Oponentský posudok habilitačnej práce Mgr. Jána Gavuru, PhD, Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie

Oponentský posudok habilitačnej práce Mgr. Jána Gavuru, PhD, Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie Doterajšiu obsiahlu literárnohistorickú, teoretickú a interpretačnú činnosť Mgr. Jána Gavuru, PhD, vnímam veľmi pozitívne, predovšetkým jeho vedecké štúdie a monografie. Za monografiu Ján Buzassy (2008) získal i ocenenie na vedeckom fóre. Habilitant je autorom viac než sto recenzií publikovaných v slovenských periodikách, v ktorých kriticky reflektuje nielen slovenskú, ale aj svetovú poéziu, prózu či literárnu vedu. Okrem širších a všeobecnejších výskumov sa habilitant usiluje o individuálne syntézy významných osobností, napríklad: Laco Novomeský: Básne a úvahy (2010) a Valentín Beniak: Žofia a iné básne (2012). Prekladateľskú činnosť tvorí niekoľko desiatok časopiseckých, ale aj knižných prekladov súčasnej anglickej, írskej a americkej literatúry. Kladne hodnotím tiež Gavurove vystúpenia na rôznych vedeckých podujatiach. V 2012 roku bol pozvaný predniesť referát na zahraničný vedecký seminár (Komunistický intelektuál Laco Novomeský). Uvedomujem si, že sa nedá uviesť všetko, ale treba ešte spomenúť pedagogickú činnosť habilitanta: vedenie prednášok a seminárnych cvičení a napokon je tu aj vlastná umelecká činnosť: 3 básnické zbierky. V svojej habilitačnej práci sa Gavura usiluje skúmať tému anomálií subjektívnoobjektívnej polarizácie lyrického subjektu v tvorbe rôznych básnikov. Táto otázka je významným problémom poézie 20. a 21. storočia ako vo svetovej poézii, tak aj v slovenskej. Výskumná stratégia, ktorú si habilitant zvolil lyrický subjekt vníma seba samého v nejednote, protirečení alebo ako od seba oddelený objekt mu dovoľuje spojiť autorov využívajúcich rôzne štýly, žijúcich v rôznych (nielen literárnych) obdobiach, autorov líšiacich sa generačne a v dôsledku toho majúcich iné skúsenosti. Najstarší básnik Miłosz sa narodil v roku 1911, najmladšia poetka Leanne O' Sullivanová v roku 1983. Okrem svetových básnikov ako Czesław Miłosz (1911 2004), Seamus Heaney (1939 2013) i menej známej Leanne O' Sullivanovej (1983) si všíma aj slovenských autorov: Erika Grocha (1957), Laca Novomeského (1904 1976), Jána Ondruša (1932 2000), Mikuláša Kováča (1934 1992), Mikuláša Šprinca (1914 1986) a Milana Rúfusa (1928 2009). Skúmaným problémom sa habilitant zaoberá interdisciplinárne a využíva rozmanité výskumné nástroje, predovšetkým z oblasti teológie, psychológie, filozofie, antropológie a sociológie. V úvodnej teoreticko-literárnej reflexii je badateľné úsilie Gavuru zachytiť vzťahy autor text subjekt. Je si vedomý, že autorský zámer (intentio auctoris) nie je jediným 1

základom, na ktorom sa dá vytvárať interpretácia textu. Treba zobrať do úvahy aj zámer čitateľa (intentio lectoris) a zámer diela (intentio operis). Semiotický pohľad U. Eca pri interpretácii lyrického subjektu ako objektu (ktorý nie je zvlášť revolučný) habilitant neprijíma. Rovnako neprijíma ani postštrukturalistickú metódu Rolanda Barthesa (esej Smrť autora), ktorý navrhuje odstrániť z interpretačného diskurzu kategóriu autora dovtedy často chápanú ako zdroj skutočného poznania pri interpretácii diela. Barthesova esej sa do značnej miery pričinila o zmenu tradičných názorov na subjektovosť. Žiadna z vyššie spomenutých výskumných metód habilitantovi nepostačuje pri interpretácii poézie spovede (confessional poets), keďže práve v nej silno vníma narušenie integrity lyrického subjektu. Rozhodne sa preto využiť hermeneutickú metódu hľadania porozumenia, ktorá konštituuje dialóg nielen s textom ale zároveň aj s autorom (Pokorný, P.: Hermeneutika jako teorie porozmění. Praha 2006). Veľkú vážnosť pripisuje empirickému autorovi, hoci jeho prítomnosť v básni pociťuje iba ako fiktívnu. Práca pozostáva z piatich kapitol, pričom prvé štyri autor venuje jednotlivým autorom (Czesław Miłosz, Erik Jakub Groch, Laco Novomeský i Leanna O Sullivanová). Ďalších autorov (Ján Ondruš, Mikuláš Kováč, Mikuláš Šprinc i Milan Rúfus, Seamus Heaney) zhrnul do jedinej kapitoly vzhľadom na to, že už predtým boli predmetom jeho skúmaní, prípadne téma lyrického subjektu ako objektu básnickej introspekcie v ich poézii vystupuje do popredia zriedkavo. Interpretačnú časť práce otvára kapitola venovaná Miłoszovi Kontroverzia síl v lyrickom subjekte Czesława Miłosza. V tvorbe tohoto básnika je veľa spletitosti, tajomstiev a protirečení; často sa utieka k irónii a nejednoznačným intelektuálnym riešeniam. Čítanie Miłoszových básní je neuzatvorené, takmer vždy ponecháva príjemcovi možnosť rozvíjania vlastných myšlienok. Bol autorom rôznych literárnych druhov a žánrov; jeho literárna tvorba je bohatá a plynúca mnohými smermi zvláštnu úlohu v nej zohrávajú biblické texty, po ktorých siahal od svojich tvorivých začiatkov až do posledných veršov. Znamená to sedemdesiat rokov záujmu o Bibliu a takýto prípad nenájdeme v poľskej poézii 20. storočia veľmi často. O Biblii hovoril, že je viac svetom než literatúrou. Vydané Wiersze wszystkie (vo vydavateľstve Znak, 2011) predstavujú spolu 1404 strán formátu A4, najnovšia Miłoszova biografia od Andrzeja Franaszka má 957 strán (vo vydavateľstve Znak, 2011). Hovorím o tom len preto, aby som poukázala na náročnosť interpretácie tohto autora, pričom sa mi zdá, že habilitant ho, eufemisticky povedané, mierne podcenil. 2

Pre habilitanta je pri interpretácii dôležitá znalosť mimotextových faktorov a súvislostí, ktoré mnohonásobne rozširujú možnosti porozumenia samotnému básnickému textu. V dôsledku toho sa nedajú odpustiť niektoré mimotextové nepresnosti. Je možné si to všimnúť napríklad vo veľmi stručnej (stručnosť ako taká nemusí byť nedostatkom), ale nie celkom pravdivej (a to už nedostatkom je) Miłoszovej biografii. Dovolím si preto uviesť to, čo je v Miłoszových biografických údajoch najdôležitejšie. Tento autor žijúci v rokoch 1911 až 2004 sa narodil v zemianskej rodine na Litve, ktorá bola mnohoetnickým územím, kde sa stretávali zvyklosti katolíkov, protestantov, pravoslávnych, židov i potomkov Tatárov. Na prelome 16. a 17. storočia Miłoszovi predkovia začali používať ako jazyk poľštinu, ale samotný Miłosz mal aj napriek silnému spojeniu s poľskou kultúrou počas druhej svetovej vojny litovský pas, ktorý mu pravdepodobne umožnil odísť z Poľska do Rumunska (keďže Litva bola v únii s Nemeckou ríšou). V žiadnych spomienkach sa k tejto téme otvorene nevyjadril, ale celá táto životná epizóda ho ťažila. Počas vojny sa ešte vrátil do Poľska a bol aktívny v literárnom (v tom čase nelegálnom) živote. Ťažko teda hovoriť o aktívnej účasti Miłosza na protifašistickom odboji, ako o tom píše habilitant na str. 23. Každopádne však Miłosz prežíval otázku vlastnej identity. V roku 1996 povedal: Poľština bola prítomná v mojej rodine od 16. storočia, preto som poľským básnikom [ ] Keď niekto hovoril na Litve po poľsky, bol Poliakom (Berkeley [televízny program], scenár i réžia T. Kamiński, relácia TVP Kultúra 19. 5. 2011). Po vojne vykonával diplomatické funkcie ako kultúrny atašé veľvyslanectva vo Washingtone a potom ako I. tajomník veľvyslanectva v Paríži. Zo služby v Paríži utiekol a skrýval sa; po rokoch priznal, že v tom čase dokonca uvažoval o samovražde. Toto obdobie sa spája so začiatkom Miłoszovej emigrácie trvajúcej od roku 1951 až do roku 1989. V roku 1962 dostal americké občianstvo, silne prežíval traumu emigranta, v poľskej literatúre a kultúre neexistoval až do roku 1980, keď získal Nobelovu cenu. Ďalšou pre habilitanta dôležitou témou je otázka viery básnika. Miłosz bol vychovaný v katolíckej tradícii, ale už počas gymnázia prežíva krízu viery. Keď katechéta od neho žiada potvrdenie o spovedi, vníma to ako porušenia slobody svedomia a tvrdí, že už nikdy nepristúpi k svätému prijímaniu. Iróniou osudu bolo, že po smrti básnika ho musel jeho spovedník verejne vyhlásiť za katolíka, aby mohol byť pochovaný na Skałke w Krakove (proti jeho pochovaniu na tomto mieste boli totiž protesty). 3

Z rozsiahlej Miłoszovej poetickej tvorby habilitant berie do úvahy básne z časti Teologický traktát z básnickej zbierky Druga przestrzeń (2002) a básne zbierky To (2000). Takýto výber sa mi zdá výstižný vzhľadom na to, že predovšetkým v Teologickom traktáte lyrický subjekt dokonáva spoveď pred samým sebou. Lyrický subjekt si tu kladie otázku, ktorú Gavura cituje: Prečo teológia? a dáva aj odpoveď: lebo prvé má byť prvé, a to je aj vyjadrenie pravdy. Objavujú sa tu aj iné slová: Bol som hlboko veriacim človekom. Bol som človekom naskrze neveriacim. Taký veľký rozpor, že človek nevie, ako s ním žiť, ktoré sú vyznaním človeka slabej viery silného len tým, že hovorí o sebe pravdu a prosí o podporu svojich blížnych. Kľúčovú výpoveď lyrického subjektu v kontexte viery Gavura cituje dvakrát, ale akoby nemal odvahu zmieriť sa s ňou a vidieť v nej zápas subjektu, ktorý je plný rozpoltenia a rozorvanosti. Habilitant sa tu uteká v interpretácii do metafyziky alebo sa opiera o myšlienky nemeckého teologického moralistu: Človek je bytosť, ktorej konanie nie je zaistené vnútorným vodiacim inštinktom. Sám musí určiť svoje konanie. Preto potrebuje reflexiu nad sebou samým, a tá mu pomôže poznať, čím je, čím má byť a ako môže seba uskutočniť. Keďže nemá vnútorný inštinkt, dostal vonkajšiu mravnú normu, ktorou sa má riadiť. Ťažko nesúhlasiť s tým, že človek potrebuje rozjímanie nad sebou samým, ale bola by som opatrná v tvrdeniach, že myšlienky teologického moralistu A. K. Rufa sa tu zhodujú s Miłoszovými zámermi. Lyrický subjekt pracuje s argumentami svojho náboženského presvedčenia tak, aby záverečné rozhodnutie zostalo na samotnom príjemcovi, hoci si v širšom kontexte básnikovej tvorby ťažko nevšimnúť, že existencia Boha je pre neho vzácnejšia než prázdnota. Škoda, že Gavura nevzal do úvahy aj iné básne Teologického traktátu, v ktorých lyrický subjekt kladie ďalšie pre habilitanta zaujímavé otázky týkajúce sa katolíckej viery: I katolicyzm, czyż nie lepiej zostawić go w spokoju? Je tu aj celá strofa: Niestety stosowało się do mnie amerykańskie porzekadło, / zresztą w nieprzyjaznej intencji: / Raz katolik, na zawsze katolik (Wiersze wszystkie, s.1260). Navrhujem habilitantovi premyslieť napríklad takéto formulácie: Miłosz uvažuje ako katolícky teológ (s. 19). Na základe vyššie uvedených poznámok tvrdenie habilitanta o rozpoltenosti lyrického subjektu spojenej s vierou autora, hoci je výstižné, zdá sa paradoxne nedostatočne interpretačne podložené viac založené na intuícii. Parafrázujúc Miłosza habilitant píše: sú témy, ktoré mladý človek nenapíše (s. 28). Touto témou je prežívanie staroby, ktorú v zbierke To zobrazuje cez zápas človeka so starnúcim telom. Tomuto problému sa habilitant síce venuje, lenže jednotlivé interpretácie sú 4

rozptýlené na rôznych miestach kapitoly a bolo by potrebné ich sústrediť a sceliť (chaotickosť je napokon charakteristická pre celú kapitolu). Telesný rozmer existencie prekvapuje, nič nie je jednoduché, priame a samozrejmé ako to bolo predtým. V postoji subjektu je prekvapenie a detské zoznamovanie sa s neznámym. Habilitant si všíma túto poéziu cez problém empirického autora. Je potrebné si aj tu všimnúť, že lyrický subjekt básní je rozpoltený. Ku Gavurovým tvrdeniam, že na znaky narúšania integrity lyrického subjektu mala vplyv vlastná viera autora, by som pridala, expressis verbis, že aj jeho dlhovekosť. Osobitnou témou sú básne mimo zbierok Teologický traktát a To. Veľmi často nie sú umiestnené v čase, keďže pre habilitanta nie je dôležitý moment vzniku básne, ale čas jej prekladu. Zvláštnou situáciou pre mňa je napríklad, keď lyrický subjekt hovorí o skúsenostiach z druhej svetovej vojny v básni Campo di fiori zo zbierky Ocalenie z roku 1945 a habilitant uvádza rok 1990 (rok prekladu). Kapitola práce venovaná Miłoszovi je chaotická, chýba v nej logická následnosť, pri jej čítaní sa príjemca stráca v texte, vyžaduje si podľa mňa komplexnú úpravu. Nedostatky prvej kapitoly sú vykompenzované výbornými ďalšími kapitolami: Transcendentný lyrický subjekt v poézii Erika Jakuba Grocha, Dvojníctvo a motív depersonalizácie v poézii Laca Novomeského, Lyrický subjekt pacienta anorexie nervosa (L.O Sullivanová), Lyrický subjekt ako objekt vlastnej básnickej introspekcie (Ján Ondruš, Mikuláš Kováč, Mikuláš Šprinc, Milan Rúfus, Seamus Heaney a ďalší). Poézia Erika Jakuba Grocha je spojená s komornejšou skúsenosťou človeka (v porovnaní s Miłoszom); prijíma naivitu ako spôsob existencie subjektu, čo naznačujú aj tituly jeho zbierok Druhá naivita a To. Je očividné, že pri interpretácii Grochovej lyriky je habilitant vo svojom živle, nielenže ponúka zaujímavé interpretácie, ale dodatočne aj porovnáva s rukopisom! Presvedčivo polemizuje so slovenským vedcom P. Markovičom, ktorý pokladá výklad Grochových básní (publikovaný habilitantom na stránkach časopisu Romboid) inštrumentáriom modernej teológie za neefektívny. Priepasť oddeľuje bádateľa Miłosza od bádateľa Grocha. Habilitantovi sa podarilo ukázať, ako silno je Grochova lyrika zasadená nielen do modernistickej tradície prelomu storočí (napríklad františkánsky motív), ale taktiež do tvorby moderných metafyzických básnikov 20. storočí. Jednota lyrického subjektu je rozbitá 5

transcendenciou, ktorá má podobu sebapresahu, čo možno presnejšie vyjadruje anglický termín self-transcendence. Lyrika Laca Novomeského je výrazným spôsobom spojená s jeho hraničnou skúsenosťou: neľudské podmienky v komunistickom väzení, dotyk so smrťou. Pri interpretácii tejto lyriky habilitant zaujímavým spôsobom využíva fragment Novomeského beletrizovaného životopisu Väzeň vlastných súdruhov, ktorý napísal Štefan Drug. V básnickej výpovedi sa skúsenosť empirického autora prejavuje vo forme rozdvojenia vedomia a depersonalizácie subjektu. Habilitant upozorňuje aj na prepojenie Novomeského skúsenosti po mozgovej mŕtvici, keď čiastočne ochrnul a motív rozštiepeného vedomia sa v jeho tvorbe opäť objavuje. Na lyriku O Sullivanovej, podobne ako u Novomeského, mali silný vplyv hraničné skúsenosti empirickej autorky duševná porucha s výraznými telesnými prejavmi (anorexiou nervosa a bulímiou), ktoré sú sprevádzané deformovaným pohľadom na vlastné telo. Jej básnická zbierka Čakanie na moje šaty (Waiting for my Clothes, 2004) patrí k príkladom poézie zaznamenávajúcej rozdelenie jednej osoby na dva subjekty. Ako habilitant poznamenáva, táto lyrika aj napriek mladému veku autorky (v čase vydania zbierky mala iba 21 rokov, pričom mnohé básne vznikali v čase jej adolescencie 16 19 rokov) prekvapuje svojou zrelosťou, spôsobom zobrazovania a citlivosťou, prekonáva v nadhľade tvorbu svojich vrstovníkov. Je to jediná poézia ženského lyrického subjektu rozoberaná v práci, čo si aj od habilitanta vyžadovalo zmenu interpretačnej perspektívy. Napriek závažnosti autorkou spracúvanej problematiky pôsobí jej rozpoltený lyrický subjekt v kontexte básnických osobností príťažlivo. Ján Ondruš, ktorý sa v súčasnej slovenskej literatúre najviac spája so zobrazovaním lyrického alter ega ako objektu, je umiestnený v práci habilitanta až v poslednej kapitole vedľa Mikuláša Kováča, Mikuláša Šprinca, Milana Rúfusa či Seamusa Heaneya. Aj napriek tomu, že autor práce dôvodí predchádzajúcimi publikáciami venovanými Jánovi Ondrušovi, jeho vysvetlenie nie je pre mňa celkom akceptovateľné. Dôvodom je predovšetkým fakt, že staršie Gavurove texty sa venovali predovšetkým Ondrušovej zbierke V stave žlče (1968) a v tejto práci sa zameriava na iné texty. Práve na vhodne vybraných exemplifikáciách (okrem iného z prepísanej zbierky Prehĺtanie vlasu, 1996) je možné pozorovať obsesívne hľadanie novej identity lyrického subjektu, manipuláciu s vlastnou tvárou, hľadanie slov, ktoré by 6

vyjadrili pravdu o vlastnej osobe. Lyrický subjekt tvrdí, že jednota subjektu je nedosiahnuteľná a sám pre seba to demonštruje na príkladoch (np. báseň Z nemocnice). V tomto posudku vidno disproporciu v priestore venovanom Miłoszovej lyrike a ostatným tvorcom. Vyplýva to zo skutočnosti, že práve táto kapitola zmätočnosťou interpretácií stráca na erudovanosti, ktorú všetky ostatné kapitoly dosahujú. V závere by som chcela zdôrazniť, že autor práce zvládol zdolať komplikované problémy súčasnej humanistiky a preukázal svoju vedeckú kompetenciu. Posudzovaná habilitačná práca Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie habilitanta Mgr. Jána Gavuru PhD. svojou úrovňou zodpovedá požiadavkám habilitačného konania v študijnom odbore Teória literatúry a dejiny konkrétnych národných literatúr. Doporučujem, aby po úspešnej obhajobe bola udelená Mgr. Jánovi Gavurovi, PhD. hodnosť docenta v študijnom odbore číslo 2.1.23 Kraków 4. 2. 2014 dr hab. Barbara Suchoń-Chmiel 7