2 ROZBOR PROBLEMATIKY HISTORICKÝCH ŠTRUKTÚR V KRAJINE. 2.1 Charakteristika prístupov ku štúdiu krajiny a historických štruktúr

Transkrypt

1 2 ROZBOR PROBLEMATIKY HISTORICKÝCH ŠTRUKTÚR V KRAJINE 2.1 Charakteristika prístupov ku štúdiu krajiny a historických štruktúr Aspekty výskumu krajiny sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií: prírodných vied s profilujúcou krajinnou ekológiou, humánnych vied s vedúcou historickou geografiou a humánnej ekológie s psychologickými, humanistickými a semiotickými prístupmi (Antrop, van Eetvelde, 2000 a ). Pri výskume krajiny uprednostňujeme holistické a multidisciplinárne prístupy. Využívame kognitívne, kriteriálno-klasifikačné aspekty, zmyslové aspekty (vnímanie, percepciu), rozumové poznávanie (hodnotenie, posudzovanie) a komplexné systémové aspekty: krajinno-ekologický a komplexný geografický (Jančura, 2003). Krajina je v geografii a krajinnej ekológii skúmaná ako modelový systém. Je to komplexný systém, časti sféry zemského povrchu a vzťahov jej zložiek, v ktorom sú zdôrazňované vzájomné vzťahy medzi jednotlivými komponentmi a javmi krajiny. Je to súbor všetkých prvkov prírodného a kultúrneho charakteru a dynamický priestorový systém javov prírodnej a socio-ekonomickej povahy, ktorý sa viaže k zemskému povrchu. (Svoboda, 1971; Demek, 1987 a ; Mičian, 1995). Systém charakterizujeme vlastnosťami štrukturálnymi, funkčnými, vývojovými, významovými a hodnotovými (Jančura, 2000 a ). Ďalšími jeho vlastnosťami sú: celostnosť, spojitosť, prepojenosť a hierarchia (Demek a, 1987). Krajina má synergický, chorologický a chronologický aspekt (Mazúr, Lukniš, eds. 1980). Je to priestorový výsek geosféry, konkrétna časť, vyčlenená na základe zvoleného kritéria (ohraničená napríklad vizuálnym obzorom horizontom) (Mičian, Zatkalík, 1986). Z ekologického hľadiska je chápaná ako súbor biotopov, alebo ekosystémov a im zodpovedajúcich biocenóz, ktoré sú vzájomne spojené korelačnými vzťahmi (Supuka a kol., 1999). V Európskom dohovore o krajine je krajina definovaná odlišne: je to časť územia vymedzená, tak ako ju vnímajú ľudia, ktorej charakter je výsledkom činností a vzájomného pôsobenia prírodných a/alebo ľudských faktorov (ETS č. 176, 2000). Krajinu autori Swanwick et al. (2002); Dower (2000) vnímajú ako výsledok vzájomnej interkacie prírodných a humánnych vplyvov, kde charakter krajiny je individuálne odlišný. Pri definovaní cieľovej kvality krajiny je potrebné zosúladiť systémové aspekty výskumu krajiny s prianiami a požiadavkami verejnosti na kvalitu krajiny. V práci prezentujeme aplikáciu výsledkov výskumu o historických štruktúrach do krajinárskych štúdií, prostredníctvom ktorých sme sa pokúsili zapojiť verejnosť do starostlivosti o krajinu. Komplexná geografia sa zaoberá krajinnou sférou a vzťahmi medzi prírodnými systémami a ľudskou spoločnosťou v priestore a čase. Pre výskum krajiny v geografických vedách je charakteristický komplexný taxonomický a typologický prístup. Geograficky relevantná veľkosť určuje aj relevantné vzťahy procesov v krajine (Urbánek, 1992). Historické krajinné štruktúry sú predmetom štúdia geografie pomerne dlhý čas. Historická geografia sa zameriava na výskum historických príčin ich vzniku a lokalizáciu v krajine. Ako uvádzajú autori Jančura, Maliniak (2004) základy kultúrnej geografie a výskumu vplyvu pôsobenia človeka na krajinu položil nemecký kultúrny geograf Hassinger v roku Historické metódy výskumu sú známe a publikované. Na Slovensku sa nimi zaoberali Žigrai (1971, 2001); Ivanička (1983), v Čechách Demek (1987 a ) a Lipský (2000). 13

2 Krajinná ekológia je vedná disciplína zaoberajúca sa vzťahmi medzi priestorovými povrchmi a ekologickými procesmi na rôznych hierarchických úrovniach biologickej organizácie, v rozdielnych mierkach v priestore a čase (Wu, Hobbs, 2002). Základné prístupy krajinnej ekológie sú reprezentované klasickými dielami Naveha, Liebermana (1984), Formana, Godrona (1993). Predmetom krajinnej ekológie sú (1.) vizuálne, (2.) priestorové (priestorovo-časové) a (3.) ekosystémové prístupy (Zonneveld, 1988). Významný podiel na formovaní vednej disciplíny majú slovenský krajinní ekológovia (Ružička, Miklós, 1982; Mičian 1995; Hrnčiarová, 2003). Krajinná ekológia je zameraná okrem ekologických vzťahov na štúdium funkčných javov geosystémov a ekosystémov, pričom berie do úvahy aj socio-ekonomické javy (Midriak, 1996). Do krajinnej ekológie začína prenikať nová formujúca sa teória komplexity založená na štúdiu synergických vzťahov v krajine a krajinno-ekologickej integrity (Wu, Hobbs, 2002). Krajinná ekológia ponúka najkomplexnejší prístup k štúdiu historických štruktúr v krajine. Okrem lokalizácie a zisťovania príčin vzniku, môžeme skúmať ekologické funkcie, vizuálne pôsobenie, hodnotu a význam historických štruktúr v krajine, a v aplikovanej forme navrhujeme spôsoby starostlivosti, tak aby nedochádzalo k ich poškodeniu a zničeniu. Problematiku na Slovensku rozvíja viacero odborných pracovísk akými sú: Fakulta prírodných vied z Univerzity Komenského v Bratislave; Ústav krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied, ktorý v spolupráci zo zahraničnými inštitúciami vytvoril Metodiku hodnotenia historických krajinných štruktúr v poľnohospodárskej krajine (Špulerová, a kol., 2009) a vypracoval mapu reprezentatívnych krajinných ekosystémov Slovenska, kde súčasťou hodnotenia krajinných typov sú kultúrno-historické a krajinnoekologické podmienky rozvoja (Miklós, Izakovičová, eds., 2006). Katedra plánovania a tvorby krajiny z Technickej univerzity vo Zvolene v spolupráci so Slovenskou agentúrou životného prostredia v Banskej Bystrici intenzívne rozvíja výskum axiologických vzťahov historických krajinných v krajine (Jančura, 1998; Jančura 2000 a ; Jančura, 2004). Z hľadiska publikácií má významný prínos do problematiky monografia o kultúrnej krajine Trenčianskej kotliny a okolitých pohorí (Chrastina, 2009). 2.2 Vývoj výskumu historických krajinných štruktúr na Slovensku a v zahraničí Problematika historických krajinných štruktúr sa dlho nachádzala na okraji záujmu viacerých vedných odborov a profesií. Vývoj výskumu na Slovensku sa začal konzervatívnou ochranou pamiatkovo chránených objektov. Neskôr sa presadila aktívna ochrana nielen chránených objektov, ale aj tých, ktoré boli bez legislatívnej ochrany a medzi, ktoré patria aj historické krajinné štruktúry. Huba (1988) vypracoval prvú ucelenú klasifikáciu, kde ich rozdeľuje na dve skupiny: reliéfne formy a objekty kultúrneho dedičstva. Autor zaviedol výskum, ktorý sa zameriava na inventarizáciu, mapovanie objektov v teréne, záchranu, obnovenie a konzerváciu. Historické štruktúry v krajine tu boli vnímané ako suma izolovaných reliktov a fragmentov v krajine. Krajinné štruktúry sú založené na časovej kontinuite vývoja krajiny. Prvky zo súborov kultúrno-krajinných vrstiev sa šíria v priestore v podstate diskontinuálne a v čase viac menej kontinuálne (Žigrai, 2000). Historické štruktúry, ktoré sa v obraze krajiny javia ako izolované 14

3 fragmenty, vždy vytvárajú vzťahy k iným znakom krajinného obrazu a preto je potrebné plánovať starostlivosť aj na tieto štruktúry (Jančura, 1998; Jančura, 2004). Autor poukazuje na potrebu vytvorenia a požívania typológie pre potreby plánovania a tvorby krajiny. Jančura (2004) uvádza: Veľká časť súčasnej krajinnej pokrývky je historická, ak za historické javy označíme prvú pol. 20. storočia. Relatívne stále (plošne zastúpené) polohy majú jadrové plochy lesov, polí, sídiel a líniové trasy ciest a železníc. V súčasnosti sa historické krajinné štruktúry vnímajú ako neoddeliteľné súčasti krajinnej pokrývky (Huba, 2004; Dobrovodská, 2004). V roku 2008 bola spracovaná práca (Minarovič, a kol. 2008), ktoré reprezentuje komplexný geografický, krajinno-ekologický, sociálno-ekonomický, politický, kultúrny a historický pohľad na identifikáciu a posúdenie kultúrnych a historických hodnôt v krajine. Historické krajinné štruktúry sú prezentované ako neoddeliteľné súčasti kompozície krajinnej pokrývky s vizuálnym prejavom vo vzhľade krajiny. 2.3 Krajinno-estetické aspekty výskumu historických krajinných štruktúr Pri výskume historických krajinných štruktúr v krajinnej ekológii sa tradične využívajú exaktné objektívne, prevažne numerologické vedecké metódy, a v súčasnosti s rozvojom GIS technológií rastie podiel metód založených na kvantitatívnom hodnotení údajov, ktoré sme využili aj v tejto práci. Rovnako dôležité je uplatnenie metód založených na individuálnom vnímaní a hodnotení krajiny, preto pre vyhodnotenie výsledkov využívame aj semi-objektívne prístupy posudzovania vlastností vzhľadu krajiny. Krajina je vonkajšie prostredie, prírodné alebo umelo vytvorené, ktoré priamo vníma človek, navštevujúci a využívajúci toto prostredie (Hull, Revell, 1989). Žigrai (2000) rozlišuje hmotné a duchovné znaky krajiny, kde z duchovných je najvýznamnejšia územná identita, ktorá má význam pri spoluúčasti verejnosti na manažmente kultúrnej krajiny. V súčasnosti, keď Slovensko pristúpilo k Európskemu dohovoru o krajine, rastie potreba zapájania verejnosti do procesov plánovania a hodnotenia kvality krajiny. Identita človeka a krajiny a imaginárna krajina, sú na Slovensku málo diskutovanými témami (Jančura, 1999), v porovnaní napríklad z Českou republikou, kde sa tejto problematike venuje viac pozornosti a na tému sa konalo niekoľko konferencií (Svobodová, 1996, Salašová, 2000, Vorel, 1999). Metódy mentálnych máp (Pawlowska, 1998), či metóda mapovania vnútornej imaginárnej krajiny našej mysle (Lord, 1994), sa používajú na bezprostredné subjektívne hodnotenie kvality krajiny ľuďmi. Krajinno-estetické prístupy, ktoré sú rozvíjané v rámci krajinnej ekológie na Slovensku, sa zameriavajú na významovo-hodnotové charakteristiky krajiny. Reálnu krajinu, ktorá nás obklopuje a vytvára naše životné prostredie vnímame subjektívne a informácie filtrujeme kognitívnymi procesmi (Jančura, 2003). Termín estetika sa rozlišuje na ponímanie kvality priestoru a prostredia krajiny (Vorel, 1999; Štefunková, 2000; Supuka, 2001). Plánovanie využitia krajiny a definovanie jej cieľovej kvality je podľa Európskeho dohovoru o krajine výsledkom spolupráce verejnosti, odborníkov a orgánov samosprávy, preto pri skúmaní krajiny, jej zmien a možných návrhoch zlepšenia kvality, je nevyhnutné používať metodický aparát, prostredníctvom ktorého, je výsledok hodnotenia do určitej miery závislý od pozorovateľa. Vizuálne a axiologické vlastnosti krajiny sa stali predmetom výskumu už dávnejšie v Európe (Arthur, 1977; Brush, Shafer 1975, Unwin, 1971) a Spojených štátoch 15

4 amerických (Smardon, Palmer, Felleman, 1986). Existujú mnohé metodiky posudzovania vizuálnej kvality krajiny s akceptovaním kultúrnych a historických hodnôt krajiny (Tips, 1984; Swanwick, 2002). Exaktné metódy hodnotenia vizuálne-estetického prejavu krajiny vyvinuli na Slovensku Jančura (2000); Oťahel (2000); Štefunková, Cebecauer, (2006); Jančura, a kol., 2010 a ). Táto práca prezentuje možnosti využitia niektorých z metód pri určovaní vizuálnej kvality krajiny. 2.4 Krajinné typy a hodnota krajiny Charakteristika krajinných typov Mapovanie krajiny a klasifikácia sú základnými pracovnými postupmi v rámci geografie a krajinnej ekológie. Každý typ obsahuje príznačné, charakteristické znaky, ktorými sa odlišuje od iných, a ktoré reprezentujú jeho jedinečnosť. Cieľový stav krajinného typu je systémovo zhodný s existujúcim (vhodným), či žiaducim (budúcim) typom (Jančura, a kol., 2010 a ). Krajinný typ regionálnej úrovne reprezentuje základný rámec pre pomenovanie špecifík krajiny a jej hodnôt a umožňuje porovnanie s inými regiónmi. Je to východisková geografická úroveň pre definovanie základných regulačných opatrení, ktoré sú ďalej bližšie charakterizované na lokálnej úrovni krajín, najčastejšie jednotlivých katastrálnych území obcí (Kozová, a kol. 2008). Rozdielne krajinné typy a regióny využívajú rozdielne metódy krajinného plánovania a manažmentu krajiny. Klasifikácia typov krajiny má preto blízko k topickej dimenzii hodnotenia, posudzovania a ochrany krajiny (Lipský, Romportl, 2007). Viacerí autori riešia problematiku ochrany historických štruktúr v krajine z dôvodu zachovania rozmanitosti krajinných typov. V kultúrnej krajine, hlavne tam kde sa vyskytujú do veľkej miery zastúpené človekom pozmenené ekosystémy, je dôležité podporovať heterogenitu, lebo krajina s rozdielnymi, hlavne prírodnými a polo-prírodnými štruktúrami, je spravidla stabilnejšia, ako krajina s nízkou diverzitou krajinných štruktúr. (Phillips, 1998; Bogdanowski 1999; Barata, Mascarenhas 2002; Lowenthal, 2005). Diskusia je v súčasnosti intenzívna a dôvodom je snaha o zachovanie diverzity a identity Európskych regiónov a krajinných typov s neopakovateľným charakterom. V tomto prípade Rada Európy a štáty uplatňujúce Európsky dohovor o krajine sa neusilujú o zriaďovanie osobitne chránených území, ale o aktívnu starostlivosť o hodnoty krajiny v hlavne v spolupráci s miestnymi obyvateľmi a integrovanú ochranu prírodného, kultúrneho a historického dedičstva (Tab. 1). 16

5 Tabuľka 1 Hlavné princípy Európskeho dohovoru o krajine (spracované podľa: Weber, Stôglehner, 2006) Ciele - objektívna identifikácia a deskripcia krajiny ako konvencie základného predpokladu pre ocenenie jej hodnoty Typy krajiny - urbánna, peri-urbánna a rurálna krajina - v prvom rade sú dôležité jednotky krajiny v sub- Mierkové úrovne regionálnej mierke Pozícia hodnôt krajiny - integrácia prírodných a kultúrnych hodnôt krajiny - zapojenie verejnosti do ohodnocovania krajiny Odozva na tlak - obsahuje tri spôsoby ako ovplyvniť a rozlíšiť kvalitu a požiadavky krajiny: ochrana, manažment a plánovanie spoločnosti - požaduje odozvu v odvetviach vlády krajiny pre plánovanie krajiny a iných významných oblastiach Typy krajiny na Slovensku a v Európe Členenie krajinných typov Slovenska a pripravovaná typológia kultúrnej krajiny vychádza zo starších prác (Mazúr, Lukniš, eds., 1980), Atlasu krajiny SR (Miklós, eds., 2002; a Atlasu reprezentatívnych geo-ekosystémov Slovenska (Miklós, Izakovičová, eds., 2006) a mala by nadviazať na existujúce výstupy z európskych projektov zameraných na klasifikáciu a typológiu krajín Európy, ak sú: SENSOR 4, ENRISK 5, ATLAS 6, CORINE Land Cover (CLC) (Kozová, a kol., 2008). Vyčlenenie základných krajinných typov Európy je zamerané na integrované vnímanie ochrany a manažmentu prírodného a kultúrneho dedičstva, na hodnotenie krajinného rázu a je dôležitým materiálom pre určenie ohrozenosti určitých krajinných typov a monitorovanie zmien v krajine. V Európe existujú vedecké projekty s týmto zameraním (Meeus, 1995; Mücher et al., 2005), ktoré predstavujú východisko pre definovanie kvality krajiny a návrh regulačných opatrení na úrovni Európskych regiónov. Európska iniciatíva posudzovania charakteru krajiny (ELCAI) (Mücher et al., 2005) je súborné dielo v podobe správy z projektu, kde sú porovnané existujúce práce národných typológií vo vzťahu k pan-európskym klasifikáciám krajiny. Predstavuje východisko pre vytváranie a pomenovanie krajinných typov na národných úrovniach pre krajiny, ktoré do projektu nevstúpili. V rámci Európskeho projektu FP5 EU (iniciatívy skupiny odborníkov, ktorí sa podieľali na vytvorení klasifikácií, typológii a hodnotení charakteru krajiny na národných úrovniach) je zaregistrovaných viac ako 40 typológií a klasifikácií v 16 európskych krajinách 8. Slovensko sa pripojilo k iniciatíve. Dôvodom vzniku iniciatívy je fakt, aby výsledky z národnej úrovne typológie a posudzovania charakteru krajiny na národnej úrovni boli kompatibilné s Európskou úrovňou. Príkladom takýchto krajinných typológií sú práce autorov napríklad v Čechách (Kolejka, Lipský, 2008), v Belgicku (van Eetvelde, et al., 2005), v Portugalsku (Pinto-Correia et al., 2003) a mnohé

6 iné. V rámci prípravnej etapy navrhovanej klasifikácie krajinných typov na Slovensku sa predpokladá mierka 1: na národnej úrovni. Základom bude vyčlenenie prírodnokultúrnych typov krajiny, ktoré budú charakterizované: reliéfovo-klimaticko-pôdnovegetačnými jednotkami, ktoré predurčili v minulosti určitý spôsob využívania krajiny; podľa spôsobu historického osídlenia a kultivácie krajiny, kde sa porovná historický a existujúci spôsob využívania krajiny a stanovia sa stupne odlišnosti; určí sa stupeň ochrany, pričom sa vyhodnotí vzťah ku krajinnému rázu a charakteristickým črtám krajiny (Kozová, a kol., 2008). Napriek znalostiam o existujúcich metodikách klasifikácie kultúrnych krajín na paneurópskej úrovni, je potrebné brať do úvahy fakt, že hoci prírodné podmienky vo veľkej miere podporujú distribúciu a usporiadanie krajinných typov podľa využitia zeme, v bývalých postsocialistických štátoch do veľkej miery na to vplývajú socio-ekonomické faktory (Olah, 2009 a ) Typy kultúrnej krajiny a historické krajinné štruktúry V západoeurópskej literatúre sa termín kultúrne krajiny používa v zmysle označenia historických vrstiev prítomných v krajine (Anderson, 1994), alebo sa významovo spája s pojmami kultúrne dedičstvo a kultúrne väzby (Swanwick, 2002). Pojem kultúrna krajina sa vzťahuje na také časti krajiny, kde sa vyskytujú ľudské artefakty (Naveh, 1998; Lindborg, Eriksson, 2004; Antrop 2006), je výsledkom socio-ekonomických aktivít a prezentuje zmenenú až pretvorenú prírodnú krajinu (Mičian, Zatkalík, 1986; Seko, 1992; Oťahel, 2000). Pod kultúrnou krajinou chápeme prírodu a ľudské výtvory vrátane sociálnych vzťahoch ľudskej spoločnosti, o ktorú sa človek ohľaduplne stará (Vološčuk, 2005). Termín skultivovaná kultúrna krajina by mal byť používaný v súvislosti so zvyšovaním jej hodnoty, jedinečnosti, významu a v neposlednom rade krásy, lebo funkčná krajina je aj pekná krajina (Marenčák, 1997). Vplyv človeka na prebiehajúce procesy v krajine je dnes zásadný. Každá výrazná spoločenská zmena prináša i zmeny v celkovom usporiadaní krajiny, jej štrukturálnych a funkčných vzťahoch. Zmena spoločenského poriadku sa prejavuje na pozemkovej reforme a následne na územných zmenách usporiadania krajinných štruktúr (Ujházy, Jančura, 1996). Kultúrnu krajinu reprezentuje súčasné využitie krajiny, ktorého materiálnu entitu predstavuje krajinná pokrývka. Projekt satelitného mapovania reálnej krajinnej pokrývky CLC 2006 ju interpretuje pre viaceré potreby (napríklad mapovanie zmien v krajine, určenie významných biotopov) v národnej a regionálnej mierke (1: až 1:100000). Historické krajinné štruktúry sú klasifikované v krajinných typoch SR v jednotlivých geografických dimenziách, na úrovni národnej, regionálnej aj lokálnej. Za významné historické krajinné štruktúry pre typizáciu krajiny SR sú považované také, ktoré ovplyvňujú charakter a vzhľad voľnej krajiny veľkoplošne a sú relevantné (mapovateľné) pre mierku 1: a ďalej jednotlivé významné prvky, ktoré vlastne umožnili definovať veľkoplošné historické krajinné štruktúry. Sú to zväčša malé stavby, technické objekty, maloplošné využitie zeme, ktoré sami o sebe nie sú plošne významné, ich priestorová štruktúra však vytvára špecifický krajinný ráz. Ich vzácnosť je daná špecifickosťou priestorovej štruktúry a formami využitia zeme, ktoré sú z pohľadu súčasného rozvoja spoločnosti 18

7 anachronizmom (Izakovičová, Bezák, 2010). V rámci spracovania mapy reprezentatívnych ekosystémov Slovenska (Miklós, Izakovičová, eds., 2006) je osobitne vyznačený typ krajiny s historickými krajinnými štruktúrami (Obr.1). Obrázok 1 Typy krajiny s tradičným využitím a výskytom historických krajinných štruktúr na Slovensku (Miklós, Izakovičová, eds., 2006) V určitom krajinnom type sa vyskytujú viaceré typy historických krajinných štruktúr. Rozdiel je v hodnote, ktorú danému typu kultúrnej krajiny pridávajú. Historické krajinné štruktúry, ktoré sa najviac podieľajú na vytvorení hodnoty krajinného typu a súčasne sa prejavujú aj vo vzhľade krajiny dávajú pomenovanie určitej kultúrnej krajine. Výskyt v krajine určujeme dvoma spôsobmi: ako areálový (na úrovni regiónu a krajiny) a objektový (na lokálnej úrovni krajinného detailu) (Jančura, 2004). Klasifikácia historických krajinných štruktúr na národnej úrovni Slovenska predstavuje štyri typy krajín s historickými krajinnými štruktúrami, ktoré tvoria dominantný ráz krajiny a oblasti ich výskytu s ohraničením, ktoré korešponduje s hranicami reprezentatívnych geo-ekosystémov (Izakovičová, Bezák, 2010). Vinohradnícka krajina, predstavuje typ krajiny, kde dominantným využitím zeme je pestovanie a spracovanie hrozna. Cez územie Slovenska prebieha najsevernejšia hranica možnosti pestovania viniča v Európe, čo dáva zvláštny ráz vinohradníctvu (pestovanie hrozna na víno) a tiež vinohradníckej krajine. Pre pestovanie viniča sa využívajú najteplejšie svahy nízkych pohorí v južných oblastiach Slovenska s rôznou úpravou reliéfu (terasy), charakteristické sú vinárske domčeky a pivnice. Jednotlivé oblasti vinohradníckej krajiny na Slovensku sú zobrazené na obrázku 2. Charakteristické znaky sú zobrazené vo fotkách a ikonách na obrázku 3. 19

8 Obrázok 2 Typy krajiny s tradičnými vinohradníckymi formami využitia zeme (Miklós, Izakovičová, eds., 2006) Obrázok 3 Typy krajiny s tradičnými vinohradníckymi formami využitia zeme vo fotkách a ikonách (fotky a kresby autorka, 2011) Typ krajiny s formami rozptýleného osídlenia reprezentujú osobitý typ exploatácie pôdy a s ním súvisiaci osobitý typ osídlenia. Základňou roztratených osád sú podhorské 20

9 oblasti s podvrchovinami a vrchovinami, v ktorých sa nadmorská výška pohybuje najčastejšie medzi m n. m.. Vznik kopaničiarskeho osídlenia na Slovensku súvisí s tromi základnými historickými kolonizačnými osídľovacími vlnami: valašskou, horalskou a kopaničiarskou. Jednotlivé oblasti s formami rozptýleného osídlenia na Slovensku sú zobrazené na obrázku 1. Charakteristické znaky sú zobrazené na fotkách a v ikonách na obrázku 4. Obrázok 4 Typy krajiny s tradičnými formami rozptýleného osídlenia vo fotkách a ikonách (kresby autorka, 2011) Typ lúčno-pasienkárskej krajiny je charakteristický nasledovnými znakmi: nízky stupeň intenzifikácie, vysoká diverzita krajiny, zachované tradičné drevené a iné pôvodné obydlia, zachované tradičné formy poľnohospodárskeho využívania s komplexmi lesov, významná spoločenská, ale aj ekologická hodnota územia, zachovaná biologicko-krajinárska hodnota územia, zosúladené funkcie poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, rekreácie, cestovného ruchu a ochrany prírody s krajinno-ekologickými hodnotami územia. Z historického pohľadu možno konštatovať, že lúčno-pasienkárske hospodárstvo patrilo k tradičnej obžive našich predkov. 21

10 Obrázok 5 Typy krajiny s tradičnou lúčno-pasienkárskou krajinou na Slovensku (Miklós, Izakovičová, eds., 2006) Obrázok 6 Typy krajiny s tradičnou lúčno-pasienkárskou krajinou vo fotkách a ikonách (kresby autorka, 2011) 22

11 V storočí sa popri remeslách a obchode začali hospodársky využívať vyššie položené územia a odľahlejšie doliny, kde vznikali najprv sezónne príbytky v blízkosti lúk a pasienkov a neskôr v ich okolí aj poľnohospodársky kultivované políčka a sady. Vybrané oblasti s typom lúčno-pasienkárskej krajiny na Slovensku sú zobrazené na obrázku 5. Charakteristické znaky sú zobrazené vo fotkách a v ikonách na obrázku 6. Typ banskej krajiny sa viaže na historické územia ťažby nerastných surovín, a kde sa v súčasnosti banské aktivity už nevykonávajú. Ťažba podmienila vznik banských sídiel s typickou baníckou retiazkovou štruktúrou osídlenia, s baníckou architektúrou a technickými pamiatkami. Vznikli menej známe špecifické formy reliéfu, vodohospodárske diela v krajine (tajchy, jarky, vodné štôlne, akvadukty). Oblasti s typom tradičnej banskej krajiny na Slovensku sú zobrazené na obrázku 7. Charakteristické znaky sú zobrazené vo fotkách a v ikonách na obrázku 8. Niektoré banské antropogénne formy sa javia vo vzhľade krajiny ako negatívne pôsobiace znaky symptómy. Sú to často pozostatky nedávnej ťažby surovín (v 20. stor.), ktoré síce z časového hľadiska považujeme za historické formy (staršie ako 50 rokov) avšak nie hodnotné (Obr. 9). Obrázok 7 Typy krajiny s tradičnou banskou krajinou na Slovensku (Miklós, Izakovičová, eds., 2006) 23

12 Obrázok 8 Typy krajiny s tradičnou banskou krajinou vo fotkách a ikonách (fotky kresby a autorka, ) Obrázok 9 Negatívny vplyv novodobej banskej ťažby na krajinu: a-pohľad z horných háld na údolie Richtárskeho potoka; b-osídľovanie novovekých háld vegetáciou; c-pohľad na haldy z údolia Richtárskeho potoka (fotky autorka, 2002) 24

13 Klasifikácia krajinných typov a historických foriem využitia zeme na regionálnej úrovni Slovenska by mala byť spracovaná v takých kategóriách, ktoré sú kompatibilné s klasifikáciou krajinnej pokrývky CLC 2006 a s členením krajinných typov Európy podľa projektu LANMAP2 (Mücher, et al., 2006). Na základe širšieho rámca porovnávaných území môžeme v budúcnosti definovať určité krajinné typy Slovenska ako unikátne v Európskom kontexte. Mierka 1: :25000 predstavuje typickú mierku mapovania krajiny na lokálnej úrovni, alebo prechodnej lokálno-regionálnej. Kvantitatívne vyhodnotenie na úrovni krajiny sa spracováva väčšinou v rastrovej sieti, a to najčastejšie s veľkosťou rastra 1x1 km, prípadne 2x2 km, pričom v geo-referencovaní sa vychádza z existujúcej siete podľa štandardov EEA 9 (je georeferencovaný v systéme ETRS89-LAEA 52N 10E). Napríklad vo Veľkej Británii je zaužívaný postup spracovania krajinných typov v GIS aplikáciách, ktorý bol vyvinutý Inštitútom pozemnej ekológie Veľkej Británie a je založený na metóde analýz existujúcich dát o krajinnej pokrývke, potenciálnej vegetácii, pôde, či reliéfe v rastri s rozmermi 1x1 km 2. Takto bolo definovaných 32 kategórií typov krajiny (Bunce et al., 1996). Identifikácia historických štruktúr v krajine na lokálnej úrovni je možná do určitej miery s využitím máp, ale je potrebný aj terénny prieskum, ktorý je náročný na čas. Väčšinou sa ho zúčastňujú aj odborníci z iných vedných disciplín (fytocenológia, pestovanie kultúrnych plodín, archeológia, historické geografia a iné). Interdisciplinárny prístup zabezpečuje väčšiu presnosť a exaktnosť ďalej spracovávaných údajov a súčasne širšiu oblasť použitia výsledkov. Výskum historických krajinných štruktúr vždy prebieha v rôznych geografických úrovniach spracovania, od lokálnej úrovne, kde môžeme určovať v teréne objekty rádove s rozmermi niekoľko metrov, cez regionálnu úroveň, kde vymedzujeme topograficky ohraničené areály s výskytom historických krajinných štruktúr na plochách s rozlohou niekoľko hektárov až po úroveň Slovenska, kde sú areály výskytu vztiahnuté na oblasti krajinných typov s výskytom historických krajinných štruktúr a sú priradené k určitej územnej jednotke. Príklad postupu identifikácie historických krajinných štruktúr v rozdielnych mierkových úrovniach máp prezentujeme na obrázku 10 a vychádzame z autorských prác (Slámová, a kol., 2003; Slámová, Jančura, 2005). Na príklade ukazujeme, že z hľadiska regionálnej klasifikácie tradičných kultúrnych krajín sa v katastrálnom území Nižná Boca nenachádza tradičná banská krajina klasifikovaná na regionálnej úrovni. Na mape v mierke 1:15000, sú zobrazené banské diela v banskom poli Zach pod severozápadným svahom Fišiarky (1478 m n. m.) a spolu ich je vo výreze 103, a v celom banskom poli je 100 štôlní a 155 háld. Boli určené z historických máp a overené počas terénnych prieskumov. To svedčí o veľmi intenzívnej banskej aktivite na malom území. Len podrobným a komplexným postupom identifikácie objektov v rozdielnych geografických dimenziách nájdeme v krajine aj také historické krajinné štruktúry, ktoré zanikli v obraze krajiny, stratili sa pamäte ľudí, ale reálne ešte existujú v krajine, v tomto prípade ako formy reliéfu a drobné banské stavby, a tvoria významnú hodnotu krajiny

14 Obrázok 10 Identifikácia historických krajinných štruktúr v rôznych geografických dimenziách 2.5 Vlastnosti krajiny Štruktúry v krajine a diverzita Štruktúra je usporiadanie entít a ich väzieb v určitom celku alebo procese, je to sústava diferenciálnych prvkov a vzťahov (Deluze, 1974). Prezrádza zloženie a usporiadanie systému. Je významným nositeľom informácií o krajine, umožňuje jej štúdium, klasifikáciu, hodnotenie, triedenie (Jančura, 1998). Charakteristika historických krajinných štruktúr súvisí s rozvojom analyticko-syntetických výskumných metód krajinnej ekológie na Slovensku v 80-tych rokoch, ktoré sa podrobne zaoberali hlavne štruktúrami krajiny. Pri klasifikácii historických štruktúr v práci využívame tradičné rozdelenie podľa príslušnosti k štruktúram krajiny (Ružička, Miklós, 1982; Drdoš, 1995). Určovanie v krajine prebieha na základe spracovania historických máp a následných interpretáciách, kde sa porovnáva zastúpenie historických krajinných štruktúr k iným komponentov krajinnej pokrývky a porovnáva sa viacero časových období (Olah, 2009 a,b ). Novšie poznatky o usporiadaní krajinnej pokrývky smerujú výskum na zisťovanie vývoja krajiny ako nelineárneho dynamického systému, najmä z hľadiska jeho schopnosti samo-organizácie a samoregulácie (Sabó, 2007). Diverzita krajiny a krajinnej pokrývky je rôznorodosť a bohatosť krajiny, ktorá je podmienená lokálnymi a regionálnymi zmenami vonkajších podmienok. Je to priestorová vlastnosť krajiny a okrem jej kvantifikovateľných atribútov (počet plôšok, rozloha, veľkosť, vzájomné interakcie a iné) v bezprostrednom kontakte vnímame predovšetkým jej 26

15 kompozíciu a vizuálnu kvalitu (Antrop, 1998). Diverzita krajinnej pokrývky a jej komponentov sú dva významné indikátory pri posudzovaní kvality krajiny (Tveit et al., 2006). Heterogenita krajiny z krajinno-ekologického hľadiska vnímania horizontálnych väzieb v krajine, teritoriality, je definovaná ako prejav štruktúr všetkých biotických a abiotických zložiek fyzicko-geografického komplexu, súčasného a historického spôsobu využitia krajiny. Predstavuje diverzitu zloženia a usporiadania (kompozície) komponentov krajinnej štruktúry. Priestorová heterogenita je jedným zo základných atribútov o krajinnom systéme a vyjadruje, kvantitatívne, rozmanitosť prítomných krajinných prvkov (počet, väzby), a ako autori uvádzajú, ďalej medzi kvalitou vizuálneho vzhľadu krajiny a kvalitou krajinnej pokrývky existuje súvislosť (Forman, Godron, 1993). Rôznorodosť krajinných typov predstavuje samostatnú hodnotu daného územia. Zmena charakteristických znakov, ktoré krajinný typ reprezentujú, znamená aj zmenu krajinného typu. Tieto zmeny môžeme vnímať ako vizuálne poruchy, symptómy, respektíve ako určitý proces degradácie (znefunkčenia) krajiny (Jančura a kol., 2010 a ) Vývojové vlastnosti krajiny Teritoriálne vymedzené, areálovo diferencované časové obdobia v krajine hodnotíme a bilancujeme v nich zmenu (Žigrai, 1999; Gojda, 2000; Jančura, 2003) a pri výskume používame hlavne historicko-geografické metódy. Zmeny krajiny sú charakterizované časovo-priestorovými zmenami v celom systéme, čo ovplyvňuje výsledný model krajiny a jeho parametre (Hilbert, 1999). Pôsobením antropického tlaku vznikajú špecifické formy usporiadania krajinných štruktúr, ktorými sú historické krajinné štruktúry. Väzbami sú prepojené s inými komponentmi krajinných štruktúr a vzájomne interagujú. Zmena charakteru zložiek signalizuje zmenu vo fungovaní, usporiadaní a stabilite ekosystémov, pretože sa menia podmienky najmä pre citlivé druhy, čo sa prejaví v biodiverzite spoločenstiev (Jančura, a kol., 2010 b ). Biologické indikátory, sú druhy rastlín, ktoré ako prvé indikujú budúcu zmenu štruktúry a následne zmenu krajinného typu a prejavujú sa vizuálne v obraze krajiny (Jakubec, a kol., 2010). Historické spôsoby využitia krajiny sa môžu významne prejaviť vo variabilite súčasnej krajiny a súčasných vzťahoch v ekosystémových procesoch. Zmeny prebiehajúce v krajine a štrukturálnu diverzitu skúmame pomocou krajinných indexov. Existuje niekoľko metodík na kvantifikáciu zmeny krajinných vzorcov, ale v málo prípadoch sa hľadajú vzťahy a prepojenia medzi historickými krajinami, ich vývojovými trajektóriami a dynamikou súčasných ekosystémových procesov (Iverson, 2007). Využitie zeme predstavuje funkčnú charakteristiku krajinnej štruktúry. Krajinná štruktúra predstavuje aktuálne využitie krajiny človekom, formy obhospodarovania krajiny a stupeň antropického vplyvu. Z toho vyplývajú aj typy využitia zeme: urbanizovaná, poľnohospodárska, lesohospodárska, a nevyužitá krajina (Klinda, eds., 1996). Vyjadrujú priestorové rozloženie socio-ekonomických aktivít človeka (Seko, 1992). Zmeny v usporiadaní krajinnej pokrývky sa na území Slovenska. V bývalom Uhorsku a Rakúsko-Uhorsku, sa udialo niekoľko prelomových zmien. V 13. storočí to bol vznik sídelnej siete, kedy sa stabilizovala prevažná väčšina existujúcich sídiel a pretrvali dodnes ako obce, alebo mestá, a s tým súvisela aj premena krajiny (lesnej na 27

16 poľnohospodársku, prípadne priemyselnú-banskú) v ich bezprostrednom okolí. V poľnohospodárskej krajine sa začal prejavovať nedostatok pôdy a začali sa osídľovať podhorské oblasti, s menej úrodnou pôdou. V 14. storočí valašská kolonizácia výrazne zmenila aj horské oblasti, nemecká kolonizácia v súvislosti v rozvojom banských aktivít spôsobila výrazný úbytok lesov aj vo vyšších aj nižších nadmorských výškach, hlavne v okolí banských miest. V 16. storočí počas druhej vlny valašskej kolonizácie pokračoval úbytok lesov aj vo vyšších nadmorských výškach až do sub-alpínskeho stupňa, ktoré sa menili na pasienky. V storočí sa prejavovala veľká rozdrobenosť súkromných pozemkov, ktoré rodiny nemohli uživiť, čo znamenalo migráciu a odchod obyvateľstva z vidieka za prácou. Veľkou zmenou v usporiadaní krajinnej pokrývky, ktorá spôsobila masívny odchod obyvateľov z vidieka do mesta, boli 50-te roky 20. storočia, kedy boli násilne zcelované súkromné drobné pozemky a vznikli štátne poľnohospodárske plochy o výmere niekoľko desiatok až stoviek hektárov, čo znamenalo úplný zánik historických vzťahov pôvodných obyvateľov k vlastnej pôde, stratu identity a zanikla veľká časť tradičnej poľnohospodárskej krajiny na Slovensku. Približne v rovnakom období sa začal rýchlo rozvíjať priemysel, a vznikli priemyselné mestá (Chrastina, 2005). V 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia sa radikálne zmenila podoba mnohých miest, ktoré existovali v pomerne stabilizovanej podobe mnohé storočia. V súčasnosti trend rozrastania miest pokračuje, s tým rozdielom, že k mestách začínajú viac menej živelne prirastať rôzne satelitné sídliská, polyfunkčné a výrobné zóny pozdĺž rýchlostných komunikácií, alebo sa k nim pripájajú blízke obce. Podľa údajov SAŽP SR na Slovensku máme vidieckych obcí, a dediniek a vo vidieckych regiónoch žije 44 % obyvateľov. Hoci vidiecke sídla prevažujú nad mestskými, žije v nich menej ľudí ako v mestách (Dobrucká, 2010). V poslednom desaťročí všeobecne klesá podiel poľnohospodárskej pôdy a hlavne v podhorských a horských oblastiach miestami úplne zaniká poľnohospodárska krajina (Olah, 2009 a ; Petrovič, 2006; Slámová, a kol., 2007). Na príklade poľnohospodárskej krajiny Pienin môžeme vidieť postupný zánik heterogénnych historických agrárnych mikroštruktúr, zmeny spôsobu obhospodarovania krajiny, zmeny spôsobu obživy obyvateľov, útlm poľnohospodárskych aktivít a primeranej intenzity obhospodarovania, ubúdanie obyvateľstva z menších obcí (Jančura, a kol., 2010 b ). Lesná krajina na Slovensku vo všeobecnosti neubúda, plochy lesov sú stabilizované (okrem miestnych kalamít) (Boltižiar, 2007). V neposlednom rade treba spomenúť aj zánik banskej historickej krajiny Slovenska, ktorá v minulosti reprezentovala medzinárodne významné oblasti Slovenska a s tým sú spojené súčasné relikty kultúrneho a historického dedičstva v podobe architektonických a technických pamiatok. Ťažba rudných surovín prebiehala v 211 katastrálnych územiach, čo je približne 10% zo všetkých katastrálnych území Slovenska (Slámová, a kol., 2003). Väčšina banských území stratila význam na konci 19.storočia, lebo zásoby rúd sa znížili, čiastočné oživenie ťažby modernými technológiami prišlo v 60-tych rokoch 20. storočia a prinieslo zo sebou mnoho environmentálnych problémov, a za krátky čas bola činnosť ukončená. Napríklad v bývalej veľmi významnej historickej lokalite s ťažbou medi v oblasti Starých hor, v lokalitách Piesky a Richtárová, boli predmetom novodobej banskej činnosti stredoveké haldy (Obr. 9). 28

17 2.5.3 Axiologické vlastnosti krajiny V poslednom desaťročí je populárna hodnotovo-významová klasifikácia krajiny aj v oblasti teoeretickej krajinnej ekológie (Dramstad et al, 2006; Gobster et al., 2007; Fry, et al., 2009). Axiologické vlastnosti majú hlavne povahu javov. V princípe oba prístupy k hodnoteniu krajiny, aj kvantitatívne aj kvalitatívne, sa využívajú pri posudzovaní kvality krajiny (Burley, 2006). Stephenson (2008) poukazuje na variabilitu posudzovania kultúrnych hodnôt jednotlivými odbornými profesiami a pre objektivizáciu posudzovania hodnôt v krajine navrhuje používať modely integrujúce formy, vzťahy a zaužívané postupy, viditeľných i skrytých hodnôt krajiny, ktoré určuje v jednotlivých časových horizontoch. V rámci projektu EC Penta Erasmus Mundus bola spracovaná príručka Environmental Assessment Lecturer s Handbook kde spoluautori zhrnuli princípy environmentálneho hodnotenia, ktoré sú používané na európskych univerzitách a v praxi v početných krajinárskych štúdiách. Slovensko prispelo do projektu kapitolou o hodnotení vizuálnych vlastností krajiny (Fischer, et al., 2008). Axiologické vzťahy súvisia s atraktívnosťou a pozoruhodnosťou miest v krajine pre obyvateľov aj návštevníkov krajiny. Asociácie, ktoré zaujímavá krajina vyvoláva, zvyšujú návštevnosť. Súčasne sú meradlom hodnoty, prečo ľudia miesta navštevujú a považujú ich za dôležité, a v prípade vysokej spoločenskej hodnoty sa stávajú predmetom legislatívnej ochrany. Významné objekty kultúrneho a prírodného dedičstva určujú hodnotu krajiny a môžu byť povahy hmotnej alebo vyplývajú z kontextu (Klinda eds., 1996). Pri výskume axiologických vzťahov pracujeme hlavne so súbormi váhových kritérií, ktoré sú dôležitými exaktnými argumentmi pri pretváraní a dizajne krajiny. Axiologické vlastnosti majú prevažne povahu javov a len do určitej miery ich môžeme spracovať kvantitatívnymi metódami (Jančura, 2003). Charakteristiky krajiny, ktoré súvisia so vzťahom človeka ku kvalite a hodnote krajiny sú uvedené v tabuľke 2. Podľa vzácnosti, zriedkavosti, či ohrozenia môžeme objektom v krajine prideliť význam: svetový, republikový, regionálny a lokálny. Znaky krajinného obrazu, ktorým môžeme jednoznačne pripísať hodnotu, reprezentujú štátom chránené prírodné a kultúrne a historické objekty a historické štruktúry v krajine (Jančura, 1999). Tabuľka 2 Hodnoty v krajine (spracované podľa: Jančura, 2003, 2004, 2009) Faktory posudzovania kvalita krajiny Endemický výskyt Originalita kombinácie znakov Prítomnosť historických krajinných štruktúr Je to integrovaný súbor hodnôt krajiny. Je obmedzený na vymedzenú lokalitu korešponduje so zákonom o ochrane prírody č. 543/2002 a so zákonom o ochrane pamiatkového fondu č. 49/2002. Vytvára spravidla prítomnosť čitateľných krajinných vzorcov (napr. prvkov reliéfu a zložiek krajinnej pokrývky), väčšinou vzorce vyplývajú z usporiadania formácií nelesnej drevinovej vegetácie a tvaroslovia reliéfu. Prítomnosť historických artefaktov, ktoré podľa veku hodnotíme spôsobom že čím sú staršie, tým sú vzácnejšie. 29

18 Vizuálny súlad Vizuálna exponovanosť Identita miesta Symbolický význam miesta Riziko zániku Je to súlad ľudských aktivít, prírodného prostredia vnímaný ako eurytmia ako súlad prírody a človeka. Sprievodné synestetické vnemy vnímanie krásna a harmónie sú dané estetickými normami ako súlad s princípmi krásna. Je určená fyzickou viditeľnosťou a súčasne vizuálnou príťažlivosťou a hodnotou krajinného priestoru. Vyjadruje vzťahy ľudí (obyvateľov a návštevníkov) k vlastnostiam krajiny. Identita je vnútorná totožnosť a svojráz miesta. Je to vedome zakódovaný odkaz (pamäť udalosti), buď charakteru memoriálneho objektu, pamiatky pôsobenia významných osobností, či udalostí, alebo symbolických krajín (napr. religióznych, kalvárií a pod.). Sú vnímané ako ohrozenosť a citlivosť, zvyšujú spoločenskú potrebu zachovania tým valorizuje danú vec. Hodnoty a významy sa v minulosti v krajinnom plánovaní opomínali, lebo sa nedali kvantifikovať a podľa toho klasifikovať (Muhar, 1994). Aj bežné, legislatívne nechránené kultúrne a historické pozoruhodné objekty, sú médiami, cez ktoré spoznávame históriu a iné hodnoty krajiny (Slámová et al., 2012). Hľadanie kontextu bio-ekologických, krajinno-ekologických a krajinno-estetických atribútov krajiny otvára ďalšie možnosti rozvoja vzťahu ekológie a axiológie krajiny (Daniš, 2008). Problematika postupného zarastania neobhospodarovaných plôch v súvislosti s výskytom cenných biotopov organizmov je na Slovensku veľmi aktuálna (Gallayová, Gallay, 2008; Daniš, 2008; Izakovičová, Bezák, 2010). Neobhospodarované tradičné mikroštruktúry poľnohospodárskej pôdy sa menia na lesné spoločenstvá. Takto sa stráca hodnota mnohých krajín, preto táto práca upozorňuje na význam menej známych a legislatívne nechránených historických krajinných štruktúr. V roku 2011 sa v Dudinciach konala konferencia za účelom propagácie regiónu Hontu, ktorý nie je výrazne bohatý na územia s osobitnou územnou ochranou prírody a krajiny, a nie sú tu koncentrované ani pamiatkovo chránené objekty. Na druhej strane obsahuje historické krajinné štruktúry, ktoré sú ojedinelé na Slovensku. Sú to skalné obydlia, hojne sa vyskytujúce vo svahoch s mäkkými tufovými horninami a obyvatelia ich vytesali v historickom období, v 16. storočí, kedy im často hrozilo nebezpečenstvo počas tureckých nájazdov (Jančura, 2011) (Obr. 11, 12). Práve pri ochrane menej známych foriem historických štruktúr by nám mohla napomôcť implementácia zásad vyplývajúcich z Európskeho dohovoru o krajine, ktorý exkluzívne ako prvý medzinárodný európsky dohovor sa usiluje o ochranu všetkých dimenzií krajiny, v zmysle zachovania európskej identity a diverzity krajiny, ktorá je žijúcim prírodným a kultúrnym dedičstvom, či všedným, alebo výnimočným, mestským, alebo vidieckym, na zemi, či vo vode

19 Obrázok 11 Mapa výskytu skalných obydlí v Honte (podklad pre prácu: Jančura, 2011) Obrázok 12 Typy skalných obydlí: a vytesané v skale nad zemou, b - vytesané ako suterénne pivnice v/pri obydliach, c vytesané na úrovni obydlia (klasifikácia podľa: Jančura, 2011) 31

20 2.5.4 Vizuálne vlastnosti krajiny a interpretácia vzhľadu krajinu Objektivizácia parametrov priestoru krajiny je možná hlavne vďaka rozvoju optometrických metód (Jančura a kol., 2010 a ). Pod optometrickými vlastnosťami chápeme merateľné údaje o veľkosti, rozľahlosti, dĺžkach, vzdialenostiach (šírka, výška, hĺbka) a výhľadových podmienkach krajiny. Medzi morfometrickými charakteristikami krajiny, optikou ľudského oka, teóriou fotografického videnia a zobrazovania existuje závislosť (Oťaheľ, 2000). Vizuálne vlastnosti krajiny a jej vizualizácia súvisia s poznaním časovopriestorových vlastností krajiny v kombinácii s fyziologickými limitmi vizuálnej percepcie ľudí. Limitujúce faktory pozorovateľa, ako sú napríklad výška, možnosť dohľadu po horizont, uhol rozhľadu na vyvýšenine, alebo v depresii, interagujú s priestorovými charakteristikami krajiny a vytvárajú reálne zobrazenie vnímanej krajiny, v ktorom je rozlíšené popredie, plány a pozadie (Maples, 2004). Vo všeobecnosti rozoznávame viaceré druhy výhľadov: uzavretý výhľad, po stranách a v čelnom pohľade obmedzený reliéfom, stromovou kulisou, alebo stavbami do 500 m, polootvorený výhľad, čiastočne obmedzený kulisou po stranách, do 2 km, otvorený výhľad, bez bočných bariér, s dohľadnosťou nad 10 km (Oťahel 1998). V tejto časti sa zameriavame na termíny používané na Slovensku, lebo téma je široko rozpracovaná aj v domácej literatúre a v zahraničnej literatúre sa terminológia odlišuje. Krajinný obraz je vonkajším prejavom geografických podmienok, vzťahov a procesov krajiny. Ak hovoríme o krajinnom obraze, máme vždy na mysli priestorové charakteristiky a štrukturálne prvky krajiny (Drdoš, 1995). Vonkajší vzhľad, obraz krajiny je predovšetkým výsledkom vizuálnej percepcie a možno ho analyzovať podľa morfometrických vlastností georeliéfu a povrchových objektov krajiny (Oťahel, 2000). Javí sa ako kombinácia konfigurácie tvarov reliéfu a kompozície usporiadania zložiek štruktúry krajinnej pokrývky (Jančura, 2000 a ). Od r sa termín vyskytuje v zákone č.24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie 11. Krajinný ráz je podporený v legislatíve v susedných Čechách (v zákone č. 114/1992 Sb. o ochrane prírody a krajiny, v 12 (1) 12 ). Na Slovensku termín nemá podporu v zákone. Krajinný ráz, ktorý je najmä prírodnou, kultúrnou a historickou charakteristikou miesta či oblasti, je chránený pred činnosťou znižujúcou jeho estetickú a prírodnú hodnotu. Zásahy do krajinného rázu, najmä umiestňovanie a povoľovanie stavieb, môžu byť len s ohľadom na zachovanie významných krajinných prvkov, chránených území, kultúrnych dominánt krajiny, harmonickej mierky a vzťahov v krajine. Každá charakteristika krajinného rázu sa navonok uplatňuje v priestorových, vizuálne vnímaných vzťahov krajiny a v prvom rade sa uplatňuje hodnotami (prírodné, kultúrne, historické) danými prítomnosťou určitých javov a vzťahov (Vorel, 1999). Predstavitelia poľskej krajinárskej školy (Bogdanowski, 1999) rozlišujú krajinný ráz na regionálnej a krajovej úrovni a rozdeľujú ho na prírodný a kultúrny. Na Slovensku termín krajinný ráz spájame s axiologickými vlastnosťami krajiny (Jančura, 2000 a ). Hodnota je určená rôznorodosťou

21 charakteristických čŕt krajiny, krajinných typov a iných špecifických krajinných komponentov. Vymedzenie hodnotných, vzácnych častí krajiny prebieha na základe kritérií (uvedené v tabuľke 2). Hierarchia roztriedených znakov umožňuje triedenie podľa reprezentatívnosti a jedinečnosti ich výskytu na základe komparácie s porovnateľnými krajinami (Jančura, 2003). Charakteristický vzhľad krajiny sa prejavuje súborom charakteristických znakov, ktoré danú krajinu odlišujú od akejkoľvek inej (Jančura, Slámová, 2009). Termín charakteristický vzhľad krajiny je definovaný v zákone č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny 13, podľa ktorého reprezentuje vybrané, charakteristické vlastnosti krajiny. Charakteristické črty krajiny sú znaky reprezentujúce krajinu a spoluvytvárajúce charakteristický vzhľad krajiny. Charakteristické znaky krajiny sú dôležité pri určení podobných vlastností a odlišností krajín a ich špecifík (Jančura, Bohálová, 2009), a integrujú hodnotu prírodného, kultúrneho a historického dedičstva (podľa Európskeho dohovoru o krajine) (ETS č. 176, 2000). Ďalej sú črty považované za významné indikátory kvality krajiny (Antrop, van Eetvelde, 2000 b ; Ode et al., 2008). Významné siluety a panorámy sú chránené zákonom č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu 14, kde sú uvádzané termíny: charakteristické siluety kultúrnych pamiatok, pamiatkových zón a mestských rezervácií. Vizuálna exponovanosť lokality, vizuálne exponovaný priestor sú reprezentované súborom vlastností, ktoré určujú výraznosť a viditeľnosť pôsobenia krajinného priestoru, alebo objektu v krajine, vo vzťahu k hodnote okolitej krajiny a prítomností vzácnych prvkov. Krajinná scenéria je vnímaná ako dynamický faktor vzhľadu krajiny. Je subjektívnym vnemom. Obsahuje krajinný obraz, ale aj všetky vnemovo-pohybové vlastnosti krajiny (vône, pohyb vzduchu, teplotu, vlhkosť a pod). Je odlišná svojou dejovosťou zmien, tak dlhodobých (ročných období), ako aj okamžitých, krátkodobých (počasia). Krajinná scenéria má aj svoje typické, opakujúce sa situácie (Marenčák, Jančura, 1997). Vizuálna komunikácia medzi pozorovateľom a krajinou prebieha použitím znakovej grafickej komunikačnej sústavy. Obraz krajiny sa prenáša pomocou znakovej sústavy v podobe pojmov do našej mysle (Derrida, 1993). Obrázok 13 Sémantický trojuholník (Michalovič, Minár, 1997) Semiotický systém tvoria predovšetkým vzťahy (sú nadradené nad prvkami) (Obr. 13) (Michalovič, Minár, 1997)

22 Človek grafické znaky interpretuje ako pojmy. Simultánne usporiadané dáta v obraze krajiny zostavujeme tak, aby podľa vzájomného kontextu a asociácií viedli k porozumeniu skúmanej skutočnosti, a následne ich adekvátnym grafickým spôsobom interpretujeme. Pri vizuálnej komunikácii uprednostňujeme vizuálno-grafické interpretácie, ktoré majú minimálnu hodnotu grafickej informačnej redundancie. Vo vizuálnej komunikácii vychádzame z modelu Jakobsonovho modelu rečovej komunikácie (1970) 15 kontextspráva-adresant adresát-kontakt-kód. Čím je miera diferencií medzi kódom adresanta a adresáta menšia, tým je menší aj informačný šum. Vizuálna komunikácia má charakter mäkkého jazyka a musí byť schopná spracovať rovnako ťažko definovatelné symbolické štruktúry, ako aj formy s pevne definovaným významom (Sabol, 1999). Kľúčovým konceptom, ktorý podporuje vznikajúce formy, je štrukturálny popis asociovaný s obrazom. Je špecifikovaný svojim obsahom, primitívnymi tvarmi, z ktorých sa skladá, svojim usporiadaním a priestorovými reláciami medzi elementmi (Klodner, 1999). Empirický opis organizácie obrazu (Geštaltové zákony) vychádza zo všeobecných vlastností: nadsumatívnosť, transponovateľnosť, organizácia, zákon skúsenosti, proximita (podobnosť), uzavretosť, pregnantnosť (nápaditosť) (Biederman, 1987). Znak (aj vizuálny znak) je nositeľom informácie, označuje a umožňuje asociáciu označovaného, a označujúceho (Deleuze, 1993). Veda o znakoch sa nazýva semiotika. Sémantika je časť semiotiky zaoberajúca sa skúmaním funkciou znakov a ich významom. V znakovom systéme vytvárame základné stavebné kamene, bunky abecedy, znaky a znakové triedy. Znaky reálne vnímame ako príslušnosť k určitej skutočnosti alebo v abstraktnom zmysle ako príslušnosť k určitej triede. Znaky sa môžu navzájom zastupovať, ak ukazujú na ten istý objekt. Komunikujú nielen cez prítomné objekty v krajine, ale aj vzájomnými súvislosťami, ktoré vizuálne nevidíme, ale vieme ich poznávať (procesy, historické väzby, axiologické vzťahy objektov a pod.) (Jančura, Slámová, 2009). Tak ako fonémy sú základné akusticko-verbálne výstavbové kamene rečovej komunikácie (Lester, 2005), tak vizuálno-grafická komunikácia má základné komunikačné výstavbové jednotky, ktoré sa nazývajú sú grafémy (Klodner, 1999), synonymum - geóny (Biederman, 1987). Identifikačné znaky sú komunikačné a informačné uzly (Kravčík, Gašević, 2006). Klasifikácia typov znakov prítomných v krajine (Jančura a kol., 2010 a ) je vysvetlená na obrázku 14. Ikona sa vyznačuje zmyslovou podobnosťou k objektu, ikonické znaky preto reprezentujú zmyslovo postihnuteľné objekty. Ikonografia opisuje a rozoberá námety zobrazenia, zaoberá sa ich typológiou a poznávacími znakmi, atribútmi a typmi. Ikonografia je obrazopis, náuka o spôsobe zobrazovania pomocou ikon 16. Súbor ikon v panoráme krajiny reprezentuje charakteristické znaky krajiny a je to grafický ekvivalent textového štrukturovaného výroku (Jančura a kol., 2010 a ) philosophy/works/fr/barthes.htm 34

23 Obrázok 14 Klasifikácia znakov, ktoré určujeme v krajine (Jančura, a kol., 2010 a ) 2.6 Historické krajinné štruktúry Historické krajinné štruktúry vznikajú pôsobením rôznorodých ľudských aktivít v krajine, preto ich výskum si vyžaduje spoluprácu a integráciu poznatkov viacerých profesií. Našou úlohou je pomenovať, ktorá významná a hodnotná časovo-priestorová kultúrno-krajinná vrstva sa najviac prejavuje v súčasnom obraze kultúrnej krajiny, aké sú možnosti jej zachovania, prípadnej ochrany a predvídania jej budúceho vývoja (Žigrai, 2000). Sú to časovo odlíšiteľné krajinné subštruktúry s dlhodobou časovou stálosťou (Ivanička, 1983). Historické krajinné štruktúry predstavujú špecifický typ kultúrnej krajiny, ktorá vznikla z prírodnej krajiny po pretvorení človekom v minulých obdobiach obvyklými, z dnešného pohľadu už zaniknutými tradičnými spôsobmi hospodárenia, a ktorá sa však zachovala dodnes ako určitý anachronizmus (Izakovičová, Bezák, 2010). Historické krajinné štruktúry reprezentujú z hľadiska využitia zeme relatívne stabilné časti krajiny, dokumentujúce historické spôsoby využitia krajiny (Jančura, 2004). Jančura (1998, 2004) triedi historické krajinné štruktúry na typy podľa vzťahov ku krajinnej štruktúre, podľa foriem (tvarových charakteristík) a podľa ľudských činností, ktoré ich spôsobili. - v prvotnej krajinnej štruktúre sú: sídelné, dopravné, poľnohospodárske a banské reliéfne formy, leso-hospodárske a drevo-spracujúce, fortifikačné; - v druhotnej krajinnej štruktúre krajinnej pokrývky sú to štruktúry, subštruktúry a objekty súvisiace s historickou aktivitou: lesnou, dopravnou, sídelnou, leso-hospodárskou, vodohospodárskou, banskou a poľnohospodárskou ľudskou aktivitou a zložky krajinnej pokrývky (stavebné objekty, záhrady a sadovnícke úpravy); 35

24 - v terciérnej krajinnej štruktúre sú to hlavne objekty súvisiace prevažne s označením hraníc. Uvedené rozdelenie sme v práci využili a doplnili Reliéfne formy historických krajinných štruktúr Osobitný význam v datovaní historickej krajiny majú reliéfne formy historických krajinných štruktúr, ktoré majú vysokú časovú stálosť. Ľudská spoločnosť pôsobí na georeliéf a vytvára príznačné antropogénne tvary (Demek, 1987 b ). Antropogénny reliéf je kultúrneho pôvodu a je vytvorený prevažne ľudskými aktivitami (Bogdanowski, 1999). Geograficky orientované vedné disciplíny nazývajú prejav antropogénneho reliéfu v krajine ako antropogénna transformácia reliéfu. Obsah pojmu nezahŕňa v sebe len formy, ale aj zmeny typu a intenzity prírodných geomorfologických procesov ovplyvnených človekom (Zapletal, 1968; Podgórski, 2001). Ivan a kol. (1992) rozoberajú historické aspekty antropogénnej transformácie reliéfu. Je vyjadrená počtom, alebo dĺžkou antropogénnych tvarov reliéfu na jednotku plochy. Antropogénny reliéf predstavuje anomálie terénnych tvarov, oproti prirodzenému tvaru reliéfu. Príčinou vzniku je udalosť odlišná od prírodných faktorov, ktoré pôvodný terén formovali. Nedajú sa okamžite identifikovať, a môžu byť rôzneho veku, rôznej tvarovej odlišnosti a veľkosti, od nenápadných terénnych vĺn až po výrazne vystupujúce terénne tvary (Slámová, Jančura, 2005) (Obr. 15). Objekty predstavujú rôzne tvarové formy vychádzajúce zväčša z relatívne pravidelných geometrických útvarov. Sú tvorené prienikmi rôznych objektov (Obr. 16). Dynamika telies vysvetľuje vznik a vývoj foriem, tvarov objektov v euklidovskom priestore (Obr. 17). Lesné reliéfne formy predstavujú relikty lesnej činnosti, ryhy, výmole, jamy po klčovaní, lesné cesty. Vodohospodárske reliéfne formy predstavujú zavodňovacie, odvodňovacie a prívodné kanály, stružky, hrádze. Poľnohospodárske reliéfne formy predstavujú prte; hrobľa, V1 hrobľa(e) kopček(y), V2 hrobľa(e) val(y); typ: terasy, V1 nízke nespevnené a V2 stredné a V3 vysoké spevnené (Obr. 18). Sídelné reliéfne formy predstavujú kultové objekty, hradiská, zvyšky terénnych úprav pod obytnými stavbami (Obr. 19). Dopravné reliéfne formy predstavujú líniové cestné úpravy, úvozy, výkopy, násypy (Obr. 20). Vojenské reliéfne formy predstavujú hradiská (Obr. 19), zákopy, relikty bunkrov, jamy po výbuchoch. 36

25 Obrázok 15 Mikoreliéfne banské formy: a-zavalené ústie do šachty v Banskej Belej; b-obval, zavalené ústia do šácht a štôlní na Hornej Rovni pri Banskej Štiavnici; c-zavalené ústie do štôlne v Banskej Belej (fotky autorka, 2002) 37

26 Obrázok 16 Abstrakcia reliéfnych foriem do podoby jednoduchých geometrických telies, vznik a prienik jednoduchých geometrických telies (3D model, Beláček, B., 2004) Obrázok 17 Abstrakcia procesu zvetrávania reliéfnych foriem do podoby jednoduchých geometrických telies, vývoj geometrických telies (3D model, Beláček, B., 2004) Obrázok 18 Poľnohospodárske reliéfne formy (3D modely, autorka) 38

27 Obrázok 19 Sídelné reliéfne formy (3D modely, autorka) Obrázok 20 Dopravné reliéfne formy (3D modely, autorka) Výroba a spracovanie surovín predstavujú terasy uhliarskych míl, zvyšky terénnych úprav pod priemyselnými stavbami. Banské reliéfne formy predstavujú obsahujú typy a varianty: dobývka, varianty - V1 kutačka(y), V1.1 kutacia(e) ryha(y), V1.2 kutacia(e) jama(y), V2 ústie do bane, V2.1 ústie do šachty, V2.2 ústie do štôlne, V3 ústie do bane (Obr. 21); typ halda: V1-rozsypy (sejpy), V2-haldička(y), V3-vysoká(é) etážová(é) halda(y) (Obr. 22). V tabuľke 3 sú uvedené 39

28 príklady názvov banských reliéfnych foriem (nazývané sú montánne, ťažobné, montánnoindustriálne, vzniknuté ťažbou nerastných surovín). Obrázok 21 Banské reliéfne formy, zahĺbené (3D modely, autorka) Obrázok 22 Banské reliéfne formy, vystupujúce (3D modely, autorka) 40

29 Ich názvoslovie je v súčasnosti často diskutované, a vyskytuje sa tu mnoho terminologických nejasností. Agrárne, ale aj iné formy majú pomerne ustálené názvoslovie. Na Slovensku sa problematikou banského reliéfu zaoberá Mazúrek (1992). Slámová a kol. (2003) charakterizovali banské formy reliéfu v súvislosti s hľadaním stratenej identity človeka a krajiny ako súčasť pamäti krajiny. Tabuľka 3 Príklady názvoslovia foriem banského reliéfu Autor Zapletal (1968) Objekty banského reliéfu haldy ( odvaly, výsypky), sejpové pahorky, sejpové polia, montánne prerážky, bane (šachty, štôlne, komory, studne, lomy, oprámy, šachty, šachtice, hlbinná baňa, montánne antropogénne zrkadlá, obvaly, obvalové polia, obvalové ťahy, pingy, poklesové kotliny Demek (1987) povrchové bane, hlbinné bane(šachty, štôlne, komory), haldy, kameňolomy (zníženiny, steny zahĺbené do svahu vyvýšenín, steny zahĺbené do svahu údolí, hliništia, pieskovne a štrkovne, sejpy, pinky (tvar panví a lievikové strmé kolmé steny), ťažobné poklesové zníženiny. Miklós et al. (1990) Nováček (1993) Jančura (1998) Věčeřa (1999) Podgórski (2001) montánno-industriálne formy reliéfu: lom (kameňolom, štrkovisko, pieskovisko, hlinisko), halda (výsypky, sejpové pahorky, odvaly), poklesové kotliny (poklesové kotliny, závaly, pingy), podzemné vyťažené priestory - bane (komory, šachty, štôlne), skládky (depóniá - terénne zrkadlá, skládky odpadu, návoz zeminy) sejpy, odval, plytké ryhy, overovacie, dlhšie viacramenné ryhy, zaniknuté kutacie jamy obvaly, úklonné a zvislé šachtice do 10 m hĺbky, úklonné a zvislé šachtice do 10 m hĺbky, chodbice a malé komory, duklovanie, obval, obvalový ťah, obvalové pole, obvalový pruh, dedičné štôlne, šachty, štôlne, prepadliny, depresie, pingy, depresné ťahy, depresné polia haldy, šachty, štôlne, odvaly, banské cesty haldy, haldičky, zárezy, odkopy, ryhy, povrchové dobývky, lomy (rudné, nerudné, oprámy, stavebných surovín), jamy a šachty (vetracie, šachtice, ťažobné, vodné, nálezné), štôlne, ústia, ostatné (vodné kanály), poklesové kotliny, prepady chodby a dobývky, banské haldy a skládky hlušiny, povrchové banské práce (lomy, hliniská, pieskovne, štrkovne atď.), poexploatačné nádrže, erózno- akumulačne výškovo zmenený reliéf, poklesy, depresie, lievikovité prepadliská, zvlnenia terénu a zlomy, vyzdvihnutia povrchu, antropogénne lieviky, zosuny, sklzy Pre potrebu poznania charakteristických čŕt krajinných typov skúmame prejav reliéfnych foriem historických krajinných štruktúr vo vzhľade krajiny. V prípade, že je prejav dobre viditeľný (veľkosť, kontrast farieb, tvarov) môžeme ich považovať za charakteristické črty krajiny. Podľa prejavu vo obraze krajiny ich rozdeľujeme na: lineárne, bodové a plošné objekty. Príklad znakovej interpretácie reliéfnych foriem vo vzhľade krajiny je na obrázku

30 Obrázok 23 Vizuálny prejav reliéfnych foriem historických štruktúr vo vzhľade krajiny, znázornenie pomocou informačnej grafiky (kresby autorka) Historické subštruktúry v druhotnej krajinnej štruktúre Výskum historických krajinných štruktúr vo vzťahu ku komponentom druhotnej krajinnej štruktúry predstavuje najrozsiahlejšiu tému v krajinnej ekológii a má veľa priaznivcov, ktorí ju úspešne propagujú a snažia sa o jej lepšie uplatnenie v procesoch plánovania a manažmentu krajiny (Žigrai, 1971, 2000, Štefunková, Dobrovodská, 1999, Jančura, Slámová, 2006, Pavličková, 2007). Krajinná pokrývka je výsledkom pôsobenia ľudských aktivít a v jej výskume je potrebné integrovať poznatky z viacerých vedných odborov a sledovať prejav vybranej aktivity človeka na krajinnej pokrývke pomocou rôznych výskumných metód. Najčastejšie sa pri identifikácii historických krajinných štruktúr v krajinnej pokrývke využívajú mapy (súčasné a historické), plány, letecké snímky, ortofotomapy, rôzne historické textové materiály. Klasifikácia objektov krajinnej pokrývky, ktoré sa nachádzajú zobrazené v historických mapách je rozdielna v jednotlivých historických mapách, preto je potrebné použiť pre porovnanie také kategórie, ktoré sú prítomné vo väčšine z historických máp (Olah, 2009 b ). Menej často sa používajú historické fotografie veduty, alebo fotografie a panorámy historickej krajiny (myslíme staršie ako 50 rokov). Ale na druhej strane, práve v súvislosti s potrebou zachovávania vizuálnych charakteristických čŕt, v zmysle Európskeho dohovoru o krajine, sa už dávnejšie uplatňujú aj metódy využívajúce obraz krajiny ako materiál na identifikáciu historických krajinných štruktúr, ako dokumentujeme vo viacerých prácach nielen domácich autorov (Daniel, 2001; Bishop, 2003; Tveit et al., 2006). Ďalej charakterizujeme historické krajinné štruktúry ako štruktúry a subštruktúry krajinnej pokrývky. Krajinné vzorce sú vytvorené špecifickým usporiadaním zložiek štruktúry krajinnej pokrývky. Ak usporiadanosť zložiek krajinnej štruktúry dosiahne parametre krajinného vzorca, predstavuje v rámci charakteristického vzhľadu významnú hodnotu. Vizuálne ju vnímame ako jednoznačne tvarovo určiteľné formy v krajine (podobnosť s jednoduchými geometrickými útvarmi) (Jančura, a kol., 2010 b ). Podrobnejšie 42

31 členenie geometrického usporiadania krajinných štruktúr na nižších taxonomických úrovniach súvisí s variabilitou štruktúr na reliéfe (vo vzťahu ku sklonu a tvarom reliéfu) (Jančura, 2000 a ). Historické lesy. V krajinnej štruktúre na lesy prejavujú ako polygóny, v prípadne môžu mať jednoduché geometrické tvary. Veľkosti lesa zodpovedá výmera spoločenstva s prevažujúcimi drevinami nad 0,5 ha 17. Jedným z kritérií hodnotenia lesov v kultúrnej krajine je ich pôvod a ich výskyt na danej lokalite v minulosti, a druhým aspektom je spôsob obhospodarovania a druhové zloženie. Okrem významnej spoločenskej aj kultúrnej hodnoty majú význam ako zdroj prirodzeného genofondu, čo by sa malo prejaviť aj v procese ich ďalšieho využívania a ochrany v budúcnosti (Ružičková, 2004). V princípe autorka rozlišuje historické lesné spoločenstvá existujúce na určitom mieste v krajine pred zvolenou časovou jednotkou (storočie: 16., 17., 18. atď.) v krajine v prvom prípade trvalo, alebo v druhom prípade lesy obnovené na mieste poľnohospodárskej pôdy v určitom historickom obdobím a pretrvávajúce dodnes. Ďalej špecifikuje zvláštnu kategóriu nášho historického a kultúrneho dedičstva v rámci Európy, a to sú lesy, ktoré boli druhotne vysádzané v okolí banských miest. Ako autorka uvádza, cieľavedomé zalesňovanie začalo od 15. storočia, kedy podľa nariadení kráľa Žigmunda Luxemburského bol prijatý poriadok hospodárenia v baníckych lesoch, ktoré najviac trpeli ťažbou dreva. Prijatím Tereziánskeho lesného poriadku v roku 1769 sa v komorských panstvách ale aj v mestských lesoch pristupovalo k zameraniu, mapovaniu a zariaďovaniu lesov a v tomto období začalo plánovité a cieľavedomé obhospodarovanie lesov a vznikla lesnícka a banícka akadémia v Banskej Štiavnici. V poslednej tretine 19. storočia je proces spojený so vznikom lesníckych výskumných ústavov a s introdukciou cudzokrajných drevín do lesných porastov, z dôvodu rekultivácie oblastí odvalov, háld a terénu, kde sa celkovo ťažko prirodzene obnovovala vegetačná pokrývka. Kultúrne, historické hodnoty lesa a symbolické významy patria medzi okrajovo spomínané vlastnosti lesných spoločenstiev, lebo prvoradé sú drevo-produkčné vlastnosti. Napriek tomu existujú viaceré vedecké projekty a iniciatívy posudzovania mimoprodukčných vlastností lesa a v poslednej dobe začínajú byť viac populárne (Agnoletti, 2008). Pravidelný monitoring hodnôt lesa by mohol byť samozrejmou súčasťou koncepcií a plánov aj v lesnom hospodárstve Slovenskej republiky. Podľa správy FAO 18 tieto minoritné vlastnosti lesa sú pre mnohé národy veľmi dôležité, hlavne ako symbolické vnímanie určitých druhov drevín, alebo celých lesných komplexov v tradíciách a náboženstvách. Historické štruktúry poľnohospodárskej krajiny Slovenska tvoria mozaikovité štruktúry extenzívne využívaných maloplošných prvkov orných pôd a trvalých poľnohospodárskych kultúr (trvalé trávne porasty, vinice, vysokokmenné sady), resp. v súčasnosti nevyužívaných plôch s nízkym stupňom sukcesie. Spôsoby obhospodarovania pôdy úzko súvisia s technológiami obrábania, materiálnym, spoločenským a ekonomickým zázemím spoločnosti. Postupné etapy rozvoja rastlinnej výroby sú: prielohová, úhorová,

32 trojpoľná poľnohospodárska sústava a sústava striedania plodín, ktorá bola v období kolektivizácie súčasne spojená so zvyšovaním intenzity poľnohospodárskej výroby a používania ťažkých poľnohospodárskych strojov. Zoradené sú podľa postupného rozvoja, avšak niektoré modely sa počas vývoja ľudskej spoločnosti opakovali a zdokonaľovali (Kočík, Jančura, 2004). Spôsob obživy v horských oblastiach Karpát bol na väčšine územia viazaný na zabezpečenie obživy z lokálnych zdrojov, technologické znalosti obhospodarovania, prírodné, hlavne reliéfne podmienky. Spôsob uhorskej držby pozemkov a dedenia sa prejavili v špecifickom usporiadaní poľnohospodárskej krajiny Uhorska, ktorá v niektorých oblastiach sa prejavuje dodnes (Kočík, 2004). Historické agroštruktúry sa zachovali na Slovensku najmä v podhorských a horských oblastiach, kde neprebehla kolektivizácia. V obraze krajiny sa prejavujú veľmi výrazne, lebo vytvárajú pravidelne sa opakujúce geometrické formy vyplývajúce z parciel pozemkov, výrazne odlišné od prirodzených nepravidelných tvarov iných štruktúr krajinnej pokrývky. Vznikli hlavne počas dosídľovania krajiny Slovenska na základe valašského práva a ďalej kopaničiarskymi osadníkmi, lazníkmi na kopaničiarskom práve, v období medzi v storočím. V niektorých oblastiach môže ich vznik siahať aj do starších dôb pred touto vlnou kolonizácie, čo je predmetom ďalšieho výskumu (Slámová, a kol., 2008). V existujúcich klasifikáciách historických krajinných štruktúr v poľnohospodárskej krajine (Dobrovodská, Štefunková, 1996; Dobrovodská, 2000; Kuľanda, Žlkovanová, 2007; Jakubec a kol., 2010, Špulerová, 2011) sú rozhodujúce kritériá triedenia: tvar, veľkosť, usporiadanie a obsah historických foriem agroštruktúr. Vo veľkej miere tieto vlastnosti záviseli od prírodných podmienok, hlavne reliéfnych a pôdnych. Usporiadanie poľnohospodárskych kultúr sa v krajinnej pokrývke na Slovensku prejavuje ako prevažne líniové, vejárové alebo plátové usporiadanie (Jančura, Slámová, 2007). Podľa tvaru plôch, ich veľkosti, umiestnenia na svahu a využitia možno rozlíšiť v centrálnej časti Bielych Karpát nasledujúce typy usporiadania mikroštruktúr: (1) líniový typ na nive, (2) líniový typ na svahu, kolmo na vrstevnice, (3) líniový typ na svahu, rovnobežne s vrstevnicami, (4) líniový vejárovitý typ a (5) plátový typ (Jančura, Bohálová, 2009, Jančura, a kol., 2010 b ). Veľmi špecifické tvary a hlavne veľkosťou zaujímavé agroštruktúry môžeme nájsť v pohoriach Slovenska (napr. Nízke Tatry a okolie Nižnej Boce), kde ľudia hospodárili na malých políčkach. Poľnohospodárstvo v drsných prírodných podmienkach zaniklo, a len miestami sa zachovali políčka v blízkosti obce (Slámová et al., 2003). Pracovníci SAV (Špulerová, et al., 2009) spracovali metodiku klasifikácie historických krajinných štruktúr, kde rozlišujú tvary agrárnych štruktúr na: úzkopásové, pravidelné štvoruholníkové a iné tvary parciel, z hľadiska pozície ku sklonu svahu sa rozdeľujú na formy orientované po vrstevnici alebo po spádnici, a z hľadiska tvarov reliéfu rozlišujeme: terasy, stupňovité medze, valy, kopy, nespevnené múriky, kopy a valy ukladané do terás. Podľa metodiky SAV sa rozdeľujú historické štruktúry v poľnohospodárskej krajine na štyri kategórie s uvedenými kódmi 19, ktoré sme využili v práci:

33 1. Rozptýlené osídlenie v poľnohospodárskej krajine s dominantnými sadmi; s dominantnými TTP; s mozaikou ornej pôdy a TTP ; s mozaikou ornej pôdy, TTP a sadov; 2. Vinohradnícke historické štruktúry v poľnohospodárskej krajine: s dominantnými vinicami a rôznym podielom ovocných sadov a ornej pôdy; s dominantnými vinicami a rôznym podielom ornej pôdy a TTP; s mozaikou viníc, ovocných sadov, TTP a ornej pôdy; 3.Oráčinovo-lúčno-pasienkovo-sadové historické štruktúry v poľnohospodárskej krajine: s dominantnou ornou pôdou a rôznym podielom ovocných sadov a TTP; s dominantnými TTP a rôznym podielom ovocných sadov; s dominantnými ovocnými sadmi a rôznym podielom TTP; s mozaikou ornej pôdy, TTP a ovocných sadov; s dominantnými ovocnými sadmi ; 4. Oráčinovo-lúčno-pasienkové historické štruktúry v poľnohospodárskej krajine: s dominantnou ornou pôdou a rôznym podielom TTP; s dominantnými TTP a rôznym podielom ornej pôdy; s mozaikou TTP a ornej pôdy; s dominantnými TTP. Na obrázku 24 je mapa Slovenska s výskytom historických štruktúr v poľnohospodárskej krajine. Obrázok 24 Historické štruktúry poľnohospodárskej krajiny (Špulerová a kol., 2009) Historická orná pôda predstavuje historickú krajinnú štruktúru ako tradičný spôsob pestovania plodín, a je zachovaná hlavne v podvrchovinových a vrchovinových podhorských a horských poľnohospodárskych a poľnohospodársko-lesných typoch krajín Slovenska (Biele Karpaty, Kysuce, Ostrôžky, Pieniny, Podpoľanie, Štiavnické vrchy 45

34 a pod.), kde neprebehlo sceľovanie pozemkov do takej miery ako v kotlinách a nížinných oblastiach. Územia obsadzovali kolonizátori v neskoršom období, ako sa vyvinula stredoveká sídelná sieť v údoliach Slovenska. Prírodné podmienky v týchto oblastiach boli aj v minulosti menej vhodné pre poľnohospodársku činnosť pestovania plodín, viac sa uplatňovalo pasenie a kosenie travinno-bylinných porastov. Vyskytuje sa hlavne v oblastiach v nadmorských výškach m.n.n, pre ktoré je charakteristická mierne teplá až chladná klíma s lokálnymi výraznými mezoklimatickými a mikroklimatickými rozdielmi. Poľnohospodárstvo limituje hlavne suchý, plytký a skeletovitý pôdny substrát na stredných a strmých svahoch vrchovín a hornatín. Výskyt agrárnych foriem historických krajinných štruktúr je pre tieto oblasti typický a niekedy je prekvapujúca veľká rozloha políčok na svahoch pohorí v regiónoch pohorí: Ostrôžky (Slámová a kol., 2008), Kysuce, Biele Karpaty (Jančura, Bohálová, 2009), južné Podpoľanie (Jančura, 2000 a ), Pieniny (Kuľanda, Slámová, 2008) (Obr. 25). Obrázok 25 Agrárne mikroštruktúry v Pieninách (informačná grafika): a-poľnohospodárske terasy vo svahoch; b- políčka na nive; c- políčka na nive (kresby autorka) Historické lúky, kosienky a pasienky. V krajinnej pokrývke sa pasienky prejavujú typicky ako polygonálne tvary, čím sa výrazne odlišujú od plôch určených na pestovanie poľnohospodárskych plodín. Pasienky v horských oblastiach vznikli hlavne počas dosídľovania krajiny Slovenska na základe valašského práva v storočí., kde boli odlesnené rozsiahle oblasti v pohoriach, a mnohé pasienky sa z týchto čias zachovali do súčasnosti ako sekundárne vysokohorské lúčne porasty v Malej Fatre, Veľkej Fatre, Nízkych Tatrách a pod. Obyvateľstvo najskôr žilo v sezónnych obydliach, a neskôr vznikli aj trvalo obývané osady. V niektorých horských oblastiach ostali zachované salaše, alebo senníky umiestnené na svahoch pohorí, ďaleko od trvalého sídla. Príkladom sú senníky 46

35 v Nižnej Boci. Bývalé pasienky sú tu cennou časťou historického dedičstva a dokladujú neslovanskú časť historického vývoja spoločnosti, ktorá sa veľmi výrazne prejavila, a aj v súčasnosti sa prejavuje vo vzhľade krajiny. Formácie nelesnej drevinovej vegetácie môžeme klasifikovať ako historické krajinné štruktúry za určitých okolností. Typickým príkladom je špecifické usporiadanie formácií nelesnej drevinovej vegetácie na mikroštruktúrach políčok, kde sa zachovala tradičná forma hospodárenia a drevinové formácie sú súčasťou historických agrárnych štruktúr. Klasifikáciou, výskytom a manažmentom nelesnej drevinovej vegetácie v krajine zaoberali Sláviková (1987, 1994); Supuka (1991), Supuka et al. (1999). Obrázok 26 Vzorce nelesnej drevinovej vegetácie, ktoré vyplývajú z usporiadania prírodných štruktúr a mikroštruktúr oráčin (podľa: Supuka, 1999, Jančura, 2000 a ) Na základe vzťahu formácií nelesnej drevinovej vegetácie k historickým formám poľnohospodárskych štruktúr vznikla typológia vzorcov formácií vegetácie (Supuka, a kol., 1999; Jančura, 2000 a ) (Obr. č. 26). Základné typy usporiadania nelesnej drevinovej vegetácie v poľnohospodárskej krajine sú: bodový, solitérny výskyt; difúzny výskyt, zoskupenie bodov; líniové formy; polygonálne plošné formy výskytu; organické tvary: prírodné formy (vetvenie podľa riečnej siete, lem reliéfnych útvarov); geometrické tvary: podľa lemu pozemkov (líniová sprievodná vegetácie). Podrobnejšiu klasifikáciu nelesnej drevinovej vegetácie vo vzťahu k historickým krajinným štruktúram sme spracovali napríklad v pohorí Ostrôžky (Slámová, a kol., 2007), v Pieninách (Kuľanda, a kol. 2010). Historické záhrady a sady sú samostatnou veľkou témou výskumu predovšetkým záhradných architektov. Na Slovensku sa ich výskyt viaže na historické sídla šľachty, zemanov a panstva, ktorých súčasťou boli záhrady vybudované v dobových štýloch. Zákon o ochrane pamiatkového fondu spolupôsobí pri ochrane historickej zelene. Florentská charta (1982) 20 o ochrane historickej zelene rozumie pod spoločným názvom historické

36 záhrady malé historické záhrady i veľké krajinárske a tvarované parky. Okrem umeleckohistorickej a prírodovedno-dendrologickej hodnoty, pôsobia v sídelných útvaroch ako dôležitý mikroklimatický činiteľ a často sú i jedinou možnosťou pre krátkodobú rekreáciu obyvateľov miest. Špecifické parkové úpravy nachádzame prakticky vo všetkých kúpeľných mestách a osadách. V okolí veľkých miest boli historicky kultivované prímestské lesy do podoby lesoparkov. Historicky bolo zvykom upraviť zeleňou okolie oddychovo-rekreačných komunikácií, okolie pamätných miest, ale historické štruktúry zelene predstavujú aj staré športovo-rekreačné areály, dostihové dráhy a pod. (Huba, eds., 1988). Z histórie sú známe sady v kláštoroch, kde prebiehala pestovateľská aj šlachtitelská činnosť. V krajine môžeme v súčasnosti identifikovať historické ovocné sady, ktoré existujú v chotároch obcí niekoľko storočí a nachádzajú sa v nich staré odrody drevín. Trend ich vývoja je negatívny, zarastajú postupne inými drevinami, neprebieha ošetrovanie ovocných drevín a väčšina z nich sa v krajinnej pokrývke javí skôr ako lesné spoločenstvo (Ištvánová, a kol., 2012). Ich hodnota je v tom, že obsahujú staré odrody ovocných drevín, ktoré môžu mať v blízkej budúcnosti význam z hľadiska genofondu, pri hľadaní druhov prirodzene odolných voči škodcom, alebo voči nepriazni poveternostných vplyvom (ako sú klimatické extrémy v posledných rokoch a pod.) (Pavličková, 2007). V prípade, že sa neuskutočnia nápravné opatrenia v zarastajúcich starých sadoch, spolu s touto spoločensky nedocenenou krajinnou štruktúrou zanikne aj významná časť genofondu kultúrnych rastlín šľachtených na území Slovenska, čo znamená stratu časti kultúrneho dedičstva. Historické vodné plochy a toky tiež obsahujú historické objekty ako sú: vodohospodárske stavby, hrádze, nádrže, rybníky, mlynské náhony, čerpacie stanice, vodojemy a vodohospodárske sústavy, energetické, zavlažovacie, odvodňovacie a zásobovacie. História výstavby priehrad a nádrží vo svete je bohatá. Historické priehrady a nádrže možno rozdeliť podľa veku a významu, i podľa spôsobu ich dokumentácie na: historické vodné stavby (priehrady) archeologicky dokumentované; historické vodné stavby (priehrady) archeologicky nedokumentované, ktoré sú však citované v dobových prameňoch. Približný vek dokumentovaných historických priehrad a nádrží je okolo 5000 rokov a nedokumentovaných 7000 rokov (Patera, Votruba, 2002). Historické komunikácie sú súčasť kultúrneho a historického dedičstva a môžeme ich posudzovať z viacerých pohľadov ako: pútnické cesty; historické trasy prechádzajúce regiónom s prepojením na Európske kultúrne a obchodné cesty, ktoré môžeme identifikovať len miestami na základe prítomnosti artefaktov v teréne ako sú prícestné kamene, metácie, mosty, brody, viadukty alebo stavebné objekty (stanice). Historické cesty, ktoré boli najvýznamnejšími zo strategického hľadiska medzinárodného obchodu boli označované ako magna via (veľká, hradská cesta) (Maliniak, 2009). Spojenie rímskeho impéria so severnou Európou zabezpečoval systém komunikácií známy pod neskorším označím jantárová cesta. Využíval sa najmä od staršej doby železnej, teda od 8.storočia pred n.l. (Ivanič, 2011). Relikty aj takýchto významných trás je dodnes možné určiť v teréne. Historické cesty, miestneho i pôvodne medzinárodného významu, sa prejavujú v reliéfe ako cestné telesá (výkop, násyp, odvodnenie), alebo ako úvozy poľných 48

37 a lesných ciest. Na dopravnú sieť z ranného stredoveku nadviazala dopravná sieť vo vrcholnom a neskorom stredoveku. Písomné pramene dokladajú existenciu hlavných ciest vedúcich popri Hrone a Ipli. Na smer ich trás poukazuje aj rozmiestnenie hradov, miest, kláštorov, a mýtnych staníc (Ivanič, 2011). Problematiku mapovania historických ciest v teréne spracovali v okolí Olomouca Bolina, Klimek (2010). Samostatnú tému predstavujú historické železnice, mnohé zaniknuté (úzkokoľajové lesné, banské železnice). Historické sídelné štruktúry a drobné stavby. Praveké a ranno-stredoveké hradiská (8-9.stor. n.l.) sú zväčša v súčasnej krajine porastené lesmi, niekedy sú sprístupnené ako archeologické lokality. Stavebný rozvoj hradov spadá do obdobia mongolských vpádov a vtedy sa začali budovať v tesnej blízkosti existujúcich hradísk a v súčasnosti rozmiestnenie a poloha ranno-stredovekých hradov je zhodná s hlavnými smermi stredovekých ciest (Ivanič, 2011). V stredovekom Uhorsku vznikajú mestá v 1.polovici 13. storočia ako nový typ sídla (Marsina, 1983). Sídelná štruktúra na Slovensku bola sformovaná do obdoby súčasných miest a obcí približne od 13. do konca 14. storočia. Významnými objektmi v stredoveku boli kláštory. Neskoršie sídla sú kolonizačné a vznikali v oblastiach menej vhodných na osídlenie (pastierske činnosti, lesohospodárske aktivity...). Sídla vznikali hlavne na predchádzajúcich slovanských a staroslovenských sídelných lokalitách. V stredovekej krajine sa prejavovali hlavne mestá so systémami opevnenia a kostolmi, ďalej hrady, neskôr pribudli zámky a kaštiele s rôznymi parkovými úpravami okolia aj priľahlej krajiny (aleje, sady). Obce boli malé, a výškovou dominantou vo vidieckej krajine bol kostol. Na križovatkách, výrazných terénnych útvaroch v blízkosti ciest sa stavali božie muky. Historické stavby a nehnuteľné kultúrne pamiatky predstavujú základné orientačné body pre identifikáciu historickej sídelnej štruktúry v krajine a existuje rada doporučení starostlivosti o kultúrny pamiatkový fond a možnosti konzervácie, či obnovy, ktoré vznikli ako výsledok spolupráce krajín v rámci organizácie ICOMOS 21. Na mestá a ochranu ich sídelného rozvoja sa vzťahujú viaceré medzinárodné dohovory, napr.: Benátska charta (1964), alebo Washingtonská charta (1987) 22, podľa ktorej: všetky mestá na svete sú výsledkom viac menej spontánneho vývoja, alebo uváženého projektu sú materiálnym výrazom rozmanitosti spoločnosti v minulosti a sú teda všetky historické. Klasifikácia a charakteristika nehnuteľných pamiatok na Slovensku vychádza zo zákona o ochrane pamiatkového fondu. Často k tomuto typu historických krajinných štruktúr podľa uvedeného zákona patria národné kultúrne pamiatky, nehnuteľné kultúrne pamiatky a objekty pamiatkového záujmu dotvárajúce prostredie. Medzi kultúrne pamiatky najčastejšie patria: architektonické dominanty v krajine, hrady a strážne veže, božie muky, kríže, kaplnky, kalvárie, kultové a pamätné objekty, architektonické dominanty v sídlach, kostoly, kláštory, významné profánne stavby (kaštiele, kúrie, zámky), pamiatky ľudovej i mestskej architektúry. Historické výrobné a priemyselné objekty sú svedkami vysokej technickej vyspelosti spoločnosti v danej historickej dobe. Patria k nim napríklad banské objekty na

38 ťažbu a spracovanie rúd, technologické pamiatky spracovania surovín ako sú mnohé dosiaľ existujúce objekty mlynov, priemyselné výrobné haly, tehelne, hute, vysoké pece a pod. Technické pamiatky sú predmetom ochrany podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu Historické štruktúry a terciérna krajinná štruktúra Medzi historické krajinné štruktúry, ktoré sa viažu na terciérnu krajinnú štruktúru patria označenia historických území, metácie v podobe kameňov, stromov, valov z kamenia, medzí a pod. Identifikácia objektov má význam pri určovaní historických parciel, pozemkov, zaniknutých sídiel, historických trás, či napríklad banských ťažobných polí, ktoré môžu byť predmetom ďalšieho výskumu. Rozsiahly príspevok k hraniciam a metáciám v historickej stredovekej krajine Zvolenskej kotliny publikoval Maliniak (2009). Ako autor ďalej uvádza hranice boli často predmetom sporov, a predstavovali dôležité orientačné body v krajine a vymedzenie vlastníckych práv, teritória pôsobenia človeka. 2.7 Ochrana a starostlivosť o historické krajinné štruktúry Legislatívna ochrana historických krajinných štruktúr na Slovensku Problematika legislatívnej ochrany kultúrnych krajín a ich súčastí bola predmetom viacerých medzinárodných konferencií, napríklad v Donarchu The Culture of the European Landscape as a Task (Pedroli, 2000), kde sa diskutovali manažmentové nástroje plánovania kultúrnej krajiny použiteľné v európskom meradle a podmienkach. Súčasné európske trendy sa sústreďujú na hodnotové a významové vlastnosti krajiny a zachovanie charakteristických čŕt v rôznorodých typoch krajín. Starostlivosť o krajinu v kontexte Európskeho dohovoru o krajine je koncepčná činnosť zameraná na špecifické opatrenia ochrany, manažmentu, správy a plánovania krajiny, z ktorých vyplýva potreba zvyšovania kvality, obnovy alebo tvorby krajiny. Manažment ochrany kultúrnych pamiatok a archeologických lokalít vyžaduje komplexný prístup k starostlivosti a ochrane okolitého prostredia. Rovnako je potrebné ochraňovať historické štruktúry, ktoré sú prítomné v súčasnej krajinnej pokrývke. Na tému integrovanej ochrany historického, kultúrneho a prírodného dedičstva sa vzťahujú viaceré medzinárodné dohovory. Tieto je možné využiť pri uplatňovaní aktívnej ochrany v praxi. Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva významnou mierou prispieva k zachovaniu rozmanitosti prírodných podmienok, kultúrneho bohatstva a foriem života na Zemi, rovnako aj Agenda 21, kde je v sekcii II, kapitole prírodné a kultúrne dedičstvo interpretované ako integrovaná hodnota krajiny. V medzinárodnom dohovore o ochrane architektonického dedičstva Európy (Granada, 1985) 24 je ustanovená ochrana nie jednotlivých budov, ale ich skupín,

39 krajinných a historických miest. Chránené sú celé centrá miest, priemyselné a vidiecke areály, historické záhrady a obce formou integrovaných záchranných koncepcií. Zásady starostlivosti o životné prostredie sú podporené radom právnych noriem na Slovensku. V súčasnosti však pôsobia viac menej izolovane a efektívna integrovaná a komplexná ochrana prírodného a kultúrneho dedičstva nie je dostačujúca. Starostlivosť o krajinu vytvára vhodnú platformu ich koordinácie, spolupôsobenia a integrácie (Jančura, a kol., 2010 b ). V tabuľke 4 sa nachádza zoznam právnych noriem súvisiaci s ochranou historických krajinných štruktúr (Špulerová, 2011). Tabuľka 4 Prehľad právnych nástrojov, ktoré sa čiastočne dotýkajú ochrany kultúrnych hodnôt v poľnohospodárskej krajine (Špulerová, 2011) Národná legislatíva Strategické a koncepčné dokumenty na národnej úrovni Dokumenty implementujúce medzinárodné stratégie Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. Zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy. Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon č. 274/2006 Z. z. o podpore v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka. Zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov. Zákon č. 128/1991 Zb. o Štátnom fonde životného prostredia SR v znení neskorších predpisov. Zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Zákon č. 539/2008 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja. Zákon č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka v znení neskorších predpisov. Stratégia, zásady a priority štátnej environmentálnej politiky (1993). Národný environmentálny akčný program I, II (1996, 1999). Koncepcia rozvoja vidieka (1998). Plán rozvoja vidieka (1999). Koncepcia územného rozvoja Slovenska (2001). Koncepcia ochrany prírody a krajiny (2006). Koncepcia rozvoja pôdohospodárstva na roky Program rozvoja vidieka SR Návrh na implementáciu Európskeho dohovoru o krajine v SR (2005) Národná stratégia ochrany biodiverzity na Slovensku (1997) Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja SR (2001) 51

40 Z hľadiska ochrany prírody a krajiny je najdôležitejším legislatívnym predpisom zákon o ochrane prírody a krajiny. Prvý zákon, ktorý riešil problematiku krajiny je z roku 1955 (zákon SNR č.1/1955 Zb. o ochrane prírody), a bol zostavený na komplexnej koncepcii ochrany, čo bolo svetové prvenstvo. Štát podľa neho nechráni len prírodu ako celok, ale aj všetky jej časti, výtvory, s ich prírodným prostredím, ako aj krajinu so všetkými jej typickými znakmi, čo pomáha zachovávať, zvyšovať, obnovovať a využívať prírodné bohatstvá našej vlasti (Drdoš, a kol., 2005). V súčasnosti platí zákon z roku 2002 a podľa jeho znenia sa: pod ochranou prírody a krajiny rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu poškodiť alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takýchto zásahov. Ďalej v zmysle zákona významný krajinný prvok je taká časť územia, ktorá vytvára charakteristický vzhľad krajiny, a podľa 25, v prípade, že významný krajinný prvok plní funkciu biocentra, biokoridoru, alebo interakčného prvku, môže byť vyhlásený za chránený krajinný prvok. V spojení dvoch slov ochrana prírody je zhrnuté sociálne hľadisko zodpovedajúce potrebám a záujmom spoločnosti v konkrétnom historickom a časopriestorovom (geografickom) začlenení a druhý pohľad je geobiocenotický, v systémovom chápaní ekosystémový. Etickou povinnosťou ľudstva je zachovanie celej biodiverzity v jej prirodzenom prostredí, teda nielen ochrana osobitne oddelených ostrovov najpôvodnejšej prírody v krajine, ale aj kultúrnej krajiny (Vološčuk, 2005). Jedným z koncepčných návrhov pri novelizácii súčasného zákona o ochrane prírody a krajiny je návrh znenia názvu zákona: Zákon o ochrane prírody a starostlivosti o krajinu. Požiadavka vyplýva z potreby diferencovať pojem ochrana a rozšíriť ho o iné atribúty ako sú druhová a územná ochrana a dôraz sa kladie na starostlivosť o krajinu (Jančura, Bohálová, 2009). K ochrane historických krajinných štruktúr by mala napomôcť aj databáza biotopov a štatistickým spracovaním získanej databázy sa dosiahne typizácia biotopov historických štruktúr poľnohospodárskej krajiny Slovenska. Na základe klasifikácie hodnoty biotopov budeme môcť zabezpečiť legislatívnu ochranu časti, inak zákonom nechránených poľnohospodárskych historických krajinných štruktúr (Moyzeová, Dobrovodská, 2010). Ochrana a starostlivosť sa dotýka všetkých foriem historických krajinných štruktúr. Tvary reliéfu, ktoré sú výsledkom historickej ľudskej aktivity, reprezentujú časť kultúrneho a historického dedičstva, no v súčasnosti sú buď neznáme alebo vnímané skôr negatívne (Ivan, 1993). Autor poukazuje na potrebu hodnotenia negatívneho pôsobenia človeka na reliéf a hovorí o znečistení reliéfu v prípade skládok odpadu, novodobých haldách, devastovaných kameňolomov, zničených krasových javov a vyhliadkových bodoch. Existencia abiotických kultúrnych štruktúr v tomto prostredí (či už pod zemou alebo ako súčasť krajinného reliéfu) nie je dosiaľ komplexne zhodnotená a prijatá ako rovnocenný faktor vytvárania obrazu krajiny. Táto výhrada sa týka hlavne archeologických nálezísk, ale aj oblastí zaniknutej montánnej a inej hospodárskej činnosti (Dvořáková, Husovská, 2000). Problematika revitalizácie a ochrany foriem antropogénneho reliéfu z hľadiska krajinného obrazu bola predmetom konferencie Ksztaltowanie krajóbrazu terenów poeksploatacyjnych w górnictwie (Wielgus, 52

41 Środulska-Wielgus, 2003), kde sme prezentovali v súčasnosti neznámu, no historicky veľmi hodnotnú banskú krajinu Bocí v Nízkych Tatrách, ktorú v súčasnosti môžeme určiť hlavne podľa množstva banských tvarov reliéfu na svahoch pohorí (Slámová, et al., 2003). Praktické uplatnenie vedomostí o kultúrno-historických vzťahoch v krajine v územnom a krajinnom plánovaní má mnoho príkladov v zahraničí. Príkladom je Slovinská typológia krajiny (Marušič, Ogrin 1998), ktorá je dôležitým pokladom pre zákonnú reguláciu vývoja krajiny. V poľskej krajinárskej škole tento prístup reprezentuje Krakovská škola profesora Nováka (1979) a aplikujú ho v návrhoch ochrany Parkow Krajobrazowych (pl.) a v tvorbe urbanizovaných priestorov a Open space (angl.) priestorov (Bogdanowski, 1999). Holistické metódy krajinného plánovania a manažmentu krajiny, boli vyvíjané aj v iných krajinách Európy napríklad v Nemecku Haber (1990); v Belgicku Van Eetvelde, Antrop (2009) Aplikácia poznatkov v krajinno-ekologických dokumentáciách Krajinárstvo skúma pôsobenie ľudí na krajinné prostredie, hodnotovo-významové, krajinno-estetické a kultúrno-historické aspekty a zaoberá sa možnosťami ovplyvnenia vzhľadu krajiny, krajinného obrazu a zabezpečenia rozmanitosti krajinných typov (Jančura, 2008). Starostlivosť o krajinu chápeme ako koncepčnú činnosť zameranú na špecifické opatrenia ochrany, manažmentu, správy a plánovania krajiny, z ktorých vyplýva potreba zvyšovania kvality, obnovy alebo tvorby krajiny. Skúmanie kultúrnych a historických väzieb v krajine je dôležitým podkladom pre integrovaný manažment krajiny (Hrnčiarová, 2003; Huba, Ira, 2006) s dopadom na rozhodovacie procesy v územno-plánovacích dokumentáciách prostredníctvom krajinno-ekologického plánovania a krajinárskych štúdií. Integrujúci odbor pretvárania a ochrany krajiny je krajinné plánovanie a krajinárstvo, ktoré sú komplexnými nástrojmi integrovanej starostlivosti o krajinu (Jančura, Slámová, 2006). Starostlivosť o zachovanie priaznivého stavu a očakávaného trendu vývoja krajiny prebieha na základe regulačných opatrení. Nimi zabezpečujeme manažment a možný trvalý monitoring zmien krajiny. V krajinnom plánovaní formulujeme zámery a doporučenia na priaznivé zmeny v krajinu, prevenciu a odstránenie nepriaznivých javov (Jančura, Bohálová 2009). Krajinno-ekologické dokumentácie sú výstupom aplikovaného krajinárstva v praxi, kde synergiu tvoria vedomosti z krajinnej ekológie a krajinného inžinierstva a vzájomný vzťah prírodovedných, technických a humánno-vedných disciplín je vecným nástrojom a odborným podkladom k starostlivosti o krajinu. Sú odborným podkladom pre spracovanie územných plánov, projektov pozemkových úprav, dokumentácií o ochrane prírody a krajiny, kultúrnych a historických pamiatok, alebo pre dokumentácie posudzovania vplyvov na životné prostredie, či programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce alebo programy obnovy dediny. Téma historických krajinných štruktúr začína mať vyššiu váhu v procese obstarávania územno-plánovacej dokumentácie a spracovania dokumentácie územných systémov ekologickej stability (Jančura, Slámová, 2006). Územné plánovanie sa v minulosti vnímalo hlavne ako činnosť vedúca ku vymedzeniu 53

42 zastavaných území a problematika historických štruktúr, bola riešená len okrajovo a príliš všeobecne. Na tieto nedostatky poukazuje návrh na zabezpečenie podmienok pre implementáciu Európskeho dohovoru o krajine v SR (2005), z ktorého vyplývajú vybrané úlohy dotýkajúce sa historických štruktúr v poľnohospodárskej krajine, ktorými sú: zabezpečenie spracovania typológie krajiny a identifikácia typov krajiny podľa charakteristických znakov prírodného prostredia, využitia krajiny a kultúrno-historických hodnôt na základe metód typologickej a individuálnej regionalizácie na vybraných segmentoch krajiny; definovanie krajinno-historického potenciálu; zabezpečenie participácie verejnosti na identifikácii zvláštnych hodnôt krajiny; odporúčania pre spôsoby využitia krajiny a možnosti jej revitalizácie (Špulerová, 2011). Pred uvedením krajinno-ekologického plánovania do procesu územného plánovania, boli na Katedre plánovania a tvorby krajiny FEE, TU vo Zvolene v spolupráci s SAŽP CTK, v rokoch , spracované krajinárske štúdie, ktorých súčasťou boli historické krajinné štruktúry, vo viacerých katastrálnych územiach, napríklad: Vlkolínec, Detva, Hriňová, Dobrá Niva, Babiná. Neskôr po roku 2000 sme pokračovali vo výskume v katastrálnych územiach: Nižná Boca, Vysoká, Dekýš, Ilija, Banská Štiavnica, Ilija, Štiavnické Bane, Detva; v roku 2002: Magurka, Partizánska Ľupča, Staré Hory, Špania Dolina a Ľubietová, Dekýš, Vysoká; v roku 2002: Kráľovce-Krnišov a neskôr v ďalších. Napríklad v roku 2010 bola publikované monografia o výskume historických štruktúr v katastrálnom území Detva (Jančura a kol., 2011). Krajinno ekologický plán sa stal súčasťou prieskumov a rozborov dokumentácie územného plánovania podľa znenia zákona č.237/2000 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku č.50/1976 Zb 25. Problematika rozvoja sídiel či využitia územia sa aj vďaka krajinnému plánovaniu rozširuje aj o krajinno-ekologické aspekty, v súčasnosti hovoríme o priestorovom, alebo integrovanom plánovaní (Jančura, 2008). Začlenenie poznatkov o rôznorodých formách historických krajinných štruktúr do zložitého procesu krajiného plánovania a následne obsiahlej dokumentácie územného plánovania je náročné. Na Katedre plánovania a tvorby krajiny, TU vo Zvolene boli spracované 2 krajinnoekologické plány pre k.ú. Detva a k.ú. Zvolen (Jančura, Slámová, 2002), kde sme problematiku historických krajinných štruktúr a ich vzťahu k charakteristickému vzhľadu krajiny včlenili a úspešne preniesli do regulačných opatrení územného plánu. Krajinnoekologické plány zodpovedajú požiadavkám odporúčanej metodiky vypracovanie krajinnoekologického plánu, ktorú, v r vypracovali pracovníci Ústavu krajinnej ekológie pre potreby Ministerstva životného prostredia SR pod vedením prof. T. Hrnčiarovej. Pri spracovaní krajinno-ekologických plánov boli zohľadnené územné špecifíká, lebo každá krajina je originálna a riešili sme prioritné problémy v krajine. Preto konkrétne postupy je potrebné prispôsobiť reálnej krajine (Jančura, 2008). Hoci krajinné plánovanie je veľmi dôležitým nástrojom na regulovanie vzťahu medzi človekom a jeho prostredím, v každej krajine, vo všeobecnosti praktická aplikácia čelí mnohým konkrétnym problémom, ktoré musí riešiť (von Haaren, 2002) html?aspi_hash=NTAvMTk3NiBaYi4 54

43 Projekty pozemkových úprav a dokumentácie M-ÚSES predstavujú vhodnú formu aplikácie vedomostí o historických štruktúrach. Pre projektovanie M-ÚSES sa otvárajú aj iné možnosti pretvárania krajiny, okrem prvoradého zvyšovania ekologickej stability krajiny. Pozitívne prvky v sebe zahŕňajú prvky ochrany prírody a krajiny, prírodné zdroje a kultúrno-historické prvky, napr. historické krajinné štruktúry a iné hodnotné krajinné štruktúry (extenzívne využívané sady, vinice, pasienkové lesy a pod.). Historické krajinné štruktúry ako sú úzkopásové oráčiny, medze, úzke pruhy vinohradov a pod. sú pre ÚSES zaujímavé ako hodnotné biotopy. Návrh M-ÚSES by mal rešpektovať charakteristický krajinný ráz, ktorý sa prejavuje prostredníctvom vnímania krajinného obrazu a môže prinávratiť krajine historické prvky, ktoré z nej boli v minulosti odstránené (Pauditšová a kol., 2007). Autori Jančura, Slámová (2002) spracovali podklady pre M- ÚSES katastrálneho územia Haluzice, kde dôležitým kritériom pre návrh nových prvkov M-ÚSES bolo rešpektovanie historického členenia a vzhľadu krajiny (Obr.27). Obrázok 27 Prípadová štúdia návrhu prvkov M-ÚSES v kontexte s existujúcimi reliktami historických krajinných štruktúr v katastrálnom území Haluzice (Jančura, Slámová, 2001) Program obnovy dediny (POD) podporuje nariadenie vlády SR č. 222/1997 Z.z.. Jeho cieľom je podnietiť aktivity vidieckych obyvateľov a je zameraný aj na obnovu miestnych kultúrnych tradícií a rozvoj tradičného hospodárenia a remesiel, obnovu vzhľadu obcí a starostlivosť o stavebný fond. Nezabúda na zabezpečenie ochrany prírody a tvorby životného prostredia (Jančura, 2000 b ). Predmetom podpory je okrem iného ochrana a tvorba krajiny s koncentráciou na protipovodňové aktivity a zadržiavanie vody v krajine, úpravy tokov, rybníky a malé vodné plochy, studničky a pramene, zveľaďovanie biocentier 55

44 a biokoridorov, historické krajinné štruktúry a významné krajinné prvky, revitalizácia krajiny, ochrana charakteristického vzhľadu krajiny,...) 26. Katedra plánovania a tvorby krajiny (TU vo Zvolene) v spolupráci so Slovenskou agentúrou životného prostredia v Banskej Bystrici spracovala viacero štúdií pre Programy obnovy dediny. Napríklad pre obec Kráľovce-Krnišov (Jančura, a kol., 2003 b ) sme spracovali podklady pre určenie hodnôt krajiny a sídla (Obr.28). Obrázok 28 Ukážka z prípadovej štúdia identifikácie hodnôt sídla a krajiny obce Kráľovce-Krnišov (Jančura a kol., 2003 b )