ročník 12 číslo 1 február 2008

Transkrypt

1 Slnečnica časopis Spoločnosti Downovho syndrómu na Slovensku ročník 12 číslo 1 február 2008

2 Spoločnosť pripravila novú www stránku s aktuálnymi informáciami, neváhajte a navštívte Davidko a Marietka Z folklórneho pásma Na paňi ťetu Boček párty Korčuliarsky vegetík

3 OZVENY Lodž 2007: Jedenásťročná Slovenka s DS získala hlavnú cenu X. FESTIWAL SZTUK WSZELAKICH osób niepełnosprawnych X. EVERY FINE ARTS FESTIVAL of People in Need of Special Care X. FESTIVAL RÔZNYCH UMENÍ ľudí s postihnutím Łódź, listopada 2007 Zúčastnili sa ho krajiny: Bielorusko, Bulharsko, Česko, Gruzínsko, India, Maďarsko, Malawi, Mali, Papua-Nová Guinea, Poľsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Švédsko, Ukrajina Jedenásťročná Slovenka Barborka Algayerová, dievčatko s Downovým syndrómom, získala hlavnú cenu X. Festivalu rôznych umení ľudí s postihnutím Łodž 2007, na ktorom sa zúčastnilo 15 krajín. Medzinárodná porota o tom rozhodla v sobotu na záver festivalu výtvarných, hudobných, tanečných a divadelných prejavov. Rodáčka zo Senca získala hlavnú cenu festivalu spolu s finančnou odmenou zlotých (asi Sk). Jana Petríková, Bratislava, mamka 4-ročného Andrejka s DS, mzdová účtovníčka, momentálne na materskej dovolenke Plus + Veľmi sa teším na každú novú Slnečnicu a ako prvé prezerám fotografie, známe tváre... + Páčia sa mi články o skúsenostiach tých druhých, ako niečo riešia a pre mňa je to užitočné. + Páčia sa mi polemické materiály (napríklad od Evy Kovárovej). + Na tomto časopise je super, že obsahuje názory množstva rodičov, aby si odovzdali štafetu. Mínus - Niektoré odborné reportáže zo zahraničia by mohli byť kratšie, niekedy mi unikajú ich súvislosti. Človek, ktorý to nezažil, má malú šancu pochopiť. ANKETA Čo sa mi páči a čo nepáči na Slnečnici Cenu jej v rámci programu Pro Arte odovzdal Štátny fond pre ľudí s postihnutím Poľskej republiky vo Varšave a jeho riaditeľka pani Lidia Fidová. Barborka Algayerová vystavovala v Łodži obrazy - farebné pastely s názvami Farebný svet, Krajinka, Tajomná pani, Domčeky, Mačacie duo, Trpaslík, Krásy mora, Kvety v oranžovom a Tajomstvo. Slovensko okrem Barborkiných malieb zastupovala na festivale aj dokumentácia 15. výročia folklórneho súboru Javorček, dospelých ľudí s DS z Bratislavy na Javorinskej ulici, ďalej Hry na divadlo autorky Lucie Zaťkovej v interpretácii súboru Dúhadlo, malých detí s DS, taktiež z Bratislavy a ukážka z tanečného vystúpenia Snehulienka o. z. Arabeska z Nitry. TASR o tom dnes informovali organizátori festivalu, predseda programovej rady Stanisłav Andrzej Średziński a podpredsedníčka Teresa Grzelczaková. Downov syndróm je najčastejším ochorením spôsobeným poruchou chromozómov. Okrem charakteristického vonkajšieho súhrnu príznakov, spomalenia vývoja motoriky a veľmi variabilne sa prejavujúceho zníženia inteligencie, mávajú ľudia s DS často srdcovú chybu, vývojové anomálie v žalúdočno-črevnom trakte, poruchy zraku a sluchu alebo i leukémiu. Prognóza sa v dnešnej dobe vďaka možnej liečbe týchto následných ochorení značne zlepšila. TASR (Tlačová agentúra Slovenskej republiky) 21. novembra Že sú tam články, ktoré by mohli byť osožnejšie väčšine čitateľov, keby nemali len úzky pohľad na vec. - Privítala by som viac materiálov o tom, ako rodičia, s negatívnym i pozitívnym výsledkom riešia problémy so svojimi deťmi. Ing. Jana Badíková, Bratislava, mamka 9-ročného Radka s DS, ekonómka, má účtovnícku firmu Plus + Slnečnica má rôzne uhly pohľadu na problematiku. + Je inšpiratívna, aktuálna a povzbudivá, vie dať nádej. Mínus - Chýbajú ankety, vďaka ktorým by sme zistili, o čo majú čitatelia vlastne záujem. Je to forma vyjadriť sa aj pre tých, ktorí nedokážu napísať celý článok. Mohli by sa skrátiť neodborné články, aby bolo viac priestoru pre odborné. 1

4 Na pobytoch dospelákov býva fajn... Predstavujeme vám 3 Bojím sa iba, že mu nebudú rozumieť Damian Vizár Včlenenie 5 Dominik (Integrácia na druhý pokus) Eva Kovárová Rekondičné pobyty 8 Ako ten čas letí (Vyšné Ružbachy) Martina a Roman Vendžurovci Mladá tvorba 9 Rozprávky, ktoré liečia Annamária Menyhartová Tomáš a Čierny havran Gerlinde Ortnerová Vnímanie 11 Krása slovenskej nátury Barbara Zawadzka Z OBSAHU Dielňa ľudskosti s DS 12 Fascinácie a impulzy z bezbrehej úprimnosti Ján Berger Z činnosti SDS 14 Ako to prebehlo? Daniela Divílková Liečiteľstvo umením 17 Úrodný rok 2007 Damian Vizár Otázky, ktoré nám dávate 19 Ako postupovať pri integrácii dieťaťa s DS do škôlky a školy Dana Oravcová Otázky, ktoré nám dávate 21 Opačná integrácia posúva hranice tolerancie Eliška Pravdová časopis Spoločnosti Downovho syndrómu na Slovensku Slnečnica ročník 12 / číslo 1 / február / 2008 vydáva: Spoločnosť Downovho syndrómu v SR, Limbová 14, Bratislava 37, ds@downovsyndrom.sk, webová stránka: bankové spojenie: VÚB Bratislava-mesto, číslo účtu: VÚB /0200 redakčná rada: slnecnica@downovsyndrom.sk, šéfredaktor a predseda redakčnej rady: PhDr. Damian Vizár, tel.: , členovia redakčnej rady: Mária Algayerová (Senec), Daniela Divílková (Trenčín), PaedDr. Lívia Kalmárová (Košice), Ing. Eva Kovárová (Bratislava), Ing. Daša Krátka (Kúty), Mgr. Dana Oravcová (Čierne), Mgr. Adriana Pokryvková (Nová Baňa), Mgr. Alexandra Ťapajová (Bratislava) registrácia: Ministerstvo kultúry SR 2067/99, Národná agentúra ISSN grafická úprava: Ing. Katarína Lukačková (Poprad), tel.: 052/ , kacenka@podtatranske-noviny.sk realizuje: kontakty: Tlačiareň Kežmarok Ing. Róbert Lezo (Trenčín), SDS, predseda, tel.: , RLezo@softip.sk Ing. Ingrid Ráczová (Nitra), podpredseda, tel.: , ingrid.r@centrum.sk Pavol Hyclák (Kežmarok), tel.: , phyclak@spisk.sk Ambulancia Downovho syndrómu SZU, prof. MUDr. Mária Šustrová (čestná predsedníčka SDS), Bratislava-Kramáre, tel.: 02/ , maria.sustrova@szu.sk Na titulnej strane: Dominik Grusman a neznámy stroj v lese. 2

5 PREDSTAVUJEME VÁM Bojím sa iba, že mu nebudú rozumieť Zdá sa vám, že fínska architektúra so svojou schopnosťou zrásť s prírodou je pre nás v nedohľadne? Len si vyrátajme diela Dušana Sama Jurkoviča, ktorý pred sto rokmi projektoval na Morave, kam sa po štúdiu vo Viedni presídlil - známe skvosty, útulňu na Pustevnách na Radhošti, chatu Peklo z prerobeného mlynu a píly pri Náchode či rozhľadňu s Jiráskovou chatou pri Dobrošovskej skale. Cez prvú vojnu potom tridsať vojenských pomníkov a cintorínov na území západného Haliča a Poľska. Nehovoriac o Slovensku, kam nastúpil roku 1919 ako vládny komisár pre stavebné pamiatky. Stal sa autorom najpôsobivejšieho pamätníka v strednej Európe - Štefánikovej mohyly na Bradle, naprojektoval v kopci nad Martinom Štefánikov ústav sociálnej starostlivosti, vo Vysokých Tatrách štyri stanice lanovky na Lomnický štít, Kochovo sanatórium v Bratislave a po druhej svetovej vojne pomník umučeným uprostred stromov v Kremničke pri Banskej Bystrici. Pochopiteľne, aj nerealizované projekty sa rátajú - Björnstjernovi Björnsonovi skalu v Demänovskej doline (Krivdu si bil pravdou...), Hviezdoslavovi mauzóleum pri Kubíne, reštaurovanie ruín Bratislavského a Oravského hradu či Zvolenského zámku. Keď sa ešte začiatkom storočia stal architektom v Luhačoviciach a navrhol preslávené kúpeľné domy, po troch rokoch a ostrej kampani, na čele ktorej stál Karel Hugo Kepka z Brna, ho odvolali. Že jeho tvorba je málo akademická, je eklektická, lebo jeho secesia vraj vychádza z nepôvodných ornamentov ľudovej architektúry. Vtedy najväčšia autorita, prof. Jan Kotěra z Prahy povedal: V Luhačoviciach pracovalo niekoľko vynikajúcich architektov. Ale len jeden génius - Dušan Samo Jurkovič... Jeho najstarším synom bol Juraj, časom riaditeľ Investičnej banky. Mal iný smer, ale po roku 1948 ho tiež odvolali, vysídlili na vidiek, pri Zlatých Moravciach robil pomocného elektrikára, potom v Sučanoch v tehelni. Jeho rodina putovala s ním. Staršia dcéra Tatiana sa vydala tak, že si zachovala priezvisko, vzala si menovca Jozefa Jurkoviča. Majú syna s Downovým syndrómom - Igora Jurkoviča, ktorý bude mať v tomto roku už 44 rokov. Pani Tatiana, aké gény ste zdedili po starom otcovi? - Žiaden talent sa na nás nepreniesol, nezvýšil... Hádam ešte na môjho otca, ktorý bol nadšeným amatérskym filmárom a fotografom, držiteľom množstva ocenení. Som tiež fotografkou, ale nie umeleckou. A Miloš Jurkovič, vrcholový flautista, džezmen, ktorý bol rektorom VŠMU? - To je druhá línia, vnuk jeho brata. Ale niečo som zdedila naisto - liezla som na každý vrch a kopec. Ako dedeček po vyhliadkach a rozhľadniach, aby ho silno inšpirovali. Pamätáte sa na starého otca? - Chodil sa s nami korčuľovať. Aj v tom bol perfektný, v rohu klziska kreslil krúžky, cifroval ako tanečník. Bol spoločenský, no introvert, zaujatý najmä pre svoju prácu... Až tak veľa švandy sme si s ním neužili, hoci sa rád prekáral. Aj váš syn Igor rád športuje... Také množstvo medailí, ako má za plávanie, som ešte nevidel. - Mal vždy dobrú fyzickú kondíciu, veľa vydrží. Plávanie miloval, ale posadnutý bol najmä bicyklovaním a lyžovaním. Zjazdí každý svah, ibaže nezvládne slalom, netrafí sa do tyčiek. Škoda, že sa postupne sám plávania a bicykla vzdal. Už ho držia len lyže. Akého má trénera? - Mňa. Fíha! Takže kontinuita tu je. Aj v tom tanci... Ako dlho bol v Javorčeku? - Dobrých dvanásť rokov, kým ich nevyzvali, aby starší tanečníci odstúpili. Tak odišiel aj so Zuzkou Dvořákovou. Čo všetko získal vo folklórnom súbore, okrem dobrej spoločnosti? - Najmä výborný pohyb. A rytmus, ten mal vždy. A zdokonalenie pamäti, tam si treba uvedomovať rôzne prvky, kroky, súhru. Veď robili aj spoločenský tanec. S choreografkou Oľgou Rejholcovou, dnes žiaľ už nebohou. To bolo parádne obdobie. A ako rozvinulo jeho umelecké cítenie? - Spieva si stále, všade a všetko. Ľudovky, populárne pesničky, improvizácie. V kúpeľni, pri rádiu aj televízii. A aj tancuje pritom. Hoci sa už so súborom Javorček rozlúčil? - Ba teraz viac! Predtým to doma nerobil... To je zvláštny vývin. Čo si myslíte o tom, že ľudia s mentálnym postihnutím, keď sú už dospelí, sa už nevedia natoľko motivovať? - Nezdá sa mi. Povedala by som, že Igor neustrnul, naopak. Zdokonaľuje sa v spoločenskom správaní, aj v tom, ako vie sformulovať svoje názory, aj potreby. Čo by ste uňho najviac kvitovali? - Že vie byť šťastný. Má dobrú povahu, je dobromyseľný, vždy dobre naladený. Nie je konfliktný. Neuvedomuje si našťastie svoj hendikep. A vie sa dobre aklimatizovať a zorientovať v teréne. Komplikovaná hromadná doprava v Bratislave je preň maličkosť, nájde si správny spoj, tu nepotrebuje pomoc. A chodil úplne sám od seba aj do kina, neustále, dobrých dvadsať rokov, od svojich pätnástich. Nie na rozprávky, ale na filmy pre dospelých, samozrejme že romantické, o vzťahoch... Jeho svet nie je detský, ale ani nie dostatočne dospelý... A v čom sú jeho nedostatky? - Že nevie odhadnúť čas, napríklad vychystať sa niekam. Navyše sa nedokáže ani obliecť primerane k počasiu. Je zvyknutý v niečom sa príliš spoliehať. No paradoxne - keď trénoval na bicykli, to sa vždy vedel vrátiť presne... Je ľahšie unaviteľný, musí odpočívať i za bieleho dňa. Ale len čo má zaujímavejší program, výlet či zábavu s kamarátmi, ihneď je čerstvý. A je mi ľúto, že niektoré záujmy sa uňho obmedzujú, ba zanikajú. Nielen to plávanie a bicykel, nielen to chodenie na filmy, veď 3

6 už nie sú ani kiná... Ale aj to, že chodil napríklad sám od seba pravidelne do kostola, on do katolíckeho, ja do evanjelického... A i to prestalo. Vidí sa mi, že keď prestal tancovať v súbore, sám si našiel, čo mu je blízke - teda rytmus, bubnovanie. Vystúpil tak na vernisáži pri našom medzinárodnom festivale. Ale vtedy ste, pani Tatiana, nechceli, aby sme si ho zobrali aj pred mikrofón... - To sú také dilemy... My sami rodičia detí s postihnutím, teda matky si hovoríme, že sme mentálničky. Lebo sa inak správame, aj premýšľame a všeličo inak vnímame než rodičia detí zdravých. Sama sa môžem tešiť, že sa zdokonaľuje, ale nechcela som, aby prehovoril do mikrofónu, veď jeho artikulácia je dosť deravá. Bojím sa, že mu druhí nebudú celkom rozumieť, ja mu rozumiem všetko. Keby bol zdravý, bol by určite sebavedomý! Nemáte dojem, že vás nejako obmedzuje, izoluje od spoločnosti? - Nie, nikdy som to takto necítila. PREDSTAVUJEME VÁM Vždy som sa tvárila, ako keby bol zdravý. Aj keď sa ma dotýkalo, ak sa mu posmievali. Brávali sme ho všade so sebou. Rád chodí na návštevy. A kde je zamestnaný? Predtým bol v Rusovciach, však? - V Rusovciach bol v chránenom bývaní a pracoval v chránenej dielni Impulz. Ako stolár, spracúvali tam drevo, rezali, brúsili. Maľovanie nie je pre neho, skôr fyzická práca. Aj keď mal od dreva dosť dorantané ruky. Teraz je v chránenom bývaní v Petržalke - Zrkadlovom háji, volá sa Lepší svet. A tam pracuje poobede v kaviarničke na poschodí ako čašník. Je to veľký priestor, kde ľudia mávajú často pracovné aj príležitostné posedenia. Má lásku? - Platonicky vždy niekoho miloval. Teraz má Mirku, myslí na ňu, boli spolu už na rande, prechádzali sa. Ona má o dvadsať rokov menej... Ideálne! Môže mať pred ním rešpekt. - Dúfajme. Čo mu chýba?! Akoby sa mu život posúval, predlžoval... - Nuž iba to, že nie je až natoľko samostatný. Najväčším problémom je, že my rodičia sme už pomerne starí, a čo bude s ním potom? Kto sa postará, aby mal tam čistú košeľu, aby mal vymenenú posteľnú aj osobnú bielizeň? Kto mu ošetrí drobné rany? Vari chránené bývanie s tým neráta? - Celkom nie. Študentky, ktoré sú s nimi, neostávajú na víkend. Chránené bývanie, ani v Rusovciach, ani teraz v Petržalke nespĺňa úplne do detailu svoj účel. Nie je to typické bývanie, lebo doma je vlastne na dvoch miestach. Čo jeho aj vás môže len tešiť. - Áno. Kým sa oňho staráme. Otec mu nosí tašky, vozí ho cez mesto, aj keď by sa už vedel dostať dopravou aj sám. Chce mu dokázať starostlivosť. Ale ako to bude neskôr? Odpoviem vašimi slovami. Igorovou nádejou je, že vie byť šťastný... Rozprával sa -dv- BLAHOŽELANIE Na pečené žaby, hady a chrobáky sme si netrúfli Šanghaj 2007 Volám sa Romanka Trizňová a som členkou občianskeho združenia Arabeska v Nitre. Tu sa venujem tancu, ale najmä modernej gymnastike. Roku 2006 som sa zúčastnila Národnej súťaže špeciálnych olympiád v Trenčíne. Získala som titul majsterky Slovenska, čo mi umožnilo nominovať sa na Letné špeciálne olympijské hry v čínskom Šanghaji, ktoré sa konali 2. až 11. októbra Po jedenásťhodinovom lete z Paríža sme úspešne dorazili do Šanghaja. Z Nitry sme sa nominovali dve športovkyne - ja a Gizka Billíková. Spolu s našimi trénerkami Evkou Buzalkovou a Milkou Billíkovou sme v Šanghaji strávili dva týždne plné krásnych zážitkov, športových, ale aj oddychových. Vo veľkom 18-miliónovom meste sme si pozreli pagody, múzeum hier, ZOO, spoznali sme čínsku rodinu, umenie feng shui, jedli sme paličkami, viezli sa metrom aj loďou. Ochutnali sme typickú čínsku kuchyňu, ale na dobroty podávané na ulici sme si netrúfli, aj keď pečené žaby, hady a chrobáky sú dobrá pochúťka pre domácich. Na otváracom ceremoniáli sme stretli osobnosti ako Arnold Schwarzenegger, Jackie Chan, José Carreras a mnoho iných celebrít, ktoré prišli podporiť mentálne postihnutých športovcov. Moja premiéra na olympiáde bola plná dojmov a očakávaní, nakoľko to bola moja prvá súťaž s medzinárodnou účasťou. Konkurencia v súťažení bola veľká, ale nakoniec som si odniesla za obruč a švihadlo dve strieborné medaily, za loptu jednu bronzovú a za stuhu a viacboj 4. miesto. Moja krajanka Gizka získala až päť strieborných medailí. Náš úspešný pobyt sa končil a nám bolo ľúto, že sa musíme lúčiť, hlavne s našimi asistentkami Dori a Luo, ktoré nám pomáhali zvládnuť jazykovú bariéru. Domov som si odnášala medailové úspechy a pocit, že snaženie moje a tréneriek neboli zbytočné. Ďakujem všetkým, ktorí ma podporujú a držia mi palce. ROMANKA TRIZŇOVÁ, 18-ročná, Downov syndróm, Lužianky pri Nitre 4

7 VČLENENIE Dominik (Integrácia na druhý pokus) Majú ho v tejto škole radi, povedal dnes ráno manžel Peter po tom, čo odprevadil nášho Dominika do školy. Pani učiteľka triedna ho privítala slovami: Aj dnes máš na sebe tú košeľu, ktorá ti včera priniesla šťastie... Priniesol tri jednotky, teda poriadne šťastie. Keď sa včera poobede vrátil domov zo školy a z tanečného krúžku v školskom klube, tváril sa veľmi dôležito a tajomne. Nič nehovoril, vybral zo školskej tašky žiacku knižku a hrdo mi dve z tých jednotiek ukazoval. Nešetrila som slovami chvály. Bol šťastný. O chvíľu pribehol aj s tou treťou, ktorú dostal na papier. Výskali sme od radosti. Smiali sme sa a objímali. Takú úrodu sme nečakali, bol v škole prvý deň po chorobe... Nebolo by na tom nič neobvyklé, ak by Dominik nebol chlapček s Downovým syndrómom a ak by sa to všetko neodohrávalo v bežnej základnej škole. No je to naozaj dosť neobvyklé, pretože je to tak. Takáto forma vzdelávania sa nazýva individuálna integrácia. Chodí do najbližšej ZŠ v Bratislave na Veternicovej ulici spolu s deťmi, ktoré bývajú v tejto časti nášho sídliska. Je v triede jediný, ktorý má špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Táto trieda je trochu iná, než ostatné triedy na škole. Má totiž dve učiteľky. Pani učiteľku triednu a pani asistentku učiteľa, ktorá Dominikovi pomáha prekonávať dôsledky jeho zdravotného postihnutia. Bdie nad jeho bezpečnosťou a pomáha mu s učením. Od nej včera priniesol diplom za vzornú prípravu na vyučovanie počas choroby... No je pravda, že každý deň okrem tých, kedy pospával či iba ležal v posteli, a tie boli iba dva, sa hral na školu. Písal, rátal, čítal. Ale najradšej v úlohe pani učiteľky. Je na celom vyučovaní a okrem pondelka, kedy zostáva v školskom klube kvôli tanečnému krúžku, končí obedom. Učí sa to isté ako ostatné deti, iba v predmetoch slovenský jazyk a matematika má individuálny plán. Aj keď v matematike nepreberá to, čo jeho spolužiaci-druháci, do podvedomia sa mu z toho dostáva veľa. Nedávno nám doma začal dávať príklady na delenie, hoci on sa to ešte neučil. V slovenčine sa okrem bežného učiva doúča písané písmo. Teší ho, že už vie napísať list alebo odkazy nielen písmom tlačeným. Nachádzame ich na každom stole... Výhodou je, že náš chlapček nepotrebuje v škole žiadne príliš špeciálne podmienky, ako je bezbariérovosť, načúvacie prístroje, zvlášť upravenú lavicu či čítacie prístroje. Potrebuje ale zvýšený dohľad a špeciálne metódy na výučbu predmetov, v ktorých má ťažkosti. Máme šťastie, že na tejto škole je práve zástupkyňou pre prvý stupeň špeciálna pedagogička. Pani zástupkyňa metodicky vedie jeho vyučovanie v hlavných predmetoch, radí učiteľom a aj nám rodičom, navrhuje a vytvára pre neho názorné pomôcky. Triedna pani učiteľka mu neváha do žiackej knižky dávať známky tak ako ostatným deťom, napriek tomu, že má byť hodnotený slovne. Známky sú veľmi motivujúce. Taktiež ho zapája do matematickej súťaže, ako ostatné deti, už si za to domov doniesol dva diplomy. Dominik o jednotkách a dip- lomoch rozpráva ešte aj večer do telefónu tetám či babke. Na polročnom vysvedčení bolo slovné hodnotenie, známkami by sa nedalo vyjadriť všetko to, čo v ňom bolo obsiahnuté. Čo dosiahol, v čom je dobrý, v čom by mal pridať. Čítali sme ho spoločne veľakrát. A rástli sme od radosti. Dominik má veľmi rád svoje učiteľky, rád sa s nimi vyobjíma, vybozkáva. Nazýva ich krstnými menami a tyká im. Je to fajn, že im to neprekáža, aj to je pekný prejav tolerancie a lásky. Veď neskôr celkom iste zvládne aj vykanie. Vo všeobecnosti možno povedať, že nás a naše dieťa v tejto škole veľmi pekne prijali. Napriek tomu, že dieťa s takouto diagnózou v škole ešte nemali. Na začiatku sme mali všetci tak trochu obavy, ako si naňho zvyknú deti, učitelia a napokon aj samotný Dominik na nových spolužiakov, prostredie, učiteľov. Boli sme pripravení v prípade veľkých ťažkostí aj na zmenu školy. No sme radi, že k takémuto kroku sme nemuseli pristúpiť. Naopak, pán riaditeľ nám už v apríli oznámil, ako bude riešiť Dominikov postup do vyššieho ročníka. Ak sa nič nepredvídané neprihodí, od septembra bude tretiak spolu so svojimi spolužiakmi, čo nás nesmierne teší. Dominikovu integráciu odporučila Špeciálno-pedagogická poradňa na Dúbravskej ceste 1 v Bratislave po predchádzajúcej podrobnej diagnostike. Je to dobrý pocit, ak vám niekto kryje chrbát a dôveruje vám. Najmä deti so špeciálnymi potrebami potrebujú dobrého psychológa, ktorý ich vie pochopiť a zdôvodniť ich správanie, pozná ich slabé a silné 5

8 VČLENENIE stránky, vie pomôcť im aj ich rodičom. Pri integrácii je veľmi dôležité mať podporu poradne, a to nie iba formálnu. Nemožno čakať, že všetko pôjde ako po masle. Práve naopak, treba sa pripraviť na riešenie akýchkoľvek ťažkostí, v správaní, v učení. Dominik potrebuje navyše logopedickú starostlivosť. Pravidelne sa preto v poradni stretávame a informujeme aj o pokrokoch či ťažkostiach v učení. Je to už naša tretia poradňa, hľadali sme dlho, s predchádzajúcimi sme neboli spokojní. Mali sme šťastie, že sme konečne našli vynikajúce odborníčky, bez predsudkov a s odhodlaním pomáhať nám na neľahkej ceste v integrácii. Dominik je integrovaný na žiadosť nás, rodičov. O integrácii detí do bežných škôl sme sa veľa dozvedeli najmä zo zahraničných zdrojov, z internetu, na medzinárodných konferenciách. Boli sme sa pozrieť na vyučovanie integrovaného chlapca s rovnakou diagnózou v Taliansku. Tam špeciálne školy nie sú, všetky deti chodia spolu do základných škôl a majú vytvorené potrebné podmienky vzhľadom na svoj zdravotný stav. U nás je prijatá legislatíva, ktorá dáva rodičom možnosť zvoliť pre svoje dieťa typ školy. Keďže sme presvedčení o prospešnosti integrácie pre všetky zúčastnené strany, a aj napriek tomu, že už sme jednu školu opustili, snažili sme sa integrovať nášho syna aj druhý raz. Podarilo sa nám to aj vďaka Školskému úradu Miestneho úradu mestskej časti Karlova Ves, ktorý nám s prestupom na túto ZŠ pomohol. V tejto mestskej časti bývame od Dominikovho narodenia, ale len tento rok máme pocit, že sem skutočne patríme. Predchádzajúcich päť rokov sme dochádzali denne najprv do materskej školy a potom do ZŠ do centra Bratislavy. Z nášho sídliska sme odchádzali preč na celý deň, a tak sme si ani nestihli vytvoriť vzťahy, deti ho takmer nepoznali a ani my Dvaja Slováci majú tri názory. Novodobé príslovie Stupňovanie prepychu: vlastné auto, vlastná vila, vlastný názor. Wiesław Leon Brudziński ich rodičov. Táto sociálna stránka nášho života sa veľmi zmenila. Deti ho poznajú zo školy, zdravia sa s ním. Vieme, že keď vyjdeme von, vždy niektoré stretneme, porozprávajú sa s nami, zapájajú do hier aj Dominika. Mal veľkú radosť, keď ho spolužiaci prišli navštíviť domov. Sú tu dobré deti, kamarátske, tolerantné. Pre Dominika, ktorý nemá súrodencov, znamenajú tieto kontakty veľmi veľa. Okrem sociálnej stránky sa zlepšil aj jeho zdravotný stav. Nemusí cestovať denne prostriedkami MHD, čo niekedy bolo priam neľudské, preplnené spoje, nervozita, zima, horúco, prievany, v zime poľadovica, státie na zastávkach, choroby. Do školy to teraz máme päť minút pešo, nie sme takí unavení, zostáva nám čas na mimoškolské záujmy, ktorých má naše dieťa pomerne dosť a napĺňajú jeho aj nás radosťou. Dovolím si tvrdiť, že úspešnosť integrácie detí so špeciálnymi potrebami závisí od osobností, ktoré na škole pracujú. Od miery tolerancie, ktorú v sebe majú. Od lásky k deťom bez rozdielu. Predovšetkým od prístupu dospelých k integrovanému dieťaťu. Ostatní žiaci ich pozorujú a berú si z nich príklad. Najmenšie deti spočiatku predsudky nemajú. Majú potrebu takéhoto spolužiaka chrániť, pomáhať mu. Len rokmi sa tento postoj mení a zväčša preberajú názory dospelých, rodičov, učiteľov, ktorí ľudí s postihnutím odmietajú. Alebo len nevedia, ako sa v ich prítomnosti správať, lebo nemajú skúsenosti tohto druhu. Pretože tieto deti nemohli s nimi chodiť do školy, patrili inde, do školy špeciálnej. Žiaľ, väčšina odborníkov ani v dnešnej dobe nechce rozmýšľať ináč. Prvky segregácie sú v nich hlboko zakorenené. Na škodu nás všetkých. Preto si hlboko vážim prácu učiteľov na ZŠ, ktorí integrované deti so špeciálnymi potrebami učia. Nech je tento článok mojím poďakovaním za ich prácu a lásku... Blíži sa koniec školského roka. Dominik sa teší na prázdniny tak ako ostatné deti. Zaslúži si ich, usilovne pracoval, možno na hraniciach svojich možností. Stálo ho to oveľa viac námahy, ako ktorékoľvek iné dieťa. Urobil veľké pokroky. Som na neho hrdá a veľmi ho ľúbim. EVA KOVÁROVÁ, mamka 10-ročného Dominika s DS, Bratislava Časť textu bola upravená a uverejnená v časopise Mamina, august 2007 Pred nejakým časom na Paraolympiáde v Seattli stálo na štartovacej čiare behu na 100 metrov deväť fyzicky alebo psychicky postihnutých atlétov. Pištoľ vystrelila a preteky sa začali. Nie každý bežal, ale každý sa chcel zúčastniť a vyhrať. Bežali po trojiciach. Jeden chlapec sa potkol a spadol, urobil zopár kotrmelcov a rozplakal sa. Ostatní ho počuli plakať. Spomalili a obzreli sa za ním. Zastavili a vrátili sa... všetci... Dievča s Downovým syndrómom si k nemu sadlo, objalo ho a opýtalo sa ho: Je ti teraz lepšie? Potom všetci deviati ODOZVY Dôležitejšie je pomôcť k výhre iným odkráčali plece pri pleci do cieľa. Všetci diváci sa postavili a tlieskali. Aplauz trval veľmi dlho... Ľudia, ktorí to videli na vlastné oči, o tom hovoria stále a všade. Prečo? Pretože niekde hlboko v nás všetci vieme, že najvýznamnejšou vecou v živote nie je, aby sme sami vyhrali. Dôležitejšie je pomôcť k výhre iným. A to aj za cenu, že musíme spomaliť a výrazne ustúpiť z vlastných pozícií. Sviečka nič nestratí, ak jej účelom je zapálenie ďalšej. Poslala NORA JUNOD-MICATEK, Sankt Gallen, Švajčiarsko, matka 20-ročného Nicolasa s DS 6

9 Jozef a Mária V marci 2007 sme uverejnili (v Slnečnici 2007/ č. 1, str. 16) sťažnosť manželov Jozefa a Márie Leškovcov (Hlavná ul. 134/2, Hrčeľ, pošta Veľaty, okres Trebišov) na neurologičku Nemocnice s poliklinikou v Trebišove MUDr. Valériu Jílekovú, ako sa pri vyšetrení dňa 11. januára 2007 zachovala k ich 20-ročnému synovi Jozefovi Leškovi ml. s Downovým syndrómom a k nim samým. Padla kosa na kameň, ako sa vraví, lebo lekárka zas napísala protest na správanie sa týchto rodičov, čo uverejňujeme taktiež. Vidí sa nám, že pravda bude kdesi uprostred - niet iných svedkov, keď ostatní pacienti mlčia - keďže nepredpokladáme u rodičov až takú nevhodnosť správania, ale ani u lekárky až takú aroganciu, že by nevedela akceptovať psychiku ľudí, ktorým život naložil na plecia priveľa. Stačí empatia, ovládanie sa a ústretovosť, nie byrokracia za každú cenu. Veď toľko spomínaná Hippokratova prísaha by mala byť len ukrytým mravným zákonom v nás všetkých. - red - Stanovisko k sťažnosti Titl. Slovenská lekárska komora Kontrolný odbor Košice Je mi ľúto, že sa problém rieši touto cestou, ale, žiaľ, práca s ľuďmi si vyžaduje veľa tolerancie, ohľaduplnosti, mnohokrát povznesenie sa nad vecou, lenže niekedy nestačí ani to. Ľutujem chlapca, ktorý je od narodenia postihnutý Downovým syndrómom, ale ešte viac jeho rodičov, ktorí svojím konaním zhoršujú jeho hendikep. Nie je v mojej kompetencii riešiť zdravotný problém rodičov, ale nedá sa mi nad ním aspoň zamyslieť. Áno, matka menovaného sa dostavila koncom minulého roku, keď našla jeho dokumentáciu u kolegyne na inej neurologickej ambulancii. Požiadala ma, že potrebuje vyšetriť svojho syna kompletne, nové CT, MRI a iné, lebo jeho zdravotný stav je zlý a vyžaduje si celodennú starostlivosť. Uvažovala o žiadosti na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny kvôli poskytnutiu peňažného príspevku na jeho opatrovanie. V ten deň neprišla so synom. Preto som jej povedala, že ak mám vyšetrenie vykonať, musím jej syna vidieť a že môžu dôjsť kedykoľvek, lebo pacientov na vyšetrenie neobjednávam. Už tu sa naskytá otázka, prečo pani Lešková chodila od ambulancie k ambulancii. Ak je stav syna taký vážny, je jedno, kde má dokumentáciu a či vôbec nejakú má. Prečo napriek opakovaným návštevám v mojej ambulancii, kde vraj nepochodili, nevyhľadali iného lekára. V Trebišove máme tri neurologické ambulancie a v Košiciach nehovoriac. Prečo si vybrali práve mňa? Dňa 11. januára 2007 o hod. sa manželia Leškovci SŤAŽNOSŤ Stanovisko k sťažnosti so synom po absolvovaní ortopedického a GET vyšetrenia dostavili ku mne. Na sprievodnom lístku od obvodného lekára však nebola žiadosť o vyšetrenie pre zhoršenie stavu, ale len o zaevidovanie na neurologickej ambulancii. Povedala som sestre, nech im oznámi, aby si sadli a počkali, kým vyšetrím pacientov, ktorí čakali od rána. Nepovažovala som za potrebné vyšetriť ho urgentne. Dočkala som sa od Leškovcov neslušnej reakcie, že oni čakať nebudú, lebo majú toho od rána už dosť a ich syn sa necíti dobre, je chorý, slabý a odpadáva. Otvorila som dvere a snažila ich upozorniť, nech sa upokoja. Matka však zvyšovala hlas, že čo je to vraj za systém. Aj ja som tiež mierne zvýšeným tónom začala s otázkou, že odkedy je ich syn na tom tak zle. Pani Lešková nato, že asi posledný rok. Povedala som iba, že kde boli doteraz a že chvíľočku počkať môžu. Pani odpovedala, že so synom dosť dlho nemohla chodiť po lekároch, lebo sa starala o chorú matku, ktorá len nedávno zomrela. Reagovala som, že ak budem po vyšetrení ich syna vidieť, že jeho stav sa zhoršil od posledného razu, tak ho odošlem na hospitalizáciu na neurologické oddelenie. To som asi nemala, lebo sa spustila vlna nadávok na primára neurológie aj celú nemocnicu. Po tom všetkom som zavrela dvere, no nadávky pokračovali, tak som opäť otvorila, nech si poslúžia a povedia mi všetko do očí. V tom momente si vyžiadali späť dokumentáciu a oznámili, že sa pôjdu sťažovať. Ich syn počas celého incidentu kľudne sedel, ba upokojoval rodičov a vôbec nepôsobil ako človek, ktorý má ohrozené vitálne funkcie. Bola by som rada, keby ste zvážili, že kto vlastne utrpel psychickú traumu, či ich syn, ktorý zostal pokojný, alebo ja! Chcela by som všetkých ubezpečiť, že nie som človek arogantný, konfliktný, chápem tých, ktorí majú postihnuté dieťa, nezabávam sa na nešťastí iných, som lekár, ktorý vie, čo znamená Hippokratova prísaha, nemusia mi ju pripomínať iní, nie som si ani vedomá žiadneho pochybenia, ani medicínskej chyby, ani ublíženia na zdraví. MUDr. VALÉRIA JÍLEKOVÁ Neurologická ambulancia, NsP Trebišov Oznam o zasielaní časopisu SLNEČNICA Oznamujeme všetkým registrovaným členom spoločnosti, že prvé číslo Slnečnice (1/2008) je zasielané všetkým, bez rozdielu. Ďalšie čísla budú zasielané len tým registrovaným členom, ktorí si splnia svoju základnú povinnosť a uhradia do konca mesiaca APRÍL členské 300 Sk prevodom na účet spoločnosti /0200 alebo priloženou zloženkou. Do správy pre adresáta uveďte svoje meno. 7

10 Penzión San André III, Vyšné Ružbachy, júla 2007 To sme si uvedomili, keď sme v schránke našli nové číslo Slnečnice. Sľúbili sme šéfovi tohto časopisu napísať dojem k pobytu v Ružbachoch, a sľuby sa majú plniť. Najlepšie by to bolo stihnúť ešte pred ďalším ročníkom, tak sa do toho pusťme. Do Ružbách sme odchádzali s malou dušičkou. Manžel Roman nie je typ na organizované rodinné dovolenky. Ďalšou príčinou boli naše tri malé deti - Daniel vtedy 7-mesačný, Romanko (s DS) 2,5 ročný a najstarší Matej 4-ročný, pričom naši chalani určite nie sú žiadni anjelici. Babka nemohla, tak sme sa odhodlali ísť sami. Vedeli sme, že to nebude jednoduché, no veľmi sme sa tešili, že konečne strávime celý týždeň všetci spolu. A že aj manžel zistí, že materská dovolenka s tromi deťmi nie je dovolenka v pravom slova zmysle, a preto uprataný byt je občas len nedosiahnuteľným cieľom. Po namáhavej päťhodinovej ceste s mnohými prestávkami a jedným zblúdením (ocitli sme sa až v Červenom Kláštore), sme konečne dorazili. A prvý dojem bol naozaj príjemný. Zrekonštruovaný penzión v krásnom prostredí na okraji obce, rozľahlé lúky, asfaltka pre malých motoristov a dokonca aj malé detské ihrisko s ohniskom... Ideálny výbeh pre deti. Ako zelenáči, ktorí sa dosiaľ nezúčastnili podobnej akcie, sme nevedeli, čo môžme očakávať. Hlavná motivácia spočívala v tom, aby sme získali nové informácie, ako postupovať vo výchove syna od tých, ktorí majú viac vedomostí a skúseností než my. Takých ľudí bolo na pobyte veľa - v podstate všetci. Koľko príjemných ľudí sa tu stretlo pokope (a je nám cťou, že sme ich spoznali)! Pobyt bol výborne zorganizovaný. Ráno rozcvička pri hudbe (stihli sme ju síce len dvakrát, ale predsa...), potom cvičenie s Netty, hipoterapia (prvý deň sa Romanko bál a jazdil s ocinom, no ďalšie dni už nechcel z koňa zosadnúť), REKONDIČNÉ POBYTY Ako ten čas letí (Vyšné Ružbachy) tvorivé dielne so šikovnými asistentkami (nabrali sme kopec inšpirácií a nápadov, ako tvoriť z papiera, dreva... a najstaršieho syna Maťka sme vždy vedeli, kde hľadať), poobede hry, podvečer mimoriadne úspešné večerníčky nielen pre deti v podaní super detičiek a rodičov (tuším sa museli všetky opakovať), no a večer, keď naši anjelici konečne pospali, čas sadnúť si, podiskutovať, porozprávať pri vínku, vyliať si srdce, poradiť, poriešiť problémy, vypočuť prednášku bystrej pani logopedičky Evy Babičovej z Kežmarku. Deťom sa páčil pestrý program, kde každé dieťa niečím zaujalo. Niektoré prekvapujúco obľubovali aj rozcvičky. Na cvičenie u pani Netty mala už väčšina detí asi iný názor, niektoré to dávali aj hlasne najavo (pravda, Dominika!), no my rodičia sme si uvedomili, aká dôležitá je prísnosť a dôslednosť vo výchove. Boli sme spokojní, ako si náš najstarší syn našiel kamarátov medzi všetkými deťmi. Uvedomil si, že jeho mladší brat je iný než ostatné zdravé deti a že takýchto detí je veľa. Zároveň ich akceptuje takých, akí sú. Konečne sme osobne spoznali pani Netty Engelsovú a musíme uznať, že je to úžasná žena, ktorá sa snaží v deťoch objaviť neobjavené a naučiť ich, čo si myslíme, že je nemožné. Napriek jej povestnej prísnosti sa náš Romanko na sedenia s ňou veľmi tešil a pri stole sa nevedel dočkať, kedy začne konečne pracovať. Na moje prekvapenie vydržal celých dvadsať minút obsedieť a sústrediť sa. Klobúk dolu, ako sa jej podarilo vychovať dcéru Peetjie (na prednáške to vystihla - prvých 18 rokov musíte tvrdo pracovať, a potom vám to deti vrátia aj s úrokmi). Sme radi, že sme stretli perfektných ľudí, s ktorými sme na jednej lodi, že sme mohli počúvať príbehy rodičov, ich trápenia, problémy pri výchove, odhodlanie pri integrácii, ktorá niekedy pripomína boj s veternými mlynmi, ale aj vyznania pokory a zmierenia sa so skutočnosťou, že naše deti nikdy neprerobíme na obraz tých ostatných - zdravých. S manželom sme si uvedomili, že neustálou snahou a správnymi postupmi sa dá dokázať veľký pokrok v rozvoji našich detí, ale aj to, že náš syn Romanko tú vysokú školu asi nezvládne. Nevadí. Už teraz vo svojich troch rokoch je z neho super pomocník pri rôznych domácich prácach, učiteľ, kamarát a opatrovateľ svojho mladšieho bračeka, ako aj šoumen, ktorý dokáže zabávať celú rodinu. Chceli by sme sa pekne poďakovať organizátorom pobytu - Robkovi a Adrike Lezovcom, ako aj Paľkovi a Anke Hyclákovcom. Veľmi si vážime, čo nezištne robíte pre naše deti. Rodičom, ktorí uvažujú nad tým, že skúsia podobný pobyt, ho určite odporúčame a tešíme sa na Ružbachy 2008! MARTINA a ROMAN VENDŽÚROVCI, rodičia 3-ročného Romanka s DS, Nitra 8

11 Keby si rodičia zavčasu uvedomili, že podľa akých zákonitostí sa vyvíjajú ich deti, mohli by sa návštevám v psychologickej poradni neskôr pokojne vyhnúť. Lenže oni sa nezaoberajú dostatočne ich duševným vývojom a nerozumejú problémom správania v jednotlivých vývojových obdobiach. Namiesto znechucovania by mali deti povzbudiť. Rodič by mal požadovať iba toľko, čoho je dieťa v danom okamihu schopné a čo je preň zrozumiteľné. Rozprávka je na tento účel najvhodnejšia. Vývoj dieťaťa je nerovnomerný. Najväčšiu záťaž majú deti v období učenia, vtedy sú duševne labilné. A rodičia robia v tomto období najviac chýb. Deti majú nárok na väčšiu pozornosť. Keď ich agresívne správanie vyvolá u rodičov záujem, začnú to robiť častejšie, aby si záujem rodičov udržali. Ktoré obdobia sú najkritickejšie? 1) Okolo ôsmeho mesiaca, 2) okolo dvoch či troch rokov, 3) okolo piatich či šiestich rokov, 4) v puberte. V každom období ale platí výchovná zásada - že treba prijať žiaduci aj nežiaduci postoj. Učenie podľa vzoru. Keď dieťa má pre sebou príklad alebo osobu, ktorú napodobňuje. Tento vzor dosahuje prednosť, čo je pre dieťa veľmi príťažlivé. Chce preto takéto správanie napodobňovať. Učenie podľa úspechu. Ak dieťa dostane pochvalu, je to preň pozitívne a motivačné. Bude správanie opakovať kvôli novej pochvale. V oboch prípadoch hovoríme o dobrom alebo zlom správaní, keď to vyvolá pozornosť a motivuje dieťa. Nič nie je samozrejmé, najmä byť dobrým. Ak teda žiaduce činnosti chceme v dieťati posilniť - hoci by to bolo len pri činnosti, aká je každodenná - musíme ho chváliť okamžite, MLADÁ TVORBA Rozprávky, ktoré liečia Tomáš a Čierny havran kým to nebude automatické. Pochvalou udržiavame na úrovni žiaduce správanie aj po fixácii. Dieťa, ktoré dostáva pochvalu, nemá potrebu násilne sa dostávať do stredu pozornosti zlým správaním. Čo by rodičia mali vedieť? Agresivita sa prejavuje slovom i skutkami. Dieťa je agresívne, keď je žiarlivé, keď pociťuje nevýhodu, že sa mu nedostatočne venujú a má pocit, že mu nerozumejú. Rodičom nestačí zúrivosť zastaviť, treba odstrániť dôvod agresivity. Odporúčame všímať si, že ako často rodičia kričia zároveň s dieťaťom. Či sa im podarí zvládnuť vlastnú zlosť. Je dôležité, aby dieťa nemalo agresívny príklad v rodine. Pre dieťa je dôležitá dobrá atmosféra, pokoj, aby pociťovalo, že je plnohodnotným členom rodiny a rodičia ho potrebujú. Keď dieťa karhajú alebo trestajú, začne sa vzpierať a sklamanie vyjadrí formou agresie. Časté myšlienky detí sú: Nikto ma nemá rád! Nikto ma nepochopí! Ani to nie je dobré, keď mu chcú vplývať na dušu, lebo vplyvom agresívneho správania dostane požadovanú pozornosť. Najlepšie je na agresiu nereagovať, a keď nastáva nebezpečenstvo úrazu, treba dieťa odstrániť z nebezpečnej zóny. Keď zúri aj naďalej, vtedy nereagujme, ale ostaňme s ním. Keď sa prestane zlostiť, môžeme ho odmeniť pozitívnou pozornosťou. Dobrá rada pre rodičov je pochvalný zošit, do ktorého treba zapisovať, že čo dobré v ten deň dieťa urobilo. Rodičia agresívnych potomkov zabúdajú, že aj tieto deti majú kladné vlastnosti. Je treba v nich posilniť ten pocit, že aj ony môžu byť dobré. ANNAMÁRIA MENYHARTOVÁ, IV. ročník ELTE - GYVK, Budapešť Bájka pre deti so sklonom k agresivite Tomáš bol neskrotný, divý chlapec. S každým sa bil, aby ukázal silu a neústupnosť. Deti sa ho báli a radšej sa mu vyhli, takže nemal kamarátov. Dospelým odvrával, keď ho napomínali, bol vzdorovitý, zavieral sa do izby. No ešte hocičím praštil o zem či nahnevane treskol dverami. Jeden večer mu vletel cez okno Čierny havran. Krá, krá, krá, pomôžem ti ja. Nie si zlý, ale si sám a smutný. Preber sa, Tomáš, televíziu tu máš. Krá, krá, krá, pomôžem ti ja. Havran v pazúrikoch drží malý televízor. A v ňom sa objaví rozprávka. Kde bolo, tam bolo, v ďalekých horách žili kŕdle vtákov. Medzi nimi aj Malý havran, ktorý sa bezstarostne hral s ostatnými. Jedného dňa sa ale všetko zmenilo. Havraní rodičia už mali veľa práce, museli stavať nové hniezdo. Ostatné príbuzenstvo im pomáhalo. A nik nemal čas zaoberať sa Malým havranom. Ten bol najprv zarazený, potom nahnevaný. Začal sa správať nepatrične, ničil veci okolo seba. - Si veľmi drzý, - hnevajú sa jeho rodičia. - Prečo nemôžeš byť trpezlivý ako ostatné deti? Malý Havran od žiarlivosti začal ostatným ubližovať. Udrel ich zobákom, trhal im perie. Obrátili sa k nemu chrbtom. - Nepotrebujem nikoho! Ste hlúpi a škaredí. Nemám vás rád! Rodičia ho najprv prosia, potom trestajú. Ale ani to ho nezmení, naopak. Preto sa rodičia rozhodnú odletieť do snehových hôr a popýtať o radu Ľadového človiečika s dlhou bielou bradou. On im navrhne, aby nasťahovali Malého havrana k nemu. Tak sa aj stalo. A Ľadový človiečik 9

12 privíta Malého havrana veľmi srdečne a milo. Nevšíma si jeho zlostnú tvár. - Som rád, že si prišiel. Budeš mi pomáhať. Leží u mňa chorý medveď. Potreboval by vzácnu liečivú rastlinu, ktorá rastie len v doline. Je to ťažká úloha, pochopím, ak ju odmietneš... Malý havran nevie, ako sa zachovať. Nie je zvyknutý, že sa niekto naň spolieha a dôveruje mu. Zaváha, ale potom odpovie. - Aj tak sa nudím. Pre mňa, za mňa pôjdem. Ľadový človiečik si nevšimne jeho bezočivosť. - Ďakujem. Si nenahraditeľný. Malý havran si nechce priznať, ako ho tie slová ho zaskočili. Rýchlo sa rozletí, aby našiel zázračnú bylinu. Nie je jednoduché nájsť tú pravú. Ale je rád, že dostal dôležitú úlohu a že ho potrebujú. Nájde ju a letí ozlomkrky naspäť. Ľadový človiečik nešetrí chválou. Vďaka Malému havranovi sa medveď rýchlo uzdraví, ba je mocnejší než predtým. Od tej chvíle sa zvieratá k nemu hlásia. Obracajú sa naň o pomoc. Prvým kamarátom sa mu stal medveď. Potom MLADÁ TVORBA horský zajac, tučniak, tuleň... Odrazu má oddaných priateľov. Znovu sa musí snažiť, ale odvďačí sa mu to. Pritom nezabúda, akým bol predtým. Lebo teraz mu už možno dôverovať. Keď priletia jeho rodičia, sú šťastní, že znovu vidia svojho milého syna. - Ohromne veľa si sa naučil, - hovorí mu na rozlúčku Ľadový človiečik. - Vieš, ako ostatným pomáhať, si spoľahlivý. Budeš nám chýbať! Príď niekedy na návštevu. Malý havran sa stal odvážnym a múdrym. Kamarátom havranom tiež pomáha. Všetci sa s ním chcú hrať. Rodičia síce ani teraz nemajú naň viac času, ale sa už hrdo usmievajú. Tak sa skončil príbeh Malého havrana. Vtedy Tomáša čosi napadlo: - A nie si ty vlastne ten Malý havran? Aj ja som taký hlúpy, ako si bol voľakedy ty! Havran len kývne hlavou, dá Tomášovi zázračnú bylinu, ktorá má štyri lístky. - Čo mám s tým robiť? - pýta sa ten. Krá, krá, krá, pomôžem ti ja. Keď máš chuť všetko ničiť, ostatným krk vykrútiť, vezmi bylinu, zmeníš náladu. Začneš byť k nim ochotný, budú na teba dobrí, každý bude kamarát, bude ťa mať rád. Krá, krá, krá, rozlúčim sa ja. - Ale ako môžem byť ako ten havran? Nemôžem vyliečiť medveďa a nie je tu ani Ľadový človiečik, čo by pomohol?! Pri raňajkách vyrozpráva Tomáš rodičom, čo sa s ním stalo. Poprosí ich o radu, že ako by sa mohol stať Malým havranom. Rodičia navrhnú, že sa budú s ním hrať a sami sa stanú Ľadovými človiečikmi, čo ho poprosia, aby im šiel nakúpiť, popolievať záhradu, poupratovať. A ak by ho náhodou chcela pochytiť zlosť, vždy je tu zázračná rastlina a hnev okamžite zmizne. GERLINDE ORTNEROVÁ KNIŽNÉ OKIENKO Výchova nespočíva v tom, aby túto silu potlačila V posledných číslach Slnečnice sa objavili štúdie na tému, ktorá aktuálne zaujala: agresivita. Ponúkame už tri tituly, ktoré pripravilo vydavateľstvo Portál v Prahe v minulom roku. V prípade záujmu si ich môžete objednať v slovenskej pobočke Portál Slovakia. Buď prostredníctvom u: portalslovakia@stonline.sk alebo telefonicky či písomne na adresu PaedDr. Nadežda Čabiňaková, Školská 36, Nová Baňa. - r - Věra Čadilová, Hynek Jůn, Kateřina Thorová: Agresia u ľudí s mentálnou retardáciou a autizmom. Zvládanie problémového správania u ľudí nielen v domovoch sociálnych služieb. 232 strán, cena cca 415 Sk. Publikácia sa zameriava predovšetkým na dospievajúcu a dospelú klientelu v domovoch alebo centrách sociálnych služieb. Cenné informácie tu však môžu nájsť aj učitelia či rodičia, napriek tomu, že v školách a rodinách sa k agresívnemu správaniu pristupuje inak, než v týchto zariadeniach. Kniha je koncipovaná ako zborník zostavený odborníkmi, ktorí poskytujú ucelený náhľad na zvládanie problémového správania a je určená pre využitie v praxi. Popisuje špecifiká mentálnej retardácie, autizmu a duálnych diagnóz, venuje sa kognitívno-behaviorálnej terapii agresívneho správania, nácvikom funkčnej komunikácie a pracovného správania. Autori sa zaoberajú aj otázkou farmakoterapie a na problematiku zvládania nazerajú aj z pohľadu legislatívy. Zdeněk Šimanovský: Hry na zvládnutie agresivity a nepokoja. 184 strán, cena 297 Sk. Potláčané emócie vyvolávajú napätie a násilie. Naopak, ovládaná agresivita pomáha víťaziť v rámci pravidiel. K ovládaniu agresivity prispievajú hry a činnosti pomáhajúce zmierňovať či odstraňovať nadmerné napätie, ktoré vytvára pôdu pre konflikty a nedorozumenia. V knihe nájdete aj dotykové (taktilné) hry a hry na relaxáciu a koncentráciu. Edwig Antier: Agresivita detí. 104 strán, 225 Sk. Rodičia často nevedia, čo si počať s agresivitou dieťaťa. Agresivita je však energia, sila, ktorá je pre vývoj dieťaťa nevyhnutná. Výchova teda nemá spočíva v tom, aby túto silu potlačila, ale aby ju usmernila. Autorka pomáha rozoznávať prejavy detí (od ich narodenia do dospievania) a radí, ako na ne reagovať. ADRIANA POKRYVKOVÁ, mamka 8-ročnej Lucky s DS 10

13 VNÍMANIE Krása slovenskej nátury (pri Kysuci, Váhu a Rajčianke) JEDEN ŚWIAT z poľského mesta Bielostok - Združenie na pomoc deťom a mládeži so špeciálnou starostlivosťou - známe spred dvoch rokov z vystúpenia na medzinárodnom festivale Urobme si radosť! v Bratislave, prišlo koncom tohto leta (20. až 27. augusta 2007) v zastúpení tridsiatich ľudí sťa veľká voda znovu na Slovensko. Mala som tú česť zúčastniť sa tej výpravy. Bolo to moje prvé stretnutie so Slovenskom, ale aj so združením JEDEN ŚWIAT... Všetko sa začalo už zavčas rána v pondelok na železničnej stanici v Bielostoku, keď som zaregistrovala zvýšený výskyt oranžových tričiek s emblémom združenia. Ľudia natešení a v očakávaní zájazdu za našu južnú hranicu sa usádzali v kupé, rozmiestňovali batožinu. Keď som sa medzi nich vklinila, pocítila som, že sa nachádzam uprostred súdržnosti. Hoci nasledovalo množstvo hodín cesty, základ pohody sa udržal. Odrazu sme sa po prekročení hranice ocitli uprostred samých horských krajiniek, ako namaľovaných. Hoj, Slovensko! Vystúpili sme na stanici v Žiline. Vyzeralo to ako náhoda, ale nie - tip nášho umiestnenia na Slovensku vyčarila sympatická Katarzyna Bieliková z Poľského klubu v Žiline a odviedla do Kysuckého Nového Mesta, kde nás štafetovo prevzala mladučká a pôvabná Silvia Martinčeková, riaditeľka Domova sociálnych služieb pre deti a dospelých. Ocitli sme sa na internáte priemyslovky, tak ako sme si to želali, aby sme sa vedeli zmestiť do nášho rozpočtu. V utorok nás privítali pracovníci aj obyvatelia DSS Kysucké Nové Mesto. Pozvali nás na piknik na úpätie hory za obcou Radoľa, neďaleko chaty Veľké Ostré. Strávili sme tam celý deň. Počas spoločnej túlačky sme objavili krásu slovenskej nátury, čo má dvojaký zmysel. Aj ten poľský: príroda, aj ten slovenský: povaha. Oboje malebné. Mohli sme sa lepšie spoznať vďaka integračným hrám. A mali príležitosť skúsiť miestne chutné jedlá a potom ešte opekať pri táboráku. Po spoločne strávenom dni vzniklo medzi nami poľsko-slovenské puto. Na ďalší deň, v stredu sme navštívili čerstvých slovenských priateľov v ich peknom a vynovenom historickom sídle v Kysuckom Novom Meste na Belanského ulici 12. Deti a mládež trávili čas vedno - lepiac z hliny malé sošky a ozdoby podľa vlastných nápadov, skúšajúc si výtvarné techniky. Napríklad maľovali spomienky z prázdnin. Dospelí si v tom čase vymieňali skúsenosti z výchovy detí s mentálnym postihnutím. Po obede sa dohromady zabávali na diskotéke. V nasledujúci deň, vo štvrtok naša poľsko-slovenská výprava si vyšla na výlet do Bojníc. Poprezerali sme si jeden z najkrajších zámkov na Slovensku, zhliadli ukážku drezúry sokolov, nadväzujúci na dávne rytierske tradície. Zašli sme aj do priestoru zoologickej záhrady. Unavení a šťastní sme sa navrátili do miesta ubytovania. A v piatok sme vyrazili na ďalšiu túru - tentoraz do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. Zacestovali sme si na úvraťovej železničke, čo nám prinieslo množstvo radostí. Mohli sme sa cítiť ako pasažieri spred celého storočia. A na malom amfiteátri začuli spievať Kysuca, Kysuca, studená vodička... V sobotu sme si doplnili potulky Slovenskom. Do prekrásneho údolia riečky Rajčianka... Neďaleko jej prameňa sú Čičmany, čierne drevené domčeky pokryté majstrovskou bielou ornamentikou, čo vytvára unikátny vzhľad. V jednom z poschodových domkov sme zhliadli zaujímavosti, zobrazujúce život a kultúru (staré fotografie, kroje, predmety každodennosti). V pamiatkárskej záhrade, kde je hostinec, zazneli unikátne melódie. Odtiaľ sme šli do Rajeckej Lesnej, kde sme zastihli svätú omšu - mladý muž s mentálnym postihnutím, chovanec kysuckého DSS bol snaživým miništrantom. Pochopiteľne sme si obzreli aj novodobú pamiatku: Slovenský betlehem, celý z lipového dreva. Dielo osem metrov dlhé tlčie životom, drevené postavičky a zariadenia sú v neustálom pohybe. A odtiaľ sme vyšli na kalváriu Frivald. Pútnickú trasu sme zakončili pri prameni sv. Františka, kde sa každý mohol schuti napiť. Zastavili sme sa v kúpeľoch Rajecké Teplice. Povedali sme si spontánne počas prehliadky, že by sme sa sem čoskoro chceli zase vrátiť. A ako finále v nedeľu nás privítali ruiny majestátneho gotického hradu Strečno - pôsobivo položeného na vysokej skale nad ľavým brehom Váhu. Ukoristili sme množstvo krásnych fotografických záberov a odniesli sme si predstavy o svete rytierov a hradných dám. V ten deň sme ešte stihli navštíviť v Žiline kúpalisko - strávili sme tam päť hodín a rozpustili sa vo vode a slnku... V pondelok, po týždni plnom ozaj silných dojmov v kruhu slovenských priateľov nadišiel čas smutnej rozlúčky. Dostali sme upomienky, vymenili adresy a teraz čakáme na ich návštevu v Poľsku. Ďakujeme Vám za skvelé prijatie, za priazeň a za cestovanie po Vašej rozprávkovej krajine! BARBARA ZAWADZKA, sympatizant združenia JEDEN ŚWIAT, Białystok Vím o věcech, které v angličtině znějí krásně a které bych ve slovenštině neuměl tak vyjádřit. Ale opačně to také znám. Například Ľúbim ťa zní podle mne lépe než I love you. MIROSLAV ŽBIRKA publikácia Slovensko-české osudy ( osobnost české společnosti ze Slovenska) Edice Slovenských dotyků, Slovensko-český klub, Sdružení MAC, Praha

14 DIELŇA ĽUDSKOSTI S DS Fascinácie a impulzy z bezbrehej úprimnosti Hotel Piatrová, Vrútky (26. augusta - 2. septembra 2007) Na sklonku leta počas rekondičného pobytu dospelých ľudí s DS vo Vrútkach - na Piatrovej - sa stalo maľovanie zase pevným a každodenným bodom programu pre našich mladých priateľov. A pre mňa osobne to bola už druhá príležitosť zapodievať sa výtvarnou činnosťou tých, ktorí by pokojne vo svojom erbe mali mať symbol lásky a priateľstva. Nechcem zachádzať do vyratúvania strohých faktov, pokúsim sa na základe opätovných stretnutí a denných zoznamovaní o zainteresovanejší, hádam aj analytickejší pohľad. Snažím sa totiž aspoň čiastočne dopátrať zmyslu a možností tejto umeleckej aktivity ľudí s DS. Napriek tomu, že mám za sebou štyri desiatky rokov pedagogickej činnosti vo výtvarnej sfére, musím podotknúť, že pohľad maliara, pedagóga-výtvarníka môže byť značne ovplyvnený. Od ľudí s mentálnym postihnutím však maliar dostáva fascinácie a impulzy z bezbrehej úprimnosti, z očarujúcej priamosti detského srdca, ale i labyrintu duše. Tie impulzy k nám plynú vo sfére estetickej, kde nie sme dostatočne vyzbrojení a odolní čeliť očarujúcim pôvabom. Môj prvý pokus o kontakt cez maľbu roku 2006 v Dudinciach, ničím neobmedzovaný a vlastne nezaťažený skúsenosťami, nebol neúspešný. V tomto momente musím poznamenať, že ak sa v tomto texte objaví slovo úspech či jeho ekvivalenty, upozorňujem, že nemyslím tým akúsi banálnu rozjarenosť, ale celkom vecné prekrývanie s mojou predstavou. Moja opatrnosť alebo možno chladná prísnosť vyplýva z toho, že sa chcem dištancovať od zneužívania pôvabov videnia i zobrazovania ľudí s DS. Práve preto som sa nesnažil ovplyvňovať efekt výsledku, ale chcel som svojim zverencom pomôcť maliarsky, a teda vyznať sa a vyjadriť vizuálne. Pred prvým stretnutím roku 2006 som ešte doma uvažoval o zadaniach a hľadaní spôsobov ich realizácie. No neznalosť som nechcel prekryť cudzou informáciou, radšej som čakal na bezprostredný kontakt a skúsenosť. Predstavoval som si napríklad priame stretnutie účastníkov s prírodou, niečo, čo v maliarskej praxi nazývame plenérom. Myslel som na ich spontánne reakcie na nimi uvidenú a precítenú prírodu. Bol som vnútorne pripravený na akýsi malý výskum výtvarných reakcií a objavovanie ich možností. So zvedavosťou a napätím som očakával, aký bude ich priamy stret so skutočnosťou. Moja predstava pravdaže pripúšťala ich rôzne reálie. V každodenných maliarskych pokusoch som sa snažil rovnako v Dudinciach, ako teraz vo Vrútkach podsúvať 12