_AKÁ JE CENA MOJEJ SLOBODY

WWW.MODERNE-DEJINY.SK _AKÁ JE CENA MOJEJ SLOBODY MAREK STAWSKI Novú politickú a spoločenskú situáciu v Poľsku po druhej svetovej vojne určil tzv. júlový manifest, vypracovaný v Moskve skupinou poľských radikálnych ľavicových aktivistov. Bol vyhlásený v roku 1944, vo chvíľach oslobodzovania poľských území spod nemeckej okupácie Červenou armádou a s ňou postupujúcou 1. poľskou armádou. Keďže dlhú dobu nikto nevidel poľského vojaka v uniforme, stalo sa, že podstatná časť bežnej populácie uvítala manifest s nadšením. Navyše, ekonomické požiadavky manifestu sa prakticky nelíšili od tých, ktoré navrhovala vláda v Londýne predpokladali agrárnu reformu a demokratizáciu spoločenského života. Neboli tam žiadne revolučné heslá, ani tie, ktoré by boli zamerané proti veľmi významnej inštitúcii, akou vždy bola v zemi katolícka cirkev. Júlový manifest sa iba v jednom bode dotýkal cirkevných otázok, požadoval oddelenie cirkvi od štátu, slobodu náboženského vyznania a rovnosť pre iné vyznania či cirkvi, ktorých nebolo v predvojnovom Poľsku málo. Ale bolo stále jasnejšie, že medzi novými vládnymi orgánmi, oficiálne vyhlasujúcimi svoju náboženskú ľahostajnosť, a katolíckou cirkvou muselo skôr či neskôr dôjsť ku konfliktu. Obe strany boli spoločenskými inštitúciami v istom zmysle súperiacimi a usilujúcimi o vládu nad dušami. V počiatočnom období skoro nič nenasvedčovalo následnému konfliktu, nová vláda dokonca usilovala o podporu katolíckej cirkvi a prezident novej republiky Boleslav Bierut sa dokonca zúčastnil náboženských obradov. Cirkev mala v Poľsku nesmierne dôležitý význam, bola duchovnou silou národa, v priebehu anexií (záborov) bola vždy na jeho strane, vyzývala k boji za nezávislosť a pomáhala vo fyzickom slova zmysle. Na druhej strane je treba poznamenať, že poľskí komunisti boli väčšinou pokrstení v katolíckom kostole a nie zriedka absolvovali katolícke školy. V každom prípade nepochádzali z úplne ateistických prostredí, v žiadnom prípade cudzích katolíckej tradícii na rozdiel od komunistov zo susedných zemí, kde mala cirkev už dlho odlišnú pozíciu, ako napríklad v Československu. K prvému stretnutiu došlo už v roku 1947, keď nová ľudová vláda vydala dokument, v ktorom uviedla: (...) Konkordát jednostranne porušený Svätou stolicou ďalej neplatí. Úrady týmto spôsobom popreli platnosť diplomatických dohôd uzatvorených medzi Vatikánom a Varšavou už roku 1925. Dôvod pre toto rozhodnutie bol pomerne významný vláda tvrdila, že fakt nominovania nových nemeckých biskupov na poľských územiach pripojených po roku 1939 k Tretej ríši na miesta odstránených poľských biskupov pápežom Piom XII. bol porušením konkordátu. Z hľadiska medzinárodného práva to tak skutočne bolo. Ale omnoho dôležitejším dôvodom, i keď formálne vládnymi kruhmi nezmieňovaným, bola skutočnosť, že Vatikán neuznal nové poľské hranice na Odre a Nise a otáľal so zriadením stálej cirkevnej správy v týchto oblastiach, čo súviselo s menovaním nových biskupov. Tzv. získané zeme (Ziemie Odzyskane) boli pre Poľsko základom a podmienkou sine qua non nového štátu a vládnym orgánom pochopiteľne veľmi záležalo na tom, aby sa vo Vroclavi, Štetíne a Olštýne objavili poľskí biskupi. Tomu sa nie je treba diviť. Ďalším prvkom sporu medzi komunistickými úradmi a katolíckou cirkvou bola v prvom rade tzv. Caritas, výuka náboženstva a konečne občianske sobáše. Bola to v postate vojna o vládu nad dušami, ktorá časom získala ostrejšie formy, i keď samozrejme, nie také ostré ako v susednom Československu, kde boli v priebehu jednej noci pozatýkaní rady duchovných. Keď v roku 1953 poľský primas Stefan kardinál Wyszynski počas kázne rozhodne protestoval proti zákazu novín Tygodnik Powszechny aj ďalším vládnym opatreniam a povedal významné slová non possumus, bol na druhý deň ráno zatknutý a izolovaný. Čo je však dôležité, nebol uväznený, ale držaný v starom odľahlom kláštore pod starostlivým dohľadom. Zvýšená represia proti cirkvi, ktorej predznamenaním bolo zatknutie Wyszynského sa odvíjala v období ostrého stalinizmu, ktoré v Poľsku trvalo od roku 1947 do roku 1956. Bola to Projekt DEJINY SUSEDOV Višehradské krajiny vo vzájomných pohľadoch a perspektívach bol podporený z prostriedkov International Visegrad Fund (no. 31210032). 1

DEJINY SUSEDOV tiež doba brutálnej likvidácie odporcov Stalinovej moci v Poľsku, často na základe fiktívnych a nesprávnych obvinení, ich väznenia a dokonca odsudzovania k trestu smrti. To sa týkalo predovšetkým príslušníkov partizánskych skupín z Národných ozbrojených síl (Narodowych Sił Zbrojnych), ktorí po vojne nezložili zbrane. Vnímali to tak, že je Poľsko pod ďalšou okupáciou, domnievali sa, že Západ vyvolá tretiu svetovú vojnu, teraz proti Sovietskemu zväzu. Ale zabúdali na skutočnosť, že práve také rozdelenie Európy a začlenenie Poľska do sovietskej sféry vplyvu bolo práve dielom západných spojencov, ktorí opäť ukázali, čo pre nich znamenajú spojenecké dohody a záväzky. Tu je potrebné pripomenúť, že ako Spojené kráľovstvo, tak Spojené štáty uznali vládu vo Varšave za legálnu, nadviazali s ňou diplomatické vzťahy a rešpektovali nové rozdelenie hraníc. Je treba tiež poznamenať, že prenasledovanie sa týkalo rovnako niektorých bývalých vojakov Zemskej armády (Armii Krajowej), rovnako aj vojakov bojujúcich na Západe, časti z tých, ktorí sa po vojne vrátili do Poľska. Stalinistické obdobie bolo charakterizované silným kultom osobnosti, indoktrináciou spoločnosti dosahujúcou absurdity, propaganda vykresľovala Josifa Stalina ako otca a dobrodinca národov, dokonca ako nadčloveka, ktorý bude večne živý. Situácia sa začala meniť po slávnom vystúpení Nikitu Chruščova na XX. zjazde KSSZ v roku 1956, na ktorom otvorene odsúdil Stalinovu politiku a kult osobnosti. Rok 1956 sa stal jedným z prelomových rokov v dejinách komunizmu, došlo vtedy k významným zmenám zároveň v Poľsku a Maďarsku, ale tiež v Československu a NDR. V Poľsku sa začala vytvárať trhlina v prostredí elity Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR), ktorá sa rozdelila do dvoch znepriatelených táborov, na tzv. puławianov a natolińczikov, a nejednotnosť bola stále zrejmejšia. V spoločnosti dochádzalo k varu a jeho vyvrcholenie nastalo v Poznani v júni 1956, kedy sa štrajk robotníkov Cegielského závodov v dôsledku otvorenia väzníc a prepustenia skupiny kriminálnikov premenil na pouličné nepokoje. Štrajk bol vyvolaný krachom päťročnice a drastickým nárastom cien, ale je treba pamätať, že to bolo do značnej miery dôsledkom medzinárodných udalostí okrem iného Kórejskej vojny. Poľsko a podobne ďalšie krajiny východného bloku neboli osamelé a izolované ostrovčeky Súostrovia Gulag a ozveny udalostí, v ktorých sa angažovali veľmoci Východu a Západu, silne ovplyvňovali vnútornú situáciu z hľadiska spoločenského i ekonomického. Avšak brutálne potlačenie tzv. poznaňského júna zanechalo následky, došlo k zmenám vo vládnych kruhoch, povinností prvého tajomníka Poľskej zjednotenej robotníckej strany a vedúceho predstaviteľa krajiny sa ujal Wladyslaw Gomułka, ktorý bol počas stalinského obdobia rovnako vo väzení. 24. októbra 1956 Gomulka predniesol na námestí Defilad (sprievodu) slávny prejav, v ktorom oznámil zásadné politické zmeny a polmiliónový dav ho nadšene prerušoval potleskom. Nebolo to nijako prekvapivé, pretože oficiálne priznal chyby, ktorých sa dopúšťalo predchádzajúce vedenie: (...) Poznaňskí robotníci (...) protestovali proti zlu, ktoré široko zakorenilo v našom spoločenskom zriadení a ktorým boli tiež bolestne zasiahnutí, proti porušeniu základných princípov socializmu, ktorý je ich myšlienkou (...). Prevzatie moci Gomulkom a vyhlásenie poľskej cesty k socializmu spôsobil znepokojenie v Moskve a oddiely Červenej armády rozmiestnené v Poľsku sa sťahovali k Varšave. Na rozdiel od občas zmieňovaných tvrdení nezostala poľská armáda zatvorená v kasárňach a velitelia neprijali pasívny postoj vyčkávania. Na periférii Varšavy boli rozmiestnené vojská Útvaru vnútornej bezpečnosti (Korpusu Bezpieczeństwa Wewnętrznego) v plnej bojovej pohotovosti a lietadlá s bielo- -červenou šachovnicou na krídlach zo vzduchu kontrolovali pohyby sovietskych vojsk. Na druhej strane sovietska baltská flotila zablokovala poľské prístavy. V tejto ťažkej situácii, kedy visel konflikt na vlásku, prišiel do Varšavy na zasadanie politbyra Nikita Chruščov, ktorý si vyžiadal stretnutie s Gomulkom. Ten ho počas rozhovoru presvedčil o tom, že by mal prijať určité zmeny v Poľsku, ktoré však nemusia nutne znamenať zmenu politického systému. Wladyslaw Gomulka bol neskôr vnímaný ako ten, kto zastavil sovietske tanky, dohodol spravodlivé podmienky vývozu poľského uhlia do ZSSR, a konečne očistil Poľskú ľudovú armádu (Ludowe Wojsko Polskie LWP) od tzv. sovietskych poradcov. Stabilizácia sa rovnako týkala cirkvi, Wyszynski opustil miesto internácie a naplno sa ujal povinností arcibiskupa a primasa. Rehabilitácie sa dočkali tiež vojaci Zemskej armády (AK) a príslušníci ozbrojených síl zo Západu, mnoho z nich sa mohlo vrátiť do aktívnej služby v radoch LWP. Tiež piloti letiek bojujúcich v Anglicku alebo dôstojníci vojenského námorníctva obsadzovali vysoké vojenské pozície a získavali generálske hodnosti, čo bolo napríklad v Československu jednoducho nepredstaviteľné. Po niekoľkých rokoch relatívneho pokoja sprevádzaného rovnako hospodárskym rozvojom, označovaného ako malá stabilizácia, prišli v 60. rokoch ďalšie ťažké i krízové situácie, a to ako v oblasti cirkevnej, tak spoločenskej. Je treba venovať pozornosť dvom udalostiam. Prvú z nich vyvolali vládnuce orgány tým, že už v druhej polovici 50. rokov znemožnili vyučovanie náboženstva v školách, čo vtedy spôsobilo protesty zo strany katolíckej cirkvi. Cirkevné úrady vyvolali rozhorčenie u štátnych orgánov v roku 1965 vyhlásením slávneho listu nemeckým biskupom, v ktorom sa poľskí cirkevní hodnostári ospravedlňovali a žiadali o odpustenie. Týmto spôsobom sa cirkev chystala na oslavy pokrstenia (christianizácie) Poľska a list, ktorý uznával prínos nemeckej kultúry pri rozvoji kresťanstva v Poľsku, sa mal stať krokom k uzmiereniu v duchu reforiem Druhého vatikánskeho koncilu. Komunistické úrady to označili, v kontexte poľsko-nemeckých vzťahov (zvlášť naďalej neuznanú západnú hranicu), ako samozvanú politickú akciu biskupov, pronemeckú demonštráciu a dokonca i zradu poľského právneho stavu. V dôsledku týchto udalostí bol kardinálovi Wyszyńskému odobraný súhlas na cestu do Ríma, ktorej cieľom bolo otvorenie roku milénia a predovšetkým tiež z týchto dôvodov príchodu pápeža Pavla VI. Počas cirkevných sviatkov v Hnezdne bol preto ponechaný prázdny pápežský trón ako výrečné gesto protestu 2

WWW.MODERNE-DEJINY.SK a smútku. Oslavy tisícročia sa teda odohrali v atmosfére vzájomného súperenia a napätia, úrady bránili cirkvi v organizácii náboženských obradov a ľuďom v účasti na nich. V súvislosti s tým vláda usporiadala vo veľkom meradle (s ohľadom na cirkevné výročie) konkurenčné slávnosti tisícročného trvania poľského štátu. Ich symbolom sa stala okrem iného slávnostná vojenská prehliadka demonštrujúca kontinuitu poľskej armády a jej súčasnú silu. Nie je možné tiež zabudnúť na realizovaný plán výstavby mnohých nových škôl, v ktorých sa doteraz učia tisíce poľských žiakov a študentov. Jedným z najdôležitejších rokov komunistického prelomu bol dramatický rok 1968 a jeho široký medzinárodný kontext. Začal jednoznačne zmenami kurzu a demokratizáciou v Československu a reakciu poľskej verejnosti na tieto udalosti vyjadril slogan celé Poľsko čaká na svojho Dubčeka. Avšak k prvým stretom a varu došlo v Poľsku v dôsledku politickej situácie na Blízkom Východe, kde Izrael zaútočil proti arabským štátom. Vzhľadom na to, že práve oni boli spojencami sovietskeho bloku, Poľsko (rovnako ako ďalšie socialistické krajiny) prerušilo diplomatické vzťahy s Izraelom. Zároveň v samotnom Poľsku začala politicky motivovaná kampaň proti Židom. Začali protižidovské čistky v radoch strany, na univerzitách a rovnako v armáde. V dôsledku šikanovania tisíce poľských občanov židovského pôvodu opustilo zem a emigrovalo do západných krajín. Súčasne došlo ku kultúrnemu kvasu, ktorý bol dôsledkom vládneho zákazu inscenácie Národného divadla Dziady pod zámienkou jeho antiruských akcentov. Nakoniec to viedlo k dramatickým udalostiam vo Varšave, ku štrajku na Varšavskej univerzite a brutálnemu potlačeniu študentských demonštrácií policajnými jednotkami. Nie je možné nespomenúť skutočnosť, že rok 1968 bol pre krajiny východného bloku ťažkým momentom spojeným s udalosťami v Československu a potrebou vysporiadať sa s nimi. Dosť dôležitý význam tu zohral Wladyslaw Gomułka, ktorý sa stal de facto jedným z inšpirátorov vojenskej intervencie v Československu. Demokratizácia života a zásadné zmeny sa v Československu udiali veľmi rýchlo, môžeme dokonca povedať, že predbehli očakávania samotného iniciátora Alexandra Dubčeka. Situácia sa tak začala dostávať mimo kontrolu. V situácii, kedy sa v Československu začali ozývať hlasy volajúce po neutralite, začal mať Gomulka vážne obavy o celistvosť sovietskeho bloku. Vystúpenie Československa z Varšavskej zmluvy a východného bloku by, podľa Gomulku, znamenalo jeho automatické začlenenie do západnej sféry vplyvu, zvlášť pod vplyv západného Nemecka. V tej dobe neboli stále hranice na Odre a Nise západným Nemeckom uznané a pre Gomulku, ako bývalého ministra získaných území (Ziem Odzyskanych), mali pre existenciu Poľska kľúčový a prvoradý význam. Okrem toho si Gomulka pamätal, že jedným zo smerov, odkiaľ zaútočili Nemci v roku 1939 na poľské územie, bolo Československo. Takže udalosti, ktoré sa odohrávali za južnou hranicou Poľska vnímal ako skutočné ohrozenie poľskej suverenity. Preto sa Poľská ľudová armáda (LWP) aktívne zúčastnila operácie Dunaj po boku Červenej armády, ako druhá najväčšia pokiaľ ide o počet vojakov a vojenskej techniky. Boli jej určené taktické úlohy mimo iného udržanie československých jednotiek v kasárňach v severných oblastiach a zabránenie ich vojenským akciám. Je treba poznamenať, že účasť poľských vojakov na intervencii v Československu bola poľskou verejnosťou hodnotená rôzne, od skutočného rozhorčenia, o čom svedčí sebaupálenie Ryszarda Siwieca, až po občas sa vyskytujúce prejavy akceptovania či dokonca podpory vychádzajúce predovšetkým zo straníckych kruhov. Intervencia mala iste tiež význam z vojenských dôvodov, bola v skutočnosti dobrým testom stavu a operatívnych kvalít poľskej armády, ktorá prešla touto skúškou veľmi dobre. Do širšie popisovaných udalostí 60. rokov patrí rovnako postupné formovanie opozície, ktorej počiatky musíme hľadať vnútri Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR). Napokon väčšina neskorších opozičných aktivistov, na čele s Karolom Modzelewskim a Jackom Kurońem, (ku ktorým sa neskôr pripojil Adam Michnik) boli už skôr členmi strany a videli, že sú potrebné hospodárske a politické reformy, ale v rámci existujúceho systému. Avšak opozičné štruktúry sa začali formovať až v 70. rokoch v súvislosti s kolapsom politiky Edwarda Giereka a následnou vlnou štrajkov robotníkov z Radomi, Ursusu a Plocka, ktorí protestovali proti drastickému zvýšeniu cien. V roku 1976 vznikol Výbor na obranu robotníkov (Komitet Obrony Robotników KOR), ktorého úlohou bolo pomôcť zatknutým robotníkom, a to ako materiálne tak morálne. Krátko nato začali vznikať ďalšie opozičné organizácie, akými boli Slobodné odborové zväzy Kazimierza Świtonia (Wolne Związki Zawodowe) v roku 1978 alebo Konfederácia nezávislého Poľska Leszka Moczulského (Konfederacja Polski Niepodległej) v roku 1979. Avšak vrchol opozičnej aktivity dosiahli v Gdaňsku, kde v dôsledku štrajkov v lodeniciach a po robotníckych protestoch v roku 1980 štátne orgány akceptovali 21 požiadaviek štrajkujúcich. Miestopredseda vlády Wojciech Jagielski a vodca štrajkujúcich robotníkov Lech Wałęsa podpísali tzv. augustové dohody. Dohodnuté body sa týkali, mimo iného, akceptácie slobodných odborových zväzov, zaručenia práva na štrajk či prepustenia politických väzňov. Dôsledkom týchto udalostí bolo vytvorenie Celonárodných nezávislých samosprávnych odborov Solidarita (Niezależny Samorządny Związek Zawodowy Solidarność ) 17. septembra 1980 v Gdaňsku. Na čele Solidarity stál Lech Walesa a celé ním vedené hnutie zohralo neskôr kľúčovú úlohu v práci na prípravách zmeny režimu v komunistickom Poľsku. Tu je treba mať na pamäti, že dôležitú rolu v procese zmien hrala voľba krakovského arcibiskupa Karola Wojtylu za pápeža v roku 1978 ako Jána Pavla II., čo výrazne posilnilo postavenie katolíckej cirkvi v Poľsku. Jeho prvá návšteva v rodnej vlasti roku 1979 mala zásadný význam a slová poľského pápeža, ktoré predniesol vo Varšave nech zostúpi Tvoj Duch a obnoví tvár zeme, tejto zeme, získali symbolický význam. Nie je možné zabudnúť na to, že osobnosť Jána Pavla II. ovplyvnila nielen situáciu v v Poľsku, ale tiež v ďalších krajinách sovietskeho bloku. Ján Pavol II. okrem toho, že sa považoval za Poliaka, pripomínal v prvom rade, že je rovnako Slovanom, a pre- 3

DEJINY SUSEDOV to mu tiež situácia iných slovanských národov nebola ľahostajná. Vyjadril to jasne počas stretnutia s arcibiskupom pražským a primasom českým kardinálom Františkom Tomáškom v roku 1979. Vtedy povedal: Váš národ bol vždy blízky môjmu srdcu a teraz sa stal ešte bližším. Urobím, čo bude v mojich silách, aby som vám v tejto ťažkej situácii pomohol. Poľsko-československé zblíženie sa rozvíjalo rovnako v opozičných kruhoch, už na konci 70. rokov boli nadviazané prvé kontakty medzi signatármi českej Charty 77 a poľskými členmi Výboru na obranu robotníkov Komitet Obrony Robotników KOR). Spočiatku to boli tajné konšpiračné schôdzky v Krkonošiach, výmena a prenášanie letákov, čo nakoniec viedlo k podpisu dohody o spolupráci a vytvorení Poľsko-československej solidarity (Solidarnośc Polsko-Czesko-Słowacka) v októbri 1981. Zvlášť aktívna spolupráca začala po zrušení výnimočného stavu v Poľsku v roku 1983, nepochybne prispela ku zbližovaniu oboch zemí a v konečnom dôsledku tiež k politickým zmenám. Stojí za zmienku, že v očiach českých disidentov bolo Poľsko a tamojší politický vývoj omnoho slobodnejší, do značnej miery bol pre nich inšpiráciou a podporou pre rozšírenie ich činnosti v podzemí. Obdobie komunizmu nebolo však len dobou charakterizovanou politickými udalosťami, vzťahom cirkvi a štátu alebo opozičnými akciami, ale určovanou tiež každodenným životom miliónov ľudí, ktoré bolo ako vždy v histórii ekonomickou a politickou situáciou podmienené. Po II. svetovej vojne bolo Poľsko výrazne zničenou krajinou, mestá, akými boli Varšava, Poznaň, Wroclaw, Gdaňsk ležali v rozvalinách, zničená bola cestná a železničná infraštruktúra, zdevastovaná bola poľnohospodárska pôda. Miliónové straty na životoch a majetku boli teda skutočnosťou, s ktorou sa museli povojnové vládne orgány prechádzajúce na centrálne plánovanú ekonomiku vyrovnať. Trojročný hospodársky plán, prijatý na roky 1947-1949, predpokladal obnovu ekonomiky, ktorá sa mala odvíjať v súlade so znárodnením priemyslu. Realizácia tohto zámeru bola podmienená získaním celej spoločnosti pre myšlienku obnovy a ľudia na ňu na rozdiel od obecnej mienky pristúpili so zápalom a nadšením. Dokonca i tzv. závod práce, t.j. súťaž o prekročenie denných výrobných noriem, podporovaná vtedajšou propagandou, sa stretol v počiatkoch s pochopením podstatnej časti spoločnosti. To všetko nakoniec spôsobilo, že trojročný plán skončil plným ekonomickým úspechom. Ľudia sa učili novému spôsobu života v nových spoločensko- -politických podmienkach, počiatočné nadšenie ale opadlo v dobe prehlbujúcej sa stalinistickej indoktrinácie a brutalizácie. Odhaľovanie tzv. nepriateľov ľudu štátnou bezpečnosťou (Urząd Bezpieczeństwa UB) a hrozby obvinení spôsobili plíživú apatiu a dokonca strach v každodennom živote. V 50. rokoch začala tiež prvá fáza industrializácie, počas ktorej boli prakticky od nuly vybudované základy ťažkého priemyslu, lodiarstva i strojárenstva, rozvíjala sa tiež energetika založená na využití hnedého uhlia. Je však treba poznamenať, že táto fáza priemyselného rozvoja bola podmienená geopolitickou situáciou, ktorá vyústila v uzavretú ekonomiku odrezanú od svetového trhu. Tato industrializácia 50. rokov sa odvíjala na úkor rastu priemernej spotreby bežných Poliakov čo viedlo v ďalších rokoch k znižovaniu životnej úrovne a sociálnej nespokojnosti vedúcej k štrajkom. Z tohto dôvodu ľudia s nádejou a radosťou privítali oznámenie zmien vo chvíli prevzatia moci Wladyslawom Gomulkom, kedy po vlne štrajkov nastal návrat k uskutočňovaniu ďalších cieľov ekonomického rozvoja krajiny. Obdobie tzv. odmäku bolo veľmi dôležité pre každodenný život obyvateľov, výrazne bol opustený koncept kolektivizácie a Poľsko sa stalo jedinou krajinou východného bloku, v ktorej sa začalo rozvíjať súkromné podnikanie a obchod. Reforma systému centrálneho riadenia ekonomiky a podpora produkcie potravín priniesla pomerne výrazné zlepšenie životnej úrovne Poliakov. Často sa zabúda na fakt, že práve vtedy začali roľníci a robotníci jesť pravidelne mäso a kvalita výživy obyvateľstva sa pomerne výrazne zvýšila. Počas tohto obdobia sa každodenný život postupne vracal k normálu, aparát teroru v podobe stalinského Úradu verejnej bezpečnosti (UB) mizol, jeho stalinistickí dôstojníci boli stavaní pred súdy a uväznení. Medzi ľuďmi sa vytvoril zmysel pre sociálnu solidaritu, o čom svedčí i spontánna podpora Maďarov v priebehu ich revolúcie v roku 1956. Poliaci masovo a ochotne darovali krv, organizovali zbierky oblečenia a liekov, ktoré boli neskôr oficiálne prevážané do Maďarska. Následne boli v Poľsku organizované rekreačné pobyty pre maďarské deti, ktoré boli nejakým spôsobom zasiahnuté dramatickými politickými udalosťami. Jasným náznakom zlepšenia situácie Poľska v 60. rokoch sa pre priemerného občana stali stále častejšie sa vyskytujúce televízne prijímače v domácnostiach s veľmi dobrými programami. Práve vtedy sa na obrazovkách objavilo kultové Divadlo senzácie Kobra (Teatr sensacji Kobra ) alebo dobré poľské televízne seriály ako Občianska vojna ( Wojna domowa ) alebo S nasadením života ( Stawka większa niż życie ). Bolo to také obdobie, kedy sa zrodili prvé poľské kabarety, ktoré dodnes tešia a bavia divákov a predstavujú omnoho lepší a inteligentnejší zmysel pre humor než súčasný kabaret. K výraznému zníženiu životnej úrovne i kvality života Poliakov začalo dochádzať na konci 60. rokov, v roku 1970 došlo k drastickému zvýšeniu cien, čo bolo spôsobené krachom päťročného plánu i celosvetovou krízou súvisiacou s vojnou vo Vietname. Zvýšenie cien viedlo k dramatickým udalostiam na poľskom pobreží, vlne štrajkov a stretov s políciou a v konečnom dôsledku k zmenám v najvyšších straníckych orgánoch. Na začiatku 70. rokov začína nová éra v dejinách Poľskej ľudovej republiky (Polska Rzeczpospolita Ludowa PRL), takzvané desaťročie vlády Edwarda Gierka, ktorá bola charakterizovaná otvorením sa svetu, podporou nových technológií a modernizáciou existujúceho priemyslu. Znamenalo to tiež politické otvorenie, stále viac ľudí cestovalo na západ a naopak zo Západu k nám prichádzali ďalšie a ďalšie kultúrne i spotrebné novinky. Ekonomika 70. rokov priniesla rad významných investícií, ktoré sa natrvalo 4

WWW.MODERNE-DEJINY.SK zapísali do hospodárskych úspechov Poľskej ľudovej republiky, čo sa dnes zásadne z ideologických dôvodov popiera. Získané úvery od západných bánk boli využité pri rozvoji hút a oceliarní v Katowiciach, rozšírení chemického a petrochemického priemyslu v Plocku, bol vybudovaný Severný prístav v Gdaňsku a zvýšená produkcia lodí v lodeniciach. Poľsko vtedy malo najsilnejšie loďstvo v Baltskom mori, predstihlo i sovietsku či švédsku flotilu, poľská spoločnosť Linie Oceaniczne sa stala najväčším majiteľom plavidiel a jej lode plávali do najvzdialenejších svetových prístavov. Nastal rovnako značný rozvoj cestnej a železničnej dopravy, bolo postavené množstvo nových ciest, napríklad známa diaľnica Varšava - Katovice, ktorá je dodnes jednou z najlepších poľských diaľnic. Keby neexistovala, jazdilo by sa do Čiech a do Maďarska po bežných štátnych cestách. Symbolom Gierkovej éry sa stal Fiat 126p, obecne známy ako maluch, ktorého výroba v talianskej licencii začala v továrňach v mestách Tychy a Bielsko-Biala. Od tej doby sa stal kráľom poľských ciest. Okrem neho bol uvedený na trh nový a väčší Fiat 125p, jeho nákup bol spojený s čakaním v radoch či najrôznejšími spôsobmi získania poukazu. Oba vozy sa teda stali známkou dokončenia procesu plnej motorizácie Poľskej ľudovej republiky. Veľmi dôležitým rysom Gierkových časov bol tiež rozvoj výstavby bytov, vďaka využitiu technológie výstavby známej ako tzv. veľká doska padol v roku 1978 dodnes neprekonaný rekord v počte dokončených a do užívania odovzdaných bytov ich počet dosiahol 288 tisíc bytov ročne. Neboli to veľké byty, obvykle dvojizbové s kuchyňou, vtedy sa začalo bežne hovoriť tesné, ale vlastné. V súvislosti s tým sa začala presadzovať prorodinná politika, ktorej sprievodným javom boli obchody a pôžičky pre mladé páry. Dnes je táto skutočnosť zosmiešňovaná, ale vtedy priniesla významný populačný prírastok, čo spôsobilo výrazné poľské omladenie. Ďalším výrazným charakteristickým rysom doby bol nárast produkcie potravín, regály v obchodoch sa zaplnili rôznorodými druhmi tovarov, Poliaci začali stále viac konzumovať citrusové plody a piť licenčnú Pepsi-Colu a Coca-Colu. V domácnostiach začali obyvatelia sledovať televízne vysielanie vo farbe, pretože Poľská ľudová republika ako druhá zem v Európe prešla z vysielania čiernobieleho na farebné. Poliaci mohli sledovať programy slušnej úrovne, ako populárno-náučné slávne Sondy, tak obľúbené americké westerny či odvážne kabarety reflektujúce poľskú realitu. Do nich sa v Poľsku darilo prepašovať veľmi odvážne texty, často sa vysmievajúce politickému systému a vláde. Pri písaní o Gierkových časoch alebo všeobecne o Poľskej ľudovej republike nesmieme zabúdať na to, že veľmi dôležitou oblasťou, v ktorej Poliaci dosiahli značné úspechy, bol šport. Zvlášť v období 70. rokov začal štát pomerne významným spôsobom investovať do podpory rozvoja telesnej kultúry, budoval mnoho nových športových zariadení, organizoval spartakiády a športové preteky na úrovni škôl i univerzít. Vtedy začali prestupy a hráči poľských klubov začali odchádzať do zahraničia. Šport bol vtedy v centre záujmu omnoho viac než dnes, víťazstvo futbalového tímu, atlétov alebo cyklistov na tzv. Závode mieru pritiahli milióny nadšených a hrdých Poliakov k televízorom. Často šlo o politickú satisfakciu, predovšetkým vtedy, keď bol porazený Sovietsky zväz, poľskí hráči hrali v bielo-červených dresoch s orlom na hrudi a víťazstvo slávili pri doprovode národnej hymny. Športové úspechy, ktoré dosiahli Poliaci na profesionálnej úrovni a v medzinárodných arénach, sa pochopiteľne prenášali na úroveň každodennosti. Bežný život mladej generácie sa odohrával na dvore a školskom ihrisku, kde okamžite po škole hrali chlapci futbal a dievčatá skákali cez švihadlo alebo hrali tzv. klasy alebo gumu. Dvory, ktoré boli charakteristickým rysom doby a prvkom integrujúcim susedské spoločenstvo pri mladšej generácii, teraz úplne zmizli. Obdobie úspešného hospodárskeho rozvoja, zvlášť Gierkovo desaťročie, prebudilo výrazne dopyt spotrebiteľov, čo výrazne prekračovalo výrobné kapacity krajiny. Avšak začali sa objavovať problémy s pôžičkami, pretože peniaze v určitom okamihu začali dochádzať. Bolo to zapríčinené zhoršením situácie v zemi výrobné možnosti mali svoje hranice, a pretože sa spotreba neznižovala, nastával nedostatok jednotlivých druhov tovarov. Predovšetkým preto, že nie vždy boli na prídel. A tak sa začali zvyšovať ceny, ktoré zostávali nezmenené od roku 1971 a následne sa prešlo k postupnému zavedeniu prídelového systému distribúcie tovaru a zavedenie lístkov na cukor a mäso. Tieto problémy viedli nakoniec k absurditám verejného života Poľskej ľudovej republiky prázdnym regálom v obchodoch, radom na tovar, zapisovaniu poradia v radoch, nečestnostiam, okrádaniu či dokonca lovom na toaletný papier. Táto životná úroveň začala postupne Poľsko vzďaľovať od susedných zemí, Poliaci začali cestovať z krajiny za obchodom, takže o sebe rýchlo vytvorili vo Viedni alebo v Budapešti príslušnú povesť. Cestovali dokonca tiež do Československa či NDR a privážali batožinu plnú bežných výrobkov, akými bol riad, jedálenské servisy, príbory, topánky, školské aktovky a iné. Od nedostatku tovaru v obchodoch k sociálnej nespokojnosti nie je dlhá cesta, v istom bode si s týmito problémami štátne orgány nevedeli poradiť, čo viedlo k počiatkom tzv. stabilizácie. K nej prispela určite zmena vo vládnucich kruhoch Sovietskeho zväzu a prevzatie moci Michailom Gorbačovom v roku 1985. Ten začal reformný projekt pod troma zásadnými heslami: prestavba, glasnosť a zrýchlenie. Paralelný proces politických zmien, ktorý sa odvíjal v Poľsku už roky a ktorého symbolom bola Solidarita, vyústil v usporiadanie okrúhleho stola, slobodných volieb a vytvorenia novej vlády s bývalým disidentom Tadeuszom Mazowieckim na čele. To všetko ovplyvnilo vývoj v ostatných krajinách východného bloku, činnosť opozície a protikomunistickej demonštrácie v Československu viedli nakoniec k tzv. Zamatovej revolúcii, ktorej dôsledkom sa prezidentom stal Václav Havel. Naopak v Maďarsku bol uzatvorený v roku 1990 kompromis medzi vládou a opozíciou, čo viedlo k slobodným voľbám. Zmeny politického systému v krajinách bývalého sovietskeho bloku boli 5

DEJINY SUSEDOV inšpiráciou k integračným procesom a spolupráci na rôznych úrovniach, jednou z nich bola ekológia ako veda skúmajúca dôsledky poškodzovania životného prostredia v obdobiach násilnej industrializácie. Prvé stretnutia zamerané na ochranu prírody boli v Poľsku organizované výlučne opozičnými skupinami. Jednou z hlavných tém tej doby bola otázka koksárne v Stonave, ktorá bola riešená až v súvislosti so zmenami v Československu. Predsedovi vlády a hovorcom Charty 77 bol zaslaný list, ktorý vyjadroval nádej, že rodiaca sa demokracia v Československu pomôže ochrániť strednú Európu pred ekologickou katastrofou. To by bolo dôkazom serióznosti začatých zmien. Na rok 1990 bolo rovnako plánované medzinárodné splavovanie Odry, ktorého cieľom bolo upozorniť na nedobrý stav tejto rieky. Československá vláda nakoniec prijala rozhodnutie o pozastavení výstavby budov, ktoré ohrozovali životné prostredie, okrem iného bola prerušená výstavba koksárne v Stonave, čo poľská tlač vyjadrila symbolickým titulkom Stonava - finit corona opus. Týmto spôsobom môžeme uzavrieť naše úvahy na tému obdobie komunizmu v Poľsku. Ten sa podstatne odlišoval od pomerov panujúcich v Československu a Maďarsku. Je treba poznamenať, že spoločenská sloboda v komunistickom Poľsku bola ďaleko väčšia než v ostatných krajinách východného bloku, malo to rôzne dôvody, okrem iných historické tradície, pôvod poľských komunistov, ktorých môžeme niekedy len ťažko nazvať komunistami a konečne výnimočné postavení katolíckej cirkvi v Poľsku. Okrem stalinského obdobia bolo v Poľskej ľudovej republike možno takmer všetko, vrátane televíznych kabaretov zosmiešňujúcich súčasnú situáciu alebo obľúbené protištátne vystúpenia. V tejto súvislosti je treba vziať na vedomie, kto ich prednášal, pretože tzv. priemerný Kowalski si mohol dovoliť omnoho viac než, povedzme, univerzitný profesor. Aká je cena mojej slobody? Môžeme s určitým zjednodušením povedať, že cenou za určitú mieru slobody priemerného občana komunistického Poľska bola ekonomická situácia, zásobovacie ťažkosti alebo nutnosť zvyknúť si na niektoré smiešnosti a absurdity. Napokon protesty v Poľsku vyplývali predovšetkým z ekonomických problémov, otázky politických slobôd sa objavovali až v druhom pláne. Počas dlhých rokov mala každá sociálna skupina iné očakávania, keď protestovali v roku 1968 študenti, robotníci nechápali ich protesty a zostali doma, kým udalosti roku 1970 sa týkali predovšetkým robotníkov. Obdobie Poľskej ľudovej republiky môže byť posudzované a bilancované rôzne, ale to už nie je úlohou historika, ktorý má iba spoľahlivo zhromaždiť fakty a právo na posúdenie ponechať čitateľovi. LITERATÚRA: A. L. Sowa, Historia polityczna Polski 1944 1991, Kraków 2011. A. Karpiński, Jak powstawały i jak upadały zakłady przemysłowe w Polsce, Warszawa 2013. P. Raina, Kardynał Wyszyński. Losy więzienne, Warszawa 1983. P. Machcewicz, Polski rok 1956, Warszawa 1993. W. Lanquer, Historia Europy 1945 1991, Warszawa 1993. L. Kowalski, Kryptonim Dunaj : o interwencji wojsk polskich w Czechosłowacji w 1968 roku, Warszawa 1992. J. Eisler, Polski rok 1968, Warszawa 2006. A. Krawczyk, Praska wiosna 1968, Warszawa 1998. J.J. Lipski, KOR, Warszawa 2006. 6