Jeroen de Groot má vo svojom dome v holandskom meste Zaandam už roky na stene ako klenot zavesené gajdy, ktoré vyrobil Ján Fernéza zo Sihelného.

Transkrypt

1 Hovorí sa, že železo treba kuť, kým je horúce. Kým je tvárne a poddáva sa rukám človeka. I žať treba v príhodnú chvíľu, kým obilie nevypadne z klasu a nestratí sa raz navždy v zemi. Ono nie z každého na jar vzklíči zrno nové. Hovorí sa, že osudy a ľudí treba zaznamenať, aby sa nezabudlo na to, čo dali svetu a nám... Čas dozrel a nastala tá správna chvíľa i pre vydanie zborníka o gajdošoch. Napokon je na to i príležitosť. Veď desať rokov gajdošského festivalu, ktorý sa z nesmelého stretnutia ani nie desiatky slovenských a dvoch poľských gajdošov v rámci programu Folklórnych slávností pod Babou horou na lúke pri Bielej farme v Sihelnom pretransformoval do dnešnej podoby trojdňového podujatia s niekoľkými typmi programov a aktivít (výstava, súťaž, workshop, scénický program...), si to naozaj zaslúži. Gajdovačka sa stala miestom stretnutí, spoznávania hudby a návratov. Návratov k čistému, pôvodnému a prirodzenému. Oslovuje nielen Slovákov, ale radi sa na nej stretnú a zahrajú si i Poliaci, Češi, Moraváci, Taliani, Chorváti, Španieli, Angličania, Škóti, Holanďania, Francúzi či Japonci. Všetci, ktorí sa stretnúť chcú a ktorí chcú spoznať gajdy, tento nástroj prinajmenej iný. Bez strún, bez klávesov, z kože zvieraťa, z dreva a z kovu. Na Gajdovačke sme spoznali vzácnych ľudí, ktorí nás obohatili i ľudsky, spoznali veľa mladých pokračovateľov a rozlúčili sa s tými, ktorí odišli do nenavrátna. Po Jozefovi Zboroňovi, Jánovi Fernezovi, Jozefovi Kostúrovi i Rasťovi Trnovcovi však zostali spomienky a ich nenahraditeľné melódie. Naše stretnutia sú plné vrúcneho vzťahu k ľudovému umeniu, k tradíciám, ku spôsobu života a kultúre našich predkov. A to v prostredí, ktoré ešte celkom nepodľahlo globálnemu gýču doby, kde sa ešte nachádzajú prvky toho prvobytného, podstatného pre našu súčasnosť, ale predovšetkým pre budúcnosť. Aby sme mali znova a znova na čom stavať, čo zdokonaľovať, k čomu sa vracať. Aby sme vedeli kto sme a odkiaľ sme. Pri desiatom výročí Gajdovačky sme pripravili výstavu i tento zborník ako stálu spomienku na ľudí s láskou k hudbe. Kľúčom pri výbere gajdošov bola pravidelnosť ich účinkovania na našich stretnutiach v Oravskej Polhore a nemali sme ambíciu vydať monografiu obopínajúcu celý gajdošský svet. Sme skromnejší a oslovili sme tých, ktorí viac menej prijímajú naše pozvania. Ani samotní oslovení gajdoši však často nereagovali na náš dotazník a nie všetkých sa nám podarilo osloviť. V našich Portrétoch sa ocitli gajdoši nielen slovenskí. Z Čechov a Moravákov sme nemohli obísť pravidelných priateľov Gajdovačky, poľských zastupujú dvaja učitelia nastupujúcej gajdošskej generácie. Portrétmi gajdošov prezentujeme súčasný stav informácií, ktoré sa nám podarilo získať a veríme, že sú dobrým a dlhým krokom k ich ďalšej sumarizácii. Veríme preto, že náš prvý editorský počin inšpiruje aj ostatných, ktorí možno váhali a budeme môcť vydať jeho reedíciu doplnenú o ďalšie gajdošské mená a zaujímavé príbehy, či pokračovanie, ďalšiu časť portrétov. Na záver sme pôvodne chceli citovať kúsok z poznámok Milana Ruska o Gajdovačke. Keď sme sa však začali zamýšľať nad tým, ktorá jeho časť by bola najvhodnejšia, rozhodli sme sa ho uviesť celý. Možno i ako prvé gajdošské vyznanie v tejto publikácii a určite ako odpoveď na niektoré názory o opodstatnenosti festivalu v Oravskej Polhore. zostavovatelia

2 Hovorí sa, že doma človek nikdy nie je prorokom. Obrazne to znamená, že ľudí a veci, ktorých máme odnepamäti blízko, doma a poruke, si často nie dostatočne vážime. Podobne to platí aj o tradíciách. Na severnej Orave napríklad o tradícii gajdošsko husľovej muziky. Naopak ľudia pozorujúci z väčšieho odstupu, napríklad z cudziny hneď odhalia skutočnú hodnotu tohto pokladu. Milovníkovi gájd z Talianska napríklad stálo za to prejsť tisíce kilometrov, len aby navštívil festival Gajdovačka Bolo úžasné ho pozorovať, ako hltavo sleduje vystúpenia domácich muzikantov a do notesu si stále robí poznámky. Hoci je sám gajdoš, on neprišiel hrať. Prišiel vychutnať jedinečnú atmosféru, staré nuty, starodávne jedlá a osobne spoznať tradičných muzikantov, ktorých môže stretnúť len tu. Hoci je Taliansko na gajdošov a gajdošské festivaly pomerne bohaté, na žiadnom z nich isto nestretnete tú jedinečnú slovensko česko poľskú atmosféru, ktorá je už pre Gajdovačku typická. V gajdošskom svete sa o Oravskej Polhore hovorí čoraz častejšie a s čoraz väčšou úctou. A čo si vážim na tomto festivale ja? Je to stretnutie ľudí, ktorí radi rozdávajú druhým radosť. Festival je zameraný aj na mladých. Výstava detských obrazov je tou najfantastickejšou výzdobou sály, akú si možno predstaviť. Súťaží sa v speve a dúfam, že v budúcnosti pribudne aj škola tradičných polhorských tancov. Organizátori vedia vytvoriť rodinnú atmosféru a veľa priestoru na stretnutia, rozhovory a spoločné hranie. Každý gajdoš od najmladšieho chlapčeka, ktorého idú tie ťažké gajdy prevážiť až po najváženejších majstrov dostane priestor ukázať čo v ňom je. Mladí gajdoši sa cibria nielen na škole hry, ktorá tu po dva doobedia prebiehala, ale potom sa musia predviesť aj na súťaži pred komisiou. Kto tú súťaž vyhral? Znova Peter Matis z Polhory. Ukázal, že to, čo sa naučil priamo od pána Jozefa Zboroňa vie dokonale zúročiť. Juzek ho isto z gajdošského neba pozoroval a bol naňho patrične hrdý. Mimochodom, vlastne vyhrali sme všetci. Vyhrali sme radosť z muzicírovania. Vyhrali sme hrdosť na našu krásnu gajdošskú tradíciu. Vyhrali aj siedmi noví gajdošíci z Poľska, ktorým všetkým spravil gajdy Fero Skurčák. Tak nová generácia gajdošov v Poľsku sa rozrastá... a čo v Polhore a v Sihelnom? Keď sme sa v nedeľu večer vracali do Bratislavy, holandský gajdoš Jeroen de Groot mi povedal: Bolo to niečo fantastické, náš spevák, ktorého nepustili z práce nebude veriť, keď mu budeme rozprávať... Milan, kedykoľvek nás zavoláte, určite znova prídeme. Jeroen de Groot má vo svojom dome v holandskom meste Zaandam už roky na stene ako klenot zavesené gajdy, ktoré vyrobil Ján Fernéza zo Sihelného. Milan Rusko

3 Roman Bienik Narodil sa v Bratislave dňa , žije a tvorí Dolnom Hričove, pracuje v Žiline. Pôvodným povolaním je učiteľ, metodik. Pochádza zo známej muzikantskej rodiny. Roman Bienik sa zameral na ľudové umenie, okrem hry na gajdy, fujary a píšťalky ich aj vyrába. S ľudovou tvorbou sa oboznámil pred 39. rokmi. Čerpá z viacerých muzikantských vzorov, ktoré sú mu inšpiračným prameňom, hráva na stredoslovenských trojhlasých gajdách. Často účinkuje na folklórnych podujatiach, slávnostiach, ako výrobca sa zúčastňuje tvorivých dielní a súťaží v oblasti drevených hudobných nástrojov. O jeho majstrovstve svedčí aj fakt, že je trojnásobným držiteľom ocenenia Instrumentum Excelens na FSP v Detve.

4 Pavel Číp Gajdy, ako jeden z významných integrujúcich prvkov medzi kultúrami rôznych národov, ma fascinovali a priťahovali už od študentských rokov. Som vďačný okolnostiam, že som mal možnosť dôverne sa s nimi zoznámiť, venovať sa ich výrobe a príležitostne si na nich aj zahrať. Narodil sa v Zubří dňa , kde žije a tvorí. Pôvodným povolaním je technik v strojárenstve, v súčasnosti výrobca hudobných nástrojov. Zaoberá sa predovšetkým výrobou rôznych druhov gájd, šalmají a ľudových jazýčkových píšťal, a ako sám uvádza, gajdošom je až na druhom mieste. Ako žiak ĽŠU, odbor klarinet, začal hrať vo folklórnom súbore Radhošť z Rožnova pod Radhoštěm a na miestnych folklórnych slávnostiach. V roku 1959 sa prvýkrát naživo stretol s moravskými gajdami, ktoré ho začali zaujímať ako významný remeselný artefakt ľudovej kultúry. Vzorom a učiteľom sa mu stal Jozef Ország Vranecký z Nového Hrozenkova. Bol to znalec ľudovej kultúry, všestranný muzikant a zároveň vynikajúci výrobca ľudových hudobných nástrojov. V dobe, keď sa začal učiť hrať na gajdy, už v regióne žiadny aktívny gajdoš nepôsobil. Trocha si pamätal z hry pána Országa, od ktorého získal aj svoje prvé gajdy. Podľa nich a podľa zachovaných muzeálnych exponátov si neskôr vyrobil vlastné moravské gajdy. Na gajdy príležitostne hral s rožnovským folklórnym súborom Javořina, neskôr s muzikou Soláň a Gajdošským združením z Rožnova. Takmer celý repertoár sa skladal z ľudových piesní z Valašska. S týmito súbormi účinkoval na mnohých folklórnych festivaloch (Strážnica, MDF Strakonice a pod.), aj v susedných štátoch (Poľsko, Slovensko, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Taliansko). Za svoju činnosť v oblasti výroby ľudových hudobných nástrojov získal v roku 2002 od Volkskultur Niederostereich Zlaté čestné uznanie a v máji 2008 bol ministrom kultúry ČR ocenený titulom Nositeľ tradície ľudových remesiel. V hre na gajdy i vo výrobe hudobných nástrojov pokračujú jeho synovia Miroslav a Peter.

5 Drahoš Daloš Ako prvý nástroj som urobil G fujaru, pretože to bol nástroj, pri počúvaní ktorého sa mi niesli príjemné zimomriavky po tele, neskôr šesťdierové píšťaly, dvojačky, koncovky, kostené handrárske píšťalky, no a nakoniec gajdy, ku ktorým som sa dostal cez zoznámenie sa s B. Garajom ml. i s jeho otcom Bernardom, výborným výrobcom a interpretom. Narodil sa dňa 14. júna Výrobe tradičných hudobných nástrojov sa venuje viac ako štvrťstoročie. Impulzom mu bola návšteva depozitu Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre a oboznámenie sa s výrobkami fujarami od Ďuračku z Očovej, Imra Weissa z Hriňovej či Matúška Nosáľa z Vígľaša, za ktorými sa vybral aj na Podpoľanie. V detstve vo Veľkom Záluží mal ešte možnosť počuť hrať gajdoša Antalíka. Obdiv a vzťah k pastierskym hudobným nástrojom získal aj pri počúvaní nedeľnej klenotnice ľudovej hudby v slovenskom rozhlase, ktorá začínala práve fujarovým triom otca a synov Kubincovcov. Prvé praktické skúsenosti z výroby nástrojov získaval v dielni Jána Bartolena v Nitre a s ním sa zúčastnil na stretnutí výrobcov o cenu Ladislava Lenga pri FSP v Detve. Stretnutia a rozhovory s ujom Ľuptákom, Jožkom Fekiačom, Jožkom Kostúrom st. a ďalšími majstrami a ich úprimný vzťah k fujare, píšťalkám či gajdám mu dodali ďalší stimul k pokračovaniu a zdokonaľovaniu sa vo výrobe ľudových hudobných nástrojov. Navštevoval folklórne festivaly Myjava, Detva, Východná i menšie regionálne festivaly. Najskôr ako divák, neskôr ako účinkujúci s FS Zobor pri SPU v Nitre i ako sólista na ľudové hudobné nástroje. Podieľa sa na príprave programov ekumenického festivalu Dni kolied kresťanov Slovenska, gajdošských fašiangov v Malej Lehote, FF Východná, moderoval programy Gajdovačky. Drahoš vystavoval svoje hudobné nástroje v Paríži, Zurichu, Berlíne, na svetovej výstave hudobných nástrojov vo Frankfurte, v Bruseli a inde. Vďaka týmto výstavám sa jeho nástroje dostali na všetky kontinenty a tam sa na nich hrá aj hudba iných žánrov. Získal viaceré ocenenia Instrumentum Excellens, udelené jeho nástrojom na FSP v Detve.

6 Juraj Dufek Zvuk gájd, prvobytný súzvuk, je hlboko v nás, dotýka sa samej duše. Hádam aj preto sme si my, čo ho vyhľadávame a nachádzame v ňom potešenie, takí blízki. Ako jedna rodina. Nech je to vždy tak. Narodil sa v Bojniciach , kde žije a pôsobí dodnes. Povolaním je materiálový inžinier a výrobca gájd. Pochádza z muzikálne talentovanej rodiny, stará mama i mama výborne spievali, otec i brat okrem spevu hrajú na niekoľko hudobných nástrojov. Brat sa učí hrať na gajdy. Okrem hry na gajdy sa venuje aj ich výrobe, ako i výrobe historických plátkových nástrojov. K prvému kontaktu s ľudovou hudbou a gajdami sa dostal počas štúdia na vysokej škole v Bratislave. Inšpiračnými zdrojmi sú mu gajdoši Anton Vranka, Bernard Garaj st. aj ml., z nežijúcich hlavne Jozef Antalík, Anton Michelík a Ján Pavlov. Jeho obľúbeným typom gájd sú troj a štvorhlasé v A ladení z Ponitria, štýl hry preberá z nahrávok a počutia. Rád hráva gajdošskú hudbu z menej známych a málo prebádaných gajdošských lokalít, napr. z Hontu, Gemera, z podjavorinských Kopaníc. Aj keď najčastejšie ide o rekonštrukcie na základe neúplného materiálu a štýlovej extrapolácie. Veľmi rád hráva do tanca, čo podľa neho dáva gajdovaniu ďalší rozmer, nevyhýba sa ani rôznym experimentom s gajdami v iných hudobných žánroch. Hral niekoľkokrát s Gajdošským združením, potom v skupine Estam s Rasťom Trnovcom. Neskôr v keltskej kapele Keltieg, potom v etnofolk skupine Šafran. Pravidelne spolupracuje s folklórnou skupinou Hájiček z Chrenovca a s Javorovou Húžvou z Banskej Bystrice. V roku 2007 sa stal členom medzinárodného orchestra La Banda Europa, ktorý má po niekoľkých úspešných koncertoch v súčasnosti pauzu. Je členom prednedávnom sformovaného tria Gajdoši spod zámkov v zložení Tatarka, Kočík, Dufek a Gajdošskej muziky Juraja Dufeka, Jany Ambrózovej a Alžbety Lukáčovej. Za svoje významné úspechy pokladá účinkovanie a prezentáciu slovenských gájd na Medzinárodnom festivale výrobcov gájd v Saint Chartier vo Francúzsku v roku 2006, koncert v The National Piping Cenre v Glasgowe v Škótsku v januári 2008, účinkovanie v programe Mejoresgaiteros del mundo v Ovieda v španielskej Astúrii v júli 2008 a tiež takmer každoročnú účasť na Gajdovačke v Oravskej Polhore. Gajdošskému kumštu učí niekoľkých žiakov.

7 Ján Ferneza Gajdoš, výrobca gájd zo Sihelného. Narodil sa 27. septembra 1932 v Sihelnom v rodine roľníka. Ako malý chlapec slúžil u Karola Mačinca, brata gajdoša Ondreja Mačinca. Od neho sa naučil hrať i vyrábať gajdy. Prvé gajdy si zhotovil sám ako 13 ročný. Postupne sa zdokonaľoval a ako 17 ročný s bratom Jozefom chodili vyhrávať po svadbách a zábavách spolu so speváčkami sestrami Jankou Bieľakovou a Máriou Ďubašákovou, neskôr s Kristínou Vnenčákovou a Jankou Grobarčíkovou. Ako hudobník sa k nemu pripojil Serafín Luscoň, ktorý hrával na gajdách a husliach, niekedy hudobne pomáhal i Pavol Jucha. Neskôr spolu s bratmi Jozefom husle a Pavlom heligónka vytvorili ľudovú hudbu Fernezovcov. Hrávali spolu najmä na svadbách, pri rafaní ľanu a na páračkách. V roku 1990 sa pripojili k hudbe ďalší členovia a vznikla folklórna skupina, ktorá pôsobí dodnes s mladým gajdošom Jozefom Vnenčákom, ktorý sa naučil hrať od Jána Fernezu. S ľudovou hudbou i ako sólista sa zúčastnil na folklórnych festivaloch v Detve, Východnej, na Podroháčskych folklórnych slávnostiach, prehliadkach v Krivej, Oravskom Veselom, bol každoročným účastníkom medzinárodného festivalu Gajdovačka. Ján Ferneza vyrobil mnoho gájd pre záujemcov zo Slovenska i zo zahraničia. Tóny jeho gájd sú zachytené na gramoplatniach a v nahrávkach slovenského a českého rozhlasu. Mal 14 detí, ale žiadne sa hre na gajdy nenaučilo. Začal sa jej úspešne venovať jeho zať František Skurčák, ktorý gajdy aj vyrába a hre na gajdy priučil aj svoju dcéru Ivetku. Gajdoš Ján Ferneza zomrel 15. júna 2003.

8 Bohumil a Jiří Gabrhelovci Pod názvom Gajdoši s Kopanic rodina Gabrhelových už vyše dvadsať rokov šíri dobrú hudbu a svetu rozdáva zvuk gájd i piesne z rodného Starého Hrozenkova. Rodinnú muziku tvoria manželia Bohumil (nar ), Lýdia (nar ) a syn Jiří (nar ). Ich vzťah k miestnym tradíciám nie je náhodný ani umelo vypestovaný, veď ich predkovia žili oddávna v tomto čarovnom kraji. V rodokmeni Lýdie Gabrhelovej môžeme nájsť dve zo slávnych kopaničiarskych žien, ľudových liečiteliek, rozprávačiek Annu Struhárovú a babičku Irmu Gabrhelovú. Na začiatku 90. rokov Bohumil obnovil hudobné tradície a ako muzikant samouk začal navštevovať učiteľov, vybral sa za nimi do Brna, na Valašsko, do južných Čiech a svojím nadšením strhol postupne ďalších členov rodiny. Z nich sa za istý čas vytvorilo trio Bohumil, Lýdia a Jiří, ktoré v tejto zostave účinkuje doteraz. Počas svojho pôsobenia boli častými návštevníkmi festivalov a stretnutí muzikantov v Čechách, Poľsku i na Slovensku, kde gajdošská muzika patrí k živej hudobnej tradícii a tak úspešne reprezentovali svoj kraj. Poznajú ich návštevníci festivalov Gajdovačky v Oravskej Polhore, odkiaľ si Jiří niekoľkokrát priviezol cennú trofej zo súťaže mladých gajdošov, zúčastnili sa súťaží v poľskej Milowke, Zywci, kde získali čestné uznanie za autentickú interpretáciu, v Poznani, v Zakopanom, ale aj na Slovácku v Strážnici, v Břeclavi, Vlčnove či v Čechách v Strakoniciach, v Prahe. Hrali a spievali v rôznych krajinách na mnohých folklórnych podujatiach. Všade svojím vystúpením napĺňajú odkaz predkov a odovzdávajú posolstvo ľudovej kultúry budúcim generáciám. Gajdošská muzika oslávila v roku výročie vzniku. Pri tejto príležitosti vydali nový CD nosič s názvom Ej, moselo by něbyc, v ktorom sú nahraté známe i menej známe piesne z regiónu Moravské Kopanice v podaní Gajdošov z Kopaníc a rodinnej ľudovej hudby Škubalových a spevákov Jiřího Holáska a Víta Blahu.

9 Bernard Garaj Mám radosť, že gajdy už určite na Slovensku nezaniknú. Narodil sa dňa vo Veľkej Lehote, býva v Zlatých Moravciach. Pôvodným povolaním bol robotník. Pochádza z muzikantskej rodiny, jeho starý otec, otec aj strýko boli muzikanti, vyrastal medzi tónmi ľudovej hudby, ktoré vnímal ako samozrejmosť. Hrá na dvoj a trojhlasé gajdy ladenia A a B dur, ktoré aj vyrába. Gajdovať začínal ako malý chlapec a neskôr prešiel hrať na iné hudobné nástroje, hral na klarinet aj saxofón. Hrával vo viacerých kapelách. S gajdami účinkoval vo folklórnych súboroch Zobor a Ponitran v Nitre. Má pokračovateľov tradície syna a vnukov. Je cechmajstrom Cechu slovenských gajdošov.

10 Dominik Garaj Narodil sa dňa vo Veľkej Lehote, kde aj doposiaľ býva. Je vedúcim pohostinstva, kde býva vždy veselo pri gajdošských stretnutiach na fašiangy. Pochádza zo známej gajdošskej rodiny s tradíciou výrobcov gájd, už v detstve vnímal zvuk gájd, na ktorých hrával starý otec, otec, strýko. Hráva na trojhlasých gajdách melódie z oblasti Pohronského Inovca Veľkej Lehoty gajdošské rozkazovačky. Účinkoval na viacerých folklórnych festivaloch a ďalších kultúrnych podujatiach v rámci Slovenska i v zahraničí. Gajdošské zvyky a tradície z Veľkej Lehoty udržiava aj vo folklórnej skupine, ktorej je zakladateľom a vedúcim. Pokračovateľom tradície je syn Pavol.

11 Pavol Garaj Narodil sa dňa v Novej Bani, býva vo Veľkej Lehote, pracuje ako manažér a technik. Je pokračovateľom gajdošskej tradície rodu Garajovcov, gajdošské melódie od svojich vzorov vstrebával už v útlom detstve. Hráva melódie z oblasti Pohronský Inovec Veľká Lehota. Spolu s členmi rodiny sa zúčastňuje festivalov, slávností a gajdošských stretnutí.

12 Romuald Jendraszak Hra na gajdách mi dáva možnosť kontaktu s množstvom zaujímavých ľudí, ktorí tiež majú tento nástroj v obľube a je aj možnosťou spoznať nové mestá, nové krajiny... aj rôzne typy gájd. Narodil sa v Poznani (Poľsko) Pôvodným povolaním je murár. V jeho rodine nebol nikto muzikantom. Hrá na gajdy a vyučuje hru na gajdy a husle, vedie hudby v Poznani, Steszewe, Polajewe, spolupracuje s hudbou v Lesznie. Prvýkrát prichádza do kontaktu s gajdami v roku 1971 v Kapele Dudziarzy Wielkopolskich v Paláci kultúry v Poznani. Inšpiračnými a muzikantskými vzormi sú mu gajdoši Stanislaw Grocholski, Piotr Machowski a Bronislav Buchwald. Hrá na gajdách velkopoľských, typ bukovskokosćianský, štýl z okolia Poznane. Má za sebou mnoho úspešných vystúpení doma i v zahraničí, zúčastnil sa takmer všetkých ročníkov Gajdovačky.

13 Tomasz Kiciński Gajdy a husle, to je spôsob môjho života. Žijem na dedine, ale videl som už kus sveta a ďalej ma láka, kde by som ešte mohol zahrať... Čoraz viac ma priťahuje príležitosť hrať s hudbami iného druhu, napr. folk, ponúknuť im moju muziku do ďalšieho spracovania. Pri starých gajdách sa zamýšľam, či by som mohol vyrobiť ešte lepšie... alebo celkom ináč. Čoraz väčšiu radosť mi prináša výuka mladých a osobitne, po istom čase učenia, spoločné vyhrávanie. Narodil sa , žije a pôsobí v Bukowci Górnom (Poľsko). Je remeselníkom a pochádza z muzikantskej rodiny, jeho starý otec Antoni Śliwa hral na husle, stará mama na ústnej harmonike so spevom, matkin brat je gajdoš Joszef Sliwa. Tomáš je gajdoš, hrá však aj na husle, vyrába gajdy, ich miniatúry, učí hrať na tieto nástroje členov ľudových hudieb v Bukowci Górnom, Leszne, v Kościan, ktoré vedie. Ešte ako malý chlapec počúval hrať starého gajdoša Floriana Ratajczaka, učiť hrať na gajdy sa začal u Edwarda Ignysia, obidvaja gajdoši sú mu vzorom aj inšpiráciou. Na husliach sa naučil hrať sám. Hrá na gajdách veľkopoľských, typ bukowsko kosćianský, štýl bukowiecký, príležitostne variácie folkové napr. so súborom Kwartet Jorgi. Je známym muzikantom doma i v zahraničí, držiteľom viacerých ocenení, pravidelne sa zúčastňuje spolu s celou skupinou na Gajdovačke v Oravskej Polhore.

14 Tibor Kobliček Narodil sa v roku 1937 v Turíčkach Cinobaňa, kde žije a pôsobí dodnes. Na Slovensku patrí k najznámejším výrobcom ľudových drevených hudobných nástrojov. Prevažnú časť života pracoval v Sklárňach v Poltári ako pracovník propagačného oddelenia. Ako člen štúdia amatérskych výtvarníkov pod vedením popredných umelcov získal poznatky z oblasti výtvarného umenia, za svoje práce získal niekoľko významných ocenení. Rovnako významná je i tá časť jeho tvorby, ktorou nadväzuje na tradičné ľudové artefakty z kože, kostí, dreva, rohoviny a kovu. Od roku 1975 sa intenzívne venuje výrobe ľudových hudobných nástrojov a v tejto oblasti dosiahol aj najvýznamnejšie výsledky. Majster Kobliček vyrába fujary, gajdy, gajdice, ninery, husličky, basičky, píšťalky, palice, drumble, rohy, trúby, rapkáče, trombity. Vyrába aj nové hudobné nástroje, a to najmä s historickými parametrami. Okrem výroby nástrojov je aj výborným interpretom ľudovej hudobnej kultúry, jeho nahrávky sú v archívoch STV aj v SRo. Dlhé roky spolupracoval s Domom kultúry v Detve, vystavoval hudobné nástroje v rôznych mestách doma i v zahraničí, získal významné ocenenia, profilovou výstavou sa uviedol v roku Nástroje, ktoré majstrovsky vyrába aj majstrovsky ovláda, je známym interpretom na rôznych festivaloch doma aj v zahraničí napr. vo Francúzsku, Taliansku, Rusku, Španielsku, Egypte, Anglicku. Na jeho precízne vyrobených hudobných nástrojoch hrajú mnohí amatérski i profesionálni hudobníci, viaceré sa nachádzajú v múzeách. Zúčastňuje sa aj Gajdovačky v Oravskej Polhore. Vydal profilovú mg kazetu svojho interpretačného umenia Píšťalôčky moje, je držiteľom viacerých cien Dr. Ladislava Lenga Instrumentum excellens v súťaži výrobcov ľudových hudobných nástrojov pri FSP v Detve, ktoré získal za jednotlivé kolekcie nástrojov.

15 Jozef Kostúr Pochádzal z Podkoníc malej obce pri Banskej Bystrici. Narodil sa ako potomok slávneho strapáňovského rodu, v ktorom sa bačovstvo dedilo z generácie na generáciu. I preto i on väčšinu života pracoval na salaši ako bača. Tu ho osud zavial už ako 11 ročného. Bol nielen výnimočným gajdošom, ale hrával aj na píšťalkách či na fujare. Všetky nástroje si vyrábal sám. Vyrábal však i zvonce, ktoré boli chýrne pre ich jednoliaty zvuk. Výrobe zvoncov, jeho veľkej vášni, sa začal intenzívne venovať až po odchode zo salaša. Najväčšou láskou mu však až do sklonku života ostali gajdy. Prvé si vyrobil ako 17 ročný a hoci nehrali čisto, boli jeho. Zomrel

16 Jozef Kostúr ml. Snažím sa pokračovať v šľapajách môjho otca. Mám zaťa Mirka Strečka, ktorý napreduje vo výrobe nástrojov. Som vďačný všetkým, ktorí sa zaoberajú folklórom v súčasnosti, vychádzajúc z tradícií minulosti. Osobitne môjmu oteckovi! Narodil sa v Banskej Bystrici, žije v Podkoniciach. Je strojárom. Od mala načúval hre svojho otca, známeho gajdoša a fujaristu, píšťalkára Jozefa Kostúra st., so zvukom gájd sa stretol na rodinných oslavách. Vzorom sú mu známi gajdoši z Podpoľania, okrem otca to boli Milan Štesko, Janko Palovič, Jozef Fekiač, Juraj Antalík. Hrá na podpolianských gajdách ladenia F prípadne Fis. Hráva a spieva melódie z okolia Podkoníc, Priechodu, spoluúčinkuje s folklórnym súborom Partizán. Je vedúcim folklórnej skupiny Vysoká Podkonice.

17 Vladimír Kovářík Narodil sa dňa Žije a pôsobí v Prahe. Ku vzťahu k ľudovému umeniu ho priviedol otec, ktorý ho zapojil do folklórneho súboru. Skúšal v ňom najskôr tancovať, ale ho to nenadchlo, skúsil to s hudbou a ľudová pieseň ho zaujala. Na gajdy začal hrať v dvanástich rokoch a hrá už skoro 50 rokov. Za toto obdobie sa nielen naučil na gajdy hrať, ale ich aj vyrábať a zbierať. Zbiera nielen české, ale aj gajdy ostatných európskych národov, v jeho zbierke sa nachádzajú aj gajdy od jeho kamaráta Tibora Koblička. Vladimír Kovařík účinkoval vyše 30 rokov vo folklórnom súbore Vycpálkovci, s ktorými veľa precestoval a účinkoval v mnohých krajinách. Bol na škótskych hraniciach v Newcastle a vymenil vlastnoručne vyrobené gajdy za škótske, obohatili jeho zbierku a získal ďalší kontakt. Gajdy poroznášal po celej Európe, bol s nimi v Argentíne, USA, v Egypte a Japonsku, všade si všíma a učí sa regionálne a národné špecifiká tohto hudobného nástroja. Spolu s gajdošom Jaroslavom Pečeným a primášom vycpálkovskej muziky Martinom Terrayom sa takmer každý rok zúčastňuje Gajdovačky, kde už aj vystavoval nástroje zo svojej zbierky.

18 Peter Matis Je potrebné, aby dedičstvo našich otcov neostalo len v pamäti, ale aby sme sa ho snažili zo všetkých síl rozvíjať a zveľaďovať. Narodil sa dňa v Trstenej, býva v Oravskej Polhore. Vzťah k hudbe mal odmala, jeho starý otec hrá na heligónke. Prvýkrát účinkoval ako malý speváčik už v roku 1993, neskôr pridáva heligónku a v roku 2001 už aj gajdy. Muzikantským vzorom je mu gajdoš Jozef Zboroň, od ktorého preberal štýl hry. Hrá na oravské gajdy tradičný repertoár goralských melódií spod Babej hory. Už od prvého ročníka sa zúčastňuje Gajdovačky ako sólista, neskôr s detskou ľudovou hudbou Goluska, postupne sa stáva spoluautorom a moderátorom programu O Rusnákovej nôtu súťaže detí v speve ľudových piesní, súčasti Gajdovačky. Spolu s hudbou Goluska aj ako sólista gajdoš, heligonkár účinkoval na festivaloch doma i za hranicami na stretnutí gajdošov Európy v Poznani, na festivale v Strakoniciach, v Maďarsku, Rakúsku. Je laureátom na súťaži sólistov inštrumentalistov Košice 2006, štvornásobným víťazom súťaže mladých gajdošov O Zboroňovu nôtu na Gajdovačke. Je pokračovateľom tradície polhorských gajdošov, spolu s novými detskými ľudovými hudbami v Oravskej Polhore Chmurecka a Luscoňovci.

19 Milan Rusko Geniálny prešporský vynálezca Wolfgang vo Kempellen pracoval v osemnástom storočí tridsať rokov na vytvorení mechanického hovoriaceho stroja. Najdlhšie mu trvalo vyriešiť mechanický model hlasiviek. Po rokoch prišiel na to, že hlas, najpodobnejší ľudskému získa, ak použije piskor z gájd. Ale gajdy majú nielen ľudský hlas, ale aj veľmi ľudskú dušu. Bolo by škoda, keby zanikli. Narodil sa dňa v Liptovskom Mikuláši, žije v Bratislave. Povolaním je elektrotechnický inžinier, vedecký pracovník. Nepochádza z rodiny muzikantov. Vyrobil asi 20 koncoviek a píšťal, jednu malú fujaru a mnoho experimentálnych nástrojov, napr. plastové gajdy, fujaru z vodovodných kolien a pod. Prvý kontakt s ľudovou kultúrou mal pri počúvaní matkiných piesní a spevu chlapcov pri hre na Liptove, spomína si na pána Patrnčiaka z Terchovej a jeho hru na koncovke na salaši, Tibora Koblička. Bol členom folklórneho súboru Gymnik, na gajdy sa učil hrať u Antona Vranku, zúčastňoval sa festivalov a prevádzal vlastné výskumy a nahrával muzikantov fujaristov, píšťalkárov, gajdošov, spevákov. Jeho inšpiračnými zdrojmi boli všetci autentickí hráči, ktorých poznal, hlavne Martin Ľupták Sanitrár fujara, Gustáv Adamec, Jozef Rajnoha, Bernard Garaj st., Domin Garaj st., Eliáš Levasovský,

20 Jozef Antalík, Jozef Zboroň, Ján Ferneza. Učil sa hlavne od gajdošov v Malej Lehote, ktorých navštevoval, nahrával a snažil napodobniť. Jeho gajdošský repertoár, ktorý hráva prevažne na štvorhlasé gajdy, je tvorený piesňami z Malej Lehoty a Jedľových Kostolian. Menej hráva piesne z Podpoľania a Západného Slovenska, ale aj z Oravy a Kysúc Počas dvadsaťročného účinkovania v súbore Slovenské gajdošské združenie, ktorého je spoluzakladateľom, zrekonštruoval a hrával niekoľko piesní a tancov zo 17. a 18. storočia (zo zbierok Vietorisova tabulatúra, Levočský pestrý zborník, Uhrovská zbierka, Zbierka Anny Szirmay Keczer a pod.), ako aj pastorál zo zbierky Juraja Zruneka a Edmunda Paschu Prosae Pastorales. V rokoch účinkoval v súbore Gymnik. Od roku 1986 do roku 2006 viedol Slovenské gajdošské združenie. Od roku 1989 je umeleckým vedúcim detského folklórneho súboru v Devínskej Novej Vsi. Účinkoval na mnohých domácich a zahraničných podujatiach. Okrem všetkých európskych krajín hral aj v Amerike a Ázii. Z najvýznamnejších sú to sólové koncerty v Japonsku, hlavne na Kunitachi College of Music v Tokiu. Patrí k zakladateľom a každoročným účastníkom medzinárodného stretnutia gajdošov Gajdovačka v Oravskej Polhore, má výrazný podiel na budovaní jeho tradície. Okrem hry na gajdy sa venuje organizovaniu gajdošských podujatí a propagácii gajdošského života, úprave hudby pre súbory Ponitran, OĽUN, SĽUK), napísal hudbu k jedenástim animovaným rozprávkam. Okrem tejto činnosti sa venuje aj výchove a výuke nasledovníkov, pokračovateľov. Jeho žiakmi boli mladí gajdoši Ľubomír Panák, Ondrej Panák, Katarína Piatnicová, Lukáš Lacko, Marcel Horák a Dominika Kevická.

21 Ľubomír Párička Už ako malý chlapec som začal vnímať najmä melódie znejúce z fujár a píšťal. Pocítil som túžbu vyrobiť si nie malú píšťalku, ale hneď veľkú detviansku fujaru. Výsledok prvého snaženia bol vcelku povzbudivý. Fujara hrala hodne slabšie ako tie dnešné, ale hrala a to bol signál do ďalšej tvrdej driny. Až neskôr som sa pustil do výroby gájd. Výroba bola pre mladého človeka čímsi novým a hodne náročným, nakoľko bolo treba zvládnuť niekoľko remesiel. Výsledkom boli gajdy, s ktorými som bol spokojný. Narodil sa v Martine, kde žije a pôsobí doteraz. Je technik, nepochádza z muzikantskej rodiny. Už v rannom detstve však prichádzal do kontaktu so zvukom píšťal a fujary, neskôr ich z vlastného záujmu začal vyrábať. Svoju muzikantskú dráhu začal ako 12 ročný chlapec výrobou slovenských hudobných nástrojov a popri výrobe sa stal interpretom. Okrem dvojhlasných oravských a trojhlasých stredoslovenských vyrába fujary, všetky druhy pastierskych píšťal, oravské dvojačky, koncovky, rífové píšťalky, drumble, handrárske píšťalky, kosáčik, rôzne časti ku kroju a iné predmety do domácnosti. Gajdy začal vyrábať v 80 tych rokoch, odvtedy na nich aj hrá. Muzikantskými a inšpiračnými vzormi mu boli gajdoši Ján Ferneza, Juraj Muchalík, fujaristi Jozef Rybár, Peter Paciga, Marin Sanitrár, Juraj Kubinec, medzi nich patrí mnoho ďalších, ktorých stretával na festivaloch ľudovej kultúry. Pôsobil v súboroch Turiec, Stavbár, Partizán, SĽUK, Lúčnica, OĽUN, ŠKO Žilina a v ďalších. Okrem účinkovania na domácej pôde sa zúčastnil medzinárodných folklórnych festivalov v štátoch Európy a Ázie. Svojou húževnatou a vytrvalou prácou dosiahol rad ocenení ako interpret i výrobca. Z nich uvádza 8 násobné ocenenie plaketou L. Lenga v Detve, 2. miesto na medzinárodnej súťaži v Anglicku v hre na handrársku píšťalku, 1. miesto na česko slovenskej výstave ľudových hudobných nástrojov v Ružomberku, účasť na výstavách v Moskve, v Dijone, vydal vlastný CD nosič Spoveď fujary, je členom Cechu fujarášov a gajdošov. O jeho umeleckej činnosti bolo nakrútených šesť krátkometrážnych filmov. Pokračovanie tradície vidí vo svojich dvoch vnukoch, u ktorých sa začína prejavovať talent svojho dedka.

22 František Skurčák Zakaždým, keď tesť videl dcéru Ivetku hrať, rozplakal sa. Gajdy boli jeho srdcovou záležitosťou a celý život túžil po tom, aby si ich aspoň jedno z jeho štrnástich detí obľúbilo. Avšak nikto z nich sa gájd nechytal, až vnučka, naša Ivetka. Nakoniec sa teda dočkal a to ho potešilo. Výrobca gájd a gajdoš, narodil sa dňa v Oravskej Polhore. Pôvodným povolaním je strojár. Hudbou sa zaoberá už od detstva, začínal hrou na harmonike, po rokoch ju vymenil za gajdy. Dostal sa k nim úplnou náhodou, pred takmer 20 rokmi ho k tomu remeslu priviedol jeho už nebohý svokor Ján Ferneza zo Sihelného, žartom spomína historku, keď začal chodiť s jednou z jeho 11 dcér Máriou. Vtedy mu gajdoš Ferneza povedal, že ak chce jeho dcéru, musí sa naučiť hrať na gajdy. A čo bolo myslené žartom, splnilo sa naozaj. Odvtedy vyrába gajdy tak, ako sa naučil od svokra, len piskory povylepšoval, ako sám hovorí. Gajdy z dielne Františka Skurčáka získali v roku 2003 na súťaži v Detve ocenenie Instrument Excellens, je členom Cechu slovenských gajdošov, v ktorom už získal titul majstra. Hrá v ľudovej hudbe goralskej trojke, s ktorou v roku 2005 spolu s Margitou Kurakovou, speváčkou a Ľudovítom Borovkom, huslistom získali nahrávkou víťaznú trofej v medzinárodnej rozhlasovej súťaži Grand Prix Svetozára Stračinu v kategórii autentického folklóru a ich zásluhou piesne spod Babej hory znejú v éteri 15. rozhlasových staníc po celej Európe. F. Skurčák sa okrem výroby gájd a hrania podujal naučiť malých žiakov hre na gajdy. Aj doma aj v susednom Poľsku. Má pokračovateľa tradície najmladšiu dcéru Ivetku, ktorá začala hrať ako 7 ročná a bola najmladšou gajdoškou na Slovensku. Narodila sa dňa 16. februára V roku 2008 sa umiestnila na 1. mieste v medzinárodnej súťaži mladých gajdošov O Zboroňovu nôtu v mladšej kategórii na IX. ročníku Gajdovačky.

23 Rastislav Šimkovič Som rád, že sa v dnešnom hektickom svete ešte stále nájde dosť ľudí milujúcich folklórne dedičstvo našich predkov. A že sa s nim vo svete nestratíme a máme čo ukázať, tak to je bez diskusie. Mne folklór a nástroje na ktoré hrám mi dopriali prejsť obrovský kus sveta, to považujem za úspech... Podľa mňa každý muzikant prežije minimálne o dva životy viac ako bežný človek. A ja som rád že sa mi to stalo, aj vám kamaráti navôkol. Narodil sa 27. júla 1965 v Devínskej Novej Vsi, pôvodným povolaním elektromechanik je dnes vedúcim prevádzky kultúrneho domu. Hudobné nadanie možno zdedil po otcovi, ktorý spieval v dychových hudbách Stupavská 12 ka či Veselá muzika. Ako 8 ročný začal ako žiak ĽŠU z vlastnej iniciatívy navštevovať husle, po štyroch rokoch kvôli potrebám mládežníckej dychovky prešiel na dychové nástroje na lesný roh. V dychovej hudbe pôsobil 21 rokov. Na ľudové hudobné nástroje najskôr na píštaly a fujarky, neskôr i na gajdy hráva od 16 tich rokov aktívne vo folklórnych súboroch. Od roku 1986 vo FS Bezanka, neskôr účinkoval v súboroch a ľudových hudbách Lipa, Gymnik, Sľuk, vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave, účinkoval v Slovenskom gajdošskom združení, ľudovej hudbe Petra Kuštára, nahrával s OĽUN om a s muzikou Strážničan. Najväčším úspechom sú pre neho však spokojní nadšenci folklóru doma aj vo svete. Prvé gajdy má od majstra Koblička z Turíčiek a dodnes na nich hrá najradšej. Ako sám hovorí jednoducho majstrovský kus. I keď ako muzikant gajdy nevyrába, vie na nich, ako dobrý gajdoš, urobiť čiastočné opravy. Bol pri počiatkoch gajdošských festivalov či už na Lehote alebo v Oravskej Polhore. Vlastní zbierku všetkých typov slovenských gájd a štýl hry a snaží prispôsobiť k práve interpretovanému regiónu. Samozrejme, ako každý gajdoš v ňom zanecháva vlastný a svojský prejav. Inšpiruje sa hudbou aj životnou filozofiou majstrov gajdošov, ktorí už teraz vyhrávajú v muzikantskom nebi a mňa poctili tým že som s nimi mohol stráviť pár vzácnych chvíľ. Hru Zboroňa, Fernezau, Kostúra, Michelíka či Trnovca. A často na nich spomínam. O ľudovú kultúru sa ako tanečníci folklórneho súboru zaujímajú i jeho deti, Rastislav Šimkovič však verí, že raz chytia do rúk aj tie jeho sladké drievka.

24 Ľubomír Tatarka Čaľamacha Môj dávnejší predok, praprastarý otec bol gajdoš vo Zvolenskej Slatine a to bol jeden z dôvodov, prečo ma gajdy zaujali. Starký, kým žil, mi rozprával zloženie muzík v tej dobe a to ma tak zaujalo, že som začal pátrať po nástrojoch, na ktorých hrali gajdoši v tej oblasti. Tieto vlastním v mojej zbierke nástrojov. Vážim si ich jednoduchosť, trpezlivosť, aj majstrovstvo tej generácie, ktorá nám zanechala také bohatstvo. Treba ho udržať a zveľaďovať. Narodil sa v Banskej Bystrici dňa 29. marca 1958, býva v Slovenskej Ľupči. Je vyučený automechanik, vodič, strojník stavebných strojov. Pochádza z rodu muzikantov. Výborným muzikantom bol jeho starký Tatarka, rodák z Hájnikovej, dobrou speváčkou aj stará mama Tatarková, rodáčka z Detvy. Po nich zdedil talent a dobrý hlas aj jeho otec. Ľudová hudba a ľudové hudobné nástroje boli záľubou Ľubomíra Tatarku už odmala. Ako 12 ročný chlapec vyrábal črpáky, píšťalky, a valaský riad, potom fujarky. Neskôr s Janom Šteskom (l ) urobil gajdy podpolianskeho typu, potom s Jurajom Dufekom aj inovecké a oravské gajdy. Už od detstva sa učil pesničky a melódie gájd, huslí a heligónky od starých rodičov, s ktorými bol v stálom kontakte. Veľkou inšpiráciou pre neho boli a sú návštevy salašov v okolí Banskej Bystrice, rozhovory s bačami, valachmi a starými ľuďmi, zaznamenáva si texty piesní a ich spomienky. Na gajdách hrá už 35 rokov, prvý raz ako malý chlapec u Milana Štesku, neabsolvoval hudobnú školu, učiť hrať sa chodil aj ku starému Michelíkovi, Plieštikovi, Huďanovi a k iným. Zúčastňoval sa stretnutí gajdošov v Lehote a všetkých ročníkov FSP v Detve, kde mal príležitosť poznať všetkých vtedy žijúcich gajdošov. Z týchto skúseností si vytvoril vlastný štýl, ktorý ďalej rozvíja. Ako samouk sa pokúsil vyrobiť vlastné gajdy, nehrali mu, ale po spolupráci s J. Šteskom vyrobil kvalitný nástroj f ladenia. Neskôr vyrobil gajdy F, A ladenia a oravské D. Spieva a hrá piesne z okolia B. Bystrice, Podkoníc, Priechodu, Lučatína, ale aj z okolia Hrochote, Poník, Detvy. Zúčastňuje sa folklórnych slávností, kde aj účinkuje a využíva každú príležitosť stretnúť sa s priateľmi s podobnými záujmami. Má troch synov, ale ani jeden neinklinuje k tejto záľube ani žánru.

25 Martin Tesák Som obdivovateľom valaskej kultúry v oblasti stredného Hrona, Rudohoria a Nízkych Tatier, od rezbárstva cez spracovanie mlieka, vlny až po hudobný prejav. K fujare v roku 1969, k píšťale 1968 a ku gajdám v roku 1977 som získal bližší vzťah aj ich výrobou. Prvé gajdy som vyrobil podľa fotografie K. Plicku Heľpiansky gajdoš Gombiar. Rád sa stretávam s kamarátmi gajdošmi z cechu. Len mám dojem, že všetci majú čas, len ja nie. Lebo asi jediný, čo spievam o ťažkom živote valachov, zbojníkov, roľníkov.. Tak ho aj žijem oriem, sejem, kosím, hrabem; už nekradnem, chovám ovce, kozy, kone... a okrem toho ma vyťaží moje zamestnanie a nočné služby. Narodil sa Povolaním je lekár, chirurg, v súčasnosti obvodný lekár. Pochádza z muzikantskej rodiny, starý otec hral na husliach, kontrabase, otec a synovia na viacero hudobných nástrojov (kontra, basa, klavír, fujara gajdy...). Vyrába fujary, píšťaly a gajdy. Prvýkrát do kontaktu s gajdami prišiel na salašoch v okolí Banskej Bystrice, kde vyrastal. Počúval a obdivoval melódie známych muzikantov z Hrochote a Poník, jeho muzikantskou inšpiráciou bol valaský podpolianský štýl, muzikanti Pavol Kostúr, Jozef Kostúr, Milan Štesko, staré nahrávky K. Plicku. Na gajdách sa naučil hrať sám, je samouk a hrá na trojhlasých podpolianskych gajdách v F a G dur, podľa svojich nahrávok. Okrem Gajdovačky účinkoval vo Valaskom, Podkoniciach, Sliači, Braväcove. Zúčastnil sa opakovane na festivaloch v Detve, na Koliesku v Kokave nad Rimavicou v Lučatíne, na Fašiangoch v Malej Lehote a v Sýrii v Basre. Jeho pokračovateľom je syn Matúš a ukazuje sa, že aj syn Filip.

26 Rastislav Trnovec Narodil sa 19. septembra 1968 v Bratislave, povolaním bol geodet. Vyrastal v muzikantskej rodine, ako študent hral na basu, violu, neskôr i na píšťalku a fujaru vo FS Striebornica. Za záujem o gajdy vďačí otcovi, ktorý si kúpil gajdy od Dominika Garaja z Veľkej Lehoty. Prvé gajdy, na ktorých hral, boli z dielne Tibora Koblíčka. Prvý nástroj vyrobil roku Mechy vyrábal najmä z kozľaciny, od roku 1993 aj z technických textílií, drevené časti z orecha, ale i zo slivky a z brestu. Svojou dôkladnosťou a svedomitosťou dokázal pozdvihnúť často nespoľahlivé i falošné gajdy na koncertný nástroj európskej úrovne. Bol výborným interpretom a rozprávačom gajdošských príbehov. Ako známy a žiadaný interpret koncertoval v mnohých krajinách sveta. Vyvíjal snahy zakomponovať výrobu gájd a interpretáciu na tomto nástroji do učebných osnov ZUŠ. Do Cechu slovenských gajdošov bol prijatý Je nositeľom ceny Instrumentum excellens zo Súťaže výrobcov ľudových hudobných nástrojov na FSP v Detve v roku Jeho píšťaly, fujary a gajdy všetkých typov používajú hudobníci zo Slovenska, Rakúska, Nemecka, Talianska či z Japonska. Zomrel 21. apríla 2006.

27 Vladislav Zogata Často se zamýšlím nad tím, zda má ještě v současné době smysl věnovat se gajdošské muzice. Vždyť všude kolem nás slyšíme tolik moderní muziky, jistě krásné a líbivé. Zamýšlím se rovněž nad tím, jakou budoucnost má lidová píseň, kterou naši předkové hráli a zpívali a kterou současná mladá generace zná pouze ze zpěvníků a od svých učitelů. Jako malý chlapec jsem rád poslouchal zpěvy a gajdošskou muziku oblasti jižního Těšínska na místě samém, to je na Hrčavě, na trojmezí České, Polské a Slovenské republiky. Tady jsem často seděl v koutě, v dřevěné hospodě u Sikory, kde obvykle seděli houslista a gajdoš a hráli zemité goralské bojtky. Tuto muziku jsem měl vždy nejraději. Později jsem se naučil hrát na gajdy od svého otce. Vystupovali jsme pravidelně na národopisných slavnostech ve Strážnici, účastnili se rovněž strakonických Dudáckých festivalů. Před dvaceti lety jsem se stal členem cimbálové muziky Javorový v Třinci, kde jsme vytvořili gajdošskou skupinu. Hrajeme hrčavské goralské písně, se kterými jsme v roce 1995 navštivili i USA. Zásluhou našeho houslisty a zpěváka Aleše Adamíka byl uspořádán v Třinci malý gajdošský festival, kterého se zúčastnili gajdošské muziky z Moravy, Slezska i Polska. Vím, že před padesáti léty, kdy jsme vystupovali ve Strážnici, se gajdošské muziky objevovaly jen sporadicky. V současnosti, jen na Moravě a ve Slezsku, jejich počet vzrostl, nastala renesance gajd a já se těším, že zachováme tradice našich otců a dědů. Narodil sa dňa v Jaworzynke v Poľsku. Býva v Třinci. Pôvodným povolaním je učiteľ, bývalý riaditeľ školy. Vyrastal v rodine gajdoša svojho otca, ktorý bol jeho inšpiračným a muzikantským vzorom. Hrať sa učil ako samouk odposluchom gajdošskej hudby. Vyrába juhotěšínske gajdy. V repertoári má piesne Jablunkovska a Těšínska, úspešne účinkoval na mnohých gajdošských a folklórnych festivaloch doma a v zahraničí, je pravidelným účastníkom Gajdovačky spolu s ľudovou hudbou Gajdošská muzika Vladka Zogaty. V jeho šľapajach v tradícii rodu pokračuje jeho syn Jiří.

28 Jozef Zboroň Narodil sa 30. augusta 1921 v Oravskej Polhore v rodine tesára, pochádzal z ôsmich detí. Vychodil základnú školu a neskôr pracoval doma s otcom, ktorý stolárčil s celou rodinou. Dlhé roky pracoval v hore ako lesný robotník. Svoj život zasvätil uchovávaniu a rozvíjaniu ľudových tradícií rodnej obce. Patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov tradičnej gajdošskej hry na Slovensku, bol i jedným z posledných oravských výrobcov gájd. V obci žil gajdoš Parigál a ako dieťa ho často navštevoval. Hra na gajdy sa mu zapáčila. Otec mu vyrezal a vyrobil prvé gajdy i ďalšie. Odmala sa učil hrať aj na husle a ako 17 ročný vyhrával po muzikách v okolí s gajdošom Mačincom zo Sihelného. Od neho sa priučil hrať na gajdy a začal ich aj vyrábať, naučil sa ich fortiele výroby. Jozef Zboroň dokonale ovládal tento hudobný nástroj, mal hudobné cítenie, improvizačné schopnosti, ktoré uplatňoval v melódiách beskydských goralov. Vyhrával melódiu, používal gajdošské cifry. V rokoch účinkoval ako sólista v SĽUK u. Po odchode zo SĽUK u bol spoluzakladateľom folklórnej skupiny Polhoranka, v ktorej účinkoval ako sólista a spolu s Ľudovítom Borovkom a speváčkou Annou Rusnákovou vytvárali goralskú trojku. Po celé obdobie nechýbal Jozef Zboroň na žiadnom z folklórnych festivalov a kultúrnych podujatí na Orave, účinkoval nielen na Orave a Slovensku, ale aj v Čechách (v Strakoniciach), Belgicku, Francúzsku (v Paríži na stretnutí gajdošov), v ZSSR, viackrát v Maďarsku, Poľsku. Tóny jeho gájd sú zachytené na niekoľkých gramoplatniach a v mnohých nahrávkach Slovenského rozhlasu bol vo Veľkej Lehote prijatý za majstra gajdošského cechu, neskôr sa stal jeho cechmajstrom. Patril k ústredným osobnostiam na medzinárodnom festivale Gajdovačka v Oravskej Polhore od jeho vzniku v roku Zomrel vo veku nedožitých 80. rokov, 26. marca 2001.

29 Gajjdovačka Prehľľad účiinkujjúciich gajjdošov Amieva Xuacu, Astúria(E) Babiar Andrej, Želovce Ban Yutaka, (J) Baranowski Krzysztof, Steszaw (PL) Bargiel Maksymiliam, Lachovice (PL) Bjaček, Vlastimil, Kozlovice (CZ) Bienik Roman, Hričov Blažek Tomáš, Nitra Bocek Jakub, Mosty u Jablunkova (CZ) Bortník Ján, Lenártov Brózdová Aneta, Mosty u Jablunkova(CZ) Budych Mateusz, Dabrówka Wlkp. (PL) Bugajski Andrew, London (GB) Buchert Adam, Dobiezyn (PL) Byrtek Edward, Pewel Wielka (PL) Cehelský Ľudovít, Štrba Corona Roberto, Quartucciu Cagliari (I) Corona Alessandro, Quartucciu Cagliari (I) Číp Pavel, Zubří (CZ) Daloš Drahoš, Lehota Daloš Tomáš, Lehota Davidson Lindsey, Krakow (PL) Drozda Andželika, Kolesin (PL) Dřímal Vlastimil, Mrákov u Domažlic (CZ) Dřímal Daniel, Domažlice (CZ) Dufek Juraj, Bojnice Duncan Scott, Edinburg (GB) Duncan James, Edinburg (GB) Duží Pavel, Mikulov (CZ) Ettore Bernardo, Lecca dei Marsi (I) Ficek Przemyslaw, Jeleśnia (PL) Fischer Ernesto, Den Bosch (NL) Frankiewicz Andrzej, Koscian (PL) Gabrhel Bohumil, Uherský Brod (CZ) Gabrhel Jiří, Uherský Brod (CZ) Gáči Michal, Prievidza Garaj Bernard, Nitra Garaj Bernard st., Lehota Garaj Dominik, Veľká Lehota Garaj Pavol, Veľká Lehota Gazurek Dorota, Istebna (PL) Giovannelli Vito (I) Gogolák Jakub, Námestovo Gonda Marek, Martin Górecki Piotr, Staszev (PL) de Groot Jeroen, Holandsko Gumpert Anna, Leszno (PL) Holásek Juraj, Sedlec u Mikulova (CZ) Horák Marcel, Bratislava Chaloupek Vladislav, Plzeň (CZ) Jacq Frédéric, Bratislava Jedraszak Romuald, Kostrzyn (PL) Kaczmarzyk Jan, Istebna (PL) Kaiser Adam, Przyprostynia k. Zbaszyńa (PL) Karpiel Jan, Zakopane (PL) Kevická Dominika Bratislava Kicinski Tomasz, Bukowec Gorny (PL) Kliemann Slawomir, Zbaszyń (PL) Klímová Hana, Strakonice (CZ) Klorek Krzystof, Zbaszyń (PL) Klorek Marcin, Zbaszyń (PL) Kľučka Marek, Nitra Knobel Adam, Laski (PL) Koblíček Tibor, Turičky Cinobaňa Kočík Karol, Slovenská Ľupča Kokocińska Weronika, Podmokle (PL) Konrády Jaromír, Plzeň (CZ) Koptišová Jana, Jirkov (CZ) Kostúr Jozef, Podkonice

30 Kostúr Jozef st., Podkonice Kováč Peter, Senec Kovářík Vladimír, Praha (CZ) Križanovič Mário, Veľké Zálužie Križanovičová Michaela, Veľké Zálužie Kšenzuliaková Kvetoslava, Banská Bystrica Kukla Petr, Plzeň (CZ) Lacko Lukáš, Bratislava Luscoň Jozef, Oravská Polhora Luscoň Jozef st., Oravská Polhora Macosek Manus, Istebna (PL) Mai Jaroslaw, Zbaszyn (PL) Mai Katarzyna, Zbaszyn (PL) Malinowska Dominika, Nowe Kramsko (PL) Marhold Michal, (CZ) Martinić Vjekoslav, Zagreb (HR) Martinić Filip, Zagreb (HR) Matis Peter, Oravská Polhora McCabe Derick, Edinburg (GB) McNeill Victoria, Edinburg (GB) Mendlewski Bartosz, Poznaň(PL) Molenda Daniel, Zbaszyn (PL) Olšanská Hana, Návsí u Jablunkova (CZ) Parák Tibor, Plzeň (CZ) Párička Ľubomír, Martin Pečený Jaroslav, Praha (CZ) Piatnicová Katarína, Bratislava Piccioni Giulio, Jesi An (I) Pietrzak Bartosz, Dabrówka Wlkp. (PL) Pilát Petr, Zlín (CZ) Pitula Jan, Miedzybrodie Zywiecke (PL) Plavec Marián, Bratislava Pokorný Otakar, Brno (CZ) Popelka Pavel, Strání (CZ) Pupala Ivan, Lučenec Rajnoha Martin, Malá Lehota Rembacz Daniel, Mlynkovo Polajewo (PL) Rusko Milan, Bratislava Rybka Bartolomiej, Koniakow (PL) Ryt Jan, Sucha Beskydzka (PL) Rytwinski Tadeusz, London (GB) Santoro Dionogi, Carife (I) Skurčák František, Oravská Polhora Skurčáková Iveta, Oravská Polhora Stodel Wiebe, Boezemlaan (NL) Svačina Libor, Břeclav (CZ) Szczechowiak Marcin Zbaszyn (PL) Sznabel Adam, (PL) Šimkovič Rastislav, Devínska Nová Ves Šimkovič Zigmund, Devínska Nová Ves Tatarka Ľubomír, Slovenská Ľupča Tesák Martin, Pohronská Polhora Trýzňa Ondrej, Prievidza Tylek Daniel, Sucha Beskydzka (PL) Večković Stjepan, Zagreb (HR) VečkovićMihael Emanuel, Zagreb (HR) Vereno Helga, Salzburg (A) Vereno Michael, Salzburg (A) Vinkler Rostislav, Rožnov p/radhoštěm (CZ) Vnenčák Jozef, Sihelné Vranka Anton, Bratislava Walach Zbiegniew, Istebna (PL) Wawrzyniak Przemek (PL) Weglarz Czeslaw, Cisc (PL) Woźny Hubert, (PL) Zaplata Mateusz (PL) Zháněl Karel, Brno (CZ) Zogata Jiří, Třinec (CZ) Zogata Vladek, Třinec (CZ) Žilík Robert, Mojmírovce Žurek Przemyslaw, Stryszawa(PL)

31 Portréty gajjdošov Redakcia a zostavenie: Mgr. Oľga Žabenská, PhDr. Miroslav Žabenský Tlač: Tlačiareň Kubík, Námestovo Vydalo: Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, september 2009 Oravská kultúra na internete:

32