Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela. Vysokoškolské uèebné texty. doc. PaedDr. Ivan Èillík,CSc Mgr. Miroslava Rošková, PhD.

Transkrypt

1 Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela Vysokoškolské uèebné texty doc. PaedDr. Ivan Èillík,CSc Mgr. Miroslava Rošková, PhD. ZÁKLADY ATLETIKY Banská Bystrica

2 Autori: doc. PaedDr. Ivan Èillík, CSc. Mgr. Miroslava Rošková, PhD. Recenzenti: prof. PhDr. Michal Belej, CSc. prof. PaedDr. Tomáš Kampmiller, CSc. Vydala: Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici ISBN EAN

3 OBSAH ÚVOD VÝZNAM, DRUHY A SYSTEMATIKA ATLETIKY (Èillík) Význam atletiky Systematika atletiky Druhy atletiky ZÁKLADY DIDAKTIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN Atletika v osnovách školskej telesnej výchovy (Rošková) Atletika na I. stupni základných škôl (Rošková) Atletika na II. stupni základných škôl (Rošková) Atletika na stredných školách (Rošková) Motorické uèenie (Èillík) Vyuèovacie metódy (Èillík) Nácvik techniky atletických disciplín (Èillík) Didaktické štýly a ich využitie v atletike (Èillík) ZÁKLADY TECHNIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN (Èillík) BEHY NA KRÁTKE VZDIALENOSTI (Rošková) Charakteristika Technika nízkeho štartu Technika behu na krátke vzdialenosti Metodika nácviku nízkeho štartu Metodika nácviku švihového behu Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia BEHY NA STREDNÉ A DLHÉ VZDIALENOSTI (Èillík) Charakteristika Technika behu na stredné a dlhé vzdialenosti Nácvik techniky behu Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ŠTAFETOVÉ BEHY (Rošková) Charakteristika Technika štafetového behu Metodika nácviku štafetového behu Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia PREKÁŽKOVÉ BEHY (Èillík) Charakteristika Technika prekážkového behu Beh na 100 metrov prekážok žien Nácvik prekážkového behu Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia

4 8. ATLETICKÁ CHÔDZA (Èillík) Charakteristika Technika atletickej chôdze Nácvik techniky atletickej chôdze Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia SKOK DO DIA¼KY (Èillík) Charakteristika Technika skoku do dia¾ky Nácvik skoku do dia¾ky Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia SKOK DO VÝŠKY (Rošková) Charakteristika Technika skoku do výšky Metodika nácviku skoku do výšky Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia SKOK O ŽRDI (Èillík) Charakteristika Technika skoku o žrdi Nácvik skoku o žrdi Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia TROJSKOK (Èillík) Charakteristika Technika trojskoku Nácvik trojskoku Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia VRH GU¼OU (Rošková) Charakteristika Technika vrhu gu¾ou Nácvik vrhu gu¾ou Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia HOD OŠTEPOM (Èillík) Charakteristika Technika hodu oštepom Nácvik hodu oštepom Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia HOD KRIKETOVOU LOPTIÈKOU (Èillík) Charakteristika Technika hodu kriketovou loptièkou Nácvik hodu kriketovou loptièkou Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia

5 15.5. Hod granátom HOD DISKOM (Èillík) Charakteristika Technika hodu diskom Nácvik hodu diskom Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia VIACBOJE (Èillík) Charakteristika Technika disciplín viacboja Nácvik techniky disciplín viacboja PRAVIDLÁ SÚ AŽENIA (Èillík, Rošková) Bežecké sú aže Chodecké sú aže Sú aže v poli (technické disciplíny) Vertikálne skoky Horizontálne skoky Vrh a hody Viacboje LITERATÚRA

6 6

7 ÚVOD Atletika zaujíma dôležité miesto v školskej telesnej výchove. Jej obsahom sú prirodzené lokomócie - beh, skákanie a hádzanie. Pre pestros a všestrannos pohybových èinností atletiku považujeme za jeden zo základných èinite¾ov všestranného telesného rozvoja mládeže. Prostriedkami atletiky rozvíjame základné pohybové schopnosti - kondièné a koordinaèné, ako aj funkèné možnosti organizmu. Atletika pre svoj všestranný vplyv na organizmus èloveka, poèet a rozmanitos disciplín sa nazýva aj krá¾ovná športov. Prirodzené lokomócie tvoria prevažnú èas atletických disciplín, prostredníctvom ktorých môžeme kompenzova negatívne civilizaèné vplyvy súèasného života. Atletickými telesnými cvièeniami pestujeme u žiakov predovšetkým samostatnos, sebaovládanie, cie¾avedomos a húževnatos. Zruènosti a schopnosti získané atletikou nachádzajú ve¾ké uplatnenie v iných športových odvetviach. Školská telesná výchova využíva výchovné, zdravotné a vzdelávacie hodnoty atletiky. Mládež už od útleho detstva využíva atletické prvky vo svojich hrách. Charakter atletiky ju predurèuje aby sa uplatnila v školskej, ale aj v mimoškolskej telesnej výchove a v športe. Uèebné texty predkladáme predovšetkým študentom a uèite¾om telesnej výchovy. Zameriavame sa na tie atletické disciplíny, ktoré sú v uèebných osnovách v II. stupni základných škôl, v osnovách stredných škôl, ako aj vysokých škôl, kde sa pripravujú študenti telesnej výchovy. Tieto uèebné texty neobsahujú problematiku atletických disciplín komplexne. Majú slúži ako východisko pre pedagogickú prax a sú aženie na školách, preto sme sa zamerali na techniku a didaktiku atletických disciplín a na pravidlá sú aženia. Autori 7

8 1. VÝZNAM, SYSTEMATIKA A DRUHY ATLETIKY 1.1 Význam atletiky Atletika patrí medzi najmasovejšie a najrozšírenejšie športové odvetvia. Má bohatú históriu a dlhodobú tradíciu od starovekého Grécka, cez obnovenie atletiky v 19. storoèí a prudký rozvoj v 20. storoèí až po súèasnos. Medzinárodná asociácia atletických federácií IAAF združuje najviac federácií zo všetkých svetových športových, spoloèenských a iných organizácií. V súèasnosti IAAF združuje 210 èlenských krajín. Slovenská republika bola po rozdelení Èeskoslovenska v roku 1992 prijatá do IAAF ako 201. èlen v roku V minulosti sa používal názov ¼ahká atletika. V súèasnosti sa na Slovensku používa pojem Atletika. V niektorých krajinách zostal pôvodný názov, ktorý v našom preklade znamená ¼ahká atletika. Atletika je slovo gréckeho pôvodu a znamená: 1. (hist.) telesné cvièenie, zápas; 2. (šport.) jedno zo základných športových odvetví. Slovo atlét je tiež gréckeho pôvodu a znamená: 1. (šport.) kto pestuje atletiku, športovec; 2. kto má ve¾mi dobre vyvinutú kostru a svalstvo (Ivanová Šalingová a Maníková, 1983). Význam atletiky je nepopierate¾ný a vidíme ho v nasledovnom: - zahàòa disciplíny, ktoré stavajú na prirodzených lokomóciách, preto sú atletické disciplíny ¾ahko dostupné pre široké vrstvy obèanov, - má komplexný úèinok zdravotný, výchovný a vzdelávací, na organizmus èloveka, - je zaradená v školských osnovách na všetkých stupòoch a typoch škôl, teda je súèas ou výchovy a vzdelávania všetkých detí a celej populácie mládeže, - atletické prostriedky sú základom iných športových odvetví a majú významné postavenie v ich kondiènej príprave, - atletické sú aže sú súèas ou všetkých celosvetových a celoeurópskych športových podujatí (OH, EYOF olympijský festival európskej mládeže). 1.2 Systematika atletiky Atletika obsahuje atletické pohybové èinnosti, ktoré majú rôznu štruktúru pohybovej èinnosti a rozdielny charakter bioenergetického zabezpeèenia, preto ich delíme do jednotlivých skupín disciplín na chôdzu, behy, skoky, vrh a hody a viacboje. V súèasnom programe OH majú muži 24 disciplín a ženy 22 disciplín. Okrem disciplín, ktoré sú súèas ou OH sa v atletických sú ažiach preteká a uznávajú sa svetové rekordy aj v ïalších disciplínach, napr. beh na 1 mí¾u, polmaratón a ïalšie. 8

9 Chôdza Muži: 20 km, 50 km Ženy: 20 km Behy Pod¾a druhu behy delíme na: - hladké: 100 m, 200 m, 400 m, 800 m, 1500 m, 5000 m, m, maratón. - prekážkové muži: 110 m, 400 m, 3000 m, ženy: 100 m, 400 m, 3000 m, - štafetové: 4x100 m a 4x400 m. Pod¾a miesta behy delíme na: - behy na štadióne, - cestné behy, - behy v teréne (cezpo¾né behy krosy). Pod¾a dåžky vzdialenosti behy delíme na: - behy na krátke vzdialenosti: 100 m, 200 m, 400 m, - behy na stredné vzdialenosti: 800 m, 1500 m, 3000 m, - behy na dlhé vzdialenosti: 5000 m, m, maratón ( m). Skoky Skoky delíme na: - horizontálne cie¾om je prekona èo najväèšiu horizontálnu vzdialenos : skok do dia¾ky a trojskok, - vertikálne cie¾om je prekona èo najvyššie položenú latku: skok do výšky, skok o žrdi. Vrh a hody Vrhy sila vystierajúcej paže pôsobí v smere dráhy náèinia: vrh gu¾ou, Hody sila pôsobí kolmo na let náèinia : hod diskom, hod oštepom, hod kladivom. Viacboje Muži: 10 boj: 1. deò: 100 m, skok do dia¾ky, vrh gu¾ou, skok do výšky, 400 m, 2. deò: 100 m prekážok, hod diskom, skok o žrdi, hod oštepom, 1500 m. Ženy: 7 boj: 1. deò: 100 m prekážok, skok do výšky, vrh gu¾ou, 200 m, 2. deò: skok do dia¾ky, hod oštepom, 800 m. 1.3 Druhy atletiky Pod¾a toho akú špecifickú funkciu atletika plní vyèleòujeme jednotlivé druhy atletiky: - základná, - zdravotná, - rekreaèná atletika, - kondièná atletika, - výkonnostná atletika, - vrcholová atletika. 9

10 Základná (školská) atletika je zameraná na získavanie zruèností a základov techniky vo vybraných, tzv. jednoduchších atletických disciplínach v behoch, skokoch a hodoch. Tieto disciplíny možno vykonáva pri hromadnom výcviku v telesnej výchove na školách, preto ju nazývame aj školská atletika. Vykonáva sa aj v ozbrojených zložkách, prípadne na zaèiatku trénovania atletiky aj v iných športoch. Pod¾a Kuchena a kol. (1987) úlohou základnej atletiky je získa základné poznatky o úèinku špecifických pohybových podnetov a poznatky o ich využívaní na rozvoj pohybových schopností a osobné zdokona¾ovanie. Zdravotná atletika sa zameriava na upevnenie alebo získavanie zdravia, prevenciu a odstránenie civilizaèných porúch zdravia, reguláciu hmotnosti tela, kompenzáciu duševnej zá aže. Prostriedkami v zdravotnej atletike sú také lokomócie, ktoré podnecujú zvyšovanie funkèných èinností dôležitých orgánov ¾udského organizmu a odstraòujú niektoré zdravotné odchýlky. Súèas ou zdravotnej atletiky sú predovšetkým behy nízkej intenzity a dlhotrvajúca chôdza v zdravom, predovšetkým prírodnom prostredí. Úlohou je zlepšenie zdravotného stavu, alebo jeho udržiavanie na urèitej úrovni. Rozhodujúci je zdravotný úèinok vybraných atletických èinností. Zdravotná atletika je dôležitým prostriedkom v kompenzovaní jednostrannej práce a nezdravého prostredia. Rekreaèná atletika využíva prostriedky atletiky na zvýšenie pohybovej aktivity, regeneráciu síl, zachovanie pracovnej výkonnosti a aktívny odpoèinok (Koštial a kol., 1991). Najfrekventovanejšími prostriedkami sú beh a chôdza. Dôležitý vplyv na rozvoj rekreaènej atletiky mali predovšetkým rôzne bežecké hnutia od 70. rokov 20. storoèia. Tieto hnutia sa rozvíjali pod vplyvom práce trénera Arthura Lydiarda, ktorý aplikoval poznatky z prípravy vrcholových bežcov do rekreaènej atletiky a lekára Kennetha H. Coopera, ktorý jeho empirické poznatky vedecky zdôvodnil a ïalej spopularizoval. Rekreaènej atletike sa venujú predovšetkým bývalí aktívni atléti a športovci vôbec v staršom veku po ukonèení pretekárskej èinnosti. Kondièná atletika využíva špecifické a nešpecifické pohybové èinnosti a cvièenia uplatòované v atletickom tréningu na zvyšovanie kondície športovcov aj iných športových odvetví (Kuchen a kol., 1987). Prostriedky, metódy a formy kondiènej atletiky (atletickej prípravy) sú základom pre zvyšovanie výkonnosti športovcov v individuálnych športoch a individuálnej hernej výkonnosti v kolektívnych športoch. Testovanie a sú aže v atletických disciplínach sú základom pre zis ovanie kondiènej pripravenosti športovcov. Výkonnostná atletika je druh atletiky, ktorý vykonávajú deti, mládež a dospelí za úèelom zvyšovania športovej výkonnosti. Sú to atléti, ktorí pravidelne trénujú, sú registrovaní v atletických oddieloch, zúèastòujú sa atletických pretekov a ich cie¾om je zvyšovanie výkonnosti. Snažia sa dosiahnu vrcholovú výkonnos, ale ešte ju nedosahujú. 10

11 Vrcholová atletika je atletika najvyššej výkonnostnej úrovne. Patria sem atléti, ktorí sa zúèastòujú najvyšších svetových a európskych sú aží dospelých. Prevažne sú to profesionálni atléti, pre ktorých je atletika zamestnaním. Ich cie¾om je maximálna športová výkonnos a úspechy na najvýznamnejších medzinárodných podujatiach. 11

12 2. ZÁKLADY DIDAKTIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN Didaktika atletiky skúma vyuèovací proces s obsahom atletiky, špecifickými úlohami, metódami a formami. Vzdelávacia stránka vyuèovacieho procesu s obsahom atletiky sa prejavuje vo zvyšovaní úrovne pohybových schopností a v získavaní atletických zruèností, výsledkom ktorých je ovládanie atletických disciplín. Zaradenie teoretických vedomostí znamená, že sa v pedagogickej teórii naplno presadila koncepcia vychádzajúca zo zásady, že ak má škola poskytnú žiakom kvalitné a porovnate¾né vzdelanie, musí sa stanovi základné uèivo a v súvislosti s tým sa musia vymedzi konkrétne požiadavky aj na vedomosti. Výchovná stránka je spojená so vzdelávacou stránkou, prejavuje sa vo formovaní osobnosti žiakov. 2.1 Atletika v osnovách školskej telesnej výchovy Atletika je jeden zo základných prostriedkov všestranného telesného pohybového rozvoja žiakov, jej vplyv na organizmus je komplexný a preto je zaradená do osnov školskej telesnej výchovy na všetkých typoch a stupòoch škôl. Vyuèovanie atletiky zvyèajne prebieha v jesennom a jarnom cykle v rozsahu hodín. Obsah uèiva, tak ako vo všetkých tematických celkoch, aj v atletike rozde¾ujeme na: - základné uèivo, ktoré si má a môže osvoji prevažná väèšina žiakov, je záväzné pre uèite¾ov i žiakov, - rozširujúce uèivo, ktoré nie je záväzné, sa využíva po osvojení základného uèiva na ïalšiu motiváciu žiakov, na rozvoj ich schopností a zruèností so zrete¾om na individuálne predpoklady. Výber rozširujúceho uèiva umožòuje rešpektova podmienky školy, záujmy žiakov, uèite¾a, miestne tradície a pod. Popri požiadavkách na praktické pohybové zruènosti sa vymedzili konkrétne požiadavky aj na zvládnutie teoretických vedomostí z tematického celku atletika Atletika na I. stupni základných škôl Cie¾om hodín s atletickým zameraním na I. stupni ZŠ je osvojenie základov techniky rýchleho behu so štartom, vytrvalostného behu, skoku do dia¾ky a do výšky s rozbehom a hodu kriketovou loptièkou. Deti by si mali vytvori správnu predstavu o význame a vplyve atletických èinností na zdravie a všestranný telesný a pohybový rozvoj. Mali by pozna základy pravidiel tých atletických disciplín, s ktorými sa oboznamujú, a osvoji si zásady bezpeènosti a hygieny pri atletických èinnostiach. V rámci hodín s atletickým zameraním by mali prevláda herné formy s cie¾om rozvíja základy pohybových schopností a nácviku správnej techniky ucelených pohybových štruktúr. 12

13 Odporúèania k obsahu výuèby atletiky pre jednotlivé roèníky: 1. roèník - nácvik rýchleho behu na vzdialenos m z vysokého štartu - skok do dia¾ky z miesta - hod z miesta - beh miernym tempom 2. roèník - rýchly beh, rôzne spôsoby štartových výbehov - bežecké úseky so zaraïovaním opakovaných odrazov na švihovú nohu - nácvik hodov z èelného a boèného postavenia - rovnomerný beh v trvaní 2-3 minúty 3. roèník - bežecká abeceda - rýchly beh metrov z polovysokého štartu - skok do dia¾ky z krátkeho rozbehu s dopadom na obe nohy - nácvik hodu z 2-3 krokov - vytrvalostný beh 5-6 minút 4. roèník - rýchly beh z nízkeho štartu - skok do dia¾ky technikou skrèmo z rozbehu m - skok do výšky ¾ubovo¾nou technikou - hod z rozbehu 3-4 krokov - rovnomerný beh poèas minút Atletika na II. stupni základných škôl Obsahom a poòatím sa atletika zameriava na osvojenie a zdokona¾ovanie pohybových èinností, s ktorými sa žiaci oboznámili už na I. stupni základnej školy. Osvojovaním a zdokona¾ovaním urèených základných pohybových zruèností sa rozvíjajú základné pohybové schopnosti, ktoré sa prejavia zlepšením celkového telesného rozvoja žiakov a zvýšením ich všeobecnej pohybovej výkonnosti. Uèivo tvoria základné atletické disciplíny, behy, skoky, hody. V praxi sa využívajú ako tematický celok vo všetkých roèníkoch a jeho obsah sa upravuje pod¾a individuálnych psychomotorických vlastností žiakov s prihliadnutím na úroveò ich biologického vývoja. Praktické pohybové èinnosti sa využívajú aj na osvojenie urèitých poznatkov. Neoddelite¾nou súèas ou vyuèovacieho procesu je výchova žiakov, najmä formovanie kladných vlastností osobnosti - cie¾avedomosti, húževnatosti, disciplinovanosti, tolerancie, humanizmu a pod. Cie¾om tematického celku je osvoji si špeciálne zruènosti obsiahnuté v základnom uèive a pod¾a individuálnych schopností aj ïalšie pohybové èinnosti z rozširujúceho uèiva. Prostredníctvom behu, skokov a hodov rozvíja základné pohybové schopnosti: rýchlostné schopnosti, aeróbnu vytrvalos, výbušnú silu horných a dolných konèatín, obratnos a koordináciu a tým prispie k celkovému telesnému rozvoju a zvýšeniu telesnej zdatnosti žiakov. Zvládnu základy techniky behu, skoku do dia¾ky a do 13

14 výšky a hodu kriketovou loptièkou a granátom. Osvoji si základné poznatky o technike nacvièovaných disciplín, osvoji si atletickú terminológiu a pravidiel sú aží. Zvládnu zásady organizácie vyuèovania, bezpeènosti pri výcviku a úrazovej zábrany pri nácviku a zdokona¾ovaní uèiva. Uèivo základnej školy sa èlení na uèivo pre a roèník. U žiakov 9. roèníka, je obsahom telesnej výchovy uèivo roèníka s dôrazom na jeho prehåbenie (tab. 1) Tabu¾ka 1 Roèník Uèivo Špecifické poznatky Z Z - základná charakteristika techniky vybraných atletických disciplín; Z Z - základy odbornej terminológie atletiky; Z Z - základné pravidlá atletiky; Z Z - zásady organizácie práce a bezpeènosti pri výcviku, úrazová zábrana; Z Z - zásady hygieny, vplyv atletiky na zdravý vývoj mládeže. Pohybové èinnosti Z Z - technika behu; Z - nízky a polovysoký štart; Z Z - beh na 60 m; Z - beh na 1000 m; Z - beh na 1500 m; Z Z - štafetový beh; R - prekážkový beh; Z Z - skok do dia¾ky skrèmo; Z - skok do výšky (flop len na špeciálnom doskoèisku); Z - hod loptièkou; Z - hod granátom; R - vrh gu¾ou. Kontrola K K - beh na 60 m; K - beh na 1000 m; K - beh na 1500 m; K K - skok do dia¾ky; K - skok do výšky, K - hod loptièkou; K - hod granátom; K K - hodnotenie techniky vybraných atletických disciplín; - hodnotenie úrovne osvojených poznatkov (pravidlá, terminológia, technika, metódy) 14

15 2.1.3 Atletika na stredných školách Špecifickým cie¾om vyuèovania atletiky na stredných školách je ïalšie osvojenie a zdokona¾ovanie základov racionálnej techniky pohybu vo vybraných disciplínach na dosiahnutie urèitého stupòa atletickej výkonnosti, zvýšenia úrovne základných pohybových schopností, ako aj vypestovanie trvalého záujmu o atletiku. Žiaci si majú osvoji základné teoretické poznatky z pravidiel zaradených disciplín, poznatky o ich štruktúre, o vplyve telesných cvièení na organizmus pri zvyšovaní výkonnosti, upevnenie zdravia a organizácii a význame atletických sú aží. V štruktúre jednotlivých hodín majú významné miesto prostriedky na všeobecný telesný a pohybový rozvoj, ide v podstate o jednoduché, fyziologicky úèinné cvièenia na udržanie, alebo zvýšenie úrovne základných pohybových schopností, o prípravné a imitaèné cvièenia na osvojenie techniky jednotlivých disciplín. Pri výbere prostriedkov sa opierame o tie, ktoré si žiaci osvojili na základnej škole a rozšírime ich o ïalšie, ktoré úèinne prispejú k plneniu konkrétnych úloh v jednotlivých roèníkoch. Za aženie zvýšime zväèšením objemu, intenzity, alebo zložitosti výberom prostriedkov pri rešpektovaní vekových osobitostí, pohlavia a zákonitostí rozvoja pohybových schopností na zvýšenie funkèných možností organizmu. 1. Poznatky: význam atletiky v rovine všeobecnej a špeciálnej, teória pohybovej èinnosti jednotlivých disciplín, pravidlá, rozhodovanie, metodicko - organizaèné èinnosti, zostavenie a vedenie rozcvièenia ako aj pohybových programov vo vo¾nom èase. 2. Pohybové èinnosti ( osvojovanie a zdokona¾ovanie): - Vysoký, polovysoký a nízky štart. Technika šliapavého a švihového behu - vytrvalostný beh: (súvislým a striedavým tempom minút), - štafetový beh, - skok do výšky (flopom len na špeciálnom doskoèisku), - skok do dia¾ky (kroèmo alebo závesom), - hod granátom, - vrh gu¾ou. 2.3 Motorické uèenie Atletické zruènosti žiakov sú výsledkom motorického uèenia na hodinách telesnej výchovy s obsahom atletiky. V atletike sa uplatòuje predovšetkým reproduktívne motorické uèenie, založené na type uèenia pomocou metodických radov. Vhodné je tiež uplatòova aj produktívne typy motorického uèenia, ktoré viac stimulujú kognitívne procesy, tvorivos, samostatnos, sebahodnotenie a aktivitu žiakov. Preto je vhodné, aj pri nácviku atletických disciplín, využíva nie len skupinové vyuèovanie, ale aj 15

16 programované vyuèovanie a problémové vyuèovanie, predovšetkým vo vyšších roèníkoch a na stredných školách. Proces motorického uèenia má nieko¾ko fáz, ktoré predstavujú vývoj osvojovania a upevòovania pohybových zruèností (Belej, 1994). Tento vývoj neprebieha rovnomerne: osvojovanie pohybových zruèností má rýchlejšie a pomalšie obdobie, rozdiely sú medzi jednotlivými žiakmi, rozdiely sú aj pri nácviku jednotlivých disciplín. Motorické uèenie je plynulým procesom, ktorý z didaktických dôvodov delíme na štyri fázy, postupnos ktorých je vždy zachovaná. V prvej fáze motorického uèenia sa žiak oboznamuje s danou pohybovou èinnos ou prostredníctvom zmyslových orgánov. Oboznámenie vykoná vyuèujúci popisom a ukážkou. Je možné využi aj kinogram, videozáznam, výklad, rozhovor, besedu, atï. Na základe oboznámenia si žiaci vytvárajú predstavu o pohybovej èinnosti, prípadne porovnávajú túto predstavu s vlastnými skúsenos ami o pohybovej èinnosti. Nasledujú prvé praktické pokusy, pri ktorých sú dôležité inštrukcie vyuèujúceho, ktoré spresòujú predstavu žiaka a motivujú ho. Táto fáza sa nazýva generalizáciou. Prvé pokusy bývajú nekoordinované a žiaci zapájajú do èinnosti svalstvo nepotrebné na danú èinnos. V druhej fáze motorického uèenia dochádza k opakovaniu nacvièených pohybov a k ich spresòovaniu. Pohyby sú presnejšie a koordinovanejšie, zlepšuje sa predstava o nich. Pri analyticko-syntetickej metóde dochádza k spájaniu jednotlivých prvkov, žiak si osvojí uzlové body a vykonáva pohybovú èinnos vcelku. Pohybová èinnos sa postupne zdokona¾uje. Ve¾mi dôležité je aby vyuèujúci pri chybách žiakov vèas a správne opravoval, správne motivoval a nabádal k èinnosti. Táto fáza a nazýva diferenciácia, èo znamená, že žiaci už vedia zapája postupne do èinnosti len potrebné svalové skupiny. V tretej fáze sa zdokona¾uje pohybová èinnos vcelku. Postupne dochádza k automatizácii pohybovej èinnosti. Žiaci sa uèia zvládnu techniku aj za zmenených vnútorných podmienkach (zmeny v úrovni pohybových schopností) ako aj vonkajších podmienkach (poveternostné zmeny, zmeny povrchu). Žiaci dosahujú relatívne maximálnu individuálnu výkonnos. Pohyby sú koordinované. Táto fáza sa nazýva automatizácia, èo znamená, že žiaci vykonávajú niektoré prvky alebo fázy automaticky. Èasové a priestorové ukazovatele pohybu sú relatívne ustálené. Vo štvrtej fáze motorického uèenia sa pohybová èinnos žiakov vyznaèuje plastickos ou v uplatnení zvládnutej techniky. Táto fáza je obyèajne príznaèná pre vyspelejších atlétov. Atléti vedia uplatni zvládnutú techniku v rôznych podmienkach a v rozlièných situáciách, príp. uplatni zvládnutú pohybovú èinnos v iných disciplínach alebo športoch (transfer). Štvrtú fázu motorického uèenia nazývame tvorivá koordinácia. Pre úspešnos motorického uèenia je dôležitý diferencovaný prístup vyuèujúceho k žiakom, èo sa prejavuje rozlièným prístupom pri vytváraní predstavy, pri regulácii 16

17 pohybovej èinnosti, pri stanovení postupu v jednotlivých fázach a pri stanovení cie¾a. 2.4 Vyuèovacie metódy Vyuèovacia metóda je zámerné a cie¾avedomé pôsobenie uèite¾a za aktívnej spolupráce žiakov vo vyuèovacom procese pri plnení úloh výchovno-vzdelávacieho procesu. Uèite¾ volí vyuèovaciu metódu vzh¾adom k: - obsahu uèiva (atletická disciplína, jej charakter a zložitos ), - veku a úrovne žiaka (úroveò bioenergetickej kapacity, pohybových zruèností, schopností, skúseností a vedomostí žiakov), - uèebnému cie¾u (úroveò triedy, skupín a jednotlivcov v súlade s celkovými cie¾mi a zámermi v tematickom celku), - materiálnym a priestorovým podmienkam (množstvo náradia a náèinia, zariadenie, charakter a ve¾kos cvièebnej plochy), - vlastným skúsenostiam, teoretickej a praktickej pripravenosti. Kampmiller a kol. (1996) triedia vyuèovacie metódy v atletike pod¾a fáz motorického uèenia na: - metódy utvárania motivaènej sféry, - expozièné metódy, - fixaèné metódy. Metódy utvárania motivaènej sféry pri vyuèovaní atletiky Motivácia je základným predpokladom efektívneho vyuèovania školskej telesnej výchovy. Vo vyuèovaní atletiky je motivácia o to dôležitejšia, lebo atletika patrí medzi menej ob¾úbené tematické celky na hodinách telesnej výchovy. Pod motiváciou rozumieme súhrn èinite¾ov, ktoré podnecujú správanie jedinca pri dosahovaní stanoveného cie¾a. V atletike správne vedená motivácia vedie žiakov k snahe osvojova si atletické zruènosti, zdokona¾ova a ovláda techniku atletických disciplín, zvyšova výkonnos v atletických disciplínach, získava teoretické vedomosti a upevòova pozitívne vlastnosti osobnosti. Pri motivácii žiakov využívame vnútorné a vonkajšie motivaèné èinitele. Vnútornou motiváciou rozumieme stav, ktorý núti èloveka nieèo robi. Medzi èinitele vnútornej motivácie patria: potreba pohybovej aktivity, poznávacie procesy, záujmy, potreba výkonu, vyhnutie sa neúspechu, dosiahnutie úspechu. Vonkajšou motiváciu rozumieme èinitele, ktoré môžu vo svojej práci využíva uèitelia. Medzi najèastejšie patrí pochvala, odmena, uznanie. Významným motivaèným èinite¾om pre žiakov môže by porovnávanie úrovne zvládnutia techniky, alebo úrovne atletickej výkonnosti medzi žiakmi navzájom, porovnávanie úrovne zmien, porovnávanie medzi triedami, roèníkmi, porovnávanie s normami. Cie¾om by malo by odhali motivaènú štruktúru žiakov na rozvíjanie vô¾ových a morálnych vlastností. Významným motivaèným 17

18 èinite¾om je stanovenie reálneho cie¾a pre žiaka, vhodne zostavený program, dobré materiálne a priestorové podmienky. V tomto motivaènom pôsobení má nezastupite¾né miesto osobnos uèite¾a, jeho postoje, vedomosti, správanie, odbornos, pedagogické schopnosti a znalos žiakov. Expozièné metódy Expozièné metódy slúžia na vytvorenie predbežnej predstavy o pohybovej èinnosti. Úroveò poznávacích procesov, vedomostí a skúseností žiaka v rozhodujúcej miere ovplyvòujú úèinnos expozièných metód. Ich vysoká úroveò prispieva k presnejšiemu a efektívnejšiemu osvojovaniu racionálnej techniky. Medzi základné expozièné metódy patria: výklad, ukážka, praktické cvièenie, pozorovanie, rozhovor a prednáška. Výklad v atletike má by struèný, jasný, konkrétny. Má by dostatoène odborný, aby si žiaci osvojili správnu terminológiu. Pri výklade sa uèite¾ sústreïuje na vysvetlenie uzlovej fázy a na ïalšie dôležité fázy pohybu. Výklad a ukážka sa vzájomne dopåòajú a tvoria spolu jeden celok. Ich kombinácia závisí od podmienok, predchádzajúceho uèiva, intelektuálnej úrovne, úrovne pripravenosti a zložitosti pohybu. Ukážka je nevyhnutná súèas oboznámenia žiakov s novým uèivom. Èím sú žiaci mladší tým je jej význam väèší. Predovšetkým ukážka vykonaná uèite¾om je pre žiakov najvhodnejším spôsobom vytvorenia predstavy o štruktúre pohybu. Ukážka má by vykonaná v správnej rýchlosti, rozsahu a rytme. Ukážka môže by demonštrovaná aj vybraným žiakom, ïalej prostredníctvom videozáznamu, filmu, kinogramu, obrázku. Ukážka patrí k najpoužívanejším názorným metódam. Praktické cvièenie je tiež dôležitou metódou vytvorenia lepšej predstavy o pohybovej èinnosti, napr. cvièením v zníženom tempe, spomalením pohybu, skrátením rozbehu, zvýraznením uzlovej fázy apod. Najrozšírenejšou metódou získavania informácií je pozorovanie. Pozorovanie je pre uèite¾a východiskom jeho ïalšieho postupu. V atletike uèite¾ pozoruje úroveò zvládnutia zruèností a techniky disciplín, pozoruje úèinnos použitých metód a postupov pri vyuèovaní. Výsledkom pozorovania je korekcia zvládnutia atletických èinností u žiakov a výber najvhodnejších metód a postupov na ich odstránenie. Rozhovor slúži uèite¾ovi na získanie ïalších informácií z priebehu vyuèovania, o pocitoch žiakov za úèelom zvýšenia úèinnosti a zlepšenia výsledkov vyuèovacieho procesu. Môže pôsobi aj motivaène ako prednáška, ktorú využíva uèite¾ za úèelom podrobnejšieho priblíženia pohybovej èinnosti a získania nových poznatkov a informácií. Fixaèné metódy Fixaèné metódy slúžia na zdokonalenie atletických pohybových zruèností a techniky atletických disciplín na základe opakovania. Pohybovú èinnos pri zdokona¾ovaní vykonávame v prirodzených, zmenených, z¾ahèených a s ažených podmienkach, s cie¾om zvládnu pohybovú èinnos v psychicky nároènej situácii. 18

19 Najpoužívanejšie fixaèné metódy sú: metóda sú aženia a hry, metóda domácich úloh, diagnostické a klasifikaèné metódy, aplikaèné metódy. Metódy sú aženia a hry sú pre žiakov najzaujímavejšie a najemocionálnejšie. Pokia¾ nie je pohybová èinnos zvládnutá zameriavame sú aženie a hry na hodnotenie zvládnutia atletických zruèností a techniky. Postupne so stabilizáciou štruktúry pohybovej èinnosti sa hry a sú aže môžu zameriava na zvyšovanie atletickej výkonnosti. Metóda domácich úloh slúži na plnenie vzdelávacích úloh, ktoré nebolo možné splni poèas vyuèovacieho procesu. Táto metóda je ve¾mi dôležitá nielen v rozvoji schopností, osvojovaní zruèností, ale predovšetkým vo formovaní osobnosti žiaka a jeho vz ahu k pohybovým aktivitám vo vo¾nom èase. Diagnostické metódy sa v tematickom okruhu atletika využívajú vo ve¾kej miere. Slúžia predovšetkým k zis ovaniu atletickej výkonnosti a ich zmien u žiakov. Samotné zis ovanie výkonnosti v atletických disciplínach je komplexným ukazovate¾om osvojenia pohybovej štruktúry. Úroveò technického zvládnutia sa v školskej telesnej výchove hodnotí ve¾mi zriedkavo. Obyèajne sa vykonáva subjektívnym hodnotením uèite¾a. Klasifikaèné metódy sa v súèasnosti v školskej telesnej výchove využívajú len na orientaèné hodnotenie, keïže v súèasnosti sa telesná výchova neklasifikuje. Aplikaèné metódy sa uplatòujú v samostatnej èinnosti žiakov, ich aktívnou úèas ou v rámci pretekov triedy, medzi triedami, príp. medzi školami. Žiaci aplikujú získané zruènosti a schopnosti, prièom získavajú dôležité praktické a teoretické skúsenosti. 2.5 Nácvik techniky atletických disciplín Vo výchovno-vzdelávacom procese v telesnej výchove sa uplatòujú všeobecné didaktické zásady: uvedomelosti a aktivity, názornosti, primeranosti, sústavnosti a trvalosti. Tieto všeobecné pedagogické zásady sa uplatòujú aj pri vyuèovaní atletiky, prièom ich prispôsobujeme špecifickým podmienkam nácviku a zdokona¾ovania techniky atletických disciplín. Pri nácviku jednotlivých atletických disciplín odporúèame dodržiava nasledovné zásady: 1. Pred zaèatím vlastného nácviku zaraïujeme prípravné cvièenia prevažne na rozvoj pohybových schopností, èím vytvárame predpoklady pre úspešné zvládnutie nácviku techniky danej atletickej disciplíny. 2. Nácvik zaèíname správnou ukážkou a popisom techniky, ktorý musí by struèný, výstižný, primeraný veku a vedomostiam žiakov, mal by vychádza z predchádzajúcich vedomostí žiakov. Vyuèujúci by mal žiakom vysvetli uzlové body techniky. Dôležité je získanie záujmu o disciplínu. 19

20 3. Disciplíny cyklického charakteru zaèíname nacvièova komplexne. Technické disciplíny nacvièujeme analyticko-synteticky. U mladších žiakov môžeme aj tu uplatni komplexný postup, napr. pri nácviku prekážkového behu, skoku do dia¾ky. 4. Využívame didaktické postupy nácviku jednotlivých atletických disciplín, súèas ou ktorých sú aj tzv. imitaèné cvièenia. Tieto postupy smerujú od jednoduchého k zložitejšiemu, od ¾ahšieho k ažšiemu. 5. Nácvik techniky vykonávame v z¾ahèených podmienkach, napr. ¾ahšie náèinie, nižšie prekážky, skok do výšky bez latky atï. 6. Pri nácviku a zdokona¾ovaní techniky využívame diferencovaný prístup ku žiakom pri stanovení obsahu postupov a cie¾ov. 7. Techniku atletických disciplín nenacvièujeme pri zvýšenej únave žiakov. Žiaci majú tendenciu preceòova vlastné schopnosti. 8. Musíme pamäta na to, že žiaci zaostávajú za dospelými predovšetkým úrovòou silových schopností a preto je aj ich technika jednoduchšia. Hovoríme o tzv. detskej technike. 9. Žiaci si osvojujú podstatu pohybu rýchlejšie, ale detailné spresòovanie pohybov prebieha u nich pomalšie. 10. Chyby poèas nácviku techniky odstraòujeme priebežne a vèas. Prièom sa zameriavame najprv na odstránenie podstatných chýb, ktoré sú príèinou ïalších chýb. 11. Pokia¾ je to možné, nacvièujeme techniku disciplíny v hodinách po sebe idúcich. 12. Pri nácviku a zdokona¾ovaní je potrebné využíva hravé a sú ažné formy. Je potrebné podnecova aktivitu a tvorivos žiakov. Vyuèujúci musí h¾ada nové cvièebné variácie, aby žiaci mali záujem o hodiny atletiky. 13. Dodržiavame zásady bezpeènosti pri nácviku: výcvik na vhodnom podklade a v primeraných podmienkach, správna organizácia, metódy a prostriedky. 14. Vyuèovanie atletiky chápeme ako prostriedok zvyšovania všeobecnej pohybovej výkonnosti, preto aj pri nácviku jednotlivých atletických hodín sa snažíme dosiahnu primerané za aženie. Pred vyuèujúcimi je dôležitá úloha, aby hodiny atletiky svojou organizáciou, obsahom, metódami a motivaènými faktormi boli zostavené tak, aby boli pre žiakov dostatoène zaujímavé a motivaèné. 2.6 Didaktické štýly a ich využitie v atletike V školskej telesnej výchove stále pretrváva direktívny prístup k žiakom. Uvedený postup je zdôvodòovaný starostlivos ou o bezpeènos žiakov, ve¾kým poètom žiakov na hodinách, malým poètom hodín telesnej výchovy a teda nedostatkom èasu na vykonávanie jednotlivých èinností. Dôsledkom toho je stereotypné vykonávanie hodín, ktoré síce sú správne didakticky usporiadané, ale pre žiakov málo pútavé a podnetné. Takýto prístup k žiakom potom èasto vyús uje do nezáujmu žiakov o hodiny telesnej výchovy a napokon k výchovným problémom. Atletika patrí medzi žiakmi medzi menej 20

21 ob¾úbené športy. Potvrdzujú to aj naše zistenia (Èillík, 1995), kde predovšetkým vytrvalostné behy a vrh gu¾ou patria u žiakov k neob¾úbeným disciplínam. Podnetom pre zmenu v didaktickom pôsobení uèite¾a je systém didaktických štýlov, kde sú zámerne uplatòované èinnosti, pri ktorých žiaci vstupujú do rôznych sociálnych a skupinových vz ahov, majú rôznu mieru zodpovednosti a právomoci, prekonávajú prekážky a psychické zábrany. Výber obsahu a metód je podriadený úrovni a potrebám žiakov, charakteru èinnosti, výchovnému zámeru, efektívnosti vyuèovania a skúsenostiam uèite¾a (Vindušková Kaplan Metelková, 1998; Belej, 2001). Štruktúra didaktického štýlu je daná vzájomnou súvislos ou miery rozhodovania uèite¾a a žiaka v príprave hodiny telesnej výchovy, poèas nej a po skonèení. Podstata didaktických štýlov spoèíva v snahe zvýši aktivitu a samostatnos žiakov, prenáša ažisko èinnosti na žiaka, zvýši zainteresovanos žiakov na priebehu hodiny a dosiahnutých výsledkoch a lepšie využi individuálny prístup žiakov. Pod¾a narastajúcej aktivity a podielu žiaka na rozhodovaní o èinnosti poèas vyuèovacej hodiny rozde¾ujeme didaktické štýly na dve skupiny, ktoré sa od seba odlišujú èinnos ou uèite¾a a oèakávanou èinnos ou žiaka. Hranicou medzi oboma skupinami, predstavovanými reprodukciou známeho a objavovaním a produkciou neznámeho, tvorí kognitívny prah (Vindušková Kaplan Metelková, 1998). V prvej skupine prevažuje riadiaca práca uèite¾a od ktorej sa vyžaduje pohybová reakcia žiakov. Patria sem štýly: - príkazový štýl, - praktický štýl, - reciproèný štýl, - štýl so sebahodnotením, - štýl s ponukou. V druhej skupine sú zaradené štýly, kde sa postupne zvyšuje úloha žiaka, práca žiaka prechádza do samostatnej až tvorivej práce. Patria sem štýly: - štýl s riadeným objavovaním, - štýl so samostatným objavovaním, - štýl s autonómnym rozhodovaním žiaka o uèive, - štýl s autonómnym rozhodovaním žiaka o vo¾be štýlu. Rozmanitos atletických disciplín priamo ponúka možnosti využíva jednotlivé didaktické štýly tak, aby sa zvyšovala samostatnos, aktivita a tvorivos žiakov. Príkazový štýl Jediný, kto rozhoduje o vykonávaných èinnostiach žiakov je uèite¾. Žiaci iba vykonávajú èinnosti pod¾a príkazov a pokynov uèite¾a. Kontrolnou èinnos ou uèite¾ overuje ako žiaci plnia príkazy. Výhodou je vysoká èasová efektívnos. Príklady využitia: - prípravné cvièenia, - niektoré atletické hry, 21

22 - nácvik jednoduchých atletických èinností, - zaèiatky nácviku techniky zložitých atletických disciplín. Praktický štýl Uèite¾ zadáva žiakom èinnosti, avšak v plnení úlohy sa žiak snaží by nezávislý a kontroluje si svoj vlastný výkon. Uèite¾ si uvedomuje rozdiely u žiakov. Možnos zaradenia tohto štýlu vyžaduje od žiakov sebadisciplínu a zodpovednos. Žiaci rozhodujú o intenzite svojej èinnosti, o striedaní role cvièenec pozorovate¾, o postavení v priestore, o zahájení a ukonèení cvièenia, o tempe cvièenia a intervale odpoèinku. Príklady využitia: - prípravné cvièenia, - nácvik jednoduchých atletických èinností, - stanovenie optimálneho tempa behu, - kruhový tréning. Reciproèný štýl Uèite¾ urèuje obsah, dáva žiakom inštrukcie, motivuje ich, vykoná priamu alebo nepriamu ukážku a charakterizuje cie¾ úlohy. Žiaci sú rozdelení do skupín alebo dvojíc a plnia uèite¾om zadané úlohy. Èas žiakov cvièí a druhá èas ich pozoruje, hodnotí a vykonáva opravy pod¾a inštrukcií uèite¾a, príp. dávajú aj pomoc. Potom sa žiaci v rolách vystriedajú. K spolupráci musia ma žiaci normu (popis uzlových fáz techniky, výpoèet možných chýb, úlohová karta a pod.), aby sa vedeli hodnoti. Príklady využitia: - nároènejšie špeciálne prípravné cvièenia, - kruhový tréning (èas cvièenia jedného je èasom odpoèinku druhého a naopak), - opakovanie a zdokona¾ovanie techniky nároènejších atletických disciplín, - kompenzaèné cvièenia. Štýl so sebahodnotením Vychádza z predchádzajúceho reciproèného štýlu. Zvyšuje sa samostatnos žiakov, snažia sa posudzova správnos svojho vykonania a na základe toho dospie k urèitej oprave. Žiaci sa uèia uvedomova si svoju vlastnú techniku, zruènosti a výkonnos a porovnáva svoju techniku a svoj výkon so stanovenými a uvedomi si vlastné odlišnosti. Príklady využitia: - posudzovanie vlastných špeciálnych prípravných cvièení, - posudzovanie vlastnej techniky disciplín, - posudzovanie vlastného výkonu k predchádzajúcemu výkonu, k individuálne stanovenému výkonu, k výkonu ostatných žiakov, - v programovom type motorického uèenia. Štýl s ponukou Uèite¾ si uvedomuje individuálne rozdielnosti žiakov a žiakovu potrebu samostatne sa rozhodova o obtiažnosti a nároènosti pohybovej èinnosti. Pri uplatòovaní tohto 22

23 štýlu sa stretávame s dosahovaním rôznych výkonových štandardov. Je to odlišné od predchádzajúcich štýlov, kde bola pre všetkých žiakov jedna spoloèná pohybová úloha: výkon alebo pohybová èinnos. Žiak mal dosiahnu štandard a upevni si ho bez oh¾adu na svoje individuálne odlišnosti. Štýl s ponukou predpokladá rôznu úroveò výkonov a rôznu úroveò zvládnutia pohybovej èinnosti. Žiak sa sám rozhoduje na akej výkonovej úrovni zaháji èinnos (napr. na akej výške prekážok), po uskutoènení vykoná hodnotenie svojho výkonu a sám si stanovuje ïalší postup. Pri prvom vykonaní býva žiak obyèajne úspešný a záleží na jeho rozhodnutí, èi si zvolí opakovanie úlohy, alebo si zvolí obtiažnejšiu úlohu (napr. vyššiu výšku prekážky), alebo sa rozhodne pre ¾ahšie vykonanie. Príklady využitia: - skok do výšky vo¾ba výšky latky, - skok do dia¾ky vo¾by pásma, do ktorého má skoèi, - hod kriketovou loptièkou, vrh gu¾ou vo¾ba pásma, ktoré má žiak zasiahnu, - prekážkový beh vo¾ba výšky a vzdialenosti prekážok. Všetky uvedené štýly sa dajú využi vo vyuèovaní atletiky v školskej telesnej výchove. Nasledujúce didaktické štýly ešte nenašli uplatnenie v školskej telesnej výchove, lebo sú nároèné na organizáciu, materiálne zabezpeèenie a bezpeènos. Nachádzajú skôr využitie v záujmovej èinnosti s atletickým zameraním, kde majú žiaci už urèitú úroveò zruèností a ovládajú širší zásobník atletických èinností, ktoré umožnia stanovený problém rieši. Ve¾kú úlohu zohráva osobnos uèite¾a a jeho schopnos motivova žiakov k aktivite a k rozvoju tvorivého myslenia v školskej telesnej výchove. Štýl s riadeným objavovaním Žiak je zapojený do vyuèovania tak, že sa snaží postupne objavova to, èo mu vïaka kladeniu otázok urèuje uèite¾. Žiakove odpovede sú závislé od poradia otázok, ktoré mu predkladá uèite¾. Štýl je nároèný na prípravu uèite¾a, ktorý musí zostavi otázky tak, aby viedli žiaka k finálnemu riešeniu. Uèite¾ musí vytvori a klás také otázky, aby viedli k žiakovej správnej odpovedi. Každý nasledujúci krok je založený na odpovedi, ktorá je daná v predchádzajúcom kroku. Uèite¾ musí pamäta na rozdielne a nepresné odpovede žiakov, preto musí ma pripravené i èiastkové otázky, ktoré dovedú žiaka k správnej realizácii úlohy. Tento didaktický štýl je nároèný zvláš pre uèite¾a, ktorý by mal pamäta na nasledujúce zásady: - uèite¾ nehovorí odpoveï, ale vždy poèká pokia¾ odpovie žiak, - voèi žiakom vždy prejavuje trpezlivos a k¾ud, - správne odpovede žiaka hodnotí kladne, - uèite¾ musí by pripravený na zmenu verbálneho prejavu, keï miesto príkazov a pokynov používa otázky. 23

24 Príklady použitia: - zdokona¾ovanie techniky atletických disciplín, - h¾adanie nových obmien atletických hier, - v teoretickej hodine alebo jej èasti, pri problémovom type motorického uèenia. Štýl so samostatným objavovaním Vychádza z predchádzajúceho didaktického štýlu. Pozorujeme tu však väèšiu nezávislos žiaka na uèite¾ovi pri objavovaní alternatívnych pohybových èinností, ktoré vedú k rôznemu pohybovému vykonaniu. Žiak sa snaží nachádza riešenie úlohy úplne samostatne a celkom rieši urèitý problém. Odpoveï žiaka je úplne jedineèná a celkom individuálna. Na jednu problémovú otázku môže existova viac pohybových odpovedí. Preto je treba h¾ada v pohybových èinnostiach rôzne alternatívy a úlohou uèite¾a a žiakov by malo by vybra tu najlepšiu pre každého jedinca. Ak je dodržaná samostatnos žiakov pri riešení problému, pravdepodobne bude riešenie úlohy dlhšie ako pri priamom riadení uèite¾om. Príklady použitia: - pri chybe v technike si žiak sám vyberá cvièenie zo zásobníka cvièení na jej odstránenie a sám ho aj vykonáva, - pri snahe zvýši výkonnos si žiak sám vyberá cvièenie zo zásobníka cvièení, ktoré by mali napomôc zvýši výkonnos, - pri sociálnom motorickom uèení. Štýl s autonómnym rozhodovaním žiaka o uèive Predpokladom pre využitie tohto didaktického štýlu je ma skúsenosti zo všetkých predchádzajúcich. Žiak sa samostatne rozhoduje, zostavuje si individuálny program, ktorý je založený na poznatkoch z pohybových èinností a poznávacích procesov z predchádzajúcich didaktických štýlov. Žiak si samostatne urèuje otázku, vymedzuje problém, ktorý by chcel rieši (napr. zdokona¾ovanie techniky behu skoku do dia¾ky, rozvoj frekvenèných schopností, výbušnej sily, aeróbnej vytrvalosti a pod.). Predchádza tomu dôkladné objasnenie nejasností zo strany uèite¾a. Tento štýl neznamená si robi si, èo chcem, ale uvedomenia si žiakových nedostatkov, alebo pochopenie individuálneho rozhodovania žiaka o rozvoji schopností a zdokona¾ovaní èinností. Príklady použitia: - žiak si samostatne urèí techniku, ktorej atletickej disciplíny, alebo jej èasti chce zlepši, - žiak si samostatne urèí úroveò, ktorej pohybovej schopnosti chce zvýši. Štýl s autonómnym rozhodovaní žiaka o vo¾be štýlu Žiak sa sám rozhoduje o vo¾be uèiva a s uèite¾om len konzultuje svoje zámery. Uèite¾ teda pôsobí len v úlohe poradcu, pozorovate¾a a konzultanta. Žiak sa dostáva na takú rozhodovaciu, diagnostickú a didaktickú úroveò, že na základe skúseností s predchádzajúcimi štýlmi je pripravený formulova problémy a h¾ada riešenia. 24

25 S týmto štýlom sa môžeme stretnú v mimoškolskej telesnej výchove a v spontánnej pohybovej aktivite. Štýl vyús uje do rozhodnutia jedinca o tom, èo, kde a ako bude žiak robi bez prítomnosti uèite¾a. Takýto stav samostatného rozhodovania žiaka o obsahu pohybovej aktivity v mimoškolskom èase je koneèným cie¾om uèite¾a telesnej výchovy so snahou vytvori pozitívny vz ah k pohybovej aktivite. Príklady použitia: - vo všetkých atletických disciplínach v mimoškolskom èase, - pri sociálnom motorickom uèení. 25

26 3. ZÁKLADY TECHNIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN Obsahom atletiky sú èinnosti, patriace k základným lokomóciám èloveka - chôdza, beh, skok, hod a ich modifikácie v zložitejších podmienkach. Tieto podmienky sú urèované pravidlami atletiky. Napriek tomu, že v atletike sa vychádza z prirodzených pohybových èinností, technika vykonania atletických disciplín je ve¾mi zložitá. Pohybové èinnosti sa v atletike vykonávajú v relatívne konštantných podmienkach. Malé odchýlky môžu by spôsobené rozdielnou kvalitou povrchu, poveternostnými podmienkami, aktuálnym stavom atléta, príp. zložením pretekárov. Preto je v atletike ve¾mi dôležité dokonalé zvládnutie pohybovej štruktúry atletickej disciplíny na úrovni automatizovaného osvojenia s potrebnou mierou variability pod¾a meniacich sa podmienok. Celú štruktúru pohybovej èinnosti v atletike (techniku) popisujeme na základe èasovo priestorových a silových znakov. Èasové a priestorové znaky (kinematická charakteristika) vyjadrujú zmeny pohybových tvarov. Zmeny pohybov (kinematické charakteristiky) sú závislé od silových zmien (dynamická charakteristika). Vyjadrenie èasového a silového vz ahu k pohybovým zmenám spolu vyjadrujú rytmus pohybu. Preto je dôležité do akej miery sa uplatòujú a využívajú poznatky o zákonitostiach pôsobenia vonkajších a vnútorných síl, aktívnych, alebo pasívnych. Aktívne sily pohyb vyvolávajú a zrých¾ujú ho, keï pôsobia v zmysle pohybu, alebo ho redukujú, keï pôsobia proti zmyslu pohybu. Pasívne sily naopak úèinnos aktívnych síl nezväèšujú, ale ich umožòujú využi, prípadne ich redukujú (Rusina, 1991). Vnútornou aktívnou silou je predovšetkým sila svalstva. Môže pôsobi v zmysle pohybu alebo proti pohybu, pod¾a toho ju definujeme ako silu akènú alebo reakènú. Akèná sila sa môže poèas pohybu niekedy zmeni na reakènú silu. Pod¾a Hamara a Lipkovej (1996) je sila svalového vlákna závislá okrem iných faktorov aj od jeho momentálnej dåžky. Vnútorné pasívne sily nikdy pohyb nevyvolávajú, naopak ho brzdia. Patrí sem skrátené svalstvo, nedostatoèná kåbová pohyblivos. Vonkajšou aktívnou silou je predovšetkým zemská prí ažlivos (g=9,81 m.s -1 ), ale aj zotrvaènos tela subjektu, odstredivá sila náèinia. Vonkajšia pasívna sila je reakcia opory ale aj trenie, ktoré vzniká na povrchu, po ktorom sa atlét pohybuje, behá, skáèe, hádže alebo vrhá. Pasívne sily sa dajú upravi poètom a tvarom klincov v tretrách, skvalitnením povrchu atletických dráh a sektorov. Z h¾adiska štruktúry pohybovej èinnosti rozde¾ujeme atletické disciplíny na tri skupiny: 1. Disciplíny, ktoré majú cyklický charakter - patria sem všetky behy. 2. Disciplíny, pri ktorých po rozbehu nasleduje skok alebo hod, tzn. že pohyb má cyklicko - acyklický charakter - patria sem všetky skoky a hod oštepom. 26

27 3. Disciplíny, ktoré majú acyklický charakter vrh gu¾ou, hod diskom a hod kladivom. Do prvej skupiny zaraïujeme disciplíny, ktoré sú z h¾adiska pohybovej štruktúry najjednoduchšie - chôdza, behy hladké aj prekážkové. Cyklická pohybová èinnos pozostáva z dvoch krokov. Pri behu každý krok èleníme na fázu opory a fázu letu. V chôdzi každý krok èleníme na jednooporovú a dvojoporovú fázu. Cie¾om správneho vykonania techniky je dosiahnu posun ažiska vpred èo najpriamoèiarejšie - tzn., aby nastali èo najmenšie horizontálne a vertikálne výkyvy. Uzlovou fázou je fáza odrazu, lebo v nej pôsobia vnútorné sily atléta, ktoré pohyb vyvolávajú, alebo zrých¾ujú. Výslednica pôsobenia vonkajších a vnútorných síl musí smerova do ažiska tela tak, aby sa priamoèiaros pohybu zachovala pri akejko¾vek rýchlosti. Tzn. aby smerovala do tlakovej línie ažiska tela. Poèas uzlovej fázy je dôležité, aby pri dotyku chodidla s podložkou nedošlo k ve¾kým stratám rýchlosti, preto atléti aktívne doš¾apujú na podložku - tzv. hrabavým spôsobom. Dåžka posunu závisí od ve¾kosti akcie (vyjadruje ho ve¾kos akèného uhla), v èo najkratšom èase opory (Kuchen, 1987). Patria sem aj prekážkové behy, pohybová štruktúra, ktorých je zložitejšia. Vyplýva to z toho, že poèas cyklického pohybu - behu je zaraïované prekonávanie prekážok, keï sa výrazne mení technika bežeckého kroku. Zmena techniky bežeckého kroku vychádza z nutnosti vertikálneho vychýlenia ažiska pri prekonávaní prekážky. Ve¾kos vychýlenia dráhy ažiska závisí od výšky prekážky, výšky ažiska atléta a od efektívnosti prekonania prekážky. Preto je uhol odrazu pred prekážkou väèší a odraz je výraznejší, aj dokrok a odraz za prekážkou je aktívnejší. Vo všetkých atletických disciplínach, teda aj v chôdzi a behoch sa uplatòujú individuálne osobitosti, ktoré sa v tejto skupine disciplín prejavujú hlavne vo frekvencii a dåžke krokov atlétov. Do druhej skupiny zaraïujeme disciplíny pri ktorých uzlovej fáze (skoku alebo hodu) predchádza cyklický rozbeh. Zložitos techniky spoèíva v spojení cyklického pohybu pri rozbehu s acyklickým výbušným pohybom v uzlovej fáze (pri odraze, odhode). Tieto disciplíny sa odlišujú dåžkou a rýchlos ou rozbehu ako aj spôsobom prechodu do uzlovej fázy - t.j. vykonania predodrazového (predodhodového) rytmu. Dåžka rozbehu nie je obmedzená. Preto si atléti volia takú dåžku rozbehu, aby na jeho konci dosiahol optimálnu rýchlos, v ktorej je schopný vykona efektívny odraz alebo odhod. To znamená, aby ve¾kos zotrvaènej sily bola úmerná ve¾kosti ustupujúcej sily na zaèiatku uzlovej fázy. Ustupujúca sila na zaèiatku uzlovej fázy sa vykonáva silou vystieraèa (dochádza k natiahnutiu extenzorov a k zvýšeniu vnútrosvalového napätia) a nazýva sa svalové predpätie. Dåžku pôsobenia síl v uzlovej fáze vyjadrujeme uhlom, ktorý zviera spojnica ažiska tela s miestom dotyku chodidla na povrch v momente zaèatia uzlovej fázy a v momente ukonèenia uzlovej fázy. Uhol v uzlovej fáze nazývame akèný uhol (je to uhol od dotyku po odraz alebo odhod). 27

28 Režim svalovej práce v uzlovej fáze je ustupujúci a prekonávajúci. Uzlová fáza má èasti brzdiacu (deceleraènú) a akceleraènú (pod¾a Slamku, 2000 ide o akumulaènú a rekuperaènú fázu). Akceleraèná èas je rozhodujúca pre výkon - závisí od predchádzajúcej èasti a od výbušnej sily vystieraèov. Akceleraènú èas uzlovej fázy ovplyvòuje práca svalov, ktoré pracujú ako pružiny. Pri skokoch je rozhodujúca zdvihová pružina, ktorá najviac pôsobí pri odraze. Výbušnos odrazu sa zvyšuje pohybom paží a švihovej dolnej konèatiny. Najúèinnejší je švih s rýchlym zabrzdením, keï odstredivá sila pôsobí antigravitaène v smere letu ažiska tela skokana. Vo vrhoch sa v uzlovej fáze vytvárajú podmienky nielen na akceleraènú prácu vystieraèa dolných konèatín, ale aj na prácu svalstva trupu a paže. Aj tu pracujú svaly trupu a konèatín ako pružiny. Najprv sa na ahuje a vystiera zdvihová pružina, potom nasleduje špirálová pružina a v závere pôsobí praková pružina. Disciplíny tejto skupiny charakterizujeme ako technické disciplíny rýchlostnosilového charakteru. Výbušnos v uzlovej fáze vyžaduje vysoké nároky na vnútrosvalovú a medzisvalovú koordináciu. To znamená, že zrých¾ovanie pohybu vyžaduje postupné zapájanie hybných jednotiek toho istého svalu do èinnosti, prièom poèet zapojených hybných jednotiek má zodpoveda ve¾kosti odporu a tendencii zrých¾ovania pohybu. Tretiu skupinu tvoria disciplíny, v ktorých sa kinetická energia získava acyklickými pohybmi. Patria sem vrh gu¾ou, hod diskom a hod kladivom. Nároènos techniky uvedených disciplín vyplýva zo štruktúry pohybovej èinnosti. Štruktúru pohybovej èinnosti tvorí rotácia vrhaèa so súèasným posúvaním v smere hodu a spojenie rotaèného pohybu, alebo poskoku vrhaèa chrbtom v smere vrhu s uzlovou fázou, kedy dochádza k odhodu, alebo odvrhu náèinia. Nároènos uvedených disciplín spoèíva aj v pôsobení odstredivej sily poèas rotaèného pohybu a v zrých¾ovaní pohybu až po vypustenie náèinia. Na zvýšenie odstredivej sily v uzlovej fáze možno pôsobi zvýšením rýchlosti otáèania (uhlová rýchlos ), predåžením polomeru otáèania (oddialením odhodovej paže od osi otáèania). Pre získanie obvodovej rýchlosti (v=2ðr.t -1 ) a tým aj rýchlosti náèinia v momente odhodu je vhodné využi súèasne obe možnosti - predåži polomer a zvýši uhlovú rýchlos. Dôležité je náèinie vypusti tak, aby dotyènica k oblúku pôsobenia odstredivej sily v momente vypustenia náèinia pôsobila spolu s vnútornými silami do pravidlami vymedzenej kruhovej výseèe. Disciplíny tejto skupiny sú technické disciplíny rýchlostno-silového charakteru, pri ktorých sa vyžaduje vysoká úroveò vrhaèskej sily a výbušnos horných aj dolných konèatín. Techniku do znaènej miery ovplyvòuje schopnos orientova sa v priestore a èase. Termíny, potrebné k analýze techniky atletických disciplín Technika disciplíny je taká pohybová štruktúra, ktorá uplatòuje a využíva poznatky o zákonitostiach pôsobenia vonkajších a vnútorných síl v zmysle platných pravidiel. 28

29 Racionálna technika je taká pohybová štruktúra, ktorá uplatòuje racionálne jadro z h¾adiska zákonitostí pohybu a využívania vnútorných síl. Racionálna technika je potom iná u mladého atléta a iná u rekordéra. Technika teda nie je racionálna, keï atlét napodobòuje individuálnu techniku rekordmana bez prihliadania na vlastné schopnosti. Štýl je individuálne prispôsobenie techniky osobitostiam atléta (somatické, psychické a pod.) pri rešpektovaní racionálnej štruktúry pohybu. Model techniky a racionálnej techniky je zjednodušené znázornenie èi vysvetlenie podstaty efektívnosti pohybovej štruktúry. Ide o vyjadrenie kvantitatívnych znakov a èiastoène aj kvalitatívnych znakov. Èasti, fázy, prvky, polohy vyjadrujú rozlièné delenie v štruktúre pohybu. Ide o teoretické delenie pre lepšie pochopenie podstaty pohybu. Èasti sú napr. rozbeh, odraz, let, doskok. Fázy sú napr. poèas rozbehu predodrazová fáza, poèas odrazu amortizaèná fáza, atï. Poloha je zachytenie pohybu v urèitom momente. Rytmus pohybu je striedanie pohybov v èase a priestore so zdôraznením striedania fáz napätia a uvo¾nenia, aktívnych a pasívnych fáz. Tempo pohybu je rýchlos pohybu urèovaná dåžkou a frekvenciou kroku. Frekvencia je poèet striedaní v èase. Tlaková rovina je zvislá rovina preložená dráhou letu ažiska. Tlaková línia je myslená èiara nadväzujúca na dráhu letu ažiska. Uzlová fáza je vždy oporná aktívna fáza pohybu, ktorá rozhoduje o celkovom výsledku pohybu. Uzlová fáza je fáza pohybu od dotyku s podložkou po odpich alebo odhod. Akèný uhol je spojnica ažiska tela a bodu dotyku opornej dolnej konèatiny na zaèiatku a na konci uzlovej fázy. Pracovný uhol je uhol medzi dvoma pákami èastí tela, alebo konèatín - napr. trup a dolné konèatiny, predkolenie a stehno a pod. Obvodová rýchlos je rýchlos ažiska tela alebo náèinia vyjadrená v metroch za èasovú jednotku. Závislá je od dåžky polomeru otáèania a od rýchlosti otáèania (v=2ðr.t -1 ). Uhlová rýchlos je rýchlos otáèania ažiska tela, vyjadrená v stupòoch za èasovú jednotku. Závisí od aktivity vnútorných akèných síl (sily svalstva) a nepriamo úmerne od polomeru otáèania (rýchlos sa zvýši skrátením polomeru). Šikmý vrh je charakteristické vyjadrenie pohybu ažiska vo všetkých atletických disciplínach a vo vrhaèských disciplínach aj vyjadrenie dráhy náèinia. Dåžka šikmého vrhu je závislá od rýchlosti, uhla vzletu a výšky ažiska v momente ukonèenia odrazu (v behoch a skokoch), od rýchlosti, uhla vzletu a výšky náèinia v momente vypustenia náèinia (vo vrhu a hodoch). Dôležitý je aj odpor prostredia a letové vlastnosti náèinia. Pre výpoèet vzdialenosti všeobecne platí: 2g h 0 D = cos á 0 ( sin á 0 + sin 2 á 0 + ) 2 g V 0 V

30 Uhol odrazu je uhol spojnice ažiska tela a špièky odrazovej dolnej konèatiny atléta vo vz ahu k podložke v momente vzletu. Uhol vzletu je uhol, ktorý tvorí dotyènica dráhy ažiska tela alebo náèinia v momente ukonèenia odrazu alebo vypustenia náèinia s horizontálnou rovinou. Ve¾kos uhla vzletu je jedným z hlavných ukazovate¾ov dåžky šikmého vrhu. Uhol sklonu náèinia je uhol pozdåžnej osi náèinia (disku alebo oštepu) s horizontálnou rovinou. Nie vždy je totožný s uhlom vzletu. 30

31 4. BEHY NA KRÁTKE VZDIALENOSTI (ŠPRINTY) 4.1 Charakteristika Šprinty sa svojim charakterom zaraïujú do skupiny telesných cvièení, ktoré sa vykonávajú maximálnou intenzitou. Šprintérske disciplíny majú charakter cyklického pohybu, cie¾om, ktorého je prekona danú vzdialenos v èo najkratšom èase. Medzi šprinty zaraïujeme behy do 400 m vrátane. Aby sa dosiahla vysoká športová úroveò, je nevyhnutný predpoklad (talent) pre danú disciplínu. Z fyziologického a biochemického h¾adiska ide v šprintérskych disciplínach o urèitý stupeò hypoxie. Energetické krytie výkonu je zabezpeèované anaeróbne, vzniká kyslíkový dlh, nahromadenie laktátu, ktorý nepriaznivo pôsobí na nervovo-svalový aparát a na udržanie bežeckej rýchlosti. Šprintérsky výkon závisí aj od pohyblivosti nervovej sústavy, jej schopnosti rýchle strieda podráždenie a útlm, od svalovej kontrakcie a relaxácie, ïalej od schopnosti vnútrosvalovej koordinácie, svalovej pružnosti a rozsahu kåbovej pohyblivosti. Pre behy na krátkych vzdialenostiach je rozhodujúca rýchlos, no nejde však o jednoliatu štruktúru, ale rýchlos rôznorodú, preto je správnejšie hovori o rýchlostných schopnostiach - rýchlos reakcie, akceleraèná rýchlos (zrýchlenie), maximálna rýchlos (letmá), rýchlostno-silová schopnos a rýchlostná vytrvalos. Reakèná rýchlos, je rýchlos reakcie na podnet (výstrel), to znamená èas medzi podnetom a zaèiatkom pohybu. Reakcia u zaèínajúcich šprintérov má dlhšiu èasovú hodnotu, ako u vyspelých pretekárov. Èas reakcie sa tiež predlžuje s dåžkou šprintérskej vzdialenosti. Akceleraèná rýchlos sa uplatòuje ihneï po štarte, èo predstavuje sled prvých krokov po výbehu zo štartových blokov, vykonaných šliapavým spôsobom behu. Základnou úlohou štartového rozbehu je èo najskôr dosiahnu maximálnu rýchlos, so snahou skráti úsek štartového rozbehu na minimum a prejs èo najskôr k švihovému behu na trati. Èím kratšia je tra, tým väèší je podiel akceleraènej rýchlosti na výkone. Rýchlos štartového rozbehu sa premieta v optimálnom súlade medzi frekvenciou a dåžkou kroku. Poznatky z oblasti nízkeho štartu udávajú, že nízky štart predstavuje samostatný technický prvok, zatia¾ èo štartový rozbeh priamo koreluje s vlastným behom na trati, tvorí akènú rýchlos. Maximálna bežecká rýchlos a schopnos zotrva v maximálnej rýchlosti èo najdlhšie poèas behu, v rozhodujúcej miere podmieòujú bežecký výkon na krátke vzdialenosti, no hlavne v behu na 400 m. Beh na 100 m je charakteristický zmenou rýchlosti poèas jeho trvania. Najnižšia rýchlos je po štarte, poèas štartového rozbehu, avšak zrýchlenie bežca je najvyššie. Maximálna rýchlos sa dosahuje v druhej tretine 31

32 trate, približne vo vzdialenosti medzi m. Schopnos udržania dosiahnutej rýchlosti èo najdlhšie v priebehu trvania výkonu závisí od športovej vyspelosti a fyzickej pripravenosti pretekára. V závereènej èasti trate rýchlos klesá. Frekvencia bežeckých krokov zodpovedá priebehu zmien rýchlosti. Po štarte rýchlo narastá, udržiava sa poèas stabilizácie maximálnej rýchlosti a znaène klesá v posledných krokoch trate. Dåžka kroku má totožný priebeh ako frekvencia, až v závere sleduje opaènú tendenciu, mierne predlžovanie je kompenzáciou poklesu frekvencie. Atletické šprinty sú zaradené v obsahu osnov školskej telesnej výchovy na všetkých typoch a stupòoch škôl. Úroveò bežeckej rýchlosti sa hodnotí na 50 m až 100 m tratiach. Šprinty sa stali aj súèas ou prípravy v iných športových odvetviach. 4.2 Technika nízkeho štartu Nízky štart sa používa vo všetkých behoch do 400 m vrátane a použitie štartových blokov je pri òom povinné. Štartová poloha má poskytova optimálne podmienky pre zaèiatok behu. Èím kratší je šprint, tým dôležitejšie je správne vykonanie štartu. Základným kritériom pre posúdenie techniky štartu musí by jeho úèinnos, èi športovec získal v minimálnom èase maximálnu rýchlos. Hlavnou úlohou štartu je vytvori podmienky nielen pre maximálne zrýchlenie z optimálnej výbehovej polohy, ale aj pre efektívny prechod do behu na trati. Jedným z dôležitých predpokladov rýchleho štartu je správne postavenie blokov. Postavenie blokov závisí od telesnej výšky, dåžky dolných konèatín, typu šprintéra (výbušný, silový) a od pocitu úplného uvo¾nenia na povel pozor. Väèšina športovcov umiestòuje na predný blok odrazovú (silnejšiu) dolnú konèatinu, pretože odraz z prednej dolnej konèatiny trvá dlhšie, mnohí však používajú aj opaèné umiestnenie. Vzájomná vzdialenos blokov medzi sebou, aj vzdialenos od štartovej èiary, je rozlièná a pod¾a toho rozoznávame aj rôzne varianty postavení blokov. V praxi sa stretávame s tromi rozmiestneniami: úzkym, stredným a širokým. Pri úzkom postavení blokov je predný blok vzdialený od štartovej èiary asi dve, a zadný asi tri dåžky chodidla pretekára. Výhodou tohto postavenia je možnos vyvinú vyššiu frekvenciu krokov v štartovom rozbehu a nevýhodou je územná strata. Uplatní sa pri výbušných a frekvenèných typoch šprintérov. Pri strednom postavení bloku je predný blok umiestený približne jeden a pol až dve dåžky chodidla, a zadný dve a pol až tri dåžky chodidla pretekára od štartovej èiary. Hlavnou prednos ou tohto rozmiestnenia je výhodné silové pôsobenie oboch dolných konèatín. Používajú ho výbušné typy šprintérov. Pri širokom postavení bloku je predný blok asi jednu dåžku chodidla a zadný blok asi tri dåžky chodidla za štartovou èiarou tak, aby koleno,,zadnej dolnej konèatiny bolo pri klenbe chodidla prednej dolnej konèatiny. Dlhšie pôsobenie sily dolnej konèatiny na opierku predného bloku vyhovuje silovým typom šprintérov. 32

33 Sklon prednej opierky štartových blokov je asi 30º- 45º a sklon zadnej opierky má by strmší, asi 60º. Výška nadvihnutia panvy závisí na rozmiestnení štartových blokov, èím bližšie sú bloky pri sebe, tým vyššie je nadvihnutie panvy a naopak. Štart v zákrute má svoje špecifiká, pretože pretekár musí hneï od zaèiatku pôsobi proti odstredivej sile naklonením tela do vnútra zákruty. Bloky sa umiestòujú k vonkajšiemu okraju dráhy v smere dotyènice oblúka, aby bola èo najviac využitá priamoèiaros behu. Najpoužívanejšie, a pre školské úèely najvýhodnejšie je stredné postavenie blokov. Na povel Pripravte sa zak¾akne šprintér do blokov a to takým spôsobom, že sa oprie rukami o zem, najskôr si oprie,, prednú dolnú konèatinu o predný blok, potom,, zadnú o zadný blok. K¾akne si na koleno,, zadnej dolnej konèatiny a upraví si polohu paží tak, aby prsty rúk boli za štartovou èiarou. Paže sú vystreté v lak och, a vzdialené od seba na šírku ramien, ruky sú opreté o zem konèekmi, alebo plochou prstov, rovnobežne so štartovou èiarou tak, že palce smerujú k sebe a prsty von. Ramená sú vysunuté dopredu, kolmo k zemi tak, aby hmotnos tela bola rovnomerne rozložená na horných konèatinách a kolene,, prednej dolnej konèatiny. Telo šprintéra je v tejto polohe uvo¾nené a hlava je v predåžení trupu. Pri povele Pozor bežec pomaly dvíha panvu tak, aby sa dostala nad úroveò ramien, ktoré zároveò mierne vysúva dopredu, nad miesto opory rúk. Tým sa hmotnos tela mierne prenáša na horné konèatiny (obr. 1), ale len do takej polohy, ktorá je dostatoène stabilná a šprintér je v nej schopný vydrža 2 až 4 sekundy. Najoptimálnejší pracovný uhol medzi stehnom a predkolením,,prednej dolnej konèatiny je 90º - 100º a pracovný uhol,,zadnej dolnej konèatiny je väèší 120º - 150º. Obrázok Technika behu na krátke vzdialenosti Štartový rozbeh - šliapavý spôsob behu Pre štartový rozbeh je typický šliapavý spôsob behu a jeho úèelom je vyvinú èo najvyššiu rýchlos už v prvých metroch trate. Pri tomto spôsobe behu je charakteristická nižšia frekvencia krokov, mohutný rozsah pohybov, znaèný náklon trupu, došliapnutie za priemetom ažiska na prednú èas chodidla, odraz zo špièky bez dvojitej práce v èlenkovom kåbe. 33

34 Pohybová reakcia bežca na štartový signál (výstrel) musí by bezprostredná. Prvý pohyb vykonávajú paže odrazom od zeme tzv. rozšvihnutím. Rozšvih paží musí by rýchly v dostatoène ve¾kom, nie však maximálnom rozsahu, prièom uhol medzi ramenom a predlaktím je asi 90º. Skoro súèasne s pažami vykonáva pohyb švihová (zadná) dolná konèatina. Jej úlohou je rýchly odraz zo zadného bloku a èo najrýchlejšie došliapnutie, preto chodidlo vedieme nízko nad zemou. Hlavný odraz z blokov vykonáva odrazová (predná) dolná konèatina. Odraz sa vykonáva prudkým vystretím dolnej konèatiny pod uhlom okolo 40º - 45º, prièom odraz smeruje do ažiska. Poloha trupu je charakteristická v predåžení smeru vystretej opornej dolnej konèatiny (obr. 2). Pri šliapavom spôsobe behu je odraz pri znaènom náklone trupu, dolné konèatiny sa dostávajú do relatívne dlhotrvajúceho kontaktu so zemou. Nemožno ešte využíva zotrvaènos pohybu, preto je letová fáza znaène kratšia, ako u švihového spôsobu behu. Dokrok je ve¾mi energický (zašliapnutie) a miesto opory je za priemetom ažiska. V priebehu štartového rozbehu sa postupne zvyšuje frekvencia krokov, zväèšuje sa uhol odrazu, predlžuje sa krok a vystiera trup - bežec prechádza zo š¾iapavého do švihového spôsobu behu. Štartový rozbeh možno považova za ukonèený, akonáhle šprintér dosiahne 90-95% maximálnej rýchlosti, približne m od štartu. V prvých krokoch, keï je treba prekona odpor k¾udovej zotrvaènosti, najviac sa využíva odrazová sila, v nasledujúcich krokoch sa najviac uplatòuje rýchlos odrazu a frekvencia krokov. Obrázok 2 34

35 Beh na trati - švihový spôsob behu Švihová technika behu na krátkej vzdialenosti má za úlohu udrža rýchlos získanú štartovým rozbehom. Technika švihového spôsobu behu pri šprintoch sa vyznaèuje nieko¾kými charakteristickými prvkami: - mohutným odrazom zo špièky chodidla napnutím v èlenkovom kåbe, vysokým zdvihnutím kolena švihovej dolnej konèatiny, mohutným rozšvihom paží, miernym predklonom trupu, bežeckým lukom, aktívnym dokroèením švihovej dolnej konèatiny, došliapnutím pred priemet ažiska na vonkajšiu prednú èas chodidla a dvojitou prácou v èlenkovom kåbe. Základným pohybovým cyklom je bežecký krok so striedaním opornej a letovej fázy. Na dráhu a rýchlos ažiska môžeme pôsobi len v opornej fáze, v letovej fáze bežec využíva iba zotrvaènos pohybu. Pri opornej fáze rozlišujeme dokrokovú a odrazovú fázu. Fáza dokroku zaèína aktívnym dokroèením švihovej dolnej konèatiny na podložku proti smeru pohybu ažiska a tým redukuje brzdiacu silu na najmenšiu možnú mieru. Bežec doš¾apuje èo najbližšie k priemetu zvislej ažnici tela na vonkajšiu prednú èas chodidla, nasleduje krátky dotyk zadnej èasti chodidla s následným odvíjaním chodidla od podložky (dvojitá práca v èlenkovom kåbe). V priebehu amortizácie dokroku sa dolná konèatina krèí, vytvára sa svalové predpätie, ktoré prispieva k zvýšeniu úèinnosti nasledujúceho odrazu. V momente vertikály je oporová dolná konèatina výrazne pokrèená v kolennom kåbe (v uhle 130º - 140º). Tým sa dosahuje zníženie polohy ažiska a možnos ostrejšieho uhla odrazu. Fáza odrazu nastáva v okamžiku, keï telo šprintéra prejde vertikálou. Oporová dolná konèatina sa zaène postupne napína vo všetkých troch kåboch (stehenný, kolenný, èlenkový), koleno švihovej dolnej konèatiny ide hore a vpred, predkolenie je uvo¾nené v rovnobežnej polohe s odrazovou dolnou konèatinou. Trup, hlava a odrazová noha sú v jednej línii a vytvárajú bežecký luk (obr. 3). Obrázok 3 Fáza letu zaèína vo chvíli, keï odrazová dolná konèatina dokonèila vystieranie a opúš a zem. Telo sa pohybuje vpred zotrvaènos ou. Predkolenie švihovej dolnej konèatiny sa vykyvuje v pred - predšvih, a pripravuje sa na aktívny dokrok. Odrazová dolná konèatina sa ohýba v kolene a skladá sa pod stehno (zášvih), päta sa priblíži k sedaciemu svalu. 35

36 Dôležitou súèas ou techniky švihového behu je aj práca paží. Paže pôsobia ako akcelerátory pohybu nôh, majú vyvažovaciu funkciu pri vyrovnávaní horizontálnych i vertikálnych výkyvov ažiska. Os ramien je v podstate stále kolmo na smer behu, iba paže sa kompenzaèným pohybom pohybujú vpred a vzad, mierne dnu, približne kolmo na rovinu lopatky. Paže zvierajú približne 90º uhol, v predšvihu sa ruka dostáva do výšky ramien, v zášvihu sa rameno dostáva do horizontálnej polohy. Dobeh do cie¾a Dobeh do cie¾a je vyvrcholením snaženia bežca o èo najlepšie umiestnenie a dosiahnutie výkonu. Vykonáva sa v poslednom kroku predkolením a vytoèením pliec v okamihu prebehu cez cie¾ovú èiaru. Vpadnutie do cie¾a nesmie by skokom, lebo letová fáza je pomalšia, ako normálny bežecký krok. Beh v zákrute Pri behu v zákrute bežec prekonáva odstredivú silu, ktorá závisí od polomeru zákruty a rýchlosti behu. Odstredivú silu bežec kompenzuje boèným naklonením do vnútra zákruty. Beh v zákrute neumožòuje dosiahnu maximálnu bežeckú rýchlos. V zákrute bežec beží pri vnútornom okraji dráhy, chodidlá smerujú špièkami mierne v ¾avo, hlavne pravé chodidlo. Pri behu v zákrute vonkajšia dolná konèatina prekonáva väèšiu vzdialenos, ako vnútorná, tým vzniká nerovnomernos dåžky krokov. Pravá vonkajšia horná konèatina smeruje do vnútra, ¾avá vnútorná von. Z technického i taktického h¾adiska je dôležité vybehnutie zo zákruty do rovinky, ktoré musí by plynulé a je charakteristické zmenšovaním boèného sklonu tela až k úplne vzpriamenej polohe. V rovinke sa krok predlžuje a je rovnomerný. 4.4 Metodika nácviku nízkeho štartu Nízky štart je ve¾mi dôležitou zložkou šprintérskeho behu a èasto má jeho efektívnos vplyv na koneèný výsledok pretekov. Je charakteristický šliapavým spôsobom behu, preto nácvik a zdokona¾ovanie je vo vzájomnej jednote s nácvikom a so zdokona¾ovaním správneho spôsobu behu. Metodický postup 1. Pohybové hry na rozvoj rýchlostných schopností predchádzajú metodickému postupu nácviku jednotlivých druhov štartu. Sú zamerané na koncentráciu pozornosti, na rýchlos reakcie a štartový rozbeh. Ako príklad uvedieme len niektoré s ve¾kého množstva používaných pohybových hier: Na èierneho Petra, Èervený a èierny, Zajac a líška, Vyzývaná, naháòaèky, èlnkové a štafetové behy. 2. Štarty z rôznych polôh na zvukové signály - rozvíjame nimi rýchlos reakcie, obratnos, koordináciu a štartový výbeh (štarty z k¾aku, sedu, ¾ahu). 3. Letmý štart - štart vykonávaný z pohybu. Zaraïuje sa sem štart z behu miernou intenzitou, z poklusu a z chôdze. Najskôr štart vykonávame samostatne bez signálu, 36

37 potom na zvukový signál, alebo vymedzením územného priestoru. Pre zrýchlenie je dôležitý predklon trupu, pohyb paží vo väèšom rozsahu a krátky krok. 4. Padavý štart - je prípravné cvièenie pre štart z pokojovej polohy, pre správny náklon trupu a prácu panvy pri štartovom výbehu. Vykonáva sa z mierneho stoja rozkroèného prepadávaním tela vo vystretej polohe do okamžiku, keï má bežec pocit, že by spadol. Vtedy zaène vykonáva krátke rýchle kroky s vedením chodidla nízko nad zemou, za výdatnej práce horných konèatín. 5. Vysoký štart - správnym štartovým postavením je stoj výkroèný s mierne pokrèenou odrazovou dolnou konèatinou a nesúhlasnou pažou za štartovou èiarou. Hmotnos tela je mierne prenesená na odrazovú nohu. 6. Polovysoký štart - podstatne viac sa približuje technike nízkeho štartu, ako štart vysoký. Jeho štartové postavenie je v stoji výkroènom s odrazovou nohou za štartovou èiarou. Hmotnos tela spoèíva hlavne na prednej èasti chodidla odrazovej dolnej konèatiny, švihová dolná konèatina sa opiera o špièku chodidla vo vzdialenosti približne dvoch stôp. Postoj je znížený, paže sú v krajnej polohe nášvihu, os ramien je kolmo na smer behu. Tento spôsob štartu, s malými rozdielmi, používajú aj šprintéri pri štafetových behoch. 7. Nízky štart. Najskôr zaèíname nácvikom polôh nízkeho štartu bez použitia štartových blokov. Cvièenec sa uèí zauja štartovú polohu, ktorá vyhovuje jeho telesným predpokladom a úrovni pohybových schopností (ktorá konèatina je vpredu, ako sú od seba vzdialené chodidlá a ich vzdialenos od štartovej èiary). V polohe Pripravte sa zdôrazòujeme rovnomerné rozloženie hmotnosti tela na horné a dolné konèatiny, kolmé postavenie paží a polohu hlavy v predåžení trupu. Ïalej nasleduje nácvik polohy pri povele pozor, pri ktorom dvíhame panvu, predsúvame os pliec a tým mierne prenášame hmotnos na horné konèatiny. Ïalším postupovým krokom nácviku je štart z blokov. Cvièenci spoèiatku vybiehajú z blokov na vlastný podnet, neskoršie na zvukový signál, ktorému predchádzajú povely Pripravte sa a Pozor. Zo zaèiatku vykonávame štarty a rozbeh bez maximálneho úsilia a po zvládnutí správnej techniky rýchlos pohybov zvyšujeme, to isté platí aj o dåžke úsekov. Pri zdokona¾ovaní techniky nízkeho štartu je vhodné uplatòova skupinovú sú ažnú formu. 8. Nízky štart v zákrute. Cvièenci musia zvládnu osvojenie behu v zákrute pri pôsobení odstredivej sily, ktorú musia kompenzova boèným náklonom osi tela dovnútra zákruty. Z blokov vybiehajú po dotyènici k vnútornej èiare dráhy. 4.5 Metodika nácviku švihového behu Základom metodiky výcviku techniky behu je rozvinú prirodzené bežecké schopnosti, odstráni nesprávne pohybové návyky a zvýši úroveò základných 37

38 pohybových schopností. Hlavným cie¾om je však osvojenie racionálnej techniky behu v maximálnej rýchlosti. Pri nácviku využívame tieto dve metódy: - analyticko-syntetickú - nácvik jednotlivých polôh a fáz. - komplexnú - nácvik celého bežeckého pohybu. 1. Pohybové hry. Zaraïujú sa sem všetky pohybové hry bežeckého charakteru, pomocou ktorých rozvíjame základné pohybové schopnosti a zruènosti. Hry majú sú aživý charakter a ich úlohou je vytvára trvalý kladný vz ah k tejto pohybovej èinnosti. Zameriavame sa na komplexný nácvik techniky behu. 2. Nácvik pohybu paží. Nácvik zaèíname najprv na mieste, neskôr v pokluse a behu, dbáme na správne pokrèenie paží v lak ovom kåbe (90 º ), dostatoèný rozsah pohybu v predo-zadnom smere a ich primeranej frekvencii k rýchlosti behu. 3. Vybehávanie - rovinky. Je to opakovaný beh na úsekoch m s polovièným až trojštvrtinovým úsilím, kedy je ešte cvièenec schopný sám kontrolova vykonávaný pohyb a regulova nesprávne pohyby. Hlavnou úlohou je osvojenie si uvo¾neného, ekonomického behu pri vykonaní správnej techniky. 4. Špeciálne bežecké cvièenia. Tieto cvièenia sú vlastne rôznymi spôsobmi osobitne upraveného behu, sú to dielèie èasti celého pohybového cyklu bežeckého kroku. Ich úèelom je zlepšenie techniky behu, zväèšenie kåbovej pohyblivosti, posilnenie a zlepšenie pružnosti jednotlivých svalových skupín dolných konèatín a v neposlednej miere ovplyvòujú aj rozvoj rýchlosti - frekvencie a vytrvalosti. Všetky cvièenia vykonávame v správnej polohe trupu a panvy. Nízky poklus - je poklus s ve¾mi krátkymi krokmi. Dokroèenie sa vykonáva postupne od prstov, cez chodidlo po ¾ahký dotyk päty, koleno je v maximálnej extenzii. Nasleduje postupné odvíjanie chodidla, päta sa dostáva do maximálnej polohy od zeme, špièka je skoro v stálom kontakte s podložkou a koleno sa vysúva èo najviac dopredu. Stredne vysoký poklus - jeho technika je podobná predchádzajúcemu cvièeniu, s tým rozdielom, že koleno švihovej nohy dvíhame do horizontálnej polohy. Trup si zachováva bežecký náklon, oporná noha je v momente odrazu v úplnej extenzii. Vysoký poklus - ide o rýchle dvíhanie kolena švihovej dolnej konèatiny vysoko k trupu v maximálnom rozsahu a o aktívny pohyb smerom dolu. Odraz smeruje do výšky, takže napriek rýchlej frekvencii krokov bežec postupuje dopredu relatívne pomaly. Predchádzajúce cvièenia sú charakteristické nácvikom dvojitej práce v èlenkovom kåbe a nacvièujeme nimi maximálnu frekvenciu bežeckých krokov. Zakopávanie - je charakteristické aktívnym zdôraznením pohybu predkolenia po odraze pätou dozadu a hore, ktorá sa dostáva do krajnej polohy až k sedaciemu svalu, 38

39 stehno smeruje kolmo k zemi. Oporná dolná konèatina sa opiera o prednú èas chodidla. Cvièenie vykonávame v miernom, až hlbšom bežeckom predklone. Úèelom tohto cvièenia je posilnenie skupinky svalstva zadnej strany stehna a natiahnutie svalovej skupiny na prednej strane stehna. Predkopávanie - zaèína rovnakým pohybom ako vysoký poklus, stehno švihovej dolnej konèatiny sa dostáva do najvyššej polohy, pred jej dosiahnutím zviera s predkolením ostrý uhol. V krajnej polohe nasleduje prudké predkopnutie predkolenia, súèasne s odrazom opornej konèatiny, a jeho aktívny pohyb proti podložke. Trup je v kolmej polohe, ale pri predkopávaní predkolenia sa snažíme o mierny predklon k švihovej dolnej konèatine. Cvièenie vykonávame na každý štvrtý krok s medziklusom, so striedaním dolných konèatín. Koleso - je cvièenie, v ktorom s spája predkopávanie so zakopávaním. Je urèené k imitácii bežeckého pohybu konèatín v maximálnom rozsahu, k rozvoju odrazových, rýchlostno-silových a koordinaèných schopností. 5. Stupòovaný beh. Ide o plynulé stupòovanie rýchlosti behu do submaximálnej až maximálnej rýchlosti. Dåžka úsekov sa pohybuje od 50 do 150 m a závisí od pripravenosti bežcov. Beh zaèíname nízkou intenzitou, ktorá sa postupne zvyšuje predåžením dåžky krokov, zvýšením ich frekvencie, väèšou intenzitou odrazu a väèším rozsahom pohybov paží a všetkých fáz bežeckého kroku. 6. Rozložený beh. Jeho úlohou je zvládnutie techniky zotrvaèného behu s udržaním rýchlosti. Je charakteristický zmenami rýchlosti pohybov na jednotlivých èastiach úsekov, úseky sú zväèša rozložené na tri èasti, prièom prvú a tretiu bežec absolvuje submaximálnym až maximálnym úsilím. Druhú èas beží zotrvaènos ou a od dåžky tejto èasti závisí ve¾kos zníženia rýchlosti behu. Dåžka úsekov sa pohybuje v rozpätí 60 až 300 m. 7. Letmý beh. Je to rovnomerný beh s hranièným úsilím na úsekoch m, ktorému predchádza asi 30 m nábeh na dosiahnutie potrebnej rýchlosti. Používa sa ako jeden zo základných prostriedkov na rozvoj maximálnej rýchlosti. 8. Beh v zákrute. Beh v zákrute sa líši od behu v rovinke svojou osobitos ou v technike behu, ktorá musí bra do úvahy odstredivú silu pôsobiacu na bežca. Tá je kompenzovaná naklonením pozdåžnej osi tela dovnútra zákruty väèším rozsahom pohybu vonkajšej paže a dlhším krokom vonkajšej dolnej konèatiny. Nácvik behu v zákrute v zaèiatkoch vykonávame poloviènou rýchlos ou, až po osvojení správnej techniky zvyšujeme rýchlos behu. 9. Kontrolný beh. Kontrolným behom zis ujeme nedostatky v technike behu a rozvoji pohybových schopností a tiež úroveò výkonnosti bežca. 39

40 4.6 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Pri štarte a šliapavom spôsobe behu Hlavné chyby: Spôsob odstránenia: - Nerovnomerné rozloženie - Vysunutie osi pliec, hmotnosti tela na horných a aby paže boli v kolmej dolných konèatinách, pri polohe polohe k podložke. pripravte sa cvièenec sedí na päte švihovej dolnej konèatiny. - Pri polohe pozor vysoko - Zadný blok posunieme dozdvihnutá panva a vystretie predu, bližšie k prednému švihovej dolnej konèatiny. bloku. - Hmotnos tela spoèíva hlavne - Zväèši predklon trupu, na zadnej švihovej dolnej hmotnos tela úplne prekonèatine. nies na odrazovú nohu, švihovou sa len z¾ahka dotýka podložky. - Príliš ve¾ké prenesenie - Os pliec nevysúvame tak hmotnosti na paže, neudržíve¾mi dopredu, a trup posa dostatoèný èas v polohe sunieme viac nad dolné konèatiny. Pozor. - Dlhý interval od štartového - Hmotnos tela prenesieme signálu po zaèiatok vybeh- viac na odrazovú dolnú nutia. konèatinu. - Prvý krok neprimerane dlhý. - Naznaèíme èiarou približný doš¾ap chodidla v prvom kroku. - Nedostatoèná práca paží. - Vynaloži viac úsilia o väèší rozsah a rýchlejšiu prácu paží. - Vysadzovanie pavny a lámanie - Prepadávanie spevneného trupu v páse pri padavom štarte tela do žineniek vo vzdialenosti 1 m. 40

41 - Malé zvýraznenie zrýchlenia. - Znížením rýchlosti nábehu, skrátením dåžky prvých krokov a zvýšením ich frekvencie.. - Rýchle vzpriamovanie trupu - Zaradenie padavých štartov, (vyskoèenie z blokov). skrátenie, zrýchlenie prvých krokov. Pri švihovom spôsobe behu - Nedostatoèný rozsah práce - Zdôraznená práca paží v zášvihu. paží, pohyb vykonávaný len pred telom. - Pohyb paží do strán. - Boèné postavenie k stene a vykonávanie bežeckého pohybu paží. - Ve¾ká rýchlos behu na - Zníži rýchlos behu úkor techniky. a viac sa sústredi na správnos techniky kroku a prácu paží. - Nedokonèený odraz - Odraz vykonávame energicky odtrhnutie chodidla od s dopnutím chodidla podložky. a pretlaèením panvy vpred. - Zaradenie odrazových cvièení. - Nedostatoèné dvíhanie - Vysoký poklus s postupným kolien. prechodom do behu. - Krátky bežecký krok. - Prebeh vymedzeného územia èo najmenším poètom krokov. - Záklon trupu. - Zväèšenie predklonu trupu a pozdåžnej osi tela. - Doš¾ap na celé chodidlo. - Vykonávanie poklusu len na prednej èasti chodidla. - Nedostatoèné pretlaèenie - Zámerné, energické vystiekolena oporovej dolnej ranie kolena do maximálnej konèatiny. polohy. 41

42 - Záklon trupu. - Vedomá snaha o predklon. - Cvièenia s oporou paží o stenu pri väèšom sklone osi tela. - Nízke dvíhanie kolien. - Posilòovanie dvíhaèov stehna a brušného svalstva. - Násilné predlžovanie krokov - Zaraïujeme sem akceleraèné otváraním predkolenia. cvièenia. - Stehno švihovej dolnej - Uvo¾nenie a natiahnutie svalstva konèatiny sa nedostáva do na prednej strane stehna - pri ahovanie predåženia trupu. päty k sedaciemu svalu rukami, najskôr v stoji, potom v ¾ahu na bruchu. - Nedostatoène ostrý uhol - Zaraïujeme úseky v kolennom kåbe švihovej prekonávané vysokým nohy - výrazné predkopnutie poklusom. predkolenia. - Záklon trupu, cvièenec - Zväèšenie náklonu pozdåžnej osi tela, sedí. dba na správnu ve¾kos extenzie v pracovných uhloch dolných konèatín. - Beh pri vonkajšej èiare - Zaradíme beh v zákrute dráhy. so snahou beža èo najbližšie pri vnútornom okraji. - Nedostatoèný náklon tela - Zvýšime rýchlos behu a snažíme sa do vnútra zákruty. o väèší rozsah pohybu vonkajšej paže so smerom do vnútra. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: Spôsoby odstránenia: - Neplynulé zvyšovanie rýchlosti - Beh v skupine, vzájomná. kontrola. - Beh s nedostatoèným rozsahom - Vo¾né úseky s pomalšou. frekvenciou pohybov a zväèšeným rozsahom pohybov. 42

43 - Brzdenie pri zotrvaènom behu. - Nemeni frekvenciu krokov. - Záklon trupu pri vypustení. - Udrža polohu trupu a hlavy, prípadne sa snaži o mierny predklon. - Celková kàèovitos pohybov. - Beh po naklonenej rovine, (z mierneho svahu), snaži sa o uvo¾nenos pohybov. 43

44 5. BEHY NA STREDNÉ A DLHÉ VZDIALENOSTI 5.1 Charakteristika Behy na stredné a dlhé vzdialenosti sú skupinou atletických disciplín, v ktorých treba prekona danú vzdialenos èo najrýchlejšie pri uplatnení prirodzenej lokomócie èloveka - behom. Beh zaraïujeme medzi cyklické èinnosti, lebo jednotlivé fázy pohybu sa cyklicky opakujú a nadväzujú na seba. Medzi behy na stredné vzdialenosti patria behy na 800 m, 1500 m, beh na 1 mí¾u (1609 m), beh na 3000 m a beh na 3000 prekážok (len muži). K behom na dlhé vzdialenosti zaraïujeme beh na 5000 m a m, polmaratón (21098 m) a maratón (42195 m). V súèasnosti rozsah pretekania v behoch na stredné a dlhé vzdialenosti je u žien rovnaký ako u mužov. Poèas behu sú zapojené do èinnosti ve¾ké svalové skupiny dolných konèatín, za ažuje sa dýchací, obehový a metabolický systém. Práve pre blahodárne úèinky predovšetkým na srdcovo-cievny, dýchací a nervový systém, ako aj vnútorné orgány, je vytrvalostný beh jedným z najvhodnejších prostriedkov na udržanie a zlepšenie kondície a zdravotného stavu. Beh je vhodný pre všetky vekové kategórie. Je dôležitou súèas ou aj technických atletických disciplín, športových hier a súèas ou prípravy takmer vo všetkých športoch. Vytrvalostný beh je zaradený do osnov telesnej výchovy vo všetkých stupòoch a typoch škôl. V behoch na stredné vzdialenosti sú rozhodujúcimi pohybovými schopnos ami špeciálna vytrvalos pre danú pretekovú disciplínu, tempová vytrvalos a vytrvalos v rýchlosti. V behoch na dlhé vzdialenosti je rozhodujúca špeciálna vytrvalos a tempová vytrvalos. Základom, predovšetkým pre behy na dlhé vzdialenosti je rovnovážna, tzv. aeróbna vytrvalos, kedy je príjem a spotreba kyslíka v rovnováhe. Dosiahnutie vysokej športovej výkonnosti v behoch na stredné a dlhé vzdialenosti závisí od efektivity a hospodárnosti èinnosti jednotlivých systémov zabezpeèujúcich energetické krytie výkonu (Dostál, 1987). Èím je tra dlhšia, tým výraznejšie je zastúpenie aeróbnej vytrvalosti, èím je tra kratšia, tým je výraznejšie zastúpenie anaeróbnej vytrvalosti (tab. 1). Základným ukazovate¾om aeróbnej vytrvalosti je maximálna spotreba kyslíka VO 2 max a VO 2 max. kg -1 - je to množstvo kyslíka, ktoré je bežec schopný prija za 1 minútu na kilogram hmotnosti. Základným ukazovate¾om anaeróbnej vytrvalosti je ve¾kos maximálneho kyslíkového dlhu a schopnos znáša vysokú hladinu laktátu tieto schopnosti hrajú rozhodujúcu úlohu v behoch na stredné vzdialenosti (Kuèera a Truksa, 2000). 44

45 Tabu¾ka 1 Zdroj energie Aeróbny (%) Anaeróbny (%) Pomer aeróbneho a anaeróbneho energetického krytia v jednotlivých bežeckých disciplínach (Laczo, 1996) m 800 m 1500 m 3000 m 5000 m m Maratón Z h¾adiska bioenergetického zabezpeèenia je v behoch na stredné vzdialenosti rozhodujúca anaeróbna laktátová kapacita, v behu na 800 m aj anaeróbny laktátový výkon a v behu na 1500 m aj aeróbny výkon. V behoch na dlhé vzdialenosti je rozhodujúci aeróbny výkon a èím je vzdialenos dlhšia, tým väèšiu rolu zohráva aeróbna kapacita. 5.2 Technika behu na stredné a dlhé vzdialenosti Technika behu na stredné a dlhé vzdialenosti je podobná technike behu na krátke vzdialenosti. Štart a výbeh nie je tak nároèný ako pri šprintoch. Vykonáva sa z polohy polovysokého štartu. Beží sa v podstate švihovým spôsobom. Rozdielny je rozsah pohybu horných a dolných konèatín. Rozdiel v práci paží sa prejavuje vo výraznejšom zväèšovaní (vzadu) a zmenšovaní (vpredu) uhla v lak ovom kåbe. Paže pracujú pri behu podstatne uvo¾nenejšie a v menšom rozsahu ako pri šprintoch. Iba na zaèiatku - po štarte a v závere behu je pohyb paží intenzívnejší a rýchlejší. Rozdiely v práci dolných konèatín sa prejavujú v nižšie vedenom kolene a v kratšom kroku. Bežci na stredné a dlhé vzdialenosti doš¾apujú na strednú až zadnú èas chodidla s využitím dvojitej práce v èlenkovom kåbe. Dåžka a frekvencia kroku urèujú rýchlos behu. Závisia od viacerých faktorov: disciplíny, od dåžky dolných konèatín a od techniky behu. Bežci na stredné a najmä dlhé vzdialenosti sa skôr zameriavajú na väèšiu frekvenciu krokov. Nagy (1986) uvádza nasledovné hodnoty dåžky a frekvencie krokov u behov mužov na stredné a dlhé vzdialenosti: 800 m - dåžka krokov 1,75-2,42 m, frekvencia krokov 4,4-3,2 s m - dåžka krokov 1,65-2,20 m, frekvencia krokov 4,3-3,2 s m - dåžka krokov 1,50-2,00 m, frekvencia krokov 4,2-3,15 s m - dåžka krokov 1,40-1,90 m, frekvencia krokov 4,3-3,18 s. maratón - dåžka krokov 1,30-1,80 m, frekvencia krokov 4,15-3,04 s. Znakom správnej techniky je efektívnos a ekonomickos pohybov, ktoré sú uskutoènené minimálnym úsilím a posun ažiska vpred, prièom dochádza k rytmickému striedaniu fáz napätia a uvo¾nenia. Pri behu nevyhnutne dochádza k vertikálnym a horizontálnym výkyvom ažiska. Vertikálne výkyvy dosahujú 2-10 cm. Horizontálne výkyvy sú menšie. 45

46 Pre švihovú techniku behu na stredné a dlhé vzdialenosti je charakteristické (NAGY, 1986): - priame držanie hlavy, - plecia nie sú zdvihnuté, - paže pracujú pozdåž tela, ich uhol sa pred telom zmenšuje a za telom zväèšuje tým viac, èím je beh rýchlejší, - ruky sú vo¾ne zovreté, - trup je v miernom predklone 5-7 stupòov v závislosti od rýchlosti behu, - dolné konèatiny pracujú v kolennom kåbe iba smerom vpred a vzad, - súvisí to s rovnobežným kladením chodidiel, - dolné konèatiny sa po odraze krèia predkolením pod stehno, - v momente odrazu prechádza dolná konèatina v kolennom kåbe úplným náponom a uhol odrazu je stupòov. 5.3 Nácvik techniky behu Metodika nácviku behov na stredné a dlhé vzdialenosti má dva hlavné smery zamerania: I. Nácvik a zdokona¾ovanie techniky a ekonómie behu. II. Rozvoj funkèných predpokladov organizmu. I. Nácvik techniky behu pri behoch na stredné a dlhé vzdialenosti je podobný s nácvikom techniky behu v šprintoch. Je potrebné zvládnu techniku behu rôznou rýchlos ou na dráhe, ale aj v rozliènom teréne, príp. na ceste. Pri behu v teréne práca dolných konèatín musí by pružnejšia, aby ažisko tela nerobilo ve¾ké výkyvy. Pri behu do kopca sa trup viac predkláòa, dåžka kroku sa skracuje, frekvencia kroku sa zvyšuje. Beh sa podobá na beh šliapavý. ažisko sa vedie nižšie nad zemou. Pohyby paží sú výraznejšie a pracujú rýchlejšie. Úsilie bežca sa zvyšuje. Pri behu dole kopcom úsilie bežca sa znižuje, zdvíha vyššie kolená. Pri miernom klesaní by mal by doš¾ap na prednú èas chodidiel a pri prudkom klesaní môže by až na päty. II. Rozvoj funkèných predpokladov organizmu obsahuje adaptáciu organizmu na dlhodobý výkon a rozvoj všeobecnej pohybovej výkonnosti. 1. Nácvik základných spôsobov behu pri prekonávaní dlhých vzdialeností (striedanie behu a chôdze, klus). 2. Nácvik prekonávania dlhých vzdialeností v rovnomernom tempe (beh v stanovenom tempe, beh v ¾ubovo¾nom tempe). 3. Nácvik súvislého behu v striedavom tempe (súvislý beh so zmenami rýchlosti, súvislý beh v teréne). 46

47 5.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby v behoch na stredné a dlhé vzdialenosti sú podobné ako v šprintoch, preto aj spôsoby ich odstraòovania sú podobné. Pri behoch na stredné a dlhé vzdialenosti je intenzita nižšia, preto odstraòovanie chýb by malo ís ¾ahšie. Zvýšená únava ku koncu môže spôsobi, že sa opä prejavia. 47

48 6. ŠTAFETOVÉ BEHY 6.1 Charakteristika Štafetové behy sú atletickou disciplínou, o výkone ktorej rozhoduje stanovený poèet pretekárov a tým sa stáva jedinou kolektívnou atletickou disciplínou. Dobrý výsledok štafetového behu je podriadený dvom základným požiadavkám, individuálnej šprintérskej výkonnosti a technike odovzdávky, preto ho môžeme charakterizova ako šprintérsko-technickú disciplínu. Èím sú úseky štafetového behu kratšie, tým sa zvyšuje význam zladenia a súhry medzi jednotlivými èlenmi, a schopnosti odovzdáva a prebera kolík v maximálnej rýchlosti. Cie¾om pretekárov je donies štafetový kolík, v podmienkach vymedzených pravidlami, èo najskôr do cie¾a. Každý pretekár beží jeden úsek trate a po jeho prebehnutí odovzdáva kolík nasledujúcemu èlenovi štafety. Dobehnutím posledného èlena štafetového družstva je štafetový beh ukonèený. Pri štafetovom behu sa musí kolík odovzda vo vymedzenom 20 m odovzdávacom území, ktorého stred je koncom a zaèiatkom èiastkových úsekov. Štafetové behy môžeme diferencova pod¾a dåžky úsekov na štafety s rovnako dlhými úsekmi (4 x 100m, 4 x 400m, 4 x 60m) a na štafety s nerovnako dlhými úsekmi (400m - 300m - 200m - 100m = švédska štafeta, 800m - 400m - 200m - 100m = olympijská štafeta) a tiež na štafety šprintérske (4x60m, 4x100 m,4x200 m, 4x400 m) a strednotratiarske (4x800 m, 4x1500 m). 6.2 Technika štafetového behu Pri technike štafetového behu na 4 x 100m sa používajú dva spôsoby odovzdávky štafetového kolíka medzi dvoma po sebe nasledujúcimi bežcami: 1. odovzdávka spodným oblúkom, 2. odovzdávka vrchným oblúkom. 1. odovzdávka spodným oblúkom Táto technika odovzdávky vychádza z princípu minimálnych, len nevyhnutne nutných odchýlok od techniky behu hladkého šprintu. Pohyb paže k prevzatiu a odovzdaniu štafetového kolíka zodpovedá pohybovej štruktúre pri šprinte a dovo¾uje zachova maximálnu rýchlos a rytmus pohybu. Preberajúci bežec na zvukový signál odovzdávajúceho zapaží šikmo dole, paža je v lakti mierne pokrèená, ruka je v predåžení predlaktia a palec je odtiahnutý v rovine kolmej na dlaò. Tým sa vytvorí najvhodnejšia poloha ruky na vloženie kolíka pri odovzdávke. Preberajúci bežec uchopí kolík za predný okraj, alebo v strede, a preto je nútený, vzh¾adom na nasledujúcu odovzdávku, pripravi si polohu kolíka v dlani tak, aby ho držal za dolný okraj. Paža s kolíkom odovzdávajúceho bežca prechádza spodným oblúkom do predpaženia šikmo dole, je mierne vystretá a kolík smeruje do nastavenej dlane preberajúceho bežca (obr. 4). 48

49 Vzájomná vzdialenos bežcov v okamihu odovzdávky štafetového kolíka závisí od ve¾kosti rozsahu zapaženia preberajúceho a ve¾kosti predpaženia odovzdávajúceho bežca. Obrázok 4 2. Odovzdávka vrchným oblúkom Pri spôsobe odovzdania kolíka vrchným oblúkom preberajúci bežec zapaží konèatinu asi do polohy 60º, dlaò je vytoèená hore, palec odtiahnutý. Odovzdávajúci bežec vkladá kolík do dlane preberajúceho vrchným oblúkom, pohybom predlaktia zhora dolu, prièom sa paža v lakti vystiera. Výhodou tejto odovzdávky je, že preberajúci bežec si nemusí upravova polohu kolíka v dlani pre ïalšiu odovzdávku. Ïalej môžeme pristúpi k deleniu techniky štafety pod¾a spôsobu odovzdania kolíka v rámci absolvovania celej vzdialenosti štafetového behu: 1. vonkajšia odovzdávka, 2. vnútorná odovzdávka, 3. kombinovaná odovzdávka. 1. Vonkajšia odovzdávka je charakteristická tým, že pretekári na všetkých úsekoch nesú kolík v ¾avej ruke a odovzdávajú ho do pravej ruky nasledujúceho bežca. To znamená, že si musia štafetový kolík v priebehu svojho úseku (spravidla na zaèiatku úseku) preloži z pravej do ¾avej ruky. 2. Vnútornú odovzdávku charakterizuje nesenie štafetového kolíka v pravej ruke bežcov na všetkých úsekoch štafety a odovzdávanie do ¾avej ruky ïalšieho pretekára. Tak isto, ako v predchádzajúcom spôsobe, si musia bežci preloži kolík v priebehu svojho úseku z ruky do ruky. 3. Kombinovaná odovzdávka je vlastne kombináciou dvoch vnútorných a jednej vonkajšej odovzdávky. Umožòuje najkratšie a tým najrýchlejšie prebehnutie vzdialenosti. Pri tomto spôsobe odovzdávok bežec preberá, aj odovzdáva kolík tou istou rukou. Prvý a tretí bežec nesú kolík v pravej ruke, èo umožòuje beža celú zákrutu pri vnútornom okraji svojej dráhy, to znamená najkratšiu možnú vzdialenos svojho úseku. Bežci na 49