JUHOSLOVANSKÁ KRÍZA: SLOVANIA PROTI SLOVANOM Robert IŠTOK Udalosti v bývalej Juhoslávii, ktoré dozrievali najmä od 80. rokov minulého storočia a vyvrcholili krvavým rozpadom tohto štátu, vyvolali vlnu historických, politologických, ekonomických a geopolitických analýz. Mnohé z článkov a publikáciách zjednodušovali príčiny vývoja v priestore západného Balkánu, jednostranne zdôrazňujúc etnické a konfesionálne faktory, ktoré v kontexte historického vývoja boli považované za určujúce z hľadiska geopolitickej dezintegrácie juhoslovanského štátu. Podľa analýz išlo buď o konflikt medzi postkomunistickým Srbskom a demokratickými republikami (Chorvátskom a Slovinskom), alebo o výsledok etnicko-konfesionálnych rozporov medzi pravoslávnymi a katolíckymi obyvateľmi Juhoslávie, ktorý sa najvypuklejšie prejavil v najviac heterogénnom regióne krajiny v Bosne a Hercegovine. V skutočnosti však konflikt v Juhoslávii predstavuje oveľa zložitejší problém, ktorý sa pokúšame s odstupom viac ako desiatich rokov čo najkomplexnejšie analyzovať v preloženom príspevku. Pod pojmom Juhoslávia budeme v našej práci chápať Juhosláviu ako krajinu v jej teritoriálnom vymedzení z obdobia rokov 1918 až 1991 (s prestávkou v rokoch 1941 až 1945), teda štát, ktorý vznikol po prvej svetovej vojne, prechodne zanikol počas druhej svetovej vojny, bol obnovený po oslobodení v roku 1945 a rozpadol sa začiatkom 90. rokov minulého storočia. Prírodné podmienky ako dezintegračný činiteľ Už samotné teritórium Juhoslávie a jeho fyzickogeografické črty (najmä utváranie pobrežia, povrch a vodstvo) nepraje integrácii tohto priestoru do jedného štátneho celku. Juhoslovanský priestor možno rozčleniť na tri prirodzené regióny, ktoré výrazne ovplyvnili aj politickogeografickú a sociálnoekonomickú štruktúru krajiny (Blaškovič, 1970, s. 18). Juhoslávia bola prímorským štátom s pomerne dlhým pobrežím, rozčleneným na mnoho ostrovov a polostrovov. Prístup k nemu však komplikuje sústava Dinárskych hôr, ktorá výrazne zoslabuje geopolitický vplyv pobrežia smerom do vnútrozemia a posilňuje význam Dunaja ako druhého juhoslovanského mora. Preto k Jadranu inklinovala iba približne polovica územia Juhoslávie. Severná časť pobrežia je prostredníctvom prístavu Rijeka viac otvorená do vnútrozemia, preto tu jadranská Juhoslávia zahŕňala v podstate celé Slovinsko a vlastné Chorvátsko. Smerom na juh sa geopolitický priestorový dosah Jadranu postupne zužuje a zaberá juhozápadnú Bosnu, Dalmáciu a Čiernu Horu. Význam pobrežia zoslabuje aj fakt, že ho obchádzajú významné pozemné komunikácie. Juhoslávia leží na križovatke dvoch významných komunikačných smerov. Prvý z nich vedie so severného Talianska juhovýchodným smerom cez Juhosláviu do Bulharska a Turecka, druhý prebieha zo severu na juh a spája strednú Európu cez Panónsku nížinu a Belehrad, pozdĺž doliny Južnej Moravy a Vardaru s pobrežím Egejského mora v meste Thessaloniki. Na rozdiel od iných prímorských štátov žila na jadranskom pobreží Juhoslávie iba desatina obyvateľov krajiny. Viac ako tretina štátu inklinovala k strednému toku Dunaja, významnej splavnej rieke, tvoriacej druhý koridor, otvárajúci prístup do sveta. Túto dunajskú Juhosláviu tvorili východná Slavónia, severovýchodná Bosna, Vojvodina a Srbsko (okrem jeho najjužnejšej časti). Tretiu časť Juhoslávie tvoril región, ktorý prostredníctvom údolí riek Južná Morava a
Vardar inklinoval na juh, k Egejskému moru. K tejto egejskej Juhoslávii patrilo južné Srbsko, Kosovo a Macedónsko. Výrazným zjednocovacím činiteľom tohto regiónu bola komunikačná línia Belehrad Thessaloniki. Pestrý reliéf v juhoslovanskom priestore sťažoval vytvorenie rozsiahlejšieho, stabilného štátneho útvaru, ktorý by mocensky dominoval v západnej časti Balkánu. Tento faktor zohľadňovala aj turecká správa, ktorá bola roztrieštená do viacerých celkov. Hrebene pohorí pôsobili nielen ako priestorová bariéra, ale pôsobila aj v myslení obyvateľov v podobe ich problémov pri zohľadňovaní spoločných záujmov (Weithmann, 1996, s. 9). Komunikácia medzi jednotlivými prirodzenými oblasťami bola komplikovaná a napomáhala vytvárať mozaiku relatívne uzavretých teritórií. Odrazilo sa to do izolacionalizmu a partikularizmu v myslení ľudí, v ich identite, emotívne sa viažúcej k oblastiam, z ktorých sa vytvorili historické regióny. Kultúrne zlomy ako dezintegračný činiteľ Diferenciáciu juhoslovanského priestoru komplikovali aj zlomové línie, oddeľujúce rôzne kultúrne vplyvy. Určujúcou udalosťou pre náboženskú a kultúrnu diferenciáciu Juhoslávie bolo rozdelenie Rímskej ríše v roku 395, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo kultúrno-civilizačný vývoj západnej časti Balkánu. Pôvodne deliaca línia viedla od Dunaja a Sávy pozdĺž rieky Driny a východného pomedzia Čiernej Hory k jadranskému pobrežiu. Odvtedy sa na území Juhoslávie stretávali dve z dominantných európskych kultúr latinská a ortodoxná. Situáciu v tomto priestore skomplikovala osmanská expanzia a islamizácia časti slovanského obyvateľstva v Bosne, ležiacej na západ od tejto línie. Táto línia sa hlboko odrazila v orientácii dvoch národov, ktoré sa vyvinuli na jej pomedzí Srbov a Chorvátov. Srbi, ortodoxného vierovyznania, žijúci päť storočí pod tureckou nadvládou, sa považovajú za dedičov byzantského kultúrneho bohatstva. Srbské mýty, podľa ktorých sa sami stavajú do pozície večnej obete, sa datujú do obdobia tureckých výbojov na Balkáne na prelome 14. a 15. storočia. Osobitne je vyzdvihovaný význam bitky Srbov a Osmanov na Kosovom poli v roku 1389. Jeden zo srbských politikov nazval Kosovo mýtickým srdcom Srbska, resp. srbským Jeruzalemom (pozri Gilbert - Large, 2002, s. 603). Tieto argumenty boli využité pri obrode srbského nacionalizmu a pri oživovaní koncepcie Veľkého Srbska na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Obroditelia srbského nacionalizmu poukazovali na dlhoročný údel Srbov v boji proti katolizácii, islamizácii a germanizácii. Chorváti otvorene odmietajú svoje priradenie k Balkánu, pretože podľa nich je chorvátska kultúra odlišná od balkánskych tradícií a národná identita Chorvátov je stredoeurópska. Poukazujú pri tom na svoju dlhodobú orientáciu na strednú Európu a na svoje odveké postavenie pohraničného národa latinskej civilizácie (antemurale christianitatis), ochraňujúceho civilizovanú Európu pred balkánskou Áziou ako mariánsky predvoj katolíckeho kresťanstva (pozri napr. Weithmann, 1996, s. 318 a ďalšie). V oboch historickokultúrnych koncepciách majú teda výrazné zastúpenie mytologické prvky a pocit mesiášskeho poslania na hranici dvoch svetov. Historické krajiny, ležiace pozdĺž línie kontaktu súvislého chorvátskeho a srbského osídlenia (najmä Bosna a Slavónia) prestavovali nárazníkové pásmo, kde sa stretávali latinské a byzantské znaky juhoslovanského priestoru. Tu sa zároveň na seba narážali a prelínali sa predstavy o teritoriálnom vymedzení srbského a chorvátskeho štátu, koncepcie Veľkého Srbska a Veľkého Chorvátska. Spomínaný geopolitický a kultúrny zlom sa prehlboval aj pod vplyvom rozdielneho ekonomického rozvoja, podmieneného vývojom v dvoch odlišných civilizačných sférach.
Ekonomická štruktúra ako dezintegračný činiteľ Regionálne rozdiely v úrovni ekonomiky boli nepochybne významným dezintegračným činiteľom. Vytvorili sa počas historického vývoja a napriek dlhoročnému úsiliu belehradskej vlády sa ich nepodarilo odstrániť ani v priebehu povojnového obdobia. Juhoslávia tak počas celej svojej existencie tvorila výrazne heterogénny ekonomický celok, skladajúci sa s regiónov rozličnej úrovne rozvoja. Už v medzivojnovej Juhoslávii bol kritizovaný daňový systém, zvýhodňujúci územie bývalého Srbska a Čiernej Hory, ale tiež aj lokalizácia prevažnej časti investícií v týchto oblastiach. Výsledkom bol negatívny vzťah vyspelejších častí štátu k zaostalým oblastiam, do ktorých Srbmi ovládané centrum investovalo vysoké finančné čiastky bez výraznejšieho rozvojového efektu. V komunistickej Juhoslávii sa ekonomické rozdiely výrazne prejavovali už na úrovni subjektov federácie (republík a autonómnych oblastí), pričom pri podrobnejšej regionalizácii sa ešte zvyšovali. Pred rozpadom Juhoslávie bolo Slovinsko ako najrozvinutejšia republika osemkrát vyspelejšie ako najzaostalejší federálny subjekt autonómna oblasť Kosovo. Obyvatelia Slovinska sa takmer z jednej tretiny podieľali na vytváraní juhoslovanského hrubého domáceho produktu, hoci tvorili ani nie desatinu obyvateľov Juhoslávie. Počas povojnového vývoja sa vnútrojuhoslovanské rozpory, súvisiace s realizáciou regionálnej politiky, zameranej na pomoc zaostalým oblastiam postupne vyhrocovali. Ekonomicky zaostalé republiky kritizovali centrálnu vládu za nedostatočnú rozvojovú pomoc, kým Slovinsko a Chorvátsko poukazovali na vysoké investície do neefektívnych a neperspektívnych rozvojových projektov. Ako príklad takejto investície bola uvádzaná výstavba železničnej trate Belehrad Bar, spájajúcej vnútrozemie Srbska s pobrežím Jadranu, ktorá bola dokončená v roku 1976. Jej výstavba však neznamenala podstatnejší hospodársky rozvoj priľahlých oblastí. Pre Srbsko bola skôr strategickou investíciou, ktorá umožňovala spojenie Belehradu s pobrežím a zlepšovala tak jeho geopolitickú situáciu. Negatívny vplyv ekonomickej diferenciácie, podporujúcej odstredivé tendencie sa ešte zvýšil v priebehu krízy komunistického režimu na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Kým Slovinsko a Chorvátsko sa jednoznačne orientovali na trhovú ekonomiku a privatizáciu, Srbsko a Čierna Hora sa snažili udržať prežitý ekonomický systém, známy ako juhoslovanský model socializmu. Od vzniku juhoslovanského štátu v roku 1918 sa jeho regionálna štruktúra v podstate nezmenila, pričom bola charakterizovaná klesajúcou úrovňou ekonomického rozvoja v smere severovýchod juhozápad. Paradoxom je, že ekonomické regionálne rozdiely boli hodnotené ako menej rizikové, ale práve oni sa výrazne podieľali na vyhrotení národnostných animozít. V ekonomicky málo vyspelých oblastiach sa ich obyvateľstvo cítilo zanedbávané aj ako národ. Slovinsko a Chorvátsko, ako najvyspelejšie časti Juhoslávie, poukazovali zároveň na nehospodárne prerozdeľovanie federatívneho rozpočtu aj s využitím nacionalistických argumentov (najmä od konca 80. rokov minulého storočia). Preto bolo federatívne prerozdeľovanie rozpočtu chápané ako nevýhodný ekonomický systém, nanútený centralistickými silami, ovládanými Srbmi. Etnická a konfesionálna štruktúra ako dezintegračný činiteľ Je nepochybné, že etnická diferenciácia výrazne prispela k rozpadu Juhoslávie. Národnostná a religiózna štruktúra obyvateľstva krajiny bola sformovaná nezvykle zložitým historickým vývojom. Tento proces ovplyvnili mnohé vonkajšie a vnútorné činitele, pôsobiace v jednotlivých obdobiach rôznou intenzitou. Bolo by nepochybne príliš náročné na obmedzenej ploche charakterizovať etnické procesy, ich príčiny a dôsledky v juhoslovanskom priestore. Výsledkom bola pestrá etnická štruktúra obyvateľstva, ktorá sa prejavovala
v podobe viacerých výrazne heterogénnych teritórií (napr. Vojvodina, Bosna a Hercegovina), hoci na území Juhoslávie boli aj etnicky homogénne oblasti (napr. Slovinsko, Šumadija v Srbsku). Juhoslávia (založená v roku 1918 pod názvom Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) preto vznikla ako multietnický štát, pričom mnohé teritóriá boli etnicky zmiešané. Vymedzenie presných lineárnych hraníc medzi národmi bolo v podstate nereálne, pretože etniká sa prelínajú v horizontálnej konfigurácii (teritoriálne rozmiestnenie) i vertikálnej konfigurácii (sociálne vrstvy). Napriek určitým zmenám sa táto situácia podstatnejšie nezmenila až do rozpadu juhoslovanského štátu v roku 1991. Vymedziť jednoznačné etnické hranice bez narušenia teritória iného etnika naráža dodnes na veľké ťažkosti. Situáciu komplikoval aj fakt, že žiadny národ nedisponoval absolútnou väčšinou, čím sa povojnová juhoslovanská federácia líšila od ostatných slovanských federácií (ZSSR a Československa). Podstatným faktorom, ktorý ovplyvnil a dodnes ovplyvňuje vývoj v juhoslovanskom priestore boli konfesionálne rozdiely, ktoré tu majú väčší význam ako národnostné a to najmä v prípade Srbov a Chorvátov. Náboženstvo sa tu pod vplyvom historického vývoja prejavuje nielen ako záležitosť viery, ale aj ako zložitý kultúrny a sociologický jav, odrážajúci sa v identite obyvateľov. V rámci Juhoslávie v tomto kontexte dominuje príslušnosť ku rímskokatolíckemu a pravoslávnemu vierovyznaniu. Vzťah týchto dvoch náboženstiev je zosobnený vo vzťahu chorvátskeho a srbského národa, ktorých teritóriá sú nielen v priamom kontakte, ale tieto národy žili aj premiešane. Bola to práve náboženská rôznorodosť, ktorá sa stala základom vzájomnej nevraživosti medzi južnými Slovanmi a viedla k prehĺbeniu patrikulárnych tendencií v tejto oblasti (Hladký, 1994, s. 36). Sprievodným javom etnických a konfesionálnych rozdielov na teritóriu Juhoslávie bol nacionalizmus, ktorý dosiahol extrémne polohy. V kontexte historického vývoja má na Balkáne a zvlášť v juhoslovanskom priestore oveľa hlbšie zdroje ako inde v Európe. Jeho myšlienky sa stali vítanými nástrojmi pôsobenia bývalej komunistickej nomenklatúry po roku 1989, ktorej sa podarilo presadiť ich do širokých vrstiev obyvateľstva. Príznačný je fakt, že aj cirkvi výrazne napomáhali presadzovaniu sa nacionalistických myšlienok medzi široké vrstvy obyvateľstva. Pravoslávna cirkev sa postavila na obranu srbských nacionalistov v Kosove so slovami Kosovo je naša pamäť, naše srdce, základ nášho bytia (Pirjevec, 2000, s. 422). Politický systém ako dezintegračný činiteľ Príčiny rozpadu Juhoslávie treba hľadať aj v jej politickom systéme, ktorý sa síce menil, ale nikdy nedosiahol také usporiadanie, ktoré by dôsledne eliminovalo odstredivé tendencie a etnické napätie. V roku 1918 tento štát (pod názvom Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) spojil teritóriá s rozdielnym ekonomickým a spoločenským vývojom a s rozdielnymi administratívnymi systémami. V podstate integroval do jedného štátnopolitického celku územia so značne odlišnými tradíciami, hospodárskou, spoločenskou, kultúrnou a politickou štruktúrou. Mnohonárodnostný juhoslovanský štát sa tak stal jedným z nástupcov mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska. Jeho vytvorenie neznamenalo elimináciu tradičných ohnísk napätia, naopak, generovalo nové ohniská. Dlhoročnými geopolitickými problémami, ktoré Juhoslávia zdedila a ktoré sa vyostrovali od druhej polovice 19. storočia, boli Bosna a Macedónsko, ktoré v sebe niesli latentné nebezpečie budúceho výbuchu, ktorého príčiny spočívali najmä v národnostných a s nimi prepojených konfesionálnych animozitách. Prelínali sa tu vnútorné rozpory i vonkajšie záujmy, pričom obe tieto krajiny si túto negatívnu záťaž niesli až do konca 20. storočia. Dodnes však nemožno konštatovať, že posledný vývoj ich problémy vyriešil.
Obyvatelia jednotlivých juhoslovanských celkov mali vytvorenú silnú historickoteritoriálnu identitu, odlišujúcu ich od susedov a často posilnenú absenciou moderných komunikácií, ktoré by ich spájali so susedmi. Tútu identitu, často posilnenú etnickými a konfesionálnymi prvkami sa centralizovaný medzivojnový juhoslovanský štát snažil potlačiť. Prejavilo sa to aj na postavení slovanských etník, ktoré neboli považované za štátotvorné národy. Macedónci a Čiernohorci boli považovaní za súčasť srbského národa a Slovania muslimského vierovyznania iba za príslušníkov islamskej náboženskej komunity. Ukázalo sa, že udržať v jednom štáte o. i. Slovinsko s výraznými rakúskymi vplyvmi, Bosnu s orientálnymi tradíciami a Srbsko, presvedčené o vlastnej výlučnosti a spasiteľskej úlohe, nie je v centralizovanom štáte dlhodobo možné bez hľadania nového, vyhovujúceho usporiadania, spočívajúceho na porozumení medzi (najmä slovanskými) národmi, ktoré by spočívalo na rozumnom kompromise. Počas viac ako dvadsiatich rokov existencie juhoslovanského štátu (1918 až 1941) narážali na seba v podstate dve odlišné, ba priam antagonistické predstavy o jeho usporiadaní veľkosrbské centralistické tendencie a federalizmus, podporovaný etnicky najmä Chorvátmi a Slovincami, ktorý mal zabrániť koncentrácii politickej moci v Belehrade. Dlhoročný boj o usporiadanie štátu sa stal nakoniec významným faktorom, ktorý prispel k zániku Juhoslávie, hoci určujúci impulz predstavovala zahraničná intervencia. V medzivojnovej Juhoslávii prevládla prvá koncepcia, presadzujúca odstránenie vnútorných rozdielov a skonsolidovanie obyvateľov okolo jednotnej národnej myšlienky s dominanciou srbskej politickej elity. Geopoliticky tomu zodpovedalo napr. aj územnosprávne členenie, ktorého hranice (najmä po roku 1929) nezohľadňovali vymedzenie dejinným vývojom utvorených krajín. Jeho úlohou bolo najmä odstrániť historickú identitu a posilniť postavenie Srbov (ktorí prevládali vo väčšine umelo vytvorených správnych celkov). Rozpadu Juhoslávie potom už nemohlo zabrániť ani srbsko-chorvátske vyrovnanie v roku 1939. Vytvorenie autonómnej chorvátskej bánoviny neuspokojilo ambície Chorvátov, znepokojilo radikálne srbské nacionalistické kruhy a podnietilo k aktivite Slovincov, ktorých postavenie sa nezmenilo. Po päťročnej traume nemeckej a talianskej okupácie a občianskej vojny, počas ktorej sa utvorili nové animozity medzi národmi, sa nový režim pod vedením J. Broza-Tita usiloval o elimináciu akýchkoľvek náznakov nacionalizmu. Obnova povojnovej Juhoslávie sa tak stala pokusom o reparát pri budovaní štátu, ktorý bol vedený komunistami. Už počas vojny došlo k rozhodnutiu vytvoriť nový juhoslovanský štát v podobe federácie, ktorá mala zabezpečiť jeho stabilitu. Táto koncepcia však musela vyriešiť dva geopolitické problémy vymedziť vnútorné hranice a eliminovať nebezpečenstvo dominantného postavenia Srbska. Vnútorné hranice juhoslovanskej federácie boli vytýčené v roku 1945 komisiou pod vedením M. Djilasa ako administratívne hranice, oddeľujúce subjekty juhoslovanskej federácie. Nezohľadňovali (a ani nemohli zohľadňovať) v plnej miere rozloženie etník. Vzhľadom na prekrývanie národných teritórií nebolo možné vytýčiť hranice, ktoré by zodpovedali predstavám jednotlivých národov. Je preto zákonité, že za hranicami národných republík zostali početné menšinové komunity. Význam vnútorných hraníc bol redukovaný aj ich predpokladaným zánikom v súvislosti s očakávaným ideálom splynutia slovanských národov Juhoslávie do jedného politického národa. V období rozpadu Juhoslávie boli tieto hranice veľmi rýchlo spochybnené a stali sa jedným z hlavných predmetov sporov. Nebezpečie dominancie Srbska bolo vyriešené na dvoch úrovniach. Na celoštátnej úrovni bolo Srbsko oslabené vytvorením dvoch republík, ktoré zástancovia Veľkého Srbska považovali za súčasť jeho priestoru: Čiernej Hory a Macedónska. Zároveň ako subjekt federácie vznikla Bosna a Hercegovina (jediná republika utvorená na základe historických kritérií). Na úrovni Srbskej republiky vytvorilo titovské vedenie dve autonómne oblasti (Kosovo a Metohija, Vojvodina) a Srbsko sa tak stalo federáciou vo federácii (Pirjevec,
2000, s. 392). Tieto celky získali po roku 1974 právomoci na úrovni republík a stali sa jedným zo zdrojov napätia, prameniaceho z nespokojnosti Srbov s fragmentáciou svojej republiky do troch častí. Požiadavky na autonómiu Srbov v Chorvátsku boli odmietnuté (Tejchman a kol., 1998, s. 488). Tak sa presadila zásada, podľa ktorej aby Juhoslávia bola posilnená, muselo byť Srbsko oslabené (Weithmann, 1996, s. 351). Napriek tomu to boli práve Srbi, ktorí sa v najväčšej miere stotožnili s komunistickým juhoslovanským štátom. Národnostnú politiku Juhoslávie v období po druhej svetovej vojne možno hodnotiť ako pomerne úspešnú. Napriek vojnovým animozitám sa v krajine podarilo viac ako dvadsať rokov udržať stabilitu v medzietnických vzťahoch. Vznikli členské subjekty federácie, ktorých reálne právomoci boli pôvodne značne obmedzené, ale ktoré vytvorili podmienky pre kultúrny rozvoj jednotlivých národov. Štátotvornými národmi sa stali po prvý raz Macedónci, Čiernohorci boli taktiež zrovnoprávnení a neskôr boli uznaní za samostatný národ aj Slovania islamského vierozvyznania pod pomenovaním Muslimovia. Všetky tri etniká sa konštituovali ako moderné národy. Napriek istým úspechom sa nepodarilo úplne odstrániť národnostné problémy, z ktorých mnohé boli iba zakonzervované a iné riešené iby za cenu kompromisov, predstavujúcich zdroj nového napätia. Komunistický režim potláčal všetky prejavy nacionalizmu, ktoré považoval za prostriedok destabilizácie štátu. Napriek tomu po období vnútornej stability v 50. a na začiatku 60. rokov minulého storočia, keď prechodné hospodárske úspechy odsunuli národnostné rozpory do pozadia, došlo k viacerým prejavom etnických sporov. Tak sa napr. v roku 1967 prejavila nespokojnosť časti chorvátskej inteligencie s postavením chorvátskeho jazyka a v roku 1968 došlo k nepokojom v Kosove, kde predstavitelia jeho albánskej menšiny požadovali vytvorenie zväzovej republiky. Komunistické vedenie štátu hľadalo riešenie v realizácii ďalších reforiem politického systému. Ústavné zmeny po roku 1974 umožnili jednotlivým republikám dosiahnuť čoraz vyšší stupeň autonómie, kým Srbsko prevzalo úlohu stmeľovateľa federácie. To vyústilo u Srbov do traumy, ktorá našla odraz v ich nespokojnosti so svojim postavením v štáte. Tento stav využili nacionalistické sily, ktoré sformulovali memorandum Srbskej akadémie vied, publikované v roku 1986. Tento dokument z nacionalistických pozícií kritizoval protisrbskú politiku dovtedajšieho totalitného komunistického režimu a v podstate obhajoval obnovu koncepcie Veľkého Srbska. Ukázalo sa, že po smrti J. Broza-Tita, ktorý bol schopný svojou osobnou mocou a charizmou utlmovať a potláčať prejavy nacionalizmu, došlo k erózii rovnováhy medzi štátotvornými národmi juhoslovanskej federácie. Ústava z roku 1974, ktorá vytvorila takmer konfederatívne usporiadanie štátu, sa v priebehu krízy prejavila ako nefunkčná. Výrazne obmedzovala akcieschopnosť orgánov federácie, ktoré nemali reálne možnosti zabrzdiť proces dezintegrácie štátu. Následkom tohto vývoja sa rozpadla aj celoštátna komunistická strana ako integrujúci fenomén juhoslovanského priestoru po roku 1945. Namiesto nej vznikli postkomunistické strany, presadzujúce myšlienky akéhosi národného komunizmu, v rámci ktorého sa často až radikálne nacionalistické idey integrujú s populisticko-ľavicovou rétorikou. V najnebezpečnejšej forme sa takáto politika postkomunistov presadila v Srbsku. Ich vodca S. Miloševič vymedzil srbské územie výrokom Srbsko je všade tam, kde sú srbské hroby (Pirjevec, 2000, s. 470). Podporoval zjednotenie všetkých srbských území do jedného srbského štátu. Najväčšou prekážkou pre realizovanie tohoto cieľa bola existencia chorvátskeho štátu, na území ktorého žila relatívne početná srbská menšina. Vzťahy medzi Srbmi a Chorvátmi ako dezintegračný činiteľ Vzťahy medzi Srbmi a Chorvátmi sú skomplikované historickými reminiscenciami. Spomínajú sa najmä rozpory počas medzivojnovej Juhoslávie a na etnické čistky a masakry
v rokoch 1941 až 1945. Teraz k nim pribudli spomienky na prvú polovicu 90. rokov minulého storočia. Ako sme už spomenuli, po roku 1990 sa oba národy pustili do objavovania svojich národných mýtov a do oslavovania svojich martýrskych dejín. Vzájomné invektívy v masmédiách prerástli postupne do vzájomného obviňovania. Kým Chorváti boli Srbmi označení za fašistov s neukojiteľnou chuťou po vraždení, Srbi boli považovaní Chorvátmi za krvilačných skalných komunistov. Rozporný vzťah medzi Srbmi a Chorvátmi sa premieta aj do teritoriálnych sporov. Obe strany vypracovali mapy, vymedzujúce teritórium Veľkého Srbska a Veľkého Chorvátska, pričom ostatné národy na ich území boli považované za druhoradé alebo ich existencia bola spochybňovaná. Srbskí nacionalisti dodnes nadväzujú na ideové dedičstvo I. Garašanina, srbského politika 19. storočia, ktorý v spise Načertanije tvrdil, že všetci Srbi by mali žiť v jednom štáte, prípadne by sa v jeho rámci mohli zjednotiť všetci Juhoslovania (Baar, 2001, s. 230). Podľa súčasného radikálneho srbského vodcu V. Šešelja hranice srbského štátu by mali na západe prebiehať po línii Karlobag Karlovac Virovitica a jeho súčasťou by mali byť aj Kosovo, Macedónsko a Čierna Hora. Chorvátsky štát by tak bol obmedzený iba na malé územie okolo Záhrebu, Varaždína a Rijeky. Chorváti už v období svojho národného obrodenia vychádzali z ilýrskych tradícií a z predstáv vytvorenia štátu od Villachu (v dnešnom Rakúsku) po Skutari (časť Istanbulu na ázijskom brehu Bosporu) a Varnu (v dnešnom Bulharsku), v ktorom budú vládnucim národom. A. Starčevič v 19. storočí písal o Veľkom Chorvátsku, siahajúcom od Álp k Drine a od Albánska po Dunaj, pričom vychádzal z tzv. chorvátskeho historického práva. Tak sa mali stať súčasťou Veľkého Chorvátska nielen súčasné historické celky (vlastné Chorvátsko, Slavónia, Dalmácia a Istria), ale aj Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Korutánsko a Štajersko (Baar, 2001, s. 230). Táto koncepcia tak popierala existenciu srbského a slovinského národa. Nacionalistickí vodcovia oboch strán mohli dosiahnuť kompromis iba na úkor tretej strany. Projekt Veľkého Srbska a Veľkého Chorvátska sa v najväčšom teritoriálnom rozsahu prekrýva na území Bosny a Hercegoviny. Možnosť dosiahnutia konsenzu a tým aj rozšírenia oboch štátov takmer vyústila do dohody o rozdelení Bosny a Hercegoviny medzi Srbsko a Chorvátsko. Rokovania o jeho realizácii prebiehali počas bojových operácií v Bosne v rokoch 1993 až 1995. Podpísanie mierovej dohody v Daytone tomuto rozdeleniu zabránila. Myšlienka rozdelenia Bosny a Hercegoviny medzi Srbsko a Chorvátsko spolu s vytvorením štátu pre hosnianskych muslimov je dodnes živá, iba jej realizácia bola jej priaznivcami časovo oddialená. V kontexte so vzťahom medzi Srbmi a Chorvátmi prebieha dlhodobá diskusia, zameraná na problém existencie dvoch rozličných jazykov, resp. jednotného srbskochorvátskeho (chorvátskosrbského) jazyka. Tak ako iné problémy, aj táto otázka nadobudla politické dimenzie. Po rozpade Juhoslávie boli oba jazyky vyhlásené za samostatné. Aby sa zdôraznil rozdiel medzi oboma jazykmi do nových slovníkov chorváčtiny neboli zaradené srbské slová a oživili sa staré chorvátske výrazy. Podobne sa tieto tendencie presadili medzi Muslimami v Bosne, kde ich variant srbochorváčtiny s radom turkuzmov a arabizmov bol označený ako bosniacky jazyk (Baar, 2001, s. 51). Neúspešné hľadanie integračnej štátnej idey Počas existencie Juhoslávie sa nepretržite hľadala idea, ktorej vhodná interpretácia by zabezpečila stabilný vývoj tejto multietnickej krajiny. Vznik juhoslovanského štátu po prvej svetovej vojne mal ambíciu nadviazať na ideu juhoslovanstva, ktorej korene siahajú do 19. storočia. Vznikla na báze spoločnej túžby oslobodiť sa od cudzej nadvlády a dosiahnuť národnú a štátno-politickú nezávislosť. Významným integračným činiteľom pri jej presadzovaní bola jazyková blízkosť. V období romantizmu a prebúdzajúceho sa
nacionalizmu sa hlásala príbuznosť južných Slovanov, resp. aj koncepcia jediného juhoslovanského národa, podľa ktorej je nevyhnutné dosiahnuť postupné zblíženie sa jeho vetiev s cieľom opätovného zjednotenia. Idea juhoslovanstva sa teda presadzovala ako obrana proti cudzej nadvláde, ktorá bola až do druhej polovice 19. storočia spoločná pre všetky slovanské národy na Balkáne. V tomto období sa dokázala opierať aj o spoločné znaky, najmä jazyk a literatúru, ktoré mali posilniť vedomie vzájomnej previazanosti a solidarity, dôležité pre dosiahnutie národného oslobodenia a uchovanie vlastnej identity. V podstate bola v súlade s koncepciou slovanskej vzájomnosti, presadzovanej mnohými mysliteľmi. Po vzniku Juhoslávie sa premietla do idey juhoslovanskej vzájomnosti, ktorú podporoval Slovinec J. J. Strossmayer. Tvrdil, že Srbi a Chorváti boli pôvodne jedným národom, rozdeleným pod vplyvom kresťanskej schizmy. Tento rozkol je potrebné prekonať v mene vytvorenia stabilného juhoslovanského štátu. Nenašiel však podstatnejšiu kladnú odozvu, najmä pre odpor predstaviteľov dvoch najpočetnejších národov Srbov a Chorvátov, ktorí neboli schopní dohodnúť sa na usporiadaní štátu. Pokusom o elimináciu rozporov medzi národmi Juhoslávie a potlačenie nacionalistických hnutí bola snaha o vytvorenie politického národa, združeného okolo štátu, ktoré sa inšpirovali príkladmi západoeurópskych štátov, najmä Francúzska. V medzivojnovej Juhoslávii bola pre tento účel využívaná myšlienka trojjediného juhoslovanského národa, pozostávajúca z troch vetiev srbskej, chorvátskej a slovinskej, podporovaná úsilím o obrodu idey juhoslovanstva (najmä po roku 1929). Tento pokus bol zákonite odsúdený na neúspech, najmä v kontexte s presadzovaním srbskej hegemónie v tejto paradoxnej etnickej konštrukcii, v rámci ktorej bola idea juhoslovanstva stotožňovaná s veľkosrbskou ideou. Preto táto koncepcia narazila na odpor nesrbských etnických komunít, ktoré bojovali na obranu svojej národnej individuality a za zachovanie svojho kultúrneho dedičstva (Pirjevec, 2000, s. 68). Medzivojnová Juhoslávia sa tak stala štátom, ktorý bol naplnením štátno-politických túžob a snáh Srbov, kým ostatné etnické komunity ju považovali za cudzorodú konštrukciu, ohrozujúcu ich exitenciu. Počas komunistického režimu, najmä za vlády J. Broza-Tita sa homogenizujúcim prvkom obyvateľov Juhoslávie mala stať idea bratstva a jednoty, ktorá v marxistickej interpretácii bola spojením triedneho a národného. Cieľom bolo dosiahnuť utvorenie jedného (politického) národa, obklopeného okolo juhoslovanského štátu. Takéto komunistické juhoslovanstvo sa opieralo o storočnými túžbami juhoslovanských národov po zjednotení, ich hospodárskym a vojenským prepojením, ktoré je pre ne životne dôležité a vytvorením predpokladov pre rovnoprávny, bezpečný a prosperujúci štát všetkých juhoslovanských národností. Výsledkom presadzovania tejto idey bol vznik dvoch identít obyvateľov Juhoslávie: štátom podporovanej juhoslovanskej identity a zároveň identity národa, ku ktorému patrili. Komunistická koncepcia juhoslovanstva definovala identitu (najmä slovanských) obyvateľov v spojení s príslušnosťou k spoločnému štátu. Juhoslovanská identita mala teda nadnárodný charakter a predstavovala akúsi syntézu národných identít. Príslušnosť k národnosti bola iba druhoradá a predstavovala iba zaujímavý doplnok k juhoslovanskej identite (Glenny, 2003, s.454). Idey juhoslovanstva, ktoré boli počas komunizmu z triedneho hľadiska interpretované vzletnými heslami bratstva a jednoty, nenašli výraznejší a predovšetkým dlhodobejší odraz v myslení väčšiny obyvateľov Juhoslávie. V podstate medzi všetkými národmi okrem Srbov boli tieto myšlienky stále podozrievané so skrytého presadzovania realizácie veľkosrbskej idey. Vytvorenie politického národa juhoslovanského národa sa teda nepodarilo, aj keď sa viac ako 300 tisíc obyvateľov krajiny pred jej rozpadom hlásilo k juhoslovanskej národnosti (Baar, 2001, s. 205), ktorá sa štatisticky sledovala od roku 1961. O to väčšie bolo sklamanie
z vývoja v období rozpadu Juhoslávie, ktorý možno chápať aj v celobalkánskych súvislostiach. Juhoslávia a Balkán V kontexte s vývojom v juhovýchodnej Európe za posledných sto rokov nadobudol výraz Balkán a balkánstvo pejoratívne zafarbenie. Ako spomínajú vo svojej kritickej stati B. Bachvarova a M. Bachvarov (2003, s. 243), v spojení s obyvateľmi Balkánu používajú niektorí autori termín homo balcanicus ako široké zovšeobecnenie vlastností obyvateľov Balkánskeho polostrova a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. V podstate možno rozlíšiť podľa S. Igova (cit. Bachvarova Bachvarov, 2003, s. 243) tri nadnárodné kultúrnocivilizačné modely stredomorsko-levantínsky, balkánsko-rurálny a panónsko-dunajský. Všetky tri typy obsahujú podľa tejto koncepcie v sebe balkánsku mentalitu, ktorá sa generovala v priebehu histórie a každý z nich (aspoň podľa názvu) zasahuje do juhoslovanského priestoru. Je nepochybné, že národy Balkánu prešli v porovnaní s ostatnými časťami Európy búrlivejším dejinným vývojom. Až po dlhom období cudzej nadvlády až od 19. storočia začala ich štátno-politická obroda. Tento vývoj v nich zanechal stopy v podobe nadmieru vyvinutého sebaobranného reflexu, podozrievavosti voči cudzincom, presvedčení o vlastnej výlučnosti, veľkom význame a vysokých prednostiach, vytvorených na pozadí neprajného osudu, previazaného so vzdorovitými susedmi. Násilná izolácia podstatnej časti Balkánu v osmanskom područí spôsobila stratu schopností pre chápanie času, určenie smerovania rozvoja a najmä silný pocit provincionalizmu, zosilnený uzatváraním sa do seba. Takto ponímaná balkánska mentalita bez ohľadu na jej racionalitu môže vytvárať u niektorých komunít odpor k príslušnosti ku Balkánu, tak ako sa vytvoril u Chorvátov, ale možno ešte vypuklejšie u Slovincov. Prihlásenie sa k stredoeurópskej príslušnosti sa stalo akýmsi záchranným pásom pre tieto národy. Stredná Európa v sebe totiž nesie oveľa pozitívnejšie črty ako orientálny a byzantský Balkán. Geopolitický útek z Balkánu sa stal jednou z priorít slovinskej politiky po získaní nezávislosti. V. Blažič (1993, s. 26) považuje riešenia tejto otázky za hlavný strategický cieľ slovinskej politiky v hospodárskej, kultúrnej a zahraničnej oblasti. Chorvátsky prezident F. Tudjman dokonca presadzoval stredoeurópsku príslušnosť svojej krajiny natoľko, že sa usiloval presadiť ústavný zákaz členstva v akomkoľvek balkánskom zoskupení (Tesař, 2003, s. 70). Tak sa národy v juhoslovanskom priestore rozdelili na balkánske a nebalkánske, čo platilo v prípade Slovanov bez akéhokoľvek ohľadu na proklamovanú slovanskú vzájomnosť. Dejiny nasvedčujú, že jej idey sa v juhoslovanskom priestore presadzovali iba v obdobiach vonkajšieho ohrozenia (počas cudzej nadvlády od 15. storočia do konca prvej svetovej vojny, v rokoch 1941 1945 v období protifašistického odporu a počas nebezpečia sovietskej invázie po druhej svetovej vojne). Jeden s výrokov hovorí, že balkánska spoločnosť vždy mala schopnosť vyrobiť oveľa viac histórie, ako jej môže sama skonzumovať. Zároveň sa záľubou zaoberala subjektívnou analýzou dejín a následne v jej využívaní pre ciele jednotlivých štátov, etník či komunít. Značná časť tejto histórie sa odohrávala najmä na už spomínanej zlomovej línii, pohybujúcej sa v priestore medzi šestnástym a devätnástym stupňom východnej dĺžky, teda najmä na území Bosny a Hercegoviny. Podľa publicistu Ch. Cviiča (1991, s. 85) Juhoslávia predstavovala pokus nebrať ohľad na túto historickú deliacu čiaru. Tento pokus zjavne stroskotal. Možno aj z týchto príčin nijaká krajina v Európe nebola vo svojej histórii tak neustále ohrozovaná rozpadom ako práve Juhoslávia. Od vzniku tohto štátu v roku 1918 až do jeho rozpadu sa nepodarilo vytvoriť kompromis medzi záujmami jednotlivých národov a obdobia
relatívneho pokoja sa striedali s obdobiami etnického napätia, ktoré vyúsťovalo do násilia a ozbrojených konfliktov. Preto tento štát mohla udržiavať pri živote iba srbská, resp. po druhej svetovej vojne komunistická hegemónia. Preto bola niektorými autormi Juhoslávia označovaná ako najväčší omyl, vytvorený mierovou dohodou vo Versailles. Juhoslovanský problém v medzinárodnom kontexte Pri splnení podmienky dohody medzi hlavnými štátotvornými národmi o podmienkach spolužitia mohol byť tento štát geopoliticky pevnejší a stabilnejší. Už pri kolíske juhoslovanského štátu nestála slobodná vôľa národov po sebaurčení, ale hlavnú úlohu zohrali mocensko-politické záujmy, ovplyvnené vonkajšími činiteľmi, konkrétne hrozbou talianskej expanzie na Balkán. Tejto expanzii mohla vojensky zabrániť iba srbská armáda a politicky mocenské postavenie Srbska v Európe ako jedného z víťazných štátov a preto sa Chorváti a Slovinci z habsburských oblastí museli zmieriť so spojením so Srbmi bez splnenia svojich predstáv. Štát južných Slovanov vznikol počas zložitej geopolitickej situácie v podmienkach vonkajšieho ohrozenia a teda bez dohody o riešení spolužitia národov, ktoré sa ocitli na jeho území. Už okolnosti, za ktorých nový štát vznikol, možno hodnotiť ako osudové a u pozorovateľa historika môžu vyvolávať i neblahé predtuchy budúcnosti (Weithmann, 1996, s. 285). Faktory, hroziace výbuchom násilia a rozpadom juhoslovanského štátu, sa po druhej svetovej vojne transformovali do latentnej podoby. Komunistická Juhoslávia vo federatívnej podobe vydržala takmer päťdesiat rokov. Umožňovali to viaceré vnútorné i vonkajšie podmienky. Predovšetkým jej politické zriadenie nebolo vnútené zvonku a bolo akceptované väčšinou jej obyvateľov, ktorých spájala okrem relatívne liberálneho komunizmu aj legenda hrdinskej armády a charizma prezidenta J. Broza-Tita. Výrazným integračným činiteľom, podporujúcim juhoslovanskú ideu v štýle bratstva a jednoty bola hrozba zahraničnej intervencie zo strany ZSSR a jeho spojencov, a to ako možná odpoveď na nezávislú politiku juhoslovanskej komunistickej strany, ktorá umožnila obyvateľom voľné cestovanie do zahraničia, podporovala činnosť samospráv a výraznejšie neobmedzovala činnosť cirkví. Štát sa výrazne etabloval aj na medzinárodnej scéne ako jeden z lídrov hnutia neangažovaných krajín čo podporovalo v obyvateľoch hrdosť na príslušnosť k Juhoslávii. Ak pri vzniku juhoslovanského štátu zohrali významnú úlohu zahraničné faktory, bolo tomu tak aj pri jej rozpade, ktorý prebehol v období globálnych geopolitických zmien. Zvrhnutie totalitných režimov vo východnej Európe a najmä oslabenie ZSSR a jeho následný rozpad zapríčinili stratu ideologickej bázy juhoslovanského komunistického režimu. Bipolárny systém, ktorý zvyšoval význam Juhoslávie ako geopolitickej prekážky pre prenikanie ortodoxného komunizmu na západ, bol nahradený novoutvárajúcou konšteláciou mocenskej rovnováhy. Západ prestal uvažovať v termínoch studenej vojny, podľa ktorých bolo nevyhnutné udržiavať integritu juhoslovanského štátu. Výsledkom bolo výrazné obmedzenie ekonomickej pomoci Juhoslávii, čo sa premietlo do hospodárskej krízy v krajine, ktorá sa stala katalyzátorom vnútorných rozporov. Tieto skutočnosti, spolu s vnútornými dezintegračnými faktormi, ktoré sme už spomínali, sa premietli do nezvratného procesu ukončeného rozpadom štátu, sprevádzaného ozbrojeným násilím. Tento rozpad bol v podstate zo strany západných štátov uznaný ako hotový fakt, tak, ako to chceli dosiahnuť nové štáty Slovinsko a Chorvátsko. Aj keď dohoda o mierovom rozdelení Juhoslávie už pravdepodobne nebola možná (pozri Hladký, 1994, s. 41), azda bolo možné podmieniť medzinárodné uznanie nových štátov zabezpečením práv národnostných menšín na ich území a tak zabrániť etnickému a náboženskému násiliu a čistkám.
Juhoslávia ako nestabilný mnohonárodný štát, v ktorom sa v krízových obdobiach úspešne presadzoval národný egoizmus, nemohla vstúpiť po zmene medzinárodných podmienok do obdobia nového globálneho mocenského usporiadania v pôvodnej politickej konštelácii. Vytvorenie piatich nových národných štátov (s prespektívou ďalšej dezintegrácie) v 90. rokoch minulého storočia povrdilo, že cesta juhoslovanského priestoru do integrovanej a demokratickej Európy je možná iba prostredníctvom jeho dezintegrácie do viacerých malých národných štátov, v ktorých dominuje jeden štátotvorný národ. Štátno-politické rozčleňovanie Balkánu, ktorá začalo koncom 19. storočia sa odrazilo do často používaného pojmu balkanizácia, označujúceho v negatívnom zmysle fragmentáciu priestoru do množstva štátov, ale aj historických a kultúrnych celkov. Tie sú síce navzájom prepojené, ale panuje medzi nimi napätie, vyúsťujúce do ďalšej balkanizácie. Vývoj po roku 1989 nasvedčuje, že balkanizácia Balkánu bude pokračovať, pričom tento proces môže vyústiť do vzniku nových štátov, resp. autonómnych celkov, tak ako je to v prípade Čiernej Hory alebo Kosova. Literatúra Baar, V. (2001): Národy na prahu 21. století. Emancipace nebo nacionalismus? Šenov u Ostravy, Tilia. Bachvarova, B., Bachvarov, M. (2003): Homo Balcanicus czlowiek na rozdrozu cywilizacyjno-kulturowym. In: Orlowska, E., Klementowski, J. (eds.): Kulturowy aspekt badan geograficznych. Studia teoretyczne i regionalne. Wroclaw, Instytut Geografii i Rozwoju regionalnego UW, s. 243-252. Balut, A., Cabada, L., Lajh, D. (2003): Národnostní otázka v druhé Jugoslávii rozpor mezi normativní úpravou a politickou realitou. Politologický časopis, r. 10, č. 2, s. 115-121. Blažič, V. (1993): Balkán je blízko. Střední Evropa, r. 9, č. 32, s. 26-32. Cviič, Ch. (1991): Konec Jugoslávie. Střední Evropa, r. 7, č. 21, s. 81-86. Davies, N. (2000): Evropa. Dějiny jednoho kontinentu. Praha, Prostor. Gilbert, F., Large, D. C. (2003): Konec evropské éry. Dějiny Evropy 1890 1990. Praha, Mladá fronta. Glenny, M. (2003): Balkán 1804 1999. Nacionalismus, válka a velmoci. Praha, Jiří Buchal BBart. Hladký, L. (1994): Jugoslávský problém jeho historické kořeny a současný vývoj. Medzinárodné otázky, r. 3, č. 3, s. 35-51. Ivaniševič, A. (1993): K historii srbsko-chorvatského konfliktu. Střední Evropa, r. 9, č. 30, s. 60-66. Ivaniševič, A. (1993): Mnoho tváří jugoslávismu. Střední Evropa, r. 9, č. 32, s. 57-61. Lacoste, Y. (1993): Srbská otázka a otázka německá. Střední Evropa, r. 9, č. 32, s. 96-111. Lewandowski, E. (2004): Pejzaz etniczy Europy. Warszawa, Warszawszkie wydawnictwo literackie Muza. Macan, T. (2000): Dějiny Chorvatů. Přehled. Praha, Institut pro středoevropskou kulturu a politiku. Pirjevec, J. (2000): Jugoslávie 1918 1992. Vznik, vývoj a rozpad Karadjordjevičovy a Titovy Jugoslávie. Praha, Argo. Rosůlek, P., Cabada, L. (2002): Evropa národů, patriotů a integrace. Dobrá Voda, Aleš Čeněk. Šesták, M., Techman, M., Havlíková, L., Hladký, L., Pelikán, J. (1998): Dějiny jihoslovanských zemí. Praha, Nakladatelství Lidové noviny. Tanty, M. (2003): Balkany w XX wieku. Dzieje polityczne. Warszawa, Ksiazka i wiedza. Tesař, F. (2003): Balkánské souřadnice aneb symbolická geografie evropského Orientu.
Mezinárodní vztahy, r. 2003, č. 1, s. 68-82. Vykoukal, J., Litera, B., Tejchman, M.: Východ. Vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku. Praha, Libri. Wegs, J. R., Ladrech, R. (2002): Evropa po roce 1945. Praha, Vyšehrad. Weithmann, M. W. (1996): Balkán. 2000 let mezi Východem a Západem. Praha, Vyšehrad.