Mieczys³aw Czuma Leszek Mazan Marcin erañski. Slováci v Malopo¾sku

Transkrypt

1 Mieczys³aw Czuma Leszek Mazan Marcin erañski Slováci v Malopo¾sku

2 Mieczysław Czuma Leszek Mazan Marcin Żerański Slováci v Malopoľsku Pracownia na Pastwiskach Cieszyn 2014

3 Autori Mieczysław Czuma, Leszek Mazan, Marcin Żerański Preklad do slovenčiny Vlasta Juchniewiczová Odborné konzultácie Vlasta Juchniewiczová Slováci v Malopoľsku Grafické spracovanie, sadzba, zalomenie, ilustrácie, mapky Marcin Żerański Fotografie Marcin Żerański Redakcia a korektúra poľského originálu Monika Żerańska, Marcin Żerański Vydavateľ Pracownia na Pastwiskach, ul. Wiewiórcza 11, Cieszyn, tel.: , pracownia@napastwiskach.pl, Tlač a väzba Tlačiareň vydavateľstva Arka, Cieszyn ( Použitý font: Myriad Pro i Futura TEE Použitý papier: Alto 90 g/m 2 (knižný blok) a Premium Box 250 g/m 2 (obálka) Publikácia vznikla na objednávku Malopoľského kraja Prvé vydanie ISBN Copyright by Mieczysław Czuma, Leszek Mazan, Marcin Żerański, 2014 Copyright by Vlasta Juchniewiczová, 2014 Copyright by Pracownia na Pastwiskach, 2014 All rights reserved. Všetky práva vyhradené. Publikácia, ani žiadna jej časť nesmie byť šírená a reprodukovaná, prenášaná na iné nosiče, alebo uložená do akejkoľvek databázy bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa. Obsah Prijmite pozvanie do Malopoľska! 7 Spoločné dejiny 13 Kalendárium vybraných udalostí 15 Dejiny nás zblížili už pred mnohými storočiami 15 Malá vojna vo veľkej vojne 23 Kuriérske cesty 26 Do Poľska na krídlach 28 Liatinové stĺpiky 32 Slovenské stopy v Krakove 35 Staré mesto 37 Malopoľské a slovenské klenoty gotického sochárstva 37 Krakovský starosta z Levoče 42 (Meď zo Spiša 43) Spišský palác 44 Cypserovci spišský rod pri Waweli 46 Otče náš po slovensky 48 (Evanjelické omše pre Slovákov 49) Konvikt pre mládež spoza južných hraníc 49 (Slovenská mládež v protestantskom gymnáziu 51) Kazimierz 52 Kaplnka kráľa Slovenska 52 Swoszowice 54 Dolovali tu haviari spoza Karpát 54 (Swoszowická sírnatá voda pre zdravie 55) Łagiewniki 55 Slovenská kaplnka Panny Márie Sedembolestnej 55 Slovenské stopy v Malopoľsku 59 Wielkanoc pri Miechowe 61 Kráľ Madagaskaru 61 Tu, kde Móric Beňovský zložil manželský sľub 63 Vielička 65 Od Váhu a Oravy po vieličskú soľ 65 (Hostia v bani 66) Tarnov 67 Gotický majster z Bardejova 67 Tropie 68 Svätý Svorad, patrón Slovákov aj Poliakov 68 Gorlice 72 Slovenskí kalvinisti pri rieke Ropa 72 Poľsko-slovenský dom Dušana Jurkoviča 73 (Poľsko-slovenský dom v Czyrnej pri Krynici-Zdroji 73) Okolie Gorlíc 74 Architekt ľudskej pamäti 74 (Malopoľské vojenské cintoríny projektované Dušanom Jurkovičom 75) Zdynia 77

4 Lemkovská vatra zo všetkých svetových strán 77 Andrzejówka, Leluchów a Bogusza 78 Ikony Wiktora Zompha z Bardejova 78 Pieniny a Sromowce Niżne 79 Si to ty, brat Cyprián? 80 Dunajec spoločná rieka spoločná vec 84 Nowy Targ 84 Nowotargské okno na Slovensko 84 (Mosty priateľstva a spolupráce 85) Cínovať, hrnce, krčahy opravovať 86 Cezhraničná cesta tradícií Transgraniczny Trakt Tradycji 87 Tatry a Zakopané 89 O Slovákovi, ktorý kráľa na Wawel vodil 89 (Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú 91) Kalwaria Zebrzydowska, Wadowice, Limanowa 93 Slováci v poľskom Jeruzaleme 93 V rodnom meste sv. Jána Pavla ii. 95 Medzinárodná púť Rómov do Limanowej 96 Marcyporęba pri Wadowiciach 96 Poľsko-slovenský dom na poľsko-slovenskej ceste 97 Kęty 98 Bratislavské duchovné korene kętských baptistov 98 Medzi Kętami a Osvienčimom 99 Slovenský maliar na malopoľsko-sliezskom pohraničí 99 (Obrazy Petra Michala Bohúňa v malopoľských chrámoch 101) Osvienčim 102 Prvé priviezli Slovenky 102 Album slovenského židovského dievčaťa 103 Spiš a Orava 105 Slovenská národnostná menšina na Spiši a Orave 106 (Obce v poľskej časti Spiša a Oravy 106 Rímskokatolícke omše v slovenčine v poľskej časti Spiša a Oravy 106) Na Spiši 107 (Michal Dočolomanský 109) Na Orave 110 (Mária Medvecká 111 Ján Vojtaššák 111 Emil Zaitz 112) Biskup od Popradu prvý medzi malopoľskými evanjelikmi 113 (Spišská domovina pastora Hönela 113) Bibliografia 115 Register osôb 117 Prijmite pozvanie do Malopoľska! Sme presvedčení, že pobyt v tomto kraji bude pre vás krásnym zážitkom s nezabudnuteľnými dojmami. Veď je to región, ktorý celú južnú hranicu zdieľa so Slovenskom, kultivuje mnohé pozostatky vzájomných historických vzťahov a je dôkazom dynamických obojstranných kontaktov. Malopoľsko je veľmi rozmanitý región, rovnako z hľadiska prírodných krás, ako aj kultúrneho dedičstva nahromadeného za dlhé stáročia. Jeho panorámu tvorí horské pásmo Karpát, ktorému dominujú tatranské štíty, vislianske roviny s húštinami kráľovského Niepołomického pralesa a vápencové krasové skaly ukrývajúce zrúcaniny stredovekých hradov. Tamojšie opátstva a kláštory sú plné svedectiev o duševnom bohatstve, ale aj o civilizačnom pokroku pokolení obývajúcich túto krajinu. Dediny, mestá a mestečká ležiace na dávnych rušných obchodných cestách naďalej kultivujú po predkoch zdedené originálne zvyky a tradície, ktoré sa odrážajú v krojoch, tancoch, hudbe a taktiež v mnohorakých chutiach regionálnych jedál. Malopoľsko prijíma svojich hostí v stále komfortnejších podmienkach a každý rok obohacuje svoju turistickú ponuku o nové zaujímavosti, adresované stále sa zvyšujúcemu počtu návštevníkov (ročne je to vyše 13 miliónov ľudí). Rozvíja sa teda sieť turistických chodníkov, nielen tých tradičných, čiže peších, cyklistických a vodných, ale aj tých exkluzívnejších a čoraz populárnejších, prejdených v konských sedlách. Pribúdajú

5 pozoruhodné turistické cesty, ktoré vedú cez prírodné ekosystémy, skanzeny, chránené krajinné oblasti a prírodné rezervácie ponúkajúce nové atrakcie. Veľká starostlivosť sa venuje kultúrnym a umeleckým pamiatkam, rekonštruuje sa pôvodná krása šľachtických kúrií a palácov, zabezpečujú sa zrúcaniny historických hradov. Ozajstným skvostom sú staré drevené kostoly, ale nedá sa ľahostajne prejsť ani popri moderných rozhľadniach vyrastajúcich na najnavštevovanejších miestach, alebo sa nepreviezť na v lete aj zime funkčných horských lanovkách. Malopoľský región sa rozprestiera na m 2, čo predstavuje 5% povrchu celého štátu (v stredoveku, ale aj v neskoršom období bolo Malopoľsko oveľa rozľahlejšie, siahalo až po mesto Radom a Lublin), v súčasnosti má 3 milióny 350-tisíc obyvateľov (je to 8,7% z celkového počtu obyvateľstva Poľska). Je to jeden z najatraktívnejších turistických regiónov tejto časti Európy. Je známy taktiež minerálnymi a termálnymi vodami bohatými na minerálne látky, ktoré vyvierajú v známych kúpeľoch ako sú Rabka, Szczawnica, Piwniczna, Muszyna, PO¼SKO Krakov SLOVENSKO Żegiestów, Krynica, Wapienne, Wysowa a Swoszowice. Reliéf krajiny a jej panoráma sa pričinili k vzniku niekoľkých národných parkov Gorczańský, Babohorský, Magurský, Ojcowský, Pieninský a Tatranský. Zvláštne miesto na mape Malopoľska predstavuje Krakov, ktorý niekoľko storočí plnil úlohu hlavného mesta Poľska. Je to mesto s 650-ročnými univerzitnými tradíciami, centrum vedy (vysoké školy tu v súčasnosti vzdelávajú 200-tisíc študentov), sídlo mnohých múzeí a kultúrnych inštitúcií a mesto pápeža Jána Pavla ii. Jadro Starého mesta osadené do pásu zelene tzv. Plant s nezmeneným pôdorysom námestí a ulíc od roku 1257, s dávnou židovskou štvrťou Kazimierz, ako aj s neďalekou, stáročia starou soľnou baňou vo Vieličke to všetko bolo už v roku 1978 zapísané do prvého Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva unesco. V súčasnosti Malopoľsko obohatilo tento zoznam ešte o soľnú baňu v Bochni a Múzeum soľných baní vo Vieličke, o bývalý koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau v Osvienčime, o manieristický kláštorný komplex v Kalwarii Zebrzydowskej a o osem unikátnych drevených kostolov v horskej oblasti regiónu štyri rímskokatolícke (Binarowa, Dębno, Lipnica Murowana, Sękowa) a štyri gréckokatolícke (Powroźnik, Owczary, Kwiatoń, Brunary Wyżne). Hranice medzi Poľskom a oblasťou obývanou slovenským ľudom vždy prebiehali po štítoch Karpát a Tatier. Zložitý priebeh dejinných Prijmite pozvanie do Malopoľska! historický región Orava PO¼SKO Bratislava Varšava Krakov SLOVENSKO hitorický región Malopo¾sko Malopo¾ský kraj historický región Spiš udalostí spôsobil, že všetko, čo sa nachádzalo na južnej strane pohoria, sa nazývalo Horné Uhorsko. Ale kontakty obyvateľov po oboch stranách hraníc boli vždy živé. Cez karpatské sedlá sa prevážalo súkno, aj to z Flámska, aj to miestne vyrábané v povodí Visly. V povodí Dunaja bol vyhľadávaný aj iný malopoľský tovar olovo ťažené v Olkuszi a v Sławkowe a kamenná soľ z Vieličky a Bochne. Z juhu na sever sa privážala zasa meď, železo, víno, kožušiny a kože. Spomínaný tovar často pokračoval pozemnými komunikáciami do Toruňa, odkiaľ ho zámorské lode vyvážali do sveta. Obchodné kontakty sprevádzala kultúrna výmena uľahčená slovanskými koreňmi príbuzných jazykov. Populárne poľské príslovie Polak, Węgier dwa bratanki i do szabli, i do szklanki (Poliak, Maďar dvaja bratia, ako v boji, tak i pri poháriku) má už stáročnú tradíciu. Obzvlášť Kielce Lublin

6 populárne sa stalo v 18. storočí, keď povstalci barskí konfederáti porazení moskovskými vojskami našli útočisko za južnými hranicami. Ale zväzky a spoločné rytierske hody zaznamenali kroniky už v 13. storočí (patrí k nim aj spišský zjazd v roku 1214, kde bol dohodnutý trvalý mier týkajúci sa Haličsko-Vladimírskej Rusi). Neobyčajne zaujímavú tézu o tomto prísloví hlboko zakorenenom v poľskom (ale aj v maďarskom) povedomí predstavil profesor histórie z Univerzity Komenského v Bratislave Martin Homza. Zdôvodnil, že Poliaci sa na južných hraniciach predsa nestretávali s etnickými Maďarmi, ale Uhrami, teda obyvateľmi uhorského štátu (po poľsky państwo węgierskie). K nim patrili aj Slováci obývajúci toto územie, s ktorými sa dalo, vzhľadom na podobný jazyk, vždy ľahko dorozumieť. S nimi si poľská šľachta bez pomoci tlmočníkov mohla sadnúť k spoločnému poháriku aj sa vybrať spolu do boja. Nielen naše jazyky sú si blízke, príbuzné sú aj naše tradície a zvyky, spoločné sú pramene rovnakého vierovyznania a spája nás kult tých istých hrdinov. Už na začiatku 11. storočia pustovník Svorad z malopoľskej dediny Tropie prišiel do Nitry, kde vstúpil do kláštora a stal sa neskôr patrónom Nitrianskej diecézy. Od 14. storočia putovali po karpatských horských chrbtoch po oboch stranách hraníc ďalšie a ďalšie valašské kmene a prinášali so sebou rovnakú pastiersku kultúru. Rodina Turzovcov, pochádzajúca zo Spiša, poskytla kráľovskému Krakovu dvoch vynikajúcich starostov; rod spišských Cypserovcov sa zapísal do dejín Krakova zasa pôsobením konšelov, vydavateľov, staviteľov a podnikateľov (jeden z nich zaviedol v Krakove v roku 1855 kryté drožky ťahané jedným koňom). Levoča nachádzajúca sa na Via Magna ceste spájajúcej Adriatické a Baltské more, v obrodeneckom období sprostredkovávala obchod medzi Krakovom a Benátkami. Diela Wita Stwosza a Majstra Pavla z Levoče rovnako nadchýnajú celý svet. Krakovská akadémia vzdelávala na prelome 15. a 16. storočia bakalárov pochádzajúcich aj zo Slovenska, podobne ako aj evanjelické gymnázium pôsobiace v Krakove v 16. storočí. V protireformačnom období kňazi z Krakovskej arcidiecézy kázali na Spiši a Orave po slovensky, čím sa pričinili k prebúdzaniu národného povedomia na tomto území. V prvej polovici 19. storočia Ľudovít Štúr, profesor prešporského lýcea a kodifikátor slovenského spisovného jazyka, propagoval tvorbu poľských romantikov a šíril poznatky o dejinách Poľska medzi slovenskou mládežou. Prijmite pozvanie do Malopoľska! V súčasnosti sú Krakov a Bratislava partnerskými mestami, Malopoľský kraj spolupracuje so Žilinským a Prešovským krajom a okresné mestá, ako aj celé okresy, menšie mestečká a obce nadviazali priateľské kontakty. Táto publikácia sprevádza čitateľov po malopoľských miestach spojených so Slovenskom, kráča po stopách zanechaných v poľských zvyklostiach a kultúre. Autori sa nevyhýbajú ani ťažkým témam, neopomínajú vzájomné nezhody a konflikty, ku ktorým medzi susedmi predsa dochádzalo. Bolo to napríklad pri sporoch o vymedzenie štátnych hraníc na Spiši a Orave po prvej a druhej svetovej vojne. Poliakov sa bolestne dotkla spolupráca Slovenska s nacistickým Nemeckom v roku Nadvislianska krajina však nezabudne, že slovenskí vlastenci bojujúci proti fašistickej republike kňaza Jozefa Tisu sa zapájali do oddielov poľského odbojového hnutia. S úctou si pripomíname slovenských účastníkov Varšavského povstania ( ). Medzinárodný oddiel, v ktorom bojovalo 28 Slovákov, 6 Gruzíncov, 3 Maďari, 1 Čech, 1 Ukrajinec a 18 Poliakov sa volal čata Slovákov. Velil jej Slovák, podporučík Miroslav Iring (preudonym Stanko), podľa ktorého bol nazvaný malý varšavský parčík na rohu ulíc Wilanowska a Czerniakowska. Počas kladenia vencov pri pomníku na počesť tejto čaty veľvyslanec sr v Poľsku Vasiľ Grivna povedal: Slováci bojujúc v radoch Krajinskej armády (ak) proti fašistickému Nemecku, bránili česť nášho národa a vlasti. Spolok Slovákov v Poľsku venoval hrdinom z druhej strany Karpát publikáciu Slováci vo Varšavskom povstaní (Krakov 1994), vydanú pri príležitosti 50. výročia vypuknutia povstania. Slovenský národ si zaslúži obdiv a úctu, že si vyše tisíc rokov zbavený štátnosti dokázal zachovať svoj jazyk a kultúru, ale aj za to, že po celý ten čas bol vďaka úspechom prítomný na európskej scéne. Veľa hrdinov, ktorí sa narodili južne od Tatier, sa dostalo do poľských tradícií a literatúry a stali sa trvalou súčasťou tunajšej kultúry. Patrí k nim Juraj Jánošík, ktorého postava bola inšpiráciou pre epos a básne Kazimierza Przerwu- Tetmajera a pre diela Jana Kasprowicza. Ďalším hrdinom je Móric Beňovský, pôvodom Slovák a vnútorným presvedčením Poliak, jedna z najpestrejších európskych osobností 18. storočia. Jeho búrlivý život fascinoval napríklad Wacława Sieroszewského a Juliusza Słowackého, jedného z bardov poľského romantizmu, ktorý jeho menom nazval vynikajúcu historickú poému napísanú v prozaickej podobe

7 Odkedy sa Poľsko a Slovensko stali súčasťou Európskej únie, stratili sa prekážky na hranici, tiahnucej sa tisíc rokov po hrebeňoch karpatského oblúka. V súčasnosti sme sa zblížili oveľa viac ako kedysi. A aby sme o sebe vedeli ešte viac, ponúkame čitateľom túto publikáciu. Spoločné dejiny Sochy baníkov zo soľnej bane na Hlavnom námestí vo Vieličke 12 13

8 Tallinn Baltské more Územie pod vládou rodu Jagelovcov od konca 14. stor. do konca 16. stor. (pod¾a J. Tazbir Atlas európskeho spoloèenstva) Riga Moskva Hranice súèasného Slovenska Uvádzame súèasné názvy miest a obcí Berlín Praha Gdansk Ve¾kopo¾sko Sliezsko Prusko Varšava Litva ¼vov Vilnius Bielorusko Minsk Republika Po¾skej koruny a Litovského ve¾kokniezatstva Malopo¾sko Krakov Ukrajina Kyjev Kalendárium vybraných udalostí 1. stor. p. n. l. 2. stor. n. l. časť územia dnešného Slovenska obývali keltskí Kotíni, ktorí v oblasti dnešnej Vieličky ťažili soľ (viď: Od Váhu a Oravy po vieličskú soľ, str. 65). 6. stor. na dnešnom slovenskom území sa usadili slovanské kmene. Začiatok 9. stor. začiatok 10. stor. existovala Veľkomoravská ríša, ktorá za vlády Svätopluka ( ) zahŕňala o. i. územie Slovenska, Čiech a Malopoľska. ¼ub¾ana Jadranské more Viedeò Rakúsko Morava Záhreb Chorvátsko Bratislava Slovensko Budapeš Maïarsko Pécs Debrecín Belehrad Košice Sedmohradsko Sibiu Moldavsko Bukureš Kišiòov Èierne more Dejiny nás zblížili už pred mnohými storočiami Malopoľsko a Slovensko si boli blízke už v pradávnom období. Bolo to na začiatku našich dejín, pred vyše tisíc rokmi. V prvej polovici 9. storočia vznikol na dnešnom území Slovenska, Česka a Maďarska jeden z najstarších slovanských štátov Veľká Morava. Po určitom čase bolo k tomuto organizmu pripojené aj kniežatstvo Vislanov, ktoré sa rozprestieralo na území dnešného Malopoľska. Naši predkovia tak prináležali do toho istého štátneho útvaru. Ba čo viac, jedni aj druhí boli v rovnakom čase pokrstení podľa zvláštneho rituálu prijali kresťanstvo podľa grécko-byzantského rítu. Voľba vierovyznania bola významným politickým rozhodnutím. Veľkomoravský panovník Rastislav I. sa snažil ochrániť svoju slovanskú komunitu pred rastúcim ne

9 meckým náporom podporovaným mníchmi šíriacimi latinský rítus, preto sa v roku 863 obrátil s prosbou na byzantského cisára Michala III., aby mu poslal slovanských misionárov. Panovník z Konštantínopolu ochotne splnil žiadosť, ktorá pred ním otvárala nové možnosti získať vplyvy v tejto časti Európy. Na Veľkú Moravu vypravil dvoch skúsených bratov, mníchov Cyrila a Metoda, ktorí už predtým pokrstili bulharské knieža Borisa I. O voľbe bratov rozhodlo predovšetkým to, že obaja duchovní ovládali reč Slovanov (pravdepodobne aj ich matka bola Slovanka). Misijná činnosť vo Veľkomoravskej ríši vyvolala rázny protest pasovských a salzburských biskupov. Takýto spôsob vyznávania viery nemeckí hierarchovia uznali za modloslužbu a pokračovali v neľútostnom prenasledovaní slovanských obradov. Našťastie v roku 867 pápež Hadrián II. prijal solúnskych bratov a dal sa presvedčiť o potrebe zavedenia slovanského jazyka do liturgie. Posvätil a s hlbokou úctou pobozkal hlaholikou napísaný misál. Po smrti Cyrila v roku 869 v Ríme pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za arcibiskupa nedávno získaných veriacich obývajúcich územie dnešného Slovenska, Maďarska, východného Rakúska a Česka. Metod aj vtedy musel znášať nepriateľské útoky nemeckých biskupov. Zomrel v roku 885 a traduje sa, že sa to stalo v hlavnom meste Veľkej Moravy vo Velehrade (juhovýchodné Česko). Tam je tiež pochovaný. Nástupcom Rastislava sa stal Svätopluk I. a za jeho vlády ( ) sa územie Veľkomoravskej ríše značne rozšírilo. V hraniciach slovanského štátu sa nachádzalo Sliezsko, Zakarpatská Rus a Lužicko. V tomto období sa jeho súčasťou stalo aj územie Malopoľska obývané kmeňom Vislanov. Samotná udalosť pripojenia územia nachádzajúceho sa na severnej strane Karpát a Tatier k Svätoplukovmu štátu je zdokumentovaná na stránkach Moravsko-Panónskych legiend, respektíve v živote Metoda, autorom ktorého je jeden z jeho žiakov. Stálo tam: Veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle hanobilo kresťanov a robilo im príkoria. Kronikár ďalej zaznamenáva, že Metod v snahe pomôcť poslal na sever poslov s dobrou radou: Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle a vo svojej krajine, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a v cudzej krajine Vislanský knieža však neposlúchol dobré rady apoštola a v roku 874 si Svätopluk podmanil územie na severnej strane Karpát. Takto sa predkovia Malopoľanov ocitli v jednom štáte s predkami Slovákov a prijali rovnaký krst. Slovanskí vierozvestcovia si vzorne plnili svoju misiu, čoho dôkazom bola sťažnosť salzburského arcibiskupa Theotmara z roku 900, v ktorej sa hovorilo, určite veľmi prehnane, že Cyril a Metod už celý východ obrátili na vieru, a preto tam bavorskí mnísi už Najväèšie rozpätie štátu v 80. rokoch 9. stor. (pod¾a ) J. Steinhübela Uvádzame súèasné názvy miest a obcí Lipsko Passau Drázïany Praha Èeské Budìjovice hranice Slovenskej republiky (od roku 1993) Brno Viedeò Záhreb Vroclav Olomouc Spoločné dejiny hranice Malopo¾ského kraja (od roku 1999) Opole Váh Katovice Nitra Bratislava Balaton Trenèín Ostrihom Pécs Krakov Budapeš Segedín Belehrad Kielce Poprad Visla Tarnov Nowy S¹cz Košice Veľkomoravká ríša Debrecín Lublin Uzhorod Oradea hranice historického regiónu Malopo¾sko 16 17

10 Rotunda Najsvätejšej Panny Márie na Waweli Slováci v Malopoľsku Spoločné dejiny nemajú čo hľadať. Pápež Ján Pavol II. po mnohých storočiach docenil dielo solúnskych bratov a v roku 1980 vyhlásil Cyrila a Metoda za patrónov Európy. V roku 907 Bavori sprisahaní s pohanskými kočovnými Maďarmi zaútočili z dvoch strán na Veľkú Moravu, ktorá sa následne rozpadla. Metodov žiak a nástupca Gorazd, spravujúci cirkev na Veľkej Morave, našiel vtedy útočište na severnej strane Karpát. Maďari neprekročili Karpaty, ale veľmi rýchlo sa obrátili proti svojim bývalým spojencom. Bavorsko im poskytovalo podstatne bohatšiu korisť ako krajina Vislanov. Práve vtedy bola pravdepodobne katedrálnym chrámom starej slovanskej vlasti dnes už neexistujúca svätyňa sv. Michala na Waweli. Skutočnosť, že sa nám dnes ťažko zhromažďujú ďalšie dôkazy na jednoznačné potvrdenie spomínaných faktov, je podmienená tým, že poľskí dejepisci ako Gall Anonym, Vincent Kadlubek alebo Ján Dlugoš si dokonale uvedomovali silu a rozsah cyrilometodských tradícií a konzekventne po nich zahladzovali akékoľvek stopy, teda dôsledne a neúprosne latinizovali tento obrad. Na druhej strane mnohé archeologické vykopávky na území hornej Visly (a nielen tam) dosvedčujú prítomnosť nelatinského kresťanstva už v druhej polovici 9. storočia. V roku 1954 boli vo Wiślici severovýchodne od Krakova vykopané pozostatky malého kostolíka z predrománskeho obdobia, veľmi sa podobajúceho svätyni v Starom Měste na Morave. Pod Kostolom sv. Salvatora v krakovskej štvrti Zwierzyniec (ul. Św. Bronisławy 9) bola zasa v roku 1961objavená štvorhranná budova s apsidou, podobná tej wiślickej. S tým istým kultúrnym okruhom sa čoraz smelšie spája aj rotunda Najsvätejšej Panny Márie na Waweli (od 14. storočia zasvätená sv. Félixovi a Adauktovi), ktorá sa predtým vyvodzovala z karolínskej architektúry. Frázu veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle použitú v Živote Metoda, významný znalec tohto obdobia prof. Józef Mitkowski vysvetľuje tým, že sídlo vládcu sa nachádzalo medzi mnohými ramenami Visly obklopujúcimi wawelský vrch. Sem sa vypravil so svojím vojskom veľkomoravský knieža Svätopluk. O výnimočnej pozícii Krakova v spomínanom období svedčí súbor platidiel hrivien z 9. storočia, ktorý objavil v roku 1979 archeológ Emil Zaitz pochádzajúci z Oravy (viď: Na Orave, str. 110). Poklad sa nachádzal vo dvore meštiackeho domu na ul. Kanoniczej č. 13. Túto unikátnu zbierku si dnes môžeme pozrieť v Archeologickom múzeu na Senackej ulici v Krakove. Predstavuje najväčší európsky nález takejto formy peňazí (4 000 sekeriek vyhotovených z nespracovaného železa vážiacich 3,5 tony) jednoznačne poukazujúci na kľúčový význam vislianskeho hradu vo vtedajšom obchodnom systéme v tejto časti kontinentu. Poukazuje taktiež na úzke spojenie Krakova s Veľkou Moravou, pretože takéto železo sa kedysi vyrábalo v Mikulčiciach. Od všetkých spomínaných udalostí nás delí vyše tisíc rokov. Vzhľadom na malý počet nevýrazných historických odkazov sa často nedajú ani presne zrekonštruovať. Nemali by sme však na ne zabúdať, aby sme vedeli, nakoľko si boli Malopoľania a Slováci blízki už pred desiatkami storočí. 10. stor. Slovensko sa takmer tisíc rokov nachádzalo pod nadvládou Uhorska. Okolo roku 980 sa v Malopoľsku narodil sv. Svorad, patrón Nitry, Nitrianskej diecézy a slovenskej mládeže (viď: Svätý Svorad, patrón Slovákov a Poliakov, str. 68) (?) za vlády poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého územie dnešného Slovenska patrilo Poľsku. 13. stor. na Tatármi zničené územie Spiša prišli nemeckí osadníci (viď: Spišská domovina pastora Hönela, str. 113) v listine uhorského kráľa Ondreja ii. sa prvýkrát spomína Spiš stor. majiteľom veľkej časti západného a stredného Slovenska sa stal Poliak Stibor zo Stiboríc (viď: Kaplnka kráľa Slovenska, str. 52) stor. na celom poľsko-slovenskom pohraničí (Karpaty) sa rozvinula valašská kolonizácia zo šestnástich miest na Spiši bolo utvorené Spišské starostovstvo so sídlom v Starej Ľubovni. Toto územie bolo zálohom zabezpečujúcim pôžičku, ktorú získal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský u poľského kráľa Vladislava Jagelu (viď: Spišský palác, str. 44)

11 1464 na Brackej ulici (dnes č. 5) v Krakove bol takmer sto rokov zriadený Uhorský konvikt, kde mládež z Uhorského kráľovstva, ktorá prichádzala študovať na tunajšiu Akadémiu, našla prístrešie (viď: Konvikt pre mládež spoza južných hraníc, str. 49) Ján Turzo pochádzajúci z bohatého rodu, ktorý sa zaoberal ťažbou mede a obchodovaním s ňou, plnil funkciu starostu Krakova (viď: Krakovský starosta z Levoče, str. 42) v Levoči sa uskutočnilo tajné stretnutie jagelovských vládcov Poľska, Litvy, Čiech a Uhorska do juhovýchodného Malopoľska prišiel z Bardejova maliar Teofil Stancel (viď: Gotický majster z Bardejova, str. 67) Slovensko (spolu s Uhorskom) sa stalo súčasťou habsburskej monarchie. Prvá polovica 16. stor. na Slovensku sa rozšírila luteránska viera, ktorú v druhej polovici storočia prijali ⅔ obyvateľov. V nasledujúcom období veľa slovenských luteránov (duchovných, umelcov, robotníkov a podnikateľov) žilo a pôsobilo v Malopoľsku (viď: Cypserovci spišská rodina pri Waweli, str. 46; Kráľ Madagaskaru, str. 61; Architekt ľudskej pamäti, str. 74; Slovenský maliar na malopoľsko-sliezskom pohraničí, str. 99; Biskup od Popradu prvý medzi malopoľskými evanjelikmi, str. 113) prvá zmienka o Jablonke, najstaršej dedine na poľskej Orave (viď: Na Orave, str. 110) Krzysztof Trecy otvoril v Krakove prvé gymnázium pre evanjelickú mládež. Medzi zahraničnými žiakmi dominovala mládež z Uhorského kráľovstva (viď: Slovenská mládež v protestantskom gymnáziu, str. 51) stor. po osídlení takmer celého územia hornej Oravy boli medzi oravskými Spoločné dejiny a malopoľskými dedinami vytýčené presné poľsko-uhorské hranice rodina Lubomirských založila v Podolínci v Spišskom starostovstve piaristické kolégium, nazývané spišský Oxford (viď: Spišský palác, str. 44) v Terchovej na Slovensku sa narodil Juraj Jánošík (viď: O Slovákovi, ktorý kráľa na Wawel vodil, str. 89) v malopoľskej dedinke Wielkanoc sa slávny Móric Beňovský z Vrbového oženil so slečnou Hönschovou zo Spišskej Soboty (viď: Kráľ Madagaskaru, str. 61; Tu, kde Móric Beňovský zložil manželský sľub, str. 63) cisárovná Mária Terézia Habsburská, kráľovná Uhorska, sa zmocnila Spišského starostovstva a pripojila ho k Uhorsku bez vrátenia dlhu kráľa Žigmunda Luxemburského (viď: Spišský palác, str. 44) pod zámienkou vytvorenia sanitárneho kordónu Rakúsko začalo okupáciu južných častí Czorsztyńského, Nowotargského a Sączského starostovstva v Malopoľsku po prvom delení Poľska bola časť Malopoľska a Podkarpatskej Rusi pridelená Rakúsku (bez Krakova) na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici študovalo asi 120 Poliakov (viď: Dolovali tu haviari spoza Karpát, str. 54) Ľudovít Štúr (spisovateľ, kodifikátor slovenského spisovného jazyka, filozof, propagátor poľskej literatúry a histórie medzi Slovákmi) vyhlásil nezávislosť slovenského národa a vyzval ho do povstania proti Uhorsku v Turčianskom sv. Martine bola založená Matica slovenská

12 1865 v malopoľskom Lipniku sa usadil Oravčan Peter Michal Bohúň (viď: Slovenský maliar na malopoľsko-sliezskom pohraničí, str. 99) najvyšším predstaviteľom evanjelickej cirkvi v Haliči a v Bukovine sa stal kňaz Jakob Hönel pochádzajúci z Mlynice pri Poprade (viď: Biskup od Popradu prvý medzi malopoľskými evanjelikmi, str. 113) Rakúske železnice uviedli do prevádzky železničnú trať z Tarnova cez Nowy Sącz, Leluchów, Slovensko až do Uhorska Dušan Jurkovič navrhol a zrealizoval 35 vojenských cintorínov v okolí Gorlíc (viď: Architekt ľudskej pamäti, str. 74). 18. október 1918 bola vo Washingtone vyhlásená samostatná Československá republika a 30. októbra Slovenská národná rada vyhlásila v Turčianskom sv. Martine odlúčenie sa Slovenska od Uhorska a dobrovoľné spojenie s Českom. November 1918 severný Spiš a hornú Oravu obsadila poľská armáda, ktorá musela v januári nasledujúceho roka pod nátlakom Ententy (Trojdohody) ustúpiť. Namiesto nej sem vkročili československí vojaci. 28. júla 1920 Rada veľvyslancov priznala Poľsku niekoľko oravských dedín v okolí Jablonky a niekoľko spišských dedín v okolí Lápš (viď: Liatinové stĺpiky, str. 32; Slovenská národnostná menšina na Spiši a Orave, st. 106) Poľsko odstúpilo Československu obce Hladovka a Suchá Hora na Orave za časť oravskej dediny Veľká Lipnica (druhá časť tejto obce patrila od roku 1920 do Poľska) k Poľsku boli pripojené obce Tatranská Javorina a Lesnica a malé časti územia patriace do chotára obcí Nižné Šváby, Vyšné Šváby, Golembark a Lechnica nachádzajúce Spoločné dejiny sa v slovenskej časti Spiša. Zo slovenskej Oravy si Poľsko vzalo dediny Hladovka a Suchá Hora a fragmenty chotára obcí Bobrov a Oravská Polhora. K Poľsku bol pripojený aj prihraničný kúsok kysuckého regiónu. 14. marca 1939 vznikla nezávislá Slovenská republika, v skutočnosti úplne satelitný štát Nemeckej ríše (viď: Malá vojna vo veľkej vojne, str. 23). 1. september 1939 slovenské vojská po boku nemeckej armády vstúpili na územie poľského štátu neďaleko Spišskej Starej Vsi. Onedlho Nemecko odovzdalo Slovensku poľskú časť Spiša a Oravy. Taktiež 1. septembra 1939 prezident pr Ignacy Mościcki vydal dekrét ustanovujúci Legión Čechov a Slovákov ako súčasť Poľskej armády. Malá vojna vo veľkej vojne Na malom cintoríne v Załużí pri Sanoku sa nachádza pekne udržiavaný hrob slovenských vojakov, o ktorý sa starajú miestni obyvatelia. Sú tu pochované telesné pozostatky vojakov útočného práporu Kalinčiak poľnej armády Bernolák prenesené z Woli Sękowej, ktorí padli v septembri 1939 počas slovenského útoku na Poľsko. Spolu s nimi sú v mohyle pochovaní slovenskí chlapci, ktorí zahynuli v lete roku 1941 bojujúc po boku Nemcov pri prelome slávnej sovietskej Molotovovej línie. A na dôvažok aj ich kamaráti z československej samostatnej desantnej brigády, ktorí padli pri prelome nemeckého frontu v roku Osud ktorého národa je zamotanejší poľského či slovenského? 1. september 1939, päť hodín ráno útok slovenských vojsk, Hitlerových spojencov na Poľsko. Prečo o tom hovoríme? Čo bolo, to sa neodstane. Ľudia zabudli, alebo si nechcú pamätať, zhodne a racionálne si spolunažívajú aj ponad hranice. Táto téma vyše pol storočia oficiálne neexistovala. Potom sa diskutovaná z rôznych aspektov objavila po oboch stranách hraníc. Slovensko bolo jediným spojencom tretej ríše v agresii proti Poľsku. Na druhej strane však treba pripomenúť, že Legión Čechov a Slovákov bol jedinou spojeneckou jednotkou, ktorá sa postavila do boja v septembri 1939 za obranu Poľska; že slovenský predseda vlády a budúci prezident kňaz Jozef Tiso účinne zastavil chamtivých členov svojej kancelárie pokúšajúcich sa získať čo najväčšiu korisť 22 23

13 v podobe územia; že slovenský veľvyslanec vo Varšave Ladislav Szathmáry robil všetko pre to, aby nedopustil do vojny svojho štátu s Poľskom a už 1. septembra rozhodne a nahlas protestoval proti tejto agresii. Aj keď to v ničom nezmení hodnotenie septembrových udalostí na našich južných hraniciach, treba o nich vedieť. 15. marca 1939 vznikol namiesto Československa Protektorát Čiech a Moravy a oficiálna nezávislá Slovenská republika, v skutočnosti však úplne satelitná vo vzťahu k Nemeckej ríši. Podľa dohody medzi Berlínom a Bratislavou z 23. marca 1939 sa Nemci rozhodli chrániť nezávislosť a integrálnosť Slovenska a dostali právo postaviť si vojenské základne v tzv. ochrannej zóne na západnom Slovensku (na línii Váh Čadca). Odtiaľto, ako sa neskôr ukázalo, napadli Poľsko nemecké vojská z juhu. Počas ďalších troch mesiacov sa poľsko-slovenské vzťahy vyvíjali pomerne dobre. Diplomatické úrady v Bratislave a vo Varšave dokonca informovali svoje vlády o konštruktívnych pokusoch zblíženia a o vojenskej spolupráci. Spoluprácu s Nemcami považujeme za smutnú nevyhnutnosť, z ktorej by sme mali získať čo najväčší úžitok pri minimálnych obetiach citoval slovenského ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša náš charge d affaires v Bratislave Mieczysław Chałupczyński v depeši do Ministerstva zahraničných vecí. Berlín však tlačil čoraz viac. 17. júna 1939 sa v Bratislave uskutočnilo spoločné posedenie slovenskej vlády, predstaviteľov ríšskej vlády a vysokých nemeckých dôstojníkov. Slovensko sa zaviazalo poskytnúť pomoc pri príprave invázie na Poľsko v čo najväčšom rozsahu. V Spišskej Novej Vsi hneď pri hraniciach s Poľskom bolo zhromaždených 6 vozňov plných 500-kilogramových leteckých bômb a 200-tisíc litrov benzínu. Oddiely slovenskej armády mali pomáhať pri obrane a obsluhe 70 nemeckých bombardovacích lietadiel, ktoré odtiaľto z bázy v Spišskej Novej Vsi, vo Vinnom a v Piešťanoch vyštartovali ráno 1. septembra na Krakov a Varšavu. Paralelne s tým oficiálna propaganda podľa precízne pripraveného slovensko-nemeckého plánu zintenzívnila antipoľskú kampaň. Nebolo to ťažké. Slováci sa nemohli zmieriť s faktom, že Poľsko v roku 1938 obsadilo kúsky územia na Kysuciach, Spiši a Orave s celkovou rozlohou 220 km 2 s približne obyvateľmi. Ďalší argument doložil slovenský veľvyslanec vo Varšave Ladislav Szathmary, ktorý nechcejúc za nič na svete dopustiť k rozpútaniu poľsko-slovenskej vojny, informoval svoje MZV odvolávajúc sa na vymyslený zdroj, že poľská vláda po víťazstve s Nemcami mieni spolu s Maďarmi úplne rozdeliť Slovenskú republiku. Lepšie je preto už teraz počítať radšej s Varšavou ako s Berlínom Spoločné dejiny V nadchádzajúcom konflikte nevidieť možnosť záchrany Poľska písal týždenník Slovák a v závere článku predpovedal, že prichádza súdny deň a hodina spravodlivosti. Hoci sa tieto výzvy pomerne slabo odzrkadľovali v celkovej nálade, propoľské lobby vo vláde Jozefa Tisu zo dňa na deň strácalo vplyvy a význam. Aj napriek tomu, že niektorí mali ešte pochybnosti (generál Augustín Malár), slovenské ministerstvo obrany schválilo 2. augusta konkrétny plán operácie. Slovenská armáda sa mala úplne podriadiť rozkazom Wehrmachtu. Cieľom spoločných bojových operácií s jednotkami nemeckej skupiny armád Juh mala byť pomoc v útoku na poľské ozbrojené sily zozadu, obkľúčením zo strany Moravy a Sliezska. Tento manéver mala uskutočniť novo utvorená Poľná armáda Bernolák zložená z troch peších divízií posilnených obrneným vlakom, artilériou a letectvom pod vedením ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša, ku ktorému Nemci prevelili generála Erwina Engelbrechta. Prvá divízia Jánošík mala udrieť v smere Zakopané, Javorina, Nedeca a Ochotnica, druhá brigáda Škultéty mala obsadiť Krynicu, Piwnicznú a Nowy Sącz, tretia divízia s kryptonymom Rázus operujúca v smere pohoria Bieszczady mala zaujať líniu Jasło Krosno Sanok. Plánovaný útok na Poľsko nevzbudzoval nadšenie u všetkých slovenských politikov. V noci z 19. na 20. augusta 1939 sa veľvyslanec PR v Ríme Bolesław Wieniawa- Długoszowski stretol s mimoriadnym vyslancom Slovenskej republiky vo Vatikáne Karolom Sidorom a slovenským politickým činiteľom, známym polonofilom Pavlom Čarnogurským, ktorý prišiel práve z Bratislavy. Karol Sidor informoval poľského diplomata, že pred mesiacom šéf Generálneho štábu plukovník Augustín Malár úplne nečakane predstavil nasledujúci plán vo vhodnej strategickej aj politickej chvíli slovenská armáda otvorí front na karpatskej hranici. V údolí Váhu vznikne medzera umožňujúca poľskej armáde obkľúčiť Nemcov. Excelencia, odpovedal Wieniawa s povzdychnutím, cením si ušľachtilý zámer aj vašich mocipánov. Ale musíme prijať na vedomie tragickú, ale nezvratnú skutočnosť: kým Anglicko a Francúzsko zoskupia a presmerujú svoje vojská na blížiacu sa vojnu, celé jej bremeno bude spočívať výlučne na Poľsku. So všetkými následkami. Vyjadrujem sa jasno? Sidor okamžite oznámil túto správu do Bratislavy. Alternatívny manéver v údolí Váhu stratil význam. V noci z 22. na 23. augusta sfanatizovaný dav skladajúci sa hlavne z členov profašistických organizácií zdemoloval byt poľského charge d affaires v Bratislave. Nasledujúcu noc slovenský oddiel napadol železničný tunel Łupków Cisna. 24. augusta nemeckoslovenský diverzný oddiel Abwehru napadol tunel patriaci Poľsku a železničnú stanicu Mosty v Jablunkovskom priesmyku na Zaolží (dnes české Mosty u Jablunkova)

14 Kuriérske cesty Slováci v Malopoľsku 28. augusta 1939 nemecké obrnené jednotky, pechota a horské divízie pod zámienkou zabezpečiť Slovensku obranu pred Poľskom vkročili do západného Slovenska, do Podtatria, do údolia Oravy a na Spiš. Ten istý deň sa premiér Tiso definitívne rozhodol vo veci vojny s Poľskom, postavil sa na stranu spriatelenej nemeckej armády, vyhlásil mobilizáciu a slovenskej armáde s paramilitárnou Hlinkovou gardou nariadil stav bojovej pohotovosti. Niektorí slovenskí historici a memoáristi tvrdia, že vedenie slovenskej armády nepoznalo presný termín útoku. Zaskočený generál Čatloš odmietol vykonať nemecké príkazy a žiadal oficiálny rozkaz premiéra. Kapituloval až pred hlavňou nemeckej pištole priloženej k hlave. Po vojne premiér Tiso na svojom procese vyhlásil, že o príprave svojej armády nič nevedel a o prekročení poľských hraníc sa dozvedel z depeše Prví zbehovia prevedení cez zelenú hranicu smerovali na sever do Poľska. Boli to českí a slovenskí vojaci, ktorí chceli bojovať proti Nemcom nezávisle od politiky svojich štátov. V septembri 1939 sa na horských trasách objavili poľskí vojaci, ktorí sa chceli čo najrýchlejšie dostať do poľskej armády vo Francúzsku. Neskôr, až do roku 1944 boli oboma smermi prevádzaní kuriéri poľského ilegálneho odboja a poľskej exilovej vlády. Známa a vychýrená trasa prevádzania viedla z Nowého Sącza cez Piwnicznú do Starej Ľubovne, odtiaľ cez Kežmarok a Novú Spišskú Ves až do Budapešti. Východiskovými bodmi pre kuriérov na Podhalí bolo Zakopané, Chochołów a Waksmund. Kuriéri zo Zakopaného najčastejšie putovali cez Tatry (napr. cez Kondracké sedlo), z Chochołowa cez Tatry alebo Oravu a z Waksmunda cez Spiš. Odchádzali z Poľska krajiny okupovanej Nemcami, cez Slovensko kolaborujúce s ríšou, ktoré prechádzali najčastejšie po železnici alebo autami s dôveryhodnými Slovákmi. Nie všetkým sa to podarilo: zatknutí kuriéri boli najčastejšie odovzdaní nemeckým orgánom a Slováci, ktorí im pomáhali, odoslaní do väzenia alebo do táborov. Napriek tomu tieto slovenské chodníčky, veľmi dôležité pre udržanie spojenia okupovaného Poľska so slobodným svetom, fungovali nepretržite. Spoločné dejiny K mnohým legendárnym miestam na oboch stranách hraníc patrili: krčma a stodola na predmestí Starej Ľubovne, kde boli tajne ubytované stovky utečencov z Poľska; Koszarzyská pri Piwnicznej, kde sa v dome Michała Korala utečenci pripravovali na prekročenie slovenských hraníc a kuriéri oddychovali po ceste z Maďarska; prepravné miesta cez hraničnú rieku Poprad a Dunajec. Poznáme aj mená, napr. Róbert Pavlovský, ktorý spolu so švagrom riadil ilegálnu kuriérsku skupinu v Starej Ľubovni spolupracujúcu s poľským odbojovým hnutím. Jeden z poľských kuriérov Jan Podstawski vďaka pomoci slovenského ilegálneho hnutia (Vojtech Ščurka, Pavol Žifčák, Ján Gumuľák i inní) prešiel trasu do Maďarska viac ako 200 razy. Eduard Laincz z Ľubovnianskeho múzea dokumentujúceho dejiny slovensko-poľských vzťahov odhaduje, že vďaka slovensko-poľskej spolupráci trvajúcej celú vojnu sa podarilo do konca januára 1940 previesť cez Slovensko okolo dvetisíc Poliakov. Ďalších šesťtisíc utečencov, v rámci toho veľa Židov, sa dostalo do Maďarska v neskorších rokoch. Kuriérom v horskom pásme Malých Pienin je venovaná výstava v Pieninskom múzeu J. Szalaya v Szlachtowej pri Szczawnici (viď: Múzeá v Malopoľsku a na Spiši na Cezhraničnej ceste tradícií, str. 88). generála Čatloša. Súd mu neuveril, čo bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Tiso skončil na šibenici. Slovensko mohlo vypovedať vojnu výlučne so súhlasom parlamentu; túto podmienku Tiso nedodržal. 1. septembra 1939 o piatej ráno v okolí Spišskej Starej Vsi na poľské územie vkročila 1. pešia divízia generála Antona Pulanicha, ktorá sa do 5. septembra po boku nemeckej 14. armády presúvala hlbšie do poľského vnútrozemia (25 30 km). Spomínaná slovenská jednotka obsadila Javorinu, Czorsztyn, Krościenko a Zakopané. Slováci sa nestretli s väčším odporom. Na útok odpovedala paľbou len poľská pohraničná stráž. Poľské ozbrojené sily sa nestihli patrične pripraviť na úder z juhu. V obrannom pásme dlhom 350 km operovala armáda Karpaty vytvorená až 11. júla 1939, skladajúca sa z 26 peších práporov, 8 diel a 20 prieskumných a pozorovacích lietadiel. Slovenská armáda išla ako po masle. Operačné plány všetkých troch divízií slovenskej armády Bernolák sa zásadne zmenili (nedošlo o. i. k útoku na Nowy Sącz a Gorlice). V porovnaní s oddielmi, ktoré boli pod priamou nemeckou kontrolou, a ktoré útočili v okolí Spiša a boli vítané v niektorých dedinách ako osloboditelia, vojaci spomínaných troch armád ako píšu memoáristi bojovali veľmi neochotne a generál Čatloš bol nútený vydať špeciálny rozkaz vyzývajúci do boja a disciplíny. Oficiálna propaganda predstavovala iný obraz hrdinských bojov, zdôrazňujúc zrodenie sa nemeckoslovenského bratstva v zbrani spojeného spoločne preliatou krvou. Preto sa o tejto nešťastnej vojne s Poľskom v roku 1939 nepatrí dnes hovoriť ani v tých najnacionalistickejších slovenských kruhoch. Po víťazstve nad Poľskom viedol generál Čatloš v Zakopanom na Równi Krupowej víťaznú prehliadku. Hitler v oficiálnom vyhlásení veľmi vysoko ocenil postoj a zásluhy slovenských vojsk, hlavne v bojoch o Ochotnicu. Generáli Čatloš a Pulanich, ako aj plukovník Malár boli vyznamenaní Železným krížom. Führer v rozhovore so slovenským veľvyslancom v Berlíne vyhlásil: Váš postoj a pomoc preukázaná našim armádam v konečnom dôsledku rozhodla o osude Slovenského štátu. Od dnešného dňa Nemci nikdy a nikomu nedovolia narušiť práva Slovenska. Do polovice septembra boli z poľského územia okupovaného Nemeckom stiahnuté všetky slovenské oddiely. 23. septembra bola nariadená demobilizácia. Vo vojne s Poľskom zahynulo 18 slovenských vojakov, 46 bolo ranených, 11 bolo uznaných za nezvestných. Slovenský historik Vladislav Šmihula spomínané straty pripisuje vojnovým útrapám a nie priamym bojom. Slovenské jednotky vzali do zajatia poľských vojakov

15 Územie Slovenskej republiky sa v súlade s rozhodnutím vlády v Berlíne zväčšilo o dediny na Spiši a Orave spolu 770 m 2 (0,1 percento rozlohy poľského štátu) s obyvateľmi. Nemecko navrhlo Bratislave značne viac, píše vo svojich pamätníkoch Čatloš. Hranice s Generálnym gouvernementom mali prebiehať na severnej strane Vysokých Tatier, od Dunajca na východe až po Babiu horu. Podľa generála by to bolo historicky zdôvodnené, keďže už v roku 1918 bolo dokázané, že Zakopané, Nowy Targ, Spiš a Orava ako slovenské územia patrili do Uhorska; mali by sa teda nachádzať v hraniciach nezávislého Slovenska. Proti týmto teritoriálnym koncepciám protestoval kňaz Tiso. K Slovensku boli pripojené iba územia, ktoré Poľsko anektovalo v rokoch 1920 a V roku 2009 podpredseda slovenskej vlády Dušan Čaplovič vyhlásil: Dnešná Slovenská republika nie je právnou ani historickou nástupkyňou vojenského slovenského štátu, ale ospravedlňuje sa a vyjadruje ľútosť nad agresiou z roku Táto vojnová agresia vyjadrovala zložitý historický osud oboch národov v medzivojnovom období. Hoci účasť Slovenska vo vojne proti Poľsku mala symbolický charakter, časť slovenského národa ju prijala s nadšením, zmierneným výraznou neochotou niektorých vojakov. Na niekoľko ďalších rokov posilnila spoločenské presvedčenie o správnosti osudného spojenia slovenského národa s víťazným Nemeckom. Toto presvedčenie sa zmenilo až po čoraz častejších správach o tragických osudoch slovenských oddielov bojujúcich po boku Hitlera na východnom fronte. Do Poľska na krídlach 15. marca 1939 sa Československá republika rozpadla na dva štáty Protektorát Čiech a Moravy a Slovenskú republiku. Najbližším štátom, v ktorom obyvatelia novovzniknutých útvarov mohli pokračovať v boji s Nemcami, bolo Poľsko. Utekali tam hlavne cez masív Babej hory alebo vzdušnou čiarou nad Karpatmi. Na jar a v lete 1939 prišlo do Malopoľska spolu okolo desaťtisíc utečencov, v rámci toho štyritisíc vojenských, z čoho bolo asi tisíc letcov. Snažili sa dostať do Krakova, kde na Potockého ulici 8 pracoval aj naďalej Konzulát Československej republiky a kde vychádzali noviny Přehled informací. Věstník československý v Polsku. Čím viac sa zaostrovala medzinárodná situácia, tým častejšie boli prípady dezercie slovenských vojakov a ich útek do Poľska. Od marca do augusta 1939 utieklo 95 vojakov, najčastejšie slúžiacich v Leteckom pluku č. 3 generála letca M. R. Štefánika Spoločné dejiny so štábom v Piešťanoch. Základ slovenského letectva tvorilo lietadiel rôzneho typu, zdedených po dávnom československom letectve a 82 z nich bolo pripravených do boja. Posádku letectva tvorilo asi 80 pilotov a pozorovateľov overených v boji s maďarskými vojskami, ktoré nechceli v marci 1939 opustiť územie novo vzniknutej republiky. 7. júna 1939 na sviatok Božieho Tela osem letcov zo 64. prieskumnej a technickej letky 3. pluku vyštartovalo z letiska v Piešťanoch a odletelo do Poľska. Tri prieskumné a bojové lietadlá typu Letov Š-328 s číslami 155, 342 a 344 po trojhodinovom lete pristáli na letisku Školiaceho centra leteckých dôstojníkov v Dębline a boli srdečne vítaní. Posádka štvrtého stroja školiaceho a tréningového lietadla typu Aero Ab-101 číslo 14 pristála na letisku 2. leteckého pluku v Rakowiciach pri Krakove. Utiekli na nich mechanik čatár Ľudovít Ivanič, čatár poľný strelec František Knotek, čatár pilot Josef Káňa, desiatnik pilot Ján Lazar, desiatnik Josef Hrala, desiatnik letec Imrich Gablech, rádiotelegrafista desiatnik Josef Řehák a slobodník Karel Valach. Po pristátí všetci vyjadrili pripravenosť vstúpiť do poľských ozbrojených síl, čo bolo možné až 27. júla po patričných vládnych rozhodnutiach. Po úlete piešťanskej skupiny bol vydaný zákaz štartovania slovenských letcov, ale aj tak došlo 27. júna 1939 k ďalšiemu, tentoraz nevydarenému pokusu utiecť do Poľska. 30. júna vznikol v Krakove zárodok prvej československej vojenskej jednotky v zahraničí. Jej veliteľom sa stal podplukovník Ludvík Svoboda (budúci generál a prezident Československej republiky), ktorý sa do Poľska dostal nelegálne v uhoľnom vagóne. Jednotka spolupracovala s československým konzulárnym úradom v Krakove, ktorý sa staral o koordinačné utečenecké centrá v Krakove a v Katoviciach. Vojaci, ktorých v Krakove rýchlo pribúdalo (hlavne českých a slovenských letcov), boli sústreďovaní v tábore v Bronowiciach Małých a potom prevelení do slávnej Školy orlíčat v Dębline. Mnohí prejavili záujem vycestovať na západ a vďaka pomoci poľských orgánov sa tam morskou cestou (potom aj pozemnou komunikáciou cez Rumunsko) dostalo 1212 vojakov a dôstojníkov. Z prístavu v Gdyni vyplávalo do Francúzska 490 československých letcov, z ktorých 93 (z toho 8 Slovákov) sa väčšinou dostalo do Anglicka, do poľských ozbrojených síl. Predtým však došlo k zapamätania hodnému incidentu: 26. júla 1939 sa zo skupiny 190 letcov pripravených vyplávať z Gdyne, trinásť rozhodlo v poslednej chvíli zostať a bojovať po boku Poliakov. 1. septembra 1939 prezident PR Ignacy Mościcki vydal dekrét ustanovujúci Légiu Čechov a Slovákov, ktorá bola súčasťou Poľskej armády. Čakala ju veľmi dlhá a krvavá cesta do vlasti

16 20. septembra 1969 bola v Krakove odhalená pamätná tabuľa na priečelí budovy na ulici Westerplatte 8 (dávnejšie ul. Potockiego) nasledovného znenia: V roku 1939 pôsobil v tejto budove v sídle Československého konzulátu štáb československej vojenskej skupiny pod velením Ludvíka Svobodu. Tabuľa dodnes existuje do Auschwitzu priviezli slovenské Židovky z Popradu ako prvý registrovaný transport v ženskom tábore (viď: Prvé priviezli Slovenky, str. 102). V Nedeci sa narodil herec Michal Dočolomanský (viď: Na Spiši, str. 107). 29. augusta 28. októbra 1944 Slovenské národné povstanie proti Nemeckej ríši obnovené poľsko-československé štátne hranice z roku Oravský etnografický park v Hornej Zubrici otvoril svoje brány pre návštevníkov (viď: Na Orave, str. 110) poľská a československá vláda podpísali dohodu, ktorá ukončila hraničné spory a potvrdila hraničnú líniu na Spiši a Orave určenú v roku V Poľsku sa ukázalo prvé číslo slovenského krajanského mesačníka Život (viď: Slovenská národnostná menšina na Spiši a Orave, str. 106) vznikla Československá kultúrna spoločnosť v Poľsku, od roku 1996 Spolok Slovákov v Poľsku (viď: Slovenská národnostná menšina na Spiši a Orave, str. 106) Krakov nadviazal partnerstvo s Bratislavou. Spoločné dejiny 1976 korigovanie poľsko-československých štátnych hraníc: Československo odovzdalo Poľsku 0,25 km² svojho územia v okolí Lysej nad Dunajcom (v súčasnosti mestská časť Starej Spišskej Vsi) a Poľsko namiesto toho dalo Československu územie s rovnakou rozlohou v okolí dediny Wojkowa v gmine Muszyna. 17. júla 1992 po rozhodnutí premiérov Česka a Slovenska obe republiky získali štátnu samostatnosť, ktorá vošla do platnosti 1. januára v Gorliciach a v Czyrnej neďaleko Krynice-Zdroju boli otvorené poľsko-slovenské domy (viď: Poľsko-slovenský dom Dušana Jurkoviča, str. 73) pápež Ján Pavol ii. vysvätil Chrám Božieho milosrdenstva v Łagiewnikach v Krakove. Jedna z kaplniek v tomto chráme je zasvätená Sedembolestnej Panne Márii a je darom slovenskej cirkvi (viď: Slovenská kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, str. 55). V múzeu Auschwitz-Birkenau bola otvorená výstava venovaná slovenským Židom (viď: Prvé priviezli Slovenky, str. 102) otvorenie Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Krakove (viď: Otče náš po slovensky, str. 48). V Kostole sv. Kríža v Krakove sa slúži omša v slovenskom jazyku (viď: Otče náš po slovensky, str. 48). Malopoľský kraj nadviazal partnerstvo s Prešovským a Žilinským krajom. Otvorenie Strediska Poľsko-slovenskej spolupráce v Nowom Targu (viď: Nowotargské okno na Slovensko, str. 84) korigovanie poľsko-slovenských štátnych hraníc (oba štáty si navzájom vymenili územia s rovnakou rozlohou m², čiže 0,30 ha) v Malopoľsku v blízkosti vyhliadkovej veže na Dukelskom priesmyku a na dvoch ostrovoch na rieke Dunajec v Sromowciach a na Tešínskom Sliezsku v oblasti Jaworzynky. 21. decembra 2007 Poľsko a Slovensko vstúpili do schengenskej zóny. Na poľsko-slovenských hraničných priechodoch gorali z oboch štátov slávnostne prepílili hraničné závory v Marcyporębe pri Wadowiciach bol otvorený Poľsko-slovenský dom a vytýčený 30 31

17 poľsko-slovenský vlastivedný chodník (viď: Poľsko-slovenský dom na poľsko-slovenskej ceste, str. 97). Pri sčítaní ľudu sa občanov Poľska prihlásilo k slovenskej národnosti (viď: Slovenská národnostná menšina na Spiši a Orave, str. 106) v Sromowciach Niżnych bola otvorená Izba tradícií poľského aj slovenského pltníctva (viď: Dunajec spoločná rieka spoločná vec, str. 84). Liatinové stĺpiky Spoločné dejiny V Tatranskom okrese sa na pravom brehu rieky Bialka rozprestiera známa dedina Jurgov, ktorá má takmer tisíc obyvateľov (viď: Na Spiši, str. 107). Jurgov je starý, založil ho v roku 1546 zbojník Zbigniew Jurko, veliteľ dvanásťčlennej družiny. Nepoznáme ich mená, ale ako to vtedy bývalo, určite do nej patrili Poliaci, Slováci, Maďari, Ukrajinci alebo Nemci, chlapi, ktorí často nevedeli určiť svoju národnosť. Dejiny sa nesprávali k Jurgovu veľmi surovo, čo neznamená, že tatranská dedinka občas nezakúsila horkú chuť problémov pohraničia. Ich trochu zahrdzaveným symbolom sú liatinové stĺpiky trčiace z matičky zeme hneď za miestnou pílou, ale aj v iných častiach dediny. Tu, pri rieke Bialka sa kedysi končilo územie Koruny sv. Štefana (teda Uhorsko, ktorého súčasťou bolo Horné Uhorsko Slovensko) a začínali sa územia tzv. Haliče a Lodomerska, ktoré Poľsku v roku 1772 zabralo Rakúsko. To všetko až do roku 1918 stanovilo rakúsko-uhorskú monarchiu. 28. júla 1920 po rozhodnutí Rady veľvyslancov bolo Poľsku priznaných niekoľko spišských obcí, medzi nimi aj Jurgov (viď: Obce v poľských častiach Spiša a Oravy, str. 106). V septembri 1939 Jurgov obsadili vojská Slovenskej republiky; v marci 1945 boli prinavrátené štátne hranice spred vojny a dedina sa vrátila Poľsku. Tatranský úsek poľsko-slovenského susedstva bol vyše sto rokov hranicou na kolieskach. Menili sa školské osnovy aj vyučovací jazyk v školách, menil sa úradný jazyk, aj ten z ambóny a v životopisoch sa vždy za niečo iné chválilo alebo trestalo. Plnili sa sklady vzájomných nárokov. Netreba sa čudovať, že ešte v štyridsiatych rokoch, dokonca aj v päťdesiatych minulého storočia sa vraj veľa obyvateľov považovalo za Maďarov, doma sa rozprávalo a modlilo po poľsky a v kostole spievalo po slovensky. Zo všetkých poľských štátnych hraníc tie južné sa nikdy veľmi nezmenili. Možno majú historici pravdu, že Malopoľsko, presnejšie štát Vislanov, bol v 9. storočí pripojený k Veľkomoravskej ríši (viď: Dejiny nás zblížili už pred mnohými storočiami, str. 15). Pripojený a pokrstený, čo je pre Malopoliakov veľkým zdrojom zadosťučinenia stali sa kresťanmi o niekoľko desiatok rokov skôr ako iné poľské kmene. Veľkomoravská ríša sa rozpadla po vnútorných bojoch a po príchode Maďarov do oblasti karpatského oblúka v roku 896. Malopoľsko získali Česi a boli v ňom až do roku 990. V Malopoľsku vtedy panoval syn Meška I. Boleslav Chrabrý, neskorší kráľ. Podľa poľského kronikára Galla zvaného Anonymus: Knieža Boleslav zobral Malopoľsko Čechom a vtelil ho do štátu Piastov, a potom mnohokrát Uhrov v boji premohol, aj celú ich zem. Nie je to veľmi pravdepodobné, lebo Uhorsko bolo vtedy veľmocou, ale časť ich územia až k Dunaju siahajúce Slovensko mohol pripojiť do svojho kniežatstva. Znamenalo by to, že ešte pred rokom 1000 sme boli Slováci aj Poliaci v jednom štátnom útvare. Tretíkrát sa nám to prihodilo koncom 18. storočia, keď sa Malopoľsko v dôsledku delenia stalo rovnako ako Slovensko súčasťou Rakúska. Na začiatku 13. storočia bola južná časť Malopoľska, najmä územie od Beskýd po kamenisté svahy Tatier, veľmi slabo zaľudneným územím (tatárske nájazdy urobili svoje), na dôvažok nikto nemohol presne určiť, kde sa končí naša moc a kde sa začína Uhorsko. Divoké pustatiny bolo treba osídliť a brániť. Zo severu aj z juhu sem po rokoch začala prenikať civilizácia a nikomu nepatriace územia sa zmenšili vďaka pôde rozdávanej kráľmi a kniežatami. Hranice veľkých majetkov boli často vyznačované alebo korigované hranicami štátov. Tie napokon dlhé stáročia zodpovedali logike prebiehali po línii pohorí a riek. Aj Slovensko patriace do Uhorského kráľovstva bolo od Malopoľska, nazývaného Haličou a podriadeného Rakúsku, oddelené hranicou. Obe krajiny, ktoré si na svojich spoločných okrajoch postavili liatinové stĺpiky, boli súčasťou čierno-žltej rakúsko-uhorskej monarchie. Odpoveď na otázku týkajúcu sa národnosti bola neraz na oboch stranách dosť ťažká, najmä keď berieme do úvahy spoločné kultúrne, jazykové aj historické dedičstvo. Podľa odhadu od polovice 16. storočia do polovice 19. storočia emigrovalo do Uhorska až dva milióny tristotisíc Poliakov, hlavne nevoľníkov alebo remeselníkov hľadajúcich si prácu. Pomerne početná bola aj emigrácia z konfesionálnych a politických príčin. V tom istom období a z rovnakých dôvodov prichádzali do Haliče Slováci. V roku 1918 na Spiši, Orave a Kysuciach hovorilo po poľsky (najčastejšie goralským nárečím) stotisíc ľudí. Samozrejme, vyskytovali sa aj hraničné spory (pamätný súdny proces o Morské oko, ktorý vyhralo Poľsko), ale mali epizodický charakter. V roku 1920 boli vytýčené poľsko-československé štátne hranice, čo sa neobišlo bez ostrých, občas aj dramatic

18 Slovenské stopy v Krakove Liatinové stĺpiky v Jurgove kých sporov a bez pomoci medzinárodnej arbitráže. Z výsledkami diplomatickej dohody nebola spokojná ani jedna zo strán, čomu sa nedalo vyhnúť. V roku 1938 Poľsko obsadilo 226 km 2 slovenského územia obývaného 4 tisícami obyvateľov; o rok neskôr si novo vzniknutá Slovenská republika vynahradila túto stratu aj s prídavkom. Po druhej svetovej vojne sa vrátil stav z roku Dnešné štátne hranice medzi Poľskom a Slovenskou republikou ustálené po rozpade Československa (1. januára 1993) majú 541 km a tiahnu sa od Javorinky cez Zwardońské sedlo, Babiu horu, údolie Oravy, po hrebeni Tatier, cez údolie Bialky, ďalej údolie Dunajca cez Pieniny, údolie Popradu a cez Muszynu ku Krzemienieckému štítu. Obe strany sa navzájom nepresviedčajú (ako tomu bolo v nedávnej minulosti) o nerozlučnom bratskom priateľstve. Vedia, že priateľstvo je veľké, záväzné slovo a treba si ho navzájom zaslúžiť. Najprv sa bližšie spoznať. Pochopiť. Začať si vážiť jeden druhého. A nakoniec spriateliť sa. Toto všetko sa začína na úrovni susedných obcí, miest, okresov a regiónov. Vyskúšali si to už iné európske národy a teraz sme na rade my. Umožňuje nám to Európska únia. Liatinové stĺpiky v Jurgove sú čoraz exotickejšou pamiatkou so zvláštnou, slabo čitateľnou symbolikou, hlavne pre mladé pokolenie. Krakov 34 35

19 Po¾sko-slovenská obchodná komora (ul. Œwiêtokrzyska) 84 Uniwersytet Jagielloñski Jagelovská univerzita 49 Kabinet slovenskej filológie na Jagelovskej univerzite (ul. Bydgoska) 49 Straszewskiego Dunajewskiego Spišský palác Planty Slováci v Malopoľsku Spolok Slovákov v Po¾sku (ul. œw. Filipa 7) 106 Pod Gruszk¹ 42 Planty 44 Rynek G³ówny Hlavné námestie Uhorský konvikt 49 Wawel Molendowský dom 51 Grodzka Basztowa Floriañska Mariánsky 37, 46 Planty œw. Gertrudy sv. Martina (evanjelický) 63 hostel 48 sv. Kríza 48 Generálny konzulát Slovenskej republiky konzulát palác kostol meštiacky dom hostel univerzita èíslo strany Kostol Bozieho tela v Kazimierzi a Kaplnka sv. Moniky (Uhorská) v Kazimierzi a Zvyšky sírnej bane v Swoszowiciach a Slovenská kaplnka v agiewnikách Staré mesto Časť mestskej štvrte 1 Staré mesto, historického jadra Krakova Malopoľské a slovenské klenoty gotického sochárstva Ktokoľvek sa ocitne na krakovskom Hlavnom námestí (najväčšie stredoveké námestie v Európe s rozmermi m, rozlohou 4 ha, 3 áre a 43 m 2 ), nemôže si nechať ujsť navštevu Mariánskej baziliky Nanebovzatia Panny Márie, ktorá mu dominuje. V jej interiéri sa nachádza známy oltár zobrazujúci usnutie patrónky kostola, veľkolepý výtvor gotického umenia. Táto monumentálna práca Wita Stwosza určite vzbudzuje najväčší záujem práve u Slovákov, pretože má veľa spoločného s tvorbou Majstra Pavla z Levoče, predovšetkým s hlavným oltárom tamojšieho Kostola sv. Jakuba. Obidvaja rezbárski majstri Wit Stwosz aj Pavol z Levoče po sebe zanechali znamenité dielo, ktoré ich navždy zaradí medzi najvýznamnejších tvorcov európskeho umenia. O živote Majstra Pavla z Levoče veľa nevieme. Väčšina pramenných materiálov dokumentujúcich jeho osud zhorela počas veľkého požiaru mesta v roku Pravdepodobne sa narodil medzi rokmi 1470 a 1480 a zomrel približne v roku Mnoho na to poukazuje, že bol členom krakovského cechu rezbárov, pretože bol najbližší k Levoči (ďalšie Staré mesto 36 37

20 Mariánsky kostol Slováci v Malopoľsku cechy sídlili v Budíne a vo Viedni). Vzťahy Krakova a Levoče boli totiž v spomínanom období nezvykle živé. Cez toto spišské mesto viedla známa Via Magna, cesta spájajúca Budín s hlavným mestom Poľska. V roku 1494 (v dňoch od 6. apríla až do 7. mája) sa tu konala tajná dynastická porada vo veci obrany proti Tatárom a Turecku. Zúčastnili sa na nej štyria bratia Jagelovci, poľský kráľ Ján i. Albrecht vládnuci v tejto časti Európy, český a uhorský kráľ Vladislav, budúci poľský kráľ Žigmund a neskorší kardinál a prímas Poľska Fryderyk. Pamiatkou na stretnutie je oltár Panny Márie Snežnej nachádzajúci sa v ľavej lodi Kostola sv. Jakuba, ktorý dali vyhotoviť. Vedľa Krista sediaceho na tróne je viditeľný erb Levoče a jagelovský poľský orol. Levoča sprostredkúvala taktiež obchodné kontakty medzi Krakovom a Benátkami. Hoci Majster Pavol bol predovšetkým maliarom a rezbárom, nepohŕdal ani inou činnosťou. Tak ako iní mešťania aj on bol kupcom a predával víno do Poľska. Najznámejšie umelcovo dielo oltár v Kostole sv. Jakuba vznikol v rokoch Tri hlavné sochy na ňom predstavujú Madonu s dieťaťom, patróna chrámu sv. Jakuba a sv. Jána Apoštola. Sochy sú vysoké vyše dvoch metrov a každá z nich je zhotovená z jedného kusa lipového dreva. Na oltári sa nachádzajú ešte ďalšie postavy anjelov, biblické obrazy a výjavy zo života svätých. Oltár vypĺňa celý priestor presbytéria, je monumentálny a pritom ažúrový a ľahký, má tvar gotickej monštrancie. Svojou výškou 18 m a 62 cm je najvyšší zo všetkých gotických oltárov na svete. Pripúšťa sa, že Pavol z Levoče sa stretol s Witom Stwoszom a navštívil jeho pracovňu. Niektorí slovenskí bádatelia však o tom pochybujú a zdôvodňujú svoj názor Slovenské stopy v Krakove tým, že obaja tvorcovia boli približne v rovnakom veku. Najnovší výskum ukázal, že Wit Stwosz bol starší. Potvrdil to Zoltán Gyalókay, absolvent Lublinskej katolíckej univerzity a Jagelovskej univerzity v nedávno vydanej knihe Pavol z Levoče. Rezbár zo Spiša, medzi Krakovom a Norimbergom. Rozdielne názory však nemenia skutočnosť, že na obidvoch stranách Tatier si môžeme pozrieť skutočné majstrovské diela. Preto by sa Slováci, ktorí majú u seba svoj vlastný skvost gotického umenia, mali bližšie zoznámiť aj s krakovským oltárom a s jeho autorom. V roku 1442 došlo v Mariánskom kostole k nešťastiu. V dôsledku zemetrasenia sa zrútila klenba nad presbytériom (zrekonštruoval ju Majster Czipser; viď: Cypserovci spišský rod pri Waweli, str. 46). Interiér chrámu zničila spŕška tehál a kameňov, hlavný oltár prestal existovať. Krakov bol vtedy hlavným mestom silného štátu rozprestierajúceho sa medzi Baltským a Čiernym morom a tamojší kupci viedli čulý obchod s nemeckými, francúzskymi a talianskymi mestami. Boli bohatí a snažili sa rôznym spôsobom zviditeľniť vysoké pozície svojho stavu, budovali autoritu a prestíž svojim rodinám. Teraz sa k tomu naskytla výborná príležitosť. Rozhodlo sa, že v Krakove vznikne oltár, aký Európa doteraz ešte nevidela. Wit Stwosz (po nemecky Veit Stoss) pochádzal zo Švábska. Narodil sa približne v roku 1448 v mestečku Horb nad Neckarom. Jeho učiteľom bol Mikuláš Gerhardt z Leydenu (po nemecky Nicolaus Gerhaert van Leyden) pôsobiaci v službách cisára Fridricha iii. Holandský majster ho naučil úcte k realizmu, expresívne sa vyjadrovať, inklinovať k pátosu a nevyhýbať sa irónii. Stwosz dostal pozvanie z Krakova v období, keď už samostatne pracoval v Norimbergu. Do mesta na Visle teda pricestoval v roku Kráľ Kazimír Jagelovský, vládca Wawela, daroval umelcovi plášť, ako symbol panovníkovej starostlivosti. V hlavnom meste Poľska tvorca strávil dvadsať rokov, z čoho dvanásť venoval práci na oltári. Svoje životné dielo skončil v roku Tento veľkolepý výtvor mu zabezpečil bohatstvo a širokú klientelu vrátane kráľovských dvorov a urobil ho nesmrteľným. Oltár je venovaný Panne Márii, patrónke chrámu. Obrovský gotický polyptych je vysoký 13 metrov a široký 11 metrov. Najvýznamnejší z hľadiska obsahu aj kompozície je výjav v strednej oltárnej skrini. Tematicky nadväzuje na Zlatú legendu Jakuba de Voragine, v stredoveku veľmi populárne a obľúbené dielo. Podľa tohto apokryfu Mária umrela 38 39

21 vuhodnou vernosťou. Na niektorom mieste oltára môžeme nájsť lístky fialky a zväzok uschnutej púpavy. Dielo Majstra Pavla z Levoče dlhé stáročia neopustilo Kostol sv. Jakuba, chrám, pre ktorý bolo stvorené. Inak to bolo s polyptychom Wita Stwosza, jeho osud bol oveľa búrlivejší. Keď začiatkom septembra 1939 spadli na Krakov prvé nemecké bomby, oltár z kostola preniesli v obave pred zničením. Veľké sochy z hlavnej oltárnej časti boli na člnoch preplavené do Sandomierza. Hitlerovské vojská zhabali po obsadení Poľska cenné gotické pamiatky a previezli do Berlína, kde ich ukryli v trezore Nemeckej ríšskej banky. Sám Adolf Hitler na veľkú prosbu starostu Norimbergu rozhodol, že oltár sa dostane práve sem, kde bol v roku 1533 pochovaný jeho tvorca. Obrovský gotický polyptych sa pokúšali umiestniť v niektorom z tamojších kostolov, ale norimberské chrámy boli príliš malé, aby v nich mohol byť krakovský oltár predstavený v plnej kráse. Ulúpený poklad zostal teda v debnách ukrytých v bunkri vykutom v skale zámockého vrchu. Staré drevo tam zvlhlo a napadli ho škodcovia. Dielo Wita Stwosza sa do Krakova vrátilo v žalostnom stave. Konzervátori sa sochami zaoberali takmer štyri roky. Keď je oltár zatvorený, horná tabuľa na pravom pohyblivom krídle predstavuje výjav Ukrižovania. Presne tu umelec stvárnil svoj autoportrét. Stojí zamyslený v plášti, ktorý mu daroval kráľ, na hlave má vysoký klobúk so strieškou ohnutou v tvare kapucne. Je sympatický a vzbudzuje dôveru. Takto si ho zapamätali aj Krakovčania. Až štyrikrát ho zvolili na cechmajstra cechu maliarov a rezbárov. Stwoszovi pomáhali tovariši, učni, stolári a zlátenári. Najviac práce však do svojho diela vložil sám. Za prácu dostal honorár 2808 florénov, čo bola obrovská suma. Keď ju porovnáme, predstavovala ročný rozpočet mesta a dalo sa za ňu kúpiť niekoľko veľkolepých meštiackych domov. Po dvadsaťročnom pobyte v poľskom hlavnom meste sa Wit Stwosz vrátil do Norimbergu. Šťastný osud, ktorý ho doteraz sprevádzal, ho náhle opustil. V Nemecku sa dostal do finančných ťažkostí, podpísal zmenku na cudzie meno a hrozilo mu za to upálenie na hranici. Pred týmto surovým rozsudkom našiel útočisko v kláštore karmelitánov. V konečnom dôsledku bol odsúdený na pranier a na lícach a čele mu vypálili znamenia. Po tom umelec prežil ešte niekoľko ťažkých rokov. Stratil dielňu a odišli od neho aj učni. Až po určitom čase v roku 1506 mu udelil milosť samotný cisár Maximilián. Po opäv kruhu apoštolov, v očakávaní na príchod Krista, ktorý ju mal vziať do neba. Okolo postavy Madony plnej lyrizmu umelec sústredil všetkých svedkov jej usnutia. Bohorodičku upadajúcu do bezvedomia drží svätý Jakub, na tvári ktorého sa zračí zúfalstvo a bôľ po strate Matky ich učiteľa. Peter, čítajúci knihu, si ešte neuvedomuje blížiacu sa tragédiu. Nevníma ju ani sv. Ján, ktorý svoj zrak upiera na kľačiacu Madonu. Svätý Matej v predtuche blížiacej sa chvíle zopäl ruky a utvoril nad hlavou Márie baldachýn. Ostatní apoštoli sa pozerajú smerom k nebesiam. Nad svojimi hlavami už vzhliadli výjav Nanebovzatia. Matku a Syna tam odnášajú ôsmi anjeli. Sochy apoštolov sú takmer tri metre vysoké (285 cm) a umelec ich vytesal z celých lipových kvádrov. Také hrubé kmene mohli mať len päťstoročné stromy. Drevo má teda viac ako tisíc rokov. Keď je oltár otvorený, reliéfy na jeho pohyblivých krídlach prestavujú šesť radostí Márie od Zvestovania až po Zoslanie Ducha Svätého. Po zatvorení oltárnej skrine sa zobrazí až dvanásť výjavov chronologicky znázorňujúcich Máriin a Kristov život. Na oltári sa nachádza vyše dvesto plastík. Dielo Wita Stwosza je plodom neskorého stredoveku. Vzniklo v období, keď sa v tejto časti Európy čoraz výraznejšie prejavovali vplyvy talianskeho realizmu. V krakovskom oltári sa náboženský mysticizmus snúbi s takmer naturalistickým realizmom. Prísne podrobenie sa cirkevným dogmám si neprotirečí s afirmáciou pozemského života v celom jeho bohatstve. Idealisticky zobrazená postava Márie sa opiera o stredoveký kánon krásy, ale postavy, ktoré ju obklopujú, majú črty súdobých Krakovčanov. Majú výrazný individuálny charakter a Stwosz sa neostýcha ukázať určité defekty ich tiel. Tvorca so záujmom zobrazuje všetky detaily hustú štruktúru brád, plešaté hlavy, vystúpené žily na nohách, ruky zdeformované reumatizmom, aj bradavice v záhyboch nosa. Realizmus diela je natoľko dokonalý, že profesor dermatológie Jagelovskej univerzity Franciszek Walter vydal v roku 1933 vedeckú rozpravu pod názvom Wit Stwosz. Rezbár kožných ochorení. Rovnako pôsobia aj reliéfy, hlavne tie, ktoré sú viditeľné pri zatvorenej oltárnej skrini. Náboženský motív neprekážal majstrovi zobraziť materiálnu kultúru Poľska na sklonku pätnásteho storočia. Pokrývky hlavy, črievice, plášte, zbrane, riad a predmety každodennej potreby sú také isté, aké bolo možné vidieť na krakovských uliciach a aké sa používali v tunajších domácnostiach. Dokonca aj vislianske rastlinstvo je predstavené s podi- Slovenské stopy v Krakove Dodatočné informácie: Bazylika Mariacka, Rynek Główny, prehliadky: pondelok piatok od do h (slávnostné otvorenie oltára Wita Stwosza h) nedele a sviatky od do h 40 41

22 tovnom získaní občianskych práv sa Stwosz vrátil k tvorbe. Vyrezával oltáre, náhrobky a dostával zákazky aj z cisárskeho dvora. Na sklonku života oslepol. Zomrel v roku 1533 dožívajúc sa takmer deväťdesiatich rokov. Levoču a Krakov delí sotva dvesto kilometrov. Oltáre, ktoré sme opísali, predstavujú ozajstné skvosty gotického sochárstva a vďaka ich blízkemu susedstvu Malopoľsko a Slovensko obohacujú túto časť Európy o diela na najvyššej svetovej úrovni. Krakovský starosta z Levoče Majiteľmi tohto domu boli na prelome 15. a 16. storočia Ján Turzo a Juraj Turzo, krakovskí predstavitelia slávneho rodu Turzovcov zo Spiša, členovia mestskej rady a starostovia Krakova, priekopníci hutníckeho priemyslu a zakladatelia huty v Mogile pri Krakove. Nápis tohto znenia v poľštine aj v slovenčine si môžeme prečítať na dome Pod Gruszką na ulici Szczepańskej č. 1, na rohu ulice Sławkowskej. Turzovci pochádzali z Betlanoviec na Spiši (ich renesančný palác sa nachádza na námestí v Levoči č.7), ale práve Krakov im vo veľkej miere umožnil získať poprednú pozíciu v hospodárskom živote súdobej Európy. Vtedajšie hlavné mesto Poľska patrilo do Hanzy, zväzu obchodných miest v zóne Baltského a Severného mora. V dôsledku rozdelenia právomocí v organizácii, Krakov získal monopol na obchod s meďou, ktorú dobývali aj Turzovci v spišských baniach. Keď sa usadili v dome Pod Gruszką, zásobovali odtiaľto meďou celú Európu. Základy prosperity rodu položil Juraj, levočský kupec a podnikateľ. Ako prvý nadviazal obchodné kontakty s Malopoľskom a svoju dcéru Martu vydal za správcu soľnej bane z Olkusza (40 km severozápadne od Krakova), ktorý sa zaoberal dobývaním olovenej rudy. Ozajstným tvorcom sily Turzovcov sa stal Martin brat Ján narodený v roku 1437 v Levoči, ktorého otec poslal na štúdiá do Padovy a Benátok, kde mal nadobudnúť vedomosti o hutníctve. Po návrate z Talianska Ján Turzo zveľaďoval rodinný podnik. Dozeral na ťažbu olova, striebra, zlata a medi v Olkuszi, ale aj v Kutnej Hore v Čechách a v Zlatých horách na Dolnom Sliezsku. Novátorská metóda extrakcie striebra z medenej rudy pomocou olova, ktorú používal, mu priniesla obrovský zisk. Ján sa v roku 1463 usadil v Krakove a v mene uhorského kráľa Mateja Korvína dozeral na práce v medených baniach na území dnešného Slovenska, o. i. v oblasti Banskej Bystrice, v Novej Bani a v Kremnici. Vyťaženú rudu privážal do Krakova, odkiaľ ju distribuoval do celej Európy. V roku 1469 založil hutu medi a striebra v neďalekej Mogile. Dvakrát sa oženil s dcérami vplyvných krakovských mešťanov. Keď v roku 1477 Wit Stwosz začal na objednávku mesta pracovať na výstavbe nového oltára v Mariánskom kostole (viď: Malopoľské a slovenské klenoty gotického sochárstva, str. 37), Ján sa ujal vysokej funkcie starostu mesta. Bol neobyčajne vplyvným človekom a tešil sa všeobecnému uznaniu. Mal rozsiahle zahraničné kontakty a plynule hovoril po poľsky, nemecky, taliansky a latinsky. Ján Turzo zveľadil obrovský majetok. Okrem domu Pod Gruszką vlastnil ešte Slovenské stopy v Krakove Meď zo Spiša Tento mäkký ružový kov bol drahocenným materiálom. Slúžil na výrobu nádob, ozdôb a zbraní. Pokrývali sa ním strechy, bol súčasťou zmesí (mosadz, bronz) a pláty medeného plechu majstri vhodným vyklepávaním zamieňali na reliéfy a oltáre. Európa za tento vyhľadávaný tovar platila vysoké ceny. Na spomínaný poklad dobývaný na Spiši mal Krakov výhradné právo. domy na Grodzkej a Szewskej ulici a bol majiteľom veľkostatku na Prądniku, na severnej strane mesta. Do konca života (zomrel v roku 1508, pochovaný je v Levoči) bol členom krakovskej mestskej rady. Jeho synovia študovali na miestnej univerzite: prvorodený Ján v., dvojnásobný rektor Krakovskej akadémie, sa stal vroclavským biskupom (tamojšiu katedrálu dal pokryť medeným plechom), Stanislav bol olomouckým biskupom a Alex sudcom na uhorskom dvore (viď: Konvikt pre mládež spoza južných hraníc, str. 49). Hlavným dedičom obrovského majetku sa stal iný z bratov Juraj (narodený v Krakove v roku 1467). Bol správcom banskej komory v Kremnici, plnil funkciu župana, riadil medenú hutu v Mogile pri Krakove, ťažil meď a striebro na Spiši a olovo v Maczkách a v Długoszyne na území západného Malopoľska (dnes sú to mestské časti Sosnowca a Jaworzna). Otec ho oženil s dcérou Ulrika Fuggera Annou a za Rajmunda Fuggera zasa vydal svoju dcéru Katarínu. Fuggerovci z Augsburgu boli bankármi kniežat, kráľov, pápežov a cisárov. V dôsledku fúzie dvoch rodov spoločnosť zmonopolizovala takmer celý 42 43

23 priemysel spojený s ťažbou a spracovaním medi a taktiež obchod s meďou vo vtedajšej Európe. Juraj Turzo až dvakrát zastával funkciu starostu Krakova (v rokoch 1509 a 1511). Na sklonku života sa presťahoval s rodinou do Augsburgu, kde v roku 1521 zomrel. Jeho príbuzní z rodiny Turzovcov ešte istý čas bývali na Brackej ulici neďaleko Hlavného námestia v Krakove a zaoberali sa obchodom s tisovým drevom ťaženým v Uhorsku. V 18. storočí sa celý rod stráca z historickej scény a Fuggerovci, naopak, ešte dlho úspešne podnikali a podarilo sa im získať dokonca grófske a kniežacie tituly Nemeckej ríše. Jednu z vetiev predstavujú aj Fukierovci z Varšavy, ktorí na Hlavnom námestí Starého mesta č. 27 dlhé roky prevádzkovali sklady vína s ročníkmi siahajúcimi do 18. storočia. Posledný z nich Henryk Maria Fukier zomrel v roku 1959 bez potomkov. V dome Pod Gruszką odporúčame pozrieť si impozantnú sálu na prvom poschodí pochádzajúcu z 18. storočia, ktorá je vyzdobená štukatúrou a vyložená holandskými kachľami. Je to dielo významného talianskeho štukatéra, sochára a architekta Baltazára Fontanu, ktorý po sebe zanechal ešte veľa iných miest v Krakove, ktoré hodno vidieť. Spišský palác Nádherná budova na Hlavnom námestí č. 34 sa nazýva Spišský palác. Odkiaľ sa berie v srdci Krakova názov tejto malebnej krajiny rozprestierajúcej sa na južnej strane Pienin? Spája sa s dlhoročnými majiteľmi rezidencie rodinou Lubomirských. Tvorcom sily a zámožnosti tohto magnátskeho rodu bol Sebastián Lubomirský, sączský a sandomiersky starosta, krakovský markgróf, ktorý nadobudol nepredstaviteľné bohatstvo v obchodovaní s vieličskou soľou. Bol natoľko solventný, že roku 1593 odkúpil za 24-tisíc zlatých majetky na Spiši patriace poľskému kráľovi. Netreba sa preto čudovať, že krakovské rodinné sídlo dostalo názov spájajúci sa s novými nehnuteľnosťami. Ale kontakty Spiša s Malopoľskom sa začali oveľa skôr. Cisár Žigmund Luxemburský, ktorý bol zároveň českým a uhorským kráľom, si v roku 1412 požičal od vládcu Vladislava Jagelu ozajstnú hromadu peňazí 37-tisíc kôp pražských grošov (7,5 tony čistého Slovenské stopy v Krakove Nowy Targ Zakopané Jurgov Nedeca Tatranská Javorina Exklávy Po¾ska tvoriace Spišské starostovstvo (pod¾a Wikipédia: Spišský záloh) Uvádzame súèasné názvy miest a obcí Èervený Kláštor Spišská Stará Ves Podolínec Spišská Belá Hniezdne Kezmarok Mlynica ¼ubica Ve¾ká 1 3 Svit 2 Rusnikovce Poprad Stráze Tvarozná Levoèa 1. Matejovce (v súèasnosti èas Popradu) 2. Spišská Sobota (v súèasnosti èas Popradu) 3. Vrbov Czorsztyn Spišská Nová Ves Piwniczna- -Zdrój STARÁ ¼UBOVÒA (sídlo starostu) Spišské Podhradie po¾sko-slovenské hranice (od roku 1993) Spišské Vlachy Krompachy Gelnica Spišské starostovstvo striebra). Táto obrovská suma mu mala pomôcť vyriešiť najsúrnejšie cisárske potreby. V spore poľského kráľa s Križiakmi Žigmund Luxemburský stál na strane rytierskeho rádu a po porážke pri Grunwalde (r. 1410) bol nútený prevziať na seba splácanie značnej časti vojenských kontribúcií uložených rádu. Okrem toho čoraz častejšie na jeho územie pri strednom toku Dunajca robili výpady vojská tureckého sultána a na dôvažok sa cisárska armáda pripravovala na vojnu s Benátkami. Peniaze teda nemali poslúžiť len na kúpenie si potrebného spojenectva s Poľskom, ale aj na odstránenie problémov na iných frontoch. Pôžička mala byť vrátená tam, kde bola vyplatená, to jest na hrade v Nedeci pri Dunajci. Do zálohu za odovzdanú sumu bolo zahrnuté územie, ktoré predtým patrilo Poľsku (od 10. stor. do pol. 13. stor.) Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Poľský kráľ dostal okrem toho 13 iných pevností a spišských miest. Boli to: Spišská Belá, Ľubica, Matejovce, Spišská Nová Ves, Poprad, Spišská Sobota, Vrbov, Stráže pod Tatrami, Ruskinovce, Veľká, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy a Tvarožná. Z týchto území (maličkých ostrovčekov obklopených Uhorským kráľovstvom) bolo zriadené starostovstvo a centrom správy bol Ľubovniansky hrad. Počas štyroch storočí v Ľubovni pôsobilo viac ako tridsať poľských starostov. Bol medzi nimi slávny Zawisza Czarny z Garbowa, víťaz nespočetných rytierskych turnajov a účastník bitky pri Grunwalde. Vládlo tu tiež až päť pokolení majiteľov Spišského paláca v Krakove (po odkúpení kráľovského majetku v roku 1593). Lubomirskí boli veľmi vzorní majitelia. Rozšírili Ľubovniansky hrad, zosilnili obranné múry, postavili ďalšie bašty a brány a vybudovali kaplnku. V neďalekom Podolínci založili slávne piaristické kolégium. Počas švédskeho vpádu ( ) boli v Ľubovni uložené poľské korunovačné Muszyna Spišský hrad 44 45

24 klenoty. V týchto pre Poľsko ťažkých vojnových rokoch hrad navštívil kráľ Ján Kazimír a hostil tiež víťaza bitky pri Viedni kráľa Jána iii. Sobieskeho. Keďže požičané peniaze neboli Poľsku nikdy vrátené, poľská správa Spiša trvala presne 357 rokov. V roku 1769 si tieto exklávy Poľska neoprávnene privlastnila cisárovná Mária Terézia, v snahe zajať barských konfederátov, t. j. šľachtických bojovníkov bojujúcich na severnej strane Karpát proti moskovskému náporu, ukrývajúcich sa na hrade v Ľubovni. Spolu s časťou Spiša bolo obsadené aj Czorsztynské, Nowotargské a Sączské starostovstvo. Tento cisárovnin krok (podporil ju v tom syn, spoluvládca Jozef ii.) o tri roky predbehol prvé delenie Poľska, na ktorom sa podieľali Rakúsko, Rusko a Prusko. Treba pripomenúť, že piaristické kolégium, ktoré v roku 1642 založili Lubomirskí, sa ešte dlho tešilo zaslúženej sláve a nosilo čestný názov spišský Oxford. Profesorský zbor tvorili Poliaci. Pôsobil tu o. i. Stanisław Konarski, spolutvorca poľského osvietenstva a jedným z absolventov kolégia bol kňaz Józef Stolarczyk, povestný farár v Zakopanom. V roku 1883 hrad v Ľubovni kúpil poľský aristokrat Andrzej Zamoyski. Zriadil tu múzeum histórie hradu a zorganizoval školu s poľským vyučovacím jazykom. Táto zaslúžilá rodina spravovala hrad do vypuknutia druhej svetovej vojny. Posledným majiteľom bol gróf Jan Zamoyski, ktorého manželkou bola španielska princezná Izabela de Bourbon. Spišský palác v centre Krakova často menil majiteľov a bol miestom mnohých dôležitých udalostí. Hostil kráľa Jána iii. Sobieskeho, v posledných rokoch 18. storočia bol sídlom verejného divadla a v 19. storočí sa tu konali známe stretnutia univerzitných profesorov, slávnych spisovateľov a filozofov. V súčasnosti väčšina miestností slúži na prednáškové účely, pracovne a kabinety inštitútov Filozofickej fakulty a Lekárskej fakulty Jagelovskej univerzity. Honosná budova stále pripomína stáročné vzťahy Malopoľska a Spiša. Cypserovci spišský rod pri Waweli Známa krakovská rodina Cypserovcov (písaných tiež ako Cipcerovci, Cipserovci, Cypcerovci a dokonca aj Czipserovci) sa dostala do Malopoľska ešte v stredoveku zo Spiša, ktorý sa po nemecky nazýva Zips. Bolo medzi nimi niekoľko staviteľov: Jan Czipser so synom Slovenské stopy v Krakove Mikołajom v rokoch stavali budovu kazimierskej fary, čiže Kostola Božieho tela a staviteľ Czipser, ktorého meno nepoznáme, obnovil klenby Mariánskeho kostola po silnom zemetrasení, ktoré postihlo Krakov v roku 1443 (bolo to najsilnejšie zo zaznamenaných zemetrasení na poľskom území, pri ktorom zahynulo niekoľko desiatok ľudí). Spomínaný Czipser bol obyvateľom Kazimierza, vtedy ešte samostatného mesta. Na prelome 15. a 16. stor. sa do krakovských dejín zapísal tvorca hracích kariet Paweł Czipser. Bol reprezentantom novej profesie zaoberal sa ručným maľovaním kariet, či skôr ich písaním, ako bolo toto remeslo známe pred storočiami. Do dejín mesta poľských kráľov sa zapísal aj Stanisław Cypser (pred r ), ktorý bol nielen kupcom obchodujúcim o. i. s niekdajším severným Uhorskom, čiže dnešným Slovenskom, ale bol aj krakovským konšelom (od roku 1522) a neskôr dokonca starostom hlavného mesta. Ako jeho vladár, ale súčasne pociťujúci súdržnosť s nemeckou spoločnosťou, bránil v roku 1536 s nemeckou časťou mestskej rady kázne v nemčine v Mariánskom kostole. Vlastnil mnoho nehnuteľností, okrem iného na rohu Hlavného a Mariánskeho námestia (dom Czynciela č. 4), ako aj na ulici Grodzkej, Brackej, Mikołajskej, Żydowskej (dnes sv. Anny) a Świniej (dnes Sv. Krzyża) a tiež na Kleparzy. V roku 1532 kráľ Žigmund I. Starý uznal šľachtictvo udelené Cypserovi (po jeho veľkej snahe) rímskonemeckými cisármi Maximiliánom i. Habsburským a Karolom v. Habsburským, čo bolo navyše potvrdené pečaťou s vlastným erbom Cypser, ktorý svojím názvom zdôrazňoval korene tohto krakovského rodu. Serwacy Cypser, žijúci o storočie neskôr, bol stolár a člen krakovského evanjelického zboru združujúceho aj evanjelikov z Uhorska žijúcich v Krakove, teda aj Slovákov, Nemcov a Maďarov z územia dnešného Slovenska. O živote Serwacyho vieme z kroník zboru; v roku 1641 sa spolu s príbuznými stal obeťou náboženskej nenávisti. Dom Cypserovcov síce utrpel pod náporom davu, ale oni sami sa zachránili. Hlavní vinníci sa dostali na rok a šesť týždňov za mreže, kam im nosili stravu milosrdní krakovskí protestanti. Iný člen rodiny Cypserovcov Gottlieb Józef bol v polovici 19. storočia majiteľov omnibusovej linky v Krakove; tento podnikateľ spojil kráľovské mesto s kúpeľmi v Swoszowiciach (dnes krakovská štvrť; viď: Swoszowicka sírnatá voda pre zdravie, str. 55), a podľa vzoru Viedne alebo Berlína zaviedol v roku 1855 v Krakove kryté vozy ťahané jedným 46 47

25 Hneď po vzniku prvej poľskej univerzity v Krakove sa začali aj blízke intelektuálne kontakty medzi Slovenskom a Malopoľskom. 12. mája 1364 kráľ Kazimír Veľký so súhlasom pápeža Urbana v. založil inštitúciu Studium Generale, ktorá bola v zakladacej listine nazvaná perlou všakovakých vied. Ku Krakovu sa onedlho pridala Viedeň (r. 1365) a Pécs (r. 1367). V 15. a v 16. storočí obdobie svojho rozkvetu však prežívala práve krakovská vysoká škola, a preto priťahovala množstvo profesorov z rôznych európskych krajín. Študovali tu tiež mnohí cudzinci a medzi nimi hlavne scholári z územia rozprestierajúceho sa na južnej strane Karpát. Krakov predstavoval jednu z mála možností, kde mohli získať ďalkoňom, nazývané cypserovky. Veľmi dobre, že to urobil, lebo sa ukázalo, že aj jeden kôň bez problémov vykoná tú istú službu, čo predtým dva. Krakov bez drožiek, fiakrov či bričiek to je ako Benátky bez gondol napísal o viac ako sto rokov neskôr Antoni Wasilewski, krakovský novinár, publicista a kresliar, hoci pochádzal z pohraničného mesta Stryj. Bola to naozaj pravda. Tento dopravný prostriedok docenil aj varšavský básnik Konstanty Ildefons Gałczyński, ktorý sa po vojne usadil v Krakove a rád využíval povoz Jana Kaczaru, drožkára, ktorý veršoval a rýmoval. Zvečnil ho teda v známej básni pod názvom Zakliata drožka. Kaczara nosil čierny pinč, ktorý sa neskôr stal typickou firemnou značkou krakovských fiakristov. V 19. storočí žil v Krakove aj knihovník a vydavateľ Józef Wincenty Cypcer (1817 zomrel po r. 1881). V rokoch viedol kníhkupectvo na ulici sv. Anny (dnes dom č. 5), ktoré neskôr presťahoval do meštiackeho domu Wosińskej na Hlavnom námestí (dnes č. 37). V roku 1843 Cypser vydal na vlastné náklady album s autorskými rytinami Aleksandra Płonczyńského s názvom Hroby a pomníky kráľov a slávnych poľských mužov v krakovských kostoloch a v roku 1844 turistického sprievodcu Krakov a jeho okolie historika Ambrożyho Grabowského pochádzajúceho z mesta Kęty, ktorý pripomenul Poliakom zabudnutého rezbára Wita Stwosza (viď: Malopoľské a slovenské klenoty gotického sochárstva, str. 37). Slovenské stopy v Krakove konzulky sr v Krakove Janky Burianovej. Evanjelické omše pre Slovákov Vo farnosti sv. Kríža sa nachádza aj Generálny konzulát sr (ul. św. Tomasza 34). Bohoslužby slúži farár Paweł Kubani, ktorý bol ešte ako diakon na pastoračnej praxi vo Vyšných Ružbachoch neďaleko Starej Ľubovne a ako kaplán pôsobil v Jablonke na Orave. Sám má slovenské korene. Omše navštevujú slovenskí študenti študujúci na krakovských vysokých školách, pracovníci slovenských firiem, etnicky zmiešané rodiny, krajania a turisti. V spomínanom kostole sa konajú aj omše podľa tridentského rítu, omše pre deti a pre umelcov. Hodné povšimnutia je aj sídlo farnosti nachádzajúce sa vedľa kostola (ul. św. Krzyża 23). Objekt je postavený z tzv. surového kameňa (nepravidelné kusy bieleho vápenca pochádzajú z pohoria Jura Krakowsko-Częstochowska) a z červených gotických tehál. Takto vyzerali obytné domy na krakovských uliciach v ranom stredoveku. Pri fare Kostola svätého Kríža na rohu ulíc św. Krzyża a św. Marka sa kedysi nachádzal Kostol sv. Scholastiky, kde sídlili sestry benediktínky. V druhej polovici 18. storočia, keď kostol prestal byť používaný, sa tu mohli raz v roku zhromažďovať krakovskí evanjelici. Medzi nimi boli aj ľudia pochádzajúci zo severnej časti uhorskej monarchie, čiže Slováci, Maďari a Nemci. Dnes tu namiesto kostola stojí eklektický meštiacky dom, v ktorom sídli City Hostel Kraków (ul. Św. Krzyża č. 21). Dodatočné informácie: Generálny konzulát Slovenskej republiky v Krakove, ul. św. Tomasza 34, tel , otváracie hodiny: utorok štvrtok, od 9.30 do h Otče náš po slovensky Na Námestí Ducha svätého v centre Krakova hodno navštíviť ranogotický Kostol sv. Kríža. Je to jedna z najstarších krakovských svätýň, jej začiatky siahajú do 12. storočia. Bolo to sídlo členov rádu svätého Ducha, ktorí v tejto časti mesta viedli útulky pre chudobných a špitály. Súčasný farský kostol pochádza z roku 1300 a je príkladom neobyčajne zriedkavého architektonického riešenia. Nádherná hviezdicová gotická klenba je podopretá len jediným stĺpom umiestneným v strede kostola, preto jeho unikátny interiér pôsobí nezvyčajným dojmom. Od roku 2003 sa v tomto pamätihodnom svätostánku nepretržite každý posledný utorok v mesiaci o hod. konajú omše po slovensky. Je to iniciatíva prvej generálnej Konvikt pre mládež spoza južných hraníc 48 49

26 Collegium Maius Slováci v Malopoľsku šie vzdelanie. Univerzita v Pécsi, ktorú dal založiť kráľ Ľudovít Veľký, zanikla okolo roku Ani vysoká škola v Budíne (časť Budapešti) založená Žigmundom Luxemburským v roku 1389, nepôsobila príliš dlho. Dokonca aj vysoká škola Academia Istropolitana v Pozsonyi (dnešná Bratislava), ktorú založil Matej Korvín v roku 1467, vzdelávala študentov iba do roku Slovenská mládež teda cestovala tam, kde bolo najbližšie, do Krakova. Na Brackej ulici č. 5 sa zachovala budova z 13. storočia, kde od roku 1476 sídlila Bursa Hungarorum (Uhorský vysokoškolský internát). Pripomína nám to pamätná tabuľa na priečelí budovy. Dom kúpila Krakovská akadémia od zámožnej rodiny Melsztyńských v roku 1464 a určila ho na ubytovanie študentov spoza južnej hranice, ktorí v nej študovali. Neboli tu len obytné priestory, ale aj univerzitné kolégium, kde sa uskutočňovali prednášky a vedecké dišputy. Vďaka kráľovi Žigmundovi Starému študenti aj profesori bývajúci v internáte dostávali soľ zo soľnej bane vo Vieličke, za čo museli spievať na počesť vládcu pieseň Gaude Dei genitrix, Virgo Immaculata (Raduj sa Matka Božia, Nepoškvrnená Panna). S internátom sa spája meno Konrada Celtisa pochádzajúceho z okolia Würzburga, významného priekopníka humanizmu, milovníka Platóna a Horatia a zakladateľa Sodalitas Litteraria Vistula (Vislianskeho literárneho spolku). V Krakove študoval astronómiu a matematiku a v konvikte prednášal poetiku a rétoriku. Členom literárneho spolku bol okrem iných aj Svebold Fiol, ktorý približne v roku 1490 založil spolu s členom krakovskej mestskej rady Jánom Turzom (viď: Krakovský starosta z Levoče, str. 42) z Levoče prvú tlačiareň, kde sa tlačili liturgické knihy písané cyrilikou. Na prelome 15. a 16. storočia Krakovskú akadémiu absolvovalo okolo 1000 študentov z Uhorska. Veľká časť z nich pochádzala z územia dnešného Slovenska. Bohatá podni- kateľská a kupecká rodina Turzovcov zo Spiša neposielala nadarmo svojich synov na štúdium do Krakova. Všetci dosiahli úspešnú kariéru. Stanislav bol poctený hodnosťou olomouckého biskupa, Alex sa stal sudcom na uhorskom dvore a Juraj baníckym podnikateľom v Kremnici. Najviac titulov Slovenská mládež v protestantskom gymnáziu a pocty pripadlo však Jánovi. Dvakrát sa ujal žezla rektora krakovskej univerzity, pestoval úrad kustóda katedrálnej kapituly na Waweli, v roku 1506 sa stal vroclavským biskupom a v roku 1516 korunoval mladého Ľudovíta ii. Jagelovského za českého kráľa. Darilo sa aj Jánovi Antonínovi z Košíc. Stal sa dvorným lekárom silných a vplyvných Jagelovcov. Veľa Slovákov po skončení štúdia a získaní vedeckých titulov zostalo v Krakove a prednášalo na tunajšej univerzite, hlavne na fakulte slobodných umení. Ale aj mnoho krakovských učencov, nielen Poliakov, si plnilo na Slovensku svoje pracovné povinnosti. Významný poľský matematik a astronóm Martin Bylica (v testamente zanechal krakovskej univerzite mauretánsky astroláb z roku 1054, ktorý je vystavený v múzeu Collegium Maius) Slovenské stopy v Krakove Medzi zahraničnými žiakmi evanjelického gymnázia v Krakove, ktoré pôsobilo v rokoch na Florianskej ulici 17, v budove dnes nazývanej Molendowský dom, dominovali mladí ľudia, poddaní uhorskému monarchovi. Nie je na tom nič zvláštneho, pretože reformácia si našla v Uhorskom kráľovstve vhodné podmienky na šírenie a protireformačné hnutie nebolo schopné úplne nahradiť čerstvo zakorenené náboženské novinky. Ešte aj dnes je každý desiaty Slovák protestant, čím sa ich vlasť stala štátom s najpočetnejšou protestantskou menšinou v strednej Európe. Luteránske a kalvínske farnosti, ako aj neskoršie založené baptistické zbory a zbory apoštolskej cirkvi sú roztrúsené po celom Slovensku. Zakladateľom krakovského evanjelického gymnázia bol Krzysztof Trecy (kráľovský tajomník na dvore Štefana Bátoryho a reformátsky činiteľ), ktorý študoval o. i. v známom evanjelickom gymnáziu v Kežmarku na Spiši (absolventom tejto školy bol aj slovenský maliar Peter Michal Bohúň viď: Slovenský maliar na malopoľsko-sliezskom pohraničí, str. 99, ale aj kňaz Jakob Hönel viď: Biskup od Popradu prvý medzi malopoľskými evanjelikmi, str. 113). niekoľko rokov prednášal v Academii Istropolitana. Putovný humanista Valentín Eck z Bavorska, tvorca učebníc poetiky a autor oslavných básní na počesť kráľa Žigmunda Starého sa v roku 1517 presťahoval do Bardejova. Tam sa stal rektorom miestnej školy, kde mal možnosť učiť a vychovávať dcéru Alexa Turzu. Vo svojich prácach vyzýval k jednote krajiny a vystríhal pred tureckým nebezpečenstvom. Aj anglický humanista Leonard Coxe, absolvent univerzity v Cambridge a v Oxforde, priateľ a prívrženec 50 51

27 Dodatočné informácie: Uniwersytet Jagielloński, Wydział Filologiczny, Instytut Filologii Słowiańskiej, Zakład Filologii Słowackiej, ul. Bydgoska 19b, pokój 15, tel Staré mesto Kazimierz Slováci v Malopoľsku Erazma z Rotterdamu sa po štúdiu v Krakove usadil na Slovensku. Bol rektorom školy v Levoči. Po bitke pri Moháči (r. 1526), keď Turci obsadili takmer celé územie Uhorska, sa kontakty medzi Slovenskom a Krakovom značne oslabili a znížil sa aj počet študentov spoza južných hraníc. Uhorský konvikt na Brackej ulici existoval takmer celé storočie do roku Krátko nato, v roku 1558 sa Krakovská akadémia rozhodla úplne zrušiť v tejto budove ubytovanie pre študujúcu mládež. Na Krakovskej Alma Mater počuť slovenčinu aj dnes. Tentoraz je to v Inštitúte slovanských filológií, najstaršej slavistike v Poľsku (má dvesto rokov), kde pôsobí Kabinet slovakistiky. Kazimierz Od 14. storočia do posledných rokov 18. storočia samostatné mesto založené kráľom Kazimírom iii. Veľkým, v súčasnosti časť mestskej štvrte Staré mesto, juhovýchodne od Wawelského hradu Kaplnka kráľa Slovenska Na rohu Augustiańskej a Skałecznej ulice v Kazimierzi stojí jedna z najzachovalejších pamiatok gotickej sakrálnej architektúry v Poľsku Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej a sv. Margity. Zo strany južnej lode až k priečeliu kostola pochádzajúceho zo 14. storočia prilieha Kaplnka sv. Moniky, ktorá je od 16. storočia známa ako Uhorská kaplnka. V rokoch ju dal postaviť šľachtic Stibor zo Stiboríc ( ) ako náhrobnú kaplnku pre svoju rodinu. Hodná povšimnutia je gotická rebrová klenba opierajúca sa na jednom osembokom pilieri. Hlavným prvkom oltára je výtvarné stvárnenie Matky Dobrej rady, ktorá má sviatok 26. apríla. Len tento jeden deň je kaplnka otvorená pre veriacich a návštevníkov, inokedy slúži ako oratórium rehoľným sestrám augustiniánkam, ktoré Slovenské stopy v Krakove vraj kedysi štedro podporoval Stibor zo Stiboríc. Kaplnku sv. Moniky spája s kláštorom augustiniánok krytý priechod cez Skałecznú ulicu. Stiborov rod pochádza z malopoľských Stiboríc neďaleko Miechowa, ktoré jeho predkovia v roku 1252 predali cisterciánom zo Szczyrzyca. Samotný Stibor sa stal známy vykonávaním mnohých dôstojných funkcií: starosta Brzeska, sedmohradský vojvoda, haličský knieža a župan Bratislavskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Banskobystrickej župy. Bol tiež jedným z najvplyvnejších pánov na našom kontinente. Slúžil uhorskému kráľovi Ľudovítovi i. a radil svojmu priateľovi uhorskému a nemeckému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému, neskoršiemu rímskemu cisárovi. Potláčaním nepokojov proti Žigmundovi Luxemburskému v Uhorsku na začiatku 15. storočia nedopustil, aby stratil uhorský trón a v roku 1396 v Bitke pri Nikopole proti Turkom údajne zachránil kráľovi život. Stibor zo Stiboríc bol najzámožnejším veľmožom na Slovensku a jedným z najbohatších v Európe. Na Považí vlastnil tristo hrad Beckov dedín a osemnásť hradov. V jednom z nich v Beckove neďaleko Trenčína si zriadil svoje sídlo. V rukách župana z Poľska sa nachádzala podstatná časť stredného a západného Slovenska, preto sa tituloval pán Považia a kráľ Slovenska. Telesné pozostatky Stibora nie sú pochované v krakovskej kaplnke sv. Moniky, ale pravdepodobne v najväčšej kráľovskej nekropole v Maďarsku, v katedrále v Székesfehérvári neďaleko Budapešti. V roku 1601 tento svätostánok zničili Turci a náhrobné kamene využili na výstavbu obranných múrov okolo mesta. V 18. a 20. storočí tam boli nájdené zničené fragmenty náhrobku poľského šľachtica. Kráľ Slovenska bol vraj múdrym a dobrým hospodárom na Považí, ktorý dbal o život svojich poddaných. Ale legendy uvádzajú, že bolo v tom toľko dobra, čo i zla. Práve uplynulo šesť storočí od jeho smrti a nikto si už nepamätá, aký bol naozaj. Krakov S L O V E N S K O 52 53

28 Staré mesto Swoszowice Swoszowice Slováci v Malopoľsku Jediná právne vymedzená časť Krakova, časť mestskej štvrte 10 Swoszowice, juhozápadne od Podgórza Dolovali tu haviari spoza Karpát Veruže by sa nezrodila legenda o wawelskom drakovi, keby v neďalekých Swoszowiciach neobjavili síru. Práve ňou obuvník Skuba napchal barana, ktorého potom dal zožrať drakovi! Čo bolo ďalej, všetci vieme. V Swoszowiciach pôsobilo veľa sírnych baní. Neboli veľké a o ich počte nasvedčuje mapa z konca 18. storočia poukazujúca približne na 600 baníckych háld, z ktorých sa veľa zachovalo až dodnes v podobe zalesnených pahorkov. Najväčšia je Tereza (ul. Jeździecka) a Karol (ul. Stawisko), menšie sú ukryté v kúpeľnom parku. Ak nepočítame pamätné názvy ulíc spojené s baníctvom (Szybisko, Siarczki, Siarczanogórska, Stawisko, Moczydło, Topiarnia), poslednými stopami po týchto baniach sú skládky priemyselného odpadu. Z mnohých pôvodných štôlní sa nezachovala ani jedna. Asi málokto vie, že baňa v Swoszowiciach bola prvou najdlhšie pracujúcou sírnou baňou v Poľsku, kde sa ťažilo od roku 1425 do roku Ťažba sírnej rudy sa uskutočňovala hĺbením šácht a razením štôlní a na povrchu pracovali pece na vytápanie síry z vyťaženej rudy. Pracovali tu slovenskí baníci, o čom hovoria správy evanjelického zboru v meste Podgórze z 19. storočia (od osemdesiatych rokov 18. storočia do roku 1838 stál medzi dnešnými ulicami Krakusa, Limanowského, śv. Benedykta a Rękawka kostol). Okolo 25 haviarov evanjelického vierovyznania sústredil vo svojom zbore kňaz Jacob Krenis, pôvodom Meklenburčan, ktorý tu pôsobil od roku 1806 a prišiel sem po ukončení dušpastierskej služby na Spiši. V Swoszowiciach pracovali aj poľskí absolventi slávnej Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. V rokoch na nej študovalo asi 120 Poliakov, ktorí po návrate zo slo- venskej vysokej školy dostali prácu nielen v sírnej bani v Swoszowiciach, ale vo všetkých malopoľských soľných a uhoľných baniach, a taktiež v baníctve a hutníctve železných rúd. Poliakov študujúcich v Banskej Štiavnici pripomína nápis vo vestibule Banícko-hutníckej akadémie v Krakove (ul. A. Mickiewicza 30), umiestnený pri soche Stanisława Staszica, patróna vysokej školy. Zoznam zahraničných miest, v ktorých sa banícke remeslo učili naši rodáci, otvára Banská Štiavnica zapísaná po nemecky ako Schemnitz. Je zaujímavé, že krakovská bha vznikla práve vtedy, keď sa v roku 1919 banskoštiavnická akadémia sťahovala do Šopronu v Maďarsku. Spomínaná škola bola prvou baníckou vysokou školou v Európe a zároveň najstaršou technickou vysokou školou na svete. Založili ju v roku 1763 a v roku 1770 bola premenovaná na akadémiu. Łagiewniki Slovenské stopy v Krakove Časť mestskej štvrte 9 Łagiewniki-Borek Fałęcki, južne od štvrte Podgórze Szwoszowická sírnatá voda pre zdravie Slovenská kaplnka Panny Márie Sedembolestnej Kým sa začala ťažiť swoszowická síra, tamojšia sírnatá voda sa využívala na liečebné účely. Ale liečiť vo veľkom sa začalo až po roku 1811, keď bol postavený kúpeľný dom s kúpeľňami, čím sa Swoszowice stali jedny z najstarších poľských kúpeľov. Ich zlatý vek pripomínajú okrem kúpeľného domu dve vily Szwajcarka (ul. Kąpielowa 70) a Słońce (ul. Piłkarska 3). Nad kúpeľným parkom sa ešte aj dnes vznáša charakteristická vôňa sírovodíka, tzn. že kúpele sú v prevádzke. Pomocou sírových kúpeľov a bahna sa tam liečia reumatické choroby a poruchy pohybového ústrojenstva. Celý čas sú v prevádzke aj pramene minerálnej vody Zdrój Główny (Hlavný zdroj) a Zdrój Napoleon. (Uzdrowisko Kraków Swoszowice, ul. Kąpielowa 70). Svätyňa v krakovských Łagiewnikách (ul. Siostry Faustyny 3) je svetovým centrom Božieho milosrdenstva. Každý rok ho navštevujú mnohotisícové davy pútnikov, medzi ktorými nechýbajú predstavitelia vzdialených exotických štátov ako Thajsko, Filipíny, Ugan- Staré mesto agiewniki 54 55

29 Slovenské stopy v Krakove Svätyňa v krakovských Łagiewnikách čase, za necelé tri roky. Do kostola, ktorý Ján Pavol ii. vysvätil 17. augusta 2002, sa zmestí vyše 5-tisíc veriacich. 6. marca 2003 bol vyhlásený za baziliku menšiu. V priestrannom presklenom vchode je na ľavej strane umiestnený základný kameň z Golgoty (dá sa dotknúť cez sklo). Chrám bol postavený podľa projektu Witolda Cęckiewicza. Tvarom a zariadením interiéru pripomína obrovskú loď ponorenú v oceáne. Zdôrazňuje to koloristika vitráží od tmavomodrých morských hlbín k bledomodrej farbe smerom hore. Vitráž na chóre má výšku 148 m 2 a predstavuje svetelný kríž na pozadí obrovského slnka. Je to symbol nekonečnej božej lásky. Presbytérium je osvetlené lúčmi svetla prenikajúcimi cez presklenú strechu. Oltár je vykutý z jedného kusa kameňa, tabernákulum má tvar zemegule s obrysmi všetkých svetadielov. Kostrbaté konáre kríka symbolizujú svet kmásaný rozmanitými poryvmi a jednotlivca zmietaného rozličnými vášňami. Nad všetkým sa vznáša Milosrdný Ježiš, ktorý sa ukázal svätej Faustíne. V dolnej časti dvojpodlažnej baziliky sa nachádzajú kaplnky, dary cirkví z jednotlivých európskych štátov: Kaplnka sv. sestry Faustíny (talianska), Svätého kríža (nemecká), Spoločenstva svätých (maďarská), sv. Andreja apoštola (poľských a ukrajinských gréckokatolíckych diecéz). Darom slovenskej cirkvi je Kaplnka Panny Márie Sedembolestnej. V centrálnej časti kaplnky sa nachádza travertínový oltár, relikviár v tvare obrysu Slovenska, kríž a ambóna. Na ľavej strane oltára púta pozornosť vzrušujúca Pieta, dielo umeleckého sochára Jána Lesňáka. Na pravej stene sa nachádzajú fragmenty chválospevu Magnificat. Môžeme si ich prečítať v gréčtine, latinčine, hebrejčine, staroslovienčine a v slovenčine. Zadnú a ľavú stenu zdobia obrazy maľované na skle harmonicky spojené farebnými stuhami, predstavujúce bolesti Panny Márie: Simeonovo proroctvo vyslovené počas obetovania Ježiša v jeruzalemskom chráme, útek do Egypta pred Herodesovým prenasledovaním, hľadanie strateného Ježiša počas púte do Jeruzalema, nesenie kríža, ukrižovanie a smrť na kríži. Na sklenenej stene za oltárom je predstavený ešte jeden evanjeliový výjav, siedma Máriina bolesť vkladanie Ježiša do hrobu. Nad výjavom pohrebu je zobrazený zmŕtvychvstalý Kristus. Z boku sa všetkému prizerajú svätí Cyril a Metod, ktorí pred vyše tisíc rokmi prví pokrstili predkov dnešných Slovákov. Kaplnku, ktorej interiér navrhol Marián Sitarčík, 19. apríla 2008 vysvätili počas pravidelnej púte predseda Konferencie biskupov Slovenska biskup František Tondra, prešovda, Madagaskar, Vietnam, Kórea a ostrovy v Tichom oceáne. Prichádzajú, samozrejme, aj Taliani, Nemci, Maďari, Španieli, Francúzi, Íri či Ukrajinci. Ale medzi deväťdesiatimi národnosťami navštevujúcimi toto miesto najpočetnejšiu skupinu okrem Poliakov tvoria Slováci. Každoročne ich prichádza približne 40-tisíc. Łagiewniki patria v poslednom čase k tridsiatim najnavštevovanejším kultovým miestam všetkých svetových náboženstiev. Katolíkov, gréckokatolíkov aj pravoslávnych sem priťahuje kult Božieho milosrdenstva, ktorého apoštolkou bola sestra Faustína Kowalska. Táto rehoľná sestra, jedna z najväčších mystičiek v dejinách cirkvi, strávila päť rokov svojho kláštorného života v tunajšej Kongregácii sestier Matky Božieho milosrdenstva, kde zomrela 5. októbra Pochovaná bola najprv v spoločnej hrobke a neskôr v kláštornej kaplnke. Dané jej bolo uzrieť obraz Milosrdného Ježiša, ktorý je uctievaný aj v najodľahlejších kútoch sveta. Vo svojom denníku napísala: Večer, keď som bola v cele, uzrela som Pána Ježiša v bielom rúchu. Jednu ruku mal zdvihnutú na požehnanie a ľavou rukou sa dotýkal miesta na prsiach, odkiaľ vychádzali dva jasné lúče, jeden červený a druhý bledý [ ] Po chvíli mi Ježiš povedal: namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš s nápisom Ježišu, dôverujem Ti. Spomínanú víziu potom skonkretizovali umelci. Obraz, ktorý je umiestnený nad pozostatkami sestry Faustíny, je dielom krakovského maliara Adolfa Hyłu. Ján Pavol ii. ku koncu svojho pontifikátu blahorečil sestru Faustínu (18. apríla 1993) a onedlho ju zaradil do počtu svätých (30. apríla 2000). Kanonizácia sa uskutočnila súčasne na dvoch miestach na Námestí svätého Petra v Ríme a pri telesných pozostatkoch v Łagiewnikách. Rastúci počet turistov bol podnetom k postaveniu nového, veľkého chrámu. Vznikol vo veľmi krátkom Dodatočné informácie: Sanktuarium Bożego Miłosierdzia w Krakowie- -Łagiewnikach, ul. Siostry Faustyny 3, registrovanie pútnických skupín, rezervovanie termínov omší, účasť pútnikov v Adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, návšteva vyhliadkovej veže a kaplniek č. tel , pielgrzymki@milosierdzie.pl 56 57

30 ský arcibiskup vladyka Ján Babjak a krakovský metropolita kardinál Stanisław Dziwisz. Na slávnosti sa zúčastnilo vyše 20-tisíc Slovákov. Každý druhý týždeň mesiaca o hod. sa v slovenskej kaplnke koná slovenská omša. Po návšteve kostola stojí za to vyviezť sa výťahom na vrchol kostolnej veže (má 76 m), odkiaľ sa rozprestiera prekrásny výhľad na Krakov a pri dobrom počasí vidieť aj panorámu Tatier. Slovenské stopy v Malopoľsku Kostol svätých pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta v Tropí pri Czchowskom jazere 58 59