie je ešte v platnosti. Na jej vstup do platnosti sú potrebné ratifikácie ešte od osem štátov, medzi ktorými sú aj blízkovýchodné štáty Izrael, Egypt a Irán. Ďalším regionálnym aktérom, ktorý CTBT ani nepodpísal, ani neratifikoval je Sýria. Hlavné príčiny tohto stavu možno hľadať v skutočnosti, že štáty na Blízkom východe považujú medzinárodné režimy NPT, CWC, BWC a CTBT za nefunkčné a žiadajú iné stratégie na elimináciu proliferácie ZHN v regióne. Z tohto dôvodu sú niektoré z nich neochotné medzinárodné zmluvy ratifikovať. Podľa arabských štátov hlavnú príčinu neúspechu a zlyhania medzinárodných 538

122 režimov v oblasti odzbrojenia a nešírenia ZHN na Blízkom východe treba hľadať u západných mocností a ich nevyváženej stratégii, ktorú v regióne uplatňujú. (Selim el Sayed, 2006) Ide konkrétne o postoj západných mocností na jednej strane k Izraelu a na strane druhej k arabským štátom a Iránu. Izrael je výnimkou v prístupe kvôli jeho národnej identite a politickému systému, ktorý je demokratickým. (Karawan, 1999) Západné mocnosti pristupujú benevolentne k Izraelu a jeho nukleárnemu programu, na ktorom Francúzsko v minulosti spolupracovalo, v menšej miere aj USA, pričom však netrvali na tom, aby Izrael ratifikoval NPT a podrobil svoj nukleárny program systému záruk a medzinárodnej kontrole IAEA. Ďalším príkladom je skutočnosť, že po vojne v Perzskom zálive v roku 1991 v rámci mierového procesu západné štáty odmietali rokovať o otázke nukleárneho programu Izraela v rámci rokovaní Pracovnej skupiny o kontrole zbrojenia a bezpečnosti v regióne Blízky východ, ktoré vyplynuli z Madridskej mierovej konferencie v roku (Selim el Sayed, 2006) Z perspektívy arabských štátov je teda kľúčové, aby západné štáty prijali vyrovnaný a jednotný prístup k eliminácii ZHN v rámci regiónu Blízky východ. Na druhej strane aj západné mocnosti samotné porušujú normy NPT. Podľa článku VI. sa nukleárne štáty zaviazali viesť rokovania o účinných opatreniach na zastavenie pretekov v nukleárnom zbrojení v blízkej budúcnosti a na nukleárne odzbrojenie. (Treaty on the Non-Proliferation..., 1968) Zatiaľ však v arzenáloch nukleárnych mocností zostávajú značné zásoby zbraní. Za takýchto okolností medzinárodné právne nástroje NPT, CWC, BWC a CTBT nie sú zo strany hlavných regionálnych aktérov vnímané ako adekvátne na riešenie ich bezpečnostných problémov. Z tohto hľadiska sa javia ako efektívnejšie regionálne iniciatívy. Ide konkrétne o regionálne právne režimy, ktoré by boli súčasťou globálnych režimov nešírenia ZHN. Základnou podmienkou toho, aby boli regionálne medzinárodné režimy efektívne a legitímne je, že nesmú privilegovať jedného aktéra alebo skupinu aktérov pred ostatnými. 3 Regionálny prístup k odzbrojeniu Blízkeho východu V zásade existujú dva prístupy arabských štátov k riešeniu otázky ZHN na Blízkom východe. Podľa prvého prístupu by sa mali arabské štáty bezodkladne a unilaterálne vzdať svojich ambícií v oblasti vývoja, produkcie a vlastníctva ZHN. Zároveň by mali ratifikovať základné medzinárodné zmluvy v oblasti kontroly zbrojenia, odzbrojenia a nešírenia ZHN. (Selim el-sayed, 2006) Tento prístup nerobí rozdiel medzi aktérmi a ich nukleárnymi, chemickými alebo biologickými kapacitami a nevyžaduje rovnaký postup zo strany Izraela. Prístup tradične obhajuje Líbya, čo aj demonštrovala v roku 2003, kedy sa dobrovoľne vzdala svojich programov na vývoj a výrobu ZHN. Druhý prístup je obhajovaný najmä zo strany Sýrie po americkej invázii do Iraku v roku Pred touto udalosťou Sýria presadzovala odstránenie ZHN 539

123 z regiónu Blízky východ, ktorému však mali predchádzať mierové zmluvy Izraela s arabskými štátmi a Iránom. (Karawan, 1999) Podľa tohto prístupu do procesu odzbrojenia nemali byť zahrnuté nosiče ZHN, keďže ide o stabilizujúci faktor bezpečnosti regiónu a vyrovnávajú konvenčnú vojenskú silu Izraela. Prístup Sýrie uplatňovaný do roku 2003 tak zodpovedá prístupu, ktorý na riešenie proliferácie ZHN na Blízkom východe navrhuje Izrael. Po vojne v Iraku sa sýrsky prístup zmenil. V súčasnosti Sýria presadzuje komplexnú elimináciu ZHN v rámci regiónu, vrátane nosičov. Podstatnou zmenou v sýrskom prístupe je fakt, že elimináciu ZHN v rámci regiónu nespája s predchádzajúcim politickým urovnaním arabsko-izraelského konfliktu a uzatvorením mierovej zmluvy. Sýria navyše ani nešpecifikovala, ktoré štáty by sa mali vzdať svojich arzenálov ZHN. Sýrsky návrh pre odzbrojenie regiónu Blízky východ sa približuje návrhu, ktorý presadzuje Egypt a ktorý je zároveň prerokovávaný v rámci multilaterálnych blízkovýchodných rozhovorov. Ide konkrétne o vytvorenie Pásma bez nukleárnych zbraní (Nuclear-Weapon-Free Zone, NWFZ) a Pásma bez ZHN na Blízkom východe (Weapons of Mass Destruction-Free Zone, WMDFZ), ktoré rezonujú v medzinárodnom spoločenstve už viac ako tri dekády, avšak návrhy sa stále nachádzajú v prednegociačnej fáze. Iniciačný návrh pre vytvorenie NWFZ pochádza z roku 1974, kedy Egypt silne podporovaný Iránom na Valnom zhromaždení OSN predstavili návrh na jeho vytvorenie v regióne Blízky východ Komisii pre odzbrojenie a medzinárodnú bezpečnosť Valného zhromaždenia OSN. Návrh bol prijatý vo forme rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 3. Počas rokovaní o návrhu rezolúcie Egypt zdôrazňoval nasledujúce princípy svojho návrhu: 1. všetky štáty Blízkeho východu by sa mali zdržať produkcie, získavania a vlastníctva nukleárnych zbraní, 2. štáty vlastniace nukleárne zbrane by sa mali zdržať ich použitia voči iným štátom v rámci regiónu, 3. naliehavosť vytvorenia efektívneho medzinárodného systému záruk, ktorý by postihoval rovnako štáty vlastniace nukleárne zbrane, ako aj nevlastniace nukleárne zbrane, 4. vytvorenie NWFZ na Blízkom východe by nemalo brániť štátom vo využívaní nukleárnej energie na mierové účely. (Othman, Abdulrahim, 2004) Od tohto roku Valné zhromaždenie OSN prijalo viac ako tridsať rezolúcií podporujúcich iniciatívu, bez toho, aby došlo k výraznejšiemu progresu. Od začiatku 80. rokov 20. storočia získala iniciatíva podporu väčšiny arabských štátov, Iránu a Izraela. (Hamel-Green, 2005) 3 Za návrh konkrétne hlasovalo celkovo 138 členov Valného zhromaždenia OSN, pričom Izrael a Barma sa zdržali hlasovania. (Othman, Abdulrahim, 2004) 540

124 Ďalšie úsilie na odzbrojenie regiónu Blízky východ bolo realizované v roku Egypt spolu s arabskými štátmi predložil na Konferencii o odzbrojení v Ženeve návrh na vytvorenie WMDFZ. Iniciatíva bola podporená v roku 1991 po skončení vojny v Perzskom zálive rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN, podľa ktorej predstavovala eliminácia irackých programov na výrobu ZHN jednoznačný krok k vytvoreniu WMDFZ na Blízkom východe. (Hamel- Green, 2005) Arabské štáty, Izrael a Irán sa dokonca dohodli na konkrétnych aspektoch zóny, ako geografické hranice, potreba bezpečnostných záruk, verifikačný mechanizmus a pod. (Al-Assad, 2009) Prekážku v realizácii iniciatívy však predstavovali udalosti v regióne, a to konkrétne iracká invázia do Kuvajtu a jej dopady, pokračujúci izraelsko-palestínsky konflikt, požiadavky Izraela na mierové urovnanie so všetkými arabskými a islamskými štátmi v regióne a absencia regionálnej organizácie, ktorá by združovala všetkých aktérov a poskytovala by platformu na otvorený dialóg v oblasti kontroly zbrojenia na regionálnej úrovni 4. Na hodnotiacej konferencii NPT v roku 1995 bola prijatá Rezolúcia o Blízkom východe (Resolution on the Middle East), ktorá potvrdila, že mierový proces na Blízkom východe prispieva k vytvoreniu WMDFZ v regióne, vyzývala aktérov k ratifikovaniu NPT a k následnému pristúpeniu k systému záruk Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Navyše vyzývala štáty Blízkeho východu, ako aj signatárov NPT k úsiliu vytvoriť pásmo bez nukleárnych, chemických a biologických zbraní v regióne. Podľa rezolúcie v rámci budúcej WMDFZ sa štáty zaviažu nevlastniť, nezískavať, netestovať, nevyrábať a nepoužívať ZHN a ich nosiče 5. (Hamel-Green, 2005) Na nasledujúcej Hodnotiacej konferencii v roku 2000 boli ustanovenia rezolúcie v skutočnosti len potvrdené. V priebehu ďalšej dekády nebol dosiahnutý žiaden významný pokrok v jej implementácii, keďže de facto žiaden implementačný mechanizmus nebol vytvorený. Ďalšia hodnotiaca konferencia z roku 2005 vo svojej podstate zlyhala. Štáty neboli schopné dohodnúť sa na kľúčových otázkach a dokonca prijať záverečný dokument. Žiadna nová dohoda v oblasti regionálneho odzbrojenia a kontroly zbrojenia nebola dosiahnutá. Hodnotiaca konferencia z roku 2010 rovnako nepriniesla žiadne zásadné zmeny. Jej primárnym cieľom bolo prerokovať závažné otázky týkajúce sa nukleárnej bezpečnosti. Jednou z priorít bola aj otázka implementácie rezolúcie z roku 1995 o vytvorení WMDFZ na Blízkom východe. Za prínos možno považovať finálny dokument, ktorý vyzval štáty Blízkeho východu k usporiadaniu konferencie v roku 2012, ktorá mala byť zameraná na prediskutovanie otázky vytvorenia pásma bez nukleárnych, chemických 4 V tom čase regionálnu organizáciu s najširšou členskou základňou predstavovala Liga arabských štátov, ktorej členmi však neboli Izrael ani Irán. 5 Regulácia nosičov ZHN bude musieť ešte prejsť rokovaním medzi štátmi Blízkeho východu. Doteraz sa objavili návrhy zakázať v rámci budúcej WMDFZ všetky balistické rakety s doletom väčším ako 150 km. (Davenport, 2013) 541

125 a biologických zbraní na Blízkom východe a na uskutočnenie praktických krokov vedúcich k implementácii ustanovení rezolúcie z roku Regionálna konferencia k vytvoreniu WMDFZ na Blízkom východe sa mala uskutočniť v decembri v roku 2012 v Helsinkách pod dohľadom štátneho tajomníka pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Fínska Jaaka Laajava, ktorý mal počas konferencie pôsobiť ako facilitátor. V novembri 2012 bola však konferencia odložená na neurčito a doteraz ešte nebol oznámený jej nový dátum. Podľa oficiálnych predstaviteľov USA a Ruskej federácie príčinou neuskutočnenia konferencie bol fakt, že nie všetky štáty Blízkeho východu súhlasili s účasťou, ďalej to bol fakt, že účastnícke štáty sa nevedeli dohodnúť na prijateľných podmienkach pre usporiadanie konferencie a v neposlednom rade zásadným faktom bola aj bezpečnostná situácia v regióne, ktorá bola markantne ovplyvňovaná vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom v Sýrii. Na druhej strane nebola istá ani účasť kľúčových regionálnych aktérov v proliferácii ZHN Izraelu a Iránu. Izrael totiž záväzne nepotvrdil svoju účasť na pôvodnom termíne konferencie v decembri 2012 a Irán súhlasil s účasťou len pod podmienkou, že sa počas konferencie nezapojí do diskusie a rozhovorov s Izraelom. (Davenport, 2013) Pravdepodobnosť implementácie medzinárodnej iniciatívy pre vytvorenie WMDFZ je tak v krátkodobej perspektíve nepravdepodobné. Záver Odzbrojenie regiónu Blízky východ je už niekoľko dekád žiaducim vývojom zložitej bezpečnostnej situácie zo strany medzinárodného spoločenstva. Jeho primárnym cieľom je predísť použitiu nukleárnych, chemických a biologických zbraní na riešenie regionálnych medzištátnych konfliktov a kríz. V rámci príspevku boli predstavené dva základné prístupy k odzbrojeniu regiónu. Globálny prístup znamená začlenenie štátov Blízkeho východu do medzinárodných režimov NPT, CWC, BWC a CTBT. V praktickej rovine je však táto možnosť odzbrojenia regiónu neprijateľná pre kľúčové regionálne štáty, keďže zmluvy a ich medzinárodné režimy považujú za diskriminačné a nefunkčné. V rámci regionálneho prístupu je podporovaný návrh na vytvorenie Pásma bez ZHN na Blízkom východe. Napriek jeho širokej intra-regionálnej a medzinárodnej podpore zostáva stále len v prednegociačenej fáze. Jeho realizácii totiž bránia konkrétne faktory. Z charakteru bezpečnostného prostredia vyplývajú dlhodobé prekážky brániace vytvoreniu WMDFZ na Blízkom východe. Ide konkrétne o charakter bezpečnostného prostredia regiónu, ktoré sa vyznačuje vzájomnou nedôverou a nepriateľstvom medzi regionálnymi aktérmi, ktorí vnímajú vlastníctvo ZHN ako nevyhnutný prostriedok na zaistenie si vlastných národných záujmov a bezpečnosti v rámci regiónu. To má za následok skutočnosť, že štáty sa nevedia zhodnúť na bazálnych procedurálnych otázkach 542

126 týkajúcich sa vytvorenia WMDFZ na Blízkom východe. Na druhej strane aktuálnemu postupu v otázke bráni aj súčasná komplikovaná politickobezpečnostná situácia v regióne. Literatúra: AL-ASSAD, W Nuclear Proliferation in the Middle East: The Quest for a NWFZ In NIKITIN, A. (eds.) Lessons to be Learned from Non-Proliferation Failures and Successes, Amsterdam: IOS Press, ISBN , s DAVENPORT, K Free Middle East Proposal at Glance. Washington: Arms Control Association. Dostupné na internete: HAMEL-GREEN, M Regional Initiaives on Nuclear and WMD-Free Zones. Geneva: UNIDIR, s. ISBN KARAWAN, I. A Arab Perspectives on Middle Eastern Security. In SCHNEIDER, B. (ed.) Middle East Security Issues: In the Sahadow of Weapons of Mass Destruction Proliferation. Alabama: Air University Press, ISBN ISBN s OTHMAN, I., ABDULRAHIM, M Establishment of a Zone Free of Mass Detruction Weapons in the Region of the Middle East: Requirements and Constraints. In Building a Weapons of Mass Destruction Free Zone in the Middle East Global Non-Proliferation Regimes and Regional Experiences. Geneva: UNIDIR, ISBN s SELIM EL-SAYED, M Arab perspectives on the question of WMD proliferation in the Middle East. In Sing Sidhu, W. P., Thakur, R. (Eds.) Arms Control after Iraq. New York: UN Press, ISBN s Treaty on the Non-Proliferation of Nuclear Weapons Office of the Coordinator for Counterterrorism. Dostupné na internete: 543

127 PROBLEMATICKÉ OBLASTI IMPLEMENTÁCIE PRVEJ DOHODY O ZÁSADÁCH UPRAVUJÚCICH NORMALIZÁCIU VZŤAHOV MEDZI SRBSKOU REPUBLIKOU A KOSOVOM PROBLEM AREAS IN IMPLEMENTATION OF THE FIRST AGREEMENT OF PRINCIPLES GOVERNING THE NORMALIZATION OF RELATIONS BETWEEN REPUBLIC OF SERBIA AND KOSOVO 1 Martin Balco 1 Hana Vermešová 2 ABSTRACT First agreement of principles governing the normalization of relations between Serbia and Kosovo signed in Brussels on 19th April 2013 constitutes a significant achievement in the process of normalisation of relations between the two entities. By initialling the so-called Brussels Agreement, Serbia has practically accepted the integration of Serb-inhabited Northern Kosovo into the constitutional order of Kosovo and Kosovo has agreed to the establishment of a Community of Serb majority municipalities in return. The article focuses mainly on the implementation of the Brussels Agreement and its problem areas. Even though the process is supposed to ease tensions, much of the agreement depends on the cooperation of the Northern Kosovo Serbs, majority of whom reject it. Thus the implementation of Brussels Agreement may create possible instability and raise tensions instead of easing them. Key words: Kosovo, Serbia, Serbs, Brussels Agreement, international relations Úvod Prvá dohoda o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov, neoficiálne známa aj ako Bruselská dohoda, bola parafovaná premiérom Srbskej republiky I. Dačićom, premiérom Kosova H. Thaçim a Vysokou predstaviteľkou Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku C. Ashtonovou dňa v Bruseli. Dohodu možno považovať za jeden z najvýraznejších úspechov dialógu, ktorý Srbsko a Kosovo za sprostredkovania Európskej únie 1 Martin Balco, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, martin.balco@umb.sk. 2 Hana Vermešová, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, hana.vermesova@umb.sk. Týmto označením nie sú dotknuté pozície k otázke štatútu a označenie je v súlade s rezolúciou BR OSN č a so stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora k vyhláseniu nezávislosti Kosova. 544

128 vedú v rôznych formách od marca roku Bruselská dohoda by mala viesť k postupnej normalizácii vzťahov medzi Srbskom a Kosovom, zavedeniu jednotného štátno-právneho usporiadania na celom území Kosova vrátane severnej časti územia obývanej prevažne kosovskými Srbmi a tiež urýchliť proces integrácie oboch entít do Európskej únie 3. Dohoda predstavuje veľký úspech pre zahraničnú politiku Európskej únie, no z dôvodu zložitej situácie najmä na severe Kosova, ako i obsahovej vágnosti dokumentu bude jej implementácia problematická. Úspech či neúspech Bruselskej dohody bude možné hodnotiť ako test nielen vzťahov Srbska a Kosova, ale aj schopnosti Európskej únie napomôcť k stabilite v regióne juhovýchodnej Európy. 1 Obsah dohody Prvá dohoda o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov Srbskej republiky a Kosova obsahuje pätnásť bodov, ktoré sú relatívne všeobecne a vágne formulované. Pre plné pochopenie ustanovení a významu dohody je dôležité mať na zreteli situáciu najmä na severe Kosova pred jej prijatím, kedy aj po stiahnutí srbských vojenských a civilných štruktúr a zavedení dočasnej správy OSN na území Kosova v roku 1999 ostali na niektorých miestach aj naďalej pôsobiť srbské inštitúcie. To sa týkalo najmä štyroch opštín (okresov) na severe Kosova s väčšinovým srbským obyvateľstvom (severná Kosovská Mitrovica, Zubin Potok, Leposavić a Zvečan). Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova od Srbska v roku 2008 sa Srbi zo severu Kosova odmietli integrovať do novovzniknutého štátu, ktorý považujú za nelegálne vzniknutý, pričom sa ešte viac obrátili k štátnym orgánom Srbska. To viedlo k inštitucionálnemu dvojvládiu, kedy inštitúcie Kosova nemajú prakticky žiadny vplyv v štyroch severokosovských opštinách, ktoré fungujú de facto v štátnoprávnom rámci Srbskej republiky. Toto usporiadanie je však veľmi nestabilné a obsahuje mnoho konfliktogénnych faktorov, ktoré celú oblasť výrazne destabilizujú. V prvom rade sa inštitúcie Kosova dlhodobo snažia presadiť svoj vplyv aj na severe a zaokrúhliť tak svoju štátnosť, o čo sa niekoľkokrát v minulosti pokúsili aj násilnými metódami, ktoré však vždy viedli len k zhoršeniu celkovej situácie a prehĺbeniu nedôvery medzi Srbmi a Albáncami. Po druhé, Srbsko by podľa Rezolúcie BR OSN č nemalo mať bezpečnostné sily na území Kosova, čo vedie k situácii, keď severné opštiny síce de facto fungujú v systéme Srbskej republiky, tá však nemá na ich území k dispozícií žiadny represívny aparát, čím vzniká na danom území akési mocenské a bezpečnostné vákuum. Bruselská dohoda má za úlohu preklenúť práve túto situáciu, a to kompromisným riešením. Severokosovské opštiny sa majú integrovať do 3 Následne po uzavretí Bruselskej dohody odporučila Európska komisia otvorenie rokovaní o Dohode o stabilizácii a pridružení s Kosovom a takisto otvorenie prístupových rokovaní so Srbskou republikou. 545

129 ústavno-právneho systému Kosova, čo možno považovať za veľký ústupok Srbskej republiky, a na druhej strane Kosovo súhlasilo s vytvorením tzv. Spoločenstva srbských opštín 4 (SSO), ktorému majú byť pridelené väčšie právomoci v oblasti samosprávy. Veľká časť dohody sa z tohto dôvodu venuje založeniu a spôsobu fungovania spoločenstva. Projekt vytvorenia SSO vychádza pôvodne z platformy o Kosove a Metohiji, ktorú v decembri roku 2012 predstavil prezident Srbska T. Nikolić. Platforma, ktorá bola v januári 2013 prijatá v čiastočne pozmenenej forme ako Rezolúcia o Kosove a Metohiji 5 parlamentom Srbska, definuje ako cieľ dialógu medzi Belehradom a Prištinou vytvorenie Spoločenstva srbských opštín, ktoré by malo teritoriálnu autonómiu. (Serbia's platform..., 2012) SSO podľa Bruselskej dohody autonómiu nemá a mali by ho tvoriť tie opštiny v Kosove, ktoré majú väčšinové obyvateľstvo srbské 6 s možnosťou pripojenia sa aj druhých opštín, pokiaľ o to prejavia záujem. Spoločenstvo má mať vlastný štatút, orgány a takisto i reprezentatívnu úlohu vo vláde Kosova. Plánované sídlo je severná Kosovská Mitrovica ako jediné mestské centrum kosovských Srbov po roku SSO by malo mať plné právomoci v oblasti hospodárskeho rozvoja opštín, školstva, zdravotníctva a mestského a vidieckeho plánovania. Ďalšia časť dohody sa venuje priamo štyrom severokosovským opštinám, keďže práve tie sú kľúčové pri zavedení jednotného ústavno-právneho systému na území Kosova. 7 Súčasťou dohody sú preto body o zrušení bezpečnostných štruktúr a súdnych orgánov Srbskej republiky na severe Kosova a ich plnej integrácie do štátnych štruktúr Kosova. Členom srbských bezpečnostných štruktúr sú ponúkané pracovné pozície v ekvivalentných štruktúrach tzv. Kosovskej polície a bola vytvorená funkcia regionálneho policajného veliteľa z radov kosovských Srbov pre štyri opštiny na severe Kosova. Toto opatrenie by malo zabezpečiť, aby v prostrediach so srbskou väčšinou bola väčšina zamestnancov polície srbskej národnosti, vrátane veliacich štruktúr. Podobný princíp má byť uplatnený i pri súdnictve, pričom na Odvolacom súde v Prištine je plánované vytvorenie oddelenia pre otázky týkajúce opštín s väčšinovým 4 V texte dohody je Spoločenstvo označované ako Asociácia/Spoločenstvo srbských opštín z dôvodu diametrálne odlišného pohľadu Srbskej republiky a Kosova na jeho podstatu a predovšetkým plánovaný výkon funkcií. Z pohľadu srbskej strany sa má jednať o novovytvorenú entitu s vlastnými právomocami, kým Kosovo by ju rado považovalo len za medzi-opštinskú asociáciu bez akýchkoľvek právomocí. 5 Celý názov znie Rezolúcia Národnej skupštiny Srbskej republiky o základných princípoch pre politické rokovania s dočasnými inštitúciami samosprávy v Kosove a Metohiji. 6 SSO by okrem štyroch severokosovských opštín mali tvoriť opštiny Štrpce, Klokot- Vrbovac, Gračanica, Novo Brdo, Ranilug a Parteš, ktoré sa nachádzajú na juh od rieky Ibar. Možné je i pripojenie opštiny Gora, ktorá je osídlená prevažne slovansky hovoriacimi moslimami Gorancami. 7 Prevažne Srbmi osídlené opštiny na juh od rieky Ibar sa čiastočne integrovali do ústavnoprávneho systému Kosova po roku 2008, pretože sú na rozdiel od severokosovských opštín oddelené od územia Srbskej republiky a dostávali od nej menšiu podporu. 546

130 obyvateľstvom srbským so stálou pobočkou v severnej Kosovskej Mitrovici, pričom väčšinu sudcov by mali tvoriť sudcovia srbskej národnosti. (First agreement..., 2013) Tieto ustanovenia sú však mnohými obyvateľmi severného Kosova považované za problematické, keďže sa obávajú nielen možnej straty pracovných miest, ale najmä integrácie do kosovského ústavno-právneho systému, ktorý mnohí považujú za diskriminačný pre Srbov. 1.1 Reakcie na prijatie dohody Prijatie Bruselskej dohody vyvolalo zmiešané reakcie ako v Srbsku, tak aj v Kosove. Napriek tomu, že dohodu schválili vlády a parlamenty Srbska, aj Kosova, v oboch entitách sa zdvihla relatívne silná vlna odporu. Druhá najsilnejšia opozičná politická strana v Srbsku, Demokratická strana Srbska, zbierala podpisy a organizovala mítingy v Belehrade proti Bruselskej dohode. Stanovisko odporcov Bruselskej dohody z radov Srbov pomerne výstižne sumarizuje názor profesora ústavného práva K. Čavoškého, podľa ktorého znamená podpísanie Bruselskej dohody odstránenie aj posledných zvyškov štátnosti Srbskej republiky v Kosove, čo nie je v súlade ani s Ústavou Srbskej republiky, ani s Rezolúciou BR OSN č (Akademik Kosta Čavoški..., 2013) Na strane kosovských Albáncov sa objavili najmä obavy, že by v Kosove mohla vzniknúť nová Republika Srbská, čím by sa štát daytonizoval a znefunkčnil. Podľa kosovsko-albánskeho politológa I. Dedu navyše dôjde na základe Bruselskej dohody v Kosove k politickej a inštitucionálnej segregácii na základe národnosti, čím sa znemožní komunikácia medzi oboma národmi ako dôležitý faktor spoločenského pokroku. (Ilir Deda: Brussels..., 2014) Dohodu odmieta najmä opozičná politická strana Vetëvendosje (Sebaurčenie), ktorá nesúhlasí celkovo s dialógom vedeným medzi Srbskom a Kosovom. Proti Bruselskej dohode sa výrazne postavili najmä severokosovskí Srbi a ich politickí predstavitelia, ktorí neboli o pripravovanej dohode ani dostatočne konzultovaní, ani informovaní. Dňa v Kosovskej Mitrovici zorganizovali protest s názvom Srbi z Kosmetu 8 zostanú v Srbsku, ktorého sa podľa odhadov zúčastnilo ľudí. (Radomirović, 2013a) Počas zhromaždenia bolo odmietnuté prijatie dohovoru a zároveň bol vyjadrený celkový nesúhlas kosovských Srbov s politikou srbskej vlády voči Kosovu. Ako ďalšiu reakciu na kroky srbskej vlády, ktoré považujú za stiahnutie sa Srbska zo svojej južnej pokrajiny a nepriame priznanie Kosova, prijali predstavitelia kosovských Srbov dňa v Zvečane Deklaráciu o založení Dočasnej skupštiny Autonómnej provincie Kosovo a Metohija, ktorá má fungovať mimo inštitucionálneho rámca Kosova. Ako sa vyjadrili predstavitelia tejto skupštiny, nechceme prijať ústavu a právny poriadok iného, cudzieho štátu, ktorý nie je 8 Kosmet je srbská skratka názvu (Autonómna pokrajina) Kosovo a Metohija, čo je ústavné pomenovanie Kosova v Srbskej republike. 547

131 uznaný [Srbskou republikou] a bol stvorený protiprávne. (Srbi konstituisali..., 2013) 2 Lokálne voľby v Kosove Prvým testom a lakmusovým papierikom Bruselskej dohody a jej implementácie v teréne mali byť lokálne voľby v Kosove. Podľa článku 11 Bruselskej dohody lokálne voľby budú organizované v severných opštinách v roku 2013 s pomocou OBSE v súlade s kosovskými zákonmi a medzinárodnými štandardmi. (First agreement..., 2013) Voľby boli dôležité pre vedúcich politikov Kosova najmä z toho hľadiska, že sa jednalo o prvé lokálne voľby konajúce sa na celom jeho území od jednostranného vyhlásenia nezávislosti, a to vrátane severných opštín, v ktorých doteraz pôsobili inštitúcie Srbskej republiky a kosovské voľby tradične bojkotovali. Význam volieb pre srbskú vládu spočíval najmä v tom, že mali priniesť vytvorenie novej politickej reprezentácie kosovských Srbov, ktorí by následne vytvorili Spoločenstvo srbských opštín. Hlavná téza, s ktorou srbskí politici operovali a presviedčali kosovských Srbov na participáciu vo voľbách, bola tá, že voľby Srbom prinesú nové a úplne legálne inštitúcie, ktoré budú uznané zo strany Kosova a takisto medzinárodného spoločenstva, a tým pádom budú mať plnú legitimitu, zatiaľ čo doterajšie inštitúcie kosovských Srbov neuznáva okrem Srbska de facto nikto. Avšak už krátko po uzavretí Bruselskej dohody bolo jasné, že zorganizovať voľby v štyroch severných opštinách a dosiahnuť aspoň minimálnu účasť zabezpečujúcu legálne a legitímne vytvorenie nových inštitúcií nebude jednoduché. Dovtedajší predstavitelia štyroch severokosovských opštín pred voľbami oznámili, že ich konanie budú bojkotovať. Onedlho na to srbská vláda rozpustila politickú reprezentáciu v týchto štyroch opštinách a na miesta doterajších predstaviteľov dočasne dosadila výlučne prívržencov vládnych strán. (Radomirović, 2013b) Tá časť politickej reprezentácie Srbov žijúcich v Kosove, ktorá sa rozhodla vo voľbách participovať, sa nedokázala spojiť do jednej veľkej spoločnej koalície a do volieb tak vstupovala rozštiepená v rámci 31 samostatných politických subjektov. (Počela kampanja..., 2013) Významnou zmenou a novinkou bolo však vytvorenie Občianskej iniciatívy Srpska (Gradjanska inicijativa Srpska, GIS), ktorá je výrazne podporovaná vládou Srbskej republiky. GIS postavila svojich kandidátov na starostov opštín a zástupcov v miestnych parlamentoch vo všetkých desiatich opštinách s väčšinovým obyvateľstvom srbským. Jedným z jej primárnych deklarovaných cieľov bolo okrem víťazstva v daných opštinách ich pripojenie k plánovanému Spoločenstvu srbských opštín. Vládni predstavitelia Kosova vykazovali voči GIS od začiatku nedôveru obávajúc sa, že skutočným cieľom GIS nie je (len) zjednotenie voličského potenciálu Srbov vo voľbách, ale najmä zabezpečenie si vplyvu Srbskej republiky v SSO, a tým de facto aj v Kosove. 548

132 Podmienkou, ktorú si pred voľbami stanovila srbská vláda, bola neutrálnosť celého volebného procesu, čo v praxi malo znamenať absenciu akýchkoľvek symbolov štátnosti Kosova na volebných materiáloch a vo volebných miestnostiach, čo kosovskí predstavitelia spočiatku odmietali. Dohodu sa podarilo dosiahnuť až v septembri 2013 a voľby sa tak konali pod neutrálnymi symbolmi Centrálnej volebnej komisie (Kosova). Je zrejmé, že táto dohoda slúžila predovšetkým srbskej vláde s cieľom obmäkčiť srbských voličov v Kosove a prilákať ich k volebným urnám. O neutrálnosti totiž nie je možné hovoriť, keďže voľby sa konali do kosovských inštitúcií podľa kosovských zákonov, ako to uvádza aj článok 11 Bruselskej dohody. Predvolebnú kampaň najmä v severnej Kosovskej Mitrovici charakterizovalo zastrašovanie, ktoré niekoľkokrát prerástlo do vážneho násilia 9. Prvé kolo volieb sa konalo dňa a na severe Kosova sa vyznačovalo mnohými nepravidelnosťami, atmosférou zastrašovania a násilnosťami, ktoré vyvrcholili útokom maskovaných mužov na tri volebné miesta a zničením volebného materiálu. (KM: Poništen materijal s tri mesta, 2013) Voľby na daných volebných miestach v severnej Kosovskej Mitrovici museli byť z tohto dôvodu opakované dňa 17. novembra Druhé kolo lokálnych volieb sa uskutočnilo dňa 1. decembra 2013 a podľa oficiálnych výsledkov vo všetkých desiatich väčšinovo srbských opštinách vyhral kandidát na vedúceho opštiny srbskej národnosti. Volebná účasť však bola v štyroch severných opštinách nízka, pohybovala sa od 15 do 30%. (Local elections results, 2014) Po voľbách by malo nasledovať konštituovanie miestnych parlamentov a následne aj vytvorenie Spoločenstva srbských opštín. Záver Bruselská dohoda je označovaná za historický úspech zahraničnej politiky Európskej únie a za prejav jej schopnosti úspešného využitia soft power. Ako naznačuje súčasný vývoj 10, jej implementácia a vytvorenie Spoločenstva srbských opštín v Kosove nebude jednoduché. Napriek nespornému faktu, že dohoda znamená prielom v procese normalizácie vzťahov Srbska a Kosova, jej obsah možno označiť ako vágny a všeobecný. Takáto formulácia textu bola nevyhnutná na uzavretie dohody, v súčasnosti to však vytvára priestor pre tenzie. Ani jedna zo strán sa totiž nevie dohodnúť na spoločnej interpretácii textu, čo je pre úspešnú implementáciu nevyhnutné. Napriek tomu, že prvý test implementácie dohody lokálne voľby v Kosove politickí predstavitelia Kosova vyhlásili za úspešný, faktom je, že Srbsko, Kosovo, ani medzinárodné spoločenstvo nepodnikli dostatočné 9 Časté boli bombové atentáty predovšetkým na politicky aktívnych obyvateľov. Do tohto obdobia spadá takisto zatiaľ neobjasnená vražda colníka EULEX-u z Litvy, ktorý bol zabitý na severe Kosova. (EU police officer killed in Kosovo, 2013) 10 K polovici januára

133 opatrenia na to, aby voľby prebehli pokojne. Väčšina politickej reprezentácie severokosovských Srbov sa vyjadrila za bojkot volieb a nepokoje počas prvého kola vyvolali dokonca obavy, aby sa neohrozil proces implementácie dohody celkovo. Bruselská dohoda má byť podobne ako celý dialóg Belehrad-Priština statusne neutrálna, a také mali byť aj lokálne voľby. Faktom však je, že voľby sa aj podľa samotnej dohody konali podľa kosovských zákonov a ich výsledkom je vytvorenie kosovských inštitúcií a faktická integrácia štyroch severokosovských opštín do ústavno-právneho poriadku Kosova. Z tohto dôvodu novozvolený primátor Kosovskej Mitrovice K. Pantić odmietol prijať funkciu spolu s niekoľkými poslancami mestského parlamentu, čo viedlo k vypísaniu nových volieb na primátora a dodatočnému skomplikovaniu situácie. Ak sa nakoniec SSO podarí založiť, je neisté, čo bude obsahovať jeho štatút a aké bude mať spoločenstvo reálne právomoci. Srbskí najvyšší predstavitelia pôvodne požadovali plnohodnotnú autonómiu, no po prijatí Bruselskej dohody sa ako s kompromisným riešením uspokojili aj s významnou mierou samosprávy pre spoločenstvo, no požadujú za to isté výkonné právomoci. Poprední predstavitelia Kosova na druhej strane opakovane vyhlasujú, že SSO bude mať podobu mimovládnej organizácie, keďže nebude mať výkonné, zákonodarné, ani súdne právomoci. Tieto vyhlásenia však slúžia pravdepodobne len pre vnútropolitické potreby. Reálny obraz toho, čo má vzniknúť, naznačil nemecký veľvyslanec v Kosove Peter Blomeyer, ktorý vyhlásil, že SSO nebude mimovládna organizácia, ale zároveň nebude ani tretím stupňom moci či druhou Republikou Srbskou. (Blomejer: ZSO ni RS ni NVO, 2013) Na základe výpočtu kompetencií SSO je pravdepodobné, že spoločenstvo bude mať isté limitované výkonné a zákonodarné právomoci. Dohoda by mala priniesť len jeden ústavno-právny systém na celom území Kosova, a tým väčšiu transparentnosť a bezpečnosť, zatiaľ je však opak pravdou a jej implementácia momentálne vedie k destabilizácii oblasti a k zvýšeniu rizika konfliktov. Situácia v teréne ostáva neprehľadná a nestabilná a pomalá integrácia srbských bezpečnostných a súdnych štruktúr do systému Kosova vedie k vytváraniu ešte väčšieho bezpečnostného vákua. Na to, aby dohoda mohla byť považovaná za historickú a aby reálne napomohla upokojeniu situácie v Kosove, bude potrebné ešte mnoho úsilia pri jej implementácii a uzatvorenie prípadných ďalších dohôd. Literatúra: Akademik Kosta Čavoški o neustavnosti Briselskog sporazuma In Fond Slobodan Jovanović [online] [cit ]. Dostupné na internete: 550

134 Blomejer: ZSO ni RS ni NVO In B92 [online] [cit ]. Dostupné na internete: &mm=12&dd=12&nav_id= EU police officer killed in Kosovo In BBC [online] [cit ]. Dostupné na internete: Dostupné na internete: First agreement of principles governing the normalization of relations Radiotelevizija Srbije [online] [cit ]. Dostupné na internete: dloga%20sporazuma.pdf Ilir Deda: Brussels Agreement has divided Kosovo In Blic [online] [cit ]. Dostupné na internete: Dostupné na internete: KM: Poništen materijal s tri mesta, In B92 [online] [cit ]. Dostupné na internete: Dostupné na internete: &nav_id=773386> Local elections results Central election commission [online] [cit ]. Dostupné na internete: < Počela kampanja za kosovske izbore Radiotelevizija Srbije [online] [cit ]. Dostupné na internete: sr/story/9/politika/ /po%c4%8dela+kampanja+za+kosovske+izbore.html Radomirović, B. 2013a. Srbi sa severa Kosova ne prihvataju briselski sporazum. In Politika [online] [cit ]. Dostupné na internete: < Radomirović, B. 2013b. Vlada raspustila skupštine opština na severu Kosova. In Politika [online] [cit ]. Dostupné na internete: < Kosova.lt.html> Serbia's platform on Kosovo and Metohija In B92 B92 [online] [cit ]. Dostupné na internete: strategies.php?yyyy=2012&mm=12&nav_id=83846 Srbi konstituisali Skupštinu na KiM In B92 [online] [cit ]. Dostupné na internete: Dostupné na internete: &nav_id=

135 TURECKÉ VZŤAHY S RUSKOM A IRÁNOM SPOLUPRÁCA A(LEBO) RIVALITA? TURKISH RELATIONS WITH RUSSIA AND IRAN - COOPERATION AND/OR RIVALRY? Ľubomír Čech 2 ABSTRACT Turkish efforts to improve its key neighbors relations should have been the main tool to provide regional stability and, at the end of the day, also one of the tools for improving the global influence of Ankara in the contemporary world. Last years, in many directions, foreshadowed, that in the triangle of relations Ankara, Moscow, Teheran, there are several centrifugal influences, proving the complicated character of mutual relations. It shows that residues of the past social-economical, military and religious character are not forgotten. Several manifestations of Turkish foreign policy in its Eurasian agenda are accepted by other actors of international relations controversially, including the perception of Ankara as an extended hand the United States. Key words: Turkey, Turkish relations, Russia, Iran, cooperation, rivalry Úvod Vzťahy Turecka k jeho najvýznamnejším susedom mali v poslednom desaťročí výrazne pragmatický charakter, čo sa prejavovalo v tom, že Ankara využívala svoje energetické a ekonomické prepojenie s Ruskom a Iránom na zosúladenie politických rozdielov, ktoré tieto krajiny rozdeľovali. Turecké vzťahy s Ruskom v prvej dekáde nového milénia zaznamenali podstatné zlepšenie. Vzťahy s Iránom zďaleka nemali takú dynamiku zlepšovania a mohli by sme ich skôr označiť ako studený mier. Boli poznamenané rivalitou o regionálny vplyv, najmä v nábožensko-ideologických otázkach a vo sfére regionálnej bezpečnosti. Ešte pred niekoľkými rokmi odborníci naznačovali, že vzťahy medzi týmito tromi krajinami vytvárajú možnosť vzniku akéhosi nového spojeneckého trojuholníka. V poslednom období však rozporuplný postoj Turecka k arabskej jari a najmä k vnútornému konfliktu v Sýrii spôsobil napäté vzťahy v oboch partnerstvách. O turecko-iránsko-ruskej osi v srdci Eurázie sa 1 Ľubomír Čech, Doc. PhDr., CSc., docent katedry medzinárodných politických vzťahov, Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, Dolnozemská cesta 1/b, Bratislava 5, Slovenská republika, francuz@post.sk. Článok je publikovaný v rámci projektu VEGA 357 Vytváranie multipolarity v súčasných medzinárodných vzťahoch. 552

136 hovorí čoraz menej a niektoré zmeny v praktických zahraničnopolitických krokoch skôr naznačujú návrat Ankary k severoatlantickej lojalite. 1 Charakter a obmedzenia vzájomných vzťahov Turecká vládnuca strana Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), vedená filozofiou ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoglua, sa snažila o zlepšenie politických vzťahov s kľúčovými susedmi Turecka (Čech, 2013) prostredníctvom vzájomných ekonomických prepojení a meniacou sa pozíciou voči strategickým otázkam, ako je napr. izraelský a iránsky jadrový program, posúvala svoj postoj bližšie k regionálnym záujmom zúčastnených strán. Cieľom bolo posilniť tureckú ekonomiku, dosiahnuť väčšiu regionálnu stabilitu a tým zvýšiť globálny vplyv Ankary. Turecké vedenie si uvedomovalo, že regionálne súťaženie pretrváva. Existovala však nádej, že negatívne elementy budú prekonané a regionálni partneri dajú prednosť zlepšeniu ekonomických vzťahov a bezpečnejšiemu regiónu. To bolo mimoriadne dôležité pre turecké vedenie, ktoré považovalo strategickú hĺbku svojej zahraničnej politiky za jeden z rozhodujúcich determinantov, potrebných pre zvýšenie jej manévrovacieho priestoru (Öner, 2011). Stavajúc na raste energetického a ekonomického spojenectva medzi Tureckom a Ruskom z 90-tych rokov, Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá je pri moci od roka 2002, sa snažila využiť vznik tohto partnerstva na zlepšenie politických a bezpečnostných vzťahov s Ruskom, ktoré zostávali napäté kvôli nezhodám vo viacerých regionálnych bezpečnostných otázkach. Moskva tento postoj opätovala, ale s ambíciou oslabenia tureckej prozápadnej orientácie. V posledných desiatich rokoch došlo k mimoriadnemu nárastu obchodu, turizmu a vzájomných investícií. Rusko sa stalo najväčším tureckým obchodným partnerom (predstihujúc tak Nemecko), tretím najväčším exportným trhom a dôležitým investičným partnerom (Weitz, 2013). Významný podiel na tom mali turecké obchodné skupiny, ktorých záujem o udržanie rusko-tureckých ekonomických väzieb nútil vládnucu administratívu v Ankare vyhýbať sa sporným otázkam vo vzájomných vzťahoch. Turecko a Rusko v roku 2010 deklarovali strategické partnerstvo a dohodli sa na konaní každoročných stretnutí na najvyššej úrovni, ustanovili Radu pre spoluprácu na vysokej úrovni (High-Level Cooperation Council) a Skupinu spoločného strategického plánovania (Joint Strategic Planning Group). 3 3 Na rokovaniach bolo podpísaných viac ako 20 dvojstranných dokumentov o posilnení obchodných a strategických vzťahov, okrem iného aj memorandum o spolupráci pri výstavbe a prevádzke prvej jadrovej elektrárni na území Turecka, dohoda o leteckom spojení, program spolupráce v oblasti cestovného ruchu (odstránenie vízových prekážok). Rokovalo sa aj o ruskom záujme na stavbe tureckého ropovodu Samsun-Ceyhan, spojujúceho Čierne a Stredozemné more a o projekte plynovodov Modrý prúd a Južný prúd (pozn. autora). 553

137 Hlavný konfliktný faktor v turecko-ruských vzťahoch je však ťažko odstrániteľný. Spôsobuje ho nevyvážené zloženie turecko-ruského obchodu. Turecko importuje ruskú ropu a plyn. Tieto komodity tvoria 4/5 z celkového ročného obchodu vo výške 33 miliárd amerických dolárov. Snaha Ankary o zredukovanie závislosti na energiách z Ruska sa ukázala z veľkej časti neúspešnou. Hoci sa podiel Ruska na tureckom importe ropy znížil zo 40% v roku 2009 na 12% v roku 2011, podiel zemného plynu, ktorý Turecko získava z Ruska, vzrástol až na úroveň 58% v roku 2012 (Weitz, 2013). Rusko sa tiež snaží stať sa vedúcim hráčom v rozvíjajúcom sa tureckom sektore civilnej jadrovej energetiky. Moskva nemá záujem, aby sa Turecko stalo súčasťou hlavného východno-západného energetického koridoru, umožňujúceho prepravu ropy a plynu z kaspickej oblasti na európske trhy. Aj keď Turecko (ako členská krajina NATO) urobilo voči Rusku ústretový krok a v posledných desiatich rokoch lobovalo za to, aby vojnové plavidlá Severoatlantickej aliancie opustili Čierne more, spolupráca s Moskvou v politických otázkach nemá kontinuitu. Kvôli rozdielnym politickým prioritám a národným záujmom je skôr taktická, než strategická. Turecké vzťahy s Iránom nemali zďaleka takú úroveň, ako vzťahy s Ruskom. Napriek tomu sa darilo posilniť ich energetický a ekonomický rozmer. Najmä preto, že Irán vďaka znižovaniu cien, poskytoval v roku 2011 Turecku viac ako polovicu celkového množstva ropy. Ankara za odmenu bránila uplatňovaniu ďalších sankcií, prijatých mnohými západnými krajinami voči Iránu a podarilo sa jej obísť niektoré finančné sankcie tým, že Iránu platila zlatom a nie menou. Irán však nebol pre Turecko tak spoľahlivým partnerom, ako Rusko. Viacero dohôd oznámených s veľkou slávou nikdy nedospelo do štádia konečnej realizácie. V dôsledku toho sa turecké banky (s trvalou podporou a pod tlakom USA) sťahujú z pozície sprostredkovateľov v Iráne. Na rozdiel od Ruska, Iránu chýba v Turecku obchodná klientela, ktorá by lobovala za jeho záujmy. Tureckí podnikatelia pokladajú Irán za frustrujúce investičné prostredie. Turecko robí kroky v tom, aby Azerbajdžan, Irak a Turkménsko nahradili Irán na pozícii hlavného dodávateľa ropy a zemného plynu. Preto sa dá predpokladať, že úloha Iránu v tureckej ekonomike sa bude, paralelne s prehlbovaním tureckých vzťahov s ďalšími dynamickejšími ázijskými ekonomikami, stále zmenšovať (Aliriza Alterman Kuchins, 2013). Turecko a Irán nevyužili historickú šancu a ťažko prekonávajú komplikovaný charakter vzájomných vzťahov, hodnotených ako príležitostné spojenectvo a večná rivalita. To sa týka aj možných partnerstiev vo vzťahu k Iraku alebo Afganistanu, ktoré sa takisto nenaplnili. Namiesto spolupráce v prospech obmedzenia regionálnej nestability sa Ankara a Teherán rozhodli podporiť konkurenčné elity v oboch krajinách. Z Turecka a Iránu sa stali súperiace krajiny s ambíciou byť vzorom pre národy Stredného východu. Oproti iránskemu ší`itskemu duchovnému modelu bol umiernený turecký sunnitský model doposiaľ v tomto súperení úspešnejší. Turecko sa prezentuje ako vedúci 554

138 element sunnitských síl na Strednom východe, kde čelí spojencom Teheránu v Bagdade a Damasku (Hubinger, 2012, s ). Čiastočne aj kvôli rozdielnym politikám voči Sýrii a Iraku v súčasnosti skončila skromná spolupráca, ktorá sa v regióne vyvinula pred pár rokmi proti kurdským separatistom. Irán viac nepovažuje Turecko, vzhľadom na jadrovú problematiku, za neutrálne a v súčasnosti uprednostňuje Kazachstan a iné krajiny ako vhodnejších sprostredkovateľov v rámci rozhovorov P Dopady zmien v turecko-rusko-iránskom triangli na regionálne vzťahy Keď porovnáme priority vzájomných vzťahov v tomto pomyselnom trojuholníku, zistíme, že Turecko nie je pre Rusko tak dôležitým partnerom, ako pre Irán. Ten si vytvoril viacero regionálnych nepriateľov a jeho obchodu (ako je uvedené vyššie) chýbajú alternatívni obchodní partneri a investičné trhy. Ankara považuje spoluprácu s Moskvou za veľmi dôležitú a potvrdila to aj konkrétnymi postojmi. Napr., keď došlo v roku 2008 ku gruzínsko-osetinskému konfliktu, Ankara sa postavila na stranu Moskvy a odmietla spochybniť ruské záujmy na južnom Kaukaze. Centrum pre strategické a medzinárodné štúdiá (CSIS) v spolupráci s Nadáciou výskumu hospodárskej politiky Turecka (TEPAV) a s Inštitútom orientálnych štúdií ruskej akadémie vied (IVRAN) realizuje projekt na analýzu multidimenzionálneho vzťahu medzi Tureckom, Ruskom a Iránom. Podľa autorov CSIS trojuholník Turecko-Irán-Rusko má najväčší vplyv v susediacich regiónoch východného Stredomoria, Strednej Ázie a Kaukazu (Baran Cornell, 2007). V prvom regióne je dominantným problémom konflikt v Sýrii. Rozdiely medzi Tureckom a jeho partnermi sú veľké a zrejme také aj ostanú, pokiaľ súčasný prezident Assad zostane vo svojom úrade. Kardinálnou otázkou zostáva, ako dlho budú Rusko a Irán tolerovať rastúce turecké úsilie o zvrhnutie ich sýrskeho spojenca. Priama turecká vojenská intervencia v Sýrii by zrejme viedla k nepredvídateľným problémom vo vzájomných vzťahov. Pokiaľ by Assad opustil úrad bez tureckej intervencie, potom vzrastie popularita Ankary v arabskom svete na úkor Moskvy a Iránu. Tieto tri krajiny majú záujmy aj v regióne Strednej Ázie. Turecko aj Irán by tam radi zvýšili svoj vplyv. Od nástupu prezidenta Putina však narážajú na záujmy Moskvy (Horák, 2007, s. 260). Ruský vplyv v Strednej Ázii je, vzhľadom na históriu, geografickú blízkosť a ekonomické, politické a bezpečnostné väzby, stále obrovský. Nakoľko postupný odchod síl NATO z Afganistanu pravdepodobne posilní tento vplyv, Ankara sa pripojila k Teheránu v politike ústupkov moskovskému prvenstvu. Napriek tomu, že v 4 Skupinu P5 + 1 tvorí päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN a Nemecko (pozn. autora). 555

139 dlhodobom horizonte nie sú Turecko ani Irán pripravení akceptovať nespornú ruskú dominanciu v tomto regióne, v súčasnej dobe sa jej Ankara i Teherán podriadili. Kaukaz ponúka ešte pravdepodobnejšiu arénu pre väčšiu trilaterálnu geopolitickú súťaž. Rusko chce ostať dominantným hráčom v tomto dôležitom susedskom regióne a nie je tolerantné voči ekonomickým a energetickým súperom, moslimským ozbrojencom, či iným rivalom. Turci a Iránci sa netaja sympatiami k potlačovanému lokálnemu moslimskému elementu na severnom Kaukaze, ale neodvažujú sa spochybniť ruskú územnú celistvosť. Iné sú ich prístupy v konfliktných otázkach južného Kaukazu. Teherán rešpektuje moskovskú dominanciu v tomto regióne a otvorene oceňuje ruskú podporu Arménska, ktorá je Azerbajdžanom aj Tureckom odmietaná (Chuguryan, S. Chuguryan, V., 2013; Čech, 2010). Turecko sa naopak snaží podporovať samostatnosť Azerbajdžanu a Gruzínska ako nárazníkových štátov a ako svojich partnerov v niekoľkých súčasných (aj plánovaných) východno-západných energetických projektoch. Počas konfliktu v Gruzínsku zohralo Turecko úlohu zmierovateľa a navrhlo vytvorenie Kaukazskej platformy spolupráce a stability (Oznámenie komisie Rade a Európskemu parlamentu. Stratégia rozširovania a hlavné výzvy na roky , 2008). Podľa štúdie CSIS niektorí ruskí analytici a politici očakávajú, že Turecko, pokiaľ sa bude naďalej vzďaľovať od svojich sekulárnych princípov a prijímať viac moslimskú identitu, sa stane rastúcim súperom Moskvy o vplyv dokonca aj na severnom Kaukaze, kde niektorí Turci využívajú etnické a náboženské vzťahy s rôznymi kaukazskými skupinami na podporu radikálnejšej a militantnejšej formy islamu, než akú Moskva považuje za akceptovateľnú (Aliriza Alterman Kuchins, 2013). 3 Turecko a Irán v etape zložitého prekonávania dedičstva minulosti Obnovené turecko-iránske napätie v posledných rokoch naznačuje návrat k historickej podobe ich vzťahu. Strety medzi imperiálnymi ambíciami Osmanskej ríše a perzskej dynastie Safíovcov po stáročia tvarovali regionálnu politiku. Vzťahy medzi Tureckom a Iránom boli v 90-tych rokoch minulého storočia napäté, keď sa obe vlády podozrievali z podporovania teroristických a separatistických hnutí. Až v predchádzajúcej dekáde Turecko, pod vládou Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP), výrazne zlepšilo svoje vzťahy s iránskou vládou. Turecko-iránskemu zblíženiu pomohli islamské strany ovplyvňujúce vládne štruktúry v Ankare, tak aj v Teheráne. Turecké sekulárne politické strany a priority národnej bezpečnosti, ktoré až do minulej dekády dominovali tureckej zahraničnej politike, považovali Irán aj Sýriu za potenciálne hrozby a snažili sa o vytvorenie bezpečnostných vzťahov s Izraelom. Islamská orientácia AKP však spôsobila, že súčasná generácia tureckých a iránskych lídrov podstatne viac 556

140 zdieľala spoločnú oddanosť islamu a odpor voči izraelskému zaobchádzaniu s Palestínčanmi. Tento náboženský prvok sa stal zdrojom rozporov až potom, keď v rámci arabského sveta premiér Recep Tayyip Erdogan začal vytláčať prezidenta Mahmúda Ahmadínežáda (a iných prominentných Iráncov) z pozície najpopulárnejšieho moslimského lídra. Najmä v súvislosti s arabskou jarou Erdogan vyzýval moslimov v arabských krajinách, aby režimy v arabskom svete nasledovali turecký príklad (Öniş, 2012). Reprezentanti iránskej vlády dávali sami seba za vzor a odporúčali ustanovenie Islamskej republiky. Počas posledných rokov tureckí predstavitelia podporovali sunnitských odporcov Iránu (v Iraku a Sýrii) a sunnitské vlády čelili masovej ší`itskej opozícii (ako v Bahraine) za výraznej podpory Teheránu. Podobne to vyzeralo aj v otázkach regionálnej bezpečnosti. Okrem odmietania bezpečnostných väzieb s Izraelom, Strana spravodlivosti a rozvoja bola ústretová voči Iránu tým, že sa usilovala o zmierenie s ich sýrskym spojencom. AKP spustila viacero kooperatívnych iniciatív s prezidentom Assadom. V rámci tohto procesu sa novým lídrom v Turecku podarilo utlmiť sýrsku podporu Strany kurdských pracujúcich (Partiya Karkerên Kurdistan - PKK). Teherán takisto výrazne obmedzil podporu PKK. Pred niekoľkými rokmi si turecké a iránske autority začali vymieňať protiteroristické informácie a koordinovať vojenské údery proti kurdským teroristom na severe Iraku. Ku zmene došlo vtedy, keď sa vláda AKP rozhodla podporiť sunnitských rebelov v Sýrii. Irán kontroval obnovením podpory PKK. Iránski predstavitelia boli sklamaní, že Turecko sa stáva hlavným regionálnym podporovateľom ozbrojenej opozície snažiacej sa o zosadenie Assada. Spor kulminoval tureckou žiadosťou orgánom NATO v novembri 2012, aby na území krajiny bol rozmiestnený zbraňový systém protivzdušnej obrany Patriot ako ochrana pred sýrskymi leteckými a raketovými útokmi. Iránski analytici sa obávali, že Patrioty by mohli slúžiť ako základ bezletovej zóny, ktorá by zbavila Assadov režim jednej z jeho mála výhod proti povstalcom. Iránsky prezident Ahmadínežád zrušil plánovanú návštevu Turecka krok, ktorý iránske média pripísali práve nasadeniu Patriotov. Taktiež Irak prispel k prehĺbeniu bilaterálneho napätia. Turecko nechce, aby Irán dominoval Iraku. Turecko sa obáva, že Irán sa snaží o slabý a rozdelený Irak, ktorý by bol neschopný napadnúť cestu Teheránu za regionálnym prvenstvom. Turecko je tiež presvedčené, že Irán chce, aby v Bagdade vládol servilný ší`itsky režim, ktorý nebude robiť problémy iránskej politickej a ekonomickej kontrole nad Irakom. Naproti tomu Turecko favorizuje silný iracký štát vedený koalíciou politických síl, ktoré udržia domácu stabilitu a prispejú k regionálnej bezpečnosti. Takéto podmienky by boli priaznivé pre ožívajúcu irackú produkciu fosílnych palív, čo by prospelo Turecku, ako kľúčovému tranzitnému štátu pre irackú ropu a zemný plyn. Taktiež by sa posilnil obnovujúci sa iracký hospodársky rast, ktorý by podporil tureckých 557

141 investorov a obchodníkov. Tieto rozdielne strategické vízie viedli Turecko a Irán k podpore protichodných politických síl v Iraku (Kane, 2011). V kontexte týchto komplikujúcich sa vzťahov prešla zmenami dokonca aj jadrová otázka a stratila na význame pre udržanie dobrých turecko-iránskych vzťahov. Ankara získala kredit v Teheráne v roku 2010, keď sa usilovala podnietiť zmluvu o budovaní dôvery medzi Iránom a Západom ohľadom jeho nukleárnych zásob. Keď západne vlády odmietli túto dohodu, turecká delegácia v Bezpečnostnej rade OSN hlasovala proti zavedeniu ďalších sankcií voči Iránu. Aj keď iránski predstavitelia ocenili podporu Turecka i tvrdšiu líniu, ktorú vláda AKP prijala voči palestínskej otázke, následne obvinili Turecko z tajnej dohody s Izraelom proti Iránu po tom, čo Ankara v septembri 2011 vyhlásila, že by povolila NATO postaviť radar včasného varovania v juhovýchodnom Turecku. Jeho očividným, hoci nevyjadreným cieľom malo byť sledovanie iránskych rakiet. Turci teraz vyjadrujú podráždenie kvôli iránskej nevďačnosti za ich úsilie o vyjednávanie medzi Teheránom a Západom. Nakoľko iránska kritika často obsahuje hrozby, Erdogan deklaroval, že Turecko sa bude cítiť nútené usilovať o nukleárne zbrane, ak by ich niekedy získal aj Irán. Irán nedávno navrhol Kazachstan a ďalšie krajiny ako vhodných sprostredkovateľov pre budúce iránske nukleárne rokovania. Na tomto zozname už nie je Turecko. Tureckí predstavitelia sú napriek tomu stále proti medzinárodným sankciám voči Iránu, a to kvôli ekonomickým stratám, ktoré postihujú ich vlastnú krajinu. Podľa dohody z roku 1996, Turecko importuje zhruba 30 miliónov kubických metrov iránskeho zemného plynu denne (10 miliárd m 3 ročne) z Iránu prostredníctvom priameho plynového potrubia. Turecko tiež denne kupuje barelov ropy. Tieto množstvá zodpovedajú 20% tureckého importu zemného plynu a 30% importu ropy a pomáhajú vyvážiť tureckú energetickú závislosť na Rusku, ktoré poskytuje Turecku väčšinu jeho ropy a buduje v krajine prvú jadrovú elektráreň. Vďaka sile týchto ekonomických väzieb teraz turecko-iránsky obchod presahuje 20 miliárd dolárov (Weitz, 2013). Tureckí politici cítili potrebu prijať záväzné sankcie prijaté Bezpečnostnou radou OSN, ale bránili sa prijatiu doplnkových sankcií západných vlád, ktoré zahŕňajú zákaz nákupu iránskych energií a bojkot obchodu s iránskymi drahými kovmi. Európski predstavitelia a predstavitelia USA a EÚ vo všeobecnosti na Ankaru v tejto otázke netlačili, ale turecký obchod v každom prípade redukoval prepojenia na Irán skôr, než by riskoval stratu prístupu do globálneho ekonomického a finančného systému, ktorému dominuje Západ. Plány na vybudovanie masívnych energetických prepojení medzi kaspickou oblasťou a Európou cez turecké územie sú oveľa ťažšie realizovateľné bez teheránskej participácie a súhlasu. Turecké nákupy iránskej ropy poklesli a turecké finančné inštitúcie sa začali viac zdráhať slúžiť ako sprostredkovatelia tretím stranám, ktoré majú záujem o obchodovanie s Iránom. 558

142 Západné sankcie paradoxne poskytovali dôležité benefity tureckej ekonomike. Turecké podniky stále čelia mnohým prekážkam pri podnikaní s Iránom, počnúc iránskou byrokraciou až po medzinárodné sankcie. Avšak spomínané sankcie vylúčili mnohých západných konkurentov, s ktorým museli turecké firmy súťažiť na iných trhoch, vrátane Stredného východu. Najpodstatnejšie je, že Turecko nemohlo platiť za dovoz iránskej energie v dolároch alebo eurách, takže iránske korporácie museli akceptovať tureckú líru a potom využívať túto menu na nákup zlata v Turecku, ktoré môže byť predávané na trhoch zálivu za konvertibilnejšiu menu. Tieto aktivity, po dlhých rokoch masívneho deficitu, dopomohli Turecku k vyrovnanej obchodnej bilancii. Iránski predstavitelia, napriek komplikujúcim sa vzťahom s Ankarou, sa bránia úplnému rozchodu s Tureckom. Už aj tak majú dosť potenciálnych protivníkov, takže silný sused, ktorý sa stavia proti použitiu sily proti Iránu je veľkou výhodou. Iránski predstavitelia apelovali na Turecko, aby využilo svoje kontakty so sýrskou opozíciou a pomohlo tak zabezpečiť prepustenie 48 iránskych rukojemníkov. Obe krajiny zriaďujú spoločnú univerzitu, spoločnú ekonomickú komisiu a viac tranzitných a hraničných terminálov. Od 17. storočia medzi sebou Turecko a Irán nebojovali a v oboch krajinách vládne všeobecný názor proti ďalším bilaterálnym ozbrojeným konfliktom. V Iráne je veľa ľudí, ktorí dúfajú, že Turecko nezahryzne do kyslého jablka a nebude sa vojensky angažovať v Sýrii. Tento hypotetický scenár by situáciu medzi krajinami mimoriadne vyhrotil. V súčasnosti sa v iránskej vládnej administratíve objavujú aj názory, prisudzujúce časť existujúceho napätia s Tureckom západným machináciám a sionistickému sprisahaniu. Záver V posledných rokoch má Turecko s Ruskom a Iránom skôr rozchádzajúce sa, než komplementárne záujmy: Moskva a Teherán nepodporili rozvoj transportného energetického prepojenia medzi Východom a Západom, ktoré prechádzajú cez Kaspické more a Turecko; Ankara sa postavila na stranu proti spojencom Teheránu, Bagdadu a Damasku zatiaľ čo Moskva ich všeobecne podporovala; Turecko tiež upravilo svoju pozíciu k izraelskej politike voči Palestíne, sankciám proti Iránu a protiraketovej iniciatíve NATO. Väčšina odborníkov sa vyjadruje v tom zmysle, že sú neopodstatnené pochybnosti o tom, že Turecko sa začalo vzďaľovať medzinárodnému systému, ktorému dominujú Spojené štáty. Turecko si udržalo silné vzťahy s NATO a Spojenými štátmi a stalo sa Obamovým obľúbeným spojencom v regióne. Od roku 2010 Ankara a Washington spojili svoje sily v boji proti iránskemu vplyvu 559

143 v Sýrii, dávajúc tak Rusom a Iráncom jasne najavo, koho považujú za regionálneho zástupcu USA. Nedávny turecký záujem posunúť sa bližšie k Šanghajskej organizácii spolupráce (SCO) nemá potenciál zmeniť túto dynamiku vzťahov. Príčinou je slabá pozícia SCO ako inštitúcie, rozdielna zahraničnopolitická orientácia mnohých z jej členov a pravdepodobnosť, že Washington a Ankara by využili príležitosť rozvíjať svoju spoločnú agendu v Eurázii. Do hry však môže vstúpiť čínsky faktor. Nárast globálneho vplyvu Číny zvyšuje pravdepodobnosť zmien trojstranných vzťahov Turecka, Iránu a Ruska, rovnako ako aj v blízkom partnerstve Ankary a Washingtonu. Otázka partnerstiev, spojenectiev alebo koalícií v eurázijskom priestore je v tomto zmysle stále otvorená. Turecko sa správa pragmaticky a vyvodzuje celkom logicky obavy, že izolácia a ohrozovanie Iránu môžu zradikalizovať iránsku zahraničnú politiku. Izolovaný Irán by mohol prehĺbiť svoje vzťahy s teroristickými organizáciami, zasahovať viac v Iraku a Afganistane a podniknúť ďalšie opatrenia, ktorých cieľom by bolo pomstiť sa Spojeným štátom a ich spojencom, vrátane Turecku. Vojna medzi Iránom a Západom by v tejto perspektíve bola katastrofálna, nakoľko turecké regionálne záujmy by boli veľmi poškodené, tak ako sa to stalo počas konfrontácie Spojených štátov so Saddamom Husajnom v Iraku. Straty vo vojne s Iránom by boli ešte väčšie. Turecko-iránsky vzťah však nemožno ani do budúcnosti považovať za bezproblémový, predovšetkým kvôli rozdielnym geopolitickým a náboženským záujmom. Turecko a Irán sa teraz nachádzajú vo vzťahoch akejsi historickej paralely a vyhýbajú sa priamej vojne. Po desaťročiach, počas ktorých bola vždy jedna z týchto dvoch krajín zreteľne dominantná, teraz sledujeme nebezpečnú rovnováhu. Tento stav obe tieto nearabské krajiny pokladajú za rast vlastnej sily, ktorá si zaslúži mať dôležité slovo na Strednom východe. Potenciál konfliktu je v tom, že len jedna z nich môže mať toto prvenstvo. Literatúra: ALIRITA, B., ALTERMAN, J.B., KUCHINS, A.C The Turkey, Russia, Iran Nexus - driving forces and strategies[online]. In: Center for Strategic and International Studies. Washington, March Dostupné na: < BARAN, Z. - CORNELL, S What future does Turkey have in Central Asia and the Caucasus? [online]. In: Central Asia-Caucasus Institute [cit ]. Dostupné na internete: < /CACI_2007_ html>. ČECH, Ľ Problémy turecko-arménskeho zbližovania. In: Zborník príspevkov z III. medzinárodnej vedeckej konferencie: Bezpečnostné fórum Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB Banská Bystrica, ISBN , s

144 ČECH, Ľ Turecká zahraničná politika a aktivity v jej ázijskom vektore. In: Politické vedy časopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy, bezpečnostné štúdiá. č , roč. XVI. ISSN s HORÁK, S Závislá nezávislost ve Střední Ásii: Proč Střední Ásie potřebuje být závislá na vnějších silách? In: Acta Universitatis Carolinae - Studia Territorialia X., Vol 7, No 10, ISSN s HUBINGER, V Kde je a kam jde Turecko? In: Mezinárodní politika. roč. XXXVI, 2012, č. 2. ISSN s CHUGURYAN, S. CHUGURYAN, V Genocída Arménov prvá moderná genocída 20. storočia (1. časť). In: Medzinárodné vzťahy, ročník XI., 2013, č. 1. ISSN s CHUGURYAN, S. CHUGURYAN, V. Genocída Arménov a postoj vybraných medzinárodných aktérov (2. ČASŤ). In: Medzinárodné vzťahy, ročník XI., 2013, č. 3. ISSN s KANE, S The Coming Turkish-Iranian Competition in Iraq [online]. In: Special Report, U.S. Institute of Peace, June [cit ]. Dostupné na internete: < ÖNER, S The Place of the EU in Multi-Dimensional Turkish Foreign Policy. In: Kanat, K.B. Üstün, K. Yilmaz, H History, Politics and Foreign Policy in Turkey. Ankara: SETA, s. ISBN ÖNIŞ, Z Turkey and the Arab Spring: Between Ethics and Self-Interest. In: Insight Turkey. roč. 14, 2012, č. 3. ISSN X, s Oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu. Stratégia rozširovania a hlavné výzvy na roky [online]. Brusel, KOM(2008) 674 v konečnom znení. [cit ].Dostupné na internete: < Rusko uzavírá strategické dohody s Tureckem [online]. Electronic Resource Informačný a podnikateľský Systém i-ru.cz. [cit ]. Dostupné na: < rusko-uzavira-st/>. WEITZ, R The Turkey Triangle: Ankara, Moscow, Tehran [online]. In: The Turkey Analyst, vol. 6, No April The Turkey Analyst a biweekly publication of the Central Asia-Caucasus Institute & Silk Road Studies, Program Joint Center. [cit ]. Dostupné na: < WEITZ, R Turkey and Tehran: A Cold Peace [online]. In: The Turkey Analyst, vol. 6, No. 3, 13 February The Turkey Analyst a biweekly publication of the Central Asia- Caucasus Institute & Silk Road Studies Program Joint Center. [cit ]. Dostupné na internete: < 561

145 BEZPEČNOSŤ KRAJÍN ARABSKÉHO/PERZSKÉHO ZÁLIVU V PRÍPADE IRÁNSKO-ZÁPADNEJ DOHODY SAFETY OF THE GULF COUNTRIES IN CASE OF THE IRAN-WEST AGREEMENT Souheil Ghannam 1 ABSTRACT Geneva agreement, which was signed with Iran calmed the West, but alarmed Arab neighbors of Iran. Iran, which is arming itself for decades and has regional ambitions, is not a trustworthy neighbor to Arab countries. Arabic countries are in their security policy depending on the alliance with USA. USA is lately inclining towards leaving the region. Concerns of Arabs lie within the division of influence between the West and Iran, however without them. Key words: Arab countries, Iran, security policy, Iran-West Agreement, USA 1 Geopolitické vymedzenie Iránu 1.1 Zemepisná a strategická dôležitosť Aj keď sú krajiny Arabského zálivu najviac ovplyvnené udalosťami v Iráne, a to pozitívne aj negatívne, šiesti medzinárodní vyjednávači (piati stáli členovia BR OSN + Nemecko) sa sústreďujú len na otázku toho, že Irán vlastní jadrové zbrane. V prvom rade ich to zaujíma v súvislosti s bezpečnosťou Izraela a následne s bezpečnosťou ropy. Čo sa týka bezpečnosti Zálivu, záujmov jeho občanov a existencie jeho režimov, to už je sekundárna záležitosť. Napriek úplnej lojalite, ktorú prejavili politickí predstavitelia Zálivu voči Západu, hlavne voči USA a Veľkej Británii tým, že zachovali veľmi nízke ceny ropy a to spôsobom, ktorý vyhovuje západným krajinám a pomáha v ich ekonomickom rozvoji, západní politici znova dokázali, že okrem svojich egoistických záujmov nemajú žiadneho priateľa. Nepozvať politických predstaviteľov Zálivu k rokovaniam s Iránom vyvoláva oprávnené obavy o transakcii, ktorá sa pripravuje medzi Západom a Iránom a nebudeme sa čudovať, ak to bude na úkor týchto štátov. Najskôr je ale potrebné zdôrazniť geografický a strategický význam Arabského/Perzského zálivu, (Irán ho nazýva Perzský čo je starý historický názov Iránu, Arabi ho nazývajú Arabský: Arabský/Perzský záliv je záliv Arabského mora, ktorý začína na juhu od Ománu až k arabskému pobrežiu na 1 Souheil Ghannam, Mgr., doktorant, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, sachnini@gmail.com. 562

146 sever v dĺžke 965 km, jeho rozloha je cca 233, 100 km štvorcových, a jeho šírka je v rozmedzí km. Arabský/Perzský záliv rozdeľuje Arabský polostrov od juhozápadu Iránu. Arabské pobrežie zálivu tvorí 3490 km, čo je dlhšie ako iránska strana, ktorá má 2440 km. (Arabský záliv, 2014) Záliv má veľmi dôležitý význam pre export ropy. Transportuje sa cez neho 80 percent ropy Zálivu, čo je 17 miliónov barelov ropy denne. Predpokladá sa, že v roku 2030 sa dosiahne objem 121 miliónov barelov denne. Irán exportuje 90 percent svojej ropy prostredníctvom zálivu. (Radaví, 2010) Dočasná dohoda, ktorá bola podpísaná v Ženeve medzi stálymi členmi BR OSN + Nemecko a Iránom, známa pod názvom 5+1 a Irán, vyvolala oprávnené obavy predstaviteľov Arabského zálivu najmä Saudov, pretože neboli oboznámení s pozadím a podstatou tejto dohody. Dnes už vieme, že sa až 6 mesiacov konali medzi USA a Iránom tajné rokovania, sprostredkované Ománom. Aby sme mohli pochopiť nielen to, čo sa stalo v Ženeve, ale najmä čo sa môže stať, musíme pozorne študovať americkoiránske vzťahy v súvislosti so záujmami oboch štátov. A to nielen od oficiálneho diplomatického rozchodu, ktorý nastal medzi nimi po víťazstve islamskej revolúcie v Iráne v roku 1979, ale až od dôb vládnutia Šáha v Iráne. Najmä však odvtedy ako americké a britské tajné služby prevratom zvrhli liberálnu vládu Mosadeqa, ktorá bola vymenovaná iránskym parlamentom po znárodnení iránskej ropy v roku Bezpečnostná a politická dôležitosť V júli 1953 bol iránsky Šáh Mohammad Reza Pahlaví pod vplyvom udalostí v krajine nútený krajinu opustiť, čo urýchlilo plány americkej CIA uskutočniť prevrat proti Mosadekovej vláde a vrátiť Šáha znova k moci. Ako prejav vďaky Šáha voči USA povedal architektovi prevratu, prezidentovi CIA v Teheráne Kermitovi Rooseveltovi Za môj trón vďačím Allahovi, môjmu ľudu, mojej armáde, tebe a USA (Hajkal, 2003, s.306). Je to presná charakteristika vzťahu Iránu k USA počas vlády Šáha, ktorý trval až do začiatku roka Mocenská politika Iránu korešpondovala s iránskymi ambíciami pri kontrole zálivu. Táto politika sa nezmenila od dôb Šáha až dodnes. To čo sa zmenilo, sú jej prostriedky. Sila, ktorá vyžaduje ozbrojenie bola a dodnes je, najdôležitejším nástrojom Iránu pri realizácií vlastných ambícií dosiahnuť medzinárodné uznanie ako regionálnej veľmoci. V jednom rozhovore, ktorý poskytol Šáh najvýznamnejšiemu arabskému novinárovi a politickému publicistovi Mohammedovi Hassanen Hajkal v roku 1975, zhrnul Šáh svoju politiku zbrojenia nasledovne: Žijem v tomto regióne, ktorý je dnes najdôležitejším regiónom vo svete. Mám veľké bohatstvo a dbám o to aby som ho chránil. Mám úlohu, ktorú plním a politiku, ktorú praktizujem, neexistuje bohatstvo bez úlohy a neexistuje politika bez vojenskej sily. Vojenská sila, ktorú budujem je zameraná voči hocijakým nebezpečenstvám, ktorým by som mohol 563

147 čeliť. (Hajkal, 2003, s.327). Ambície Šáha boli stotožnené s americkou víziou iránskej roly v celom regióne. Minister zahraničných vecí USA za prezidenta Jimmy Cartera, Cyrus Vance, ktorý bol svedkom pádu iránskeho Šáha charakterizoval vo svojich memoároch vzťah medzi USA a Iránom nasledovne: Považovali sme Irán za hlavnú silu stability v perzskom zálive bohatom na ropu. Jeho vojenská sila zaručí Západu ropu celého zálivu, a zároveň vykoná úlohu bariéry voči sovietskej expanzii. A jeho vplyv (Iránu) v OPECu je veľmi významný pre americkú ekonómiu (Vance, 1983, s.164). Inými slovami mal Irán 4 úlohy: strážcu zálivu; bariéru voči sovietskej expanzii; zdroja energetiky a realizátora americkej politiky v rámci OPECu, a toto je presne to, čo robil Šáh počas svojho vládnutia. Aby mohol Šáh vykonávať svoju bezpečnostnú úlohu, ktorú na seba zobral, musel posilniť Irán vojensky a bezpečnostne. Cyrus Vance na to reagoval nasledovne: V 70-tych rokoch sa začal Šáh, do veľkej miery ako výsledok svojho vlastného uvažovania, sústreďovať na priemyselný rozvoj a vojenský potenciál v nenormálnom rozsahu. Bol rozhodnutý budovať Irán, tak aby sa stal regionálnym vojenským a ekonomickým obrom. Toto rozhodnutie vychádzalo z jeho pochybností voči Spojeným štátom americkým, v bezpečnostných záležitostiach, po skúsenostiach z Vietnamu. Trvanie Šáha na tom, že Irán musí niesť v zálive viac zodpovednosti korešpondovalo s Nixonovou teóriou, ktorá predstavovala hlavné regionálne štáty ako zástupcov americkej vojenskej sily v záujme zachovania poriadku a zabránenia sovietskeho vpádu. V roku 1972 americký prezident Richard Nixon rozhodol, že by mal Irán dostať hocijakú konvenčnú zbraň, ktorú samotný Šáh považuje za nutnú. (Vance, 1983, s.165). Ako tvrdí Cyrus Vance Irán uvítal šancu zohrať úlohu regionálneho veľkého štátu a policajta zálivu. (Vance, 1983, s.165). V záujme vykonania tejto úlohy bolo potrebné sa ozbrojiť. Objem iránskych vojenských výdavkov v tejto dobe dosiahol polovicu ročného predaja amerických zbraní do celého sveta, ktoré vtedy predstavovali 8 miliárd dolárov (Vance, 1983, s.168). V tomto svetle si uvedomujeme význam Iránu pre americkú zahraničnú politiku, ktorú zhrnul minister zahraničných vecí nasledovne: Pred časom sme sa zhodli v tom, že náš národný záujem vyžaduje podporu Šáha, aby sme mohli pokračovať v stabilnom riadení záležitostí regiónu. Šáh poskytol veľmi dôležitú ekonomickú pomoc mnohým krajinám v oblasti a bol aktívny v utlmovaní napätia na juhozápade Ázie. Iránske sily pomohli vládcovi Ománu lojálnemu západu v potlačovaní rebelov podporovaných ľavicovým režimom v Adane (južný Jemen). A nielen to, ale aj viac. Irán bol dôveryhodným zdrojom ropy pre celý Západ a jeho export bol životne dôležitý pre našich atlantických spojencov a Japonsko. Šáh sa odmietol pripojiť k arabskému ropnému bojkotu v roku 1973 a použitiu ropy ako politickej zbrane. Je hlavným zdrojom ropy pre Izrael. Hlavný bol veľký súlad medzi politikou Šáha a našimi regionálnymi záujmami. (Vance, 1983, s.168). Toto je presná definícia iránskej úlohy, pričom sa domnievame, že sa nezmenila. V prvom rade sú to záujmy, ktoré sa nezmenili. 564

148 Západ a najmä USA sa usilujú o zabezpečenie zdrojov ropy a bezpečnosti jej logistiky. Vysoké ceny tejto strategickej tekutiny sú veľmi dôležité pre nákup zbraní a tovaru rôzneho druhu, čo sa podieľa na refinancovaní výroby v západných krajinách. A ak zbrane nie sú zamierené na USA a ich spojencov, najmä na Izrael, tak sú nutné na potláčanie pokusov o zmenu politickej mapy regiónu. V záujme tohto cieľa je veľmi potrebné, aby bol Irán strašiakom. A tak sa stal Irán spoluzakladateľom tzv. baghdadského paktu, ktorý bol lojálny Západu, (bol založený v roku 1955 a okrem Veľkej Británie boli jeho členmi Pakistan, Turecko, Irak, Jordánsko a Irán) a jeho deklarovaným cieľom je zabrániť komunistickej expanzii v oblasti. Šáh poslal svoje vojská do Ománu na potlačenie vtedajšej revolúcie, ktorá trvala od roku 1965 až do roku Koncom novembra 1971 obsadili jeho vojská tri ostrovy patriace Spojeným arabským emirátom (Abu Músa, Veľký Tonb a Malý Tonb) a čuduj sa svete, Irán ich dodnes okupuje. Podporoval kurdskú opozíciu v Iraku a poskytol jej vodcovi Mustafovi Al Barazánímu útočisku v Iráne. Vojensky a nevojensky sa miešal do vnútorných záležitostí iných štátov vrátane tých, čo boli od Iránu ďaleko (napr. Angola). Boli to prejavy vďaky a služby, ktoré poskytol Šáh Iránu a Spojeným štátom americkým. 2 Rast postavenia Iránu po víťazstve islamskej revolúcie 2.1 Zmena spojenca Iránu, nie stratégie Po víťazstve islamskej revolúcie a vyhlásení islamskej republiky v Iráne sa expanzívne ambície nového iránskeho vedenia veľmi neodlišovali od predošlých čias. K tomu pridajme ďalší faktor a to ideologicko-náboženský, šíitsky ako nástroj exportu islamskej revolúcie. Napriek znepriatelenej verejnej rétorike voči celému západu, najmä voči USA a Izraelu, praktiky predstaviteľov revolúcie americko-izraelským záujmom vyhovovali. Zrušenie silnej iránskej armády, ktorej cieľom bolo zbaviť sa vedenia armády lojálnej Šáhovi, bolo v súlade s izraelskými predstavami bezpečnosti regiónu, najmä po páde režimu Al Šáha. Izrael, podporovaný všetkými americkými administratívami, nedovolí žiadnemu štátu v regióne aby mal porovnateľnú vojenskú silu ako má on. Ďalšia cenná služba, ktorá bola darom pre USA a Izrael, bola iránsko-iracká vojna trvajúca 8 rokov, majúca za následok smrť viac ako dvoch miliónov občanov z oboch strán a spoločné materiálne škody presahujúce viac ako 400 mld. dolárov. Oslabenie armád oboch štátov a bezpečnosti celého Zálivu bola tá najkatastrofálnejšia vec. Výsledkom tejto vojny bola tiež zvýšená závislosť režimov arabského zálivu na priamej americkej ochrane. Táto ochrana si vyžadovala bezpečnostné vojenské dohody, ktoré tiež vyžadujú rezidenčné trvalé americké vojenské základne a nákup zbraní v rozprávkových hodnotách. Nové iránske vedenie sa vo svojom obnovení iránskej armády spoliehalo na iránske vedecké schopnosti, ktoré boli budované za Šáha s pomocou Západu a USA. Zároveň sa sústredili na diverzifikáciu zdrojov zbraní, nakupované 565

149 z Ruska, Číny a Severnej Kórey. Iránsky publicista Haider Radaví (perzsky Rizvi) v jednej analýze o iránskych vojenských schopnostiach uvádza, že podľa vyhlásenia iránskych predstaviteľov sa Irán dokázal od roku 1994 znovu postaviť na vlastné nohy a prakticky už nepotrebuje nič, čo sa týka obrany. Dosiahol poprednú úroveň stability, a už ani Američania mu nemôžu uškodiť. Irán dnes potvrdzuje, že jeho zbrojársky priemysel vyrába všetko, čo potrebuje. Zdôraznil, že po udalostiach z 11. septembra iránsky zbrojársky priemysel urobil veľký krok vo všetkých oblastiach vrátane výroby rakiet. (Radaví, 2010) V správe, ktorú spracoval odborník na bezpečnostné otázky Medzinárodného inštitútu strategických štúdií a bývalý kontrolór zbraní OSN Michael Alman, na objednávku Iran Primar patriacu americkému inštitútu mieru, silu Iránu potvrdzuje, že Irán vlastní najväčšie a najrôznorodejšie zásoby balistických rakiet na Blízkom východe. Pričom iránske rakety dlhého doletu ako Shehab 3 a Ghader 1 môžu bombardovať ciele vo všetkých častiach Blízkeho východu vrátane Izraela, ako aj niektoré oblasti na juhovýchode Európy. (MAAN PRESS, 2013). Keďže táto analýza nemá ambície do detailov študovať iránske vojenské schopnosti, vystačíme si s konštatovaním, že Irán disponuje veľkými námornými a vzdušnými silami. Autor správy to globálne zhrnul nasledovne: Najvyššie obavy, ktoré vyvoláva iránsky potenciál, vyvolávajú rakety Cruise, ktoré Irán získal z Číny. Tieto zbrane sú veľkým nebezpečenstvom pre plavby v zálive a pre námorné sily operujúce v blízkosti Hormuzský prieliv, v prípade použitia Iránu proti lodným raketám môže eskalovať hocijaký začínajúci konflikt, preto nie je pravdepodobné, že Irán použije tieto rakety, pokiaľ sa nebude cítiť ohrozený. (MAAN PRESS, 2013). V tomto duchu sa vyjadril bývalý veliteľ iránskeho námorníctva Mahmud Musawí, keď tvrdil, že iránske námorníctvo dokáže zaútočiť na nepriateľa v oblasti, ktorá je oveľa ďalej ako siaha jeho pobrežie a to až k Červenému moru. (Radaví, 2010). Čo sa týka príčiny budovania silnej iránskej vojenskej sily, iránsky analytik Haidar Radaví, to zhrnul presne: Snahy Iránu vyvíjať vojenské schopnosti vychádza z pocitu vonkajšieho ohrozenia. Tento pocit sa nezmenil od konca revolúcie v roku Prvá vojna v Zálive ( ) mala veľký vplyv na prehlbovanie tohto pocitu. Trvalé izraelské vyhrážky bombardovať iránsky jadrový program a to, že USA túto možnosť nevylúčili, potvrdilo presvedčenie iránskeho vedenia, že jedine efektívna vojenská sila môže zabrániť útokom nepriateľov a vypuknutiu vojny (Radaví, 2010) 2.2 Strata vplyvu USA na zvyšovanie geopolitickej sily Iránu na región Ak porovnáme príčiny iránskeho ozbrojenia v dobe vládnutia Šáha Bahlaweho a Iránskej islamskej republiky zistíme, že vnútropolitické udalosti, v Iráne zo začiatku 50-tych rokov minulého storočia, ktoré skoro navždy ukončili vládnutie Šáha, boli najmä subjektívnym a osobným dôvodom vládcu Iránu na ozbrojenie, pričom objektívnou príčinou bola americká prehra vojny vo 566

150 Vietname. Čo sa týka islamského Iránu, najdôležitejšou subjektívnou príčinou ozbrojenia bola prvá vojna v zálive a objektívnou príčinou, bola okupácia Afganistanu a Iraku zo strany USA a spojencov. To sú paradoxy politiky USA: oslabili spojenca a posilnili nepriateľa. Proklamujúca politika amerického prezidenta Jamesa Cartera vyzývajúca k rešpektovaniu ľudských práv viedla k oslabeniu hlavného spojenca USA v regióne Perzského zálivu. Americká okupácia dvoch susedných štátov Iránu, Afganistanu a Iraku, viedla k zvýšeniu iránskeho vplyvu nielen v týchto dvoch štátoch, ale v celom regióne. Dnes z dôvodov náboženskej spolupatričnosti k šiítskej vetve islamu Irán úplne kontroluje dianie v Iraku a v Sýrii, prostredníctvom Allahovej strany má rozhodujúci vplyv v Libanone, prostredníctvom Alhautijin v Jemene, lojálni voči Iránu sú aj Šiíti v Afghanistane, ktorí tvoria cca 20% obyvateľstva. Irán podporuje požiadavky šíitskej väčšiny aj v Bahrajne a môže destabilizovať vnútropolitickú situáciu v mnohých krajinách Arabského Zálivu, akými sú Saudská Arábia, Kuvajt a Spojené arabské emiráty. Tvrdenie, že Spojené štáty vyhrali vojnu, ale zvíťazil Irán najlepšie vystihuje realitu. Americká okupácia Afganistanu a Iraku po prvýkrát v histórii geograficky spojila Šiítov od Afganistanu až po Libanon, s takmer absolútnou lojalitou k Iránu. To zvýšilo geopolitický význam Iránu. Voči tejto bezpečnostnej výzve neostalo krajinám Arabského zálive nič iné, ako ozbrojovanie a posilňovanie svojej bezpečnostnej a vojenskej spolupráce s USA. Len stručne uvedieme finančné hodnoty ozbrojenia týchto štátov v posledných rokoch a ich vojenské zmluvy o spolupráci medzi USA: V analýze amerického kongresu, ktorá bola publikovaná v roku 2012 na webovej stránke Arkam, ktorá sa zaoberá burzovými správami zo zálivu sa uvádza, že predaj amerických zbraní do krajín Zálivu sa v roku 2011 zvýšil takmer trojnásobne a to následkom obavy z iránskych ambícií a dosiahol v roku ,3 mld. USD, čo sú tri štvrtiny celkového predaja do celého sveta v danom roku, ktorý činil 85,3 mld. USD. (Arkam, 2012). Medzi krajinami zálivu a USA bolo podpísaných množstvo vojenských a obranných dohôd, ktoré umožňujú rozmiestnenie amerických vojenských základní nielen na územiach týchto krajín, ale aj v ich vzdušnom priestore a ich moriach. Napríklad, bola podpísaná Obranná dohoda o spolupráci so Spojenými arabskými emirátmi a s Bahrajnom existuje globálna vojenská dohoda od roku Čo sa týka Kataru, bola podpísaná Zmluva o obrannej spolupráci v júni Na jej základe americké letectvo získalo natoľko špecifické postavenie, že sa centrálne americké vedenie presťahovalo z Floridy do Kataru a v tejto základni sa nachádza 3000 amerických vojakov. Kuvajt podpísal Zmluvu o obrannej spolupráci, čo umožňuje americkým jednotkám neobmedzené možnosti. Vzhľadom na jedinečné postavenie Saudskej Arábie, bol zvolený iný prístup ako v prípade ostatných krajín. Bola vytvorená tzv. Fahdova obranná línia, na základe ktorej Saudská Arábia poskytuje americkým vzdušným a námorným silám obrovské výhody. Táto spolupráca zahŕňa lietadlá Awacs. 567

151 3 Zmena postoja USA k Iránu ako mocnosti Arabského zálivu 3.1 Strach spojencov USA v regióne zo vzrastajúceho vplyvu Iránu Saudsko-arabský princ Turki Bin Faisal, ktorý dnes riadi Centrum kráľa Faisala pre islamský výskum a analýzy a v minulosti zastával funkciu riaditeľa tajných služieb ako aj veľvyslanectva kráľovstva vo Veľkej Británii a USA v jednej analýze, ktorú písal pre Project Syndicat zhrnul obavy Saudskej Arábie, ktoré sú obavami ostatných krajín Zálivu z Iránu, nasledovne: Irán, druhý najväčší producent ropy vo svete, ktorý sa pasoval za vodcu šiítskeho islámu a moslimských revolucionárov odporujúcich Západu všade vo svete, je stále hrozbou nielen pre Saudskú Arábiu, ale tiež pre mier a stabilitu na Blízkom východe aj mimo neho. (Turki, 2013). Konkretizoval obavy z islamskej republiky a zo snahy Iránu vlastniť jadrové zbrane ako aj jeho miešania sa do vnútorných záležitostí susedných štátov Iraku, Sýrie, Libanonu, Bahrajnu, Kuvajtu, Jemenu a k tomu zdôraznil trvalú iránsku okupáciu troch emirátskych ostrovov. Obsah dvoch prejavov amerického prezidenta Baracka Obamu pred americkou vojenskou akadémiou West Point v New Yorku zvýšil obavy vládcov krajín Zálivu. Prvý bol prednesený v decembri 2009 a druhý v máji Arabský analytik Osama Abu Irshaid zhrnul tento postoj nasledovne: USA nie sú schopné miešať sa do konfliktov, ktoré presahujú ich schopnosti, zodpovednosti a záujmy, a zároveň nedokáže zasahovať bez toho, aby tento akt nemal katastrofálne následky na ekonomiku a blahobyt občanov. (Irshaid, 2014). Arabi si vysvetlili tento postoj ako predzvesť amerického odchodu z Blízkeho východu, čo bolo uvedené aj v novej obrannej americkej stratégii, ktorú vyhlásila Obamova administratíva v marci Americký priestor sa geostrategicky posúva do oblasti Ázie a Pacifiku, pretože je to veľmi dôležitý priestor pre americkú ekonomiku a jej budúcnosť. (Irshaid, 2014) 3.2 Zbližovanie USA a Iránu ako prevencia spojenectva Iránu a Arabov Vzhľadom na hore uvedené, arabskí analytici a tvorcovia politiky považujú spomínanú Ženevskú dohodu za predzvesť globálnej dohody medzi Iránom a USA, ktorá sa bude týkať 3 hlavných oblastí: iránskeho jadrového programu, mierového procesu na Blízkom východe a regionálneho postavenia Iránu. Možné je, že americkým cieľom tejto transakcie je pokojný a pomalý americký odchod zo zálivu so zárukami ropných záujmov a bezpečnosti Izraela. Absencia arabských hráčov tejto predpokladanej transakcii najmä Saudskej Arábie, zvyšuje obavy vládcov týchto krajín. Ako by teda mala vyzerať bezpečnostná alternatíva krajín Arabského zálivu vo svetle iránsko-amerického zbližovania a vyváženého postavenia Iránu? Analytik Mohammad Badri Id, v analýze, ktorú spracoval pre Al Jazeera , ju vidí takto: Podnikať kroky vedúce k budovaniu vlastnej sily a to prostredníctvom urýchlenia jednoty krajín zálivu na politickej, vojenskej a bezpečnostnej rovine. Prehĺbiť arabský 568

152 dáždnik nad bezpečnosťou krajín zálivu a bezpečnosťou Blízkeho východu. Vytvoriť rôzne medzinárodné partnerstvá medzi krajinami Arabského zálivu a svetovými mocnosťami ako je Rusko, Čína, prípadne India, najmä vo vojenskej a bezpečnostnej oblasti, aby tieto partnerstvá boli alternatívou existujúcich aliancií s USA. (Id, 2013). Autor tiež radí, aby sa na Irán pozeralo z pohľadu real politik, ktorý rozlišuje medzi konfliktnými otázkami a vzájomnými záujmami, a aby videli v Teheráne strategického spojenca s objektívnymi podmienkami. (Id, 2013). Je zrejmé, že to, čo sa deje, je prejavom postupného strácania medzinárodného vplyvu USA, najmä po neúspechu v Iraku a v Afganistane, ako aj neschopnosti USA samostatne riešiť medzinárodné otázky, ako je palestínska a sýrska otázka, ako aj iránsky jadrový program, či znovuzrodenia nového Ruska ako medzinárodnej sily, ktorá má v tejto oblasti tiež svoje záujmy. K tomu treba dodať zvýšenie vojenskej moci Iránu, ako regionálnej moci, ktorá má značný vplyv na rôzne oblasti v regióne, s čím treba počítať. Toto všetko sa deje v najhoršej historickej dobe pre Arabov, od rozdelenia sféry vplyvu v arabskom svete v roku 1916 medzi Veľkou Britániou a Francúzskom (Sykes - Pictova dohoda) a v dobe chýbajúcej celoarabskej demokratickej národnej vízie v regióne. Sme svedkami prerozdelenia sféry vplyvu medzi veľmocami a hľadaním domácich agentov ako strážcov cudzích záujmov. O túto rolu bojujú tri regionálne mocnosti: Perzský Irán so šiítskou islamskou vierou, osmanské Turecko so sunnitskou islamskou vierou, prozápadný Izrael so židovskou vierou, s úplne absentujúcou arabskou prítomnosťou. História sa znova opakuje O Araboch bez Arabov! Literatúra: ALJAZEERA Súhrn vojenských zmlúv a privilégií. Doha Katar: Aljazeera, Dostupné na internete: ARKAAM Nákup zbraní krajín Zálivu zvyšuje predaj amerických zbraní rekordne. UAE: Dostupné na internete: CYRUS, V Ťažké voľby. Bejrút: Infor. arabské centrum, s. FAJSAL. T Zmenil sa Irán? Londýn: Project syndicat, Dostupné na internete: HAJKAL, M.H Nová návšteva histórie. Káhira: Dar Al Šurúk, s. ISBN ÍD, M Americko-iránske zblíženie a bezpečnosť zálivu. Doha Katar: Aljazeera Center for studies, Dostupné na internete: IRSHAID. O Americké dôvody smerovať na Irán. Doha Katar: Aljazeera, Dostupné na internete: MAAN PRESS Iránske vojenské schopnosti, pravdy a ilúzie. Dostupné na internete: RADAVÍ, H Vojenské schopnosti Iránu. UAE: Dostupné na internete: Arabský záliv. Dostupné na internete: 569

153 NEW PRINCIPLES OF SAFETY MANAGEMENT BASED ON RISK-BASED APPROACH IN UKRAINE Viktor F. Grechaninov 1 Abstract The paper examines the main challenges in the field of state supervision and control of security in Ukraine. Proposed a method of mathematical modeling of risk, based on riskoriented campaign, which will greatly improve the safety of potentially hazardous objects. Key words: security, risk, mathematical modeling, control, potentially dangerous object monitoring. Introduction Security is one of the conditions for sustainable development. Development of economy and social sphere is inextricably linked with the reliability and security of a large industrial facilities and life of the support systems. Therefore, an important task for today is to study and implement the necessary mechanisms to ensure safety. In the last decade in Ukraine there is a tendency to increase the number of emergency situations (ES) of natural and anthropogenic origin. As a result of such accidents victims are a large number of people and vital facilities and resources caused serious damage. This, in my opinion, is a consequence of insufficient attention to disaster prevention, insufficient analysis of their root causes and lack of modern techniques of safety management based on risk-based approach. 1 Statistics of emergencies in Ukraine in 2012 In 2012, there was registered 120 technogenic emergencies. In accordance with the National Classification of Ukraine ("Qualifier of emergencies" DK 091:2010) on the scale they are divided into: - State level - 1; - Regional - 7; - At the local level - 48; - Object level Grechaninov V.F. - senior researcher, Institute of problems of mathematical machines and systems NAS of Ukraine, Blvd. Lesi Ukrainki 21-B, fl. 69, Kiev, Ukraine, grechaninov@mns.gov.ua 570

154 Due to these emergencies killed 224 people (including 44 children) and injured (56 of them children). By species in 2012 technogenic disasters divided into: - 61 disasters related with fires and explosions; - 26 emergencies on transport; - 11 due to a sudden emergency collapse of buildings and structures; - 9 emergencies resulting on accidents of life-support systems; - 7 emergencies related to the content in the environment of harmful (polluting) and radioactive substances in excess of the MPC; - 4 emergencies related with accidents in power systems; - 1 emergency due to an accident with the release of (the threat of release) chemical poisonous substances; - 1 emergency due to an accident in the oil and gas industry systems. Increasing number of victims in technogenic disasters primarily happened due to two regional disasters that occurred due to a sudden destruction of highrise residential buildings in Donetsk and Volyn regions, as well as emergency due to fire (explosions) and emergency transport [1]. This situation necessitates the introduction of advanced modern techniques. Implementation of methodology of risk-based approach to disaster prevention at all levels can be a major contribution to the strengthening of national security of Ukraine. 2 New principles of risk-based approach A new philosophy - the warning of accidents - has appeared in the world with the development of computer technology and new methods of analysis. On the basis of deep system of preliminary analysis of production, with the aim to determine the risks (threats) and their subsequent, modeling became possible to the prevention of emergencies. This philosophy of ensuring security got the name of a risk-based approach (RBA, in modern literature RIAP - risk-informed approach). The main methods and principles of this approach are described in numerous articles and monographs [2-4]. Principles of RBA does not deny knowledge of the rules and instructions on safety, which reigned at the first stage of development of Science of safety, but provide the opportunity to determine the priority of the measures of prevention of emergency situations. In fact, since the beginning of the new century, in Ukraine were made changes in the legislation. Law on objects of high danger [3] provides the quantitative risk assessment in accordance with the procedure security Declaration. The definition of «risk as a quantitative measure of danger, the last is defined as a function of two variables - the probability of an unwanted event and the amount of loss from it». For the aim of calculations it is considered: R = P U, (1) 571

155 where the variable Р is the probability of an accident (unwanted event), and U is the size of its consequences (loss). Since both factors in the formula (1) are random variables, the risk R is a random variable. The methods for determining the risk [4] are the procedures of modeling for the quantitative evaluation of risks, determination of the probability of occurrence of accidents and the impact of their consequences on the operation of the facility according to the formula (1). This theoretically helps to make the best decisions in accordance with the specific algorithms and avoid uncertainty in the sense of control. On the basis of knowledge, based on the research of the probabilistic model of production, it is possible to hold credible risk assessment. The construction and study of such models are based on the full knowledge of the structure and processes of production and the theory of risk. This is, in fact, more strict (ordered) performance of basic principles (rules) of security (phase 1), because it takes into account not only the quality principles (violation), but their quantitative (frequency, probability) characteristics. Indeed, the entire value of the probabilistic model is [4,6] that: from the set of possible hazardous events are singled out the most probable dangerous combination of events for this production; based on the obtained when building a model of quality, logical and frequency characteristics of the possible events the most important events are singled out. Note that the importance of security possible (basis) events, based on the modeling results may differ by several orders of magnitude! Thus, the philosophy of RBA gives additional knowledge that allows to prevent occupational accidents and emergencies, and eventually significantly, dozens of times, reduce security costs and the level of risk. In the framework of the assessments and risk analysis on the basis of probabilistic structurally-logic models is possible to make viewing scenarios and identify quantitative criteria. Quantitative calculations allow us to determine the probability of occurrence of accidents, the probability of transition of an accident from one stage to the next, the conditions of transition, mathematical significance of all accidental events, which allows to optimally doing allocation of means for the prevention of accidents and elimination of their consequences. Because the risk in each specific case depends on the security settings of the enterprise, it follows that and response capabilities depend on these parameters. Therefore, the task of determining the risk is important not only to prevent, but also to adjust the location of the response forces. From the mathematical point of view, it is possible to describe in this form: risk is a function of at least 6 of these variables: R F x1, x2, x3, x4, x5, x6, (2) where: x 1 - are all possible accident scenarios for all modes of operation; x2- all possible initiating events, natural origins etc.; 572

156 x3- depreciation of the main equipment and statistics of failures; x4- types of protective equipment and its condition; x5- training of personnel; x6 - effects, taking into account climatic conditions. To conduct the quantitative calculation is created probabilistic structurally-logical model (PSLM) of object, which is composed of trees of events (TOE) - scenarios of possible accidents and fault trees (FT) models of possible failures of the existing security systems [4, 6]. The number of trees of events (scenarios) corresponds to the number of outbound events, and the trees failures correspond to the functions of systems of protection. Detailed description of this methodology can be found in works on NPP safety analysis and in the tutorials [4, 6,]. Such a model first developed by researchers from the United States for nuclear power plants [7], there also developed special software, computer code «SAPHIR», which implements a methodology on the level of numerical results. 2.1 Mathematical statement of the problem of simulation of risk management Formalization of tasks of risk management and mathematical model can be described as follows. The risk function is represented as R, P, M, where is the vector of parameters that define the scenario of development of the T accident, P P, P, P - vector of the probability of negative events, M C, N раз пор T ò åð èí ä ñî ö is the vector of parameters that characterize damage and number of affected people at the negative incidents (NI). Let dangerous system consists of i subsystems, then, for any i-th subsystem is determined the risk of emergency (NI) R, P, M. It is assumed that are known: ki k ki ki - deterministic models of the physical processes that may occur in i-th subsystem in RR: fij : S ij Ф ij, j 1... J (a set of elementary events), where S ij is the vector of parameters, which determines the initial state of i-th subsystem, Ф ij the vector of the phase variables of elementary physical processes that may occur in the second subsystem when OP; - statistical model for the evaluation of the likelihood of elementary events: Prij : S, Ф ij P разр пор ij, j 1... J where P ij Pij, Pij is the vector of probabilities destruction and defeat of people. Discusses the complex model of emergency in the dangerous system of ARF to analyze and foresee the consequences of industrial accidents, which includes: 573

157 model based on Bayesian approach to the assessment of the probability of negative events in the i- th subsystem in the form of a «tree of failures» - k Pij k Pki :, ; - simulation model (discrete-event-driven structural-logical) development of the accident in the form of a «tree event k : Pij, k P, where S ki i S ij Ф, i Ф ij, M k M ki i. Then you need to find a set of scripts with the fulfillment of the conditions for which solutions are being developed to reduce risk - bringing to the M k M p condition M k M p, where p consequences. Function solutions can be presented: S kj M is the vector of values of acceptable De * Skj, P kji, Ekji, where is the set of solutions to reduce technogenic risk fork -production i-th object, P * kij - vector of the probability of negative consequences, provided the implementation of the decisions, - vector of the costs required for the implementation of solutions S. kj E kij 2.2 Description of the main results of the simulation With the numerical solving the systems of equations we obtain finite set of likely confluence of events - minimum cross-sections, which lead to system failure. This important stage of quantitative analysis of systems consists in the presentation of the conditions of non-fulfillment of the functions of the system (or its rejection) as a logical multiplying of the basic events, which are included in the model. Set of minimum cross-sections of the system uniquely identified by her tree of failures. Algorithm of selection of minimum cross-sections is the most important task of the account code [6]. The number of minimum crosssections depends on the number of elements of the system and the logic of the tree of failures is a combination of all events, at which the possible occurrence of the accident. They can reach for large systems of thousands and even millions of combinations. The probability of failure of the system is considered to be the minimum approximation of the upper limits of the minimum cross-sections, which is determined by the formula m i 1 S 1 Ï 1 Ñ, (3) i where S the minimum upper limit for minimum cross-sections for the unreadiness of the system; C - probability of i-th minimum cross-section; m- i minimum number of sections. 574

158 The second very important result of probabilistic modeling is a table of the significance of the impact of primary (basic) events on the probability of system failure (unwanted events). Really, if you know of any events affect the risk, the task of management is to reduce the impact of these events in any way. According to different scenarios of occurrence and development of accidents by the help of TE can be modeled the possible end States KS. i Usually there are several n- types, some of them are repeated in different m- versions of implementation. The probability of the final state depends on the probability of failures of protection systems and is determined by a simple formula where j 1, n failure or system response l, P P P, (4) ks j âï l l P is the probability of the original event,, âï Ð - the probability of l Ð P 1 P, l where Ð is the probability of failure of the system. Since the failure of the system depends on the strength of its elements (parameters X3 X in the formula (2), respectively, and the probability of the 5 final state depends on the same parameters of the company. That is, we come to the conclusion that according to the results of probabilistic modeling it is possible to determine the dependence of the final state of the system according to the scenario of possible failure of the parameters X of the real condition of i the company. Also, as and when modeling systems failures security using FT for end States generated a lot of minimal cuts. The probability of the final state is accepted minimum approximation of the upper boundary of the minimum crosssections of which is determined by formula (3). It is also possible to determine the influence of the importance of failures of each element of security systems on the value of the probability of the final state. This implies the important conclusions: 1) It is possible the planning of measures to prevent unwanted end States on the basis of certain dependencies, 2) while monitoring the state of the object hazard the most attention in terms of definition of the real state of security should be paid to those elements of the systems that have the greatest significance in relation to an undesirable end state according to the quantitative estimates of the probability modeling. Thus, it is proved that with the help of RIAP one may determine the risk from the parameters of the current state of the object. 575

159 Conclusions We need radical changes in technologies of safety management, including the monitoring procedures of security, on the basis of risk-oriented approaches and relevant risk calculations. On the basis of quantitative calculations of risks should be determined by the parameters of the internal and external monitoring. The ability to frustrate the objectives of security would also be at risk. But if you accept and consider such undoubted benefits from implementing a risk management system ARF (NPP) this scientific basis: - the system identifies the bottlenecks in the process flows; - creates incentives to improve the processes by risk minimization, optimization of headcount and salary; - improves the financial results of the company due to reduction of losses; - increases plant resistance ARF (NPP) by improving the quality of technological processes and control risks; - ensure the conditions of optimization of the programs of modernization and repair of equipment and eventually ensures the development of complex technical systems. The situation with the regulation of safety in the field of civil protection, must be radically changed. Strategy for safety management should correspond to the new state structure and private ownership. References: BEGUN, B.B Monitoring on the basis of the probabilistic analysis of structural-logical models of production V.V. Бєгун // Modeling and information technology. - K.: ИПМЕ them. G.E. Downy, Vol C BELOV, p. g Theoretical fundamentals of management of technogenic risk: author. dis. / P. g Belov. - M, C.. KOVALEVICH, O.M To the question about the definition of "degree of risk" / O.M. Kovalevich // Bulletin of Gosatomnadzor of Russia NATIONAL REPORT ON THE STATE OF TECHNOGENNIC AND NATURAL SAFETY IN UKRAINE IN 2012 [Text] / NAS: [head. Evdin A.M.], - K. [BV], 2013, 215pp. PROBABILISTIC ANALYSIS OF SAFETY OF NUCLEAR STATIONS / V.V. Runner, O. Gorbunov, I.N. Каденко [and others]. - K.: Випол, C. THE LAW OF UKRAINE «About the єкти підвищеної небезпеки». - N 2245-III US NRC. Reactor Safety Study (WASH-1400) Main Report C. 576

160 ZÁPADNÍ BALKÁN A REKONSTRUKCE EVROPSKÉ BEZPEČNOSTI WESTERN BALKAN AND THE RECONSTRUCTION OF THE EUROPEAN SECURITY Hana Hlaváčková 1 ABSTRACT This study is focused on the connection of the European security and Western Balkans countries. Main aim is to show how the European security is constructed after the Balkan wars in 90s. There were many efforts to stabilize the region through development assistance, technical assistance, peace missions or rule of law missions and current situation is contribution of several actors from which European Union feels responsible. It is reflected in EU s action towards West Balkan countries. Some of them are introduced here. Mentioned region represent particular threats to European security. Perception of the threats has changed over time to these days. EU see more internal threats than before and has run programs, institutions or cooperation to fight such threats. Key words: European Union, threats, Western Balkan countries, EULEX, FRONTEX, European security strategy, stabilization, reconstruction 1 Region Západní Balkán Region Západní Balkán je specifickým regionem přináležejícím k Evropě. Velmi často bývá rétorikou Kodaňské školy nazýván subkomplexem evropského bezpečnostního komplexu. Je to z toho důvodu, že si ani teoretici, ani politici nedokáží představit oddělení bezpečnosti tohoto regionu od bezpečnosti evropské, dnes stále více chápanou jako bezpečnost EU. V posledních několika letech jsme svědky debaty, zda by se státy tohoto regionu měly stát součástí Evropské unie či nikoliv. Mohlo by tak dojít k redefinici mapy Evropy. Pokud mluvíme o regionu Západní Balkán, je nutné specifikovat státy, které do tohoto regionu spadají. Západní Balkán je chápán jako politický region, i když tam platí pravidlo geografické blízkosti, tak z politických důvodů do něj neřadíme Slovinsko, Rumunsko ani Bulharsko. Pod tento název lze tedy skrýt státy bývalé Jugoslávie bez Slovinska zato včetně Albánie. Jedná se tedy o tyto státy: 1 Hana, Hlaváčková, Mgr., studentka doktorského studijního programu, Metropolitní univerzita Praha, Katedra Mezinárodních vztahů a evropských studií, Dubečská 900/100, Praha, Česká republika, hlavackova@mup.cz. 577

161 Chorvatsko 2, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Makedonie, Černá Hora, Kosovo, Albánie. Debata o vstupu těchto států do Evropské unie se nese v duchu nekonzistentnosti. Velké problémy jsou zejména v otázce Kosova, kdy ho pět členských států EU neuznalo jako suverénního aktéra. Štěpící linie jsou i například v otázce uznání Makedonie, resp. FYROM. Stávající členská základna EU je tak rozdělena do několika názorových skupin nebo proudů ohledně postavení Západního Balkánu. Ať státy souhlasí, nebo jsou proti, vždy se otázka točí kolem bezpečnosti, hrozeb, které Západní Balkán (ne)představuje. Jedna skupina vidí státy Západního Balkánu jako partnery, ekonomické i politické. Jejich argumentem je, že státy tohoto regionu jsou na dlouhé stezce k demokracii a jsou (téměř) připraveni k přistoupení k EU. Tato skupina států je otevřená například i přijetí Turecka za člena. Druhá skupina se často označuje jako Balkan pessimists. Jejich argumenty odkazují k Balkánu 90. let, kdy se o něm mluvilo jako o necivilizovaném regionu plném kulturních, náboženských a etnických konfliktů. Tvrdí, že není nic, co by země Západního Balkánu mohly nabídnout EU. Navíc se obávají rozšíření problémů, které se v tomto regionu objevují, do prostoru celé EU. V následujícím článku se budeme zabývat otázkou evropské bezpečnosti (velmi často ztotožňovanou s bezpečností EU), jak probíhá rekonstrukce evropské bezpečnosti, když vezmeme v úvahu, že region Západní Balkán je nedílnou součástí této bezpečnosti? Jak se proměnila povaha hrozeb, resp. vnímání hrozeb, které představuje tento region pro zbytek Evropy? Aktérem sekuritizace je EU jako celek, ale zároveň i jednotlivé členské státy EU, které v rámci bezpečnostní politiky mají výrazný vliv na rozhodování. Abychom osvětlili teoretický základ, ze kterého vycházíme, je třeba zmínit proces sekuritizace, rozpracovaný v článku Ole Weavera vydaného v roce Sekuritizace je podle něj proces, kde se určité téma stává kruciální a existenciální a legalizuje tak speciální opatření. Hrozba, která by vedla k procesu sekuritizace, musí být přijata legitimními autoritami státu, tedy zároveň i možnými sekuritizujícími aktéry a také veřejností. 1.1 Bezpečnostní výzvy včera a dnes Bezpečnostní hrozby se podle teorie regionálních bezpečnostních komplexů šíří na základě různé vzdálenosti a interakce mezi mezinárodními, regionálními a národními zájmy aktérů. Jak tvrdí Buzan, regionální úroveň se dostává stále více do popředí a pokud chceme rozumět bezpečnostním dynamikám, je třeba zkoumat právě regionální úroveň analýzy. 3 Největší výzvou regionu Západní Balkán je v teoretické rovině vzorec přátelství a 2 Je otázkou, jak se bude vyvíjet postavení Chorvatska v tomto regionu po jeho přistoupení do EU v červenci To se liší od původního Singerova pojetí, který přišel se třemi úrovněmi analýzy v roce

162 nepřátelství mezi různými státními aktéry, který ovlivňuje stabilitu regionu. Zmínit musíme určitě trojúhelník vztahů mezi Srby, Chorvaty a Bosňáky, které stále přetrvává z dob balkánských válek v 90. letech 20. století. Jejich nepřátelství mělo být ukončeno v roce 1995 Daytonskou dohodou. Druhá hlavní štěpící linie je Srbsko a Kosovo. Jejich vztah je velmi komplikovaný již od roku 1999, nicméně důležitým mezníkem je únor 2008, kdy Kosovo vyhlásilo nezávislost na Srbsku, kterou však Srbsko neuznalo. Stejně tak i Rusko, které je tradičně podporovatelem Srbů na Balkáně. Tento krok měl zcela pragmatický důvod a to ten, že se Ruská federace obává precedentu, který by mohl vzniknout odštěpením Kosova od Srbska. Rusko má také několik oblastí, které požadují nezávislost, jako například Čečensko, Dagestán a další. Kosovo však neuznalo i pět států Evropské unie a to Kypr, Řecko, Rumunsko, Slovensko a Španělsko. Jejich nesouhlas je také pragmatický, podíváme-li na Španělsko a decentralizační tendence, které vykazuje Katalánsko a Baskicko. Kypr a Řecko se obávají snahy turecké části Kypru o úplné a konečné odtržení. Rumunsko a Slovensko má v této otázce společného jmenovatele a tím je početná maďarská menšina žijící na území těchto států, která by také mohla požadovat část území. Další štěpící linií v tomto regionu je vztah Makedonie a Řecka, který je komplikován názvem země, ale také vztahy s Albánií, Bulharskem a Kosovem kvůli početné albánské menšině na jejich hranicích. Jak tvrdí D. Dolghi a F. Oliva (2011), jedním z hlavních problémů spojených s tímto regionem je fenomén unfinished states, tedy neúplných států, reprezentované Bosnou a Hercegovinou, Kosovem a Srbskem. Problém s těmito státy je, že vykazují známky vnitřní nestability a nedokončeného procesu nation buildingu. Chybí stabilní instituce uznané celým obyvatelstvem apod. Hrozby, které region Západní Balkán představoval v 90. letech, byly způsobeny důsledkem otevřeného konfliktu v několika státech Chorvatsku, Bosně a Hercegovině, a Albánii. Ty způsobily velkou vlnu uprchlíků a vnitřně vysídlených osob, které v sousedních zemích způsobily problémy. V Makedonii dokonce občanskou válku. Dnes můžeme mluvit o hrozbách trochu odlišných, je to způsobeno zejména i proměnou mezinárodního systému. Podle S. Hursoy (2010) se tyto hrozby dají rozdělit na interní a externí. Hrozby interní terorismus, organizovaný zločin a tranziční problémy jsou problémy spojené s nedokončeným procesem demokratizace. Organizovaný zločin je zcela určitě největší hrozbou, která sužuje region a zároveň se rozšiřuje za jeho hranice. S nestabilním prostředím uvnitř států je spojen problém korupce v procesu tranzice (srov. Naxera, 2012). Když se podíváme, jak je míra korupce hodnocena u těchto států, střetneme se nejprve s názorem, že státy Západního Balkánu jsou na daleko nižších příčkách, než členské státy EU (to znamená mají vysokou míru korupce). Tento předpoklad platí, když je srovnáme se západní Evropou, méně to platí, když umístění v žebříčku korupce srovnáme se střední Evropou, která byla přijatá do EU v roce 2004 a už vůbec to neplatí, když 579

163 úroveň korupce zemí Západního Balkánu 4 porovnáme se zeměmi, které k EU přistoupily v roce 2007, Bulharsko 5 a Rumunsko 6 (Corruption Perception Index 2013). Dalo by se tedy říci, že státy Bulharsko s Rumunskem byly poslední, které mohly mít takovouto vysokou míru korupce, a přesto jim bylo povoleno stát se členy. Ale protože došlo k redefinici hrozeb v bezpečnostní strategii, již nelze tolerovat takovou míru korupce. EU totiž vidí organizovaný zločin a s tím spojenou korupci jako jeden z problémů, které je třeba vyřešit ještě před přístupem zemí. Je to zmíněno v klíčovém dokumentu Evropské komise tohoto roku (Enlargement Strategy and Main Challenges : s. 14). Další hrozbou spojenou se zeměmi Západního Balkánu je terorismus. Není evidentní nebo prokázané, že by teroristické buňky měly své základní tábory v zemích Západního Balkánu třeba tak, jak bylo zjištěno v zemích Západní Evropy, ale zcela určitě je prostředí těchto zemí využíváno. Problémy, které zde byly zmíněny a které souvisí s pojmem unfinished states, jsou problémy tranziční, tedy ty odvozené od pomalého procesu demokratizace. Pomalý rozvoj politických institucí, neefektivní či nefunkční státní instituce, pomalá tranzice tržní ekonomiky, špatná implementace privatizace, rozsáhlá šedá ekonomika a další jsou hrozbami, které se většinou drží uvnitř státu, ale vytvářejí prostředí pro organizovaný zločin. Zmíníme jeden příklad za všechny, tedy situaci v Kosovu. Kosovské autority se snaží připravit legislativní rámec pro fungování státu, nicméně velké problémy jsou s implementací a dodržováním tohoto rámce. Důvodů je několik. Například jde o nedostatek prostředků, který je zapříčiněn zejména špatným přerozdělováním financí, finanční podvody, korupce, šedá ekonomika. Kosovo se nachází ve špatné bezpečnostní situaci, dochází zde k obchodu s drogami, lidmi a orgány. To všechno dohromady vytváří nevhodné prostředí, které by mělo lákat zahraniční investory a jejich investice. Jedná se zároveň o závažné překážky, které brání Kosovu v jeho plné integraci do evropských struktur. Navzdory této situaci EU zahájila v listopadu 2013 vyjednávání o podpisu Stabilizační a asociační dohody, která by měla Kosovo posunout o krok blíže k integraci do evropských struktur. Externí hrozby, o kterých jsme se již zmínili, jsou hrozby za vnějšími hranicemi Evropy (EU). Jedná se zejména o ilegální migraci a s ní spojené negativní vlivy. Jsou to například regionální konflikty, šíření zbraní hromadného ničení, opět sem můžeme zařadit terorismus apod. Důležitost vnitřních hranic EU upadá z důvodu posilování vnitřního trhu a implementací Schengenské dohody, na druhou však stranu roste důležitost vnějších hranic externí štít EU pro vnitřní bezpečnost (Collantes-Celador Juncos, 2012: s. 203). 4 Chorvatsko 57. příčka ze 177 sledovaných států, Srbsko 72. příčka, Bosna a Hercegovina 72. příčka, Albánie 116. příčka, Makedonie 67. příčka, Černá Hora 67. příčka a Kosovo 111. příčka příčka ze příčka. 580

164 Lze pozorovat určitou proměnu v chápání hrozeb na dvou nejdůležitějších dokumentech, které se týkají evropské bezpečnosti, respektive bezpečnosti EU. Jsou jimi Evropské bezpečnostní strategie z roku 2003 a Změna je pravděpodobně způsobena jak vnějším tlakem, pod kterým vznikala strategie z roku 2003 (v živé paměti ještě útoky na 11/9), tak zvážením a reflexí hrozeb, které se týkají vnitřní bezpečnosti EU a specifikace těchto hrozeb na co nejkonkrétnější příklady. Aby proti těmto konkrétním hrozbám mohla být přijímána velmi konkrétní opatření. Tabulka 1: Porovnání evropských bezpečnostních strategií 2003 a 2010 Evropská bezpečnostní strategie Evropská bezpečnostní strategie Terorismus Terorismus v jakékoliv formě - Šíření zbraní hromadného ničení Vážný organizovaný zločin Regionální konflikty Kyber-zločin Selhání státu Přeshraniční zločin Organizovaný zločin 7 Násilí samotné Přírodní a člověkem způsobené katastrofy Dopravní nehody Zdroj: autor dle Europen Security Strategy 2003 a Internal Security Strategy for European Union Zapojení Evropy na Balkáně a rekonstrukce evropské bezpečnosti Evropská unie se zeměmi Západního Balkánu systematicky spolupracuje již od roku 1996, tedy rok po přijetí Daytonské dohody, která měla znamenat trvalý mír a stabilizaci v regionu. V tomto roce byl založen Proces spolupráce pro jihovýchodní Evropu (SEECP). Následovaly schůzky vrcholných představitelů EU v Sofii, Soluni, Istanbulu a Bukurešti. Nejvýznamnější byla schůzka v Soluni, kde byla vytvořena agenda a jednotná platforma pro země Západního Balkánu s plánem k jejich integraci (European Commission, 2012: 2). Přibližování států Západního Balkánu k Evropské unii probíhalo v několika fázích. V první fázi byl na tento region aplikován krizový management, který sice zpočátku nebyl příliš úspěšný, z důvodu snahy nezasahovat do Balkánských válek, později ale nabýval na důležitosti. Ve druhé fázi byl krizový management nahrazen praxí vytvoření mezinárodního protektorátu, který dával státům možnost dosáhnout statutu potenciální kandidátské země. Třetí fáze by měla proměnit protektoráty ve státy s reálnou možností přístupu k EU (Dolghi Oliva, 2011: s. 113). Evropská unie vyvinula 7 V této strategii je zdůrazněno, že organizovaný zločin do Evropy proudí skrze Balkán. Jsou udány konkrétní příklady: 90% heroinu, který je ilegálně dopravován do Evropy proudí přes kriminální sítě v zemích Balkánu. Tyto sítě jsou také zodpovědné za až obětí obchodu se ženami. 581

165 velké úsilí zejména na přelomu první a druhé fáze, aby došlo ke stabilizaci regionu. Zdá se, že EU zvolila strategii přibližování či připoutávání si zemí Západního Balkánu k sobě, což by mělo vést ke stabilizaci regionu. Tento přístup lze označit jako integrací k bezpečnosti. Je poměrně riskantní a může být velmi nákladný. Pokusíme se shrnout několik nejvýznamnějších aktivit EU, kterými od 90. let 20. století přispívá k rekonstrukci evropské bezpečnosti. Jak uvádí M. Djuric (2013) v první fázi byl zahájen proces posílení institucí ( ), respektive ustavení společných institucí, které by posílily koherence jednotlivých stabilizačních politik. Ve druhé fázi ( ) byl vytvořen Pakt stability pro jihovýchodní Evropu 8 (v roce 1999). Nakonec ve třetí fázi byl Pakt nahrazen centralizovanou spoluprací, kterou zaštítila EU, Radou pro regionální spolupráci. Pakt stability uspěl při prosazování reformy bezpečnostního sektoru 9 a to zejména snahou o prosazení DDR odzbrojení, demobilizace a reintegrace. Pokud bychom se zaměřili na ekonomickou oblast, prostřednictvím Paktu stability bylo vytvořeno do roku 2006 na 32 dohod o volném obchodu mezi zeměmi Západního Balkánu, což vedlo ke zvýšení regionálního obchodu. Tyto dohody se poté transformovaly do uceleného rámce, který dnes nazýváme Středoevropskou zónou volného obchodu (CEFTA). 10 Od roku 2007 EU spustila program pomoci těmto zemím, konkrétně Nástroj předvstupní pomoci (IPA), který je rozdělen do několika hlavních částí (1) pomoc v tranzici a při budování institucí, (2) příhraniční spolupráce, (3) regionální rozvoj, (4) rozvoj lidských zdrojů, (5) rozvoj venkova (Hursoy, 2010: s. 96). Evropská unie se také podílela na stabilizaci regionu prostřednictvím mise EULEX. EULEX byla vyslána za účelem monitorovat, mentorovat a radit kosovským institucím ve vybudování právního státu. Bývá často nazývána misí za právní řád, neboť jejím hlavním cílem je pomoci vybudovat funkční právní instituce, které by pomohly vybudovat demokracii a právní řád. Instituce by měly být multietnické a oproštěné od jakéhokoliv politického vlivu (Greicevci, 2011: s. 291). Evropská unie požádala o možnost převzít misi UNMIK, aby v Kosovu působila pouze jedna mise a to EULEX na půdě OSN, nicméně Ruské federaci se tento nápad nezamlouval a rozhodnutí o něm zablokovala. Souhlasila však s návrhem Ban Ki-Moona, generálního tajemníka OSN, že EULEX se stane součástí UNMIK, nikoliv její následovnicí (EULEX Kosovo 2013). Rozmístění jednotek pod hlavičkou mise EULEX započalo v prosinci 2008 a v 8 Pakt stability pro jihovýchodní Evropu byl rozdělen do několika oblastí, v rámci kterých jednotlivé participující státy i organizace řešily konkrétní problémy, šlo o demokratizaci a lidská práva, ekonomickou rekonstrukci, rozvoj a spolupráci a samostatně bezpečnostní otázky (Wouters Naert, 2001: s. 567). 9 Reforma bezpečnostního sektoru (Security Sector Reform) zahrnovala spolupráci i v rámci Paktu stability, soustředila úsilí ES, NATO i Světové banky, MMF, Rady Evropy a dalších. 10 Poté, co v roce 2004 tuto organizaci opustily země střední Evropy, neboť se staly členy EU, je to největší nárůst členů. 582

166 dubnu 2009 bylo plně funkční. 11 Bylo to poměrně dlouhé prodlení. EU je za něj často kritizována, protože k prodlení nebyl důvod zvláště, když mise měla mandát OSN, Kosovo souhlas také vydalo a politickou legitimitu v rámci EU také mise měla zajištěnou. Takové prodlení mělo za následek ztrátu důvěry občanů Kosova ještě předtím, než mise mohla začít plně operovat (Tzifakis, 2013: 48). Pro zmiňované hrozby na vnějších hranicích EU funguje FRONTEX založený v roce 2005 jako projekt pro integrovanou správu hranic, který představuje institucionalizovanou formu spolupráce. Jeho primárním cílem je ochrana hranic v návaznosti na boj s nelegální migrací občanů třetích zemí na území Unie. Činnost FRONTEX navazuje a prolíná se v mnoha aspektech se spoluprací v rámci Schengenu. Hlavním atributem spolupráce v rámci agentury FRONTEX je otázka vzájemné důvěry mezi členskými státy pokud jde o dostání povinností souvisejících s ochranou vnějších hranic EU. Ochrana hranic jako celku je totiž tak silná, jako je ochrana hranic v jejím nejslabším bodě. V tomto smyslu jsou tedy členské státy na sobě bezprostředně závislé a je jejich společným zájmem udržovat co nejvyšší standard ochrany. Konkrétním příkladem, kde je třeba vyšší pozornosti je bulharsko-turecká hranice. Dále se jedná se o hranici mezi Řeckem a Tureckem a stále více využívané letecké spojení mezi Tureckem a Balkánem. Turecko uzavřelo dohody o volném cestování se zeměmi západního Balkánu. V roce 2010 je uzavřelo s Černou Horou a Srbskem. Toto se odrazila ve zvýšeném počtu žadatelů o vstup do prostoru Balkánu, zejména ve Slovinsku, Maďarsku a Chorvatsku. Tlaku čelí také Rumunsko-srbské hranice. Hranice v prostoru Západního Balkánu překračují dominantně Afghánci a Pákistánci. Je evidentní, že nelegální migrace přes hranice EU neustále narůstá, jedná se o největší nárůst od roku 2008 a to o 7%. Druhým nejvytíženějším regionem je hranice mezi Srbskem a Maďarskem. V případě Maďarska se jedná o důsledek změny azylové politiky, která se přiblížila standardům EU, zároveň obnovilo pravidelné lety z Prištiny jedná se proto o migranty zejména z Kosova (FRONTEX, 2013). Na rekonstrukci evropské bezpečnosti se podílely jak OBSE, tak NATO, EU nebo OSN. V současné době je zřejmé, že se členské státy EU snaží podpořit i tyto organizace aby zajišťovali bezpečnost nejen na evropském kontinentu, ale i mimo něj. Regionální konflikty jsou totiž hrozbou zvenčí. Jedná se například o 11 Do té doby se EU příliš neangažovala, a pokud ano, tak způsobem, že to vrhalo to na její činy v Kosovu spíše negativní světlo. Je třeba zmínit, že Evropská společenství přihlížela Miloševićovu tzv. Quiet ethnic cleansing již od roku 1989 až do roku 1997, nezasáhla, ani když Milošević stanovil represivní politiku v provincii Kosovo. V očích kosovských Albánců je Evropa vinna z jejich utrpení. Nezasáhla ani nepodpořila USA v bombardování. Pokud se podílela, tak pouze omezeně na vojenských akcích. EU byla také často obviňována ze selhání pomoci kosovské poválečné obnově. To ale nemění fakt, že EU se v letech 1999 až 2008 podílela největší měrou na pomoci, ať už finanční či technické. EU poskytovala nejvíce pomoci per capita, která kdy byla jakémukoliv státu poskytována. I přesto, se kosované domnívají, že EU nese zodpovědnost (Tzifakis, 2013: s ). 583

167 konflikty na blízkém východě, v Asii, v Africe, které ovlivňují evropskou bezpečnost. Provázanost mezi EU a OBSE je jasná, jak v členské základně, tak i tím, že EU podporuje rozpočet OBSE z celých 75%. Jak uvádí Wouters, J. a Naert, F. (2001) na základě zkušenosti z Bosny a Hercegoviny a Kosova je nezbytně nutné, aby všechny zainteresované organizace spolupracovaly a měly jednotný rámec aktivit, aby se nedublovaly, nebo nenarušovaly vzájemnou činnost a posílily tak efektivitu. Závěrem Evropská bezpečnost je velmi úzce navázána na dění na Balkánském poloostrově, respektive dění v zemích Západního Balkánu. Jak bylo naznačeno výše, tento region představoval pro Evropu v 90. letech zdroj hrozeb, které byly způsobeny otevřeným válečným konfliktem. V roce 1995 byl tento konflikt ukončen, nicméně region zdrojem hrozeb zůstává. Nedá se říci, že by šlo o ty samé hrozby, neboť v dokumentech EU došlo k jakémusi posunu ke specifickým problémům. Hrozby, které byly naznačeny v bezpečnostní strategii z roku 2003, byly více specifikované a konkrétně pojmenováné ve strategii vydané roku Jde spíše o vnímání hrozeb, než jejich povahu. Velkou hrozbou zůstávají unfinished states, tedy státy, jejichž vnitřní situace i když ne úmyslně napomáhá rozvoji organizovaného zločinu. Korupční prostředí v Kosovu, Bosně a Hercegovině, Srbsku a Albánii je velkým problémem při budování zodpovědných institucí. Nejen Evropská unie se snaží již od konce 90. let stabilizovat situaci v regionu a ustavit tam bezpečnostní prostředí, které je slučitelné s evropskými acquis. Tento proces stabilizace bychom mohli nazvat rekonstrukcí evropské bezpečnosti. Je viditelné, že rekonstrukcí bezpečnosti se nezabývá pouze EU, nicméně se právě ona staví do role zodpovědného aktéra. EU prostřednictvím mise EULEX přebrala zodpovědnost za rekonstrukci bezpečnosti v Kosovu. Je také organizací dohlížející na mezinárodní protektorát, který byl ustaven v Bosně a Hercegovině. Záleží proto na EU a členských státech, jak budou vnímat hrozby přicházející ze zemí Západního Balkánu a jak účinně se pomocí stabilizace států podaří zrekonstruovat evropskou bezpečnost. Musíme vzít v potaz ale i vlivy, které přicházejí zvenčí, nejen zpoza hranic EU, ale i mimo hranice regionu Západního Balkán. I z tohoto důvodu se EU snaží přimět a motivovat státy Západního Balkánu, aby přijaly standardy EU, čímž se rozšíří její základna a organizovaný zločin bude daleko snáze odhalován, již za hranicemi Evropy. 584

168 Literatúra: COLLANTES-CELADOR, G. JUNCOS, A. E The EU and border management in the Western Balkans: preparing for European integration of safeguarding EU external borders? In Southeast European and Black Sea Studies, 12, 2012, 2, Corruption Perception Index Dostupné na internete: DJURIC, M Provess of Cooperation The European Union and the western Balkans. In Quality of Life, 4, 2013, 1-2, DOLGHI, D. I. OLIVA, F The Integration of Western Balkans in the European Uion. A Securtitization Approach. In Eurolimes, 12, 2011, Enlargement Strategy and Main Challenges Dostupné na Internete: df. European Commission Communication from the Commission to the European Parliament and the Council: On a Feasibility Study for a Stabilization and Association Agreement between the European Union and Kosovo. Brussels. COM(2012) 602 final. EULEX Kosovo Dostupné na internete: Europen Security Strategy Dostupné na internete: FRONTEX Annual Risk Analysis. Dostupné na internete: GREICEVCI, L EU Actorness in International Affairs: The Case of EULEX Mission in Kosovo. In Perspectives on European Politics and Society. 12, 2011, 3, HURSOY, S The European Union Foreign and Security Actions and the Western Balkans. In Alternatives: Turkish Journal of International Relations, 9, 2010, 1, Internal Security Strategy for European Union Dostupné na internete: NAXERA, V Korupce a postkomunismus. In Central European Political Studies Review,14, 2012, 2-3, ISSN , TZIFAKIS, N The European Union in Kosovo. Reflecting on the Credibility and Efficiency Deficit. In Problems of Post-Communism, 60, 2013, 1, WAEVER, O Securitization and Desecuritization. In: LIPSCHUTZ, R. D. On Security. New York: Columbia University Press, WOUTERS, J. NAERT, F How Effective Is the European Security Architecture? Lessons from Bosnia and Kosovo. In The International and Comparative Law Quarterly, 50, 3,

169 KOMPARATÍVNA ANALÝZA SEPARATISTICKÝCH TENDENCIÍ NA JUŽNOM KAUKAZE COMPARATIVE ANALYSIS OF THE SEPARATIST TENDENCIES IN THE SOUTH CAUCASUS REGION Anna Juhászová 1 Aleš Kollár 2 ABSTRACT The three unrecognized states of the South Caucasus have sought to gain recognition for more than twenty years, but neither of them has been successful yet. Nagorno Karabakh has not been recognized by any state of the world, while South Ossetia and Abkhazia were recognized by the Russian Federation and for other states as a consequence of the August war. Moreover, separatism in the South Caucasus has become a part of the geopolitical game between Russia and the West, in which Russia struggles to retain its power and the West seeks to demonstrate its aims in the region by propagating democracy and economic modernization. The aim of this study is to provide an analysis of the common and diverse features of the separatistic regions of the South Caucasus, bearing in mind the consequences of each war, the attitudes of the respective states and the anticipated results of international recognition. Key words: Nagorno-Karabakh, South Ossetia, Abkhazia, de facto state, international recognition, separatism Úvod Región južného Kaukazu, pozostávajúci zo štátov Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska sa vyznačuje nevyriešenými etnicko-politickými konfliktami, politickou nestabilitou a pretrvávajúcou hospodárskou krízou. Okrem toho región trápi aj chudoba, vysoká miera korupcie, pomalé politické a hospodárske reformy a veľká časť obyvateľstva patriaca k utečencom alebo vnútorne presídleným osobám. Vyplývajúc z jeho geografického a geopolitického umiestnenia na križovatke Európy a Ázie bol južný Kaukaz v centre geopolitických rivalít po Studenej vojne. Štáty južného Kaukazu získali nezávislosť na začiatku 90-tych rokov po vlne protisovietskych povstaní, ktoré mali za úlohu začať demokratické reformy v novozaložených samostatných štátoch Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska. Reformy však boli spomalené 1 Anna Juhászová, Mgr., interná doktorandka, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, anna.juhaszova@umb.sk. 2 Aleš Kollár, Mgr., interný doktorand, Katedra politológie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, ales.kollar@umb.sk. 586

170 z dôvodu etnických vojen s menšinovými skupinami alebo susednými štátmi, pričom tieto vojny prehĺbili hospodársku recesiu celého regiónu a viedli k oživeniu autoritárskych tendencií. Od konca 90-tych rokov sa o regióne dalo hovoriť ako o mieste s istou mierou stability, v ktorom sa ale nachádzali tri násilné etnické spory Náhorný Karabach, južné Osetsko a Abcházsko - označené za zmrazené konflikty. Ani v súčasnosti nemôžeme ani jeden z nich považovať za vyriešený prípad, a na základe dynamiky južného Kaukazu ako regiónu by akákoľvek udalosť mohla vyvolať násilné reakcie a mohla by viesť k znovuvyhroteniu ktoréhokoľvek konfliktu. 1 Rôznorodosť južného Kaukazu Južný Kaukaz sa nachádza na úžine medzi Čiernym a Kaspickým morom a má spoločné hranice s Ruskom, Tureckom a Iránom. Štáty južného Kaukazu zdieľajú úzke historické, geografické a ekonomické väzby, ktoré sú dôvodom určitej vzájomnej závislosti týchto troch štátov a zároveň ich spájajú do jedného regiónu. Avšak, tento región nepredstavuje ani v najmenšom homogénnu civilizáciu, nakoľko jazyky a náboženstvá hlavných národov južného Kaukazu sú do veľkej miery odlišné. Arménsko je kresťanská (monofyzitská) krajina, ktorej obyvateľstvo hovorí indoeurópskym jazykom, pričom väčšina Arménov je roztrúsená všade vo svete a formujú veľké a mienkotvorné komunity napr. v Spojených štátoch amerických alebo vo Francúzsku. Kultúrne dedičstvo Azerbajdžanu disponuje koreňmi šíitskeho islamu a turkického jazyka, pričom v Iráne žije viac Azerbajdžancov ako v samotnom Azerbajdžane (aj keď Azerbajdžanci žijúci v Iráne sú do veľkej miery integrovaní). Oproti tomu, väčšina etnických Gruzíncov, ktorí sú tradične ortodoxní kresťania, hovoria jazykom, ktorý sa nepodobá ani na jeden zo susediacich jazykov. Čo sa týka jazyka skúmaných separatistických regiónov (Náhorný Karabach, Južné Osetsko, Abcházsko), jazyk etnických Abcházcov patrí do jazykovej rodiny severozápadného Kaukazu a jazyk Osétov do iránskej skupiny v rámci indoeurópskych jazykov. Na území Náhorného Karabachu hovoria etnickí Arméni taktiež jazykom patriacim do skupiny indoeurópskych jazykov, pričom Azerbajdžanci používajú svoj jazyk patriaci do turkickej skupiny. V oblasti náboženskej orientácie patrí väčšinové obyvateľstvo všetkých troch entít (Oséti, Abcházi, karabašskí Arméni) k určitej skupine kresťanstva. Abcházi prijali kresťanstvo v rannej fáze, a tí, ktorí následne konvertovali na islam boli na konci 19. storočia nútení odísť na územie dnešného Turecka. Oséti sú podobne prevažne východní ortodoxní kresťania, aj keď aj v Južnom Osetsku žije pozoruhodná menšina vyznávajúca islam. Arméni disponujú vlastnou apoštolskou autokefálnou kresťanskou cirkvou, ktorá sa označuje za monofyzitskú, nakoľko neuznáva osobu Ježiša Krista ako Boha. (Gachechiladze, 2002) 587

171 Sovietsky zväz bol založený na princípe etnického federalizmu, na základe ktorého bol územne rozdelený na hierarchický systém administratívnych jednotiek a subjednotiek zväzové republiky, autonómne republiky, autonómne okruhy a autonómne oblasti. Každá jednotka mala predstavovať domov pre istý národ, alebo (v niektorých prípadoch) pre náboženskú skupinu. V rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky existovali dve autonómne republiky (Abcházsko a Adžarsko) a jedna autonómna oblasť (Južné Osetsko), pričom do štruktúry Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky sa zaraďovala jedna autonómna republika (Nachičevan) a jedna autonómna oblasť (Náhorný Karabach). Pätnásť zväzových republík ZSSR disponovalo oficiálnym právom na secesiu od ZSSR, aj keď takýto scenár nebol až do konca komunistickej nadvlády pravdepodobný. Do roku 1990 existovalo v rámci Sovietskeho zväzu 20 autonómnych republík, 10 autonómnych okruhov a 8 autonómnych oblastí. (Wheatley, 2009) Celkovo sa Sovietsky zväz rozpadol po zlomových líniách tejto federálnej štruktúry, nakoľko sa všetkých 15 zväzových republík stalo nezávislými a čoraz viac autonómnych republík a oblastí sa začalo dožadovať širšej autonómie od svojej bývalej zväzovej republiky. Rozpad Sovietskeho zväzu mal za následok niekoľko menších alebo stredných etnických vojen na území nových nezávislých štátov. Na južnom Kaukaze sa odohrali tri vojny, pričom konflikt v Abcházsku a južnom Osetsku sa týkal secesie od Gruzínska, kým konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach bol vojnou medzi dvoma bývalými sovietskymi republikami so silnými secesionistickými prvkami. Na týchto územiach dodnes fungujú tri de facto štáty: Abcházska republika, Južnoosetská republika a Náhornokarabašská republika. 2 Spoločné a odlišné črty separatistických území Všetky tri secesionistické regióny zdieľajú isté podobné črty. Po prvé, všetky sú zdanlivo etnické konflikty, ktoré zahŕňajú boj národa za sebaurčenie. Po druhé, všetky uvádzajú princíp národa za sebaurčenie proti princípu územnej integrity a neporušiteľnosti hraníc. Po tretie, všetky sú výtvorom leninistickostalinistického federalizmu, v ktorom získali určité množstvo politickej autonómie v rámci Sovietskeho zväzu. V súčasnosti je najviac reflektovanou spoločnou črtou neuznanie týchto entít zo strany medzinárodnej spoločnosti a spoliehanie sa na vojenskú a diplomatickú podporu zo strany Ruska. Okrem toho, v boji za nezávislosť všetky bojujúce skupiny porušili práva iných etnických skupín žijúcich na danom teritóriu. Karabašskí Arméni vyhnali Azerbajdžancov nielen z územia samotného Náhorného Karabachu ale aj z okolitých siedmich okresov, ktoré obsadili počas vojny v rokoch a ktoré naďalej držia vo forme nárazníkovej zóny alebo výhody vo vyjednávaniach. Abcházcom sa podarilo vyhnať takmer Gruzíncov z Abcházska, čo v skutočnosti predstavuje dvakrát väčšiu komunitu akou sú 588

172 samotní Abcházi. (Wheatley, 2009) Na Západe vie málokto o veľkosti utečeneckých skupín pochádzajúcich zo štátov južného Kaukazu, aj keď ich počet prevyšuje Palestíncov vyhnaných z Izraela v roku Medzinárodná spoločnosť preukázala predovšetkým snahu predísť obviňovaniu bojujúcich strán z etnickej čistky z dôvodu, že by to mohlo byť kontraproduktívne na ceste hľadania mierového riešenia. Existujú však aj výrazné štrukturálne rozdiely medzi jednotlivými prípadmi, hlavne v zmysle charakteru daných etnicko-národných hnutí. Náhorný Karabach je odlišný, nakoľko disponuje silnou podporou susediaceho Arménska, teda suverénneho štátu. Napriek oficiálnym vyhláseniam o tom, že cieľom Náhorného Karabachu nie je dosiahnutie jednoty s Arménskom, tieto dve entity v podstate fungujú ako jeden celok. Obidva celky pritom môžu rátať s podporou početnej arménskej diaspóry a rovnako sa môžu odvolávať na silný argument genocídy z roku Ani jeden separatistický región nemá takého sponzora v podobe štátu, ako to predstavuje Arménsko pre Náhorný Karabach. Južné Osetsko je v tomto ohľade najpodobnejšie Karabachu, nakoľko bolo oddelené od Severného Osetska Stalinom, a preto žiada nie o nezávislosť ale o jednotu so svojou tradičnou severskou časťou. Severné Osetsko však nie je suverénnym štátom, čo znamená, že externým podporovateľom Južného Osetska je Ruská federácia. Okrem toho, Južné Osetsko nedisponuje jasnou územnou demarkáciou ako ostatné separatistické územia. Obraz o neuznaných štátoch vytváraný médiami je relatívne veľmi negatívny. Neuznané štáty sú totiž najčastejšie vnímané ako kriminalizované, generálmi kontrolované, etnické poddanstvá, ktoré predstavujú risk tak pre bezpečnosť jednotlivca ako aj regionálnu a medzinárodnú bezpečnosť. O týchto entitách sa hovorí ako o kvázi-kriminálnych organizáciách, ktoré sa často špecializujú v produkcii a predaji drog, nelegálnom pašovaní zbraní alebo praní špinavých peňazí. Takéto stanoviská vyhlasuje hlavne materské štáty týchto entít, ktoré ich označujú za kriminálne bábkové štáty externých štátov (Rusko v prípade Abcházska a Južného Osetska a Arménsko v prípade Náhorného Karabachu). Dominancia tohto negatívneho obrazu posilňuje neochotu na uznanie de facto republík, nakoľko takéto de facto štáty sa považujú za nežiaduce celky predstavujúce bezpečnostnú hrozbu. Na druhej strane negatívny obraz Náhorného Karabachu, Južného Osetska a Abcházska je často prehnaný, nakoľko napriek tomu, že v skutočnosti sú tieto celky všeobecne slabé, chudobné a korumpované, avšak nie sú vo veľkej miere odlišné od štátov, ktorých sú de jure súčasťou. Predovšetkým v Náhornom Karabachu a v Abcházsku bola hlavnou prioritou po uzavretí prímeria práve budovanie štátnych inštitúcií. V hodnotení Freedom House za rok 2013 sa obidva neuznané štáty polepšili a z kategórie not free (nie slobodní) sa dostali do kategórie partly free (čiastočne slobodní). Hodnotenie politických práv v Abcházsku sa zlepšilo vďaka súťaživosti v parlamentných voľbách v marci tohto roka, ktoré dovolili posun 589

173 smerom k nezávislým kandidátom. Štatút Náhorného Karabachu sa zlepšil v dôsledku súťaživých prezidentských volieb konaných v júli tohto roka. Na druhej strane, Južné Osetsko má naďalej hodnotenie not free a disponuje iba o vlások lepším hodnotením ako worst of the worst (najhorší z najhorších). Hodnotenie Freedom House preukázalo aj to, že materský štát neuznanej republiky môže patriť do horšej kategórie ako samotný de facto štát, ktorý sa v médiách považuje za kriminalizovaný. Je to príklad Azerbajdžanu a Náhorného Karabachu, nakoľko Azerbajdžan dosiahol iba úroveň not free, kým Náhorný Karabach sa vypracoval do vyššej kategórie. Čo sa týka Gruzínska, vďaka súťaživým parlamentným voľbám sa hodnotenie krajiny zlepšilo a dostalo hodnotenie partly free. Hodnotenie si polepšilo aj Arménsko, najväčší podporovateľ Náhorného Karabachu, nakoľko rovnako patrí do úrovne čiastočne slobodných štátov. (Freedom House, 2013) Vo všetkých skúmaných separatistických oblastiach teda v Náhornom Karabachu, Južnom Osetsku a Abcházsku môžeme za morálny a právny základ secesie považovať etnickú diskrimináciu, ktorú jednotlivé etnické skupiny zažívali v Gruzínsku alebo v Azerbajdžane. Ani v jednej de facto republike nenachádzame perfektný súlad medzi občianskym a etnickým obyvateľstvom, čo je pochopiteľným dôsledkom procesov násilnej migrácie obyvateľstva. Z nášho výskumu nám vyplýva, že veľkosť separatistického regiónu nie je určujúcim faktorom pre budovanie efektívneho štátneho útvaru. Náhornokarabašská republika disponuje iba 2/3 obyvateľstva Abcházskej republiky, kým Južné Osetsko má iba polovicu obyvateľstva Náhorného Karabachu. (Kolsto, 2012) Rovnako nezohráva rolu ich predošlý štatút v rámci Sovietskeho zväzu, na základe ktorého tvorilo Abcházsko autonómnu republiku, pričom Náhorný Karabach a Južné Osetsko získali iba štatút autonómnej oblasti. Podobne ako v Náhornom Karabachu aj v Južnom Osetsku ostáva zámer o nezávislosť nejednoznačný. Karabašskí Arméni nepredstavujú odlišný národ od Arménov žijúcich na území Arménska alebo od diaspóry, čo je viditeľné aj na značných finančných podporách voči separatistickému územiu. Rovnako neexistuje žiadna koncepcia samostatného južno-osetského národu, ako neexistuje ani túžba vytvoriť takýto národ. V skutočnosti existuje iba jeden osétsky národ, ktorý je rozdelený na dva oddelené politické jednotky Južné Osetsko v rámci Gruzínskej republiky a Republika Severné Osetsko v rámci Ruskej federácie. V časoch Sovietskeho zväzu mali všetci Oséti pocit príslušnosti k jednému celku, aj napriek tomu, že boli podriadené rôznym zväzovým republikám. Oséti z Južného Osetska chcú v súčasnosti zrušiť rozdelenie území a spojiť Osétov v rámci jedného štátu. Nezávislý štát je vnímaný iba ako prostriedok vedúci k cieľu, ktorého by sa Oséti vzdali hneď v momente dosiahnutia jednoty so Severným Osetskom. Nakoľko Severné Osetsko tvorí súčasť Ruskej federácie, znovuzjednotenie je možné iba v rámci tohto štátu, ktorý doposiaľ nezaslal oficiálnu pozvánku Južnému Osetsku na pripojenie. Aj keď tento krok je nepravdepodobný, Rusko ostáva najväčším 590

174 podporovateľom Južného Osetska a de facto môže toto územie považovať za svoje. Všetky separatistické územia trpia zo syndrómu, ktorý Scott Pegg nazval hospodárskou cenou za neuznanie, nakoľko štáty, od ktorých sa tieto neuznané republiky odtrhli často uvaľujú embargá na obchod so separatistickým územím. Okrem toho, zahraniční investori sú tiež obozretnejší pri obchodovaní so separatistami. Dôvodom je aj nedostatok transparentnosti v týchto de facto štátoch, nakoľko na ich území nemôžu byť z dôvodu neuznania aplikované medzinárodné konvencie. Pri bližšej analýze však vidíme jasné rozdielnosti medzi schopnosťami budovania štátu a národa v troch de facto republikách južného Kaukazu. Keď berieme do úvahy schopnosti obrany, hraničnej kontroly a kontrolu nad územím, môžeme nastaviť hierarchiu nasledovne: Náhorný Karabach na vrchu, Abcházsko v strede a Južné Osetsko na spodku. Ďalšie aspekty tvrdého budovania štátu ako hospodársky vývoj, konsolidácia štátnych inštitúcií a vytvorenie stálej populácie by nasledovali v rovnakom poradí. A to platí aj napriek tomu, že Južné Osetsko prijalo svoju ústavu už v roku 1993, kým Náhornokarabašská republika až v decembri (Caspersen, 2008 ) Ústava Južného Osetska totiž do veľkej miery pripomína ruskú ústavu a predstavuje jej nedokonalú kópiu. Čo sa týka odhodlanosti, Abcházi sú pravdepodobne najodhodlanejší vytvoriť nezávislý fungujúci štátny útvar a v súčasnosti sa práve konflikt o Abcházsko javí ako najstabilizovanejší. Záver Tri latentné konflikty v regióne južného Kaukazu, v dôsledku ktorých vznikli tri separatistické republiky Náhornokarabašská republika, Južnoosetská republika a Abcházska republika sú odlišné, avšak sa vyznačujú aj spoločnými znakmi. Najzávažnejším zo spoločných znakov je fakt, že všetky konflikty skončili s ničivým výsledkom, a to stratením mnoho životov a masívnym útekom utečencov. V každom z týchto prípadov sa územie odtrhlo od svojho materského štátu zo sovietskych čias, avšak nedosiahlo uznanie svojej nezávislosti zo strany medzinárodnej spoločnosti. V skutočnosti každá strana konfliktu disponuje negatívnym právom veta, ktoré môže uvaliť na druhú stranu daného konfliktu. Abcházi, Oséti a karabašskí Arméni majú právo veta ohľadom návratu utečencov a vnútorne presídlených osôb na svoje obvykle obývané územia. Na druhej strane, Azerbajdžan a Gruzínsko disponujú právom veta v oblasti medzinárodnej legitimity, ktorú by medzinárodná spoločnosť mohla poskytnúť daným separatistickým republikám. Medzinárodné uznanie je vážna vec, a to jasne vidíme na príklade Arménska, ktoré doteraz neuznalo Náhornokarabašskú republiku za samostatný suverénny štát. Takýto krok by totiž mohol byť jasným podnetom a dôvodom na spustenie vojenského útoku zo strany Azerbajdžanu. Ruská federácia vzbudila negatívny dojem, keď po päťdňovej vojne uznal tak Abcházsko ako aj Južné Osetsko za suverénne štáty. 591

175 Ruské uznanie nastavilo obidva separatistické regióny na novú dráhu, kde gruzínske úmysly už nezohrávajú takú veľkú rolu. Ako to jasne vidíme na príklade Arménska a Ruska, podporovateľské štáty de facto republík do veľkej miery determinujú chod udalostí na južnom Kaukaze. Tri kvázi štáty sú značne odkázané na svojich externých patrónov, aj keď samotná miera podpory je v troch separatistických republikách odlišná. Literatúra: CASPERSEN, N Separatism and Democracy in the Caucasus. In Survival. [online] Vol. 50, No. 4, s., August-September [cit ] Dostupné na internete: GACHECHILADZE, R Geopolitics in the South Caucasus: Local and Ecternal Players. In Geopolitics. [online] Vol. 7, No. 1, s., [cit ] Dostupné na internete: KOLSTØ, P. - BLAKKISRUD, H De facto states and democracy: The case of Nagorno-Karabakh. In Communist and Post-Communist Studies. [online] Vol. 45, Issue 1-2, s., [cit ] Dostupné na internete: LYNCH, D Separatist states and post-soviet conflicts. In International Affairs. [online] Vol. 78, No. 4, s., [cit ] Dostupné na internete: 7 MARGARITIS, C Conflict in the Caucasus. In Res Publica Journal of Undergraduate Research. [online] Vol. 15, Issue 1, Article 10, 15 s [cit ] Dostupné na internete: PEGG, S De Facto States in the International System. [online] Working Paper No. 21 of the Institute of International Relations, The University of British Columbia. [cit ] Dostupné na internete: PUDDINGTON, A Freedom in the World 2013: Democratic Breakthroughs in the Balance. [online] Selected data from Freedom House s annual survey of political rights and civil liberties. [cit ] Dostupné na internete: WHEATLEY, J Managing ethnic diversity in Georgia: one step forward, two steps back. In Central Asian Survey. [online] Vol. 28, No. 2, June 2009, s. [cit ] Dostupné na internete: R5OQc 592

176 MEANDRY UKRAINY W WYBORZE POLITYCZNEGO KURSU MEANDER OF UKRAINE IN CHOOSING THE POLITICAL COURSE Eugeniusz Januła 1 Halina Krysyuk 2 ABSTRAKT The main idea of the article Meander of Ukraine In choosing political course, wants to show the integration process of Ukraine into the European Union and problems of Ukraine is dealing with. The article describes the challenges that affect the economic development. Ukraine s security is very important from the view of point discussions in integration and associated with a certain period. The article shows us the road of Ukrainian problems and process of their solutions. Key words: Ukraine, European Union, integration, USSR Przyszłość Ukrainy ma dla Europy szczególne znaczenie, bo ona może istotnie wpłynąć na przyszłość Rosji i krajów sąsiednich, jak również na stosunki między wschodem i zachodem, jak i na rozszerzanie się Unii Europejskiej. W przełomowym momencie znajduje się proces integracji Ukrainy z Unią Europejską. Ukraina w ciągu ostatnich dwudziestu lat przeszła istotne przemiany, zmierzające do uczynienia z niej quasi-zachodniego podmiotu społecznego i politycznego. Mimo, iż pomarańczowa rewolucja nie spełniła wielu pokładanych w niej nadziei, dostarczyła kolejnego dowodu, że Ukraina jest zdolna do ewolucji. (Brzezinski, 1999) Najbardziej prawdopodobny jest scenariusz, w myśl którego na Ukrainie nadal dokonywać się będą powolne, lecz nieprzerwane przemiany zmierzające do uczynienia jej integralną częścią Zachodu. Stanowi to jednak odległą perspektywę. Na krótką metę niska jakość rządów i słabość instytucji demokratycznych są źródłem zagrożenia dla tych długofalowych tendencji. Mogą też spowodować erozję praktyk demokratycznych, szczególnie, jeśli nowo wybrane przywództwo kraju okaże się mniej przywiązane do standardów demokratycznych niż poprzednie. Największym problemem Ukrainy nie są jednak, mimo wspomnianego powyżej ryzyka, zagrożenia dla wolności obywatelskich i demokracji. Największym 1 Eugeniusz Januła, Colonel/r/PhD, Associate professor, Former member of Parliament, Stowarzyszenie POLSKA-EUROPA XXI, Sosnowiec, Polska, dalbo-gen@wp.pl 2 Halina Krysyuk, PhD candidate from National Defence University, al. Gen. A. Chruściela 103, Warszawa, Polska, halyna.krysiuk@gmail.com 593

177 wyzwaniem jest sprawa radykalnej poprawy jakości, wydajności i funkcjonalności tych rozwiązań demokratycznych, które udało się wypracować i przyjąć do tej pory. Władze na Ukrainie stoją przed wyzwaniami, które mogą decydować o jej bezpieczeństwie ekonomicznym. Największe zagrożenia wynikają ze stanu finansów publicznych, a rozwiązanie tych problemów jest konieczne dla zachowania płynności finansowej państwa. Możliwość formowania zrównoważonego budżetu wymaga pilnego podjęcia reform ograniczających wydatki budżetowe, a przyspieszenie wyjścia z kryzysu reform poprawiających warunki prowadzenia działalności gospodarczej. Modernizacja gospodarki i podwyższenie jej konkurencyjności jako cel długoterminowy nie są możliwe bez wypracowania strategii rozwoju społeczno-gospodarczego. Podjęcie niezbędnych reform wymaga silnego ośrodka decyzyjnego i jest nierealne przed zakończeniem procesu zmiany władzy stworzeniem nowej stabilnej koalicji i rządu zdolnego do współpracy z prezydentem. Ukraina faktycznie stoi na krawędzi bankructwa. Kłopotem rządu jest przeżycie najbliższych kilku zimowych miesięcy. Dług wobec Rosji jest ogromny, a szansa na jego spłatę mizerna. Tylko renegocjacja porozumień z międzynarodowymi instytucjami finansowymi może być ratunkiem dla gospodarki. Bez wsparcia Brukseli i Stanów Zjednoczonych takie negocjacje nie będą możliwe. Prezydent Janukowycz musi stanąć twarzą w twarz z problemami i zacząć odrabiać stracony czas. Musi wiedzieć czego naprawdę chce i zachować się jak polityk. Swoją typową zagrywką na zwłokę, nic już nie zdziała. (Wilczak, 2014) W świadomości potocznej większości Polaków drzemie nostalgia za wschodnimi kresami Rzeczpospolitej. Czasami odzywają się też tęsknoty do mocarstwowej niegdyś pozycji naszego kraju ze wszystkimi, zarówno dobrymi jak i złymi konsekwencjami z tego płynącymi. Prawdą jest, że był taki okres, iż to Polska jako Rzeczpospolita obojga narodów była czynnikiem dominującym i arbitrem w Europie Środkowo- Wschodniej, ale drugą stroną tej prawdy jest to, że współczesna Rosja obchodzi datę wypędzenia Polaków z Moskwy- ściślej mówiąc wojsk hetmana Stefana Żółkiewskiego z Kremla, nie mniej uroczyście niż Dzień Zwycięstwa nad faszyzmem. (Ochmański, 1974) Oczywiście stosunki na wschód od naszych obecnych granic były i są skomplikowane, ale przyznajmy, że sprawy narodowościowe, graniczne itp. nigdzie w żadnym rejonie świata nie wyglądały prosto. Józef Piłsudski realizując swoją federalistyczną koncepcję Europy Wschodniej zorganizował słynną wyprawę kijowską. Rozumował on w tym czasie, bardzo słusznie, że gdyby Polska i Ukraina utworzyły państwo federacyjne lub nawet tylko związek państw to mogłaby to być solidna podstawa przeciwwagi dla dominacji Moskwy. Sądził ponadto, że ta federacja mogłaby z czasem przybrać rozmiary pewnego rodzaju ;kuli śniegowej; poprzez przyłączanie się innych narodów. Szczególnie liczył na Czechów i Słowaków. 594

178 Cóż, wyszło inaczej- głównie dlatego, że strona polska znacznie przeceniła siły atamana Semena Petlury, który w tym okresie czasu opowiadał się za federacją z Polską, raczej ze względów taktycznych zresztą, ale jego tzw. armia nadawała się tylko do grabieży i pogromów, co zresztą z powodzeniem czyniła. (Janula, 2005) To co wyszło z wojny Polsko- Bolszewickiej niestety było już tylko karykaturą koncepcji federalistycznej. Podzielona granicami Ukraina była swoistym zarzewiem konfliktu, a rosnąca w siłę stalinowska Rosja czekała tylko na właściwy i dogodny moment do odebrania obszaru, który jak uważano i w Moskwie i w Kijowie słusznie się jej należał. Nastąpiło to 17 września 1939 roku, a Stalinowi wcale nie przeszkadzało, że był w tym momencie de facto i de iure sojusznikiem Hitlera. Wytyczenie powojennych granic między Polską a ZSRR nie było łatwe ani dla jednej ani drugiej strony. Polskie społeczeństwo nie mogło gładko przełknąć utraty Lwowa. A z kolei ukraińscy szowiniści w szeregach WKP/b/ domagali się co najmniej granicy na Sanie z Rzeszowem i Przemyślem po ukraińskiej stronie. Oczywiście poszkodowani zostali Polacy, a walka z formacjami UPA przyniosła wiele krwawych ofiar. Była to zresztą kontynuacja wojny domowej z lat na Wołyniu, gdzie padały ofiary wśród ludności cywilnej po obu stronach, ale oczywiście okrucieństwo nacjonalistycznych band ukraińskich nacjonalistów mogło równać się tylko z metodami ich ówczesnych mocodawców spod znaku swastyki. (Zabieło, 1964) Na marginesie trzeba uczciwie przyznać że Stalin przy wytyczaniu granic polsko-radzieckich oparł się skutecznie,bardziej postulatom niż żądaniom niektórych swoich towarzyszy z politbiura. Bo Kaganowicz, Chruszczow a nawet Kalinin,którego żona o paradoksie od 1937 roku przebywała w łagrze, formułowali swe daleko idące, aneksjonistyczne żądania dalszego okrojenia terytorium polskiego. Wg koncepcji tych ludzi Ukrainie miała przypaść wspomniana wyżej cześć Małopolski, natomiast Białorusi, cala białostocczyzna, również cały obszar Puszczy Białowieskiej z Białowieżą i Hajnówką Dzieje ZSRR pokazywały wyraźnie, że Ukraińcy obok Rosjan byli tymi, którym zależało na utrzymaniu jedności tego państwa. Należeli oni jednoznacznie do nacji uprzywilejowanych. Po Rosjanach to właśnie Ukraińcom, nie tylko ze względu na liczebność przypadało najwięcej stanowisk w aparacie partyjnym, gospodarczym, strukturach wojska KGB itd. Ceną za uprzywilejowaną pozycję była jednak stopniowa, ale bezwzględna rusyfikacja. Pewne elementy nacjonalizmu, widoczne szczególnie w okresie drugiej wojny światowej były bezwzględnie eliminowane. To było zresztą nietrudne, bo nacjonalistom z Zachodniej Ukrainy doczepiano po prostu nalepki kolaborantów. Dla takich zaś zesłanie do Kazachstanu czy Uzbekistanu było bardzo łagodną karą. Alternatywą były tylko Wyspy Sołowieckie, lub egzekucja. (Kołakowski, 1987) Nie w pełni znajduje potwierdzenie teza, że Ukraińcy piastujący stanowiska w szeroko rozumianej administracji ZSRR byli co do jednego 595

179 Polonofobami. Również dlatego, że wielu z nich tak naprawdę uważało się za Rosjan, a z Ukrainą łączyło ich tylko miejsce urodzenia. Bo już nie język. Praktycznie znajomość języka ukraińskiego na wschodniej Ukrainie, np. w szeroko rozumianym Donbasie w znaczącym stopniu zanikła, a nawet w Kijowie gdzie przecież funkcjonował Uniwersytet, język ukraiński w czasach Związku Radzieckiego był mało znany. Wydawnictwa w języku ukraińskim owszem były, ale śladowe. Pisarze, publicyści i dziennikarze też, żeby być widoczni, publikowali prawie wyłącznie w języku rosyjskim. Twórczość Tarasa Szewczenki na przykład, była znacznie lepiej znana po rosyjsku niż po ukraińsku. Podobnie zresztą wyglądała sytuacja innych twórców oraz ich dorobku Rozwiązanie ZSRR zastało Ukrainę, podobnie jak i inne dotychczasowe republiki zupełnie nieprzygotowane do samodzielnej egzystencji. System państwowo- administracyjny, gospodarczy, infrastruktura, informatyka itd.- wszystko to było podporządkowane interesom dotychczasowego wielkiego molocha. Nie można bynajmniej twierdzić, że trzeba było wszystko tworzyć od nowa, ale przebudowa systemu administracyjnego jak się dzisiaj oblicza kosztowała więcej niż gdyby go tworzono od nowa. Brakowało kadr ze znajomością języka ukraińskiego, więc dopuszczenie rosyjskiego jako równorzędnego było po prostu naturalną koniecznością. Wspólnota państw niepodległych nie okazała się substytutem ZSRR. Szereg emancypujących się nowych państw szybko przestało ją poważnie traktować, tym bardziej jak się okazało, że Rosja traktuje ją przede wszystkim jako element nacisku na byłe republiki. Ale już tworzenie np. narodowych sił zbrojnych, nie tylko zresztą na Ukrainie zresztą,szło bardzo opornie. Znane są wypadki, że okręty czy samoloty z Ukrainy po prostu przelatywały czy płynęły do Rosji. Również szereg oficerów narodowości ukraińskiej przeniosło się do Rosji.; Uciekły ;praktycznie wszystkie bardzo nowoczesne bombowce strategiczne klasy TU-160.Rownież sporo uznawanych za bardzo udane, myśliwców klas SU-27 i pochodnych oraz Mig-31.Inna rzecz że z kolei Ukrainie udało się zatrzymać około 40 wielkich samolotów transportowych klasy TU-124 ;Rusłan; i jedyny istniejący i przy okazji zdecydowanie największy na świecie sześciosilnikowy TU-224;Mrija; (Military Balance, ) Jednak większość tych maszyn przez kilka lat stała na płytach postojowych bo Ukraina nie potrafiła nie posiadając oprzyrządowania ani wykwalifikowanych ludzi, uruchomić tych maszyn.kolejnym paradoksem było to ze na Ukrainie znajdowało się sporo wielkich zakładów zbrojeniowych, min produkujących nowoczesne samoloty niektórych typów oraz rakiety przeciwlotnicze,radary,elementy systemu łączności itd. Innym aspektem też nie do pozazdroszczenia jest problem floty czarnomorskiej byłego ZSRR. Trzeba wyraznie podkreślić, wbrew obiegowym twierdzeniom że flota czarnomorska nigdy nie należała do najsilniejszych flot ZSRR. Dyktowały to uwarunkowania 596

180 geopolityczne. Turcja przepuszczała w czasie pokoju radzieckie okręty wojenne przez Bosfor i Dardanele, ale oczywistym było że w czasie ewentualnej wojny obszar Morza Czarnego będzie po prostu obszarem operacyjnie zamkniętym. Stad nawet pokażna radziecka eskadra sródziemnomorska,należała operacyjnie do Floty Atlantyckiej. Rzecz jasna w okresie pokoju logistyka tej eskadry pochodziła z Morza Czarnego. Flota Czarnomorska uległa podziałowi. Ukraina chętnie oddała ok. 65 potencjału tej floty Rosji. (Military Balance, 1998) Tu trudno nawet się dziwić. Utrzymanie okrętów wojennych w stanie operacyjnej gotowości pochłania wielkie sumy. Natomiast dzierżawa bazy w Sewastopolu obecnie przedłużona na bardzo długi odcinek czasu, jest już sprawa polityczną. Oczywiście Sewastopol jeżeli sięgać do tradycji,łączył się długo z historia Rosji. Wojna krymska z bohaterską obrona Sewastopola, pózniej druga wojna światowa gdzie Krym a szczególnie Sewastopol znów urósł do rangi symbolu maja swoją wymowę. (Tarle, 1954) Ale nie można dziś zapominać że obok potężnego garnizonu rosyjskiej marynarki wojennej w samym mieście, stacjonuje tuz obok Sewastopola potężna,wzmocniona,rosyjska dywizja piechoty morskiej która wraz z dwoma pułkami morskiego specnazu liczy aż 18 tysięcy ludzi. (Military Balance, 2001) To potężna siła politycznego nacisku.wzmacniająca role Rosji w tej enklawie tym bardziej ze ludność Krymu i to w znakomitej większości, prezentuje tendencje odśrodkowe wobec państwa ukraińskiego. Tam rzecz jasna widoczne są dwie tendencje. Jedna to dążenie miejscowych Tatarów do utworzenia niepodległego państwa krymskiego,druga jednak obecnie już znacznie silniejsza, to przyłączenie się do Rosji. Tu należy zaznaczyć ze w świetle prawa międzynarodowego, prawa Ukrainy do Krymu są niestety dość problematyczne. Krym po zdobyciu go przez Rosje i likwidacji chanatu krymskiego został przez Rosje anektowany.natomiast słynna darowizna Krymu, republice Ukrainy, łączona z osoba Nikity Siergiejewicza Chruszczowa jest właśnie dość iluzoryczna. Wymieniony Chruszczow, piastował w apogeum swojej kariery dwa stanowiska; Pierwszego sekretarza KPZR i premiera ZSRR W latach Związku Radzieckiego ważniejsze było oczywiście to pierwsze. Ale na zasadzie de facto a nie de iure. Bo jak stwierdził wiele lat pózniej Borys Jelcyn,podpisując dekret o delegalizacji KPZR w Federacji Rosyjskiej,partia ta nigdy i nigdzie nie była zarejestrowana Trudno w tym miejscu przeprowadzać dłuższe analizy prawno -państwowe i prawno międzynarodowe,ale pewnym jest ze gdyby wspomniany Chruszczow,podpisał przekazanie Ukrainie, Krymu jako premier rządu ZSRR,problemu nie byłoby.a tak jest bo jako podkład decyzji I sekretarza, była tylko uchwala nawet nie Komitetu Centralnego czy Biura Politycznego,ale tylko postanowienie o charakterze rezolucji sekretariatu KC KPZR. (Istoria diplomatii, 1993) Nie można zapominać tez ze granica miedzy Rosja a Ukrainą też w zasadzie jest iluzoryczna. Już doszło do sporu odnośnie przebiegu granicy na Morzu Azowskim i tzw. Morzu Siwasz. Spór rozstrzygnięto co prawda tylko 597

181 tymczasowo /na okres pięciu lat/również na terenie Donbasu przebieg granicy wytyczono kiedyś tylko i wyłącznie w gabinetach Stalina i Feliksa Edmundowicza, Dierżynskiego.Tak ten pierwszy piastował obok wielu innych w latach dwudziestych również stanowisko ludowego komisarza ds. narodowości a drugi był nie tylko czekistą ale również ludowym komisarzem ds. komunikacji i ds. przemysłu.. To właśnie lokalizacja wielkich zakładów przemysłowych przesądzała o formalnie politycznej i formalnej przynależności do określonej republiki. (Komunistyczna Partia..., 1978) Bo mimo formalnie federalnego charakteru Rosja Radziecka, później Związek Radziecki,było to przecież de facto państwo bardzo,bardzo unitarne. Dość dziwnie prezentowały się państwowe, stosunki polsko- ukraińskie w okresie ZSRR. Oczywiście mimo że Ukraina była nawet de iure członkiem ONZ praktycznie wszystkie kontakty odbywały się via Moskwa. Praca polskich konsulatów oscylowała generalnie, wokół spraw socjalnych Polaków zamieszkałych na Ukrainie. Ale pomoc polskich konsulów musiała i mogła być tylko, bardzo ograniczona. Nie było dobrze nie tylko obnosić się, ale nawet zaznaczać swoje polskie korzenie czy przynależność. Lokalna administracja ukraińska dosłownie sekowała osoby narodowości polskiej. Polacy na Ukrainie mieli bardzo utrudniony dostęp do wyższych uczelni, a w szczególności, stanowisk itd. Niektórzy i to wcale liczni, nauczeni doświadczeniami podawali narodowość rosyjską, żeby chronić się od szykan, inni natomiast szukali swojego miejsca poza Ukrainą, nierzadko w Federacji Rosyjskiej. W tych warunkach nie było oczywiście mowy o działalności na większą skalę polskich stowarzyszeń, możliwości pielęgnowania kultury itd. Cmentarz Łyczakowski np., swego rodzaju symbol polskości praktycznie był zamknięty, a wstęp na jego teren, był ściśle reglamentowany. Na prowincji było jeszcze gorzej, bowiem zabytki polskiej kultury materialnej były jak się tylko dało, niszczone. (Raport KGB. nr 62/1988) Władze Ukrainy, podobnie zresztą jak w całym ZSRR tępiły jak mogły działalność kościoła katolickiego a na Zachodniej Ukrainie- bo tam głównie był, również unickiego. Ten kościół był formalnie zdelegalizowany i prowadził de facto działalność podziemną, natomiast katolicki, wegetował, zasilany szczególnie w okresie pontyfikatu Karola Wojtyły kadrowo i materialnie z Polski. Polacy na radzieckiej Ukrainie była to ludność nawet nie drugiej a czwartej czy piątej kategorii. Polacy którzy przyznawali się do swej narodowości,byli w urzędach niejednokrotnie wręcz poniżani,mowa tu oczywiście o latach sześćdziesiątych i siedemdziesiątych XX wieku. Poprzedni okres niestety przypominał ;wielka smutę; z okresu Iwana Groźnego. Tylko Czeczeńcy byli bardziej prześladowani od Polaków. Przymusowe przesiedlenia w dwóch wielkich akcjach, jednej z lat trzydziestych,drugiej z wczesnych lat pięćdziesiątych XX wieku, objęły łącznie nawet ok. 1,5 mln. Polaków. (Safronowa, 1981) Głównie właśnie z Ukrainy,również z Białorusi,mniej z 598

182 Litwy i Łotwy.Nie można przy tym zapomnieć o prześladowaniach Polaków z okresu dynastii Romanowych. Polityka Polski wobec odzyskującej niepodległość Ukrainy po początkowym okresie wahań została doktrynalnie nakreślona w okresie Prawdopodobnie w wypracowaniu doktryny a co najmniej pewnych konsultacjach brał udział prof. Zbigniew Brzeziński. W każdym razie Aleksander Kwaśniewski, który był jednym z głównych architektów tej polityki, początkowo jako przewodniczący ówczesnej SdRP, a później już jako prezydent RP, kilkakrotnie konsultował z Brzezińskim zarówno sprawy doktrynalne jak i konkretne posunięcia. Na marginesie. W wydanej w końcu lat 90- tych znakomitej pozycji pt ;Wielka szachownica;, ten ostatni dość trafnie przewidział rozwój wydarzeń oraz alternatywne scenariusze, również odnośnie sytuacji na Ukrainie. (Brzezinski, 1999) Polska bardzo poważnie zaangażowała się w proces budowy demokratycznego systemu politycznego u swojego południowowschodniego sąsiada. Co prawda partner personalny na początkowym etapie, mianowicie prezydent Leonid Kuczma, nie był zbyt wiarygodny, ale został demokratycznie wybrany i to z nim trzeba było prowadzić dialog oraz równoległe działania. Polska stała się swego rodzaju adwokatem Ukrainy w strukturach Zachodu, w szczególności w Unii Europejskiej i Sojuszu Północnoatlantyckim. Starała się też wspierać procesy demokratyzacji u swojego sąsiada. Tutaj od razu wpadaliśmy w wyraźną sprzeczność z interesami i działaniami Rosji, która była i jest zainteresowana, żeby utrzymać swoje wpływy na Ukrainie. Pośrednim dowodem na to był fakt że przez wiele lat ambasadorem Rosji na Ukrainie był nie ktoś inny,tylko były premier Czernomyrdin. Ukraina co najmniej pozostała w sferze wpływów rosyjskich,które w poszczególnych okresach czasu były większe lub mniejsze. Zachód dostrzegał też znaczącą obecność i działalność rosyjskich służb specjalnych zarówno KGB, pózniej FSB jak i GRU na Ukrainie. (Schwarz, 2006) Po stronie polskiej natomiast, obok polityków lewicy również reprezentanci ówczesnej Unii Wolności mieli znaczący udział w próbach uzyskania wpływów polskich na Ukrainie. Natomiast grupa polityków skupionych wokół Lecha Wałęsy w okresie jego prezydentury stawiała na dobre stosunki z Rosja a konkretniej z Borysem Jelcynem. Był to poważny błąd bo dla wytrawnych analityków było dość jasne ze Jelcyn będzie tylko politykiem przejściowym. Przy całym szeregu sensownych pociągnięć ze strony polskiej popełniono jednak kilka bardzo poważnych błędów. Nie dostrzegano tych około 65 procent ludności, szczególnie zamieszkałej na wschodniej Ukrainie, która nigdy lub już, Ukraińcami się nie czuła i w sposób naturalny dążyła do integracji z Rosją. Nie doceniano też kręgów nacjonalistycznych- głęboko antypolskich, rozlokowanych głównie na Ukrainie Zachodniej. Sposób myślenia w tych zbiorowościach nacjonalistycznych nie zmienił się specjalnie od czasów 599

183 ;banderowców;. Dla nich największym złem była Polska. Z kolei właśnie Polska w tym okresie czasu nie poparła dostatecznie mocno, co było wielkim błędem, polskiej mniejszości narodowej w Zachodniej Ukrainie- po to, żeby nie urazić właśnie nacjonalistów. Tym sposobem ludność pochodzenia polskiego pozostała nadal najbardziej spauperyzowana, a co za tym idzie- bo to jest regułą- obojętna politycznie. A przecież mimo stalinowskich i późniejszych wysiedleń mniejszość polska, przynajmniej ilościowo pozostała bardzo znaczącą grupą ludności. Na Wołyniu mimo masowych mordów wykonywanych na Polakach, stanowią oni znaczącą grupę etniczna.również w niektórych wielkich miastach lub raczej w tej chwili na ich obrzeżach. Tu bowiem potwierdzają się znane tendencje znane z zakresu socjologii urbanizacji, polegające na tym ze biedniejsze grupy ludności sukcesywnie spychane są na obrzeża miast. Z tych miast chodzi oczywiście o Lwów będący swego rodzaju symbolem polskiego archetypu cywilizacyjnego na tych terenach. (Schweitzer, 1994) Były i są także inne duże miasta jak Sambor, Drochobycz oraz mniejsze jak chociażby znane z historii ;Kamieniec Podolski, Trembowla, Jałowiec,Zółkwia i wiele innych, Natomiast problemem jest ze polskie grupy etniczne nie maja swej reprezentacji politycznej na szczeblu parlamentu Ukrainy. W prowadzonych bardzo mało reprezentatywnymi metodami, ale jednak badaniach wyniki w zakresie aktywności politycznej Polaków na Ukrainie są wręcz zastraszające. Po prostu generalnie nie wierzą Polacy że coś może zmienić się w ich położeniu socjalnym i politycznym.są niestety przyzwyczajeni do swej sytuacji i olbrzymia większość chce po prostu skromnie żyć i nic więcej. Jest to niestety polityczna woda na przysłowiowy młyn nacjonalistów,którzy mogą głośno twierdzić ze Polaków na Ukrainie w tym w zachodniej części prawie niema.ta sytuacja przekłada się tez na skale lokalna bo reprezentacja Polaków w wszelkiego rodzaju zgromadzeniach municypalnych pochodzących z politycznej elekcji jest śladowa. (Badania Katedry..., 2010)Zatem część polskich działań politycznych trafiała w przysłowiową próżnię. Natomiast demonstracyjne popieranie Kuczmy i jego ekipy też zaczynało z czasem wychodzić, akurat nie Kwaśniewskiemu tylko Polsce przysłowiowym bokiem, bo Kuczma w bardzo szybkim tempie tracił poparcie i wręcz się kompromitował. Założono również, ale to nie tylko w Polsce, ale również nad Potomackiem, że Rosja będzie ulegała dalszej degradacji, a może nawet dalszemu rozpadowi. To jak wiemy już dobrze, zupełnie się nie sprawdziło. (Thatcher, 1997)Tylko nawet jeżeli postawiono tak błędne założenie polityczne, to należało rozwinąć ożywione stosunki gospodarcze właśnie z Ukrainą. Nie można powiedzieć, że nic w tej sprawie nie zrobiono, ale bardzo niewiele w stosunku do możliwości, które raczej już były, a nie są aktualne. Bo na dzień dzisiejszy najważniejszym partnerem gospodarczym Kijowa, jest zdecydowanie Moskwa. Co więcej Ukraina jest w prawie 80 procentach zależna od rosyjskich nośników energii, w tym nawet od dostaw rosyjskiego prądu. 600

184 Obiektywnie wymiana handlowa między Polską a Ukrainą nie notuje większego postępu. Strona Polska sprzedaje Ukrainie produkty rolno spożywcze i nieco wysoko przetworzonych urządzeń technicznych. Tu trzeba podkreślić sytuacja jest trudna bo towary może nie tyle polskie ile wytworzone na naszym terytorium spotykają się z naturalną konkurencją takich samych produktów wytworzonych w Niemczech, Francji i Italii. Bo Włosi sporo eksportują na Ukrainę. Polskie mięso i jego przetwory jest na Ukrainie widziane bardzo niechętnie. Podobnie sytuacja wygląda z przetworami rybnymi.z kolei z Ukrainy Polska mogłaby otrzymywać półfabrykaty w asortymencie żelaza i stali i niektórych metali lekkich. Tu jednak generalnie postęp w ilości ukraińskiego eksportu jest minimalny.chodzi po prostu o sytuację że szereg ukraińskich wyrobów technicznych nie spełnia założonych parametrów technicznych. Trafiały się przesyłki metali które były napromieniowane, skorodowane itd..pewnego rodzaju papierkiem lakmusowym ukraińskich intencji wobec Polski mogły być polskie potrzeby w zakresie części zamiennych do uzbrojenia i osprzętu wojskowego.żadną tajemnicą nie jest że Polska posiada jeszcze dużo uzbrojenia rosyjskich modeli a stosunki Polsko-Rosyjskie były na tyle napięte że import z Rosji potrzebnych modułów był niemożliwy. Na przełomie XX i XXI wieku a również nieco wcześniej toczyły się poufne oczywiście, rozmowy polsko ukraińskie na temat odsprzedaży Polsce części zamiennych szczególnie dla samolotów Mig-29,śmigłowców Mi-24,oraz bojowych wozów piechoty, klasy BMP-1,i BMP-2. Polska zapytywała również o możliwości zakupu na Ukrainie zestawów przeciwlotniczych S-300,doskonałych radarów ;Kolczuga- 3,i wielu innych elementów uzbrojenia. Administracja prezydentów, po kolei Kuczmy i Juszczenki odpowiadała początkowo prawie entuzjastycznie,na polskie postulaty handlowe w zakresie uzbrojenia. Potem jednak a było kilka faz rozmów, rokowania utykały w martwym punkcie. (Janula, 2007) W rezultacie Polska nie zakupiła na Ukrainie z zakresu uzbrojenia nic a z kolei Ukraina z dużymi trudnościami bo przecież bardzo potrzebne są jej dewizy, sprzedawała uzbrojenie po bardzo tanich cenach na znanej nieformalnej giełdzie W Adenie, gdzie zaopatrują się również wszelkiej maści terroryści. Trzeba dodać że ukraińskie grupy kapitałowe są widoczne Polsce. Przykładowo jedna z największych polskich hut; Częstochowa; należy formalnie do ukraińskiej grupy kapitałowej. Ta sama grupa utworzyła również konsorcjum które zainteresowane jest wykupem resztek stoczni zarówno szczecińskiej jak i gdańskiej. Deklaruje przy tym zamiar produkcji statków. Przy bliższej analizie okazuje się ze zarówno ta grupa z Donbasu jak i szereg innych tak naprawdę reprezentują kapitał rosyjski. Nie tyle państwowy ile różnych grup oligarchicznych min. rodziny byłego prezydenta B. Jelcyna Kulminacją polityczną, polsko- ukraińskiego partnerstwa miał być polski udział w wyborze Wiktora Juszczenki na funkcję prezydenta Ukrainy. Cały świat widział polskie zwycięstwo, czyli elekcję prezydenta Juszczenki, ale był to zarazem swego rodzaju łabędzi śpiew lansowanej przez Polskę koncepcji i 601

185 zarazem typowo pyrrusowe zwycięstwo. Bo mimo że Juszczenko został w końcu prezydentem po anulowaniu przez sąd najwyższy Ukrainy, pierwszego wyniku, czyli victorii Janukowycza, szybko okazało się, że w gruncie rzeczy faktycznie nie istnieje na Ukrainie jakaś zorganizowana siła polityczna, która opowiadałaby się za trwałą, bliską współpracą z naszym krajem. Raczej poszczególne ugrupowania starały się grać czy szachować przeciwników politycznych polską kartą. Owszem Juszczenko może w przeszłości, jakieś sympatie zachował, ale okazał się on politykiem słabym, pozbawionym większego poparcia, mimo że formalnie sprawował przez jedną kadencję, najwyższą polityczną funkcję. U schyłku swej prezydentury postawił na jednoznacznie antypolskie ugrupowanie czyli ultranacjonalistow z Zachodniej Ukrainy.a Stefana Banderę chciał umieścić w panteonie narodowych bohaterów tego kraju. Inna rzecz że tenże Stefan Bandera na Wschodniej Ukrainie jest praktycznie nieznany a inteligencja tej części kraju,która wie o kogo chodzi,wyraznie umniejsza jego wpływy na Ukrainie. (Russia..., 2008)Pozostaje on raczej dla jednych,bandyta i ludobójca a dla drugich ale tylko w zachodniej części kraju swego rodzaju bohaterem Z kolei dwie największe siły polityczne Ukrainy, czyli ugrupowania kierowane przez Julię Tymoszenko oraz przez niedoszłego wówczas, ale dziś aktualnego prezydenta Janukowycza są realnie, antypolskie. Piękna Julia, która chciałaby być współczesnym Talleyrandem, chociaż brakuje jej, klasy i intelektu, stawia zdecydowanie na ukraiński nacjonalizm, ale równocześnie wysyła też sygnały na Kreml, że możliwa byłaby ściślejsza współpraca czy nawet coś więcej jak np. kolaboracja Przebywając już w wiezieniu też poufnie kontaktuje się z Kremlem, licząc że to właśnie interwencja Putina,może jej przynieść wolność. Z kolei Janukowycz, który o chichocie historii, wcale nie wypiera się polskiej genetyki jest politykiem zdecydowanie promoskiewskim. Jego elektorat to zresztą wschodnia zrusyfikowana część Ukrainy. Jak na razie kraj ten uzyskał przy wsparciu Unii Europejskiej,gdzie głównym swego rodzaju adwokatem tej koncepcji była właśnie Polska, członkowstwo w Organizacji Handlu i Współpracy. To duży sukces i awans, i to nie tylko w aspekcie gospodarczym. Ale z kolei Ukraina gwałtownie przyhamowała w swych dążeniach do NATO,a co do Unii Europejskiej tez ukraińscy politycy nie widzą możliwości wejścia do wspólnoty przez okres nawet dwudziestu lat. Co do współpracy z Polską tu na razie nie widać ugrupowania czy liderów politycznych którzy opowiadaliby się za bliższa z naszym krajem współpracą. W polityce i gospodarczej.jeżeli już o współpracy z państwami UE jest gdziekolwiek mowa to na pierwszym miejscu wymienia się Niemcy. Ale tu akurat nie tyle przesłanki historyczne ale realia ekonomiczne biorą górę.z kolei Niemcy znacznie bardziej współpracują z Rosja bo do tego zmuszają ich przesłanki ekonomiczne z energetyka na czele ale również polityczne. (Brzezinski, 2008) Rosja odbudowuje swa pozycje polityczna i tylko niemądry polityk chciałby negować sytuacje obiektywne 602

186 Tendencja obrania kursu politycznego na bliska współprace z Rosją widoczna już kilka lat wcześniej po stronie ukraińskiej,zoor stała sformalizowana po zwycięstwie wyborczym Janukowycza Tu widoczny był i jest nacisk strony rosyjskiej. Ale przesłanki obiektywne przede wszystkim.polska szczególnie w okresie dyktatury braci Kaczyńskich,przyjęła niestety zabójczy dla swoich interesów kurs na konfrontacje z putinowska Rosja. Z teorii polityki wynika ze o ile nie zajdą jakieś wyjątkowe wydarzenia czy nie zaistnieją nadzwyczajne okoliczności strona słabsza musi tego typu konfrontacje przegrać,mimo ze jest to tylko starcie,polityczne bez sięgania po oręż. Tak się tez stało.konfrontacja z Rosją przyniosła Polsce tylko straty w postaci utraty części rosyjskich rynków, obniżenia pozycji wewnątrz UE a również na świecie. (Janula, 2008) Cześć polityków ukraińskich w sposób naturalny boi się Rosji ale na zasadzie ;dobra mina do zlej gry ;musi bo taka jest konieczność z nią coraz bliżej współpracować. Wydarzenia z zimowego kryzysu energetycznego,kiedy Rosja po prostu przykręciła kurki gazociągów i ropociągów, wskutek faktu ze Ukraina poważnie zalegała z zapłatą, obnażył wszelkie słabości władzy w Kijowie.W rezultacie Moskwa nie pozwoliła ukraińskim elitom rządzącym z Julia Timoszenko wtedy na czele, nawet na,zachowanie twarzy; Ukraina musiała po prostu pokornie zaakceptować moskiewskie warunki.przy okazji stało się przeraźliwie jasne już nie tylko dla rządzących ale również dla polskiej opinii publicznej ze Polska może znaleźć się w analogicznej sytuacji energetycznej. Bo sama przynależność do UE, jeszcze niczego automatycznie nie załatwia skoro kraj nie posiada, wieloprzekrojowych podłączeń do sieci gazociągów w Zachodniej Europie Rząd Julii Tymoszenko raczej budował swego rodzaju, bariery i płoty na polskich granicach zamiast tworzyć liberalne furtki. Świadomość społeczeństwa też powoli, ale dostrzegalnie przechyla się na korzyść Rosji. Bo gołym okiem widać, że to państwo ma pieniądze. Na teoretycznie naszą niekorzyść zagrała też polityka Watykanu. Ten podmiot, rozpychając się dosłownie łokciami starał i dalej się stara rozbudowywać,dwa swoje kościoły- katolicki i unicki. Może i jest pewien sukces, ale najsilniejszy kościół, czyli prawosławny też nie zasypuje gruszek w popiele. On tą trochę arogancką ofensywę Watykanu przedstawia jako działania, nie kogo innego jak Polski.Co prawda kościół prawosławny posiada na Ukrainie aż trzy struktury bo jest i patriarchat podlegający,patriarsze Moskwy,jest typowo autokefaliczny /autonomiczny/patriarchat kijowski,podlegający tylko bardzo nominalnie patriarsze Konstantynopola, jest wreszcie kolejny, bardzo zresztą słaby, trzeci patriarchat. Ale poza wewnętrzną oczywista wrogością miedzy lokalnymi patriarchatami wrogiem nr jeden pozostaje Rzym i pamięć polskiego papieża, który rzeczywiście był motorem ofensywy kościoła katolickiego na Ukrainie. Ale z drugiej strony trzeba zauważyć ze działalność kościoła katolickiego jest na chwile obecna i w pewnej perspektywie dużą i chyba jedyną szansa zarówno społeczną jak i polityczna, dla ludności polskiej na Ukrainie 603

187 Rosja posiada potężne środki nacisku na jak się to mówi w rozmowach kuluarowych wśród moskiewskiego establishmentu- chwilowo odłączoną republikę. Są to oczywiście kurki z ropą i gazem oraz sprawy terytorialne. (Janula, 2007) I ofensywa Kremla jest bardzo w Kijowie widoczna. Wspomniany już Zbigniew Brzeziński pisząc swoja znakomita książkę reprezentował pogląd ze Ukraina może i powinna stać się swego rodzaju zwornikiem,miedzy europejska częścią świata zachodniego a Rosją. Ale warunkiem było ustabilizowanie sytuacji politycznej i znacząca poprawa położenia gospodarczego a w ślad za tym i socjalnego ludności. Tu jednak wybitny politolog i jednocześnie polityk wyraźnie się przeliczył. (Brzezinski, 2008) Nie tyle w merytorycznych analizach ile raczej co do czasu. Ukraina w wyniku wewnętrznych walk oligarchów i polityków pogrążyła się na kilkanaście lat w swoista degrengoladę. Elekcja Juszczenki która miała być tym pozytywnym przełomem, niestety nim nie była a jego kadencja dla państwa okresem regresu. I znów nastąpił kolejny paradoks.zwycięstwo Janukowycza i odsuniecie na zupełnie boczny tor i w efekcie skazanie, nad ambitnej Julii Timoszenko wprowadza pewna niewielką jeszcze ale już zauważalną stabilizacje kraju.prorosyjska,ale jednak z zauważalnym dystansem do tego wielkiego państwa, polityka nowego prezydenta jest wbrew pozorom umiarkowanie korzystna, również dla Polski, przede wszystkim dlatego ze jest stabilna i przewidywalna. To bardzo ważny atut w polityce. Na dzień dzisiejszy Polska a raczej jej elity polityczne musza oprzeć się na realiach i odrzucić marzenia czy raczej może mrzonki. Bo byli i tacy,którzy już widzieli jak Polska tworzy jakąś konfederacje z Ukraina. Abstrachując że cos takiego jest realnie niemożliwe, ale Polacy nie wyłączając klasy politycznej,bardzo lubią marzyć, przecież nie można nie wziąść pod uwagę tej prostej sytuacji ze pomijając oczywiste olbrzymie kłopoty gospodarcze i społeczne Ukrainy, jest ona po prostu terytorialnie znacząco większa.również potencjał demograficzny zdecydowanie przechyla się na jej korzyść.zatem, dalej przebywając w bardzo wyimaginowanym modelu. Polska musiałaby po prostu pozostawać ;młodszym bratem. Ukrainy. Jak się tego typu braterstwa kończą i to współcześnie może świadczyć chociażby niezbyt dawne wydarzenie w środku Europy..Mianowicie rozpad Czechosłowacji. A to państwo przecież miało obok sporów narodowościowych w których Słowacy czuli się słusznie czy nie dyskryminowani, również silne więzy ekonomiczne, wiele tysięcy mieszanych małżeństw i szereg innych więzi instytucjonalnych i społecznych. Co mogłoby być w wypadku jakiejś akcji nawet nie łączeniowej ale nawet luzno federacyjnej,dwóch państw w których społeczeństwa egzystują w różnych archetypach kulturowych, reprezentują generalnie zasadniczo różne poglądy, nawet nie polityczne ale czysto egzystencjalne itd. Wiec nie ma nawet sensu w dzisiejszej rzeczywistości próbować wymyślać nowe idee czy doktryny polityczne w kierunku jakiejś integracji. (Bańka, 1997) My powiniśmy się integrować oczywiście,ale wewnątrz Unii Europejskiej, co zresztą wykonujemy ale przy 604

188 dużych oporach części hierarchii kościelnej i związanych z nią ugrupowaniach politycznych Rola adwokata czy raczej patrona Ukrainy skończyła się dla polskich polityków niepowodzeniem. Bo tak się to musiało skończyć,koncepcja nie do końca została przemyślana. A straty w świadomości społecznej Ukraińców oczywiste, Bo obiektywnie w pamięci długo pozostanie nieudolny prezydent Juszczenko za którego intronizacje odpowiedzialni są w świadomości potocznej Polacy. Nie Kwaśniewski nie Siwiec nie Ciosek, bo akurat ci ludzie najbardziej zaangażowali się w elekcje Juszczenki. Po prostu Polacy, Tak to odbiera normalny ukraiński obywatel. To jest niestety sytuacja bardzo negatywna, biorąc oczywiście przebieg tej prezydentury która świadomościowo, działa zdecydowanie na nasza niekorzyść. W obecnej chwili nasze stosunki z Ukrainą są nie tyle złe,bo przecież formalnie są poprawne ile praktycznie prawie martwe. Wymiana handlowa nie ma tendencji rozwojowych. Stosunki natomiast międzyludzkie są takie jakie były ok. piętnastu lat temu. Tzn. wszystkie strony pozostają przy swoich stanowiskach.ale Janukowicz musi dbać o dobre stosunki z Unią Europejską. Jest to warunek zbalansowania położenia geopolitycznego Ukrainy, gdyż inaczej musiałaby jednoznacznie wpaść w polityczne objęcia Rosji. Tego jednak elity związane z nowym prezydentem ani on sam nie chcą. Polska natomiast powinna być ważnym graczem w europejskiej drużynie. Tym ważniejszym im bardziej będzie graczem rozważnym i ustabilizowanym a sytuacja wewnętrzna będzie spacyfikowana oczywiście w pozytywnym znaczeniu tego słowa. W tym modelu Ukraina po prostu będzie musiała zabiegać o dobre stosunki z Polska a nie tylko z Niemcami,Francją czy Italią. W interesie Polski jest oczywiście posiadanie jak najlepszych stosunków z wszystkimi sąsiadami w tym oczywiście z Ukrainą. Ale mrzonki o jakichś specjalnych uprzywilejowanych stosunkach, koneksjach należy odłożyć do głębokiego politycznego lamusa a najlepiej zapomnieć na bardzo długo jeżeli nie na zawsze. Pozostały pewne strukturalne wspólne podmioty jak np. polsko -ukraiński batalion.była oczywiście koncepcja wspólnej brygady wojsk lądowych ale to też sprawa już zupełnie nieaktualna wobec sytuacji ze Ukraina zawiesiła swoja drogę do NATO a właśnie wspólna brygada miała być jednym może nawet wiodącym atutem tej drogi., Ten batalion.teoretycznie funkcjonuje w Medyce Żurawicy i jako element ocieplania wzajemnych realacji,powinien dalej funkcjonować. Wracając do koncepcji Zbigniewa. Brzezinskiego w aspekcie zwornika między Zachodem a Rosją. Wybitny politolog przewidział alternatywę na wypadek gdyby Ukraina przez pewien odcinek czasu nie była w stanie przejąć tej roli. Wtedy substytutem Ukrainy jego zdaniem powinna zostać właśnie Polska. (Brzezinski, 2008) Jest nieuniknionym ze Rosja musi się demokratyzować. Pytaniem jest w jakim tempie ten proces będzie przebiegał.rosja w sposób naturalny dąży do odtworzenia może już nie modelu dwubiegunowego w układzie światowym, ale na pewno do specjalnych 605

189 stosunków stosunków z USA. Ale faktyczny władca Rosji Władimir Putin doskonale rozumie też ze budując dobre relacje z USA,nie można zapominać o Europie w rozumieniu, UE.Rosyjskie elity pogodziły się już wewnętrznie z tym ze Polska do roli państwa satelickiego Rosji już nie wróci. Co niektórzy przypominają nawet ze zarówno za carów,po rozbiorach oczywiście i pózniej w okresie ZSRR, utrzymanie Polski w ryzach wymagało sporo wysiłku a jedynym realistycznym argumentem za,właśnie w okresie powojennym była sytuacja ze to Polska stanowiła najkrótsza drogę do ówczesnej NRD,która stanowiła de facto wielką bazę wypadową do agresji na Europę Współcześni rosyjscy analitycy bynajmniej nie odeszli od tradycyjnych celów rosyjskiej polityki. W niej Polska była zawsze tym terytorium nad którym trzeba było mieć bezpośrednia kontrole lub też co najmniej Polskę zneutralizować na zasadzie podobnej do dawnej koncepcji ;finlandyzacji; Ale Rosjanie są realistami.doskonale wiedzą że Polska jest już mocno umiejscowiona zarówno wewnątrz UE jak i w świecie zachodnim.bez jakiegoś wielkiego kryzysu, prowadzącego do daleko idącego układu sił tego zmienić się nie da. Rosja ma tymczasem inne problemy z chińskim na czele. To Chiny wysuwają się przed Rosje w światowym układzie biegunów politycznych. A Rosja musi udzielać coraz większej pomocy z militarną włącznie dawnym swoim republikom azjatyckim. przeciwko siłom ortodoksyjnego islamu.alternatywą jest bowiem ze te dzisiaj niepodległe państwa mogą wpaść w ręce totalitarnych, teokratycznych reżimów islamskich. Dlatego Rosja musi i chce mieć spokój na swych zachodnich granicach i chce bo tez musi z zachodem prowadzić intensywna wymianę handlowa żeby zdobywać środki potrzebne dla modernizacji swojej gospodarki z technologiami na czele. W tej wielkiej światowej szachownicy, Ukraina ale też Polska są graczami drugiej ligii.ale Polska w Unii jest graczem ważnym,chociaż mogłaby być znacznie ważniejszym.zwornikiem z modelu kreślonego przez Brzezińskiego nie może być właśnie z uwagi na ;pobyt; w strukturach Zachodu. Brzeziński nie mógł uwzględnić bardzo znaczącego przyspieszenia globalizacji i w chwili kiedy pisał swą pracę.przewidywał znacznie dłuższy okres przejściowy. Będzie on długi ale dla Ukrainy której społeczeństwo jest jeszcze daleko od finalnych decyzji w jakim archetypie świata chce być. Pierwsza runda bo tylko tak można nazwać polska próbę przybliżenia Ukrainy do Europy i zyskania również czegoś dla siebie co w polityce jest czymś bardzo normalnym, jest dla strony polskiej definitywnie przegrana. Nie można tu nawet robić typowej dobrej miny,nie do złej gry tylko do jej miernych rezultatów. Względna normalność na Ukrainie natomiast,a tak można wstępnie ocenić początki prezydentury Wiktora Janukowycza jest natomiast sporą choć tylko potencjalna szansą nie na hura ofensywę, polityczną ale na przemyślaną działalność oczywiście w stronę Ukrainy. Państwo to musi szukać dostępu do nowoczesnych, technologii, i elementów postępu, właśnie na zachodzie a do 606

190 Unii jest Ukrainie najbliżej. Chodzi o to żeby w ramach państw członków Unii Europejskiej,Polska mogła wykazać dla Ukrainy swą atrakcyjność. Konkluzje Rozwój współczesnego świata, dotyczy to także Ukrainy, pozostaje pod wpływem nieprzewidywalnych i dynamicznych zmian cywilizacyjnych o charakterze gospodarczym, polityczno-militarnym i społecznym. One zaś rysują obraz nowych wyzwań i wymagań wobec bezpieczeństwa ekonomicznego każdego kraju w dowiązaniu jego do gospodarczych podstaw jego funkcjonowania. Względy praktyczne natomiast, to aktualność problematyki bezpieczeństwa ekonomicznego w nowych warunkach rozwojowych Europy i Świata, jakie zaistniały na początku XXI wieku. Jego określenie wymaga zidentyfikowania w pierwszej kolejności czynników jego kształtowania pod kątem ich wpływu na kształt uwarunkowań społeczno-gospodarczych i militarnych. Wymóg ten wynika z faktów, iż społeczeństwo i gospodarka narodowa Ukrainy znalazła się w nowych realiach, które narzucają sprostowanie wywołaniom cywilizacyjnym. Sytuacja ta jest obecnie skomplikowana, ponieważ od początkowych lat XXI wieku utrzymuje się złożona i skomplikowana sytuacja polityczna Ukrainy. Utrzymujące się napięcie polityczne przekładają się na sytuację społeczną i gospodarczą. Dodatkowym utrudnieniem jest fakt poszukiwania rozwiązań dotyczących procesów integracyjnych Ukrainy z Unią Europejską oraz Ukrainy z Wspólnotą Niepodległych Państw (a zwłaszcza z Rosją) w ramach Unii Celnej. Kwestia bezpieczeństwa ekonomicznego Ukrainy jest bardzo istotną z punktu widzenia toczących się rozmów integracyjnych oraz powiązanych z pewnym okresem zagrożeń uzależnienia gospodarki ukraińskiej od Rosji Bibliografia: BAŃKA, J Filozofia cywilizacji; Tom III. Katowice:Ślask. BRZEZIŃSKI, Z Wielka szachownica; Warszawa: Świat Książki. BRZEZIŃSKI, Z Druga szansa. Warszawa: Świat Książki. JANUŁA, E. Rosja Zbrojna. In Dziś. Issue 5. Warszawa. JANUŁA, E Koncepcje braci K. In Trybuna. Issue. 19. JANUŁA, E Energetyczny poker. In Dziś. Issue 3.Warszawa. JANUŁA, E Bitwa warszawska-cud czy chłodna kalkulacja. In Dziś. Issue 8.Warszawa. KOŁAKOWSKI, L Historia marksizmu, Cz.III.Upadek. Upsalla:Anex. OCHMAŃSKI, J Dzieje Rosji do roku Warszawa-Kraków: PWN. SAFRONOWA, N.O Uniacka Cerkwia i faszyzm.lwów p

191 SAFRONOWA, N.O Increasing Activity of the Ukrainian Catholic Church In Western Ukraine. RFE/RL Research Report 212/1987. SCHWARTZ, P Walka o władze na Ukrainie a strategia hegemonii Ameryki;/w/Serwis; World Socialist Web Site. SCHWEITZER, P Victory, czyli zwycięstwo. Warszawa: BGW. TARLE, E Wojna krymska. T. II. Warszawa: MON. str TARLE, E Historia drugiej wojny światowej. T. III. Warszawa:MON. str ZABIEGŁO, S O rząd i granice, Warszawa: PAX. MILITARY BALANCE London: Oxford University Press. International Institute for Strategic Studies. 320p. ISBN MILITARY BALANCE London: Oxford University Press. International Institute for Strategic Studies. ISBN MILITARY BALANCE London: Oxford University Press. International Institute for Strategic Studies. 368 p. ISBN Istoria diplomatii; Tom VII.cz.I.Moskwa Komunistyczna Partia Związku Radzieckiego In Partie Komunistyczne i robotnicze świata. -Zarys encyklopedyczny. Warszawa: Książka i Wiedza. Raport KGB. nr 62/1988. In ANDREW, CH., GORDIJEWSKI, O More Instruction from the Centre; Top Secret Fils on KGB Global Operations London: Frank Cass. Badania Katedry. Stosowanych nauk społecznych i studenckiego naukowego Kola socjologów. Politechniki Slaskiej In Org.i Zarządzania w Zabrzu. Komunikat z badań terenowych. pod red.prof.dr.hab. Jacka Rąba. Biuletyn wewnętrzny. Issue 3/2010.Zabrze. THATCHER. M The Downing Street Years; New York: Harper Colins. Russia After Ukraine Available online: Stratfor.com. Issue 10/

192 ANTICKÁ DIMENZE MAKEDONSKÉ IDENTITY, SPOR O NÁZEV ZEMĚ S ŘECKEM & ALBÁNCI V MAKEDONII ANCIENT DIMENSION OF MACEDONIAN IDENTITY, DISPUTE WITH GREECE ABOUT THE NAME OF COUNTRY & ALBANIANS IN MACEDONIA Přemysl Rosůlek 1 ABSTRACT Greek- Macedonian name dispute have appeared with the declaration of independence of the Federal Yugoslav Republic of Macedonia in 1991 under the name Republic of Macedonia. Greece's northern neighbor, in addition to this act established the ancient symbols as part of their flags, adopted a patriotic constitution with emphasis on the Macedonian people, which also remember even care about the Macedonian minorities abroad. The above factors have led to a sharp disagreement with Greek diplomacy, intellectual elites and the public about the name of the country as well as the use of ancient symbols, Greek historiography considers its own inalienable heritage. Key words: Greece, FYROM, Albania, NATO, identity, dispute Řecko svého severního souseda obvinilo z odcizení dějin, provokace, iredentismu a hrubého vměšování do vnitřní suverenity jiného státu, neboť v Řecku žádné národnostní menšiny včetně makedonské nejsou oficiálně vůbec uznávány. Prozatimní dohoda o užívání přechodného názvu F.Y.R.O.M. (the former Yugoslav Republic of Macedonia) v mezinárodních vztazích a ve vztahu s Řeckem uzavřená mezi Aténami a Skopjí v roce 1995 vedla k dočasnému vyřešení problému i uvolněné napětí. K další vlně poantičťování makedonské národní identity dochází poté, co se vlády ujme pravicová vláda v roce Jedním z důsledků této fáze vývoje, která zahrnuje vztyčování soch antických panovníků ve městech napříč Makedonií, je řecké veto vůči makedonskému úsilí o vstup do NATO a také vůči snahám Skopje o zahájení přístupových rozhovorů s EU v letech 2008, respektive Neústupnost makedonských i řeckých politiků ve svých postojích vedla po roce 2008 i ke zhoršení vztahů mezi etnickými Makedonci a Albánci žijícími v Makedonii, pro které je prioritou začlenění země do mezinárodních organizací a nikoliv makedonská národní identita. V důsledku etnizace původně ryze bilaterálního sporu o název země může dojít k destabilizaci politické situace v Makedonii, neboť albánské politické kruhy po roce 2008 přitvrzují na rétorice. 1 Přemysl, Rosůlek, PhDr., Ph.D., odborný asistent, Katedra politologie a mezinárodních vztahů FF Západočeská univertita v Plzni, Poděbradova 1, , Plzeň, Česká republika, rosulek@kap.zcu.cz 609

193 Řecký postoj, který odmítá stávající název the Republic of Macedonia s ohledem na iredentismus, sice není morálně ospravedlnitelný, ale neústupnost Atén jako i absence tlaku mezinárodního společenství na Řecko, svědčí o tom, že cesta k dohodě vede přes ústupky Makedonie, které bude jinak vstup do NATO a EU odpírán. Změna postoje v Makedonii může nastat ale pouze na základě vítězství levice ve volbách, což se stane jen se změnou postoje většiny etnických Makedonců. A v tuto chvíli není jisté, zda je takový scénář v dohledné době možný. Úvod Ve svém příspěvku zaměřeném na dopad dlouhodobého řeckomakedonského sporu o název země na albánskou menšinu v Makedonské republice/fyrom vycházím především z rozdílných nacionalistických interpretací koncepcí řecké, makedonské a albánské identity. Existují i další štěpné linie, které se do sporu o název země promítají a jsou s výše uvedenou tezí v rozporu, např. vláda opozice, nacionalistická vs. kosmopolitní či věková cleavage, ale mám za to, že ani jedna z těchto štěpných linií nesehrává pro pochopení tohoto sporu tak ústřední pozici, jako ta vycházející z konfliktních národních identit a to v jejich historických i soudobých formách. Proto, při plném vědomí, že se nemohu vyhnout jisté míře zjednodušení, budu na prostoru vymezeném pro tento příspěvek uvažovat v etnických kategoriích etnickými Makedonci mám na mysli většinové slovanské obyvatele v Makedonii; při pojednávání o Albáncích v Makedonii mám na mysli početnou albánskou menšinu v Makedonii; při referování o Řecích mám na mysli řeckou společnost v sousedním Řecku. Ve svém příspěvku upozorňuji na to, že přes 20 let trvající spor o oficiální název země řeckého severního souseda má hlubší příčiny. Historické i soudobé. 1. Makedonské národní identita a antická dimenze 1.1 Utváření národní identity do rozpadu Jugoslávie Koncipování makedonské národní identity a jejího příběhu je nutné chápat v kontextu balkánských sousedů. Utvářela se později a jako obraná reakce na agilní nacionalistickou politiku Bulharska, Řecka, Srbska, ale i početného albánského obyvatelstva. Makedonská historiografie je přesvědčená o tom, že genealogie makedonské národní identity sahá hluboko do středověku (Brown, 2003). 2 Od období utváření národní identity Makedonců až do rozpadu 2 Vládní příručka z roku 1997 doslova uvádí, že prvním slovansko-makedonským státem bylo království Samuela. Tradice tohoto státu se usadila hluboko ve vědomí makedonského lidu (dle Wieland, 1997, s. 701). Většina Makedonců nepochybuje o tom, že Slované v této středověké říši sdíleli distinktivní etnickou identitu (Facts about Macedonia, 2004). Makedonská historiografie zdůrazňuje také, 610

194 svazové republiky Makedonie je antické dědictví součástí národního diskurzu, ale otázka pupeční šňůry vedoucí k odkazu Alexandra Makedonského v žádném případě nepředstavovalo záležitost klíčového významu. Idea přímého následnictví mezi slovanským obyvatelstvem a antického makedonského lidu se poprvé objevila již během 19. století jako důsledek antibulharské strategie řeckých náboženských i sekulárních institucí (Vangeli, 2011). V partyzánském období druhé světové války představovala jediný významný odkaz na myšlenku antické Makedonie koncepce Velké Makedonie zhruba odpovídající území Filipa II obsažená v prohlášení ASNOM (Antifašistické shromáždění pro národní osvobození Makedonie), které se odvolávalo na ostudné dělení Makedonie během balkánských válek v letech a vyzývalo Makedonce v Bulharsku a Řecku k antifašistickému boji. V socialistické Jugoslávii byl mýtus o Alexandru Velikém součástí oficiální makedonské historiografie, ale tento faktor byl přijímán velmi rezervovaně a nepatřil k hlavním pilířům národní identity (srov. Vangeli, 2011). To ale neplatilo o makedonských emigrés. Makedonští emigranti po druhé světové válce začali jako první zdůrazňovat klíčovou roli antiky jako nezbytné součásti genealogie současného makedonského národa. Klíčovou roli sehráli uprchlíci slovanského původu ze severního Řecka v důsledku občanské války koncem 40. let 20. století (Vangeli, 2011). Makedonští emigranté v Austrálii, USA a Kanadě zformulovali teorii, podle níž jsou Makedonci i etnicky přímými potomky Filipa II. Makedonského. Extrémní makedonští nacionalisté v zahraničí tak začali tvrdit, že současní etničtí Makedonci mají bohatou a dva a půl tisíce let starou historii. Za přímé předky současných Makedonců považují kromě již zmiňovaných starověkých makedonských panovníků Filipa II. Makedonského a Alexandra Makedonského dále také Aristotela (Poulton, 1999; Kofos, 1994). 1.2 Poantičťování Makedonie v období nezávislosti Antické dědictví zůstává marginální záležitostí makedonské historiografie až do období rozpadu Jugoslávie a postkomunismu, kdy byl étos socialismus nahrazen nacionalismem a makedonská národní identita byla náhle vystavena etnickým štěpným liniím. Společnost postrádala soudružnou kulturní identitu (Illiou, 2013) a souběžně se rapidním způsobem zhoršila životní úrovně obyvatelstva. V období kolem vyhlášení nezávislého makedonského státu kolem roku 1991 získali v Makedonii vliv historici a nejrůznější pseudohistorici, kteří že oblast Makedonie v okolí Ochridského jezera, konkrétně v klášteře sv. Nauma, se v 10. století stala centrem staroslovanského jazyka a vzdělanosti. Vyhnaní žáci Cyrila a Metoděje z Velké Moravy údajně vytvořili v Ochridu první makedonské písmo a stali se pro Makedonce obranným štítem proti bulharskému nacionalismu (Wieland, 1995; Drezov, 2001). 611

195 měli velký podíl na tom, že se začala více prosazovat oficiální verze antické makedonské identity (Vangeli, 2011). Pro tento proces se v posledních letech vžil termín poantičťování 3 (Vangeli, 2011; Ivanovski, 2013; Tziampiris 2011). K hlavním artefaktům antického mýtu patřili zejména geografická Makedonie v období antiky jako i řada historických postav vládce Filip II. a zejména jeho syn Alexandr Makedonský. V praktické politice se tato skutečnost projevila v podobě makedonské vlajky s verginskou hvězdou 4 a neoficiálním návrhu jednodenárové bankovky Makedonka s bílou soluňskou věží. Bodem obratu ke zhoršení vztahů mezi Makedonií a Řeckem se do jisté míry paradoxně stalo uznání Makedonie pod jejím ústavním názvem the Republic of Macedonia v bilaterálních vztazích ze strany USA v roce Washington tak učinil jako odměnu za angažmá a podporu ze strany Skopje v Iráku a Afghánistánu (Tziampiris, 2011). Makedonie byla přesvědčena, že tento diplomatický akt výrazným způsobem posílil makedonské pozice ve sporu o název státu. Ve skutečnosti se jednalo spíše o Pyrrhovo vítězství makedonské diplomacie, neboť Atény začaly právě od tohoto okamžiku podmiňovat vstup Makedonie do EU vyřešením sporu o název země (Tziampiris, 2011). Bezprostřední reakcí etnických Makedonců i nadále frustrovaných z pokračující implementace OFA (Ochridské rámcové dohody) po roce 2001, která podle nich vychází příliš vstříc Albáncům žijícím v zemi, byl větší příklon etnických Makedonců k patriotismu. Ten se odrazil ve vítězství pravicové VMRO- DPMNE (Vnitromakedonská revoluční organizace Demokratická strana makedonské národní jednoty) v parlamentních volbách roku Makedonští politici a společnost byli v euforii jak z úspěchu na poli uznání ústavního názvu z rostoucího počtu zemí, z nichž kromě USA měl velký symbolický význam také uznání Makedonie pod jejím ústavním názvem ze strany Kanady (2007) tak i z nabytí oficiálního statutu kandidátské země EU na zasedání Evropské rady v prosinci roku VMRO-DPMNE přistoupila k intenzivnějšímu pronikání antických symbolů do veřejného diskurzu v Makedonii, i když dlužno dodat, že nekompromisní postoj vůči Řecku zastával i levicový prezident B. Crvenkovski, jenž dokonce prohlásil, že Makedonie není ochotná změnit svůj název pro mezinárodní užití, dokonce i když by to znamenalo řecké veto vůči jejímu pozvání do NATO (Balkan Insight, 2007). Pravicová vláda rozhodla ještě před koncem roku 2006 o přejmenování mezinárodních letišť ve Skopji a Ochridu na letiště Alexandra Velikého, respektive Svatého Pavla. Fotbalový stadión ve Skopji je v roce 2008 přejmenován na národní arénu Filipa II. a dálnice do Řecka se od roku 2009 nazývá Alexander of Macedon, veřejností koluje propagační antické video Ti 3 Srov. anglický originál: antiquisation. 4 Jedná se o starověký makedonský symbol objevený koncem 70. let 20. století. 612

196 si Makedonija (Youtube, 2009). Charakteristickým rysem této fáze poantičťování je sochařská mánie 5, byť podle E. J. Hobsbawma bývá tento druh aktivity obvykle typický pro národně-osvobozenecká hnutí druhé poloviny 19. století (Hobsbawm, 2013). V řadě makedonských měst dochází ke vztyčování soch Alexandra Velikého a Filipa II. (Illiou, 2013; srov. Kofos, 2007; Dnevnik, 2011), přičemž symbolickým vrcholem této fáze poantičťování je odhalení sochy Alexandra Makedonského ve Skopji. Čtrnáct metrů vysoká socha na desetimetrovém podstavci představuje dominantu hlavního náměstí (Nova Makedonija, 2013). Odpor řeckých politiků, historiků a veřejnosti proti této tendenci byl značný. Řecká strana označovala poantičťování za provokaci, pokus o iredentismus (Tziampiris, 2011), absurdní vtip či dárek karikaturistům, ale také za porušení vzájemné Prozatimní dohody z roku 1995 (srov. Kofos, 2007). 6 Dále řecká strana viděla za tímto poantičťováním další ze série podpůrných aktů makedonských politiků směrem k ospravedlnění svého nároku na Makedonii v názvu země (GreekNews, 2007; srov. Kofos, 2007). Cílem poantičťování makedonské společnosti podporované i řízené pravicovými vládními kruhy je dosažení národní jednoty. Kromě toho, že tento proces irituje sousední Řecko, posilování makedonské identity na antické bázi se míjí účinkem v multietnické zemi s početnou, politicky aktivní a sebevědomou albánskou menšinou, nota bene, když důsledkem této strategie není izolace Řecka v mezinárodních vztazích, ale komplikovaná situace pro Makedonii samotnou, neboť nevyřešení sporu o název země se v letech skutečně stalo příčinou, proč Makedonie neobdržela pozvání do NATO, respektive k přístupovým jednáním s EU. Pravicová VMRO-DPMNE a její předseda N. Gruevski se těší bezprecedentně dlouhodobému období popularity právě za svůj pevný postoj, totiž, že změna názvu státu erga omnes, tedy v mezinárodních i bilaterálních vztazích se všemi státy jako i v interních dokumentech, jak bezpodmínečně požaduje řecký strana, by byla hrubým zásahem do makedonské národní identity, která podle etnických Makedonců již tak utrpěla těžkou ránu procesem implementace proalbánské OFA do ústavního, politického a společenského života v zemi. 5 statue-mania. 6 footnote: a připomenutí článku 7: Article 7 of the Interim Accord between Greece and FYROM (1995) states the following: If either Party believes one or more symbols constituting part of its historic or cultural patrimony is being used by the other Party, it shall bring such alleged use to the attention of the other Party, and the other Party shall take appropriate corrective action or indicate why it does not consider it necessary to do so.). 613

197 2 Řecko-makedonský spor o název země Výše uvedený proces poantičťování Makedonie, který řecká strana chápe jako provokaci, je též důvodem, proč nedochází k vyřešení sporu o název země a proč všechny dosavadní iniciativy o název státu zkrachovaly. Ve stručnosti lze říci, že Řecko prosazuje, aby název země obsahoval geografické upřesnění mezi názvem Republic a Macedonia, přičemž mezi přijatelná označení patří např. North, Upper anebo Vardar. Řecko dále požaduje, aby tento název byl užíván erga omnes a i nadále tvrdí, že název Makedonie má iredentistický potenciál. Podle Makedonie by dohoda o případné změně názvu měla platit jen pro bilaterální vztahy s Řeckem. V interní politické praxi, mezinárodních organizacích a pro bilaterální vztahy by měl platit stávající ústavní název the Republic of Macedonia. Makedonie argumentuje tím, že ústavní název uznalo pro bilaterální vztahy již 137 zemí světa včetně tří členů RB OSN, dále, že splnilo všechna kritéria pro vstup do NATO a EU, a že Evropská komise ve svých výročních zprávách od roku 2009 opakovaně doporučuje přizvat Makedonii k jednání o přístupových rozhovorech o členství v EU (EC, 2012). Makedonie se též opírá o stanovisko Mezinárodního soudního dvora, podle jehož Poradního posudku Řecko porušilo dohodu s OSN z roku 1993, když blokuje vstup Makedonie do NATO pod jejím přechodným názvem F.Y.R.O.M. (Jurist, 2011). EU již ale dala Skopji prostřednictvím eurokomisaře pro rozšíření Stefana Fülleho najevo, že spor o název země musí být vyřešen ještě před zahájením přístupových rozhovorů, neboť Unie nepřipustí, aby se spor stal interním problémem organizace (Balkan Insight, 2012a). Přehled hlavních návrhů na řešení sporu o název země: rok/autor návrhu znění návrhu Zamítnutí návrhu 1992/Joao de Deus Pinheiro, Nova Makedonie Řecko portugalské předsednictví EU (Pinheiro Package) 1992/ O Neil (britské Republic of Macedonia (Skopje) Řecko předsednictví EU) 1992/Cyrus Vance & Lord Owen Nova Makedonija Řecko 1993/rezoluce RB OSN 817 (1993) Makedonie se stala členskou zemí OSN pod přechodným názvem the former Yugoslav Republic of Macedonia (F.Y.R.O.M.) 1995/Prozatimní dohoda souhlas Řecka s přechodným názvem F.Y.R.O.M /řecká strana Upper Macedonia Makedonie 2001/ICG 1. bilaterální smlouva 2. garance Řecku užívání vlastního názvu s Makedonií 3. ostatní země a mezinárodní organizace: Republika Makedonija. 2005/OSN, Matthew Nimetze Republica Makedonija-Skopje Makedonie: proti 614

198 2005/OSN, Matthew Nimetz (v mezinárodních vztazích) principu erga omnes : Republika Řecko Makedonija v mezinárodních vztazích; Řecko: Republika Makedonija-Skopje. Od roku 2009: Republic of Macedonia, Řecko možné i dále: Republika Makedonija-Skopje Makedonie: New Republic of Macedonia, Republic of Upper Macedonia 2008/ OSN, Matthew Nimetz Constitutional Republic of Macedonia, Democratic Republic of Macedonia, Independent Republic of Macedonia, New Republic of Macedonia, Republic of Upper Macedonia 2008/OSN, Matthew Nimetz 2010/ Makedonie, Pavle Trajanov, předseda, koaliční strany DPA Republic of Northern Macedonia, pro OSN: North Macedonia 1. kompromis mezi Skopjí a Aténami pro název v mezinárodních vztazích. 2. možnost vstupu Makedonie do NATO/EU 3. ustavení bilaterálních komisí 4. komise řeší postupně sporná témata 5. rezoluce RB OSN v souladu s ujednáními ustavených komisí Řecko:Constitutional Republic of Macedonia, Democratic Republic of Macedonia, Independent Republic of Macedonia, Makedonie 2010/OSN, Matthew Nimetz Northern Macedonia Makedonie: proti užívání názvu jinde než v rámci bilaterálních vztahů s Řeckem 2010/OSN, Matthew Nimetz (?) 2011, DUI, Ali Ahmeti, Albánci v Makedonii 2013/Řecko, Adamantios Vassilakis, velvyslanec Řecka v New Yorku Republic of Macedonia of Vardar a the Republic of Macedonia (Vardar) 1. Mezinárodní konference, jejímž cílem bude dohoda na příkladu Daytonského míru Slavo-Albanian Macedonia Makedonie Makedonie 615

199 3 Spor o název země & Albánci v Makedonii Jedním z důsledků frustrace etnických Makedonců je pokles popularity mezinárodních organizací u občanů Makedonie, což se týká zejména etnických Makedonců. Například podpora pro vstup do EU klesla v roce 2010 ve srovnání s předchozím rokem o 7 % ze 75 na 82 % (Balkan Insight, 2010c; SETimes, 2012a; SETimes, ). V roce 2010 se 63 % etnických Makedonců přiklánělo k ukončení rozhovorů s Řeckem o názvu země. Až na 80 % etnických Makedonců je přesvědčeno, že jakákoliv změna názvu Makedonie znamená změnu až popření makedonského lidu, jazyka i identity (SETimes, 2012; Balkan Insight, 2010b) Z tohoto důvodu většina etnických Makedonců podporuje strategii pravicové VMRO-DPMNE, což se projevuje jak již bylo naznačeno ve vysoké popularitě premiéra N. Georgevského, tak i strany, která vyhrává od roku 2006 parlamentní i komunální volby v zemi. Opoziční SDSM naopak ztrácí stoupence pro její vstřícnější postoj ke kompromisnímu řešení (Balkan Insight, 2010a; 2010b; 2012b). Se změnou názvu země vyjádřilo souhlas 44 % obyvatel země. Z této druhé skupiny se nejvíce obyvatel vyslovilo pro adjektivum Northern (27 %). Mnohem menší podpoře se těší adjektivum Vardar (9 %) či Upper (2 %). Závažnější vnitropolitické důsledky má ale skutečnost, že průzkum odhalil ostré etnické rozdělení. V důsledku absence perspektivy vstupu země do NATO a EU kvůli sporu o název země s Řeckem ale po roce 2008 dochází také k prohloubení napětí mezi etnickými Makedonci a Albánci žijícími v Makedonii. 7 Pouze necelá polovina etnických Albánců v zemi je přesvědčena, že změna názvu znamená i rezignaci na národní identitu (Balkan Insight, 2010b). Podle průzkumu CRPM z března roku 2008 bylo sice 83 % obyvatel Makedonie proti změně názvu státu výměnou za vstup do NATO, ale etnická data prozrazují, že zatímco změně názvu oponuje 95 % Makedonců, ale pokud by měl být název země překážkou pro vstup do NATO, pouze 48 % etnických Albánců podporuje zachování současného názvu země (CRPM, 2008; Balkan Insight, 2008). Údaje z roku 2010 prozrazují, že zatímco obrana názvu státu The Republic of Macedonia představuje významnější hodnotu než vstup do EU a NATO pro 82 % etnických Makedonců, stejný názor sdílí jen 18 % etnických Albánců v Makedonii (Balkan Insight, 2010c). Tyto názorové neshody se projevují i v politice. Významný koaliční partner VMRO-DPMNE, albánská Strana pro demokratickou integraci (DUI), vyvíjí na makedonské politiky stále větší tlak, aby se s Řeckem domluvili i za cenu změny názvu státu. Pro albánské politiky je nevstoupení do EU a NATO kvůli sporu o název země nepřijatelné a opakovaně dávají pravicovému 7 Rozdílné pohledy existují také také mezi mladší a starší generací, ale to není předmětem zájmu tohoto textu a domnívám se, že ani jádrem problému (Balkan Insight, 2010b). 616

200 koaličnímu partnerovi ultimáta doprovázená neurčitými výhrůžkami o možném rozpadu země anebo o tom, že Albánci vstoupí do NATO a EU bez Makedonců (Balkan Insight, 2009a; 2009b) či vyhrožuje vystoupením z vládní koalice (Balkan Insight, 2009c), což se ještě vystupňovalo po parlamentních volbách roku 2011 (Balkan Insight, 2012c, 2013a, International Information Centre for Balkan Studies, 2013, Euractiv.com, 2013). Hlavní politický představitel etnických Albánců, předseda DUI A. Ahmeti prohlásil, že adjektivum Upper anebo Northern před názvem Makedonie je pro etnické Albánce přijatelný (Focus News Agency, 2013). Závěr Řecká strana zatvrzele odmítá změnu stávajícího názvu the Republic of Macedonia s poukazem na jeho iredentistický potenciál. Tento postoj sice není morálně ospravedlnitelný a vzhledem k řeckému členství v NATO a síle makedonské armády sotva může mít reálný základ, ale od řecké strany nelze očekávat ústupky, které by mohly uspokojit makedonskou stranu. Neústupnost Atén je možné interpretovat na základě hlubšího pohledu do makedonské a řecké národní identity, která zahrnuje do svého diskurzu atributy, jež jsou významnou součástí řecké historiografie. Řecké politiky, akademiky, inteligenci a především veřejnost, kteří pokládají antické artefakty za nezcizitelné z řecké idenity, irituje makedonský proces poantičťování, jenž zesílil v období rozpadu Jugoslávie a ještě výrazněji se objevil po vítězství pravicové VMRO-DPMNE v parlamentních volbách v roce Prostředí příznivé pro vytváření kultu postavy Alexandra Makedonského mohlo být podle začátkem 90. let 20. století podle Vangeliho s odvoláním na Tismaneua pokusem o překonání morální krize post-komunismu (Vangeli, 2011, s. 22), tak i symptomem neúspěšného přechodu k demokracii a neúplné konsolidace nového režimu. Podle další interpretace je popularizace Alexandra Makedonského ale pouhou náhražkou Titova kultu (Vangeli, 2011). Manipulace politických elit s nacionalistickou kartou a další vlnou poantičťování ze strany pravicové VMRO-DPMNE po parlamentních volbách v roce 2006 patří k hlavním příčinám makedonsko-řeckého sporu o název země (Illiou, 2013). Tuto vlnu poantičťování je možné interpretovat primárně jako reakci na implementaci OFA do ústavní, politické a společenské praxe v letech po vážné mezietnické krizi v roce 2001 s hlubokými psychologickými dopady na etnické Makedonce. Konec bojů mezi makedonskými bezpečnostními silami a albánskými ozbrojenými rebely v roce 2001 jen za cenu uzavření OFA, která iniciovala radikální transformaci makedonské ústavy, politického života, ale i společenských poměrů směrem k demontáži faktického národního státu makedonského národa, chápali etničtí Makedonci jako příkoří a obrovský ústupek Albáncům reprezentovanými ozbrojenými teroristy. Posttraumatický syndrom etnických Makedonců, kteří se obávali ohrožení 617

201 vlastní národní identity ze strany etnických Albánců, začal získávat hrozivější rozměry poté, co řecká diplomacie přitvrdila svoji strategii ve sporu o název severního souseda. V tomto okamžiku dochází k etnizace původně bilaterálního sporu o název země. Pro početnou albánskou menšinu v Makedonii je vstup do NATO a EU téměř absolutní prioritou a zachování názvu Republika Makedonie nepovažují na rozdíl od etnických Makedonců za podstatné. Pokud by se tento spor vlekl delší dobu, lze s jistotou vyloučit scénář etnické krize a ozbrojených bojů z roku 2001? Makedonská akademička B. Vankovska má sice pravdu, že mezinárodní společenství a Řecko stojí o dohodu, která bývá nazývána kompromisem, ale ten pro Makedonii fakticky znamená ultimátum, neboť, jestliže spor zůstane i nadále na mrtvém bodě, Řekům nejde téměř o nic, ale bude to Makedonie, kdo nebude moci vstoupit do NATO a EU (srov. Independent Balkan News Agency, 2013). Cesta k dohodě vede v této chvíli jen přes ústupky Makedonie, které bude jinak vstup do NATO a EU i nadále odpírán. Změna postoje v Makedonii může nastat ale pouze na základě vítězství levice ve volbách. A k tomu může dojít pouze změnou tehdy, změní-li se postoj většiny etnických Makedonců. V tuto chvíli nevypadá reálně, že by takový scénář mohl nastat. Literatura: BROWN, K The Past in Question. Modern Macedonia and the Uncertainities of Nation. Princeton-Oxord: Princeton University Press. ISBN: , 301s. DREZOV, K. Macedonian identity: an overview of the major claims. In: Pettifer, J. (ed.) The New Macedonian Question. New York: Hampshire New Macedonian Question, s. ISBN: X, s HOBSBAWM, E. J. 2013: Fractured Times: Culture and Society in the Twentieth Century. London: Hachette digital, 319p. ISBN IVANOVSKI, H. 2013: The Macedonia-Greece dispute/difference over the name issue: mitigating he inherently unsolvable. In New Balkan Politics, Journal of Politics, Issue 14, 2013, ISSN: , s JASON, I.: The Macedonian Naming Dispute: Historical Interpretations or an Identity Crisis. In The GW Post Research Paper, May 2013, s KOFOS, E The Vision of Greater Macedonia Remarks on FYROM s new school textbooks. Thessaloniky: Friends of the Museum of the Macedonian Struggle. ISBN: KOFOS, E Skopje airports, statues and the Bible. A new dish of Macedonian salad. Macedonian Heritage. An online review of Macedonian affairs, review, history and culture. Dostupné na internetu: POULTON, H Who are the Macedonians. London: C. Hurst & Co, 218s. ISBN:

202 TZIAMPIRIS, A Greece and the Macedonian Question: an assessment of recent claims and criticisms. In Southeast European and Black Sea Studies. Vol. 11, March 2011, No.1, ISSN: , s VANGELI, A Nation-building ancient Macedonian style: the origins and the effects of the so-called antiquization in Macedonia. In Nationalities Papers, Vol. 39, January 2011, No. 1, ISSN: , s WIELAND, C Ein Makedonien mit drei Gesichtern Innenpolitische Debatten und Nationskonzepte, In Südosteuropa, No.12, 1997, ISSN: X s Pavlovski, J. Pavlovski, M Facts about Macedonia. Skopje: Information Agency. ISBN: , 143s. BALKAN INSIGHT Macedonia No to Trading its Name, 5 Nov Dostupné na internetu: BALKAN INSIGHT Poll: Macedonians Oppose Name Change, 10 Mar Dostupné na internetu: BALKAN INSIGHT. 2009a. Macedonia's DUI Gives Deadline For NATO, 28 May Dostupné na internetu: BALKAN INSIGHT. 2009b. Macedonia Albanians Reiterate 'Name' Ultimatum, 3 Nov Dostupné online: BALKAN INSIGHT. 2009c. Macedonia's Ahmei Optimistic on Name, 26 Nov Dostupné online: BALKAN INSIGHT. 2010a. Poll: Macedonians Split on End to Name Talks, 25 May Dostupné online: BALKAN INSIGHT. 2010b. Survey Shows Limited Support for Name Compromise, 26 May Dostupné online: BALKAN INSIGHT. 2010c. Poll: Macedonians Opt For Name Over EU, NATO, 13 Jul Dostupné online: BALKAN INSIGHT. 2012a. No Breakthrough in Macedonian Talks, Balkan Insight, 18 Jan Dostupné na internetu: BALKAN INSIGHT. 2012b. Macedonian PM Dismisses 'Name' Allegations, 31 May Dostupné na internetu: BALKAN INSIGHT. 2012c. Ahmeti Urges Macedonia 'Name' Solution in 2013, 13 Jun Dostupné online: BALKAN INSIGHT. 2013a. Macedonian Government Coalition Admits Strained Relations, 8 Jul Dostupné online: BALKANINSIGHT. 2013b. Macedonia Coalition Partner Backs Compomise With Greece, 22 Jul Dostupné na internetu: CRPM Center for Research and Policy Making Anketa. Promena na imeto ili vlez vo NATO? Skopje, , 4s. 619

203 DNEVNIK Postaven spomennikot na Filip Vtori vo Bitola, EC. Enlargement The former Yugoslav Republic of Macedonia. Dostupné na internetu: EURACTIV.COM Macedonia's ethnic Albanians lose patience over EU accession talks, , 19. Dec Dostupné na internetu: FOCUS NEWS AGENCY Northern or Upper Macedonia is acceptable name for Albanians: DUI leader, 9 Sept Dostupné na internetu: GREEKNEWS. Greek-American Weekly Newspaper Skopje renames airport Alexander the Great, Jan Dostupné na internetu: INDEPENDENT BALKAN NEWS AGENCY Skopje remains open for new incentives and offers to solve the name dispute, Dostupné na internetu: INTERNATIONAL INFORMATION CENTRE FOR BALKAN STUDIES Junior Party's Diplomacy Annoys Macedonian Leaders, 12 July Dostupné na internetu: JURIST ICJ rules Greece wrongfully blocked FYROM bid to join NATO over name, 5 Dec Dostupné na internetu: NOVA MAKEDONIJA Spomenik na Aleksandar Treti Makedonski, Istorijata niz spomenicite, SETIMES A New effort in Macedonia, Greece name dispute talks, Dostupné na internetu: eature-03. YOUTUBE Ti si Makedonija. Dostupné na internetu: 620

204 STRATEGIA ROSJI RUSSIA S STRATEGY Eugeniusz Januła 1 ABSTRACT One of the most important questions of contemporary politics is - what will be the role of Russia in the globalized modern world. Russia, because of huge territory and also its military potential, objectively plays a key role in contemporary international relations. When the Soviet Union collapsed, many factors indicated that some great political empty niche was created. However, Russia very quickly rebuilt political position, primarily because of political and military strengths. Russian establishment also know how to use that aspects. Remaining question is, whether very strong position of Russia, will last and what will be the future in a globalizing world? Key words: Russia, the Soviet Union, the military aspect, Russia s strengths Powoli do historii przechodzi już Związek Radziecki. Ale w świadomości współczesnych pokoleń pozostaje on jakby współczesna Asyrią, czyli państwem które albo permanentnie wałczyło albo też intensywnie przygotowywało się do wojny. Prawdą jest, że Układ Warszawski przygotowywał wojnę o skali światowej, aczkolwiek ze znanych tylko wtajemniczonym dokumentów, wynika, że zarówno kierownictwo polityczne z epoki; starego; Breżniewa jak i wojskowi nastawiali się raczej na zdobycie Europy Zachodniej niż na konflikt globalny. Taka wojna zawarta w planie strategiczno-operacyjnym; Piotr Wielki miała przynieść w efekcie zagarnięcie Europy z jej technologią, wykwalifikowanymi zasobami ludzkimi itd. Zasobami surowcowymi natomiast Związek Radziecki dysponował aż w nadmiarze. (Januła, 2012) Scenariusze i drobiazgowe plany agresywnej wojny opracowano w szczegółach, a ostatnim testem były gigantyczne ćwiczenia wojskowe; Tarcza; 76. Wojnę natomiast po stronie; czerwonej;, bo takim kolorem oznaczano wtedy siły Układu Warszawskiego na mapach sztabowych, planowano na rok 1977 lub maksymalnie Ale o ile marszałkowie ówczesnego ZSRR z M. Ogarkowem na czele, parli zdecydowanie do wojny, to kierownictwo polityczne było coraz bardziej wstrzemięźliwe. Kolejne cztery lata wielkiego nieurodzaju, następnie spadek cen nośników energii, które w katastrofalny sposób odbiły się na budżecie, pokój miłującego Związku Radzieckiego oraz coraz bardziej wątpliwa lojalność państw satelitarnych rzutowały na przesłanki decyzyjne Eugeniusz Januła, Colonel/r/PhD, Associate professor, Former member of Parliament, Stowarzyszenie POLSKA-EUROPA XXI, Sosnowiec, Polska, dalbo-gen@wp.pl 621

205 ówczesnego biura politycznego. Breżniew i jego najbliżsi współpracownicy coraz bardziej tracili też zaufanie do swoich marszałków. To przecież właśnie marszałkowie Ogarkow i Pawłowski zapewniali swoich politycznych mocodawców, że spacyfikują Afganistan w ciągu czterech letnich miesięcy przy użyciu sześciu drugorzutowych dywizji. Tymczasem komuniści afgańscy, podzieleni na frakcje Chalk i Parczem, którzy mieli być politycznym zapleczem Rosjan w tym górzystym kraju, coraz zacieklej walczyli między sobą. Władza centralna, którą formalnie sprawowali, traciła wpływy z dnia na dzień, a konieczność zaangażowania ekonomicznego i militarnego ZSRR musiała rosnąć w tempie astronomicznym. (Januła, 1999) Wszystkie te czynniki, a ponadto przyspieszone dozbrajanie się NATO spowodowało, że biuro polityczne gerontów, jak nazywano z racji bardzo zaawansowanego wieku jego członków, ostatni skład ekipy Breżniewa, zawahało się i decyzji o wojnie nie podjęło. Wkrótce potem czołowego; jastrzębia; czyli marszałka Ogarkowa przeniesiono na daleką Syberię, a jego następca marszałek Archomiejew reprezentował już bardziej realistyczny kurs i zdawał sobie sprawę, że okazja szybkiej wojny o Europę z niewielkimi możliwie stratami własnymi przeszła prawdopodobnie już bezpowrotnie. Związek Radziecki jest a raczej był, swego rodzaju ewenementem światowego procesu dialektycznego. Bo jako organizm państwowy opierał się na podstawie terytorialnej demograficznej i ekonomicznej carskiej Rosji, która była oczywiście, wielkim ale stosunkowo słabym państwem a przede wszystkim bardzo zacofanym. Zarówno ekonomicznie jak i społecznie. Nie sięgając już w głęboka przeszłość a tylko w XIX wiek, kolejne przegrane wojny jak krymska czy Rosyjsko- Japońska a pózniej pierwsza światowa to były dla tego zacofanego państwa po prostu katastrofy. (Tarle, 1953), (Bazylow, 1982, s.383) Toteż nawet trudno się dziwić ze właśnie w tym państwie doszło do rewolucji i ustanowiono państwo, doktrynalnie socjalistyczne a w gruncie rzeczy, głęboko etatystyczne. Ten ewenement o którym pisano wyżej to po prostu sytuacja że upadające już praktycznie w pierwszej fazie niemieckiego ataku na ZSRR, państwo, straszliwy dla siebie kryzys zdołało powstrzymać, praktycznie o własnych silach bo w tym okresie wojny dostawy materiałowe i sprzętowe z zachodu były jeszcze minimalne, i w efekcie wojnę wygrać na swoim froncie. Dywagacje które z państw, najbardziej przyczyniło się do zwycięstwa nad hitlerowskimi Niemcami, oczywiście dalej się wśród historyków ale tez polityków, toczą i zapewne będą toczyły, należy tu odłożyć po prostu na bok z uwagi na to że nie jest to tematem niniejszych rozważań. (Historia Drugiej Wojny Światowej, 1978, s ). Ale dyktator Stalin okazał się być tuż po II wojnie światowej, tym który miał praktycznie decydujący głos w sprawach międzynarodowych. Też zapewne, pomógł mu w tym, co najmniej trochę pewien zbieg okoliczności, mianowicie fakt że zmarł u samym schyłku wojny wybitny amerykański prezydent F,D,R a jego mierny konstytucyjny następca, 622

206 Harry Truman nie był równorzędnym partnerem zarówno dla Stalina jak też brytyjskiego premiera. (Kowalski, s ) Toteż Stalin mógł w tych warunkach, wykroić dla Związku Radzieckiego, ogromną strefę wpływów w postaci systemu państw satelickich w Europie Środkowo-Wschodniej oraz uzyskać decydujący wpływ na kształtujący się dialektycznie, powojenny układ sil w znacznej części Azji z Dalekim Wschodem na czele. Pozostaje również kwestia ekonomiczna Związek Radziecki, rozbudował pochodzący jeszcze z Rosji carskiej przemysł,częściowo go unowocześnił i zmodernizował. Ale w okresie dwudziestolecia międzywojennego wybudowano w tym kraju, też bardzo dużo zupełnie nowych zakładów przemysłowych. Głównie w sektorze przemysłu ciężkiego z położeniem dużego nacisku na przemysł sensu stricte, zbrojeniowy. To też był duży obiektywny sukces, chociaż osiągnięty olbrzymim kosztem. Bo nowe zakłady przemysłowe budowano bardzo prymitywnymi metodami, przy użyciu najbardziej tylko elementarnych technologii Bo tylko takie ówczesny ZSRR posiadał.tym bardziej należy uznać to za sukces bo wielkie kombinaty przemysłowe w różnych częściach tego wielkiego państwa, powstały i sukcesywnie zwiększały produkcję. W zakresie rolnictwa powołano do życia sowchozy i kołchozy jako dominującą strukturę w tej gałęzi gospodarki. Było to tak na marginesie zaprzeczenie jednego z podstawowych leninowskich haseł, które brzmiało: ziemia dla chłopów. (Lenin, s ) Sowchozy i kołchozy dysponowały na ogół wielkimi obszarami ziemi, duża ilością pracowników oraz niewielkimi możliwościami technicznymi. Po prosty maszyn rolniczych było bardzo mało a przy gospodarce na wielkich areałach,maszyny są jednym z decydujących czynników,decydujących o możliwościach gospodarczych. Zniszczenia wojenne których doznał Związek Radziecki w okresie II wojny światowej były olbrzymie. Praktycznie na tych terenach przez które przechodziła wojna nie zostało prawie nic. Bo w pierwszym etapie tej wojny, kiedy wojska Stalina się wycofywały to dyktator nakazał niszczyć dosłownie wszystko co byłoby przydatne dla agresora. W drugim natomiast etapie, kiedy z kolei Niemcy wycofywali się na zachód, tym razem to oni pozostawiali za sobą typową; spaloną ziemię. Odbudowa gospodarcza była niesłychanie trudna. Pewnym złagodzeniem były reparacje wojenne, czyli w praktyce przymusowe konfiskaty, całych instalacji technologicznych. W praktyce wyglądało to tak że Rosjanie ze swojej strefy okupacyjnej, czyli pózniejszej NRD, wywozili cale wyposażenie fabryk, zostawiając przysłowiowe gole mur. Demontowali Rosjanie, dosłownie wszystko. Bo zdjęli też i zagarnęli, cały szereg komplementarnych linii kolejowych,przewożąc tory i sieć trakcyjną do swojego państwa. W praktyce natomiast okazało się że zmontowanie na Uralu czy gdzieś na rozległych obszarach ZSRR tych instalacji, było niezmiernie trudne. Rosjanie nie posiadali po prostu, wykwalifikowanych kadr technicznych. (Januła, Truś, 2006) 623

207 Częściowo tą lukę wypełniano niemieckimi jeńcami wojennymi,wśród których byli również wykwalifikowani inżynierowie i technicy. Tu trzeba zauważyć ze silę robocza, zarówno jeńców, więźniów oraz swoich robotników,rosjanie wykorzystywali bezwzględnie. Pracowano za dosłownie groszowe stawki od rana do nocy. To dotyczyło swoich robotników bo jeńcy i więźniowie pracowali za darmo, otrzymując tylko bardzo skromne nieraz głodowe racje żywnościowe. Tym sposobem w ciągu około dwudziestu lat, ZSRR w poważnym stopniu odbudował swoją gospodarkę, stawiając ponownie tak jak w okresie stalinowskim na przemyśl ciężki jako zdecydowanie dominujący. Już w okresie kiedy numerem jeden na Kremlu był nad ambitny polityk, Nikita Chruszczow, Związek Radziecki, rozpoczął rywalizacje ze Stanami Zjednoczonymi. Hasłowo miało to być tak ze ZSRR w epoce jak to proklamowano; pokojowego współistnienia; pokaże całemu światu wyższość systemu socjalistycznego nad kapitalizmem. Płaszczyznami tej wyższości i zarazem rywalizacji,miały być poszczególne sektory gospodarki. Tu sytuacja była dość zróżnicowana. Bo na przykład w produkcji węgla, stali,energii elektrycznej, rzeczywiście ZSRR bardzo znacząco podwyższył swoją produkcje. Nie mogło być oczywiście mowy o przysłowiowym dogonieniu w tych sektorach produkcji Stanów Zjednoczonych, ale państwo kierowane przez Nikitę Chruszczowa, wysunęło się już w produkcji przemysłowej na jedno z czołowych miejsc w świecie. (Partie komunistyczne i robotnicze świata, 1978, s.12-19) Oczywiście licząc tylko i wyłącznie,produkcję globalna. Bo w statystykach produkcji na jednego mieszkańca było już dużo gorzej. Ale w wielu innych sektorach produkcji byłó znacznie gorzej. Świat wchodził w etap rewolucji naukowo-technicznej. Decydować zaczynała nie produkcja, wielu tysięcy ton stali czy węgla, ale wytwarzanie półprzewodników. pierwszych komputerów,tranzystorów itp. Tu rzecz jasna,zsrr pozostawał daleko w tyle. Również w produkcji rolnej Związek Radziecki ciągle przeżywał ogromne trudności. Zaplanowano bez większego rozeznania i ekspertyz, nawodnienie części stepów azjatyckich i wprowadzenie tam upraw rolnych szczególnie kukurydzy. Rozpoczęto te prace od skierowania, zasobu, znacznej części rzek,syr Darii i Amu-Darii, dopływów jeziora Aralskiego na nad aralskie słone stepy. Rezultat był taki ze posadzona tam kukurydza, która miała dać na nawodnionych stepach, wielkie plony, okazała się typowym niewypałem agrotechnicznym. Nie chciała po prostu mimo wielu zabiegów w tym jałowym terenie, rosnąc ani też dawać plonów. Natomiast pozbawione w znacznej części wody ze swoich dopływów, jezioro Aralskie zaczęło wysychać Egzemplifikacja tej fatalnej i nieprzemyślanej decyzji jest widoczna. dzisiaj. Po prostu na miejscu niegdyś wielkiego jeziora jest dosłownie, kilka przysłowiowych słonych kałuż. To miejsce jest też na dzień dzisiejszy jedną z największych katastrof ekologicznych na całym globie. Tu trzeba dodać że ekipa Chruszczowa, zaczęła praktyczne przymiarki do skierowania części wód wielkich rzek syberyjskich do nawadniania stepów. Jako pierwsza w kolejności miała być rzeka Lena. 624

208 Przeprowadzono nawet dwie atomowe eksplozje które miały w zamyśle, utorować nowe koryto skierowane na południe. (Werba, 199, s.78-89) Prac tych zaprzestano dopiero po usunięciu Chruszczowa ze stanowiska pierwszego sekretarza KPZR i równocześnie premiera rządu Związku Radzieckiego. Okres następny który w uproszczeniu nazywa się długą dekadą Breżniewa,pozornie był etapem, apogeum Związku Radzieckiego. Wtedy państwo to osiągnęło nawet nie tyle równowagę ale nawet wyrazną przewagę militarną nad Stanami Zjednoczonymi. Ta przewaga w szczególności uwidaczniała się w ilości posiadanych rakiet strategicznych i głowic nuklearnych oraz także w ilości dysponowanych wojsk lądowych. Wyraznie napisano w ilości bo już kwestia jakości pozostawała pod dużym znakiem zapytania. Tu jeżeli chodzi o wojska lądowe, inwazja na Czechosłowację, bardzo jednoznacznie pokazała że z tą jakością jest co najmniej nie tak. Według ocen ekspertów zachodnich, około 35 procent radzieckiego sprzętu takiego jak treilery z czołgami, transportery kołowe itd.,pozostało unieruchomionych wzdłuż wielu dróg dojazdowych. Po prostu ten kosztowny przecież sprzęt, okazał się bardzo wysoce awaryjny. Wprost trudno sobie wyobrazić co by się działo w sytuacji gdyby wystąpiły nawet bardzo ograniczone działania wojenne. (Januła, 2012) Na marginesie trzeba dodać ze często jakościowo gorszy i przestarzały już sprzęt sojuszników czy raczej satelitów Związku Radzieckiego,wykazał się o dziwo znacznie mniejsza awaryjnością i większą sprawnością. Z tego faktu, można było po prostu wyciągnąć właściwe wnioski co do poziomu wyszkolenia żołnierzy radzieckich. Oceniono go też jako relatywnie niski, poza oczywiście żołnierzami jednostek elitarnych. Schyłek lat siedemdziesiątych i lata osiemdziesiąte to po prostu, patrząc na ZSRR a później Federację Rosyjską, konwulsje ginącego olbrzyma. Katastrofalna sytuacja ekonomiczna, ruchy odśrodkowe na podłożu narodowościowym i utrata znacznej części, wpływów międzynarodowych były już tylko równoległymi w czasie elementami, nie tyle regresu ile już prawdziwej katastrofy tego państwa. Próby reform podjęte przez Jurija Andropowa, a później z pominięciem krótkotrwałych rządów K. Czernienki, Michaiła Gorbaczowa były już mocno spóźnione i niepełne. Dlatego min. charyzmatyczny Gorbaczow musiał przegrać i stał się nie tyle wielkim reformatorem ile raczej grabarzem imperium. To, że walnie pomógł mu w tym nijaki Borys Jelcyn to już tematyka zupełnie odrębna. Wraz z upadkiem państwa, następował też równoległy rozkład systemu militarnego. Dla wycofanych z krajów satelickich, żołnierzy, a były to zazwyczaj; sztandarowe; jednostki, nie było na przykład na terenie macierzystego kraju, mieszkań i kwater. Zabrakło też w finale nawet pieniędzy na pobory dla kadry zawodowej i żołd dla żołnierzy. Część oficerów słynnego; specnazu; wyjeżdżała w tym okresie, różnym sposobem na zachód, oferując swoje usługi; specjalne; agencjom ochroniarskim, armiom innych państw, ale również i to często różnym 625

209 strukturom przestępczym. Nie udało się praktycznie nigdy, uporządkować rejestru posiadanych broni. Do dzisiaj Rosja nie może; doliczyć; się w swych zasobach, kilkunastu głowic nuklearnych małej mocy, a część słynnych; walizkowych; ładunków jądrowych, które znajdowały się w arsenałach GRU po prostu rozpłynęła się. Na azjatyckich rynkach, taką; walizeczkę; o wadze dokładnie 42,6kg można było kupić już za niecałe trzysta tysięcy dolarów. Rosja, która pozostała spadkobiercą ZSRR utraciła również bezpowrotnie kilkanaście tysięcy naukowców i badaczy zaangażowanych w budowę i tworzenie nowych systemów uzbrojenia. To był chyba najbardziej dotkliwy cios, bo ludzie ci wyjeżdżając alternatywnie albo na zachód lub też do ambitnych politycznie i militarnie, państw; trzeciego świata; wywieźli ze sobą, przede wszystkim, ogromną wiedzę, która jest najbardziej istotnym kapitałem. Wydawało się szczególnie na początku lat dziewięćdziesiątych, że Rosja odchodzi bezpowrotnie na śmietnik historii, tym bardziej, że Borys Jelcyn robił wszystko,łącznie ze swymi zachowaniami, żeby obiektywnie autorytet swojego państwa obniżyć. Ale obok całej serii błędów zrobił też, z punktu widzenia Rosji kapitalne pociągnięcie. Na swego następcę wybrał zupełnie dotąd nieznanego, podpułkownika KGB Władimira Putina. To, że oficerowie służb specjalnych na całym świecie często przechodzą z przysłowiowego cienia do pierwszej linii politycznej jest rzeczą normalną, no może poza Polską, gdzie służby specjalne z wywiadem na czele się niektórzy politycy samobójczo dla państwa niszczą zamiast ewolucyjnie reformować. Są pewne przesłanki, że na Putina wskazał nie kto inny jak gen. Marcus Wolf, długoletni szef wywiadu zagranicznego enerdowskiej Stassi, który współpracował z Putinem kiedy ten ostatni był rezydentem w Plauen, a potem w Dreźnie. (Januła, 2001) Jeżeli tak to kolejna zasługa niedawno zmarłego M. Wolfa, człowieka o najwyższym możliwym wskaźniku mensy. Putin szybko zorganizował nową prężną ekipę i z wielką szybkością zaczął Rosję reformować i odbudowywać. Zachód, no może z wyjątkiem Niemiec patrzył początkowo na mikrego wzrostem prezydenta Rosji, sceptycznie, ale wkrótce zachodni analitycy ze zdumieniem zaczęli przecierać oczy. Bo może nie z dnia na dzień, ale na pewno z roku na rok państwo to zaczęło się nie tylko dźwigać, ale znów zajmować podmiotową pozycję wagi superciężkiej na arenie międzynarodowej. Prawdą jest, że rosnące światowe ceny na nośniki energii szczególnie na gaz i ropę ułatwiają Rosji zdobycie olbrzymiej ilości dewiz. Ale rekonstrukcja gospodarki, reformy i napływ zachodniego kapitału to kolejne bardzo poważne atuty. Na dzień dzisiejszy Rosja nie przypomina już ginącego Związku Radzieckiego. Tylko utrata Ukrainy jak się wydaje może w dłuższym okresie czasu być istotnym obciążeniem dla tego państwa. Ale czy ta utrata jest bezpowrotna? Bo politycy z Kremla dają do zrozumienia że samodzielna Ukraina, może być tylko i wyłącznie państwem sezonowym a szereg przesłanek wskazuje że może po 626

210 prostu dojść do politycznego podziału tego państwa, gdzie prorosyjski wschód, będzie organizmem dominującym. Ekipa Putina doskonale wie, że odzyskanie roli supermocarstwa będzie w globalizującym się świecie bardzo trudne. Wiele różnorodnych czynników ma na to wpływ. Ale w dalszym ciągu siły militarne państwa są jednym z decydujących atrybutów mocarstwowości. Rosja właściwie w sensie obiektywnym nawet trochę zyskała na tym, że część sił zbrojnych, dawnego ZSRR w naturalny sposób zredukowała. Pocięcie na złom około 25 tysięcy z posiadanych w epoce późnego Breżniewa, 52 tysięcy czołgów najczęściej przestarzałych typów T- 55, T- 62 oraz T- 72 przyniosło tylko wymierne korzyści. Podobnie zresztą jak wycofanie i skasowanie znacznej części, innego przestarzałego sprzętu wojsk lądowych.(januła, 1999) Rosyjscy generałowie śmieją się dziś kiedy udowadnia się im, że armia Chin jest liczniejsza. Oni pytają w odpowiedzi po prostu, kto u kogo kupuje sprzęt i uzbrojenie. Czy Chiny od Rosji czy odwrotnie. Podobnie postąpiono też w innych rodzajach wojsk. Po prostu wycofano całe uzbrojenie starszej generacji. Uznano że eksploatacja pociąga za sobą zbyt wysokie koszty Mimo kryzysu w epoce Jelcyna, czyli jak ją obecnie nazywają w Rosji,nowej wielkiej smuty, Rosja starała się utrzymać standardy nowoczesności przede wszystkim w dwóch rodzajach wojsk. Mianowicie w strategicznych wojskach rakietowych i wojskach specjalnych. Generalnie się to udało. Rosja mimo kryzysu, a nawet symptomów katastrofy utrzymała swój potencjał strategicznych rakiet dalekiego zasięgu. Rosyjskie; ciężkie; rakiety SS- 18 dalej stacjonują w betonowych silosach, położonych generalnie wzdłuż kolejowej magistrali transsyberyjskiej. Ta linia stanowi dla tej formacji rakietowej,naturalne zaplecze logistyczne. Ocenia się, że tych największych na świecie pocisków rakietowych Rosja w gotowości operacyjnej posiada około 350. Uzbrojone są one w trzy głowice termonuklearne o sile 3 megatony każda. Ale na niektórych są zamontowane i pojedyncze głowice o sile 25 megaton. Rosjanie uważają, że nie ma za bardzo sensu za bardzo modernizować tych wielkich rakiet. W razie konfliktu globalnego potencjał wybuchu głowic tam zamontowanych, może 30- krotnie zniszczyć np. Amerykę. W chwili obecnej instaluje się w rejonie stacjonowania tych rakiet dodatkowe elementy obrony biernej, czyli silosy atrapy. Jak wykazują analizy satelity amerykańskie nie bardzo mogą odróżnić ołowiane nakrywki atrap od rzeczywistych wyrzutni. Tu trzeba dodać że około 100 tego typu rakiet Rosja wycofała ze struktur militarnych i po prostu przeznaczyła po bardzo niewielkich przeróbkach dla celów kosmicznych. Komercyjnie te rakiety oczywiście jednorazowo każda, latają min z zaopatrzeniem na międzynarodową stacje kosmiczną. Służą też do wynoszenia satelitów. Nieco inaczej sytuacja wygląda na Półwyspie Kola, gdzie w czasach ZSRR instalowano głównie rakiety klasy SS- 16. Od siedmiu lat sukcesywnie wymieniono około 250 pocisków tej klasy na bardzo nowoczesne 627

211 jednogłowicowe rakiety klasy ; Topol M. Rakiety tego typu produkuje się nadal, ale już w nieco mniejszej ilości. W połowie tego roku wszedł do seryjnej produkcji wielogłowicowy RS- 24, czyli Topol S. Co prawda w chwili obecnej Rosja dysponuje tylko około 15 rakietami tej klasy, ale w tempie około 6-8 na miesiąc instaluje wielogłowicowe Topole w kolejnych silosach na Półwyspie Kola. Betonowych, czynnych silosów na tym półwyspie zbudowano w swoim czasie około 900. Nie ma żadnych podstaw nie przypuszczać, że sukcesywnie znów ten skrawek Europy będzie najeżony głowicami wymierzonymi w USA. Oczywiście minimum 200 starych SS- 16 znajduje się w dalszym ciągu w gotowości operacyjnej. Trzeba dodać że półwysep o którym mowa posiada kapitalne: nawisające; położenie w stosunku do całego kontynentu północno amerykańskiego. (Januła, 2007) Wystrzelone hipotetycznie z półwyspu Kola rakiety mają po prostu najkrótsza drogę na terytorium USA i Kanady. W służbie pozostają też słynne SS- 20 i SS- 23. Te ostatnie stacjonujące na ruchomych kołowych wyrzutniach są wymierzone min. w terytoria europejskie. Szczególnie w zasięgu tych rakiet znajduje się cała Europa wschodnia i środkowa. Ostatnim okresie czasu sukcesywnie wymienia się te rakiety na znacznie nowocześniejsze klasy Iscander. Natomiast rakiety SS- 20 trójgłowicowe, obejmują swoim zasięgiem całą Europę oraz basen Morza Śródziemnego. Jest też większa trójczłonowa wersja tej właśnie rakiety. Jest to XS- 19 wyprodukowana już w latach kryzysu ZSRR. W doktrynie wojennej współczesnej Rosji uważana jest za broń odwetową. Mianowicie ta rakieta również na ruchomej wyrzutni stacjonuje w podziemnych hangarach. W odpowiedniej chwili wyrzutnia kołowa razem z rakietą wyjeżdża, sam pocisk zostaje ustawiony w pozycji pionowej i następuje start. W tym systemie są jednak mankamenty, takie że przygotowań do startu nie udało się skrócić poniżej 12 minut. W tym odcinku czasu rakieta może zostać zniszczona. Stąd tego systemu nigdy ilościowo nie rozbudowywano. Szacuje się, że rakiet SS- 20 w gotowości operacyjnej Rosja posiada około 200, SS , natomiast wielkiej XS- 19 Tylko 30ci. Potencjał strategicznych sił rakietowych Rosji stanowi że to państwo znów jest numerem 1 na świecie. Do tego dochodzi posiadana, wielka liczba rakiet operacyjnych i taktyczno- operacyjnych oraz duża liczba pocisków strategicznych będących w dyspozycji floty. Znaczna część bo nawet około 1/ 4 potencjału rakietowo- nuklearnego Rosji znajduje się w dyspozycji Dowództwa Floty. Aktualnie dysponuje ona dwunastoma zbudowanymi u schyłku funkcjonowania ZSRR, okrętami podwodnymi klasy; Tajfun II;. Każdy z tych dwukadłubowych okrętów jest, jest nosicielem dwudziestu rakiet o zasięgu praktycznym 9000km. Parametry techniczne i taktyczne rakiet rosyjskich, umieszczonych na okrętach podwodnych, mimo że każda z nich zaopatrzona jest w osiem niezależnie naprowadzających się głowic, są relatywnie gorsze niż amerykańskich; Tridentów II; umieszczonych na okrętach klasy; Ohio: Ale właśnie począwszy od 2012 roku, zaczęto sukcesywnie przezbrajać rosyjskie 628

212 Tajfuny w morską wersję nowego pocisku, RS- 24H. Unifikacja rosyjskich rakiet, przystosowanych zarówno do startu z silosu lądowego oraz okrętu podwodnego musi dać wymierne korzyści również ekonomiczne, mimo że dotąd przezbrojono tylko okręt; Siewier Star; a drugi bliźniaczy jest w trakcie przezbrajania. W ciągu trzech lat zakłada się przezbrojenie się ośmiu; Tajfunów; bazujących w Siewieromorsku i Zapadnej Lipie /To baza położona w fiordzie, niedaleko granicy z Norwegią/. Z kolei okręt; Jurij Dołgoruki; ma docelowo służyć jako platforma do testowania nowych generacji rakiet samosterujących. Podobna funkcje tyle że do próbnych strzelań pocisków balistycznych,pełni okręt; Dymitr Doński. Rosja posiada już jednak okręt podwodny zupełnie nowego typu mogący wystrzeliwać zarówno pociski RS- 24H- TOPOL S oraz pociski samosterujące. Prawdopodobnie trzy dalsze jednostki tego typu znajdują się w różnych etapach budowy. W rezerwie jeżeli chodzi o okręty nosiciele znajduje się czternaście starszych okrętów podwodnych klasy Tajfun I i około szesnastu klasy Delta II. i III Bardzo trudno dać na dzień dzisiejszy, wiarygodną odpowiedz ile z tych okrętów może być w szybkim tempie podciągniętych do stanu gotowości operacyjnej, Ale założyć należy, że połowa. Razem licząc wszystkie posiadane,pociski balistyczne, rosyjskie okręty niosą w swych pływających silosach relatywnie więcej niż amerykańskie odpowiedniki, mimo że USA utrzymuje w dalszym ciągu w bojowej gotowości osiemnaście atomowych okrętów nosicieli strategicznych rakiet klasy; OHIO. Każdy z nich posiada w swych wyrzutniach, 24 dziesięciogłowicowe pociski nuklearne. Dodać jednak należy ze praktycznie wszystkie amerykańskie torpedowe okręty podwodne,mogą wystrzeliwać z wyrzutni torpedowych,również,pociski samosterujące o zasięgu do 2,5 tysiąca kilometrów. (Ibidem) Jednym z atutów militarnych dawnego ZSRR,były formacje Specnazu. Dzisiejsze jednostki tej formacji nie ustępują wcale wyszkoleniem, dawnym radzieckim, natomiast dokonano znaczącego doposażenia w wysokiej klasy sprzęt. Dzięki temu poszczególne, szczególnie małe kilkunastoosobowe pododdziały, zyskały znacznie większa autonomie walki i możliwości przetrwania w strefach nieprzyjaznych. Specnaz rosyjski jest dziś znacznie mniej liczny. w porównaniu do formacji specnazu z okresu Związku Radzieckiego Mimo to aktualnie, łącznie służy w nim około 24 tysiące ludzi, a w odrębnych obecnie morskich formacjach wojsk specjalnych około 4,5 tysiąca. Pułki specnazistów również dla celów szkoleniowych, biorą udział w wojnie czeczeńskiej. Niewiele się tu zmieniło od czasu ZSRR. Specnaziści z reguły na pacyfikowanych terenach wprowadzają typowy dla tej formacji cmentarny spokój.(januła, 2004) Z uwagi na geopolityczne położenie decydującym rodzajem sil zbrojnych były tradycyjnie wojska lądowe. Współczesna armia lądowa Rosji jest wysoce nowoczesna, dobrze wyposażona i znacząco mniej liczna niż w ZSRR. Minęły zdecydowanie czasy kiedy to liczba żołnierzy i czołgów decydowała o sukcesie, 629

213 a Breżniew chwalił się, że on ma 152 dywizje pierwszej linii, wobec 16- tu amerykańskich. W wojskach lądowych trwa permanentna reforma. organizacyjno- szkoleniowa. Tu trzeba dodać że mimo iż armia rosyjska w dalszym ciągu jest typowa armią obywatelską, czyli składa się przede wszystkim z żołnierzy pochodzących z poboru to uzawodowienie a tym samym profesjonalizacja jest sukcesywnie coraz wyższa. Oficjalnych statystyk wprawdzie brak,ale z szacunków wynika że ponad 35 procent to żołnierze zawodowi. Znacząca część tej formacji stanowią wojska powietrzno- desantowe. Są to podobnie jak w wszystkich innych armiach świata, formacje typowo ofensywne. Dawne 14 pełnych dywizji przekształcono w trzy dywizje i osiem samodzielnych brygad o dużym poziomie autonomizacji. a jednocześnie niewielkich tylko stanach osobowych. Zgodnie z tabelą bojową, współczesna rosyjska brygada powietrzno desantowa to tylko 1200 ale za to doskonale uzbrojonych i świetnie wyszkolonych ludzi. Utrzymano przy tym dawno stosowaną już generalnie, zasadę że podoficerowie i szeregowcy służby zawodowej specnazu po ukończeniu 36 lat życia, przechodzą praktycznie automatycznie do wojsk powietrzno desantowych. Oficerowie natomiast zależnie od funkcji i stopnia odbywają tą samą drogę zawodową po 42 roku życia. Wojska pancerne zawsze były oczkiem w głowie każdego kierownictwa politycznego tego wielkiego kraju Rosja dysponuje dzisiaj; tylko; 18- ma dywizjami pancernymi pierwszego rzutu. To tylko to w kategoriach porównania do armii dawnego ZSRR. Wtedy związki pancerne stanowiły ponad 50 procent formacji wojsk lądowych. Dzisiaj są to jednak jednostki na wskroś nowoczesne. Podstawowym czołgiem wojsk lądowych jest nadal T- 82, Zachodzi jednak w szybkim tempie wymiana tej maszyny na bardzo nowoczesny czołg T- 90, dysponujący min. napędem turbinowym i nowej generacji sprzętem elektronicznym. Zachodni specjaliści oceniają T- 90 jako co najmniej równorzędny z brytyjskim Challengerem i francuskim AMX- 40 Leclerckiem. A przypomnijmy, że to właśnie te modele czołgów maja opinie najlepszych na świecie. Rosyjski czołg waży tylko 46 ton,podczas gdy jego zachodnie odpowiedniki co najmniej o 6-8 ton więcej. Przyjmuje się, że w linii znajduje się około 1800 czołgów nowej generacji. a z taśm produkcyjnych schodzi około 70 miesięcznie. Oczywiście moce produkcyjne są znacznie większe. Ale po prostu opracowuje się już mocno zmodernizowaną wersję tego czołgu Warto dodać ciekawostkę, że wycofywane T- 82 trafiają w ramach eksportu do Chin i Indii. Nowoczesne transportery gąsienicowe BMP- 3 i kołowe BTRy uzupełniają podstawowe wyposażenie wojsk lądowych. Podstawowym karabinkiem pozostaje słynny; kałasznikow;, którego kolejne mutacje używane są powszechnie przez wojska lądowe. Standardem jest AK-74 o kalibrze 5,45.Natomiast specnaz i wojska powietrzno desantowe używają wersji AK (Januła, 2007) Na potrzeby wojsk lądowych pracuje dwanaście szkól oficerskich oraz sześć o profilu akademickim. Sztandarową pozostaje 630

214 oczywiście Akademia im M Frunzego,teraz pod nazwą Ogólnowojskowa Akademia Sił Zbrojnych Rosji. Lotnictwo Rosji jest pierwszym na świecie gdzie wycofano z linii wszystkie samoloty jednosilnikowe. Te maszyny częściowo przeniesiono do rezerwy, a znaczną część sprzedano nowym sojusznikom. Dziś już nikt się nie śmieje, że Rosja pewną część swoich maszyn buduje nie ze stopów aluminiowych, ale z nierdzewnej stali, która jest przecież o ok. 40 procent cięższą. Warunki służby na dalekiej północy sprawiają, że te stalowe maszyny są znacznie bardziej przydatne niż aluminiowe. Podstawowymi maszynami w lotnictwie myśliwskim są nadal Migi- 29 kolejnych zaawansowanych, podtypów oraz rodzina wielkich gabarytowo jak na myśliwce SU- 27. O ile od dawna było wiadomym, że są to doskonałe samoloty pod względem silnikowym, hydraulicznym i jako płatowce, to niektórzy zachodni specjaliści pocieszali się, że mankamentem rosyjskich samolotów jest uboga awionika. Podczas ostatnich światowych pokazów, okazało się jednak że np. MIG- 29 M-3 dysponuje radarami i innymi elementami awioniki na co najmniej równorzędnym poziomie co F- 15 czy Tornado. Do służby wchodzą też nowe typy maszyn, min. Migi- 31 i Migi- 33. W lotnictwie szturmowym nadal podstawową maszyna jest SU- 24. Rosjanie uważają, że samolot ten po kolejnych modernizacjach będzie latał jeszcze około 20 lat. Warto zauważyć, że Rosja dysponuje większym niż USA potencjałem wojskowego lotnictwa transportowego. Podstawą jest tu maszyna IŁ- 76 oraz jego nowsza mutacja, czyli IŁ- 86. Rosja dysponuje też sześćdziesięcioma wielkimi samolotami; Rusłan; o udźwigu po 240 ton. Lotnictwo strategiczne zgodnie z rosyjską doktryną nie jest szczególnie rozbudowywane. Zaprzestano już produkcji wielkiego bombowca strategicznego TU Tych maszyn Rosja posiada tylko około 60. W dalszym ciągu używa natomiast się przeszło czterdziestoletniego TU- 95. Oceniany jest on jednak jako bardzo udana i sprawna maszyna. Rosyjskie lotnictwo wojskowe to dzisiaj w dalszym ciągu 5500 tysiąca samolotów, z których około 1800 znajduje się w rezerwie. Warto zauważyć, że potencjał lotniczy znajduje mocne wsparcie w rozbudowanym przemyśle. Ocenia się np., że rosyjski przemysł może produkować aż 120 MIGów- 29 w skali miesiąca. Flota wojenna była przez dłuższy okres czasów w dziejach ZSRR marginalizowana z różnych względów. Dopiero admirał Gorszkow przeparł w kierownictwie politycznym doktrynę, w myśl której supermocarstwo nie mogło funkcjonować bez oceanicznej floty. W latach 70- tych rozpoczęto forsowną rozbudowę floty i baz. Można też zaryzykować twierdzenie, że w okresie kryzysu właśnie flota poniosła stosunkowo najmniejsze straty. Nawet część odstawionych na przysłowiowy; sznurek; okrętów udało się reaktywować. Poza okrętami atomowymi- nosicielami pocisków nuklearnych współczesna Rosja posiada około 45 sprawnych atomowych okrętów podwodnych- niszczycieli klasy Alfa i dalszych 25 starszych typów. Ważną pozycję stanowią też wielkie okręty podwodne niszczyciele lotniskowców. Aktualnie jest ich 13, czternastym 631

215 był nieszczęsny; Kursk. Flota nawodna to trzy małe lotniskowce czy też jak klasyfikują je niektórzy, krążowniki lotnicze typu; Kijów; z samolotami pionowego i skróconego startu; Jak -42; Także na razie siedem wielkich krążowników rakietowych. Ostatni z nich; Piotr Wielki; posiada napęd nuklearny. W rożnych stadiach budowy są trzy dalsze okręty tego typu. Krążowniki tej klasy są nosicielami pocisków rakietowych o zasięgu do 2000km. Mogą również przenosić pociski samosterujące. Te same pociski przenoszone są na wielkich niszczycielach typu; Kresta; i znacznie starszych klasy; Kashin; które jednak sukcesywnie sprzedawane są Indiom, Indonezji i Wenezueli. Kilkadziesiąt niszczycieli i mniejszych okrętów uzupełniają park jednostek wojennych.( Military Balance, p ) Rosja ma już za sobą spór z Ukrainą o podział floty czarnomorskiej. Ukraina wszystkie wielkie okręty oddała za darmo oczywiście po prostu Rosji, bo przekonała się na własnej skórze jak drogie jest utrzymanie floty. Rosja buduje kolejną generacje atomowych lodołamaczy. Są to okręty cywilne. Jednak maja one zamontowane rampy startowe dla ewentualnego startu,pocisków samosterujących. Rosja znów podobnie jak ZSRR w epoce Breżniewa, jest na drugim miejscu światowych eksporterów broni. Szuka stale nowych odbiorców. Prawdopodobnie obok tradycyjnych odbiorców na listę klientów trafi też i to wkrótce Brazylia. Ocenia się, że eksport Rosji za rok 2009 to prawie 60 procent wartości eksportu militarnego USA. (SIPRI Report, number 16, 2012) Najwięksi odbiorcy to oczywiście Indie, Chiny, Indonezja, Wenezuela oraz kraje Afryki. Przerwano natomiast już trzy lata temu eksport broni do Korei Północnej z bardzo prozaicznych przyczyn. Ukochany; przywódca Kim, nie ma po prostu środków na zapłatę. Nawet za tanie; kałasznikowy. Niewiele broni eksportuje się w chwili obecnej na Kubę. To państwo też nie za bardzo ma czym płacić Rosja już dzisiaj jest z powrotem współ decydentem. na światowym rynku handlu ropa naftowa. Paraliżuje tu dość skutecznie inicjatywy Arabii Saudyjskiej i Kuwejtu zmierzające w kierunku wzrostu wydobycia. Rosji bardzo zależy na stałej zwyżce cen nośników energii i jak dotąd gra na tym rynku wcale skutecznie. Pomagają jej w tym takie państwa jak Wenezuela, Indonezja, czy Meksyk. Również Iran, aczkolwiek sytuacja jest tu znacznie bardziej złożona. W aspekcie potęgi militarnej byliśmy świadkami swoistego fenomenu. W ciągu około 15 lat Rosja znów jest wielkim mocarstwem. Również militarnym a potęga militarna w dalej targanym sprzecznościami świecie jest obok aspektu ekonomicznego, fundamentem potęgi politycznej Administracja amerykańska doskonale rozumie ten problem i prowadzi bo po prostu musi, poufne rozmowy z Rosją na różne węzłowe tematy. Również militarne. Zdziwienie na przykład, polskich małych braci, że oto oni już załatwili z Ameryka budowę; tarczy antyrakietowej; na swoim terytorium. A tu prezydent Stanów Zjednoczonych podejmuje ten temat w bilateralnych rozmowach z prezydentem Putinem, wzbudziło to w świecie dyplomacji tylko uśmiech politowania nad polską naiwnością. Bo prawda jest taka, że USA zrobi wszystko, żeby spróbować 632

216 wciągnąć Rosję do bliższych związków z NATO lub też do samej struktury paktu. Czy Polsce lub innym małym w aspekcie globalnym krajom, będzie się to podobało czy nie to wcale mocarstw nie interesuje. Dla Ameryki tak samo jak dla Niemiec, Francji czy Zjednoczonego Królestwa jest to prawie zupełnie obojętne. Bo w polityce liczą się tylko silni a Rosja znowu jest wielkim mocarstwem. Globalizacja jest w chwili obecnej i zapewne też w kilku następnych dekadach, obiektywnym i decydującym obiektywnym procesem współczesnego świata. Zapewne świat pokonał już kolejną wielka sprzeczność jaka był bipolarny układ sil w układzie globalnym. To był w kategoriach modelu politycznego dualistyczny element. Z jednej strony co by o modelu bipolarnym nie napisać czy powiedzieć, był to system dość stabilny i mimo wielu podstawowych sprzeczności, gwarantujący, dopóki istniała względna równowaga sił, światowe bezpieczeństwo. Z drugiej strony był to układ znacząco hamujący rozwój i postęp. Wydawało się że z chwilą kiedy upadł Związek Radziecki, świat znowu przyśpieszy a cały szereg podstawowych sprzeczności w sposób prawie automatyczny po prostu zniknie. Co do dalszych losów Rosji dominowały opinie ze to państwo już się nie podżwignie i w układzie światowym albo pozostanie model jednobiegunowy z oczywistym biegunem jakim są i będą Stany Zjednoczone albo też z czasem, drugim biegunem politycznym staną się po prostu Chiny. (Brzeziński, 2008, s ) Tymczasem wydarzenia potoczyły się nieco inaczej. Rzeczywiście Stany Zjednoczone usiłowały zbudować, podobnie jak tuż po zakończeniu drugiej wojny światowej, model jednobiegunowy. Ale udać się to nie mogło. Chiny mimo swojej ekspansji,też dostały już wyrażnej ekonomicznej zadyszki. Raczej Indie a nie Chiny maja realne aspiracje do awansu w światowym rankingu. Ale obecnie żadne z państw poza USA oczywiście nie ma realnych możliwości zostać równorzędnym wobec tego państwa biegunem politycznym. Pewnym substytutem może aczkolwiek nie musi stać się ewolucyjnie BRISC, organizacja grupująca na razie w sposób dość luzny takie państwa jak Brazylie, Indie, Chiny, Rosje i RPA. Ten substytut super mocarstwa jest jak na razie struktura dość labilną i wcale nie wiadomo czy zdoła się utrzymać wobec licznych sprzeczności jakie istnieją i funkcjonują pomiędzy jego członkami. Na dzień dzisiejszy największy ciężar gatunkowy mają podstawowe sprzeczności pomiędzy Chinami wspieranymi przez Pakistan a Chinami. Putinowska Rosja usiłuje odgrywać tu role mediatora. Rosja zarówno wewnątrz BRISC jak też na innych płaszczyznach usiłuje konsekwentnie odbudowywać lub też budować od nowa swoją mocarstwowa pozycję. W chwili obecnej i zapewne też w najbliższej dekadzie, jej aktywność jest i będzie szczególnie widoczna na dalekiej Północy w Syrii, Iranie oraz Europie. Putin nie zapomina też o swoich mocnych południowoamerykańskich przyczółkach. 633

217 W najbliższych latach w skali świata, rozegra się pewnego rodzaju walka o dostęp do bogactw naturalnych Arktyki. Tu zaangażowane są oczywiście Rosja ale też USA,Kanada oraz Dania. Rosja posiada w chwili obecnej najlepszą z wymienionych państw, pozycje przetargowa bo po prostu ma najdłuższą linie brzegową z dostępem do Arktyki. Wprawdzie olbrzymia większość rosyjskiego dostępu do Arktyki jest trwale zamarznięta,ale jest to tylko problem techniczny do pokonania. Wysiłki Rosji by odzyskać pozycję w Europie,przyniosły już znaczące wyniki. Budowa rurociągu Nordstrem, modernizacja węgierskiej elektrowni atomowej to tylko niektóre aspekty, aczkolwiek o dużym ciężarze ekonomicznym. Nie można zapominać że to Rosja zaopatruje praktycznie całą Europę w ropę i gaz a także inne surowce. Bardzo dobre stosunki gospodarcze z Niemcami, Francją i innymi znaczącymi w Europie państwami,są wyrażnym dowodem na odzyskanie przez Rosję, przynajmniej częściowo, bardzo podmiotowej pozycji. Pozostaje rzecz jasna problem Ukrainy. Paradoksalnie, Ukraina może w perspektywie, funkcjonować bez Rosji ale Rosja bez Ukrainy, która jest po prostu pomostem do centrum Europy,traci wyraznie na politycznej podmiotowości. Rosja intensywnie rozbudowywuje swoje dobre kontakty z wybranymi krajami na świecie. Jej argumentem są dostawy bardzo dobrej i znacznie tańszej od amerykańskiej,broni oraz surowców. Rosyjska dyplomacja należała zawsze do najlepszych na świecie. Podobnie zresztą jak uzupełniający w naturalny sposób dyplomacje, wywiad. Zarówno cywilny jak też wojskowy. Tyle o atutach, którymi Rosja dysponuje. Ale są też poważne mankamenty, z którymi współczesna Rosja musi się zmierzyć. Pierwszym problemem jest przestarzała ekonomika i linie technologiczne, które modernizowane są z wielkimi trudnościami. Rosyjski eksport, podobnie jak dawnego ZSRR to w około 76 procentach w dalszym ciągu surowce i co najwyżej półfabrykaty. Tylko circa 7 procent rosyjskiego eksportu to pozycja maszyny i urządzenia. Rosja w dalszym ciągu jest niesamowystarczalna, żywnościowo. Musi po prostu co roku nabywać zarówno zboża jak też inne rodzaje żywności. (The Economist, 2013) To bardzo poważny mankament. Kolejną negatywna przesłanką jest ujemny przyrost demograficzny. Rosji mówiąc obrazowo co roku ubywa prawie milion mieszkańców. Częściowo jest to skutek niskiej stopy urodzeń a z drugiej strony emigracja bezpowrotna. Za około 25 lat o ile tendencja się radykalnie nie zmieni, czynnik demograficzny może być o ile nie zostanie przezwyciężony, główna przeszkodą w dalszym rozwoju. Rosja a raczej jej establishment związany z ekipa Putina,doskonale wie o tych mankamentach. Próbuje się wdrażać pewne programy gospodarcze i społeczne mające zniwelować podstawowe mankamenty. Próbuje się zbudować w dwóch rejonach Rosji w tym na Uralu, instalacje na kształt; krzemowej doliny : Również część technologii wojskowych pracuje od pewnego czasu, również na 634

218 potrzeby cywilne,w aspekcie społecznym wdrożono programy socjalne, typu opieka nad matka i dzieckiem itd. Jakie będą rezultaty to pokaże czas. Konkludując, Rosja wprawdzie nie jest równorzędnym biegunem politycznym wobec USA,ale odzyskała znaczną część swojej podmiotowości. Jej atutami jest siła militarna i sprawność na arenie międzynarodowej. Również rola w zakresie zaopatrywania innych państw w surowce, szczególnie energetyczne. Najbliższa dekada pokaże czy Rosja, która szybko i skutecznie wydobyła się o własnych silach z kryzysu, pozostanie jednym z czołowych państw świata. Zadecyduje o tym głownie ekonomika, rozwój nauki i możliwość wdrożenia nowoczesnych energooszczędnych technologii. Tu piętrzą się znaki zapytania. Bibliografia: BAZYLOW, L Historia Rosji do 1918 r.warszawa : KiW,1982. BAZYLOW, L Obalenie caratu. Warszawa : KiW, BAZYLOW, L Ostatnie lata Rosji carskiej. Warszawa : PWN, BRZEZIŃSKI, Z Druga szansa. Warszawa : Świat ksiązki, Historia Drugiej Wojny Światowej Warszawa : MON,1978. The Economist, st January.London, FRELKA, R Partie komunistyczne i robotnicze świata. Warszawa : KiW, JANUŁA, E Ile Breżniew miał czołgów. nr.236. Trybuna, JANUŁA, E Marcus Wolf. Człowiek bez twarzy. nr.6. Warszawa : Dziś JANUŁA, E Rosja zbrojna. Warszawa : Dziś. Nr.5, JANUŁA, E Specnaz. nr 5. Kraków : Komandos, JANUŁA, E Tak miało być. Scenariusz III wojny światowej. Dostupné na: http. www. silesia-schlesien.com.marzec2012. JANUŁA, E Wichry wojny. nr.6. Warszawa : Dziś, JANUŁA, E. TRUŚ, T Wojna i komunikacja., nr.3, Kwidzyń :Transport i Komunikacja, KOWALSKI, T. W Wielka koalicja. Warszawa : MON LENIN, W.I W kwestii agrarnej. Lenin. Dzieła. Warszawa : KiW MAJSKI, I Wspomnienia ambasadora radzieckiego. Warszawa : KiW Military Balance London : Roczniki. SIPRI Report number.16, TARLE, E Wojna Krymska. Warszawa : KiW,1953. WERBA, A Historia Związku Sowieckiego. Zarys krytyczny. Upsala : Anex,

219 ČÍNSKY POSTOJ KU KRÍZE V SÝRII THE CHINESE STANCE ON SYRIAN CRISIS Barbora Hradňanská 1 ABSTRACT Since the end of Cold War, the Chinese engagement in the UN Security Council has become more intensive what can evoke shift in traditional foreign policy agenda of Asian actor. Within this context, we can identify certain contradictions in Chinese foreign policy. Firstly, this policy is determined to realize the principles of peaceful coexistence on the basis of which PRC act as a responsible stakeholder, on the other hand the improvement of international reputation gets into the conflict with traditional principles embodied in non- intervention and respect for state sovereignty. Gradually, the Chinese perspective on responsibility to protect (R2P) is re-evaluated, as it can be observed in the case of Syria. The aim of the paper is thus to demonstrate the development of R2P and consequently analyze the Chinese perspective towards the already mentioned doctrine. Furthermore, the paper clarifies different attitudes of PRC on Libya and Syria, evaluates the reasons for vetoing resolution and indicates possible consequences of Chinese approaches regarding R2P. Key words: responsibility to protect, sovereignty, non-intervention, Syria, People s Republic of China Úvod Ochrana obyvateľstva je jednou zo základných priorít každého štátu. Pokiaľ nastane situácia, že štáty nie sú schopné zabezpečiť poskytnutie takejto ochrany pre svojich obyvateľov, princíp nezasahovania sa ocitá v úzadí a začína sa implementovať norma známa ako zodpovednosť chrániť responsibility to protect (ďalej R2P/RtoP). Táto norma sa však z pohľadu medzinárodného práva dostáva do určitého rozporu s dvoma zásadnými princípmi a síce princípom obrany štátnej zvrchovanosti a ochrany ľudských práv. V tomto kontexte, by sa norma R2P nemala používať na podčiarknutie rozdielov medzi vyššie spomínanými zásadami, ale skôr za účelom zdôrazňujúcim komplementárnosť, ktorej cieľom by sa malo stať zabrániť krvavému konfliktu, a tým aj negatívnym dopadom na samotné obyvateľstvo. V nasledujúcom príspevku bude preto dôležité objasniť vývoj normy R2P a predovšetkým pozíciu, ktorú táto doktrína zastáva v zahraničnej politike ČĽR. Následne sa pokúsime normu R2P aplikovať, konkrétne, na príklad Sýrie a vyvodíme potenciálne implikácie, ktoré 1 Barbora Hradňanská, Mgr., interná doktorandka, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, , Banská Bystrica, Slovenská republika, barbora.hradnanska@umb.sk. 636

220 z tejto situácie môžu pre komunistickú krajinu a jej zahraničnú politiku vyplývať. 1 Vývoj doktríny responsibility to protect Suverenita ako taká už dlhšie nedokáže chrániť štáty pred zásahom z externého prostredia. Napriek tomu, že jednou z fundamentálnych úloh každého štátu je ochrana domáceho obyvateľstva, môže nastať situácia, kedy je potrebný zásah medzinárodného spoločenstva, aby sa predchádzalo genocídam, vojnovým zločinom, etnickým čistkám či zločinom proti ľudskosti. Aj z tohto dôvodu, Medzinárodná komisia pre intervenciu a štátnu suverenitu (ďalej ICISS) identifikovala tri základné okruhy zodpovednosti: zodpovednosť zabrániť/responsibility to prevent, kedy bola prevencia označená za najdôležitejší aspekt R2P. Táto zodpovednosť pozostáva z včasného varovania, priamej prevencie a bojom so zakorenenými príčinami. Za ďalšie zodpovednosť reagovať/responsibility to react a napokon zodpovednosť prestavať/responsibility to rebuild so zámerom nevrátiť spoločnosť do pôvodného stavu, ale pretransformovať ju na niečo nové. (Bellamy, 2008, Basic Principles and Core Elements) Vo svojej podstate, je R2P relatívne novou medzinárodnou bezpečnostnou normou. Po prvýkrát sa s ňou stretávame v roku , kedy Gareth Evans a Mohamed Sahnoun hľadali odpoveď na otázku či je prípustné, aby štáty zasiahli proti inému štátu za účelom ochrany populácie 3. V tomto období sa pojem R2P naplno etabloval do terminológie medzinárodných vzťahov. Dôležitosť doktríny napokon potvrdil aj rok 2004 vďaka vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi OSN. Kofi Annan sa zaslúžil o rozvoj R2P v rámci tzv. panelu na vysokej úrovni pozostávajúceho z tímu odborníkov poverených spracovaním správy o hrozbách ľudstva (High-Level Panel on Threats, Challenges, and Changes), výsledkom ktorej sa stala správa pod názvom A More Secure World: Our Shared Responsibility. Ani týmto sa však doktrína R2P nedostala do úzadia a jej relevancia bola opäť akcentovaná v roku 2005 na 60. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. Na tomto zasadaní sa 191 štátov sveta unilaterálne zhodlo na relevancii normy R2P, čo bolo potvrdené o rok 2 V septembri roku 2000 bola v Kanade založená Medzinárodná komisia pre intervenciu a štátnu suverenitu (z angl. International Comission on Intervention and State Sovereignty - ICISS) a v decembri o rok neskôr bola publikovaná správa pod názvom Responsibility to Protect, prezentujúca myšlienku, že medzinárodné spoločenstvo má povinnosť zasiahnuť v prípade kedy by mohlo dôjsť k eskalácii konfliktu a tým k masovej brutalite spáchanej na civilnom obyvateľstve. S vojenskou intervenciou sa v tomto prípade rátalo ako s poslednou opciou. (Background Information on the Responsibility to Protect) 3 Z historického hľadiska sa pre rozvoj doktríny stali dôležitými dva míľniky, a síce genocída v Rwande a konflikt v Srebrenici. 637

221 neskôr prijatím rezolúcie a konzekventne rezolúcie (An introduction to the Responsibility to Protect, Background Information on the Responsibility to Protect, Konigs et al, 2013) Koncept R2P 6 bol však akceptovaný ako globálna norma až v roku na Svetovom summite, kedy bola prijatá deklarácia zaväzujúca OSN k R2P a ktorá bola vystavaná na 4 pilieroch: 1. štáty uznávajúce zodpovednosť chrániť svojich obyvateľov pred genocídou, vojnovými zločinmi, zločinmi proti ľudskosti a etnickými čistkami; 2. prisľúbenie pomoci štátom pri napĺňaní ich primárnej zodpovednosti; 3. medzinárodné spoločenstvo za pomoci hlavných nedonucovacích opatrení prispeje ku prevencii genocíd a občianskej brutality; 4. v extrémnych situáciách, kedy vláda zlyháva pri zaistení ochrany svojich obyvateľov je BR OSN pripravená intervenovať za plného využitia svojich síl. (An introduction to the Responsibility to Protect) O niečo neskôr, v roku 2008, generálny tajomník OSN, Ban Ki-moon, akcentoval tri piliere, na ktorých spočíva norma R2P. Prvým pilierom je zodpovednosťou štátov ochraňovať svoju populáciu pred genocídou, vojnovými zločinmi, etnickými čistkami a zločinmi proti ľudskosti. V druhom rade, je to obligácia medzinárodného spoločenstva napomôcť štátu pri vykonávaní týchto povinností a na koniec zodpovednosť členských štátov OSN pri využívaní všetkých nástrojov OSN na ochranu populácie pred uvedenými zločinmi. (The Responsibility to Protect, Teitt, 2008) R2P tak môžeme opísať ako najvýraznejší progres v oblasti ochrany ľudských práv. 2 Zodpovednosť chrániť v čínskej zahraničnej politike V priebehu 90. rokov, kedy sa objavila teória čínskej hrozby, došlo v rámci čínskej zahraničnej politiky k revitalizácii princípov, ktoré boli oficiálne deklarované a prijaté na Bandungskej konferencii afrických a ázijských štátov 8. Týchto päť princípov mierovej koexistencie sa stalo centrálnym pilierom a integrálnou súčasťou zahraničnej politiky ázijskej krajiny. V súčasnosti môžeme konštatovať, že ČĽR v pragmatickej rovine sleduje spomínané 4 Rezolúcia 1674 obsahovala ustanovenia vzťahujúce sa k ochrane civilného obyvateľstva a sankcionovania zodpovedných za akty násilia spáchaných na domácej populácii. 5 Rezolúcia 1706 mala za cieľ vytvorenie peacekeepingovej misie v Dárfure. 6 R2P a princípy pre vojenskú intervenciu : spravodlivý dôvod (širokospektrálna strana na životoch a etnické čistky), princípy predbežného opatrenia (správny úmysel, posledná voľba, proporčné prostriedky, rozumné prospekty), správna autorita, operatívne princípy. (Bellamy, 2008, Basic Principles and Core Elements) 7 Paragrafy 138 a 139 hovoria, že všetky štáty majú zodpovednosť ochraňovať svoje obyvateľstvo, pričom sú povinné využiť všetky diplomatické, humanitárne a mierové prostriedky a k problémom by štáty mali pristupovať na báze kolektívneho aktivizmu. 8 Konferencia v Banfungu sa konala v roku 1955 v Indonézii. 638

222 princípy. Z krajiny sa tak stal ochranca tradičných princípov v podobe neintervencie, teda nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov a štátnej suverenity. Okrem toho po roku 1989 došlo v rámci čínskej zahraničnej politiky k redefinovaniu čínskych záujmov a primárnymi záujmami sa stali rešpekt už k spomínanej štátnej zvrchovanosti a teritoriálnej integrite. Jadrovou súčasťou čínskej medzinárodnej angažovanosti sa preto stala neintervencia, čo bolo prízvukované aj v rámci čínskej nezávislej zahraničnej politiky mieru, podľa ktorej by krajiny nemali zasahovať do vnútorných záležitostí ani používať silu či hroziť použitím sily pri riešení sporných situácií. Napriek tomu, že ČĽR sa už tradične považuje za obhajovateľa vyššie zmienených princípov, dnes nachádzame v jej zahraničnopolitickej agende mnohé kontradikcie, ktoré nám potvrdzuje aj samotný relatívne pozitívny postoj krajiny ku konceptu R2P 9, ktorý je už vo svojej samotnej podstate v rozpore s čínskymi princípmi. Z historickej perspektívy možno konštatovať, že ČĽR podporila normu R2P dvakrát. Prvý raz sa tak stalo v roku 2005 a druhýkrát o niečo neskôr kedy zahlasovala za rezolúciu Vo vzťahu k R2P je čínske stanovisko veľmi rozporuplné, čo má úzky súvis predovšetkým so samotným výkladom tejto doktríny. V roku 2006 došlo k prehodnoteniu normy R2P v spojitosti s rezolúciou 1674, kedy krajina proklamovala, že doktrínu bude aj naďalej podporovať v tom prípade, že bude využívaný rovnaký štýl jazyka ako z roku (Teitt, 2008) ČĽR zastáva neagresiu a nepoužitie sily, ktorá je z pohľadu čínskej kultúry a historickej tradície vnímaná ako posledná inštancia a v súvislosti s R2P ako posledné štádium ochrany populácie. Čínska špecifická interpretácia R2P je zakotvená vo výstavbe kapacít individuálnych štátov za účelom zabrániť a predchádzať masívnym brutalitám spáchaným na civilnom obyvateľstve. V kontexte tohto výkladu ČĽR vyzýva k posilneniu kapacít OSN, ktorá by mala pomáhať štátom zmierňovať nepokoje, v ktorých by sa štáty mohli potenciálne nachádzať prostredníctvom humanitárnych, diplomatických a iných mierových prostriedkov. Na základe vyššie uvedeného, môžeme zhrnúť, že ázijský aktér nielenže podporuje koncept R2P, no zároveň uznáva konštruktívnu a legitímnu úlohu OSN. (Konigs et al, 2013) Napriek, vcelku pozitívnemu stanovisku krajiny k R2P a jej prístupu k neintervencii možno hovoriť o určitých obavách, ktoré pramenia z rozdielnej interpretácie a zrozumiteľnosti samotného konceptu pri jednotlivých výkladoch štátov. V tomto kontexte, ČĽR podčiarkuje povinnosť štátu zabezpečiť istoty a ochranu pre svoju populáciu, bez toho, aby došlo k narušeniu princípov suverenity a územnej celistvosti. Odporúčanie ČĽR sa tak priamo dotýka 9 Zodpovednosť v čínskom poňatí prezentuje nasledovné princípy: zodpovednosť sa primárne dotýka konkrétne zasiahnutej vlády, koncept R2P sa dotýka výlučne štyroch vyššie uvedených prípadov, intervencia musí byť adekvátna a použitie sily musí byť autorizované BR OSN. 639

223 vytvorenia adekvátneho bezpečného prostredia pre obyvateľov, ktorý by tak nenarúšal princípy presadzované komunistickým štátom (Xia, 2011). Otázku, ktorú by sme si mohli v tejto súvislosti položiť je prečo ČĽR vôbec podporuje doktrínu R2P. Odpoveď by sa dala vystavať z dvoch slov: medzinárodná prestíž. V súlade s paragrafmi 138 a 139 Summitovej deklarácie, ázijský aktér presadzuje ideu koordinovaného prístupu a integrovanej stratégie, ktoré by mali byť akceptované medzinárodným spoločenstvom. (Teitt, 2008) Ďalším zdrojom obáv sa pre ČĽR vo vzťahu k R2P stáva možnosť zneužitia konceptu zo strany západných aktérov, ktorí by normu mohli použiť ako nástroj na ospravedlnenie vojenskej intervencie v rozvojovom svete. V tomto smere, je zo strany nezápadného aktéra prízvukované, že žiadny štát nesmie unilaterálne implementovať R2P s tým, že najskôr musia byť vyčerpané všetky mierové prostriedky a kríza musela byť prediskutovaná v rámci OSN. Kvôli určitým limitom sprevádzajúcim prístup k R2P, ázijská mocnosť prišla s odporúčaniami stelesnenými v Zodpovednej ochrane (z angl. Responsible Protection), v rámci ktorej môžeme identifikovať šesť princípov: 1. objekt intervencie musí mať zreteľný cieľ a to ochranu ľudí cieľovej krajiny; 2. musí byť potvrdená legitimita vytvorenej skupiny ochranných exekútorov ; 3. nástroje protekcie musia byť striktne obmedzené; 4. úmysel ochrany musí byť jasne definovaný; 5. ochrancovia musia byť zodpovední za po-zásahovú rekonštrukciu; 6. OSN by mala vytvoriť mechanizmy pre kontrolu, výsledné zhodnotenie a dôveryhodnosť. (Banerjee, 2013) 2.1 Čínske stanovisko k Sýrii Prehlbujúce sa nepokoje a protesty v Sýrii proti režimu Bashar al-assadu vyústili do ozbrojeného konfliktu a občianskej vojny. Možno viac ako samotná kríza v Sýrii, pútalo pozornosť medzinárodného spoločenstva stanovisko Pekingu a Moskvy, ktoré ostro vystupovali proti aktivitám medzinárodného spoločenstva, ktoré kritizovali situáciu v krajine a akcentovali, že sýrska vláda je zodpovedná za vzniknutý stav a že sama musí vyriešiť svoje problémy bez zásahu orgánov medzinárodného spoločenstva. Zo strany oboch aktérov tak došlo k vetovaniu nasledovných rezolúcií. Prvýkrát vetovali Rusko a ČĽR rezolúciu BR OSN vo vzťahu k Sýrii 4. októbra 2011 a následne vo februári V marci, toho istého roku, pekinská vláda spolu s Moskvou hlasovali proti návrhu rezolúcie UNHRC a o niečo neskôr 19. júla obaja aktéri vetovali ďalšiu rezolúciu BR OSN ohľadom etablovania ekonomických sankcií na sýrsky režim. V tomto kontexte sa päť dostávame k čínskej explikácii konceptu R2P, ktorá by po: a) nemala narúšať princíp štátnej suverenity a teritoriálnej integrity; b) musí vziať do úvahy širší kontext udržania medzinárodného mieru a bezpečnosti; 640

224 c) nesmie sa zneužívať. (Swaine, 2012) Jednoducho povedané ČĽR ako permanentný člen BR OSN ašpiruje, aby sa dodržiavali zásady stanovené v Charte OSN. Samozrejme, jeden zo závažných dôvodov prečo sa ČĽR rozhodla vetovať rezolúcie voči Sýrii, bolo jej stanovisko k Líbyi, kedy sa rozhodla zdržať hlasovania, čo na jednej strane signalizovalo pozitívnejší obraz krajiny vo svetovej politike, no na strane druhej sa takáto pozícia stala symbolom podvolenia sa nátlaku západných mocenských centier a ich úsiliu, aby sa z krajiny stal zodpovednejší aktér medzinárodných vzťahov nielen po teoretickej, ale najmä po praktickej stránke a síce, že by mala preberať zodpovednosť za celosvetové dianie. Okrem iného, ČĽR ako aktér presadzujúci pragmatickú zahraničnú politiku, nevidela pre seba žiadny prínos, ak by nehlasovala proti rezolúciám. Dokonca sa domnievala, že medzinárodné spoločenstvo by to mohlo vnímať ako prejav jej slabosti a ohrozenie čínskeho sna súvisiaceho s obnovením pozície krajiny na medzinárodnej scéne. Ďalším z dôvodov je protekcia čínskych národných záujmov. V tomto kontexte nesmieme opomenúť signifikantný obchodný vzťah a narastajúcu čínsku angažovanosť v sýrskom ropnom sektore. (Swaine, 2012, Glaser, Pal, 2013) Napriek tomu, sa čínsky záujem o Sýriu nedá považovať za vitálny a pozícia, ktorú nezápadný aktér zastáva je viac ideologicky ako strategicky motivovaná. Peking sa tiež obáva, že pri podpore postojov euroatlantických mocenských centier, by mohla kontrolu nad krajinou prevziať islamistická skupina, čo by mohlo predstavovať hrozbu pre čínsku územnú jednotu, nakoľko samotná krajina bojuje so separatistickými tendenciami 10. Napokon k dôvodom vedúcim krajinu k vetovaniu rezolúcií môžeme zaradiť aj vnútropolitické prostredie a domácu podporu národa, ktorá je dôležitá pre zachovanie legitímneho a monopolného postavenia Komunistickej strany Číny (ďalej KSČ). Afiliácia k princípu neintervencie sa stala nástrojom na udržanie si podpory vládneho režimu zo strany domáceho obyvateľstva. Aj v tomto smere však nachádzame určité nezrovnalosti, nakoľko ak chce samotná ČĽR zohrávať relevantnejšiu úlohu mala by svoju zahraničnopolitickú stratégiu presadzovať proaktívnejšie. (Xing, 2012, Glaser, Pal, 2013) V spojitosti s rezolúciou 1973, ktorá povoľovala vojenské operácie, Moskva a Peking svoje rozhodnutie podporili za pomoci nasledovných argumentov: takáto rezolúcia by mohla eskalovať konflikt a dostať krajinu do občianskej vojny, BR OSN nemá právo diktovať spôsob vedenia vnútornej politiky jednotlivým štátom, opozičné skupiny musia prijať sankcie za pretrvávajúce násilie a konštruktívne pristupovať k spolupráci s existujúcou vládou pri riešení vnútropolitickej situácie. (Holland, 2012, Bellamy, 2008) 10 Ako jeden z príkladov môžeme uviesť Ujgurskú autonómnu oblasť Sin-ťiang. 641

225 2.1.1 Implikácie aplikovania čínskeho veta v prípade Sýrie Čínsky veľvyslanec Li Baodong zdôvodnil pekinské vetovanie rezolúcií prostredníctvom nerovnomerného nátlaku na jednu stranu (Lauria, 2012). V každom ohľade, však spoločné čínsko-ruské vetovanie sýrskych rezolúcií vyvolalo medzinárodnú kritiku. Vo vzťahu k pekinskému postoju však treba mať na pamäti jedno a to skúsenosť krajiny so situáciou v Líbyi. Zdržanie sa hlasovania nezápadného aktéra v prípade Líbye otvorilo cestu vojenskej intervencie zo strany Organizácie severoatlantickej zmluvy (ďalej NATO) a signalizovalo graduálne čínske upúšťanie od princípu neintervencie. Svet tak postupne reinicioval diskusiu o schopnosti pekinskej elity udržať si nezávislú politiku a nepodrobiť sa tenziám západných aktérov. (Garwood-Gowers, 2012) Peking z takéhoto postoja nič nezískal. Práve naopak. Kým si z dôvodu neúčasti na vojenskej operácii v Líbyi opäť raz vyslúžil nálepku nezodpovednej mocnosti, jeho vzťahy s Líbyou taktiež utrpeli. Preto v prípade vetovania rezolúcií v Sýrii krajina nič nestratila nakoľko v očiach Západu bude vždy vnímaná ako krajina s autoritatívnym režimom. V prípade Sýrie, ČĽR zvolila oveľa sofistikovanejšiu stratégiu (wait and see) založenú na nestraníckosti ako vo vzťahu k Assadovmu režimu, tak aj vo vzťahu k opozičným silám. Čínsky prezident, Si-ťin pching, verí a zdôrazňuje ako jediné správne a efektívne stanovisko voči Sýrii politické riešenie. (Sun, 2012,Wee, 2013) Pri zhodnotení implikácií čínskeho postoja vo vzťahu k Sýrii môžeme nájsť pozitívne ako aj negatívne konzekvencie. K tým pozitívnym nepochybne patrí rozvíjanie vzťahov s rozdielnymi typmi režimov a pokračovanie v investičných a obchodných praktikách s tzv. rogue states či zintenzívňujúce sa užšie čínsko-ruské partnerstvo a uznanie úlohy ČĽR v rámci jej trvalého členstva v BR OSN. Na druhej strane k dopadom, ktoré poškodzujú celkový imidž krajiny ako zodpovednej globálnej mocnosti je obvinenie ČĽR zo sýrskej genocídy a paralyzovanie BR OSN z dôvodov postoja Moskvy a Pekingu. (Holland, 2012) V tomto kontexte ČĽR naplno podporila zákaz produkcie a využívania chemických zbraní. BR OSN sa v roku 2013 uzniesla na rezolúcii Veto Moskvy a Pekingu môže signalizovať novú ochotu oboch aktérov vyzvať dominanciu Západu v oblasti Blízkeho východu. Motivácie takéhoto postoju siahajú od vnútorných politických a ekonomických záujmov až po geostrategické kalkulácie a limitovanie vplyvu západných mocenských centier. (Karon, 2012) 11 Rezolúcia 2118 zaväzuje Sýriu k deštrukcii svojich chemických zbraní, ako aj k produkcii, transferu, vývoja a využívaniu chemických zbraní pod dohľadom Organizácie pre zákaz chemických zbraní (ďalej OPCW). V opačnom prípade bude môcť BR OSN zvážiť sankcie v súlade s kapitolami VII. a VIII. Charty OSN. (The Crisis in Syria) 642

226 Záver Čínska zahraničná politika sa v súčasnosti nachádza v etape tranzície. Agenda a zahraničnopolitická stratégia ázijského aktéra sa dnes považuje za pragmatickú a odkláňa sa od ideológie a do určitej miery aj od odkazu Teng Siao pchinga, predovšetkým v oblasti udržania nízkeho profilu krajiny. V súčasnej dobe môžeme pozorovať, že zachovanie nízkeho profilu v medzinárodných záležitostiach pre ČĽR nie je už viac adekvátne. Čínska zahraničná politika tak začína nadobúdať agresívnejšiu a do určitej miery aj asertívnejšiu tvár. Napriek tomu, že krajina verejne proklamuje, že jej ambíciou nie je nahradiť hegemónnu pozíciu USA vo svetovej politike, nie je tajomstvom, že ašpiruje na veľmocenský status a na reorganizáciu medzinárodného systému v zmysle jeho demokratizácie. Pravdou ostáva, že koncept R2P a rýchlosť s akou sa vyvíjala táto doktrína podliehala intenzívnemu vývoju. Napriek tomu, že ČĽR sa stala obhajcom spomínanej doktríny, dbala na to, aby nebola zo strany západných aktérov interpretovaná vlastným spôsobom a zneužívaná na presadzovanie ich záujmov. V tejto súvislosti, musíme mať na pamäti, že ČĽR je klasickým predstaviteľom a ctiteľom medzinárodnoprávnych noriem, spomedzi ktorých musíme vyzdvihnúť najmä princíp neintervencie, obranu štátnej suverenity a územnej celistvosti. Nakoľko je čínska zahraničnopolitická stratégia vysoko pragmatická, na príklade čínskeho postoja k R2P vo vzťahu k Líbyi a Sýrii môžeme analyzovať jej motiváciu, ktorá boli determinovaná najmä samotnými záujmami nezápadného aktéra a benefitmi, ktoré mohli, z takého prístupu, pre Peking vyplynúť. Samozrejme, pokiaľ chce ČĽR revitalizovať svoje postavenie na medzinárodnej scéne, musí začať preberať zodpovednosť za celosvetové dianie, neizolovať sa a aktívnejšie sa angažovať vo svetovej politike. Samotný postoj Pekingu k R2P je veľmi kontroverzný a dá sa interpretovať za pomoci rôznych argumentov. Na jednej strane môže byť vnímaný ako znak silnejšej a agresívnejšej ČĽR a na strane druhej, ako čínska snaha samotnú doktrínu zdiskreditovať, nakoľko nie je z pohľadu čínskej politiky akceptovateľná, v tom zmysle predstavuje hrozbu pre princípy nezasahovania a štátnej suverenity. Literatúra: An introduction to the Responsibility to Protect. International Coalition for the Responsibility to Protect. Dostupné na internete: Background Information on the Responsibility to Protect. United Nations. Dostupné na internete: 643

227 BANERJEE, D Responsibility to Protect: China s Version. In Institute of Peace and Conflict Studies, Dostupné na internete: Basic Principles and Core Elements. R2P Coalition. Dostupné na internete: BELLAMY, A.J The Responsibility to Protect. In WILLIAMS, P.D., AVANT, D.D. et al. Security Studies An Introduction. Abingdon : Routledge, ISBN GLASER, B.S., PAL, D How Will China React to a Military Strike on Syria? In Center for Strategic and International Studies, Dostupné na internete: GOWERS, A.-G China and the Responsibility to Protect : the Implications of the Libyan Intervention. In Asian Journal og International Law, HOLLAND, CH Chinese Attitudes to International Law: China, the Security Council, Sovereignty, and Intervention. In NYU Journal of International Law & Politics Online Forum, Dostupné na internete: content/uploads/2012/07/christopher-holland-china-the-security-council-and- Intervention.pdf. KARON, T Russia and China Challenge the West on Syria: What Implications for Iran? In World Time, Dostupné na internete: KONIGS, T. et al Responsibility to Protect: Implementing a Global Norm towards Peace and Security. In Utrecht Journal of International and European Law, LAURIA, J Russia, China Veto Syria Resolution at U.N. In Wall Street Journal, Dostupné na internete: Syria Crisis: Russia and China Step up warning over strike BBC. Dostupné na internete: SUN, Y Syria: What China Has Learned From its Libya Experience. In East-West Center: Asia Pacific Bulletin, Dostupné na internete: SWAINE, M.D Chinese Views of the Syrian Conflict. In Carnegie Endowment for International Peace, Dostupné na internete: TEITT, S China and Responsibility to Protect. In Asia-Pacific Centre for the Responsibility to Protect, Dostupné na internete: The Crisis in Syria. International Coalition for The Responsibility to Protect. Dostupné na internete: The Responsibility to Protect. United Nations. Dostupné na internete: WEE, S.-L China's Xi tells Obama Syria crisis can't be resolved with military strike. In Reuters Dostupné na internete: XIA, L.Q The Syrian Crisis and the Responsibility to Protect: A Chinese Perspective. In Eu-Asia Center, Dostupné na internete: asiacentre.eu/documents/uploads/pub_118_lucie_qian_xia_- _the_syrian_crisis_and_the_responsibility_to_protect_-_a_chinese_perspective.pdf. XING, K The UN Charter, the Responsibility to Protect, and the Syria Issue. In China Institute of International Studies, Dostupné na internete: 644

228 REGIONAL COOPERATION IN THE WESTERN BALKANS Vesna Stanković Pejnović 1 ABSTRACT Author of the article expresses a need for a comprehensive rethinking of the security situation of the region. A Balkan region needs regional cooperation which is at the very foundation of the whole structure of the European Union and is a model that has proved itself exceptionally successful, greater value as a tool of reconciliation, stability and ultimate prosperity. In May 1999, the European Commission came up with a more comprehensive and ambitious plan for the development of the Western Balkan region and its eventual integration into the EU. In order to foster the accession process for candidates and potential candidates in the Western Balkans, the EU has developed a policy known as the Stabilization and Association Process with goal to enforce regional cooperation. One of regional organization with this goal is MARRI. The MARRI Member States are Republic of Albania, Bosnia and Herzegovina, Republic of Croatia, Republic of Macedonia, Montenegro and Republic of Serbia. The goal of MARRI is to increase cooperation between governmental agencies responsible for migration, asylum and refugees on regional and national level with the objective to develop good migration governance in MARRI Region, in short to foster human security. In this way MARRI empowering human rights which can be seen as an objective of human security as well as a means of measuring the state of human security. While human rights focus on the protection of the dignity of the individual, of human dignity, human security constitutes a wider approach, addressing the threats to the seven dimensions of security outlined above. Key words: regional cooperation, human security, Western Balkans, MARRI Introduction Regional cooperation lies at the very foundation of the whole structure of the European Union and is a model that has proved itself exceptionally successful, particularly in such a diversified milieu as Europe is. This kind of model as tool of reconciliation, stability and ultimate prosperity. In the case of the Western Balkans regional cooperation stands as an indispensable prerequisite for the future of the region as a whole as well as for each individual state, especially when it comes to their European perspective. Countries once part of one state and now neighboring countries had tied historically and geographically to each other, then Western Balkan states have no other choice but to cooperate among themselves. Furthermore, all these countries are small in their respective territorial coverage, populations, economies and resources and thus it is in the best interest of them all to unite their potentials and act as regional rather than players. However, regional cooperation primarily implies cooperation among the 1 Vesna Stanković Pejnović, Ph.D., MIT University, 3rd Macedonian brigade Blvd, Skopje 1000, Macedonia, vesna.stankovic.pejnovic@gmail.com. 645

229 Western Balkans countries, which might not be enough as the countries face the same challenges, lack experience and resources for resolving problematic issues. Closer cooperation, partnership and contacts with more advanced, experienced EU member states would provide the Western Balkan countries with opportunities for direct learning, adopting best practices and translating them to the Western Balkan context which would ultimately enhance resolution of the present issues and challenges in the region. As all of these countries have been through difficult periods and conflicts, and are still confronted with many problems and challenges, the European perspective would be a new era for them, bringing economic and social prosperity, and even more importantly peace and stability in the region. Although the Western Balkans has made progress on its way towards the EU in recent years, it is still faced with a number of issues that can undermine security and stability, slow down the economic progress and overshadow the European perspective of the region. 1 Regional Cooperation in the Western Balkans Post-conflict situations are often characterized by weak states, which still need to consolidate themselves and to reform the police and the judiciary in order to make sure that these are operating in the interest of the citizens. Fragile states focus on the weaknesses of developing states (Kaplan, 2008) is also of relevance in the post-conflict context. (Krastev, 2013) An early effort to employ the human security perspective in the Balkans was a special report commissioned by UNDP on Human Security in South-East Europe. (Krastev, 2013) Its main focus was on human security in weak states, which was to be overcome mainly by strengthening all aspects of human security and human development. Then the recently created Stability Pact for South-Eastern Europe was expected to make a major contribution. The Stability Pact has indeed addressed issues of both economic and personal security in an effort to strengthen weak states through regional and inter-regional cooperation. ( Stability Pact for South-Eastern Europe, 2013) The aim of the Stability Pact was strengthening countries in South Eastern Europe in their efforts to foster peace, democracy, respect for human rights and economic prosperity, in order to achieve stability in the whole region Stability Pact process to concentrate on the areas of democracy and human rights, economic development and cooperation as well as security. Both in the development and in the postconflict context there are major needs for the transformation of power structures within states, which raise similar issues of preventing organized crime to take advantage of the emerging opportunities. In the Western Balkans, this transformation has not only been related to economics, but also to ideology. International community, channeling large funds into the region, but also assuring certain responsibilities in the post-conflict situation, made the Western Balkans a very particular case. This case is further characterized by the 646

230 European perspective (Declaration of the EU-Western Balkans Summit, 2003) which was offered to the countries of the region in exchange for the acceptance of numerous conditions aimed mainly at enhancing human security. Regional cooperation in the Western Balkans is a topic very often heard about and an issue of great importance when speaking about the European perspective of the region. There have been much success and progress in intensifying regional cooperation, especially in the recent couple of years, thanks both to regional actors and international partners. The major support and incentive for regional cooperation has been coming from the European Union, but it has also been one of the major conditions incorporated in all the documents and agreements regarding EU membership of the Balkan countries. As already mentioned, one of the reasons that regional cooperation is being very much insisted on is that the EU itself is founded on cooperation among regions and because political stability, economic prosperity and social development has been mostly achieved due to close relations and cooperation in a vast range of fields between the European states and regions. For this reason it has been seen as a successful model to be followed and applied in the Western Balkans region too. On the other hand, the geographical proximity of the Western Balkan countries, their historical ties and shared, very often turbulent and gloomy past, have made regional cooperation inevitable and even more relevant. That regional cooperation is a model that pays off was also proven by the example of the Central and Eastern European Countries (CEEC). Although the EU conducted most of its relations and negotiations with the CEE countries in a bilateral form, interstate cooperation strongly featured in the requirements package for EU accession. In the case of the CEE countries, cooperation was necessary for resolving border problems and minority issues. EU attached much greater importance to regional cooperation in the case of the Western Balkans, than it had with CEE, for now regional cooperation was promoted to one of the compulsory preconditions for EU integration. May 1999, the European Commission came up with a more comprehensive and ambitious plan for the development of the Western Balkan region and its eventual integration into the EU. In order to foster the accession process for candidates and potential candidates in the Western Balkans, the EU has developed a policy known as the Stabilization and Association Process. The Stabilization and Association Process (SAP) was initiated in May 1999, showing long-term orientation of the EU to assist the countries of the Western Balkan region in their political efforts by the means of financial and human resources aid that would finally lead to full EU membership. Albania, Bosnia and Herzegovina, Croatia, Macedonia, Montenegro, Serbia and Kosovo are all involved in SAP, which is a constituent part of the overall enlargement policy and which prepares the whole region for EU integration. The process is at once bilateral and regional, since on the one hand it contributes in this process and the EU, and on the other fosters their mutual regional cooperation. As defined by 647

231 the European Commission, SAP is the framework for the EU negotiations with the Western Balkans countries, all the way to their eventual accession with three main aims: Stabilizing the countries and encouraging their swift transition to a market economy, promoting regional cooperation, eventual membership of the EU. (Regional Cooperation in the Western Balkans, 2006, p.5) The core component of SAP overall is the emphasis on regional cooperation. SAP should not be understood as a process that occurs only between the EU and an SAP signatory, but it is very much concerned with cooperation and mutual assistance among the countries of the region themselves. This is specifically underlined in the SAA chapter on the regional cooperation, where it is stated that the signatory country will be actively promoting cooperation throughout the region. Upon signing the Agreement, a country becomes obliged to start negotiations and conclude bilateral agreements on the regional cooperation with the other countries that have already signed the SAA. Constructive regional cooperation is of crucial value and indicates that a country is ready to integrate into the EU. The Western Balkans approach to the EU has to be accompanied by an enhancement of regional cooperation modeled upon cooperation within the EU itself. The Western Balkan countries have also become fully aware of the shared problems that they have, most of which have strong cross-border characteristics, from which the responsibilities towards each other rise. They now realize the benefits and results that regional cooperation has brought to each one of them, which gives further incentive to continue strengthening cooperation. Model of regional is focused on empowering the need for recognizing multiculturalism, as region of Western Balkans has always been comprised of different peoples and nationalities. Bearing in mind multicultural, religious and national structure of the Western Balkans, this aspect gains additional value and significance and opens great opportunities for the Western Balkan countries to improve fields that are lagging behind through cooperation and joint efforts with much more developed countries and certainly at a faster pace than they would do on their own. On the other hand, the regional cooperation will enable a change in the position of the Western Balkan countries, from passive observers and aid recipients to states taking an active part in the implementation of the Stabilization and Association Process. For the first time, these countries will be in a position to provide input and give advice on how to approach the issues of cooperation for better and more secure future. The Western Balkan countries have the opportunity to provide initiatives, propose solutions and act as equal partners with the member states in matters of mutual interest and concern. Assuming an active role in this process will help in changing the perception of these countries and positively reflect their affirmation at the European level. 648

232 2 Promoting human security According to the general definition of human security employed in the report of the Commission on Human Security in 2003, human security means to protect the vital core of all human lives in ways that enhance human freedoms and human fulfillment. According to the Commission the vital core of life is a set of elementary rights and freedoms people enjoy, but needs to be interpreted in a contextual and dynamic way. (Human Security Now, Protecting and Empowering People, 2003, p.4) The main set of elementary rights and freedoms is contained in the UN Bill of Rights, consisting of the Universal Declaration on Human Rights of 1948 and the two covenants, on civil and political as well as an economic, social and cultural rights of In the European context, the European Convention of Human Rights is the main instrument of reference. Therefore, the interaction between human security and human rights is of particular relevance. Human rights can be seen as an objective of human security as well as a means of measuring the state of human security. While human rights focus on the protection of the dignity of the individual, of human dignity, human security constitutes a wider approach, addressing the threats to the seven dimensions of security outlined above. A rights-based approach to human security focusing on human rights like the right to a fair trial, the right to property and privacy, freedom of expression and of association strengthens the democratic setting of the state on the basis of the rule of law, good governance, and accountability. Human rights can be used both as an objective as well as a yardstick for the achievement of human security. A high degree of human rights performance is indicative also for a high level of human security. Respect for the human dignity of each person, regardless of their background, has to be the starting point. The absence of protection and provision of human rights can be taken as an indicator for the lack of human security. In a similar way, human rights are a requirement for human development, which serves all citizens equally. Particular mechanisms of human rights protection are required to address problems of human trafficking, whether of women or children (The Report Submitted by the Special Rapporteur, 2009), but also the smuggling of refugees and migrants. The specific rights contained in international conventions for the protection of women and children need to be respected. The final aim is a culture of human rights, in which people know their rights and actually claim them, which often requires a change of mentality. (Vankovska, 2007, p ) Although states are often afraid of citizens using all their rights, active human rights-conscious citizens can contribute to the strengthening of weak or fragile states, because of their strong commitment to the state and its role in human rights and security. In the context of the post-conflict situation in the 649

233 Balkans this means that the root causes of the conflicts, like ethno-national aspirations as well as discriminatory situations, need to be taken into account together with ongoing problems of treatment of minorities and other ethnic groups. The redistribution of economic growth, the access to state services, unequal living standards, lack of respect for other religions and cultures play a major role in creating threats and vulnerabilities. The concern with the root causes should help reconciliation efforts after conflicts. The concept of human security shows that security means much more than the absence of violent conflicts and is indeed one of the main goods or services a legitimate government needs to deliver. The linkages that existed, and partly still exist, between the state and organized crime and, in the particular pattern of security threats and vulnerabilities in a post-conflict situation can hardly be grasped with a traditional approach to security. The multi-dimensional concept of human security appears well suited to address the security problems existing in postconflict societies with regard to a comprehensive analysis of human rights problems and with regard to the actions to be taken to remedy those problems. The center of concern now is to take into account the human essence of a human community, such as the state, and to examine to what extent the organization of the state or, for that matter, of the international community, serves the real interest of human beings, or at least helps prevent the most conspicuous and acute threats to the latter. Peace-building must be rooted in a critical understanding of human security that links people s everyday experiences to global structures and whether they are included or excluded from the system. (Hudson, 2006, p. 5) Judging from the human security prospective, since human security includes freedom from fear (absence of violence), freedom from want (basic economic preconditions), and freedom to choose (human and political rights), state and non-state peace-builders must be assessed against these three criteria in terms of their ability to promote or threaten human security. (Hudson, 2006, p. 4) A policy tool is constrained by two groups of factors: political impediments to grounding human security in multilateral institutions and practical international cooperation, and complex inherent problems. However, this chapter points out to specific hurdles in the process of peace-building in the Western Balkans from a wide human security perspective. Namely, for the insiders of the region, the concept of human security may seem short of delivering the results, or at least not visible and efficient enough in the long run. Peace-building and human security are very new concepts, present in the security and foreign policy discourse only as of recently. The tragic events in the Western Balkans in the 1990s contributed to their formulation and topicality, but the fact that both concepts had not been in place to prevent such developments should be borne in mind. 650

234 3 Regional cooperation MARRI Successful regional cooperation in MARRI region and exchange of information represents a crucial prerequisite in achievement of EU and international standards of migration management. The regional cooperation and the regional ownership contribute to the movement ahead in the EU integration. Whereas the dynamics lies in the hands of the countries of the region, MARRI has consolidated its role as a platform towards the European integration, as well as becoming the voice of the region. It may be argued that particularly the non-military challenges are far more numerous and threatening. (Vukadović, 1999, p. 4) Indeed, the states that emerged from Yugoslavia s ruins are suffering from non-traditional security problems. Immigration and refugee problems, terrorism, arms, drugs and human trafficking, the spread of organized crime and corruption, are parts of such nontraditional challenges. Connected to demographic security of the region, humantrafficking is another non-traditional security issue. Human trafficking is perceived as a grave human rights abuse and a serious transnational crime. (Klopcic, 2004, p. 11) The destruction of the social fabric caused by the war, coupled with massive migrations, and the economic collapse, worked together to create fertile ground for dealers in human beings. The Balkans is simultaneously the source and the transit route of, and the destination for the trafficking of human beings, who largely fall into two categories: women, used for sex trafficking, and illegal migrants, heading for Western countries. The International Organization of Migration estimates that 120,000 women and children are trafficked through the Balkans alone each year. (Picarelli, 2008, p. 2008) Successful regional cooperation in MARRI region and exchange of information represents a crucial prerequisite in achievement of EU and international standards of migration management. Achievements and higher level of development in the area of migration in all MARRI Member States require a more comprehensive approach to identification of strategic priorities and project activities. The regional cooperation and the regional ownership contribute to the movement ahead in the EU integration. Whereas the dynamics lies in the hands of the Countries of the Region, MARRI has consolidated its role as a platform towards the European integration, as well as becoming the voice of the region. Therefore, developing the regional MARRI strategy with adopted objectives and activities, such as the legal framework, is fundamental for regional ownership. The criminal justice and security aspect was primarily in the MARRI activities, until its beginning. However, with the development of the governance and the country priorities, the focus migrated to the economic aspects, more interest and readiness for regional cooperation in the area of labor migration is now visible. 651

235 Considering the networking as an important mean for increasing the efficiency and the substance of the regional cooperation, the MARRI Regional Centre has developed a model for improvement of cooperation. This reflects on national strategic priorities and contributes to coordination with the activities of other international stakeholders in the migration field. It is based on systematic and methodological approach in identifying MARRI strategic priorities and project activities which are common to all member states. This model is enhancing cooperation on a national level, among MARRI member states institutions responsible for migration management as well as regional and international cooperation. It also contributes to improve communication between MARRI member states national institutions responsible for migration management and the MARRI Regional Centre in Skopje. The approach is based on active participation and input from networks for cooperation consisting of national experts from areas of work of MARRI (migration irregular, regular; asylum, prevention of THB; visa and consular cooperation; border management). Further improvement should be done regarding the refugees and labor migration issue. From the relevant organizations MARRI is promoted as a positive model for regional cooperation in other geographical regions. Also, MARRI is approached in a number of cases, as a part of the best practices (looking for the solution regarding the false asylum seekers from the WB in EU countries). Having in mind the presented aspects, there is an enormous space for further progress, where MARRI will be part of the solution. The MARRI priorities for the forthcoming years are migration management (regular and irregular), asylum and refugees, combating trafficking in human beings and smuggling of migrants, implementation of readmission agreements, document security, border management, consular cooperation, trafficking in Human Beings, labor Migration. In recent years, MARRI is a successful story for networking in specific expert positions in the region. Additionally, the initiative brings the opportunity for the Member States to profit by proceeding with the initiative and tend to bring new quality regarding the ownership in national and regional circumstances. However, MARRI is facing uncertainties in the current financial climate, having in mind that the Member States are responsible for financing the Initiative and some delays in transferring the funds exist. The financial crisis additionally could affect the donor policy in the region. Conclusion The collapse of communism, the liberalization accompanied by political and economic vacuum of the institutions and the number of conflicts and wars in the Balkans region caused the impoverishment of the population. These factors also created a fertile ground for growth and spread of non-traditional security 652

236 issues. Because of all these problems at the beginning of the 1990s, it is necessary to rethink the security predicament of the Balkans region. The weakness of the state structures in the Balkans region underpins a number of the security problems such as organized crime and corruption which increasingly becomes the main obstacle to economic development as military conflict diminishes. The states that emerged from Yugoslavia s ruins are suffering from non-traditional security problems. Immigration and refugee problems, terrorism, arms, drugs and human trafficking, the spread of organized crime and corruption, are parts of such non-traditional challenges. Because of multicultural diversity and the history of ethnic conflicts in the region, the protection of minorities is a major regional issue which must be internationalized in addition to providing individual rights. Democratization also requires recognition of collective rights for all kinds of communities. If we are talking about national security, we are talking about the security of a particular state, not that of its citizens. However, in order to handle the sources of insecurity in the Balkans, one should rethink the inside of the state actor. Although levels of human insecurity do vary from one country to another in the region, it is clear that most countries share common risks and common concerns. In other words, while the situation is not the same and has not reached the same critical levels in all countries of the region, the perception is still that non-traditional security issues in the Balkans threaten the democracy, the rule of law, human rights and the stability and the economic progress within the region, even with an impact beyond the Balkans. The concept of identity becomes central in the discussion of security. The societal security is crucial, so questions of national identity often becoming the organizing center of struggle and fear. Societal insecurity involves threats to the fundamental makeup of a society. These are aspects such as values, traditions, customs, language, religion, ethnicity, etc. Demographic dynamics and population movements have important ramifications for human security. Serious human security concerns persist in the form of displaced persons facing poverty, unemployment and limited access to such social benefits as education, justice and freedom of movement. Therefore, the forced migration of refugees and Internally Displaced Persons (IDPs) are severe destabilizing factors in the Balkan region. Displacement became a serious issue in the Balkans after millions of refugees and IDPs were littered across the region (the majority in BiH, Kosovo, and Serbia) as a result of the wars in the 1990s and during the 2001 internal strife in Macedonia. Regional cooperation lies at the very foundation of the whole structure of the European Union and is a model that has proved itself exceptionally successful, particularly in such a diversified milieu as Europe is. In the course of the European Union s existence it has been continually changing its essential purpose, while in the light of the recent happenings in the heart of Europe, namely the Western Balkans, it has gained even a greater value as a tool of 653

237 reconciliation, stability and ultimate prosperity. In the case of the Western Balkans regional cooperation stands as an indispensable prerequisite for the future of the region as a whole as well as for each individual state, fore mostly when it comes to their European perspective. Closer cooperation, partnership and contacts with more advanced, experienced EU member states would provide the Western Balkan countries with opportunities for direct learning, adopting best practices and translating them to the Western Balkan context which would ultimately enhance resolution of the present issues and challenges in the region. Regional cooperation in the Western Balkans is a topic very often heard about and an issue of great importance when speaking about the European perspective of the region. One of the reasons that regional cooperation is being very much insisted on is that the EU itself is founded on cooperation among regions and because political stability, economic prosperity and social development has been mostly achieved due to close relations and cooperation in a vast range of fields between the European states and regions. For this reason it has been seen as a successful model to be followed and applied in the Western Balkans region too. That regional cooperation is a model that pays off was also proven by the example of the Central and Eastern European Countries (CEEC). While they were treating all these countries together as one whole, they were at the same time paying great attention to the specific position of each one of the countries. Entering into such an agreement was conditioned by the readiness of each country to work on peace building, adopting democratic values with the emphasis on the respect of human and minority rights and willingness to re-establish cooperation with the neighbors. Thus, the EU attached much greater importance to regional cooperation in the case of the Western Balkans, In order to foster the accession process for candidates and potential candidates in the Western Balkans, the EU has developed a policy known as the Stabilization and Association Process. The Stabilization and Association Process (SAP) was initiated in May 1999, showing long-term orientation of the EU to assist the countries of the Western Balkan region in their political efforts by the means of financial and human resources aid that would finally lead to full EU membership. Albania, Bosnia and Herzegovina, Croatia, Macedonia, Montenegro, Serbia and Kosovo are all involved in SAP. SAP is the framework for the EU negotiations with the Western Balkans countries, all the way to their eventual accession with three main aims: stabilizing the countries and encouraging their swift transition to a market economy, promoting regional cooperation, eventual membership of the EU. The EU is very much concerned with cooperation and mutual assistance among the countries of the region themselves. 10 Years later MARRI is under the regional ownership concept. MARRI is an International Governmental Organization, based on the Vienna Convention for diplomatic relations. Constructive regional cooperation is of crucial value and indicates that a country 654

238 is ready to integrate into the EU. The Western Balkans approach to the EU has to be accompanied by an enhancement of regional cooperation modeled upon cooperation within the EU itself. The Western Balkan countries have also become fully aware of the shared problems that they have, most of which have strong cross-border characteristics, from which the responsibilities towards each other rise. They now realize the benefits and results that regional cooperation has brought to each one of them, which gives further incentive to continue strengthening cooperation. Furthermore, the Strategy stresses the need for recognizing multiculturalism, as the Balkans has always been comprised of different peoples and nationalities. Bearing in mind multicultural, religious and national structure of the Western Balkans, this aspect gains additional value and significance. The Western Balkan countries will have the opportunity to provide initiatives, propose solutions and act as equal partners with the member states in matters of mutual interest and concern. Assuming an active role in this process will help in changing the perception of these countries and positively reflect their affirmation at the European level. One important step toward this goal was The Migration, Asylum and Refugees Regional Initiative (MARRI), created in 2003, as a project in the frame of the Stability Pact. The aim of MARRI project was to facilitate the process of stabilization and reintegration in the field of migration. The MARRI Member States are Albania, Bosnia and Herzegovina, Croatia, Macedonia, Montenegro and Serbia (at the beginning, Serbia and Montenegro were one state). Main challenges were the Human rights standards and Rule of law for the citizens of the MARRI MS, regarding the migration, citizenship, refugee return, asylum, visa and consular issues, integrated border management. The dominant issue was stabilization and security. This goal was not possible to be achieved without the implementation of EU regulations of stability. The guiding principles of MARRI, established by the very beginning of its inception, are: strengthening regional ownership, enhancing regional cooperation and supporting EU integration. Under the presidency in 2006 of Bosnia and Herzegovina special efforts were focused on the process of further development of Regional Ownership principle and increasing the capacities of MARRI Member States and resuming ownership and responsibility of decision making within main MARRI areas of work. Next year,under the Croatian presidency, the main goals were promoting the idea of regional ownership in MARRI issues, underlining the importance of continuous cooperation toward promotion of stability and security in the region. During 2008 and 2009 under Macedonian presidency effort was put on enhancing state and human security and initiate, facilitate and coordinate developments in the fields of asylum, visa, border management and sustainability of return. Priorities under Montenegrin presidency were migrations and related issues as well as on the activities of the Western Balkans 655

239 governments in this field. In the period of 2011 till 2012 under Serbian presidency activities were focused on legal migration and the fight against smuggling of trafficking in human beings. Bosnia and Herzegovina, during its Presidency, gave particular attention to the issues of common interest for all Western Balkan countries, and focus the activities to two areas of MARRI operations in particular, namely: legal migration and migration statistics. Through the MARRI framework Croatia will try in the next year to further improve the existing cooperation among relevant national authorities, aiming to consolidate already acquired regional experience with the best European practice in confronting irregular migrations. Since Croatia will take over the MARRI Presidency in the period when the actual Strategy and Action Plan will be concluded and the new one should be adopted for the period , special attention should be paid to the related drafting procedure, with the aim to prepare relevant proposals based on best acquired experience within MARRI and, at the same time, take into consideration contemporary political and social influences on the migration processes worldwide. Drafting and adopting of the new MARRI Strategy and Action Plan will be the key moment in the upcoming Croatian Presidency and the basic criteria in its future assessment. The drafting and adoption procedure of the MARRI Strategy and Action Plan will create a unique opportunity for all Member States to significantly contribute to the construction of MARRI activities framework in the near future, as well as a chance for improving their participation in preserving regional stability, security and prosperity in Southeast Europe. MARRI is an example of regional cooperation and example of overcoming barriers of cultural diversity with differences in way of thinking. All those differences must be recognized in advance, and to identify solution how to overcome it because MARRI is a project of regional cooperation modeling unity in diversity and fostering multiculturalism of the Balkans and also reflection of possibility that multicultural and multinational project can consolidate path toward secure and better future of this turbulent region. Bibliography: COMMISSION ON HUMAN SECURITY. Human Security Now, Protecting and Empowering People, New York, Available online : chs-security-may03.pdf. EUROPEAN COUNCIL. Declaration of the EU-Western Balkans Summit, Thessaloniki, 21 June 2003,10229/03, Press 163. Available online: EUROPEAN COMMISSION, ENLARGEMENT DG AND EXTERNAL RELATIONS DG. Regional Cooperation in the Western Balkans A policy priority for the European Union. 656

240 Office for Official Publications of the European Communities, Luxembourg. Available online: HUDSON, H Human Security and Peace-building through a Gender Lens, DIIS, Working Paper No. 37. Available online: Library/Publications/Detail/?ots591=0c54e3b3-1e9c-be1e-2c24- a6a8c &lng=en&id=27035 KAPLAN, S Fixing Fragile States: A New Paradigm for Development, Greenwood: Praeger. 232 p. ISBN KLOPCIC, A., Trafficking in Human Beings in Transition and Post-Conflict Countries. In Human Security Perspectives, 2004, Vol. 1, No. 1, 2004, p KRASTEV, I Human Security in South-East Europe, Special Report commissioned by UNDP (1999). Available online: KOSTOVICEVA, D., BOJICIC-DZELILOVIC, V Human Security in a Weak State in the Balkans, In Transnational Terrorism, Organized Crime and Peace-Building, 2010, p New York: Palgrave, ISBN PICARELLI, J T., Transnational Organized Crime. In Security Studies: An Introduction, 2008, p London: Routledge, ISBN Available online: STABILITY PACT FOR SOUTHEASTERN EUROPE. Eight Years of the Stability Pact for Southeastern Europe From Stabilization to Integration. Available online: UN. The Report Submitted by the Special Rapporteur on Trafficking in Persons, Especially Women and Children, Joy Ngozi Ezeilo, UN Doc. A/HRC/10/16 Available online: accessed 22 April VANKOVSKA, B The Human Security Doctrine for Europe: A View from Below. In International Peacekeeping, 2007, Vol. 14, No. 2, pp VUKADINOVIC, R., Challenges to Security. In Southeast Europe. South-East European Studies, 1999, Vol. 36, No. 5, 1999, p

241 VOJENSKÝ ASPEKT REGIONÁLNEJ SPOLUPRÁCE V LATINSKEJ AMERIKE JUHOAMERICKÁ RADA OBRANY MILITARY ASPECT OF REGIONAL COOPERATION IN LATIN AMERICA THE SOUTH AMERICAN COUNCIL OF DEFENSE Natália Šubrtová 1 ABSTRACT The South American Defense Council (Consejo de Defensa Suramericano CDS) was established in 2009 as a Ministerial Council within the institutional structure of the UNASUR. It became a unique project in the history of South America, whereas no similar mechanisms ever existed before in the region. The Council functions as defense authority and it was created on a proposal of Brazil, with the aim of deepening and promoting dialogue in defense between the Member States of UNASUR. However, already at the beginning, states that primary initiated the establishment of the Council (Brazil, Argentina and Chile) clearly stated that their goal is not to form a military alliance similar to NATO, but to create a common platform which would allow them to promote security cooperation, build up confidence measures, implement joint actions and encourage mutual military industrial exchange. Given the political nature of the Council of Defense, the question arises whether it is nothing more than a defensive pact or has a role of being an instance in political integration. This article provides a brief analysis and characteristics of the functioning of the South American Defense Council; as well as it defines its current challenges, trends and possible future orientation in defense and security matters. Key words: South American Defense Council, UNASUR, security, security cooperation 1 Štruktúra, základné ciele a právna povaha Juhoamerickej obrannej rady (CDS) Pre uvedenie do problematiky týkajúcej sa Juhoamerickej rady obrany je potrebné v prvom rade predstaviť charakter jej povahy, ktorý je uvedený v článku 1 vlastného štatútu, kde sa uvádza, že: sa vytvára Juhoamerická obranná rada, ktorá má slúžiť ako konzultačné, kooperačné a koordinačné fórum v oblasti obrany (Estatuto del Consejo..., 2008, s.1); a zároveň tento istý dokument v článku 6 definuje organizačnú štruktúru Rady, pozostávajúcu z ministrov obrany alebo ich námestníkov všetkých členských štátov, ktorí sú zodpovední za výkon a riadenie Rady. (Estatuto del Consejo..., 2008) Výhodou 1 Natália Šubrtová, Mgr. Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, UMB v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, natalia.subrtova@umb.sk. 658

242 takéhoto usporiadania je, že po prvýkrát v histórii latinskoamerického regiónu sú to práve spomínaní ministri obrany, ktorí disponujú autonómiou vo vytváraní, navrhovaní a schvaľovaní jednotlivých politík spadajúcich pod agendu Rady, bez akéhokoľvek zasahovania a ovplyvňovania zo strany Spojených štátov amerických alebo iného mimoregionálneho aktéra. Politická podstata CDS je teda spojená s efektívnym civilným riadením a potrebou autonómneho fungovania bez potreby vonkajšieho zásahu 2. Toto vytvára priestor pre riešenie takých otázok, ktoré sa vyskytujú nad rámec toho, čo sa považuje za čisto vojenskú a tradičnú oblasť obrany, čo znamená, že politické rozhodnutia adoptované vo vnútri Rady si nemusia a priori vyžadovať použitie ozbrojených síl a priameho vojenského zásahu. 1.1 Základné ciele Juhoamerickej obrannej rady V súlade s ustanoveniami dohodnutými v Deklarácii zo Santiaga 3 v roku 2009, hlavné ciele, ktoré chcú členské štáty prostredníctvom vytvorenia Obrannej Rady dosiahnuť, boli rozdelené do štyroch oblastí: Obranná politika Vojenská spolupráca, humanitárne akcie a mierové operácie Vojenský priemysel a technológie Kvalifikácia a vyškolenie (Consejo de Defensa..., 2009) Oficiálna formulácia týchto cieľov poukazuje na to, že členské štáty sa formálne zaviazali k vybudovaniu komplexnej operatívnej aliancie, ktorá počítala s vytvorením kooperačnej siete slúžiacej na obranu latinskoamerického regiónu. Pomocou tohto stručného prehľadu uvedených cieľov môžeme konštatovať, že: 2 Spojené štáty americké už od 19. storočia, avšak vysoko intenzívne najmä v druhej polovici 20. storočia, aktívne zasahovali do politického diania v Latinskej Amerike prostredníctvom použitia nástrojov vojenskej diplomacie, o čom svedčia desiatky štátnych prevratov, občianskych vojen, militantných júnt, ako aj zriadenie vojenských základní takmer po celom území Strednej a Južnej Ameriky. 3 Deklarácia zo Santiaga (prijatá v marci 2009) prestavuje hlavné iniciatívy v oblasti spoločnej obrannej spolupráce, s cieľom harmonizovať rozdiely a prostredníctvom Obrannej rady vytvoriť platformu pre dialóg, ktorá by poskytovala priestor na vyriešenie konfliktov medzi svojimi členmi, zosúladenie vojenských výdavkov, a zároveň by slúžila aj ako koordinačný mechanizmus pre zaistenie vonkajšej bezpečnosti štátov. Deklarácia ratifikuje rešpektovanie zvrchovanosti, integrity a územnej celistvosti členských štátov, ako aj nezasahovanie do ich vnútorných záležitosti a právo národov na sebaurčenie (je teda v priamom súlade s Chartou OSN). Dokument taktiež hovorí o práve členských štátov na ochranu pred bezpečnostnými hrozbami vnútorného, ako aj vonkajšieho charakteru, ktorá však musí byť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu. 659

243 a) štáty UNASUR-u sa politicky zaviazali prostredníctvom spoločnej Deklarácie vytvoriť štruktúru, ktorá by podnecovala spoluprácu nominálne orientovanú na kolektívnu obranu, t.j. smerom k vytvoreniu schémy obrannej aliancie proti vonkajším a vnútorným hrozbám 4 prírodného charakteru; b) signatárske štáty sa však vyhli zahrnutiu možnosti vytvorenia spoločných vojenských cvičení, avšak mnohé z nich (Argentína, Brazília, Čile, Kolumbia, Ekvádor a Peru) aktívne participujú na cvičeniach organizovaných americkým US Southern Command 5. Netreba však zabúdať, že už medzi prvotnými ambíciami zakladajúcich členov Obrannej Rady figurovala vôľa o vytvorenie účinnej operatívnej aliancie, avšak v dôsledku viacerých, ako formálnych, tak aj neformálnych prekážok, a rozdielnych názorov na spôsob jej fungovania bolo jej úplne vybudovanie obmedzené. Hlavné prekážky, ktoré sťažujú vytvorenie efektívnej aliancie v rámci CDS priamo súvisia s aktuálnym usporiadaním medzinárodnej štruktúry, čo má za následok fragmentáciu integračných snáh v regióne Južnej Ameriky. Víctor M. Mijares hovorí v tejto súvislosti o troch základných problémoch: Hegemónia USA na Americkom kontinente, pričom táto má prevahu nad regionálnou hegemóniou Brazílie v rámci subkontinentu Južnej Ameriky. Existujúci systém konkurenčných aliancií a rozdielnych politických ideológií, ktoré zamedzujú možnosti vytvorenia vzájomnej dohody. Rastúca multipolarita, poskytujúca čoraz väčšie možnosti pre spoluprácu vo vojenských a nevojenských oblastiach, čo v konečnom dôsledku vedie k oslabovaniu vplyvu regionálnej veľmoci. (Mijares, 2011, s.13) Na základe týchto tvrdení môžeme predpokladať, že pre efektívne vykonávanie úloh spadajúcich do kompetencie CDS je pre budúcnosť a smer fungovania Juhoamerickej obrannej rady potrebný širší konsenzus a spoločne zdieľané priority členských štátov; pričom kontúry ďalšieho vývoja v oblasti regionálnej obrannej a bezpečnostnej agendy budú plné záležať od ich strategických rozhodnutí. Avšak, ak chce Latinská Amerika, na čele s jej regionálnymi lídrom Brazíliou, sedieť pri stole s globálnymi hráčmi, tak práve vzájomná kooperácia vo vojenskej oblasti sa pre najbližšie roky javí ako kľúčová, v súvislosti s rastom ako symetrických, tak aj asymetrických 4 Tieto však nie sú bližšie špecifikované v rámci CDS 5 US Southern Command (Južné Veliteľstvo USA) je jedným z deviatich Zjednotených bojových veliteľstiev (Unified Combatant Commands) amerického Ministerstva obrany. Táto jednotka je zodpovedná za zostavovanie kontigentného plánovania a vojenských operácií v Centrálnej a Južnej Amerike, ako aj v Karibiku a jej teritoriálnych vodách. Jej sídlo je v meste Doral na Floride. 660

244 bezpečnostných hrozieb, na ktoré by mala medzinárodná komunita vedieť efektívne reagovať a včas prijať potrebné nevyhnutné opatrenia. 2 Aktuálne výzvy, možnosti spolupráce a hrozby Juhoamerickej rady obrany Napriek ťažkostiam, ktorým latinskoamerické štáty v oblasti vnútornej bezpečnosti čelia už niekoľko desaťročí (organizovaný zločin, povstania, politická polarizácia, ľavicový extrémizmus, rozbujnená korupcia, obchod s drogami, atď.), v súčasnosti juhoamerický kontinent nevykazuje typy konfliktov, ktoré by boli klasifikované ako vojny, vynímajúc obdobia medzištátnych kríz (Kolumbia Venezuela; Kolumbia Ekvádor; Peru Čile, Argentína Uruguaj, atď.). (Conflict Barometer, 2012) Avšak, viac ako storočná prítomnosť Spojených štátov amerických v regióne zamedzila vytvoreniu prirodzeného líderstva najsilnejších krajín Latinskej Ameriky, ktoré by podporilo vybudovanie vlastných bezpečnostných štruktúr. V dôsledku zmien, ktoré sa za posledné desaťročie odohrali na medzinárodnej scéne, spôsobených aj vypuknutím globálnej ekonomickej krízy, čo malo za následky oslabenie tradičných svetových veľmocí so zdrvujúcim dopadom na ich ekonomiky, sa dnes ako alternatíva a protiváha k hegemonickému postaveniu USA javí Brazília. Práve tato krajina stála za snahami o posilnenie regionálnej integrácie a jej rozšírenie aj o vojenský aspekt spolupráce v podobe vytvorenia spoločného obranného mechanizmu, ktorým je dnes Juhoamerická obranná rada. Vytvorenie spoločnej juhoamerickej identity v oblasti obrany môže znamenať zmenu v zmýšľaní smerom k spolupráci a vzájomnej dôvere, odmietnutím konfliktnej logiky. (Pedregal, 2009, s. 72) V súvislosti s príležitosťami, ktoré sa prostredníctvom kooperačného rámca Obrannej rady členským štátom naskytujú, môžeme v prvom rade poukázať na možnosť prezentovania spoločných postojov a zjednoteného prístupu v otázkach týkajúcich sa udržania a budovania medzinárodného mieru, na základe čoho región vystupuje ako jeden celok, čo prispieva k zvyšovaniu jeho relevancie na globálnej politickej scéne. Jedným z takýchto príkladov je aj Spoločná mierová jednotka Cruz del Sur medzi Argentínou a Čile, ktorá je zložená z príslušníkov armády obidvoch spomínaných krajín, a jej cieľom je napomáhať OSN pri mierových operáciách. Okrem toho, ďalšou pozitívnou stránkou založenia Juhoamerickej obrannej rady je možnosť členských štátov UNASUR-u autonómne vyriešiť problémy, ktoré vznikajú na ich území, a zamedziť podnetom, ktoré by viedli k nestabilite regiónu, a to bez potrebného zásahu mimoregionálneho aktéra resp. medzinárodnej komunity. CDS je teda po prvý krát v histórii Latinskej Ameriky kompetentných orgánom endogénneho charakteru spôsobilým na vyriešenie aktuálnych výziev a hrozieb vo vojenskej oblasti v regióne. Po tretie, medzi výhody, ktoré vyplývajú zo založenia Obrannej rady patrí aproximácia jednotlivých politík a obranných stratégií členských štátov, ako aj 661

245 búranie mýtických bariér a budovanie vzájomnej dôvery, ktorá v konečnom dôsledku vedie k uľahčeniu vytvárania možností spolupráce súvisiace s obranou, a to aj do takých oblastí, akými sú napr. spoločné vzdelávanie a odborná príprava vojenských kádrov, vojenská výroba, získavanie a analýza informácií, vytváranie spoločným armádnych jednotiek, humanitárna pomoc, atď. Všetky tieto vyššie spomenuté faktory prispievajú k väčšej kohézií v oblasti vojenskej obrany v latinskoamerickom regióne, a zároveň môžeme konštatovať, že založením Obrannej rady a aplikáciou riešení a prístupov z dielne lokálnych aktérov (v tomto prípade členské štáty UNASUR-u), ktoré hľadajú riešenia na problémy súvisiace s vojenskými otázkami v regióne, viedlo k vytvoreniu tzv. nového pohľadu na analýzu miestnej reality. Čo sa týka slabých stránok Juhoamerickej obrannej rady, Esteban Guarda Barros, odborník z Centra strategických obranných štúdií CDS, tvrdí, že prehnané zveličovanie schopností regiónu s víziou sebestačného vyriešenia bezpečnostných a obranných hrozieb môže viesť k pocitu nereálnej autarkie, meritum, o ktoré sa pokúšajú už aj niektoré politické a ekonomické modely v regióne. (Aranguiz, 2013, s.70) Druhým problémovým bodom fungovania Obrannej rady je fakt, že naďalej zostáva veľmi komplikované prijatie konsenzu vzhľadom na rôznorodosť a odlišnosť priorít v agendách obrany členských štátov CDS. Výzvou obranného orgánu UNASUR-u do budúcnosti teda bude efektívne vykonávať svoju činnosť a napĺňať ciele jednotlivých krajín, bez toho aby tento neskĺzol do úlohy hodnotiaceho orgánu resp. mal tendenciu komparovať postoje členských štátov v oblasti vojenskej obrany, čo by v prípade konkrétnej krajiny mohlo mať za následok pocit straty vlastnej identity a schopnosti rozhodovať sa autonómne, a v extrémnom prípade by to mohlo viesť až k vystúpeniu štátu z colnej únie. Ďalším negatívnym faktorom podkopávajúcim perspektívu účinnej obrannej spolupráce je to, že vzhľadom na dejinné súvislosti štátov nachádzajúcich sa v regióne, pozorujeme nedostatočný stupeň motivácie a presvedčenia, ktorý by viedol k prehĺbeniu integračných snáh v politickej, hospodárskej, vojenskej, ako aj sociálnej oblasti s cieľom zvýšenia blahobytu a vzájomnej prosperity, z ktorej by benefitovali všetky zúčastnené strany. Na záver, v súvislosti so slabými stránkami, ktoré môžu mať na CDS negatívny vplyv, a ktorým Obranná rada v súčasnosti čelí, je potrebné spomenúť, že tlaky prostredníctvom, ktorých bude región ako blok vplývať na jednotlivé členské štáty s cieľom prioritarizácie svojich aktivít, môžu viesť k pocitu straty slobody a navyše v krajnom prípade aj k odstúpeniu danej krajiny od ratifikačnej zmluvy, čím by zaniklo aj jej členstvo v CDS. Avšak, pri použití efektívnych nástrojov, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k vybudovaniu obranného mechanizmu založeného na vzájomnej dôvere a konštrukcii spoločnej identity, by potom bolo možné prehĺbenie spolupráce aj smerom k prijatiu spoločného dokumentu doktríny. V súčasnosti má však Rada skôr 662

246 opačnú tendenciu, vzhľadom na laxný prístup členských štátov k dosiahnutiu konsenzu, hlboké nezhody v oblasti strategických konceptov a doktrín, ako aj dôraz na relevanciu spolupráce vo vojenskej oblasti niektorých členských štátov s mimoregionálnymi aktérmi (Kolumbia USA). Na základe vyššie spomenutých faktov je viac ako samozrejmé, že Juhoamerická rada obrany má, čo sa efektívneho fungovania týka, pred sebou ešte dlhú cestu. Jednak je badať nedostatočnú koordináciu medzi členskými štátmi v riešení otázok ako sú napr. obchod s drogami, organizovaný zločin a korupcia; a zároveň pozorujeme aj nízky stupeň zainteresovanosti a ochoty prijímať spoločné záväzky vyplývajúce z členstva v Rade 6. Taktiež je dôležité si uvedomiť, že interné požiadavky jednotlivých štátov v obrannej sfére so sebou prinášajú aj požiadavky spojené so sociálnou agendou (ochrana občanov, militarizácia verejnej bezpečnosti, chudoba a nárast kriminality, atď.), ktorá je prioritnou oblasťou pre každú latinskoamerickú vládu. Problematickými otázkami naďalej zostávajú aj obchod s drogami, jadrové zbrojenie Venezuely a vzťahy niektorých členov so štátmi ako je Čína a Irán. Relevantným krokom vpred smerom k prehĺbeniu spolupráce vo vojenskej oblasti bolo prijatie Akčného plánu obrany, ktorého hlavným cieľom je posilniť dialóg a konsenzus v oblasti obrany a naďalej podporovať transparentnosť vo výdavkoch určených na obranu. (Unasur aprueba su..., 2013, s.1) Avšak, v rámci UNASUR-u sa najmarkantnejšie pokroky určite odohrali v témach obrany a bezpečnosti. Bolo zriadené a v súčasnosti už existuje Centrum pre strategické štúdie CDS so sídlom v Buenos Aires, a zároveň sa pokračuje v budovaní juhoamerickej Akadémie obrany, ktorá bude slúžiť na vojenský výcvik príslušníkov ozbrojených síl 12 členských štátov regionálneho organizmu. Hovoríme o zásadnom prelome v oblasti koordinácie a obrany krajín UNASUR-u, kedy po prvý krát v histórií budeme mať možnosť rozvíjať svoju vlastnú identitu myslenia štruktúrovanú v Akadémii Obrany pre naše krajiny. (Forti, 2013, s.1) Taktiež sa pracuje na návrhu a následnej konštrukcii prvého juhoamerického vojenského cvičného lietadla/vojenskej základe (IA- 73/UNASUR I), projekte, ktorý je vo svojej druhej fáze a bude predložený na schválenie Ministrom obrany v dohľadnej dobe. Juhoamerická obranná rada prehĺbením vzájomnej spolupráce zaznamenala markantný posun za posledný rok, založený na interoperabilite obranných systémov členských štátov, vedeckom a technickom rozvoji, ako aj občianskej advokácií o relevancii a podstate efektívnej obrany a bezpečnosti v podobe kompetentného regionálneho orgánu. 6 V tomto prípade je učebnicovým príkladom Kolumbia, kde je vplyv Spojených štátov amerických na rozhodnutia spojené z bezpečnostnou a obrannou agendou viac ako eminentný. 663

247 Záver Štatisticky vzato, patrí Južná Amerika medzi pacifickejšie kontinenty sveta, ktorý sa však nezaobíde bez svojich vlastných vnútorných problémov. Tieto problémy prezentujú výzvy pre Juhoamerickú radu obrany, ktorej úlohou je, použitím primeraných nástrojov, nájsť vhodné odpovede na vyriešenie obranných a bezpečnostných otázok v regióne. Kľúčovým cieľom Rady je vytvorenie a šírenie jednotného geostrategického myslenia odzrkadľujúceho autentickosť čŕt juhoamerického kontinentu, tak aby v praxi bola schopná čeliť tlakom zo strany vonkajších aktérov, ako aj vytvárala špecifický priestor pre identifikáciu bezpečnostných rizík a hrozieb; a zároveň by aj vedela predpokladať možné scenáre budúceho vývoja, čím by prispievala k znižovaniu negatívnych dopadov existujúcich konfliktov a posilňovala výkon krízového manažmentu v latinskoamerickom regióne. Z hľadiska budúceho vývoja sú v strednodobom a dlhodobom horizonte pre Radu relevantné dva ciele, ktoré sa premietajú aj do pozície aktuálnych výziev: Konsolidácia Južnej Ameriky ako mierovej zón Vybudovanie spoločnej juhoamerickej identity v oblasti obrany Z tohto pohľadu sú vzájomná dôvera a politická vôľa, rovnako ako aj ostatné opatrenia založené na spolupráci, prvým predpokladom smerujúcim k formálnej adopcii týchto záväzkov, pričom od toho závisí, či Rada v blízkej budúcnosti rozšíri svoje kompetencie a pole pôsobnosti, prostredníctvom inkorporácie nových mechanizmov určených na riešenie sporov, krízové riadenie a komplexnejšie obranné úlohy, s cieľom preukázania svojej účinnosti v prípade vypuknutia konfliktu, ktorý by dokázal ohroziť mier a stabilitu v Južnej Amerike. Literatúra: ARANGUIZ, B.J El Consejo de Defensa Suramericano y las nuevas amenazas. In Revista Enfoques, roč. 11, 2013, č. 19. ISSN , s carlina, M.A., DICHIERA, L. FABIETTI, B.A El Consejo de defensa suramericano como mecanismo de seguridad cooperativa. Dostupné na internete: CONSEJO DE DEFENSA SURAMERICANO. Declaración de Santiago de Chile Dostupné na internete: Creacion%20CDS/Declaracion_Santiago_%20Chile_2009.pdf. HEILDELBERG INSTITUTE FOR INTERNATIONAL CONFLICT RESEARCH. Conflict Barometer Dostupné na internete: LA SENAL INFORMATIVE DE AMÉRICA LATINA. Consejo de Defensa de UNASUR se reune en Lima por primera vez en Dostupné na internete: 664

248 MIJARES, M.V Consejo de Defensa Suramericano: obstáculos para una alianza operativa. In Politeia, roč. 34, 2011, č. 46. ISSN , s PEDREGAL, C.C UNASUR y la proyección del Consejo de Seguridad Suramericano. Dostupné na internete: RUIZ FERREIRA, E.C El proceso de integración suramericano y elementos para una estrategia sindical. Dostupné na internete: es. UNASUR. Estatuto del Consejo de Defensa Suramericano Dostupné na internete: UNASUR. UNASUR creates South American Defense College to train military members. Dostupné na internete: 665

249 PRIORITY OF ECONOMIC SECURITY IN THE ASPECT OF NATIONAL SECURITY OF UKRAINE Inga Uriadnikova 1 Vladimir Lebedev 2 ABSTRACT The article presents the fundamental importance of economic security in terms of national security. In conclusion, article summarize that the economic security of all without exception determines the vital interests of the individual, society and the state. Key words: security, national security, economic security. Introduction Dynamics of development of the modern Ukrainian society now is that, despite its internal contradictions, some trends towards stabilization of social relations, the creation of sustainable social-economic, political and ideological relations, although the danger of confrontation and social turmoil has not yet passed. However, this internal contradiction creates a serious danger and threat to the national security of the state. In this regard, an important is the search of civilized means of prevention and settlement of possible social cataclysms. The contradictions and conflicts at the current stage of development of society are largely predictable and inevitable, in terms of social and ideological pluralism, and democracy formation. Security justifiably believes to the key social value, without it, the significance of other values is doubtful: to whom, for example, need freedom, if there are no guarantees to the individual security or economic well-being, is under constant threat? Safety is, thus, the condition of accumulation, extension and enrichment of other assets in case of its absence or lack axiological structure of society is exhausted and deformed, tapering down to a simple selfdefense. (Kovalevich, 2004) With this approach to security, it becomes apparent diversity of its aspects. The most important of them are: 1 Inga Uriadnikova, Ph.D., docent, Institute of Mathematical Machines and Systems Problems of the Ukraine National Academy of Science (IMMSP NASU). Current member of Academy of Safety and Bases of Health; Member of the European Association for Security. IMMSP NASU, Academician Glushkova Avenue 42, Kiev 03680, Ukraine, ingavictory@gmail.com. 2 Vladimir Lebedev, Ph.D., professor, Department of Science of materials of Odessa National Polytechnic University (ONPU). Current member of Academy of Safety and Bases of Health; Member of the European Association for Security. ONPU, prospect Shevchenko 1, Odessa, Ukraine, wlebedev29@ rambler.ru. 666

250 military - which implies the protection of members of society from external threats; political - is associated with ensuring civil peace, national reconciliation and territorial values, the rule of law, the suppression of the causes of social and civil conflicts, regional and national separatism; ecological - consisting in the ability of the state to exercise effective protection of the human environment; economic - characterizes the ability of the economy to sustainable development, ensuring the immediate needs of the population; technology - requires the lack of technical gap with other countries and peoples, creating conditions for the development of science and technology, the protection from technological and natural disasters; information - providing for the possibility of obtaining adequate and comprehensive information of all members of the society, their freedom from manipulation by the media and ideological systems; medical - expressed in the protection from the epidemics, the protection of motherhood and childhood, combating drug addiction and alcoholism; legal - consisting in the presence of real guarantees of protection of the individual and society through legal means. The priority of one or another kind of national security is determined by the objective factors: a) the degree of the needs of individuals, social groups, communities, states, world community in it for the conservation and development of oneself, as well as facilities of vital importance and values (natural and social); b) increasing the vulnerability of the people and vital installations without focusing on its strengthening; c) presence of a wide range of emergency risks must confront this system safety According to these indicators, economic security, from our point of view is put forward on the first place in the national security system. The priority of economic security is that it underpins all without exception vital interests of the person society and the state, not even wearing, at first glance, an economic nature. Absence or lack of economic security makes it difficult for the achievement of other aspects of security Problems of economic security progressively affect the security of the military, the creation of which can do only state with a strong economic and political power directly due to economic security. Safety environmental, requiring enormous material costs and investments, that is also driven by economic security. 667

251 That is exactly the case with security technology, health, information. even legal security, which consists in creation of real guarantees of protection of personality, society and state from a variety of offences and crime, provided, ultimately, security economic. The above makes it possible to agree with the existing literature claims that the economic security... is the basis of national security. (Belogov, 2007) At the same time, justice demands that we recognize that economic security is impossible without security, legal, political, of those technological, environmental, etc. Integral character of security is expressed in the inability of opposition and break its aspects, will require such public policy security, which ensures their combination. Security threats are factors and conditions creating danger to the existence, functioning and development of vital interests and values of the individual, society and the state. Among them, in modern conditions it is necessary to allocate: crisis economy, which in its contemporary state is not able to meet the vital needs of the population and many of the needs of the state States; poverty of a considerable part of the population, growth of social tension; mental conflicts, the activities of organizations to facilitate their incitement (West-Eastern Ukraine); the weakness of the state in General and its separate branches; low efficiency of law-enforcement system; exhaustion and pollution of the natural environment; natural and technogenic catastrophes; Thus, the primary nature of economic security in the system national security is fundamentally important for modern Ukraine in order to strengthen the economic power of the state, and to ensuring social guarantees of the population, the development of a democratic, social partnership. The problem of providing foreign economic security of the state as a necessary element of national security of Ukraine is a key in the modern conditions. It is connected primarily with the fact that the economy of Ukraine in recent years has been developing in conditions of financial and general economic crisis. The actual damage suffered by the country during the period of reforms, led to the fact that in many respects it is on the verge of losing economic independence. 1 Basic definitions of foreign economic security At the present time in the scientific literature there are several approaches to interpretation of the concept of foreign economic security, which can be divided into three: the satellite, autonomous and situational. 668

252 Satellite approach defines the foreign economic security as a formally independent, but in fact subordinate conception. In this context, security is linked with two concepts of competitiveness and sustainability. Hence the foreign economic security can be defined or as the competitiveness of the national economy, or as the sustainability of its development. Satellite approach includes energy, food, raw materials, migration, monetary and environmental problems. Autonomous approach, defines the foreign economic security as an independent concept with its own content. Its members are threats and challenges. External economic safety - security from threats, the ability to answer challenges. Autonomous approach acts as a state approach. It proceeds from the fact that the foreign economic security cannot be addressed to market, it can deal with only the state. In this sense, the autonomous approach is driven approach, meaning that you can provide and even increase the foreign economic security by the state. Situational approach combines the two previous. Regardless of the differences in theoretical approaches to the problem there is a common decisionmaking on the basis of the preliminary information. The value of any of them ultimately determined by the possibility of forecasting and preliminary identification of both the fact and extent of the foreign economic threats. At the present time, the concept of foreign economic security can be considered in two ways: 1. Economic security of a new, supranational market in relation to the sovereign, where the degree of integration processes, their cognition reached such a level that all running processes directly or indirectly colonize sovereign processes of the individual countries. As an example, the market of this type is the European Union, with the inevitable indication of the uncoordinated activities of a separate state in such a system can be a source of threat. 2. Economic security, which includes the set of national interests and system protection measures related to implementation of foreign policy of the state, integrated in one degree or another in the global market. To the countries of this type can be attributed primarily China and India. Risks, challenges and threats must be considered as a different degree of danger, which should be addressed in security. Risks - the lowest level of hazards and the threats is the highest level. The most important component of national security policy is the development and efficient application of technologies of transfer threats into challenges and challenges - in risks. If risks turn into challenges, and challenges in the threat, then this is a definite sign of serious failures in the system of national security of a country. (Kortunov, 2009) 669

253 Ukraine's accession to the Association with the EU is, of course, not a threat but only a challenge to the national security of Ukraine, which is quite possible, can be moved into the category of risk in the case of the successful establishment of the equal partnership relations with the European Union. The policy of expanding European integration creates a need to clearly understand the economic consequences of this step, its advantages and risks and adopt a position in the negotiation process from the point of view of national interests, having in mind that the external security is a set of economic interests of all economic entities of the world market in conditions of increasing integration processes, regardless of their nationality and measures on their realization and protection. Negative chain of phenomena in providing economic security is as follows: risk challenge threat danger, so the main goal in providing economic security is keeping the events in the first stage, i.e. the stage of risk. To do this, briefly, you need to consider methods of risk assessment and management. 2 Quantitative indicators of risk assessment In order to ensure comparability used the following indicators: 1) quantitative; 2) high quality that are used when there is no possibility of quantitative assessments (statistics, models). Most often risk is defined as the possibility of implementing danger the possibility of happening the events with negative consequences, i.e. it is characterized by a set of two properties: the possibility of causing harm and size w damage from hazardous event or phenomenon, as a rule, in physical or value terms. Thus, the indicator of risk within the technocratic concept, applicable for all N, is Of the ratios should be that the independent variables by which to assess the risk, are time t and damage w and for forecast risk it is necessary to determine the frequency implementations of hazardous events and the damage they cause. Defining the main component of risk it is necessary to consider the distribution of dangerous phenomena in time and damage. 670

254 3 The basic methods of management of economic risks In actual business situations, in conditions of action of various risk factors one can use different ways to reduce the final level of risk, affecting various aspects of activity of the enterprise. The diversity of used in economic practice of industrial enterprises the risk management techniques can be divided into four types (figure 1): methods of risk aversion; methods of localization of risk; dissipation techniques of risk; methods for risk compensation. It appears useful to provide here a summary characterize the most common methods of risk management. Methods of risk aversion are most common in the economic practice. These methods include: refuse from the services of unreliable partners in sphere of deliveries of raw materials and marketing; a waiver or limitation of innovative and risky projects; transfer of risk to the third person. With this purpose, resort to insurance of their actions or searching for the "guarantors", fully shifting them your own risk. Methods of localization of risk are used in those relatively rare cases when it is quite clearly and specifically isolate and identify sources of risk. 1. For realization of such high-risk projects, create so-called venture (risky) enterprises. The most risky part of the project is localized within the newly established and relatively small stand of the company; at the same time there are conditions for effective connection of scientific and technical capacities of the "parent" company. 2. In less complex cases, you can instead of an independent legal entity established in the company structure a special unit, for example, with a dedicated account balance. Dissipation techniques of risk represent a more flexible management tools. One of the main methods of dissipation is the distribution of risk through the integration with other parties interested in the success of the common cause. This can be created economic alliances, joint stock companies, financial and industrial groups; participants may acquire or exchange shares in each other, to enter into various consortia, associations, corporations. Integration can be either vertical - join several participants of one of subordination or industry to implement a coherent economic policy, or horizontal - the sequence of technological operations, supply and sales. In some cases it is possible 671

255 distribution of the overall risk for a time or in stages of implementation of a certain long-term project or a strategic decision. This group of methods of risk management have different ways of diversification: diversification of operations; diversification of the market, i.e. work simultaneously on several commodity markets, when the failure of one of them could be compensated success on the other; supply distribution among many consumers diversification of procurement of raw materials and material means; diversification of sources of power supply. Methods for risk compensation. By type of impact they relate to proactive management techniques: to the most efficient methods of this type include the use in activity of strategic planning; method of forecasting of external economic conditions. The essence of this method consists in periodic scenario of development and assessment of future state of the environment; monitoring of the socio-economic and regulatory environment." Resulting data allow to catch new trends in relations between economic entities, to prepare for regulatory innovations, to provide the necessary measures for the compensation of losses from changes in the rules of economic activity, "on the fly" to adjust the tactical and strategic plans; method of creation of the system of reserve (reserve funds) is very close to the insurance, but the focus within the economic entity. In this case, created insurance reserves of raw materials and components, the reserve funds or funds, the plans of their use in crisis situations, the future new contacts and relationships are being established. Currently detected a clear preference for the financial reserve, which could be in the form of accumulation of own funds, preparation of "hot" lines of credit in case of unforeseen expenses, use of collateral etc. Therefore, for economic entities become topical development of financial strategy, policy, management of its assets and liabilities, their optimal structure and to ensure that sufficient liquidity of the investment. Methods of management of economic risks are shown on Fig

256 Conclusions 1. In the present economic security is promoted at the first place in the national security system. The priority of economic security is that it underpins all, without exception, the vital interests of person, society and state, not even wearing, at first glance, an economic nature. Absence or lack of economic security makes it difficult the achievement of other aspects of security. 2. Problems of economic security progressively affect the security of the military, (the creation of which can make only state with a strong economic and political power), environmental security, technology, health, information. The mentioned above makes it possible that the economic security... is the basis of national security. 3. According the law of feedback economic security is impossible without security, legal, political, technological, environmental, etc. 4. The integral character of security is expressed in the inability of opposition and break of its aspects and require such public policy security, which ensures their combination. Fig.1. Methods of management of economic risks 5. The integral character of security is expressed in the inability of opposition and break of its aspects and require such public policy security, which ensures their combination. 6. Negative chain of phenomena in providing economic security is as follows: risk challenge threat danger, so the main goal in providing economic security is keeping the events in the first stage, i.e. the stage of risk to which it is necessary to use the methods of risk 673

257 assessment and management, the attempt of listing and description of which is made in the present work. Bibliography: BEGUN V.V Security monitoring on the basis of the probabilistic analysis of structural-logical models of production. In Modeling and information technology, Vol. 52., 2002, p BELOV P.G Theoretical fundamentals of management of technogenic risk, 2007, 33 p. BOGOMOLOV V.A Economic security. M: unity-dana, s. KORTUNOV S.V Dialectics of national and international security: some methodological problems. In Polis, 2009, No. 1, p KOVALEVICH O.M To the question about the definition of "degree of risk" In Bulletin of Gosatomnadzor of Russia, 2004, No. 1., p LOPASHENKO N.A Economic crime and economic security: theoretical and practical problems of interdependence In The Economic security of Russia: political orientation, legislative priorities, practice provision, 2001, No. 1., p

258 OD KONFLIKTOV K SPOLUPRÁCI PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA VZŤAHOV ALŽÍRSKO, FRANCÚZSKO FROM CONFLICTS TO COOPERATION - CASE STUDY OF RELATIONSHIP BETWEEN ALGERIA AND FRANCE Adriana Vasiľková 1 ABSTRACT The North Atlantic Treaty Organization is determined in its future development by two fundamental challenges. The first one is to enhance NATO by means of elements of collective and cooperative security. The cooperative security accounts for the development of nonmember states participation in selected tasks within two geographic dimensions towards the East of Europe and towards the countries in the Mediterranean Sea area. The second challenge is to form parallel or in other words, variable structures that will enhance the security agenda. The initial existence and functioning of these structures embodied the EEC, now it is the EU with its activities in the international political system. The development of the above mentioned parallel structures concerning European security from the perspective of two countries is explained in the following analysis. Key words: Algeria, France, NATO, Barcelona Process, Mediterranean Sea area Úvod Severoatlantická aliancia má svoj budúci vývoj determinovaný dvoma základnými výzvami. Prvou je rozširovanie NATO s prvkami kolektívnej ale i kooperatívnej bezpečnosti. Kooperatívna bezpečnosť znamená vývoj participácie nečlenských štátov na vymedzených úlohách v dvoch geopolitických rozmeroch smerom na východ Európy a smerom k štátom okolo Stredozemného mora. Druhou výzvou je vytváranie paralelných, resp. variabilných štruktúr rozširujúcich bezpečnostnú agendu. Zárodky týchto štruktúr v minulosti predstavovalo EHS, v súčasnosti je to EÚ a jej aktivity v mediteránnom prostredí (Duffield, 2013). Vznik paralelných bezpečnostných štruktúr prebiehal postupne a spočiatku mimo rámca úloh a cieľov NATO. Príkladom takéhoto vývoja je vzťah medzi Alžírskom a Francúzskom, ktorý začal dekolonizačným konfliktom, pokračoval uznaním Alžírska zo strany Francúzska a viedol k dnešnej kooperácii medzi oboma štátmi. Tento vzťah akoby predznamenával 1 Adriana Vasiľková, Doc. PhDr. PhD., docentka na Katedre politológie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, adriana.vasilkova@umb.sk. 675

259 budúce transformačné procesy štátov strednej a východnej Európy, ktoré po skončení bipolárneho systému hľadali možnosti spolupráce s NATO a EÚ. Na vývoj týchto paralelných štruktúr európskej bezpečnosti z pohľadu dvoch štátov je zameraná nasledovná analýza. Od druhej polovice 60. rokov sa Francúzsko stalo jedným z iniciátorov politiky détenté, ktorá pre európske štáty znamenala zníženie napätia a možnosť kooperácie so štátmi, ktoré nepatrili do tzv. západného bloku, ale do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu. Transformácia politických režimov v bývalých kolóniách prebiehala aj v znamení rozšírenia nových dimenzií politických, ekonomických a kultúrnych vzťahov. V samotných Európskych spoločenstvách nastal čas pristúpiť aj k budovaniu nových vzťahov s nečlenmi, založených na rešpektovaní práva na sebaurčenie, suverenity a rovnosti z hľadiska medzinárodného práva, čo postupne už v EÚ viedlo k Barcelonskému procesu, teda novému typu vzťahov medzi štátmi EÚ a Stredomoria. Najväčšia zásluha v tejto epoche dejín EÚ patrí práve Francúzsku. Cieľom štúdie je analýza rozhodujúcich dekád vnútornej a zahraničnej politiky Alžírska a Francúzska, v ktorých sa postupne kreovali možnosti spolupráce bývalých kolónií s EÚ, aká existuje v súčasnosti. 1 Príčiny dichotómie zahraničnej politiky Francúzska v rokoch 20. storočia Európske štáty museli na začiatku 50. rokov 20. storočia čeliť dvojakej výzve. Prvá predpokladala pozitívne vyústenie, prostredníctvom ekonomickej integrácie. Druhá výzva bola spojená s dekolonizáciou, týkala sa najmä štátov, ktoré nemali vyriešený vzťah s existujúcimi koloniálnymi dŕžavami takým spôsobom ako napríklad Veľká Británia 2. Táto výzva sa týkala najmä Francúzska, od r člena Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO), od roku 1957 člena Euroatomu a po podpísaní Rímskych zmlúv člena Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Výzva k dekolonizácii mala dve analytické roviny, obe sa týkali Francúzska a vytvárali bázu pre dichotómiu zahraničnej politiky štátu, ktorá stála Francúzsko mnoho úsilia pretože sa nevyhlo viacerým konfliktom s inými štátmi, len jedno desaťročie po skončení 2. svetovej vojny a po prijatí členstva v OSN. Tvorcom morálneho základu francúzskej zahraničnej politiky bol okrem Ch. de Gaulla štátnik a politik J. Monnet, ktorý už v rokoch Medzníkmi v britskom dekolonizačnom procese boli Westministerský štatút (1931), ktorý potvrdil suverenitu domínií, ďalej zmluvný systém s Indiou (1949), ktorý umožnil Indii i ďalším štátom v juhovýchodnej Ázii stať sa členmi Commonwealthu Spoločenstva národov s podmienkou, že britský panovník zostane symbolickou hlavou štátu. Spoločenstvo prešlo rôznymi vývojovými etapami, má viac ako 50 členov a status mimovládnej organizácie. 676

260 pracoval vo funkcii generálneho tajomníka Spoločnosti národov, zameranej aj na dekolonizáciu a vytváranie nových vzťahov medzi štátmi. Počas 2. svetovej vojny bol tvorcom a lídrom francúzsko-britského koordinačného výboru pre spoluprácu spojencov. V roku 1945 bol J. Monnet menovaný generálom Ch. de Gaullom za predsedu Commisariat de Plan, prvého plánu na obnovu hospodárstva, v ktorom prezentoval myšlienky medzinárodnej spolupráce pre širšiu oblasť Európy (Kedward, 2006). Spolu s R. Schumannom, francúzskym ministrom zahraničných vecí, spracovali prvý pragmatický návrh novej zahraničnej politiky voči SRN. Tento dokument mal byť prvým stupňom širšej medzinárodnej spolupráce a do dejín vošiel ako Monnet-Schumannova deklarácia 9. mája Práve na základe tohto názvu bolo vytvorené vyššie uvedené spoločenstvo ESUO, ale aj návrh európskej bezpečnostnej organizácie Európske obranné spoločenstvo, ako istá protiváha voči euroatlantickému NATO, ktorého štatút však nikdy nevstúpil do platnosti (Kieran, 1998). J. Monnet je dodnes považovaný za osobnosť, ktorá dokázala jasne rozoznať kontúry budúcej zahraničnej politiky európskych štátov, ktorá mala smerovať k integrácií. Integrácia mala byť založená na rovnosti práv všetkých účastníkov, delegovaní moci alebo časti moci na nezávislé inštitúcie a na ustanovení európskeho súdneho systému. Kontrolu nad týmito zložkami moci malo vykonávať demokraticky zvolené parlamentné zhromaždenie. Všetky tieto návrhy boli založené na ideách viacerých teoretických predchodcov. Boli to americký prezident W. Wilson a jeho úspechom korunovaná snaha vytvoriť Spoločnosť národov, prvú medzinárodnú organizáciu, ktorá mala spoluprácou vytvoriť mierovú budúcnosť štátov; R. Coudenhove-Kalergi a jeho vízia Paneurópy, ale najmä OSN, ktorá vznikla prijatím Charty OSN a formálne začala svoju činnosť 24. októbra Francúzsko, ako člen veľkej päťky stálych členov Bezpečnostnej rady, patrilo k signatárom, teda súhlasilo aj so znením práva na sebaurčenie každého štátu. Treba však brať do úvahy, že právo na sebaurčenie sa v znení Charty OSN, v päťdesiatych rokoch vnímalo minimálne, v zmysle samosprávnom. Hoci aj tento zmysel mal dekolonizačný rozmer, v podstate až do roku 1960 existovalo isté právne vákuum v presnom definovaní sebaurčenia. Až v roku 1960 bola prijatá Rezolúcia OSN o nezávislosti koloniálnych národov a dve medzinárodné zmluvy OSN týkajúce sa ľudských práv, Deklarácia ľudských práv (1966) a Deklarácia VZ OSN o priateľstve medzi štátmi (1970) (Potočný - Ondřej, 2003). Na druhej strane, vo Francúzsku existovala špecifická situácia. Štát bol vyčerpaný 2. svetovou vojnou a nemohol kontrolovať národnooslobodzovacie sily, ktoré v jeho najbližších koloniálnych územiach Alžírsku, Maroku a Tunisku likvidovali nielen koloniálnu podriadenosť, ale aj francúzsku asimiláciu, ktorá v týchto arabských frankofónnych krajinách dosiahla vysokú úroveň. Dichotómia zahraničnej politiky Francúzska v 50. rokoch bola zjavná, na jednej strane štát - dedič francúzskej osvietenskej filozofie, a stály člen BR 677

261 OSN deklaroval rovnosť medzi ľuďmi a štátmi, na strane druhej neakceptoval požiadavky jeho kolónií, čo prinieslo závažné konflikty s medzinárodnými dôsledkami. 2 Zmena politického režimu v Alžírsku a jej dôsledky pre zahraničnú politiku štátu Alžírska vojna za nezávislosť ( ) mala závažné dôsledky pre vnútornú stabilitu Francúzska. Z pohľadu dnešného historického výskumu sa postoj Francúzska k tejto vojne hodnotí najmä ako dôsledok generačného rozporu (Meredith, 2006). Proti nezávislosti Alžírska vystupovala staršia generácia najmä z vojenských a administratívnych kruhov, ktorá Alžírsko vnímala ako súčasť Francúzska, najmä preto, že Alžírsku existovali paralelné štruktúry v oblasti administratívy, súdnictva, edukácie ako vo Francúzsku, žila tam vplyvná komunita francúzskych občanov a spolu s nerastným bohatstvom a lacnou pracovnou silou predstavovalo Alžírsko dôležitú súčasť francúzskej ekonomiky. Mladšia generácia Francúzov narodených pred 2. svetovou vojnou, ovplyvnená ľavicovým intelektuálnym hnutím vnímala požiadavky nezávislosti a sebaurčenia Alžírska ako prirodzený vývojový proces. Keď sa na začiatku roku 1954 vytvoril Revolučný výbor jednoty a akcie (CRUA), ktorý organizoval odboj spolu s Frontom národného oslobodenia (FLN) a Armádou národného oslobodenia (ALN), začali sa bojové akcie po celom území Alžírska (Charvát, 1980). Francúzsko bolo nútené postupne vysielať tisícky vojakov na potlačenie ozbrojeného povstania alebo vzbury, ako tieto udalosti nazývali európski osadníci, najmä Francúzi, ktorých v tom čase žilo v krajine viac ako milión. Konflikt bol silne medializovaný, poskytoval námet pre dvojaké hodnotenie. Vtedajšie socialistické štáty na čele so ZSSR odsudzovali príčiny, priebeh, dôsledky konfliktu, pretože ho Francúzsko viedlo proti alžírskemu ľudu. Na druhej strane prípady krutého mučenia, terorizmu a vyhladzovania komunít na oboch stranách vyvolali silné obavy aj v európskych krajinách, ktoré vyvíjali na Francúzsko tlak, aby konflikt riešilo inými prostriedkami, najmä diplomatickými. Priebeh alžírskej vojny za nezávislosť sa komplikoval o to viac, ako povstanie naberalo silu. Už v roku 1956 bol vytvorený orgán Národná rada alžírskej revolúcie, ktorý pripravoval politický program pre budúcnosť a ktorý mal širokú podporu obyvateľstva. Ch. de Gaulle bol nútený v roku 1962 ukončiť boje a súhlasil s vyhlásením nezávislosti. Národná rada alžírskej revolúcie prijala tzv. Tripoliský program, ktorý mal zásadne zmeniť domáci režim a nastoliť podmienky pre priebeh ľudovodemokratickej revolúcie. Jestvujúca dočasná vláda Alžírskej republiky sa stala kontaktnou inštitúciou vo vzťahu k Francúzsku a iným európskym a africkým krajinám, ktoré sa museli zo statusom nového režimu vyrovnať a zaujať k nemu politické stanovisko. Keď máme zhrnúť ako tento konflikt ovplyvnil domácu i zahraničnú politiku Alžírska, môžeme to naznačiť v niekoľkých aspektoch: 678

262 Alžírsko počas konfliktu podporovali logisticky, materiálne aj ideovo Maroko aj Tunisko, ktoré získali nezávislosť od Francúzska už v roku 1956 v podstate nekonfliktným procesom, čo položilo základ budúcej ekonomickej spolupráce v rangu tzv. rozvojových krajín; Alžírsko bolo podporované zo strany Maroka a Tuniska aj diplomaticky, najmä tým, že prispeli k tomu, aby bola dočasná vláda Alžírskej republiky uznaná v mnohých krajinách arabského sveta, ale i v ďalších štátoch Tretieho sveta 3, čo malo zasa vplyv na vznik Hnutia nezúčastnených štátov; Prvá alžírska vláda, vedená predsedom vlády A. Ben Bellom, spolupracovala najmä s armádou vedenou H. Boumedienom, a položila základy postkoloniálneho štátu kodifikovaného ústavou z roku 1963 založenou na systéme jednej strany so silnou hlavou štátu. Tento princíp zostal v platnosti až do roku 1989; Alžírsky model sebestačného národného rozvoja umožnil krajine pôsobiť ako motor integrácie medzi štátmi Tretieho sveta. V rokoch Alžírsko aktívne podporovalo vytvorenie Organizácie afrických štátov produkujúcich ropu, štátov produkujúcich i ďalšie strategické suroviny. Alžírsko sa stalo centrom mnohých konferenčných a diplomatických aktivít, napríklad prvej konferencie Skupiny 77 (1967), štvrtého vrcholného summitu Hnutia nezúčastnených štátov (1973) a prvého stretnutia na najvyššej úrovni Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) v roku Alžírska domáca politika vykazovala v sledovanom období stabilitu, zahraničná politika smerovala predovšetkým k spolupráci. S poklesom cien ropy a narastaním ekonomickej nestability však Alžírsko prekonalo rekonciliačnú fázu 4 a veľmi ambiciózne sa postavilo k projektu Únia pre Stredomorie, ktorý poukazuje na novú kvalitu vzťahov nielen medzi Francúzskom členom EÚ, ale aj celou EÚ. Dôvody pre to sú oveľa závažnejšie ako geopolitická blízkosť, historické konotácie a schopnosť kultivácie dobrých vzťahov na prahu 21. storočia. 3 Termín Tretí svet sa v súčasnosti považuje za historický relikt: samotný pojem vznikol práve vo Francúzsku, kde sa vyskytoval ako narážka na tretí stav v predrevolučnej dobe (pred rokom 1789). Charakterizoval sociálne skupiny, ktoré nepatrili ani do aristokracie ani do duchovenstva. Takto sa výklad tretieho sveta začal stotožňovať s neprivilegovanými vrstvami, v prenesenom zmysle so štátmi, ktoré nepatria ani medzi mocné ani medzi bohaté. V medzinárodnom systéme sa v 2. polovici 20. storočia považoval tretí svet za okrajovú skupinu štátov, ktoré potrebujú pomoc aby sa mohli rozvíjať. Ku koncu storočia tieto definície nahradil termín štáty Sever-Juh (autor termínu je W. Brandt), kde za štáty juhu boli považované chudobné a závislé štáty. V súčasnosti sa pojem tretí svet odstraňuje z agendy medzinárodných vzťahov, pretože a priori predurčuje nespravodlivú hierarchiu medzi štátmi rovnými z hľadiska medzinárodného práva. 4 Termín rekonciliácia je prebratý z agendy mäkkej bezpečnosti. Budovanie nových vzťahov na kvalitatívne vyššej úrovni medzi štátmi, ktoré prekonali vzájoný konflikt je založené na priznaní viny oboch strán, na zmierení, prehodnotení jestvujúcich rozporov a na hľadaní možnosti nápravy. 679

263 3 Postoje Francúzska Francúzsky postoj k národnooslobodzovaciemu hnutiu v Alžírsku, spočiatku vysoko militantný a intervenčný, bol ešte pred ukončením konfliktu v roku 1962 podrobený prísnej kritike medzinárodnej verejnej mienky v médiách i na fórach OSN. To bolo tiež dôvodom, prečo Ch. de Gaulle, hoci vo vojenskej rovine v konflikte uspel, súhlasil s vyhlásením nezávislosti. Vo Francúzsku bol tento akt a osoba prezidenta terčom kritiky, ale aj organizovaného násilia. Ešte počas trvania záverečných bojov, keď už nešlo o pacifizáciu ozbrojencov, ale o nastolenie poriadku pred diplomatickými rokovaniami sa vo Francúzsku aktivizovala Organizácia tajnej armády (OAS), vytvorená na základe uvedeného generačného rozporu medzi francúzskou verejnosťou (Kieran, 1998). Boli to skupiny extrémistov, ktorí vykonávali teroristické činy (popravy) tých francúzskych politikov a vojakov, ktorí boli za ukončenie konfliktu a podporovali nezávislosť Alžírska. V rozvíjajúcom sa Francúzsku, úspešnom členovi prvých európskych integračných zoskupení, stálom členovi BR OSN a členovi NATO sa v ozbrojených silách sformovala skupina, ktorá operovala v mestách i na vidieku, páchala útoky na budovy a infraštruktúru, plánovala a vykonávala atentáty. Opatrenia zo strany štátu len veľmi pomaly eliminovali tieto skupiny aj preto, že v 60. rokoch sa začínali už nové vlny protestov organizované ľavicovými študentmi, ktoré porušovali vnútornú stabilitu štátu. V rokoch nasledujúcich po prelomovom roku 1962 prebehli vo Francúzsku viaceré vnútropolitické zmeny, najmä v súvislosti s novou ústavou z roku 1958 a dodatkom k nej z roku 1962, keď bolo uzákonené, že prezident môže byť volený všeobecným hlasovaním a za určitých okolností môže zastupovať krajinu a hovoriť za ňu v medzinárodných záležitostiach. Tieto právomoci využil Ch. de Gaulle, ktorý mal väčšinovú parlamentnú podporu viac ako desaťročie. Ukončil na základe svojej ústavnej kompetencie alžírsku vojnu za nezávislosť Evianskými dohodami (1962). V 60. rokoch sa tiež zmenila orientácia na globálnu pozíciu Francúzska (Lasicová - Ušiak, 2012, s ). Mnohí autori to dávajú do súvislosti s tým, že Francúzsko prišlo aj o svoje kolónie v juhovýchodnej Ázií a v iných častiach Afriky. Vojna v Alžírsku bola ukážkovou kataklizmou, ktorá Francúzsku ukázala nemožnosť ďalej používať hard power (tvrdú moc) (Kedward, 2006). Francúzsko sa začalo viac zapájať do štruktúr Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Zväčšený európsky trh, odstránenie colných, obchodných a kapitálových bariér výrazne podporilo rast francúzskeho priemyslu, vzhľadom na stále lukratívnu ponuku a možnosti uspokojovať dopyt. Roky sú označované ako tridsať slávnych rokov Francúzska, napriek tomu, že boli sprevádzané vyššie uvedenými konfliktami. 680

264 Post-gaullizmus však kreoval nové koalície a roky po 1980 sa označujú za koniec francúzskej výnimočnosti aj v Európe. Sociálne témy, nárast nezamestnanosti, nárast pravicových extrémistických hnutí, nacionalizmu predznamenali diskontinuitu vnútornej politiky. Ľavica ani pravica neboli schopné vyriešiť domáce problémy, preto sa Francúzsko viac primklo k zjednotenej Európe a tiež prekonalo rekonciliačnú etapu. Nový projekt Únie pre Stredomorie bol jeden z projektov rozširovania Európskej únie, ktorý sa začal prostredníctvom Barcelonského procesu, na čom malo Francúzsko rozhodujúci podiel. 4 Spolupráca je možná Na konci roka 1995 bol v Barcelone prijatý dokument, významný pre EÚ z hľadiska rozširovania jej spolupráce so štátmi, ktoré neprešli asociačným režimom. Definoval však záujmy a ciele EÚ v oblasti Stredomoria na novej kvalifikačnej úrovni. Partnerstvo, ktoré bolo v dokumente deklarované malo dvadsaťročné historické konotácie. Začalo sa rozvíjať v období détenté, po prekonaní dekolonizačnej traumy, čo bolo rozhodujúcim impulzom na zmenu vzťahov v zahraničnej politike nielen pre Francúzsko, ale aj pre ďalších členov EÚ. Spolupráca mala už dokumentované bilaterálne a multilaterálne vzťahy najmä v oblasti obchodu. Zúčastňovalo sa na nej 15 členských štátov najprv EHS, potom EÚ a dvanásť stredomorských štátov (Havlová, 2010, s. 84). Ciele Barcelonského procesu, ako bol označovaný tento projekt, pretože jeho zámery boli dlhodobé, boli nasledovné: vytvorenie bezpečnostnej zóny v oblasti Stredomoria. Táto idea bola podporovaná aj zo strany NATO, ktoré iniciovalo tzv. Mediteránny dialóg, partnerstvo členov NATO a štátov okolo Stredozemného mora; vytvorenie oblasti voľného obchodu v dvoch dimenziách. Prvá zahrňovala zónu voľného obchodu medzi štátmi EÚ a štátmi Stredomoria, druhá mala charakter projektu, ktorý by zvýšil obchodné aktivity medzi štátmi Stredomoria; vytvorenie sociálneho a kultúrneho partnerstva medzi štátmi EÚ a štátmi Stredomoria. V tejto oblasti sa stalo lídrom najmä Francúzsko, vzhľadom na kontakty v minulosti, ktoré vďaka frankofónnej báze vytvárali veľmi dobré podmienky pre rozvoj spolupráce. Nadväzovalo sa na potenciál, ktorý mal dôležitú úlohu aj v minulosti, pretože mnohí francúzski intelektuáli rokov 20. storočia pochádzali z Alžírska a dokázali už v tej dobe reflektovať sociálne a kultúrne vzťahy medzi Francúzskom, resp. Európou a štátmi Severnej Afriky. Podľa projekcie Barcelonského procesu mala byť táto sféra partnerstva najmä posilnením ľudských zdrojov a viesť k humánnej bezpečnosti. Ďalšie kroky v spolupráci EÚ a štátov Stredomoria mali ešte komplexnejší charakter, súvisiaci aj s rozširovaním Únie po roku 2004 a prijatím 681

265 Európskej politiky susedstva, ktorá sa týkala aj štátov Stredomoria. Z hľadiska zahraničnej politiky štátov, nečlenom EÚ sa tak značne rozšíril multilaterálny priestor, v ktorom mohli komunikovať. Táto iniciatíva priniesla niekoľké pozitívne zmeny. Išlo najmä o vyrovnávanie rozdielov medzi stredomorskými štátmi, ktoré nemohli uskutočňovať reformný proces potrebný na implikáciu partnerských vzťahov s EÚ rovnakým tempom. V roku 2007 napomohol týmto zmenám nový mechanizmus financovania aktivít Európskej politiky susedstva tzv. Inštrument pre európske partnerstvo a susedstvo (ENPI). Tento nástroj bol naplánovaný na roky (Havlová, 2010, s. 87). Postoje Francúzska k zmenám partnerských vzťahov so štátmi Stredomoria boli deklarované na summite v Paríži (2008), kde francúzsky prezident N. Sarközy predložil návrh Únie pre Stredomorie. Tento projekt funguje v podstate až do súčasnosti s niekoľkými procedurálnymi zmenami. Dôležitý je však jeho symbolický význam pre dva štáty, ktoré majú v projekte dôležitú úlohu pre Francúzsko a Alžírsko. Dokázali sa zhodnúť na najdôležitejších otázkach, ktoré sa týkajú viacerých politík: bezpečnostnej, environmentálnej, energetickej, edukačnej a výchovnej, vedy a výskumu. Všetky tieto aktivity vyžadujú vzájomnú spoluprácu a vylúčenie politických konfliktov. V roku 2012 uplynulo 50 rokov od ukončenia alžírskej vojny za oslobodenie, v ktorej stáli proti sebe Alžírsko a Francúzsko. Za polstoročie sa ich vzťahy zmenili na partnerské aj prostredníctvom spolupráce EÚ a Únie pre Stredomorie. V súčasnosti môže budovanie dobrých vzťahov medzi dvoma kedysi konfliktnými štátmi slúžiť ako model pre ďalšie európske štáty, EÚ a krízové oblasti Stredomoria. Záver Demonštrovanie vzťahu štátov EÚ a Stredomoria sa môže odohrávať vo viacerých analytických rovinách. Môže to byť napr. inštitucionálna rovina, t.j. analýza procesu formovania inštitúcií, ktoré v prvom pláne slúžili samotným členom zoskupenia EHS/EÚ a ktoré pomáhali pri ich transformácii do súčasnej podoby. Zároveň môžeme tieto inštitúcie ako napr. Európska komisia, Európska rada, Európsky parlament, Európska rozvojová banka a iné hodnotiť aj z hľadiska ich prínosu k rozširovaniu partnerstiev v blízkom i vzdialenejšom susedstve EÚ. V tejto štúdii sme dali prednosť analýze, ktorá poukazuje na historické zmeny vo vnútornej a zahraničnej politike dvoch vybraných štátov, ktoré reprezentujú EÚ a Stredomorie. Domnievame sa, že v oboch prípadoch bolo potrebné uplatniť najmä proces détente a rekonciliáciu, ktorý v agende EÚ dosiaľ nie je rozpracovaný. Viac sa ním zaoberá agenda OBSE, ktorej členmi sú aj Francúzsko aj Alžírsko. V čom spočíva nutnosť ale i pôsobivosť rekonciliácie? Sú to také spoločenské procesy, ktoré vedú k uvedomeniu si viny, k definovaniu morálnych i materiálnych škôd, ale i k vysvetleniu, prečo k tomu 682

266 došlo, k odpusteniu a hľadaniu nových ciest spolunažívania a kooperácie medzi štátmi. O stredomorskom partnerstve štátov a EÚ sa hovorí, že v pozadí stoja najmä ekonomické záujmy. Podľa teórií medzinárodných vzťahov funkcionalizmu, neofunkcionalizmu a teórie závislosti to tak je. Domnievame sa však, že významnú úlohu v tomto partnerstve zohrávajú aj iné fakty, ktoré súvisia s humanizáciou spoločnosti a s hľadaním spoločných hodnôt v rôznych kultúrne odlišných systémoch. Práva táto vízia je jednou z možností, ako realizovať v úvode načrtnuté výzvy, nielen pre EÚ, OBSE ale aj pre NATO. Literatúra: DUFFIELD, J. S Alliances. In WILLIAMS, P. D. (ed.) Security studies. London, New York: Routledge, ISBN , s HAVLOVÁ, R. Evropská unie a Středomořský prostor: Vliv izraelsko-palestinského konfliktu na dynamiku spolupráce Evropské unie a Středomoří. In Současná Evropa. Praha: VŠE, roč. 15, 2010, č. 2, ISSN , s CHARVÁT, J Svetové dejiny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, s. KEDWARD, R France and the French: La Vie En Bleu Since Woodstock and New York: The Overlook Press, s. ISBN KIERAN, D. W Európske obranné spoločenstvo. In KULAŠIK, P. a kol. Slovník bezpečnostných vzťahov. Bratislava: VSRSVT, ISBN , s. 44. LASICOVÁ, J. - UŠIAK, J Bezpečnosť ako kategória. Bratislava: VEDA, s. ISBN MEREDITH, M The State of Africa: A History of Fifty Years of Independence. Michigan: Free Press, 768 s. ISBN POTOČNÝ, M. - ONDŘEJ, J Medzinárodní právo veřejné. Praha: C. H. Beck, s. ISBN

267 ZHODNOTENIE PROCESU NORMALIZOVANIA VZŤAHOV MEDZI SRBSKOM A KOSOVOM Z POHĽADU SRBSKA ASSESSMENT OF THE PROCESS OF NORMALIZATION OF RELATIONS BETWEEN SERBIA AND KOSOVO FROM THE PERSPECTIVE OF SERBIA Jozef Vystavel 1 ABSTRACT The aim of this article is to provide a short review of process of normalization of relations between Serbia and Kosovo (so-called a dialogue Belgrade Pristina). The First Agreement about the principles of normalization of relation between Serbia and Kosovo (so-called April s Agreement) and a successful local election in whole Kosovo are considered as one of the most significant success of the dialogue Belgrade Pristina. This dialogue has had significant impact to stabilization of security situation in area. They are also perceived as success of EU policy in the Western Balkan. In order to explore the position of Serbia during the dialogue is necessary to make an overall analysis of internal and external factors, which have affected a behavior of Serbian politicians and representatives in this process. Key words: dialogue Belgrade-Pristina, local election in Kosovo, Security situation in Northern part of Kosovo, internal and external factors, integration to the EU. Úvod Úspešné realizovanie lokálnych volieb na celom území Kosova (aj v štyroch tzv. srbských okresoch na severe provincie) 2 pod gesciou kosovskej administratívy je považované za najvýznamnejší úspech v doterajšom procese normalizovania vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom v rámci postkonfliktného stabilizovania krízovej oblasti (tzv. dialóg Belehrad Priština). Priamy dialóg aktérov konfliktu je nevyhnutné vnímať ako prostriedok pokojného riešenia sporu. Lokálne voľby v Kosove a podpora účasti kosovských Srbov na týchto voľbách zo strany srbskej vlády sú výsledkom podpísania prvej historickej dohody o normalizovaní vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom. Cieľom publikovaného článku je zhodnotenie vonkajších a vnútorných faktorov, ktoré prispeli k zmene postoja súčasnej srbskej vládnej koalície voči 1 Jozef Vystavel, Ing, externý doktorand, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, , Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, joseph.vystavel@gmail.com. 2 Ide o okresy/opštiny Leposavić, Zubin Potok, Zvečan a severná Kosovská Mitrovica (ďalej Severná Mitrovica). 684

268 riešeniu tzv. kosovskej otázky. Ide najmä o politické, ekonomické a bezpečnostné faktory ovplyvňujúce rozhodovací proces najvyšších srbských predstaviteľov. 1 Doterajšie výsledky tzv. politickej roviny dialógu Belehrad Priština Dialóg Belehrad Priština sa uskutočňuje vo formáte priamych rokovaní medzi predstaviteľmi Srbskej republiky a kosovskej administratívy (Kosova) za sprostredkovania Európskej únie 3. Dialóg je rozdelený do dvoch úrovní. Prvá úroveň (tzv. technické expertné rokovania) sa začala v Bruseli. Druhá úroveň, tzv. rokovania na najvyššej politickej úrovni, sa začala realizovať po vytvorení súčasnej srbskej vládnej koalície v júli 2012 (predseda vlády I. Dačić) na návrh nového srbského prezidenta T. Nikolića 4 (New stage of Belgrade- Priština..., 2013). Rokovania na politickej úrovni majú formát stretnutí predsedov vlád Srbskej republiky a Kosova I. Dačića a H. Thaciho, resp. ďalších členov srbskej a kosovskej vlády v Bruseli. Relatívne úspešné lokálne voľby v Kosove 5 spoločne s Prvou dohodou o princípoch vedúcich k normalizovaniu vzťahov 6 (ďalej Dohoda) sú vnímané aj ako najvýznamnejšie úspechy európskej diplomacie v regióne 7. Daný úspech v procese stabilizovania bezpečnostnej situácie v balkánskom regióne nadobúda signifikantný význam najmä po pretrvávajúcich problémoch v nastolení pokroku v spolunažívaní medzi dvoma štátotvornými entitami v Bosne a Hercegovine. Aj napriek skutočnosti, že prvá fáza tzv. technických rokovaní dosiahla niektoré pomerne významné čiastkové úspechy 8, je možné označiť za kľúčový pokrok v procese normalizovania vzťahov až 15-bodovú dohodu o normalizovaní vzťahov medzi 3 Európska únia je v dialógu reprezentovaná administratívou vysokej predstaviteľky pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku C. Ashton, pričom v prevej fáze dialógu tzv. technických rokovaní bol prostredníkom Európskej únie britský diplomat R. Cooper. Rokovania v druhej fáze dialógu sa vedú za priamej účasti C. Ashton. 4 Významným krokom bola dohoda o začatí novej úrovne rokovaní a ich podpore z americkej administratívy medzi prezidentom T. Nikolićom a americkou ministerkou zahraničných vecí H. Clinton v Rio de Janeiro ( ). T. Nikolić od začiatku presadzoval koncept rokovaní na úrovni predsedov vlád. 5 Prvé kolo lokálnych volieb v Kosove sa uskutočnilo (opakované prvé kolo volieb v niektorých volebných miestnostiach v severnej časti Kosovskej Mitrovici sa uskutočnilo ). Druhé kolo lokálnych volieb sa realizovalo dňa Označovaná aj ako tzv. aprílová dohoda. 7 Význam dohody bol ohodnotený návrhom niektorých amerických kongresmanov na udelenie Nobelovej ceny mieru pre hlavných aktérov dohody I. Dačića, H. Thaciho a C. Ashton. 8 Konkrétne výsledky boli dosiahnuté v oblasti slobody pohybu (používanie evidenčných čísel vozidiel, občianskych a vodičských preukazov), matričných kníh, nostrifikácie univerzitných diplomov, dohoda ohľadom kosovských colných pečatí, dohoda o katastroch, dohoda ohľadom účasti a zastúpenia Kosova na regionálnych fórach (Balco Vermešová, 2013). 685

269 Srbkou republikou a Kosovom 9. Dohoda definovala nasledovné princípy normalizovania vzťahov (Šta se navodi u..., 2013): Vytvorenie asociácie/združenia okresov s väčšinovým srbským obyvateľstvom v Kosove (ďalej asociácia) 10. Asociácia bude mať vlastný štatút a právnu garanciu formou príslušného relevantného zákona, resp. ústavného zákona 11. Ďalej bude mať kontrolu nad ekonomickým rozvojom, vzdelaním, zdravotníctvom, mestským a vidieckym územným plánovaním 12. Vytvorenie jednotnej (spoločnej) kosovskej polície. V Kosove bude pôsobiť jedna policajná služba pod názvom Kosovská polícia a srbskí policajti na severe Kosova budú integrovaní do jej štruktúry. Ďalší príslušníci srbských paralelných bezpečnostných štruktúr budú integrovaní do kosovských bezpečnostných zložiek 13. Zriadenie regionálneho policajného veliteľa pre štyri severné okresy s väčšinovým srbským obyvateľstvom 14. Regionálnym riaditeľom bude kosovský Srb 15. Personálne zloženie Kosovskej polície na severe Kosova bude zohľadňovať etnickú štruktúru v štyroch severných okresoch Kosova. Integrovanie súdnictva na severe Kosova do kosovského súdneho systému. Činnosť súdov na celom území Kosova sa bude vykonávať jedine podľa kosovského právneho poriadku. Odvolací súd v Prištine vo svojej štruktúre vytvorí oddelenie, ktorá bude pozostávať z väčšiny sudcov srbskej národnosti. Toto oddelenie bude zasadať v Severnej Mitrovici. Lokálne voľby sa uskutočnia v roku 2013 na celom území Kosova za asistencie OBSE podľa kosovských zákonov a medzinárodných štandardov. Pokrok jednej strany v integrácii do európskych štruktúr nebude blokovať ani jedna strana. Zároveň žiadna strana nebude klásť druhej strane prekážky v eurointegračnom procese. 9 Prijatá v Bruseli dňa počas desiateho kola rozhovorov dialógu Belehrad - Priština pod názvom First Agreement of Principles Governing the normalization of relation. (Srpska politička scena, 2014) 10 Srbské médiá a srbská vláda používa výraz Združenie srbských okresov Zajednica srpskih opština (ZSO). 11 Orgány asociácie budú vytvorené podľa zákona o asociácií kosovských samospráv, t. j. asociácia (združenie) bude mať prezidenta, viceprezidenta, parlament a radu. 12 Podľa textu dohody asociácia (združenie) bude môcťvykonávať aj ďalšie právomoci na základe poverenia centrálnej vlády. 13 Uvedeným krokom (bod 7 a 8) predmetnej dohody sa zrušili tzv. srbské paralelné bezpečnostné štruktúry na severe Kosova. 14 Severná Mitrovica, Zvečan, Zubin Potok a Leposavić. 15 V bode 9 predmetného dohovoru sa explicitne uvádza, že regionálneho policajného veliteľa bude menovať do funkcie Ministerstvo vnútra Kosova na základe predloženého zoznamu, ktorí predložia štyria predsedovia samospráv štyroch severných (srbských) okresov Kosova. 686

270 Následne dohodu ratifikoval v júny 2013 kosovský parlament. Ratifikovanie dohody bolo schválené zákonom. Proti dohode bolo jedine radikálne opozičné Hnutie za sebaurčenie/ Vetëvendosje. Týmto aktom bola z kosovskej strany dohoda klasifikovaná ako medzinárodná (Kosovo je ratifikovalo..., 2013; Briselski sporazum..., 2013). V celom procese normalizovania vzťahov bolo dôležité aj podpísanie plánu o implementovaní prvej dohody o normalizovaní vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom. Uvedený krok bol nevyhnutný najmä po tom, čo jednotlivé strany deklarovali odlišnú implementáciu, resp. odlišný časový rámec realizovania jednotlivých bodov z tzv. aprílovej dohody 16. Plán implementácie prvej dohody o normalizovaní vzťahov stanovoval časový rámec realizovania jednotlivých krokov dohody v oblastiach, ako napríklad polícia, asociácia okresov s väčšinovým srbským obyvateľstvom, lokálne voľby a súdnictvo. Ďalším dôležitým krokom, ktorý charakterizoval výraznú zmenu postoja srbskej vlády v procese normalizovania vzťahov s Kosovom bol kladný postoj vlády k lokálnym voľbám v Kosove. Najvyšší srbskí štátni predstavitelia počas predvolebného obdobia otvorene vyzvali kosovských Srbov na aktívnu volebnú účasť. Srbská vláda vytvorila a sponzorovala politickú stranu Srbská občianska iniciatíva (SOI) 17. Je možné predpokladať, že cieľom tohto kroku srbskej vlády bolo prostredníctvom vlastnej politickej strany si naďalej udržať kontrolu nad kosovskými okresmi obývanými srbským živlom. Predseda srbskej vlády I. Dačić, podpredseda srbskej vlády A. Vučić, minister bez portfólia zodpovedný za otázku Kosova A. Vulin 18 a ďalší predstavitelia srbskej vlády a politickí lídri kosovských Srbov v podstate dennodenne v srbských médiách deklarovali, že neúčasť na voľbách a odmietnutie vládou podporovanej strany SOI je proti strategickým záujmom Srbskej republiky a záujmom srbského živlu na Kosove (napr. Glasanje za Srpsku..., 2013). Postoj srbskej vlády výstižne charakterizoval podpredseda vlády A. Vučić, ktorý počas mítingu v Gračanici vyhlásil nemôžeme a nechceme aby sme viedli vojnu, náš ciel je aby sme v mieri zabezpečili budúcnosť pre naše deti... na jednej strane si teraz vyberáme medzi prežitím srbského národa na Kosove, alebo na druhej strane minulosťou a neistou budúcnosťou nášho národa (Vučić: Srbi, budite mudriji, 2013). Z pohľadu hodnotenia faktorov, ktoré vplývali na zmenu postoja srbskej vlády ku kosovskej otázke bol dôležitý aj súhlas srbskej vlády so zrušením tzv. srbských paralelných štruktúr v Kosove. Daná skutočnosť bola prezentovaná 16 V máji 2013 bol v Bruseli predsedami vlád podpísaný tzv. implementačný plán dohody. Plné znenie implementačného plánu je dostupné na < 17 Srbsky Građanska inicijativa srpska, pôvodne navrhovaná ako Občianska iniciatíva Srbska Građanska inicijativa Srbija.( Može "Građanska..., 2013) 18 Od kreovania novej vládnej koalície po reorganizáciu vlády vedúci kancelárie srbskej vlády pre Kosovo a Metohiju. 687

271 ako jedna z nemeckých podmienok na úspešné napredovanie Srbskej republiky v európskom integračnom procese (Kosovo Serbia still on Germany s..., 2013). 2 Faktory ovplyvňujúce zmenu srbskej politiky v riešení tzv. kosovskej otázky V roku 2012, bezprostredne po zmene vládnej koalície v Srbsku, sa nikto neodvážil predpokladať pokrok v normalizovaní vzťahov medzi Srbskom a Kosovom. Dokonca počas obdobia vytvárania novej vládnej koalície predpokladali zahraniční diplomati čiastočné zablokovania dialógu Belehrad Priština, ktorý sa do tej doby realizoval v tzv. technickej rovine. Bola vyslovená určitá pochybnosť z realizovania už dosiahnutých čiastkových dohôd dialógu 19. Nová vládna koalícia tvorená najmä Srbskou pokrokov stranou (vznikla odštiepením od Srbskej radikálnej strany) a Socialistickou stranou Srbska však v podstate ihneď po prevzatí moci v krajine deklarovala pokračovanie dialógu Belehrad Priština. Nová vláda začala realizovať kroky, ktoré signalizovali zmenu politiky Srbskej republiky voči Kosovu. Prvým krokom bol návrh transformácie dialógu medzi Srbskou republikou a Kosovom na vyššiu úroveň. Faktory, ktoré ovplyvnili postoj novej srbskej vlády (I. Dačića a A. Vučića) môžeme rozdeliť na vnútorné a vonkajšie. Medzi vnútorné faktory môžeme zaradiť: ekonomické a sociálne, politické, bezpečnostné. Medzi vonkajšie faktory môžeme zaradiť: integračný proces do Európskej únie, vplyv Nemecka na proces rozširovania Európskej únie. 2.1 Ekonomické a sociálne faktory Ekonomická podpora severnej (srbskej) časti Kosova, financovanie tzv. srbských paralelných štruktúr, investičné programy a podpora podnikania sa stávali počas zhoršujúcej sa ekonomickej situácie krajiny výraznou záťažou pre srbskú ekonomiku. V rokoch 2011 a 2012 výrazne rástol deficit srbského rozpočtu oproti predpokladu pri rozpočtovom plánovaní (Deficit budžeta..., 2013). Srbská mimovládna organizácia Centrum za praktickú politiku 20 už v roku 2011 publikovala analýzu, že každú sekundu odchádza zo srbského rozpočtu na podporu Kosova suma vo výške 16. Zároveň centrum vypočítalo, 19 Poznatok získaný z osobných rozhovorov autora článku s diplomatmi počas jeho pôsobenia v Belehrade. 20 Centar za praktičnu politiku. 688

272 že od začiatku medzinárodnej správy Kosova v roku 1999 odišlo zo srbského rozpočtu na podporu kosovských Srbov približne 5,88 miliardy. Mimovládna organizácia taktiež predpokladala, že v roku 2011 bolo Kosovo zo srbského rozpočtu podporené sumou 480 miliónov. Centrum správne poznamenalo, že aj napriek obrovským srbským investíciám je infraštruktúra v severnej časti Kosova v pomerne kritickom stave a srbská vláda v podstate nemá reálnu možnosť kontrolovať kosovských Srbov ako využili srbskú finančnú pomoc (Kosovo nas košta..., 2011). Netransparentnosť tohto procesu potvrdil aj vtedajší štátny tajomník Ministerstva pre Kosovo a Metohiju O. Ivanović, ktorý potvrdil, že nevie aká časť zo srbského rozpočtu je nasmerovaná do Kosova (Kosovo nas košta..., 2011). Ekonomickí experti a analytici odhadujú, že v roku 2013 sa jednalo približne o miliónov. Príznačné pre toto obdobie bolo, že Srbská republika aj po začatí medzinárodnej správy provincie splácala medzinárodný dlh Kosova. V uvedenej sume zo srbského rozpočtu sú zahrnuté aj finančné výdavky na platy štátnych zamestnancov, zamestnancov vo verejnej správe, zamestnancov lokálnej samosprávy a zamestnancov štátnych podnikov v Kosove (napr. distribútor elektrickej energie EPS). Postupným rušením srbských paralelných štruktúr na severe Kosova sa srbská vláda nepriamo zbavuje zodpovednosti za budúci vývoj sociálnej situácie kosovských Srbov. Podľa odhadu v štyroch severných okresoch Kosova žije približne tisíc obyvateľov, z čoho nesrbský živel tvorí 13% (Assessment of Economic Conditions..., 2006). Predpokladá sa, že úroveň nezamestnanosti v Kosove je okolo 45 % (Synovitz, 2014), pričom najvyššia nezamestnanosť je v severnej časti krajiny, ktorá je obývaná srbskou populáciou. Úroveň odhadu nezamestnanosti pred desiatimi rokmi v tejto oblasti sa pohybovala okolo 70 80% (Assessment of Economic Conditions..., 2006). Je možné predpokladať, že došlo k určitému zlepšeniu situácie, avšak nezamestnanosť na severe Kosova pravdepodobne neklesla pod 55-60%. Na dopad nezamestnanosti na sociálnu situáciu obyvateľov Kosova negatívne vplýva aj demografická skladba kosovskej spoločnosti. Z celkového odhadovaného počtu obyvateľstva vo výške 1,8 milióna má okolo 50% populácie menej ako 26 rokov (Synovitz, 2014). Z tohto dôvodu je dopad nezamestnanosti výrazný najmä na mladú generáciu. Každý rok vstupuje na pracovný trh Kosova približné 30 tisíc mladých ľudí, pričom zamestnanie si nájde len okolo 8 tisíc (R. Synovitz, 2014). Na absorbovanie nezamestnaných, ktorí majú menej ako 26 rokov R. Synovitz predpokladá dlhodobý ročný rast kosovskej ekonomiky minimálne na úrovni 8%. Kosovská ekonomika pritom rasti tempom okolo 3%. Predpokladá sa, že polovička kosovskej populácie žije z menej ako 2 USD na deň (Synovitz, 2014). 2.2 Politické a bezpečnostné faktory. Medzi najvýznamnejšie politické a bezpečnostné faktory, ktoré nám ovplyvňujú súčasný postoj srbskej vlády voči Kosovu patria v prvom rade 689

273 udalosti, ktoré sa odohrávajú mimo krajinu. Ide najmä o zmenu postoja medzinárodného spoločenstva k súčasnému geopolitickému postaveniu regiónu Západný Balkán a teda tým aj Srbskej republiky, presun globálnej bezpečnostnej agendy z balkánskeho regiónu na ďalšie krízové oblasti sveta (Irak, Afganistan, Arabská jar, Irán, Blízky Východ, Somálsko), postupné smerovanie, resp. integrácia regiónu do euroatlantických štruktúr, nárast vplyvu asymetrických hrozieb na celkové globálne bezpečnostné prostredie a prebiehajúca postupná integrácia Kosova do medzinárodného spoločenstva aj napriek nesúhlasu Srbskej republiky. Významnú úlohu začala zohrávať aj nemecká diplomacia, ktorá podmienila úspešné napredovanie Srbskej republiky v eurointegračnom procese najmä dosiahnutím pokroku v procese normalizovania vzťahov s Kosovom. Z vnútropolitických faktorov výrazne ovplyvnil postoj srbskej vlády v tzv. kosovskej otázke najmä fakt, že postupne dochádzalo k zníženiu podpory radikálnych politických strán zo strany srbskej populácie. Vyústením tohto procesu bolo, že po parlamentných voľbách v roku 2012 sa Srbská radikálna strana svojim radikálnym politickým programom nedostala do parlamentu a Demokratická strana Srbska bývalého premiéra V. Koštunicu svojím programom izolacionizmu, navonok prezentovaný ako vojenská a politická neutralita krajiny, získala nižšiu voličskú podporu oproti predchádzajúcim parlamentným voľbám 21. Nová srbská vláda si v podstate mohla vybrať medzi troma variantmi svojej zahraničnopolitickej orientácie vo vzťahu k západu: Pokračovanie politiky predchádzajúcej vládnej garnitúry, t. j pokračovanie politiky lavírovania medzi spoluprácou so západom (Európska únia a USA) a vágnym prísľubom začatia reálneho riešenia kosovskej otázky, ktorú realizoval predchádzajúci prezident a predseda Demokratickej strany B. Tadić. Bývalý srbský prezident pomerne často využíval argument, že srbská spoločnosť ešte nie je pripravená prijať normalizovanie vzťahov s Kosovom. Argumentoval, že začatie spolupráce s Kosovom by mohlo spôsobiť situáciu, že radikálne politické strany by sa po parlamentných voľbách dostali k moci. Do tohto konceptu prezidenta B. Tadića spadala aj multivektorová zahraničnopolitická orientácia krajiny 22. Je možné predpokladať, že B. Tadić si postupne uvedomil, že pokračovanie politiky odmietania akýchkoľvek pokusov o začatie riešenia kosovskej otázky začne obmedzovať pomoc a podporu 21 Demokratickej strane Srbska sa však oproti Srbskej radikálnej strane podarilo prekonať 5 % kvórum na zastúpenie v srbskom parlamente. 22 Predchádzajúca vládna garnitúra reprezentovaná srbským prezidentom a predsedom Demokratickej strany Borisom Tadičom definovala štyri piliere zahraničnopolitickej orientácie krajiny Európska únia, USA, Ruská federácia a Čínska ľudová republika. (Četri stuba spoljne..., 2010). Postupne, aj keď často krát s ťažkosťami, sa k týmto štyrom pilierom pridával aj piaty reálny rozmer srbskej zahraničnej politiky, a to mierová a trvale udržateľná kooperácia s krajinami regiónu Západného Balkánu. (Vystavel, 2012) 690

274 EÚ a USA pre Srbskú republiku. Pravdepodobne toto bolo dôvodom, že predchádzajúca vládna garnitúra súhlasila s dialógom Belehrad Priština na technickej úrovni. Odvahu vstúpiť priamo do dialógu však vtedajšia vládna garnitúra nenašla. Zintenzívnenie spolupráce s cieľom integrácie do Európskej únie. V podstate tento cieľ by sa dal dosiahnuť len zintenzívnením dialógu a postupným normalizovaním vzťahov s Prištinou. Danú možnosť výberu výrazne ovplyvnila aj skutočnosť, že riešenie tzv. balkánskej otázky v podstate prenechala americká administratíva na Európsku úniu. Celý proces súčasného vývoja situácie v regióne Západného Balkánu potvrdzuje vzrastajúci význam Nemecka na zahraničnopolitickú orientáciu Európskej únie. Odmietnutie normalizovania vzťahov s Kosovom a prioritná politická ekonomická a hospodárska orientácia na Ruskú federáciu. Daná možnosť by pre Srbskú republiku pravdepodobne priniesla pomerne vysoký stupeň izolacionizmu voči balkánskemu regiónu a Európskej únie. O možnosť tohto smerovania vývoja zahraničnopolitickej orientácie novej srbskej vlády sa neusilovala ani Ruská federácia, ktorá deklarovala, že nemá proti integrácii Srbskej republiky do Európskej únie pri zachovaní vojenskej neutrality žiadne výhrady. Záver Ako najpravdepodobnejšie faktory, ktoré ovplyvnili rozhodovací proces súčasnej srbskej vládnej koalície v otázke ďalšieho postoja Srbskej republiky k riešeniu tzv. kosovskej otázky boli najmä zhoršujúca sa ekonomická situácia krajiny a z toho vyplývajúce negatívne dopady na srbskú spoločnosť a reálne zhodnotenie súčasného postavenia Srbskej republiky v rámci medzinárodného politického systému. Podpora srbského etnika v Kosove zo strany Srbskej republiky sa stalo významnou ekonomickou záťažou pre Srbskú republiku. Dané však pravdepodobne nebude znamenať úplné zastavenie ekonomickej pomoci pre kosovských Srbov. Celý proces ekonomickej podpory bude s najväčšou pravdepodobnosťou výrazne transparentný a nasmerovaný najmä do oblasti vzdelávania a kultúry s cieľom zachovanie kultúrneho a národného dedičstva srbského etnika v Kosova. Naďalej bude prioritou srbskej vlády vytvoriť v spolupráci s medzinárodným spoločenstvom a v konečnom dôsledku aj kosovskými inštitúciami také životné a sociálne podmienky pre srbské etnikum, aby sa zastavil proces vysťahovalectva srbského živlu z Kosova. Dôležitosť ekonomických a sociálnych faktorov potvrdzujú aj vyhlásenia predsedu a podpredsedu vlády Srbskej republiky I. Dačića a A. Vučića, ktoré sa pravidelne objavujú v srbskej tlači od minulého roka. Obidvaja najplevnejší politickí predstavitelia deklarujú, že mimo otázky európskej integrácie a Kosova sú najdôležitejšie priority vlády ekonomický rozvoj a zlepšenie životnej úrovne 691

275 obyvateľstva. Súčasná vládna koalícia počíta, že úspešným napredovaním v procese európskej integrácie sa začne výrazný príliv zahraničného kapitálu do krajiny, ktorého dôsledkom bude oživenie srbského priemyslu (M. R. Milenković, 2013). Na druhej strane úspechy v procese normalizácie vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom prinášajú aj európsku rozvojovú pomoc pre srbské enklávy v Kosove 23. Daná pomoc zo strany Európskej únie výrazne pomôže srbskej vláde riešiť sociálnu situáciu kosovských Srbov. Je možné predpokladať, že začatie procesu normalizovania vzťahov Srbskej republiky s Kosovom je výsledkom snahy srbskej vlády riešiť nevyhovujúcu sociálnu a ekonomickú situáciu krajiny cestou európskej integrácie, pochopenia reálneho geopolitického postavenia balkánskeho regiónu a smerovania vývoja situácie v regióne (odmietnutie izolacionizmu). Do budúcnosti zostáva otvorená najmä otázka, či ukončenie integrácie Srbskej republiky do Európskej únie bude podmienené aj uznaním nezávislosti Kosova. Doposiaľ Srbská republika odmieta podmienenie vstupu do EÚ s uznaním jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova. Na proces rozšírenia Európskej únie o ďalšie krajiny Západného Balkánu, stabilizovania bezpečnostnej situácie a budovania štandardných demokratických susedských vzťahov bude v čoraz väčšej miere vplývať postoj Nemecka. Dané bude znamenať výrazne presadenie geopolitickej koncepcie stredoeurópskeho kontinentalizmu v balkánskom regióne, ktorým sa opisujú geopolitické tendencie Nemecka. Treba však poznamenať, že Srbská republika je v súčasnosti taktiež výrazne naklonená k tomuto telurickému geopolitickému konceptu (napr. oproti geopolitickým konceptom atlantizmus a euroázijstvo). Literatúra: Assessment of Economic Conditions and Possible Development Projects in Northen Kosovo, 2006, Electronic Resource USAID Kosovo United States Agency for International Davelopment. Dostupné na internete: BALCO, M. - VERMEŠOVÁ, H Zhodnotenie dialógu Belehrad Priština. In Zborník príspevkov zo VI. medzinárodnej vedeckej konferencie Bezpečnostné fórum Banská Bystrica : UMB Banská Bystrica ISBN , str Briselski sporazum kao međunarodni B92. Dostupné na internete: Četri stuba spojlne politike RTS. Dostupné na internete: tml Deficit budžeta 100,73 mlrd.dinara B92. Dostupné na internete: 23 V decembri 2013 Európska komisia schválila 23,5 milióna z európskych predstupových fondov na rozvoj srbských enkláv (okresov) v Kosove. Prioritne budú smerované na rozvoj severnej časti Kosova. (Novac za Kosovo, 2013). 692

276 DRECUN, M Srbija između istoka i zapada. Beograd : Miba books d.o.o., 2013, 357 s. ISBN Glasanje za Srpsku ili protiv nje B92. Dostupné na internete: Kosovo Serbia still on Germany s short leash Transconflict. Dostupné na internete: Kosovo je ratifikovalo sporazum B92. Dostupné na internete: Kosovo nas košta 16 evra u sekundi? B92. Dostupné na internete: Kraj dijaloga, premijeri parafirali B92. Dostupné na internete: nav_id= MILENKOVIČ, M.R.: Nisam u politici zbog fotelje i sujete. In Danas, roč. XVII, 2013, číslo 5927, ISSN X, s. 1 a 4 Može "Građanska inicijativa srpska" B92. Dostupné na internete: New stage of Belgrade-Priština dialogue should start B92. Dostupné na internete: Novac za Kosovo. In Danas, roč. XVII, 2013, číslo 5928, ISSN X, s. 4 Parallel structers in Kosovo Electronic Resource OSCE Mision in Kosovo, Dostupné na internete: PROKOPOVIĆ, D Geopolitika Srbije. Beograd : Glasnik, s. ISBN Radio Slobodna Evropa. Dostupné na internete: Srpska politička scena RTS. Dostupné na internete: html SYNOVITZ, R Kosovo's Economy Still Struggling Five Years After Independence. Dostupné na internete: Šta se navodi u sporazumu? B92. Dostupné na internete: nav_id= Tekst plana primene sporazuma Beograda i Prištine u koji je RSE imao uvid Vučić: Srbi, budite mudriji B92. Dostupné na internete: VYSTAVEL, J Vojenská neutralita Srbskej republiky z pohľadu srbskej zahraničnej politiky. In Zborník vedeckých a odborných príspevkov z 3. medzinárodnej vedeckej konferencie Národná a medzinárodná bezpečnosť Liptovský Mikuláš : AOS generála M. R. Štefánika ISBN , s Za KiM preko 6 milijardi iz budžeta B92. Dostupné na internete: 693

277 БЕЗОПАСНОСТЬ УКРАИНЫ В КОНТЕКСТЕ НЕОПРЕДЕЛЁННОСТИ СТРАТЕГИЧЕСКОГО ВЫБОРА SECURITY OF UKRAINE IN THE CONTEXT OF THE UNCERTAINTY OF HER STRATEGIC CHOICE Vasyl Zaplatynskyi 1 ABSTRACT The article analyzes the political and economic decisions of the Government of Ukraine, at the turn of years. Describes the causes of "Evromaydana" and its influence on government decisions. The article provides the prognosis of political and economic security of Ukraine according to the strategic geopolitical choice. Key words: security, Ukraine, geopolitics, economic issue, political issue Политические и социальные события в Украине в конце 2013 и начале 2014 года показали сложность общей политической и экономической ситуации в Украине и, соответственно, уязвимость её безопасности. Отсутствие стратегической политики в Украине стало причиной возникновения социальных выступлений с самыми различными лозунгами и задачами. Эти выступления продолжаются и на момент написания данной статьи. Нестабильность в стране зачастую привлекает различные внешние политические силы, которые стремятся разыграть карту Украины и получить экономические и политические дивиденды. В одних случаях такая нестабильность специально провоцируется внешними силами и развитие ситуации идёт, или должно идти, по определённому разработанному плану. Создание такой нестабильности может рассматриваться как одна из форм ведения современной войны, при этом её идеолог и организатор может формально оставаться в стороне от разыгрываемых событий. Определить истинного заказчика такой войны не очень сложно, ведь всегда можно определить какие выгоды получила или получит та или иная страна или объединение в результате разыгрывания нестабильности. В последние годы социальные волнения, иногда переросшие в вооруженные конфликты наблюдались в Египте, Сирии, Кувейте и других странах. Не следует утверждать, что все они возникли в результате запланированных провокаций и последующей 1 Vasyl Zaplatynskyi, hon. prof., docent, Ph.D., President of Academy of Safety and Bases of Health; Vice-president of the European Association for Security, Milyutenko 17, fl. 67, Kiev, 02156, Ukraine, zvm7@mail.ru. 694

278 «корректировки» действий внутри страны с помощью политических и экономических методов давления и поощрения. Ситуация возникшая в Украине фактически является следствием конфликта интересов между западом и востоком. Территориально Украина занимает одно из важных геополитических мест в Европе и способна стать мостом между Европой и Азией. Украина может обеспечить один из кратчайших путей транзита энергоресурсов, а именно нефти и газа из Азии в Европу. Причём поставщиками могут выступать как Россия, так и страны кавказского региона. Для Запада это один из путей диверсификации источников поставки энергоресурсов, снижение зависимости от других поставщиков, в частности, стран ОПЕК и России, которые могут диктовать определённые экономические и политические условия. Диверсификация позволяет увеличить уровень энергетической безопасности Западной Европы. Украина стратегический транспортный коридор, которым она была ещё в ранние исторические времена, когда через нее проходил торговый путь «Из Варяг в Греки», а также другие торговые пути, в том числе, связывавшие Европу с Азией. И сегодня многие страны рассматривают Украину не только как торгового партнёра или рынок сбыта, но и, в первую очередь, как страну транзитёра. Показательным, в этом случае, является поездка президента Украины Виктора Януковича в Китай, на фоне разгорающейся нестабильности и социальных выступлений в самой Украине. В своём новогоднем приветствии Президент Украины отметил стратегический прорыв отношений с Китаем, а это означает, что в Китае были подписаны действительно неординарные, неожиданно выгодные предложения по сотрудничеству. По нашему мнению, руководство Китая такими срочными действиями хотело: во-первых, уяснить обстановку в Украине, что связано с построением и реализацией стратегических планов развития Китая, во-вторых, если обстановка покажется благоприятной, усилить партнёрские отношения, пока никто из других стан и объединений не перехватил инициативу. Таким образом, отказ или временная приостановка, как теперь это называется, подписания ассоциации с Европейским Союзом спровоцировали активизацию других стратегических геополитических игроков. События в Украине в конце 2013 начале 2014 года разгорелись вследствие ряда ошибок, которые допустило руководство страны в политическом, экономическом и социальном плане. Началось всё с небольших мирных выступлений в поддержку евроинтеграции, которые развернулись на главной площади страны «Майдане независимости» в Киеве. Предугадать и спрогнозировать эти выступления было просто. Ведь, чего следовало ожидать от людей, когда подавляющее число средств массовой информации (массмедиа) вели длительную многомесячную пропаганду евроинтеграции. Детально освещались шаги руководства 695

279 Украины по выполнению условий, которые были поставлены Европейским союзом для подписания ассоциации Украины и ЕС. Камнем преткновения стали некоторые законодательные акты, которые так и не успели принять до 29 ноября, а именно, закон о возможности лечения украинских осуждённых за границей, который всеми рассматривался, в первую очередь, как закон, который касается бывшего премьер-министра Украины, а ныне осуждённой Юлии Тимошенко. Предполагаем, что даже невыполнение всех требований на момент Вильнюсского саммита не стало бы препятствием в подписании ассоциации. Решение об отказе от подписания ассоциации с ЕС было принято руководством Украины после консультаций с российской стороной накануне Вильнюсского саммита. Такой крутой политический вираж, не мог оставить безучастными различные слои населения Украины: людей, которые ожидали упрощения или вообще отмены визового режима; социальные слои, которые стремились к присоединению к европейским ценностям, демократии, законности, равноправии и т.д., ожидавшие повышения заработной платы и улучшения качества жизни, а также представители бизнес класса ориентированные на Европу и которые, вследствие отказа от ассоциации с ЕС, должны были изменить свои дальнейшие экономические планы. С психологической точки зрения у населения сложилось ощущение обмана. Население в этой ситуации было похоже на ребёнка, которому пообещали, а потом не купили обещанную игрушку. Поэтому выступления в поддержку евроинтеграции были не только предсказуемы, но и неотвратимы. Основным аргументом отказа от подписания ассоциации была, как это озвучивали массмедиа, невозможность получения от ЕС компенсаций в связи с экономическими потерями, к которым приведёт подписание ассоциации с ЕС для Украины. Называлась и цифра в 160 млрд. евро. Выступления в поддержку евроинтеграции, которые начались во время Вильнюсского саммита, и далее разросшиеся до Евромайдана, вследствие применения грубой силы для разгона изначально мирных выступлений внесли определённую лепту в дальнейшую политику Украины. Однако «Евромайдан» так и не стал доминирующей силой и, как следствие, руководство Украины подписало с Российской Федерацией целый ряд договоров. Больше всего массмедиа и руководство Украины рекламируют две позиции, а именно, скидку на газ и получение 15 млрд. евро кредита. Однако оппозиционные силы стараются опровергнуть безоговорочную полезность этих позиций. Как выяснилось, цена газа для населения не изменится. И раньше было известно, что Украина добывает достаточно газа для обеспечения населения на уровне «комфорки». Удешевление этого газа не обещает даже власть, а обещания касались лишь снижения цены на тепло, вследствие потребления ТЕЦ более дешевого газа. Это справедливо для Киева и других городов, однако в 696

280 газифицированных сёлах ситуация не изменится, ведь обогрев частных домов в 100% случаев осуществляется с помощью газа, и как говорилось ранее, цена на него для населения не изменится. А в не газифицированных населённых пунктах вообще ничего не изменится. Рекламируя снижение цены на газ, почему-то никто не говорит о снижении цены на те или иные, особенно на энергоёмкие товары. Таким образом, вырисовывается картина полезности российской скидки на газ для определённого олигархического круга. Слабо верится в безвозмездность такого российского подарка, ведь таким образом Россия недополучит существенной прибыли. Очевидно, взамен Украине необходимо будет поступиться не только евроинтеграцией, но и чем-то в её газотранспортной системе. Говорить о конкретных вещах пока ещё рано. 15 млрд. евро кредита предложенного Россией - это хорошо, если кредит даст ожидаемый экономический эффект и его можно будет вернуть как и проценты по нему в срок и с определённой выгодой для себя. Если же это кредит проедания, то такой кредит - это просто перенос сегодняшних проблем в будущее, когда по ним отвечать будут уже совсем другие руководители страны, что является лёгким способом ухода от ответственности и облегчения собственной деятельности. Такой кредит привязывает Украину к России как экономически, так и политически. Рассмотрим действия России и выгоды Украины под другим углом зрения. Налаживание отношений с Россией значительно ослабило, а возможно, и прекратило (о чём можно будет судить впоследствии) торговую войну, которая обострилась в последнее время. Это бесспорные выгоды. Выгоды от удешевления газа, прекращения проволочек на украинско-российской границе приведёт к оживлению экономических отношений. Таким образом, определённые бизнес круги получат выгоды. Что же касается рядовых обывателей, то об их выгодах говорить очень сложно. Рассмотрим вариант предложенный евросоюзом. Во-первых выгоды от ассоциации с ЕС в полной мере обнародованы не были. Предполагаем, что выгоды ассоциации также коснулись бы, в первую очередь, государственных и бизнес структур. Безусловным плюсом можно считать возможность четыре года без пошлин осуществлять торговлю со странами ЕС. Это невиданная по своей щедрости уступка, которую ЕС готов предоставить Украине. Воспользоваться этим сполна смогут экспорт-ориентированные сырьевые отрасли и та часть промышленности, которая сохраняет свои конкурентные позиции на мировых рынках. Украина все еще входит в десятку самых крупных производителей стали, в семерку стран с полным циклом авиастроения, ракетостроения, танкостроения и пр. Второй евроинтеграционный плюс связан с перспективами прихода в Украину качественных и долговременных инвестиций (UAmedia. 2014). 697

281 Премьер-министр Украины Николай Азаров отметил, что ЕС отказался импортировать наши вагоны и увеличивать импорт другой важной для украинской экономики продукции (С. Демкова, 2013). В случае евро-ассоциации даже по осторожным прогнозам, переходный (адаптационный) период, в течение которого нужно будет модернизировать нашу промышленность, составит не менее лет. Понятно, что далеко не все отрасли нашей экономики в состоянии выдержать конкуренцию. Соответственно, будут и потери рабочих мест. Выгоды для рядовых обывателей весьма размытые и отдалённые. Предполагается, что несколько снизятся цены на импортные товары - бытовую технику, электронику, автомобили, возможно, продукты питания. Но неминуемо вырастут цены на коммунальные услуги. Трезво анализируя и оценивая создавшуюся на Украине ситуацию, следует отметить нарастание конфликта, нежелание каждой из сторон выслушать другую, применение действий, которые противоречат законам Украины и моральным нормам, принятым в обществе. В целом общество, как и при любом конфликте, разделилось на две группы, одна - поддерживают евроинтеграцию и вторая - поддерживает существующую власть. Однако не всё так просто и однозначно, не все выражают свою поддержку активно, некоторая часть населения поддерживает только определённые шаги или действия, или определённых политиков. Пока говорить о существенном снижении безопасности Украины на внешнеполитической арене не приходится, однако ситуация может измениться в любой момент, в первую очередь, под действием внутренних причин. Если внутриполитический конфликт выйдет из демократического русла, тогда последствия могут быть непредсказуемы. Вывести Украину из создавшейся ситуации смогут только внутренние силы. Внешняя поддержка при этом хоть и очень важна, однако не является решающей. Изменение менталитета, повышение самосознания людей, и как следствие повышение культурного уровня населения станы, что скажется на выполнении законов и моральных норм может привести к реальному существенному улучшению обстановки в Украине. Только тогда, когда мы - украинцы сами изменимся и изменим свою страну, нас будут рады видеть во всех мировых сообществах как достойных участников, а не рассматривать как территорию своих интересов. 698

282 Литература: UA MEDIA, Евроинтеграция: плюсы или минусы? Сайт: UAmedia. Мониторинг украинской прессы. Available on internet: ДЕМКОВА, С., грудня 2013 Азаров: ЄС повинен компенсувати збиток від першого етапу євроінтеграції. Dostupné na internete: 699

283 CYPERSKÝ KONFLIKT: HISTORICKÉ VÝCHODISKÁ GRÉCKEJ A TURECKEJ PRÍTOMNOSTI NA OSTROVE CYPRUS CONFLICT: HISTORICAL BACKGROUND OF GREEK AND TURKISH PRESENCE ON THE ISLAND Ivan MAJCHÚT 1 ABSTRACT The aim of this paper is not a complex historical analysis of the island, but current problems must be understood in the broader historical dimensions. It is important to understand the internal and external cultural and demographic influences for the formation of Greek identity, origin and construction of the Orthodox Church, Catholicism and its influences, and the formation of the Turkish community in Cyprus. Key words: Cyprus, conflict, history, Greek identity, Turkish community Úvod Dejiny Cypru po stáročia ovplyvňovalo niekoľko dôležitých skutočností. Jednou z nich bola ťažba medi, ktorá tvorila hlavné bohatstvo ostrova. Druhou bola jeho výhodná poloha na križovatke námorných a obchodných ciest medzi Európou, Áziou a Afrikou. S polohou je viazaná aj ďalšia skutočnosť - tvorí predmostie k ázijskej pevnine. Predovšetkým z troch zmienených dôvodov sa na ovládnutie ostrova zameral záujem najsilnejších mocností. Bol obsadzovaný, kupovaný a predávaný, prevádzaný z jedného vládcu na druhého, bez toho aby to niekto niekedy konzultoval s jeho obyvateľmi (Yalincak, 2009, s. 3). 1 Budovanie základov gréckej prítomnosti na ostrove Pravdepodobne práve spomínaná meď a výroba bronzu spôsobila v období neolitu prílev osadníkov najmä z Palestíny. V tejto súvislosti sa Cyprus stal centrom obchodu a významným exportérom spomínaných surovín. Ku koncu doby bronzovej ( pr. n. l.) sa na ostrove usadzujú Gréci, a tým sa môže hovoriť o trvalom gréckom charaktere ostrova. 1 Ivan Majchút, Ing., PhD., odborný asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, Demänová 393, Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, ivan.majchut@aos.sk. 700

284 Hlavnými príčinami príchodu Grékov na ostrov bol koniec vojny o Tróju a zánik Chetitskej ríše čo malo za následok veľké sociálno-politické turbulencie v regióne a populačné pohyby smerom na západ. Práve migrácia mykénskych Grékov, ktorí sa rozhodli usadiť na Cypre, poznačila kultúru populácie ostrova natoľko, že tá sa vyvíjala v gréckom duchu. Ich zásluhou sa vytvorili mnohé mestské štáty, z ktorých dominovali Salamis a Pafos (Mallinson, 2011, s. 9). V ďalšom období ( pr. n. l.) bola grécka kultúra na ostrove ovplyvňovaná vonkajšími udalosťami. Prvou vlnou cudzieho vplyvu boli Feničania, ktorí unikali pred Asýrčanmi. Obzvlášť ich zásluhou sa z východu začiatkom 4. storočia pr. n. l. dostali na Cyprus moderné poľnohospodárske metódy, vznikali niektoré obchodné centrá a od nich bolo prevzaté písmo (Çalişkan, 2012, s. 14). Neskôr sa jednotlivé mestské štáty na Cypre postupne dostávali pod nadvládu Asýrčanov, neskôr Egypťanov a potom Peržanov. Napriek ich nadvláde, grécke kultúrne vzory naďalej na ostrove dominovali. V roku 333 pr. n. l. bola perzská nadvláda v súvislosti s ťažením Alexandra Veľkého proti Perzskej ríši ukončená. Pád Perzskej ríše predznamenal Ptolemaiovskú 2 nadvládu na Cypre v rokoch pr. n. l.. Počas nej bolo zrušených desať cyperských kráľovstiev a po prvý krát môžeme hovoriť o unitárnom štátnom útvare na ostrove. Život na helenistickom 3 Cypre sa niesol v duchu politickej stability, prekvitania umenia, rozvoja filozofie a medicíny (Mallinson, 2011, s. 11). Posledná fáza Ptolemaiovskej nadvlády so sebou prináša rímsku intervenciu na ostrov. Tá viedla v rokoch pr. n. l. k jeho prvej rímskej okupácii a následne k jeho konečnému ovládnutiu v roku 30 pr. n. l. 4 Počas nadvlády Rímskej ríše prišli v roku 45 n. l. na ostrov apoštoli Pavol a Barnabáš v sprievode evanjelistu Marka a priniesli kresťanstvo. Počas svojej návštevy zorganizovali na ostrove cirkev a ustanovili biskupov. Apoštol Barnabáš, zakladateľ cirkvi na ostrove, sa neskôr na Cyprus vrátil a stal sa biskupom v Salamise. 2 Ptolemaiovci - kráľovská rodina, ktorá vláda helenistickému Egyptu po smrti Alexandra Veľkého. Ich meno je odvodené od Ptolemaia, jedného z jeho generálov, ktorý sa v roku 305 pr. n. l. vyhlásil za kráľa Ptolemaia I. Najznámejšou panovníčkou z tohto rodu bola Kleopatra VII., ktorej samovraždou v roku 30 pr. n. l. sa skončila vláda Ptolemaiovcov v Egypte. 3 Helenizmus (Hellen - Grék) - dejinná a kultúrna epocha, obdobie starovekých dejín východného Stredomoria a Prednej Ázie. Začatá macedónskymi panovníkmi Filipom II. a jeho synom Alexandrom Veľkým. Pokračovala v nástupníckych štátoch až do roku 30 pr. n. l. kedy stratil svoju samostatnosť posledný helenistický štát (Egypt). Vzdelanosť, umenie, hodnoty a životný štýl starých Grékov prijímal rad národov a súčasne ho obohacoval o domáce tradície. 4 Pax Romana ( rímsky mier ) - stav relatívneho pokoja v oblasti Stredozemného mora. Ríša vládla jednotlivým provinciám, pričom každej dovolila vlastnú samosprávu a tvorbu zákonov za podmienok, že bude Rímu platiť dane a dovolia rímsku vojenskú kontrolu svojej provincie. 701

285 2 Byzantská éra Po rozdelení Rímskej ríše pripadol Cyprus ako provincia pod (Východnú) Rímsko-byzantskú ríšu. V byzantskej ére (v rokoch n. l.) sa Cyprus stále vyvíjal (podobne ako zvyšok helénskeho sveta) pod vplyvom gréckej kultúry. Kresťanské náboženstvo na ostrove sa kreovalo pod zvrchovanosťou gréckej pravoslávnej cirkvi. Bolo to obdobie, v ktorom boli postavené mnohé kláštory a kostoly, pričom niektoré vydržali až dodnes. Byzantský cisár udelil v roku 488 n. l. cirkvi na Cypre nezávislosť vrátane možnosti voliť si vlastného vodcu - arcibiskupa. Jej získanie sa stalo dôležitým momentom, ovplyvňujúcim život na ostrove. 5 Táto skutočnosť znamenala počiatok jedinečnej tradície zodpovednosti cirkvi za politické záležitosti ostrova. Grécko-cyperskí historici tvrdia, že práve byzantské obdobie zjednotilo Cyprus so zvyškom gréckeho sveta a že bol súčasťou gréckeho štátu. Nesmieme zabúdať, že po roku 1191 bol Cyprus oddelený od byzantského helenizmu a cyperské inštitúcie s výnimkou náboženských a vzdelávacích už nikdy neboli totožné s tými gréckymi (Çalişkan, 2012, s. 15). Po ukončení byzantskej éry čakal Cyprus iný historický vývoj. 3 Franské obdobie Tým, že ostrov v roku 1192 kúpil franský križiak Guy de Lusignan, začalo tzv. franské obdobie ( ). V tomto takmer 300 ročnom období bol do života na ostrove zavedený feudálny systém a zriadená katolícka cirkev. Katolícka cirkev postupne získavala dominantné postavenie oslabujúc tak dovtedajší vplyv gréckej pravoslávnej cirkvi. Cyprus 6 bol síce nezávislý, ale miestna grécka populácia bola znížená na postavenie poddaných (iba bohatší obchodníci boli klasifikovaní ako plnoprávni občania). Nemala takmer žiaden vplyv na verejné záležitosti a v podstate iba bojovala za udržanie pravoslávia. Ekonomika na ostrove vďaka pôsobeniu obchodníkov z územia dnešného Talianska (Amalfi, Janov, Pisa, Benátky,...) rozkvitala. A to aj v dobe, keď Osmanskej ríši 7 podľahol Konštantínopol a osmanskí Turci si už podmanili pevninské Grécko a Balkán. 5 Autocefalos - nezávislá patriarchálna autorita používaná najmä vo východných národných cirkvách. Cyperskému arcibiskupovi boli priznané tri dôležité cirkevné výsady - podpisovať sa červeným atramentom, počas cirkevných obradov nosiť purpurový plášť, nosiť cisárske žezlo. 6 Križiacke cyperské kráľovstvo. 7 Osmanská ríša - na Slovensku kodifikovaný tvar. Označenie má základ v osmanskej dynastii a hovoríme o tzv. osmanských Turkoch. Iné názvy Otomanská ríša, Turecký sultanát, Vysoká porta. Často sa toto obdobie označuje za otomanskú nadvládu (z anglického základu) alebo tureckú nadvládu (z vyššie uvedeného dôvodu). 702

286 4 Benátska nadvláda Benátčania, ako námorná mocnosť vtedajšej doby, mali veľký záujem o ovládanie tak strategicky dôležitého ostrova akým bol Cyprus. Ich obchodný a politický tlak sa presadil voči umierajúcej Lusignanskej dynastii a voči svojim konkurentom z Pisy a z Janova (Janov dokonca niekoľko rokov ovládal Famagustu). Cyprus sa postupne pretransformoval z franského pevného feudalizmu do nadvlády mocnej benátskej ríše, pod ktorú spadal v rokoch Benátčania uplatňovali počas svojej vlády na Cypre európsky štýl feudalizmu, ktorý prevzali z predchádzajúceho obdobia. Bežní miestni obyvatelia boli zaťažení vysokými daňami a ďalšími povinnosťami a život bol pre nich plný útrap. Pod vplyvom vatikánskej politiky unitarizmu 8 bola miestna populácia vystavená nátlaku konvertovať na katolícku vieru. Grécko-cyperskí historici pripúšťajú, že benátska nadvláda priniesla obyvateľom ostrova určitú mieru ekonomického strádania, avšak vnútorné i vonkajšie podmienky považujú pre život na ostrove za priaznivé (Mallinson, 2011, s. 14). Z iných zdrojov sa dozvedáme, že za Benátčanov populácia ostrova poklesla na niečo viac než 200 tisíc obyvateľov pričom sa skladala takmer výhradne z grécky hovoriaceho obyvateľstva (Yalincak, 2009, s. 4). Cyprus sa počas benátskej nadvlády stal jednou z najdôležitejších kresťanských bášt vo východnom Stredomorí. S postupujúcim šestnástym storočím osmanská expanzia na západ pokračovala a bolo len otázkou času kedy bude napadnutý aj Cyprus. Vzhľadom na osmanskú hrozbu, Benátky investovali nemalé prostriedky do budovania ostrova (Mallinson, 2011, s. 15). O osude ostrova bolo rozhodnuté keď sa v Osmanskej ríši dostal k vláde Selim II., známy ako dobyvateľ Cypru. Sultán si uvedomoval strategickú polohu ostrova a taktiež mu prekážali maltskí a benátski piráti, ktorí napádali osmanské lode, pričom často nachádzali útočisko na Cypre. Sultána navyše navštívili dvaja vyslanci z Cypru so žiadosťou o pomoc. Je zaujímavé, že vtedajší Cyperčania nepovažovali Osmanov za hrozbu a v ich požadovanom príchode na ostrov videli spôsob ako sa zbaviť benátskej nadvlády (Smilden, 2007, s. 21). Dianie na ostrove v rokoch 1570 a 1571 malo pre nasledujúce obdobie rozhodujúci vplyv. V roku 1570 po šesťtýždňovom obliehaní padlo hlavné mesto Nikózia a nasledujúci rok po takmer jednoročnom obliehaní padlo aj dôležité prístavné mesto Famagusta. Benátčania boli proti drvivej osmanskej prevahe bezmocní. Ich sily boli v porovnaní s osmanskou inváznou flotilou veľmi malé a miestni ostrovania im poskytovali len malú, alebo žiadnu podporu. Kapituláciou Benátčanov prešiel Cyprus pod celkovú osmanskú nadvládu a z ich strany nasledovalo uplatňovanie politiky upevňovania svojej moci. 8 Unitarizmus Svätá stolica odmietala sektárske delenie a uznávala iba katolícku cirkev. 703

287 V turecko-cyperskej historiografii sa rok 1570 popisuje ako príchod mierových záchrancov. V grécko-cyperskej historiografii sa však hovorí o vpáde násilných okupantov. Grécko-cyperskí historici tvrdia, že osmanské dobytie ostrova znamenalo koniec utrpenia pod európskou nadvládou a začiatok úplnej chudoby v ére orientálneho despotizmu (Smilden, 2007, s. 23). 5 Príchod Turkov na ostrov Zásadným opatrením zo strany Osmanskej ríše po roku 1571 bolo osídľovanie ostrova novými osadníkmi. Tak ako sa rozdielne vníma v gréckocyperskej a turecko-cyperskej historiografii osmanské ovládnutie Cypru tak sa rozdielne vníma aj príchod spomínaných osadníkov. Grécko-cyperskí autori označujú túto politiku osídľovania za kolonizáciu, islamizáciu a poturčovanie. Hovoria o zámernej manipulácii s demografickou rovnováhou ostrova s cieľom vytvoriť v miestnej populácii turecké zastúpenie. Turecko-cyperskí autori sú názoru, že osadníci prišli na ostrov, ktorý bol riedko osídlený a bolo tu príliš málo ľudí potrebných na kultiváciu úrodnej pôdy. Počet obyvateľov na ostrove pred príchodom Osmanov poklesol v dôsledku katastrof, chorôb, rozšíreného pirátstva a benátskeho vládnutia (Jennings, 1993, s. 212). Na podporu svojho tvrdenia uvádzajú, že v roku 1572 bolo na ostrove urobené všeobecné sčítanie obyvateľstva a majetku a z neho vyplynulo, že 76 dedín bolo úplne opustených a že pôda, vhodná na poľnohospodárske účely ležala ladom (Smilden, 2007, s. 31). Turecko-cyperským tvrdeniam o nedostatku obyvateľstva na ostrove sa dá veriť. Ale môžeme diskutovať o tom čo bolo skutočným dôvodom osmanskej politiky osídľovania Cypru. Jednalo sa o osídlenie ostrova po poklese populácie, alebo to bolo vedomé úsilie zmeniť etnickú a náboženskú rovnováhu v prospech Turkov/moslimov na úkor Grékov/pravoslávnych kresťanov? Politika obnovy populácie na Cypre bola riadená úradmi v Istanbule 9, pričom na jej realizáciu bol vydaný dekrét. V jeho obsahu bola stanovená povinnosť presídliť na ostrov každú desiatu domácnosť zo štyroch osmanských provincií v Anatólii. Pre presídlených v ňom bolo striktne stanovené, že sa nesmú vrátiť a ak tak urobia, budú silou donútení ísť tam opäť. Už začiatkom roku 1581 bolo presídlených rodín (Smilden, 2007, s. 31). Z iných zdrojov sa dozvedáme, že sa jednalo o asi Turkov (Yalincak, 2009, s. 4) a že v roku 1598 bola politika presídľovania z Anatólie ukončená (Jennings, 1993, s. 197). 9 Sürgün (od slovesa sürmek = premiestniť) - presun populácie, alebo presídlenie. Tzn. pohyb veľkej skupiny ľudí z jedného regiónu do druhého, často formou nútenej migrácie na základe štátnej politiky alebo medzinárodnej správy a najčastejšie na základe etnického pôvodu alebo náboženstva. Osmanská ríša používala nútené presídľovanie obyvateľstva ako nástroj na zmenu etnických a náboženských pomerov na ňou spravovanom území. 704

288 Je zrejmé, že samotný osmanský sultán a aj cyperský guvernér mali záujem aby Cyprus prosperoval. Medzi osadníkmi, ktorým bolo nariadené presídliť sa z Malej Ázie na ostrov, boli remeselníci z miest a roľníci z vidieka a po dobu dvoch rokov boli oslobodení od daní. Doslovne bolo stanovené, že na ostrov budú zaslaní ľudia, ktorí žijú na jalových, skalnatých, strmých miestach, ktorí majú núdzu o pôdu, ktorí sú známi svojimi nezákonnými aktivitami, ktorí nie sú registrovaní v miestnom obchodnom registri, ktorí za bývanie platia nájomné, ktorí majú dlhodobé pozemkové spory, ktorí z vidieka odišli do miest a sú bez zamestnania. Dekrét taktiež presne stanovoval konkrétne profesie obchodníkov a remeselníkov, ktorými sa má ostrov osídliť (Smilden, 2007, s. 33). Z takto presne stanoveného rozpisu je zrejmé, že osídľovanie bolo (aspoň teoreticky) ekonomicky premyslené a nič v jeho texte nenasvedčuje, že by sa sledovala politika poturčovania a islamizácie ostrova tak ako to tvrdia gréckocyperskí historici. Turecko-cyperskí historici dokonca tvrdia, že medzi zmienenými osadníkmi boli aj kresťania väčšinou Gréci, ktorí pôvodne žili v Anatólii. Evidentne však osadníci boli väčšinou Turci (Smilden, 2007, s. 34). Osídľovanie ostrova neovplyvňovala iba presídlená turecká/moslimská populácia. Okrem osadníkov sa k tureckému zastúpeniu radilo aj asi 3 4 tisíc osmanských vojakov a dôstojníkov, ktorí sa podieľali na dobytí Cypru a už ostali na ostrove. Tí spadali do rôznych kategórií (Janičiar, Sapahi, Zaptie) 10 a prednostne patrili do vládnuceho segmentu na ostrove (Çalişkan, 2012, s. 20). Niektorí z nich si na Cyprus priviedli svoje rodiny, zatiaľ čo iní sa oženili s miestnymi ženami (Smilden, 2007, s. 31). Príchod osadníkov z Anatólie na Cyprus podlieha širokej diskusii. Grécko-cyperskí historici vidia osmanskú politiku osídľovania v zápornom zmysle a popisujú ju ako jedno z nespravodlivých opatrení proti Grékom, žijúcim na Cypre. Turecko-cyperskí historici na vec pozerajú úplne inak, keďže Turci medzi týmito osadníkmi boli vlastne ich etnickí predkovia. Logicky teda, vnímajú príchod osmanských osadníkov pozitívne. 6 Osmanská nadvláda Obdobie osmanskej nadvlády na Cypre v rokoch zohráva jedno z najdôležitejších období, ktoré má rozhodujúci vplyv na súčasný stav na ostrove. Osmanskými Turkami uplatňované zásadné opatrenia počas ich 307 ročného riadenia ostrova mali dlhodobý účinok a to aj po ukončení ich nadvlády. Práve toto obdobie je z pohľadu histórie asi najdôležitejším aspektom 10 Janičiar (yeni çeri = nový vojak) - príslušník sultánovej elitnej stráže. Zväčša to boli Gréci a Slovania, ktorí boli od malých detí vychovávaní v moslimskej viere a prešli intenzívnym vojenským výcvikom. Sipahi - príslušník ťažkej jazdy. Eticky sa skladala len z Turkov a moslimov. Zaptie (alebo Zapitie) - príslušník miestnej polície v osmanskej administratíve. 705

289 pre chápanie súčasného cyperského problému a práve toto obdobie je na gréckej a tureckej strane diametrálne odlišne vykladané. Je logické, že Osmanská ríša po ovládnutí ostrova zaviedla na ňom svoj systém spravovania. 11 Ostrov spravovala Rada guvernérov. V jej čele bol guvernér (vždy Turek a moslim) a obvykle štyria správni vysokí úradníci (tiež Turci a moslimovia). Ďalej tu boli mufti - osoba s najvyššou moslimskou autoritou a cyperský arcibiskup. Radu dopĺňal dragoman (tlmočník), ktorý fungoval ako spojovací článok medzi štátom a ľuďmi. Bol vždy kresťan a obvykle to bol grécky Cyperčan. Bol volený biskupmi a ďalšími významnými osobnosťami gréckej komunity na Cypre a mal blízky vzťah k pravoslávnym duchovným na Cypre. Spoločne s arcibiskupom zodpovedal za vyberanie daní od gréckych Cyperčanov a priamo komunikoval so sultánom v Istanbule. Šéfom spravodlivosti bol Turek a predstavoval najvyššiu právnu autoritu. Uplatňoval zákon šaria medzi moslimami a zaoberal sa trestnými prípadmi moslimov aj kresťanov. Pre prípady občianskeho a rodinného práva gréckocyperskej populácie bola autoritou grécka pravoslávna cirkev (Smilden, 2007, s. 38). Z uvedeného vyplýva, že vedenie pravoslávnej cirkvi a kresťanský tlmočník boli súčasťou osmanského systému nadvlády. Dôležitým momentom bolo zavedenie jedného zo zásadných opatrení Osmanskej ríše na ostrove (tak ako to robili aj inde) tzv. Millet systém. 12 Arcibiskup so svojim duchovenstvom získal silné postavenie v spoločnosti a stal sa súčasne politický aj duchovný vodca gréckych Cyperčanov. Pravoslávna cirkev prešla zásadným prerodom, keď sa z pozície úbožiaka počas benátskej nadvlády zmenila na rozhodujúci prvok spoločnosti (Smilden, 2007, s. 40). Silné postavenie cirkvi bolo dané aj tým, že obyčajní grécki Cyperčania ju vnímali ako ochrancu a dobrodinca grécko-cyperskej populácie. Práve preto rešpektovali najvyššie duchovenstvo a budoval sa pocit spolupatričnosti k cirkvi. Cez ňu si grécke obyvateľstvo realizovalo samosprávu a spravovalo si svoje sociálne, vzdelávacie a náboženské záležitosti. Práve tento systém skutočne upevnil súdržnosť populácie gréckeho etnika (Yalincak, 2009, s. 4). Obyvateľstvo bolo v podstate rozdelené do dvoch kategórií: praví veriaci moslimovia, a zimmis - nemoslimovia. Nemoslimovia boli rozdelení na pravoslávnych kresťanov, Arménov, katolíkov, židov, atď (Çalişkan, 2012, s. 21). Podľa niektorých autorov, práve takéto delenie neviedlo k mierovému spolužitiu, ale rozvíjalo oddelený život a oddeľovalo zvyky a obyčaje predovšetkým do dvoch skupín čo muselo zákonite viesť k etnickej a náboženskej nevraživosti. Kreovala sa duálna spoločnosť na základe náboženskej identity. To so sebou prinášalo identifikovateľné kultúrne charakteristiky gréckych a tureckých etnických skupín najmä prostredníctvom 11 Viac-menej rovnaký systém ako vo všetkých provinciách Osmanskej ríše. 12 Millet systém (z arabského millah = národ) v Osmanskej ríši rešpektované osobitné právo náboženských komunít na vládnutie vo svojom vlastnom systéme. 706

290 ich jazykov (Çalişkan, 2012, s. 22). Riadiaci systém viedol k tomu, že etnické delenie malo vplyv na zaraďovanie moslimov do administratívneho a bezpečnostného aparátu. Turecko-cyperskí i grécko-cyperskí historici sa zhodujú v tom ako cirkev obnovila svoju moc, ale rozchádzajú sa v tom aký to malo vlastne význam. Na gréckej strane sa revitalizácia pravoslávnej cirkvi považuje za významnú udalosť v histórii cyperského helenizmu. Pripúšťajú, že cirkev získala moc a privilegované postavenie po osmanskom ovládnutí ostrova, avšak Osmanom v tom priznávajú veľmi malú zásluhu. Turecká strana sa zmieňuje, že privilegované postavenie cyperskej pravoslávnej cirkvi prinieslo podstatnej časti hornej, alebo vládnucej triedy (najmä tým, ktorí sa zmierili s novou vládou) a vyššiemu duchovenstvu výhody nad ich najdivokejšie očakávania (Panteli, 1990, s. 50). Treba zdôrazniť, že vrcholné duchovenstvo cyperskej pravoslávnej cirkvi malo dvojitú úlohu. Bolo súčasťou osmanského systému vládnutia a súčasne bolo politickým a duchovným vedením grécko-cyperskej populácie. Gréckocyperská historiografia kladie hlavný dôraz na ten druhý aspekt a to pravdepodobne preto, že ten prvý nie celkom zapadá do ich historického vnímania reality. Turecko-cyperská historiografia však s tým nemá problém, keďže takáto duálna úloha cirkvi bola prirodzenou súčasťou osmanského systému vládnutia nielen na Cypre, ale vo väčšine provincií Osmanskej ríše. Práve na tento aspekt upozorňujú, keď chcú oponovať kto vlastne spôsoboval útlak a biedu cyperského obyvateľstva. Bolo by naivné domnievať sa, že osmanský sultán obnovil postavenie cyperskej pravoslávnej cirkvi ako vyjadrenie čistej štedrosti a starostlivosti o gréckych Cyperčanov. Tým, že sultán udelil cirkvi na Cypre ekonomické výhody, dostal duchovenstvo do určitej závislosti. Arcibiskup a biskupi boli často spojencami s vedením tureckých Osmanov na Cypre. Tento vzťah nebol založený na princípoch lásky, ale na princípoch vzájomnej prospešnosti, predovšetkým v politických a ekonomických záležitostiach. Arcibiskup a biskupi zohrávali dôležitú úlohu vyberačov daní už od prvých dní osmanskej nadvlády. Jedným zo zámerov bolo, aby sa nepríjemnosti s vysokými daňami neprenášali iba na cyperského guvernéra, ale aj na cirkev. Je len logické, že to nebolo zadarmo a časť daňových príjmov ostávala cirkvi (Hadjidemetriou, 2002, s. 273). Cirkev tak získavala silné ekonomické pozície, čím sa jej dominancia, práva a výsady ešte zvyšovali. Získané výsadné postavenie hraničilo so zneužívaním svojho postavenia a existujú indície, že za svoje postavenie bolo treba Osmanom preukázať vďačnosť (Wallace - Orphanides 1998, s. 186). 707

291 7 Protiosmanské povstania a ich dôsledky Obdobie osmanskej nadvlády je považované za pomerne jednotvárne a v turecko-cyperskej rétorike sa objavujú tvrdenia, že počas tejto doby sa na ostrove žiaden otvorený konflikt medzi Turkami a Grékmi neobjavil (Yalincak, 2009, s. 4). Toto obdobie je popisované relatívne vľúdne a hovorí sa o prevažujúcej harmónii a obvyklom mierovom súžití populácie bez ohľadu na etnickú príslušnosť a náboženské presvedčenie (Smilden, 2007, s. 3). Povstanie, ktoré vypuklo v roku 1804, nebolo jednoznačnou záležitosťou a bolo prirovnávané k revolúcii. Dá sa predpokladať, že ho poznamenali francúzske, britské a ruské záujmy vo východnom Stredomorí. Po podpise rusko-osmanskej mierovej zmluvy v roku sa Rusko stalo ochrancom pravoslávnych kresťanov, čo malo za následok zvyšovanie jeho vplyvu na ostrov. Francúzsko sa tohto vplyvu obávalo a podnecovaním napätia podporovalo vzburu miestneho obyvateľstva, proti ktorej sultán zakročil. Vytvorenie neprehľadnej situácie bolo výsledkom sebeckej politiky veľmocí v čase keď sa Osmanská ríša blížila k svojmu úpadku. Určité paralely môžeme badať aj v súčasnosti. Aspoň pokiaľ ide o záujmy, ktoré presadzujú cudzie mocnosti vo vzťahu k Cypru. V podobnom duchu sa niesli aj nasledujúce aktivity namierené proti osmanskej nadvláde. Tie ešte viac zvýrazňujú, že na nacionalistické hnutie na ostrove vplýva francúzska revolúcia (Mallinson, 2011, s. 18) a dianie v pevninskej časti Grécka čo umne využívali Francúzi aj Briti. Povstanie proti Osmanom na Peloponéze a v Strednom Grécku 14 si našlo horlivých stúpencov po celom svete a tak tomu bolo aj na Cypre. Gréckocyperskí historici pripúšťajú, že do sprisahania bol zainteresovaný aj arcibiskup a traja biskupi, ale zdôrazňujú, že ich cieľom neboli násilné aktivity. Tureckocyperskí historici však poukazujú na to, že boli na ostrove nájdené tajné sklady zbraní a že existovalo množstvo indícií k tomu že grécki Cyperčania sa pripravovali na vzburu. Osmanský sultán sa rozhodol rýchlo konať a na potlačenie vzbury vyslal na ostrov posily. Sobota je v grécko-cyperskej histórii temným dňom. Arcibiskup Kyprianos, traja biskupi a ďalších takmer päťsto starších bolo popravených a nasledoval kolotoč ďalších vrážd (Mallinson, 2011, s. 18). Masové popravy sú pre gréckych Cyperčanov veľkou traumou a sú považované za dôležitú udalosť v histórii Cypru a popravený arcibiskup Kyprianos je považovaný za jedného z najväčších grécko-cyperských martýrov (Smilden, 2007, s. 46). 13 Küçük Kaynarca alebo Kuchuk Kainarji mierová zmluva podpísaná po porážke Osmanskej ríše v tzv. Rusko-Tureckej vojne Začalo vyhlásením v meste Patras Taktiež známe ako Grécka vojna za nezávislosť, alebo Grécka revolúcia. 708

292 Aj tu sa líšia názory historikov. Tí grécko-cyperskí za uvádzané udalosti vinia osmanského guvernéra na Cypre a tí turecko-cyperskí zas vinia samotného arcibiskupa a pravoslávnu cirkev. V turecko-cyperských učebniciach dejepisu sa uvádza, že túto tragédiu spôsobili vodcovia pravoslávnej cirkvi a že osmanský panovník ich nemohol nepotrestať. Taktiež sa v nich zdôrazňuje, že to bola jediná poprava počas 307 ročnej osmanskej nadvlády (Smilden, 2007, s. 51). Drastické opatrenia Osmanskej ríše na potlačenie povstania na ostrove znamenali pre gréckych Cyperčanov vážne rany. Fyzicky bola zlikvidovaná vrchnosť cirkvi a značná časť šľachty. Odhaduje sa, že v rokoch následkom týchto a následných udalostí gréckych Cyperčanov emigrovalo. Väčšina z nich ušla na grécku pevninu a tam pokračovali v boji proti Osmanom (Koumoulides, 1974, s ). Keď Grécko vyhlásilo v roku 1830 nezávislosť, grécki Cyperčania sa s nim chceli spojiť, čo sa však z rôznych dôvodov nestalo. V každom prípade, Cyprus, ako aj ďalšie ostrovy, sa stal súčasťou cieľa zjednotiť všetkých Grékov. 15 Mnohí Cyperčania odchádzali do Grécka, aby získali grécke občianstvo, čím sa potom po návrate na ostrov vyhli svojmu nedôstojnému postaveniu (rayah). 16 Odhaduje sa, že väčšina tých čo v rokoch opustili ostrov sa v rokoch vrátili ako grécki občania. Boli pod ochranou Ruska, Francúzska a Veľkej Británie prostredníctvom svojich konzulov v Larnake (Smilden, 2007, s. 55). Tvrdili, že už sú slobodní občania Grécka (nie rayahovia) a tak sa na nich vzťahovali všetky daňové úľavy a mnohé ďalšie výhody, ktoré využívajú cudzinci. Je prekvapujúce, že bolo možné realizovať takéto princípy návratu. Vysvetliť sa to dá jedine slabnúcou mocou sultána v Istanbule. Je evidentné ako do chodu života na ostrove zasahovali zmienené svetové mocnosti. Poprava arcibiskupa a biskupov v roku 1821 bola vážnou ranou pre pravoslávnu cirkev, ale okamžite bolo vytvorené nové vedenie. Cirkev veľmi rýchlo získala svoju pôvodnú moc. Je to dobrou ukážkou osmanského pragmatizmu. Ukázali, že dokážu tvrdo zasiahnuť proti podvratnému úsiliu, ale cirkev potrebovali aby mohli naďalej uplatňovať millet systém, čo predstavovalo základ ich systému spravovania provincií. Keď sa neskôr Osmanská ríša vzdala moci na Cypre, zanechávala na ostrove silnú cirkev, ktorá mala zohrať vedúcu úlohu v boji proti novým vládcom za nezávislosť a zjednocovacie hnutie (enosis) s Gréckom. 15 Megali Idea - zjednocovacie poňatie gréckeho nacionalizmu s cieľom vytvorenia gréckeho štátu, ktorý by okrem veľkej gréckej populácie zahŕňal všetky oblasti osídlené gréckym etnikom, ktoré po obnovení gréckej nezávislosti v roku 1830 stále žili pod osmanskou nadvládou. 16 Rayah alebo Reay (z arabčiny) príslušník nižšej spoločenskej vrstvy povinný platiť dane osmanskej spoločnosti. 709

293 Záver Na ostrove Cyprus sa už od staroveku trvale objavujú znaky gréckej kultúry a gréckeho jazyka a preto nie je divu, že ostrov je všeobecne vnímaný ako jednoznačná grécka enkláva a historicky je považovaný za grécky ostrov (Panteli, 1990, s. 15). Z historického zhodnotenia však vyplýva, že to nie je úplne správne. Je evidentné, že ostrov mal po stáročia jedinečné grécke rysy, ale nemožno povedať že Cyprus bol grécky ostrov, alebo že to bola grécka kolónia či provincia. Boli to Gréci, ktorí s využitím poskytnutých právomocí výrazne ovplyvňovali demografiu a dianie na ostrove. Ich kultúra a kultúrne dedičstvo významne prispievalo k historickému vývoju ostrova. Predstava, že Cyprus patrí výhradne Grékom, je názor, ktorý sa objavil s rastom nacionalizmu na konci 19. storočia. Obidve národné komunity sa snažia obhajovať svoje záujmy na poli medzinárodnej politiky, väčšinou za pomoci svojich materských krajín. Za odlišnosti v grécko-cyperskom a turecko-cyperskom vnímaní problému nenesú zodpovednosť len náboženstvo a ideológia, ale aj z nich sa odvíjajúce odlišné vnímanie bezpečnosti (Hrnčiar, Ganoczy, 2013, s. 107). Príčiny súčasného cyperského konfliktu môžeme vidieť vo vonkajšej dynamike v Európe a v európskom zápase o moc. Cyprus so svojimi obyvateľmi sa stal nástrojom na tento zápas. Cyperské obyvateľstvo (predovšetkým to grécke a turecké) je v zápase o moc zneužívané a často sa na to využívajú i historické príklady so subjektívnym pohľadom na vec. Literatúra: ÇALIŞKAN, M The Development of Inter-Communal Fighting in Cyprus: Ankara: Middle East Technical University HADJIDEMETRIOU, K A History of Cyprus. Nicosia: Hermes Media Press Ltd JENNINGS, R.C Christians and Muslims in Ottoman Cyprus and the Mediterranean World, New York and London: New York University Press HRNČIAR, M.-GANOCZY, Š História a súčasný stav bezpečnostnej situácie na Cypre. In: Bezpieczeňstwo w procesach globalizacji dziš i jutro. Katowice: Wyższa szkoła zarządzania marketingowego i języków obcych, ISBN s KOUMOULIDES, J Cyprus & the War of Greek Independence London: Zeno Booksellers and Publishers MALLINSON, W Cyprus. A Historical Overview. Republic of Cyprus: Konos Ltd. PANTELI, S The Making of Modern Cyprus, From obscurity to statehood. Nicosia: Interworld Publications SMILDEN, J.E Histories of Cyprus. The Disputed Years of Ottoman Rule, Oslo: Universitetet i Oslo WALLACE, P.W.-ORPHANIDES, A.G Sources for the History of Cyprus. New York: Greece and Cyprus Research Center YALINCAK, H Understanding the Cyprus Problem: A Small Chess Piece on a Huge Board. [online]. [cit ]. Dostupné z: 710

294 REGIONÁLNA BEZPEČNOSTNÁ SPOLUPRÁCA V SUBSAHARSKEJ AFRIKE REGIONAL SECURITY COOPERATION IN SUB-SAHARAN AFRICA Ján Marko 1 ABSTRACT Following paper presents curent attepts towards security cooperation on regional level in Sub-Saharan Africa. Its focus lies on four regional organisations SADC, ECOWAS, EAC and IGAD. Therefore, African Union as continent-wide actor is not anlalysed. Regional security cooperation in each organisation constitutes norms and tools, which enable its members to conduct security measures together such as early warning and conflict prevention, peace-keeping operations, couter-terrostism activities, disarmament etc. Despite these ambitious declarations towards security cooperation and some achieved results, there are serious discrepancies between theory and practise. Anylysis of pros and cons concerning the past, present and future of security cooperation in Sub-Saharan Africa is also provided. Key words: Sub-Saharan Africa, regional security, cooperation, ECOWAS, SADC, EAC 1 Dôvody regionálnej bezpečnostnej spolupráce v subsaharskej Afrike Počiatky regionálnej 2 spolupráce v subsaharskej Afrike, pokiaľ nepočítame samotnú Africkú úniu 3, spadajú do polovice 70. rokov minulého storočia. Snahy o regionálnu integráciu a spoluprácu musia byť chápané zo širšieho uhla pohľadu, nielen ako bezpečnostné. Práve naopak, do veľkej miery vznikali skôr ako odraz ekonomicko-hospodárskych potrieb svojich členov, respektíve regiónov ako takých. Na úspechy v ekonomickej oblasti spolupráce však časom nadviazala aj bezpečnostná dimenzia regionálnej spolupráce. Aj napriek nie vždy ideálnym a bezproblémovým vzťahom medzi jednotlivými členmi, môžeme považovať ambície a pokusy o spoluprácu na regionálnej úrovni za dobrý znak, za ochotu a záväzok afrických štátov radšej spolupracovať 1 Ján Marko, Mgr., interný doktorand, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, jan.marko@umb.sk. 2 Poňatie regionálnej bezpečnostnej spolupráce terminologicky chápe autor v rámci afrického kontinentu, respektíve jeho subsaharskej časti. Z globálnej analytickej roviny môžu byť prezentované organizácie chápané ako subregionálne, kde by regionálnou organizáciu bola AÚ. Tento príspevok používa regionálnu analytickú rovinu, a preto sú spomínané organizácie označné ako regionálne a nie ako subregionálne. 3 Africká únia vznikla v roku 2002 ako nástupnícka organizácia Organizácie africkej jednoty, ktorej rok vzniku je

295 a riešiť problémy spoločnými silami, ako len vlastnými prostriedkami a spôsobilosťami. Dôvod regionálnej spolupráce bol však oveľa pragmatickejší ako len vízia vzájomne obohacujúcej spolupráce bol ním nedostatok hlavne finančných zdrojov, ktorým väčšina štátov subsaharskej Afriky trpí. Spoločným spojením síl, zdrojov, informácií a vedomostí na regionálnej úrovni sa subsaharské štáty snažili reagovať na aktuálne bezpečnostné hrozby, riziká či výzvy, ktorých geografických rozsah neraz dosahoval rovnako regionálny rozmer. Bezpečnostná agenda regionálnej spolupráce je naozaj široká a týka sa v podstate všetkých sektorov bezpečnosti. Regionálnu bezpečnostnú spoluprácu v rôznej miere intezinty a zamerania tu môžeme identifikovať v štyroch oranizáciach. Sú nimi: - ECOWAS (Economic Community of West African States): Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov, - SADC (South African Development Community): Juhoafrické rozvojové spoločenstvo, - EAC (East African Community): Východoafrické spoločenstvo, - IGAD (Intergovernmental Authority for Development): Medzivládny úrad pre rozvoj. 2 Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov - ECOWAS Prvým pokusom o regionálnu spoluprácu v subsaharskej Afrike bolo Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov 4, ktoré vzniklo v roku 1975 v nigérijskom Lagose. Už samotný názov organizácie napovedá o jej predovšetkým hospodárskom zameraní, avšak bezpečnostná sféra kooperácie bola rozvinutá už pár rokov po jej založení. V roku 1978 bol totiž v rámci ECOWAS prijatý Protokol o neutočení (Protocol on non agression) a onedlho potom, v roku 1981 Protokol o vzájomnej obrannej asistencii (Protocol to mutual assistance on defence). Protokoly mali za účelom riešiť neovládateľné medzištátne konflikty medzi členmi, ktorí mali problémy pri vytváraní hospodárskej integrácie. Napriek tomu tieto bezpečnostné opatrenia boli nedokonalé, keď sa nedokázali vysporiadať s medzištátnymi konfliktami (Bolarinwa, 2011, str. 36). Nedostatky a chyby predchádzajúcich dokumentov a ich realizácie mali byť preto prekonané takzvaným ECOWAS mechanizmom, respektíve Protokolom o mechanizme prevencie konfliktov, manažmente riešenia, peacekeepingu a bezpečnosti (Protocol to Mechanism for Conflict Prevention, Mangement Resolution, Peacekeeping and Security), ktorý vznikol v roku Cieľmi tohto mechanizmu mimo iných sú: predchádzať, manažovať a riešiť vnútroštátne a medzištátne konflikty, posilniť spoluprácu v oblastiach prevencie 4 Členskými štátmi Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov sú: Benin, Burkina Faso, Kapverdy, Gambia, Ghana, Guinea, Guinea-Bissau, Libéria, Mali, Niger, Nigéria, Pobrežie Slonoviny, Senegal a Sierra Leone. 712

296 konfliktov, skorého varovania, peacekeepingových operácií, kontroly cezhraničného zločinu, terorizmu a proliferácii malých zbraní a protipechotných mín, udržiavať a upevňovať mier, bezpečnosť a stabilitu v západnej Afrike (Bolarinwa, 2011, str. 36). Ďaľšou významnou súčasťou bezpečnostnej architektúry ECOWAS je systém včasného varovania ECOWARN, respektíve Pozorovateľské a monitorovacie centrum (Observatory and Monitoring Centre) spadajúce do rámca Mechanizmu. Samotný mechanizmus je doplnený a podporený aj Protokolom o demokracii a dobrom vládnutí (Protocol on Democracy and Good Governance) umožnujúcim svojim členom vytvárať vhodné prostredie pre demokratické vládnutie. Spomedzi posledných komponentov bezpečnostnej spolupráce je najdôležitejší ECOWAS Rámec pre prevenciu konfliktov (ECOWAS Conflict Prevention Framework) z roku Taktiež je nevyhnutné spomenúť pôsobenie Monitorovacej skupiny ECOWAS ECOMOG (ECAWAS Monitoring Group), ktoré bolo iniciované anglofónnymi členmi v roku ECOMOG vtedy zasahoval v Libérii, kde v tom čase prebiehala občianska vojna. ECOMOG môžeme považovať za realizáciu Protokolu o vzájomnej obrannej asistencii, na základe ktorého mali byť budované Spojené ozbrojené sily spoločenstva (Allied Armed Forces of Community). Pôsobenie ECOMOG však nebolo bezproblémové. Na jednej strane bolo ich nasadenie kritizované frankofónnymi členmi a na strane druhej samotnými obyvateľmi Libérie z páchania trestných činov a zneužívania právomocí (Dupuy,- Detzel, 2007). Ani posledné nasadenie ECOMOG v Mali nebolo ideálne, nakoľko musel byť nedostačujúci počet jednotiek ECOMOG podporovaný aj francúzskym kontingentom. 3 Juhoafrické rozvojové spoločenstvo - SADC Počiatky regionálnej bezpečnostnej spolupráce môžeme hľadať vo vzniku Juhoafrickej konferencie o koordinácii rozvoja (South African Development Coordination Conference) v roku Konferencia bola reakciou takzvaných štátov frontovej línie 5 na režimy ako juhoafrický apartheid alebo Rodézia (Lukáš, 2006), usilujúcich o dosiahnutie ekonomicko-hospodárskej nezávislosti rovnako aj o politicko-bezpečnostné vymedzenie sa voči Juhoafrickej republike. Premena SADCC na SADC 6 prebehla v roku 1992 na základe prebiehajúcich vnútropolitických procesov v Juhoafrickej republike, ktorá sa stala členom SADC v roku Členmi konferecie boli Angola, Botswana, Lesoto, Malawi, Mozambik, Svazijsko, Tanzánia, Zambia a Zimbabwe. 6 Členovia SADC sú Angola, Botswana, Juhoafrická republika, Konžská demokratická republika, Lesotho, Madagaskar, Malawi, Maurícius, Mozambik, Namíbia, Seychely, Swazijsko, Tanzánia, Zambia a Zimbabwe. 713

297 Ako súčasť bezpečnostnej regionálnej spolupráce SADC bol vytvorený Orgán pre politiku, obranu a bezpečnosť (Organ on Politics, Defence and Security). Orgánu zodpovedá Medzištátny výbor pre obranu a bezpečnosť (Inter-state Defence and Security Committee). Všetko toto smerovalo ku konštrukcii celkom ambiciózneho bezpečnostného režimu, s potenciálom nielen pre spoločné konanie a kolektívnu bezpečnosť voči vonkajším hrozbám alebo pre peacekeeping v Afrike, ale aj vnútornú kooperáciu v dozore, ľudských právach a demokratizácii (Buzan, - Wæver, 2003, str. 235). Normatívnu rovinu bezpečnostnej spoluráce SADC predstavuje Strategický indikatívny plán pre Orgán pre politiku, obranu a bezpečnosť (Strategic Indicative Plan for the Organ on Politics, Defence and Security - SIPO). Na SIPO nadväzujú Harmonizovaný indikatívny plán pre Orgán (Harmonised Indicative Plan for the Organ) špecifikujúci agendy v jednotlivých sektoroch bezpečnosti a ďalej Pakt vzájomnej obrany (Mutual Defence Pact). HIPO a MDP pomáhajú koordinovať a implementovať Protokol pre politickú, obrannú a bezpečnostnú kooperáciu (Pact on Political, Defence and Security Cooperation). Jedným z realizovaných projektov v rámci SIPO je zriadenie Regionálneho peacekeepingového tréningového centra v Harare. Jednou z mnohých úloh tréningového centra je aj príprava a výcvik brigády SADC, ktorá od roku 2008 tvorí integrálny komponent Pohotovostných síl Africkej únie (SADC, Defence, SADC, Regional Peacekeeping). Rovanko ako ECOWAS aj SADC pristúpilo k sformovaniu spoločných síl, ktoré v roku 1998 zasahovali v Lesothe a v Konžskej demokratickej republike (Marko, 2013). Ani zásahy spoločných jednotiek pod hlavičkou SADC sa nevyhli kritike za to, že skôr sledovali vlastné záujmi ako napĺňali ciele operácie. 4 Východoafrické spoločenstvo EAC Najmladším spomedzi pokusov o regionálnu bezpečnostnú spoluprácu v subsaharskej afrike je Východoafrické spoločenstvo 7, ktoré vzniklo ako inštitucionálna podoba dovtedajšej predovšetkým hospodárskej spolupráce, ktorá by mala vyústiť do menovej únie a neskôr aj do politickej federácie štátov východnej Afriky (EAC, 2013a). O realizáciu bezpečnostnej agendy v rámci Východoafrického spoločenstva sa stará Sektorová rada medzištátnej bezpečnosti (Sectoral Council on Interstate Security). Úlohou rady je predovšetkým implementácia Regionálnej stratégie EAC pre mier a bezpečnosť (EAC Regional Stretegy for peace and security), ktorá sa dotýka takých opatrení a nástrojov, akými sú boj 7 Členmi Východoafrického spoločenstva sú Burundi, Keňa, Rwanda, Tanzánia a Uganda. 714

298 proti obchodu s narkotikami, proliferácia malých a ľahkých zbraní, policajná kooperácia a ďalšie. Výskumné a výcvikové ambície v oblasti mieru a bezpečnosti sa darí realizovať prostredníctvom projektu Nyerereovho centra pre výskum mieru (Nyerere Center for Peace Research - NCPR). Nyererove centrum bolo založené v roku 2007 a kladie si za cieľ vypracovať sa na celosvetovo renomované pracovisko, ktoré sa venuje výskumu a tréningom v oblastiach bezpečnostnej agendy, akými sú prevencia a riešenie konfliktov, včasné varovanie, proliferácia zbraní, problematika utečencov a vnútorne presídlených osôb a iné. Napĺňanie stanovených cieľov by malo vyústiť do podopory rozvoja a bezpečnosti v regióne východnej Afriky (EAC, 2013b). 5 Medzivládny úrad pre rozvoj - IGAD Medzivládny úrad pre rozvoj 8 je názvom nástupníckej organizácie Medzivládneho úradu pre sucho a rozvoj (Intergovernmental authority for Drought and Development), ktorá vznikla v roku 1996 (IGADD vznikol vroku Napriek tomu, že bezpečnostná dimenzia regionálnej spolupráce v rámci IGAD je len jednou z mnohých, predstavuje jej významnú súčasť. IGAD nemá doteraz porovnateľné postavenie voči ECOWAS alebo SADC ako regionálne bezpečnostné teleso. Napriek svojej zdanlivej role environmentálnej a hospodárskej organizácie, fungoval IGAD prevažne ako bezpečnostné fórum a v 1998 bol zapojený do pokusov o riešenia konfliktov aj v Sudáne, aj v Somálsku (Buzan, - Wæver, 2003, str. 243). Aj preto sa bezpečnostná kooperácia špecifikuje a špecializuje na predovšetkým mierové spôsoby riešenia konfliktov a kríz, akými sú manažment a prevencia konfliktných situácií, tak na regionálnej ako aj na vnútroštátnej úrovni (Keller, 2004, Apuuli, 2011). Realizácia ambícií v rámci prevencie konfliktov prebieha prostredníctvom projektov ako sú Mechanizmus skorého varovania a odozvy CEWARN (Conflict Early Warning and Response Mechanism) spustený v roku 2003 alebo Program budovania kapacít proti terorizmu ICPAT (IGAD Capacity Building Programme Against Terrorism) fungujúci od roku Normatívnu a stretegickú zložku bezpečnostnej spolupráce členov IGAD stelesňuje Plán stratégie mieru a bezpečnosti IPSS (IGAD Peace and Security Strategy Plan), ktorého vypracovávanie započalo v roku IPSS bol zameraný na obdobie rokov 2010 až 2014 a jeho agenda sa dotýkala problematiky stanovovania štátnych hraníc, boj proti terorizmu, prístupnosť mora pre vnútrozenské krajiny či administráciu vodných zdrojov(apuuli, 2011). 8 Medzivládny úrad pre rozvoj združuje členské štáty: Džibutska, Etiópie, Eritrey, Somálska, Sudánu a Južného Sudánu Keňa a Uganda. 715

299 Zvolená oblasť spolupráce IGAD v rámci IPSS odráža objektívne bezpečnostné hrozby a výzvy regiónu Afrického rohu, ktorých prekonanie by znamenalo vysporiadanie sa s hlavnými a zároveň najzávažnejšími bezpečnostnými problémami. Je to napríklad problematika vodných zdrojov, kde je najvýraznejším prípadom rieka Níl. Alebo problematika terorizmu, ktorého podoba sa práve v regióne Afrického rohu vymyká zo subsaharského priemeru, kde sa jedná skôr o vnútroštátnu bezpečnostnú problematiku jednotlivých štátov (Marko, 2013). 6 Výsledky a perspektívy bezpečnostnej spolupráce Podoby a dosiahnuté výsledky regionálnej bezpečnostnej spolupráce sú v štyroch analyzovaných organizáciách do značnej miery rozličné. V prípade ECOWAS a SADC došlo k vytvoreniu spoločných jednotiek schopných zasiahnuť v rámci obrannej asistencie. EAC a ani IGAD k takejto forme bezpečnostnej spolupráce zatiaľ nepristúpili. Dôvodom boli dozaista napäté vzťahy umocnené podozrievaním a nedôverou v rámci týchto organizácií. Ďalším významným faktorom, ktorý do značnej miery deteminuje bezpečnostnú spoluprácu aj v ECOWAS a SADC je chronický nedostatok zdrojov, ktorý buď vôbec neumožňuje vytvorenie spoločných spôsobilostí na riešenie konfliktov, alebo ich do významnej miery limituje a obmedzuje. Spoločný, respektíve regionálny prístup buď k riešeniu konfliktov alebo bezpečnostných problémov vo všeobecnosti má nesporne mnoho výhod. Patria medzi ne pohľad africké riešenia afrických problémov, keď členovia v rámci regionálnych organizácií prirodzene disponujú takou mierou informácií a skúseností s danou problematikou, ktorú mimoregionálni aktéri nedosahujú. To umožňuje rýchlejšiu a lepšie orientovanú reakciu a voľbu nástrojov. Pozitívne výsledky regionálnej bezpečnostnej spolupráce vytvárajú u členov organizácií pocit súdržnosti, zodpovednosti a spoločnej identity. Na strane druhej, reálne výsledky využitia spoločných jednotiek v rámci intervencií buď v ECOWAS alebo v SADC priniesli aj množstvo chýb a oprávnenej kritiky, ktoré určite neprispeli k pocitu dôvery alebo súdržnosti medzi svojimi členmi alebo navonok v rámci medzinárodného spoločenstva. Na úrovni normatívnych a strategických smerovaní regionálnych zoskupení musíme konštatovať dostatok dokumentov, protokolov a stratégií, ktoré správne identifikujú jednak spoločné a aktuálne bezpečnostné hrozby, riziká a výzvy a jednak nástroje a prístupy k ich riešeniu. Žiaľ väčšina deklarovaných ambícií ostáva stále na papieri, buď z dôvodu nedostatku zdrojov alebo absencie odhodlania a zhody na spôsobe realizácie predsavzatí. Ústredným problémom dotýkajúcim sa bezpečnosti, hospodárstva, životného prostredia alebo rozvoja je fenomén slabých a zlyhávajúcich štátov. Slabá štátnosť predstavuje vážny problém pre značnú časť štátov subsaharskej Afriky. Preto by sa agenda regionálnych organizácií mala venovať 716

300 predovšetkým posilňovaniu štátnych štruktúr, inštitúcíi a ich správneho a transparentného fungovania. Odrazom ich funkčnosti by mal byť hospodársky rast a rozvoj iných oblastí spoločenského fungovania (Collier, 2009). Regionálna bezpečnostná spolupráca v subsaharskej Afrike má svoju budúcnosť. Tá spočíva vo vytváraní spoločnej regionálnej identity ako aj zodpovednosti, vo využívaní vlastných zdrojov, vedomostí v prospech regionálnej, štátnej ale obzvlášť ľudskej bezpečnosti a rozvoja, vo využívaní predovšetkým nenásilných metód riešení konfliktov, v boji s medzinárodnou kriminalitou či terorizmom. Nenásilné formy riešení konfliktov ako mediácia, arbitráž alebo rozhodcovské konanie by mali získať na váhe a rešpekte, aj napriek tomu, že v súčasnosti často a rýchlo zlyhávajú a aktéri siahajú po ozbrojených a násilných prostriedkoch. Príkladmi dnešných dní sú ozbrojené konflikty v Stredoafrickej republike, Somálsku, Sudáne, Južnom Sudáne, Mali alebo Konžskej demokratickej republike (Handy, 2013). Literatúra: APUULI, K. P IGAD s peace and security strategy: A panacea for long-term stability in the Horn of Africa region? In Regional Security in the post-cold War Horn of Afrika. [online]. Institute for Security Studies. [cit ]. Dostupné na internete: < str BOLARINWA, J. O An Owerview of the ECOWAS Peace and Security Architecture. In Get to knowe ECOWAS: Peace and Security in an ECOWAS of the people. Abuja: Fridrich Ebert Stiftung, ISBN , str BUZAN, B. WÆVER, O Regions and Powers. The structure of international security. New York: Cabridge University Press, s. ISNB COLLIER, P Miliarda nejchudších. Proč se některým zemím nedaří a co s tím. Praha: Vyšehrad, spol. s r.o., s. ISBN DUPUY, K. DETZEL, J Power-sharing and Peacebuilding in Liberia: Powersharing agreements and negotiations and peace processes. Oslo: Centre for the Study of Civil War, s. ISBN EAC, 2013a. About EAC. [online]. East African Community. [cit ]. Dostupné na internete: ( EAC, 2013b. Nyerere Centre for Peace Research. [online]. East African Community. [cit ]. Dostupné na internete: < HANDY, P : The year military solutions trumped African mediators. [online]. Institute for Strategic Studies. [cit ]. Dostupné na internete: < KELLER, E. J Rethinking African Regional Security. In Regional Orders: Building Security in a New World. The Pennsylvania State University Press, ISBN X, s

301 KHOBE, M. M The Evolution and Conduct of ECOMOG Operations in West Africa. [online]. Institute for Strategic Studies. [cit ]. Dostupné na internete: < LUKÁŠ, I Regionálna integrácia v subsaharskej Afrike: Prípad Juhoafrického rozvojového spoločenstva. In Mezinárodní vztahy. Praha: Ústav mezinárodních vztahů, Vol 41, No. 2. ISSN , str SADC. Defence. [online]. Southern African Development Community. [cit ]. Dostupné na internete: < SADC. Regional Peacekeeping. [online]. Southern African Development Community. [cit ]. Dostupné na internete: < 718

302 NIEPEWNOŚĆ I RYZYKO W ZARZĄDZANIU BEZPIECZEŃSTWEM EKONOMICZNYM PRZEDSIĘBIORSTWA UNCERTAINTY AND RISK IN THE MANAGEMENT OF THE ECONOMIC SECURITY OF THE COMPANY Ireneusz Drabik 1 ABSTRACT Modern company is in difficulty with reference to the emergence of the unfamiliar, which is caused by the turbulent changes in the environment. The company must adapt quickly to the changing environment, which is a prerequisite for its survival and development. Variability and complexity (turbulence) of the environment that are greater than in the past, create a good chance if the company can change faster than its competitors. Sense of safe management, together with the knowledge of the likelihood of negative or positive events (opportunities), is extremely important for the management. It allows the determination of certain permissible decision-making and execution limits, which should not be exceeded without adequate safety. Meanwhile, at the present stage of research it should be noted that there is no single, intersubjective interpretation of the term management of the economic security of the company. This article aims to systematize the issues affecting the spirit and scope of this concept. It has been assumed that the strategy pursued by the company under ambient turbulence should primarily be economically effective and safe. Economic security of the strategies can be regarded as a function of the incurred management risk, and this, in turn, is a function of certainty and uncertainty of economic activity and its effects in the turbulent environment. Key words: economic security, management, modern company, uncertainty, risk Wprowadzenie Zarządzanie przedsiębiorstwem nie może być rozpatrywane bez uwzględnienia jego otoczenia, które w dużym stopniu decyduje o powodzeniu danego przedsięwzięcia. W literaturze przedmiotu otoczenie przedsiębiorstwa jest różnie przedstawiane i interpretowane. Przykładowo, M. K. Nowakowski definiuje otoczenie przedsiębiorstwa jako zespół wszystkich czynników wpływających na przetrwanie i rozwój przedsiębiorstwa, wśród których wyróżnia się czynniki wewnętrzne i zewnętrzne (Nowakowski, 2000, s. 22). Z kolei J. Penc określa otoczenie przedsiębiorstwa jako całokształt zjawisk, procesów i instytucji kształtujących jego stosunki wymienne, możliwości sprzedaży, zakresy działania i perspektywy rozwojowe (Penc, 1994, s. 21). 1 Ireneusz Drabik, Dr., Wyższa Szkoła Zarządzania Marketingowego i Języków Obcych w Katowicach, ul. Gallusa 12, Katowice, Polska, i.drabik@wp.pl. 719

303 Otoczenia nie można traktować jako czegoś stałego i niezmiennego. Wręcz odwrotnie zmienia się ono stale, przy czym tempo i przyczyny zmian mogą być zróżnicowane w poszczególnych okresach. Otoczenie charakteryzuje obecnie duża niepewność, często mówi się wręcz o turbulencji (burzliwości) otoczenia. Burzliwość jest z samej definicji nieregularna, nieliniowa, nieobliczalna. Uważa się ją za jedną z najbardziej charakterystycznych cech warunków gospodarowania początku obecnego wieku. Obecne zmiany w otoczeniu są coraz szybsze, wielokierunkowe, wynikają z różnych czynników, ale przede wszystkim są coraz trudniejsze do przewidzenia. Otoczenie staje się coraz bardziej (Koźmiński, Piotrowski, 1996, s. 79): rozległe globalizuje się rynek, wymiana informacji, skutki lokalnych kataklizmów i konfliktów; zróżnicowane powstają i funkcjonują nowe, wyspecjalizowane organizacje; istnieją wąskie i specyficzne nisze rynkowe, czyli grupy konsumentów o szczególnych potrzebach; niestabilne zauważalny jest coraz krótszy cykl życia produktów, coraz silniejsza konkurencja; cechą otoczenia jest nieustanny postęp technologiczny, a także przełomy polityczne w różnych regionach współczesnego świata; kompleksowe co oznacza coraz większą współczesność produktów i zjawisk. W celu minimalizacji zagrożeń wynikających z turbulencji otoczenia przedsiębiorstwo powinno prowadzić stałą analizę otoczenia i to w wielu płaszczyznach. Analiza otoczenia jest dokonywana z punktu widzenia ściśle subiektywnego, tj. pod kątem celów i zasobów konkretnego przedsiębiorstwa oraz w sposób ułatwiający jego kierownictwu ewentualne reagowanie na trendy występujące w otoczeniu. Analiza umożliwia monitorowanie zmian czynników (zdarzeń i procesów zachodzących w otoczeniu przedsiębiorstwa) z uwzględnieniem ich charakteru i siły wpływu pozytywnego lub negatywnego na funkcjonowanie przedsiębiorstwa (Duliniec, 2002, s. 150). Przeprowadzenie analizy otoczenia poprzedza bardziej szczegółowe badania marketingowe. Przedsiębiorstwo może prowadzić tzw. monitorowanie reaktywne, tj. pod kątem reakcji na sytuację na rynku. Otoczenie jest dla przedsiębiorstwa źródłem określonych szans i zagrożeń, a realizowane strategie można traktować jako efekt określonych warunków otoczenia, które programuje i organizuje procesy obsługi rynku. Turbulencja otoczenia oraz wynikająca stąd niepewność funkcjonowania stawiają przedsiębiorstwo w trudnej sytuacji wobec wielu niewiadomych. Musi się ono szybko dostosowywać do zmieniającego się i złożonego otoczenia, co jest warunkiem koniecznym jego przetrwania. Z drugiej strony, współczesne przedsiębiorstwo nie może być wyłącznie biernym obserwatorem warunków działania podlegających procesom globalizacji, lecz 720

304 powinno dążyć do ich przewidywania a nawet aktywnego kształtowania. Przedsiębiorstwo funkcjonujące w określonym otoczeniu zaspokaja jego potrzeby oraz przyczynia się w większym lub mniejszym stopniu do jego rozwoju. Większa niż w przeszłości turbulencja otoczenia stwarza obecnie przedsiębiorstwu duże szanse rozwoju, jeśli potrafi nie tylko szybciej niż konkurenci dostosowywać się do nowych warunków, ale także je przewidywać oraz kształtować. Wynika stąd wzrost znaczenia monitorowania proaktywnego wyróżniającego się zdecydowanie orientacją przyszłościową oraz sprecyzowaniem jej zakresu pod kątem specyfiki określonego przedsiębiorstwa (Duliniec, 2009, s. 96). 1 Zarządzanie w warunkach niepewności Realizacja strategii przedsiębiorstwa jest związana z odpowiednim horyzontem czasu i zasobem wiarygodnej wiedzy (informacji) o przedsiębiorstwie i jego otoczeniu, a w konsekwencji z ryzykiem decyzyjnym i realizacyjnym. Ryzyko jest zatem elementem kluczowym w rozważaniach dotyczących bezpieczeństwa ekonomicznego strategii przedsiębiorstwa. Można przyjąć, iż bezpieczeństwo ekonomiczne strategii (BES) jest funkcją ryzyka (R): BES = f(r) maximum (Berliński, 2004, s. 57). Jak wynika z rysunku 1, funkcja ta wyznacza granicę bezpieczeństwa, poniżej której mamy do czynienia ze strategią niebezpieczną, a powyżej z bezpieczną. Rysunek 1. Funkcja bezpieczeństwa ekonomicznego strategii i ryzyka Źródło: (Berliński, 2004, s. 58) Ocena przyszłych zdarzeń może być dokonywana przez menedżera na skali, której najniższy punkt wyznaczają sytuacje dające się w pełni przewidzieć, a najwyższy sytuacje niemożliwe lub bardzo trudne do przewidzenia. Różne położenia na tej skali określa się jako pewność, ryzyko i 721

305 niepewność (Penc, 1997, s ). Ze względu na rodzaj informacji, którymi dysponuje decydent, można wyróżnić trzy następujące sytuacje: podejmowanie decyzji w warunkach pewności, podejmowanie decyzji w warunkach niepewności, podejmowanie decyzji w warunkach ryzyka (Kisielnicki, 2008, s. 62). Pewność wyznacza pełny i wiarygodny stan wiedzy o przedsiębiorstwie i jego zmieniającym się otoczeniu w określonym horyzoncie czasowym. W warunkach pewności decydent wie, co może się stać w przyszłości, wobec czego analiza decyzyjna zmierza zazwyczaj do sformułowania kilku alternatyw różniących się między sobą pewnymi atrybutami oraz do wyboru rozwiązania optymalnego, tzn. maksymalizującego użyteczność, ocenianą według przyjętych (preferowanych) przez decydenta kryteriów (np. niższe koszty, wyższa jakość, niższa cena, ochrona środowiska itp.). Podejmowanie decyzji w warunkach pewności jest stosunkowo proste, ponieważ polega na dokonywaniu wyboru w takich sytuacjach, w których wyniki alternatywnych działań są decydentowi dobrze znane. Zdaniem niektórych autorów podejmowanie decyzji w warunkach całkowitej pewności jest możliwe tylko w założeniach teoretycznych, a więc nie jest realne w warunkach praktyki. Pewność decyzyjna i realizacyjna to pewien stan optymalny, do którego należy się zbliżać (Berliński, 2004, s. 58). Działalność gospodarcza wiąże się zazwyczaj z niepewnością i ryzykiem. Te dwa pojęcia są ze sobą ściśle związane (ryzyko jest rezultatem niepewności lub odwracając zależność niepewność jest źródłem ryzyka), jednak nie są to pojęcia tożsame (Marcinek, 2000, s. 81). Niepewność określana jest jako brak informacji o przyszłych zdarzeniach, a także nieprzewidywalność utrudniająca określenie warunków działania, ich skutków i dokonanie wyboru (Koźmiński, Piotrowski, 2006, s. 759). Niepewność w gospodarowaniu przedsiębiorstwa, czyli niepewność co do możliwości osiągnięcia zakładanego rezultatu prowadzonej działalności, wynika z tego, że, podejmując określone działania, nie zna się wszystkich obecnych, a przede wszystkim przyszłych czynników i okoliczności, które mogą istotnie wpłynąć na wynik tego działania, prowadząc do strat lub korzyści większych od spodziewanych. Stąd też jako miarę niepewności traktuje się często różnicę między informacjami posiadanymi i niezbędnymi do podjęcia decyzji. Regułą jest, że im dłuższy okres przyjmiemy do oceny szans powodzenia podejmowanego działania, z tym większą niepewnością mamy do czynienia (Godziszewski, Haffer, Stankiewicz, Sudoł, 2011, s. 178). Na poziom niepewności wywierają wpływ (Krzakiewicz, 2008, s. 114): skala otoczenia (liczba elementów i relacji związków między nimi, które potencjalnie mogą oddziaływać na podejmowanie decyzji w przedsiębiorstwie); jednorodność otoczenia (zbieżność elementów lub relacji wiążących elementy otoczenia), 722

306 strukturyzacja (sposób, za pomocą którego można określić związki między elementami otoczenia - ilościowe lub jakościowe); dekompozycja (podział elementów otoczenia lub relacji między nimi), kooperacja między przedsiębiorstwem a otoczeniem, tzn. charakter współdziałania między elementami przedsiębiorstwa i jego otoczeniem; wpływ przedsiębiorstwa na otoczenie (możliwość oddziaływania przedsiębiorstwa w celu uzyskania zmian w otoczeniu); stabilność otoczenia (charakter elementów otoczenia i związków między nimi powstających w wyniku zmian zachodzących w nich w pewnym okresie); powtarzalność zachowań otoczenia (występujące w pewnym okresie stany otoczenia lub zachodzące w nich zmiany). Poziom niepewności może być określony według dwóch parametrów: stopnia stabilności (dynamiki, zmienności) zdarzeń oraz stopnia złożoności sytuacji. Niepewność warunków funkcjonowania wzrasta wraz ze wzrostem złożoności otoczenia i wzrostem jego dynamiki. Określenie niepewności w aspekcie stabilności otoczenia związane jest z tempem i częstotliwością zmian otoczenia. Organizacje mogą funkcjonować w otoczeniu, którego różne parametry ulegają zmianom w różnym tempie Z kolei określenie poziomu niepewności otoczenia z punktu widzenia złożoności otoczenia związane jest z liczbą i odrębnością elementów otoczenia oddziałujących na funkcjonowanie przedsiębiorstwa. W otoczeniu złożonym współdziała wiele różnorodnych podmiotów, wpływających na zachowania podmiotu. Złożoność może wynikać z różnic istniejących w elementach otoczenia, z którymi styka się organizacja (na przykład przedsiębiorstwo działające w różnych regionach świata). Może być także rezultatem większego zakresu niezbędnej wiedzy o otoczeniu (Krzakiewicz, 2008, s ). Wysokie tempo zmian oraz złożoność elementów otoczenia oznacza dużą niepewność funkcjonowania przedsiębiorstwa. I odwrotnie, niskie tempo zmian oraz niska złożoność elementów otoczenia skutkuje małą niepewnością. Sytuacje pośrednie oznaczają umiarkowaną niepewność. W praktyce niepewność otoczenia jest bardzo różnie postrzegana przez poszczególne przedsiębiorstwa i zależy m.in. od doświadczenia i posiadanej wiedzy związanej z działalnością na zróżnicowanych i dynamicznie rozwijających się rynkach. Wątpliwości pojawiające się przy podejmowaniu decyzji, wynikające z braku wystarczających informacji na temat otoczenia, wpływają na postrzeganie otoczenia jako nieprzewidywalnego i niepewnego. W sytuacji gdy otoczenie jest stabilne (niskie tempo zmian) i niezłożone, przedsiębiorstwo wychodzi z założenia, że potrzebne informacje są znane i dostępne, a tym samym otoczenie jest postrzegane jako charakteryzujące się małą niepewnością. Odmienny charakter ma sytuacja, w której występuje duża liczba i zróżnicowanie elementów otoczenia, a tempo ich zmian jest wysokie. 723

307 Jeśli przedsiębiorstwo nie posiada wystarczających informacji o otoczeniu, to niepewność jest postrzegana jako bardzo duża. Turbulencja otoczenia prowadzi do coraz większej niestabilności jego elementów oraz stwarza trudności identyfikacji i pozyskania odpowiednich informacji. Działalność w warunkach niepewności wymaga rzetelnej, opartej na rachunku prawdopodobieństwa analizy szans i zagrożeń, jakie stwarzają zmiany w otoczeniu. Duża niepewność niejednokrotnie powoduje, że decydent nie jest w stanie określić prawdopodobieństwa wystąpienia każdego możliwego wyniku działania, a nawet w ogóle może nie wiedzieć, jakie są możliwości realizacji przedsięwzięcia. Wyboru dokonuje na podstawie intuicji (wyczucia) i/lub niepełnych przesłanek, a wybór taki zawsze będzie decyzją niepewną, stanowiącą konglomerat założeń, postulatów i nie sprawdzonych teorii. Stan niepewności traktowany jako biegun przeciwstawny do sytuacji pewności oznaczający pełną niewiedzę o zdarzeniach i ich skutkach w przedsiębiorstwie i jego otoczeniu jest praktycznie niemożliwy, ponieważ decydent zawsze posiada choćby minimalną wiedzę na tematy związane z podejmowaną decyzją. Całkowita niepewność, podobnie jak to ma miejsce w przypadku pewności, ma charakter fikcyjny, jest niemożliwa do zaistnienia w praktyce, ale oznacza pewien punkt odniesienia (Berliński, 2004, s. 58). Każda niepewność może być odczuwana subiektywnie. To subiektywne odczucie wiąże się ze zjawiskiem tzw. tolerancji niepewności, która jest zależna nie tylko od osobowości człowieka (np. brak pewności siebie, nieśmiałość, obawa przed wszelkim ryzykiem itp.), ale także od stopnia otwartości przedsiębiorstwa na zmiany. Ważną rolę w kształtowaniu owej tolerancji odgrywają także tradycje kulturowe narodu. Wysoki stopień tolerancji niepewności w społeczeństwie jest silnie skorelowany z niskim poziomem lęku, mniejszą troską o przyszłość, małym dystansem między generacjami, słabym naciskiem na jednoznaczność w określaniu praw i obowiązków, wysokim tempem zmian społecznych i tolerancją światopoglądową. Wysoki stopień tolerancji niepewności poszerza zakres samodzielnego decydowania, ułatwia redukcję obaw i oporów oraz rozwijanie twórczych możliwości pracowników, zwiększa także zakres i poczucie kompetencji w organizowaniu i wykonywaniu pracy. Niski stopień natomiast osłabia aktywność, hamuje odwagę i inicjatywę, powoduje formalizację metod pracy i zachowań organizacyjnych pracowników, utrudnia wprowadzanie zmian i rozbudzanie potrzeby sukcesu (Penc, 1997, s. 163). 2 Ryzyko gospodarcze jako funkcja stanów pewności i niepewności Wypadkową stanów pewności i niepewności jest stan realny, czyli ryzyko gospodarcze. Ryzyko pojawia się w sytuacji, gdy co najmniej jeden ze składających się na nią elementów nie jest znany, ale znane jest prawdopodobieństwo jego (lub ich, jeśli tych elementów jest więcej) 724

308 wystąpienia oraz prawdopodobieństwo wystąpienia każdego możliwego wyniku. Istnieją zasadnicze kontrowersje wokół definicji ryzyka i metod jego pomiaru (Penc, 1997, s. 164). Ekonomia i zarządzanie nadają pojęciu ryzyka najczęściej sens węższy niż niepewności, co wynika z dwóch przyczyn. Po pierwsze, pojęciem ryzyka operuje się tylko w odniesieniu do możliwych strat, a więc sytuacji negatywnej. Po drugie, o ryzyku możemy mówić, gdy potencjalną stratę, wynikającą z podejmowanego działania, można skwantyfikować, dzięki czemu, podejmując działanie, jesteśmy świadomi, jaka strata nam zagraża (Godziszewski, Haffer, Stankiewicz, Sudoł, 2011, s. 179). Sytuacja ryzyka oznacza, że przedsiębiorstwo ma pewną wiedzę o mogących wystąpić zdarzeniach sprzyjających i niesprzyjających albo prawdopodobieństwie ich wystąpienia lub niewystąpienia, a także o pewnych zdarzeniach takiej wiedzy nie posiada. Ryzyko gospodarcze jest więc funkcją stanu pewności i niepewności. Oznacza to, że ryzyko mieści się częściowo w polu pewności i polu niepewności zarządczej (rysunek 2). Zwiększenie ryzyka to ruch w stronę pola niepewności, a jego zmniejszenie to ruch ku polu pewności (Berliński, 2004, s. 58). Warunkiem określenia potencjalnej straty jest ustalenie prawdopodobieństwa jej wystąpienia, co czyni się na podstawie rachunku prawdopodobieństwa. Prawdopodobieństwo to można ustalić na podstawie (Godziszewski, Haffer, Stankiewicz, Sudoł, 2011, s. 179): własnego doświadczenia z wcześniejszych realizacji takich samych lub podobnych działań, choć występuje tu niebezpieczeństwo przeniesienia przez ekstrapolację danych z przeszłości w odmienne warunki przyszłości; doświadczeń innych podmiotów gospodarczych; opinii ekspertów, pamiętając, że opinie ekspertów nie są niczym innym jak szczególnym przypadkiem subiektywnych ocen prawdopodobieństwa wytwarzanych przez nas wszystkich; należy dodać, że subiektywizm opinii ekspertów można zmniejszyć przez odpowiednie procedury, np. stosując metodę delficką. Rysunek 2. Ryzyko jako funkcja stanów pewności i niepewności Źródło: (Berliński, 2004, s. 58) Zazwyczaj ryzyko jest tym większe, im działanie jest bardziej nowatorskie, bardziej złożone, a pozytywny efekt zależy od większej liczby różnorodnych czynników. W przedsiębiorstwie występuje często dylemat, czy 725

309 podejmować działanie rokujące osiągnięcie dużych korzyści, ale obciążone dużym ryzykiem niepowodzenia, związanym często ze znacznymi stratami (im większe mają być oczekiwane korzyści, tym bardziej usprawiedliwione może być duże ryzyko), czy też decydować się na działanie, które wprawdzie nie rokuje dużych korzyści, ale jednocześnie nie jest obarczone wysokim ryzykiem. Współcześnie ryzyko prowadzenia przedsiębiorstwa jest większe niż w przeszłości, co wynika z wielu przyczyn (Godziszewski, Haffer, Stankiewicz, Sudoł, 2011, s. 181): produkcja przy zastosowaniu skomplikowanych maszyn i urządzeń jest narażona na zakłócenia bardziej niż przy niskim technicznym uzbrojeniu pracy przemysłowej; masowa produkcja ściśle wiąże ze sobą kolejne ogniwa procesu produkcyjnego w zakładzie przemysłowym i wówczas zakłócenie w działaniu jednego ogniwa szybko zakłóca cały proces; w świecie występuje szybki rozwój badań i postęp techniczny, za którymi nadążanie może być trudne i bardzo kosztowne; działalność gospodarcza we wszystkich prawie dziedzinach wymaga obecnie angażowania dużych kapitałów; między podmiotami gospodarczymi występuje silna zależność, która może powodować niekorzystny wpływ jednych podmiotów na drugie, np. nieregularność dostaw materiałów lub elementów kooperacyjnych od dostawców (lub zakłócenia w nich) mogą u odbiorcy dezorganizować proces produkcyjny; wiele przedsiębiorstw produkcyjnych, usługowych, banków i innych jest obecnie powiązanych ze sobą kapitałowo, zatem upadłość jednych może powodować łańcuch bankructw (tzw. efekt domina); współcześnie otoczenie przedsiębiorstwa charakteryzuje się dużą zmiennością (turbulencją) i szybkimi zmianami koniunktury, co stawia przed nim nowe, poważne wyzwania; w stosunku do przeszłości nastąpiło znaczne zaostrzenie się konkurencji wewnętrznej i zewnętrznej. Każdy menedżer podejmując decyzje musi się liczyć z różnymi rodzajami ryzyka: technicznym, produkcyjnym, rynkowym i finansowym. Ryzyko menedżerskie jest trwałym elementem funkcji każdego przedsiębiorcy. Przedsiębiorczość to poszukiwanie zmian, to chęć zdobywania nowego, a więc tego, co jeszcze nieznane, ale możliwe do osiągnięcia. Zmiany zawsze wiążą się z jakimś ryzykiem, ale bez nich nie ma poprawy efektywności i postępu. Zdaniem W. F. Samuelsona i S. G. Marksa, menedżerowi działającemu w takich warunkach należy postawić następujące wymagania (Penc, 2007, s. 161): 1. Menedżer musi mieć świadomość możliwości wystąpienia niepewnych zdarzeń oraz umieć ocenić ich wpływ na wyniki własnych działań. Co więcej, po uwzględnieniu czynnika niepewności, menedżer musi także 726

310 potrafić ocenić prawdopodobieństwo skutku wyboru różnych wariantów działań. 2. Podejmując decyzje wiążące się z ryzykiem, menedżer może dodatkowo przyjąć wariant postępowania, który nie występuje w przypadku decyzji w warunkach pewności. Wariant ten polega na zdobyciu dodatkowej informacji na temat samego ryzyka przed podjęciem ostatecznej decyzji. 3. Menedżer musi dokonać starannej oceny stosunku własnego przedsiębiorstwa do ryzyka, tj. ustalić kryterium pozwalające określić dopuszczalne przez firmę rodzaje i poziomy ryzyka. Kryterium to może następnie stanowić podstawę wyboru spośród różnych, obciążonych ryzykiem, wariantów działania. Należy wyraźnie odróżnić postrzeganie (percepcję) i ocenę ryzyka od gotowości podejmowania działań, których to ryzyko dotyczy, czyli postawy wobec ryzyka. Ryzyko może wywierać dwojaki wpływ na decyzje podmiotów gospodarczych. Może pobudzać do postaw zachowawczych lub zachowań przedsiębiorczych (Nahotko, 2001, s. 54). Postawy zachowawcze oznaczają unikanie przez decydenta podejmowania ryzyka, a zachowania przedsiębiorcze jego podejmowanie, wynikające ze zrozumienia, że jest to warunkiem uzyskania korzyści i rozwoju. Nowoczesny menedżer nie może unikać ryzyka, wręcz przeciwnie powinien je podejmować w celu pomnożenia korzyści. Musi jednak odchodzić od jego intuicyjnej oceny i dokonywać jej na podstawie kwantyfikacji prawdopodobieństwa osiągnięcia pożądanego rezultatu oraz badania alternatywnych scenariuszy. Menedżer powinien działać w strefie dopuszczalnego ryzyka, znać jego granice, a jednocześnie zdawać sobie sprawę, że niepodejmowanie ryzyka często jest bardziej ryzykowne niż podejmowanie, albowiem rozwój nowoczesnego przedsiębiorstwa w coraz większym stopniu zależy dzisiaj od stosunku jego własnej zmienności do zmienności otoczenia (Penc, 1997, s. 165). Gotowość do podejmowania ryzyka, czyli stopień (poziom) tolerancji (akceptacji) ryzyka, są zróżnicowane u poszczególnych osób, w tym także menedżerów. Na zróżnicowanie wpływają przede wszystkim (Godziszewski, Haffer, Stankiewicz, Sudoł, 2011, s. 182): siła korzyści materialnych lub niematerialnych (np. uzyskania satysfakcji, wzrostu autorytetu) dla decydenta, związanych z osiągnięciem pozytywnych efektów podjętego ryzykownego działania; stopień oddziaływania ewentualnego powodzenia i niepowodzenia podejmowanego działania obarczonego ryzykiem na interesy decydenta (np. stopień akceptacji ryzyka jest niższy u właściciela firmy niż u pracowników najemnych); struktura psychiczna decydenta, na którą oddziałują korzystne lub niekorzystne doświadczenia z przeszłości związane z podejmowanymi 727

311 decyzjami i ich ryzykiem (osiągnięte sukcesy podwyższają poziom akceptacji ryzyka, a poniesione niepowodzenia go obniżają); wiek decydenta; młodzi ludzie wykazują na ogół większą skłonność do podejmowania decyzji obarczonych wysokim ryzykiem, niż ludzie starsi; uwarunkowania kulturowe, a więc społeczny klimat dla podejmowania ryzykownych decyzji. Bibliografia: BERLIŃSKI, L Bezpieczeństwo ekonomiczne strategii. W Ekonomika i Organizacja Przedsiębiorstwa, 2004, nr 1. ISSN DULINIEC, E Badania marketingowe w zarządzaniu przedsiębiorstwem. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN. ISBN DULINIEC, E Marketing międzynarodowy. Warszawa: PWE. ISBN GODZISZEWSKI, B., HAFFER, M., STANKIEWICZ, M. J., SUDOŁ, S Przedsiębiorstwo. Teoria i praktyka zarządzania. Warszawa: PWE. ISBN KISIELNICKI, J Zarządzanie. Jak zarządzać i być zarządzanym. Warszawa: PWE. ISBN KOŹMIŃSKI, A. K., PIOTROWSKI W. (red.) Zarządzanie. Teoria i praktyka. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN. ISBN KOŹMIŃSKI, A. K., PIOTROWSKI W. (red.) Zarządzanie. Teoria i praktyka. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN. ISBN X. KRZAKIEWICZ, K Zarządzanie antykryzysowe w organizacji. Poznań: Akademia Ekonomiczna w Poznaniu. ISBN MARCINEK, K Ryzyko projektów inwestycyjnych. Katowice: Akademia Ekonomiczna w Katowicach. ISBN NAHOTKO, S Ryzyko ekonomiczne w działalności gospodarczej. Bydgoszcz: Oficyna Wydawnicza Ośrodka Postępu Organizacyjnego. ISBN NOWAKOWSKI, M. K. (red.) Biznes międzynarodowy obszary decyzji strategicznych. Warszawa: Wydawnictwo Key Text. ISBN PENC, J Decyzje i zmiany w organizacji. W poszukiwaniu skutecznych sposobów działania. Warszawa: Difin. ISBN PENC, J Decyzje w zarządzaniu. Kraków: Profesjonalna Szkoła Biznesu. ISBN PENC, J Strategie zarządzania. Perspektywiczne myślenie, systemowe działanie. Warszawa: Agencja Wydawnicza Placet. ISBN

312 VPLYV GLOBALIZÁCIE NA OPERAČNÉ MOŽNOSTI TERORISTICKÝCH ORGANIZÁCIÍ A JEDNOTLIVCOV INFLUENCE OF GLOBALIZATION ON POSSIBILITIES OF OPERATIONS OF TERRORIST ORGANIZATIONS AND INDIVIDUALS Martin Nič 1 ABSTRACT The dynamics of the relationship development in the world, weakening of the influence of traditional superpowers and increasing influence of not very stable state formations and coalitions are examples of consequences of progressing globalisation. Another consequence is creation of the state coalitions with free movement of persons what reduces the possibility of the prevention of security risks in relation to criminality, mainly terrorism. The unrestrained globalization without control brings possible risks in global dimension. The author of this paper focuses on the brief description of terrorism and globalization in relation to uncontrolled activity and movement of terrorist organisations and individuals within state communities and the whole world. Key words: terrorism, globalisation, national security, universal civilisation, western civilisation, Islam, democracy, humanism, pathologic phenomena Úvod Terorizmus a globalizácia sú v súčasnosti veľmi frekventované termíny. Bežne sa s nimi stretávame v médiách, sú predmetom bádania a výskumov širokej vedeckej obce a štátnych orgánov, sú predmetom rozhovorov obyčajných ľudí. Vo všeobecnosti platí, čím menšia miera informovanosti, tým je riziko skreslenia či nesprávneho pochopenia týchto fenoménov vyššie. V dôsledku uvedeného tak dochádza k rozdielnym, často úplne odlišným záverom pri interpretácii vedeckou obcou jasne definovaných pojmov, čo môže byť príčinou nedorozumení a subjektívnych chýb na individuálnej, ale aj spoločenskej úrovni a v konečnom dôsledku najmä v odlišných prístupoch pri riešení problémov. Terorizmus a globalizácia sú spolu úzko súvisiace pojmy. Jednotlivo ale aj v synergii vplývajú na jednotlivcov, národné a medzinárodné spoločenstvá. Vplyvy týchto javov vykazujú často nad očakávanie negatívny charakter, čo vytvára potrebu hlbšie a komplexnejšie sa nimi zaoberať, podrobovať ich nepretržitému vedeckému skúmaniu v teórii a praxi, popisovať ich vývin, 1 Martin Nič, PhDr., externý doktorand, Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Demänová 393, Liptovský Mikuláš 6, Slovenská republika, martinnic@azet.sk 729

313 vyvodzovať správne závery a pokúšať sa o prognózy ďalšieho vývinu v krátkodobejších a dlhodobejších variantoch v dopadoch na spoločnosť v parciálnych a globálnych súvislostiach. Uvedené je možné realizovať za predpokladu, že disponujeme aktuálnymi informáciami, relevantnými, v praxi overenými definíciami jednotlivých pojmov. Ukazuje sa, že názory vedcov a odborníkov na problematiku terorizmu, globalizácie a ich vzájomných vzťahov sa často viac či menej odlišujú, čo je len jedným z dôkazov o neustále sa dynamizujúcom vývine týchto fenoménov a odlišných kultúrnych, dejinných a spoločenských dispozíciách ľudí, ktorí sa na skúmaní vzťahov terorizmu a a globalizácie podieľajú. 1 Terorizmus Aj keď terorizmus predstavuje veľký problém a mimoriadne zložitý predmet skúmania, pre účel tohto príspevku postačuje krátky náčrt problematiky. Aby sa z intuitívneho pojmu terorizmus stal vedecký termín, musí byť splnená nevyhnutná podmienka zoskupenia všetkých skutočných faktov a udalostí, pri ktorých bude možné termín terorizmus považovať za vhodný a oddeliť ich od tých faktov a udalostí, ktoré by nemali, resp. nemôžu byť označované týmto termínom.,,zložitosť a mnohostrannosť terorizmu sa prejavuje už v tom, že sa naň vzťahuje viacero pojmov a spája sa s ním viacero prívlastkov. K pojmom veľmi blízkym terorizmu, ktoré sa s ním v niektorých ohľadoch prelínajú, patria teror a terorizovanie. Najvýraznejší vonkajší prejav teroru i terorizmu predstavuje terorizovanie používanie násilia alebo jeho hrozby jednotlivcami alebo skupinami na zastrašovanie iných jednotlivcov a skupín až po ich fyzickú likvidáciu. Terorizovanie predstavuje deviantnú činnosť, ktorá vzniká na základe patologického konania správania jednotlivcov a skupín. Ide predovšetkým o využívanie sociálnopsychologického fenoménu zastrašovania, pri ktorom subjekt presadzuje realizáciu svojich potrieb, záujmov a cieľov vytvorením atmosféry hrôzy z násilia alebo hrozby jeho použitia voči objektom, na ktoré pôsobí. Táto činnosť nemá bezprostredne ani automaticky politický charakter. Terorizovanie nadobúda podobu terorizmu až na základe jeho spojenia s politickými cieľmi a motívmi. Terorizmus od terorizovania odlišuje predovšetkým jeho politická podmienenosť a zdôvodnenie, ktoré nie je založené na priamom materiálnom (ekonomickom a finančnom) zisku (ako v prípade kriminálnych činov) ani na vlastnom psychickom uspokojení z uskutočnených aktov násilia (ako pri patologických násilných činoch). Terorizmus súvisí s násilným zastrašovaním, ktoré má politické ciele a je úzko spojené s politickou mocou v spoločnosti. Pôsobenie terorizmu vychádza zo snahy o násilnú zmenu politickej moci nekonvenčným spôsobom (Škvrnda, 2002, s. 8). Z hľadiska rozpoznania a popisu terorizmu sú definície niektorých vedeckých kapacít islamského sveta značne problematické, keďže niektoré 730

314 arabské režimy (Sýria, Líbya, Saudská Arábia) za terorizmus nepovažujú zastrašovanie a elimináciu oponentov nedemokratických(vlastných) režimov zložkami exekutívy štátneho aparátu. Naopak, keďže sa často jedná o vlády spravujúce svoje štáty prostredníctvom náboženských kódexov, práve náboženskými dogmami vysvetľujú a ospravedlňujú legitimitu svojho vládnutia, prípadne pôsobenie štátnych orgánov terorom na opozíciu, čo je z hľadiska princípov humanizmu a demokracie vyspelými štátmi sveta neakceptovateľné. Sledujúc dejiny terorizmu na pozadí svetových dejín je možné konštatovať, že napriek všeobecne známym postojom vládnych orgánov o nevyjednávaní s teroristami a nulovej tolerancii terorizmu, politicky motivovaný terorizmus dosiahol určité úspechy, pričom za jeho najväčší úspech je možné považovať zaujatie pevnej pozície v povedomiach ľudí celého sveta, čomu paradoxne napomohla najmä snaha moderných médií informovať verejnosť podrobne a čo možno najdlhšie o aktoch terorizmu s cieľom zabezpečiť si sledovanosť a finančný zisk. Vznikla potreba popísať a definovať terorizmus v súvislosti s nastupujúcou érou modernizácie, univerzalizmu a globalizácie. 2 Globalizácia Z dôvodu existujúcich limitov rozsahu tohto textu sa budeme venovať fenoménu globalizácie len stručne a najmä vo vzťahu k terorizmu. Po rozpade bipolárneho systému prudko oslabol vplyv Sovietskeho Zväzu a jeho satelitov na svetové dianie, na druhej strane začal nadobúdať na sile vplyv Západu a na význame pojem Západná civilizácia. Začal vznikať dojem, že dochádza ku kultúrnemu zjednocovaniu ľudstva a že ľudia z celého sveta postupne prijímajú rovnaké hodnoty, vieru, orientáciu, prax a inštitúcie a svet sa stane univerzálnou civilizáciou. Pojem univerzálna civilizácia je príznačným produktom západnej civilizácie. Na konci dvadsiateho storočia však slúži pojem univerzálna civilizácia k ospravedlneniu kultúrnej nadvlády Západu a zdôrazňovaniu nutnosti napodobňovať západnú prax a inštitúcie. Univerzalizmus sa stáva západnou ideológiou vytvorenou pre konfrontáciu s nezápadnými kultúrami. Zintenzívnenie konfrontácií medzi Západom a zvyškom sveta zvýraznilo spoločenské väzby na celom svete, pričom vzhľadom na vyspelosť komunikačných a dopravných technológií hrá vzdialenosť minimálnu úlohu. Výmena a pohyb informácií, tovarov, služieb a osôb sa začali stávať nekontrolovateľnými, svet vstúpil do tzv. éry globalizácie. Pojem globalizácia sa presadzoval ako náhrada pojmu univerzalizácia až potom, keď sa ukázalo, že vývoj globálnych väzieb a sieti sa už nepodobá intencionálnej (zámernej) a kontrolovanej povahe, ktorá sa označovala pojmom univerzalizácia (Matis, Zaplatinskij, 2010, s. 9).,,Globalizácia tak vedie svet do stavu nestability a neustálej premeny, ktorá sa však neuberá stanoveným smerom, ale k samovoľnosti a stálemu experimentovaniu s neistými a bytostne nepredvídateľnými výsledkami teda 731

315 k neporiadku (chaosu), k vytváraniu nového svetového neporiadku. Tento nový svetový neporiadok má ale jeden naozaj revolučný dôsledok: znehodnotenie poriadku ako takého. To však znamená, že vo vznikajúcom globalizovanom svete sa postupne stáva poriadok indexom bezmocnosti a podriadenosti, pretože vstupenkou medzi novú globálnu elitu je schopnosť existovať v neporiadku, vedieť sa pohybovať v sieti možností ako v istote, ochota zničiť to, čo človek vytvoril (dichotomická nepretržitá inovácia), nelipnúť na tradíciách, obetovať staré isté v prospech nového aj keď neistého (Bauman, 2004, s. 51). 3 Vplyv globalizácie na operačné možnosti teroristických organizácií a jednotlivcov Nástup globalizácie a globalizácia samotná významnou mierou eliminovala všetky obmedzenia, ktoré v minulosti znamenali často aj neprekonateľné bariéry pre pohyb a prenos ideí, informácií, služieb, technológií, materiálu, ale najmä zbraní a osôb. Odhliadnuc od iných negatív, nesporne vážnych, jedným z dôsledkov globalizácie je prerod terorizmu do jeho, z hľadiska rozsahu, najnebezpečnejšej fázy, do fázy nadnárodne pôsobiaceho globálneho terorizmu. Dôkazom toho, že teroristi dokážu efektívne pôsobiť prakticky kdekoľvek a ich zameranie je presvedčivo politické je fakt, že skupiny teroristov zaútočili na veľvyslanectvá USA, vojnové loďstvo USA, Pentagón a Svetové obchodné stredisko, tzn. na symboly vojenskej a ekonomickej moci.,,miera informovanosti a význam tejto problematiky v očiach laickej verejnosti Slovenskej republiky je otázna. Vo výskumoch verejnej mienky občania jednoznačne prejavujú obavy z tzv. interných zdrojov ohrozenia, než obavy, ktoré by mohli prísť spoza hraníc. Kým z hľadiska vnútornej bezpečnosti sa až takmer polovica opýtaných (47,1%) domnieva, že Slovenská republika nie je bezpečnou krajinou, z hľadiska vonkajšej bezpečnosti tento názor zastáva iba 26,4% respondentov. Vnútornú bezpečnosť SR podľa občanov najviac ohrozuje politická nestabilita a vonkajšiu bezpečnosť terorizmus. Hlavným dôvodom, prečo SR nie je bezpečnou krajinou je vysoká kriminalita a v súvislosti s vonkajšou bezpečnosťou je to paradoxne aj napriek vysokej miere dôveryhodnosti údajne malá, slabá a nedostatočne vyzbrojená armáda. Až na druhom mieste je najfrekventovanejšou odpoveďou terorizmus (Tarasovič, 2004, s. 135). Teroristické útoky Al-Kájdy uskutočnené prakticky na všetkých kontinentoch nenechávajú na pochybách nikoho, že sa naozaj jedná o globálne, v celosvetovom meradle efektívne pôsobiacu organizáciu, v súčasnej dobe našťastie jedinú schopnú pôsobiť v globálnom priestore. V súvislosti s globálnym terorizmom šíreným organizáciou Al-Kajdá v globálnom priestore je navyše potrebné vziať do úvahy fakt, že táto organizácia je ukážkovým príkladom adaptácie terorizmu na súčasný globálny proces a jeho eventuality, 732

316 keďže sa jej organizačná štruktúra nápadne podobá rôznym novodobým ekonomickým konglomerátom pôsobiacim v nadnárodnom meradle. Určujúcim rozmerom a motívom globalizácie je profit. Voľný pohyb technológií, služieb, tovarov a najmä pracovnej sily prakticky bez možnosti kontroly prináša závažné bezpečnostné riziká vzhľadom k tomu, že jedným z dôsledkov a zároveň potrieb globalizácie je vytváranie nových nadnárodných zoskupení ako napr. Európska únia. Dnes nikto nepochybuje o tom, že realizovať presun nositeľa konkrétnej úlohy povedzme z niektorého štátu Afriky či Arabského polostrova do ktoréhokoľvek štátu strednej Európskej únie nepredstavuje prakticky žiadny problém, resp. riziká pohybu osoby po uvedenej trase v osemdesiatych rokoch minulého storočia sú v porovnaní s rizikami pohybu po tej istej trase v súčasnosti minimálne. Pohyb pracovnej sily z východu na západ a z juhu na sever z dôvodu potreby lacnej pracovnej sily predstavuje vhodné podmienky na eventuálny utajený pohyb osôb z prostredia teroristických organizácií. 4 Vplyv udalostí v Afrike na bezpečnostnú situáciu v krajinách Európskej únie Osobitne závažný potenciál predstavuje konfliktný komplex Afrika. Nepokojný kontinent je dejiskom množstva konfliktov s rozličným pozadím, výsledkom sú okrem priamych obetí aj utečenci, ktorých pohyb je prirodzenou reakciou na ohrozenie, keďže dôsledkom väčšiny konfliktov sú humanitárne katastrofy. Rozsah príspevku neumožňuje uviesť konkrétne informácie o počtoch utečencov, nakoniec, sú voľne dostupné internetových stránkach OSN. Z hľadiska krajín Európskej únie je podstatné, že väčšina z nich smeruje práve tam. Po tzv. prvom geopolitickom delení Afriky medzi tradičné koloniálne mocnosti počas éry kolonializmu a druhom geopolitickom delení Afriky medzi globálnych aktérov studenej vojny je v súčasnosti možné pozorovať zvýšený záujem svetových mocností a vznikajúcich silných ekonomík o Afriku, ktorý sa premieta do správania režimov jednotlivých afrických štátov smerom navonok, ale najmä voči vlastným občanom. Krajiny nesmierne bohaté na nerastné suroviny ako napr. Nigéria, Sudán, Kamerun, Čad či Republika Kongo tak majú napriek svojmu bohatstvu jeden z najnižších indexov ľudského rozvoja, keďže v dôsledku prílevu zahraničných investícií mnohokrát nedochádza k spravodlivej distribúcii ziskov, ale k upevňovaniu mocenských pozícií vládnucich elít, využívanie nadobudnutej prevahy na násilné riešenie historických krívd a konfliktov medzi jednotlivými kmeňmi a nárastu korupcie. Z mnohých ľudí sa vplyvom politických perzekúcií, ekonomickej marginalizácie či humanitárnych katastrof stávajú utečenci. Problém utečencov z Afriky sa z humanitárneho hľadiska nepochybne týka celého sveta, ale praktického hľadiska najmä Európy, ktorá je ako najbližší sused Afriky nepretržite konfrontovaná s vlnami nelegálnych prisťahovalcov, mnohých 733

317 z kategórie tzv.,,people of no future a teda ľahko ovplyvniteľných, zverbovateľných a ako bolo vyššie uvedené aj bez problémov kdekoľvek nasaditeľných v rámci Európy bez hraníc, ale už menej pravdepodobne napr. v Číne, Brazílii či USA. Ďalšie faktory rezonujúce v tomto geopolitickom priestore ako sú náboženstvo, terorizmus, ekológia, klimatické zmeny, nerastné suroviny, neriešené alebo nevhodne riešené sociálne a ekonomické otázky predstavujú pre nasledujúce obdobie nepredvídateľné okolnosti. Zo systémového hľadiska obsahuje takýto komplex okolností silný emergentný potenciál, ktorého emergencia naviac závisí od komplexnej previazanosti jeho jednotlivých komponentov a z nej vyplývajúcemu pravdepodobnému synergickému efektu. K uvedenému je potrebné opäť spomenúť narastajúci záujem štátov BRICS a USA o africký kontinent, preto je možné konštatovať, že absencia Európy ako globálneho aktéra disponujúceho najkomplexnejšími spôsobilosťami okrem iného aj v oblasti medzinárodného krízového manažmentu by bolo v tomto geopolitickom priestore, eufemisticky vyjadrené, zaváhaním. Ekonomická kríza a s ňou spojené iné krízové fenomény sa netýkajú len Európy aj keď sú spoločným menovateľom súčasnej reality prevažne krajín Západnej civilizácie. Primárnou úlohou vlád a riadiacich štruktúr tak naďalej ostáva zachovanie funkčnosti a tvorby perspektív aj na pozadí neustále sa meniaceho komplexného prostredia. Namiesto záveru Krajiny Afriky a Blízkeho východu patria medzi najväčších producentov ropy a nerastných surovín. Zároveň ide o geopolitické priestory s eminentných vplyvom na svetovú bezpečnosť a záujmy globálnych aktérov. Odstrániť terorizmus a jeho globálne pôsobenie v podmienkach globálnej spoločnosti je takmer nemožné, keďže súčasný svet začína nápadne pripomínať navzájom prepojený systém najrozličnejších vzťahov a interakcií, kedy akcia na jednom mieste môže vyvolať nepredvídateľné reakcie na nepredvídateľnom počte rôznych miest a hlavnou príčinou týchto javov sa zdá byť absencia organizácie, poriadku a kontroly. Riziká a dôsledky plynúce z postupujúcej nekontrolovanej globalizácie vo vzťahu k terorizmu je možné zhrnúť v nasledovných bodoch: - hrozba straty identity národných štátov vplyvom globalizácie a nárast nacionalizmu, radikalizmu, extrémizmu, xenofóbie a pod., - prehlbovanie hospodárskej nerovnosti a novodobá ekonomická kolonizácia sveta nadnárodným (často anonymným) kapitálom, - populačná explózia a ekologické problémy krajín tretieho sveta, - pád slabých, neúspešných (darebáckych) štátov a vznik autoritárskych režimov podporujúcich a exportujúcich terorizmus, 734

318 - minimalizácia obmedzení v priestore a čase, t. j. efektívnejší nábor, logistika, mobilita a koordinácia činnosti teroristických organizácií, - zefektívňovanie snahy globálnej teroristickej siete Al- Kajdá o islamizáciu sveta. Napriek prijímaným opatreniam na úrovni Európskej únie a opatreniam prijímaným jednotlivými členskými štátmi je možné sledovať nárast širokej škály sociálno patologických javov, v kontexte tejto práce spomenieme aj obchod s drogami a obchod s ľuďmi, pretože je zrejmé, že pre realizáciu týchto druhov zločineckej činnosti je nevyhnutný utajený cezhraničný pohyb osôb. Vo vzťahu k uvedenému budú bezpečnostné riziká a súvislosti medzi globalizáciou a terorizmom predmetom ďalšieho skúmania autora. Literatúra: BAUMAN, Z Individualizovaná společnost. Praha: Mladá Fronta, ISBN X. BERGEN, P. L Svätá vojna. 1. vyd. Bratislava: Agentúra CESTY, s. ISBN DE LA CORTE IBÁŇEZ, L Logika terorismu. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Academia, s. ISBN HUNTINGTON, S. P Střet civilizací, boj kultur a proměna světového řádu. 1. vyd. Praha: Rybka Publishers, s. ISBN MATIS, J. - ZAPLATINSKIJ, V Bezpečnosť v ére globalizácie. Kyjev: Centrum učebnej literatúry, s. ISBN NEČEJ, E Vývoj bezpečnostnej a obrannej politiky Slovenskej republiky, Poľska, Maďarska a Českej republiky v kontexte transatlantickej dimenzie a európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. 1. vyd. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. ŠKVRNDA, F Terorizmus najvýznamnejšia nevojenská bezpečnostná hrozba súčasnosti. 1. vyd. Bratislava: Generálny štáb ozbrojených síl Slovenskej republiky, s. ISBN TARASOVIČ, V. et. al Hodnotenie bezpečnostného prostredia. Bratislava: Inštitút obrany a bezpečnosti MO SR, s. 735

319 THE PROMISES AND CHALLENGES OF THE OSCE HELSINKI+40 PROCESS Samuel Goda 1 ABSTRACT The OSCE initiated a Helsinki+40 process with the aim to redefine the present and future OSCE tasks. Moreover, this process should also address probably the most important issue which is the hardened relations between Russia and US. US and Russia, as key actors of the OSCE area, have the responsibility to overcome this situation, not only because it limits the OSCE as such, but it negatively affects the security situation of the whole region. Key words: OSCE, regional security, Helsinki+40, Russia, USA 1 What is the process Helsinki+40 The dynamics of international affairs cause the perpetum mobile of changes and development in mutual relations. Every actor of international relations has to reflect such changes in proper way. This process is very similar to theories about political and social movements. When they do not adapt to the ongoing changes, they lose their influence or are even eliminated from the main stream of power structures. It is very simple. Much complicated is the whole realization process of such idea. After the fall of the iron curtain, it is generally agreed, that the world has entered to the era of qualitatively new international environment. At the States level, we have witnessed the dissolution of several countries and then formation of new countries at their territories. At the multilateral level of international organizations (IOs), the development has been different. The most important IOs in the Euro-Atlantic area, together with several global IOs (UN, IMF, WB ) have survived this change. However, when talking about the IOs dealing with security issues, we have three remaining in the Euro-Atlantic area OSCE, NATO and EU 2. It is not a secret that each of these institutions drags along the legacy of the Cold war. To the limited extend, the EU might be considered as an exception due to its primary economic orientation. Of course, after the creation of the CFSP and CSDP, the EU becomes a valuable player in the field of security. Nonetheless, we can hear the long-lasting demands to reform these institutions, both internally and also outside the institution. As we see, the need 1 Samuel Goda, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, samuel.goda@umb.sk. 2 The WEU was dissolved in 30 th June

320 to adapt is touching every IO in our region. Such process within the OSCE is called the Helsinki+40. The position of the OSCE as the primary multilateral communication channel between East and West and then the very promising tool in the 90 s, has been undermined with further development and the expectations of the OSCE did not comply until now. There are several reasons of how to explain the current situation; nonetheless, this is not the main point of our contribution. Rather, we would like to touch upon the process of revitalizing the OSCE which is more than interesting, however, with numerous questionnaires hanging upon. The official Helsinki+40 process was decided at the 2012 Dublin OSCE Ministerial Council under the Irish Chairmanship and launched at the beginning of 2013 under the Ukrainian Chairmanship. The participating States welcomed the initiative to launch the Helsinki+40 process as an inclusive effort by all participating States to provide strong and continuous political impetus to advancing work towards a security community, and further strengthening our co-operation in the OSCE on the way towards 2015, a year that marks four decades since the signing of the Helsinki Final Act. Further in this declaration we read that, stressing that this special anniversary represents a unique opportunity to reaffirm the participating States commitment to the concept of comprehensive, co-operative, equal and indivisible security, by recording practical results reflecting intensified efforts to fully implement OSCE commitments and to reconfirm and build upon the OSCE achievements across the three dimensions, and to meet the challenges of the twenty-first century. (OSCE, 2012) The Ukrainian chairmanship identified these focus areas: - Helsinki+40 process; - Arms control and Confidence and Security Building Measures; - Unresolved conflicts and the OSCE area; - Addressing transnational threats; - Economic and environmental dimension; - Implementation of the Human dimension commitments; - Enhancing result-oriented co-operation with partners; - Reinforcing OSCE s Effectiveness and Efficiency. (Selin, 2012) For this purpose, the Ukrainian Chairmanship initiated informal Helsinki+40 Working Group composed from Ambassadors from several participating States. One of the expected outputs of the working group should be the strategic document outlining the future direction of the OSCE (expected to be published in 2015). The working group identified the following topics within the Helsinki+40 discussions: - Fostering military transparency by revitalizing and modernizing conventional arms control and confidence- and security-building regimes; - Further enhancing OSCE capacities in addressing transnational threats; 737

321 - Further strengthening OSCE capacities across the conflict cycle; - Striving for tangible progress towards the settlement of protracted conflicts in a peaceful and negotiated manner; - Enhancing the strategic orientation of the economic and environmental dimension; - Strengthening the human dimension; - Enhancing the effectiveness and efficiency of the OSCE; - Increasing interaction with the Partners for Co-operation and with international and regional organizations. (OSCE, 2013) The Helsinki+40 Working Group has been established as an informal, though, Track I diplomatic activity. Current Secretary General, Lamberto Zannier, during his inaugural speech, proposed an idea to open the OSCE to the broader audition of experts, NGOs and all interested individuals. As a part of this proposal, the OSCE Network of think-tanks and academic institutions (OSCE Network) as a Track II initiative has been established. In short, the OSCE Network is an OSCE-related track II initiative. The network s members are research institutes from across the OSCE area that are engaged in academic research and policy analysis on issues relevant to the OSCE s three dimensions of security. (OSCE Network, 2013) According to the mission statement, OSCE Network provides expertise, stimulates discussion and raises awareness of the OSCE. It contributes to the ongoing security dialogue within the OSCE framework. It helps to address common threats and challenges and contributes to the efforts supporting the Helsinki+40 process and future OSCE dialogue formats. In a more long-term perspective, the network helps to clarify the substance of and the process towards achieving the participating States shared vision of a Euro-Atlantic and Eurasian Security Community. The network is used for the exchange of expertise and the coordination of activities between its members. (OSCE Network, 2013) To conclude, the Helsinki+40 is a process, designed to discuss the future engagement and role of the OSCE. Probably, the most important is to covert such discussions into practice. However, it would be considered as significant success, if all the Participating States agreed by consensus on common declaration at the dawn of 40th anniversary of signing the Helsinki Final Act. 2 The background of the Helsinki+40 The idea of the OSCE restart or revitalization (does not matter which kind of term is being used) is not new at all. To the limited extend and with significant sense of generalization, it is old almost 40 years. If we consider the Helsinki Final Act as to most important document agreed by the Participating States, we could assume that the content of this document has never been fully realized. The OSCE has never had instruments to enforce the comprehensive implementation of the commitments and principles agreed in the 738

322 Helsinki Final Act. What is even more unfortunate, neither the participating States have had the genuine will to implement them. Therefore, we may see the four-decades struggle to implement the Helsinki commitments. However, most of references regarding the OSCE revitalization are connected with the war between Georgia and Russia and the following Medvedev`s proposal of the new European security treaty 3. Under these circumstances we might say that the sleeping beauty awake has started in that period. The war in Georgia itself was not a great, long-lasting regional conflict with uncounted scourges of war. However, the impact of this conflict definitely crossed over the Russian- Georgian relations and had significant consequences on the regional security in the OSCE area. Consequently, N. Sarkozy responded to his Russian counterpart with the idea to deal with the issue of regional security within the OSCE framework. However, the OSCE has been criticized by Russia even before. The last OSCE Summit took place in Istanbul in From that point on, the organization has been gradually sliding into a political crisis. In the last decade, many of its activities have been subjected to criticism by Russia, criticism shared by number of CIS states. Russia`s objections here have been directed especially at the geographic asymmetry of the OSCE field missions which are active exclusively in Eastern and South-eastern Europe, in the Caucasus and in the Central Asia and at the substantive disparity between the politico-military and the human dimension of the OSCE, which has led to the neglect of politicomilitary questions. In addition, Russia increasingly perceives OSCE activities in the area of democracy and human rights as an intervention into its internal affairs. At the hearth of Russia`s criticism are the OSCE election observation missions. (Richter Zellner, 2008, p. 3) Starting with the Finnish Chairmanship, continuing with the Corfu process, Astana commemorative declaration towards a security community, through V to V Dialogue, Irish and Ukrainian Chairmanship, the Helsinki+40 should be an ideal peak of these processes. It is supposed to be concluded in 2015, 40 years after signing the Helsinki Final Act. In 2010 with the mentioned Astana declaration, the participating States during the Summit agreed the common vision. On the other hand, they could not agree and bring consensus how to bring this vision into practice. The last Ministerial meeting in Kyiv also did not bring crucial decisions. Therefore, the main period is ahead of us. 3 Challenges for the Helsinki+40 Since the beginning of 2014, the Chairmanship after Ukraine goes to Switzerland and after that to Serbia in 2015, the Troika countries. As we know, all three mentioned countries, with special emphasis on Switzerland, are neutral 3 Indeed, we may also add the unrealized efforts and promising role of the CSCE/OSCE in the 90`s to make it the organization of organizations in the European security. 739

323 or non-aligned countries and their participation in the OSCE is a meaningful fact. It is not a secret that many experts dealing with OSCE-related issues and also people from the inside of Hofburg put a large portion of their hopes and expectations into the Swiss Chairmanship. Switzerland defined its priorities as following: - Promote security and stability: through dialogue and confidence-building efforts, Switzerland wants to contribute to solving conflicts, particularly in the Western Balkans and the South Caucasus. In addition, Switzerland supports agreements to facilitate transparency and reforms in the security forces. - Improve people's living conditions: Switzerland wants to contribute to ensuring that all OSCE states fulfil their obligations to protect and respect human rights (keywords: prohibition of torture, counter-terrorism, free and democratic elections, protection of human rights defenders and minorities). - Strengthen the OSCE's capacity to act: Switzerland supports the current reform process to enable the OSCE to respond more rapidly and efficiently to future crises, among other things through the further development of its own conflict mediation. Another important objective of Switzerland's chairmanship will be to regularly involve civil society and young people in the OSCE's activities. (Federal Department of Foreign Affairs, 2013) As we have already mentioned, the decisions agreed within the OSCE are taken by consensus of all participating States. Thus, the potential agreed plan of action for the future of the OSCE has to reflect the positions of all States and all countries should be, at the best, realistically ready and willing to realize potential commitments. However, under current circumstances this will be a very hard task, due to aforementioned problems regarding the implementation of previous documents. Probably, the main problem is the mutual relation between Russia and USA. Both countries are key actors within the OSCE. The lack of positive communication between them in general, makes the decision-making processes within the OSCE very complicated and even blocked. The main question regarding this issue is whether the interests proposed within the OSCE are really that impossible to reconcile. In this respect, we have to distinguish between the OSCE as an acting institution and OSCE as a platform for regional security discussion. For our purpose, and the purpose of the Helsinki+40, the latter is more important. As we have already mentioned, NATO and EU also have specific internal dilemmas. In the case of NATO, the highly unbalanced financial contributions among the member States with the highest amount paid by the USA; very low engagement of some countries; problematic enlargement issue; legacy of some disputed military actions and also the questioned role and tasks of the organization after the dissolution of the Soviet Union, etc. In the case of EU, there are several disputes and absence of consensus on several 740

324 directions of the CSDP and CFSP. Something very similar might be said also about other international organizations, e.g. UN and the demand for Security Council reform Back to the topic, we agree that the European Union and NATO find themselves in a strategic dilemma: On the one hand, their strong instruments offer them the potential of comprehensive influence. On the other hand, due to internal differences, the two organizations lack a common understanding of how these instruments should be strategically utilized. (Richter Zellner, 2008, p. 3) Using the instance of other organizations, we see the advantage of the OSCE as a comprehensive provider of multilateral cooperative security dialogue in Europe, engaging USA, EU countries and Russia together in the platform of formally equals. Paradoxically, Helsinki+40, consequently might be the comparative advantage and step ahead because such similar process will be very probably needed also within the other (security) organizations in Europe. Conclusion The Helsinki+40 process is another name for the ongoing process to redefine the main tasks of the OSCE in the future. However, as we see, the tasks that OSCE should be in charge of are well known. The biggest challenge is that these views, perceived from Moscow and Washington, are not in consensus but contradictory. Therefore, the challenge no.1 for the OSCE is to overcome this situation and reconcile these interests. On the other hand, another question might be raised. Multilateral diplomacy is a long-way run. What if the Helsinki+40 would bring no final decision? In our opinion, again, the most positive output would be change towards positive progress in main policy areas of the cooperative security in our region and softened US-Russia relations. Bibliography: Federal Department of Foreign Affairs OSCE Ministerial Council 2013: Switzerland stresses the need for dialogue in building a security community for the benefit of everyone. [cit ]. Dostupné na internete [online]: OSCE Ministerial Council: Decision on the OSCE Helsinki+40 process. [cit ]. Dostupné na internete [online]: OSCE Helsinki+40 process. [cit ]. Dostupné na internete [online]: OSCE Network Mission statement. [cit ]. Dostupné na internete [online]: SELIN, O Statement by Oleksii Selin at the seminar Ukraine s challenging year. [cit ]. Dostupné na internete [online]: 741

325 RICHTER S. ZELLNER W A New Helsinki for the OSCE? Chances for a Revival of the European Security Dialogue. [cit ]. Dostupné na internete [online]: 742

326 POSTAVENIE A VÝZNAM PPP (PUBLIC PRIVATE PARTNERSHIP) V PROBLEMATIKE OCHRANY KRITICKEJ INFRAŠTRUKTÚRY POSITION AND IMPORTANCE OF PPP (PUBLIC PRIVATE PARTNERSHIP) IN THE ISSUE OF CRITICAL INFRASTRUCTURE PROTECTION Martin Hromada 1 Lukáš Luděk 2 ABSTRACT Critical infrastructure protection is legally bounded by implementation of relevant European Directive 2008/114/EC within the Member States of the European Union. Mentioned Directive established a framework for the protection in relation to the definition of the critical infrastructure protection basic tools (OSP - Operator Security Plan, SLO - Security Liaison Officer, PPP - Public - Private Partnership). Therefore, the article will discuss the status and importance of PPP - Public - Private Partnership process and issues of critical infrastructure protection in terms of practical applications in the security environment of the CR. Key words: Critical Infrastructure, European Union, Public Private Partnership, Úvod a terminologické vymedzenie problematiky Zvyšujúca sa technologická závislosť spoločnosti zvýšila potrebu identifikácie a označenia základného systému štátu, ktorého nefunkčnosť má zásadný vplyv na zachovanie funkčnej kontinuity spoločnosti vo všetkých jej spoločenských aspektoch. V kontexte s predošlým tvrdením sa za tento základný systém štátu považuje kritická infraštruktúra. Vnímanie problematiky kritickej infraštruktúry nie je novodobým fenoménom aj keď je možné konštatovať, že ochrane kritickej infraštruktúry sa v poslednej dobe (po roku 2001) venuje zvýšená pozornosť, čo je zásadne ovplyvnené aj turbulenciami v bezpečnostnom prostredí. Nasledujúci text bude stručné terminologické vymedzenie predmetnej problematiky, čo umožní i relevantné ohraničenie obsahového rozsahu príspevku. 1 Martin Hromada, Ing. Ph.D., odborný asistent, Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně, FAI, Ústav bezpečnostního inženýrství, Nad Stráněmi 4511, 76005, Zlín, Česká republika, hromada@fai.utb.cz. 2 Luděk Lukáš, doc., Ing., CSc., docent, Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně, FAI, Ústav bezpečnostního inženýrství, Nad Stráněmi 4511, 76005, Zlín, Česká republika, lukas@fai.utb.cz. Za podpory projektu bezpečnostného výskumu Ministerstva vnitra České republiky č. VG

327 Medzi základné pojmy v tejto oblasti patria: kritická infraštruktúra je zložka, systém alebo ich časť nachádzajúca sa v členských štátoch, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie základných funkcií spoločnosti, zdravia, ochrany, bezpečnosti, kvality života obyvateľov z ekonomického a sociálneho hľadiska, a ktorej narušenie alebo zničenie by malo závažné dôsledky v členskom štáte z dôvodu nemožnosti zachovať tieto funkcie; európska kritická infraštruktúra alebo ECI je kritická infraštruktúra nachádzajúca sa v členských štátoch, ktorej narušenie alebo zničenie by malo závažné dôsledky minimálne v dvoch členských štátoch. Závažnosť dôsledkov sa posudzuje podľa prierezových kritérií. Toto zahŕňa účinky vyplývajúce z medzisektorových závislostí od iných typov infraštruktúry; ochrana znamená všetky činnosti, ktorých cieľom je zaručiť funkčnosť, kontinuitu a integritu kritickej infraštruktúry s cieľom odvrátiť, zmierniť a neutralizovať hrozbu, riziko alebo zraniteľné miesto; vlastníci/prevádzkovatelia ECI sú subjekty zodpovedné za investície alebo každodennú prevádzku a investície do konkrétnej zložky, systému alebo jeho časti označené ako ECI podľa tejto smernice (SMERNICA RADY 2008/114/ES, článok 2); knowledge sharing (zdieľanie znalostí) je činnosť, prostredníctvom ktorej sú znalosti (tzn-. informácie, zručnosti alebo znalosti) distribuované medzi ľuďmi, priateľov alebo členov rodiny, spoločenstiev alebo organizácie, za predpokladu, že vedomosti predstavujú cenný nehmotný majetok pre vytváranie a udržiavanie konkurenčnej výhody (Miller, Shamsie, 1996); public private partnership je obecný pojem pre spoluprácu verejného a súkromného sektoru vzniknutej za účelom využitia zdrojov a schopností súkromného sektoru pri zaistení verejnej infraštruktúry alebo verejných služieb (BusinessInfo.cz, 2004). 1 Public - Private Partnership vo vzťahu k ochrane kritickej infraštruktúry Medzi významné aspekty ochrany národných a európskych kritických infraštruktúr a zároveň medzi najdôležitejšie povinnosti ich prevádzkovateľov je vytvorenie určitého partnerstva (PPP private public partnership) zo zástupcom štátu (určené ministerstvo) do ktorého gescie prevádzkovateľ patrí, vypracovanie bezpečnostného plánu prevádzkovateľa (OSP operator security plan), kde sa identifikujú zložky prvku kritickej infraštruktúry, bezpečnostné riešenia a iné opatrenia spojené s ochranou. Vymenovanie styčného úradníka pre bezpečnosť (SLO - Security Liaison Officer), ktorý je vnímaný ako určitá 744

328 komunikačná entita medzi prevádzkovateľom a štátom resp. kontaktným bodom na ochranu ECI 3 (Hromada, 2012). Vytvorenia takéhoto partnerstva vytvára rámec pre efektívnu komunikáciu medzi štátnym a súkromným sektorom, teda medzi zodpovedným a štátom určeným ministerstvom a prevádzkovateľom resp. majiteľom prvku kritickej infraštruktúry. Vzhľadom na to, že v tomto vzťahu vystupuje ministerstvo ako tvorca legislatívnych, normatívny a iných nástrojov (policy maker) je vytvorenie tohto vzťahu jednou z priorít zabezpečenia spoločného prístupu a primeranej ochrany kritických infraštruktúr v rámci celého spoločenstva a nie len na národnej úrovni. Výstupom tohto partnerstva je vytvorenie komunikačného kanála ktorý umožňuje zdieľanie relevantných informácii (info sharing) a znalostí (knowledge sharing) ( Hromada, 2010). 2 Public - Private Partnership v bezpečnostnej praxi Nasledujúci text bude prezentovať praktické prístupy k využitiu public private partneship v bezpečnostnej praxi a to vo vzťahu k ochrane kritickej infraštruktúry v ČR resp. v súvislosti s riešením vybraných bezpečnostných otázok. Tieto skutočnosti budú prezentované v kontexte dvoch certifikovaných metodík (výstupy projektov bezpečnostného výskumu v rámci programu MV ČR Program bezpečnostního výzkumu ČR na léta BV II/2-VS ) a to Metodika zajištění ochrany kritické infrastruktury v oblasti výroby, přenosu a distribuce elektrické energie a Metodika hodnocení odolnosti vybraných prvků a systému prvků kritické infrastruktury. 2.1 Metodika zajištění ochrany kritické infrastruktury v oblasti výroby, přenosu a distribuce elektrické energie Metodika zajištění ochrany kritické infrastruktury (KI) v oblasti výroby, přenosu a distribuce elektrické energie špecifikuje postup tvorby a zdokonaľovanie systému riadenie ochrany vybranej oblasti kritickej infraštruktúry. Prínos metodiky je vnímaný vo vzťahu k potrebe zvyšovaniu bezpečnosti a odolnosti dodávky elektrickej energie. Cieľom samotnej metodiky je podpora tvorby a zlepšovanie systému riadenia ochrany vybranej oblasti ochrany kritickej infraštruktúry. Metodika je určená subjektom kritickej infraštruktúry pre využitie v praxi. Predmetom systému riadenia sú oblasti bezpečnosti, ktoré reflektujú jednak analýzu rizík, ktorá bola v rámci procesu tvorby metodiky realizovaná, tak aj výsledky a výstupy vyplývajúce z pilotného overenia a prevádzky systému riadenia ochrany na vybranej lokalite. Súčasťou 3 kontaktným bodom sa rozumie min. vnútra resp. iný zodpovedný a na koordináciu činností v rámci ochrany ECI poverený štátny orgán 745

329 metodiky sú štandardy vytvorené a overené pre vybrané aspekty bezpečnosti (zaistenie fyzickej bezpečnosti, zaistenie bezpečnosti informácií, zaistenie administratívnej a personálnej bezpečnosti či zaistenie krízového riadenia prvku subjektu kritickej infraštruktúry). Vytvorená metodika je koncipovaná ako metodický postup tvorby komplexného systému riadenia ochrany, ktorý na základe konzultácií so zodpovednými orgánmi štátnej správy a subjektmi kritickej infraštruktúry a uskutočnené syntézy rizikovosti, umožnil stanoviť konkrétne oblasti bezpečnosti a následne pre tieto oblasti definovať štrukturálne a kvalitatívne požiadavky podľa všeobecne uznávaných štandardov bezpečnosti. Tento dokument je možné vnímať ako základnú sadu požiadaviek na systém riadenia ochrany kritickej infraštruktúry v rámci určených oblastí bezpečnosti. Metodický postup stanovuje obecné štrukturálne požiadavky pre jednotlivé oblasti bezpečnosti (fyzická, informačná, administratívna, personálna bezpečnosti krízové riadenie a plánovanie) a požiadavky na štruktúry systému riadenia ochrany a kritickej infraštruktúry, ktoré majú zásadný vplyv na mieru rizika a zraniteľnosti v rámci vybranej oblasti kritickej infraštruktúry. Zovšeobecnenie je použité z dôvodu vytvorenia manipulačného priestoru pre individualizáciu potrieb či filozofie bezpečnosti a riadenia ochrany vo vzťahu k subjektom kritickej infraštruktúry. Tak ako bolo konštatované, vytvorený metodický postup je primárne určený subjektom kritickej infraštruktúry. Predpokladá sa, že subjekty budú tento dokument považovať za rámec pre podporu procesu tvorby a zdokonaľovanie základnej a operatívne časti plánu krízovej pripravenosti subjektu kritickej infraštruktúry (český ekvivalent OSP Operator security plan, Bezpečnostný plán prevádzkovateľa), ktorý má umožniť vytvorenie komplexného systému riadenia ochrany kritickej infraštruktúry v predmetnej oblasti. Konkrétny príklad štandardu/good practice pre jednotlivé časti a oblasti systému riadenia ochrany kritickej infraštruktúry v oblasti výroby, prenosu a distribúcie elektrickej energie ako uceleného metodického postupu je súčasťou prílohovej časti metodiky. Z uvedeného textu vyplýva, že práve využitie public private partneship v kontexte knowledge sharing a info sharing bolo zásadné pre celkový proces tvorby metodiky či jej samotnú uplatniteľnosť. Samotný model public private parthership je prezentovaný na nasledujúcom obrázku. 746

330 Obrázok 1: public private partneship v kontexte knowledge sharing a info sharing 2.2 Metodika hodnocení odolnosti vybraných prvků a systému prvků kritické infrastruktury Je zrejmé, že uvedená metodika diskutuje o komplexnejšom probléme, ktorým je odolnosť kritickej infraštruktúry a spôsob jej hodnotenia. V tomto prípade hodnotenie odolnosti prvku a systému prvkov kritickej infraštruktúry rešpektuje princípy hodnotenia odolnosti kritickej infraštruktúry. V závislosti na účele hodnotenia by malo byť samotné hodnotenie uskutočnené ako externé alebo interné hodnotenie odolnosti prvku alebo systéme prvkov kritickej infraštruktúry. Malo by byť uskutočnené na základe znalosti podstaty a základných funkčných, technologických a priestorových atribútov hodnoteného prvku kritickej infraštruktúry. Vlastné hodnotenie odolnosti prvku a systému prvkov kritickej infraštruktúry by malo vychádzať z analýzy rizík a posúdenia rozsahu a kvality ochranných opatrení vedúcich k eliminácii a zdieľaniu účinkov rizík alebo obnove degradovanej funkcie. Pri externom hodnotení hodnotiteľ spracováva nezávislú analýzu rizík, pri internom hodnotení sa môže využiť výsledkov analýzy rizík, spracovanej v pláne krízovej pripravenosti subjektu kritickej infraštruktúry. Táto metodika je predurčená k externému hodnoteniu odolnosti prvku a systému prvkov kritickej infraštruktúry. V rámci predmetnej metodiky sa uvažuje o nasledujúcich fázach hodnotenia odolnosti: Systémová analýza hodnoteného prvku kritickej infraštruktúry je fáza v rámci ktorej je v nevyhnutnom rozsahu preštudovaná odborná problematika, 747

331 spojená so zaistením cieľovej funkcie hodnoteného prvku. Výstupom fáze je identifikácia kľúčových procesov, technológií a systémových prvkov. Z hľadiska systémových prvkov sa pri tom rešpektuje typologické rozmiestnenie v konkrétnej lokalite. Výstupným dokumentom systémovej analýzy je globálna architektúra prvku kritickej infraštruktúry. Analýza a hodnotenie rizík je fáza, kde cieľom je nezávislá analýza rizík hodnoteného prvku kritickej infraštruktúry. Hodnotiteľ uskutoční túto analýzu a posúdenie rizík pred samotným hodnotením odolnosti prvku kritickej infraštruktúry. Výstupom analýzy rizík je katalóg primárnych rizík vztiahnutých k hodnotenému prvku kritickej infraštruktúry. Stanovenie hodnotených oblastí zabezpečenia (bezpečnosti) je fáza v rámci ktorej je určené, ktoré konkrétne oblasti zabezpečenia (fyzická bezpečnosť, informačná bezpečnosť apod.) budú z pohľadu robustnosti a pripravenosti u hodnoteného prvku kritickej infraštruktúry predmetom hodnotenia. Vlastné určenie oblastí zabezpečenia je uskutočnené ich výberom zo zoznamu, určeného pre daný typ prvku kritickej infraštruktúry zodpovedným subjektom, na základe posúdenia vplyvu rizík. Určenie hodnôt atribútov a výpočet veľkosti ukazovateľov je etapa kde sú najskôr identifikované všetky parametre (premenné) potrebné k vlastnému hodnoteniu výpočtu ukazovateľov odolnosti. Tieto parametre budú z jednotlivých oblastí zabezpečenia, identifikovaných v predošlej fáze i vlastná pripravenosť k obnove funkcie. Parametre budú odrážať kvantitatívnu a kvalitatívnu stránku vymedzených oblastí zabezpečenia. Formálnym nástrojom pre zistenie jednotlivých parametrov budú kontrolné zoznamy, umožňujúce zhodnotiť kvantitatívne a kvalitatívne parametre implementácie jednotlivých opatrení zabezpečenia v hodnotenom prvku kritickej infraštruktúry. Výpočet stupňa odolnosti prvku kritickej infraštruktúry v tejto fáze je realizovaný výpočet hodnoty ukazovateľov odolnosti, robustnosti a pripravenosti. K výpočtu hodnoty ukazovateľov je použitá metóda multikriteriálneho hodnotenia. Vzhľadom na rôznorodosť hodnotených prvkov kritickej infraštruktúry je ukazovateľ štrukturálnej robustnosti stanovený pomocou samostatného algoritmu. Vyhodnotenie odolnosti prvku kritickej infraštruktúry je realizované stanovením stupňa schopnosti riadiť a zvládnuť identifikované riziká. Optimálne je samostatne hodnotiť robustnosť a zvlášť pripravenosť a následne uviesť výslednú hodnotu odolnosti. Podiel vplyvu parametrov robustnosti a pripravenosti do vlastného hodnotenia bude daný váhami. Interpretácia hodnotenia odolnosti bude uskutočnená slovne, stanovením stupňa odolnosti a komentárom hodnotenia. Relevantnosť Metodiky hodnocení odolnosti vybraných prvků a systému prvků kritické infrastruktury bola overená na vybranom prvku kritickej infraštruktúry. Je zrejmé, že pre objektívne použitie metodiky je potrebná definícia štandardov pre jednotlivé oblasti bezpečnosti resp. robustnosti 748

332 a pripravenosti. Táto skutočnosť bola naplnená skrz public private partnership, kde definícia štandardov vyplývajúcich z Metodiky zajištění ochrany kritické infrastruktury v oblasti výroby, přenosu a distribuce elektrické energie sa stala zdrojovým podkladom pre overenie a implementáciu Metodiky hodnocení odolnosti vybraných prvků a systému prvků kritické infrastruktury Záver Public private partnership je aj na základe prezentovaných skutočností považovaný za významný aspekt ochrany kritické infraštruktúry a tým aj funkčnej kontinuity spoločnosti. Je zrejmé a nevyhnutné aby naplnenie ostatných aspektov ochrany (bezpečnostný plán prevádzkovateľa, vymenovanie styčného dôstojníka pre bezpečnosť) bolo sprevádzané a postavené na princípe public private partnership. Praktické príklady využitia public private partnership v problematike ochrany kritickej infraštruktúry poukázali na fakt, že práve tento nástroj objektivizuje náklady či samotné vnímanie predmetnej problematiky. Pre podporu tohto aspektu ochrany kritickej infraštruktúry je nevyhnutné formovať odborné združenia či pracovné tímy, ktoré objektívne formulujú potreby a ciele ochrany kritickej infraštruktúry na národnej či európskej úrovni. Literatúra: DELOITTE Advisory Metodika zajištění ochrany kritické infrastruktury v oblasti výroby, přenosu a distribuce elektrické energie, Praha, 2012, 55s. HROMADA, M Význam knowledge sharing v problematike ochrany kritickej infraštruktúry, In. The science for population protection, Sborník konference Krizový management 2012, analýza rizika a ekonomika prevence, Institut ochrany obyvatelstva Lázně Bohdaneč, června 2012, pp 33-39, ISSN X, ISBN HROMADA, M Povinnosti prevádzkovateľa Európskej kritickej infraštruktúry, In: Security Magazín, Číslo 95, 2010, ISBN HROMADA, M Knowledge sharing in the risk analysis process in the energy sector, 3rd EU-US-Canada Expert Meeting on Critical Infrastructure Protection (CIP), Brussels, May 22nd-23rd 2012 MILLER, D.; SHAMSIE, J "The resource-based view of the firm in two environments: The Hollywood film studios from 1936 to 1965". Academy of Management Journal (The Academy of Management Journal, Vol. 39, No. 3) 39 (3): SMERNICA RADY 2008/114/ES o identifikácii a označení európskych kritických infraštruktúr a zhodnotení potreby zlepšiť ich ochranu, dostupné on-line UTB ve Zlíně, Fakulta aplikované informatiky, Metodika hodnocení odolnosti vybraných prvků a systému prvků kritické infrastruktury, Zlín, 2013, 75s. 749

333 TERORIZMUS AKTUÁLNA BEZPEČNOSTNÁ HROZBA TERRORISM CURRENT SECURITY THREAT Radoslav Ivančík 1 Jaroslav Ušiak 2 ABSTRACT At the first half of the second decade of the 21 st century, terrorism represents one of the most serious security threats for the whole human society. No country, society or social system is immune to terroristic activities in these days. Terroristic attacks are performed in all regions of the world and present daily menace for a large number of people in many developed and developing countries. Unfortunately, at present, due to globalization and so-called reduction of distances, terrorism can hit anyone, anywhere and anytime. Simultaneously, it causes tremendous material and financial damages and brings considerable human loses and hardly curable mental wounds. And those are the reasons why authors, in their article, deal with this contemporary security problem. Key words: security, terrorism, security threat, globalization, human society Úvod V prvej polovici druhej dekády 21. storočia predstavuje terorizmus jednu z najvážnejších bezpečnostných hrozieb, voči ktorej už dnes nie je imúnna žiadna krajina, spoločnosť či spoločenský systém. Teroristické útoky prebiehajú vo všetkých regiónoch sveta a predstavujú takmer denné nebezpečenstvo nielen v mnohých vyspelých rozvinutých štátoch, ale aj v zaostalých rozvojových krajinách. Bohužiaľ, ide o aktivity, ktoré kvôli prehlbujúcej sa globalizácii a takzvanému zmenšovaniu vzdialeností a zrýchľovaniu času dnes môžu zasiahnuť kohokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Spôsobujú pritom obrovské materiálne i finančné škody a zanechávajú početné ľudské obete i ťažko hojiteľné duševné rany. Ešte pred dvomi dekádami boli teroristické incidenty prevažne lokálnou záležitosťou, ktoré mali na geopolitickú situáciu len veľmi malý alebo dokonca žiadny vplyv. S postupujúcim časom sa však prostriedky a metódy terorizmu zmenili. Menila sa jeho účinnosť, vzrástla jeho nebezpečnosť, rozsah škôd i počty obetí. Zásadným spôsobom sa tvár terorizmu zmenila najmä po roku 1990, kedy došlo k rozpadu bipolárneho usporiadania sveta a k ukončeniu studenej vojny. Terorizmus sa stal fenoménom, ktorým sa zaoberajú nielen 1 Radoslav Ivančík, plk. gšt. Ing., Generálny štáb Ozbrojených síl SR, Kutuzovova 8, Bratislava, Slovenská republika, radoslav.ivancik@gmail.com. 2 Jaroslav Ušiak, Mgr., PhD., Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika, jaroslav.usiak@umb.sk. 750

334 bezpečnostní analytici, ale aj mnohé iné teoretické disciplíny, zvlášť po útokoch z 11. septembra Od ojedinelých útokov na vládnych predstaviteľov sa transformoval smerom k masovým útokom proti civilnému obyvateľstvu. Prestal byť vecou jednotlivca alebo malej skupiny, ale stal sa medzinárodným, dobre organizovaným nebezpečenstvom, ohrozujúcim celú ľudskú civilizáciu. Ku zmenám došlo hlavne v jeho motivácii. Ideologicky motivovaný terorizmus ustúpil do pozadia a jeho miesto postupne zaujal terorizmus náboženský a nacionalistický, čo následne viedlo aj ku zmenám teroristických cieľov, metód a prostriedkov. 1 Vymedzenie a definovanie terorizmu Pojem terorizmus sa síce dnes objavuje v odbornej literatúre pomerne často, v rôznych médiách, správach, reportážach či komentároch dokonca takmer denno-denne, avšak jeho presné vymedzenie a definovanie je veľmi obtiažne. Problémom je najmä nájdenie a jasné určenie jeho hraníc. Ako konštatujú Řehák, Foltin a Stojar, terorizmus predstavuje premenlivý pojem, ktorého obsah nemožno všeobecne aplikovať (Řehák, Foltin, Stojar, 2008, s. 9). O tom, či je určité konanie vymedzené ako teroristický akt, alebo nie, totiž často záleží na pohľade aktéra, ktorý danú udalosť interpretuje (Ganor, 2002). Jednou z príčin nejednoznačnosti vymedzenia pojmu terorizmus je tiež skutočnosť, že dosiaľ nebola prijatá žiadna všeobecne akceptovateľná definícia terorizmu. S istým nadhľadom preto možno uviesť, že počet definícií terorizmu zodpovedá počtu prác pojednávajúcich o terorizme (Meisels, 2009). Táto situácia sa odráža aj v praktickej rovine. Vo všetkých aktuálnych bezpečnostných stratégiách štátov a medzinárodných organizácií definovanie terorizmu chýba. Často krát sa uvádzajú len jeho typy (napr. kyberterorizmus, environmentálny terorizmus, politický terorizmus, náboženský terorizmus a pod.), kde je možné definovať aspoň objekt, voči ktorému je terorizmus namierený, dochádza k tzv. sublimačnej definícii. (Pillar, 2013) 1.1 Vymedzenie terorizmu Terorizmus, podobne ako mnoho iných pojmov, má svoj pôvod v latinčine, pričom je odvodený od slov terror a terrere, čo v latinčine znamená strach alebo hrôza, resp. vydesiť alebo postrašiť. V európskych jazykoch sa prvýkrát objavil vo francúzskom jazyku už v priebehu 14. storočia. Akademický slovník francúzskeho jazyka z roku 1694 vysvetľoval pojem terreur ako veľký strach, násilné pobúrenie ľudskej duše spôsobené predvedením obrazov bolesti. Neskôr, v 16. storočí, sa toto slovo začalo používať aj v anglickom jazyku a postupne sa v priebehu nasledujúcich rokov a storočí rozšírilo do ostatných jazykov po celom svete. Používalo sa síce 751

335 v rôznych súvislostiach, ale vždy s udalosťami, ktoré sa spájali s násilným zastrašovaním (Škvrnda, 2002, s. 7). Jasný politický význam dostal pojem teror za Veľkej francúzskej revolúcie (1789). Už v roku 1793 sa francúzska revolučná vláda ocitla v situácii, keď sa začala obávať aristokratickej emigrácie, ktorá tajne vyjednávala s vládami okolitých štátov o invázii do Francúzska. Navyše podozrievala časť domáceho obyvateľstva zo zrady a podpory reakčného hnutia. Vtedajší francúzsky Národný konvent, vedený radikálnou frakciou jakobínov na čele s Maximiliánom Robespierrom, prijal 30. augusta 1793 zákonné opatrenie o terore, ktoré nariaďovalo masovú exekúciu podozrivých zradcov. Aj preto sa v Ottovom náučnom slovníku terorizmus vysvetľoval ako hrôzovláda, obzvlášť počas revolúcie v dobe od do zvaná Régime de le Terreur. V priebehu pôsobenia revolučného terorizmu bolo uväznených okolo 300 tisíc ľudí, pričom najmenej 17 tisíc z nich bolo oficiálne popravených a ďalší zomreli v žalároch, často bez súdu. Bývalí podporovatelia krutých opatrení, ktoré navrhol Robespierre, sa postupne začali obávať o svoje životy a tajne pripravovali jeho zvrhnutie. Nemohli ho však obviniť z teroru, pretože sami kedysi odsúhlasili, že teror je zákonný nástroj štátu a jeho vlády, a tak vzniesli proti Robespierrovi obvinenie z terorizmu, pričom tento pojem na rozdiel od teroru predstavoval nezákonné jednanie. Na základe vznesených obvinení bol Robespierre a jeho nasledovníci uznaní vinnými z terorizmu a 17. júla 1794 boli popravení. Pod vplyvom týchto krvavých udalostí sa termín teror rýchlo rozšíril po celej Európe, z Európy do Ruska, odtiaľ do Indie a postupne aj do ďalších krajín. V priebehu svojho šírenia zmenil význam a na konci 19. storočia sa slovo terorista z pôvodného označenia niekoho, kto menom štátu prevádza nespravodlivé masové exekúcie, zmenilo na označenie jednotlivca, ktorý je, naopak, spájaný s násilím proti štátu. Za túto zmenu významu boli najviac zodpovední fanatickí ruskí a francúzski anarchisti z 80. a 90. rokov 19. storočia. 1.2 Definovanie terorizmu V súčasnosti existuje síce veľké množstvo rôznych definícií terorizmu, ale neexistuje žiadna jednotná a ucelená definícia, ktorá by bola všeobecne akceptovaná. Napriek snahe bývalého generálneho tajomníka OSN Kofiho Ananna, ktorá sa vystupňovala najmä po teroristických útokoch z 11. septembra 2001, svetové spoločenstvo dosiaľ neprijalo medzinárodne uznávanú definíciu terorizmu, a to predovšetkým z ideologických a politických dôvodov. Z takejto definície totiž môžu vyplývať veľmi významné právne dôsledky. Golder a Williams preto prirovnali hľadanie definície terorizmu k hľadaniu Svätého grálu (Golder, Williams, 2009). Súčasne používané definície terorizmu majú väčšinou jeden spoločný prvok politicky motivované násilné správanie sa určitých skupín alebo 752

336 jednotlivcov. Problémom dohody na jednotnej definícii je však postoj niektorých štátov, pretože ten, kto je pre jedného terorista, je pre druhého bojovník za slobodu a opačne. Aby sa obišla táto výslovne politická či ideologická prekážka, štáty začali prijímať zákony alebo uzatvárať medzi sebou zmluvy, ktoré jednoznačne kriminalizujú určité konanie, napríklad únosy osôb a lietadiel, odpaľovanie bômb v dopravných prostriedkoch a pod. Taktiež Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu jasne stanovuje, že je zločinom zhromažďovať alebo poskytovať financie s cieľom zabitia alebo zranenia civilného obyvateľstva alebo jeho zastrašenia, či s úmyslom vynútiť si násilím niečo na vláde danej krajiny (Labuzík, 2012). V nadväznosti na tento problém by možno bolo dobré vrátiť sa do čias starého Ríma, kde základnou právnou zásadou v rímskom práve bola zásada nullum crimen sine lege, to znamená, že právo má byť zrozumiteľné, presné a jasné, aby naplňovalo požiadavku právnej istoty. Ak je totiž pod pojem terorizmus v Európe zaraďované iné konanie ako napríklad v Afrike či v Ázii, vzniká akési právne vákuum. Tento nežiaduci stav celkovej neistoty, aký čin to vlastne páchateľ spáchal, potom prispieva k nejasnosti celej situácie. Ako sa uvádza v encyklopédii Svetový terorizmus: od staroveku až po útok na USA, za pomerne vydarený pokus o definovanie terorizmu býva označovaná iniciatíva odborníkov a akademikov z rôznych univerzít v rokoch 1984 až 1988, výsledkom ktorej bolo dosiahnutie konsenzu až 81 % zúčastnených vedcov na nasledujúcej definícii: Terorizmus je metóda vzbudzovania strachu prostredníctvom opakovaných násilných aktov, vykonávaných tajnými nebo polotajnými jednotlivcami, skupinami či štátnymi orgány z idiosynkratických, kriminálnych alebo politických dôvodov, pričom na rozdiel od atentátov nie sú priame obete násilia pravým terčom teroru. Okamžité ľudské obete násilných aktov sú obvykle buď vyberané náhodne (príležitostné terče) z cieľovej verejnosti, alebo zámerne (reprezentatívny alebo symbolický terč) a slúžia k odovzdaniu správy. Komunikačné procesy medzi teroristami (organizáciami), (ohrozenou) obeťou a hlavným terčom, založené na násilí a šírení strachu, sú využívané k manipulácii hlavného terča (verejnosti) tým, že sa z nich stávajú terče teroru, požiadavkou alebo upútaním pozornosti v závislosti na tom, či ide o zastrašovanie, násilné donucovanie alebo šírenie propagandy. V tomto prípade ide o definíciu, ktorá je síce trošku dlhšia, avšak zahŕňa všetky v súčasnosti všeobecne akceptované prvky terorizmu. Z medzinárodno-právnej oblasti možno za zatiaľ najvýstižnejšiu definíciu terorizmu považovať formuláciu uvedenú v Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu, podľa ktorej sa aktom terorizmu rozumie akýkoľvek čin spáchaný s úmyslom spôsobiť smrť alebo vážne zranenie civilistovi, alebo v rámci konfliktu osobe aktívne sa nezúčastňujúcej boja, pričom zámerom tohto činu, súdiac podľa jeho povahy alebo kontextu spáchania, je zastrašiť populáciu alebo donútiť vládu či medzinárodnú organizáciu k určitému jednaniu alebo nečinnosti. 753

337 K vymedzeniu pojmu terorizmus je tiež možné pristúpiť pomocou negatívnej definície, to znamená identifikovaním tých druhov násilia, ktoré terorizmom nie sú, a to na základe porovnania troch všeobecne identifikovateľných spôsobov vedenia ozbrojeného boja: konvenčnej vojny, gerilovej (partizánskej) vojny a terorizmu (Řehák, Foltin, Stojar, 2008, s. 6). Kým konvenčná vojna je vedená medzi ozbrojenými silami ako nástrojom štátu a odohráva sa v určitom právnom rámci, pričom zúčastnené strany rešpektujú pravidlá vedenia ozbrojeného konfliktu, gerilová (partizánska vojna) oproti tomu predstavuje asymetrickú formu boja, vedeného slabšou stranou konfliktu prostredníctvom neregulárnych jednotiek a spôsobom, ktorý nezodpovedá klasickej konvenčnej vojne. Cieľom slabšej strany je vyhnúť sa priamej masovej konfrontácii s nepriateľom a oslabiť (vyčerpať) ho prostredníctvom množstva menších a prekvapivých stretov (Eichler, 2004). Terorizmus možno tiež charakterizovať ako asymetrický spôsob boja, avšak jeho hlavným znakom, ktorým sa líši od gerily, je, že násilné akty nie sú primárne zamerané proti príslušníkom ozbrojených síl protivníka, ale proti (cielene alebo náhodne vybraným) civilistom, pričom účelom týchto útokov je vyvolanie pocitu strachu, ohrozenia a obáv v spoločnosti. Teroristická organizácia (skupina) tak môže dosiahnuť svoje ciele aj prostredníctvom kvalitatívne i kvantitatívne obmedzených ľudských, materiálnych a finančných zdrojov. 2 Vývoj terorizmu a zmeny jeho významu Nejednoznačné vymedzenie a neexistencia všeobecne platnej a uznávanej definície terorizmu veľmi úzko súvisia so zmenami vo vývoji ľudskej populácie, ako aj zmenami vo význame pojmu terorizmus. Predovšetkým si je potrebné uvedomiť, že hoci samotný termín terorizmus je pomerne nový pojem, v žiadnom prípade však nie je úplne novým javom. Prejavoval sa už od staroveku. Väčšinou vtedy išlo o prejavy toho, čo sa dnes nazýva štátnym terorizmom, ale teroristické praktiky alebo taktiku uplatňovali aj niektoré hnutia bojujúce proti vtedajšej vládnucej moci, napríklad židovské hnutie Zelótov bojujúce proti rímskej nadvláde v Palestíne v 1. storočí nášho letopočtu, ktoré sa označuje aj ako prvá židovská vojna. V modernom politickom význame bol pojem terorizmus, ako už bolo naznačené v prvej kapitole, po prvýkrát použitý počas Veľkej francúzskej revolúcie pre charakteristiku obdobia jakobínskeho teroru v rokoch , kedy boli vládou nariaďované masové popravy gilotínou v snahe zbaviť krajinu nepriateľov republiky a zradcov (Martin, 2003). Následne sa jeho používanie rýchlo rozšírilo. Postupne ako sa menil jeho význam, tak ku koncu 19. storočia pod označením terorizmus už nebolo primárne chápané masové násilie vykonávané štátnou mocou (represívny terorizmus), ale išlo o označenie násilia páchaného proti štátu a jeho predstaviteľom (subverzívny terorizmus). Páchateľmi 754

338 subverzívneho terorizmu boli na prelome 19. a 20. storočia predovšetkým francúzski a ruskí anarchisti, ktorí s pomocou strelných zbraní alebo explozívnych materiálov páchali atentáty na vedúcich predstaviteľov štátu a verejnej správy s cieľom dosiahnuť politické zmeny v krajine. Symbolickým vyvrcholením tejto etapy bol atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda D Este. K opätovnému rozmachu terorizmu došlo po skončení II. svetovej vojny. V tomto období sa objavilo niekoľko nových spôsobov vykonania teroristických aktov (únosov alebo samovražedných bombových útokov). V priebehu studenej vojny došlo k rozvoju tzv. medzinárodného terorizmu. Do fungovania teroristických skupín vniesla medzinárodný prvok predovšetkým ich podpora zo strany štátov, ktorá mala ideologický charakter. Išlo najmä o podporu hnutiam bojujúcim za ukončenie koloniálnej nadvlády (napríklad podpora Maroka a Tuniska poskytovaná alžírskym teroristom), podporu poskytovanú zo strany Spojených štátov amerických či bývalého Sovietskeho zväzu vybraným skupinám v období studenej vojny a taktiež o podporu terorizmu na Blízkom východe proti izraelskému štátu zo strany arabských krajín. V tej dobe došlo vďaka vyššej dopravnej mobilite k nárastu počtu teroristických akcií realizovaných mimo krajinu pôvodu teroristickej skupiny, príp. voči zahraničným cieľom, napríklad turistom alebo športovcom, ktorí sa nachádzali na ich domácom území (Řehák, Foltin, Stojar, 2008, s. 10). Za poslednú etapu vývoja terorizmu možno považovať obdobie po páde bipolarity a skončení studenej vojny, v ktorom došlo ku zmene povahy medzinárodného terorizmu. Medzi hlavné zmeny patrí najmä premena motivácie teroristických skupín (dominantným sa stáva náboženský a nacionalistický terorizmus oproti predtým dominujúcemu ideologickému terorizmu), miera zapojenia terorizmu do separatistických konfliktov a premena teroristických cieľov, metód a využívaných prostriedkov. Významnú úlohu zohráva rozvoj a šírenie moderných technológií, vďaka ktorým dosiahol súčasný medzinárodný terorizmus globálnu povahu (typickým predstaviteľom globálnej teroristickej organizácie je najmä al-káida). S ohľadom na nárast frekvencie, brutality a počtu obetí útokov a s tým spojeného významu terorizmu ako medzinárodnej bezpečnostnej hrozby, možno túto poslednú etapu vývoja terorizmu považovať ako zatiaľ najvážnejšiu. Aj preto Bezpečnostná rada OSN vo svojej rezolúcii č z 28. septembra 2001 potvrdila kvalifikáciu medzinárodného terorizmu ako hrozby pre medzinárodný mier a bezpečnosť. Najvýznamnejšiu medzinárodnú bezpečnostnú hrozbu predstavuje náboženský terorizmus, subverzívny politický terorizmus (s dôrazom na etnicko-separatistický terorizmus) a ich kombinácia. 755

339 3 Typy terorizmu Terorizmus má dnes viacero klasifikácií a delení, medzi najčastejšiu deľbu patrí motivačný (ideologický) faktor teroristickej skupiny, kde môžeme vyčleniť tri hlavné typy: subverzívny politický, náboženský terorizmus a tzv. kombinovaný terorizmus, každý z typov poukazuje na iné ideologické pozadie, prípadne ich kombináciu. 3.1 Subverzívny politický terorizmus Subverzívny politický terorizmus je výrazom odporu proti štátnej moci. Predstavuje typ násilia páchaný v prospech záujmov určitej politickej komunity, pričom toto násilie je namierené proti štátnemu zriadeniu, resp. protivníkovi, ktorý má politickú moc (môže ísť aj o okupačný režim). Politicky motivovaný terorizmus, ktorý je inšpirovaný krajnou ľavicovou ideológiou, má podobu presadzovania komunistickej ideológie, príp. činnosti anarchistických skupín usilujúcich o odstránenie štátnej moci. Terorizmus inšpirovaný radikálnou pravicovou ideológiou oproti tomu spočíva v boji proti elementom, ktoré ohrozujú spoločnosť rozbitím jej etnickej homogenity či degradáciou morálnych hodnôt. Vymedzuje sa proti minoritným etnikám a predstaviteľom štátnej moci, ktorá nie je schopná (alebo ochotná) brániť hodnoty majoritnej spoločnosti. Špecifickú kategóriu subverzívneho násilia predstavuje etnicko-separatistický (nacionalistický) terorizmus (typickými predstaviteľmi sú teroristické organizácie ETA a IRA). Jeho hlavným cieľom je vytvorenie vlastného národného (etnického) štátu alebo získanie, prípadne rozšírenie autonómneho statusu. 3.2 Náboženský terorizmus Nábožensky motivovaný terorizmus je v súčasnosti považovaný za teroristickú hrozbu s najväčším potenciálom. Možno ho bližšie rozdeliť na terorizmus fundamentalistický a eschatologický. Fundamentalistický terorizmus je výrazom náboženského extrémizmu usilujúceho o dominanciu svojej viery a založenie štátneho zriadenia na teokratických základoch. V posledných približne dvoch dekádach sa do popredia dostáva predovšetkým islamský fundamentalizmus. K prejavom extrémizmu prostredníctvom teroristických skupín ale dochádza aj u iných náboženstiev, napríklad v judaizme, kresťanstve, budhizme či hinduizme. Eschatologický terorizmus nie je taký častý. Je predstavovaný náboženskými sektami, ktoré zastávajú apokalyptickomesianistický názor o nutnosti zničenia súčasného sveta; väčšinou preto, aby mohol byť potom znovu postavený nový svet, ktorý bude očistený od zla (typickým predstaviteľom je japonská sekta Óm Šinrikjó). Pre tieto skupiny je typické, že sú často vedené charizmatickými lídrami, ale aj pocitom paranoje, čo 756

340 spôsobuje izoláciu a odcudzenie od spoločnosti. Aj preto sú podľa Řeháka, Foltina a Stojara náchylnejšie na použitie vysokej miery násilia, vrátane prevedenia útokov s pomocou zbraní hromadného ničenia (Řehák, Foltin, Stojar, 2008, s ). 3.3 Kombinácia politického a náboženského terorizmu Nábožensky a politicky motivovaný terorizmus sa nevyskytujú vždy iba v tzv. čistej podobe. Naopak, často sa možno stretnúť s teroristickými skupinami, ktoré oba vyššie uvedené ideologické motívy rôzne kombinujú. Podľa Fergusona a Pottera tieto skupiny predstavujú tzv. nových teroristov, ktorí sa stali dominantným predmetom záujmu hlavne v období po 11. septembri 2001 (Ferguson, Potter, 2005, s. 18). Z hľadiska klasifikácie náboženského terorizmu dochádza k takémuto prelínaniu primárne v prípade fundamentalistických skupín (v prípade eschatologického terorizmu totiž dochádza ku vzájomnému vylúčeniu sa jeho negatívne formulovaných náboženských cieľov s pozitívne vymedzenými politickými či národno-oslobodzovacími cieľmi). Najznámejšie príklady kombinácie etnicko-separatistickej ideológie s náboženským fundamentalizmom predstavujú skupiny inšpirované islamom (ide napríklad o palestínske hnutie Hamás, čečenských separatistov v Ruskej federácii či libanonský Hizballáh, medzi skupiny kombinujúce politické a náboženské motívy býva tiež zaradzovaná aj teroristická sieť al-káida (Ferguson, Potter, 2005, s. 19). Záver Všetky typy a formy terorizmu predstavujú veľmi negatívne javy, ktoré sú schopné narušiť chod celej spoločnosti, či už po stránke politickej, sociálnej alebo ekonomickej. Aj preto sa v súčasnosti terorizmus považuje za najvážnejšiu aktuálnu bezpečnostnú hrozbu od dôb studenej vojny a s ňou spojenej hrozby raketovo-jadrovej vojny medzi vtedajšími dvomi antagonistickými vojenskopolitickými paktmi. Nanešťastie, súčasná moderná spoločnosť zatiaľ nedisponuje dostatočnými prostriedkami proti anonymným teroristickým akciám. Terorizmus je vysoko prispôsobivý, nevypočítateľný, dynamický, dokáže zaútočiť na najrôznejšie ciele, na najrôznejších miestach a za najrôznejších podmienok a situácií. I napriek snahe svetového spoločenstva a práci bezpečnostných zložiek jednotlivých štátov zameranej na elimináciu medzinárodného terorizmu, jeho cieľom sa každoročne stáva 60 až 70 krajín. Navyše, početnosť, nebezpečnosť a dopady teroristických incidentov majú stále rastúcu tendenciu. Predstava, že sa podarí terorizmus úplne zlikvidovať sa preto dnes javí ako veľmi nepravdepodobná a nereálna, a prejavy terorizmu možno očakávať aj v budúcnosti. Napriek tomu s terorizmom je nutné a možné bojovať. Nie je to však možné bez odhaľovania jeho príčin a bez spolupráce na globálnej 757

341 úrovni. Terorizmus ako globálny jav si totiž vyžaduje globálne protiopatrenia a z toho dôvodu musí byť boj s terorizmom vedený na základe širokej medzinárodnej spolupráce. Literatúra: EICHLER, J Asymetrické války. In Vojenské rozhledy, 2004, roč. 13, č. 2, ISSN , s FERGUSON, Ch. D. POTTER, W The Four Faces of Nuclear Terrorism. New York : Routledge, s. ISBN GANOR, B Defining Terrorism: Is One Man s Terrorist Another Man s Freedom Fighter? In Police Practice and Research, 2002, Vol. 3, No. 4, 2002, s GOLDER, B.-WILLIAMS, G What is terrorism? Problems of legal definition. Dostupné na internete: docs/pubs/terrorismdefinitions.pdf#search=%22terrorism%20%22legal%20definition%22%2 0%22. KOLEKTÍV AUTOROV Encyklopedie: Světový terorismus. Praha : Svojtka & Co., s. ISBN LABUZÍK, M. a kol Organizácie medzinárodného krízového manažmentu a USA v boji proti terorizmu. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, s. ISBN MARTIN, G Understanding Terrorism: Challenges, Perspectives, and Issues. 4th ed. London : SAGE Publications, Inc., s. ISBN MEISELS, T Defining Terrorism a typology. In Critical Review of International Social and Political Philosophy, 2009, Vol. 12, No. 3, s OSN. International Convention for the Suppression of the Financing of Terrorism. Dostupné na internete : OSN. Security Council Resolution 1373 (2001) on 28 September Dostupné na internete: Nations%20Security%20Council%20Resolution%201373%20(2001).pdf. PILLAR, P. R Counterterrorism. In Williams, P. D. Security Studies an Introduction. New York: Routledge, ISBN , s ŘEHÁK, D. FOLTIN, P. STOJAR, R Vybrané aspekty soudobého terorismu. Praha : Ministerstvo obrany ČR, s. ISBN SOULEIMANOV, E. a kol: Terorismus: válka proti státu. Praha : Eurolex Bohemia, s. ISBN ŠKVRNDA, F Terorizmus najvýznamnejšia nevojenská bezpečnostná hrozba súčasnosti. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, s. ISBN

342 ZJAWISKO TERRORYZMU WE WSPÓŁCZESNYM ŚWIECIE PHENOMENA IN CONTEMPORARY GLOBAL TERRORISM Antoni Olak 1 Antoni Krauz 2 ABSTRACT Terrorism is a phenomenon historically variable, multi-faceted and dynamic occurring in various forms. It is difficult at present to define a uniform definition of terrorism, which is changing under the influence of civilization, especially the rapid scientific and technical progress. Terrorists perfectly use the latest means of communication, mass media, modern communication technology and computers. The purpose of this article is therefore an approximation of the phenomenon and ways to combat it. Key words: terrorism, terror, conflict, terrorist activities. Wprowadzenie To ważkie zagadnienie naszych czasów, które towarzyszy nam od dawna. Zrozumienie tego tematu wymaga zaangażowania, dlatego podjęto tą tematykę aby w części przybliżyć ten problem - terroryzmu jako zagrożenie bezpieczeństwa globalnego. Terror nie jest zjawiskiem nowym. Towarzyszy on od wieków zbiorowościom ludzkim. Termin terror wywodzi się z języka łacińskiego i oznacza stosowanie przemocy, gwałtu, okrucieństwa w celu zastraszenia kogoś. Zaś oddziaływanie za pomocą strachu, gwałtu, represji, groźby, stosowania terroru wobec kogoś, prześladowania nazywane jest terroryzowaniem. Jednakże w miarę rozwoju społecznego zbiorowości ludzkich ta forma oddziaływania rozszerza swój zakres podmiotowy i przedmiotowy. Początkowo terroryzm był narzędziem władzy służącym utrzymaniu poddanych w posłuszeństwie. Obecnie staje się środkiem oddziaływania wąskich grup ludzi na państwa, organizacje i społeczność międzynarodową. W dobie globalizacji zjawisko, określane nazwą terroryzmu stało się problemem o międzynarodowym znaczeniu. Terroryzm, bowiem pociąga za sobą coraz poważniejsze konsekwencje działań, za które zmuszone są płacić społeczeństwa niebędące stroną konfliktu. 1 Antoni Olak. Prof. nadzw. dr hab., WSZMiJO w Katowicach; WSBiP w Ostrowcu Św. Katedra Bezpieczeństwa Narodowego, ul. Gallusa 12, Katowice, Polska, antonio130@vp.pl 2 Antoni Krauz, Dr inż., Instytut techniki i Nowych Technologii - Uniwersytet Rzeszowski, Aleja Rejtana 16c, Rzeszów, Polska, antonikrs@gmail.com 759

343 Działalność terrorystyczna stanowi zagrożenie nie tylko dla życia i własności poszczególnych jednostek. Jest poważnym problemem współczesnego świata, gdyż z uwagi na swoją istotę może zagrażać porządkowi społecznemu, stosunkom międzynarodowym a przy zastosowaniu środków masowej zagłady wręcz istnieniu ludzkości. Dlatego też terroryzm uznaje się za akt przemocy o znaczeniu międzynarodowym. Pomimo uznawania terroryzmu za istotny problem międzynarodowy nie udało się dotąd osiągnąć na forum międzynarodowym porozumienia w sprawie prawnego określenia tego pojęcia który jest zjawiskiem, od dawna towarzyszącym państwom Europy i całego świata. Dla wielu ludzi w Polsce terroryzm zawsze był zjawiskiem egzotycznym, znanym wyłącznie z filmów lub z doniesień medialnych informujących o kolejnych zamachach. Wiedza o terroryzmie była znikoma i ograniczona wyłącznie do informacji przekazywanych w mediach lub przez polityków. Terroryzm jest zjawiskiem historycznie zmiennym, wielopłaszczyznowym i dynamicznym, występującym w różnych postaciach. Trudne jest obecnie zdefiniowanie jednolitej definicji terroryzmu, który zmienia się pod wpływem rozwoju cywilizacyjnego, a zwłaszcza szybkiego postępu naukowo - technicznego. Terroryści perfekcyjnie wykorzystują najnowsze środki łączności, media, nowoczesne techniki komunikowania się oraz komputery. W materiale tym przybliżono to zjawisko. Zagadnienia związane ze współczesnym terroryzmem przyciągają z roku na rok coraz większe zainteresowanie mediów, jak i zwykłych obywateli. Dzięki telewizji, radiu i internetowi informacje o zamachach terrorystycznych docierają do nas błyskawicznie, stają się wręcz głównymi wiadomościami każdej szanującej się stacji. Spektakularność zamachów przyciąga przed ekrany ogromne ilości odbiorców. Najlepszym przykładem jak pamiętamy tego zjawiska jest zamach na World Trade Center z 11 września 2001r., kiedy to cały świat z zapartym tchem śledził niezwykłe i jednocześnie tragiczne wydarzenia ze Stanów Zjednoczonych. Również obecnie w wielu stacjach telewizyjnych oraz innych mediach mówiło się o nieudanej próbie zamachu, której chciał dokonać Nigeryjczyk w samolocie lecącym do Detroit w okresie przedświątecznym w grudniu 2009 r. W takich momentach wypowiadają się nie tylko politycy, ale także liczni fachowcy od międzynarodowego terroryzmu. To na ich barkach spoczywa wypracowanie procedur, które zapewnią nam bezpieczeństwo. Natychmiast pojawiają się koncepcje uszczelnienia granic państwowych oraz inwigilacji osób, które mogą być powiązane z organizacjami terrorystycznymi. Oczywiście każdy akt terrorystyczny musi spotkać się z przeciwdziałaniem władz państwowych. Zwalczanie terroryzmu, poznanie tego zjawiska to nie tylko kwestia praktyki, ale także dziedzina badań naukowych. 760

344 Zapobieganie terroryzmowi na świecie jest bardzo trudnym zadaniem. Zrozumienie tego fenomenu wymaga zaangażowania wielu gałęzi wiedzy m.in. takich jak: socjologia, psychologia, prawo karne, kryminologia, kryminalistyka, prawo międzynarodowe publiczne, stosunki międzynarodowe. Tylko współpraca specjalistów z różnych dziedzin może sprawić, że wszyscy będziemy czuli się bezpiecznie w globalnej wiosce. 1 Zjawisko terroryzmu W świadomości wielu osób zjawisko terroru i terroryzmu sprowadza się do wspólnego mianownika. Często słyszymy lub czytamy, że ktoś dokonał aktu terrorystycznego, że ów akt terroru potępili politycy. Niestety, w tych wypowiedziach pojawia się już znaczeniowy błąd. Pojęcia terror i terroryzm to dwa zupełnie odrębne zjawiska. Terror jest w zasadzie aktem przemocy silnego państwa wobec obywateli. (Muszyński, 1981, p.92) Historia zna wiele przypadków terroru, np. Jakobinów w okresie Rewolucji Francuskiej. Państwo, szczególnie w systemach totalitarnych, sięga po narzędzia, które zastraszają obywateli, by ci nie dążyli do zmiany władzy. Wewnętrzny terror pozwala decydentom pozostawać u steru rządzenia państwem i osiągania z tego powodu profitów i zysków. Terroryzm jest swoistą odwrotnością terroru. To słabsi obywatele (jednostki) wymuszają jakieś korzyści na państwie. (Bialek, 2005, p.33) Jeśli państwo jest słabe, to terroryści osiągają swe cele. Jeśli natomiast państwo jest silne, z mocnym prawem, to wówczas rodzi się długoletni konflikt z licznymi ofiarami. Terroryści wówczas mnożą akty przemocy, by dosięgnąć wytyczonych celów. Definicje słownikowe pojęcia terroryzmu niewiele mówią o zjawisku terroru. W języku łacińskim terror oznacza przerażenie, straszną wieść, strach, trwogę, straszne słowo. (Kumaniecki, 1982, p.500) Czasownik terreo można tłumaczyć jako straszyć. (Kumaniecki, 1982, p.500) Z kolei w Nowej encyklopedii powszechnej PWN zapisano: ( ) umotywowane ideologicznie, planowane i zorganizowane działania pojedynczych osób lub grup skutkujące naruszeniem istniejącego porządku prawnego, podjęte w celu wymuszenia od władz państwowych i społeczeństwa określonego postępowania, często naruszające dobra osób postronnych ( ). (Nova encyklopedia powszechna, 1997, p.370) Jasno wynika z podanych definicji, niezależnie od czasu ich sformułowania, że terroryzm jest siłowym, brutalnym zastraszaniem ludzi żyjących zgodnie z prawem, w celu wymuszenia korzyści (najczęściej) ideologicznych (np. Al Kaida) lub finansowych czego najlepszym przykładem jest terroryzm piratów somalijskich. W definiowaniu terroryzmu prym wiodą Stany Zjednoczone, które we współczesnym świecie otwarcie i konsekwentnie walczą o spokój nie tylko swoich obywateli, ale również innych nacji. Różne 761

345 sposoby podejścia do terroryzmu spowodowały, że definicji tego zjawiska jest co niemiara. (Muszyński, 1981, p. 92) Warto przyjrzeć się dokładniej trzem z nich. Według amerykańskiego Departamentu Stanu terroryzm jest to zaplanowana, motywowana politycznie przemoc wobec celów nieuczestniczących w walce, stosowana przez wewnątrz narodowe grupy czy tajnych agentów, mające głównie na celu oddziaływanie na audytorium. Federalne Biuro Śledcze (FBI) głosi, iż terroryzm to bezprawne użycie siły lub przemocy wobec osób lub mienia, aby zastraszyć lub wywrzeć przymus na rząd, ludność cywilną albo część wyżej wymienionych, co zmierza do promocji celów politycznych lub społecznych. Departament Obrony stwierdza, iż terroryzm to bezprawne użycie lub groźba użycia siły czy przemocy wobec osoby lub mienia, by wymusić lub zastraszać rządy czy społeczeństwo, dla osiągnięcia celów politycznych, religijnych czy ideologicznych (Alexandrowicz, 2008, p.20) Okazuje się, że w obrębie jednego państwa, jednego systemu prawnego istnieje kilka definicji terroryzmu. Główne urzędy Stanów Zjednoczonych na swój użytek definiują to groźne zjawisko. Jednak niezależnie od tego, kto usiłuje ująć w słowa ów akt przemocy, to zawsze za tymi słowami kryje się cierpienie najczęściej niewinnych ludzi. Górnolotne cele mieszają się z krwią Terroryzm to akt przemocy zaplanowany tak, aby zwrócić uwagę i dzięki zdobytemu rozgłosowi przekazać odpowiednie przesłanie. (Alexandrowicz, 2008, p.21) Liderzy organizacji terrorystycznej - Zjednoczonej Armii Czerwonej uznali, że głównym ich celem jest szokowanie ludzi, że jest to dla nich sposób docierania ze swymi problemami do szerokich mas odbiorców. (Alexandrowicz, 2008, p.21) Słowa te zakrawają na daleko posunięty cynizm i zatracenie ludzkich odruchów. Mówiąc wprost można stwierdzić mordujemy, bo chcemy dotrzeć do mediów. Zjawisko takiego podejścia do rzeczywistości jest nieobce policji i psychiatrii. Wielu seryjnych morderców zabijało tylko dlatego, by osiągnąć sławę, by cieszyć się z faktu zainteresowania mediami i organami ścigania. Okazuje się więc, że terroryści niewiele różnią się od morderców z wypaczoną psychiką. Rzeczywiście, po przeprowadzeniu badań medycznych (psychiatrycznych), ujawniono, że rzesza terrorystów ma zaburzenia emocjonalne, daleko posunięte zmiany ideologiczne młodych adeptów grup terrorystycznych doprowadziły do zmian w postrzeganiu norm społecznych i zatarcia przestrzeni pomiędzy dobrem i złem. Definicje terroryzmu różnią się od siebie, to jednak większość ekspertów zgadza się, że terroryzm oznacza użycie lub groźbę użycia przemocy, metodę walki lub strategię osiągania pewnych celów; że jego dążeniem jest zastraszenie państwa poprzez ofiary; że jest on bezwzględny i niezgodny z normami humanitarnymi i że rozgłos jest istotnym składnikiem strategii terrorystycznej. Przyjmuje się, że w pełni zjawisko terroryzmu pojawiło się w latach 60. XX w. i 762

346 wówczas nabrało charakteru znanego obecnie. Oczywiście z biegiem czasu dochodziło do pewnych modyfikacji (Muszyński, 1981) Pierwsi współcześni terroryści atakowali polityków, np. Aldo Moro, ale także zaczęli godzić w określone grupy społeczne czy narodowe. Przykładem jest zamach na izraelskich sportowców w Monachium podczas Igrzysk Olimpijskich. Od tego czasu akty terroru nabrały międzynarodowego charakteru. Ściśle współpracujące grupy działają ponad państwami, np. Al- Kaida. Dawny podział na czerwony (lewicowy) i czarny (nacjonalistyczny) terror przestał istnieć. Na pierwszy plan wśród czynników aktu terrorystycznego wysuwa się element użycia przemocy lub groźby. (Branislawska, 2012) Ponieważ przemoc jest również obecna w przestępczości pospolitej podkreśla, iż w grę wchodzi jedynie jej użycie z szeroko rozumianych powodów politycznych. Taką definicję terroryzmu jako bezprawnego użycia przemocy przeciwko osobom lub własności z przyczyn politycznych lub społecznych sformułował jeszcze w połowie lat 80. XX wieku zespół działający pod kierownictwem ówczesnego wiceprezydenta USA, George a Busha. W wielu definicjach podkreśla się również problem celu ataku terrorystycznego, czyli przedmiotu czynności wykonawczej, kładąc głównie nacisk na niewinność, bezbronność, czy też przypadkowy dobór ofiar, co pozwala zdefiniować terroryzm jako zbrodnię ślepą. Terroryści uprowadzają samoloty, wysadzają pociągi i autobusy, biorą zakładników na statkach morskich, dokonują skażenia gazami publicznych miejsc. Wszystko to motywują politycznie, ale nie należy zapominać, że podobnych aktów dokonuje się w celu pozyskania środków finansowych na własną działalność. Tak naprawdę terroryści powiązani są z rynkami narkotykowymi, handlarzami bronią oraz materiałami rozszczepialnymi. Najczęściej w owym zmaganiu terrorystów z państwami giną zwykli, postronni ludzie. Spostrzeżenia te potwierdzają badania, z których wynika, że ok. 70% ofiar zamachów terrorystycznych to przypadkowi cywile, ok. 10% reprezentanci biznesu, ok. 10% wojskowi, pozostali zaś to przedstawiciele urzędów państwowych, w tym dyplomaci. (Pikulski, 2000) Z danych wynika, że terrorystom nie zależy na unicestwianiu konkretnych grup społecznych czy zawodowych. W zasadzie zabicie znacznej ilości cywilów dostatecznie wpływa na decydentów, głównie polityków. Cywile stają się swoistymi pośrednikami między terrorystami a politykami. Ich śmierć ma wpłynąć na decyzje władz. Terroryści doskonale zdają sobie sprawę, iż każda wysoko postawiona osoba w państwie jest dobrze chroniona, więc znacznie łatwiej zabić zwykłych obywateli, a efekt zastraszenia w takim wypadku jest znacznie silniejszy. W wyniku owego efektu obywatele, świadkowie zamachu, będą wywierali presję na władzach państwowych. Jeden akt terroru może zmienić nawet strukturę władz. Tak stało się po zamachu na pociągi w Madrycie, gdy to dotychczas rządząca partia przegrała wybory. Wielu badaczy wyciąga wniosek, iż celem aktu terrorystycznego jest nie tylko popełnienie 763

347 konkretnego przestępstwa (np. zabójstwa), ale również chęć wywołania za jego sprawą określonego efektu i reakcji ze strony władz i opinii publicznej. (Liedel, 2004) W wielu definicjach pojawia się ten element, w niektórych stwierdza się wręcz, iż terroryzm przeznaczony jest dla tych, którzy patrzą, a nie dla tych, którzy stali się jego ofiarami. Aktu terrorystycznego dokonuje się po to, aby strach skłonił obserwatorów, zwykłych ludzi, telewidzów, słuchaczy, internautów - a nie osobę bezpośrednio zaatakowaną - do obrania takiego kierunku działania, jakiego oczekuje terrorysta. Celem działania terrorystów jest zwrócenie uwagi na istnienie pewnych nie załatwionych problemów, a sam akt ma za zadanie stworzenie stanu psychicznego wywołanego przez obawę przed narażeniem się na niebezpieczeństwo ze strony pewnych wrogich, zagrażających wydarzeń lub manifestacji. Spostrzeżenia te potwierdzają badania, z których wynika, że ok. 70% ofiar zamachów terrorystycznych to przypadkowi cywile,ok. 10% reprezentanci biznesu, ok. 10% wojskowi, pozostali zaś to przedstawiciele urzędów państwowych, w tym dyplomaci. (Alexandrowicz, 2008, p. 21) Jasno wynika z powyższych danych, że terrorystom nie zależy na unicestwianiu konkretnych grup społecznych czy zawodowych. W zasadzie zabicie znacznej ilości cywilów dostatecznie wpływa na decydentów, głównie polityków. Cywile stają się swoistymi pośrednikami między terrorystami a politykami. Ich śmierć ma wpłynąć na decyzje władz. Terroryści doskonale zdają sobie sprawę, iż każda wysoko postawiona osoba w państwie jest dobrze chroniona, więc znacznie łatwiej zabić zwykłych obywateli, a efekt zastraszenia w takim wypadku jest znacznie silniejszy. W wyniku owego efektu obywatele, świadkowie zamachu, będą wywierali presję na władzach państwowych. Jeden akt terroru może zmienić nawet strukturę władz. Tak stało się po zamachu na pociągi w Madrycie, gdy to dotychczas rządząca partia przegrała wybory. Wielu badaczy wyciąga z powyższych stwierdzeń wniosek, iż celem aktu terrorystycznego jest nie tylko popełnienie konkretnego przestępstwa (np. zabójstwa), ale również chęć wywołania za jego sprawą określonego efektu i reakcji ze strony władz i/lub opinii publicznej. W wielu definicjach pojawia się ten element, w niektórych stwierdza się wręcz, iż terroryzm przeznaczony jest dla tych, którzy patrzą, a nie dla tych, którzy stali się jego ofiarami. Terroryzm jest teatrem (...), przemocą dla efektu, ale nie dla wyniku: aktualnej ofiary. W rzeczywistości ofiara może być zupełnie nie związana z celem działania terrorystów. Równie często elementem podkreślanym przez badaczy jest brutalność metod terrorystycznych, które są uznawane za wynaturzone. Niemniej jednak mają doprowadzić do podejmowania błyskawicznych zmian politycznych, oczywiście korzystnych dla terrorystów. Poprzez brutalne akty, ludobójstwo dąży się do osiągania celów politycznych, które w normalnych warunkach 764

348 byłyby nieosiągalne. Po tego rodzaju środki przymusu sięgają terroryści polityczni, religijni. Należy tu przywołać bestialski mord, którego dokonali ekstremiści czeczeńscy w Biesłanie w 2004 r. (Bronislawska, 2011) W wyniku aktu terrorystycznego zginęło około czterystu niewinnych obywateli, w tym 171 dzieci. Ludzie zostali zamordowani, bo. Czeczeńcy żądali niepodległości swego państwa, wycofania wojsk rosyjskich i zwolnienia rebeliantów z więzień. Atak na Biesłańską szkołę spowodował, że od tego momentu prawie cały świat odwrócił się od Czeczenii. Wielu dotychczasowych zwolenników niepodległości tego państwa zamilkło przede wszystkim wobec okrucieństwa. W polskiej doktrynie jedną z najbardziej kompleksowych, a przy tym ogólnych definicji terroryzmu podał Marian Flemming. Według niego terroryzm to umyślne działanie stanowiące naruszenie prawa karnego i zmierzające w drodze aktów przemocy lub zagrożenia tymi aktami do zastraszania organów państwa lub znacznych odłamów społeczeństwa oraz do wymuszenia określonego postępowania (Flemming, 1996, p.3) Terroryzm jest zjawiskiem dynamicznym. Wraz z rozwojem techniki, zwłaszcza w sferze komunikacji, przybiera on nowe formy, które zdają się rozszerzać istniejące już definicje. Klasycznym przykładem może być tzw. cyberterroryzm, czyli próba zastraszania za pośrednictwem narzędzi internetowych, np. w formie zagrożenia sparaliżowaniem systemu komputerowego. (Aleksadrowicz, 2008) Wprowadzanie do sieci wirusów, Trojanów jest czystym terroryzmem, który niszczy czyjąś pracę, czyjeś dane. Zwykle nie jest to nazywane terroryzmem, ale już włamania do sieci wewnętrznej banków czy instytucji państwowych nazywane jest aktem terroru. Należy tylko przypuszczać, że w przyszłości cyberterroryści sięgną po możliwości Internetu, by dokonać jakiegoś spektakularnego aktu, np. wyłączenie dostaw energii elektrycznej, czy uszkodzenie środków komunikacji masowej. Wywołuje to szczególne problemy nie tylko dla politologów i socjologów, ale przede wszystkim dla prawników. Ujęcie takiego zjawiska jak współczesny terroryzm w ramy definicji, która musi być precyzyjna, jako że stanowi ujednolicenie przestępstwa, jest zadaniem niezwykle trudnym. W szczególności dotyczy to prawa międzynarodowego, które jest swoistym kompromisem zawieranym przez państwa o różnych interesach politycznych, tradycjach kulturowych i systemach prawnych. (Guisnel, 1998) O tym, że terroryzm nie jest jedynie problemem teoretycznym, świadczą statystyki. Z danych wynika, że w 2003 r. dokonano 190 aktów międzynarodowego terroryzmu, w wyniku których zginęło 307 osób, a 1593 zostało rannych. Liczba zamachów terrorystycznych od 1983 r. przekroczyła już 10 tys. Co roku na świecie ginie w wyniku aktów terroryzmu międzynarodowego ok osób, a ok. 1,5 tys. do 3 tys. zostaje rannych. Rekordowy pod tym względem był rok 2001, gdy w jednym tylko zamachu na World Trade Center w Nowym Jorku zginęło ponad 3 tys. osób. 765

349 Zagrożenie terroryzmem jest także obecne w Europie, np. zamachy w Madrycie w 2003 r. czy w Londynie w 2005 r. Według raportu Europolu w okresie od października 2005 r. do grudnia 2006 r. w Europie zdarzyło się 498 aktów o charakterze terrorystycznym. Oczywistym staje się, że współczesny świat pogrąża się w eskalacji aktów terroru. Terroryści zastraszają, by osiągnąć swe cele, mimo że demokratyczne państwa nie ulegają żądaniom woli porywaczy, zamachowców. Przerażająca w tym kontekście jest przyszłość nas wszystkich, którzy odczuwają na co dzień skutki walki z terroryzmem, choćby podczas odpraw na lotniskach czy w portach morskich. Terroryzm stwarza nienaturalne zachowania, wywołuje strach przed każdą podróżą. Najlepszym przykładem takiego stanu są choćby loty do Stanów Zjednoczonych obwarowane licznymi kontrolami. Świat ulega ciągłemu przeobrażaniu, rozwija się technika, zmieniają się koncepcje. Ta dynamika spowodowała, że również sam terroryzm ulega ewolucji. Właśnie dlatego stosunkowo niedawno pojawiło się pojęcie: nowy terroryzm. (Aleksandrowicz, 2007, p ) Został on wprowadzony w 1986 r. przez badaczy z Institute for the Study of Conflict, którzy w jednym ze swoich opracowań wskazywali na sięgające po działania terrorystyczne ruchy religijne, stwierdzając przy tym, iż motywacja religijna nadaje nowy wymiar zagrożeniom terrorystycznym. Sama koncepcja nowego terroryzmu została jednak wypracowana dopiero na przełomie stuleci, w znacznej mierze w rezultacie badań prowadzonych w ramach RAND Corporation. Koncepcja nowego terroryzmu zakłada pojawienie się nowych oraz nieznanych wcześniej lub występujących jedynie sporadycznie cech organizacji terrorystycznych, stwarzających znacznie większe zagrożenia dla społeczności międzynarodowej. (Aleksandrowicz, 2007, p ) Na pierwszy plan wysuwa się sieciowy charakter organizacji. W praktyce oznacza to nie tylko odejście od klasycznej struktury hierarchicznej, ale przede wszystkim brak jednoznacznej, stałej lokalizacji, bez terytorialność. Jeszcze w ubiegłym wieku Czerwone Brygady działające we Włoszech miały ściśle ustaloną strukturę organizacyjną. Istniała grupa kierująca oraz tak zwani żołnierze, którzy mieli za zadanie wykonywać w terenie ściśle określone działania. Jednak obecnie widać odejście od hierarchiczności, raczej wytworzyła się grupa współpracujących ze sobą osób, często rozmawiająca ze sobą tylko poprzez sieć. (Beck, 2005) Sieciowy model organizacji został opisany w latach 70. XX w., jako SPIN - Segmented, Polycentric, Ideologically Integrated Network (podzielona, policentryczna, ideologicznie scalona sieć). Struktura takich sieci jest bezpostaciowa, a sposób jej rozprzestrzeniania się określana jest mianem rojenie się, namnażanie. Organizacje terrorystyczne wprowadzają w obręb demokratycznego państwa swoich przedstawicieli, którzy wtapiają się w lokalną społeczność. 766

350 Najczęściej są to studenci, ludzie dobrze wykształceni, majętni, którzy mają nieograniczone możliwości podróżowania. Tego rodzaju uśpienie agenta, zakamuflowanie go, daje możliwość rozbudowywania struktury grupy terrorystycznej. Takich ludzi później można wykorzystać do jednego, ściśle określonego ataku. W takich sytuacjach pytani później sąsiedzi, koledzy z pracy mówią, że ów zamachowiec był zwykłym, miłym człowiekiem, po którym nie można było się spodziewać okrucieństwa. Jeśli przyjąć, iż tradycyjne użycie siły w stosunkach międzynarodowych, stanowi wyłączne uprawnienie państwa i jego organów, to użycie siły przez podmioty niepaństwowe uznać należy za efekt i przejaw zmniejszających zdolności państw do obrony i egzekwowania swych praw. (Guisnel, 1998) Konflikt asymetryczny jest to sytuacja, kiedy jedna ze stron na skutek dysproporcji potencjałów militarnych i innych zasobów wykorzystywanych w konflikcie, oraz odmienności kulturowych, decyduje się na zastosowanie metod, środków i taktyk niekonwencjonalnych z punktu widzenia przeciwnika. Konflikt asymetryczny może toczyć się pomiędzy państwami (czyli konflikt międzynarodowy, np. wojna iracko-amerykańska), jak też pomiędzy państwem a podmiotem pozapaństwowym, np. organizacją terrorystyczną, jak to się dzieje pomiędzy Stanami Zjednoczonymi a Al-Kaidą. (Madej, 2007) Analizując zamach 11 września 2001 r. na World Trade Center z punktu widzenia strategicznego, Stanisław Koziej wyróżnia cztery charakterystyczne cechy: Skalę zamachu, czyli śmierć ok. 3 tys. ofiar, kilka tysięcy rannych, bezpośrednie i pośrednie straty materialne. Według Banku Światowego poprzez zwiększenie liczby zamachów wzrosła o 10 milionów w skali globalnej liczba ludzi żyjących w ubóstwie, a straty gospodarki światowej przewyższyły 80 mld USD; Uzyskanie totalnego zaskoczenia; Spowodowanie gigantycznego szoku w skali globalnej; Modus operandi (sposób działania sprawców). Rzecz nie tylko w ich pomysłowości, lecz przede wszystkim faktem jest, iż zamach został dokonany wyłącznie środkami pozamilitarnymi. Możemy zatem stwierdzić, że zamach na World Trade Center należy zaliczyć do przypadków agresji asymetrycznej. (Koziej, 2006, p. 178) Jedyną regułą jest unikanie reguł. Istotą działań asymetrycznych jest wciąganie przeciwnika w obszary nieznane, wykorzystywanie jego siły przeciw niemu, a jego słabości jako własnej siły. (Koziej, 2006, p. 178) Terroryści mają zawsze nad przeciwnikiem przewagę czasu oraz miejsca, ponieważ mogą zaplanować zamach uderzając w wybranym przez siebie czasie i w wybrany przez siebie cel. Państwo nie może chronić wszystkiego co do niego należy przez cały czas. Owszem, istnieje wiele agend chroniących państwo jak i poszczególnych obywateli, ale wszystkie tego rodzaju działania mają ograniczony zasięg. Największą zmianą, jeśli chodzi o zagrożenia ze strony międzynarodowego terroryzmu, jest dążenie do eskalacji przemocy i wyboru 767

351 takiego sposobu działania, który pociąga za sobą maksymalizację ofiar śmiertelnych i strat materialnych. 2 Cele terroryzmu Celem terroryzmu jest wzbudzenie strachu i zdobycie za jego pomocą dominacji oraz kontroli nad obserwatorami aktu terrorystycznego. Konieczność dotarcia do publiczności, a nie tylko do bezpośrednich ofiar zamachu, wymaga od terrorystów takiego zaplanowania ataku, by przyciągnąć uwagę telewizji, prasy i radia. Media stają się przekaźnikiem żądań terrorystycznych i prezentacji poglądów głoszonych przez ugrupowania terrorystyczne, a ponadto służą demonstracji (podobnie jak i ataki) siły tych ugrupowań. Z kolei dla mediów terroryzm stanowi sensacyjną i przyciągającą uwagę wiadomość. (Madej, 2001) To zainteresowanie mediów aktem terrorystycznym wpływa nieraz negatywnie na podejmowane działania zapobiegawcze, a nawet może znacznie utrudnić bezpośrednie wykonanie akcji odpowiednich służb przeciw terrorystom. Sytuacje takie nie są wynikiem celowego działania mediów, lecz wynikają ze sprzeczności celów między środkami przekazu (dążącymi do jak najszybszego przekazania wiadomości) a instytucjami zapewniającymi porządek publiczny, (dla których tajność działań jest warunkiem powodzenia działań antyterrorystycznych). Ponadto media prezentując zdobyte informacje skracają rządom i administracji czas na podejmowanie decyzji i reakcje na akty terrorystyczne. Szybkie i powierzchowne informowanie społeczeństwa, nazywane syndromem CNN oraz komentowanie tych informacji wytwarza swoistą presję mediów na rząd, by jak najszybciej zareagował czy przedstawił plan działania. Aktywność mediów powoduje, że działania władz podejmowane pod taką presją często są pochopne lub błędne. Również składane wówczas deklaracje ograniczają władzom pole manewru i trudno potem się z nich wycofać. Wywołana przez media koncentracja uwagi społeczeństwa na akcie terrorystycznym wymusza na politykach podjęcie rozmów z terrorystami, a to z kolei jest ich sukcesem, bo pozwala wymusić ustępstwa władz. (Madej, 2001) W efekcie rośnie poczucie zagrożenia w społeczeństwie oraz poczucie bezsilności władz państwowych wobec tego zjawiska. 3 Motywacje dzialań terrorystów Motywacja działań terrorystów jest punktem wyjścia do analizy współczesnego terroryzmu. Powody, jakimi kierują się terroryści warunkują wybór celu pierwotnego, określonych taktykę działania, bezpośrednich celów ataku oraz środków używanych podczas ataku. Często wartości i światopogląd, którymi kierują się terroryści wpływa także na organizację grupy. 768

352 Współcześnie terroryzm jest uzasadniany pobudkami religijnymi, dążeniami nacjonalistycznymi lub separatystycznymi. (Madej, 2001) Terroryzm wynikający z przekonań religijnych został odnotowany w statystykach w 1980 roku, po rewolucji islamskiej w Iranie. Od tego momentu nastąpił wzrost liczby organizacji pobudkami religijnymi uzasadniających stosowanie terroru. W 1995 roku udział religijnych grup terrorystycznych wyniósł 46% ogółu znanych i aktywnych organizacji terrorystycznych (26 grup religijnych na 56 organizacji), przy czym przeważającą część wśród nich stanowiły organizacje muzułmańskie. (Madej, 2001) Liczba tych organizacji, a przede wszystkim prowadzona przez nie działalność powoduje, że odgrywają one szczególną rolę w terroryzmie. Zdecydowana większość spektakularnych i najkrwawszych aktów terrorystycznych dokonanych w ostatniej dekadzie XX wieku i w nowym stuleciu została dokonana przez ugrupowania religijne. Terroryzm nacjonalistyczny lub separatystyczny jest skierowany przeciwko władzy państwa, od którego terroryści chcą się odłączyć. Specyfika tej motywacji powoduje, że cele ataków są ograniczane do znajdujących się na terenie tego państwa obywateli lub mienia. Ponadto terroryści swoją działalność odwołują do społeczeństwa, do swych potencjalnych lub aktualnych sympatyków i przez to starają się ograniczyć przemoc do skali minimalnej, niezbędnej w ich mniemaniu do skutecznej walki politycznej. (Madej, 2001) 4 Strategia terroryzmu Terroryzm wykorzystuje strategię pośrednią. Bezpośrednio atakowany jest cel pośredni, a w przypadku jego osiągnięcia realizowany jest cel główny lub znaczna jego część. Strategia pośrednia jest oparta na: przełamywaniu norm zachowania obowiązujących w danej społeczności i praw obowiązujących w czasie pokoju lub wojny. Jest to wynikiem odrzucania zasad moralnych i braku hamulców w działaniu; psychologii adresatów działań terrorystycznych. Przeważnie działania te są dramatycznie manifestowane, zazwyczaj nieprzewidywalne zarówno, co do wpływu na psychikę ofiar, jak i na otoczenie; wyborze często nieuzbrojonych i niewinnych ofiar ściśle określonych i wyselekcjonowanych lub anonimowych; stosowanie środków, aby demonstrowały bezwzględność członków grup terrorystycznych; wyborze miast, jako głównego teatru działań. (Indecki, 1998, p.27) Powodzenie strategii pośredniej zapewnia dobór starannie wyselekcjonowanej, reprezentatywnej, symbolicznej ofiary terroryzmu, która winna być zabita lub ranna. (Indecki, 1998, p.27) 769

353 5 Organizacja dzialań terrorystycznych Struktura organizacji terrorystycznych w przeszłości była stosunkowo prosta. Składały się na nią trzy kręgi: rdzeń, czyli osoby bezpośrednio zaangażowane w działania terrorystyczne, zazwyczaj głęboko zakonspirowane, odpowiedzialni za zabezpieczenie logistyczne akcji bezpośrednich, jak i za długotrwale ukrywających się bojówkarzy rdzenia, sympatycy niezwiązani bezpośrednio z dwoma kręgami wewnętrznymi, stanowili dla nich naturalną rezerwę kadrową i zaplecze finansowe. Organizacja tego typu jest całkowitym przeżytkiem, gdyż okazała się zbyt mało elastyczna, nadmiernie podatna na inwigilacje policyjną i rozbicie. Zdecydowana większość tak zorganizowanych ugrupowań nie przetrwała po przerwaniu pomocy udzielanej im przez służby specjalne państw popierających terroryzm np. z bloku wschodniego. Współczesne organizacje terrorystyczne mają postać sieci o strukturze amorficznej (nieuporządkowanej) rozwijającej się w sposób nieuporządkowany, bez hierarchicznej kontroli kierownictwa. Powiązane są ideologią, charakteryzuje je żądza destrukcji, wykorzystują zarówno zdobycze najnowszej technologii (łączność satelitarną, Internet itp.), jak i tradycyjne metody - gołębie pocztowe, kontakty w restauracjach, meczetach, kościołach czy organizacjach charytatywnych. (Szlendak, 2002) Organizacje te nie mają siedziby czy punktu naboru członków. Nie posiadają także oficjalnych dokumentów wskazujących na istnienie organizacji. W efekcie organizacji tych nie można otoczyć i zbombardować, ani w inny sposób całkowicie usunąć ich członków. Louis Beam, jeden z czołowych działaczy ruchu amerykańskiej skrajnej prawicy, określił tego typu organizacje oporem bez przywództwa. (Kubiak, 2005, p.107) W myśl tej idei, organizacje terrorystyczne są luźną federacją niepowiązanych bezpośrednio ze sobą (autonomicznych) komórek bojowych, które jednoczy wspólny, bardzo ogólnie nakreślony cel. Czynnikiem spajającym te grupy jest nadbudowa logistyczna będąca nie tyle organizacją, co całym kompleksem różnorodnych przedsięwzięć, niekiedy luźno powiązanych ze sobą, ukierunkowanych na zaspokojenie rozmaitych potrzeb grup bojowych. Wzajemne przenikanie się struktur bojowych z instytucjami zarobkowymi, charytatywnymi i edukacyjnymi, przy znacznej infiltracji pewnych środowisk (np. muzułmańskich przez fundamentalistów islamskich) powoduje, że organizacje tego typu są stosunkowo mało podatne na zniszczenie. 6 Środki i metody ataków terrorystycznych Jednym z czynników kierującym terroryzmem jest przemoc lub groźba. Przemoc może przybierać postać każdego zachowania zdolnego wywołać strach, a przez to dominację i kontrolę nad obserwatorami aktu terrorystycznego. 770

354 Jednak w praktyce terroryści stosują najbardziej spektakularne formy przemocy pozwalające na wyraźne postawienie cezury między terroryzmem a zwykłą praktyką stosowania przymusu. Najczęściej terroryści stosują: 1) zamach na życie kierowany jest najczęściej przeciwko urzędnikom administracji państwowej, policjantom, żołnierzom, przywódcom partii politycznych; 2) zamach bombowy wywiera specyficzną presję na społeczeństwo, a sprawcy daje poczucie względnego bezpieczeństwa, gdyż może on znajdować się z dala od miejsca eksplozji ; 3) uprowadzenie pojazdu lub samolotu było najczęściej stosowane w latach 60 i na początku lat 70, XX wieku; obecnie terroryści rozwinęli tę formę działań i oprócz porwania samolotu z zakładnikami, powodują jego rozbicie we wcześniej zaplanowanym miejscu (np. World Trade Center z 11 września 2001r) ; 4) uprowadzenie osoby (kidnaping) ma na celu wykorzystanie porwanego, jako elementu przetargowego w spełnieniu stawianych żądań, 5) wzięcie zakładników przetrzymywanie osoby lub osób służy użyciu ich, jako elementu przetargowego w spełnieniu żądań, jest także tarczą ochronną w negocjacjach z Policją bądź władzami, gdyż zakładnicy powstrzymują siłową interwencję Policji lub wojsk (w odróżnieniu od uprowadzenia miejsce przebywania zakładników jest znane). (Jaloszyński, 2000, p. 191) Terroryści najczęściej stosują broń konwencjonalną, w szczególności automatyczną broń ręczną i ładunki wybuchowe. Zestaw używanej przez nich broni stale jest modyfikowany: stosowane są plastyczne materiały wybuchowe, wykorzystywane są coraz precyzyjniejsze zapalniki czasowe czy też zdalnie odpalane elektroniczne detonatory. Wykorzystywanie przez terrorystów nowych rozwiązań technicznych umożliwia im dokładniejsze zaplanowanie i synchronizację akcji, a ponadto wymusza systematyczne doskonalenie środków i działań służb antyterrorystycznych. (Madej, 2001, p.42) Najbardziej rozpowszechnionym sposobem ataku jest używanie bomb samochodowych. Są one łatwe do wytworzenia i umieszczenia w zaplanowanym miejscu, maja dużą siłę rażenia i skutkują licznymi ofiarami. Natomiast ataki samobójcze stanowią nikły procent ogółu aktów terrorystycznych, jednak przynoszą największą liczbę ofiar. W ostatniej dekadzie XX wieku mniejsze znaczenie miały ataki na samoloty. Wynikało to z jednej strony z rosnącej skuteczności działań służb antyterrorystycznych, z drugiej zaś ze zmiany taktyki terrorystów. (Madej, 2001, p.43) Obecnie atak jest wyłącznie formą demonstracji siły, rzadziej natomiast służy zdobyciu zakładników stanowiących kartę przetargową w negocjacjach. Po udanym ataku terrorystów na World Trade Center i Pentagon. Trend ten może się zmienić. Porwane samoloty posłużyły za skuteczną broń i łatwą w transporcie. (Madej, 2001) 771

355 Nieprzewidywalność i ekstremalność działań terrorystów zwiększają zagrożenie użycia przez nich broni masowego rażenia. Technologie wojskowe XXI w. oferują możliwość dokonania ataku na każdą niemal skalę, z ogromną precyzją. Do dyspozycji osób planujących atak pozostają zarówno środki o charakterze chemicznym, biologicznym, jak i atomowym. Terroryzm chemiczny, biologiczny i nuklearny wzbudzają obecnie największy strach. Zastosowanie któregokolwiek z nich może przyczynić się do fizycznego wyniszczenia potencjalnego celu ataku. Terroryzm odwołuje się także do jednego z najbardziej charakterystycznych dla XXI w. zjawisk do rzeczywistości wirtualnej. W świecie, który tak nierozerwalnie związany jest z sieciami komputerowymi, ujęcia wody pitnej, oczyszczalnie ścieków, szpitale i elektrownie zależne są od sprawnego działania tych sieci - również komputer może stać się bronią masowego rażenia. W wypadku państw, jako podmiotów prawa międzynarodowego, granicą stosowania wymienionych wyżej środków jest prawo międzynarodowe. Ponadto już w latach zimnej wojny sformułowana została zasada MAD (Mutually Assured Distruction wzajemnie gwarantowanego zniszczenia). (Madej, 2000) Współczesne państwa, które sięgnęłoby po broń masowego rażenia narażone zostałoby na odwet ze strony innych członków społeczności międzynarodowej, odwet realizowany na mocy choćby art. 5 Traktatu Waszyngtońskiego, czy też na mocy art. 51 Karty Narodów Zjednoczonych, które przyznają państwom prawo do zbiorowej lub indywidualnej samoobrony. Dlatego też, mimo, że wiele państw znajduje się w posiadaniu broni masowego rażenia, prawdopodobieństwo, że którekolwiek z nich sięgnie po nią w celu rozwiązania jakiegokolwiek konfliktu jest znacznie mniejsze, niż użycie jej w celu przeprowadzenia ataku przez mobilne i nie posiadające stałych siedzib ugrupowania terrorystycznego. Te ostatnie są bowiem znacznie mniej narażone na uderzenie odwetowe z użyciem broni masowego rażenia. (Madej, 2001) Zakończenie Głównym zamierzeniem niemniejszego wystąpienia ujęcie w zarysie problemu terroryzmu, który ma zasięg międzynarodowy globalny i charakteryzuje się niezwykłą dynamiką zmian. Ta problematyka w dzisiejszych czasach jest tematem niezwykle aktualnym i istotnym. Ewolucja terroryzmu odbywa się zarówno na płaszczyźnie strategiczno - ideologicznej, jak i w zakresie wyboru potencjalnych celów i metod działania. Zjawiska i trendy, charakterystyczne dla określonej części świata, z dużym prawdopodobieństwem pojawią się w podobnej formie także w innych krajach. Wydaje się, że to właśnie Europa Zachodnia spośród nieislamskich regionów stanowić będzie główne pole aktywności. Dlatego także Polska powinna być przygotowana na wystąpienie realnego zagrożenia terroryzmem. 772

356 W Polsce zamachy terrorystyczne są zjawiskiem nieznanym z praktycznego punktu widzenia. W powszechnej opinii taka sytuacja postrzegana jest, jako brak realnego zagrożenia, lecz rzeczywistość może się radykalnie zmienić. Kraj, który nie posiada wielu wyspecjalizowanych jednostek, zabezpieczeń oraz sprawdzonych na lokalnym gruncie schematów zapobiegania terroryzmowi, łatwo może stać się celem. Po przedstawionych wyżej informacjach wysunąć można następując wnioski. Terroryzm jest narzędziem, które może posłużyć każdemu ugrupowaniu stosującemu przemoc lub groźby jej użycia dla zrealizowania swoich celów, przez co również Polska może być narażona na ataki terrorystyczne. Zagrożenie atakami terrorystycznymi może spotęgować również fakt, iż Polska jest zaangażowana w działania koalicji antyterrorystycznej na poziomie międzynarodowym oraz w realizację wewnętrznych aspektów zwalczania terroryzmu. Działania te służą realizacji jednego z podstawowych celów zapewnienie bezpieczeństwa obywatelom naszego kraju. Można ocenić, iż poziom systemowego przygotowania naszego kraju na zagrożenia terrorystyczne, które wynikają z coraz bardziej komplikującej się sytuacji międzynarodowej, nie sprzyja wiarygodności naszego kraju w walce z terroryzmem. Rzeczpospolita Polska powinna podjąć stosowne działania, aby udoskonalić efektywność systemu ochrony w naszym kraju. Faktem jest, że w Polsce nadal brakuje jednolitego i kompleksowego systemu reagowania kryzysowego zintegrowanego z systemem obrony państwa. Ponadto poszczególne podmioty dysponują niejasnymi, dublującymi się kompetencjami w zakresie zwalczania tego rodzaju zagrożeń. Pomimo że polski system antyterrorystyczny daleki jest od stanu idealnego, podkreślić należy fakt prowadzenia intensywnych prac nad doskonaleniem mechanizmów przeciwdziałania zagrożeniom terrorystycznym. Między innymi w ramach międzyresortowego zespołu do spraw zagrożeń terrorystycznych opracowany został dokument strategiczny Narodowy Program Antyterrorystyczny Rzeczypospolitej Polskiej na lata , który określa podstawowe kierunki polityki antyterrorystycznej oraz przedstawia rolę poszczególnych resortów, służb i instytucji w realizacji zadań w zakresie rozpoznawania, przeciwdziałania i zwalczania zagrożeń terrorystycznych oraz neutralizacji i usuwania skutków ewentualnych zamachów terrorystycznych. Definiuje zasady, formy i środki dotychczasowego zaangażowania oraz przedstawia priorytety i plany działań, które podejmowane będą w najbliższych latach w zakresie walki z terroryzmem. Trwają także prace nad stworzeniem krajowej polityki informacyjno - medialnej instytucji państwowych w obszarze zagrożeń terrorystycznych. Podejmowane są również inicjatywy, mające na celu doskonalenie komunikacji ze społeczeństwem i jego edukację w zakresie profilaktyki antyterrorystycznej. 773

357 W kontekście coraz częstszego sięgania po terroryzm, jako metodę osiągania celów czerpanie wiedzy na temat sposobów walki z terroryzmem od krajów borykających się bezpośrednio z tym problemem, a także wymiana doświadczeń w ramach współpracy międzynarodowej są kluczowymi elementami skutecznego zwalczania tego zagrożenia i budowania bezpieczeństwa globalnego. Zwalczanie terroryzmu, poznanie tego zjawiska to nie tylko kwestia praktyki, ale także dziedzina badań naukowych, które do tej pory pozostawiają wiele pytań! Literatúra: ALEKSANDROWICZ T Terroryzm międzynarodowy, Wyd. WAIP, Warszawa ALEKSANDROWICZ T Nowy terroryzm, [w:] Współczesne zagrożenia Terroryzmem oraz metody działań antyterrorystycznych, red. J. Szafrański, WAiP, Szczytno BAK T Zwalczanie terroryzmu w ramach operacji wojskowych, Wydawnictw Wyższej Szkoły Informatyki i Zarządzania, Kraków Rzeszów Zamość BECK U Władza i przeciwwładza w epoce globalnej. Nowa ekonomia Polityki światowej, Wydawnictwo Naukowe Scholar, Warszawa BIALEK T Terroryzm manipulacja strachem, Studio EMKA, Warszawa, 2005 BONISLAWSKA B Współczesne zagrożenia dla bezpieczeństwa publicznego, Zeszyty Naukowe WSEI seria: ADMINISTRACJA, 2(1/2012). FLEMMING M Terroryzm polityczny w międzynarodowym prawodawstwie, Wojskow Przegląd Prawniczy nr 1, GRZYWNA A. - GRZYWNA Z Zarys bezpieczeństwa z uwzględnieniem Infrastruktury krytycznej, wyd. WSZMiJO, Katowice HOFFMAN B Oblicza terroryzmu, Wyd. Bertelsmann Media, Warszawa KOZIEJ S Strategiczne środowisko bezpieczeństwa międzynarodowego i Narodowego w okresie pozimnowojennym, WUW, Warszawa KOZIEJ S Między piekłem a rajem: szare bezpieczeństwo na progu XXI wieku, Wyd. Adam Marszałek, Toruń LIEDEL K Zwalczanie terroryzmu międzynarodowego w polskiej polityce bezpieczeństwa, MSZ, Warszawa 2010 LIEDEL K. - PIASECKA P Współpraca międzynarodowa w zwalczaniu terroryzmu, Oficyna Wydawnicza Adam, Warszawa LIMANSKI A. - DRABIK I Współczesne problemy zarządzania bezpieczeństwem w aspekcie zagrożeń w Polsce, na Słowacji i Ukrainie, WSZMiJO Katowice Wyd. AMELIA Rzeszów MADEJ M Zagrożenia asymetryczne bezpieczeństwa państw obszaru transatlantyckiego, PISM, Warszawa MAJCHUT I Terorizmus a povstanie ako bezpečnostná hrozba, In: Riadenie Bezpečnosti zložitých systémov, medzinárodný vedecký seminár : februára Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, ISBN S MAJCHUT I Civilno-vojenské vzťahy v kontexte účasti ozbrojených síl novodobých ozbrojených konfliktoch In: Bezpečnostné fórum 2012: II. zväzok : zborník príspevkov z V. medzinárodnej vedeckej konferencie v Banskej Bystrici februára Banská 774

358 Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela, ISBN S MUSZYNSKI J Terroryzm polityczny, PWN, Warszawa OSTANT, W Europejski Urząd Policji (Europol). Instytucja europejskiego systemu bezpieczeństwa wewnętrznego i wymiaru sprawiedliwości, Zeszyty Instytutu Zachodniego 45/2007, Poznań OLAK A. - LABUZIK M Europska Unia. Vybrané Témy. Stowarzyszenie EDUKACJA NAUKA ROZWÓJ Ostrowiec Św OLAK A., SZYMANSKA E Trzyna A., Zmiany w regionie w warunkach globalizacji. WSBiP - Stowarzyszenie NAUKA EDUKACJA ROZWÓJ Ostrowiec Świętokrzyski SZLACHTER D., Walka z terroryzmem w Unii Europejskiej. Nowy impuls, A. Marszałek, Toruń SPILÝ, P Nástroje Európskej únie na komplexné riešenie kríz. In: Národná a medzinárodná bezpečnosť 2011: zborník 2. medzinárodnej vedeckej konferencie. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika. s ISBN WISNIEWSKI B., ZALEWSKI S Bezpieczeństwo wewnętrzne RP w Ujęciu systemowym i zadań administracji publicznej, Wyższa Szkoła Administracji, Bielsko Biała,

359 GLOBAL HYBRID ASYMMETRIC THREATS TERRORISM, CRIME, INSURGENCY Nenad Taneski 1 Tanja Milosevska 2 ABSTRACT With the end of the Cold War and the continuing decline in state sponsorship of terrorism, transnational organized crime has become a major source of revenue for terrorist groups worldwide. The last decade of the last century was a period in which global terrorism, organized crime and insurgency as traditionally different phenomena, slowly began to reveal its variable nature and to show the world their operational and organizational similarities. In fact, these global hybrid asymmetric threats adapt to each other, mutually supportive, perceived their success and failures and learn from each other. Because of this, new security environment should be seen as a place where traditional and new security threats continually intersect and interact with each other. The purpose of this paper is primarily through scientific approach and empirical comparative analysis to understand the continuum of this security problem. Thus to offer some solutions and measures that will raise the level of the national security system of the state, which represents a fundamental prerequisite for achieving the optimal level of international security. Key words: asymmetric threats, global terrorism, organized crime, insurgency, Al Qaeda 1 Establishment of criminal-terrorist networks DNI James R. Clapper s testimony to Congress in 2012 reiterated the findings of the U.S. intelligence community s 2010 review of threats posed by global hybrid threats-terrorism, crime and insurgency which interact in varied and significant ways. In that review, the first of its kind in 15 years, the intelligence community ultimately concluded that such illicit networks have dramatically increased in size, scope, and influence internationally. A public summary of the assessment specifically identifying the following areas of concern for crime-terrorism interaction: nuclear proliferation, kidnapping for ransom, human smuggling and illicit finance (Rollins - Wyler, 2013, p. 2). With the end of the Cold War, the conflict between the superpowers completed and launched the era of smaller regional conflicts emerged in Africa, the Balkans and the former Soviet Union (Reno, 2000). In this new conflict zones, the powerful criminal groups earn a lot of money by providing their criminal activity funds to buy weapons and pay fighters. Operating on an 1 Nenad Taneski, Ph.D., Military Academy General Mihajlo Apostolski Skopje, Vasko Karangelevski bb, 1000 Skopje, R. Macedonia, nenoreal@yahoo.com. 2 Tanja Milosevska, Ph.D., assistant professor, Faculty of Philosophy, Institute of Security, Defence and Peace, Ss. Cyril and Methodius University, Bul Goce Delcev 9a, 1000 Skopje, R. Macedonia, tmilosevska@gmail.com. 776

360 international level, they have developed markets with illegal drug trafficking, weapons and diamonds (Campbell, 2002). Because of their greed, they do not want to end these conflicts and resolve them. In this sense, their interests converge with those of the terrorists. Terrorists because of political reasons want to overthrow the current system of a country, which share a common goal with criminals. Both groups are based on violence and a common goal - a mess in the country. Since the 1990s the term failed states has come to be attributed to those countries where a single government could not be said to be in effective political control within its own borders, beyond what could be understood as any sort of period of transition or temporary civil strife. The classic case of the failed state is that of Afghanistan. Afghanistan also rose again as a crucial haven for the global heroin industry (Hough, 2004, p. 219). Ironically, the fall of the Taliban in an attack led by the U.S. in 2001, contribute to increasing anarchy in the country and increase exports of opiates to the West, despite the government's attempts to suppress the production of narcotics. Criminal and terrorist organizations struggling to survive, wishing to expand their reach, seeking to develop skills that are more sophisticated and tactics, or simply requiring external assistance for a specific, one-time service may reach out to other entities for their support and expertise, even if such entities have different philosophical objectives. Collaboration can serve as a force multiplier for both criminal and terrorist groups, bolstering their capabilities, strengthening their infrastructure, and increasing their wealth. However, such collaborations are also fraught with great risk to both types of entities. Partnering arrangements can, at times, lead to successful alliances, but they can also have the potential of sowing the seeds for distrust, competition, and opportunity for vulnerabilities to be exploited. The formation of such partnerships may bring heightened surveillance and scrutiny from government agencies that otherwise might not devote resources and attention to the individual organizations and related activities. Common motivations for criminal and terrorist organizations to partner include financial viability, geographic growth, personnel protection, logistical support, support of mutually exclusive criminal activities, and the introduction of third parties to facilitate organizational goals, among others. At times, criminal activity conducted by terrorists may be an extension of a group s ideological tenets. (Rollins - Wyler, 2010, p. 5). Efforts undertaken to broaden the scope and reach of terrorist organizations may produce vulnerabilities that can be exploited by authorities. In turn, these vulnerabilities could lead to improved detection and disruption of both the terrorist organization and the criminal syndicate. Over time, terrorist groups may also become increasingly motivated by the lucrative nature of their illicit financing activities and transform from a group that is mainly ideological to one that is profit-driven. Some analysts argue that terrorist groups sharing 777

361 characteristics with insurgent groups may be particularly motivated to participate in criminality, especially as a source of funding (Ballentine - Sherman, 2003). From the perspective of the criminal syndicate, motivations for cooperating with terrorist organizations include the near singular purpose of increasing the financial well being of the criminal group. Many analysts assume that criminal syndicates desire for access to illicit funds will outweigh potential risks associated with the perceived support for the ideological aims of a terrorist group (Cohen, 2009). 2 Terrorist ideology supported by crime For some terrorist groups, criminal activities are continuum of the terrorist ideology. For others, the prevailing view is that these activities will not tarnish their legitimacy among their supporters or the perception of the spiritual purity of their ideals and goals. For example, Zapatista Army of National Liberation (EZLN) chose to abstain from the lucrative illegal drug trade that takes place across its areas of operation in southern Mexico (Dishman, 2001, p. 44). Other groups see their ideology as compatible with certain types of criminal activities such as drug trafficking. Revolutionary Armed Forces of Colombia (FARC) are commonly cited as such an example. Some analysts, however, remain skeptical that members of terrorist groups for ideological reasons would have interfered in criminal activities. Some argue that terrorist groups are engaged in criminal activities such as smuggling of drugs, not to attract attention to themselves, but as a source of financial support and survival of the group. Such excuses are just to avoid the rhetoric of non-ideological goals of hard-line terrorist groups and prevent conversion to criminal structures of some of the newer, criminal educated members. The latest world literature highlights the radical Islamist justifications for engaging in criminal activities, ranging from drug trafficking to cyber-fraud and bank robberies. One of the earliest examples of such justifications is Hezbollah fatwa of 1980 that reads: If we cannot kill them with a rifle, you can kill them with drugs (Hudson, p. 10). Even closer example is the statement of Muhammad Khan, an Afghan Taliban condemned in the U.S. by two life sentences, who justifies the willingness to sell heroin because he sees it as a form of jihad: Whether it is by opium or by shooting, this is our common goal (U.S. Department of Justice, 2008). 3 The crime - profits with low risk Terrorist groups may seek funding through crime out of financial necessity or because the potential profits associated with the criminal activity are considered too attractive to ignore (Shelley, 2008, p. 163). A drop in state 778

362 sponsorship of terrorist organizations since the end of the Cold War, coupled with the international security efforts put in place since the terrorist attacks of September 11, 2001, have pressured many terrorist groups to find financial and material support elsewhere. As government pressure has continued to limit the number of traditional terrorism related sources of funding, some terrorist organizations have turned to non-traditional activities and alliances for illicit finance. These include sources of funding not related to organized crime, such as private wealthy donors and the use of charity organizations, as well as sources of funding traditionally associated with organized crime. (Rollins - Wyler, 2010, p. 9). Many observers agree that profits from criminal activities terrorists consider being the main source of funding-new trend and phenomenon by terrorists, even though it is not too wanted and not always considered desirable. The level of illegal funds acquired through criminal activity is partly unknown, and due to the covert nature of the operations that perform criminal-terrorist organizations and because of the inability of the security agencies to have a comprehensive understanding of a systematic and continuing to collect and analyze these data (U.S. Agencies should..., 2003). It is thought that gravity to criminal sources of funding is a natural move for terrorist groups who are already skilled in secret operational performance. Given the advanced capabilities of secret operations and avoiding security agencies working to detect and neutralize terrorist groups, crime is regarded as a lucrative and low risk. However, in recent times, criminal activity cannot always be the main source of financing terrorist groups. They are funded by private donors with deep pockets, of the personal wealth of charities and corrupt regimes. In some cases, the link between forms of funding criminal and terrorist groups or individuals is a result of coincidence and random chance. Funds for terrorist bombings in 2004 in Madrid were partly provided by merchant s Moroccan hashish. Similarly, the locations of Colombian cocaine production in the territory controlled by the Revolutionary Armed Forces of Colombia, known as FARC. They are first taxed routes used by drug dealers, and later to control most of the cocaine business deals for the end of drug revenues to become the primary source of funding for their operations and infrastructure. Criminal activities with low risk can also be a source of funding for terrorist groups. LTTE and some smaller cells of Al Qaeda reportedly produce fake credit cards or they are involved in credit card fraud (Hutchinson - O'Malley, 2007). Other terrorist entities are known to extort money from their own Diasporas, assuming that their expatriates for fear of retaliation will not apply a criminal offense (Financial Action Task Force, 2008). Extortion Diaspora can be a significant and steady source of funds. Estimates say that before 2001 a terrorist group gathered to one million U.S. dollars for a period of one month from immigrants in Canada, the UK, Switzerland and Australia (Cronin, 2004). 779

363 4 Al Qaeda between terrorism and insurgency - conflicting paradigms If we thoroughly study terrorist organizations and insurgent movements, we will discover important differences between them. In the 1960s, terrorism is used as a derogatory word to discredit and de-legitimize the different types of armed groups. The term terrorist was use by the governments for propaganda and political purposes in the war against the rebellious movements. Their aim was to disparage the reputation of the movement, to display their cause as illegitimate and to show that their methods are outside of the laws of war. As an illustrative example from the 1960s was when the U.S. administration has denounced the rebels, the Viet Cong terrorists (Winkler, 2006). In the 1970s, a number of rebel groups in their activities rely on terrorist tactics. As examples are Baader-Meinhof Gang-Germany s Red Army Faction, the Italian Red Brigades and the Japanese Red Army. They had no special desire to establish a mass social movement, but rather these rebel-terrorist groups were composed of small cells from separated individuals embedded in society. According to these features, we can observe that there is a difference between terrorist and insurgent methods of action. An important difference exists in terms of objectives and tactics. However, the rebel use of violence can include terrorist acts. But they also rely on tactics of guerrilla war, led by unconventional small units that carry out attacks against government entities and the security forces to harass and tire, thus forcing them to spend their resources. These differences are graphically represented in the diagram below, which can be noted that there are overlaps between terrorism and insurgency, but also there are large areas where they intersect. Diagram 1: Differences and intersections between terrorism and insurgency Traditionally, conflicts are internal rebellions. Their goal is a change of government within the boundaries of a nation. However, their operations could cross the territories of neighbouring states, where they will receive more support than within their own territory. Through analysis of Al Qaeda and its global action, its activity can be defined as a global insurgency. The concept of a global insurgency we are going to test with the same principles as traditional insurgency. 780

364 What is the purpose of rebellions: change the structure of power, overthrow governments, changing the social order. What is the purpose of Al Qaeda? First, it is a radically separatist group. Al Qaeda seeks to preserve a puritanical, strictly fundamentalist Islam by isolating it from the destructive influences of modern, and especially Western, culture. Western ideas are seen as a profound threat to the proper practice of the faith; they see in them a licentious decadence that both affronts God and corrupts humanity. Only by eliminating the temptation of Western ideas and culture can the community of the faithful properly serve Allah. In the near term, this mandates expulsion of all Western presence from Arabia; eventually, it implies the need to cleanse all Islam of Western influence. A strictly observant Islamic world of al Qaeda s design would inevitably find itself in conflict with Western ideas. That means it will be an inevitable conflict between the separatist ideology of Al Qaeda and the modern democratic order. (Martin, 2002). What is the motive of Al Qaeda? Second, ideology is crucial to the survival of a rebellion and inspiration to execute terrorist attacks. During his lifetime Osama bin Laden (and his deputies today), very clearly expressed motivation of the group through his declarations - fatwa s of 1996 and 1998 for holy war - jihad. In them, he expresses hostility towards the United States as a religious duty, which will be rewarded by God (Mojica, 2007, p. 18). How Al Qaeda meets its goals? Rebels mobilize their resources. They organize indirect, unconventional, exhausting attacks aimed at demolishing the legitimacy of the government, its support, forcing them on the defensive. Insurgents melted into the local population, skilfully concealed in safe locations, preparing and taking long-term, gradual campaign that goes in their favour. Al Qaeda has many similarities in this regard. Followers of Osama bin Laden, successfully mobilize all those who are outraged at the presence and influence of the West in the Islamic world. Migration of violence promoted by Osama bin Laden was triggered by the stationing of U.S. troops in Saudi Arabia, Islam's holiest sites of Mecca and Medina during the Gulf War. Many young Islamic radicals left their families, and often wealthy and comfortable life, to attend terrorist training camps of al Qaeda. Their attacks cannot say that completely against the overthrow of a government, but definitely aimed at destroying the will of the American people and applying political pressure for withdrawal of the Western presence in the region. These attacks are very important for strengthening the cause between the followers of al Qaeda. In 1996, Osama bin Laden cited the incident in Somalia and showed apparent political weakness of the U.S. - public opinion, when a U.S. soldier was killed dragged over the streets of Mogadishu, followed by the withdrawal of U.S. troops from Somalia and Rwanda (Bethune, 2007). 781

365 The terrorist attacks organized by al Qaeda from military point of view are unconventional. Since 1998 until today al Qaeda has launched a number of attacks by suicide bombings carried out by aircraft, cars, trucks, churches, synagogues, consulates, schools and military bases and ships. Their aim has varied from simple civilian targets to highly secured military installations (Schweitzer, 2010). Ideological network of al Qaeda, the centre of gravity in the war against terrorism is a global movement dedicated to pan-islamic vision, a group of pure Islamic states, liberated from Western influence in the Middle East. Their way of organization, unconventional use of violence, ideological motives and political objectives have great similarity with the insurgency, but only on a global level. Conclusion The traditional sharp division between terrorism, insurgency and organized crime, is no longer appropriate because of the evolution of these threats and their cross methods to reach the goal. Similarities between terrorist and criminal groups can be seen in the methods and tactics of kidnapping and extortion. Intersection between insurgents and transnational criminal groups is apparent in the illegal trade in arms and narcotics, which some rebel groups apply for funding of their activities. Many examples of collaboration between terrorism and organized crime abundantly clear that the links between these two powerful threats to national and global security are widespread, dynamic, and dangerous. In summary, the usual distinction between terrorist and criminal organizations is really a continuum, with purely financial motives at one extreme and purely ideological or political goal on the other side. The debate for their goals will continue, but most terrorist groups had to move to the central point connecting the criminal with terrorist targets, which could be successfully realized the ultimate goal. For practical purposes, terrorist and criminal organizations in certain segments, found it useful to cooperate with each other in furtherance of their goals. Destabilizing the relationship between transnational crime and terrorism proved impossible because policy makers around the world continue to think about crime in terms of traditional paradigms. Split in policy between the U.S. and Europe, most notably in relation to the war in Iraq, is easy to spot on the international political scene. U.S. policy makers in the post-september 11, focused exclusively on terrorism, while their European counterparts have focused much more on transnational organized crime. Neither the U.S. nor in Europe, policy makers have not integrated thinking required to deal with this new challenge. We can conclude that globalization greatly facilitate the combining and intertwine of terrorism, insurgency and organized crime, which created a 782

366 complex serious security threat. Terrorist violence is growing steadily, while criminals for selective purposes use violent methods that sometimes are in the form of terrorism. Besides the violence, for transnational criminal groups corruption is a very important tool. Alliances between terrorists and criminals are increasing steadily by establishing business organizations and network structures as part of their operations. According to the above, dealing effectively against terrorist and criminal structures requires a detailed analysis of the criminal-terrorist links. Besides terrorism, also western experts consider rebellion as a manifestation caused by religious extremism. It is obvious that al Qaeda is a mixture of the basis in rebel strategies - mass mobilization and armed insurrection. Al Qaeda does not represent terrorism, but the rebellion expressed through salafist theology that touches the entire Muslim world and promotes terror. It is a movement that practice urban warfare version, with activities that are inherently more political than military. Rather, al Qaeda has developed a rural-urban strategy of violence that takes place in parallel on civilian targets and government institutions, creating instability, mistrust in the political ability, and will of his enemies. In addition, massive terrorist attacks negatively affect and undermine the strategy and political goals of Western allies, massively mobilize the Muslim world, generating new recruits, money, prestige, demonstrating global capabilities for a new kind of violence. Its primary strategy is using of terror and mass mobilization techniques that enhance its impact and resilience. Unique elements in their methodology are transnational networking and coalitions with criminal organizations, with multi-ethnic composition. All these factors together, constitute a reason to deal with this asymmetric enemy, on an unconventional way, by running an unconventional long war, a war that will prevent this global Islamic insurgency campaign to become a war between civilizations. It is vital to recognize the threat and locate their weaknesses with getting intelligence from human sources. It is necessary to reduce the gap between sophisticated criminal-terrorist networks on the one hand and enforcement on the other. This requires a change in thinking in an organizational context and change in attitudes towards the exchange of intelligence internationally and taking covert operations. Closer detecting links between these networks will provide a clear picture of the relative threat. Stronger international pressure on poor countries, enforcement and cooperation with the private sector will have a major impact for effectively combating transnational criminal-terrorist network. Successful implementation of international security requires a high degree of cooperation and a high degree of trust between the countries of the international community. Also as an important prerequisite for tackling these global threats, global policy makers (the U.S. and Western allies) need to find a way to harmonize the views and policy of integrated thinking, which is crucial for dealing with this hybrid global security challenge. 783

367 Bibliography: BALLENTINE, K. - SHERMAN, J The Political Economy of Armed Conflict: Beyond Greed and Grievance. Boulder: Lynne Reinner Publishers, p. ISBN BETHUNE, B The ghost of a man I never knew. Available online: CAMPBELL, G Blood Diamonds: Tracing the Deadly Path of the World s Most Precious Stones. Boulder: Westview Press, 251 p. ISBN COHEN, D Remarks to the ABA/ABA Money Laundering Enforcement Conference. Available online: CRONIN, K Foreign Terrorist Organizations. Available online: DISHMAN, C. Terrorism, Crime, and Transformation. In Studies in Conflict and Terrorism, vol. 24, 2001, no. 1, ISSN X, pp HOUGH, P Understanding global security. New York: Routledge, p. ISBN X. HUDSON, R. et al A Global Overview of Narcotics-Funded Terrorist and Other Extremist Groups. Available online: HUTCHINSON, S. - O'MALLEY, P. A Crime-Terror Nexus? Thinking on Some of the Links between Terrorism and Criminality. In Studies in Conflict & Terrorism, vol. 30, 2007, no. 12, ISSN X, pp MARTIN, J Defeating Terrorism: Strategic Issue Analyses. Darby: DIANE Publishing, 111 p. ISBN X. Member of Afghan Taliban Sentenced to Life in Prison in Nation s First Conviction on Narco-Terror Charges Department of Justice. Available online: MOJICA, C. A America and The Will of God. Bloomington: Xlibris Corporation, p. ISBN RENO, W. Shadow States and the Political Economy of Civil Wars. In BERDAL, M. MALONE, D. M. (eds.) Greed & Grievance: Economic Agendas in Civil Wars, Boulder: Lynne Rienner Publishers, ISBN pp ROLLINS, J. - WYLER, L. S International Terrorism and Transnational Crime: Security Threats, U.S. Policy and Considerations for Congress. Available online: ROLLINS, Ј. - WYLER, L. S Terrorism and Transnational Crime: Foreign Policy Issues for Congress. Available online: SCHWEITZER, Y. Al-Qaeda and Suicide Terrorism: Vision and Reality. In Military and Strategic Affairs, vol. 2, 2010, no. 2, ISSN X, pp SHELLEY, L. Addressing the Links of Crime and Terrorism. In Proceedings of the Second International Symposium on Global Terrorism and International Cooperation, Ankara, Turkey, March 2008, pp Terrorist Financing Financial Action Task Force. Available online: Report.pdf U.S. Agencies Should Systematically Assess Terrorists Use of Alternative Financing Mechanisms U.S. Government Accountability Office. Available online: WINKLER, C In The Name Of Terrorism: Presidents On Political Violence In The Post-world War II. Era New York: SUNY Press, p. ISBN

368 PROTIKORUPČNÍ POLITIKA EU ANTI-CORRUPTION POLICY OF EU Karolina Tichá 1 ABSTRACT Presented article maps the chronological development of anti-corruption policy of EU focused on its members. A priori works on the assumption that EU has limited powers in this policy. The necessity for efficiency in this field is related to basic democratic values and perception of the citizens as well. Although the corruption presents acute problem, EU lacks an inner strategy how to deal with. Except for the political sensitivity of this policy, article also demonstrates some other problems which complicate the fight against corruption. Key words: corruption, Transparency International, three pillars of the EU, financial interests, Amsterdam Treaty Úvod Ačkoliv je korupce celospolečenský jev starý, řekněme až jako lidstvo samo, jako globální problém s bezpečnostními konotacemi začala být vnímána až ke konci 20. století, kdy se začalo ukazovat, že její řešení na výhradně národní úrovni není dostačující. Ve stejném čase se množily výzkumy korupčního chování, které zdůrazňovaly negativní vliv na politický, ekonomický a sociální život a v případě tranzitivních systémů dokonce ohrožení formující se demokracie. Byla tak uznána potřeba mezinárodního předávání zkušeností a osvědčených postupů boje a prevence korupce, která byla navíc podpořena procesem globalizace a evropské integrace, v rámci kterých docházelo k sbližování zemí s různě vysokými a nízkými úrovněmi korupce. Svou roli sehrálo i založení Transparency International v roce Samotné potírání korupce je v současnosti komplikováno několika skutečnostmi. Za prvé, odborná veřejnost doposud nedospěla k homogenní a univerzálně platné definici korupce, a proto se jednotlivé státy mezi sebou z hlediska spektra aktivit, které je možné považovat za korupci, rozcházejí. Za druhé se korupce děje za zavřenými dveřmi tedy jako činnost latentní, což komplikuje její odhalování. Z předcházejícího vyplývá třetí skutečnost, a sice měřitelnost korupce, pro kterou existuje několik způsobů v podobě indexů. Například Transparency International vydává index CPI, který reflektuje společensky vnímanou míru korupce. Freedom House se v každoroční publikaci 1 Karolina Tichá, Mgr., interní doktorandka, Katedra politológie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, Banská Bystrica, Slovenská republika,, karolina.ticha@umb.sk. 785

369 NIT zaměřuje na korupci jako faktor probíhající tranzitivního procesu. A například Global Integrity primárně zkoumá přijatá protikorupční opatření. Předkládaný článek tedy neusiluje o resumarizaci definicí pojmu korupce, jakožto ani o teoretické uchopení jejích jednotlivých forem a typů. Zcela záměrně se orientuje na zasazení korupce do praktické roviny, a sice jejího postupného formování na úrovni EU. 1 Formování protikorupční politiky EU Jak už bylo naznačeno v úvodu, v institucionálním boji proti korupci postupovala EU spolu s dalšími mezinárodními organizacemi i jednotlivými státy izolovaně a korupce nepatřila mezi hlavní témata evropské integrace. Ovšem ukázalo se, že je potřeba reagovat na problematiku korupce jako globálního tématu, který se v kontextu EU stával s postupným rozšiřováním o to aktuálnější. Nové výzvy přišly i s posilováním byrokratického aparátů, nárůstem lobbingu, zaváděním společné měny a zvětšujícím se rozpočtem, kdy se prokázalo, že existují mezinárodní zločinecké organizace zaměřené právě na unijní rozpočet (Volejníková, 2007). Dosavadní protikorupční opatření vycházela z pilířové struktury a bylo možné je zařadit hned pod dva pilíře první, komunitární a třetí, justiční a policejní spolupráci. První náznaky ochrany finančních zájmů EU a boje proti podvodům se objevují už v 60. letech, kdy za právní základ unijního boje s korupcí můžeme považovat Smlouvu o založení Evropského hospodářského společenství. Výraznější změny přišli až s přijetím Maastrichtské smlouvy, která do Smlouvy o Evropském společenství zařadila článek 209a, jež členským státům uděluje povinnost přispívat k zamezování podvodů ohrožujících finanční zájmy Společenství a dále přijímat stejná opatření, jaká přijímají k zamezení podvodů ohrožujících jejich vlastní finanční zájmy. Unii tak byla poskytnuta nová pravomoc, která vedla k přijetí (1995) Úmluvy o ochraně finančních zájmů Evropských společenství. Úmluva definovala skutkovou podstatu podvodu a zaváděla minimální standardy, které by členské státy měly zahrnout do své legislativy, jakožto i umožňovala přeshraniční soudní spolupráci. Protože ale ochrana finančních zájmů fungovala zejména na pozadí národních právních řádů, její poskytovaná úroveň se lišila stát od státu. Další snahy o zformování samostatné protikorupční politiky se objevily na půdě Parlamentu ve formě přijetí Rezoluce o boje s korupcí v Evropě (1995). Za relevantní nástroj namířený proti korupci však můžeme považovat až První protokol k Úmluvě o ochraně finančních zájmů Evropských společenství, který definoval aktivní a pasivní korupci a vznesl požadavek, aby takové jednání bylo 786

370 označeno za trestný čin a tím pádem i považováno za podnět pro soudní spolupráci v boji proti korupci. O rok později přibyl ještě Druhý protokol. Ten rozšířil skutkovou podstatu trestného činu korupce o praní peněz, odpovědnost právnických osob za podvod a aktivní korupci atd. Oba protokoly však operovali s korupcí pouze v kontextu finančních zájmů. Následně Amsterodamská smlouva doplnila článek 209a a dala Radě možnost přijímat 2 nutná opatření k předcházení a potírání podvodů, postihujících finanční zájmy Společenství. Rovněž počítala s vytvořením evropského prostoru svobody, bezpečnosti a práva, čímž označila boj s korupcí za unijní cíl. Dosavadní neefektivní nástroje vyplývající z Maastrichtské smlouvy 3 byly nahrazeny novými, konkrétně: společné pozice, rámcová rozhodnutí a rozhodnutí. Protože se pohybujeme v intencích třetího pilíře a tudíž mezivládní spolupráce, byla všechna přijatá opatření závislá na politické vůli členských států. V rámci třetího pilíře disponuje EU konkrétně třemi typy kompetencí boje s korupcí (Dančák Hloušek Šimíček, 2006, str. 162): (1) Sbližování trestního práva ve veřejném a soukromém sektoru přijímáním rámcových rozhodnutí pro členské státy jsou závazné ve stanovených cílech, zatímco způsob jejich dosažení je mandatorní. (2) Spolupráce mezi soudními orgány. (3) Spolupráce mezi policejními orgány. Druhý a třetí typ kompetencí je uskutečňován pomocí vytvořených specializovaných orgánů jako je EUROPOL, EUROJUST a Evropská soudní síť. Ukázalo se, že pojímání problematiky korupce výhradně na pozadí ochrany finančních zájmů je nedostačující a v rámci EU tak byl patrný přechod do druhé fáze budování protikorupční politiky ve smyslu označení korupce za závažný zločin ohrožující vládu práva. V roce 1997 byla tedy přijata Úmluva o boji proti korupci úředníků Evropských společenství nebo členských států Evropské unie a přibližně ve stejném období také Společná akce pro boj s korupcí v soukromém sektoru, jako forma prvního opatření zaměřeného výhradně na korupci uvnitř členských států. Členské státy tuto společnou akci ovšem neimplementovaly a proto musela být nahrazena Rámcovým rozhodnutím o boji s korupcí v soukromém sektoru. Ve stejném roce Komise vydala Sdělení Radě a Evropskému parlamentu o unijní protikorupční politice jako vyjádření své snahy a potřeby rozvíjet 2 na základě procedury spolurozhodování a po konzultaci Účetního dvora 3 Podle hodnotící zprávy Komise z roku 2008 bylo evidentní, že samotná Úmluva i oba Protokoly se ukázaly jako neefektivní a v některých členských zemích ani po 10 letech nedošlo k jejich implementaci (COM, 2008). 787

371 protikorupční politiku co nejkomplexněji (uvnitř institucí i směrem k členským státům), což může považovat za zahájení třetí fáze jejího budování 4. Další impulz, který přiměl EU k přijímání vnitřní protikorupční politiky spatřujeme v roce 1999, kdy byla Santerova Komise obviněna z podvodu a korupce a nucena odstoupit. To spustilo vlnu reforem s cílem zvyšování transparentnosti a posilování odpovědnosti (Szarek-Mason, 2010). V tom samém roce byl založen Evropský úřad pro potírání podvodných jednání (OLAF) jako nezávislý orgán s cílem ochrany finančních zájmů Společenství. Jeho hlavní úloha spočívala v provádění kontroly, ovšem postrádal vyšetřovací pravomoci nebo možnost trestního stíhání (Dvořáček In Dančák Hloušek Šimíček, 2006). Významnou změnu do protikorupční politiky přinesla Lisabonská smlouva, a to zrušením pilířové struktury, kdy už není více potřeba rozlišovat mezi jednotlivými právními základy a využívanými nástroji. Soudní dvůr EU získal plnou jurisdikci v oblasti soudní a policejní spolupráce. Dále byla posílena role národních parlamentů, zejména z hlediska kontroly legislativních návrhů, což konkrétně znamená, že národní parlamenty vyhodnocují, zdali budou vymezené cíle efektivněji dosaženy na národní nebo unijní úrovni (a to i z hlediska protikorupční politiky). V článku 86 počítá se zřízením Úřadu evropského žalobce (z EUROJUSTu) pro boj proti trestným činům ohrožujícím finanční zájmy EU. V rámci své protikorupční politiky EU využívá nástroje dalších mezinárodních organizací, konkrétně OSN, Rady Evropy a OECD, rovněž jako podporuje zapojení svých členských (i kandidátských) zemí do mezinárodních smluv o boji proti korupci, které se staly součástí acquis communautaire (Szarek-Mason, 2010). V roce 2011 bylo přijato Rozhodnutí Komise o zřízení evropského protikorupčního monitorovacího mechanismu, jehož cílem je posilovat politickou vůli v boji proti korupci. Počínaje rokem 2013 bude v dvouletých intervalech vydávána hodnotící zpráva mapující protikorupční iniciativy a přijatá opatření v členských zemích. Její součástí budou rovněž i nezávazná doporučení. Ve fungování mechanismu je skryta snaha o sdílení dobré praxe mezi státy a zároveň jakéhosi ukázání prstem na ty, kteří nepostupují předpokládaným směrem nebo tempem. Klasickou otázkou zůstává, na kolik bude monitorovací mechanismus bez právní závaznosti účinný a zdali nepůjde jen o další bezzubý nástroj. 4 V roce 2003 Komise vydala ještě další Sdělení o komplexní protikorupční politice EU. Obě sdělení však neměla žádnou právní sílu a ačkoliv obsahovala několik doporučení určených členským státům, nemohli být ze strany EU nijak vymáhána. 788

372 Závěr Ačkoliv EU podnikla několik kroků a přijala vícero dokumentů v rámci protikorupční politiky, stále ji považujeme za oblast poměrně málo rozvinutou. EU navíc nějaký čas odmítala vytvoření vlastního monitorovacího systému stavu korupce v členských zemích jako i mechanismu hodnocení přijímaných opatření, což se střetlo s velkou kritikou ze strany Transparenci International. Přitom ale důležitost efektivní protikorupční politiky nevychází jen ze samotné hrozby korupce pro základní hodnoty demokracie, ale i z jejího vnímání jako palčivého problému samotnými občany EU dokladovaného průzkumy veřejného mínění provedeného Eurobarometrem. Je evidentní, že EU potřebuje vnitřní strategii boje proti korupci. A i když se směrem k vlastním institucím vytrácí kompetenční otázka přijímání protikorupčních opatření, stále zde absentuje ucelenější postup a v praxi můžeme pozorovat jen izolované reakce na vyskakující skandály, čímž EU může potenciálně riskovat ztrátu důvěryhodnosti vlastních politik i celého integračního procesu. Navíc nemůže po členských zemích vyžadovat dodržování pravidel, které nevztahuje sama na sebe. A to i proto, že unijní možnost jak ovlivňovat protikorupční politiku v členských zemích jsou výrazně omezené. Navíc se jedná o politicky citlivou oblast, kterou si členské země rády ponechávají ve vlastní režii. Literatura: Amsterodamská Smlouva Úřední věstník C 340. Dostupné na internete: DANČÁK, B., HLOUŠEK, V., ŠIMÍČEK V. (Eds.) Korupce: Projevy potírání v České republice a Evropské unii. Brno: Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, s. ISBN Druhý protokol k úmluvě o ochraně finančních zájmů Evropských společenství, vypracovaný na základě článku K.3 Smlouvy o Evrospké unii Úřední věstník C 221. Dostupné na internete: url=http%3a%2f%2fwww.psp.cz%2fsqw%2ftext%2forig2.sqw%3fidd%3d122730&ei=lvcuptxacreswau7ydobg&usg=afqjcnhfwmyvtpc1qqbtgdlzkfs1kefinq&bvm=b v ,d.yms První protokol k úmluvě o ochraně finančních zájmů Evropských společenství, vypracovaný na základě článku K.3 Smlouvy o Evrospké unii Úřední věstník C 313/2. Dostupné na internete: Smlouva o Evropské unii Maastrichtská Smlouva Úřední věstník C 191. Dostupné na internete: SZAREK-MASON, P The European Union's Fight Against Corruption: The Evolving Policy Towards Member States and Candidate Countries. Cambridge: Cambridge University Press, s

373 Úmluva o ochraně finančních zájmů Evropských společenství Úřední věstník C 316. Dostupné na internete: VOLEJNÍKOVÁ, J Korupce v ekonomické teorii a praxi. Zeleneč: Profess Consulting, s. ISBN

374 ENVIRONMENTÁLNÍ BEZPEČNOST A ADAPTACE V KONTEXTU GLOBÁLNÍCH ZMĚN ENVIRONMENTAL SECURITY AND ADAPTATION IN THE CONTEXT OF GLOBAL CHANGE David Vačkář 1 Eliška Lorencová 2 Blanka Loučková 3 Adam Pártl 4 ABSTRACT The global environment is changing in an unprecedented way, mainly as a result of human activities. Global changes resulting from the disruption of the natural environment, such as climate change, land conversion or the loss of biodiversity are increasingly recognized as a security risk. Natural resources and ecosystem degradation are becoming widely studied causes of crises and conflicts. Environmental security is a concept whose purpose is to interpret global environmental changes in the security context of human society. Environmental security can be defined as the protection of important ecosystem services and security of supply of natural resources to an extent that allows maintaining sustained economic prosperity and the quality of human life. The aim of this paper is to discuss the current theoretical and practical approaches to environmental security in the context of adaptation to the ongoing global change and disaster risk reduction, especially in terms of ecosystems and ecosystem services essential to ensure environmental safety. The contribution also discusses the approaches in the Czech Republic, especially in the framework of the research project ENVISEC, and strategic documents defining the scope of environmental security and adaptation framework to global change. Key words: environmentální bezpečnost, environmentální konflikty, ekosystémové služby, globalizace 1 Mgr. David Vačkář, Ph.D., vedecký pracovník, Oddělení společenského rozměru globální změny, Centrum výzkumu globální změny AV ČR, Bělidla 986/4a, Brno, Česká republika, vackar.d@czechglobe.cz. 2 MSc. Eliška Lorencová, Ph.D., vedecký pracovník, Oddělení společenského rozměru globální změny, Centrum výzkumu globální změny AV ČR, Bělidla 986/4a, Brno, Česká republika, lorencova.e@czechglobe.cz. 3 Mgr. Blanka Loučková, Ph.D., vedecký pracovník, Oddělení společenského rozměru globální změny, Centrum výzkumu globální změny AV ČR, Bělidla 986/4a, Brno, Česká republika, louckova.b@czechglobe.cz. 4 Ing. Adam Pártl, MSc., PhD student, Oddělení společenského rozměru globální změny, Centrum výzkumu globální změny AV ČR, Bělidla 986/4a, Brno, Česká republika, partl.a@czechglobe.cz. 791

375 Environmentální bezpečnost - úvod a základní definice Environmentální bezpečnost se vztahuje na ochranu důležitých ekosystémových služeb a zabezpečení dodávky přírodních zdrojů (včetně vody, půdy, energie a minerálů) v takové míře, která umožňuje setrvalé udržení ekonomické úrovně a kvality lidského života (Hecht et al., 2012). Globální změny v rostoucí míře přinášejí zvýšená rizika pro lidskou společnost i přírodní prostředí. Společenské i přírodní systémy si tedy potřebují zachovat určitou míru rezilience, aby byly schopny reagovat na globální změny a problémy. Jednou z hlavních oblastí environmentální bezpečnosti jsou vojenské nebo ozbrojené konflikty vznikající v důsledku environmentálních problémů (např. dostupnost vody a půdy) nebo naopak dopady ozbrojených konfliktů na životní prostředí (například dopady na biodiverzitu nebo vzácné ekosystémy). Environmentální bezpečnost lze jinými slovy definovat jako bezpečnost sociálně-ekologických systémů. Z hlediska základního rámce environmentální bezpečnosti lze rozlišit několik komponent environmentální bezpečnosti. Janoušková a kol. vymezují čtyři základní komponenty environmentální bezpečnosti: (i) surovinovou bezpečnost, (ii) energetickou bezpečnost, (iii) ekologickou bezpečnost a (iv) tradiční dimenze bezpečnosti. Surovinová bezpečnost se zabývá surovinami neenergetické povahy, zatímco na bezpečnostní témata související se zajištěním zdrojů energie se zaměřuje energetická bezpečnost (Janoušková, 2013). Konflikt může být vnímán jako forma narušení sociálně-ekologického systém (Cumming, 2011), protože narušuje sociální procesy a může vyústit ve ztrátu klíčových složek systému, jako jsou služby ekosystémů. Z hlediska environmentální bezpečnosti můžeme vnímat interakci sociálních a ekologických systémů dvojím způsobem: 1) nedostatek zdrojů nebo naopak hojnost přírodních zdrojů či riziko změny distribuce zdrojů v budoucnosti jsou předmětem zájmu konfliktních stran; 2) konflikt a související operace a důsledky jako jsou přemístění a migrace obyvatel mají dopady na ekosystémy, biodiverzitu a přírodní zdroje. Konflikty jsou obvykle prostorově shlukovány v závislosti na sociálně-ekologické podobnosti a konektivitě, jako je etnicita nebo infrastruktura (Buhaug, Gleditsch, 2008). V návaznosti na rozsáhlé mezinárodní hodnocení Millenium Ecosystem Assessment (MA, 2005) lze konstatovat, že ekosystémy a hladina služeb z nich odvozených ovlivňují základní součásti kvality lidského života, mezi něž patří i bezpečnost. Zatímco narušení zásobovacích služeb (produkce potravin, dodávky vody) může ovlivňovat společnost v krátkodobém měřítku, narušení regulačních (rychlost půdní eroze, ukládání uhlíku, zadržování vody) a kulturních služeb ekosystémů (estetické a rekreační hodnoty) působí spíše v dlouhodobém časovém horizontu. Využívání přírodních zdrojů nebo nadměrné znečištění ovlivňuje rovněž služby ekosystémů, které jsou často pro místní společenstva 792

376 nenahraditelné. Kolaps sociálně-ekologických systémů je tak neoddělitelně spojen s destrukcí klíčových služeb ekosystémů. 1 Koncepční přístupy a metody Identifikaci konfliktů významných z mezinárodního hlediska umožňuje v současnosti několik mezinárodních databází. Databáze CONIS (Conflict Information System) byla vyvinuta v roce 2003, zejména z důvodů včasného varování možných konfliktů. Obsahuje údaje o dynamice vývoje více než 800 politických, vnitrostátních, tak i mezistátních konfliktů po celém světě od roku Ekvivalentní databáze byla použita pro mapování environmentálních konfliktů ve zprávě WBGU na změnu klimatu jako bezpečnostní riziko (Carius et al., 2007). Databáze je udržována a aktualizována v rámci Heidelberského institutu pro výzkum mezinárodních konfliktů (HIIK, 2012). HIIK institut vydává každoročně shrnutí hlavních trendů v konfliktních situacích, tzv. Barometr konfliktů (Conflict Barometer), což jsou výroční zprávy a statistiky o konfliktech v různých fázích (HIIK, 2012). Databáze CONIS udržuje informace o stranách účastnících se konfliktu, předmět konfliktu a jeho intenzitu a případné změny konfliktu. Položka předmětu konfliktu popisuje příčiny konfliktů, jako je autonomie, secese, národní/mezinárodní moc nebo území a zdroje. Databáze HIIK a jednotlivé roční zprávy o stavu konfliktů (HIK, 2012) umožňují identifikaci příčiny konfliktu a jeho intenzitu. Zaměřili jsme se na dohledání a zpracování konfliktů, kde přírodní zdroje patřily ke konfliktním položkám. Většina konfliktů je spoluvytvářena vícero faktory, zejména systémově-ideologickými příčinami, tedy snahou změnit politický a ekonomický systém, či soubojem o státní moc. Na základě této prvotní identifikace problémových oblastí z hlediska environmentální bezpečnosti jsme existující databázi doplnili přehledem analýzou sekundární literatury pojednávající dílčí konflikty o zdroje. Daný konflikt jsme přiřadili konkrétnímu syndromu globální změny a identifikovali jsme klíčové ekosystémové služby ve středu konfliktu. Intenzita konfliktů je hodnocena na škále 1 5, kdy jednotlivé kategorie označují intenzitu konfliktu od nenásilného sporu pro vysoce ozbrojený válečný konflikt. Každému konfliktu jsme přiřadili na základě analýzy sekundárních zdrojů aspekt environmentální bezpečnosti (tedy zda konflikt souvisí s potravinovou, surovinovou, energetickou, vodní nebo ekologickou bezpečností), působící syndrom globální změny (pokud bylo možné identifikovat) a dotčené ekosystémové služby. Pro potřeby naší analýzy konfliktních situací zapříčiněných souběžným působením syndromů globální změny a nároky na ekosystémové služby rozlišujeme environmentálně-bezpečnostní aspekty zejména z hlediska potravinové bezpečnosti (food security), surovinové bezpečnosti (resource security), energetické (energy security) bezpečnosti včetně dopadů na 793

377 ekosystémové služby, bezpečnosti dodávek nezávadné vody (water security) a ekologické a biologické bezpečnosti (security of ecosystem services), tedy zejména bezpečnosti udržitelného zajištění ekosystémových služeb. 1.1 Syndromy globální změny Na základě provázané dynamiky environmentálních změn a eskalace společenských konfliktů rozvinul německý poradní orgán pro globální změnu (WBGU, 2008) koncept tzv. syndromů globálních změn. Syndromy globální změny jsou v tomto pojetí definovány jako schémata vzájemných interakcí sociálně-ekologických systémů ve specifických krizových situacích. Syndromy jsou charakterizovány globálním měřítkem, každý zahrnuje řetězec příčin a důsledků vyvolaný antropogenní činností vedoucí k určitému typu environmentální degradace. Koncepce syndromů globální změny (SGZ) usiluje o typologii hlavních převažujících změn přírodního prostředí a jejich příčin (Lüdecke et al., 2004). Na rozdíl od tradičního přístupu, tedy analýzy jednoho podstatného elementu globální změny (např. změna klimatu, změny pokryvu a využití území) konceptu SGZ poskytuje integrovaný pohled na relevantní projevy globálních změn a zároveň díky případovým studiím zachovává lokální a regionální kontext těchto globálních syndromů. Syndromy takzvaného neudržitelného rozvoje jsou rozděleny do tří hlavních kategorií podle způsobu využívání přírody člověkem (Petschel-Held et al., 1999): 1) syndromy využívání prostředí (přírodní kapitál poskytuje zdroje pro produkci), 2) rozvojové syndromy (příroda slouží ke zprostředkování socio-ekonomického rozvoje), 3) syndromy odpadů (shromaždiště odpadů civilizace). Pojetí syndromů globálních změn umožňuje diagnózu komplexních vzorců kolapsu společensko-ekologických systémů. Zatímco tradiční přístupy ke studiu globální změny se často zaměřují na jednu či několik málo dominantních hnacích sil změny (například změna klimatu, změna využití území a přeměna zemského pokryvu, často nejsou schopny podchytit interakce mezi různými jevy. Pojetí SGZ se naopak neomezuje identifikaci hlavní příčiny změny, ale chápe změny jako komplexní projev četných interakcí mezi sociálními systémy a ekosystémy. 1.2 Ekosystémové služby V našem příspěvku se kromě typologie konfliktů dle syndromů globálních změn zaměřujeme na otázky spojené s bezpečnostními aspekty ztráty vitálních služeb ekosystémů. Zejména usilujeme o přiblížení bezpečnostních aspektů 794

378 ztráty ekosystémových služeb a související důsledky narušení služeb ekosystémů pro lidskou společnost. Změny ekosystémů probíhající v různých měřítkách (od lokálního ke globálnímu) jsou významným faktorem formujícím mezinárodní politiky, spolupráci mezi jednotlivými státy či globální finanční mechanizmy. Otázky dotýkající se udržitelného využívání přírodního kapitálu a jeho dostupnosti jsou významným problémem globálního významu. Ekosystémové služby jsou vymezeny jako přínosy, které poskytují přírodní systémy lidské společnosti (MA, 2005). Jedná se jak o základní biofyzické přínosy jako je produkce potravin či zajištění dostatku čisté vody, tak i méně hmatatelné přínosy k rekreaci či estetickým hodnotám krajiny. Pojetí služeb ekosystémů se dostává do širšího povědomí s rozsáhlým mezinárodním projektem Millennium Ecosystem Assessment (MA, 2005), který sloužil ke zmapování současného stavu ekosystémů na planetě a zhodnocení trendů ekosystémových služeb v posledních dekádách. Projekt miléniového hodnocení ekosystémů rovněž stanovil základní klasifikace ekosystémových služeb, která bere v potaz různé dimenze užitků zajišťovaných přírodním prostředím ve prospěch lidské společnosti. Zároveň s rozeznáním role ekosystémů v ekonomické prosperitě a kvalitě lidského života rovněž v posledních několika desetiletích sílí uvědomění důsledků narušení služeb ekosystémů. V konečném úhrnu může narušení základních služeb ekosystémů mít negativní účinky na ekonomický růst a kvalitu života. Pokles úrovně služeb ekosystémů je považován za významné ohrožení environmentální bezpečnosti, vedoucí ke vzniku konfliktů různého stupně, v krajním případě až ozbrojeným konfliktům a pohybu obyvatelstva. Narušení přírodních zdrojů tak spolupůsobí při vzniku konfliktů vedle náboženských, teritoriálních či socioekonomických příčin. Na vybraných případech ukazujeme, jak projevy daného syndromu souvisejí s narušením služeb ekosystémů. 2 Globální mapa environmentální bezpečnosti V rámci analýzy případových studií založených na databázi konfliktů CONIS (HIIK, 2012) jsme sestavili databázi konfliktů, kde přírodní zdroje představují příčinu konfliktu. Tyto konflikty jsme zmapovali podle intenzity konfliktu a na základě přehledu literatury identifikovali projevující se syndrom globální změny, dotčenou ekosystémovou službu a environmentálněbezpečnostní aspekt konfliktu. V následujícím přehledu uvádíme analýzu vybraných konfliktů z hlediska vymezeného environmentálně-bezpečnostního rámce. Cílem bylo typologicky reprezentovat hlavní syndromy v souladu s jejich definicí a jejich vztah ke klíčovým ekosystémovým službám v regionu. Všechny příklady pocházejí z míst, kde projevy globálních změn spouštějí kolaps sociálně-ekologických systémů a ohrožují jejich dlouhodobou udržitelnost. 795

379 Tento komplex jevů ilustruje dílčí nebo úplný kolaps sociálně-ekologických systémů z hlediska environmentální bezpečnosti. V roce 2012 bylo na světě identifikováno 396 konfliktů různé intenzity, což představuje další nárůst oproti roku 2011, kdy bylo konfliktů pozorováno celkem 388. Nejčastější příčinou konfliktů je snaha změnit politický či ekonomický systém nebo ideologické příčiny. Přírodní zdroje, ať již jejich hojnost, nedostatek či předpokládané změny v budoucnosti, se ovšem nezanedbatelně podílejí či spolupodílejí na vzniku konfliktů. Přírodní zdroje byly třetí nejčastější příčinou konfliktu a v roce 2012 zodpovídaly za 81 případů pokračování stávajících či vzniku nových konfliktů s různou intenzitou (Obrázek 1). Ačkoliv většina konfliktů o přírodní zdroje probíhala s nižší či střední intenzitou konfliktů (35, resp. 32 konfliktů), ve čtrnácti případech se přírodní zdroje staly příčinou vysoce násilných konfliktů. 3 Regionální příklady bezpečnostních konfliktů 3.1 Evropa Pouze čtyři z celkového počtu 58 konfliktů, které byly pozorovány a více či méně popsány v Evropě, mělo jako hlavní předmět sváru přírodní zdroje. Jejich průběh lze hodnotit jako málo intenzivní vzhledem k ostatním konfliktům probíhajících celosvětově během posledních dekád (HIIK, 2012). Jedním z příkladů evropských mezinárodních konfliktů je spor o naleziště ropy a zemního plynu v kyperských vodách, které mj. komplikuje turecké přístupové rozhovory k EU (Ogurlu, 2013). Podobně probíhají i konflikty o energetické zásoby v Arktických oblastech. Stejně jako v předchozích případech zde dochází k neshodám ohledně nároků na mořské dno, potažmo naleziště energetických zdrojů či v některých případech dokonce jen předpokládané naleziště (Dodds, 2010). Nejvýznamnější dopady na mořské ekosystémy v této oblasti představuje díky lidské aktivitě mořský rybolov a dále fakt, že převládající mořské proudy přinášejí velké množství znečišťujících látek. Například rybí populace Barentsova moře nejvíce ovlivňuje kromě samotného rybolovu také znečištění z ropných havárií a vrtných prací (Honneland 2008). 796

380 Obrázek 1. Konflikty vyvolané spolupůsobením syndromů globální změny, narušením služeb ekosystémů a přírodními zdroji. Mapa nezachycuje konflikty vzniklé z tradičně-bezpečnostních příčin, jako je ideologie nebo náboženství. Intenzity konfliktů jsou klasifikovány podle Conflict Barometer Sub-saharská Afrika V oblasti sub-saharské Afriky představují přírodní zdroje převažující položku příčiny konfliktu, které celkově dosáhly 27 případů. V návaznosti na rámec vymezený pro naši analýzu se zaměřujeme zejména na interakce konfliktů a přírodních zdrojů, ačkoliv region sub-saharské Afriky bude zvláště zranitelný vůči budoucím změnám klimatu. Oblast kolem jezera Kivu v Demokratické republice Kongo byla v ohnisku největšího afrického válečného konfliktu a stále zde operuje celá řada povstaleckých armád a milicí, které kontrolují cenné zdroje a financují z nich svoje válečné operace (United Nations Security Council, 2007). Konfliktní operace a nešetrná těžba surovin ohrožují stanoviště goril a poskytování celé řady služeb ekosystémů včetně ukládání uhlíku ve stále ubývajících tropických deštných lesích (Nelleman et al. 2011). Všechny tyto aktivity doprovázející syndrom nadměrného využívání ekosystémů vedou v konečném součtu ke ztrátě hodnotných ekosystémů tropických lesů včetně ovlivnění biotopů v národních parcích Kahuzi-Bieg, Virunga a přírodní rezervace Okapi, které patří k lokalitám světového dědictví UNESCO a důležitým biotopům ohrožených horských goril. 797

381 Jižní Súdán byl jakožto nová africká samostatná republika vyhlášen v červenci Jednou z hlavních příčin konfliktů v této oblasti jsou ropná ložiska, jejichž těžba vedla v minulosti k vysídlení tisícovek lidí a znečištění vodních zdrojů (Patey, 2012), což je projevem katanžského syndromu nepříznivých dopadů čerpání neobnovitelných zdrojů. Častým vzorcem konfliktu o zdroje je konflikt založený na střetu skupin využívající zdroje odlišným způsobem. Relativně vleklý konflikt s občasnými eskalacemi probíhá od roku 1960 v Nigérii mezi zemědělci a pastevci. Primárním zdrojem konfliktu je zemědělská půda, ale příčiny leží i v politických a náboženských rozdílech (převážně křesťanští zemědělci a muslimští nomádi). Dvě třetiny půdy vymezené pro pastvu bylo v roce 2009 obděláváno místními zemědělci, například pro pěstování rýže, jamů, kasavy nebo sóji. Sahelský syndrom globální změny projevující se v tomto případě postupující desertifikací, působí úbytek zužitkovatelné půdy. Zemědělští usedlíci etnika Tiv usilují o obdělávání půdy, na kterou si však činí nároky pastevci Fulani. V oblastech s nedostatkem srážek vyžaduje zajištění dostatečné pastvy pravidelný přesun dobytka (Tenuche a Ifatimehin, 2009). Konflikt může mít dopady i na nigérijskou potravinovou bezpečnost, pro kterou jsou obě skupiny klíčové. 3.3 Severní a jižní Amerika Pro oba americké kontinenty vzrostl počet konfliktů ze 45 na 51 za poslední rok (HIIK, 2012). Celkově 21 konfliktů bylo ovlivněno využitím přírodních zdrojů. V povodí řeky Athabasca v severovýchodní části kanadské provincie Alberta jsou lokalizovány druhé největší zásoby ropy na světě (odhadované množství je 173,2 mld. barelů (Giesy et al. 2010), vázané na ropné písky. Semiaridní provincie Alberta čelí v důsledku expanze těžařského průmyslu a nárůstu těžby ropy rostoucím kritickým nedostatkům vody. Konflikt o vodní zdroje probíhá v této oblasti již několik let, v posledních letech je ještě více akcelerován ropným průmyslem. Zásoby nerostného bohatství v zemích Jižní Ameriky jsou často významným faktorem ke vzniku ohnisek napětí a sociálních konfliktů. Příkladem je oblast poblíž města Cajamarca v severní části Peru, která je bohatá na zásoby zinku, mědi, stříbra a zlata a kde se nachází druhý největší zlatý důl na světě, Yanacocha. Původně tradiční zemědělský region je nyní hlavní těžařskou oblastí státu (Bury, 2004). Ropa je kritickou komoditou kolumbijské ekonomiky, tvořící třetinu zisku ze zahraničního exportu, a významným nástrojem platby zahraničního dluhu. Ekonomické zájmy kolumbijské vlády se proto soustřeďují do míst ropných zásob, které jsou často lokalizovány na území původních obyvatel v oblastech vzácných pralesních ekosystémů. Těžba ropy v těchto oblastech, která má za 798

382 následek ničení území, probíhá na mnoha místech proti masovému odporu původních obyvatel (Mejía 2011). 3.4 Asie a Oceánie S celkovým počtem 127 konfliktů v Asii a Oceánii tvoří téměř jednu třetinu všech celosvětových konfliktů. V roce 2012 se 22 konfliktů týkalo přírodních zdrojů a jejich využití (HIIK, 2012). Příkladem konfliktu souvisejícího s využitím půdy je Papua Nová Guinea, kde soukromé společnosti získaly na Papui Nové Guinei dlouhodobé pronájmy na více než pět milionů hektarů půdy (11 % celkové rozlohy), původně ve vlastnictví místních komunit. Půda je pak využívána k rychlým ziskům z těžby dřeva namísto původně plánované produkce zelených komodit, jako je udržitelná produkce palmového oleje, bio-ethanolu, uhlíkových kreditů, či kreditů obnovy prostředí a biodiverzity (Filler, 2012). Konflikt mezi vlastníky, kterým byla půda zabrána, vládou a zaměstnanci se začal vyostřovat v roce 2002, v současné době se jedná o násilný střet. Spor o ostrovy Senkaku/Diaoyu stupňuje diplomatické napětí mezi Japonskem a Čínou. Jedná se o malé neobydlené souostroví (pěti ostrovů a tří skalisek) poblíž čínských a tchajwanských břehů. V roce 1972 přešly ostrovy pod správu Japonska, avšak od té doby si na ně činí nárok Čína. Aktivisté z přilehlého Tchaj-wanu jsou v tomto sporu na straně Číny. Hlavní důvod tohoto konfliktu je, kromě vyhlášení nezávislosti, nerostné bohatství ostrovů. Na ostrovech Senkaku/Diaoyu a v přilehlých vodách se totiž nachází velké zásoby ropy a zemní plynu (Wiegand, 2009). 3.5 Blízký východ a severní Afrika V regionu Blízkého východu a severní Afriky se odehrávalo 69 konfliktů v roce 2012, pouze 7 z nich však bylo ovlivněno přírodními zdroji. Klasickým příkladem je izraelsko-palestinský konflikt. Relativně intenzivní zemědělství a růst lidských sídel v pásmu Gazy dlouhodobě působí tlak na vodní zdroje v této oblasti, k nadměrnému čerpání vodních zdrojů dochází jak v Gaze (177 milionů m 3 /rok), tak v Izraeli (466 mil. m 3 /rok), což je několikanásobně více než přírodní dočerpání zvodní (Messerschmid, 2012). Nepoměr v nadměrném čerpání podzemní vody může být ilustrován i tím, že množství vody spotřebované všemi ekonomickými sektory Palestiny tvoří ve srovnání s domácí spotřebou Izraele méně než polovinu. Převážná většina vody nashromážděné v letech s dostatkem vody je využívaná k zavlažování v izraelském zemědělském sektoru, kam je prodávána za subvencované ceny, zatímco nepoměrně menší množství vody je prodáváno palestinské straně za standardní ceny jako pitná voda (Zeitoun et al., 2009). V jádru tedy izraelsko- 799

383 palestinský konflikt zahrnuje soupeření o kontrolu přístupu k omezeným vodním zdrojům. Příkladem ekosystémů v pozadí dlouhodobých konfliktů jsou spory o přístup k pastvinám a vodě mezi šíitskými Hazáry a nomády Kuchi v Afghánistánu. Protože spolu s populační expanzí území vhodné pro pastvu ubývalo v kvalitě i rozlohou, začali Hazarové využívat pastviny dříve vlastněné nomády. Tato situace je možná díky tomu, že nomádi pastviny využívají pouze část roku (Landinfo, 2012). Kuchiové potřebují přístupu k vodě a pastvinám pro svůj dobytek, na kterém často závisí jejich živobytí. Stejně tak Hazarové potřebují obdělávat tuto půdu pro svou obživu. Shrnutí a závěr Přírodní zdroje byly v roce 2012 příčinou 81 konfliktů celosvětového významu. Konflikt o zdroje představuje celý komplex jevů, včetně působení globálních změn a narušení ekosystémových služeb, což vede v celkovém důsledku ke změně až kolapsu dotčených sociálně-ekologických systémů. Zajištění potravinové, energetické či surovinové bezpečnosti může mít značný dopad na ekosystémové služby a tím i ekologickou bezpečnost lidské společnosti. Nadměrné využívání ekosystémů bylo nejčastěji identifikovaným syndromem globální změny, který se spolupodílel na vytváření konfliktů různé intenzity. Dalšími působícími syndromy jsou například katanžský syndrom, syndrom Aralského jezera či syndrom spálené země. V jádru konfliktů se vyskytovalo rovněž narušení některých klíčových služeb ekosystémů, jak produkčních, tak regulačních i kulturních. Evidence z různých částí světa ukazuje, že narušení služeb ekosystémů a s nimi propojený pokles přírodního kapitálu mají závažné důsledky pro kvalitu lidského života, ekonomiku a bezpečnost. Rozhodovací procesy na mezinárodní stejně jako národní úrovni proto nemohou tuto problematiku ignorovat. Naopak se ukazuje, že obnova ekosystémů a jejich služeb napomáhá sociální soudržnosti a zajišťuje ekonomickou prosperitu. V našem článku jsme se snažili přiblížit vědecké podklady, aktuální koncepty a údaje využitelné pro analýzu mezinárodní environmentální bezpečnosti jakožto komplexu jevů propojující globální změny a lokální situaci služeb ekosystémů a přírodních zdrojů. Pro rozhodování a řízení konfliktů v oblasti životního prostředí je tedy nezbytné se soustředit na celý komplex sociálně-ekologických interakcí a jejich dlouhodobou udržitelnost. Literatura: BUHAUG, H., GLEDITSCH, K.S Contagion or confusion? Why conflicts cluster in space. In International Studies Quarterly, roč. 52, 2008, ISSN , s

384 BURY, J Livelihoods in transition: transnational gold mining operations and local change in Cajamarca, Peru. In The Geographical Journal, roč. 170, 2004,, ISSN: , s CARIUS, A., TÄNZLER, D., WINTERSTEIN, J Weltkarte von Umweltkonflikten: Ansätze zur Typologisierung. Externe Expertise für das WBGU-Hauptgutachten Welt im Wandel: Sicherheitsrisiko Klimawandel. Berlin, s. ISBN CUMMING, G.S Spatial resilience in social-ecological systems. Dordrecht Heidelberg London New York: Springer, s. ISBN DODDS, K A Polar Mediterranean? Accessibility, Resources and Sovereignty in the Arctic Ocean. In Global Policy, roč. 1, 2010, č. 3, ISSN: , s FILLER, C Why green grabs don't work in Papua New Guinea. In Journal of Peasant Studies, roč. 39, 2012, č. 2, ISSN , s GIESY, J., ANDERSON, J., WISEMAN, S Alberta oil sands development. In Proceedings of the National Academy of Sciences, roč. 107, 2010, č.3, ISSN , s HECHT, A., FICHT, J., SAUNDRY, P. [online] Environment and Security. In: Encyclopedia of Earth. [cit ]. Dostupné na internete: Security?topic=49564 HIIK Conflict Barometer Heidelberg Institute for International Conflict Research,. [cit ]. Dostupné na internete: HONNELAND, G Cooperation in the Barents sea Environmental protection between Russia and Norway. In Osteuropa, roč. 58, 2008, č. 4, ISBN: , s JANOUŠKOVÁ, S., HÁK, T., LORENCOVÁ, E., VAČKÁŘ, D Environmentální bezpečnost: Návrh koncepčního rámce pro aplikace v České republice. In Obrana a strategie, roč. 13, 2013, č. 2, ISSN , s LANDINFO Response Afghanistan: The conflict between the Hazaras and Kuchis in the Beshud Districts of Wardak Province. The Norwegian Country of Origin Information Centre, Landinfo, Oslo. LÜDEKE, M. K.B., PETSCHEL-HELD, G., SCHELLNHUBER, H.-J Syndromes of global change: the first panoramic view. GAIA, 2004, roč. 13, č. 1, ISSN , s MEJÍA, M Armed Conflict and Human Rights in Colombia. In The Ecumenical Review, roč. 63, 2011, ISSN: , s MESSERSCHMID, C Nothing New in the Middle East Reality and Discourses of Climate Change in the Israeli-Palestinian Conflict. In: Scheffran, Jürgen et al. (eds.): Climate Change, Human Security and Violent Conflict: Challenges for Societal Stability. Heidelberg New York: Springer, s MILLENNIUM ECOSYSTEM ASSESSMENT Ecosystems and human wellbeing: synthesis. Washington: Island Press, s. ISBN NELLEMANN, C., I. REDMOND, J. REFISCH (eds) The Last Stand of the Gorilla: Environmental Crime and Conflict in the Congo Basin. A Rapid Response Assessment. United Nations Environment Programme, GRID-Arendal. Dostupné na internete: OGURLU, E Rising Tensions in the Eastern Mediterranean: Implication for Turkish Foreign Policy, IAI Working Papers, 2012, roč.. 12, č. 4, ISBN PATEY, L Lurking beneath the surface: Oil, environmental degradation, and armed conflict in Sudan. In High-Value Natural Resources and Peacebuilding, eds. P. Lujala and S. A. Rustad. London: Earthscan, ISBN , s

385 PETSCHEL-HELD, G., BLOCK, A., CASSEL-GINTZ, M. et al Syndromes of Global Change: a qualitative modelling approach to assist global environmental management. In Environmental Modelling and Assessment roč. 4, 1999, ISSN: , s TENUCHE, M.S., IFATIMEHIN, O.O Resource conflict among farmers and Fulani herdsmen: implications for resource sustainability. In African Journal of Political Science and International Relations, roč 3, 2009, č. 9, ISSN , s UNITED NATIONS SECURITY COUNCIL Interim report of the Group of Experts on the Democratic Republic of the Congo, pursuant to Security Council resolution 1698 (2006). United Nations, Security Council Document S/2007/40. WBGU World in transition: Climate change as a security risk. German Advisory Council on Global Change. London and Sterling: Earthscan, s. ISBN WIEGAND, K.E China's Strategy in the Senkaku/Diaoyu Islands Dispute: Issue Linkage and Coercive Diplomacy. In Asian Security, roč. 5, 2009, č. 2, ISSN , s ZEITOUN, M., MESSERSCHMID, C., ATTILI, S Asymmetric Abstraction and Allocation: The Israeli-Palestinian Water Pumping Record. In Groundwater, roč.. 47, 2009, č. 1, ISSN: , s

386 TERRORISM - "KILL ONE, SCARE TEN THOUSAND" Artur Życki 1 - Andrzej Brzeziński 2 ABSTRACT The purpose of this paper is to analyze the phenomenon of terrorism as a global problem in the modern world. The author tries to answer the question related to the nature of terrorism today. In twenty-first century terrorism is defined on the basis of the world phenomena and events that have occurred from 11 September 2001 on and are connected with the attacks on the WTC and the Pentagon. Both fear and threat that such an act of terror can occur at any time and in any place in the world contributes to a different dimension of this phenomenon. The speed and availability of means of transport (by air, sea and land), communication and access to information attribute new significance to such terms as bioterrorism and cyberterrorism. Therefore, it seems reasonable to provide a detailed explanation of the concept of bioterrorism, to whom it might be directed, and by which "media" and how it can be used by terrorist groups. Cyberterrorism is a relatively new phenomenon, which is aimed at paralyzing or disrupting the work of ICT systems. Malfunction of these systems which e.g. control critical infrastructure of the country could result in not only significant financial losses but also human sacrifice. Therefore, in the era of globalization in the twenty-first century terrorism acquires a completely different meaning from that it had in the eighties of the twentieth century. Key words: terrorism, bioterrorism, cyberterrorism, threat. Introduction In the era of globalization and technological development, no community can feel free from the threat of a terrorist attack. In modern terrorism which takes heretofore unknown forms and tensions, it is possible to recognize the serious threat of international relations, democracy and human rights. This is a result of extraordinary determination and ruthlessness of the perpetrators of terrorist acts with the use of new methods of operation, close operation of terrorist groups from different countries. The problem of terrorism has become important since the time of the attacks on the WTC and the Pentagon on 11 September The conviction becomes increasingly popular that the threat of a terrorist attack does not refer to any closely unidentified and distant place in the world, but it can become an experience of every person, nation, and state (Dyrcz, 2005). 1 Artur Życki, prof. dr hab., Institute of Political Science Jan Kochanowski University Kielce, ul. Żeromskiego 5, Kielce, Polska, azsujk@wp.pl. 2 Brzeziński Andrzej, Mgr., Institute of Political Science Jan Kochanowski University Kielce, ul. Żeromskiego 5, Kielce, Polska, azsujk@wp.pl. 803

387 M. Ch. Bassiouni defines terrorism as "a strategy of violence that seeks to achieve its objectives by invoking a sense of fear in the broad layers of society" which differentiates terrorism from the usual violence, as the random people are mostly killed in a terrorist attack (Hołyst, 2004). In turn, S. Pikulski indicates that "terrorism is a criminal activity of the politically motivated organized criminal groups of anti-state character. The terrorist acts performed by these groups aim at achieving certain consequences of the actions taken by the state authorities. These groups achieve their goal by invoking fear and panic in the public, and placing bombs in public places, or assassinations of famous people in public life (Pikulski, 2000). It is necessary to underline that the word terrorism comes from the Latin word terror: violence, rape, cruelty to intimidate, destroy the enemy (Słownik języka polskiego, 1978, p. 498), which originally meant fear or frightening message. Later the word terror meant a way of governing and then a method of political action based on intimidation and violence. Defining terrorism is thus linked to violence and fear (terror) in society, thus so destructive impact on the state as a solution consolidating society and its classical form associated with the action of a political nature. The products of terrorist offences include violence to life that may cause death, serious attacks upon the physical integrity; kidnapping or hostage taking; causing large-scale destruction of state or public facilities, infrastructure (including computer system), a fixed platform located on the continent; attacks on public places or private property capable of endangering the lives of people or cause significant economic loss; hijacking of an aircraft, ship or other means of mass transport of persons or goods, manufacture, possession, acquisition, transport, supply or use of firearms or explosives, nuclear, biological or chemical weapons, as well as conducting research on such weapons or the development of its resources, the release of harmful substances, or causing fires, explosions or floods threatening the life of the population, interfering with or disrupting the supply of water, power or any other fundamental natural resource posing a danger to human life; threat of implementation of the above mentioned acts. In turn, the acts related to terrorism consist of a theft committed in aggravating circumstances, which meets one of the above acts; issuing false administrative documents for the specific category of terrorist offences, the use of blackmail in order to carry out these crimes (Jasiński, 2004). Whatever is used to define the terrorism, it is clear that the characteristics of connecting all of the definitions involve resort to violence or the threat of its use; recognition of attacks as a method/strategy to achieve its objectives; calling the sense of threat/fear in society and a terrorist attack is to change a behaviour in the group (e.g. government) (Jasiński, 2002, p. 52). It is a planned and premeditated act. The attacks in the United States on 11 September violated social security and undermined the faith in the ability to provide the state effective defence of its territory against terrorist attacks. It established a sense of 804

388 fear and threat in the community, which was one of the goals of the terrorists. The U.S. administration, therefore, had to solve two problems: how to prevent further terrorist attacks carried out on the territory of the country and how to overcome fear of public against them. As some experts say the fight against terror for its help breeds new terrorists and provides new justifications for violence (Jasiński, 2002, p. 54). 1 Terrorism in different parts of the world and its escalation in the twentyfirst century Scientists studying the phenomenon of terrorism make its allocation, taking into account the diverse conditions and circumstances of its occurrence. One of the divisions to categorize it in a different way from the previously described takes into account the geographical area in which this phenomenon occurs. It is reasonable to define it comprehensively. The specificity of the motives, goals, and methods of terrorist organization operations in different parts of the world is the appropriate variable to specify types of terrorism. Guided by these premises T. Hanausek describes terrorism occurring in the European area as continental terrorism, referring to the temporal sense, for all the cases mutant terrorist in the world that has taken place since the mid- sixties until now in the spatial sense and to those attacks that took place in Europe (Hanausek, 1980, p. 31). It is different from terrorism in the Middle East, the conditions of which have their roots in the aspirations of separatist and nationalist Arab neighbours of Israel (the desire to eliminate the Jewish state from the map of the world, to recover loss in wars with Israel territories, and the conflict at the level of reaction to religion between two nations (Islam versus Judaism). Those conditions make it difficult to qualify Palestinian terrorists properly (clearly) as a specific type of terrorism (Karolczak, 1995, p. 17). European terrorism refers to fight against the bourgeois order formed in Europe in the second half of the twentieth century. Despite these differences, Arab and European terrorists had and have common ideological grounds. It is possible to notice clearly the cooperation between Arab and European terrorist organizations on the example of logistic support in the 70's (shelter, training camps in the areas of both continents) and operationally (preparing the land, providing weapons, or finally performing together terrorist attacks). To put it in short formula, we can say that there are areas on the globe, where practically constantly sharp political conflicts are often resolved through armed confrontation. The occurring quarrels and conflicts are fuelled by terrorist activities. This area refers to the Middle East. It belongs to one of the more vulnerable to the outbreak of an armed conflict that could escalate into a supraregional war. In fact it is a part of the globe where the clash zone of influence of modern military powers. Israel, on the one hand, has a powerful patron, the United States, on the other hand, as the only non-arab country it is unfavourably 805

389 perceived by hostile Arab states (Jałoszyński, 2000, p. 240). C. Gearty adds the fact that the events that took place in the Middle East in the late 60's, initiated the modern "age of terrorism". First of all Palestinian violence launched a fear of terrorism so well known to us now (Gearty, 1998, p. 30). Acting in the name of the propounded idea, Islamic fundamentalists organize terrorist groups around the world. Their goal is to destroy everything which in line with the teachings of the spiritual leaders of Islam is the source of "evil" created by "Satan", whose main representatives on Earth is primarily the State of Israel and the United States. This antagonistic attitude towards the U.S. and Israel is emphasized by Islamic terrorists, who state it every time when they carry out their attacks. After the first bombing of the World Trade Center in New York City (26 February 1993) the FBI made numerous arrests of Islamic fundamentalists staying in the United States as a result of large-scale operations. On the computer of one of them a letter was found which was to be sent to the American press after the next attack. The letter ended with the words: "The action was carried out in response to political, economic and military support of the U.S. for Israel, and other dictatorial countries of the region" (Jeffreys, 1996, p. 315). There are different ways to perform acts of terror. Frequently used acts of physical extermination of people (using small arms, using bombs and explosives), abduction (kidnapping) of aircraft, marine and other vehicles with hostage taking, as well as mastery of the different objects of detention contained in them, etc. (Terroryzm we współczesnym świecie, 2001, p ). There are different substrates which may be of political, economic, social, religious or ethnic character and according to some theorists, of sociological and psychological as well (Czarnota, 1995, p. 7). Thus, it should be noted that the basic feature of an act of terrorism is its unpredictability it is not known when and where the attack occurs, and this results in society "fear phobia" because anyone can become a victim at any time attack (according to Chinese proverb: "kill one, scare ten thousand"). A. Glucksmann writes "the attack on the WTC continues - dismay the events of 11 September still affects the hearts and minds. (Rosiński, 2009, p. 203). It should be noted that the feature of a terrorist attack is the seriousness of its consequences - because terrorists hurt and kill, undermining the sense of security and stability. The consequence is a lack of control, "a lack of feasibility" often ineffective in objection to such violence (Rosiński, 2009, p. 205). Another feature of the terrorist bombing is hitting the interdependent systems of the functioning state and society - transportation, water supply, electricity, gas, fuel, food, etc., causing the state to incur additional costs (Rosiński, 2009, p ). All these features of terror acts could be seen in the September attacks on U.S. targets. The first reaction (primary prevention) on a classic act of terror was to deprive the authors of the so-called awards, which are the result of their actions 806

390 (e.g. refusal to make public demands of the perpetrators, the purpose of the grouping, etc., refusal to pay ransom). Then (secondary prevention) the focus was on reducing the damage caused by an act of terror deals with the resulting situation with minimal human losses, using a variety of options: the attack on the hideout/base of the terrorists, refusal to submit to their demands, negotiations. (Kasprzyk, 2009). Such activities appear to be essentially useless in the face of a new kind of terror with which we dealt in the September attacks in the USA, because although television cameras all over the world were on the WTC, the terrorists did not submit any requests, they did not know who and what to negotiate, no one demanded a ransom, they were held hostage, etc. In the context of secondary prevention it was only possible to attack O. bin Laden's training camps at his hideout and hiding his supporters, lovers and the arrest of co-responsible for the attacks in the USA terrorists and supporters of O. bin Laden different countries of the world (Kasprzyk, 2009, p. 263). It is also worth mentioning that in recent years the psychological profile of Islamic terrorists has changed. Today, it is often not as it used to be a poor, uneducated young Muslim who performs the attack himself, maybe authorized to deserve the pleasures of paradise, as a martyr for the faith. Now everyone can be a potential contractor. The authors of the 11September attacks were educated people, they had planned the attacks for a long time, they were well integrated with American society, they lived in good neighbourhoods inhabited by the middle class, they did not lack money, they drove good cars, they did not pick up their attacks on the place just before the execution, as it is often manifested in the gun attacks, for example, in the case of Palestinian attacks in Israel, they paid for the plane tickets with credit cards and they even had loyalty cards to airlines. For them, terrorism was a rational choice. Although they did not prosper badly in the West, they decided to die (Psychologiczne uwarunkowania samobójczych, 2009, p ). As indicated above, after 11 September 2001 transnational terrorism posed a serious threat to the security of the U.S., their allies and partners on a global scale. Despite these safety measures after 11September 2001, there was a terrorist attacks on a smaller scale, the most important of which are bombings in 2002 on the island of Djerba (Tunisia), on the island of Bali (Indonesia), Mombasa (Kenya), in 2004 in Madrid (Spain), and London (United Kingdom). The objects of the terrorist attacks were hotels, temples, barracks and other military equipment, etc. In Spanish the four crowded commuter train bombings occurred on 11 March In those bombings in Madrid 191 people were killed, including four Poles, and about 1,800 passengers were injured. It should be noted that the investigation carried out after the said attacks established that, contrary to initial suspicions, the attack in Madrid was not organized by al-qaeda. But now it is assumed that they were the work of small independent organization extremists 807

391 from North Africa referring to the organization of O. bin Laden (Szlachter, 2007, p. 68). In turn, three weeks after the above-mentioned attack the team of seven terrorists was discovered who blew themselves up. In turn, the tapes that were found in their apartment showed that forcing the withdrawal of Spanish troops from Iraq was the intention of the terrorists (Jasiński Rakowski, 2005). It should be noted that the world tragedy at the train station in Madrid became the turning point in the creation of temporary anti-terrorist policy and translating it into concrete legal solutions. Some political commentators have expressed the opinion that the mere fact of carrying 11 March 2004 terrorist attack in Spain proves that the European counter-terrorism policy in fact does not work, and that is why one has to do with the increasing number of adopted legislation (mostly in the second and third pillar, that such provisions whose implementation is very difficult to force the Member States) and political (the content of which, moreover, underwent frequent changes depending on the current situation) (Jasiński, 2005). To some extent, it can be concluded that such a vast opinion contains elements of truth, because indeed the EU countries initially involved in the new legislative proposals, accelerated information exchange, raised the need to combat terrorism in virtually all EU bodies, but the steps were not followed these essential discernible changes - the majority of adopted legislation has not been implemented in the Member States and operational cooperation in the further extent, had (and has so far) national character. It should be noted that the United Kingdom has been struggling with the problem of terrorism for more than a century. The Irish extremists had been the main source of risk for years, but the British involvement in the actions of the anti-terrorist coalition in action (mainly in Iraq and Afghanistan) contributed to the emergence of a new threat - United Kingdom became the target of Islamic terrorists. In 2005 in London, two suicide bombers (Islamic fundamentalists who are British citizens ) placed bombs on the London Underground and a city bus, in 2006 further attacks were prevented, the aim of which, however, was to destroy airliners flying from Britain to the United States. Lessons learned from the fight against terrorism of the Irish Republican Army Union, however, helped the British create an efficient system for the coordination of anti-terrorist operations. The strategy for action was developed for the nearest five years - the so-called CONTEST (Piasecka, 2006, p ). Its aim is the reduction of the one part per terrorist threat (through the effective prosecution of crime), on the other hand - reducing the risk of danger (through prevention and protection). Support for these activities is a well-functioning intelligence and good social communication. Conclusion 808

392 Everything we could not imagine in the area of terrorism - analyzing the forms of terror revealed so far - suddenly became a reality. The escalation of the phenomenon is difficult for us to comprehend, especially after the attacks made on 11 September 2001 at the WTC and the Pentagon. This date entered history as a symbolic and unprecedented day, which significantly changed the way we looked at security in the global system (global) level and regional level. According to H.M. Krolikowski "terrorists attack on the WTC exceeded another moral and organizational boundary, but at the same time limited indiscriminate violence and terror" (Królikowski - Marcinkowski, 2003, p. 5). The tragedy of that day showed the possibility of cruel and ruthless interaction towards others, innocent people unknown in the history of the mankind. The perpetrators of the attack demonstrated the international community that in the era of the twenty-first century, there are real opportunities to use the most modern means of fighting terrorists, and worst of all - in their coverage can also find weapons of mass destruction. The experience of recent years shows clearly that the terrorist acts of an international nature are intended to complicate international situation, as well as achieving significant personal benefits. Speaking of terrorism as a threat to modern civilization in the twentyfirst century, we should mention the fact that a few years ago it was treated with the problem of drug trafficking (Security Strategy of the United States in 1996). In the period of just a few years, terrorist attacks and the accompanying acts have become something different to be treated with international security (Chomiczewski, 2006, p.169). Strength of modern terrorism may also be revealed in real use by terrorists of weapons of mass destruction the weapon that is generally invisible to the naked eye, but which has unimaginable possibilities for action. Terrorist organizations have many opportunities of acquiring weapons of mass destruction - from independent tests of its production, by hiring unemployed professionals (from different countries),with the purchase or theft of their results. One of the most dangerous options in the current international situation is to get the weapons from countries that sponsor terrorist activity. Bibliography: CZARNOTA, Z.: Międzynarodowy terroryzm - misja i biznes. In Polska Zbrojna, 1995, no. 7, ISSN DYRCZ, C Terroryzm początku XXI wieku jako zagrożenie bezpieczeństwa międzynarodowego i narodowego. Gdynia: Zespół Redakcyjno-Wydawniczy Marynarki Wojennej, p. ISBN Malinowski, M.J. - Ożarowski, R. - Grabowski, W Ewolucja terroryzmu na przełomie XX i XXI wieku. Materiały konferencyjne. Gdańsk : Wydawnictwo Uniwersytetu Gdańskiego, 2009, 586 p., ISBN GEARTY, C., Terroryzm. Warsaw: Prószyński i S-ka, p. ISBN

393 HANAUSEK, T.: W sprawie pojęcia współczesnego terroryzmu. In Problemy Kryminalistyki, 1980, no. 143, ISSN HOŁYST, B., Przestępczość terrorystyczna, Warszawa 2004 JAŁOSZYŃSKI, K.: Współczesny islamski terroryzm antyizraelski. In Zeszyty naukowe AON, 2000, no. 1/38, ISSN , p JASIŃSKI, F.: Europejska Strategia Bezpieczeństwa - w rok po przyjęciu. In Wspólnoty Europejskie, 2005, no. 3, ISSN JASIŃSKI F.: Polityka antyterrorystyczna Unii Europejskiej. In Sprawy Międzynarodowe, 2004, no. 1, ISSN x. JASIŃSKI, F.: Unia Europejska wobec terroryzmu. In Sprawy Międzynarodowe, 2002, no. 2, ISSN x. KAROLCZAK, K Encyklopedia terroryzmu. Warsaw: Oficyna Wydawnicza Spar, p. ISBN KRÓLIKOWSKI, H.M. MARCINKOWSKI, C Afganistan 2002, Warszawa: Dom wydawniczy Bellona, p. ISBN KOWALCZYK, K. WRÓBLEWSKI, W Oblicza współczesnego terroryzmu.toruń: Wydawn. Adam Marszałek, p. ISBN JASIŃSKI, F. - SMOTER, K Obszar wolności, bezpieczeństwa i sprawiedliwości Unii Europejskiej. Geneza, stan i perspektywy rozwoju. Warsaw: UKIE, p. ISBN PIKULSKI, S Prawne środki zwalczania terroryzmu. Olsztyn: Wydawn. Uniwersytetu Warmińsko-Mazurskiego, p. ISBN Słownik języka polskiego. Warsaw: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, SZLACHTER D Walka z terroryzmem w Unii Europejskiej - nowy impuls. Toruń: Wyd-wo Adam Marszałek, p. ISBN PAWŁOWSKI, J. - BINKOWSKI, H Terroryzm we współczesnym świecie. Warsaw: Wojskowe Zakłady Graficzne, p. HOŁYST, B. - JAŁOSZYŃSKI, K. LETKIEWICZ, A Wojna z terroryzmem w XXI wieku. Szczytno: Wydawnictwo Wyższej Szkoły Policji, p. ISBN PIĄTEK, Z Współczesny wymiar terroryzmu. Warsaw: GRASP-Drukarnia, p. ISBN

394 POŽIARNA OCHRANA NA SPOLOČNOM ÚSEKU SLOVENSKO- MAĎARSKÝCH HRANÍC FIRE CONTROL ON THE HUNGARY-SLOVAKIA FRONTIER László Komjáthy 1 Alexandra Kiss 2 Abstract One of the main goals of Hungarian safety politics is the complete realization of human and citizens rights as well as assuring life, property and the social safety of Hungary s inhabitants. This makes fire protection an indispensable and inseparable part of the country s safety system. In the case of a serious incident that requires the immediate intervention of an adequately equipped organization with well-trained individuals, firemen are among the first to be alerted in the country. The argument that their activities are not limited to merely putting out fires is supported by the fact that approximately one third of their interventions involve technical rescue. Furthermore, firemen play a huge role in preventing and mitigating catastrophic events. Key words: firemen, firefighting, safety, Hungary-Slovakia frontier, human security Úvod V Maďarsku sa od roku 2012 stalo hasenie a technická ochrana opäť úlohou štátu. (2011. évi CXXVIII. Törvény) Úlohu zabezpečuje 105 oficiálnych štátnych hasičských staníc a 68 hasičských staníc spadajúcich pod miestnu správu, bývalých dobrovoľných hasičských zborov. Analýza údajov z posledných dvadsiatich rokov poukazuje 70%-ný nárast prípadov, ktoré naše jednotky vykonali s takmer rovnakým množstvom zásahovej techniky. V záujme zníženia vyťaženosti a zabezpečenia lepšej protipožiarnej ochrany v oblasti pôsobenia, ako jednu z možností rozvoja navýšenie počtu oficiálnych hasičských staníc a vznik nových protipožiarnych hliadok. Bolo by potrebné, aby oficiálne hasičské stanice vykonávali svoju prácu v 20 až 25 kilometrom okruhu, aby mohli dodržať predpísaný limit. Územné členenie krajiny, hustota obyvateľstva a stav cestnej premávky, by si vyžadovalo fungovanie hasičských staníc, pripravených kedykoľvek na zásah. ( vlastný zber dát) Z údajov veliteľstiev 1 Komjáthy László, Dr., docens, Nemzeti Közszolgálati Egyetem Katasztrófavédelmi Intézet, Budapest, Hungária krt , Magyarország, komjathy.laszlo@uni-nke.hu. 2 Kiss Alexandra egyetemi hallgató Nemzeti Közszolgálati Egyetem Rendészettudományi Kar, Budapest, Hungária krt , Magyarország, kiss.alexa.csiby@gmail.com. Tento príspevok vznikol vďaka podpore projektu TÁMOP B-11/2/KMR

395 je možné identifikovať, ktoré sídla nie sú dosiahnuteľné v stanovenom 25 minútovom intervale dojazdu. Spomedzi týchto sídiel je potrebné vybrať detašovanú stanicu hliadky tak, aby sa stala krajskou ústredňou a dohliadala na požiarnu ochranu v oblasti. Vylepšením doterajšej zásahovej oblasti by sa hasiči dostali bližšie k obyvateľom, ktorý potrebujú požiarnu ochranu a neboli by potrebné žiadne ďalšie finančné náklady okrem tých na umiestnenie hliadky. 1 Požiarna ochrana a cezhraničná spolupráca Napríklad v župe Borsod-Abaúj-Zemplén-jeden z najväčších krajov s najvyšším počtom sídiel -funguje len 9 oficiálnych hasičských staníc. V oblasti svojho pôsobenia sú zodpovední za protipožiarnu ochranu 360 sídiel, z ktorých je 177 sídiel nedostupných v časovom limite 25 minút, klasifikujú sa teda ako sídla bez protipožiarnej ochrany. (43/2012 Főigazgatói Intézkedés 1. számú melléklet - vlastný zber údajov) V oblasti Encs sa nachádza 78 sídiel, z ktorých je 34 nedosiahnuteľných v intervale 25 minút. Predpísaný limit: Podľa zákona ministerstva vnútra to znamená, že hasičské autá musia isť jeden km za minutú. Príklad: Na tabuľke vidíme obce, ktoré patria v oblasti Encs a Sátoraljaújhely. Medzi nimi sú 23 km. Podľa predpisov hasiči majú na to 23 minút. Keď používame internet a plánujeme cestu s osobným autom v programe google, to ukáže nám, že podľa územného členenia je táto 23 kilometrová vzdialenosť od hasičskej stanice dosiahnutá za 32 sekúnd. PHSEncs Názov obce Vzdialenosť od PHSv km Čas jazdy v minutách Gagybátor 23,2 32 Nagyrozvág PHSSátoraljaújhely y 28,2 32 Tabuľka č.1. Obce v spádovej oblasti hasičského zboru Encs Sátoraljaújhely vzdialenejšie viac, ako 25 minút jazdy (Vlastný zber údajov na základe Térkép24.hu a 43/2012 Főigazgatói Intézkedés 1. számú melléklet). To znamená že štátny predpis nie je dobrý, a technickej parametre hasičskej techniky neumožňujú jazdu vozidlá v zmysle rýchlosti podľa spomínaného predpisu. V prípade dvoch stanovíšť zodpovedných za protipožiarnu ochranu krajov s najväčším počtom sídiel (Encs, Sátoraljaújhely) by bolo vhodné preskúmať možnosti obojstrannej, medzinárodnej spolupráce. V oblasti hasenia a technickej ochrany by sa bolo potrebné snažiť, aby sa obe strany dohodli na vzájomnej výpomoci a spolupráci. 812

396 Sátoraljaújhely-Kráľ. Chlmec 1. obrázok: prihraničné hasičské stanice V tomto prípade hasičská stanica nachádzajúca sa v Sátoraljaújhely by napríklad bola schopná zasiahnuť v 21 sídlach nachádzajúcich sa na slovenskom území a to v časovom intervale 25 minút. Hasičská stanica v Kráľovskom Chlmci by naopak mohla pomôcť sídlam v oblasti Bodrogközu. Prečo o tom vlastne hovorím? Lebo hasiči sú v každej chvíli pripravení k tomu, aby podľa svojich najlepších vedomostí zabránili vzniku väčších tragédií. Sú však prípady, keď rozsah udalosti je taký veľký, že zasahujúce jednotky k likvidácii sami potrebujú výpomoc. Keď výpomoc prichádza z veľkej vzdialenosti, už nemôžeme očakávať účinný zásah na záchranu hodnôt. V prípade pohraničných sídiel je to obzvlášť pravdivé tvrdenie. Štátna hranica vo väčšine prípadov bráni účinným a pohotovým zásahom. Hoci by hasičská jednotka z jednej strane hranice mohla zasiahnuť v postihnutom území na druhej strane hranice skôr ako domáca, ešte stále je to nie možné, najmä z hľadiska súčasnej legislatívy. Ale to by bolo potrebné riešiť napríklad na hraničných priechodoch a hlavne tam, kde je veľká vzdialenosť na výjazd domácich hasičských jednotiek. Naše krajiny majú spoločnú hranicu v dĺžke 674 kilometrov. Na spoločnom úseku máme 15 hraničných priechodov, z nich v desiatich prípadoch sú rozmiestnené maďarské, alebo slovenské požiarne jednotky do dvadsiatych kilometrov, ktoré by mohli kedykoľvek vypomôcť susedným obyvateľom v ohrození. V mnohých prípadoch by sa dostali na postihnuté miesto skôr, ako domáce jednotky. Takto by sa protipožiarna ochrana mohla stáť pre danú oblasť oveľa účinnejšou. Pri výjazde zo zahraničia by sa znížili a navrátili výdavky pre obidve strany, obidvoch partnerov následkom možnosti rýchlejšieho zásahu, lebo by sa znížili škody spôsobené požiarom. Avšak dnes to ešte nie je možné, lebo medzi 813

397 našimi štátmi zatiaľ neexistuje dohoda na úseku protipožiarnej ochrany, iba pre prípad katastrof a v tejto sa neuvádza spolupráca v oblasti protipožiarnej ochrany. Podľa môjho názoru treba uskutočniť revíziu doterajších dohôd, alebo uzatvoriť nové. Vlády našich štátov by mali uzatvoriť takú protipožiarnu dohodu, ktorá by oprávňovala riaditeľstvá a samosprávy v pohraničí, ktoré majú k dispozícii požiarne zbory, aby na základe požiadania partnera mohli svoje jednotky vyslať na pomoc, lebo čím je hasičský zbor bližšie, tým je väčšia šanca na zabránenie väčším škodám. Lebo naši hasiči Slováci a Maďari v obidvoch strán bojujú za spoločný cieľ: čím skôr prísť na miesto prípadu, poskytnúť pomoc, hasiť a zachrániť život človeka. Spoločné ciele sú výsledkom spoločnej práce, a táto spolupráca by mala rozhodne motivačný vplyv na zvyšovanie odborných skúseností aj na vylepšovanie medziľudských vzťahov. Záver Poskytovanie cezhraničnej pomoci je potrebné vziať do úvahy aj pri zhotovovaní operačných riadiacich plánov. Obojstranné dohody by bolo dobré rozšíriť aj na výmenu skúseností týkajúcich sa prevencie požiarov a mimoriadnych udalostí. K tomu môže napomôcť Medzinárodný Vyšehradský Fond, v cieľoch ktorého sa nachádza aj regionálna spolupráca štátov Vyšehradskej štvorky podporou cezhraničných vzťahov. Podporiť treba výmenu skúseností v oblasti požiarov a využívanie nových hasiacich techník, taktických požiarnych riešení a výsledkov vývoja. Jednou z možností je rozšírenie cudzojazyčnej odbornej literatúry na území Maďarska respektíve propagácia domácej odbornej literatúry v zahraničí ako aj organizovanie medzinárodných konferencií s touto tematikou. V súlade s parlamentnou politikou je potrebné aj v oblasti požiarnej ochrany rozvíjať regionálne a oblastné vzťahy, ktoré sú žiaduce nielen v súvislosti so Slovenskom. Literatúra: évi CXXVIII. Törvény 43/2012 Főigazgatói Intézkedés 1. számú melléklet, vlastný zber údajov vlastný zber dát 814

398 Názov/Title: Zväzok/Volume: Editori/Editors: Náklad/Amount: Rozsah/Range: Vydanie/Issue: Formát/Format: BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2014 Zborník vedeckých prác SECURITY FORUM 2014 Volume of Scientific Papers II. Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD. Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD. Mgr. Dávid Kollár, PhD. 250 kusov/copies 398 strán/pages Prvé/First A5 Vydavateľ/Publisher: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Belianum / Belianum, Matej Bel University Press Tlač/Print: EQUILIBRIA, s.r.o. Rok vydania/ Year: 2014 ISBN

399 This publication is supported by NATO PDD