Spory o poľský konkordát

Spory o poľský konkordát História zmlúv medzi predstavitel'mi pol'ského štátu a pápežom ako hlavou katolíckej cirkvi, ktorých ciel'om bola normalizácia vzťahov medzi svetskou a cirkevnou mocou a vymedzenie ich rôznych kompetencií, má takmer päťstoročnú tradíciu. Prvé zmluvy tohto druhu uzavreli v roku 1519 kráľ Zygmut L Starý s Leónom X. a v roku 1525 s Klementom VIL a kráľ August III. v roku 1736 s Klementom XII. 1 V období 2. republiky (roky 1918-1939) podpísal konkordát s Vatikánom minister pre náboženské vyznania a verejnú osvetu Stanislaw Grabski IO. februára 1925. V rámci vtedajšej búrlivej parlamentnej debaty o usporiadaní vzťahu štátu k cirkvám a rímskokatolíckej cirkvi sa v diskusii o ústave 2. republiky l'avá strana politickej scény domáhala svetského štátu a ústavného zakotvenia princípu odluky týchto dvoch inštitúcií. Politická pravica na druhej strane vystupovala s návrhmi na ustanovenie náboženského štátu, v ktorom by rímskokatolícka cirkev získala štátny charakter. Na zásade kompromisu obsahovala ústava z roku 1921 záruky náboženskej slobody a náčrt zásad koexistencie inštitúcií pol'ského štátu a rímskokatolíckej cirkvi. Tieto normy sa neskôr (v modifikovanej a rozšírenej podobe) premietli do konkordátnej zmluvy z roku 1925. V polovici septembra 1944 vyhlásila pol'ská vláda konkordát uzavretý medzi Pol'skom a Svätou stolicou za neplatný z viny Svätej stolice. Formálnym dôvodom pre vypovedanie zmluvy bola politika Vatikánu, menovite odovzdanie časti pol'ského cirkevného majetku do správy nemeckej rímskokatolíckej cirkvi. V období l'udového Pol'ska (roky 1958-1989) bola naša krajina začlenená do sféry sovietskeho modelu štátneho zriadenia. V 50. rokoch okrem procesov industrializácie, urbanizácie a modernizácie, ktoré takmer všade viedli k tzv. "odumieraniu sakrálnosti", zosilnela v Pol'sku činnosť ateistických predstavitel'ov komunistickej moci. Štát sa usiloval zredukovať náboženský život takmer výlučne do sféry súkromného života tým, že eliminoval všetky prejavy náboženstva vo verejnom živote. Je zaujímavé, že práve v tomto čase inštitucionalizovaná cirkev prehíbila v Pol'sku svoje spoločenské pôsobenie. V dôsledku toho sa inštitucionálny aspekt poľského katolicizmu stal jeho najnápadnejšou črtou. Ústava z roku 1952 síce deklarovala usporiadanie vzťahov medzi štátom a cirkvou formou zákona, ale v skutočnosti sa táto deklarácia využívala na obmedzovanie - až do roku 1989 - misie rímskokatolíckej cirkvi v Pol'sku. Pol'ská komunistická vláda sa angažovala v otázke podpísania zmluvy medzi Pol'skom a Vatikánom ešte v osemdesiatych rokoch. Zdá sa, že uzavretie takejto zmluvy malo slúžiť na posilnenie vierohodnosti slabnúceho režimu v očiach spoločnosti a malo zabezpečiť neutralitu cirkvi pri zrážkach vlády s opozíciou. Dva prvé konkord íty s Poľskom reguluv:tli predovšetk)'m prohlťmy stí visiace s priz:n;lvaním ht:tlt'ťičných líradnv (bu lb Romanus Pontifex a hu lb Cun síilftllarc m). Tretia konkonlitna ZlllhlV<I rľgulovab obsadznvanil' komc-nd:lrnycll np;ítstiev (bulla Su mm i atque neterni) 114 Sociológia 33, 2001, č. l

Jednou z debát na poľskej politickej scéne, ktorá v poslednom desaťročí tohto storočia vyvolala najväčší záujem, bol spor o ratifikáciu konkordátu medzi Poľskom a Vatikánom. Spoločne so zmenou zriadenia v roku 1989 Poľsko obnovilo plné diplomatické vzťahy s Vatikánom a bol ustanovený apoštolský nuncius. V lete 1993 podpísala poľská vláda a Vatikán zmluvu. Príslušné diplomatické procedúry však vyžadovali, aby konkordátnu zmluvu ratifikoval parlament, čo by dovolilo potvrdiť ju podpisom prezidenta republiky. Obsah konkordátu nebol spočiatku širšie známy. Zverejnený bol až dva mesiace pred parlamentnými voľbami. Medzi najdôležitejšie otázky, ktorých riešenie táto dvojstranná zmluva upravuje (porovnaj Gowin, J., 1999, s. 253-254 ), patrí: l. vyhlásenie, že bilaterálne vzťahy medzi poľským štátom a rímskokatolíckou cirkvou sú založené na princípe vzájomnej nezávislosti a autonómie (nespomína sa predtým navrhovaná formulácia hovoriaca o oddelení cirkvi od štátu), 2. potvrdenie postavenia cirkvi ako právnickej osoby, 3. záruka slobody vykonávania misijnej činnosti, spravovania kultu a vytvárania cirkevných štruktúr podľa kanonického práva, 4. záruka nezasahovania predstaviteľov štátu do obsadzovania cirkevných funkcií a cirkevnej jurisdikcie, 5. zavedenie možnosti uzatvárania cirkevného (kanonického) sobáša, ktorého uzavretie vyvoláva priame dôsledky v oblasti občianskeho práva, 6. zaručenie možnosti cirkvi vyučovať náboženstvo v štátnych a materských školách, 7. dohoda o tom, že poľský štát preberá povinnosť prispievať na činnosť Pápežskej teologickej akadémie v Krakove (už predtým prispieval na Katolícku lublinskú univerzitu). Na druhej strane sa poľská rímskokatolícka cirkev zaviazala, že jej biskupi nebudú členmi konferencií episkopátov iných krajín a k tomu, že žiadna časť územia našej krajiny nebude súčasťou diecézy so sídlom mimo Poľska. Najčastejšie a najviac kritizované ustanovenia konkordátu sa týkali: l. preberania roly úradných osôb cirkevnými osobami (rovnaké právne dôsledky cirkevného a civilného sobáša), 2. nejasného určenia zásad a povinností cirkevných osôb pri oznamovaní v ich prítomnosti uzavretého cirkevného manželstva štátnym matrikám, 3. zavedenia zásady nenarušiteľnosti cirkevných cintorínov (obava z možnosti odmietnuť pochovať nekatolíkov), 4. zavedenia vyučovania náboženstva v materských školách, 5. absencie úpravy finančných záväzkov cirkvi voči štátu. Treba upozorniť na to, že kým problém ratifikácie konkordátu hýbal poľskou politickou scénou a vyvolával v jej rámci živé spory, tak samotnej ratifikácii - čo jej kritici často zdôrazňovali - nepredchádzala žiadna širšia verejná diskusia. Kritizovaný bol aj spôsob a postup podpísania tohto dokumentu, ku ktorému došlo po rozpustení poľského parlamentu. Niektorí z pozorovateľov a účastníkov poľskej politickej scény, medzi nimi aj hovorca občianskych práv (poľský ombudsman, pozn. prekl.), priamo konštatovali porušenie práva spoločnosti na samourčenie v danej veci. Spočiatku sa viacero skupín domáhalo obnovenia rokovaní o konkordáte. Neskôr, po ostrom odmietnutí Vatikánu nanovo začať legislatívny proces, objavili sa návrhy, aby poľská vlája a Svätá stolica interpretovali obsah zmluvy v spoločnej deklarácii. Napokon po novom ostrom odnietnutí zo strany Vatikánu iba poľská vláda predložila výklad predpisov konkordátu. Obsah tohto vyhlásenia bol pripravený po dohode so Svätou stolicou, čomu možno rozumieť tak, že z jeho formulácie vyplývajú aj príslušné záväzky vatikánskej diplomacie. Po nových parlamentných voľbách bola otázka ratifikácie konkordátu rozhodnui ím Sejmu odložená na neskôr a zároveň odoslaná do príslušnej komisie parlamentu. Toto rozhodnutie Sejmu napadol prezident, jedna z dvoch koaličných strán (Polskie Stronictwo Ludowe) a jedna z opozičných strán (Unia Wolnosci) a predložila ho na rozhodnutie Ústavnému súdu. Je zaujímavé, ; e tribunál Ústavného súdu konštatoval, že nie je kompetentný posudzovať toto rozhodnutie Scjm11. O niečo neskôr príslušná parlamentná komisia skonštatovala súlad konkordátu s platnou ústavou. ZáuJmy stojace za snahou cirkvi o uzavretie konkordátu sú do istej miery zjavné. Mec,zinárodná zmluva medzi Poľskom a Vatikánom oveľa lepšie chráni záujmy cirkvi ako vnútroštátne záknny. Oveľa (ažšie sa však dá meniť v prípade nesúhlasu Jednej zo zmluvných strán. Sociológia 33, 2001, č. l 115

Počas niekoľkých uplynulých rokov spory a diskusie v rovine kontaktov medzi cirkvou a štátom vyvolali vel'a politických sporov a hádok, vrátane ideologických sporov a konfliktov. Podl'a môjho názoru najdôležitejším aspektom kontroverzií týkajúcich sa konkordátu je to, akým spôsobom a do akej miery tieto spory ovplyvňujú vzťahy medzi štátom a cirkvou. Vtedajšia "náboženská vojna" ovplyvňovala nielen charakter týchto vzťahov, ale pôsobila aj na stabilitu pol'skej demokracie. Začiatkom januára 1998 splnomocnil Sejm prezidenta, aby podpísal konkordát. Konkordátna zmluva bola definitívne ratifikovaná 23. februára 1998. Ratifikácia ukončila niektoré spory, najmä tie, ktoré sa týkali legislatívneho procesu. Ratifikáciou sa určite vymedzil nový rámec vzťahov medzi štátom a cirkvou, osobitne v politickej a širšie v celej oblasti verejného života v Pol'sku. Neuzavrela však všetky politické spory, napríklad v otázke aplikovania konkordátu a jeho zhody s pol'skou právnou praxou. Vedomie existencie takýchto potenciálnych konfliktov či zdrojov možných sporov je charakteristické nielen pre niektoré politické organizácie. Krátko po rozhodnutí Sejmu dostal generálny tajomník pol' ského episkopátu otázku, aké sporné body vo vzťahu k cirkvi pod l' a jeho názoru pretrvávajú aj po uzavretí konkordátu a s ktorými politickými silami bude spor ďalej pokračovať. Yo svojej odpovedi zdôraznil, že v sfére politických sporov žiadne významnejšie zmeny nenastanú. Presťahovanie vyučovania náboženstva z fár do štátnych škôl, parlamentné vol'by a ratifikácia konkordátu sa v Pol'sku stali oblasťami verejnej diskusie, v rámci ktorých bol tematizovaný problém diskriminácie katolíkov a kresťanských hodnôt. Exponovanie týchto tém môžeme považovať za príklad postupu sociálneho definovania či sociálneho rozpoznávania odlišného spoločenského prístupu k cirkvi - ako diskrimináciu alebo pokusy o jej podriadenie. Systémové zmeny v Pol'sku začali meniť najdôležitejšie makroštrukturálne "definície situácie". Rímskokatolícka cirkev je významným aktérom týchto premien. "Definície situáciľ', ktoré prináša cirkev, sa netýkajú len sféry duchovného života členov cirkvi, ale aj ich politického konania. Úspechy, ktoré mala rímskokatolícka cirkev v Pol'sku vo svojej verejnej činnosti, pravdepodobne súviseli viac s vel'kosťou jej spoločenskej a politickej autority ako s jej náboženským vplyvom. Táto situácia dovolila niektorým predstavitel'om cirkevnej hierarchie a veriacim vynútiť si medzi l'uďmi akceptáciu - aj keď často len povrchnú - súčasného postavenia cirkvi a jej politického konania. Treba ešte raz pripomenúť, že rímskokatolícka cirkev sa v Pol'sku stala nielen predmetom verejnej diskusie, ale aj jedným z najdôležitejších účastníkov diskurzu, samozrejme s rôznymi možnosťami, ako využiť toto postavenie. V Pol'sku zároveň pozorujeme proces inštitucionalizácie náboženstva, zvyšovanie vplyvu cirkvi na štátne inštitúcie. Tento proces môžeme chápať aj tak, že rímskokatolícka cirkev získava status kultúrne dominujúcej skupiny. Vedie to k obvineniam, že cirkev sa v Pol'sku snaží nastoliť náboženský štát. Systematické aj príležitostné výskumy verejnej mienky, ktoré vykonávajú najväčšie výskumné strediská (v rámci systematických sociálnych analýz), sa len okrajovo zameriavali na spoločenské vnímanie konkordátu. Výsledky prieskumu, ktorý realizovalo Centrum pre výskum spoločenskej mienky (CBOS) v januári 1994, presvedčivo dokazujú, že konkordát a jeho ratifikácia neboli v tom čase stredobodom záujmu širokých más pol'skej spoločnosti. Analytici CBOS tvrdili, že keby sa v médiách neobjavili diskusie o nesúlade medzi konkordátnou zmluvou a pol'ským zákonodarstvom, otázka konkordátu by takmer vôbec nezamestnávala pozornosť Poliakov. Výsledky sondáže ukazujú, že takmer polovica opýtaných alebo vôbec nevedela zaujať stanovisko k tomuto problému (24%), alebo k nemu mala ambivalentný postoj (23%). Rozhodní stúpenci uzavretia tejto zmlu\'y predstavovali takmer 113 výskumného súboru (30%) a protivníci takmer 1/4 (23%). Stúpenci konkordátu najčastejšie zdôvodňovali svoju podporu tým, že zmluva celkom upraví vzťahy medzi štátom a cirkvou. Osoby odmietajúce konkordát najčastejšie zdôvodňovali svoj postoj argumentmi, že konkordát nedáva potrebné záruky pre odluku štátu od cirkvi, že cirkev má aj tak príliš vel'ký vplyv na verejný život 116 Sociológia 33, 2001, č. l

v krajine, na fungovanie spoločnosti a niektorých štátnych štruktúr a že konkordátna zmluva poskytne cirkvi neprimerane privilegované postavenie v porovnaní s inými inštitúciami (nielen náboženskými). V máji 1996 uskutočnilo prieskum verejnej mienky v tejto oblasti Stredisko pre výskum verejnej mienky (OBOP). Z jeho sondáže vyplýva, že 16% opýtaných sa domnievalo, že konkordátna zmluva už mala byť ratifikovaná bez zmien. Takmer 1/3 opýtaných (32%) vyjadrila podobný názor s tým, že podl'a nich treba pochybnosti, ktoré vyvoláva ratifikácia, vyriešiť formou iných právnych predpisov. Každý desiaty opýtaný sa vyjadril, že celý obsah konkordátu by sa mal zmeniť a okolo 15% sa domnievalo, že takýto typ právnej úpravy vzťahov s Vatikánom nie je pre našu krajinu vôbec potrebný. Aj v tomto prieskume nemala viac ako 1/4 respondentov vytvorený názor na túto otázku. Problém ratifikácie konkordátu sa vrátil do verejnej diskusie, keď pol'ský parlament schval'oval novú ústavu. Vtedy sa otázka ratifikácie konkordátu opäť objavila v prieskumoch verejnej mienky. V apríli 1997 výsledky prieskumu CBOS informovali, že takmer polovica respondentov (44%) sa vyslovila v prospech ratifikácie zmluvy s Vatikánom v jej súčasnej podobe. Nezmenil sa výrazne podiel osôb, ktoré odmietali uzatvorenie zmluvy so Svätou stolicou (25%). Vidíme, že v uvedenom období výrazne vzrástla spoločenská podpora ratifikácie konkordátu. Skupina osôb, ktorá ďalej zostávala l'ahostajná, alebo sa nevedela vyjadriť, bola významná a predstavovala asi 1/3 opýtaných. Rôzne významné činnosti súvisiace s konkordátom trvali viac ako 15 rokov. Cirkev v tomto období dokázala, že má významný vplyv na určité štátne inštitúcie, ale aj priamo na konanie viacerých politikov. Relatívne dlhodobé oneskorovanie ratifikácie konkordátu môžeme chápať aj ako dôsledok politickej slabosti cirkvi alebo nedostatku spoločenskej podpory. Predstavitelia cirkvi vnímali túto situáciu ako ciel'avedomú diskrimináciu. Cirkev a jej členovia boli pod l' a nich obeťami kolektívnej diskriminácie. Spor o ratifikáciu konkordátu sa stal v našej krajine jedným z najdlhšie trvajúcich a najdramatickejších kont1iktov na politickej scéne. Znepokojoval mnohých politických aktérov i pol'ské duchovenstvo. Medzi mnohými osobami vyvolával zahanbenie a údiv. V tomto spore emócie často prevažovali nad racionálnou argumentáciou a vôľou spolupravať. Je zaujímavé, že práve cirkev sa vyhýbala vstupu do diskusie o podrobnostiach a ich riešení. Zdá sa, že aj ľavá strana pol'skej politickej scény vystupovala z pozície "programového" odporu k rozširovaniu vplyvu cirkvi v našej krajine. Takmer dva roky po definitívnej ratifikácii konkordátnej zmluvy spory o konkordáte a zmenách, ktoré priniesol do poľského zákonodarstva a spoločenskej praxe, takmer úplne zanikli. Zmluva so Svätou stolicou sa stala "normálnym" prvkom fungovania štátu. Dominujúce postavenie rímskokatolíckej cirkvi v náboženskom a čiastočne aj verejnom sektore fungovania našej spoločnosti vstúpilo do fázy stabilizácie. Vrátil sa- aspoň na čas- "náboženský mier". Vybraná literatúra k problematike poľského konkordátu ADAMCZEWSKI, W., 1996: Przedmiot umowy konkordatowej. AK 127, č. l, s. 28-29. ADAMCZEWSK.J, W.- TRZECIAK, B.. 1995: Ustawa o stosunku panstwa do Koscila Katolickiego w Rzeczypospolitej Polskiej, Warszawa. DYDUCH, J. (ed.), 1993: Rola i znaczenie konkordatu. Kraków. GOWIN, J., 1999: Kosciól w czasach wolnosci. Kraków. GÓRALSKI, W., 1998: Konkordat polski 1993 r. Od podpísania do ratyfikacji. Warszawa 1998. GÓRALSKI, W. - ADAMCZEWSKI, W., 1994: Konkordat miedzy Stolica Apostolska i Rzeczy pospolita Polska z 28 lipca 1993 r. Plock. Gruca, J., 1994: Spoŕ o Konkordat. Warszawa. GRZESKOWIAK, A., 1996: Stosunki panstwo-kosciol w pracach konstytucyjnych. Studia Theologia Varsaviensis 34, č. l, s. 1 1-23. JANIK, CZ., 1997: Konkordat polski 1993. Wybór materialów zródlowych z lat 1993-1996. Warszawa. Sociológia 33, 2001, č. l 117

Konkordat- tak czy nie? Komunikat z badan OBOP. Warszawa, czerwiec 1996. KRUKOWSKI, J. (ed.), 1994: Nowy konkordat a prawo polskie. Warszawa. Stosunek spoleczenstwa polskiego do konkordatu. Komunikat z badan CBOS. Warszawa Juty 1994. Pawel Zalt<cki 118 Sociológia 33, 2001, č. l

!SSN 0049-1225 Vl adimír Kr ivý Hodnotové orientácie a náboženské prejavy slovenskej verejnosti v 90. rokoch Já n Bu nčá k Religiozita na Slovensku: stredoeur ópsky rámec Ľu b omír a Ža lo udková Metodologické problémy pri skúmaní religiozity a náboženskej participácie Mária Surík ová Ja nina Slom iós ka Náboženská výchova v trnavských rodinách Ev a La ife rová Medzivojnová kresťanská sociológia o probléme nacionalizmu Pawe l Za lec;k i Spory o poľský konkordát Miroslav Tíž ik Mutácie náboženstiev v globalizovanom svete Iv an Cho rvát Hodnota náboženstva a kultú rna zm ena na prelome milé nií Recenzie l ROČNÍK 33 2001