IRÁN A GRUZÍNSKO OČAMI RYSZARDA KAPUŚCIŃSKÉHO

Transkrypt

1 MASARYKOVA UNIVERZITA Filozofická fakulta Ústav slavistiky Lucia Augustínová IRÁN A GRUZÍNSKO OČAMI RYSZARDA KAPUŚCIŃSKÉHO Bakalárska diplomová práca Vedúci práce: Mgr. et Mgr. Michal Przybylski 2012

2 Prehlásenie Prehlasujem, že som uvedenú bakalársku prácu vypracovala samostatne na základe uvedených zdrojov a literatúry. V Brne, dňa (podpis) 2

3 POĎAKOVANIE Ďakujem Mgr. et Mgr. Michalovi Przybylskému za cenné rady a pomoc pri spracovávaní mojej bakalárskej práce. 3

4 OBSAH ÚVOD 4 1. ŽIVOT A KARIÉRA R. KAPUŚCIŃSKÉHO Ryszardovo detstvo a začiatky jeho kariéry Kapuściński na dráhe profesionálneho reportéra REPORTÁŽ Čo je to reportáž? História reportáže Reportáž v Poľsku Kapuścińského štýl písania Kapuściński verzus Domoslawski Pochybnosti o pravdivosti Kapuścińského reportáží SZACHINSZACH Vysvetlenie názvu, spôsobu komunikácie, dôvody napísania Vysvetlenie pojmu šachinšach Spôsob komunikácie reportérov vo svete Dôvody napísania knihy Szachinszach Krátka história Iránu Irán a ropa 21 4

5 3.4 Vláda rodu Páhlaví SAVAK tajná polícia Vzťah ľudu ku svojim šachom Mosaddek Vzťah Irán Amerika Revolúcia a študenti Nielen Teherán očami Kapuścińského KIRGIZ ZLIEZA Z KOŇA (Kirgiz schodzi z konia) Geografická poloha a stručná história Gruzínska Cesta Gruzíncov k patriotizmu Láska Kapuścińského k Tbilisi Gruzínske umenie vo svete Umenie výroby koňaku Významná tradícia prípitkov 36 ZÁVER 37 RÉSUMÉ 39 POUŽITÁ LITERATÚRA 40 5

6 ÚVOD Vo svojej bakalárskej práci sa budem v časti zameranej na Irán a knihu Szachinszach snažiť historické udalosti 20. storočia a najmä obdobie vlády rodu Páhlaví dopĺňať o zaujímavé poznatky, príbehy a životy ľudí-iráncov, tak ako ich vo svojom diele opísal Ryszard Kapuściński. Budem sa snažiť nevnímať len dejiny a dejinné udalosti, ale písať aj o každodenných starostiach a prežívaní Iráncov, ich stupňujúcu sa nespokojnosť s vládou šachov, sledovať rozhodnutia niektorých odvážlivcov vystupovať proti vladárom, sledovať ich boj s krutou vládou úzkeho okruhu ľudí, nedbajúcich na potreby svojich občanov. Tiež sa budem snažiť priblížiť život a dielo Ryszarda Kapuścińského, prostredníctvom jeho tvorby. Pozorovať dôvody, ktoré ho viedli cestovať, nebojácne ísť do osích hniezd revolúcií, schopnosť pýtať sa a počúvať. Budem sa snažiť nielen pochopiť jeho texty, ale aj skúmať to, ako sa dorozumieva v jednotlivých štátoch, ako tam cestuje a žije, ale aj to ako pracuje na svojich knihách, ako im vyberá názvy. Verím, že ciele, ktoré si určím, dokážem splniť. Myslím si, že nestačí len čítať, treba aj porovnávať a overovať. Verím, že jeho knihy mi pomôžu lepšie pochopiť niektoré historické udalosti, pomôžu mi vcítiť sa do životov jednoduchých občanov, ktorí napriek svojej snahe nedokážu bojovať s mocou a systémom. Sú obeťami úzkej skupiny ľudí a ich záujmov. Strach, môže byť okrem silného a verného vojska, najlepším pomocníkom a spojencom, ale takisto časom môže viesť k fatálnym následkom, strach vie a má moc ľudí zastrašiť, ale tiež má silu ľudí spojiť v odhodlaní bojovať aj za cenu vlastných životov, keď už nie pre lepší život samotných bojovníkov, ale pre ich potomkov. V prvej kapitole sa budem venovať životu Ryszarda Kapuścińského, snažiť sa priblížiť jeho životopis a dopĺňať ho jeho vlastnými vyjadreniami. V druhej kapitole sa budem zaoberať reportážou ako literárnym žánrom, ktorý je s Kapuścińským úzko spojený. Tiež chcem priblížiť to, čím bol Kapuścińského novinársky štýl taký zaujímavý, nenapodobiteľný a aký mal prínos nielen pre poľskú literatúru, ale aj svetovú. V tretej, najdôležitejšej kapitole sa budem venovať dielu Szachinszach. Budem sa snažiť popísať cestu iránskeho ľudu k revolúcii, prostredníctvom výpovedí z danej knihy. Vo štvrtej kapitole svojej bakalárskej práce sa budem venovať dielu Kirgiz zlieza z koňa. Toto diela som si vybrala ako protiklad ku dielu Szachinszach. V tejto zbierke reportáží sa Kapuściński na rozdiel od Szachinszachu 6

7 vôbec nevenuje politike, ale kultúre a tradíciám v republikách sovietskeho zväzu. Vybrala som si reportáž Zaproszenie do Gruzji, v ktorej sa chcem venovať nielen umelcom, ktorý sa preslávili svojim umením vo svete, ale aj výrobe kvalitného gruzínskeho koňaku, jeho postupom. 7

8 1. ŽIVOT A KARIÉRA R. KAPUŚCIŃSKÉHO 1. 1 Ryszardovo detstvo a začiatky jeho kariéry [...] dzieciństwo jest jedyną porą, która trwa w nas całe życie. 1 Detstvo strávil Ryszard Kapuściński v Pińsku na Polesiu (dnešné Bielorusko), kde sa 4. marca 1932 narodil. Vzťah k svojmu rodnému mestu vystihol najlepšie sám autor týmito slovami: Urodziłem się w 1932 r., więc jak wybuchła wojna, miałem zaledwie 7 lat. Potem też nie za bardzo interesowałem się Pińskiem i Polesiem. Jak pani wie, moje zainteresowania odbiegły daleko. Więcej mogę powiedzieć o Afryce, Ameryce Południowej, Bliskim Wschodzie. 2 Jeho rodičia Mária a Jozef nepochádzali z tejto oblasti, ale vtedajšia povojnová vláda sa snažila osídliť oblasti na východe, a ako sám Kapuściński uviedol, jeho rodičom bolo povedané: Chcecie dostać pracę, to skończcie seminarium nauczycielskie i jedźdcie na Polesie. 3 Kapuścińského spomienky na Pińsk sú len veľmi hmlisté, sám o Pińsku veľa nepísal, v podstate tam prežil len prvé ranné obdobie svojho života. Predsa len však niečo o svojom rodnom meste a obyvateľoch povedal v rozhovore s Barbarou Hołub: Mój dom z dzieciństwa pamiętam jak przez mgłę. Mam teraz jakieś wyobrażenie o nim, bo mi go pokazali, gdy w 1979 r. odwiedziłem Pińsk. Pińsk był małym miasteczkiem, w którym mieszkało niewielu Polaków, więc wszyscy znali się przynajmniej z widzenia. Polacy stanowili ledwie kilka procent mieszkańców Pińska. 10 procent to byli Białorusini i Litwini, reszta, około 73 procent Żydzi. Według przedwojennych statystyk Pińsk należał do najbardziej żydowskich miast polskich. Tamtejsi Polacy stanowili przeważnie jak byśmy dziś powiedzieli element napływowy, właściwie bez szans na zapuszczenie korzeni. Jeżeli ktoś zapuścił korzenie w poleskiej ziemi to szlachta przeważnie z polskim rodowodem lub na tyle spolonizowana, ze uważająca się za Polaków. Owa szlachta poleska nie była za bogata, w porównaniu z ziemiaństwem małopolskim chociażby wręcz biedna. Bogaci byli Radziwiłłowie, którzy posiadali sporo włości na Polesiu. Ale to już zupełnie inna sfera (z knihy Lapidarium IV) DOMOSŁAWSKI, Artur. Kapuściński non-fiction. Warszawa: Świat ksiazki, 2010, s Rozhovor vyšiel v časopise Przezkrój ( ), dostupný z: 8

9 V roku 1939, keď sa začala II. svetová vojna, bol Ryszardov otec, ako záložný dôstojník povolaný do armády, bojoval na západnom fronte a neskôr padol do ruského zajatia. V roku 1940 matka s Ryszardom utiekli z Pińska do Ľvova, pretože im hrozila deportácia na Sibír. Neskôr z Ľvova odišli do Varšavy, kde Ryszard zmaturoval na Gymnáziu Stanisława Staszica v roku So svojou literárnou činnosťou začal ešte počas štúdií na gymnáziu, a to v roku 1949 debutom v týždenníku Dziś i jutro. Vydané verše Pisanie szybkością a Uzdrowienie, zaujali redaktorov časopisu Sztandar Młodych, ktorí mu ponúkli možnosť spolupráce. Po skončení gymnázia v roku 1950 začal študovať na fakulte polonistiky varšavskej univerzity, ale v roku 1952 zmenil odbor a začal študovať históriu. Štúdium úspešne ukončil v roku V tom istom roku sa oženil s Alicou Mielczarek, študentkou medicíny a o rok neskôr sa im narodila dcéra Zofia. Po obhajobe záverečnej práce sa Kapuściński vrátil do Sztandaru Młodych. Prvou veľmi významnou reportážou v jeho kariére sa stala reportáž z roku 1955 To też jest prawda o Nowej Hucie. Bola to reportáž, v ktorej opísal ťažké životné podmienky robotníkov na socialistickej stavbe baníckeho kombinátu Nowa Huta neďaleko Krakova. Situáciu opísal takto: Przypatrzcie się uważniej Nowej Hucie, uważniej! To będzie pouczająca lekcja. Krzywd, draństwa, bezduszności, zakłamania. [...] Często tu przyjeżdża ktoś z KC, ktoś z ministerstw. Widzimy, jak przyjeżdża, widzimy, jak wyjeżdża. Tylko nie widzimy, żeby się po takiej wizycie coś zmieniło. Kto tu, przyjeżdżając z Warszawy, rozmawia z robotnikami, z młodzieżą? Nikt. [...] Człowiek jest tu zdany tylko na łaskę i niełaskę zwierzchnika. Nie spodobasz się przegrałeś. A nim dojdziesz swoich praw, dużo wody upłynie. [...] Nowa Huta czeka. Czeka niecierpliwie. Tam ci ludzie dużo powiedzą, jeśli zobaczą, że ktoś o nich staje, pomogą, pomogą z całego serca, ze wszystkich sił. To dostateczna gwarancja i opora w walce o lepsze życie Nowej Huty. W walce, która trwa, która musi przybrać na sile. Będziemy do tej walki wracać, będziemy o niej pisać. Pisać, tzn. także brać w niej udział większy i pełniejszy niż dotychczas. 5 Kapuściński bol z redakcie Sztandaru Mlodych prvýkrát vyslaný do zahraničia do Indie v roku Keď Kapuściński odchádzal, ovládal len základy angličtiny a mal so sebou iba príručný slovník. Pri prestupe v Ríme si kúpil knihu od Ernesta Hemingwaya v angličtine a takto sa pomaly učil jazyk. Na svojich cestách potom síce komunikoval v angličtine, ale mnohokrát to bolo veľmi komplikované, keďže domáci, ak ovládali angličtinu, tak len na 5 9

10 veľmi slabej úrovni. Zážitky z prvej zahraničnej cesty opísal Kapuściński v Podróżach z Herodotem, kde písal aj o kultúrnom šoku, ktorý zažil po prílete do Indie. Po Indii vycestoval v roku 1957 do Japonska a do Číny. Kapuściński pracoval aj v PAP (Polska agencija prasowa) a po získaní pozície v Polityce sa stal vyslaným redaktorom, ktorý viac ako štyri roky cestoval po Poľsku a písal reportáže. Najlepšie z nich vyšli v roku 1962 v knižnom debute Busz po Polsku. Najbližšia sa však Kapuścińskému stala Afrika, kam prvýkrát vycestoval v zime na prelome rokov 1959 a Navštívil nielen Ghanu, ale aj Nigériu, Egypt a Kongo. V Kongu bol spolu s dvomi českými redaktormi zadržaný a bol odsúdený na smrť. Po odsúdení mali byť všetci traja zastrelení, ale akoby zázrakom boli zachránení žoldniermi. Svoje pocity až o mnoho rokov neskôr opísal v knihe Wojna futbalowa takto: Mieliśmy czas zastanowić się nad naszym połozeniem. Punkt pierwszy- spadochroniarze mogą zrobić z nami, co zapragną. Utopią nas w jeziore, nikt nie bedzie wiedzał. [...] Nie mam pojecie jak nazywał się ten Kongijczyk, który uratowal nam życie. Nigdy go póżniej nie spotkałem. Był człowiekiem, to wszystko, co o nim wiem. Tego, który pracując w kwarterze Narodów Zjednoczonych w Leopoldville uratowal nam życie, nie tylko nie znam z nazwiska, ale nawet nie widzialem na oczy. Na swiecie jest dużo świństw, ale istnieje także coś takiego jak uczciwosć i inne ludzkie uczucia Kapuściński na dráhe profesionálneho reportéra Najlepšie možno opísať Kapuścińského túžbu po cestovaní, spoznávaní rôznych krajín sveta jeho vlastnými slovami: Tak naprawdę nie wiemy, co ciągnie człowieka w świat. Ciekawość? Głód przeżyć? Potrzeba nieustannego dziwienia się? Człowiek, który przestaje się dziwić jest wydrążony, ma wypalone serce. W człowieku, który uważa, że wszystko już było i nic nie może go zdziwić, umarło to, co najpiękniejsze uroda życia. Podróż przecież nie zaczyna się w momencie, kiedy ruszamy w drogę, i nie kończy, kiedy dotarliśmy do mety. W rzeczywistości zaczyna się dużo wcześniej i praktycznie nie kończy się nigdy, bo taśma pamięci kręci się w nas dalej, mimo że fizycznie dawno już nie ruszamy się z miejsca. Wszak istnieje coś takiego jak zarażenie podróżą i jest to rodzaj choroby w gruncie rzeczy nieuleczalnej. 7 Počas svojej kariéry, ktorá presahovala štyri dekády, Ryszard Kapuściński publikoval reportáže nielen zo svojej vlasti, ale aj z ciest po Iráne a Sovietskom zväze, publikoval 6 KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Wojna futbolowa. Warszawa: Czytelnik, 2008, s (z knihy Podróże z Herodotem). 10

11 aj kolekciu reportáží z tretieho sveta zahŕňajúc Honduras, Salvador, Chile a Bolíviu. Avšak pre neho najdôležitejším objektom a jemu najbližším kontinentom sa stala Afrika. Afrika sa stala miestom, kde v neskorých 50-tych rokoch, vo svojich dvadsiatich piatich rokoch, po krátkom čase strávenom v Pakistane a Indii, začal kariéru zahraničného korešpondenta, poľskej štátnej tlačovej agentúry (PAP). V 60-tych rokoch pokryl svojimi reportážami nielen obdobie po získaní nezávislosti, ale aj prvé z postkoloniálnych občianskych vojen, ktoré odvtedy pustošili africký kontinent. V rokoch 70-tych znovu navštívil africké krajiny a napísal o nich sekvencie reflexívnych reportáží a vďaka týmto prácam sa pretransformoval od poľského žurnalistu k autorovi medzinárodnej reputácie. 8 Vo svojich reportážach priniesol pohľad jednoduchého, prostého človeka, ktorý býval a žil tak blízko, ako sa len dalo a kde sa niečo dialo. Chcel sa tak čo najviac priblížiť životnému štýlu miestnych občanov a pochopiť ich zmýšľanie. Okrem toho si so sebou vždy nosil svoj vlastný džbán s vodou a čakal dlhé hodiny na preplnených autobusových staniciach. A to hlavne preto, že bol nútený takto pracovať, v takýchto podmienkach kvôli finančnej situácii jeho tlačovej agentúry. Agentúra videla v krajinách tretieho sveta svojho potenciálneho nového partnera a spojenca Poľska, preto sa rozhodla poslať Kapuścińského za hranice. Požiadavkou a úlohou Kapuścińského bolo hlavne pravidelne posielať ďalekopisy z krajín, do ktorých bol vyslaný, a to stačilo na to, aby mala tlačová agentúra medzinárodnú účasť. Kapuściński sa vždy veľmi poctivo sa pripravoval na všetky svoje zahraničné cesty: Był co pewnie zaskakiwało niektórych jego czytelników prawdziwym człowiekiem książkowym", zawsze, przed każdą podróżą obłożonym dziesiątkami tomisk opisujących historię i współczesność kraju, do którego się wybierał. Jego erudycja była legendarna, czytał zresztą, obok dzieł fachowych z dziedziny historii czy kultury, także poezję bo sam był poetą, a jego świat rozgrywał się nie tylko w sferze zdarzeń, ale też w języku. 9 8 RYLE, John. At play in the bush of ghosts. Times literary supplement: Tales of mythical Africa [online]. 2001[cit ]. Dostupné z: Preklad L.A. 9 JARZĘBSKI, Jerzy. Życie w błysku. Tygodnik Powszechny: Książki w Tygodniku [online]. 2007(5) [cit ]. Dostupné z: 11

12 2. REPORTÁŽ Reportáž už pochovali. To je zárukou jej dlhého života Čo je to reportáž? Reportáž pochádza od latinského slova reportare a znamená znova preniesť, priviesť, vracať sa v duchu. Cieľom reportáže je informovať čitateľov s využitím beletristických prvkov. Použitie beletristických prvkov nie je cieľom reportáže, ale len prostriedkom, akoby pútačom k danému textu. Reportáž je teda osobným svedectvom reportéra o významných a aktuálnych skutočnostiach, plasticky a dramaticky zobrazených jeho videním a cítením. V slovenskej vedeckej a odbornej literatúre boli zverejnené názory, ktoré charakterizovali reportáž jednak ako žáner publicistický, jednak ako žáner informatívny. 11 Kapuściński vnímal opis nielen historických udalostí takto: [...] w sensie idealnym, nigdy nie mamy do czynienia z historią rzeczywistą, ale zawsze z opowiedzianą, z przedstawioną, z taką, jaka jak ktoś utrzymuje była; taką, w jaką ktoś wierzy. 12 Preto sám odchádzal do sveta, aby mohol svoj pohľad na udalosti sprostredkovať čitateľom prostredníctvom svojich reportáží a opisovať udalosti tak, ako ich videl on sám. Pod reportážou ako osobitným žánrom rozumieme novinové a časopisecké materiály informatívneho charakteru, ktoré dávajú čitateľovi názornú predstavu o tej ktorej udalosti prostredníctvom bezprostredného zážitku žurnalistu- očitého svedka, alebo konajúcej osoby. Reportáž má za cieľ pohotovo, s nevyhnutnými podrobnosťami a v jasnej forme zovšeobecniť javy najvýznamnejšie a najvýraznejšie a dáva čitateľovi možnosť, aby uvidel akoby sám, svojimi očami to, čo reportér oznamuje. Úlohou reportéra je hľadať pre svoju reportáž výnimočnú udalosť, pretože čitateľ chce počuť a čítať to, čo ešte nepočul a nevidel. Pokiaľ mu je už skutočnosť známa, chce vedieť ďalšie fakty a podrobnosti, nové pohľady, ktoré by naplnili mieru jeho záujmu, v inom prípade predpokladanú mieru napätia alebo vzrušenia. Čitateľov záujem môže vzbudiť jedinečná správa, aktuálnosť, novosť, psychologický kontrast, rovnako jeho dramatický popis reportérovho činu: Nič nás tak neohrozí ako čistá pravda, nič nie je exotickejšie ako svet 10 Dokumentation. Alles ber die Zeitung. Frankfurt nad Mohanom: Frankfurter Allgemeine Zeitung, 1994, s. 63. Preklad L.A. 11 KADNÁR, Emil. Novinárska publicistika 2. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983, s z knihy Podróże z Herodotem 12

13 okolo nás, nič nie je fantastickejšie ako vecnosť. A nič nie je senzačnejšie na svete než doba, v ktorej žijeme. 13 Miesta a zjavy, ktoré popisuje reportér, udalosti, ktorých je svedkom, ale aj pramene ktoré vyhľadáva nemusia byť nijako tak vzdialené, vzácne a namáhavo dosiahnuteľné. Úlohou reportéra je byť oddaný svojmu cieľu, kráčať za ním. Snažiť sa opísať udalosti tak, ako sa dejú, tak ako ich on sám vníma. Jeho úlohou je písať zaujímavo, tak aby sa čitateľ cítil byť vtiahnutý do deja. 2.2 História reportáže Reportáž vznikla mimo žurnalistiky. Za prvú reportáž považujeme reportáž Gaia Plinia z roku 79 Listy, kde opisuje výbuch sopky Vezuv. V žurnalistike sa reportáž začala pravidelne objavovať až v roku 1736 v londýnskych The Gentleman s Magazine. Pôvodne to bolo parlamentné spravodajstvo, v ktorom sa autori snažili sprostredkovať nielen informácie o činnosti parlamentu, ale aj atmosféru počas rokovania, kuloárovú náladu i názory poslancov. 14 Angličania začali výraz report používať ako prví a okrem popisu udalostí zo zasadaní parlamentu, popisovali prostredníctvom reportáží aj povodne, vojny a požiare. Ale až v polovici 19-teho storočia dáva vydavateľ anglických Timesov veľkú čiastku s krytým šekom svojmu zvláštnemu spravodajcovi, ktorého posiela ako priameho svedka do Krymskej vojny. O niekoľko rokov neskôr ctižiadostivý francúzsky novinár dostáva súhlas od parížskeho policajného prefekta k návšteve francúzskych väzníc. Jeho opis podobne ako za niekoľko desiatok rokov Zolov Zabijak alebo Jatky Uptona Sinclaira vzbudzujú senzáciu medzi čitateľskou verejnosťou. To už má reportáž svoju vlastnú cestu. Dodnes aktuálny je aj tvorivý odkaz v Prahe bývajúceho, ale po nemecky píšuceho Egona Erwin Kischa Reportáž v Poľsku V poľskej literatúre písalo reportáže veľa známych publicistov a spisovateľov, ale za majstrov tohto žánru môžeme považovať najmä Melchiora Wańkowicza (Szczenięce lata, Na tropach Smętka), Arkadyho Fiedlera (Ryby śpiewają w Ukajali, Kanada pachnącą żywicą) alebo Ksaweryho Pruszyńskiego (W czerwonej Hiszpanii). Po druhej svetovej vojne to boli najmä 13 KADNÁR, Emil. Novinárska publicistika 2. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983, s FOLLRICHOVÁ, Mária. eportáž informačný či publicistický žáner? [online]. In: Žurnalistika, Zborník filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002, s [cit ]. Dostupné z: 13

14 Marian Brandys (O królach i kapuście), Józef Kuśmierek (Uwaga człowiek), Lucjan Wolanowski (Poczta do Nigdy-Nigdy). Veľa povojnových novinárov a reportérov začínalo svoju reportérsku činnosť publikovaním diel v časopise Świat, ktorý bol neformálnou a neoficiálnou školou mnohých reportérskych talentov po roku Świat bol spoločensko-politický týždenník vychádzajúci v rokoch vo Varšave. Sčasti naviazal na týždenník vydávaný pred vojnou a sčasti na americký týždenník Times. Tematicky bol zameraný nielen ako spoločensko-politický týždenník, ale aj kultúrno-vedecký a ekonomický. V rokoch objavuje sa okrem iných, aj veľký rozvoj a množstvo cestovateľských reportáží vydávaných niekoľko desiatok rokov cez vydavateľstvo Iskry v knižnej sérii Naokolo świata z charakteristickou bielou obálkou s pásikom. Medzi vydávanými autormi boli Krzysztof Baranowski, Roman Bratny, Antonio Halik, Ryszard Kapuściński, Ewa Szumanska, Stanislaw Zielinski. Taktiež boli vydávané reprezentatívne antológie poľských reportáží napr. Wejście w kraj, Wybór reportaży z lat , A to Polska właśnie, Klucze do zdarzeń, Wybór reportaży z Polski i o Polsce. Z ďalšej, mladšej generácie reportérov narodených v 30-tych a 40-tych rokoch treba spomenúť Wojciecha Adameckiego, Hanne Krall, Krzysztofa Mroziewicza a Ryszarda Kapuścińského. Najmladšie pokolenie reportérov sú prevažne reportéri zhromaždení okolo Gazety Wyborczej: Wojciech Jagielski, Jacek Hugo-Bader, Mariusz Szczygiel, Beata Pawlak, Wojciech Tochman. 2.4 Kapuścińského štýl písania Ryszard Kapuściński vniesol do literatúry nezameniteľný štýl písania reportáží. Spolu s Melchiorom Wańkowiczom zabezpečili poľskej žurnalistike miesto na výslní. Umenie, ktoré vniesol do písania reportáží nemá dodnes v Poľsku svojich nasledovníkov. To, ako spojil umenie písať spolu s reportérskou zručnosťou sú fenoménom nielen v jeho rodnej krajine, ale aj vo svete. Štýl, ktorým písal, dodnes nemá svoje pomenovanie, mnohokrát sa používa pomenovanie Kapuścińského reportáž. Jeho texty sú nielen metaforické a univerzálne, ale obsahujú aj parabolické prvky. Príbehy a rozprávanie dejov z jeho textov napr. z Ázie, môžeme aplikovať aj na európske pomery. Kapuściński tvrdí, že aj keď niektoré udalosti sa stali stovky až tisícky kilometrov od nás, neznamená to, že to isté sa nemôže stať aj u nás. Východiskom jeho tvrdenia je to, že všetci patríme do tej istej ľudskej skupiny a každý máme určité morálne hodnoty a zásady. Tie 14

15 môžu neskôr viesť k riešeniu problémov podobným spôsobom, ako boli riešené v iných krajinách, na iných svetadieloch. Jeho reportáže sú nielen volaním ľudu o pomoc voči vláde, sú aj psychologickým rozborom ľudských charakterov. Snaží sa zachytiť ľudí, ktorí bojujú o slobodu, vyslobodenie sa z moci vládcov. Pozerá sa na ich prežívanie radosti a šťastia z maličkostí, ale aj z veľkých úspechov. Ako napísal J. Jarzębski: Reportaże Kapuścińskiego zaczynają się jako teksty wypełniające akuratnie reguły poetyki gatunku, ale im dalej, tym więcej tam świadomości, że reporter nie tylko opisuje świat i zdarzenia w nim zachodzące, ale również wchodzi w interakcję ze swymi rozmówcami jako człowiek z innego kręgu kulturowego. A także w istocie rzeczy kreuje swoją wizję świata, buduje dynamiczny obraz, w którym dramatyzmowi samych zdarzeń towarzyszy dramatyzm wynikający z zastosowanych form literackich, z tego, że wchodzą one w dialog z całością literatury, a przez nią z historią ludzkości. 15 Kapuściński sa vo svojich reportážach môže javiť ako vyslanec biednych ľudí, ktorým boli nútene zatvorené ústa. Aj napriek tej biede, ktorú okolo seba vidí, nechce stáť len na jednej strane. Snaží sa byť objektívny, keď nepopisuje len obyčajných ľudí, ale aj šachov: Nic dziwnego, że reporter daje niekiedy swym bohaterom przemówić: taka przecież jego rola, że nie tylko opisuje zdarzenia, ale czasem wyciąga magnetofon lub notatnik, aby ubarwić relację żywym słowem, szczególnie wtedy, gdy przemawia postać historyczna, jak Nkrumah, Lumumba czy Chomeini. Robi tak również Kapuściński, ale bez przesady jeśli wielkich przywódców cytuje, to niekoniecznie w ich tekstach programowych, ale w takich, które ukazują ich jako ludzi w złożonych sytuacjach życiowych. 16 Toto tvrdenie nám potvrdzuje aj úryvok z diela Szachinszach, kedy Kapuściński opisuje šacha, ktorý stojí pred novinármi a oznamuje dôležité skutočnosti, ktoré ovplyvnia celý svet takto: Mohammad Rezá, kterého obvykle charakterizuje vybrané chování a nacvičená zdrženlivost, není tentokrát schopen skrýt své vzrušení, dojetí a dokonce zaznamenávají novináři- horečku. A opravdu, chvíle je vážná a bude mít důsledky pro celý svět, protože šáh právě oznamuje novou cenu nafty. Za necelé dva měsíce vzrostla cena nafty čtyřnásobně a Írán, kterému vývoz této suroviny přinášel roční obchod pět miliard dolarů, jich nyní bude 15 JARZĘBSKI, Jerzy. Życie w błysku. Tygodnik Powszechny: [online]. 2007(5) [cit ]. Dostupné z: 16 Tamže. 15

16 dostávat dvacet. Dodejme, že jedinou osobou, která bude disponovat touto obrovskou hromadou peněz, bude sám šáh. 17 Dielo Szachinszach rozpútalo medzi niektorými autormi polemiku o tom, že Szachinszach nie je klasická reportáž, ale je to reportáž s prvkami koláže. Ako prvý na to poukázal Tadeusz Drewnowski, ktorý videl v tomto diele luźne z pozoru zestawienia różnych epizodów i różnych zapisów związanych z przewrotem w Iranie..., rozdaj kolażu. 18 Prvky koláže môžeme pozorovať v Kapuścińského dielach už aj omnoho skôr. Je to jeho štýl a spôsob zachytávania skutočnosti myślenie kolażem, sklejanie tekstu z małych fragmentów, tworzenie kompozycji z heterogenicznych cytatów. 19 Jerzy Jarzębski o kolážovom charaktere jeho tvorby povedal: Świadomie stosowana poetyka kolażu staje się znakiem szczególnym najważniejszych książek Kapuścińskiego najwyraźniej może spośród reportaży w Szachinszachu", na który składają się porządkowane na oczach czytelnika" materiały i notatki z podróży do ogarniętego rewolucją Iranu Kapuściński verzus Domosławski Pochybnosti o pravdivosti Kapuścińského reportáží Z niektorých strán sa ozývajú hlasy, že Kapuściński vo svojej tvorbe prikrášľoval realitu. Veľkú debatu rozpútalo najmä vydanie knihy Kapuściński non-fiction od Artura Domosławského v roku 2009, ktorá vyšla až po Kapuścińského smrti. Počas jeho života bolo vydaných množstvo jeho životopisov, ktoré však pozerali na Kapuścińského a opisovali ho len v pozitívnom slova zmysle. Kniha Kapuściński non-fiction prezentuje Kapuścińskeho ako reportéra, ktorý prekročil hranice medzi reportážou a fikciou. Domosławski, aj keď hovorí o Kapuścińskom s rešpektom a považuje ho za svojho známeho a za svojho mentora, to upresňuje: Kapuściński experimentoval v žurnalistike. Nebol si 17 KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Na dvoře šáha šáhů. Praha: Panorama, 1981, s HORODECKA, Magdalena. Zbieranie głosów: Sztuka opowiadania Ryszarda Kapuścińskieho. Gdańsk: Terytoria, 2010, s Tamže. 20 JARZĘBSKI, Jerzy. Życie w błysku. Tygodnik Powszechny [online]. 2007(5) [cit ]. Dostupné z: 16

17 vedomý, že prekročil hranicu medzi žurnalistikou a literatúrou. Stále si myslím, že jeho knihy sú úžasné a vzácne. Ale v konečnom dôsledku patria do fikcie. 21 Domosławski uviedol aj konkrétne prípady, kedy Kapuściński podľa neho v snahe upútať pozornosť čitateľa opísal udalosť takto prikrášlene: V jednej pasáži, napríklad, opisuje rybu, ktorá v jazere Viktoria v Ugande narástla do obrovských rozmerov, kvôli tomu, že jedla mŕtvych ľudí, ktorých zabil Idi Amin. Je to prifarbená a strašidelná metafora. V skutočnosti, bola ryba taká veľká, po tom čo zjedla menšiu rybu z Nílu. 22 Domosławski tvrdí, že Kapuściński nepísal precízne a presne o detailoch, tvrdil, že videl udalosti, ktoré buď vidieť nemohol, alebo sa ich nemohol zúčastniť, ale presto Domosławski o svojej knihe povedal: Myslím si, že moja kniha je fér. Zvláštnosťou je, že som písal knihu so sympatiou ku Kapuścińskému. Napísal som to s veľkou empatiou. 23 Pri písaní knihy o Kapuścińskom využil Domosławski aj súkromný archív Kapuścińského, ktorý mu sprístupnila jeho žena Alica. Tá však po vydaní knihy zažalovala Domosławského za to, že pošpinil dobrú reputáciu jej muža. 21 HARDING, Luke. Poland's ace reporter Ryszard Kapuściński accused of fiction-writing. The Guardian [online] [cit ]. Dostupné z: Preklad L.A. 22 Tamže. 23 Tamže. 17

18 3. SZACHINSZACH 3.1 Vysvetlenie pojmu, spôsobu komunikácie, dôvody napísania Vysvetlenie pojmu šachinšach Kapuściński prežil mnohé revolúcie na rôznych kontinentoch. V roku 1979 bol v iránskom Teheráne svedkom revolúcie, ktorá 11. februára 1979 o 15. hodine zvíťazila a bola vyhlásená Iránska islamská republika. Nielen túto revolúciu, ale aj skoršie udalosti opisuje Ryszard v knihe Szachinszach. Pojem šachinšach alebo šáhinsáh (po staroperzsky chšájathija chšájathijánam, po stredoperzsky a partsky šáhán šáh) bol tradičný titul iránskych vládcov v staroveku s významom kráľ kráľov. Používali ho ako perzskí Achajmenovci a Sasánovci, tak aj vládcovia partskej dynastie Arsakovcov. Slovo chšájathija (šáh), prekladané do slovenčiny ako kráľ, je pravdepodobne médskeho pôvodu a doslova označuje muža vyznamenaného vládou. Titul ako taký prevzali Peržania z Urartu, jeho začiatky sú však asi mezopotámske. Usudzuje sa, že výrazom kráľ kráľov sa pôvodne zdôrazňovala príslušnosť panovníka k vládnucej dynastii, zhruba v zmysle kráľ, ktorého predkovia boli králi, a nie vláda nad podriadenými (lokálnymi) kráľmi. V prípade Achajmenovcov je možné uvažovať aj o tom, že sa tým mala demonštrovať vláda perzských kráľov nad starými ríšami v oblasti Predného východu (nad Médiou, Babylóniou atď). V modernej dobe užívanie tohto titulu v Iráne nakrátko oživila dynastia Pahlaví ( ) v rámci svojej koncepcie dva a pol tisícročného trvania monarchie Spôsob komunikácie reportérov vo svete Veľmi zaujímavou otázkou je aj to, ako sa reportéri mohli dorozumievať s domorodým obyvateľstvom. Nebolo to tak, žeby ovládali každý cudzí jazyk krajiny, do ktorej vycestovali. Na komunikáciu využívali najmä angličtinu. Tak to bolo aj v Kapuścińského prípade. Jazyk, ktorým sa Kapuściński dohováral s domorodým obyvateľstvom bola najmä lámavá angličtina, zo začiatku nielen zo strany domorodcov, ale aj z jeho. Okrem komunikácie s domorodým obyvateľstvom, od ktorých získaval nové informácie, stále so sebou nosil aj malé rádio. V rádiu sa vysielali relácie a mnohé udalosti najmä v angličtine. Avšak to sa zmenilo, a počas 18

19 pobytu v Teheráne, každú stanicu, ktorú naladil, bola v jazykoch ktorým nerozumel. Sám tieto situácie opísal takto: Kdysi panovala Evropa nad světem, posílala na všechny kontinenty své obchodníky, vojáky, misionáře a úředníky, vnucovala jiným své zájmy a kulturu. Dokonce v nejzapadlejším koutě světa patřila znalost některého evropského jazyka k dobrému tónu, svědčila o dobré výchově, často byla životní nutností, podmínkou společenského vzestupu nebo kariéry, nebo podmínkou, aby vás považovali za člověka. Evropským jazykům se vyučoalo v afrických školách, hovořilo se jimi v exotických parlamentech, užívalo se jich v obchodech i v úřadech, u asijských soudů a v arabských kavárnách. Evropan mohl cestovat po celém světě a cítit se při tom jako doma, všude mohl říct svůj názor a rozumět tomu, co říkají ostatní 24 Kdysi jsem vozil po světě kapesní tranzistorové rádio a z poslechu místních stanic bez ohledu na kontinent jsem se mohl dozvědět, co jse děje na naší zeměkouli. Dnes je mi toto, kdysi užitečné rádio k ničemu. Když otáčím jeho knoflíkem, ozývají jse desítky stanic v desítkach různych jazyků, z nichž nerozumím ani slovu. 25 Kapuściński v knihe vysvetľuje aj dôvody nielen toho, prečo sa rušia mnohé v angličtine vychádzajúce noviny a denníky v ázijskom svete, ale aj to, prečo sa už ľudia neučia európske jazyky: Dnes je svět jiný, na zeměkouli rozkvetli stovky patriotizmů, každý národ by chtěl, aby jeho země byla jen jeho majetkem spravovaným podle domácich tradic Dôvody napísania knihy Szachinszach A čo viedlo Kapuścińského k napísaniu tejto knihy? To, že vôbec šiel do Iránu v čase revolúcie v roku 1979 bola náhoda: "Szachinszach" to książka, która powstała trochę z przypadku. Po powrocie z którejś podróży szedłem korytarzem w siedzibie PAP-u i spotkałem bardzo zmartwionego kolegę. Powiedział, że każą mu jechać do Teheranu na rewolucję Homeiniego. Zdziwiłem się: "To ty tym się tak martwisz?". On na to: "Tak. Nie chcę, nie lubię, nie interesuje mnie to, boję się tego wszystkiego". "To ja za ciebie pojadę" odpowiedziałem. On strasznie się ucieszył, zaraz 24 KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Na dvoře šáha šáhů. Praha: Panorama, 1981, s Tamže, s Tamže, s

20 poszliśmy do szefa i przedstawiliśmy sytuację. Szef zgodził się bez problemu. Wszystko zostało ntychmiast załatwione Krátka história Iránu Názov Perzia pochádza z pogréčteného názvu jednej z východoiránskych provincií Párs alebo Fárs ktorá leží pri Perzskom zálive. Irán je dnes moslimská krajina, ale má aj bohatú predislamskú históriu. Iránci sú pyšní na svoju minulosť a z toho pramení ich povýšenosť nad Arabmi. Osídlenie oblasti, na ktorej území vznikla Perzská ríša, sa začalo už v 4. tisícročí pred naším letopočtom. Perzská ríša dosiahla mocenský vrchol v 6. až 5. storočí pred Kristom, keď siahala od rieky Indus až po Dunaj. Vtedy krajina zažívala intelektuálny aj náboženský rozmach. Vedúcim náboženstvom sa stal zoroastrizmus proroka Zarathuštru, ktorý sa považuje za predstupeň k monoteizmu. Hlásal boj dobra a zla a podľa viacerých religionistov vyšiel s koncepciou mesiáša, zrodeného z "božieho semena", ktorý prinesie definitívne dobro. Peržania sa v tom čase prejavovali ako nábožensky tolerantný národ. Keď dobyl najväčší perzský panovník toho obdobia Kýros II. z dynastie Achajmenovcov v roku 539 pred Kristom Babylon, oslobodil Židov, ktorí tam boli po páde svojho kráľovstva a chrámu v zajatí. V Jeruzaleme im dal postaviť druhý chrám. Takáto tolerancia však bola skôr výnimkou. Perzská ríša sa zrejme stala prvou krajinou v histórii s jediným povoleným štátnym náboženstvom (zoroastrizmus) a trestaním kacírstva. Stalo sa to za vlády Sasánovcov, v 3. storočí pred naším letopočtom. 28 To už mali Peržania za sebou dobytie Alexandrom Veľkým, helenizáciu aj vládu dynastie Parthov. Sasánovci Perzskej ríši vládli až do roku 641 (niektoré zdroje uvádzajú rok 651), keď krajinu dobyli Arabi, usídlili sa vo vtedajšom hlavnom meste Ktesifón (neďaleko Bagdadu) a zaviedli islam. Prívrženci zoroastrizmu konvertovali alebo utiekli do Indie. Arabskí vládcovia od Peržanov prebrali administratívny systém i dvornú etiketu. Vzdelanejší a kultivovaní Iránci sa začali presadzovať v štátnej správe. Od 11. storočia začali do Iránu prenikať Turci a ovládli časť krajiny. V 13. storočí do Iránu vpadol Džingischán a zničil

21 niekoľko miest. Kým konvertoval na islam, moslimov tvrdo potláčal. Koncom 14. storočia krajinu okupoval Timur Chromý preslávený krutosťou. Potom sa presadila dynastia Safavidovcov. Vládli Iránu viac ako 200 rokov ( ) a nastolili šíitsky islam. Vtedy sa o Irán začali zaujímať mocnosti: najprv Portugalci, potom Briti a neskôr Rusi. Irán sa často dostával do konfliktu s Osmanskou ríšou z náboženských aj územných dôvodov. Do 20. storočia sa v Iráne vystriedalo ešte niekoľko dynastií. Za jedného z najvýznamnejších panovníkov sa pokladá šach Nádir, ktorý z krajiny vytlačil Afgancov a v roku 1738 vpadol do Indie. Odniesol si odtiaľ vzácny diamant Koh-in-noor a zabil vraj 30 tisíc ľudí. Počas dynastie Kadžárovcov ( ) Irán bojoval s Ruskom a prišiel o územia, na ktorých leží dnešný Azerbajdžan a Arménsko, súhlasil tiež s anexiou dnešného Gruzínska. Afganci ho pripravili o Herát. Vojny Irán oslabili, rovnako aj korupčné vlády. Keď tam v roku 1900 objavili ropu, začali okolo neho krúžiť mocnosti. Nespokojnosť s vládou sa prejavila v tzv. ústavnej revolúcii. Šach Mozafár ústavu podpísal v roku Poslednou dynastiou v iránskych dejinách boli Pahlávíovci. Krajinu previedli 2. svetovou vojnou, zaviedli niekoľko reforiem aj vládu tvrdej ruky. V roku 1979 krajinu opustil posledný šach Réza Pahláví. Nahradil ho ajatolláh Chomejní, ktorý založil islamskú republiku. Tá trvá dodnes Irán a ropa Irán sa nachádza na juhozápade Ázie a jeho poloha je strategická už od dávnej minulosti. Zo severu vymedzuje Irán nielen Kaspické more, ale aj Kaukaz, z juhu je to Perzský a Ománsky záliv. Irán patrí do dvadsiatky najväčších krajín sveta. Susedí so siedmimi štátmi: Turkmenistanom, Afganistanom, Pakistanom, Irakom, Tureckom, Arménskom a Azerbajdžanom. Táto oblasť sa stala dejiskom významných historických zvratov a udalostí. Tak tomu bolo aj období iránskej islamskej revolúcie, o ktorej píše Kapuściński. Požehnaním, ale zároveň aj prekliatím tejto krajiny sa stala ropa. Aj keď nálezísk ropy v Iráne možno nebolo až tak veľa ako v iných krajinách, pre veľmi chudobnú krajinu to však bola nádej na lepší život. Avšak to, čo bránilo Iráncom využiť tieto náleziská vo svoj prospech, pre rozvoj krajiny, boli samotní Iránci. Bol to veľmi úzky okruh ľudí so samotným šachom na čele. Šach v snahe prispôsobiť a zapáčiť sa západnému svetu a najmä Európe, predal koncesiu nielen na prospech, ale aj na

22 ťažbu a predaj tejto suroviny. Takto si šachovia a najbližší ľudia okolo nich privyrábali a bohatli. Angličania, ktorí vlastnili koncesie na tieto náleziská, si vytvorili silnú britskú spoločnosť Anglo-Iranian, mali vo svojich rukách najsilnejšiu a najvýnosnejšiu investíciu v celom britskom impériu. Irán mal síce určitý podiel na zisku, podľa Britov jednu štvrtinu, avšak len oni sami vedeli, aká suma to bola, keďže Iráncom nedovoľovali nahliadať do účtovných kníh. Briti si takto vybudovali vlastný štát v štáte. V Iráne budovali mestá okolo nálezísk, ktoré boli plné luxusu a hojnosti, zatiaľ čo Iránci trpeli hladom a chudobou. Nakoniec sa však stala nafta pre Britov nielen požehnaním, ale aj ich prekliatím. Súviselo to najmä s tým, že Angličania, ktorých bolo možné od ľudu veľmi ľahko rozpoznať, sa dopúšťali podľa Kapuścińského stále tej istej chyby: Ve své koloniální praxi se Britové dopouštěli vždy stejné chyby, kterou lze nazvat chybou krátké šňůry, to znamená že chtěli vládnout v cizí zemi osobně, přímo, takže všude bily do očí jejich světlé kštice na pěšinku a jejich koloniální úbor (bíle košile s krátkými rukávy, bílé šortky, bílé podkolenky), což všechno dráždilo místní lidi a neustále jim připomínalo jejich závislost a poddanost. 30 Aj Briti sami pochopili, avšak až o niekoľko desiatok rokov neskôr, že efektívnejšia bude politika dlhej šnúry, čiže vlády prostredníctvom úslužných lokálnych elít. Briti v podstate o nič zo svojej moci neprídu, avšak vyvolajú v ľuďoch pocit, ilúziu, že aj keď nie je vláda najlepšia, je predsa ich. 3.4 Vláda rodu Páhlaví Kapuściński počas pobytu v Teheráne, nesledoval a neopisoval len súčasnosť, ale pomocou fotografií, ktoré mu ukazovali domorodí obyvatelia, opisoval vo svojej knihe aj ľudí z minulosti, ktorí súviseli s momentálnym stavom a udalosťami v krajine. Na jednej z fotografií bol aj otec Rezá Chána ako vojak, vedúci v roku 1896 vraha šacha na popravu z mesta Kom do Teheránu, po krajine spustošenej suchom a hladom. Otca prvého iránskeho šacha z rodu Páhlaví, opisuje Kapuściński ako malého, staršieho muža, typ jednoduchého a pokorného dedinčana, ktorý má na sebe príliš veľkú a zle ušitú uniformu a pri tom vyzerá komicky, avšak úloha, ktorá mu bola zverená je taká dôležitá, že ho mení na hrdého vojaka, ktorý je poverený dôležitou úlohou, a to úlohou doviesť vraha šacha Násseroddína na popravu. 30 KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Na dvoře šáha šáhů. Praha: Panorama, 1981, s

23 Jeho syn Rezá chán bol úplne rozdielny od otca. Bol fyzickým obrom, rodeným vojakom. Převyšuje své kolegy nejméně o hlavu, má široký hrudní koš a vypadá jako silák, ktorý bez obtíží láme podkovy. Přísný výraz obličeje, chladný pronikavý pohled, široké masívní tváře, semknuté rty, na nichž nění ani náznak úsměvu. 31 Rezá chán bol dôstojníkom Brigády perzských kozákov a bol obľúbencom plukovníka Ljachova. Keď šach začne upodozrievať Ljachova z prechovávania sympatií k boľševikom, prepustí ho zo služby a pošle späť do Ruska. Vtedy sa plukovníkom stáva Rezá chán a jeho politická kariéra začína rýchlo stúpať. Vo februári roku 1921 vstúpi na čele kozákov do Teheránu: Zatkl politiky v hlavním městě (je zima, sněží, politici si stěžují na chlad a vlhkost vězeňských cel), jmenoval novou vládu v níž je sám ministrem války a později ministerským předsedou. V roce 1925 prohlásí poslušné Ústavodárné shromáždění (které se bojí plukovníka a jeho Angličanů) kozáckého velitele šáhem Persie. Od té chvíle nazývá se náš mladý důstojník šáhem Rezou Velkým, Králem králů, Stínem Všemocného, Zástupcem boha, Středem všehomíra a zakladatelem dynastie Páhlaví. 32 Začiatok vlády rodu Páhlaví bol spojený s rokom 1926: V roku 1926, keď bývalý iránsky kráľ Ahmad Kagari Šáh nebol schopný vládnuť tak, ako si želala Veľká Británia, obsadili dosadený predseda vlády Tabatbai a vtedy nanovo vymenovaný minister obrany Rezá Chán (otec Mohammeda Rezu Pahlavího) za podpory Veľkej Británie Teherán. Rezá Chán, ktorý sa po demisii Tabatbaia stal novým predsedom vlády, uchopil moc v Iráne pevne do svojich rúk. Skoncoval raz a navždy s vládou rodiny Kagaria, ktorá trvala takmer pol druha storočia, a ešte v tom istom roku sa vyhlásil za kráľa. Na svoju novú úlohu si vybral aj nové meno Pahlaví (vo voľnom preklade Svetlo Perzie). 33 V dvadsiatom storočí vyvrcholila revolúcia za vlády Mohammada Rezu Páhlavího. Ten sa dostal k moci po svojom otcovi Rezu chánovi. Obidvaja mali snahu pretvoriť moslimskú Perziu na obraz Európy. Dôvody, prečo musel Rezá chán odísť predčasne z trónu popisuje Kapuściński takto: Moderný»sekulárny«štát sa mu (Rezu chánovi) však z Iránu vybudovať nepodarilo. Ani nie tak preto, že s tým, samozrejme, neboli stotožnení náboženskí vodcovia, a najmä iránska ulica, ale najmä preto, lebo to nestihol, keďže sa počas druhej svetovej vojny pridal na 31 Tamže, s KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Na dvoře šáha šáhů. Praha: Panorama, 1981, s _ 23

24 »nesprávnu«stranu. V roku 1941, keď spojenci obsadili Teherán, Rezu Chána odvolali a za jeho nástupcu vymenovali jeho syna Mohammada. Mohammad Rezá Pahlaví sa narodil ako jedno z dvojčiat. Otec mal z nich radšej dievča Ašraf. Na adresu svojho syna často posmešne hovorieval, že príroda sa zrejme pomýlila Mohammad mal byť dievčaťom a Ašraf chlapcom. Možno niekde tam začalo v duši Mohammada rásť odhodlanie dokázať sebe i otcovi silu, ktorú neskôr spolu s mocou pretavil do diktátorstva nad krajinou a jej obyvateľmi. Otec považoval Mohammada za slabšieho, bez pevnej vôle, a preto ho ešte ako malého chlapca poslal do internátnej francúzskej školy do Švajčiarska. Jeho vychovávateľka, Francúzka, ho učila rozumieť svetu, formovala jeho vkus a učila ho spôsobom, aké sú vlastné európskym mocnostiam. Aj preto Mohammad Rezá Páhlaví necítil»iránsky«, ale skôr»európsky«, a možno práve preto nikdy nedokázal pochopiť Irán a Iráncov. Posledná veta, ktorú počul od svojho otca, bola:»rýchlo sploď syna, aby si v Iráne zabezpečil vládu rodu Páhlaví.«A možno aj preto v snahe zapáčiť sa konečne otcovi a splniť jeho očakávania až za hrob, sa snažil natoľko, že sa stal nielen najznámejším diktátorom, ale aj najznámejším sukničkárom Blízkeho východu SAVAK tajná polícia V krajine, kde panuje despota, ktorý sa snaží zachovať si svoju silu a moc za každú cenu, zákonite musí, ako pravá ruka šacha, existovať aj tajná polícia. Polícia bez oficiálnych sídiel, ukrývajúca sa v rôznych budovách, v obchodoch s tajnými zadnými vchodmi, ale aj vo vilách v pekných štvrtiach. Úlohou a cieľom každej diktatúry je vyvolať strach. Strach, ktorý mení ľudí na iracionálne mysliace bytosti, ktoré dokážu podozrievať zo zrady nielen svojich priateľov, ale aj rodičov, manželov a vlastné deti. SAVAK zriadil šach už v roku Úlohou SAVAKU bolo už od počiatku cenzurovať tlač, knihy, ale aj filmy. Dokonca cenzurovali aj Shakespeara a Moliéra, pretože ich hry kritizovali rozpory monarchie, SAVAK vládl všude. Byl na vysokých školách, v úřadech a továrnách. Byla to nestvůrně narostlá chobotnice, její chapadla všechno ovíjela, vlezla do každého kouta, všude se přisála, čuchala, škrabala, vrtala. 35 SAVAK nedovolil ľuďom slobodne sa rozprávať. Na každom kúsku ulice mohol byť skrytý agent, ktorý načúval a pri náznakoch nespokojnosti s režimom, okamžite odstraňoval ľudí, zatýkal, bral do väzenia a mučil. Ľudia sa naučili nepoužívať niektoré slová, aby sa tak vyhli možnej konfrontácii s agentmi. Skúsenosťou sa naučili _ 35 KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Na dvoře šáha šáhu. Praha: Panorama, 1981, s

25 nepoužívať slová ako dusno, ťažko, priepasť, bahno, reťaz, šraub, šialenstvo. Ľudia sa tak strašne báli čokoľvek povedať, že ani doma, medzi sebou, sa nerozprávali o politike a tejto téme sa vyhýbali. Jednou z najsilnejších zbraní SAVAKU bolo mučenie. SAVAK používal rôzne metódy mučenia, nielen tie, ktoré boli moderné v tej dobe, ale používali aj stredoveké praktiky. Lámali kosti, vytrhávali nechty, pálili ruky a nohy na rozžeravených kameňoch, pilovali lebky. Novinkou bol elektricky vyhrievaný stôl, na ktorom smažili ľudí zaživa. Smrad a krik, ktorý sa šíril z týchto miestností, spôsobil mnohým, ktorý na svoj trest ešte len čakali, pomätenie. Ľudia sa báli najmä toho, že kedykoľvek a kdekoľvek boli, mohol ich schytiť agent, zatknúť a odviesť do mučiarne. SAVAK bol účinnou zbraňou šacha. Jeho zámer, zastrašovať mu na dlhé roky zabezpečil miesto na vrchole Vzťah ľudu ku svojim šachom Ľudia považovali šachov za ničomníkov a ukrutníkov, ich odchod sprevádzali nadávky a kliatby davu a správy o smrti šachov znamenali sviatok. Vzťah ľudu k šachom vôbec nebol dobrý, no napriek tomu dokázali byť na tróne pomerne dlho, aj otec aj syn. Ich vláda bola veľmi podobná. Obidvaja vládli veľmi kruto a tvrdo, presadili všetko, čo si zaumienili. So šachmi spolupracoval len veľmi úzky okruh ľudí. Verní im boli len ich najbližší spolupracovníci, aj keď našli sa aj takí, ktorí sa snažili šachov z bezprostrednej blízkosti zlikvidovať a tým sa dostať k moci. Dôvodov, prečo sa ľudu nepozdávala vláda šachov bolo viacero. Asi najviac do očí bijúcim problémom bola snaha šachov vo všetkom nasledovať Európu. Už Rezá chán sa snažil potlačiť vlastnú identitu Iráncov, ich náboženské presvedčenie tým, že zakázal nosenie moslimského odevu ženám, a tie ktoré neuposlúchli a svoj odev nosili, boli prenasledované, policajti im na uliciach strhávali šatky z hláv. Miesto, kde sa v tomto období moslimovia cítili bezpečne boli ich mešity. A tak sa Rezá chán rozhodol búrať mešity. Obaja šachovia, otec aj syn, si radi nechávali stavať pomníky, často sa zúčastňovali na ich odhaľovaní. To sa mnohým nepáčilo, a tak sa našli skupiny, ktoré začali búrať a rúcať všetky pomníky. Medzi najpopulárnejších boriteľov patril Gholám, ktorý v roku 1941 ešte ako dieťa pomáhal búrať pomníky Rezá chána svojmu otcovi. Neskôr už sám zbúral mnoho iných pomníkov oboch šachov. Používal ku tomu špeciálne laná aj techniku a celé to bral ako povinnosť. Bola to pomerne ťažká a namáhavá práca. Sám svoju prácu opisuje takto: 25

26 Měli jsme pevná sisalová lana schovaná u obchodníka s lany v bazaru. Nebyli s tím žádné žerty, kdyby nám na to policie přišla, postavila by nás ke zdi. Všechno jsme měli připravené, promyšlené a natrénované pro vhodnou chvíli. Za poslední revoluce, to bylo v roce 1979, bylo celé neštěstí v tom, že se do boření pustilo mnoho amatérů, proto bylo hodně nehod, někdy si totiž svalili pomníky na hlavu. Zbořit pomník, to není jen tak, k tomu musí být praxe a odborný přístup. Je třeba vědet z jakého materiálu pomník je, kolik váží, jak je vysoký, je-li k podstavci přivařený nebo zabetonovaný, kde je třeba přivázat lano, jak sochu rozhoupat a jak jí potom zničit. Ten postup jsme si připravovali už ve chvíli, kdy pomník stavěli. To byla nejlepší příležitost podívat se, jaká je konstrukce, zda je figura dutá nebo plná a to bylo nejdůležitejší jak je spojena s podstavcem, jakým způsobem k němu pomník připevnili. 36 Aj toto je dôkazom, ako časom ľudia veľmi nenávideli svojich vládcov. Napriek tomu, že ľudia cítili odpor a nenávisť voči šachom, nebolo veľa silných ľudí, ktorí by sa im postavili. 3.5 Mosaddek Významnú úlohu v dejinách Iránu však zohral Mosaddek, aristokrat a právnik, ktorý sa nebál svoje názory na šacha hovoriť nahlas. Bol typom ozajstného patriota, presvedčeného o tom, že Irán ako krajina, keď bude vládnuť sama sebe, dokáže uživiť svoj ľud, poskytnúť prácu a lepší život svojim obyvateľom. V rokoch 1951 až 1953 sa Mosaddek dokonca stáva premiérom, ktorého si vynútili ľudia sami. Mosaddek presvedčený o sile Iránu znárodňuje britskú ropnú spoločnosť Anglo-Iranian, avšak neskôr sa ukáže, že toto bolo len malé a krátkodobé víťazstvo, ktoré sa neskôr obráti nielen proti Mosaddekovi, ale aj samotným Iráncom. V roku 1953 Mohammad Rezá Páhlaví odvoláva Mosaddeka a snaží sa ho vymazať z dejín. Na dlhé roky je jeho meno zakázané čo i len vysloviť. Mosaddek mizne nielen z učebníc a textov, ale aj z dejín: Jenomže šáh ne a ne to pochopit. Nechápal, že je sice možné člověka zničit, ale že tím nepřestane existovat. Naopak, mohu-li to tak říct, on začne existovat jěště víc. To jsou paradoxy, s kterými si žádný despota neumí poradit. Rozmáchne se kosou, ale tráva hned znovu naroste, máchne ještě jednou, ale ona je vyšší než kdy jindy. 37 Významné chvíle Mosaddekovho vzostupu, ale aj pádu, opísal Kapuściński takto: Všechno nasvědčuje tomu, že to byl největší den v dlouhém životě dr. Mosaddeka. Doktor opouští budovu parlamentu na ramenou jásajícího davu. Široce se usmívá a pravou rukou zdviženou k nebi zdraví lidi. Před třemi dny 28. dubna 1951 se stal premiérem a dnes 36 KAPUŚCIŃSKI, Ryszard. Na dvoře šáha šáhu. Praha: Panorama, 1981, s Tamže, s