HISTÓRIA KEŽMARSKÉHO HRADU

Transkrypt

1 HISTÓRIA KEŽMARSKÉHO HRADU Nora Baráthová Z HISTÓRIE MESTA Kežmarok kedysi slobodné kráľovské mesto a jedno z popredných miest celej krajiny. Dnes jedna z 18 mestských pamiatkových rezervácií na Slovensku a jedno z centier turistického ruchu pod Vysokými Tatrami. Kežmarok kedysi mesto, v ktorom žilo vedľa seba viacero národností a etnických skupín Slováci, Nemci, Maďari, Poliaci, Bulhari, Židia, Česi, Rusíni atď. Dnes výlučne slovenské mesto s vyše obyvateľmi. Kežmarok vznikol zlúčením viacerých osád pôvodného slovanského obyvateľstva s osadou nemeckých kolonistov. Slovania prišli na územie budúceho mesta v storočí, čo potvrdzujú aj archeologické nálezy. Za najstaršiu osadu sa považuje osada sv. Michala s rovnomenným kostolom, stojaca na vrchu nad dnešnou železničnou stanicou (základy časti kostola a veže, ktoré sa odkryli r. 1987, sa po skončení výskumu zasypali a dodnes čakajú na odkrytie a rekonštrukciu). Vrch sa vypína nad riekou Poprad, pri ktorej šla veľká obchodná cesta, spájajúca Orient so severom Európy. Obyvatelia osady boli strážcami spomínanej cesty a blízkych hraníc s Poľskom a súčasne sa zaoberali aj rybolovom. Osada jestvovala už v 12. stor., možno aj skôr. Prvýkrát sa kostol sv. Michala spomína r v zakladajúcej listine Turčianskeho premonštrátskeho kláštora. Z druhej strany rieky Popradu a tiež pri obchodnej ceste vznikla v 13. stor. osada sv. Kríža, pomenovaná podľa svojho kostolíka. Jej slovanskí obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom, no nie je vylúčené, že aj obchodom. O tretej osade, zasvätenej Petrovi a Pavlovi, situovanej na Kamennú baňu, hovorí len tradícia. Nie je vylúčená ani existencia ďalších osád len o nich niet žiadnych písomných dokumentov. V r plienili Uhorsko Tatári. Časť obyvateľstva vyhubili, časť sa zachránila útekom. Keď sa krajina po odchode Tatárov vyľudnila, uhorský kráľ Belo IV. začal do Uhorska pozývať cudzincov hlavne z územia Nemecka, ktorí sa tu sporadicky usádzali už od 12. stor. Nemci prichádzali už ako vyspelí remeselníci i baníci hlavne na neobývané územia a začali ich kolonizovať klčovali lesy, vysúšali močiare, zakladali dediny. Isté je, že Nemci boli na území budúceho Kežmarku už v r V spomínanej listine Turčianskeho kláštora sa totiž uvádza aj osada Sasov s kostolom sv. Alžbety. Stála na mieste dnešného nádvoria kežmarského hradu. Bola postavená v mieste, o ktorom sa traduje, že na ňom už r stál ženský kláštor s kostolom. Túto zatiaľ nikým a ničím nepotvrdenú správu zaznamenal v 17. stor. vo svojej známej Levočskej kronike Gašpar Hain. Nie je však vylúčené, že kostol sv. Alžbety postavili Sasi skutočne na nejakých starších základoch. (Základy kostola sv. Alžbety sa odkryli v r a nadstavali.) O tom, že na území Kežmarku a Spiša boli prví Slovania a že až potom prišli Nemci a ďalšie národnosti, svedčia nielen archeologické nálezy, ale aj najstaršie chotárne názvy, ktoré sa zachovali v listinách z druhej polovice 13. stor.: Lubicha (dnes obec Ľubica), Verbev (dnes obec Vrbov), Bela (dnes mesto Spišská Belá), Poprad (dnes rieka Poprad), Zolok a Zalaykpotoka (dnes obec Malý Slavkov a Slavkovský potok), Bistrichpotoka, Bistrica, Biztriche, Bizturche (dnes premenovaný potok Biela voda), Rusnik a Ruskini (už neexistujúca obec Ruskinovce), Pfarossni (obec Tvarožná), ale už aj nepoužívané a ťažko identifikovateľný potok Deduslovpotoka (Dedislavov potok?), jazero Zemerik, resp. Zimiriktu (odvodené od smreku), vrch Gala (hoľa) atď. Osada Sasov a osada sv. Kríža boli k sebe najbližšie. Aby sa zaručila v budúcnosti ich bezpečnosť, potrebovali sa zjednotiť do väčšieho územného celku. Napr. ich mohla napadnúť aj blízka Ľubica, ktorá mala obrovský chotár a na jej staršie osídlenie upozorňuje aj starý slovanský názov. Osada sv. Michala sa cítila na vrchu pomerne bezpečne a osada Petra Pavla, ak ešte vôbec existovala, bola od ostatných osád vzdialená. Nemeckí kolonisti, ktorí svojím počtom prevýšili zbytky Slovanov, požiadali panovníka Bela IV. o udelenie mestských práv. Vyhovel im r V jeho listine sa prvýkrát spomína mesto Kežmarok. Na vysvetlenie pôvodu neslovanského názvu Kežmarok sa našlo doteraz až dvanásť teórií. Najrozšírenejšia je najnezmyselnejšia trh na syry: Käse + Markt, lenže práve tá prípona Markt sa vyskytuje málokedy a

2 rozhodne nie v najstarších listinách. Najpravdepodobnejšie ide o spojenie slov Kaiser (cisár) + Mark (územie, pohraničné územie). Niekedy ani sami starí Kežmarčania nevedeli, ako sa ich mesto volá. Podarilo sa nám totiž zozbierať zatiaľ 230 (slovom dvestotridsať!) variantov názvu mesta Kežmarok v latinčine, nemčine, maďarčine, poľštine a slovenčine. Uvedieme aspoň malú ukážku: Caesareoforum 1704, Caesareopolis 1750, Caismarc 1670, Cesmark 1477, Kaisersmarckt 1682, Kasmark 1397, Kesmarek 1449, Kesmarga 1465, Kesmark 1269, Kezimbarg 1467, Kezmark 1294, Kežmarok 1918, Khässmargkh 1562, Kismark 1294, Kümark 1294, Tyropolis (Nečudo, že kežmarskí obyvatelia sa často mýlili v písaní názvu svojho mesta, o čom svedčia napr. artikuly gombikárskeho cechu z r. 1666, kde sa uvádza Käsmark, Kaysersmark a aj Käismark...) Symbióza kultúr viacerých národností, výborná zemepisná poloha pri obchodnej ceste, spájajúcej Balt s Orientom a stále pribúdajúce hospodárske i politické privilégiá (napr. r právo slobodného rybolovu, r výrubu lesov, r dvoch výročných trhov, r právo skladu, r právo meča, r právo používať erb atď.) umožnili rýchly hospodársky rozvoj mladého mesta, ktoré ešte vtedy netušilo, že počas svojej takmer 750 ročnej existencie prejde cez jeho chotár celkove 13 vojen, a to: 1433 vpád husitov a dobytie mesta, 1435 začiatok vyše 100-ročnej vojny s Levočou o právo skladu, 1440 Kežmarok sa dostáva do vojny poľského panovníka Vladislava s vdovou po uhorskom kráľovi Albertovi, 1441 Kežmarok dobýja Ján Jiskra, stojaci v službách uhorskej kráľovnej, 1463 postavenie hradu a začiatok vyše 250 ročnej vojny mesta Kežmar-ku s hradom, povstanie uhorskej šľachty pod vedením Štefana Bocskaya, povstanie uhorskej šľachty pod vedením Gabriela Bethlena, povstanie uhorskej šľachty pod vedením Juraja Rákócziho I., povstanie uhorskej šľachty pod vedením kežmarského rodáka Imricha Thökölyho, povstanie uhorskej šľachty pod vedením Františka Rákócziho II., maďarská demokratická revolúcia, I. svetová vojna, II. svetová vojna. Hoci mesto prežilo mnoho vojen, nešťastí, požiarov a epidémií, napriek tomu sa mu po hospodárskej stránke darilo Kežmarok sa zaradil medzi popredné mestá na území Slovenska. V stor. pracovalo v meste zatiaľ 40 známych cechov (napr. cech taškárov bol jedným z dvoch a cech sedlárov jedným zo štyroch cechov svojho druhu na území Slovenska). Týmto počtom sa zaradil Kežmarok do prvej desiatky slovenských miest. Stáročné tradície má aj školstvo a kultúra. Hoci prvé správy o škole sú z r (čím by sa zaradila medzi prvých osem škôl na území Slovenska), predpokladá sa, že škola existovala už o storočie skôr. Z nej sa vyvinulo povestné evanjelické lýceum, na ktorom študovali žiaci z celej strednej Európy a nejeden z nich sa stal známym spisovateľom, umelcom, vedcom. S menom kežmarskej školy sú spojené aj prvé správy o hudbe (14. stor.), o divadelných predstaveniach ( ), prvé známe výlety do Vysokých Tatier (koniec 16. stor.), ktorých časť patrila do kežmarského chotára. Vyše sedem storočí existencie mesta sa odrazilo aj v jeho architektúre, ktorá obsahuje každý stavebný sloh počnúc románskym. Jednou z dominantných pamiatok mesta Kežmarku je aj kežmarský hrad. Z HISTÓRIE HRADU RODINA ZÁPOĽSKÝCH Kežmarok bol slobodným kráľovským mestom, preto mu panovníci štedro udeľovali rôzne privilégiá. Jedinou nevýhodou takéhoto mesta bolo to, že jeho majiteľ, sudca a vyberač daní v jednej osobe panovník ho mohol hocikedy a hocikomu za vernú službu darovať.

3 Kežmarok bol od 14. stor. opevnený pevným dvojmúrím a traduje sa, že mal aj nejakú pevnosť. Žiadnych písomných dokladov však zatiaľ o tom niet. Keď sa k mestu na začiatku 15. stor. priblížili poľské hranice (r sa trinásť spišských miest a mestečiek dostalo do poľského zálohu), považovali uhorskí panovníci za nutnosť svoj majetok chrániť. R napísal kráľ Matej Štefanovi Zápoľskému, kapitánovi Horného Uhorska, aby postavil sub Alpibus (pod Alpami Tatry mali v minulosti rôzne pomenovania: Alpy, Snežné pohorie, Karpatské pohorie, Kežmarské pohorie...) nejakú pevnosť. Kde by mal stáť to presne neurčil. Keďže o rok daroval kráľ Matej bratom Štefanovi a Imrichovi Zápoľským cenzus príjem z daní, ktoré dovtedy platilo mesto Kežmarok do kráľovskej pokladnice, slobodné kráľovské mesto sa odrazu dostala pod panstvo Zápoľských. Im už nič nebránilo, aby sa rozhodli postaviť pevnosť priamo vo svojom Kežmarku. Stavba musela pokračovať veľmi rýchlo, lebo už 18. októbra 1463 sa pod jeden list pre mesto Bardejov podpisuje kastelán kežmarského hradu Pavol Szép a v ďalšom liste z 27. septembra 1465 sa uvádza, že castellum (hrad pevnosť) je už postavené. Jedno je však isté, že svoju definitívnu podobu stavba hradu ešte nemala a stavebné práce pokračovali zrejme do konca 15. storočia. So zaujímavým poznatkom sme sa stretli u historika Juraja Bohuša z jeho pera pochádza jeden z najstarších opisov Spiša, datovaný do prvého dvadsaťročia 18. stor.: Historisch - geographische Beschreibung des in Oberungarn berühmtesten Zipser Landes. Bohuš spomína kostolík sv. Alžbety, pri ktorom mala vyrásť rezidencia mníchov teda kláštor. (Kostol bol skutočne v 14. stor. odovzdaný krížovníkom strážcom božieho hrobu, ktorí mali svoje sídlo v Lendaku.) V pol. 15. stor. však medzi mníchmi došlo k sporom a zo svojho kláštora mali byť vyhnaní (o tejto skutočnosti sme sa však nikde nedozvedeli, spomínaný rád pôsobil v Lendaku ešte aj v 16.stor. ibaže by išlo o rád templárov, ktorý bol rozpustený na zač. 14.stor.?). Opustený kláštor si mali privlastniť bratia Zápoľskovci, prestavať ho na pevnosť a postupne rozširovať na hrad. Kežmarský hrad sa zaradil k typu tzv. mestských hradov bol postavený priamo na území mesta preto, aby ho bránil pred prípadnými nepriateľmi. V skutočnosti však hrad mesto nebránil hrad proti nemu bojoval. Kežmarčania sa nechceli vzdať práv slobodného kráľovského mesta a byť obyčajným poddanským mestečkom. Majitelia hradu zase chceli mať z mesta čo najväčší osoh. Spory i ozbrojené medzi majiteľmi hradu a mestom Kežmarkom trvali okolo 250 rokov a dĺžka tejto vojny prevýšila akúkoľvek učebnicovú vojnu. Je viac ako pravdepodobné, že už pri stavbe hradu sa vyžadovala od obyvateľov mesta pomoc, ale aj iné služby. Tak došlo k prvému napätiu. O nepokojoch sa dozvedel aj Imrich Zápoľský a listom požiadal Kežmarčanov o vysvetlenie, pričom nezabudol pripomenúť, že odvtedy, čo sú jeho poddanými (!), vždy rešpektoval ich práva. Nato sa v septembri 1465 vybral za Zápoľským, ktorý sa v Kežmarku nezdržiaval, sám richtár s delegáciou a oznámil mu príčinu nespokojnosti: na tom mieste, kde sa postavilo castellum, stálo v minulosti niekoľko domov (teda žiadna pevnosť alebo kláštor?), ktoré bolo treba kvôli stavbe hradu zbúrať, avšak dane za tieto domy musí mesto platiť ďalej. Zápoľský sa vzápätí postaral o odpustenie dane. Daň v mene zemepána vyberali jeho hradní kapitáni. Ročná daň sa platila vo výške 100 zlatých (dom v meste stál v tomto období okolo 10 zlatých, hodnota mlyna bola 96 zlatých). Rodina Zápoľských prechovávala celkove voči Kežmarku priateľstvo odpúšťala mu rôzne dane, rozširovala mestské majetky, pomohla pri gotickej prestavbe farského kostola sv. Kríža ( ), podporovala chudobných v miestnom špitáli veď z prosperujúceho mesta mala aj ona osoh. Na príhovor bratov Zápoľských panovník Matej znovu potvrdil Kežmarku mestské práva a oslobodil kežmarských kupcov od platenia tridsiatku pohraničného cla na území Uhorska. Gróf lmrich Zápoľský (okolo ) sa zaradil k najmocnejším uhorským magnátom, hoci jeho rod pochádzal z dnešného Slovinska. Okrem dedičnej funkcie spišského župana bol aj šarišským a oravským županom, hlavným kapitánom Horného Uhorska, krajinským palatínom, bánom Chorvátska a Slovinska atď. Po jeho smrti keďže nemal potomkov všetky majetky pripadli jeho bratovi Štefanovi. Aj Štefan (okolo ), spišský, šarišský a trenčiansky župan, kapitán Horného Uhorska, palatín atď. vychádzal s mestom priateľsky odpúšťal mu platenie daní a podporoval prestavbu kostola. Na pamiatku tejto pomoci erb Zápoľských spolu s erbom Kežmarku zdobí malý vchod do kostola sv. Kríža. Hoci sa mesto dostalo do zemepanskej nadvlády, jeho význam a hospodárske postavenie ešte neoslablo. V 15. storočí vznikajú prvé cechy (zámočníci, kováči, rybári, súkenníci, spracovávatelia kože), rozkvitá obchod, prestavuje sa mestské opevnenie, dokončuje sa stavba radnice, kostola, hradu, stavia sa mlyn a majere. Mesto má ešte dosť finančných prostriedkov, ale pri vybavovaní právnych záležitostí sa už obracia na svojich zemepánov. Priateľsky sa voči mestu správal aj Štefanov syn Ján Zápoľský ( ). Ani on sa nezdržiaval v

4 Kežmarku, pretože v jeho vlastníctve boli oveľa väčšie hrady a pevnosti Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Liptovský Hrádok atď. R zahynul v bitke s Turkami pri Moháči uhorský panovník Ľudovít. O uprázdnený trón sa uchádzali dvaja kandidáti: Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Obaja sa dali korunovať za kráľov, obaja sa rozhodli dobyť svoje práva na trón so zbraňou v ruke. Celá krajina sa rozdelila na dva tábory. R Zápoľský už ako panovník daroval hrad náš Kežmarok spolu so samotným mestom podobne Kežmarkom zvaným a ostatné dediny a majetky, prináležiace k hradu svojmu prívržencovi Františkovi Battyánymu. Battyány sa vyznamenal už v bitke pri Moháči. Za nebohého kráľa Ľudovíta bol krajinským zástavníkom, počas Zápoľského županom západouhorskej Železnej stolice, neskôr sa stal bánom Chorvátska, Dalmácie a Slovinska. Okrem toho bol aj prezieravý: keď videl, že sa jeho pánovi v bojoch nedarí, bez váhania prestúpil na stranu víťaziaceho Ferdinanda. Stále pohyby súperiacich panovníkov zapríčinili, že v Kežmarku sa v r vystriedalo až trinásť rôznych majiteľov hradu, čím najviac utrpelo mesto, pretože každému jednému muselo skladať prísahu vernosti, platiť dane a vydržiavať vojakov. R po prehratej bitke pri Košiciach sa Zápoľský utiahol do Poľska k svojmu švagrovi poľskému panovníkovi Žigmundovi. Tu sa zoznámil so šľachticom Hieronymom Laskym, sieradským vojvodcom, ktorý vstúpil do Zápoľského služieb už ako známy diplomat. Lasky vybavil pre Zápoľského prístup k tureckému sultánovi, ktorý tiež bojoval proti Ferdinandovi. Rýchlo sa dohodli: spolu vytvoria proti Ferdinandovi dva fronty a porazia ho. A tak sa r stal Zápoľský vazalom sultána, ktorý ho vzal pod svoju ochranu. Keď sa Zápoľský dozvedel o zrade Battyányho, odňal mu všetky kežmarské majetky a r daroval hrad a mesto Kežmarok svojmu prívržencovi Laskemu. RODINA LASKY Keďže medzitým Kežmarok obsadili Ferdinandove vojská pod vedením najvyššieho veliteľa Jána Katzianera, Lasky sa do hradu nedostal. R vyhnali cisárske vojská z Kežmarku bratia Mikuláš a Peter Kostka, prívrženci Zápoľského. Zdržali sa v meste až do začiatku roku 1531 a vtedy hrad odovzdali Laskemu. Lasky bol však známy aj tým, že nikdy nemal peniaze. To sa ukázalo aj v Kežmarku. Ešte r zálohoval kežmarský hrad Mikulášovi Minkovičovi, miestodržiteľovi Dolnej Lužice. Ten medzitým obsadil aj ďalšie Laskeho majetky. Obaja poľskí šľachtici sa dostali do konfliktu, na čo zasiahol poľský panovník Žigmund I. a kežmarský hrad obsadil pre seba. Záujem poľského panovníka o Kežmarok si možno vysvetliť iba snahou rozšíriť ukoristené spišské územia, a nie ospravedlnením, že sa snažil urobiť poriadok s oboma pánmi. Celú záležitosť nakoniec vyriešil Hieronym Lasky: vyplatil Minkoviča a od leta 1532 sa natrvalo usadil v Kežmarku. Hieronym Lasky sa stal neskôr sedmohradským vojvodcom, spišským županom, chorvátskym bánom. Lasky sa voči Kežmarku správal taktiež priateľsky. Na druhej strane keďže táto rodina trpela večnou finančnou tiesňou pokračoval v zálohovaní mestských majetkov, požičiaval si peniaze a cennosti od mesta i od cirkvi. Kežmarčania však nereptali: hlavné bolo to, že im ich pán pomáha v bojoch proti slobodnému kráľovskému mestu Levoči. O čo šlo? Levoča a Podolinec ako jediné mestá na Spiši vlastnili právo skladu, podľa ktorého mohli zastavovať okoloidúcich cudzích obchodníkov a donútiť ich v meste predávať istý čas svoj tovar. Kežmarok toto právo nemal, hoci po ňom túžil. Napokon ho získal podvodom. Keď r napadli mesto husiti, zástupcovia mesta napísali cisárovi Žigmundovi, že im zhoreli všetky mestské práva. Cisár si vyžiadal zoznam práv na ich opätovné potvrdenie. Do zoznamu Kežmarčania vpašovali aj právo skladu. Nič netušiaci panovník potvrdil v r Kežmarku zoznam všetkých predložených práv, teda aj právo skladu. Netušil ani to, že medzi oboma poprednými spišskými mestami nastane vyše storočná vojna. Boje sa vyostrili práve počas zemepanstva Hieronyma Laskeho. Bezprostredným podnetom bol odkaz z Levoče: vraj z Kežmarku raz budú dobré kapustniská pre Levočanov... Čo sa dialo potom, zachytáva Levočská kronika: Dňa 24. júla 1532 prichádza pod mestské múry Levoče sám Lasky, ale k boju nedošlo. 29. júla 1532 sa Lasky vypomstil inak jeho vojaci z levočských polí odviezli štyridsať plno naložených vozov zožatého obilia. Čo nevládali odviezť, spálili priamo na poliach. Potom Kežmarčania postavili pred Levočou dve delá, čím chceli vyprovokovať Levočanov, aby vytiahli z mesta, ale to sa im nepodarilo. Tak šli smerom k Jamníku a spustošili ho. Dňa 2. augusta Kežmarčania odohnali Levočanom ks väčších i menších zvierat i s mnohými poľnými robotníkmi, pričom niektorých zabili. Dňa 5. augusta 1532 Hieronym Lasky s 300 jazdcami

5 obsadil v noci Spišskú Kapitulu, kanonikov nútil prejsť na stranu Zápoľského. O deň na to vyraboval richnavský hrad a ďalší deň spustošil Spišskú Teplicu. Dňa 10. septembra boli Laskeho kozáci v blízkosti Levoče, ale rýchlo ich odohnali. Dňa 12. septembra 1532 prišiel Lasky s celým svojím vojskom 500 jazdcami a 400 pešiakmi k Levoči, doniesol dve delá, aby ju obsadil, ale zmohol sa len na jeden výstrel. Levočania vyrazili z mestských brán, zabili hodne koní, aj Laskeho koňa s bielym chvostom a červenými (?) nohami, z hlavy Laskemu zostrelili klobúk s pekne točeným perom, potom s ním v Levoči obchodovali. Lasky vraj prišiel aj o postriebrený paloš a tak sa údajne z poverčivosti rýchlo vrátil s vojskom domov. Dňa 21. októbra Kežmarčania spustošili Horné a Dolné Repáše, Úložu, Závadu, Dravce a Spišské Podhradie, odohnali nielen dobytok, ale aj sedliakov ženy, deti a vyzliekli ich donaha. Dňa 7. decembra 1532 dvesto kežmarských jazdcov a pešiakov napadlo v lese ľudí, ktorých poslali Levočania s koňmi po drevo, pričom mali sprievod 40 žoldnierov. Kežmarčania vzali 45 koní, rozobrali vozy, vzali väčšinu reťazí. Levočskí žoldnieri sa rozutekali a nechali ostatných napospas... Od 1. mája 1532 do januára 1533 zaútočili Kežmarčania 38-krát na Levoču. Niediv, že dobový levočský kronikár Spervogel nazýva Kežmarčanov latrones de Kesmark zbojníkmi z Kežmarku a ľud na Spiši sa modlí takúto modlitbu: Pane Ježišu Kriste, ochraňuj nás pred príchodom Jána Zápoľského, Petra Perényiho (Zápoľského služobník), Hieronyma Laskeho, Petra Kostku a iných nepriateľov našej zeme. Lasky využíval svoje výpady aj na politické ciele dobyté mestá a obce nútil prejsť na stranu Zápoľského. Pri svojich výpadoch na Spiš a Šariš ukoristil Lasky viac ako 160 kostolných zvonov a dal z nich liať delá. Kežmarku však Lasky nepomáhal zadarmo za odmenu dostal mnohé majetky mesta dediny, pozemky, lesy, ba i peniaze. No odrazu sa všetko zmenilo. Dňa 29. januára 1534 prišiel do Levoče s kozákmi Laskeho kapitán a uzavrel s mestom mier. Ba 31. januára 1534 uzavrel mier aj sám Katzianer. To všetko niečo signalizovalo. Zápoľského hviezda začínala totiž pomaly, ale isto zapadať. Turecký sultán obsadil takmer polovicu Horného Uhorska, bol spokojný s tým, čo dosiahol a nemal viac chuť Zápoľského snahy podporovať. To všetko videl aj Hieronym Lasky. Začal uvažovať, čo ďalej. Vydržať so Zápoľským do konca, vrátiť sa po jeho porážke do Poľska a zanechať v Uhorsku pekné majetky? Alebo sa pokúsiť o zmier s Ferdinandom? Kocky boli hodené. Keď sa v marci 1534 opäť vrátil na Spiš veliteľ Katzianer, Lasky ho vyhľadal a pekne sa pozhovárali. O stretnutí sa dozvedel aj Zápoľský a Laskeho ako zradcu dal do väzenia, odkiaľ bol prepustený až r na príhovor poľských pánov. Lasky hneď po prepustení odcestoval do Viedne k Ferdinandovi. Ten ho vzal na milosť, ponechal mu všetky majetky, ba dokonca ho prijal do svojich diplomatických služieb a poslal ho za tureckým sultánom v snahe uzavrieť mier. Sultán však Laskeho onedlho uvrhol do väzenia, pretože Ferdinand nebol ochotný pristúpiť na jeho podmienky. V r Ján Zápoľský umiera a Ferdinand už nemá žiadneho súpera. O rok umiera aj Hieronym Lasky. V dobe pomerného kľudu sa obnovil proces Kežmarku s Levočou o právo skladu. Kežmarok ho definitívne prehral. R sa mu nariadilo večné mlčanie, r sa Kežmarku právo skladu úplne odobralo a prisúdilo jedine Levoči, čo potvrdil panovník Ferdinand ešte aj r (Čo sa týka v r oplakávaných mestských privilégií žiadne nezhoreli dodnes sa zachovali v archíve mesta Kežmarku...) Hieronymov syn Albert ( ) zdedil po otcovi nielen majetky, ale aj finančné problémy: veľa cestoval, prijímal hostí, najímal si žoldnierov. Albert si dokonca zavolal z pražského kráľovského dvora dvoch anglických alchymistov Johna Dee-ho a Eduarda Kelley-ho, aby mu vyrobili zlato a striebro a kameň múdrosti. Pravda, výsledok nebol žiadny. Lasky mestu šesťnásobne zvýšil dane (ročne sa platilo už 600 zlatých, pričom cena meštianskeho domu sa v tom čase pohybovala od 26 do 55 zlatých), požičiaval si od mešťanov ďalšie peniaze a ďalej zálohoval mestské majetky. Albert veno po nebohej prvej žene rozmrhal a napokon sa rozhodol oženiť s bohatou poľskou vdovou Beatou Ostrogskou Koscieleskou, hoci bol od nej o takmer 20 rokov mladší. Snaha privlastniť si jej majetok a zbaviť sa starnúcej ženy bola rýchlo vyplnená. V prvom roku manželstva roku 1565 sa Beata vybrala do Tatier k Zelenému plesu údajne tam šla bez manžela. Jej výlet bol prvým známym výletom v histórii Vysokých Tatier. Hneď po návrate domov ju manžel vyhlásil za nemravnicu a uväznil v jednej zo svojich hradných veží, kde ostala asi šesť rokov. To mu nebránilo v tom, aby sa oženil aj po tretíkrát. Beatu našiel až nový majiteľ hradu Ján Rueber, avšak nešťastnica onedlho zomrela. V súčasnosti hlavne poľskí historici tvrdia, že na výlet do Tatier šli obaja manželia spolu. Dnes sa už nedozvieme, aká bola skutočná pravda, ale faktom je, že Beata Laska bola väznená prakticky až do svojej smrti. Skutočnú pravdu sa už zrejme nikdy nedozvieme. Pritom istú dobu za života Alberta Laskeho bol práve kežmarský hrad strediskom umenia na území

6 Spiša žil tu krátky čas napr. aj sliezsky básnik Adam Schröter a v jednej svojej básni z r spomína aj Tatry ako Karpaty: Zmieniajac miejsce, ide gdzie los wzywa, tam, kedy Karpat chochól pruje chmury, i staje w dworze Laskiego... Vo voľnom preklade to znamená: Meniac miesto, idem, kde ma osud volá, tam, kde vrchol Karpát pára mraky i stojím na dvorci Laskeho... JÁN RUEBER Ján Rueber (? 1584) z Piscendorfu (Püchsendorf) a Grafenwerthu (ostrov na Rýne v Nemecku v Severnom Porýnsku) bol vo vojenskej službe viacerých panovníkov bojoval vo Francúzsku, Nemecku, na území Talianska, potom prešiel do Uhorska do boja proti Turkom a napokon r prevzal hlavné vedenie armády. Na Spiši ho poznali ako vedúceho komisie, ktorá rozhodovala o častých sporoch na uhorsko poľských hraniciach. Ku kežmarskému hradu sa dostal pričinením Alberta Laskeho, ktorý si od neho r požičal zlatých a potom ešte zlatých. V tej hodnote mu dal do zálohu aj hrad a mesto Kežmarok. Lasky dlh včas nevyplatil a dočasným majiteľom hradu i mesta sa stal Rueber. Kežmarčania, ktorí pravdepodobne o zálohovaní vôbec nič nevedeli, odmietli Ruebera pustiť do mesta, tak so svojimi vojakmi dobyl mestské brány, obsadil mestské múry a násilne vošiel do hradu. Hrad počas jeho zemepanstva r vyhorel a bolo ho treba opraviť. Rueber požiadal Laskeho, aby mu vrátil aspoň časť peňazí. Ten však nemal žiadnu hotovosť a tak Rueber musel r zálohovať hrad a mesto za zlatých Stanislavovi Thurzovi z Betľanoviec. Peniaze síce do termínu vyplatil, ale hneď potreboval ďalšie na verbovanie žoldnierov. A tak r za zlatých zálohoval mesto a hrad s ďalšími majetkami trnavskému kupcovi Šebastiánovi Thőkölymu, ktorý bol taký bohatý, že požičiaval peniaze aj samotnému cisárskemu dvoru. Rueber urobil tak bez vedomia Laskeho, ktorý sa nahnevane vybral za Thökölym. Výsledok ich schôdzky bol taký, že aj Lasky si požičal od Šebastiána zlatých s tým, že ak sa Thökölymu do troch rokov nevráti celá vypožičaná suma t.j zlatých, Kežmarok prepadne v prospech Šebastiána. O tom zase nevedel Rueber a oboch napadol, nič však nedosiahol. Kto však doplatil na to, bolo mesto Kežmarok, ktoré muselo platiť dane všetkým trom zemepánom, ba dokonca každému jednému muselo zložiť prísahu vernosti. Keďže takéto prísahy boli už takmer na dennom poriadku, prestali ich Kežmarčania brať vážne. Keďže napokon ani jeden dlžník peniaze nevrátil, navyše Ján Rueber r zomrel, stal sa toho istého roku kežmarským zemepánom Šebastián Thököly. Lasky sa pokúsil získať majetky späť vojenskou silou a napadol Thökölyho v hrade. Napodiv meštianstvo ho podporovalo. Šebastián túto situáciu komentoval takto: Pán Lasky ma pred celým občianstvom obvinil najstrašnejšími obžalobami a napadol najurážlivejšími výrazmi, potom vyzval občanov, aby napadli hrad a tí to aj urobili, hrad útokom obkľúčili, do okien hradu strieľali a veľa nechýbalo, aby ma strely z pušiek nezabili. Hrad sa bránil a tajný posol utekal do Levoče s prosbou o pomoc keďže tam bola cisárska posádka, tá sa hneď pohla do Kežmarku a mesto obsadila. Všetci Kežmarčania boli odzbrojení, odovzdali cisárskym 21 menších a väčších kanónov, 225 halapartní, šípov, 32 sudov pušného prachu, 150 kamenných delových gúľ a museli odprisahať vernosť svojmu novému pánovi Šebastiánovi Thökölymu. Lasky bol nútený odísť do Poľska a nikdy viac sa do svojho rodného mesta nevrátil. RODINA THÖKÖLY Thökölyovci boli najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom štyri generácie rodiny Šebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich žili na kežmarskom hrade v rokoch Práve za ich panstva sa vzťah medzi hradom a mestom tak vyostril, že takmer na dennom poriadku boli pouličné zrážky, únosy, prepady i zákerné vraždy. Kým za predošlých zemepánov malo mesto dvojtvárny charakter aj sa považovalo za slobodné kráľovské mesto a súčasne malo aj svojho zemepána, od čias Thökölyovcov sa naň začalo vo

7 všeobecnosti pozerať ako na mesto poddanské, uvaľovali sa naň dane, aké sa predtým nikdy neplatili a kežmarskí obchodníci museli pri svojich cestách Uhorskom i Poľskom platiť tridsiatky a iné clá, ktoré predtým tiež nemuseli platiť. Pre mesto nastalo obdobie veľkého politického a hospodárskeho úpadku. Obyvateľstvo, ktoré muselo platiť dane zemepánovi, ale aj panovníkovi, pre veľkú chudobu muselo zálohovať z kostola sv. Kríža organ a klenoty z radnice. V meste sa zvýšila domová daň, ba zaviedla sa aj nová daň za používanie zvona. Začali upadať aj cechy, remeselníci museli zadarmo pracovať na hrade a zadarmo naň dovážať svoj tovar, bez vedomia zemepána nemohli prísť do kežmarskej školy žiadni učitelia, ba bez jeho vedomia nebolo možné voliť vlastného richtára a pod. Kto boli vlastne Thökölyovci? Ich dávna minulosť je zahalená tajomstvom. Pochádzali údajne z povodia Dunaja. Najstarším známym príslušníkom tohoto rodu bol Ján (+ 1446), vlajkonosič kráľa Mateja Korvína. Šebastián (okolo 1540? 1607) mal byť jeho pravnuk pochádzal údajne z Temešváru, no usadil sa v Trnave, kde obchodoval s vínom a koňmi a nahonobil si veľký majetok. R získal zemiansky erb. Výhodnou ženbou sa dostal medzi šľachtické rody Dóczy, Nyáry, Forgách a Nádasdy. Keďže istý čas bojoval aj proti Turkom, získal r titul baróna. Hrad sa paradoxne bol v tomto období opäť centrom kultúrneho života spišskej inteligencie a šľachty: tu sa v r konali známe teologické a filozofické dišputy (Šebastián bol ako protestant veľkým podporovateľom náboženskej slobody), tu prekvitalo maliarstvo a hudba. Šebastián bol dvakrát ženatý, mal 14 detí, no prežili ho len štyri. Bol pochovaný do rodinnej hrobky v blízkosti hlavného oltára kostola sv. Kríža, ktorý v tom čase patril protestantom. Po smrti Šebastiána prevzal jeho majetky prvorodený syn Štefan I. ( ), ktorý bol už v tom čase prísediacim kráľovskej hornouhorskej tabule. Za mládenectva precestoval celú Európu. Ale ani za jeho čias sa vzťahy s mestom nezlepšili. Ba okrem toho, že mu Kežmarčania financovali všetky cesty, donútil ich kupovať svoje víno, hoci mesto malo svoje vlastné vinice v oblasti Tokaja. Počínanie Štefana I. voči Kežmarku dokumentuje aj jeden z mnohých prípadov: istý kežmarský občan u seba ubytoval bez vedomia hradného pána dvoch cudzincov. Preto ho hradní vojaci zavliekli do hradu, zbili, uväznili a slobodu si napokon musel vykúpiť peniazmi. Spory vyvrcholili v r R mal zemský snem riešiť postavenie mesta voči hradu aspoň toto dosiahli stále neutíchajúce protesty mešťanov. Hoci kežmarských vyslancov pozvali na snem, čím sa fakticky uznalo ich postavenie ako občanov slobodného kráľovského mesta, z ťaženia vyšiel víťazne Thököly. Jeho vyslanci tvrdili, že Kežmarok nikdy nebol slobodným kráľovským mestom, ba nikdy nemal žiadne privilégiá. Zástupcovia mesta nemohli vyvrátiť nepravdivosť týchto tvrdení, lebo listiny o privilégiách nedoručili včas na snem niekto ich úmyselne zadržal na ceste. Žiaľ, i vo vedení mesta boli jednotlivci, naklonení hradnému pánovi. Kežmarok odpovedal takto: r si mešťania vytvorili zvláštny občiansky spolok, ktorý si dal za úlohu oslobodiť mesto od zemepanskej nadvlády. Bez vedomia zemepána si zvolili vlastného richtára Žigmunda Moesa, mešťania odmietli kupovať zemepánovo víno a pracovať zadarmo v hrade, v ktorom sa stále niečo prestavovalo. Keďže Thökölyovci v tom čase nemali v hrade žiadnu vojenskú posádku, obmedzili sa len na písomný protest, zaslaný spišskému županovi. Spišská župa sa postavila na stranu Thökölyho a citovala predstavenstvo mesta na župný súd. Lenže Kežmarčania sa ho nezúčastnili ako obyvatelia slobodného kráľovského mesta nemali na župnom súde čo hľadať patrili predsa priamo pod panovníka. Po tejto druhej známke zjavného odporu povolal Štefan I. v marci 1647 žoldnierov z Oravského hradu (mal manželku z rodiny Thurzo, ktorá vlastnila tento hrad) a pustil vojakov rabovať do mesta, kde spôsobili škodu za zlatých; zhodil nového richtára, vymenoval svojho vlastného, ba dosadil aj svojich senátorov. Tí na čele s richtárom museli prijať potupnú dohodu a uznať Thökölyovcov za svojich zemepánov. Hoci dohodu podpísali, mešťania sa postavili proti dohode. Dokonca aj panovník vystavil Kežmarku ochranný list, čím dal najavo, že ho stále pokladá za svoje mesto. List však nemal dlhé trvanie. Rokovanie snemu pokračovalo ďalej a šľachta sa postavila na stranu Thökölyho, hoci ho ešte stále považovala za homo novus teda za nedávno prijatého šľachtica. Snem vyhlásil ochranný list za neplatný a priznal Thökölymu právo na Kežmarok. Proti tomu sa odvolalo nielen mesto, ale aj uhorská komora najvyšší úrad, poverený správou kráľovských majetkov v Uhorsku. Panovník ustanovil vyšetrovaciu komisiu (koľkú už v poradí?), ktorá vo februári 1648 zaznačila tieto výpovede nestranných svedkov: Thököly mnohokrát násilne domy, polia, lúky, záhrady kežmarských mešťanov obsadil a tak krik a plač sirôt nie je v meste neobvyklým javom... Thökölyho služobníci poškodzovali úrodu na poliach a obyvateľov

8 na ulici verejne napádali a týrali... Jedného služobníka, ktorý svojvoľne zapálil v meste dom, Thököly nasilu zo žalára vytiahol a vyslobodil... Zvlášť závažná bola odpoveď istého levočského mešťana, ktorého odvliekli žoldnieri do hradu, vyzliekli donaha, bili, máčali v ľadovej vode a žiadali, aby prezradil tých, ktorí Thökölyovcov osočujú, inak ho vraj dvadsať oravských žoldnierov roztrhá na kusy. Potom ho na sedem dní a nocí zavreli do klady. Keď sa mala zísť ďalšia vyšetrujúca cisárska komisia, Thököly zase zavolal žoldnierov z Oravy a namieril hlavne kanónov z hradu smerom na mesto. Na uliciach vyrástli hlinené barikády. Kežmarčanom sa podarilo získať na svoju stranu právneho korunného zástupcu Alvinczyho a len jeho zásluhou bol zemský snem v r a 1649 znova ochotný rokovať o spore mesto Kežmarok - hrad. Thökölymu sa však podarilo získať na svoju stranu vplyvnejšieho človeka palatína Pálffyho. Pravdepodobne na jeho radu požiadal hradný pán panovníka, aby mu predal za zlatých svoje korunné právo na Kežmarok mesto by sa definitívne stalo majetkom hradného pána a navždy by bolo po všetkých sporoch. Medzitým však uhorská komora odporúčala niečo podobné kežmarským vyslancom: aby sa pokúsili o zakúpenie stratených práv slobodného kráľovského mesta, hoci v skutočnosti ich nikdy nestratili. Vyslanci poslúchli, najprv ponúkli panovníkovi a potom ešte zlatých za opätovné udelenie privilégia slobodného kráľovského mesta. (Je tu predsa jedna otázka: odkedy sa Kežmarok považoval za slobodné kráľovské mesto? Od udelenia mestských práv r. 1269? Lebo rok 1380, ktorý uvádza literatúra, nie je písomne doložený a tieto výsady sa dávali len od začiatku 15. storočia! Ale v mestských listinách sa všade písalo o slobodnom kráľovskom meste Kežmarku!) Ponúkaná suma od Thökölyho a od mesta Kežmarku bol predsa len rozdiel, a tak sa panovník v júli 1649 definitívne priklonil na stranu Kežmarku. Celú záležitosť mal dať do poriadku palatín Pálffy. Tým dal panovník najavo, že nebude poškodený ani Thököly, ktorý ešte stále štedro požičiaval cisárskemu dvoru. Definitívna zmluva medzi mestom a hradom sa podpísala vo Viedni 22.apríla 1651 a nazvala sa Viedenskou zmluvou. Na základe zmluvy zaplatilo mesto výkupné nielen panovníkovi, ale aj Thökölymu tomu zlatých s podmienkou, že ak túto sumu nezloží do roka, dostane sa mesto do večného poddanstva. Súdobá kronika uvádza, že mešťania donášali svoje cennosti peniaze, šperky, strieborné príbory z roztaveného zlata a striebra si dali s povolením panovníka raziť peniaze, len aby sa mohli vykúpiť spod hradného panstva. Nemožné sa napokon stalo po stáročiach skutočnosťou. V r bolo mesto opäť vyhlásené za slobodné a kráľovské a výkupné v prospech koruny sa znížilo len na zlatých. Podľa zmluvy sa medzi mesto a hrad rozdelilo používanie lesov, riek a mlynov, ktoré dovtedy patrili len mestu. Hradný pán si privlastnil 24 domov, dokonca jeden parádny v blízkosti radnice (dnes reduta), ktorý sa po stáročia volal Herrenhaus panský dom. Hoci Kežmarok bol okýptený vo všetkých svojich majetkoch, obyvatelia získali plné uznanie svojich ľudských a meštianskych práv. Lenže napriek všetkému pokoj nenastal. Thökölyovci i naďalej ostali bývať v hrade a robili mestu prieky. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole sv. Kríža, v tom čase stále užívaného evanjelikmi, pokračoval v jeho politike proti mestu syn Štefan II. ( ), ktorý sa r stal grófom. Jeho matka bola Katarína Thurzová jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu. Štefan II. sa stal po smrti palatína riaditeľom thurzovsko thökölyovského panstva na Orave, ba aj oravským županom. Štefan II. si z podhradia vytvorili konkurenčný Malý Kežmarok jeho obyvateľom dali rôzne privilégiá: mohli si voliť vlastného richtára a radných pánov, remeselníci mali vlastné cechy, vlastné výročné trhy a vyberali od nich nízke dane na toto všetko pozerali obyvatelia Veľkého Kežmarku krivým okom, pretože oni museli platiť obrovské dane. Thököly sa s veľkým mestom súdil pre používanie vodných tokov, pustil do neho rabovať svojich žoldnierov a r došlo pre nezákonné pasenie sa Thökölyho kôz na kežmarských lúkach k takej bitke, pri ktorej boli traja ľudia usmrtení a ďalších šestnásť ťažko ranených. Thököly svojvoľne darúval aj domy v meste. V knihe Slovenské hrady II. publikuje Ľudovít Janota slovensko-česko-poľský list Štefana Thökölyho II.(žiaľ, prameň k tomu neuvádza a tak sú pochybnosti o pravosti dokumentu), ktorým daroval jeden dom svojmu služobníkovi: My, Theokeoly István z Kežmarku... pohledajice na wernost a werne sluzby Adama Badánya ktere on hnedky od detinstwi sweho... vykonával, nybrž i nynejšiho času hofmistr bywše vykonáwa i zatim také wykonawati se zawazuje, aby i ditky i potomci jeho jaky taky znak a pamatku po nás a po jeho wernej službe mity mohly, dom Nowokrstensky, v ktorom ninyi mieška spolu i zahradku k tomu naležejicu již tež dedato užiwa, jemu a jeho potomkom sme conferowaly a inskribowaly we 100 uherskych zlatych... Dnie 25. mesice maje roku Pane Comes Steph. Theokeoly. (Išlo pravdepodobne o dom na Hlavnom námestí č. 46 kedysi

9 patriaci novokrstencom habánom, hádam jediným na Spiši tento dom obývali potomkovia rodiny Badányi do r ) Koniec nepriateľstvu mesta a hradu urobilo neúspešné proticisárske sprisahanie, do ktorého sa zamiešal aj Štefan Thököly II. Sprisahanie pod vedením grófa Wesselényiho bolo prezradené, proti jeho členom sa zaviedlo trestné stíhanie, viacerí boli žalárovaní a popravení. Štefan II. bol v tom čase na Oravskom zámku. Pri jeho obliehaní cisárskym vojskom náhle v decembri 1670 umrel (samovražda sa však nepotvrdila)a tam bol aj pochovaný. Podľa tradície jeho jediný žijúci syn Imrich ušiel tajnou chodbou na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov. Cisár dal skonfiškovať majetky sprisahancov v prospech cisárskej koruny. Všetko zariadenie sa z kežmarského hradu odviezlo údajne na 19 plne naložených vozoch do Viedne na cisársky dvor (nábytky, obrazy, bohatá knižnica) a do Košíc, organ a zvony z hradnej kaplnky boli odvezené k jezuitom do Levoče. Štefan II. mal brata Žigmunda ( ) pochádzal však z prvého manželstva Štefana I. Ten sa dištancoval od povstalcov, r sa usadil na kežmarskom hrade, no v auguste 1673 ho dal cisár uväzniť a skonfiškoval mu všetky majetky. Vo väzení bol takmer celý rok. Keď sa mu nedokázala žiadna vina, mohol sa vrátiť späť do Kežmarku, kde aj umrel. Thökölyovci však nemali pokoj ani po smrti. Po návrate kostola sv. Kríža katolíkom na rozkaz Spišskej kapituly bola r rodinné hrobka hradných pánov otvorená, cínové truhly rozbité, kov predaný miestnym cinárom, nájdené šperky sa popredali a kosti mŕtvych boli rozhádzané po nádvorí kostola. IMRICH THÖKÖLY Imrich Thököly ( ) sa po úteku z obkľúčeného Oravského hradu utiahol do Sedmohradska ohniska proticisárskych povstaní. R stal sa aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne do Uhorska. Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady. Postupnými veliteľmi povstaní sa stali poprední sedmohradskí šľachtici Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczi I. Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie kuruc sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina od latinského slova crux - kríž predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove Kruzitürken kresťanskí Turci. Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol r cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom). Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca r korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu každý symbol mu odovzdal iný turecký paša. Imrich sa však kráľom nikdy netituloval podpisoval sa len ako sedmohradské knieža. Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Thököly, a tých tiež nemali radi... V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Thököly Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom akokoľvek mesto obťažovať. Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zrínyi (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným

10 synom Františkom Rákóczim II. Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho definitívne zhasla v bitke pod Viedňou r. 1683, kde cisár s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököly poslednýkrát navštevuje Kežmarok, v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská. Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka, kde v meste Izmid aj zomrel. Po 201 rokoch boli jeho pozostatky prevezené do Kežmarku. FERDINAND RUEBER Hoci panovník prisľúbil, že hrad po porážke povstalcov nikomu nedá, r ho predal grófovi Ferdinandovi Rueberovi (? 1700), príbuznému nebohého Jána. Ten o rok prišiel do Kežmarku avšak nie natrvalo. Spravovaním hradu a jeho majetkov poveril svojho správcu Gabriela Skariczu. Staré nepriateľstvá sa obnovili. Tento nepriateľský vzťah mal však iné črty a povahu ako za čias predošlých zemepánov. Tentokrát sa vôbec privilégiá slobodného kráľovského mesta Kežmarku neporušujú a vzájomný boj už nie je bojom mesta a hradu o právo slobodného bytia resp. nebytia, ale bojom mesta a hradu o Malý Kežmarok. Zásluhou notára Jakuba Kraya, ktorý neustále cestoval na cisársky dvor i za majiteľom hradu, sa r podhradie Malý Kežmarok vrátil veľkému Kežmarku. Išlo až o 46 domov vo vnútri mesta, polia, lesy, mlyny, vstupnú mestskú Nižnú bránu, ktorú si hrad obsadil pre seba ešte za čias rodiny Lasky atď. Rueberovi v podstate neostalo nič, len hrad a tak naznačil mestu, aby si aj ten hrad zakúpilo pre seba. Ponuka bola veľmi lákavá: raz navždy by prestali nepokoje, prestala by hrozba príchodu nového zemepána. Lenže mesto nemalo peniaze. Všetko posúrila náhla smrť Ruebera r R vycestovali mešťania za dedičmi Rueberovými dcérami, vydatými za grófov Trauna a Windischgrätza. Hrozilo totiž nebezpečie, že hrad si kúpi niekto iný a zase začne nepriateľský kolotoč. Napokon sa medzi dedičmi, mestom a cisárom uzavrela dohoda, na základe ktorej si Kežmarok zakúpil hrad za rýnskych zlatých. Dňa 17. februára 1702 bol hrad slávnostne odovzdaný mestu, avšak nie celý. Všetko sa malo odovzdať až po vyplatení poslednej splátky, a to r Odovzdanie hradu popisuje historik Samuel Weber: Prestavenstvo mesta, ozbrojení i neozbrojení mešťania tiahli v sprievode pod vlajúcimi zástavami cez Hradnú ulicu až pred hrad. V otvorenej bráne hradu sa objavil veliteľ hradu Skaricza, ktorý v mene rodiny Rueber odovzdal zástupcom mesta na prekrásnej poduške kľúč od hradu so slovami: Nech teda prijme obyvateľstvo Kežmarku tie práva, ktoré im Boh a cisár udelili! na čo nasledovala fanfára trúb, píšťal a bubnov. Keď sa slávnostný sprievod vrátil k radnici, ozvali sa salvy zo všetkých diel, ktoré malo mesto k dispozícii, aby takto signalizovali okoliu veľkú udalosť. Slávnosť pokračovala neskoro do noci pri jedle a pití, pričom odznelo mnoho blahoprianí a prípitkov. Mesto sa ocitlo v obrovských dlhoch. Požičiavalo si od bohatých šľachticov i okolitých miest dokonca aj od Levoče! Medzitým r vypuklo ďalšie proticisárske povstanie pod vedením Františka Rákócziho II. nevlastného syna Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov a kruto na to doplatil. Po porážke cisárskymi vojskami boli 16. decembra 1709 popravení jeho čelní predstavitelia, medzi nimi aj Jakub Kray. Na mesto sa začalo pozerať ako na nespoľahlivé kurucké hniezdo. R začalo mesto opäť splácať svoje dlhy. No posledné hradné majetky kaplnku a koniarne dostalo mesto do svojho vlastníctva až roku Spory o mimokežmarské majetky niekdajšieho kežmarského hradného panstva trvali až do r Zemepanská nadvláda spôsobila všeobecný úpadok Kežmarku. No nemožno z toho obviňovať len zemepánov najväčší podiel na tejto skutočnosti mali panovníci, ktorí darovali mesto ako neživú vec svojim služobníkom, no napriek tomu mesto považovali za svoj majetok, aby mohli od neho vyberať dane a požadovať vojsko. A napokon iba preto boli ochotní mestu pomôcť z jeho ťažkého položenia, lebo sa im za to zaplatila obrovská suma. Peniaze však znamenali maličkosť v porovnaní so životmi, ktoré položili kežmarskí obyvatelia v bojoch o slobodu a nezávislosť mesta. Ich obete však neboli márne ich nedožité sny sa stali napokon skutočnosťou pre živých.

11 KRÁTKY CHRONOLOGICKÝ PREHĽAD MAJITEĽOV HRADU Imrich Zápoľský Štefan Zápoľský, Imrichov brat Ján Zápoľský, Štefanov syn JÚL 1527 MAREC 1528 František Battyány MAREC 1528 APRÍL Cisár Ferdinand prostredníctvom veliteľa Jána Katzianera dobýja 1528 Kežmarok MÁJ 1528 NOVEMBER Františ Battyány už na strane Ferdinanda 1530 SEPTEMBER 1528 Hieronym Lasky avšak vlastníkom je len na papieri, do Kežmarku neprichádza, hrad je v rukách cisára NOVEMBER 1530 Kostkovci dobývajú Kežmarok v pros-pech Zápoľského 1531 Lasky prichádza do Kežmarku JANUÁR Hrad v zálohu Mikuláša Minkoviča FEBRUÁR 1532 Poľský kráľ Žigmund v čase nepokojov sa zmocňuje Kežmarku JÚL 1532 Lasky sa vracia do Kežmarku Po uväznení Laskeho je majiteľom hradu aj Zápoľský (hoci je v Poľsku), aj Ferdinand JÚN Hieronym Lasky po prepustení z väzenia prichádza do Kežmarku, Ferdinand mu potvrdzuje majetky Albert Lasky, syn Hieronyma Ján Rueber získava Kežmarok zálohovaním Stanislav Thurzo je záložným pánom 1579 Rueber vracia peniaze Thurzovi a zálohuje hrad Šebastiánovi Thökölymu Šebastián Thököly získava hrad záloho-vaním Štefan I. Thököly, syn Šebastiána Štefan II. Thököly, syn Štefana I Cisár Leopold NOVEMBER 1672 Žigmund Thököly, brat Štefana II. AUGUST 1673 AUGUST 1673 JÚL 1674 Cisár Leopold JÚL 1674 OKTÓBER Žigmund Thököly Imrich Thököly, syn Štefana II. APRÍL 1684 JÚN 1687 Cisár Leopold JÚN Ferdinand Rueber a jeho dediči FEBRUÁR 1702 Hrad bez prístavieb sa stáva majetkom mesta Kežmarku 1720 Všetky mestské hradné majetky vo vlast-níctve Kežmarku STAVEBNÝ VÝVOJ HRADU Prvá písomná správa o gotickom hrade je z roku 1463 a je spojená s menami bratov Zápoľských. Stavitelia využili severný múr mestského opevnenia a dve (alebo až tri?) z jeho obranných bášt, ku ktorým pristavali na východnej, južnej a západnej strane obvodové múry hradu, vstupnú vežu a západnú vežu

12 (hladomorňu). Postupom času pribúdali ďalšie veže (na južnej strane strážna veža a tzv. klenotnica) a obytné trakty, takže hrad je poznačený gotikou, renesanciou i barokom. Hrad mal dvojitý obranný múr predný menší parkánový múr mal štrbinové strieľne podobne ako vyšší múr a boli obrátené smerom na mesto. Z tohoto múru sa zachovala len malá časť na východnej strane, na južnej strane sú len základy múru a rekonštruovaná malá bašta. Medzi oboma múrmi bola vodná priekopa. Zo severnej strany chránili hrad rybníky a Ľubický potok. Do hradu sa dalo vojsť troma vchodmi: padacím mostom cez bránu vstupnej veže (jediný dodnes zachovaný vstup), cez bočnú bránu, napojenú na komplex mestskej vstupnej Nižnej brány a cez tzv. letnú bránu, vychádzajúcu z koniarní, ktorá sa otvárala len príležitostne. Celý hrad bol pospájaný pomocou ochodzí drevených chodieb na ktorých sú strieľne so zvyškami drevených opôr podkladov pre upevnenie strelných zbraní (hákovnice, mažiare a malé delá). Pôvodné ochodze sa nezachovali, všetky boli rekonštruované pri generálnej oprave hradu. Rodina Lasky kvôli finančnej tiesni nerobila v hrade žiadne stavebné úpravy. S renesančnou prestavbou po požiari r mohol začať už Ján Rueber, čo však kvôli jeho finančným problémom nie je veľmi pravdepodobné. Až rodina Thököly prestavala hrad na prepychové renesančné sídlo, postavila aj barokovú kaplnku a k hradu pristavala budovu koniarní. Po prechode do vlastníctva mesta začali Kežmarčania hrad využívať na rôzne podradné účely: sýpky obilia, kasárne, dielne, špitál. V storočí niekoľkokrát vyhorel (1741, 1787, 1865, 1901) následkom požiaru zanikli viaceré obytné trakty a hrad nadobudol nový vzhľad hlavne zo strany nádvoria. O jeho opravu nebol záujem. Až v druhej polovici 19. storočia sa objavili snahy o využitie hradu pre muzeálne účely, ale k realizácii došlo až prvej tretine 20. storočia. Žiaľ, žiadna staršia kresba alebo rytina hradu sa nám nezachovala. Najstarší známy pohľad na Kežmarok i ten mierne štylizovaný pochádza z r a zdobí čelnú stranu dokumentu, ktorým bol Kežmarok znovuvyhlásený za slobodné kráľovské mesto. Hrad však na farebnej kresbe zrejme úmyselne nie je znázornený. Najstarší známy pohľad na hrad je až na vedute mesta z r Za najstarší popis hradu považujeme zatiaľ popis od Juraja Bohuša, rektora kežmarskej školy v r , ktorý sa zachoval už v jeho spomínanom diele Historisch-geographische Beschreibung... Rukopis po 200 rokoch pripravil na vydanie dr. Ján Lipták, profesor miestneho nemeckého gymnázia. Z práce Bohuša vychádzali aj ďalší spišskí historici Kristián Genersich, Samuel Weber, Viktor Bruckner atď. Juraj Bohuš, ktorý mal ešte možnosť vidieť hrad v akom takom zachovalom stave, píše: Hrad Kežmarok je pri slobodnom kráľovskom meste rovnakého mena: v minulosti to bolo nádherné sídlo mnohých význačných pánov a obzvlášť kedysi slávnej rodiny Thököly. Hrad má päť veľkých veží s červenými škridlovými strechami a je opevnený dvojitými hradbami a vodnou priekopou. Matej Bel vo svojej knihe Compendium Hungariae geographicum IV. z r konštatuje už toto: Kežmarský hrad je dvojitým múrom obkolesený a má päť elegantne vyvýšených vežičiek. Ale keď sa teraz kúpnym právom vrátil Kežmarčanom, nesie už len tieň minulej nádhery a je v zrúcaninách. Kristián Genersich vo svojej dodnes neprekonanej dvojdielnej monografii o Kežmarku Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmark z r už len nostalgicky spomína: Hrad pri Nižnej vstupnej bráne vo vnútri mestských múrov je silne opevnený... Kým bol obývaný majiteľmi... obzvlášť za čias Thökölyovcov... bol rozšírený... a vtedy bol taký krásny a dokonalý, že mohol prijať a ubytovať aj kráľov. (O návšteve kráľov z týchto dôb nemáme žiadne správy, ale hrad navštívili rôzne kniežatá, ba i uhorskí palatíni.) Samuel Weber v Zipser Geschichts- und Zeitbilder z r už len konštatuje: Teraz je tu okrem pristavanej kasárne, chudobinca a udržiavanej kaplnky už len rumovisko a rozvaliny, ktoré hlasito oznamujú, že všetko je márnosť... V 19. a 20. storočí sa v priestoroch hradu robili viac menej vynútené čiastkové opravy, ktoré jeho dezolátny stav v podstate nezmenili a urobili viac škody než osohu (napr. obitie starej výzdoby a textov). Hradu vrátila jeho pôvodný význam až generálna oprava, ktorá sa uskutočnila v r Po oprave sa celý hradný komplex okrem pivníc pod západným traktom odovzdal kežmarskému múzeu, ktoré ho využíva predovšetkým pre výstavné účely: expozície predkladajú návštevníkovi vývoj Kežmarku a blízkeho okolia od praveku po začiatok 20. storočia.