ZBLÚDIL SOM AKO STRATENÁ OVCA

Transkrypt

1 Prešovská univerzita v Prešove Gréckokatolícka teologická fakulta ZBLÚDIL SOM AKO STRATENÁ OVCA Ž 119/118; LXX 118. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Prešov 2016

2 Názov: Podnázov: Editori: Recenzenti: Zblúdil som ako stratená ovca Ž 119/118, LXX 118. (Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie) Konferencia o Božom milosrdenstve Elektronický dokument (DVD) 50 ks 2016 Vojtech Boháč Jaromíra Sedláková Zuzana Čandová prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak, PhD. doc. ThDr. Michal Hospodár, PhD. Za obsah a jazykovú stránku textov zodpovedajú autori príspevkov. Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu majiteľa práv. Obrázok na prednej strane: edela_-_exegeza_liturgickych_citani-750. Vydala Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, ISBN

3 P R E Š O V S K Á U N I V E R Z I T A V P R E Š O V E G r é c k o k a t o l í c k a t e o l o g i c k á f a k u l t a K a t e d r a s y s t e m a t i c k e j t e o l ó g i e Ulica biskupa Gojdiča 2, Prešov tel.: , fax: web: gtfpu@unipo.sk v spolupráci s ZBLÚDIL SOM AKO STRATENÁ OVCA Ž 119/118; LXX PROGRAM KONFERENCIE 08:00 REGISTRÁCIA ÚČASTNÍKOV KONFERENCIE 08:30 OTVORENIE KONFERENCIE Mons. prof. ThDr. Peter ŠTURÁK, PhD., dekan GTF PU 08:40 PRVÝ BLOK PREDNÁŠOK 08:40 09:00 Mgr. Ing. Štefan Šrobár, CSc. Božie milosrdenstvo v Biblii. 09:10 09:30 doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD. /Gréckokatolícka teologická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove/ Byť ako otec začína od byť ako syn.

4 09:40 10:00 doc. Bernhard Kaiser, PhD. /Reformovaná teologická fakulta, Univerzita J.Selyeho, Komárno/ Jesus der gute Hirte Dogmatische Reflexionen über das Werk Christi. 10:10 PRESTÁVKA 10:30 DRUHÝ BLOK PREDNÁŠOK 10:30 10:50 prof. ThDr. István Ivancsó, PhD. /Gréckokatolícka teologická vysoká škola sv. Atanáza v Nyíregyházi/ Il Pastore misericordioso Investigazione nei testi liturgici della Chiesa bizantina. 11:00 11:20 ks. dr hab. Szymon Drzyżdżyk, wyśw. /Uniwersytet Papieski Jana Pawła II w Krakowie./ Boże miłosierdzie w sakramencie namaszczenia chorych. 11:30 11:50 doc. Doktor hab. Marek Rembierz, PhD. /Uniwersytet Śląski w Katowicach, Wydział Etnologii i Nauk o Edukacji/ Kształtowanie wyobraźni miłosierdzia i otwieranie na wartość miłosierdzia. Pedagogia miłosierdzia papieża Franciszka. 12:00 12:20 Mons. doc. ThDr. Ľubomír Petrík, PhD. /Gréckokatolícka teologická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove/ Čo robiť vo farnosti a ako kázať, aby mŕtvi ožili a stratení sa našli 12:30 OBED 13:30 TRETÍ BLOK PREDNÁŠOK

5 13:30 13:45 doc. ThDr. Peter Tirpák, PhD. /Gréckokatolícka teologická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove/ Význam a miesto katechézy pri ohlasovaní radostnej zvesti 13:55 14:10 prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. /Gréckokatolícka teologická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove/ Korene zvolania Pane zmiluj sa v byzantskej liturgii 14:20 14:35 Mgr. Zuzana Čandová /Gréckokatolícka teologická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove/ Cirkev ako nástroj Božieho milosrdenstva vo vzťahu k rozvedeným 14:45 15:00 Mgr. Jaromíra Sedláková /Gréckokatolícka teologická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove/ Nová evanjelizácia ako prostriedok ohlasovania milosrdenstva pre stratených Vedeckí garanti konferencie : prof. ThDr. Vojtech Boháč. PhD. prof. ThDr. István Ivancsó PhD. doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD. doc. Doktor hab. Marek Rembierz, PhD. Organizačný výbor konferencie : Prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD. Mgr. Jaromíra Sedláková Mgr. Zuzana Čandová

6 Obsah Predslov...8 Božie milosrdenstvo v Biblii...9 Štefan ŠROBÁR Byť ako otec začína od byť ako syn...28 Marcel MOJZEŠ Jesus der gute Hirte. Dogmatische Reflexionen über das Werk Christi...45 Bernhard KAISER Il Pastore misericordioso Investigazione nei testi liturgici della Chiesa bizantina...59 István IVANCSÓ Boże miłosierdzie w sakramencie namaszczenia chorych...79 Szymon DRZYŻDŻYK Kształtowanie wyobraźni miłosierdzia i otwieranie na wartość miłosierdzia. Pedagogia miłosierdzia papieża Franciszk Marek REMBIERZ 6

7 Čo robiť vo farnosti a ako kázať, aby mŕtvi ožili a stratení sa našli Ľubomír PETRÍK Význam a miesto katechézy pri ohlasovaní radostnej zvesti Peter TIRPÁK Korene zvolania Pane zmiluj sa v byzantskej liturgii Vojtech BOHÁČ Cirkev ako nástroj Božieho milosrdenstva vo vzťahu k rozvedeným Zuzana ČANDOVÁ Nová evanjelizácia ako prostriedok ohlasovania milosrdenstva pre stratených Jaromíra SEDLÁKOVÁ Zoznam autorov

8 Predslov Kdekoľvek sa človek nachádza, tam je Cirkev povolaná prísť k nemu, aby mu priniesla evanjeliovú radosť a priniesla mu Božie milosrdenstvo a odpustenie. Túto myšlienku predniesol pápež František 8. decembra 2015 vo svojej homílii, pri príležitosti otvorenia Svätého roku milosrdenstva. Práve vďaka súčasnému rímskemu biskupovi sa téma milosrdenstva stala veľmi aktuálnou. Konferencia, ktorá sa konala na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty, taktiež neopomenula tému Božieho milosrdenstva. Táto konferencia niesla názov Zblúdil som ako stratená ovca a odzneli na nej príspevky z rôznych oblastí ako napríklad: patristické pohľady na milosrdenstvo, Druhý Vatikánsky koncil o milosrdenstve, milosrdenstvo v ekumenickom dialógu, Sväté písmo o milosrdenstve v rôznych súvislostiach a mnohé iné. Téma konferencie oslovila nielen domácich, ale aj zahraničných vedeckých pracovníkov a odborníkov z praxe, ktorí sa konferencie zúčastnili a osobným vkladom obohatili vedecko-odborné fórum. Veríme, že obsah príspevkov zborníka prinesie prehĺbenie súčasného chápania Božieho milosrdenstva a prispeje k vytvoreniu teoretického zázemia použiteľného pre budúce generácie. Editori 8

9 Božie milosrdenstvo v Biblii Štefan ŠROBÁR Abstrakt: Pre Izrael sa milosrdenstvo nachádza v priesečníku dvoch myšlienkových prúdov, súcitu a vernosti. Boh prejavuje svoju nehu vtedy, keď sa ukazuje ľudská bieda a to od jej začiatku až do konca. Človek sa zas musí ukázať milosrdný voči svojmu blížnemu. Tým nasleduje svojho Stvoriteľa. Keď si človek začne uvedomovať, že je nešťastný alebo hriešny, vtedy sa mu zjavuje viac alebo menej jasne tvár nekonečného milosrdenstva. Oslobodenie z Egypta sa opisuje ako čin Božieho milosrdenstva. Boh je milosrdný voči každému človeku, nielen voči izraelskému národu. Všetky Ježišove skutky sú výrazom Božieho milosrdenstva. Kľúčové slová : Boh. Milosrdenstvo. Hriešnik. Abstract: God s Mercy in the Bible. For Israel, the mercy located at the intersection of two philosophies,, compassion and fidelity. God demonstrates his tenderness when a human misery appears from its beginning to the end. Man in turn must show mercy to his neighbor. By means of this he follows his Creator. When a man begins to realize that he is unhappy or sinful, then he reveals more or less clearly the face of the infinite mercy. The liberation from Egypt is 9

10 described as an act of God's mercy. God is merciful to every person, not only to the nation of Israel. All deeds of Jesus are an expression of God's mercy. Keywords: God. Mercy. Sinner Úvod Pre Izrael sa milosrdenstvo nachádza na priesečníku dvoch myšlienkových prúdov, súcitu a vernosti. 1 V slove milosrdenstvo sa k sebe z etymologického hľadiska spája sloveso misereor ( zmilovať sa, súcitiť ) s podstatným menom cor ( srdce ). Byť milosrdný teda v užšom zmysle znamená obrátiť sa vo svojom srdci (stred človeka) k biede a nedostatku druhého človeka a milovať ho. Chcem byť solidárny s jeho obmedzeniami, zahrniem ho citmi ako niekoho, kto mi je drahý, ako svojho priateľa a brata. Keď sa o neho nebudem starať, keď ho neprijmem ako seba samého, nemožno hovoriť o milosrdenstve. Milosrdenstvo náleží predovšetkým Bohu. Hebrejský výraz pre milosrdenstvo súvisí etymologicky s útrobami, teda s materským lonom, ktoré má život prijímať. Byť milosrdný nie je niečo naviac. Ako kresťania vieme, že ide o konanie na spôsob samotného Boha. On je vo svojom súcite ˏ extrovertný, nikdy neopúšťa svoje stvorenie, solidárne ho sprevádza a zdieľa s ním nielen telo, 1 CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s

11 ale aj smrť. 2 Naše preklady hebrejských a gréckych slov kolíšu medzi milosrdenstvom a láskou, prechádzajú cez nehu, pietu, súcit, miernosť, veľkodušnosť, dobrotivosť, ba aj milosť ( hebr. hen ), ktorá má však omnoho širšie použitie. Napriek tejto rozmanitosti možno rozoznať biblické chápanie milosrdenstva. Boh prejavuje svoju nehu vtedy, keď sa ukazuje ľudská bieda, a to od jej začiatku až do konca. Človek sa zas musí ukázať milosrdný voči svojmu blížnemu a tým nasleduje svojho Stvoriteľa. Keď si človek začne uvedomovať, že je nešťastný, alebo hriešny, vtedy sa mu zjavuje viac alebo menej jasne tvár nekonečného milosrdenstva. 3 Hriech nie je predovšetkým etická záležitosť. Ide tu o vzťah a celkový postoj, spôsob života a myslenia. Etiku predchádza základná orientácia človeka. Hebrejské označenie hriech (chattat) znamená pôvodne odchýlenie, zídenie z cesty, minúť sa cieľa. 4 Čo sa však stane, keď sa človek hriechom oddelí od Boha? Aj vtedy zvíťazí milosrdenstvo, ak sa hriešnik nezatvrdí vo svojom hriechu. Boh chce hriešnika zachrániť. A tak, keď sa vyskytne hriech, človek vstupuje ešte hlbšie do tajomstva Božej nežnosti. 5 Dnešnému svetu chýba dostatočné povedomie 2 MILITELLO, C. : Skutky milosrdenství. Kostelní Vydří, 2016, s CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s BALABÁN, M. : Hebrejské člověkosloví. Praha, 1996, s CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s

12 o solidárnej povahe milosrdenstva. Milosrdenstvo je postoj človeka, ktorý hľadí na svojho blížneho prizmou zdieľanej existencie a problémov. Konštitúcia Gaudium et spes položila dôraz na zdieľanie a vzťahovanie sa jedných k druhým. To, čo chcem pre seba, musím chcieť pre druhého. Ľudstvo netvorí paralelné osudy. Sme neoddeliteľne prepojení jedni s druhými. Milosrdenstvo je len uskutočňovanie tohto prvotného spoločenstva. 6 Vyslobodenie z Egypta Situácia Izraela v Egypte sa zmenila. Zatiaľ čo Jozefov príbeh na konci Genezis ukazuje Egypt ústretový, opisuje Exodus Egypt nepriateľský. Egypťania sa obávajú Izraela, vnímajú jeho vnútornú prevahu. Preto sa ho snažia zdecimovať najprv vystupňovaním otrockých prác, až po rozkaz k topeniu všetkých izraelských novorodených chlapcov (Ex 1). Ale Pán pripravuje záchranu. Vyberá si Mojžiša a dáva mu uniknúť z rôznych ohrození. 7 V Egypte ( hebrejsky Micrajim) žije ľud (hebrejsky am), ktorý nemlčí, ale volá k Bohu (Ex 2 ; porov. Ž 42); volá k Bohu otcov, lebo nemôže už znášať kruté zotročovanie (Ex 1, 14) ťažkou prácou. Títo hore volajúci ľudia sú v Exode označení ako hebreji s nomádskou minulosťou, bez práv, bez ochrany, vstupujúci do príležitostných alebo vojenských služieb. 6 MILITELLO, C. : Skutky milosrdenství. Kostelní Vydří, 2016, s. 9, HELLER, J. : Velikonoční beránek ( Ex 12, 1 14 ). Kostelní Vydří, 2007, s In : HELLER, J. PRUDKÝ, M. : Obtížne oddíly knih Mojžišových. Kostelní Vydří, 2007, s

13 A teraz nastáva prekvapenie. Boh sám sa vyhlasuje za Boha týchto hebrejov (Ex 3,18). 8 Vyslobodenie z Egypta sa opisuje ako čin Božieho milosrdenstva. Prvé tradície o Mojžišovom povolaní to jasne nepovedajú : Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a začul som jeho volanie (...). Viem o jeho utrpení. Rozhodol som sa, že ho vyslobodím. (Ex 3, 7n. 16n). Neskôr kňazský redaktor vysvetlil toto Božie rozhodnutie Božou vernosťou Zmluve (Ex 6, 5). Boh vo svojom milosrdenstve nemôže zniesť biedu svojho ľudu. Je to tak, ako keby uzavretie Zmluvy s ním utvorilo z jeho vyvoleného bytosť z jeho pokolenia (porov. Sk 17, 28n). Preto akýsi cit nehy spája Boha s jeho ľudom navždy. 9 Jahve, ktorý sa zjavuje Mojžišovi, je Boh zostupujúci, ktorý nezotrváva indiferentne tam niekde u seba, vzdialený volaniu malej zotročenej skupiny, ktorú považuje za svoj ľud. Je to Boh, ktorý pozná smrteľné útrapy svojho ľudu. Toto poznanie (hebr. jáda) nie je vonkajšou evidenciou, vylučuje postavenie pozorovateľa, aj keby týmto pozorovateľom bol sám Boh. Je to poznanie eschatologického charakteru, poznanie otvorené budúcemu. Sme tu svedkami Božej angažovanosti, Božej spolucítiacej a spolutrpiacej sympatie. Je to Boh zostupujúci. Preto som 8 BALABÁN, M. TYDLITÁTOVÁ, V. : Tázání po budoucím. Praha, 1998, s CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s

14 zostúpil, aby som ho vyslobodil. (Ex 3,8). Boh sám je tu subjektom vyslobodenia a preto aj ľudskej slobody. 10 Vyslobodenie z egyptského otroctva patrí ku kľúčovým udalostiam starozákonných dejín Izraela. Napríklad Dekalóg začína príznačne slovami, ktoré sa v rôznych obmenách vyskytujú v starozákonných textoch znovu a znovu : Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. (Ex 20, 2). Podľa odborníka na biblické texty J. Hellera presný preklad začiatku Desatora znie : Ja som, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otrokov (...). V texte je hebrejský výraz chádim, čo sú otroci. Nie je tu reč o nejakom pomyselnom otroctve. Podľa tohto textu sa každý, kto prebýva v Egypte už touto skutočnosťou stáva chrámovým otrokom. Tým je dovtedy, dokiaľ v Egypte zostáva, kým z neho neodíde. Inak povedané : V Egypte nie je možné byť slobodným človekom, tam vždy patríte egyptským bohom. Preto je nutné z neho vyjsť. Jadrom exodu nie sú udalosti politicko sociologicko strategické, ale súd nad bohmi Egypta : Nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd (Ex 12, 12). Exodus ukázal, že uctievanie týchto mŕtvych bohov vedie do smrti, zatiaľ čo viera v živého Boha vedie do života BALABÁN, M. TYDLITÁTOVÁ, V. : Tázání po budoucím. Praha, 1998, s HELLER, J. : Znamení odkazujíci k nebi. Rozhlasové rozhovory o biblických textech vedl s autorem Petr Vaďura. Praha, 2007, s

15 Ústredné zjavenie Mojžiš na vrchu Sinaj počul Boha, ako mu zjavuje hĺbku svojej bytosti. 12 V Ex 33 Mojžiš nalieha na Boha, aby mu dal vidieť svoju slávu (v. 18), či tvár (v. 20). Boh to odmieta a rozhodne, že sa Mojžiš postaví na skalu a keď tadiaľ pôjde Božia sláva, Boh na Mojžiša položí svoju ruku, dokiaľ neprejde. Potom svoju ruku odtiahne a Mojžiš uvidí Boha odzadu (jeho chrbát), nie jeho tvár. Nejde tu o časť tela (chrbát), ale o smer pohľadu. V Novom zákone sa vyskytuje obdobná väzba ( Mt 10, 38 ; Mk 8, 34 ), ktorá nikdy neoznačuje miesto na tele alebo časť tela, ale smer kráčania. V Písme sa často hovorí o Božom oku, či uchu, ruke, či ústach. Týmto obrazným vyjadreniam sa hovorí antropomorfizmy. Nie je to vec vzhľadu, ale úloha zobrazovať Boha spôsobom jeho konania. Teda zobrazovať jeho láskavosť a trpezlivosť, jeho milosrdenstvo a súcit, všetko čo bude ostatným ukazovať, aký Boh je a nie, aký má vzhľad. Táto zásada je predpokladom aj pre správny výklad Božieho chrbta, o ktorom je zmienka v Ex 33. Nejde o to ako Boží chrbát vyzerá, alebo o pohľad na Boha odzadu, ale ide o to (...), že nemáme vhľad do toho, ako bude Boh konať, ako bude pôsobiť. O to išlo Mojžišovi vidieť vopred do Božích plánov s Izraelom. 13 Boží ľud práve vtedy odpadol. Avšak keď Boh potvrdil, že môže 12 CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s HELLER, J. : Boží záda? ( Ex 33, ). In : HELLER, J. PRUDKÝ, M. : Obtížne oddíly knih Mojžíšových. Kostelní Vydří, 2007, s

16 slobodne prejavovať milosrdenstvo každému komu bude chcieť (Ex 33,19), vyhlasuje, že jeho nežnosť môže zvíťaziť nad hriechom, a jeho svätosť pritom neutrpí nijakú ujmu : Jahve je Boh milosrdný (rahum) a milostivý (hanum), zhovievavý a veľmi milosrdný (hesed) a verný (emet). Milosrdenstvo (hesed) preukazuje tisícom, odpúšťa neprávosť, previnenie a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané, trestá vinu (...) až do tretieho a štvrtého pokolenia. (Ex 34, 6n). Boh dopúšťa, aby sa dôsledky hriechu rozpútali u hriešnika až do štvrtého pokolenia, a to dokazuje závažnosť hriechu. Avšak v dôsledku milosrdenstva, ktoré zostáva nedotknuté až do tisíceho pokolenia, ostáva nekonečne trpezlivý. Toto je rytmus, ktorý poznačuje Božie vzťahy k jeho ľudu až do príchodu jeho Syna. 14 Podoba Božieho milosrdenstva Príbeh o potope Už starozákonné rozprávanie o stvorení ospevuje lásku Boha Stvoriteľa, ktorá je väčšia, než jeho spravodlivosť. Tieto rozprávania konfrontujú svojich poslucháčov a čitateľov na jednej strane s realitou hriechu a násilia medzi živými bytosťami v domove stvorenia, ale súčasne a oveľa viac ich konfrontujú s Bohom, ktorý odsúva svoje právom pociťované sklamanie, pretože nekonečne miluje zem a všetko, čo na nej žije. Túto prehistóriu na prvých 14 CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s

17 stranách Genezis by sme mali vnímať ako naratívnu teológiu, a síce ako apológiu biblického Boha, ktorého láska je mocnejšia než spravodlivosť. 15 Jahvistický rozprávač načrtáva naivne geniálny obraz Boha. Rovnako bezstarostne, ako v správe o stvorení a raji, hovoril o rečiach, konaní a prechádzke Boha za večerného vánku v rajskej záhrade, teraz píše : Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká (...), Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi a bol skormútený v srdci. (Gn 6, 5). Je to teologicky smelé a neslýchané zľudštenie Boha. Ľudské pocity sklamania a zármutku sú premietnuté na Boha bez toho, aby sa tým pre starozákonného zbožného človeka porušoval alebo dokonca ničil Boží obraz. Pretože Jahvista bol hlboko presvedčený o Božej večnosti, duchovnosti a veľkosti, mohol si dovoliť, aby Boha predstavil v ľudskej podobe. Takéto zľudštené výroky vôbec nechcú znevážiť Boha. Náboženský človek pozná nedostatočnosť svojej výpovede o Bohu. Pretože však mu je Boh oblažujúcim, ale aj skľučujúcim druhom a on je k tomuto božskému spoločníkovi v dynamickom a existenciálnom vzťahu, hovorí o ľudskom Bohu. Ľútosťou s hlbokým Božím zármutkom má byť vyjadrený hlboký Boží záujem o človeka (Gn 6, 5), konštatuje biblista A. Läpple. Nahromadenie hriechu na zemi je zreteľne vyjadrené v slovách všetko... ustavične... (Gn 6, 5). Človek stvorený na Boží obraz sa 15 ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s

18 stal Božím odporcom (Gn 6, 11). Zo zástupu zavrhnutých sa vydeľuje Noe. Len Noe našiel milosť u Pána (Gn 6, 8). Boh zavrhuje toho, kto ho prvý tvrdošijne sám zavrhol a odmietol všetky ponuky milosti. Nepotrestať človeka, ktorý vedome alebo zámerne zotrváva v zlobe, by znamenalo pre Boha, že by uznal vzburu voči sebe. V treste potopy sveta je výstraha, že život človeka nie je len hra, a že jeho nie nezostane bez odozvy. 16 Podľa biblickej tradície je Boh po skončení potopy iný, než bol pred ňou. Čo bolo na začiatku rozprávania dôvodom jeho hnevu, je na konci dôvodom jeho dobrosrdečnej trpezlivosti a lásky. (Gn 8, 21). Teraz ide o inú Božiu ľútosť, než bola pred začiatkom potopy. Vtedy sa Boh pozeral na seba, teraz hľadí na ľudí. Keď s ľuďmi naviazal vzťah, chce ho prežívať úplne. Nie podľa chladnej logiky zákona a poriadku, ale s veľkorysou láskou matky, ktorá sa stále ujíma svojich detí a pomáha im aj vtedy, keď im už nikto nechce pomôcť. 17 Boh uzatvára zmluvu s Noemom a jeho potomstvom, aj s každou živou bytosťou (Gn 9, 9). Noe je bodom kontaktu medzi Bohom a ľuďmi. Je zástupcom celého ľudstva. Noe je korporatívna osobnosť, v ktorej je zahrnuté celé ľudstvo, aby bolo schopné nového spásneho stretnutia s Bohom. 18 Príbeh o potope nerozpráva o reálnej udalosti na zemi. 16 LÄPPLE, A. : Úvod do Starého zákona. Praha, 1972, s ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s LÄPPLE, A. : Úvod do Starého zákona. Praha, 1972, s

19 Nerozpráva, že kedysi dávno zoslal hnevlivý boh na zem gigantickú katastrofu. Naopak posolstvo tohto príbehu by sme mohli vyjadriť tak, že aj keby mal Stvoriteľ podľa ľudských merítok zoslať potopu kvôli zlobe ľudí, nikdy by to neurobil. Podľa Starého zákona je posledným, definitívnym Božím slovom jeho zachraňujúca láska (Múd 11,24 26). 19 Rozprávanie o potope je antimýtom a tvorí spolu s mýtickým rozprávaním o stvorení komplexnú jednotu, ktorú môžeme s H.P.Müllerom charakterizovať takto : Zatiaľ čo mýtus o stvorení chce byť zárukou existencie človeka vo svete, ukazuje, prečo to, čo je, smie byť, chce antimýtus o potope vyjadriť, čo túto existenciu ohrozuje a spochybňuje jej oprávnenosť. 20 Jonáš Pretože Boh miluje život a miluje svoj svet, rozprestiera nad ním svoje milosrdenstvo ako nebesá (Ž 36,6) a zachraňuje ľudí a dobytok (Ž 36,7). Trpí so svojím svetom, keď je ohrozený násilnou smrťou. Túto skutočnosť veľmi pôsobivo rozvíja záver knihy Jonáš, kde Boh dáva Jonášovi, ktorý by radšej trval na Božom hneve, exegetické poučenie o zľudšťujúcej sa láske starozákonného 19 ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s MÜLLER, H. P. : Das Motiv für die Sintflut. Die hermeneutische Funktion des Mythos und seine Analyse. ZAW 97, 1985, 53. In : ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s

20 Boha ku stvoreniu. 21 Boh vo svojom milosrdenstve ukázal Jonášovi, že nemá zaľúbenie v smrti hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil. Kniha Jonáš končí slovom Pánovým k Jonášovi : Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho ; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? K tomu množstvo zvierat. (Jon 4, 10n). 22 Skúsenosť Boha, ktorý prekvapuje, je témou knihy proroka Jonáša. Autor s jemnou iróniou kritizuje centralistickú koncepciu Boha a zároveň sa stavia proti profeticko deuteronomistickej teológii, ktorá sa snaží spútať Boha logikou sankcie a odplaty. Zvesť Jonášovho príbehu je nasledujúca : Boh môže zmeniť názor, je slobodný, a to aj po vyslovení prorockého slova (...). Boh Jonáša poučuje a ukazuje mu, že jeho sloboda a milosrdenstvo definitívne lámu pancier kauzality, do ktorého sa človek snažil vždy Boha uzavrieť. 23 Proroci Posolstvo o tom, že Božia láska je v dejinách Izraela i v dejinách národov väčšia, než Božia spravodlivosť, hlásajú predovšetkým prorocké knihy. Väčšina z nich preto 21 ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s NOVOTNÝ, A. : Biblický slovník. Praha, 1956, s RÖMER, T. : Skrytý Bůh. Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Jihlava, 2006, s

21 končí zvestovaním spásy. Pôsobivé to je zvlášť v knihe Ámos (Am 9, 7 15). Zvlášť kniha Ozeáš volá do temnoty hriechu a zabudnutia na Boha posolstvo o nekonečnej láske biblického Boha, aby podnietila k obráteniu a k preoraniu úhora srdca ( porov. Oz10, 12 ). Každá z troch častí knihy Ozeáš (Oz 1 3 ; 4 11 ; 12 14) v závere ospevuje Božiu lásku, ktorá chce a môže obnoviť Izrael a celé stvorenie. V Oz 11, 1 11 sa môžeme takpovediac vžiť do dramatického zápasu, ktorý sa odohráva v samotnom Bohu. Táto perikopa sa skladá z dvoch častí : Oz 11, 1 7 a Oz 11, Úsek 11, 1 7 je antiteticky vystaveným spätným pohľadom na dejiny, ktorý na jednej strane pripomína láskyplnú náklonnosť Boha k Izraelu až do exodu metaforami otca a matky, a na druhej strane obžalováva Izrael z úteku od Boha a odpadom k modloslužbe. V tomto úseku Boh zároveň hrozí, že Izrael sa bude musieť znovu vrátiť do Egypta. To je logika Božieho hnevu a Božej spravodlivosti. Bolo by to zaslúženým trestom pre Izrael. Ale potom nasleduje druhý úsek Oz 11, Boh slávnostne vyhlasuje, že sa vzdáva potrestania. Zvestuje tak, pričom Izrael priamo oslovuje, že nie je schopný uskutočniť zaslúžený trest : Ako ťa vydám Efraim, odovzdám ťa, Izrael, ako ťa vydám sťa Adamu, urobím ťa podobným Seboimu? Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. (Oz 11, 8). Adama a Seboim sú mená dvoch miest, ktoré boli podľa izraelskej tradície spoločne so Sodomou a Gomorou (nachádzali sa údajne v susedstve týchto miest) považované 21

22 za pojmy vyjadrujúce katastrofický zánik. Môže Boh zničiť ako Adamu a Seboim, ako Sodomu a Gomoru Izrael, do ktorého vložil toľko lásky? Jeden hlas v Bohu požaduje a zvestuje : Izrael si zaslúži smrť pre svoju nevernosť a vinu. Sotva však tento hlas v Bohu doznie, ozýva sa v Bohu druhý hlas, ktorý má nakoniec posledné slovo : Nevylejem svoj rozpálený hnev, nezničím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba ; a nevojdem do mesta. (Oz 11, 9). Proti logike mužského hnevu sa v Bohu stavia materský súcit. 24 Pravdepodobne na tomto mieste v hebrejskom texte bolo pôvodne slovo rachamim. Rechem znamená materské lono, ktoré umožňuje nový život. S jeho pomocou matka prežíva počiatky nového života, zároveň sa s ním raduje aj trpí. 25 Bolo by možné text prekladať aj takto : Obracia sa proti mne moje srdce (...) vznietilo sa moje materské lono. Preto nemôžem uskutočniť svoj planúci hnev, preto nie som schopný zničiť Efraima. 26 Obraz nie je prehnaný : V Bohu je mužská logika, ktorá by musela Izrael kvôli jeho vine zničiť. Táto mužská stránka v Bohu právom hovorí, že ňou nemožno pohŕdať. Je tu však ako hovorí Ozeáš, ženská a materská stránka v Bohu. Boh má v istom zmysle materské lono. Táto ženská a materská 24 ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s KEEL, O. : Jahwe in der Rolle der Muttergottheit. Orientierung 53, 1989, 90. In : ZENGER, E. :První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s SCHÜNGEL STRAUMANNOVÁ, H. : Gott als Mutter in Hosea 11 : ThQ 166, 1969, In : ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s

23 stránka sa presadzuje a zdôrazňuje: Bezvýhradná Božia láska sa musí ukázať v okamihu viny, ako láska, ktorá trpezlivo čaká a zastáva sa svojich detí. Biblický Boh nechce smrť, chce život svojich detí. To je teológia veršov Oz 11, 8n. Preto úsek končí citlivou utópiou spásy : Pribehnú ako vták z Egypta a ako holub z asýrskej krajiny, a ubytujem ich v ich domovoch hovorí Pán. (Oz 11,11). 27 Buďte milosrdní... Dokonalosť, ktorú Ježiš podľa Mt 5, 48 vyžaduje od učeníkov, spočíva podľa Lk 6, 36 v povinnosti, aby boli milosrdní, ako je milosrdný váš Otec. To je podstatná podmienka vstupu do nebeského kráľovstva (Mt 5, 7). Ježiš ju preberá od proroka Ozeáša (Mt 9, 13 ; 12, 7). Táto nežnosť má z človeka urobiť milosrdného Samaritána (Lk 10, 30 37), blížneho pre bedára, ktorého stretne na ceste, plného súcitu voči tomu, kto ma urazil ( Mt 18, ), lebo Boh mal súcit so mnou (Mt 18, 32n). Preto budeme súdení podľa toho, koľko milosrdenstva budeme možno aj nevedome preukazovať samému Ježišovi (Mt 25, 31 46). 28 Ježiš by mohol povedať na začiatku reči na vrchu : Blahoslavenými nazývam chudobných, a v ďalšom verši by mohol pripojiť : lebo tí vedia, že zmilovanie je nevyhnutné (Mt 5, 3 7). Len tí sú schopní žiť 27 ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s

24 zmilovaním, ktorí niekedy zakúsili, akí sú úbohí, ako sami veľmi potrebujú milosrdenstvo. Ježiš hovoril : čo nutne potrebujeme je dobro bez zásluh, čo nám dovoľuje žiť, je odpustenie bez podmienok. Čo nás napráva a napriamuje, je vzdať sa všetkých súdov. 29 Nedostatok milosrdenstva u pohanov vyvoláva Boží hnev (Rim 1, 31). Kresťan musí milovať a spolucítiť (Flp 2, 1). Nesmie si uzavrieť vnútro pred bratom, ktorý sa nachádza v núdzi. Božia láska prebýva iba v tých, čo vykonávajú milosrdenstvo (1 Jn 3, 17). 30 Záver Kto chce porozumieť starozákonným aj novozákonným výpovediam o Bohu, musí si uvedomiť, že nejde o výpovede o Bohu samom, ale o jeho vzťahu ku svetu a dejinám. A v týchto výpovediach sa zrkadlí všetko napätie a spletitosti reálneho sveta, so všetkými poruchami a hrozbami, s úspechmi aj prehrami. Biblická reč o Bohu nezakrýva negatívne dimenzie sveta a dejín. Odhaľuje zlo a ľudí vo svete a s týmto poznaním konfrontuje skúsenosti, ktoré svedčia o dobrom Bohu. Oba aspekty tejto skúsenosti so svetom a dejinami sa zrkadlia v biblickej reči o Bohu. Láskavého Boha preto nesmieme stavať do protikladu k hnevlivému Bohu. Spravodlivý Boh sa nachádza vo 29 DREWERMANN, E. : Stopy spásy. Praha, 2010, s CAMBIER, J. DUFOUR, X. L. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava, 2003, s

25 vzťahu napätia vedľa Boha milosrdného. Oba spôsoby konania patria u Boha neoddeliteľne a dynamicky k sebe. A predsa sa Starý zákon aj jeho nasledovník rabínske židovstvo, odvažujú zjednotiť oba aspekty tak, že v rozhodujúcom prípade musí spravodlivosť ustúpiť, pretože Bohu je vlastné konať milosrdne. 31 Zoznam použitej literatúry BALABÁN, M. : Hebrejské člověkosloví. Praha : Herrmann & synové, 1996, ISBN nemá. BALABÁN, M. TYDLITÁTOVÁ, V. : Tázání po budoucím. Praha : Herrmann & synové, ISBN nemá. CAMBIER, J. DUFOUR, X. Z. : Milosrdenstvo. In : Slovník biblickej teológie. Trnava : Dobrá kniha, 2003, ISBN X. DREWERMANN, E. : Stopy spásy. Praha : Portál, ISBN HELLER, J. : Boží záda? ( Ex 33, ). In : HELLER, J. PRUDKÝ, M. : Obtížné oddíly knih Mojžišových. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, ISBN HELLER, J. : Velikonoční beránek ( Ex 12, 1 14 ). In : HELLER, J. PRUDKÝ, M. : Obtížné oddíly knih Mojžišových. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, ISBN ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří, 1999, s

26 HELLER, J. : Znamení odkazující k nebi. Rozhlasové rozhovory o biblických textech vedl s autorem Petr Vaďura. Praha : Vyšehrad, ISBN KEEL, O. : Jahwe in der Rolle der Muttergottheit. Orientierung 53, 1989, 90. In : ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, ISBN LÄPPLE, A. : Úvod do Starého zákona. Praha : Česká katolická charita, ISBN nemá. MILITELLO, C. : Skutky milosrdenství. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2016, ISBN MÜLLER, H. P. : Das Motiv für die Sintflut. Die hermeneutische Funktion des Mythos und sein Analyse : ZAW 97, 1985, 53. In : ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, ISBN NOVOTNÝ, A. : Biblický slovník. Praha : Kalich, ISBN nemá. RÖMER, T. : Skrytý Bůh. Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Jihlava : Mlýn, ISBN SCHÜNGEL STRAUMANNOVÁ, H. : Gott als Mutter in Hosea 11. ThQ 166, 1969, In : ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, ISBN

27 ZENGER, E. : První zákon. Židovská Bible a křesťanství. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, ISBN

28 Byť ako otec začína od byť ako syn Marcel MOJZEŠ Abstrakt: Článok začína interpretáciou loga Roka milosrdenstva, ktorú ponúka jeho autor otec M. I. Rupnik SJ. Ďalej sa autor článku zamýšľa nad otázkou, ako byť ako Otec? a ponúka odpoveď, ktorá je vyjadrená liturgickými slovami: skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Teda byť ako Otec je možné len skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Táto pravda je hlboko spojená so skúsenosťou krstu, ktorý je základnou skúsenosťou Božieho synovstva. Preto má zmysel znova sa vracať ku krstu a čerpať z neho. Napokon autor spolu s otcom Rupnikom konštatuje, že samotné milosrdenstvo je Boží dar, o ktorom sa dá len svedčiť. Kľúčové slová: Božie milosrdenstvo. Otec. Syn. Krst. Svedectvo. Abstract: The article begins with an interpretation of the logo of the Year of mercy offered by father M. I. Rupnik SJ. Then the author of the article thinks about the question how to be as a Father? and offers the answer expressed by liturgical words through Christ, with Christ and in Christ. So to be as a Father is possible only through Christ, with 28

29 Christ and in Christ. This truth is deeply joined with the experience of baptism which is the basic experience of God s sonhood. That s why there is a reason to return to the baptism and to acquire from it. Finally, the author with father Rupnik states that the mercy itself is the God s gift about which it s possible only to testify. Key words: God s mercy. Father. Son. Baptism. Testimony. Interpretácia loga Roku milosrdenstva Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. (Mt 11, 27) Téma tohto príspevku vychádza z interpretácie loga Roku milosrdenstva. Na prvý pohľad je toto logo spájané s milosrdným nebeským Otcom. O to, viac že pri samotnom logu sú takmer vždy uvedené slová Milosrdný ako Otec. Tak človek intuitívne hľadá obraz milosrdného Otca aj v logu Roka milosrdenstva. Je však na logu naozaj zobrazený sám nebeský Otec? Najlepšiu 29

30 interpretáciu akéhokoľvek diela dáva jeho autor. Autorom loga Roku milosrdenstva je otec Marko Ivan Rupnik SJ, ktorý vysvetľuje, že na tomto logu je zobrazený Kristus ako dobrý Pastier, ktorý nesie na pleciach Adama. Adam sa v synovskom postoji vinie ku Kristovi a je mu tak blízko, že jeho ľavé oko je v skutočnosti to isté ako Kristovo pravé oko. Jedno oko majú spoločné. Boh pozerá na človeka takým spôsobom, že ho človek môže porozumieť a dáva sa mu takým spôsobom, že človek môže vidieť. A to, čo vidí človek, vidí aj Boh a človek začína vidieť Božím spôsobom... Tu vidno, že Kristus ako bohočlovek prijal celé ľudstvo. 1 Pri zobrazení Krista ako dobrého Pastiera pritom otec Rupnik vychádza zo slov svätého Efréma Sýrskeho, ktorý hovorí: Pastier všetkého zostúpil hľadať Adama, ovcu, ktorá sa stratila. Niesol ju na svojich pleciach pozdvihnúc ju... Tvoje milosrdenstvo bolo povzbudené, keď videlo Adama znovu privedeného do ovčinca. 2 Je zaujímavé, ako sa tieto slová svätého Efréma Sýrskeho spolu so samotným logom Roku milosrdenstva dotýkajú témy našej konferencie, ktorá znie Zblúdil som ako stratená ovca. V zobrazení Krista ako dobrého Pastiera, môžeme vidieť aj súvislosť s úvodnými slovami buly Misericordiae vultus, ktorú pri príležitosti Roka milosrdenstva napísal pápež 1 Porov. 2 Tamtiež. 30

31 František: Ježiš Kristus je tvárou Otcovho milosrdenstva. 3 Je to Kristus, kto zjavuje tvár milosrdného Otca. Ako byť ako Otec? Otázkou však je, akým spôsobom sa človek môže stávať milosrdným ako Otec. Jednoznačnou odpoveďou už teraz na začiatku je: skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. 4 Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek v jednej osobe, v ktorom je božská a ľudská vôľa a zároveň božská a ľudská činnosť, nám ako dobrý Pastier ukazuje konkrétnu cestu Božieho milosrdenstva. V našej úvahe by sme však radi išli ešte hlbšie. Otázka ako byť milosrdný ako Otec je vlastne súčasťou ešte hlbšej otázky: ako byť ako Otec? Byť ako Otec je dokonca viac ako robiť niečo ako Otec. Otázka milosrdenstva v tomto svätom Roku milosrdenstva sa totiž ľahko môže zredukovať na akýsi typ ľudského aktivizmu, ktorý sa snaží pripodobniť tomu, čo robí Boh. Nechcem tým povedať, že samotné skutky telesného či duchovného milosrdenstva sú zbytočné. Veď sám Kristus v podobenstve o poslednom súde povedal, že skutky milosrdenstva voči blížnym (a tým vlastne aj voči Nemu samému) budú 3 vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/bula-misericordiae-vultus. 4 Na konci eucharistickej modlitby v latinskej tradícii celebrant a s ním všetci koncelebranti recitujú alebo spievajú trojičnú doxológiu Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov." 31

32 rozhodujúcim kritériom, podľa ktorého budeme súdení. 5 Samotné skutky milosrdenstva, ak majú naozaj zjavovať tvár milosrdného Otca, nespočívajú len v činnosti ako takej, dokonca ani v rozhodnutí vôle ako takom. Činnosť a vôľa tak ako v Kristovi, majú aj v kresťanovi vychádzať zo samotného bytia v Otcovi. Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? pýtal sa Ježiš jedného z apoštolov (Jn 14, 10). V Kristovi je ľudská vôľa slobodne podriadená Božej vôli a ľudská činnosť slobodne podriadená Božej činnosti. Ľudská vôľa je v hlbokej jednote s Božou vôľou a ľudská činnosť je v hlbokej jednote s Božou činnosťou. Ľudská vôľa podobne ako ľudské činnosť je v Kristovi zbožštená. Ešte hlbšie ako činnosť aj ako vôľa teda stojí samotné bytie. Preto môžeme povedať, že Byť ako Otec začína od byť Jeho synom. Opäť tu môžeme povedať, že iba skrze Krista, s Kristom a v Kristovi sa môže kresťan učiť byť Božím synom a Božou dcérou. Krst ako základná skúsenosť Božieho synovstva Skúsenosť Božieho synovstva je od prvopočiatkov kresťanstva bytostne spojená s krstom. V krste sa totiž ten, ktorý je krstený, pripodobňuje Kristovi. Apoštol Pavol v šiestej kapitole Listu Rimanom vníma krst ako pripodobnenie ku Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu:...neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s 5 Porov. Mt 25,

33 ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi. (Rim 6, 3 11). V zmysle tohto čítania, ktoré je v súvislosti s krstom vlastné byzantskej tradícii, 6 sa potom často zvykne vysvetľovať aj symbolika krstu ponorením: tak ako človek pod vodou nemôže dýchať a ak by tam dlhšie ostal, zomrie, tak aj krst ponorením symbolizuje toto ponorenie sa do Kristovej smrti a zároveň vynorenie sa k novému životu skrze účasť na Kristovom živote. Najstarší mimobiblický spis kresťanskej tradície, ktorým je Didaché zo začiatku 2. stor. po Kristovi, neobsahuje vysvetlenie zmyslu ponorenia ako takého, hoci o krste ponorením hovorí. Z praktických dôvodov pripúšťa aj krst poliatím, pričom nijako nenaznačuje, že by išlo o menejcenný spôsob udelenia krstu v porovnaní s krstom ponorením. Pre autora spisu Didaché podstatnejšie ako to, či 6 Porov. Malý trebník. Prešov : Petra, s

34 sa krstí ponorením, alebo nie, je krstiť v mene Otca i Syna i Svätého Ducha, v mene Najsvätejšej Trojice. 7 Vo východosýrskej tradícii sa pri krste nečíta list Rimanom a samotný krst kresťana je pripodobňovaný ku krstu Ježiša Krista v Jordáne. 8 Tam nad Ježišom zaznel Otcov hlas: Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie (grécky en soi eudokesa) (Lk 3,22). Byť ponorený do tejto bezpodmienečnej lásky nebeského Otca, Syna i Svätého Ducha znamená vlastne prijať krst. Toto zaľúbenie Otca v Synovi rozšírené na všetkých ľudí ohlasujú anjeli už pri Ježišovom narodení, keď spievajú: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie (gr. en anthrópois eudokias) (Lk 2, 14). Tak môžeme povedať, že krst je vlastne ponorením sa do Božej lásky, 9 alebo inými slovami a ešte konkrétnejšie ponorením sa do Krista a skrze neho, s ním a v ňom ponorením sa do lásky nebeského Otca. Krst je teda ponorením sa do života Najsvätejšej Trojice, je počiatkom zbožštenia človeka. Stav človeka, ktorému Kristus znovu prinavrátil skutočnú slobodu, je v duchovnej tradícii kresťanského Východu od čias cirkevných Otcov vyjadrovaný dôležitým pojmom parrhesia. Tento pojem je do cirkevnej slovančiny 7 Porov. Didaché VII. In: Spisy apoštolských otcov. Bratislava : Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, s O teológii krstu v sýrskej tradícii sa možno viac dočítať napríklad v monografii CAMPATELLI, M.: Křest, Každý den u pramenů nového života. Olomouc : Refugium, Porov. MERCIER, B., RENIER L.-M.: Le baptême : une immersion dans l'amour de Dieu (Krst : ponorenie do Božej lásky). CRER,

35 preložený slovom derznovénije. Jeho význam je synovská odvaha a dôvera vo vzťahu k Otcovi. Keď napríklad dieťa rozbije doma vázu, má strach, čo mu na to povie otec, keď príde domov. 10 Tak vyzerá stav každého hriešnika, ktorý má strach, a preto sa chce skryť pred Bohom. V Kristovi však Boh odpúšťa hriechy a naplno prijíma každého človeka. Slová toto je môj milovaný syn (Mt 3, 17), ktoré pri krste v Jordáne Otec vyslovil nad Ježišom, zaznievajú od okamihu krstu nad každým kresťanom. Preto už človek nemusí mať strach z odsúdenia, ale keďže vie, že je milovaný syn (alebo milovaná dcéra), môže s dôverou (parrhesia) nazývať Boha svojím Otcom. Je to niečo podobné, ako keď napríklad v spoločnosti pred ostatnými s hrdosťou otec povie o svojom dospievajúcom dieťati: Toto je môj syn! O to ľahšie potom pri inej príležitosti o ňom povie jeho syn: Toto je môj otec! S hrdosťou, s odvahou a s dôverou môže tú osobu nazývať svojím otcom. Keď nás Boh v Kristovi nazýva synmi, aj my ho môžeme s dôverou a bez obáv z odsúdenia nazývať Otcom. Vyjadrením tejto skutočnosti bolo miesto modlitby Otče náš v starokresťanskej tradícii obradu krstu. Krst je totiž okamihom, kedy sa človek skrze vodu ponára do Kristovej 10 Sú aj otcovia, ktorí kvôli práci nie sú doma aj celé týždne. Vo všeobecnosti možno v súčasnej dobe hovoriť o kríze otca. Tento problém o to viac zastiera obraz Boha ako Otca. Porov. FRIELINGSDORF, K.: Falešné představy o Bohu. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství,

36 smrti a zmŕtvychvstania 11 a natoľko sa s Kristom zjednocuje, že spolu s apoštolom Pavlom môže povedať: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (Gal 2, 20a). Kristus, keďže naplno vedel, že je Syn, obracal sa k svojmu Otcovi s plnou dôverou (parrhesia). Preto aj kresťan v prvých storočiach, hneď ako vystúpil z krstného bazéna, sa modlil práve modlitbu Otče náš, v ktorej Boha nazýva svojím Otcom. Ako hovorí svätý apoštol Pavol: Už nie si otrok, ale syn. (Gal 4, 7a). Modlitbu Otče náš nazývali cirkevní Otcovia euché tón pistón (lat. oratio fidelium) modlitba veriacich. Podľa svätého Jána Zlatoústeho neiniciovaný by veru nevedel nazývať Boha svojím Otcom. 12 Neiniciovaní, čiže katechumeni 13 nemali preto ani právo modliť sa nahlas v zhromaždení veriacich. Svedectvom tejto starobylej praxe je dodnes v liturgických textoch byzantskej tradície výzva diakona v ekténii za katechumenov: Veriaci, modlime sa za tých, čo sa pripravujú na krst, nech sa Pán nad nimi 11 Porov. Rim 6, IOANNES CHRYSOSTOMUS: Homilia 19 in Mat, PG 57, Slovo katechumen (gr. katechumenos) pochádza z gréckeho slovesa katecheo ohlasujem. Porov. LIDDELL, H. G., SCOTT: An Intermediate Greek-English Lexicon. Oxford : Clarendon Press, 1996, s Preto sa katechumen cirkevnoslovansky nazýva ohlašennyj, čiže ten, komu sa ohlasuje slovo, kto počúva katechézy. Porov. Gal 6, 6: ten, koho vyučujú slovo (gr. ho katechumenos ton logon). Katechumen sa skrze tieto katechézy postupne vovádza, iniciuje do kresťanskej viery. Zavŕšením týchto predkrstných katechéz je prijatie troch sviatostí kresťanskej iniciácie: krstu, myropomazania (v latinskej tradícii birmovania) a Eucharistie. Toho, kto tieto sviatosti neprijal, nazýva svätý Ján Zlatoústy slovom neiniciovaný. 36

37 zmiluje. 14 V starobylom obrade krstu v Antiochii 15 sa neofyti 16 modlili modlitbu Otče náš po prvý raz hneď, keď vyšli z krstného bazéna. Svedčí o tom opäť Ján Zlatoústy: Keď neofyt vychádza (z krstného bazéna), hovorí slová: Otče náš, ktorý si na nebesiach. 17 O podobnom zvyku svedčia Apoštolské konštitúcie (VII, 45) zo 4. storočia a obrad krstu pripisovaný Severovi z Antiochie. 18 Teodor z Mopsvestie sa v jednej zo svojich homílií prihovára neofytom týmito slovami: Je to milosť Svätého Ducha, ktorú ste prijali skrze mňa a ktorá vám získala adoptívne synovstvo aby ste tak s dôverou (parrhesia) mohli nazývať Boha Otcom, lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom s dôverou (parrhesia) nazývame Boha Otcom. 19 V profánnej gréckej literatúre malo slovo parrhesia tento význam: právo hovoriť so zdvihnutou hlavou verejne, zvlášť na zhromaždení ľudu. Bolo to privilégium 14 Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s Svätý Ján Zlatoústy bol kňazom v Antiochii v rokoch Neofyti (z gréckeho slova neofytos doslova novo zasadený ) sú tí, ktorí boli práve pokrstení. Porov. LIDDELL SCOTT, Greek-English Lexicon, s IOANNES CHRYSOSTOMUS: Homilia 6 in Col, PG 62, Porov. DENZINGER, H.: Ritus orientalium I. Würtzbourgh 1863, s. 308, TEODOR Z MOPSUESTIE: Homilia 11. Porov. Rim 8,

38 slobodného občana, a nie cudzinca alebo otroka. 20 Podľa svätého Gregora Nysského Adam v raji bol plný parrhesie, pretože sa rozprával s Bohom z tváre do tváre. No po páde bol človek naplnený hanbou a strachom. Opakom parrhesie je teda hanba a strach. Podľa cirkevných Otcov stav katechumena je rovný stavu Adama a Evy po hriechu, po vyhnaní z raja. V dávnych antiochijských obradoch bola táto podobnosť (v súvislosti so stratou parrhesie) vyjadrená aj tým, že katechumen mal pred vstupom do krstného bazéna mať sklonenú hlavu a pozerať na zem ako vyjadrenie hanby a strachu. Niekde dokonca aj závoj na hlave. Až pri krste sa nanovo získava parrhesia, čiže schopnosť slobodne, verejne a s odvahou hovoriť s Bohom, dokonca nazývať ho svojím Otcom. Osobitným spôsobom je táto skutočnosť vyjadrená v zvolaní pred modlitbou Otče náš v liturgii svätého Jána Zlatoústeho (aj sv. Bazila Veľkého), ktoré v súčasnom slovenskom preklade znie: A dovoľ nám, Vládca, s dôverou (parrhesia) a bez strachu z odsúdenia vzývať teba, nebeského Boha Otca a povedať: 21 V gréckom origináli je epikaleisthai se ton epouránion Theon Patera kai legei, 22 pričom sloveso epikaleisthai, ktoré je v medio-pasívnom 20 Porov. LIDDELL SCOTT, Greek-English Lexicon, s Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s He theia leitourgia tou en hagiois patros hemon Ioannou tou Chrysostomou. La divina liturgia del santo nostro padre Giovanni Cristostomo. Roma, 1967, s

39 infinitíve znamená skôr nazývať ako vzývať (ak by bolo sloveso v aktíve). Preto ako bližší originálu aj patristickej teológii sa javí preklad A dovoľ nám, Vládca, s dôverou (parrhesia) a bez strachu z odsúdenia nazývať teba, nebeského Boha, Otcom a povedať: Slovo parrhesia je v anafore svätého Jána Zlatoústeho jedným z ovocí prijímania Eucharistie, ktoré vzbudzuje v srdci človeka Svätý Duch. Kňaz sa modlí k nebeskému Otcovi: Zošli svojho Svätého Ducha na nás i na tieto predložené dary... nech sú prijímajúcim... na posilnenie dôvery (parrhesia) v teba. 23 Milosrdenstvo je Boží dar, o ktorom sa dá len svedčiť Otec Marko Ivan Rupnik SJ mal pri príležitosti Jubilea Rímskej kúrie 22. februára 2016 meditáciu pre Svätého Otca a Rímsku kúriu, v ktorej okrem iného povedal: Milosrdenstvo je ako spoločenstvo. V úzkom slova zmysle spoločenstvom je len Boží život. A milosrdenstvo je meno, ktoré má len Boh. Tieto dve veci človek nemôže ani vymyslieť ani robiť. Iba ak je zasiahnutý milosrdenstvom a začína mať účasť na živote, ktorý je spoločenstvom. A teda tieto dve veci nie sú naším dielom. Keď sa človek namáha vytvoriť spoločenstvo, zamieňajúc ho napríklad s komunitou, čo je jednoducho miesto, kde sa realizuje, 23 Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 55. Porov. TAFT, R. F.: Plody sv. prijímania v anafore sv. Jána Zlatoústeho. In: ( ). 39

40 zjavuje spoločenstvo, skôr alebo neskôr sa človek unaví. Pretože spoločenstvo sa realizuje paschálnym spôsobom. Tieto dve veci my nemôžeme robiť. Môžeme ich len zjavovať. A myslím, že je potrebné mať sa veľmi na pozore, pretože s tak silným antropocentrizmom niekto, kto robí všetko, začne robiť aj skutky milosrdenstva. Nie, človek sa stáva miestom zjavenia milosrdenstva. Pretože začne žiť podľa Božieho života, čiže zahrňujúc iného Existencia Boha, ako hovorili dávni grécki otcovia je v spôsobe bytia. A aký je jeho spôsob? Že Otec existuje už zahŕňajúc iného Syna, atď. Existencia Boha je zapájajúca, zahŕňajúca. A keď človek prijme tento život, začína takto žiť, stáva sa zjavením. 24 Syn zjavuje Otca Na záver tohto príspevku sa môžeme opäť vrátiť k logu Roka milosrdenstva. Vidíme na ňom syna, ktorý je ako Adam vo svojej bezmocnosti nájdený a nesený Kristom zjavujúcim Otcovu lásku. Syn, ktorý je milovaný 24 Meditazione di P. Marko Ivan Rupnik al Santo Padre e alla Curia Romana - Giubileo della Curia Romana 22 febbraio

41 Otcom, začína zjavovať Otca, svedčiť o ňom. Začína zahŕňať, podobne ako Otec, aj iných do tohto pohľadu milosrdenstva. Byť Otcovým milovaným synom je teda najistejšou cestou k tomu, ako byť milosrdný ako Otec. A to je skutočnosť aktuálna nielen v tomto mimoriadnom svätom Roku Božieho milosrdenstva. Byť milovaným synom nebeského Otca je aj tou najistejšou cestou ako byť dobrým otcom v rodine, autentickým synom svojich pozemských rodičov. Zároveň a podobne byť milovaným synom nebeského Otca je aj tou najistejšou cestou ako byť dobrým a autentickým duchovným otcom, ktorý je osobitným spôsobom povolaný byť ako nebeský Otec. Nik teda nemôže byť ako Otec, kým najskôr nebude Jeho synom. Tak je to z každým človekom. Každý sa rodí ako syn alebo ako dcéra. No otcom či matkou sa stáva až neskôr. Tu mi prichádza na myseľ úžasný obraz sv. Bernarda z Clairvaux o mušli a riečisti, ktorý spomenul na pôde našej fakulty v roku 2015 prof. Germano Marani SJ z Ríma počas konferencie o zasvätenom živote. 25 Svätý Bernard, jeden zo stredovekých západných autorov, ktorý používa symbol veľmi hlbokým a duchovným spôsobom, hovorí v Homíliách na Pieseň piesní o mušli a riečišti. Do riečišťa voda vchádza z jednej strany a z druhej vychádza, pričom samotné riečište ostáva prázdne; naopak mušľa sa naplní vodou, voda ďalej preteká a mušľa ostáva plná! Svätý Bernard pokračuje: Riečište takmer 25 Porov. MARANI, G.: Mníšsky život ako svedectvo. Spoločenstvo a poslanie v mníšskom živote. In: Theologos 2015, č. 2. s