MOSTY K RODINE 2011 Zostavil: Peter PAPŠO Banská Bystrica, 2011

MOSTY K RODINE 2011 Zostavil: Peter PAPŠO Banská Bystrica, 2011 1

Názov: Mosty k rodine 2011: Zborník z konferencie konanej 25. 10. 2011 v Banskej Bystrici Editor: Mgr. Peter Papšo, PhD. Recenzenti: doc. PaedDr. Peter Jusko, PhD. PhDr. Alžbeta Brozmanová Gregorová, PhD. PhDr. Daniela Baková Vydavateľ: SPDDD Úsmev ako dar pobočka Banská Bystrica Rok vydania: 2011 ISBN 978-80-969616-8-9 Za formálnu a obsahovú stránku príspevkov uverejnených v tomto zborníku zodpovedajú ich autori/autorky. Zborník neprešiel jazykovou korektúrou. 2

OBSAH Úvod... 4 Daniela BAKOVÁ: Rodina včera a dnes z pohľadu hodnôt... 5 Vlasta BELKOVÁ: Profesionálne rodičovstvo ako preferovaná náhradná starostlivosť alebo prestupná stanica?... 10 Ľubomíra BRAJEROVÁ: Domovy na pol ceste ako pomoc mladým dospelým pri osamostatňovaní sa... 17 Milan JAKUBIS: Desať rokov zmien v oblasti ústavnej starostlivosti... 22 Jana KAMENSKÁ: Sociálny pedagóg v štátnej správe v Banskobystrickom kraji... 26 Peter PAPŠO: Vplyv života v detských domovoch na sociálnu adaptáciu mladých dospelých po ukončení náhradnej starostlivosti... 34 Miroslava PAPŠOVÁ: Školská úspešnosť detí mladšieho školského veku žijúcich v transformovaných detských domovoch... 43 Andrea PETROVIČOVÁ: Prevencia kriminality z pohľadu polície v Banskobystrickom kraji... 53 Dagmar PITNEROVÁ: Terénní asistenční služba jako forma intervence v rodinách ohrožených sociální exkluzí... 57 Eva TEŤÁKOVÁ: Tvoríme siete pomoci ako jeden z efektívnych nástrojov pomoci rodine... 64 Katarína TOMÁŠU: Poruchy správania detí... 67 Anna WEISSBROT-KOZIARSKA: Kryzysy małżeńskie a społeczne funkcjonowanie dzieci... 69 3

ÚVOD Rodina. Pre mnohých z nás pojem tak bežný, že sa nad jej prítomnosťou či fungovaním ani nezamýšľame. Berieme ju ako samozrejmosť nášho života. No napriek tomu sa stáva, že teplo rodinného krbu naruší nejaký problém, komplikácia, prípadne disfunkcia, a to či už z objektívnych alebo subjektívnych príčin. V lepšom prípade sa dá hľadať riešenie v pomoci takejto rodine, v tom horšom sa deti dostávajú mimo ňu a sú umiestňované do rôznych foriem náhradnej starostlivosti. Z toho dôvodu je veľmi dôležité stále viac sa zaoberať touto obyčajne neobyčajnou inštitúciou a hľadať spôsoby, ako jej poruchám predchádzať, ako rodine pomôcť a tým predchádzať jej zlyhávaniu. Nie je to jednoduché a je potrebné, aby sa pri hľadaní týchto možností dokázali spojiť tak odborníci z praxe, ako aj z akademických a vedeckých kruhov. Výrazne k tomu pomáha Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar organizovaním regionálnych konferencií Mosty k rodine. Jedným z miest, kde sa konferencia tiež pravidelne organizuje, je Banská Bystrica. Tento rok, konkrétne 25.10.2011, sa konal v priestoroch Mestského úradu v Banskej Bystrici už jej 6. ročník a zborník príspevkov z nej máte teraz v rukách. Konferencia bola súčasťou projektu regionálnych konferencií Mosty k rodine a konala sa pod záštitou štátnej tajomníčky Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Lucie Nicholsonovej a generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny MUDr. Ivana Juráša. Partnerom konferencií bolo tiež Združenie miest a obcí Slovenska. Podtitulom konferencie bola sociálna práca z rodinou. Za podstatný prínos konferencie považujeme výmenu skúseností medzi odborníkmi, ktorí participujú na pomoci deťom, rodinám v kríze a rodinám v ohrození v rámci Banskobystrického kraja. Veľkým pozitívom je tiež skutočnosť, že prezentácie účastníkov si prišli vypočuť aj študenti sociálnej práce z Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Verím, že tento zborník bude vhodným zdrojom informácií pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o problematiku problémov súčasnej rodiny, chcú pomáhať pri ich riešení a prispeje k rozvoju teórie a praxe tak sociálnej práce, ako aj iných pomáhajúcich profesií. Mgr. Peter Papšo, PhD. editor zborníka 4

RODINA VČERA A DNES Z POHĽADU HODNÔT Daniela BAKOVÁ Katedra sociálnej práce a sociálnych vied, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Abstrakt: V príspevku sa venujeme významu hodnôt pre jednotlivca ako i pre samotnú rodinu. V každej rodinnej bunke sa vyskytne kríza, ale do akej hĺbky zasiahne a otrasie základnými piliermi rodiny je otázne. Veľa závisí od jej hodnôt a od vôle členov ako si rodinu chránia, tvoria a akú ju chcú mať. Hodnoty možno považovať za kódy, ktoré sme získali vzormi v samotnom detstve a ďalej ich prenášame do vzniku vlastných rodín, čím nevedome budujeme a ovplyvňujeme budúcu generáciu spoločnosti a jej fungovanie. Kľúčové slová: Hodnoty. Komunikácia. Láska. Rodina. Úvod Mať rodinu bolo odjakživa chápané ako rodinné šťastie či bohatstvo. Mať ale dobrú rodinu, ktorá stojí pri vás, má vás rada, pomáha vám a vy jej, navzájom sa stretávate, je ako dar, ktorý sa žiaľ v dnešnej dobe vidí už len zriedka. Na margo možno konštatovať, že mnoho dnešných, moderných ľudí našej kultúry nenachádza uspokojivý vzťah v terajších rodinných spoločenstvách. Čím to je spôsobené? Čo otriasa rodinou a jej základmi? V. Žbirková a L. Haburajová Ilavská hovoria, že: Najčastejšie je rodina spájaná s problémami súčasnej doby a faktormi, ktoré ohrozujú jej zdravé fungovanie. Prejavuje sa rôznymi negatívnymi formami ako napr. rozpad rodín, rozchody manželov, snaha mať čo najmenej detí a iné. Tieto formy často vychádzajú z aktuálneho stavu, v ktorom sa partneri nachádzajú. (Žbirková, Haburajová Ilavská, 2005, s. 367) Problematika rodinných hodnôt sa stáva stále aktuálnou témou, ktorá sa dotýka nielen rodiny, ale hlavne celej spoločnosti. O ich významovosti svedčia nielen teoretické, ale do značnej miery aj spoločenské javy, s ktorými sa stretávame v praxi v bežnom sociálnom živote. Mnohí autori rozoberajú hodnoty spôsobom triedenia do kategórií. Zo psychologických disciplín je v samotnej problematike hodnôt známy V. E. Frankl, ktorý sa zaoberal troma druhmi hodnôt: Charakteristika troch druhov hodnôt podľa V. E. Frankla: a) hodnoty kreatívne zmysel spočíva v tom, čo človek sám vytvára a dáva svetu. Život človeka sa stáva hodnotným tým, že vykoná čin, vytvorí dielo. b) hodnoty zážitkové svoj odraz nachádzajú v tom, čo človek prijíma od sveta vo forme rôznych vzťahov, stretnutí a zážitkov (prežívanie citov lásky, priateľstva, dobra, pravdy) c) hodnoty postojové prejavujú sa v tom, ako je človek schopný vyrovnať sa s utrpením, s ťažkým, nepriaznivým osudom. (Pavliček, 2007) Hodnotová orientácia v prenesenom význame znamená zameranie osobnosti na určité hodnoty materiálnej a duchovnej kultúry spoločnosti. Hodnotové orientácie možno pokladať za najdôležitejšiu súčasť štruktúry osobnosti, predstavujúcu určitú os vedomia, s ktorou úzko súvisia myšlienky a city človeka. Hodnoty regulujú naše správanie a tým aj samotné konanie. Poznať hodnotový systém druhého človeka je akoby čítať jeho osobnostnú knihu. Hodnotový systém je teda zrkadlom zmýšľania a nasmerovania každého človeka. Uvažovanie o zmysle života vyjadruje zároveň skutočnosť, do akej miery je pre nás samotný život hodnotou. Na hodnotu života, bázeň pred životom a úctu k nemu, nás 5

upozorňuje filozoficko-etická koncepcia filozofa, teológa a lekára v jednej osobe A. Schweitzera. Úcta k životu je vlastne základným princípom Schweitzerovej etiky, ktorej predpokladom je vôľa žiť. Požiadavka úcty k životu znamená osvojiť si hlbokú spoluúčasť na osudoch života iných, prijať povinnosť životu napomáhať, podporovať ho a odstraňovať všetku biedu a bolesť, ktorá je v našom dosahu a v možnostiach nášho vplyvu. Ťarchu zodpovednosti nemožno zľahčovať tým, že zatvárame oči pred utrpením, ktoré je navôkol. A týka sa to rovnako človeka, ako aj zvierat. (A. Sweitzer, 1993, s. 569-570) Úcta k životu nielen svojmu, ale zachovanie života druhého človeka je tým najľudskejším činom ktorejkoľvek doby. Žbirková a Haburajová Ilavská uvádzajú, že: Dôraz je kladený predovšetkým na silnú rodinu ako základnú stavebnú jednotku spoločnosti. Aj keď rodina vo svojej genéze prešla viacerými vývojovými etapami jej význam ostal pre každého človeka individuálny. Každá rodina obohacuje spoločnosť a vytvára určité hodnoty. (V. Žbirková L. Haburajová Ilavská, 2005, s. 367) Hodnoty v dnešných rodinách nadobúdajú veľmi intenzívne na význame. Chýbajúce hodnoty sú vážnou diagnózou nielen rodiny, ale aj samotnej spoločnosti. Vo výchove k hodnotám by mala rodina pristupovať vážne, keďže dieťa napodobňuje vzory, ktorými sú preň spočiatku najbližšie láskyplné osoby, autority, a prostredníctvom nich si buduje dôveru, vzťahy a hodnoty. P. Papšo konštatuje, že dieťa si však od rodičov ako od svojich identifikačných vzorov osvojuje nie len pozitívne vzorce správania, ale aj také, ktoré sú v rozpore s normami spoločnosti. Agresívne správanie jedného, alebo obidvoch rodičov, negatívne postoje k celospoločensky uznávaným hodnotám, nedostatok zodpovednosti k sebe a svojmu okoliu zo strany rodičov, to všetko sa v procese identifikácie môže prejaviť u ich detí vo vyššom veku. Druhým problémom procesu identifikácie je popri potenciálnom negatívnom vzore rodičov aj to, keď dieťa vyrastá z rôznych dôvodov mimo svojej biologickej rodiny a je umiestnené do ústavnej starostlivosti. (P. Papšo, 2006, s. 149) Cieľom každej rodiny by mala byť bezprostredná snaha dať dieťaťu do vienka len to najlepšie. Úsilie dobre vybudovaných hodnôt prinesie ovocie neskôr, keď sa my budeme pozerať na vlastné deti a ich samotné rodiny. Dnes sme vzorom my, ale treba myslieť aj na to, že tento vzor môže byť ako kód, ktorý sa uchováva a prejaví sa neskôr. Budovať rodinu na dobrých základoch je akoby myslieť na budúcnosť, keďže v súčasnosti dochádza čoraz viac k rozpadu mnohých rodín. To, čo nás ľudí naozaj spája sú predsa hodnoty. Viesť diskusiu ohľadom hodnôt v súčasnom uponáhľanom svete sa javí ako priorita, ktorá si zaslúži viesť sympóziá s cieľom zamerania sa na samotné základné bunky spoločnosti. V Nemecku túto tému vzali veľmi vážne. Do celonárodnej diskusie o hodnotách prekvapivo vstúpila iniciatíva spolkovej ministerky pre rodinu, seniorov, ženy a mládež pani Uršuly de Leyen v apríli 2006. Iniciovala vznik projektu Spojenectvo (pakt) za výchovu (Bundniss für Erziehung). Svoje kroky zdôvodnila slovami: Hodnoty poskytujú deťom a rodičom oporu a orientáciu. Cieľom tejto iniciatívy je sprostredkovať rodičom a ich deťom orientáciu pre výchovu, spočívajúcu na hodnotách. Heslo projektu znie: Výchova orientovaná na hodnoty: čo je potrebné, čo je možné? Pri štarte projektu prizvala pani ministerka ako partnerov dve väčšinové kresťanské cirkvi, evanjelickú a katolícku cirkev, ich odborníkov a odborne zainteresované inštitúcie. Za to na jednej strane zožala od médií masovej komunikácie poriadnu kritiku, na druhej strane ňou iniciovaný projekt zaktivizoval rodičovské organizácie k spolupráci. (Rodina a zodpovedné..., 2007) Čo chýba v dnešných rodinách? Určite sa už každý z nás stretol so situáciou, kedy matka alebo otec vykričal svojmu dieťaťu, že z neho nič nebude, že to dieťa je také hlúpe (ako tvoj otec/matka), že to dieťa je k ničomu a mnoho iných výčitiek. Myslíte, že dieťa môže za to čo z neho vychovali samotní rodičia? Netreba sa pozastavovať nad tým, keď dieťa siahne po droge. Ale prečo? 6

Kde sa stala chyba, kto zlyhal? Treba ľutovať samotné dieťa? Alebo treba poľutovať matku či otca? Nešťastná či nevyrovnaná osobnosť a z toho vyplývajúca frustrácia je znakom toho, že v rodine sa málo komunikuje. Práve vhodná komunikácia s dieťaťom je tým determinantom, čo posilňuje rodinné vzťahy a upevňuje rodinné väzby. Autorka príspevku D. Baková, kladie veľký dôraz na efektívnu komunikáciu pričom apeluje na to, že Mnohé problémy (nedorozumenia) ostávajú skryté, nevypovedané a to len preto, lebo vznikla akási vnútorná zábrana k ich riešeniu. Našim cieľom by malo byť problémy riešiť a nie ich schovávať a žiť s nimi v tajnosti. (D. Baková, 2011, s. 24) Vedieť dieťa pochváliť, tešiť sa z maličkostí, ktoré sú pre neho samého veľkým úspechom, vedieť ho motivovať a vidieť, že aj keď sa mu niečo nepodarilo, aj tak má na to aby sa zlepšilo, je nesmierne dôležité. Je správne a na mieste dieťa chváliť, lenže táto pochvala akoby sa už vytrácala. Mnoho detí sa potom správa demonštratívne nevhodným spôsobom a to tak, aby upútalo na seba pozornosť. Prof. Dr. Eda Müller, členka predstavenstva Spolkovej asociácie spotrebiteľských centrál sa k samotným hodnotám rodiny vyjadrila, že: Ku výchove k hodnotám patrí aj zaujať správny, vyvážený postoj k hmotným hodnotám. Tu je pre dieťa rozhodujúci postoj jeho rodičov a ich každodenné uplatňovanie hierarchie hodnôt. Konzumistické tlaky, reklama, statusové zvádzanie k zbytočnej spotrebe a napodobňovaniu... Táto realita nie je ľahko zvládnuteľná ani pre dospelých, nieto pre deti a mládež. (E. Müller, 2006) Aký význam majú hodnoty a čo s nimi ďalej? Človek je tvor spoločenský, ktorý väčšinou vždy očakáva protihodnotu za činnosť, tovar či dar. To isté by sa dalo očakávať aj od hodnôt. Z hodnôt by mala vyžarovať akási potreba, užitočnosť, pozitívne ovplyvnenie, ktoré by samotného jedinca ovplyvnilo na celý život. Mať dobré hodnoty znamená mať vedľa seba človeka rozumného, morálneho. Ich zavedenie a riadenie života podľa nich robí človeka šťastnými a spokojnými so svojim životom. Hovoriť o hodnotách je potrebné, no učiť ľudí k nim, viesť ich je oveľa zložitejšie. Hodnoty sú tým, ktoré nás formujú, koordinujú náš život, robia v našom živote poriadok, ale aj predurčujú samotné smerovanie nášho konania. Každá rodina má niekoľko hodnôt, no nie každý sa s nimi stotožňuje rovnako. Rodina je tvorená osobami a ich autentickosť musí byť rešpektovaná. I rodina môže znamenať pre niekoho hodnotu. Každé dieťa má právo na rodinu, avšak musíme pripustiť fakt, že nie je jedno v akej rodine sa narodíme. Mať matku sa javí na začiatku života pre malé dieťa ako fakt, ktorý musí byť, ale mať otca je tiež dôležité. Už samotný psychológ Sigmund Freud sa venoval identifikácii dcéry s matkou a synov s otcom. Právo na život, na bývanie a na prácu patria medzi základné ľudské práva a považujú sa tak za primárne existenciálne hodnoty. Súčasná doba prináša diskusiu o rôznych polemikách, ktoré sa zaoberajú otázkou založenia rodiny u rôznych ľudí. Zaoberáme sa rodinami, ktoré sa ocitajú v krízovej situácii, alebo vzťahom mladých ľudí, ktorí podľa mienky majoritnej spoločnosti majú život ešte pred sebou a na výchovu detí majú ešte čas. Pochopenie zmysluplnosti rodiny je akoby dozretie človeka, ktorý chce pripraviť pôdu pre založenie si vlastnej rodiny a priniesť tak na svet deti, ktoré by boli najskôr obrazom svojich rodičov a potom plnohodnotnými osobnosťami pripravenými do budúcnosti k založeniu vlastnej rodiny. Ďalšou a to najvýznamnejšou hodnotou v živote nielen jednotlivca, ale aj celej rodiny je vzájomná láska. Táto hodnota je najvyšším ľudským citom, ktorý nás vedie k úcte a vzájomnému rešpektu členov rodiny. Lásku možno pokladať za zrod vzniku manželského vzťahu, ktorá je spojítkom toho, čo nás spája. Láska je tým, o čo sa treba starať a chrániť. Mať dlhodobú lásku je už chápané ako luxus, no mať oboch rodičov rodinu a cítiť ich lásku je už akoby sen. Mnohé manželstvá alebo vzťahy, ktoré smerovali k manželstvu, sa z akýchsi dôvodov rozpadli. Aká hodnota im chýbala vedia najlepšie posúdiť aktéri sami. Ale akú hodnotu treba vštepovať dnešným mladým ľuďom vieme najlepšie už teraz všetci. Mať rád 7

a mať toho človeka pri sebe, vo svojej blízkosti znamená oveľa viac, lenže človek na to prichádza až vtedy, keď je neskoro, keď sa ocitá sám a bez všetkého, bez rodiny, bez priateľov, zatrpknutý, nahnevaný, smutný a už aj bez hodnôt. Výrok od Chérie Carter- Scottovej dokonale vystihuje osobnostné pády a vzostupy Nezáleží na tom, čo sa vám stane, ale na tom, čo s tým urobíte. (Ch. Carter-Scottová, 2000, s. 21) Záver Už veľa sa popísalo o rôznych patologických činiteľoch, ktoré pôsobia a zapôsobili na rodinu. Či je šanca na zmenu? Áno, len s tou zmenou treba začať pracovať. Namiesto toho, aby sme odsudzovali druhých, snažme sa ich pochopiť. Snažme sa pochopiť, prečo sa tak správajú. Je to rozhodne výhodnejšie a vzrušujúcejšie ako kritika. Prináša to viac sympatií, znášanlivosti a láskavosti. (D. Carnegie, 2005, s. 38) I poučenie sa z chýb možno považovať za ďalšiu hodnotu človeka. Nemožno opomenúť i druhý vzor, s ktorým sa dieťa stretáva a formuje svoju osobnosť a tým je škola. Ak zlyháva vo výchove rodina, nemusí zlyhávať škola. P. Papšo píše, že socializácia je celoživotný proces vzájomnej interakcie prostredia a jedinca, pri ktorom sa tento zušľachťuje, rastie vo všetkých jeho stránkach, čo mu pomáha uvedomiť si jeho individualitu ako aj včleniť sa do širšej spoločnosti. Je to vlastne proces sociálnej adaptácie človeka. (P. Papšo, 2006, s. 149) Prof. E. Sollárová charakterizuje vzťah rodiny s procesom socializácie, pričom popisuje Rodinu ako za primárny nositeľ kultúry poskytuje základ noriem a hodnôt danej spoločnosti. Vedie dieťa k spoločenskému životu v prostredí, v ktorom vyrastá, učí ho orientovať sa vo svete symbolov. Rodinná výchova zoznamuje dieťa s kultúrnymi vzorcami (tradície, zvyky, mravy, zákony, tabu a pod.) tým, že sa dieťa učí rešpektovať požiadavky rodičov a je sankcionované za ich nesplnenie. (Sollárová, 2008, s. 50) Abstraktný pojem socializácia je vlastne celoživotný proces, v ktorom sa neustále učíme a prispôsobujeme sa novým podmienkam, prichádzajúcim zmenám a tým aj novým hodnotám civilizácie. Rozdiely v hodnotách, normách a v preferovanom správaní sa vyskytujú na viacerých úrovniach: od rodiny primárnej sociálnej skupiny, až po národy veľké sociálne skupiny. (E. Sollárová, 2008, s. 58) Vedenie človeka k úprimnosti, k úcte, solidárnosti nás vedie k tomu, že sme ľudia. Ľudský cit, porozumenie a vzájomná komunikácia je tým, čo sa niekde stratilo. Na nájdenie týchto hodnôt nepotrebujeme ani tak systémové zmeny či nariadenia, stačí sa len zamyslieť nad tým akí sme a akým chceme byť či akú rodinu chceme mať... Zmeniť môžeme to, čo sami zmeníme. Literatúra: BAKOVÁ, D. 2011. Význam vzdelávania v komunikačných zručnostiach. In. Realita a vízia sociálnej práce. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej pri príležitosti 20. výročia založenia prvej Katedry sociálnej práce na Slovensku v dňoch 10. 11. 2. 2011. Bratislava : UK, 2011. s. 20 25. ISBN 978-80-223-3075-6. CARNEGIE, D. 2005. Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Bratislava : Príroda, 263 s. ISBN 80-07-01365-2. CARTER-SCOTTOVÁ, CH. 2000. Je-li život hra, pak má tato pravidla. Praha : Columbus, 128 s. ISBN 80-7249-049-4. MÜLLER, E. 2006. Výchova k spotrebiteľskému správaniu Nástroj pre zvládanie spotrebiteľskej každodennosti a brzda chybného spoločenského vývoja. In. Stimme der Familie, roč. 56, 2006, č. 3-4, s. 9-11. 8

PAVLIČEK, J. Potěcha srdce a pohlazení po duši. Osobnost: FRANKL, V. E.[online]. [cit. 2011-09-10] Dostupné na: http://web.quick.cz/jan.pavlicek/osobnost.html Rodina a zodpovedné rodičovstvo dnes. 2007. Informačný bulletin Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo. Por. č. 13/2007 2007. ISSN 1335 7980 PAPŠO, P. 2006. Potreba mužského a ženského identifikačného vzoru pri výchove a socializácii detí v ústavnej starostlivosti. In. Gender rod v pedagogickom výskume a praxi. Trnava : FF UCM, 2006. ISBN 80-89220-39-8. SCHWEITZER, A. 1993. Bázeň pred životom. In: Filozofia 1993, č.9, s. 569 570. SOLLÁROVÁ, E. 2008. Socializace. s. 49-64. In VÝROST, J. SLAMĚNÍK, I. (Eds.) : Sociální psychologie 2., přepracované a rozšířené vydání. Praha : Grada Publishing, a.s., 2008, s. 408. ISBN 978-80-247-1428-8. ŽBIRKOVÁ, V. HABURAJOVÁ ILAVSKÁ, L. 2005. Význam historických prameňov pri výskume rodiny. In. Rodina na prelome tisícročia. Zborník referátov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : UKF Nitra, 2005, s. 361 368. ISBN 80-8050-914-X. Kontakt: PhDr. Daniela Baková Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Katedra sociálnej práce a sociálnych vied, Kraskova 1, 949 74 Nitra, Tel.: +421 37 6408 770, 0904 104 327 e-mail: daniela.bakova@ukf.sk, danielabakova@gmail.com 9

PROFESIONÁLNE RODIČOVSTVO AKO PREFEROVANÁ NÁHRADNÁ STAROSTLIVOSŤ ALEBO PRESTUPNÁ STANICA? Vlasta BELKOVÁ Katedra pedagogiky, Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Abstrakt: Príspevok sa zaoberá profesionálnym rodičovstvom ako jednou z foriem ústavnej starostlivosti o opustené deti a zmenami, ktorými prešlo od polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia. Kľúčové slová: Náhradná starostlivosť. Náhradní rodičia. Profesionálny rodič. Ústavná výchova. Problémy ústavnej výchovy. Riziká profesionálneho rodičovstva. Profesionálne rodičovstvo ako osobitný inštitút ústavnej starostlivosti je na Slovensku legislatívne zakotvené už od roku 1993 zákonom č. 279/93 Z. z. o školských zariadeniach. Detské domovy podľa vtedajšej legislatívnej úpravy patrili do rezortu školstva. Od 1. 1. 1997 prešli pod rezort MPSVR. Zákonom č. 222/1996 Z. z. o organizácii miest bola daná možnosť zriaďovať pri detských domovoch profesionálne náhradné rodiny. Právnej úprave profesionálneho rodičovstva od 1. 7. 1998 venoval pozornosť aj zákon č. 195/98 Z. z. o sociálnej pomoci v 28 a vyhláška MPSVR č. 198/98. Prijatie nového zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele č. 305/2005 Z. z. konkretizuje postup pri zabezpečení náhradného rodinného prostredia pre deti žijúce mimo biologickej rodiny. Tento zákon sa dotýka aj profesionálnej výchovy v rodine. Konečným cieľom je umiestniť všetky deti do satelitných profesionálnych rodín a z detských domovov tak vytvoriť servisné a podporné centrum pre novovzniknuté profesionálne rodiny. Súčasná situácia v detských domovoch je determinovaná uskutočňujúcimi sa zmenami, ktoré humanizujú podmienky na vykonávanie ústavnej starostlivosti tak, aby sa čo najviac približovali k rodinnému prostrediu. Nastúpený trend má svoje pozitívne i negatívne stránky. Prebiehajúca transformácia v detských domovoch vyžaduje komplexnú zmenu filozofie celého systému rezidenciálnej starostlivosti. Proces ústavnej starostlivosti v detskom domove vyžaduje zmenu výchovných podmienok, zmenu personálnej štruktúry, zmenu priestorových podmienok a zmenu hospodársko-ekonomických podmienok. Napriek tomu, že pri hodnotení transformácie detských domovov ide zväčša o pozitívne hodnotenia, stretávame sa aj s názormi, ktoré varujú pred prílišným nadšením a neprimeranými očakávaniami. Predstavitelia týchto názorov konštatujú, že napriek mnohým pozitívam majú aj detské domovy, ktoré pre samostatné skupiny vytvárajú prostredie vychádzajúce z bežného domova, svoje obmedzenia. Tie sa dotýkajú všetkých oblastí, ktoré sú typické pre transformáciu detských domovov. Isté obavy určite vyplývajú aj z úvah dotýkajúcich sa prípravy detí na reálny život. Na objasnenie uvedieme jeden príklad. Ak uvažujeme o optimálnej forme náhradnej výchovy v súvislosti napr. s materiálnym zabezpečením a bytovými podmienkami je pravdepodobné, že deti, u ktorých je nariadená ústavná výchova, často prichádzajú do zariadení rezidenciálnej starostlivosti z prostredia s nízkou socioekonomickou úrovňou. V detskom domove sa často stretávajú s nadštandartným vybavením. Po skončení ústavnej starostlivosti sa vracajú opäť do prostredia s nízkym štandardom. Je teda na mieste otázka, či aj v takomto prípade ide o prípravu na reálny život. Napriek nášmu hlbokému presvedčeniu o formatívnej funkcii prostredia musíme súhlasiť s názorom A. Škovieru, že ak chceme pomáhať deťom, je potrebné v prvom rade pomôcť ich rodičom, či už prostredníctvom terénnej sociálnej práce, alebo poskytnutím ďalších možností. 10

(A. Škoviera, 2007, s. 117) Nesnažiť sa o výchovu v zlatej klietke, pretože takáto výchova sa minie vynaloženému úsiliu je málo efektívna. Prednosti a riziká profesionálneho rodičovstva PNR je organizačnou súčasťou DeD, ktorá poskytuje na dohodnutý čas starostlivosť dieťaťu s nariadenou ústavnou výchovou. Môže poskytovať starostlivosť aj maloletej matke s nariadenou ústavnou výchovou a jej dieťaťu. Právny status dieťaťa sa nemení, dieťa je stále v ústavnej výchove, nie je potrebné rozhodnutie súdu. Profesionálna náhradná výchova v rodine umožnila dostať sa do rodinného prostredia aj tým deťom, ktoré z právneho hľadiska nie je možné osvojiť, respektíve umiestniť do inej formy náhradnej starostlivosti. Z pohľadu dieťaťa to môže byť často jediná možnosť, ako mu pomôcť, aby žilo v stabilnom, emocionálne sýtenom prostredí skutočnej rodiny. Cieľom je vytvoriť pre deti také prostredie, ktoré sa svojimi základnými atribútmi približuje životným podmienkam v klasickej a stabilnej rodine. Takéto prostredie pozitívne ovplyvní fyzický a psychický vývoj detí, rozvoj ich kognitívnych schopností i sociálnych a pracovných zručností a návykov. Zároveň bude minimalizovať negatívne javy vyskytujúce sa v DeD. Pozitívum tejto formy je v tom, že nie je právne záväzná, čo znamená, že rodič i dieťa sa môžu slobodne rozhodovať, či chcú, alebo nechcú zotrvať v tomto vzťahu. Zámerom profesionálnej výchovy v rodine je vytvoriť taký typ náhradnej rodinnej výchovy, v ktorom by sa spájali výhody rodinného prostredia s dostupnosťou odbornej pomoci pri výchove. Profesionálne rodičovstvo dáva možnosť pružnejšieho prechodu dieťaťa z inštitucionálnej starostlivosti do rodinného prostredia pričom ide o mimosúdnu cestu umiestňovania dieťaťa. Na výbere profesionálnych rodičov sa môže podieľať aj riaditeľ detského domova. Napriek týmto skutočnostiam musíme konštatovať, že po celý čas existencie profesionálnych rodín sa stretávame s rozporuplnými názormi a skúsenosťami na túto formu profesionálneho rodičovstva zo strany profesionálnych rodičov i zo strany odbornej komunity. Rodičia pozitívne hodnotia, že im táto forma poskytuje dostatok možností a príležitostí, aby sa mohli venovať zvereným deťom. Negatívne hodnotenia sa dotýkajú predovšetkým narúšania intimity rodinného prostredia zo strany pracovníkov detských domovov. Niektorí profesionálni rodičia vnímajú často vstup pracovníkov DeD ako rušivý, málo citlivý. Chýba im podpora a pomoc. Odborná komunita vrátane riaditeľov DeD pozitívne hodnotí prosperovanie detí v rodinách. U väčšiny detí dochádza pri pobyte v rodine k zlepšeniu merateľných ukazovateľov, ako sú školský prospech, sociálne zručnosti a pod. (V. Matej, 2000, s. 11) Podobne V. Matej uvádza viacero výhod profesionálnej náhradnej výchovy pred umiestnením v detskom domove. Život detí sa kvalitatívne zmení, pretože profesionálna náhradná výchova v rodine podstatne lepšie zohľadňuje napĺňanie základných psychických potrieb. Nemenej dôležité je to, že prechod detí z výchovných skupín do profesionálnych skupín je realizovaný bez súdneho rozhodnutia a bez priameho súhlasu biologických rodičov. Je teda časovo menej náročný. Uvedený autor hodnotí pozitívne aj ďalšie skutočnosti. Jednak to, že profesionálna rodina lepšie zohľadní napĺňanie potrieb dieťaťa, poskytuje možnosť umiestniť do rodiny aj viac početné skupiny súrodencov. Profesionálna náhradná výchova je často jedinou možnosťou pre deti, ktoré sú nejakým spôsobom znevýhodnené (deti vekovo staršie, deti so zdravotnými problémami, súrodenecké skupiny, deti s iným pôvodom a pod.). A. Škoviera poukazuje na viaceré riziká, ktoré spôsobujú problémy s výkonom profesionálneho rodičovstva: V biologickej rodine dochádza k zvýšenému pocitu ohrozenia z emocionálneho 11

odcudzenia dieťaťa. Snaha vyberať si vekovo mladšie deti. Nezačlenenie súrodencov do jednej profesionálnej rodiny. Neprofesionálnosť profesionálnej výchovy v rodine. Snaha profesionálnych rodičov o izoláciu dieťaťa od biologickej rodiny. (Spracované podľa: A. Škoviera, 2002, s. 43) Podľa doterajších skúseností s realizáciou profesionálnej výchovy v rodine je možné konštatovať, že najväčším problémom a konfliktom v profesionálnom rodičovstve sa ukazuje byť skutočnosť, že vzťah, ktorý vzniká medzi profesionálnym rodičom a dieťaťom, im bráni v tom, aby profesionálne budovali vzťah s biologickou rodinou alebo pripravovali dieťa do ďalšej náhradnej rodiny. Ak však má mať pobyt detí v profesionálnych rodinách význam a má pomôcť deťom, je ťažko očakávať, aby sa medzi nimi nevytvoril a vzájomne nevybudoval vzťah. Ťažko si totiž vieme predstaviť, že by bolo možné dosiahnuť zlepšenie situácie detí, ich prosperovanie a mnohokrát odstránenie výchovných či zdravotných problémov bez toho, aby existovala pozitívna väzba vzťah medzi dieťaťom a profesionálnym rodičom. Vyčítať profesionálnym rodičom ich neprofesionálnosť vo vzťahu k vzniku citových väzieb považujeme za nelogické. Polemiky v tejto súvislosti vyvoláva aj prijatie zákona č. 305/2005 Z. z., ktorý konkretizuje postup pri zabezpečení náhradného rodinného prostredia a zaisťuje deťom v ústavnej starostlivosti, že sa bude pre ne vyhľadávať možnosť náhradného rodičovstva až po medzištátnu adopciu a bude sa aktívne budovať ich vzťah s biologickými rodičmi. Zákon určil jednotlivým subjektom zodpovedajúcim za výkon sociálnoprávnej ochrany detí zodpovednosť za konkrétne kroky smerujúce k tomu, aby ústavná výchova bola dočasným opatrením. Tu sme pri dileme, že ak dieťa vyrastajúce v profesionálnej rodine má vybudovaný citový vzťah k profesionálnym rodičom, považujeme jeho rozbitie za ďalšiu traumu pre dieťa. Ako teda ďalej? Sme toho názoru, že napriek litere zákona je dôležitý individuálny a citlivý prístup ku konkrétnym prípadom. Musíme si uvedomiť, že profesionálne rodičovstvo už doteraz zaznamenalo viaceré úspechy a naplnilo naše očakávania. Je to forma, ktorá je životaschopná a potrebná. Ide však o to, aké miesto má zaujímať v systéme náhradnej výchovy. Základnou otázkou je definovať ho tak, aby bolo obohatením a prínosom v systéme rôznych foriem rodinnej starostlivosti. Aby bolo eventualitou rozširovania ich možností. Podľa M. Bohovicovej existujú dve alternatívy riešenia: Profesionálne rodičovstvo by malo byť postavené ako prechodná forma rodinnej starostlivosti o deti, ktoré ešte nemajú vyjasnenú perspektívu (pracuje sa napr. na sanácii rodiny, čaká sa na rozhodnutie o osvojiteľnosti). V takomto prípade by mohol byť pobyt detí v profesionálnej rodine časovo limitovaný. Druhá alternatíva je reálna vo vzťahu k deťom so špeciálnymi potrebami (zdravotný stav, sociálny hendikep). Tu je podľa M. Bohovicovej možné akceptovať dlhodobosť výkonu profesionálneho rodičovstva a považovať dieťa stabilizované v profesionálnej rodine z hľadiska riešenia jeho situácie za zabezpečené. (M. Bohovicová, 2006, s. 11) Toto potvrdzujú aj názory a skúsenosti viacerých profesionálnych rodičov. Predovšetkým tých, ktorí aj na základe vlastných skúseností rodičovstva, ktorí sa starajú a vychovávajú deti s rôznym postihnutím reagovali na nariadenie, ktoré posúva profesionálne rodiny a rodičovstvo do polohy pohotovostnej rodiny. Vytváranie pohotovostných krátkodobých rodín je iste dobrou myšlienkou. Súčasne je však potrebné dať možnosť existovať aj profesionálnym rodinám, v ktorých boli dlhodobo umiestnené deti. 12

Na ilustráciu jeden názor profesionálnej matky, ktorá je presvedčená, že je neetické snažiť sa premiestniť do nových náhradných rodín deti, ktoré už roky v rodine vyrastajú a majú k jednotlivým členom profesionálnej rodiny vytvorené pevné emočné väzby. Autorka týchto myšlienok podotýka, že na jednej strane kladieme dôraz na potrebu pripútania, akcentujeme jej význam, a na druhej strane nie sme ochotní urobiť výnimku, čím tieto tvrdenia vlastne popierame. Profesionálna rodina nie je jedna z foriem rodinnej starostlivosti v takom zmysle, ako je náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť. V duchu týchto rozdielov treba chápať postavenie a úlohy osôb zabezpečujúcich starostlivosť a výchovu dieťaťa, ako aj vzťahy medzi nimi. Myslíme si, že v tejto situácii sa nemôže zohľadňovať len právne hľadisko. Výzvou je citlivo a zodpovedne hľadať a nachádzať často veľmi krehké hranice medzi jednotlivými aspektmi náhradnej výchovy. Rešpektovať vždy najvyšší záujem dieťaťa dosiahnuť preň vždy to najlepšie riešenie. Profesionálne náhradné rodičovstvo zamestnanie verzus rodičovstvo? Profesionálny rodič je síce v pracovnoprávnom vzťahu voči DeD, ale porovnávať jeho profesiu s inými zamestnancami DeD je takmer nemožné. Je preto potrebné brať do úvahy, že profesionálnym rodičom sa rodina vzdáva významnej časti svojej intimity. Realita je oveľa ťažšia na prácu, čas, psychickú záťaž, príliš veľký záujem okolia, dochádza k prelínaniu vlastnej domácnosti s pracoviskom. Je síce samozrejmé, že dimenzia rodičovstva dominuje, ale poprieť skutočnosť profesionalizácie sa jednoducho nedá. Pre rodiny, ktorým bude toto napätie prekážať, ostáva stále možnosť ukončiť tento pracovnoprávny vzťah. V. Matej uvádza nasledovné problematické oblasti: Fenomén cudzieho dieťaťa Dieťa, ktoré do rodiny prichádza, je jednoducho cudzincom. Má svoju históriu, rodičov, danosti, temperament. Nič z uvedeného mu noví rodičia nedali, nič po nich nezdedilo, neviaže ich ani spoločná minulosť. Všetko sa začína od chvíle spoločného stretnutia cez podpis pracovnej zmluvy až po prípadný odchod do života. Strata alebo obmedzenie intimity rodiny Vstupom pracovníkov DeD do rodinného prostredia sa určitým spôsobom narúša intimita rodiny. Striedanie detí Dieťa sa môže dožadovať návratu do DeD. Ďalšia možnosť vzniká, keď súd vyhovie žiadosti biologických rodičov o zrušenie ústavnej výchovy. Zároveň sa tu vytvára priestor na určitý tlak na rodinu od zamestnávateľa, aby si po odchode dieťaťa rodina čo najrýchlejšie zobrala ďalšie, pretože ich zamestnanecký vzťah s inštitúciou stále pretrváva. Kontakt s biologickou rodinou Biologickí rodičia nestrácajú právo na kontakt so svojimi deťmi. Hrozí tu však riziko, že napriek tomu, že rodiča niekoľko rokov svoje deti nekontaktovali, po ich odchode do novej rodiny sa zmobilizujú. Kontakt dieťaťa s DeD Kontakt dieťaťa s DeD zostáva otvorenou otázkou, vzhľadom na to, že na jednej strane kontakt detí s DeD znamená príležitosť stretnúť sa s kamarátmi a radi to využívajú, no na strane druhej sú deti, ktoré môžu mať nepríjemné skúsenosti s pobytom v DeD a kontaktu sa radšej všemožne vyhýbajú. 13

Pracovnoprávne vzťahy Hoci pracovnoprávne vzťahy sú v dnešnej fáze legislatívnych úprav síce formálne vyriešené, ale v praxi to vyzerá trochu inak, vznikajú otázky, ktoré vytvárajú tlak na legislatívne zmeny. Problémovými oblasťami sú taktiež dovolenka, prípadne jej nepreplácanie, výpoveď, účtovanie financií, mzda, kontrola vedenia DeD v škole, ktorú navštevuje zverené dieťa, u lekára a pod. (V. Matej, 2000, s. 31 33) Profesionálne rodičovstvo má poskytnúť deťom možnosť návratu do rodinného prostredia. Je preto vhodné a dôležité, aby sa hľadal primeraný vzťah medzi profesionalitou a rodičovstvom. K tomuto problému musí zodpovedne pristupovať jednak profesionálny rodič, ale aj vedenie DeD, ktoré by malo svojimi nariadeniami a zasahovaním do rodiny čo najmenej narúšať prirodzené rodinné prostredie profesionálnej rodiny. Na druhej strane sa vynára skutočnosť, že profesionálna náhradná výchova v rodine (ďalej PNRV) je špeciálnou formou rodinnej výchovy. Profesionálni rodičia síce z praktického hľadiska preberajú zodpovednosť za dieťa, ale z právneho hľadiska je za dieťa zodpovedný detský domov. Dieťa naďalej zostáva v ústavnej výchove. Profesionálni rodičia nie sú zákonnými zástupcami dieťaťa. Detský domov je teda garantom kvality starostlivosti o dieťa zverené do PNRV, to znamená, že kontroluje úroveň starostlivosti, na druhej strane by mal poskytnúť odbornú pomoc dieťaťu aj profesionálnemu rodičovi. Z právneho pohľadu prechádzajú žiadatelia o PNVR trochu iným postupom ako žiadatelia o pestúnstvo alebo osvojenie. Profesionálne rodičovstvo je inou právnou formou zverenia dieťaťa do starostlivosti, pri ktorom o zverení nerozhoduje súd, ale zariadenie, kde je dieťa umiestnené. Profesionálny rodič sa stará o dieťa osobne v priestoroch svojej domácnosti, preto nie je potrebné, aby sa žiadatelia registrovali na úrade práce, soc. vecí a rodiny, tak ako žiadatelia o osvojenie alebo pestúnstvo. V súčasnosti je v platný zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, ktorý ustanovuje profesionálnemu rodičovi podmienky, rozsah a obsah prípravy na profesionálne vykonávanie náhradného rodičovstva. Rozhodnutiu stať sa profesionálnym rodičom predchádza obdobie zvažovania, keď záujemca o profesionálne rodičovstvo nezáväzne získava informácie o náhradnej výchove prostredníctvom konkrétnych pracovísk, občianskych združení. Významným v tejto oblasti je OZ Návrat, ktoré má od r. 2001 akreditáciu pre program prípravy a permanentného vzdelávania náhradných rodičov. V súčasnosti prípravu na PNVR môžu teda absolvovať žiadatelia na referáte poradenskopsychologických služieb alebo v subjektoch, ktoré poskytujú sociálnu pomoc a majú akreditáciu na vykonávanie vybraných činností sociálnoprávnej ochrany. Ústavnú starostlivosť, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie môže vykonávať v profesionálnej rodine len fyzická osoba, ktorá spĺňa kvalifikačný predpoklad najmenej úplného stredného vzdelania, osobitný kvalifikačný predpoklad podľa osobitného predpisu a absolvovala prípravu na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti v rozsahu 40 hodín alebo spĺňa kvalifikačný predpoklad najmenej úplného stredného vzdelania a absolvovala prípravu na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti v rozsahu najmenej 60 hodín. (Vyhláška MPSVR č. 390/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, 53, ods. 7) Príprava na vykonávanie profesionálnej náhradnej starostlivosti spočíva najmä: v poskytovaní základných informácií - o náhradnej rodinnej starostlivosti, - o psychickom, fyzickom, sociálnom vývine dieťaťa a jeho potrebách, - o právach dieťaťa v ústavnej starostlivosti a 14

v nácviku praktických zručností vo výchovnej práci s deťmi a mladými dospelými. (Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, 53) Rozhodnutie stať sa profesionálnym rodičom je rozhodnutie, ktoré výrazne ovplyvní život rodiny, ale aj životy ostatných, ktorých sa takéto rozhodnutie dotýka. Či už sú to profesionálni rodičia, partneri alebo partnerky, detí zverených do profesionálnej rodiny i vlastných detí. Preto je potrebné ujasniť si, či dobrá vôľa a snaha pomôcť je v súlade so schopnosťami a silou zvládnuť výchovu týchto detí. Profesionálni rodičia musia počítať s tým, že dieťa, ktoré príde do rodiny, či je už väčšie, alebo malé, má za sebou časť života, ktorú profesionálni rodičia nepoznajú. U väčšiny detí v predchádzajúcom období dochádzalo k dlhodobému zanedbávaniu základných psychických potrieb, čo na nich zanechalo dôsledky, akými sú citová plachosť, klamstvo, neprimerané reakcie, ľahostajný postoj k potrebám druhých ľudí, ale aj strach a neistota z neznámeho, neurotické prejavy, poruchy učenia a správania. Tieto deti nepoznali rodinu v pravom slova zmysle, preto je úlohou profesionálnych rodičov, aby im túto skutočnosť sprostredkovali. Ďalší fakt, na ktorý musia byť profesionálni rodičia pripravení je, že sú pre dieťa častokrát len prestupnou stanicou na ceste do pestúnskej, či adoptívnej rodiny. Zmieriť sa s týmto faktom, môže byť pre profesionálnych rodičov negatívnou skúsenosťou. Takisto to môže byť negatívom aj pre dieťa, ktoré si na profesionálnu rodinu zvykne, vytvorí si v nej vzťahy, nájde si v nej svoje miesto. Táto skutočnosť by sa mala zvážiť predovšetkým u detí, ktoré si už uvedomujú svoju participáciu v skupine ľudí im blízkych, ktorých považujú za svojich. V dobrej viere dieťaťu pomôcť, mu presunom do inej rodiny môžeme aj ublížiť. Literatúra: BOHOVICOVÁ, M. a.i. 2006. Terénna sociálna práca v sociálne vylúčených komunitách. Bratislava: PDCS, 2006. ISBN 80-969431-2-X KOVÁCS, K. 2006. Transformačný proces detských domovov na Slovensku. In: Sociálna politika a zamestnanosť, Roč. 3, 2006. č. 10, s. 14 MATEJ, V. 2000. Profesionálny rodič, alebo guľatá kocka. Bratislava: Návrat, 2000. ISBN 80-967908-1-1 ŠKOVIERA, A. 2007. Dilemata náhradní výchovy. Praha: Portál, 2007. ISBN 978-80-7367-318-5 ŠKOVIERA, A. 2002. Náhradná výchova v rodine a inštitúciách. Bratislava: MCMB, 2002. ISBN 80-7164-330-0 Vyhláška MPSVR č. 390/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 15

Kontakt: doc. PaedDr. Vlasta Belková, PhD. Katedra pedagogiky PF UMB Ružová 13 974 11 Banská Bystrica tel. 048/446 4759 e-mail: vlasta.belkova@umb.sk 16

DOMOVY NA POL CESTE AKO POMOC MLADÝM DOSPELÝM PRI OSAMOSTATŇOVANÍ SA Ľubomíra BRAJEROVÁ Katedra pedagogiky, Pedagogická fakulta UKF v Nitre Abstrakt: V živote každého dieťaťa sa vyskytnú situácie, ktoré musí zvládnuť samo. Jednou z takýchto situácií je určite okamih, keď sa odpúta od svojich rodičov a vykročí na vlastnú životnú cestu. Mladí dospelí po ukončení ústavnej starostlivosti sú odkázaní sami na seba a v tomto dôležitom kroku im podáva pomocnú ruku aj domov na pol ceste. Preto sa v našej práci budeme venovať osamostatňovaniu mladých dospelých po ukončení ústavného pobytu. Kľúčové slová: Domovy na pol ceste. Mladý dospelý. Ústavná starostlivosť. Osamostatňovanie sa. Úvod Deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej biologickej rodine, sa nachádzajú v každom štáte a príčiny môžu byť podľa M. Bohovicovej (2000) rôzne (rodičia sú mentálne alebo telesne postihnutí, žijú asociálnym spôsobom života, majú nedostatočné sociálne podmienky, prípadne patologické prejavy, alebo v najhoršom prípade nastala smrť oboch rodičov a v rodine sa nenachádzal nikto, kto by sa o deti mohol postarať). Ale aj v tomto období sú veľmi dôležité skúsenosti, ktoré dieťa v detstve prežilo v sociálnej oblasti, lebo aj tie výrazne ovplyvňujú jeho ďalší život. 1 Odkazy detí a rodičov V dnešnej dobe deti dospievajú skôr, čo sa odráža aj na ich správaní. Berú si za svoje myšlienky, spôsoby správania dospelých a chcú, aby ich dospelí brali za rovnocenných, hoci ich detská duša stále ostáva na povrchu a prejavuje sa. Na druhej strane, ani dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože aj pri ich snahe sa nedokážu vcítiť do myslenia svojich detí, lebo ich detstvo je už dávno preč. Nájsť pomyslenú hranicu medzi dospelými a deťmi je veľmi ťažké, preto sa o to pokúsili náhradní rodičia s ich deťmi počas letného pobytu náhradných rodín v roku 2009. Jedna zo zaujímavých činností sa týkala aktivity, v rámci ktorej rodičia dostali za úlohu napísať odkaz svojim deťom a takú istú úlohu dostali aj deti, ktoré mali niečo odkázať svojim rodičom. Odkazy sa týkali vzájomného spolužitia a fungovania v rodine, Š. Šarkőzy (2010) ich zosumarizoval do dvoch skupín: Odkazy rodičov deťom a Odkazy detí pre rodičov. Odkazy rodičov deťom: - zobrali sme si vás, lebo sme vás chceli, - zobrali sme si vás, pretože chceme rozdávať lásku všetkým rovnako, - aj my robíme chyby, prosím, majte s nami trpezlivosť, - aj my máme svoje problémy a svoje vekové krízy, - nebojte sa nám povedať všetko a zveriť sa so všetkým, čo chcete a potrebujete povedať, my toho znesieme veľa a veľa vydržíme, - sme pripravení vám pomôcť vyhľadať vašich biologických rodičov. Bude nás to bolieť, ale vieme, že je to pre vás dôležité, - niekedy vôbec nevieme, ako sa s vami rozprávať o témach, ktoré nás aj vás trápia. Pomôžte nám v tom, - sme si vedomí, čo ste prežili a čo prežívate. Sme a chceme byť s vami. 17

Odkazy detí pre rodičov: - vieme, že nám chcete všetci dobre, ale teraz sme v puberte a ešte to tak nevnímame, - príde čas, keď sa určite za všetko, čo pre nás robíte, poďakujeme, len prosím, buďte trpezliví, - nepáči sa nám, ak sa nám vyhrážate, že nás dáte späť do domova, - keď sa s nami rozprávate, pomáha to viac ako krik, - nebojte sa mi povedať, kto som a odkiaľ som, je to lepšie, ako keď sa to dozviem niekde vonku, - vieme, že vaše deti sú s vami dlhšie ako my, ale nie vždy robíme zle iba my, - buďte spravodliví, - viac nám verte. 2 Osamostatňovanie mladých dospelých Dosahovanie dospelosti charakterizuje M. Vágnerová (2000) ako ochotu prijímať a schopnosť zvládnuť určité vývinové úlohy, ako napr.: profesijná rola, stabilné partnerstvo (resp. manželstvo) alebo rodičovstvo. Pre mladých dospelých je charakteristická samostatnosť, nezávislosť, ekonomická sebestačnosť (možnosť slobodne hospodáriť so svojimi peniazmi), ale aj slobodná voľba autentických priateľských, partnerských vzťahov, ktoré by mali uspokojovať potrebu citového zázemia. S touto charakteristikou súhlasí aj P. Ward a kol. (1997, s. 66), ktorý dodávajú, že dobrým nástrojom merania dospelosti je nezávislosť, ktorá sa týka mnohých oblastí života. Podľa P. Maceka (1997, s. 66) je priebeh dospievania závislý na špecifických kultúrnych a spoločenských podmienkach, t.j. na tradičných hodnotách a normách konkrétnej spoločnosti, konkrétnej komunity, na štýle rodinného života. Mladý dospelý sa má podľa P. Říčana (2005) v rámci osamostatňovania uplatniť v povolaní a zariadiť si svoju vlastnú existenciu. Druhou dôležitou úlohou je usporiadať si medziľudské vzťahy, ktoré sa zvyčajne spájajú so vstupom do manželstva a hlavným bodom mladej dospelosti je nájdenie a vybudovanie intimity. P. Říčan (2007) charakterizuje toto obdobie ako vrchol mladosti, lebo človek je vtedy najkrajší, najdychtivejší, najbystrejší, berie svoj život do vlastných rúk a hľadá si miesto vo svete. Jednotlivci, ktorí prežívajú obdobie medzi mladosťou a dospelosťou, sú podľa A. Giddensa (1999, s. 56) mladí dospelí. Podľa neho je to špecifická etapa osobného a sexuálneho vývoja mladého jedinca v modernej spoločnosti. Mladí ľudia, predovšetkým, ale nie výlučne z majetnejších vrstiev, si po dovŕšení 20 rokov často berú oddychový čas, aby mohli cestovať a hľadať si svoje miesto v sexuálnom, politickom a náboženskom živote. Podobnú myšlienku uviedol v Sociologickom slovníku J. Jandourek (2001, s. 65), ktorý hovorí, že prechod od mladosti k dospelosti je pozvoľný. Dnes sa stále viac vymedzuje fáza mladých dospelých (po 20 roku), ktorí využívajú štúdium, cestovanie alebo samotnú prácu k oddialeniu úplnej produktívnej dospelosti, pretože podoba životnej dráhy závisí predovšetkým na slobodnej vôli jednotlivca. 3 Domov na pol ceste Klienti detského domova podľa Vaníčkovej (2004,in:Rýdlová, K., Vojtová, A., 2010) nemali rovnakú prípravu na život ako deti vyrastajúce v rodine. Mnohí z nich nevedia hospodáriť so zverenými finančnými prostriedkami, nakoľko prvýkrát dostanú do rúk peniaze, ktoré patria len im. Keďže počas pobytu v detskom domove mali všetko zabezpečené, nemuseli sa v podstate o nič starať, je pre nich veľmi ťažké žiť odrazu v realite 18

a na prahu dospelosti sa ocitli v skutočnom živote, kde im podáva pomocnú ruku aj domov na pol ceste. V domove na pol ceste sa poskytuje podľa Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov sociálna služba na určitý čas fyzickej osobe, ktorá nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb a ktorá nemá zabezpečené ubytovanie po skončení poskytovania sociálnej služby v zariadení, alebo po skončení pobytu v zariadení podľa osobitného predpisu alebo po skončení starostlivosti v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z väzby. V domove na pol ceste sa poskytuje ubytovanie na určitý čas, sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov a pracovná terapia. V domove na pol ceste sa utvárajú podmienky na prípravu stravy, výdaj stravy alebo výdaj potravín, vykonávanie základnej osobnej hygieny, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, a záujmovú činnosť ( 27 Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov). Podľa A. Kasanovej (2008) predstavujú domovy na pol ceste určitú prestupnú stanicu medzi ukončením ústavnej starostlivosti a osamostatňovaním sa. Zariadenie má vytvoriť podmienky pre mladých dospelých odchádzajúcich z detského domova, pomôcť im pri zaraďovaní sa do bežného života a priblížiť reálny podhľad. Jedná sa o cielenú, adresnú pomoc, ktorá mladým dospelým čiastočne nahradí absentujúcu rodičovskú starostlivosť. Pobyt v tomto zariadení, podľa Koncepcie vykonávania ústavnej starostlivosti, je ohraničený určitou dobou. V súčasnosti sú to tri roky, ktoré by mali byť optimálnym obdobím prechodu, osamostatnením a začlenenia sa do spoločnosti. Cieľom vedúcich výchovy a zamestnancov priameho kontaktu bude podľa A. Kasanovej (2008, s. 325) pôsobenie na týchto mladých dospelých najmä v nasledovných oblastiach: - vytvoriť u mladých dospelých hodnotový systém pri uspokojovaní základných životných potrieb, určovať prioritu pri ich napĺňaní a dôležitosť poradia ich uspokojovania, - pestovať vôľové vlastnosti pre výkon a zodpovednosť pri plnení pracovných a osobných povinností, - prispôsobiť životný štýl k finančným možnostiam mladého dospelého, - riešiť skutočnosť, že priorita pri hľadaní zamestnania nerieši životnú úroveň človeka, ale jeho aktívny prístup a ochota je riešením existenčných problémov, - oboznámiť mladého dospelého s inštitúciami, fyzickými a právnickými osobami, ktoré môžu poskytnúť pomoc, - hodnotiť a poznávať kvalitu a kvantitu vykonaných prác na pracovisku, - analyzovať klady a nedostatky pri kolektívnej práci u jednotlivcov, - získavať pre výkon povolania maximálne teoretické a praktické skúsenosti, - poukazovať na spoločenskú potrebu a užitočnosť vykonávanej práce vo všetkých odboroch, - poukazovať na správnosť vzájomnej komunikácie a vytvárať zdravé sociálne vzťahy medzi členmi komunity aj na pracovisku. 3.1 Domov na pol ceste z pohľadu Emílie Smrčkovej Pani E. Smrčková je predsedníčka občianskeho združenia Pod Krídlami vo Valašskom Medziríči, je pestúnom pomerne veľkého počtu detí a práve tieto deti ju motivovali, aby pred 10 rokmi založila združenie, ktoré by sa zameriavalo na prevádzkovanie Domovov na pol ceste. Toto zariadenie sa najviac približuje bežnému životu. Keď majú mladí ľudia pred zákonom 18 rokov, predpokladá sa, že si nájdu bývanie a budú fungovať samostatne. Každý mladý človek musí dostať šancu a je len na ňom, ako ju využije. V roku 2010 sa otváral siedmy Domov na pol ceste a za desať rokov dostalo príležitosť postaviť sa na vlastné nohy 125 mladých ľudí bez rodiny. Z toho 80 mladých ľudí už býva samostatne, iba jeden z týchto 19