ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE FAKULTA BEZPEČNOSTNÉHO INŽINIERSTVA KRÍZOVÝ MANAŽMENT

Transkrypt

1 ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE FAKULTA BEZPEČNOSTNÉHO INŽINIERSTVA Ladislav ŠIMÁK KRÍZOVÝ MANAŽMENT VO VEREJNEJ SPRÁVE ŽILINA 2015

2 Učebnica obsahuje základné informácie o krízovom manažmente pôsobiacom vo verejnej správe i v podnikateľských subjektoch. Definuje pojem krízový manažment, vytyčuje jeho základné úlohy, ciele a pôsobnosť. Dôraz kladie na jeho preventívnu funkciu a na riešenie konkrétnych krízových javov. Učebnica je určená pre študentov 1. a 2. stupňa vysokoškolského štúdia v študijných programoch v rámci podskupiny študijných odborov bezpečnostné služby, ako aj pre poslucháčov rôznych kurzov v rámci celoživotného vzdelávania a tiež pre potreby praxe. Vedecký redaktor : prof. Ing. Miloslav SEIDL, PhD. - Žilinská univerzita v Žiline Recenzenti : Dr. h.c. prof. mpx. h.c. prof. Ing. Vladimír GOZORA, PhD., MBA. - VŠEMVS Bratislava prof. dr hab. inž. Zenon ZAMIAR - WSOVL Wroclaw L.ŠIMÁK, 2015 ISBN

3 Obsah ÚVOD VZNIK A VÝVOJ KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU UDALOSTI, JAVY A PROCESY, KTORÉ SA PODIEĽALI NA FORMOVANÍ KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU Krízové javy v životnom prostredí a ich vplyv na vznik a vývoj krízového manažmentu Ozbrojené konflikty a ich vplyv na vznik a vývoj krízového manažmentu Ekonomický vývoj a jeho vplyv na vznik a vývoj krízového manažmentu VÝVOJ SYSTÉMU BEZPEČNOSTI NA NAŠOM ÚZEMÍ ZAHRANIČNÉ SKÚSENOSTI Z VYTVÁRANIA SYSTÉMU A ŠTRUKTÚRY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU VZNIK A PODSTATA KRÍZOVÝCH JAVOV TERMINOLÓGIA POUŽÍVANA NA ÚSEKU VZNIKU KRÍZOVÝCH JAVOV TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ A PODSTATA VZNIKU KRÍZOVÝCH JAVOV VZNIK MIMORIADNYCH UDALOSTI A ICH CHARAKTERISTIKA DEFINOVANIE KRÍZY A SÚVISIACICH TERMÍNOV PRIEBEH KRÍZY A ZÁKLADNÁ KLASIFIKÁCIA KRÍZ PRÍKLADY KRÍZ, KRÍZOVÝCH SITUÁCIÍ A KRÍZOVÝCH STAVOV Krízové javy prírodného charakteru Krízové javy spôsobené človekom PÔSOBNOSŤ, ORGANIZÁCIA A ÚLOHY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU VO VEREJNEJ SPRÁVE MANAŽMENT A JEHO ZÁKLADNÉ FUNKCIE VEREJNÁ SPRÁVA A KRÍZOVÝ MANAŽMENT PÔSOBNOSŤ A ÚLOHY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU ORGANIZAČNÉ ČLENENIE KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU BEZPEČNOSTNÝ SYSTÉM SR VRCHOLOVÉ ORGÁNY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU SR ZAČLENENIE KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU DO MIESTNEJ ŠTÁTNEJ SPRÁVY SR VYTVÁRANIE SYSTÉMU KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU VO VEREJNEJ SPRÁVE AKO PERMANENTNÝ PROTIREČIVÝ PROCES SILY A PROSTRIEDKY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU VYTVÁRANIE ORGANIZÁCII V KRÍZOVOM MANAŽMENTE INTEGROVANÝ ZÁCHRANNÝ SYSTÉM, JEHO VÝZNAM A ÚLOHY SILY A PROSTRIEDKY INTEGROVANÉHO ZÁCHRANNÉHO SYSTÉMU SKÚSENOSTI Z VYTVÁRANIA A ČINNOSTI ZÁCHRANNÝCH SYSTÉMOV V ZAHRANIČÍ

4 5. RIEŠENIE KRÍZOVÝCH JAVOV VŠEOBECNÉ VÝCHODISKÁ PROBLEMATIKY RIEŠENIA KRÍZOVÝCH JAVOV RIEŠENIE KRÍZOVÝCH JAVOV ORGANIZÁCIA ZÁCHRANNÝCH PRÁC PRECHOD ŠTÁTU Z MIEROVÉHO DO VOJNOVÉHO STAVU MOŽNOSTI RIADENIA KRÍZOVÝCH JAVOV TVORBA KRÍZOVÝCH STRATÉGIÍ VÝZNAM STRATÉGIE V KRÍZOVOM MANAŽMENTE ZÁKLADNÉ KRÍZOVÉ STRATÉGIE ZÁSADY VYTVÁRANIA A IMPLEMENTOVANIA KRÍZOVÝCH STRATÉGIÍ BEZPEČNOSTNÉ STRATÉGIE EÚ A SR STRATEGICKÉ PLÁNOVANIE V KRÍZOVOM MANAŽMENTE PROCES RIADENIA ZMIEN KRÍZOVEJ STRATÉGIE KRÍZOVÝ MANAŽMENT V EKONOMIKE HOSPODÁRSKE RIZIKÁ A ICH KLASIFIKÁCIA RIADENIE PREVÁDZKOVÝCH RIZÍK EKONOMICKÉ KRÍZY A ICH RIEŠENIE INFORMAČNÝ SYSTÉM KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU VÝZNAM INFORMÁCIÍ V PROCESE RIEŠENIA KRÍZOVÝCH JAVOV INFORMAČNÉ SYSTÉMY V KRÍZOVOM MANAŽMENTE VAROVANIE OBYVATEĽSTVA A VYROZUMIEVANIE URČENÝCH OSÔB PREDPOKLADY VYTVORENIA INTEGROVANEJ INFORMAČNEJ PODPORY KRÍZOVÉHO RIADENIA V SYSTÉME ŠTÁTNEJ SPRÁVY SR INFORMAČNÁ PODPORA PROCESU RIEŠENIA KRÍZOVÝCH JAVOV ĎALŠÍ VÝVOJ INFORMAČNEJ PODPORY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU SMERY ĎALŠIEHO ROZVOJA KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ZOZNAM OBRÁZKOV A TABULIEK

5 ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK ABC služba na riešenie atómových, biologických a chemických hrozieb AIDS syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti, infekčná choroba ľudí BOZP bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci BR SR Bezpečnostná rada Slovenskej republiky BRK Bezpečnostná rad kraja BRO Bezpečnostná rad okresu BS bezpečnostná stratégia BZS banská záchranná služba CDaPK cestná doprava a pozemné komunikácie (odbor OU) CIPREGIS regionálny geografický informačný systém pre CO CO civilná ochrana ČK Červený kríž ČSFR Česká a Slovenská federatívna republika E expozícia rizika Ebola akútna vírusová choroba ľudí a zvierat s vysokou úmrtnosťou ECB Európska centrálna banka (European Central Bank) EPSIS Jednotný informačný systém hospodárskej mobilizácie EÚ Európska únia f funkcia FEMA federálna agentúra krízového riadenia (Federal Emergency Management Agency) FireGIS geografický informačný systém pre hasičov HaZZ Hasičský a záchranný zbor HDP hrubý domáci produkt HM hospodárska mobilizácia HP havarijný plán HZS Horská záchranná služba I intenzita krízových činiteľov IBM International Business Machines Corporation je popredná svetová spoločnosť podnikajúca v odbore informatiky IS informačný systém ISKM informačný systém krízového manažmentu IZS integrovaný záchranný systém IZSGIS geografický informačný systém integrovaného záchranného systému KM krízový manažment K kríza Ka kataster (odbor OU) KJ krízový jav KCHL CO Kontrolné chemické laboratórium CO KP krízový plán KR krízové riadenie KS krízová situácia KSt krízový stav KŠ krízový štáb MDVRR SR Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR MF SR Ministerstvo financií SR MH SR Ministerstvo hospodárstva SR 5

6 MK SR Ministerstvo kultúry SR MO SR Ministerstvo obrany SR MP majetkovoprávny (odbor OU) MPRV SR Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR MPSVR SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR MS SR Ministerstvo spravodlivosti SR MŠVVŠ SR Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR MV ČR Ministerstvo vnútra Českej republiky MV SR Ministerstvo vnútra SR MZVaEZ SR Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR MZ SR Ministerstvo zdravotníctva SR MŽP SR Ministerstvo životného prostredia SR MS mimoriadna situácia MU mimoriadna udalosť NASA Národná agentúra pre letectvo a vesmír USA NATO Severoatlantická aliancia (North Atlantic Treaty Organization ) NBÚ Národný bezpečnostný úrad NBS Národná banka Slovenska NET počítačová sieť, pochádza z anglického termínu network NKÚ Národný kontrolný úrad NR SR Národná rada Slovenskej republiky O oblasť pôsobenia rizika OBSE Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (Organization for Security and Co-operation in Europe / OSCE) Odb. odbor OECD Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (Organisation for Economic Co-operation and Development) OKR odbor krízového riadenia OP opravné prostriedky (odbor OU) Org. organizačný (odbor OU) OS ozbrojené sily OSN Organizácia spojených národov (United Nations Organisation / UNO) OÚ okresný úrad OÚOŠS ostatné ústredné orgány štátnej správy P pravdepodobnosť PaL pozemkový a lesný (odbor OU) PHaZZ prezídium hasičského a záchranného zboru PHM pohonné hmoty PPZ prezídium policajného zboru PZ policajný zbor R riziko REGIS Regionálny geografický informačný systém RTVS Rozhlas a televízia Slovenska S scenár vzniku krízového javu SARIO Slovenská agentúra pre rozvoj investícií a obchodu SeKR sekcia krízového riadenia SBS súkromná bezpečnostná služba SIS Slovenská informačná služba SITCEN situačné centrum SMS textové správy 6

7 SoŽP SŠHR STN Š t TBC ÚJD ÚKŠ ÚOŠS V VaBP VSS VSŽ, a.s. VÚBP VÚC VVS WADEM WHO WTO ZHN ŽiP ŽP starostlivosť o životné prostredie (odbor OU) Správa štátnych hmotných rezerv slovenská technická norma školstvo (odbor OU) čas tuberkulóza Úrad jadrového dozoru Ústredný krízový štáb ústredné orgány štátnej správy významnosť rizika výstavba a bytová politika (odbor OU) Vojenská spravodajská služba Východoslovenské železiarne, akciová spoločnosť Výskumný ústav bezpečnosti práce Praha vyšší územný celok všeobecná vnútorná správa Svetová asociácia pre katastrofy a urgentnú medicínu (World Association for Disaster and Emergency Medicine) svetová zdravotnícka organizácia (World Health Organization) svetová obchodná organizácia (World Trade Organization) zbrane hromadného ničenia živnostenské podnikanie (odbor OU) životné prostredie 7

8 ÚVOD Uplynulé storočie prinieslo ľuďom najväčší rozvoj a pokrok, ale i obrovské utrpenie, biedu a hlad. Teraz žijeme na začiatku nového tisícročia, v ktorom vedecko-technický pokrok mení a uľahčuje ľuďom život na každom kroku, zvyšuje kvalitu ich života, prináša stále dokonalejšie technológie a prostriedky do všetkých oblastí života spoločnosti. Objem vedomosti ľudstva sa neustále zväčšuje, stále viac sa uplatňujú permanentne zdokonaľované informačné technológie, formuje sa informačná spoločnosť. Tieto procesy, spolu s narušovaním životného prostredia, však zároveň prinášajú aj vedľajšie, nežiaduce a často neočakávané účinky, ktoré môžu vo veľkom rozsahu ohrozovať nielen jednotlivcov, spoločenské subjekty a aj celkovú rovnováhu spoločensko-prírodného systému. V spoločenských vzťahoch, v prírode i vo výrobných procesoch nie je možné vylúčiť vznik krízových javov, ktoré sa negatívne odrážajú na podmienkach existencie ľudstva a možnostiach jeho rozvoja. Vojny, národnostné nepokoje a náboženské rozpory, hospodárske a finančné krízy, prehlbujúca sa ekonomická a sociálna nerovnováha, rast nezamestnanosti, terorizmus, organizovaný zločin, ekologické katastrofy, priemyselné havárie, ničivé prejavy prírodných živlov, to všetko sú krízové javy a procesy, ktoré negatívne ovplyvňujú a spomaľujú rozvoj ľudského spoločenstva. Keďže ich nie je možné vylúčiť z každodenného života, je nutné hľadať cesty a postupy zvládania krízových javov s cieľom minimalizovať vzniknuté škody a zabrániť stratám na životoch i na majetku, rozvratu spoločenského života ale aj takému narušeniu životného prostredia, ktoré by malo katastrofické dopady na podmienky života človeka. Jedným z najdôležitejších opatrení v procese prevencie vzniku a účinného a efektívneho riešenia krízových javov je komplexné posudzovanie rizík, ich permanentné znižovanie a monitorovanie zmien, umožňujúcich vykonávanie aktívnej protikrízovej politiky a predchádzanie vzniku krízových javov. Ďalším krokom je spracovávanie krízových plánov, vytváranie síl a prostriedkov a sústreďovanie zdrojov na riešenie možných krízových javov a príprava metodických postupov odstraňovania ich negatívnych následkov. Uvedené činnosti sú jadrom pôsobnosti krízového manažmentu, ktorý sa stáva integrálnou súčasťou inštitúcií verejnej správy, ale aj podnikateľských subjektov. Úlohou krízového manažmentu, ktorý pôsobí na rôznych úrovniach verejnej správy, je vytvárať legislatívne, personálne, organizačné, materiálne a technické podmienky na prevenciu vzniku krízových javov, ako aj na ich účinné a hospodárne riešenie. Úlohou krízového manažmentu v rámci podnikateľských subjektov je včasná diagnostika a posudzovanie rizík vyplývajúcich z charakteru, priebehu, technológie, podmienok, činiteľov a produktov podnikateľskej činnosti, ale tiež posudzovanie príznakov vzniku možnej podnikovej krízy v rámci ekonomického cyklu vývoja podniku a navrhovanie opatrení na minimalizovanie jej negatívnych dopadov na podnikateľské aktivity. Špecifickou úlohou vo vybraných podnikoch je uskutočňovanie opatrení súvisiacich s prípravou hospodárstva na obdobie riešenia krízových javov veľkého rozsahu a tiež komplexné materiálne zabezpečenie tohto procesu. V predloženom štvrtom vydaní vysokoškolskej učebnici Krízový manažment vo verejnej správe sú logicky a metodicky usporiadané základné informácie o krízovom manažmente získané z domácej a zahraničnej odbornej literatúry, z vybraných právnych noriem na úseku krízového riadenia a z výskumu uskutočňovaného počas uplynulých dvadsať rokov na Katedre krízového manažmentu, Fakulty bezpečnostného inžinierstva, Žilinskej univerzity v Žiline. Dôraz je kladený na ich uplatňovanie vo verejnej správe Slovenskej republiky, ale aj v podnikateľských subjektoch vrátane subjektov hospodárskej mobilizácie. 8

9 Učebnica predstavuje základnú literatúru pre štúdium predmetu krízový manažment na vybraných fakultách slovenských vysokých škôl, ale rovnako môže slúžiť aj odborníkom z praxe, ktorí profesionálne pôsobia na úseku krízového riadenia. 9

10 1. VZNIK A VÝVOJ KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU Nevyhnutným predpokladom rozvoja súčasnej spoločnosti je jej bezpečnosť. Komplexné zvyšovanie jej úrovne predstavuje na začiatku 21. storočia jednu z najvýznamnejších úloh a tiež základný cieľ, ktoré stoja pred celou spoločnosťou, pred vládami jednotlivých krajín, ale aj pred manažmentom každej firmy. Je zároveň prirodzené, že problematika bezpečného života je v kontexte vytvárania a zlepšovania kvality života aj cieľom každého človeka. Zabezpečovanie primeranej úrovne bezpečnosti a vytváranie predpokladov a podmienok jej zvyšovania je významnou úlohou celej spoločnosti. Táto požiadavka musí byť zohľadnená a rešpektovaná v činnosti celého systému verejnej správy, v jednotlivých spoločenských subjektoch tvoriacich a zabezpečujúcich fungovanie spoločnosti ako celku, ale aj v činnosti podnikateľských subjektov. Systémový prístup na úseku bezpečnosti spoločnosti si vyžaduje: zachovanie a zvyšovanie bezpečnosti pre rozvoj jednotlivých prvkov ľudského spoločenstva (t.j. štátov, národov, spoločenských subjektov, skupín osôb, ako aj jednotlivcov, ktorými je systém tvorený), vytvorenie podmienok pre bezpečnosť procesov (t.j. vzájomných väzieb, vzťahov, pôsobení a pretváraní a tiež tokov informácií medzi prvkami systému, ktoré sú určujúce pre stav ľudského spoločenstva. Tieto podmienky vytvára právne prostredie, sociálne prostredie, kultúrne prostredie, úroveň medziľudských vzťahov, ako aj podnikateľské a ďalšie prostredie...). Pohľad na bezpečnosť sa postupne mení a vyvíja. Bezpečnosť sa už nevníma len ako vonkajšia, hlavne vojenská bezpečnosť, ale je posudzovaná a zabezpečovaná komplexne. V knihe Bezpečnosť, nový rámec pre analýzu ju autori (Buzan, B., Waever, O., de Wilde J., 1998) členia na päť základných sektorov: politický sektor, vojenský sektor, ekonomický sektor, spoločenský sektor, environmentálny sektor. Takéto členenie umožňuje špecifikovať jednotlivé činitele bezpečnosti a zároveň konkretizovať úlohy a ciele pri jej ovplyvňovaní a cieľavedomom zvyšovaní. Riadenie bezpečnosti na akejkoľvek úrovni si v prvom rade vyžaduje stanovenie rozsahu a charakteru chránených záujmov, ktoré majú svoje špecifiká a tým aj rozdielne požiadavky na ich komplexnú ochranu. Stanovenie požadovanej úrovne bezpečnosti je objektívne podmienené charakterom daného spoločenského subjektu, jeho prostredia a zároveň formulované konkrétnymi právnymi normami, zákonmi, prípadne rôznymi nižšími právnymi predpismi, a tiež ovplyvňované názormi verejnosti. Proces dosahovania požadovanej úrovne bezpečnosti si vyžaduje posúdenie rozhodujúcich rizík a reálnych hrozieb pre spoločnosť a následné stanovenie konkrétnych postupov, medzi ktoré patria stratégie, taktiky, metodiky a návody na reálne konanie kompetentných inštitúcií a pracovníkov. Ľudská bezpečnosť musí okrem systémového charakteru spĺňať aj požiadavku komplexnosti a pozitívnej perspektívy, to znamená, vytvoriť podmienky pre udržateľný rozvoj spoločnosti ako celku a tiež jej jednotlivých prvkov. Vo všeobecnosti platí zásada, že celok je bezpečný, ak je bezpečný každý jeho prvok, avšak môžu vzniknúť rozdiely ak uvažujeme rôznu mieru objektívnej, ale i pociťovanej bezpečnosti. Prioritami súčasnosti sú bezpečnosť človeka, 10

11 Vznik a vývoj krízového manažmentu bezpečný životný priestor, ako aj bezpečné procesy spoločenských systémov. Do popredia sa dostáva myšlienka ochrany dosiahnutých hodnôt a snaha o minimalizovanie škôd a strát, ktoré môžu obmedziť ďalší vývoj, prípadne spôsobiť až nevratné procesy. V procese zachovávania a vytvárania bezpečnosti vzniká celý rad situácii a javov, ktoré majú charakter krízy. Tieto krízové javy prebiehajúce v rozdielnych rovinách spoločnosti majú charakter: kríz človeka (individuálne a skupinové krízy hodnotového systému a morálky, krízy sociálneho postavenia a zakotvenia v podmienkach sociálne diferencovanej spoločnosti ohrozovanej antagonistickými tendenciami a štruktúrami narušujúcimi jeho základné hodnoty, krízy z ohrozenia jeho osobnej integrity, zdravia, bezprostredného životného prostredia), kríz spoločnosti (krízy hospodárstva, spoločenských vzťahov a procesov, technických a technologických procesov, prírodného a životného prostredia, ktoré ohrozujú fungovanie a existenciu spoločnosti, prírodného a životného prostredia, ako aj celej planéty, prehlbovanie rozporov smerujúcich ku globálnym krízam). Bezpečnostná stratégia EÚ, Bezpečnostná stratégiou SR a celý rad dokumentov a rôznych literárnych zdrojov na úseku bezpečnosti hodnotia, že aktuálne ohrozenia súčasného sveta sa podstatne zmenili. Tradičné vojenské riziká vo svete, po skončení jeho bipolárneho rozdelenia, ustúpili do úzadia. Boli však nahradené inými rizikami, ktoré nie sú iba modifikáciami predchádzajúcich, ale vyplývajú zo zvláštností novovznikajúcich vzťahov a rozporov. Medzi takéto riziká je možné zaradiť hlavne: globálne riziká, t.j. tie, ktoré vyplývajú z procesu globalizácie (medzinárodný organizovaný zločin, nezákonné toky peňazí, ohrozenie kritickej infraštruktúry štátu, narušenie informačných a komunikačných systémov, následky rozsiahlych prírodných katastrof, priemyselné havárie s dôrazom na jadrovú energetiku a chemický priemysel, nedostatok alebo narušenie transferu niektorých druhov surovín, hlavne ropy a plynu, ale tiež rozsiahle zdravotnícke a veterinárne epidémie a pandémie,...), destabilizačné riziká, t.j. také, kde vysoká miera pravdepodobnosti vzniku konfliktu spolu s rozsahom možných následkov sú spúšťačmi procesov vedúcich k zásadnému narušeniu stability systému (etnické, náboženské, kultúrne a ekonomické rozpory a konflikty medzi štátmi, etnikami, náboženskými a inými sociálnymi subjektmi v danom regióne.) proliferačné riziká, t.j. riziká vznikajúce z rozširovania zbraní hromadného ničenia, ich nosičov a iných moderných ničivých technológií nestabilným štátom, nespoľahlivým neštátnym subjektom, vrátane teroristických organizácií. Motiváciou na uskutočňovanie proliferácie je, okrem politických dôvodov, spravidla kombinácia profitu z vysokoziskových, medzinárodných, ilegálnych obchodných transferov a ich iniciovanie subjektmi, ktoré využívajú získané prostriedky na uskutočňovanie svojich cieľov (vojensko-politický nátlak, vydieranie, terorizmus). Okrem toho je možné do tejto skupiny rizík zaradiť aj tie, ktoré vyplývajú z nových bezpečnostných hrozieb: riziko nestability nových krajín, ktoré vznikli po zániku bipolárneho rozdelenia sveta a nestability krajín po zániku autoritatívnych režimov, čo môže viesť k snahe zvýšiť svoj vplyv v regióne, prípadne vo svete tiež prostredníctvom silových prostriedkov a procesov, riziká vznikajúce ako rozpor medzi rozširujúcimi sa schopnosťami spoločnosti pri využívaní a premene prírodného životného prostredia na strane jednej a schopnosťami 11

12 a možnosťami jeho regenerácie, prípadne zachovania na strane druhej (globálne klimatické zmeny, vplyv technického a technologického pokroku v spoločnosti na prírodu, negatívne dopady populačnej explózie v rozvojových krajinách, rastúci nedostatok pitnej vody a úbytok ornej pôdy, ktoré znižujú schopnosť spoločnosti vyprodukovať dostatok potravín na výživu ľudí. Pre súčasné bezpečnostné prostredie sú typické tiež riziká vyplývajúce z asymetrických bezpečnostných hrozieb, ktorých hlavným aktérom je terorizmus a jeho medzinárodné, prípadne globálne prejavy. Termín asymetrická vojna (asymetric warfare) bol po prvýkrát použitý v roku 1997 v materiáloch Quadrennial Defense Review 1997, čo je jeden zo základných dokumentov zaoberajúcich sa obrannou politikou USA. Základný bezpečnostný dokument USA Národná bezpečnostná stratégia pre budúce storočie (A National Security Strategy for a New Century) definuje asymetrickú vojnu ako: Nekonvenčné prístupy, ktoré obchádzajú, alebo narušujú našu silu tým, že využívajú naše zraniteľné miesta. (McKenzie, K. F. jr., 2000). Pri hodnotení asymetrického prístupu je najdôležitejšia jeho efektivita. Asymetrický útok sa automaticky nerovná akémukoľvek útoku na územie ako také. Efektívny asymetrický prístup má niekoľko charakteristík. Z hľadiska perspektívneho cieľa sú to neočakávané akcie. Efektívny asymetrický prístup využíva prekvapivé narušenie systému velenia a riadenia napadnutého, čo mu znemožní účinnú obranu. Jeho cieľom sú najcitlivejšie prvky spoločnosti. Maximalizujú sa fyzické aj psychologické účinky. Tá najefektívnejšia asymetrická operácia spôsobí neúmerne vysoké škody, s ohľadom na zdroje, čas a peniaze, ktoré vynaložil útočník a pritom ju v prevažnej miere nie je možné očakávať. Teroristické útoky na USA z 11. septembra 2001 jednoznačne potvrdili, že ani najvyspelejšie krajiny nie sú schopné vytvoriť dostatočnú ochranu pred týmito hrozbami. Bezpečnostná dilema súčasného sveta v rámci zvládania rizík a zvyšovania úrovne bezpečnosti zároveň vyjadruje protirečenie medzi požiadavkami, ktoré vyplývajú z týchto procesov na jednej strane a špecifickými prostriedkami, metódami a nástrojmi, ktoré umožňujú jej dosahovania na strane druhej: požiadavkou je zvyšovanie miery bezpečnosti a ochrany človeka, jeho majetku, životného prostredia, ale aj politických, duchovných, kultúrnych a materiálnych hodnôt spoločnosti a štátu ako celku, prostriedky, metódy a nástroje dosahovania vyššej úrovne bezpečnosti môžu mať za následok či už reálne alebo v subjektívnom vnímaní znižovanie úrovne slobody, obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd a slobodného prístupu k informáciám, ako aj ďalších demokratických hodnôt spoločnosti. Základné princípy fungovania demokratického právneho štátu však musia byť rešpektované a zachované. Ak vychádzame zo všeobecnej teórie vývoja systémov, z teórie rizík a z poznatkov o vývoji ľudstva i prírody obsiahnutých v rôznych vedných odboroch a zohľadníme skutočnosť, že vývoj človeka a celého ľudského spoločenstva prebieha neustále v podmienkach, ktoré môžeme len výnimočne vyčerpávajúcim spôsobom popísať, prípadne predpovedať, musíme sa vyrovnať so skutočnosťou, že existujeme v prostredí so značnou mierou neistoty, prípadne až neurčitosti. Každá ľudská aktivita i prostredie, v ktorom sa uskutočňuje, sú možným zdrojom krízových javov. Mimoriadne udalosti a rôzne krízové javy sprevádzali vývoj ľudskej spoločnosti od dávnej minulosti a budú ho sprevádzať aj naďalej. Sú neoddeliteľnou súčasťou života a človek je nútený hľadať cesty ako im čeliť preventívnymi opatreniami a hľadať optimálne opatrenia na odstraňovanie ich negatívnych dopadov a minimalizovanie škôd a strát. 12

13 Vznik a vývoj krízového manažmentu Potreba riešiť medzinárodno-politické krízy, vojnové konflikty, terorizmus, sociálne krízy, ekonomické krízy, technické a technologické havárie, ako aj prírodné katastrofy vyvoláva potrebu vytvorenia osobitného systému riadenia, ktorým je krízový manažment. 1.1 UDALOSTI, JAVY A PROCESY, KTORÉ SA PODIEĽALI NA FORMOVANÍ KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU Konkrétne prírodné, sociálne, politické, vojensko-politické, ekonomické alebo i technologické prostredie, v ktorom človek a spoločnosť existuje, ktoré ľudia pretvárajú, prispôsobujú svojim potrebám či dokonca vytvárajú, je tiež zdrojom krízových javov. Človek vždy hľadal cesty ako účinne čeliť prírodným katastrofám, vyrovnávať sa následkami sociálnych a politických kríz, snažil sa prežiť vojny a následne odstrániť ich ničivé následky. V dvadsiatom storočí bol nútený intenzívne sa zaoberať aj problematikou ekonomických kríz a v procese uplatňovania vedeckého, technického a technologického pokroku, predchádzať technickým a technologickým haváriám, prípadne riešiť ich následky. Uvedené druhy kríz boli v podstate objektívne podmienené charakterom javov, v ktorých prebiehali. Na druhej strane však treba pripomenúť aj skutočnosť, že niektoré krízy boli v spoločnosti človekom umelo vyvolané ako neočakávané druhotné výsledky sledovania a dosahovania špecifických cieľov. Boli to napríklad mnohé politické krízy, ale aj niektoré hospodárske krízy, prípadne technologické havárie. Žijeme v období plnom rozporov, ktoré môžu byť zdrojom rôznych krízových javov a ktoré sa ľudstvo snaží permanentne a pritom viac menej úspešne riešiť. Na obrázku č.1.1 sú uvedené štyri z nich, ktoré je možné považovať za základné a z hľadiska požiadavky prevencie vzniku krízových javov za najaktuálnejšie. Tento prehľad nie je prirodzene konečný ani uzavretý a rôzni autori môžu mať na daný problém aj diametrálne odlišný názor. Pri ich výbere som sa snažil vyhnúť rôznym ideologickým, politickým, či technokratickým prístupom a vymedziť uvedené rozpory čo najvšeobecnejšie. Dynamická rovnováha v prírode, ale aj v spoločnosti je nevyhnutná pre proporcionálny a v daných vonkajších i vnútorných podmienkach optimálny vývoj akéhokoľvek systému, ktorý vytvoril človek na uspokojovanie svojich potrieb. Uvedené rozpory však so sebou prinášajú rad rizík, ktoré môžu byť zdrojom mimoriadnych udalostí, ale aj rozsiahlych krízových situácií. Tieto majú celý rad negatívnych dôsledkov na človeka, rôzne ľudské spoločenstvá a v krajnom prípade na celé ľudstvo. Spôsobujú zranenia, ako aj straty na ľudských životoch, materiálne škody rôzneho rozsahu, poškodzujú životné prostredie a samotnú prírodu, ale narušujú aj kultúrne a duchovné hodnoty spoločnosti, vrátane historických a kultúrnych pamiatok. 13

14 Rozpory medzi človekom a prírodou človekom a technikou človekom a ľudskými spoločenstvami ľudskými spoločenstvami navzájom Obr.č.1.1 Najvýznamnejšie rozpory súčasného sveta Rozpor medzi človekom a prírodou existuje prakticky od počiatkov ľudstva. Ľudia sa snažia využívať a prispôsobovať prírodu svojim potrebám, postupne ju cielene pretvárajú a chcú z nej vyťažiť čo najviac pre svoje potreby. Takáto činnosť môže narušovať rovnováhu v prírode a byť zdrojom krízových javov najrôznejšieho charakteru. Príroda má obrovskú revitalizačnú schopnosť a dokáže väčšinu týchto narušení postupne odstrániť, prípadne vytvoriť novú rovnováhu za relatívne vhodných podmienok pre život na zemi. Človek však vládne technológiami s potenciálne čoraz väčšou deštrukčnou silou, ktoré môže spôsobiť prírode škody ohrozujúce aj jeho vlastnú existenciu. Napriek obrovskej biodiverzite na našej planéte neustále zanikajú ďalšie rastlinné a živočíšne druhy, životné prostredie sa zhoršuje a ohrozovaná je i samotná existencia života na Zemi. Rozpor medzi človekom a technikou sa prehĺbil hlavne v dvadsiatom storočí. Proces zdokonaľovania techniky a technologických procesov je trvalý a stále dynamickejší. S ľudským poznaním sa neustále objavujú aj nové, poznatky o podstate a priebehu prírodných javov, ktoré sa potom premietajú do vytvárania stále zložitejších technických prostriedkov a technológii. Využitie zložitejšej techniky a náročnejšie technológie však zväčšujú i možnosť vzniku priemyselných havárií a mimoriadnych situácií, ktoré môžu mať pre človeka a celú spoločnosť ďalekosiahle negatívne následky. Technika môže zlyhať z dôvodu konštrukčných chýb, pre chyby materiálu, preťaženie zariadenia, ale aj pre jeho fyzické opotrebovanie. Príčinou poruchy, či havárie môže byť samotný človek, ako ľudský faktor technologických procesov, jeho odborná pripravenosť a schopnosť obsluhovať dané zariadenie, ale aj momentálne fyzické, či psychické dispozície. V neposlednom rade môžu prevádzku technického zariadenia ohroziť neočakávané vplyvy prostredia. Napríklad bezpečnosť dopravy je do značnej miery ovplyvnená kvalitou a charakterom počasia, niektoré technológie si vyžadujú stály tlak a teplotu, iné absolútne bezprašné prostredie, ich výrazne negatívne zmeny môžu zásadne ovplyvniť uvedené procesy. Rozpor medzi človekom a ľudskými spoločenstvami je zdrojom celého radu krízových javov v spoločnosti. Človek síce môže v prírode aj v spoločnosti vystupovať ako 14

15 Vznik a vývoj krízového manažmentu individualita, ako samostatný jedinec, ale jeho existencia je podmienená spájaním sa do spoločenstiev, vytváraním rôznych komunít, spoluprácou na rôznej sociálnej, národnej, či medzinárodnej úrovni. V súvislosti s tým si, vzhľadom na svoju entitu, vytvára vždy jedinečné postavenie (ego sum). I z tohto dôvodu musí v komunitách existovať organizovanosť a usporiadanosť. Vyčleňujú sa v nich vedúce osobnosti i radoví členovia, pričom obidve skupiny sú rovnako dôležité pre ďalší vývoj. Človek sa v systéme spoločenských vzťahov často cíti nedocenený, nepochopený, prípadne až ohrozený ostatnými ľuďmi. V procese stanovovania cieľov spoločnosti a ich dosahovania sa často presadzujú individuálne a skupinové postoje a záujmy a následne sa prehlbujú rozpory, ako zdroj vzniku krízových javov. V neposlednom rade je potrebné poukázať na rozpory medzi ľudskými spoločenstvami. Geografické podmienky neposkytujú všetkým rovnaké podmienky a počas historického vývoja ich nie všetci vedeli, alebo v súčasnosti vedia, rovnako využívať. Aj to je dôvod, prečo vo svete existujú obrovské rozdiely v hospodárskej, sociálnej, vedecko-technickej a vzdelanostnom úrovni, prečo je v niektorých oblastiach obrovský nedostatok základných životných potrieb a v iných žijú ľudia v nadbytku, a tiež prečo sú často obrovské sociálne rozdiely i v jednotlivých krajinách. Politická, ideologická, ekonomická, národnostná, náboženská oblasť života spoločnosti, ale i rad ďalších, sú horúcou pôdou, kde vzniká rad rozporov riešiteľných vzájomným konsenzom a dohodou, ale v krajnom prípade i konfliktom za použitia sily. To môže vyústiť do vnútrospoločenskej, ale aj medzinárodnej krízy, či dokonca do vojenských konfliktov. Poznanie uvedených rozporov, ich zdrojov a hybných síl, umožňuje spoločenstvu konať z cieľom predchádzať, minimalizovať alebo odstrániť ohniská napätia medzi spoločenskými subjektmi. Obdobným spôsobom je možné riešiť rozpory a konflikty medzi štátmi. Uvedené rozpory, do ktorých vstupuje človek, ale i prostredie, v ktorom sa odohrávajú, samotná príroda, spoločnosť a hospodárstvo sú teda zdrojom krízových javov, ktoré viac či menej negatívne vplývajú na spôsob existencie a vývoj spoločenských subjektov. Aby im mohli účinne čeliť, spoločnosť vytvára špecifický systém postupov, nástrojov a opatrení. Jeho súčasťou sú stratégie, súbory zákonov a nariadení, povinností a direktív, ktoré určujú všeobecné pravidlá, ktorými sa jednotlivé subjekty i každý jednotlivec musia riadiť v záujme efektívneho zvládania krízových javov. Kritickým miestom tohto systému je mechanizmus, ktorým sa formulujú všeobecné pravidlá. Bezprostredne súvisí so základným smerovaním spoločnosti, no vytvára ho človek, prípadne skupiny ľudí, ktorí sú ovplyvňovaní vlastnými myšlienkovými postupmi, prijatými ideami a ideológiami. Ich rozpornosť je opäť potenciálny zdroj kríz. Na základe uvedených skutočností je možné konštatovať, že krízové javy a spôsoby ich zvládania, napriek množstvu spoločných čŕt, sú vždy konkrétne: vzťahujú sa vždy na konkrétny subjekt alebo subjekty, vznikajú v konkrétnom prostredí. Je paradoxom, že kríza súvisiaca s jedným subjektom môže byť výhodou, prípadne príležitosťou pre konkurenciu, prípadne pre subjekty v okolí. Každý krízový jav ovplyvňuje konkrétne prostredie vrátane ľudí, ktorí v ňom žijú a uskutočňujú svoje aktivity. Sú však aj také krízové javy, ktoré pôsobia globálne a ovplyvňujú ľudí, prírodu, ale aj materiálne hodnoty a konkrétne procesy na celej planéte. Ďalšou závažnou skutočnosťou, negatívne ovplyvňujúcou zvládanie krízových javov je, že priebeh prevažnej väčšiny krízových javov, prebiehajúce deje a vykonávané činnosti nemajú plánovaný, prípadne predpokladaný priebeh: 15

16 prebiehajúce deje nemajú štandardný charakter, spravidla neprebiehajú v súlade s plánovanými postupmi a komplikujú tak splnenie stanovených cieľov, vykonávané činnosti nie je možné vo väčšine prípadov uskutočňovať štandardnými zaužívanými postupmi, prostriedkami a nástrojmi, ale špecifickými, ktoré sú vytvárané aj prevádzkované podľa osobitných zásad. Napríklad jednotlivé zložky záchranných systémov, ozbrojených bezpečnostných zborov, ako aj ozbrojené sily veľmi často využívajú vo svojej činnosti technológie a technické prostriedky, ktoré sú v iných oblastiach ľudskej činnosti použiteľné len s obmedzeniami, prípadne úplne nepoužiteľné. Riešenie krízových javov, eliminovanie, alebo zmenšenie ich negatívnych účinkov na jednotlivca, na spoločenské subjekty, na spoločnosť ako celok, ako aj na prostredie, v ktorom pôsobia, musí byť komplexne pripravené a zabezpečené. Proces komplexného posudzovania rizík, vykonávania účinnej prevencie i efektívneho riešenia krízových javov je bezprostredne spätý s nutnosťou: vytvorenia právneho prostredia krízového riadenia a legislatívneho zabezpečenia ich priebežnej úpravy a aktualizácie, komplexného posúdenia rizík, ktoré ohrozujú bezpečnosť spoločnosti a vytvorenia účinných nástrojov na ich znižovanie, vytvorenia vertikálne i horizontálne prepracovaného systému krízového manažmentu vo verejnej správe i vo vybraných podnikateľských subjektoch, delegovania osobitných právomocí pracovníkom krízového manažmentu, ktoré im umožňujú komplexne riešiť krízové javy, vytvorenie neštandardných síl, prostriedkov a postupov, ktoré sú využívané na poskytovanie pomoci ľuďom v núdzi, ale aj na ochranu majetku, životného prostredia i kultúrnych pamiatok, čiastočného obmedzenia základných ľudských práv a slobôd občanov na základe osobitných právnych noriem, ktoré je nevyhnutné v procese vytvárania optimálnych podmienok na riešenie krízových javov, vytvorenia inštitútu vecného plnenia od právnických i fyzických osôb v prospech riešenia krízových javov, vytvorenia inštitútu pracovnej povinnosti na nútené zapojenie občanov do procesu riešenia krízových javov, vytvorenia zásad zapojenia širokej verejnosti do procesu riešenia krízových javov na základe princípov dobrovoľnosti (Kolář, upravené). Tento komplex požiadaviek, činností a procesov bol koncom dvadsiateho a začiatkom dvadsiateho prvého storočia uvádzaný do života a postupne sa stal integrálnou súčasťou systému krízového manažmentu v procese prevencie vzniku i riešenia krízových javov. Začína sa hovoriť o teórii a praxi krízového manažmentu a vyčleňuje sa osobitná skupina manažérov, ktorá sa krízovými javmi, ich podstatou, dôsledkami i postupmi riešenia, začína systematicky zaoberať. V súvislosti s priebehom a následkami krízových javov, je nevyhnutné zdôrazniť fakt, krízy, krízové situácie a krízové stavy sú síce v mnohých prípadoch prirodzeným fenoménom vo všetkých oblastiach existencie ľudského spoločenstva, sú zdrojom vývoja, ale veľmi často prinášajú nežiaduce dôsledky. Škody a straty spôsobované krízovými javmi sú preto v spoločnosti vnímané veľmi negatívne. Aj preto je možné o postojoch zainteresovaných riadiacich subjektov ku krízovým javom vyvodiť aj tieto závery: 16

17 Vznik a vývoj krízového manažmentu krízový manažér pripravovaný a pripravený na riešenie krízových javov dúfa, že sa subjektu, v ktorom pôsobí krízové javy vyhnú a že nástroje krízového riadenia nebude musieť použiť, zodpovedný politik, riadiaci pracovník verejnej správy, či manažér podnikateľského subjektu na jednej strane verí, že sa riadený subjekt nedostane do situácie, v ktorej by museli byť použité nástroje krízového riadenia a na strane druhej, že je na prípadný krízový jav dostatočne pripravený. Napriek tomu, že termín krízový manažment sa začal používať až v druhej polovici 20. storočia a na našom území až po roku 1990, metódy a nástroje prevencie vzniku krízových javov a odstraňovania ich negatívnych dôsledkov na ľudí, materiálne hodnoty a životné prostredie sú známe od nepamäti. Využívali sa hlavne na úseku prevencie a riešenia prírodných katastrof, vojenských konfliktov a v posledných dvoch storočiach aj hospodárskych krízových javov Krízové javy v životnom prostredí a ich vplyv na vznik a vývoj krízového manažmentu Táto časť teórie krízového manažmentu implicitne vyplýva z uvedomenia si problému narušenia rovnováhy, ktorá existovala vo vzťahu medzi človekom a prírodou, pričom tento vzťah mal vždy dvojjedinú podobu. V počiatkoch svojej existencie sa človek predovšetkým prispôsoboval prírodným podmienkam, prípadne využíval tie sily a zdroje prírody, ktoré mu boli na prospech. Keď sa znásobili sily a schopnosti človeka v dôsledku priemyselnej a neskôr vedecko-technickej revolúcie, jeho pôsobenie na prírodu nadobudlo taký rozsah, ktorý spôsoboval a spôsobuje zásadné zmeny prírody a tým aj v životnom prostredí. V tomto protirečivom vzťahu s prírodou sa zväčšovali nielen schopnosti človeka pretvárať, využívať a deštruovať prírodu, ale aj jeho schopnosti a možnosti predchádzať škodám a stratám, prípadne ich aspoň znižovať. Ľudia veľmi dlho nechápali podstatu prírodných živlov, ktoré ich ohrozovali, ich pôsobenie spravidla nevedeli predpovedať a prijímať účinné protiopatrenia. Okrem cyklických, opakujúcich sa hydrometeorologických javov ich ohrozovalo nečakané pôsobenie vodného živlu, veterné smršte, zemetrasenia či výbuchy sopiek. Určujúcim cieľom bola snaha vyhnúť sa negatívnym následkom týchto procesov. Tomu postupne napomáhal prehlbujúci sa proces poznania ich podstaty, príčin, priebehu a možných následkov. Postupne, spočiatku iba na empirickej úrovni poznania sa formovali zásady, podľa ktorých boli umiestňované a budované ľudské sídla, komunikácie, či využívané plochy určené na poľnohospodársku činnosť. Napriek tomu, že poznanie prírodných procesov a javov postupne získalo vedeckú a teoretickú bázu, ľudstvo sa katastrofám vo svojej histórii nedokázalo a ani dnes sa úplne nedokáže vyhnúť. Človek vo svojom súperení s prírodou veľmi často ešte ťahá za kratší koniec. Problém znásobuje i skutočnosť, že kým spočiatku spôsobovali krízové javy len prírodné živly, podnebie i geologické podmienky, neskôr sa na nich začal čiastočne podieľať aj samotný človek poškodzovaním a devastáciou životného prostredia, ako sú napríklad priemyselné a veľké dopravné havárie, znečistenie vody a ovzdušia, rádioaktívne zamorenie. Osobitnú skupinu tvoria katastrofy, ktoré sú výsledkom zámernej ľudskej činnosti. Do tejto skupiny patria hlavne vojnové konflikty a v poslednom období i terorizmus, či organizovaný zločin, ktoré môžu svojou činnosťou spôsobiť sekundárne následky v podobe živelných pohrôm. 17

18 Je pravidlom, že spôsoby uskutočňovania prevencie i riešenia vzniknutých krízových javov a použitia prostriedkov zodpovedajú úrovni poznania a technickým možnostiam ľudstva. Ak sme ako prvý krok označili snahu vyhnúť sa negatívnym následkom, druhým krokom bola snaha chrániť sa budovaním ochranných stavieb. Takéto objekty sa zachovali už zo staroveku. Boli to ochranné hrádze na vodných tokoch, stavby budov na vyvýšených miestach a so zvýšenou odolnosťou, opevnenia, dopravné stavby a rad ďalších. Tak ako človek postupne čoraz komplexnejšie chápal podstatu prírodných javov, uvedomoval si ich kauzálne súvislosti, postupne začal vytvárať systémy monitorovania rizikových faktorov. Toto mu umožnilo predpovedať rad živelných pohrôm, včas varovať obyvateľov a znížiť straty a škody. Veľkým i keď vzdialeným cieľom do budúcnosti je vytvorenie metodík a postupov, ktoré by umožňovali nielen predvídať a monitorovať ale aj odvrátiť živelné pohromy už v ich počiatočnej fáze a tým sa vyhnúť negatívnemu pôsobeniu týchto krízových javov. Následky ľudskej činnosti na prírodu v súčasnosti nemajú iba miestny alebo regionálny rozsah, často nadobúdajú globálny rozmer. Medzi najväčšie globálne problémy ľudstva na konci dvadsiateho storočia patrili negatívne zmeny klimatických podmienok. Aj keď pripustíme prirodzenú cyklickosť zmien klimatických podmienok, nemožno nevidieť i dopady pôsobenia hospodárskej činnosti v globálnom meradle na klimatické prostredie. Nadmerné spaľovanie fosílnych palív v tepelných elektrárňach, negatívne pôsobenie freónov na vyššie vrstvy ovzdušia, ale aj rad ďalších rizikových technológií sa podieľali na narušení a zväčšovaní ozónovej diery nad Arktídou a Antarktídou s výrazne zníženou koncentráciou ozónu. Podľa informácií amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír dosiahla ozónová diera nad Antarktídou v lete roku 2000 rozmery 28 miliónov km 2, čo je priestor trikrát väčší ako rozloha USA. Táto skutočnosť, spolu s následkami skleníkového javu sa výrazne podieľajú na globálnom otepľovaní, ktoré spôsobuje nielen roztápanie sa ľadovcov na zemských póloch, ale aj v najvyšších pohoriach našej planéty. Summit o Zemi v Rio de Janeiro v roku 1992 i svetová konferencia o klíme v Kjótó v roku 1997 navrhli rad rozhodných krokov proti produkcii skleníkových plynov a stanovili záväzné kvóty pre jednotlivé štáty. V septembri roku 2000 sa v Lyone uskutočnila prípravná konferencia OSN o klimatických zmenách, na ktorej sa zišli odborníci zo 154 krajín. Jednou zo základných otázok našej súčasnosti je zníženie energetickej náročnosti života na Zemi. Čiastočný pokrok bol dosiahnutý na Bali (Indonézia) v roku Austrália pristúpila ku kjótskemu protokolu, a rozhodla sa byť sprostredkovateľom medzi vyspelými krajinami a Áziou (Čína, India). Zároveň aj USA sa zaviazali, že čiastočne znížia produkciu skleníkových plynov. Ďalšia konferencia sa uskutočnila v Kodani (Dánsko) v roku 2009, ale nepriniesla dohodu medzi vyspelými a rozvojovými krajinami. V roku 2010 prebehla obdobná konferencia v Cancúne (Mexiko). Jej prínosom bolo zriadene zeleného fondu pre rozvojové krajiny. Klimatický summit zorganizovaný OSN v katarskej Dauhe v r predĺžil platnosť Kjótskeho protokolu až do roku Pre bojovníkov proti klimatickým zmenám však ide len o čiastkové víťazstvo. Kjótsky protokol totiž stále ratifikovali iba krajiny, ktoré sú v celkovom súčte zodpovedné len za menšiu časť emisií takzvaných skleníkových plynov. Rusko sa k dohode pripojilo až po siedmych rokoch ratifikáciou tohto dokumentu. K signatárom sa doteraz nepridali napríklad Spojené štáty, najväčší znečisťovateľ ovzdušia, ale tiež Čína a India. Ak by v Dauhe neprijali žiadnu dohodu, platnosť Kjótskeho protokolu by vypršala už v roku Pôvodným cieľom katarských rokovaní bolo vytvorenie novej zmluvy, ktorá by proti klimatickým zmenám bojovala komplexnejšie. 18

19 Vznik a vývoj krízového manažmentu Okrem uvedených globálnych problémov je nutné venovať pozornosť radu ďalších rizík, ktoré môžu globálne alebo na veľkom území ohroziť životné prostredie a ktoré súvisia: s možnosťou havárie zastaraných jadrových elektrární, s možnosťou havárie v procese likvidácie jadrových zbraní, s možnosťou priemyselnej havárie spôsobenej v dôsledku prírodnej katastrofy (Japonsko, Fukušima 2012), s veľkými dopravnými nehodami vrátane nehôd pri preprave nebezpečných látok, s likvidáciou nebezpečných odpadov s dôrazom na jadrový odpad, s vývozom rizikových technológií do ekonomicky slabších a rozvojových krajín, so vznikom elektromagnetického smogu, s prítomnosťou ťažkých kovov v ovzduší, v pôde a vo vode, s kyslými dažďami a ich vplyvom. Uvedené riziká s možnými globálnymi ekologickými dopadmi, veľké priemyselné havárie a nehody v procese dopravy nebezpečných látok spolu s možnými následkami ďalších krízových javov sa podieľajú na takom stave prírodného prostredia, ktorý môže vyústiť do permanentnej ekologickej krízy. Riziká, ktoré ohrozujú ľudstvo, postupne dostávajú novú dimenziu. Tým, že človek rozširuje svoje životné, sociálne a hospodárske prostredie na úkor prírody, dochádza k prepojeniu sociálnych, hospodárskych a prírodných rizík. Prírodné katastrofy svojim priebehom a vo svojich účinkoch dynamicky vyvolávajú negatívne dopady havárií a nešťastí v prostredí vytvorenom človekom. Existencia súčasného obrovského množstva rizík, krízových javov a katastrof môže byť v budúcnosti zdrojom rozsiahlych negatívnych zmien na Zemi, ktoré by mohli mať nezvratný charakter. Tak sa ľudstvo čoraz viac dostáva do pozície samozničiteľa. Ďalším efektom týchto procesov je, že ľudský organizmus sa nedokáže v plnej miere prispôsobovať zmenám životného prostredia, znečistenej prírode, čo sa, spolu so sociálnymi vplyvmi, negatívne odráža na zdravotnom stave ľudí. Alergie, nové mutácie chorôb, následky dlhodobého pôsobenia a kumulovania škodlivých látok v organizme človeka, rôzne civilizačné choroby, ale aj návrat nových foriem už zlikvidovaných chorôb, čoraz viac ohrozujú zdravie a život človeka. Experti z rôznych vedných odborov, spolu s politickými subjektmi sa snažia čoraz intenzívnejšie nájsť cesty, ako predvídať, predchádzať, zamedziť vzniku negatívnych udalostí a minimalizovať ich nepriaznivé následky. Čoraz viac sa stráca tradičný pohľad pri posudzovaní krízových javov, t.j. ich rozdeľovanie na vnútroštátne a medzinárodné. Nielen politické, ale aj technologické a ekologické krízy majú veľmi často nadnárodný charakter, veľmi často nielen okrajovo zasahujú územie susedného štátu, ale môžu mať aj globálny vplyv na našu planétu. Kompetentné inštitúcie EÚ sa snažia o flexibilné prístupy na úseku znižovania negatívnych následkov postupných globálnych klimatických zmien na spoločnosť, o spomaľovanie týchto procesov a o primeranú adaptáciu na tieto zmeny. Včasné opatrenia pri implementácii a úprave súčasných a budúcich právnych predpisov a politík, začlenenie adaptácie na prehlbujúce sa zmeny globálneho životného prostredia do súčasných programov finančnej podpory EÚ a rozvíjanie nových postupov a medzinárodných aktivít je účinným nástrojom pri znižovaní negatívnych následkov. Problematika adaptácie na klimatické zmeny sa stáva súčasťou komplexných stratégií a postupov krízového manažmentu na medzinárodnej úrovni, i v podmienkach jednotlivých regiónov a štátov. Súčasťou tohto procesu je znižovanie stupňa neistoty v tejto oblasti rozširovaním vedomostnej základne prostredníctvom integrovaného základného i aplikovaného výskumu financovaného z fondov EÚ. 19

20 Ľudstvo musí hľadať cesty, ako organizovať prevenciu a ako sa aktívne chrániť v prípade vzniku krízových javov spôsobených prírodou. Takouto cestou je aj vytvorenie účinného systému krízového manažmentu na úseku ochrany prírody a životného prostredia Ozbrojené konflikty a ich vplyv na vznik a vývoj krízového manažmentu História ľudstva je veľmi často spojená s vojnovými konfliktami, ktoré môžeme zaradiť medzi najzávažnejšie krízové javy. Na počiatku histórie ľudstva nebolo používanie nástrojov príliš diferencované, pretože sa často používali zároveň na lov, na hospodársku činnosť, ako aj pri riešení medziľudských konfliktov. Takto vyzbrojené boli celé spoločenstvá, preto nie je možné hovoriť o špecifickej ozbrojenej organizácii ľudí, ktorej cieľom bolo chrániť spoločenstvo, alebo získať materiálne hodnoty. Následky konfliktov riešených takýmito prostriedkami, síce mohli byť pre jednotlivé skupiny v konečnom dôsledku fatálne, ale ich rozsah a intenzita boli spravidla veľmi malé. V období, keď na pôvodne rodovo-kmeňovej štruktúre spoločnosti vznikajú základy prvotných štátov, sa začínajú vytvárať prvotné formy armád ako špecifických organizácií určených na dosahovanie cieľov štátu prostriedkami ozbrojeného násilia. S rozvojom hospodárstva starovekých štátov sa zväčšovali aj možnosti vedenia ozbrojených zápasov a narastali ciele, ktoré chceli jednotlivé spoločenstvá dosiahnuť. Napriek tomu, že rozsah území starovekých štátov bol pomerne veľký, rozhodujúce boje sa odohrávali na relatívne malom priestore a často sa v jedinej bitke rozhodlo o výsledku vojny. Armády sa v období prípravy na vojnu zväčšovali a ich počty dosahovali často aj niekoľko desiatok tisíc mužov. I keď už v staroveku boli budované prvé obranné stavby, až v stredoveku sa začína vyčleňovať v spoločnosti skupina ľudí, ktorá sa profesionálne zaoberá otázkami bezpečnosti, obrany štátu a ochrany spoločenstva už v mieri. Postupne sú budované účelové organizačné štruktúry, vytvárané sily a prostriedky, ale tiež materiálne predpoklady a pripravuje sa územie štátu na vedenie ozbrojeného zápasu. Vytvárajú sa zbraňové arzenály a zásoby rôzneho materiálu vrátane potravín. Príprava územia štátu na obranu je spojená aj s budovaním ciest a špecifickej infraštruktúry štátu, ako aj s výstavbou vojenských opevnení a rôznych objektov určených na činnosť ozbrojených síl. Samotný priebeh vojnových konfliktov, použitá stratégia a taktika sa spravidla riadili dobovými pravidlami a prirodzene tiež možnosťami prostriedkov, ktoré mohli bojujúce strany použiť. Vojnové konflikty v staroveku i stredoveku sa často vyznačovali nesmiernou krutosťou nielen voči porazeným bojovníkom, ale aj voči obyvateľstvu porazenej strany. Uplatňovanie rytierskych pravidiel boja rešpektujúcich dôstojnosť protivníka bolo skôr výnimkou než pravidlom a uplatňovalo sa hlavne medzi sociálne vyrovnanými protivníkmi, avšak stretnutie rôznych civilizácii a kultúr bolo veľmi nemilosrdné. V období novoveku, až do 18. storočia sa vedenie ozbrojených konfliktov spravidla podriaďovalo zvykovým pravidlám (vojnové zvyklosti ino in bello), ktoré boli rešpektované civilizovanými spoločenstvami v očakávaní reciprocity. Medzi ich základné zásady patrilo: používanie len takých bojových prostriedkov, ktoré sú nutné na zlomenie odporu protivníka, rozlišovanie bojujúcich a nebojujúcich príslušníkov znepriatelenej strany vrátane vylúčenie civilného obyvateľstva z konfliktu v maximálnej možnej mierke, 20

21 Vznik a vývoj krízového manažmentu dodržiavanie zásad ľudskosti s cieľom nespôsobovať protivníkovi zbytočné útrapy, neničiť bezúčelne materiálne a kultúrne hodnoty. Na prelome 18. a 19. storočia, po napoleonských vojnách, v súvislosti so vznikaním národných štátov sa uvedené zásady postupne stávali základom kodifikácie právnych noriem medzinárodného vojnového práva. Medzi prvé dokumenty medzinárodného vojenského a humanitárneho práva, ktoré upravovali zásady vedenia vojny, patrili: Deklarácia o založení Medzinárodného výboru pre pomoc raneným (neskôr bol premenovaný na Medzinárodný výbor Červeného kríža) (Ženeva), Ženevský dohovor o zlepšení podmienok ranených v armádach v poli (Ženeva), Deklarácia o zákaze používania výbušných nábojov vo vojne (Petrohrad), Deklarácia o zákaze striel dum-dum (Haag), Dohoda o počiatkoch nepriateľstva, Dohoda o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny, Dohoda o právach a povinnostiach neutrálnych mocností rešpektujúca práva a povinnosti neutrálnych síl a osôb počas pozemnej vojny a ďalších šesť dohôd riešiacich problematiku námorných vojen (Haag), Protokol o zákaze používania dusivých, otravných alebo podobných plynov a bakteriologických prostriedkov vo vojne (Ženeva), Dohoda o vojnovej neutralite (Havana), Dohoda o podvodných operáciách a 1936 (Londýn), Dohoda o ochrane umeleckých a vedeckých inštitúcií a historických pamätníkov (Washington), Dohoda o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, Dohoda o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, Dohoda o ochrane civilných osôb počas vojny, Dohoda o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori (Ženeva), Dohoda o ochrane kultúrnych pamiatok počas ozbrojeného konfliktu (Haag), Dodatkový protokol k Ženevským dohodám z r o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov a Dodatkový protokol k Ženevským dohodám z r o ochrane obetí ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter (Ženeva), Dohoda o zákaze alebo obmedzení použitia určitých druhov konvenčných zbraní, ktoré môžu spôsobiť nadmerné utrpenie (Ženeva), Dohody o zákaze skúšok a rozširovania jadrových zbraní, o obmedzení ich nosičov a o znižovaní počtu medzi svetovými veľmocami USA a Ruskom boli uzatvárané na konci 20. storočia a pokračujú až dodnes (Ondřej J., Šturma P., Bílková V., Jílek D. a kol., 2010). Medzinárodné právne normy zaoberajúce sa priebehom vojnových konfliktov sa vyvíjajú aj v súčasnosti. Ženevské dohovory a dodatkové protokoly zabezpečujú aj právnu úpravu postavenia rôznych kategórií osôb vo vojne (ranení, zajatci, civilné obyvateľstvo,...). Jednou z hlavných zásad tohto dokumentu je prísne rozlišovanie medzi civilným obyvateľstvom a ozbrojenými silami. Osobitným spôsobom je riešená otázka zdravotného personálu, vojnových korešpondentov, vojenských duchovných a ďalších kategórií ľudí ovplyvnených vojnovým konfliktom. Druhá polovica 19. storočia sa teda významne zapísala do histórie humanitárnej pomoci účastníkom ozbrojených zápasov, ale aj nevinným obetiam vojen. Medzinárodný červený kríž dodnes predstavuje významnú súčasť krízového manažmentu. Základná myšlienka pomoci obetiam vojen sa začala riešiť aj inštitucionálne a postupne sa vytvárali materiálové zdroje na túto činnosť už v mieri a to na národnej i na medzinárodnej úrovni. 21

22 19. a 20. storočie, ktoré znamenalo obrovský krok vpred vo vede a technike i v rozvoji technológií, prinieslo so sebou aj zásadné zmeny v sociálnej štruktúre spoločnosti a tiež zmeny v geopolitickom usporiadaní. Vytvorili sa nové trecie plochy a zdroje konfliktov následkom čoho bol rad vojen, povstaní a revolúcií, ktoré viedli k snahám o upevňovanie mocenských a často aj represívnych síl štátov. Narastala úloha polície a armády pri plnení jej vnútornej úlohy. Na ochranu a zachovanie vládnucich systémov boli vynakladané stále väčšie finančné i materiálne zdroje. Zmeny v zbraňových systémoch, zavedenie rýchlopalných zbraní, tankov a zvlášť na začiatku 20. storočia zaradenie lietadiel do ozbrojených síl ako účinných zbraní si vyžiadali aj podstatné zmeny vo vedení ozbrojeného boja, v stratégii i v taktike. Letectvo sa zároveň stalo účinným prostriedkom zasahovania zázemia bojujúcich strán. Využívanie schopnosti letectva dopraviť bomby na veľké vzdialenosti a zvrhnúť ich v zázemí na obývané aglomerácie prípadne výrobné komplexy, si vynútilo aj potrebu vytvoriť systém civilnej protileteckej ochrany. Jeho úlohou bola ochrana obyvateľstva na celom území štátu, ochrana hospodárskej infraštruktúry i rozhodujúcich orgánov verejnej správy. Priebeh 1. svetovej vojny a jej výsledky dokázali, že víťazstvo je možné dosiahnuť len radom operácií a ťažení. Zväčšil sa rozsah úloh strategického plánovania v príprave, ale hlavne v priamom riadení priebehu vojny. Ukázalo sa, že je potrebné koordinovať úsilie spojeneckých armád a vypracovať plány na ekonomické využitie sily štátov. V snahe prelomiť obranu protivníka v pozičnej vojne za každú cenu, boli použité nové bojové prostriedky často z hromadným účinkom, medzi iným aj otravné látky. Táto skutočnosť dala podnet na koncipovanie nového odboru v činnosti bojujúcich strán, ktorý bol nazvaný ochrana proti zbraniam hromadného ničenia. Vojna si vyžiadala rastúce materiálové nároky, a tým sa zvýšili i celkové náklady na vedenie vojnových operácií. Potvrdil sa rast významu všetkých druhov dopravy na vedenie bojovej činnosti a na prísun živej sily a materiálu do priestoru bojovej činnosti (Kollár P. a kol., 1989). Do vojny bolo dosť podstatným spôsobom vtiahnuté aj civilné obyvateľstvo. Podieľalo sa na podpore a všestrannom zabezpečovaní vojsk zapojením do vojnovej výroby, pociťovalo všeobecný nedostatok základných životných potrieb a zomieralo v zázemí pri leteckom bombardovaní (bolo to približne 5 % v porovnaní s padlými na bojiskách). Táto skutočnosť si vyžiadala prvé opatrenia na úseku vytvorenia komplexného systému na ochranu civilného obyvateľstva počas vojnových konfliktov. V roku 1928 bola v Paríži, ako reakcia na hrôzy svetovej vojny, podpísaná zmluva, (tzv. Briand Kellogov pakt) ktorá vylučovala vojnu ako prostriedok riešenia medzinárodných sporov. Zmluvné strany, medzi ktoré patrili všetky veľmoci (aj Československo), odsúdili vojnu ako prostriedok riešenia sporov. Napriek tomu nedokázala ani táto zmluva zabrániť vzniku 2. svetovej vojny. Jedným z dôvodov bola tiež nedokonalosť a nejasná formulácia pojmov a nemožnosť vynútiteľnosti. Hoci ju nakoniec stihol neúspech, mala významný vplyv na rozvoj medzinárodného práva, poslúžila ako právny základ pre vznik pojmu zločin proti mieru. Druhá svetová vojna svojim rozsahom, použitými prostriedkami, veľkosťou strát a škôd, dopadom na ekonomiku a infraštruktúru bojujúcich strán bola katastrofou nevídaných rozmerov. Ak odhliadneme od priebehu samotných bojových operácií, bola náročná aj na ekonomické a logistické zabezpečenie. Priemerná denná spotreba materiálu na jedného vojaka bola viac než 20 kg, čo bolo trikrát viac ako v 1. svetovej vojne (Kollár P. a kol., 1989). V jej priebehu bolo vyrobené obrovské množstvo zbraní, a to často v provizórnych podmienkach. Vyvinuli sa nové druhy a typy zbraní, medzi ktoré patrili raketomety, prúdové lietadlá, balistické strely a v jej závere aj atómová bomba. Uvedené skutočnosti so sebou 22

23 Vznik a vývoj krízového manažmentu priniesli aj nové požiadavky na civilnú ochranu obyvateľstva, ktorá už počas 2.svetovej vojny otvorila veľmi široký okruh nových, do tejto doby neriešených problémov a úloh, ktoré sa nachádzajú na rozhraní vojenskej a civilnej správy. Priebeh a výsledky 2. svetovej vojny jednoznačne potvrdili, že zo strategického pohľadu je nutné: zmeniť organizačnú štruktúru vojsk a logistické zabezpečenie tak, aby umožňovali čo najrýchlejšie doplnenie armády zmobilizovanými silami a prostriedkami v súlade s konkrétnymi potrebami a rozsahom predpokladaného ohrozenia, zavádzať do ozbrojených síl v maximálnej miere mobilnú techniku a bojovú techniku so zvýšenou odolnosťou proti deštrukčnému pôsobeniu protivníka, venovať zvýšenú pozornosť budovaniu leteckých síl, skvalitniť systém spojenia a organizácie všestranného zabezpečenia, pripravovať už v mieri územie štátu na vedenie vojenských operácií v rámci procesu prípravy štátneho územia na obranu a zvyšovať odolnosť infraštruktúry štátu pre prípad vojny, vytvoriť potrebné zásoby surovín, materiálu a techniky, pripraviť vojnový systém výroby a zabezpečiť zdroje energií, vybudovať nový efektívny systém civilnej ochrany s dôrazom na ochranu obyvateľstva, životného prostredia, materiálnych i kultúrnych hodnôt. (Kollár P. a kol., 1989) Výsledky druhej svetovej vojny, rozpad protifašistickej koalície a rozdelenie sfér vplyvu v Európe medzi víťaznými mocnosťami, rozdelenie Nemecka, vznik východného a západného bloku spôsobili bipolárne rozdelenie sveta. Medzinárodné vzťahy po 2. svetovej vojne však priniesli aj pozitívne tendencie, medzi ktoré patrí podpis Charty Organizácie spojených národov , Parížske mierové zmluvy, Marshallov plán, ako aj spoločné odsúdenie vojnových zločincov počas Norimberského procesu,... Pri realizácii Trumanovej doktríny o ochrane demokracie a zadržiavaní komunizmu západné demokracie začali hľadať cestu vytvorenia systému kolektívnej obrany, ktorá vyústila do vzniku Severoatlantickej aliancie, v skratke NATO (North Atlantic Treaty Organization ). Jej cieľom bolo, zabezpečiť slobodu združených krajín prostredníctvom politickej solidarity a zodpovedajúcej vojenskej sily slúžiacej na odstrašenie a v nevyhnutnom prípade aj na odvrátenie všetkých foriem agresie. Základom NATO sa stala Severoatlantická zmluva prijatá dvanástimi štátmi vo Washingtone, ktorá potvrdzuje individuálne práva členov, ako aj ich medzinárodné povinnosti vyplývajúce z Charty Organizácie spojených národov. Piateho mája 1955 bola do NATO prijatá vtedajšia Spolková republika Nemecko, čím bola uznaná za suverénny štát. Bezprostrednou reakciou sovietskeho bloku na vstup západného Nemecka do NATO bol vznik Varšavskej zmluvy, ktorej členom sa stala aj Nemecká demokratická republika a Československo. Studená vojna a jej prejavy vyústili do celého radu kríz a konfliktov, akými boli berlínská kríza , , karibská kríza 1962, ale aj do radu vojen, v Kórei , na Blízkom východe , 1956 (suezská kríza), 1967 (6 dňová vojna), 1973 (jomkipurská vojna), vo Vietname i v Afganistane Súbežne prebiehal aj rozpad koloniálnej sústavy. V 60. a 70. rokoch sa oslobodilo od koloniálnej nadvlády 18 štátov Afriky. Koniec osemdesiatych rokov 20. storočia so sebou priniesol pád totalitných režimov východnej Európy, a tým aj zásadné zmeny vo vojensko-politickej oblasti. Deväťdesiate roky sa stali obdobím priam revolučných zmien. Veľkým medzníkom bolo zjednotenie Nemecka Skončilo sa bipolárne rozdelenie Európy, bola v Prahe zrušená 23

24 Varšavská zmluva a prevažná väčšina krajín východnej Európy prejavila snahu o prijatie do NATO. Na summite NATO v Ríme bola 8. novembra 1991 prijatá Strategická koncepcia NATO a deklarácia o mieri a spolupráci, ktorých cieľom bolo uskutočniť zásadné štrukturálne zmeny a transformovať aj ciele a zamerania činnosti tejto pôvodne výhradne vojenskej obrannej organizácie. Tieto dokumenty otvorili novú etapu v dejinách NATO. Napriek uvedeným pozitívnym tendenciám sa v roku 2001, ako odpoveď na útoky z 11. septembra 2001, začala vojna v Afganistane označovaná ako Operácia trvalá sloboda a v niektorých dokumentoch ako Vojna proti Talibanu. Spočiatku bola vedená predovšetkým Spojenými štátmi a Spojeným kráľovstvom, neskôr sa k nej pripojili i ďalšie štáty NATO vrátane Slovenska. Cieľom invázie bolo nájdenie Usámu bin Ládina a ďalších vysokopostavených členov Al- Káidy a ich postavenie pred súd a odstránenie režimu Talibanu, ktorý podporoval Al-Káidu a poskytoval útočisko a ochranu jej členom. Vojenské operácie sú v tejto krajine vedené až do súčasnosti, i keď sa postupne pripravuje odchod všetkých cudzích vojsk. Vyústením série vojen v Perzskom zálive (iracko-iránska , iracko kuvajtský konflikt a nasledujúci Púštny štít a Púštna búrka ) bola tretia vojna v Perzskom zálive a porážka Iraku medzinárodnou koalíciou ochotných, ktorú tvorilo približne 40 krajín vrátane Slovenska a viedli ju Spojené štáty a Spojené kráľovstvo. Pod zámienkou eliminácie irackých zbraní hromadného ničenia a irackej podpory Al-Kaidy koalícia po troch týždňoch obsadila Bagdád, zvrhla režim Saddáma Husajna a iracké ozbrojené sily boli prakticky zničené. Napriek tomu, že vládu v krajine prevzala iracká vláda a že vedúci predstavitelia sunnitov, šíitov a Kurdov vyzvali občanov na rešpektovanie ústavy a štátnej moci, sú teroristické útoky na štátne inštitúcie, ozbrojené bezpečnostné zbory i občanov na dennom poriadku. Bezpečnostnú situáciu sa nepodarilo stabilizovať dodnes a ozbrojené sily USA sú stále na území Iraku. Rozvrat štátu v Iraku založený na náboženskom sektárstve a občianska vojna v Sýrii umožnili vznik a posilnenie vplyvu novej teroristickej organizácie Islamský štát, ktorý radikálnym a neľudsky krutým spôsobom presadzuje myšlienky radikálneho sunnitského islamského fundamentalizmu a ktorý získava podporu a stúpencov nielen v prevratmi rozvrátených arabských štátoch, ale nachádza ohlas aj u islamských prisťahovalcov v Amerike a v Európe. Na základe skúsenosti s vojnou v Juhoslávii ( ) je možné tvrdiť, že i keď sa podstatne znížila možnosť vzniku veľkého ozbrojeného konfliktu na území Európy, nie je to úplne vylúčené. Ozbrojené sily sú využívané aj na riešenie mierových operácií, postupne sa transformujú, vylučujú sa z nich nadbytočné prvky a súčasti, ktoré je možné nahradiť aktivitami podnikateľských subjektov a zvyšuje sa ich profesionalizácia. Na úroveň bezpečnosti v Európe v súčasnosti i naďalej pôsobí rad vojensko-politických hrozieb. Na jednej strane sú to vnútorné hrozby, ktorými sú prvky ekonomickej a sociálnokultúrnej nekonzistentnosti krajín Aliancie a prevládanie národného egoizmu, ich rivalita a nevyriešené problémy, rast extrémizmu a nacionalizmu, ale aj hospodárske problémy a ich následky, a na strane druhej vonkajšie hrozby, t.j. teroristické útoky, potenciálna hrozba zo strany problémových štátov, nelegálna migrácia, nekontrolovaný obchod so zbraňami a rad ďalších. 24

25 Vznik a vývoj krízového manažmentu Charakteristiku nových bezpečnostných hrozieb komplikujú neštátni aktéri a vôbec zvýšený počet bezpečnostných hráčov, extrateritorialita a využívanie alternatívnych priestorov, akým je napríklad kybernetický priestor. Novým bezpečnostným problémom sú vzťahy medzi EU a NATO na jednej strane a Ruskom na strane druhej, vyplývajúce z presadzovania rozdielnych zahraničnopolitických a ekonomických predstáv pri uplatňovaní vplyvu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Stret záujmov umocnený vnútropolitickým konfliktom na Ukrajine vyústil do zmien hraníc na Kryme jeho pričlenením k Rusku, do vojenského konfliktu na východe Ukrajiny, s následnými ekonomickými sankciami a aktivitami vo vojenskej oblasti silno pripomínajúcimi obdobie studenej vojny. Problémom môžu byť tiež následky udalostí arabskej jari v politicky nestabilných krajinách na severe Afriky a na Blízkom východe. Cieľom medzinárodného krízového manažmentu je aktívne monitorovanie a analýza krízových javov kdekoľvek na svete a následne prijímanie účinných opatrení na zabránenie prepuknutiu otvorených konfliktov. Príkladom takéhoto postupu môže byť rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN o zavedení bezletovej zóny v Líbyi v marci 2011 počas ľudového povstania usilujúceho sa o zvrhnutie vlády Muamara Kadáfiho, ktorej cieľom bolo zabrániť vládnucej garnitúre využívať leteckú techniku v boji proti povstalcom. Aj v tomto prípade sa však ukázalo, že je veľmi zložité, až takmer nemožné, odhadnúť dlhodobé dôsledky akýchkoľvek, aj najlepšie mienených, zásahov do procesov a vývoja v jednotlivých krajinách a regiónov. Operácie na podporu mieru, ktoré uskutočňuje OSN je možné rozdeliť na prevenciu konfliktov (Conflict prevention), budovanie mieru (Peace Building), dočasnú správu (Transitional Administration) a udržiavanie mieru (Peace Keeping). Ich cieľom je riešiť konflikty medzi štátmi v počiatočnom štádiu a s využitím preventívnej diplomacie zabrániť vzniku ozbrojených konfliktov. Neoddeliteľnou súčasťou týchto procesov je kontrola zbrojenia a odzbrojovania v rizikových krajinách a regiónoch, ako aj posilňovanie ľudských práv a rešpektovanie zásad liberalizácie medzinárodného obchodu s využitím mechanizmov trhového hospodárstva v svetovej, globalizujúcej sa ekonomike. Dôležité je tiež permanentné monitorovanie dodržiavania bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv a dohôd a riešenie otázok etnických a náboženských menšín a problémov medzietnického napätia v multikultúrnom prostredí. Na splnenie týchto cieľov je nevyhnutná trvalá prítomnosť v krízovej oblasti, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom monitorovacích misií. Obdobné úlohy plní aj medzinárodný krízový manažment EÚ, OBSE, prípadne NATO Ekonomický vývoj a jeho vplyv na vznik a vývoj krízového manažmentu V druhej polovici 19. storočia sa v súlade s obrovským rozmachom výroby objavili aj požiadavky na racionálnejšie a efektívnejšie metódy riadenia hospodárskych organizácií a technologických procesov. V USA sa postupne formoval nový, stále prepracovanejší a komplexnejší spôsob riadenia podnikateľských procesov, ktorý sa charakterizoval ako manažment. Je to komplex metód riadenia organizácií v podmienkach trhového hospodárstva, ktoré sa vyznačuje dostatočne pružnou konkurenčnou štruktúrou a nezablokovanými cenovými mechanizmami, schopnými poskytovať kritéria na objektívnu kalkuláciu a nevyhnutnú efektívnu alokáciu disponibilných zdrojov, a zároveň reagovať aj na spontánne impulzy ekonomického rastu. Následne začali byť efektívne nástroje manažmentu využívané aj mimo ekonomickej sféry. Stále viac sa využívala v štátnej správe s dôrazom na všeobecné zabezpečovanie bezpečnosti štátu. 25

26 Ekonomika sa na všetkých úrovniach nevyvíja priamočiaro a rovnomerne, ale cyklicky s obdobiami rastu a poklesov, ktoré môžu mať regionálny, sektorový, ale aj globálny charakter. V roku 1929 vypukla najväčšia svetová hospodárska kríza v dejinách, ktorá bola odštartovaná 24. októbra pádom newyorskej burzy na Wall Street (tzv. čierny štvrtok ). Medzi často udávané dôvody vzniku krízy patrí silná expanzia ponuky peňazí zo strany centrálnej banky USA, ktoré neboli kryté zlatom počas rokov , čo viedlo k inflácii vo výške približne 63 % za toto obdobie. Táto hospodárska kríza ovplyvnila takmer všetky krajiny, preto hovoríme o svetovej hospodárskej kríze. Do Československej republiky dorazila až v roku 1931 a svoj kulminačný bod dosiahla v roku 1933, až do konca roku 1935 pretrvávala následná hospodárska recesia. Následky krízy v boli miernejšie na poľnohospodárskom Slovensku, ako v priemyselne vyspelých českých krajinách. Aj tak hospodárstvo na Slovensku prežívalo v tomto období svoj najväčší relatívny hospodársky pokles (Olšovský R. a kol., 1961). Následné oživenie ekonomiky bolo prerušené 2. svetovou vojnou. Obdobie po roku 1945 je spojené v krajinách zasiahnutých vojnou povojnovou obnovou a následným hospodárskym rastom, v jednotlivých krajinách prerušovaným krátkymi obdobiami stagnácie. Pre celá druhú polovicu 20. storočia je však zároveň charakteristický obrovský technický a technologický rozvoj. Nové technológie sú čoraz zložitejšie, čím sa stávajú na jednej strane zraniteľnejšie, ale zároveň nebezpečnejšie. Výsledkom je rad technologických havárií, ktoré spôsobili obrovské materiálové škody, straty na ľudských životoch, ale aj ekologické katastrofy. Najväčšou z nich bola havária jadrovej elektrárne v Černobyle. Obrovské straty na ľudských životoch však spôsobil aj únik metylizokyanátu v Bhopále a rad ďalších havárií v priemysle, prípadne katastrof v dopravných procesoch. Ostatným príkladom sú dopady priemyselnej katastrofy v jadrovej elektrárni vo Fukušime spôsobenej následkami zemetrasenia a cunami na pobreží Japonska dňa 11. marca Politické zmeny koncom osemdesiatych rokov 20. storočia sa prejavili i v oblasti ekonomiky. Transformácia hospodárstva v krajinách bývalého východného bloku na trhovú ekonomiku, zmeny vlastníckych pomerov, zmeny v orientácii zahranično-ekonomických vzťahov, prehĺbenie medzinárodnej deľby práce a interdependencie priniesli rad nových rizík a problémov. Pod tlakom medzinárodnej konkurencie sa mnohé výroby a celé oblasti ekonomiky stali neefektívnymi čo viedlo nielen k zmenám v štruktúre ekonomiky, ale aj k rozširovaniu takých následkov ako je nezamestnanosť, sociálna nerovnováha a z nich vyplývajúcich sociálnych rizík. Krátke obdobie politickej a ekonomickej stability na prelome 20. a 21. storočia bolo prerušené prudkými turbulenciami finančnej krízy, ktorá naštartovala svetovú ekonomickú krízu so špecifickými prejavmi dlhovej a menovej krízy zvlášť v podmienkach eurozóny. Pri jej zrode boli opäť USA, ktorých bankový sektor sa na konci prvého desaťročia nového tisícročia dostal vlastnými chybami do hypotekárnej a finančnej krízy, ktorá sa v priebehu roka rozšírila do celého sveta. Napriek štedrým štátnym investíciám v USA, ale aj v ďalších krajinách zanikli desiatky bánk a svetové hospodárstvo sa dostalo do recesie so všetkými jej negatívnymi prejavmi. Do vážnych hospodárskych problémov sa v roku 2010 dostala Európska únia a zvlášť eurozóna. Následky nezodpovednej fiškálnej politiky a obchádzanie princípov menovej politiky pri zavádzaní eura sa katastrofálnou finančnou a hospodárskou situáciou prejavili najskôr v Grécku, neskôr sa obdobné hospodárske problémy objavili Írsku, ktoré sa často dávalo za vzor hospodárskej prosperity, ako aj v Portugalsku, Španielsku a Taliansku. Európska komisia a Európsky parlament a finančné inštitúcie hľadali cesty riešenia tejto zložitej situácie, ktorá mohla vyústiť až do krachu eurozóny. 26

27 Vznik a vývoj krízového manažmentu Výsledkom bolo vytvorenie stabilizačného finančného mechanizmu eurozóny, ktorého cieľom je v prípade krízy pomoc národným ekonomikám, tzv. euroval, ktorého úlohou je spoločnými prostriedkami Európskej ekonomiky a eurozóny podporiť problémové ekonomiky. Pre Európsku úniu, ale aj iné oblasti svetovej ekonomiky, je nevyhnutné vyriešiť rozpor medzi dvomi ekonomickými tendenciami vo využívaní verejných financií. Na jednej strane je podpora ekonomického rastu so všetkými jeho následkami, a na strane druhej je úspora, znižovanie verejného dlhu s dopadmi na štátny sektor. Proces ekonomického oživovania, naštartovaný Čínou a USA sa už v roku 2014 pozitívne prejavil aj v krajinách Európskej únie, bol však pribrzdený pôsobením ekonomických sankcií v súvislosti s udalosťami na Ukrajine. Kríza svetovej, ale aj regionálnej ekonomiky má teda rad konkrétnych príčin, ktoré je nutné postupne riešiť. Patria medzi ne: globálne ekonomické problémy, problémy spojené s prechodom z direktívnej na trhovú ekonomiku, obrovské ekonomické rozdiely medzi regiónmi v jednotlivých krajinách, surovinové problémy s dôrazom na ropnú a energetickú krízu, rastúca nezamestnanosť v prevažnej väčšine krajín, vnútorné problémy krajín EÚ, obrovské úsilie asociovaných o vstup do EÚ a snaha o splnenie stanovených podmienok, ktoré môže obmedzovať rozvoj, negatívne dopady ekonomickej kriminality, snahy o znižovanie inflačných tlakov a dosahovanie trvalého ekonomického rastu, nezodpovedné hospodárenie s verejnými prostriedkami, zvyšovanie verejných výdavkov a zadlženosti, dopady vojenských, politických a ekonomických konfliktov na ekonomické procesy jednotlivých krajín a regiónov. Svetoví ekonómovia hľadajú cesty ako riešiť hospodárske problémy na makro i mikroekonomickej úrovni. Zdôrazňujú nutnosť včas odhaľovať príznaky ekonomických kríz, eliminovať ich a riadiť krízové javy tak, aby minimalizovali škody a straty. Tieto úlohy patria medzi základné problémy krízového manažmentu pôsobiaceho v hospodárskom prostredí. 1.2 VÝVOJ SYSTÉMU BEZPEČNOSTI NA NAŠOM ÚZEMÍ Historické podmienky formovania sociálneho, politického a hospodárskeho života boli na území, na ktorom vzniklo v r Československo značne rozdielne. Kým územie Čiech a Moravy bolo svojou ekonomickou a kultúrnou vyspelosťou porovnateľné s vtedy najrozvinutejšími krajinami Európy, územie Slovenska bolo relatívne málo hospodársky vyspelé, s potrebou formovať sociálny, politický a kultúrny život a územie Podkarpatskej Rusi patrilo k najzaostalejším v Európe. V počiatočnom období sa problém bezpečnosti sústreďoval na existenčnú otázku zabezpečenia vonkajších hraníc štátu, vybudovanie štátnych inštitúcii schopných zabezpečiť fungovanie novovzniknutého štátu s kritickým využitím skúseností z činnosti štátnych orgánov Rakúsko Uhorskej monarchie, akceptovaním pozitívnych skúseností vyspelých krajín, poznatkov exilových organizácii i skúseností, ktoré získali vojaci Československých légii. 27

28 Postupne sa začal formovať bezpečnostný systém ČSR. Od vzniku ČSR v roku 1918 až do súčasnosti, ak vynecháme zložité obdobie 2. svetovej vojny, môžeme hovoriť o troch základných modeloch bezpečnostného systému na území Slovenska: model bezpečnostného systému ČSR po roku 1918, model bezpečnostného systému ČSR po roku 1948 (1945), model bezpečnostného systému SR po roku 1993 (1990). Model bezpečnostného systému ČSR po roku 1918 bol spojený so vznikom nového štátneho útvaru. Bezpečnostný systém ČSR bol vytváraný postupne, ako úplne nový, rešpektujúci zmenené geopolitické podmienky v strednej Európe. Jeho základom pri vytváraní materiálnych podmienok bezpečnosti bola trhová ekonomika a zdroje vytvárané štátom. Vzorom pri jeho vytváraní boli bezpečnostné systémy Francúzska, Veľkej Británie a Talianska, ich právne normy a tiež štruktúra a zásady vytvárania ozbrojených síl a ozbrojených bezpečnostných zborov. Jedných z prvých krokov bolo formovanie československej armády a postupné konštituovanie celého systému zabezpečenia obrany a vnútornej bezpečnosti nového štátu. Základ československej armády tvorili českí, slovenskí a čiastočne aj nemeckí lojálni príslušníci bývalej rakúsko-uhorskej armády a legionári, ktorí sa postupne vracali na územie štátu po skončení vojny. Rozhodujúcu časť bezpečnostného systému tvorila štruktúra obrany štátu proti vonkajším ohrozeniam (voči všetkým susedom) a systém zabezpečovania vnútornej bezpečnosti v štáte (základnými výkonnými prvkami bola československá armáda a polícia). Otázky ochrany občanov, majetku a životného prostredia neboli dávané do popredia, napriek tomu, že sa postupne vytváral systém civilnej ochrany a ako základná záchranná zložka sa konštituoval hasičský zbor. Štát si musel vytvoriť úplne nové právne prostredie v celom systéme bezpečnosti. Medzi základné bezpečnostné právne normy nového štátu patril Branný zákon č.193/1920 Zb., ktorý vytváral základné predpoklady na riešenie otázok obrany a jej všestranné zabezpečenie. Boli v ňom riešené aj otázky súvisiace s vplyvom bezpečnostného prostredia na podnikateľské aktivity a ich možné ohrozenie, ktoré nie je ovplyvniteľné podnikateľom. Neskôr na tento zákon nadviazali ďalšie právne normy (Kollár P. a kol., 1989). zákon č.117/1924 Zb. o požadovaní dopravných prostriedkov na vojenské účely, zákon č.63/1935 Zb. o vyvlastňovaní pre potreby obrany štátu, zákon č. 82/1935 Zb. o ochrane proti leteckým útokom, zákon č.131/1936 Zb. o obrane. Zákon o obrane sa stal najdôležitejšou právnou normou na úseku obrany štátu. Napriek tomu, že prvý variant zákona bol predložený na pripomienkovanie už v roku 1926, rad zmien, doplnkov a pripomienok spôsobil, že jeho konečné schválenie bolo možné až po desiatich rokoch. Dokončenie spracovania návrhu zákona č.131/1936 Zb. o obrane a proces jeho schvaľovania boli do značnej miery ovplyvnené vtedajšou medzinárodnopolitickou a vojensko-politickou situáciou v Európe, predovšetkým v Nemecku. Aj keď rastúca hrozba vojenského ohrozenia vtedajšej ČSR ovplyvnila charakter pripravovaného zákona, ktorý riešil prioritne vojenské otázky, predsa sú v ňom na veľmi dobrej úrovni prepracované otázky ekonomického zabezpečenia obrany v podmienkach trhového hospodárstva. Dôraz bol položený na vytváranie strategických zásob a na zabezpečenie výroby v čase vojny. Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami sa do histórie ľudstva zapísalo aj svetovou hospodárskou krízou, ktorá mala veľmi negatívne dopady aj na národné hospodárstvo mladej ČSR. Rozsiahly rast nezamestnanosti, obrovský pokles výroby a znehodnotenie meny do značnej miery rozkolísali sociálnu hladinu. Štát musel zdokonaľovať vnútorné represívne 28

29 Vznik a vývoj krízového manažmentu nástroje, aby odolal sociálnym tlakom živeným v tomto období i myšlienkami súvisiacimi s existenciou Sovietskeho zväzu, prvého štátu so spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov a centrálne riadenou ekonomikou, ktorý zdôrazňoval zásady sociálnej rovnosti. Ďalší vývoj dokázal, že ani prepracované právne normy, ani dokonalá pripravenosť na obranu, prípadne na riešenie ďalších krízových javov v spoločnosti, schopnosť a odhodlanie brániť republiku proti vonkajšej, ale i vnútornej hrozbe, nie sú nič platné proti politickej vôli a dohode veľmocí. Po okupácii Čiech a Moravy Nemeckom, obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom a vznikom vojnového Slovenského štátu sa ČSR rozpadla a jej samostatný politický vývoj sa tak do skončenia vojny v roku 1945 prerušil. Model bezpečnostného systému ČSR po roku 1948 sa začal budovať po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945, pričom nadviazal na právne úpravy otázok obrany v medzivojnovom období. Postupne boli právne normy nahradené novou právnou úpravou, ktorá zodpovedala novej politickej situácii vyjadrenej Košickým vládnym programom. Tá sa po februári 1948 jednoznačne priklonila k politike Sovietskeho zväzu a začala formovať spoločnosť, v ktorej vedúcu úlohu mala komunistická strana, spoločnosť zameraná na zmazávanie triednych rozdielov a s hospodárstvom na zásadách centrálne riadenej ekonomiky. Československo sa stalo súčasťou sveta rozdeleného na dva antagonistické tábory, ktoré začali obrovské zdroje vkladať do obranných príprav, do prípravy na vedenie jadrovej vojny. Príprava na riešenie iných krízových situácií sa dostala úplne do úzadia. Ďalšia zásadná zmena nastala po prijatí zákona č. 40/1961 Zb. o obrane ČSSR. Týmto zákonom bola zrušená platnosť právnych noriem z obdobia 1924 až 1936 a vytvorené nové právne podmienky zabezpečovania vonkajšej aj vnútornej bezpečnosti štátu. Nový zákon o obrane bol koncipovaný veľmi všeobecne a politicko-propagačne. Neposkytoval právnu reguláciu vzťahov, ktoré vznikajú v národnom hospodárstve v záujme príprav na jeho obranu. V centralisticky riadenom systéme, kde bol štátny plán chápaný ako zákon, nebolo nutné vytvárať ďalšie právne normy, ktoré by koordinovali obranné prípravy. Štátna plánovacia komisia plnila úlohy prípravy ekonomického zabezpečenia obrany (tzv. hospodárske mobilizačné prípravy). Prípravy na riešenie ostatných krízových situácií boli formálne. Vtedajšia civilná obrana bola podriadená ministerstvu národnej obrany a pripravovala sa skôr na jadrovú vojnu, než napríklad na odstraňovanie následkov priemyselných havárií a ekologických katastrof. Vznik a následky takýchto udalostí boli z propagandistických dôvodov predmetom prísneho utajovania. Napriek propagovaným heslám o všeobecnej pripravenosti a starostlivosti o človeka boli pripravené opatrenia na zabezpečenie ochrany obyvateľstva menej prepracované ako vo vyspelých demokraciách. Charakteristickým javom, pre obdobie tzv. studenej vojny boli enormné požiadavky na železničnú dopravu v snahe vytvoriť podmienky na prepravu spojeneckých vojsk na západné hranice. Vedľajším efektom bolo, že v systéme zabezpečovania obrany bolo zamestnané značné množstvo ľudí, čo napomáhalo pri zabezpečovaní plnej zamestnanosti. Model bezpečnostného systému SR po roku 1993 reagoval na zásadné politické, ale tiež hospodárske zmeny vo vývoji našej spoločnosti, ktoré priniesol november 1989 a hlavne na vznik samostatnej Slovenskej republiky. Túto skutočnosť bolo nutné právne zakotviť novými právnymi normami, ktoré by vytvorili základy demokratického štátu. Nové právne normy boli koncipované podľa skúseností vyspelých západných demokracií, v mnohom sa využili aj pozitívne tradície, skúsenosti a fungujúce mechanizmy, ktoré sa v našich podmienkach uplatnili už v minulosti. Podstatná zmena sa uskutočnila v ekonomike. Centrálne riadená ekonomika sa po viac ako 40-tich rokoch transformovala na trhovú, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo i v zmene 29

30 materiálneho zabezpečenia systému bezpečnosti a systému prípravy na riešenie všetkých druhov krízových javov. Proces prípravy štátu na obranu patril aj naďalej medzi prioritné úlohy štátnej správy v oblasti bezpečnosti, no čoraz väčšia pozornosť bola venovaná príprave na riešenie všetkých foriem krízových javov v prírode, spoločnosti, technologických procesoch i v doprave. Začala sa zvažovať možnosť širšieho zapojenia síl, prostriedkov a zdrojov určených na obranu aj na riešenie mierových krízových javov. Podnikateľské subjekty sú do plnenia úloh na úseku bezpečnosti zapájané nie na základe nariadenia, ale na základe zmluvných vzťahov, t.j. zmluvy o budúcej zmluve. Začiatkom 90-tych rokov sa začali čoraz viac presadzovať ambície slovenského národa na zvýšenie svojbytnosti a suverenity Slovenskej republiky. Tento proces vyvrcholil prvého septembra 1992, prijatím Ústavy SR, čím sa začal proces rozdelenia ČSFR. Tento proces sa zavŕšil 1. januára 1993 vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Súčasťou procesu rozdeľovania bolo i rozdelenie armády, jej majetku a štátnych hmotných rezerv určených na riešenie krízových situácií. S touto činnosťou bolo späté aj prijatie súvisiacich najzákladnejších právnych noriem. Transformácia celej spoločnosti, vytváranie nových právnych noriem, decentralizácia a modernizácia verejnej správy, transformácia hospodárstva a postupná reštrukturalizácia výroby, zahraničné aktivity SR a snahy o začlenenie sa do EÚ i NATO, to všetko bol dlhodobý, často zložitý a protirečivý proces, ktorý bolo možné uskutočňovať len metódou postupných krokov. Od vytvorenia samostatnej SR prijala NR SR celý rad zákonov, ktoré vytvárajú právne prostredie na úseku obrany štátu, ochrany osôb a majetku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti a poriadku v štáte. Medzi takéto právne normy patrí zákon č.42/1994 Z. z o civilnej ochrane obyvateľstva., zákon č. 3/1993 Z. z. o zriadení armády, zákon č. 372/2012 Z. z. o štátnych hmotných rezervách, ako ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a rad nižších právnych noriem, nariadení vlády a vyhlášok jednotlivých rezortov. Uvedené právne normy, ale aj rad ďalších z rezortov obrany, vnútra, hospodárstva, zdravotníctva, dopravy a ďalších, vytvorili právne prostredie, ktoré umožnilo postupne vytvoriť systém zabezpečenia komplexnej bezpečnosti SR a jej občanov, hmotného majetku a životného prostredia. Požiadavka fungovania tohto systému je spätá s množstvom permanentne aktualizovaných úloh, ktoré v praxi musí plniť rad orgánov a organizácií a ktoré môžeme zaradiť do krízového manažmentu. Ako dokazuje nepretržitý rad konkrétnych krízových javov, ktoré sprevádzajú ľudstvo od jeho vzniku až dodnes, nie je možné nájsť samospasný systém, ktorý by ich mohol úplne eliminovať. Na druhej strane platí zásada, že nečinnosť je generátorom nových kríz. Na základe poučenia z minulosti je ľudstvo nútené prijať zásadu, že krízový manažment musí byť súčasťou každej ľudskej aktivity, aby bolo možné obsiahnuť aj druhú stránku problému, t.j. pripraviť sa na situáciu, že všetko nebude prebiehať tak, ako si to človek naplánoval. Podstatnú časť krízových javov si človek spôsobuje sám. Svojou nenásytnosťou a túžbou po moci vo vojnách, nedôslednosťou a nedokonalosťou pri využívaných technológiách, neschopnosťou tolerovať sa navzájom v spoločenských konfliktoch, nerešpektovaním prírodných zákonitostí. Na druhej strane je však vznik a priebeh prevažnej väčšiny prírodných katastrof nezávislý od ľudskej vôle, človek, na základe poznania, ich môže v lepšom prípade korigovať, alebo znížiť negatívne dopady včasnými protiopatreniami. 30

31 Vznik a vývoj krízového manažmentu Krízový manažment teda nie je a nemôže byť absolútnym nástrojom na vymazanie kríz zo života ľudskej populácie, ale môže podstatným spôsobom eliminovať ich negatívne dôsledky. Celosvetový vývoj, ako aj vývoj systému krízového manažmentu na našom území od roku 1918 až dodnes, je toho jasným dôkazom. 1.3 ZAHRANIČNÉ SKÚSENOSTI Z VYTVÁRANIA SYSTÉMU A ŠTRUKTÚRY KRÍZOVÉHO MANAŽMENTU Postavenie krízového manažmentu v štátnej správe v krajinách súčasnej Európy, ale i v USA a ďalších vyspelých krajinách sveta, je rôzne. Všeobecne platí zásada oddeleného riešenia mierových a vojnových krízových situácií so spoločným zabezpečením zdrojmi. Kým za bezpečnosť krajín zodpovedajú vlády, ktoré si vytvárajú rôzne poradné a koordinačné inštitúcie (Rada národnej bezpečnosti, Bezpečnostná rada, Rada obrany štátu), riešením otázok obrany sa v rozhodujúcej miere zaoberajú ministerstvá obrany a riešením mierových krízových javov ministerstvá vnútra, prípadne ministerstvá pre mimoriadne situácie v rade krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Na monitorovanie, analýzu a riešenie krízových javov sú vytvárané rôzne nadrezortné inštitúcie či organizácie, ktorých úlohou je nasadzovanie a koordinovanie síl a prostriedkov na riešenie rozsiahlych krízových javov doma i v zahraničí. Špecifickú úlohu zohrávajú rôzne mimovládne, nezávislé organizácie, združenia a nadácie, ktoré dotvárajú spektrum činností pri riešení krízových javov. Významné miesto v tomto systéme má krízový manažment NATO, ktorý disponuje silami, prostriedkami i zdrojmi použiteľnými v rôznych krízach vojnového i mierového charakteru, vrátane rôznych foriem humanitárnej pomoci. Problematika krízového manažmentu je obsiahnutá v Strategickej koncepcii NATO prijatej v novembri Ďalšie kroky boli vykonané v júni 1992 (Oslo), kedy sa NATO zaviazala podporovať aktivity OBSE zamerané na udržanie mieru a predchádzanie krízovým situáciám a v decembri 1992 (Brusel), kedy Aliancia potvrdila pripravenosť na zapojenie do operácií OSN na riešenie krízových javov vo svete. Významným prvkom a nástrojom pri riadení procesov súvisiacich s riešením krízových javov je vytvorenie účinného právneho prostredia krízového manažmentu. Prepracovaný systém právnych noriem krízového manažmentu majú napríklad USA, ktoré systém obrany, ochrany a vnútornej bezpečnosti budujú prakticky od ukončenia 2. svetovej vojny. Odborníci ho považujú za najprepracovanejší a najefektívnejší na svete. Základným dokumentom, ktorým sa v USA zaoberá otázkami riešenia krízových javov, poskytovania pomoci a likvidácie následkov rozsiahlych živelných pohrôm a priemyselných havárií je tzv. Staffordov zákon. Tento zákon sa uplatňuje počas riešenia rozsiahlych krízových javov v prípade, že ich nie je schopný zvládnuť príslušný región, prípadne štát a guvernér požiadal prezidenta o vyhlásenie tzv. veľkého nešťastia alebo krízového stavu. Pred požiadaním prezidenta o vyhlásenie prezidentskej deklarácie o veľkom nešťastí (o krízovom stave) je guvernér povinný vyvinúť maximálne úsilie pri plnení štátneho krízového plánu a zvládnuť celú situáciu vlastnými prostriedkami. Samotná požiadavka je uplatňovaná prostredníctvom agentúry FEMA (Federal Emergency Management Agency), ktorá potom koordinuje federálnu pomoc s regionálnymi silami a prostriedkami. (Bosner L., 1998) Ďalším významným právnym dokumentom platným v USA je výkonná smernica z roku 1988, ktorou prezident určil zodpovednosť jednotlivých federálnych ministerstiev, úradov a agentúr za riešenie otázok a problémov spojených so vznikom krízových javov. (Bosner L., 1998) Cieľom politiky USA v krízových prípravách je zabezpečenie dostatočných 31

32 kapacít na všetkých vládnych úrovniach na zabezpečenie nutnej ochrany a základných potrieb obyvateľstva počas akéhokoľvek ohrozenia národnej bezpečnosti. Za rozvoj a vykonávanie tejto politiky je zodpovedná Rada národnej bezpečnosti USA (United States National Security Council). Táto zabezpečuje spojenie s výkonnými inštitúciami a pomáha Kongresu a federálnej justícii v otázkach krízových príprav pri zabezpečovaní národnej bezpečnosti. Ako reakciu na teroristické útoky z 11. septembra 2001 vytvorila vláda USA ministerstvo vnútornej bezpečnosti. Tomuto ministerstvu je podriadená agentúra FEMA a jej riaditeľ pôsobí ako poradca Rady národnej bezpečnosti v otázkach komplexnej prípravy na rôzne druhy kríz, vrátane mobilizačných príprav, civilnej ochrany, udržania kontinuity činnosti vlády, technickej a technologickej prípravy na riešenie katastrof a postupov likvidácie ich následkov. Prepracovaný systém civilného krízového plánovania a krízového manažmentu má Švédsko. Koordinačným orgánom je Národná rada pre civilnú obranu Švédska. Švédsky prístup spočíva v presadzovaní koncepcie totálnej ochrany, ktorej cieľom je zabezpečovať neustálu pripravenosť a rýchlu reakciu na akékoľvek ohrozenie bezpečnosti. Ochranu obyvateľov, ich majetku a ekonomiky zabezpečujú v mieri inštitúcie záchranných a hasičských služieb (centrálne Štátny úrad pre záchranu, v provinciách je to Provincionálna poplachová centrála). Ochrana počas katastrof je úlohou polície, hasičských zložiek a zdravotníckych jednotiek, podpornú zložku tvoria miestne skupiny domobrany a civilnej ochrany. Táto problematika je zakotvená v zákone o požiaroch, pričom rozhodujúce úlohy plnia obce. Medzi základné úlohy, ktoré plnia uvedené organizácie patria: likvidácia požiarov, vyslobodzovanie osôb zo závalov, poskytovanie prvej pomoci zraneným osobám, odstraňovanie následkov veľkých dopravných nehôd, starostlivosť o utečencov a bezdomovcov, dekontaminácia osôb, zariadení, vody a pôdy, ďalšie činnosťami vykonávané v rámci záchranných prác. Počas vojnového stavu preberá zodpovednosť za ochranu obyvateľov civilná ochrana a prostriedky záchranných služieb sú integrované do jej systému. Táto organizácia je v podriadenosti ministerstva obrany a rieši všetky prípady krízových javov, vrátane priemyselných havárií. Výnimkou sú havárie jadrových energetických zariadení, na ktoré sú pripravené osobitné sily a prostriedky. V Dánsku zodpovedá za ochranu počas katastrof systém civilnej ochrany. Činnosť jednotlivých rezortov koordinuje Direktoriát pre civilnú obranu a ochranu, ktorý plní aj rad ďalších plánovacích a riadiacich úloh. Ochrana osôb a majetku pred negatívnymi dopadmi krízových javov je zabezpečovaná teritoriálnymi silami a prostriedkami, pričom medzi základné patrí hasičský zbor, komunálna civilná ochrana, mobilné jednotky civilného ochranného zväzu, zdravotníctvo, polícia, ale tiež pobrežná varovná služba (International CEP Handbook, 2009). Francúzsko má účinný systém ochrany osôb a majetku počas riešenia negatívnych dôsledkov krízových javov. Rozhodujúce úlohy plní služba bezpečnosti obyvateľstva, ktorá vytvára profesionálne záchranné tímy z hasičov, zdravotníkov a technických zložiek. Systém je výrazne posilnený o príslušníkov armády, ktorá vytvára Vojenský útvar rýchleho nasadenia pre humanitárnu pomoc. Jedným z jeho najdôležitejších prostriedkov sú poľné nemocnice. Vo veľkých mestách (Paríž, Marseille) posilňujú vojaci profesionálne záchranné tímy špecialistami, ale tiež pracovnými silami. 32

33 Vznik a vývoj krízového manažmentu Vo Švajčiarsku je zodpovednosť za riešenie krízových javov delegovaná na civilnú ochranu. Táto zásada je zakotvená v ústave i v zákone o civilnej ochrane. Kompetencie civilnej ochrany sú podobné v mieri i vo vojne. Organizácia záchranných prác je v kompetencii jednotlivých kantónov a obcí. Na tento účel majú miestne organizácie civilnej ochrany pripravených cca 8 % obyvateľov ako dobrovoľníkov v najrôznejších záchranárskych profesiách. V rámci Spolkového úradu civilnej ochrany je vytvorená Ústredňa pre pomoc pri katastrofách na vlastnom území. Základnými silami využívanými na riešenie krízových javov sú polícia, hasičské jednotky a zdravotnícki záchranári (International CEP Handbook, 2009). V Rakúsku zodpovedajú jednotlivé spolkové krajiny za ochranu pri katastrofách, pričom na tieto úlohy majú vytvorené osobitné úrady. Každá spolková krajina má vlastný zákon, ktorý sa zaoberá riešením krízových javov a ochranou pred katastrofami. Ministerstvo vnútra, ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo životného prostredia vytvárajú poradné zbory pre katastrofy, ktoré sú pripravené koordinovať záchranné činnosti a organizovať pomoc. Základné sily tvorí polícia, hasiči, zdravotnícki záchranári, ozbrojené sily a dobrovoľné zložky, medzi ktoré patrí Rakúsky červený kríž, horská záchranná služba, letecká záchranná služba, záchrana topiacich, Organizácia pre sebaochranu a rad ďalších. Za ochranu počas vojnových konfliktov zodpovedá spolková vláda, ktorá za týmto účelom vytvára osobitné úrady civilnej ochrany. Aj v Spolkovej republike Nemecko je ochrana počas katastrof podľa zákona v kompetencií spolkových krajín a za ochranu počas vojnového konfliktu zodpovedá spolková vláda. Každá spolková krajina má vlastný zákon o katastrofách, pričom za riadenie zodpovedajú úrady pre ochranu počas katastrof, ktoré sú umiestnené vo veľkých mestách. Takéto úrady sú vytvorené aj na úrovni krajských správnych úradov a vlády príslušnej spolkovej krajiny. Zásah je riadený prostredníctvom štábu síl nasadených na riešenie konkrétnej katastrofy (International CEP Handbook, 2009). Súčasťou systému ochrany proti katastrofám je okrem riadiacich orgánov aj rad služieb, medzi ktoré patrí protipožiarna, vyslobodzovacia, obnovovacia, zdravotnícka, veterinárna, spojovacia a zásobovacia služba, služba starostlivosti o obyvateľov a služba ABC, ktorá sa zaoberá monitorovaním chemickej a radiačnej situácie a ochranou proti únikom nebezpečných látok. Profesionálnych pracovníkov dopĺňa veľký počet dobrovoľníkov z humanitárnych organizácií (Nemecký červený kríž, Maltézska služba pomoci, Johanitánska úrazová pomoc, Pracovný samaritánsky zväz, Nemecká spoločnosť pre záchranu životov,...). V závere kapitoly je nutné zdôrazniť skutočnosť, že zásady prevencie, riešenia krízových javov a odstraňovania ich dôsledkov sú úmerné úrovni poznania, technického rozvoja, ale aj humanitných hodnôt uznávaných konkrétnou komunitou, prípadne celým ľudstvom. Na prelome 20. a 21. storočia sa v mnohom zmenila hierarchia hodnôt a postoje človeka voči životu, materiálnym i duchovným hodnotám i jeho ekologické chovanie. Krízový manažment a jeho preventívne nástroje sú cestou, ako tieto skutočnosti rešpektovať a presadzovať do každodenného života spoločnosti. Rastúci význam krízového manažmentu pre každého človeka zvýraznila i Európska únia, ktorá na obdobie jún 1993 až júl 1994 vyhlásila Rok európskej civilnej ochrany. V tomto období boli zvýrazňované aktivity zamerané na výchovu obyvateľstva členských štátov s dôrazom na : obmedzovanie rizika vzniku krízových javov v dôsledku nezodpovedného chovania ľudí, podporu rozhodnutí orgánov krízového manažmentu a adekvátnej reakcie obyvateľstva v prípade vzniku krízových javov. 33

34 Organizácia spojených národov a rad ďalších nadnárodných, vládnych i mimovládnych organizácií sa na prelome druhého a tretieho tisícročia stále intenzívnejšie zaoberajú otázkou, ako zvýšiť životnú úroveň ľudí vo všetkých krajinách, ako odstrániť hlad, utrpenie a zhubné nemoci, ako chrániť človeka pred ničivými účinkami živelných pohrôm, priemyselných havárií i nezmyselných vojen a terorizmu. História potvrdila, že tieto problémy ľudstva je nutné riešiť pomocou osobitných inštitúcií, nástrojov a mechanizmov, ale tiež síl a prostriedkov, ktoré sú v kompetencii krízového manažmentu. 34

35 Vznik a podstata krízových javov 2. VZNIK A PODSTATA KRÍZOVÝCH JAVOV Krízové javy a ich riešenie sa stali súčasťou nášho každodenného života. Termíny ako riziko, kríza, kritická infraštruktúra, klimatické zmeny, hospodárska kríza a mnohé ďalšie takmer zľudoveli. Ak chceme úspešne riešiť krízové javy, musíme správne identifikovať ich zdroje, ale aj ich podstatu a význam pre spoločnosť. V nadväznosti na prekonanie krízových javov v minulosti sa môžeme domnievať, že sme o niečo múdrejší a zručnejší pri zvládaní tých súčasných, a tiež pripravenejší na krízové javy, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti. Musíme sa na ne pripraviť v nadväznosti na komplexné posúdenie rizík a spracovanie scenárov vzniku krízových javov. Na základe ich poznania je nevyhnutné vytvoriť komplex zdokonalených alebo úplne nových preventívnych opatrení a vybudovať bariéry obmedzujúce ich vznik alebo znižujúce negatívne dôsledky v ich priebehu. Napriek všetkým opatreniam však nemôžeme úplne zabrániť vzniku stále nových krízových javov vo všetkých oblastiach života spoločnosti. 2.1 TERMINOLÓGIA POUŽÍVANA NA ÚSEKU VZNIKU KRÍZOVÝCH JAVOV Terminológia používaná na úseku krízového riadenia nie je jednotná v právnych normách, ani v praxi. Dosť často sa nie príliš správne a jednotne používajú termíny ako krízová situácia, bezpečnosť, riziko, hrozba, prípadne mimoriadna udalosť. Riziko je najbežnejšie a snáď aj najfrekventovanejšie používaný termín na úseku krízového riadenia, no jeho definícií je skutočne veľké množstvo. Zdrojom rôznorodosti jeho definovania sú najmä oblasti, v ktorých sa používa, ale aj názory a postoje autorov. Terminologická nejednotnosť kľúčových termínov je typickou črtou väčšiny vedných odborov v súčasnosti. Táto skutočnosť môže spôsobovať komunikačné problémy medzi odborníkmi nielen pri prenose informácií z jedného jazyka do jazyka druhého, ale rovnako aj komunikačné a terminologické nezrovnalosti v tom istom jazyku. Jedná sa najmä o správne chápanie významu daného termínu, pričom niektoré vystihujú rovnakú podstatu, avšak používajú odlišné slová na jej vyjadrenie. Pre potrebu lepšieho pochopenie ďalšieho textu je nevyhnutné prvotné vymedzenie termínov, ktoré budú ďalej používané či už na úseku krízového manažmentu, ale aj manažmentu rizík. Zámerom nie je ich komplexná analýza či vytvorenie nových definícií termínov, ale poskytnutie základného terminologického materiálu umožňujúceho ďalšie rozpracovanie a analýzu. Medzi základné termíny je možné zaradiť nebezpečenstvo, ohrozenie a hrozbu, rizikový faktor, riziko, mimoriadnu udalosť, mimoriadnu situáciu, ale tiež krízu, krízový jav, krízovú situáciu, krízový stav, krízový manažment a manažment rizík. Ich základné definovanie je jedným z podmieňujúcich faktorov efektívnej komunikácie a porozumenia v komunite odbornej verejnosti, krízových manažérov, ale aj laickej verejnosti pri riešení krízových javov. Definície týchto termínov sú v rôznych zdrojoch uvádzané v mnohých prípadoch odlišne. Smerodajnými dokumentmi by mali byť právne normy a slovenské technické normy (ďalej len STN), ktoré súvisia s manažmentom rizík a jeho integrálnymi súčasťami. Nie je však výnimkou, že aj v nich sú vo viacerých prípadoch uvádzané termíny definované nepresne, čo môže prameniť najmä z prekladov z ktoréhokoľvek cudzieho jazyka do slovenského jazyka. Špecifikom každého jazyka sú i synonymá, ktoré je možné použiť pri preklade daného 35

36 termínu a na základe toho môže vzniknúť niekoľko jazykových ekvivalentov v rámci jedného termínu. Termín krízový jav, ktorý je v tejto učebnici veľmi často používaný, sa zatiaľ v bezpečnostnej komunite príliš neudomácnil. Napriek tomu má ambíciu stať sa všeobecným termínom pre všetky druhy kríz. Krízový jav bude používaný ako všeobecné pomenovanie pre všetky mimoriadne udalosti, mimoriadne situácie, krízové situácie, krízy i krízové stavy, ktoré môžu nastať vo všetkých sférach spoločenského, technického, ale i prírodného prostredia. Môžu byť spôsobené prírodou, človekom alebo technickými a technologickými procesmi. Krízový jav je teda taký spôsob existencie javu a skutočnosti, v ktorom je v dôsledku podstatných zmien vonkajšieho alebo vnútorného prostredia narušená jeho funkčná rovnováha, čo má alebo môže mať negatívne, prípadne až deštruktívne dôsledky pre neho samotného alebo pre iné súvisiace javy (Šimák L. a kol., 2005). Priebeh krízových javov je vnútorne protirečivý, ich následky nemusia byť nutne iba negatívne, za priaznivých okolností môže byť krízový jav impulzom pre pozitívne zmeny danej skutočnosti. Potenciálna možnosť vzniku krízového javu vyjadrená pravdepodobnosťou jeho vzniku a jeho dôsledkami je vymedzená termínom riziko. Zdroj rizika a nebezpečenstvo sa používajú zvyčajne v procese posudzovania rizík technických a technologických systémov a rizikový faktor najmä v súvislosti so zdravotnými, ekonomickými, prípadne finančnými rizikami. Termín zdroj rizika je v teoretickom a odbornom prostredí často vnímaný ako obsahovo totožný s termínom nebezpečenstvo (v právnych predpisov však nie je definovaný). Rovnako je tento termín obsahovo totožný s termínom nebezpečenstvo aj v prípade niektorých autorov v Českej republike. Podľa autorského kolektívu VÚBP: Zdroj rizika má znamenať vnútornú vlastnosť nebezpečnej látky alebo fyzikálnej situácie, ktorá má potenciál na vznik škody na ľudskom zdraví, zvieratách, majetku a životnom prostredí. Jeho preklad pochádza zo slova hazard. Táto definícia sa nachádza aj v smernici SEVESO II. (Sluka V. a Bumba J., 2009) Zdroj rizika označuje konkrétnu, často latentnú, neoddeliteľnú vlastnosť vyplývajúcu z objektívneho stavu a priebehu javov, alebo vlastnosť, ktorá vzniká v dôsledku možných, pravdepodobných zmien vonkajších a vnútorných podmienok. Termín nebezpečenstvo sa používa skôr v technologických procesoch napr. pri prevencii závažných priemyselných havárií. Kandráč vo svojej práci definuje nebezpečenstvo takto: nebezpečenstvo je vlastnosť objektu spôsobiť neočakávaný negatívny jav. Je to skrytá vlastnosť alebo schopnosť materiálu, stroja, pracovnej činnosti, zapríčiniť vznik poškodenia, škody. Je to zdroj možného zranenia alebo poškodenia zdravia. (Kandráč, 2001) Všeobecne možno konštatovať, že nebezpečenstvo je latentná vlastnosť daného systému alebo jeho komponentov schopná spôsobovať negatívne javy, ktoré narušujú bezpečnosť, ohrozujú stabilitu a fungovanie príslušného systému, prípadne aj jeho okolia. Existuje teda významová paralela medzi termínmi nebezpečenstvo a zdroj rizika. Ich používanie je závisle od kontextu. Termín rizikový faktor sa používa alebo je vhodne používať skôr v súvislosti s fungovaním spoločnosti v rôznych formách a podobách, a v rôznom meniacom sa prostredí, prípadne v súvislosti so skutočnosťami, ktoré ovplyvňujú život človeka ako biosociálnej bytosti. Rizikovým faktorom je potom taká skutočnosť, ktorá môže významným spôsobom spravidla negatívne ovplyvniť život spoločnosti alebo jednotlivého človeka. Každý jednotlivý krízový jav je konkrétny jav, ktorý nastane za určitých podmienok. Niektoré krízové javy sú definované v zákone, a to mimoriadna udalosť, mimoriadna situácia, krízová situácia. V zmysle Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je krízová situácia rozumie obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány 36

37 Vznik a podstata krízových javov môžu po splnení podmienok stanovených v tomto ústavnom zákone na jej riešenie vypovedať vojnu, vyhlásiť vojnový stav alebo výnimočný stav, prípadne núdzový stav. Takéto vymedzenie by bolo logickejšie, keby bola krízová situácia charakterizovaná aj stavom a spôsobom existencie systému, nielen obdobím, počas ktorého je narušená bezpečnosť. S termínom kríza sa spája množstvo možných vymedzení a definícií. Je prirodzené a logické, že jednotliví autori používajúci termín kríza na označenie konkrétnych dejov v prírodnej, spoločenskej, technickej, ekonomickej a inej realite zvýrazňujú v jeho obsahu momenty a skutočnosti príznačné a špecifické pre túto realitu a na skúmanie konkrétnych prejavov krízy v nej. O to je potom náročnejšie vytvoriť definíciu krízy s vysokým stupňom všeobecnosti vo svojom obsahu a komplexnosti vo svojom rozsahu. Krízu spravidla oprávnene vnímame ako niečo čo má alebo môže mať pre nás skôr negatívne následky, čo nás ohrozuje, čo spôsobuje materiálne škody, rozvrat, ľudské nešťastia a tragédie. Kríza však je zároveň šancou a zdrojom zmeny, spôsobom ako sa skutočnosť viac alebo menej dynamicky vyvíja, na prospech alebo v neprospech jedného alebo viacerých prvkov zložitého komplexu prírodných, spoločenských, technických a iných javov. Ďalším terminologickým problémom je odlíšenie krízového manažmentu a manažmentu rizík, ktoré sa často zamieňajú aj v odbornej verejnosti. Napriek tomu, že sú vzájomne úzko previazané, vo svojej podstate sú v mnohom odlišné, majú rozdielny obsah, využívajú rozdielne nástroje, postupy a metódy. Termín krízový manažment je viacvýznamový, v čom sa odráža jeho zložitosť a štruktúrovanosť. Krízový manažment je interdisciplinárnym vedným odborom, ktorý sa zaoberá riadením ako cieľavedomou činnosťou ľudí a jeho poslaním je vytvoriť všeobecnú metodológiu riadenia krízových javov s dôrazom na dosiahnutie efektívnosti tejto činnosti vo vzťahu k vytýčenému cieľu, t.j. ochrane spoločnosti a materiálnych hodnôt pred negatívnymi účinkami kríz a počas ich prekonávania (Šimák L. a kol., 2005). Zároveň sú to však aj inštitúcie a pracovníci, ktorí sa zaoberajú prevenciou vzniku a riešením krízových javov. Manažment rizík je logická a systematická metóda zahŕňajúca posudzovanie súvislostí v akýchkoľvek činnostiach, funkciách alebo procesoch spätých s rizikom, identifikovanie zdrojov rizík, ich analýzu, hodnotenie, znižovanie a priebežné monitorovanie, ktorá umožňuje minimalizovať straty a maximalizovať príležitosti. Tieto činnosti je možné rozdeliť do dvoch fáz a to na fázu posudzovania rizík a fázu riadenia rizík. Z uvedeného je zrejmé, že manažment rizík je špecifickou súčasťou krízového manažmentu, v ktorej sa predmetom všetkých činností stáva práca s rizikom vo všetkých jeho podobách a fázach. Manažment rizík je teda účinnou metódou znižovania rizík a zároveň aj možnosťou predchádzania krízovým javom. Pri predchádzaní krízovým javom je jedným z najúčinnejších nástrojov prevencia. 2.2 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ A PODSTATA VZNIKU KRÍZOVÝCH JAVOV Jedným zo základných teoretických a metodologických východísk pre poznanie a pochopenie podstaty vzniku krízových javov a ich reálnych prejavov je akceptovanie predpokladu, že akejkoľvek skutočnosti je nevyhnutné vnímať a posudzovať v ich neustálej zmene a vývoji. Zdroje zmien, ich príčiny, hybné sily i samotný priebeh sú vždy konkrétne, bezprostredne späté s danou skutočnosťou. Existujú však určité všeobecné tendencie a zákonitosti, ktoré vytvárajú kauzálne predpoklady a rámec zmien. Teoretickým zdôvodnením zmien stavu určitého systému je objasnenie spôsobu narušenia jeho rovnovážneho stavu. Každý rovnovážny stav je charakterizovaný radom parametrov, 37

38 pričom podstatná zmena niektorého z nich môže zapríčiniť stratu stability rovnovážneho stavu. Evolučný proces je matematicky popísaný vektorovým poľom vo fázovom priestore, pričom jednotlivé body fázového priestoru určujú stav systému. Vektor poľa v danom bode predstavuje rýchlosť zmeny stavu. V niektorých bodoch sa stav systému s časom nemení a vektor sa teda rovná nule, čo určuje rovnovážny stav systému. Zmenou parametrov v jednom alebo viacerých bodoch, nastáva aj zmena v ich vektoroch a teda aj v rýchlosti zmien, čo má za následok stratu ich dovtedajšej stability. Strata stability rovnovážnych stavov je prirodzeným javom, ktorý je súčasťou vnútorne protirečivého evolučného vývoja sveta. Tendenciu k strate stability rovnovážnych stavov je síce možné subjektmi do značnej miery znížiť rôznymi preventívnymi nástrojmi, v prevažnej väčšine prípadov jej však nie je možné úplne zabrániť. Stratu stability rovnovážneho stavu je možné podľa jej priebehu členiť na dva základné druhy: mäkká strata stability, tvrdá strata stability (Arnoľd V.I., 1986). V prípade mäkkej straty stability sa ustáleným režimom systému stáva oscilujúci periodický režim, ktorý sa spočiatku len veľmi málo líši od rovnovážneho stavu. Postupná zmena parametrov však môže v konečnom dôsledku spôsobiť stratu stability systému. Naproti tomu náhodné alebo zámerné okamžité a zásadné zmeny parametrov a ich prejavy narušia funkčnosť systému natoľko, že sa úplne naruší stabilita a nastáva jej tvrdá strata. Systém opúšťa rovnovážny stav skokom a prechádza na iný režim vývoja. Môže to byť iný stabilný stacionárny režim, stabilné oscilácie okolo rovnovážneho stavu, ale tiež aj zložitejší nerovnomerný pohyb (Arnoľd V.I., 1986). Komplexnou teóriou a metodológiou umožňujúcou skúmať a vysvetľovať tieto zložité procesy je teória katastrof. Na obrázku č.2.1 je znázornená mäkká (a) a tvrdá (b) strata stability rovnovážneho stavu systému (t = čas, v ktorom prebieha sledovaný dej alebo proces, x = hodnota vektorového parametra sledovaného procesu, deja alebo systému). x x a b t t Obr.č.2.1 Grafické znázornenie priebehu mäkkej (a) a tvrdej (b) straty stability Každá skutočnosť, činnosť, dej alebo jav, ktoré prebiehajú v prírode, v spoločnosti, prípadne v technologických procesoch stabilným spôsobom, sa môžu zmenou vonkajších alebo vnútorných podmienok stať nestabilnými, rizikovými a pre subjekty nekontrolovateľnými s možnosťou spôsobiť človeku škody a straty. Ak však človek pochopí príčiny zmien v prebiehajúcich procesoch, ak je schopný odhaliť ich príznaky, môže hľadať cesty znižovania rizík vzniku krízových javov, eliminovať tieto negatívne javy ešte pred ich negatívnym pôsobením na systém. Odhalenie a priebežné monitorovanie parametrov, ktoré sa stávajú krízovými faktormi pre danú skutočnosť, umožňuje zabrániť jej poškodeniu, či 38

39 Vznik a podstata krízových javov dokonca zničeniu, prípadne narušeniu prebiehajúcich procesov a dosiahnuť zodpovedajúcu úroveň jej bezpečnosti. Úroveň bezpečnosti i pohľad na ňu sa neustále vyvíja. Spoločnosť mení svoje priority a na začiatku 21. storočia sa zaoberá komplexnou bezpečnosťou, ktorá kladie rovnaký dôraz na vojenské i nevojenské hrozby. Silové konfrontačné prístupy sú postupne nahradzované kooperačnými prístupmi, no na druhej strane tiež zaznamenávame obrovský nárast nevojenských hrozieb, ktorých negatívne pôsobenie na spoločnosť je nevyhnutné komplexne riešiť. Bezpečnosť štátu je nutné chápať komplexne ako účelné prepojenie roviny politickej, vojenskej, hospodárskej, sociálnej a environmentálnej a na druhej strane aj úseku obrany štátu s ochrany obyvateľov, s vnútornou bezpečnosťou a poriadkom v štáte v akejkoľvek situácií. Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky tvorí základný koncepčný dokument, ktorý sa musí realizovať v bezpečnostnej politiky štátu. Vytvára priestor a stanovuje zásady, prostredníctvom ktorých bude zabezpečovaná ochrana obyvateľov pred negatívnymi dopadmi akýchkoľvek krízových javov. Bezpečnosť obyvateľstva, spoločnosti a celého štátu je možné definovať ako stav, kedy sú odstránené alebo minimalizované riziká a z nich plynúce ohrozenia, ktoré môžu vyústiť do vzniku krízových javov. Na druhej strane bezpečnosť strojov a technologických procesov je stav, kedy boli zohľadnené možné riziká a ohrozenia z nich plynúce sú pod úrovňou akceptovateľných rizík prijatých vo forme zaužívanej spoločenskej normy, alebo sú dané zákonom, či štátnou technickou normou, alebo stanovené iným všeobecne záväzným predpisom. V neposlednom rade je bezpečnosť vnímaná ako stav, v ktorom sa daný subjekt necíti byť ohrozený z hľadiska svojej existencie, záujmov a hodnôt, prípadne je vnímaný ako objekt bez ohrozenia. Základné termíny používané pri popisovaní stavu a úrovne bezpečnosti vrátane straty rovnovážneho stavu a vzniku krízového javu v spoločenských procesoch a v technike a technologických procesoch sa v podmienkach krízového riadenia na Slovensku odlišujú. V spoločenských procesoch sú používané termíny: riziko (potenciálne nebezpečenstvo), ohrozenie (aktuálne nebezpečenstvo), kríza (krízová situácia, krízový stav), V technických a technologických procesoch sa strata rovnovážneho stavu popisuje týmito termínmi: nebezpečenstvo, ohrozenie, riziko, mimoriadna udalosť (krízová situácia, krízový stav) (Sinay J. a kol., 1997). Uvedené termíny je možné podrobnejšie popísať a definovať taktiež len v závislosti na prostredí, v ktorom boli použité. Hlavne pojmy riziko a ohrozenie sú chápané v spoločenskom a technickom (technologickom) prostredí odlišne. Kým súčasťou prevažnej väčšiny spoločenských systémov a činnosti, ktoré sa v rámci nich vykonávajú, sú bezpečnostné riziká spojené s narušením ich stability a následným ohrozením úspešnosti daného procesu, tak v technických a technologických procesoch je riziko mierou ohrozenia, jeho reálnym vyjadrením. Bezpečnostné riziká, ktoré predstavujú potenciálne nebezpečenstvo, sú neoddeliteľnou súčasťou všetkých spoločenských procesov. Vyjadrujú možnosť narušenia prebiehajúcich procesov, dejov a činností v konkrétnych bodoch v závislosti na vnútorných a vonkajších 39

40 podmienkach. Analýza bezpečnostných rizík a ich rešpektovanie v praxi umožňuje predchádzať konkrétnym ohrozeniam, ktoré narušujú stabilitu systému a vnášajú neistotu do plánovaných procesov, prípadne tiež znemožňujú reálne prognózy budúcnosti. Bezpečnostné riziká sa prejavujú v akomkoľvek spoločenskom prostredí, počnúc politickým, či vojenským a končiac takými špecifickými, akými je napríklad energetické, či informačné prostredie. Aktuálnym nebezpečenstvom je reálne narušenie jednotlivých zložiek bezpečnostného prostredia, ktoré môže ohroziť stabilitu vývoja, prípadne proces zabezpečovania základných hodnôt spoločnosti a tým znížiť životnú úroveň obyvateľov. Graficky je to znázornená na obrázku č.2.2. BEZPEČNOSŤ (štátu, občanov, majetku) = stabilita, istota, predvídateľný alebo plánovaný vývoj OHROZENIE BEZPEČNOSTI (štátu, občanov, majetku) = hrozba pre stabilitu vývoja, narušenie základných hodnôt, neistota v predvídaní budúcnosti Spoločenské prostredie BEZPEČNOSTNÉ RIZIKÁ politické vnútropolitické - zahraničnopolitické vojenské sociálne zdravotné ekonomické technologické energetické informačné ekologické ďalšie OHROZENIE Obr.č.2.2 Vzťah medzi rizikom a ohrozením v spoločenských procesoch Na druhej strane v technických a technologických procesoch sa ako základný termín pri posudzovaní bezpečnosti výrobných systémov alebo technických zariadení používa nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo je potenciálna možnosť systému, stroja, materiálu, technológie a pracovnej činnosti, prípadne ich komponentov, spôsobovať neočakávané negatívne javy alebo hrozby pre človeka, materiálne hodnoty a životné prostredie. Je to podstatná, ale skrytá vlastnosť alebo schopnosť materiálu, technického zariadenia alebo pracovnej činnosti, ktorá môže spôsobiť škody (Sinay J. a kol., 1997). Nebezpečenstvo je zdroj možného zranenia alebo poškodenia zdravia obsluhy daného stroja alebo technologického zariadenia, prípadne aj ľudí, ktorí sa nachádzajú v okolí. Je to zdroj ohrozenia. 40

41 Vznik a podstata krízových javov Ohrozenie je stav pôsobiaci na človeka alebo prostredie vznikajúci pri činnostiach, ktorých nebezpečné vlastnosti neboli v plnej miere zohľadnené. Jeho znižovanie sa uskutočňuje konštrukčnými riešeniami prostredníctvom celého radu pasívnych, ale aj aktívnych prvkov bezpečnosti. Je to možnosť aktivovať nebezpečenstvo v konkrétnom priestore a čase (Sinay J. a kol., 1997). Ohrozenie je aktívna vlastnosť objektu spôsobiť negatívny jav. Riziko je kvantitatívne alebo kvalitatívne vyjadrenie ohrozenia, je to stupeň alebo miera ohrozenia. Riziko je pravdepodobnosť vzniku negatívneho javu a veľkosť jeho dôsledku (Šimák L. a kol., 2005). Keďže žiadna ľudská aktivita nie je absolútne bezpečná, je nutné stanoviť mieru rizika, ktorú je možné akceptovať, tzv. akceptovateľné riziko. Akceptovateľné riziko je zo skúsenosti a odborných zdrojov stanovené hodnotou 10-5 až 10-7, tzn. že negatívny jav sa môže vyskytnúť jedenkrát zo až prípadov, prípadne jedenkrát za uvedený počet časových jednotiek. Okrem toho existuje zostatkové riziko. Je spojené hlavne s technickými zariadeniami a predstavuje mieru rizika, ktorú nie je možné úplne odstrániť pri konštruovaní príslušného zariadenia. Preto sa uvádza v informácii pre užívateľa vrátane možných dôsledkov príslušného negatívneho javu (Sinaj J. a kol., 1997). Uvedené pojmy nie je možné od seba oddeľovať, pretože sú to tri stránky tej istej reality. Nebezpečenstvo je zdrojom ohrozenia a riziko je mierou tohto ohrozenia. Sú teda vzájomne previazané a navzájom sa podmieňujú. Snahou ľudí je neustále znižovať riziká v každej činnosti a v akomkoľvek prostredí. Tento proces sa v teórii rizík nazýva manažment rizík. Zahrňuje konkrétne postupy od identifikovania zdrojov rizík, cez ich analýzu a hodnotenie, až po ich znižovanie a monitorovanie zmien ich priebehu. Súčasťou komplexného posudzovania rizík musí byť vyhodnotenie významu posudzovaného zariadenia, či technológie, pre spoločnosť. Je potrebné stanoviť, aké škody a straty by vznikli, keby bolo zariadenie vyradené z prevádzky. V rámci identifikácie zdrojov rizík sú zisťované miesta, ktoré môžu byť zdrojom poruchy či havárie. Analýza rizika začína dekompozíciou systému na funkčné prvky a stanovením pravdepodobnosti zlyhania. Následne je stanovená veľkosť negatívnych dôsledkov. Dôraz je položený na určenie pravdepodobnosti a dôsledku negatívneho javu a na ich vzájomnú kombináciu. Hodnotenie rizík má za úlohu stanoviť ich mieru, zoradiť ich na akceptovateľné a neakceptovateľné. Proces znižovania rizík na požadovanú úroveň sa uskutočňuje aktívnou protikrízovou politikou a aplikovaním konkrétnych metód znižovania rizík. So zostatkovým rizikom je potrebné zoznámiť používateľov zariadenia, či technológie. Monitorovanie rizík je zamerané na kontrolu zmien, ktoré by mohli spôsobiť, že riziko by sa opäť stalo neakceptovateľným. Definície rizika závisia najmä od špecifických vlastností prostredia, v ktorom pôsobí a kde ho posudzujeme. Iný charakter nadobúda v ekonomickom, technickom, sociálnom a iný v prírodnom prostredí. V ďalšom texte sú uvedené definície rizika z rôznych zdrojov, ktoré sú využívané v rôznych oblastiach života spoločnosti: STN Manažérstvo rizika definuje riziko ako príležitosť, že sa stane niečo, čo bude mať vplyv na ciele, meria sa následkami alebo odhadom pravdepodobnosti. (STN , 2003) Terminologický slovník krízového riadenia definuje : Riziko je potenciálna možnosť narušenia bezpečnosti systému, objektu alebo procesu. Je to pravdepodobnosť vzniku krízového javu a jeho dôsledku. (Šimák a kol., 2006).. Terminológia bezpečnostného manažmentu definuje: Riziko (možnosť, nebezpečenstvo straty, neúspechu, škody; kombinácia pravdepodobnosti, že nastane neželaná udalosť a následkov neželanej udalosti; kvantitatívne a kvalitatívne vyjadrenie 41

42 ohrozenia, stupeň alebo miera ohrozenia.). Je pojem na označenie skutočnosti, že existuje potenciálna možnosť narušenia bezpečnosti. (Security revue, 2008) Z pohľadu bezpečnosti štátu Bezpečnostné riziká predstavujú negatívne postoje alebo opatrenia štátu (skupiny štátov), alebo domácich či zahraničných subjektov, prípadne situácie, ktoré môžu pri ich neriešení prerásť do bezprostredného ohrozenia záujmov Slovenskej republiky. Charakter bezpečnostných rizík vyžaduje ich nepretržité sledovanie, vyhodnocovanie tendencií ich vývoja a včasné prijímanie účinných preventívnych opatrení. (Vzťah pojmov hrozba a riziko, 2008) Investičné riziko je spojené napríklad s menovým rizikom spojeným s investovaním do aktív denominovaných v cudzích menách a kurzovým, ktoré je spojené s investovaním do akcií prípadne dlhopisov.(investičné riziko, 2008) Pod termínom prírodné riziko budeme chápať bezprostredný vplyv hrozby na záujmy spoločnosti, ktorý sa dá vyjadriť v sociálnych alebo ekonomických kategóriách (straty na ľudských životoch, ekonomické straty v korunách a pod.). Preto pre posúdenie prírodného rizika je potrebné študovať aj sociálnu, ekonomickú, prípadne politickú štruktúru daného regiónu. (Prírodné riziko, 2008) Výsledkom abstrahovania od konkrétneho prostredia a zovšeobecnenia rôznych prístupov je definovanie rizika ako potenciálnej možnosti narušenia bezpečnosti systému, objektu alebo procesu. Je to pravdepodobnosť vzniku krízového javu a jeho dôsledku. Môžeme to zjednodušene vyjadriť ako R = P x D teda, riziko vyjadrené súčinom pravdepodobnosti a dôsledkov. Tu dochádza často k neuvedomeniu alebo nepochopeniu toho, že sa jedná o karteziánsky súčin a nie o bežný súčin. Karteziánsky súčin tvorí usporiadaná dvojica prvkov, pričom je presne určené, ktorý je prvý (pravdepodobnosť) a ktorý je druhý prvok (dôsledok). Výsledok je následne premietnutý do matice rizík. Riziko môžeme tiež vnímať ako funkciu pravdepodobnosti a dôsledkov, R= f (P,D) ale vyjadriť ho tiež prostredníctvom zraniteľnosti, frekvencie a ďalších ukazovateľov a termínov. R= f (P,D) z,f,u... Existuje celý rad možností, pohľadov a vzorcov, pomocou ktorých je možné riziko vyjadriť. Ich charakter závisí od špecifík skúmaného prostredia a dostupnosti údajov a dát potrebných na jeho vyjadrenie (Božek, F., Urban, R.: 2008). Z hore uvedených skutočností je možné o termíne riziko urobiť rad záverov: riziko môže byť vyjadrené kvalitatívne alebo kvantitatívne, riziko je vyjadrením pravdepodobnosti a dôsledkov krízového javu, prípadne zdroja rizika, rizikového faktora, ohrozenia alebo nebezpečenstva (záleží to na charaktere posudzovanej oblasti), 42

43 Vznik a podstata krízových javov dopady krízového javu svojim vznikom a priebehom bezprostredne spätým s konkrétnym rizikom môžu mať negatívny ale aj pozitívny charakter, riziko vzniká v súvislosti so zmenou podmienok v prírodnom, technickom a technologickom alebo spoločenskom prostredí, riziko je možné znižovať uskutočňovaním preventívnych opatrení, prípadne rôznych foriem ochrany pred reálnym ohrozením, riziko nemôže byť nulové, samotné uvedomenie si rizika umožňuje zainteresovaným subjektom ovplyvňovať a znižovať riziko, matematické vyjadrenie rizika je karteziánskym súčinom pravdepodobnosti a dôsledkov. Riziká v akejkoľvek oblasti nie sú v prevažnej väčšine stabilné, ale v čase sa menia. Tieto zmeny sú podmienené zmenami v ich vonkajšom a tiež vo vnútornom prostredí, ktoré súvisia s prebiehajúcimi dejmi a procesmi. Vonkajšie prostredie môže byť reprezentované medzinárodnou politickou klímou, chovaním susedov, konkurenciou v podnikateľskom prostredí, meteorologickými vplyvmi, zmenami v prírodných podmienkach, teplotou, tlakom, a iným fyzikálnymi parametrami ovplyvňujúcimi prebiehajúce deje, ale tiež napríklad aj kvalitou personálneho obsadenia. Na druhej strane vnútorné prostredie súvisí s vnútropolitickou situáciou, s hospodárskou situáciou podniku, so sociálnou situáciou v danej komunite, s prírodnou mikroklímou s kvalitou technologického zariadenia, mierou jeho opotrebovania, ako aj s úrovňou dodržiavania bezpečnostných zásad predpísaných pre jeho prevádzku. Dôsledkom rôznorodosti a premenlivosti prostredia je neurčitosť priebehu a vývoja javov. Táto neurčitosť umocňuje mieru rizika a zvyšuje neistotu v procese manažmentu rizík. Poznanie prostredia, v ktorom riziko vzniká, je jedným z predpokladov, že sa nám podarí vyhnúť vzniku krízového javu a tým aj škodám a stratám. Vývojové fázy rizika a opatrenia uskutočňované krízovým manažmentom na jeho odstraňovanie sú uvedené v tabuľke č

44 Tab.č.2.1 Vývojové fázy vzniku krízových javov a opatrenia uskutočňované krízovým manažmentom na zníženie ich negatívnych dôsledkov Vývojová fáza krízového javu Opatrenia uskutočňované krízovým manažmentom Riadiace zložky KM Výkonné prvky KM RIZIKO DIVERGENCIA (odchýlka) TURBULENCIA (nepravidelnosť) OSCILÁCIA (kmitanie) CHAOS (neusporiadané, náhodné procesy) monitorovanie analýza informácií predbežné opatrenia aktualizácia krízových plánov pohotovosť dispečerských miest pohotovosť základných síl vyrozumenie ďalších síl pripravenosť na zásah KRÍZOVÝ JAV ELEVÁCIA (počiatok krízy) KULMINÁCIA (vyvrcholenie krízy) DEPRESIA (ukončenie krízy) organizácia zásahu a vyslanie síl a prostriedkov riadenie záchranných prác rozhodnutie o ukončení záchranných prác POSTRIZIKO výjazd a nasadenia záchranných zložiek, evakuácia vykonávanie záchranných prác ukončenie záchranných prác a návrat záchranných zložiek DEPRIVÁCIA (stav nedostatku základných potrieb) REPARÁCIA (uvedenie do pôvodného stavu) RENOVÁCIA (obnova) REFORMÁCIA (reštrukturalizácia) organizácia podpory obyvateľov štátom podiel na príprave obnovy narušeného systému spolupráca pri riadení prvotnej obnovy spolupráca pri riadení obnovy na nové podmienky podiel na zabezpečovaní podpory evakuovaných osôb vyčlenenie síl a prostriedkov podieľajúcich sa na obnove podiel na obnovovacích prácach podiel na zvyšovaní odolnosti systému Zdroj: Roudny, R., Linhart, P., upravené 44

45 Vznik a podstata krízových javov 2.3 VZNIK MIMORIADNYCH UDALOSTI A ICH CHARAKTERISTIKA Špecifickou skupinou termínov v krízovom manažmente sú tie, ktoré sa používajú na označenie rôznych druhov krízových javov ako je mimoriadna udalosť, mimoriadna situácia, krízová situácia, krízový stav. Ich vymedzenie v právnych normách však nie je jednoznačné a ani odborná verejnosť ich niekedy nepoužíva správne a v praxi dochádza k ich vzájomnému zamieňaniu. Neočakávaný zvrat vo vývoji javu alebo priebehu procesu, ktorý spôsobí výrazné narušenie jeho stability a funkčnosti, čo má za následok značné škody a straty na životoch a zdraví osôb, majetku a životnom prostredí sa nazýva mimoriadna udalosť. V najširšom ponímaní sa mimoriadna udalosť chápe ako závažná, časovo ťažko predvídateľná a priestorovo ohraničená príhoda, spôsobená vplyvom živelnej pohromy, technickej alebo technologickej havárie, prevádzkovej poruchy, prípadne úmyselného konania človeka, ktorá vyvolala narušenie stability systému alebo prebiehajúcich dejov a činností, ohrozuje životy a zdravie osôb, hmotné a kultúrne statky či životné prostredie (Šimák L. a kol., 2005). Prináša so sebou zmeny kvality prvkov systému, a tým aj zmeny kvality vzťahov a väzieb medzi nimi. Systém sa teda prispôsobuje novým podmienkam, ktoré sa menia v jeho vnútri, prípadne v prostredí, v ktorom sa nachádza. Uvedené zmeny majú veľmi často degradačný charakter a sú teda nežiaduce, no výnimočne sa v nich môžu objavovať aj rozvojové prvky a tendencie. Mimoriadne udalosti sú teda súčasťou krízových javov, prípadne môžu predstavovať priamo ich spúšťací mechanizmus. Mimoriadna udalosť je: taká zmena v stave alebo vo vývoji javov, ktorá spôsobuje ohrozenie života, zdravia alebo majetku, a v dôsledku ktorej môže byť vyhlásená mimoriadna situácia, jav, dej, alebo proces, ktorý je spätý s neočakávaným zvratom v ich podmienkach existencie, je to zmena skokom v ich kvalitatívnom vývoji (v najvšeobecnejšom zmysle slova). Mimoriadna situácia je obdobie ohrozenia alebo obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie, majetok alebo na životné prostredie, ktorá je vyhlásená podľa zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva a počas ktorej sú vykonávané opatrenia na znižovanie rizík ďalších hrozieb alebo postupy a činnosti na odstránenie negatívnych dôsledkov spôsobených mimoriadnou udalosťou. Mimoriadnu situáciu vyhlasuje a odvoláva kompetentný orgán verejnej správy alebo štatutárny zástupca právnickej osoby na ohrozenom území prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov. Je to teda obdobie narušenia dosiahnutej úrovne bezpečnosti a stability daného subjektu alebo systému. Následky mimoriadnych udalostí na zasiahnuté javy, deje a procesy nie sú vždy jednoznačné, sú vnútorne protirečivé, s negatívnymi i pozitívnymi efektmi, ktoré sa často prelínajú, prípadne presadzujú v rozdielnom časovom horizonte. Spoločnosť prirodzene vníma predovšetkým tie negatívne. Pozitívne efekty mimoriadnych udalosti vníma ako prirodzený dôsledok vývoja. Mimoriadne udalosti je možno, pri značnom zjednodušení, deliť do dvoch skupín podľa ich vplyvu na dotknutý jav, dej, proces alebo systém : Mimoriadne udalosti, v ktorých prevládajú pozitívne efekty, kde kvalitatívne a kvantitatívne zmeny skutočnosti pôsobia v prospech zvyšovania funkčnosti a vytvárajú predpoklad pre ďalší vývoj, pričom tieto zmeny sú svojim obsahom i rozsahom neočakávané a spôsobujú v spoločnosti zásadné problémy pri vykonávaní dovtedy rutinných činností. Zjednodušene ich preto možno nazvať kladná mimoriadna udalosť. 45

46 Mimoriadne udalosti, v ktorých prevládajú negatívne efekty, kde kvalitatívne a kvantitatívne zmeny skutočnosti spôsobujú narušenie funkčnosti javov, dejov a procesov, či dokonca ich zásadne zmeny, prípadne zmeny ich existencie, kde pôvodne javy, deje a procesy zanikajú. Spoločnosti tak vznikajú významné škody, na ich zmiernenie alebo odstránenie musia byť prijímané mimoriadne opatrenia. Zjednodušene ich možno nazvať záporná mimoriadna udalosť. Človek teda musí počítať s kladnými aj zápornými mimoriadnymi udalosťami. V rozhodujúcej miere sa musí pripraviť na eliminovanie negatívnych dôsledkov záporných mimoriadnych udalostí, ale mal by byť pripravený aj na využívanie možností, ktoré mu prinášajú tie kladné. Väčšina mimoriadnych udalostí má dve základné príčiny. Môže to byť: nedostatok hmôt, energií a súvisiacich informácií - spravidla môžu prebiehať postupné zmeny v dotknutom systéme až do okamžiku zlomu, kedy sa uskutoční zmena kvality skokom, nadbytok hmôt, energií a súvisiacich informácií postupné alebo náhle zahltenie javu alebo procesu a narušenie jeho funkčnosti, životaschopnosti alebo existencie v pôvodnej podobe, ktoré môže prebiehať postupne až do hraničného stavu alebo skokom. Mimoriadne udalosti, ktoré negatívne pôsobia na život, zdravie, prípadne na majetok, sa v súlade so zákonom NR SR č.42/94 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov delia na: živelné pohromy sú mimoriadne udalosti vyvolané ničivými prírodnými silami, v dôsledku ktorých sa uvoľňujú kumulované energie a hmoty, prípadne pôsobením nebezpečných látok, alebo iných ničivých faktorov majúcich negatívny vplyv na človeka, zvieratá, materiálne hodnoty a životné prostredie (povodne, zemetrasenia, výbuchy sopiek), havárie sú mimoriadne udalosti v technických a technologických zariadeniach, keď v dôsledku závažného narušenia prevádzkového procesu, zlyhania techniky alebo ľudského činiteľa dôjde k pôsobeniu významných ničivých síl, často spojených s únikom nebezpečných látok, ktoré majú negatívny vplyv na životy a zdravie ľudí, na majetok, zvieratá a životné prostredie. katastrofy - sú mimoriadne udalosti veľkého rozsahu, ktorá majú závažné priame následky na obyvateľov, materiálne hodnoty, životné prostredie, prípadne aj na fungovanie verejnej správy. Sú to živelné pohromy alebo havárie s rozsiahlym nárastom ničivých faktorov a ich následnou kumuláciou. Ako katastrofy sú teda označované len niektoré živelné pohromy a havárie. Patria medzi ne veľké zemetrasenia, letecké a námorné havárie, nehody v doprave spojené s únikom nebezpečných látok, havárie jadrových zariadení, deštrukcie vodohospodárskych diel a rad ďalších. teroristické útoky sú mimoriadne udalosti spôsobené úmyselné, ktoré ohrozujú ľudské životy a materiálne hodnoty v snahe získať výhodu a dosiahnuť cieľ určitej komunity ľudí, sú to tiež zámerné spôsobené živelné pohromy, havárie alebo katastrofy (Zákon 42/1994 Z. z.). Okrem toho sa ako mimoriadne udalosti označuje rad ďalších náhodných javov a procesov, ktoré významne narušili chod spoločenského života a ohrozili zdravie a život ľudí, prípadne poškodili materiálne hodnoty. Medzi takéto mimoriadne udalosti patria: radikálne politické zmeny a vládne prevraty, 46

47 Vznik a podstata krízových javov rozsiahle občianske nepokoje, neočakávané rozsiahle štrajkové hnutia, krach veľkých finančných, výrobných a obchodných organizácií, rozsiahle zastavenie alebo narušenie železničnej, cestnej alebo leteckej dopravy, zastavenie dodávok energetických a iných strategických surovín zo zahraničia a ich následný nedostatok alebo nedostatok určitých výrobkov na trhu, rozsiahle epidémie (hromadné ochorenia ľudí, prípadne hospodárskych zvierat),... Pri posudzovaní rizík vzniku mimoriadnych udalosti a pre potreby vyhlásenia mimoriadnej situácie a jej riešenie prostredníctvom opatrení a nástrojov krízového manažmentu je nutné zohľadniť determinanty, ktoré charakterizujú dotknutú mimoriadnu udalosť a umožňujú ju zatriediť do príslušnej skupiny (Zákon NR SR č. 42/1994 Z. z.).: riziko vzniku mimoriadnej udalosti miera pravdepodobnosti a možných dôsledkov deštrukcie konkrétneho javu alebo procesu, príčina vzniku mimoriadnej udalosti - javy a ich vlastnosti, ktoré bezprostredne spôsobili vznik mimoriadnej udalosti. Ich poznanie a vyhodnotenie umožňuje predvídať vznik mimoriadnych udalostí, prijímať preventívne opatrenia a minimalizovať možné dôsledky, dôsledok vzniku mimoriadnej udalosti - je taká zmena skutočnosti, ktorá spôsobí narušenie funkčnosti javov, dejov a procesov, či dokonca ich zásadnú zmenu, prípadne takú zmenu ich existencie, kde pôvodne javy, deje a procesy zanikajú, čas vzniku mimoriadnej udalosti - vyjadruje konkrétne časové určenie vzniku udalosti, rýchlosť a tempo zmien, ktoré spôsobili mimoriadnu udalosť alebo zmien spôsobených mimoriadnou udalosťou. Od stanovenia času vzniku mimoriadnej udalosti sa odvíjajú časy prijímaných opatrení krízového manažmentu. Kvantitatívne zmeny, ktoré spôsobili vznik mimoriadnej udalosti, môžu prebiehať: veľmi pomaly, postupne, okamžitou zmenou, náhlym zvratom. dĺžka trvania mimoriadnej udalosti - vymedzuje obdobie od času vzniku mimoriadnej udalosti, počas ktorého pôsobia deštrukčné sily, s následkom negatívnych kvantitatívne zmien, po čas ich zastavenia, ukončenia alebo odznenia a možného prijatia opatrení na odstraňovanie následkov. Na zaradenie mimoriadnych udalostí do jednotlivých skupín nie je stanovená norma, ale posudzuje sa osobitne každý konkrétny prípad a zatrieďuje sa do jednej z troch skupín: krátkodobá mimoriadna udalosť, strednodobá mimoriadna udalosť, dlhodobá mimoriadna udalosť, doba vzniku mimoriadnej udalosti - vymedzuje dennú a ročnú dobu vzniku mimoriadnej udalosti, ktorá charakterizuje okrem iného svetelné a poveternostné podmienky mimoriadnej udalosti, ktoré majú vplyv na vybraté metódy a nástroje riešenia použité zložkami krízového manažmentu. Z tohto pohľadu je v jednotlivých prípadoch nutné zohľadňovať: deň, noc, ročné obdobie, 47

48 priestor vzniku mimoriadnej udalosti vymedzuje geografické, urbanistické, výškové, veľkostné a iné súvzťažné podmienky a predpoklady vzniku a priebehu mimoriadnej udalosti, ktoré môžu byť: ohraničené vonkajšími podmienkami, limitované vnútornými podmienkami úroveň informovanosti o mimoriadnej udalosti - vyjadruje množstvo, obsah, relevantnosť a spôsob získavania spracovaných a využitých informácii o vzniku a priebehu mimoriadnej udalosti. Jej úroveň ovplyvňuje: zabezpečenie prvotného informovania o vzniku mimoriadnej udalosti, vytvorenie systému monitorovania krízového javu a vyhodnocovania nameraných hodnôt, vyrozumenie pracovníkov krízového manažmentu a varovanie obyvateľov v dotknutej oblasti, poskytovanie úplných informácií pre riadiace stupne krízového manažmentu, pre odborníkov z praxe i pre širokú verejnosť, intenzita mimoriadnej udalosti - predstavuje komplex vlastností vyjadrujúcich veľkosť, silu, hustotu, početnosť, nárast deštrukčných zmien, ktoré spôsobili vznik mimoriadnej udalosti alebo sú spojené s jej priebehom. Podrobné posúdenie mimoriadnej udalosti prostredníctvom zohľadnenia uvedených determinujúcich skutočností je základným predpokladom pre ich objektívne, metodicky správne komplexné vyhodnotenie. Vytvára rámec na porovnanie rôznych mimoriadnych udalostí prostredníctvom jednotných kritérií a ukazovateľov. Umožňuje porovnať mimoriadne udalosti vznikajúce v spoločenských procesoch, v technologických procesoch i v prírode a určiť ich spoločné menovatele. Na druhej strane umožňuje porovnať aj rovnaké druhy mimoriadnych udalostí ktoré vznikli v rôznom prostredí a v rôznej dobe a hľadať medzi nimi spoločné ukazovatele. Poznanie uvedených skutočností umožňuje hľadať a prijímať účinnejšie preventívne opatrenia, ale tiež vytvárať a využívať najvhodnejšie nástroje a postupy riešenia mimoriadnych udalostí Zároveň to poskytuje rad informácií, ktoré napomáhajú pri pochopení podstaty mimoriadnych udalostí a popísaní ich priebehu. 2.4 DEFINOVANIE KRÍZY A SÚVISIACICH TERMÍNOV V prostredí krízového manažmentu, pri jeho teoretickom vymedzení a hlavne pri jeho praktickom uskutočňovaní orgánmi a subjektmi verejnej správy patria k najfrekventovanejším termínom termíny krízová situácia a krízový stav. Tieto termíny umožňujú špecifikovať a konkretizovať jednotlivé krízové javy, orientovať sa v situácii a zároveň realizovať mechanizmy krízového manažmentu. Z toho dôvodu sú upravené a formulované i v právnych predpisoch vytvárajúcich predpoklad pre jednotný postup orgánov krízového riadenia. Napriek tomu sa však vyvíja ako obsah tak i formulácia týchto termínov. Objektívny proces zmien vo všetkých oblastiach skutočnosti má za následok premenu konkrétnych javov formou zmeny viac alebo menej významných kvantitatívnych ukazovateľov, alebo v určitých podmienkach, je následkom zásadná zmenu kvality v podobe vzniku nového javu. Uvedomenie si špecifickosti a výnimočnosti tohto momentu zvratu vo vývoji javov viedlo k vzniku pojmu, ktorý viac menej celistvo zachytáva a vyjadruje jeho zložitosť. Takýmto pojmom je kríza. 48

49 Vznik a podstata krízových javov Pojem kríza je spojený s podstatnou časťou doby existencie ľudstva. V rôznych podobách a významoch sa používa od antiky až po novovek. Vyjadruje existenciu konkrétneho časového úseku, v ktorom sa odohrávajú významné zmeny, jeho súčasťou je pociťovanie, uvedomovanie si neistoty a tlak na predvídanie vývoja v budúcnosti, pomocou ktorého je možné zabrániť vzniku škôd a strát. Základná etymológia slova kríza v európskych jazykoch sa odvíja od gréckeho slova krizis a latinského slova crisis. Krizis z gréckeho jazyka, odvodené od krino (konečné, neodvolateľné rozhodnutie typu alebo alebo, t.j. úspech alebo neúspech), vyjadrovalo naliehavú potrebu rozhodnutia, pociťovanie neistoty, hľadanie záchrany alebo zabránenie nešťastiu. Crisis z latinského jazyka kritický, kulminačný bod vo vývoji javu alebo procesu. Na konci stredoveku sa tento pojem rozšíril do európskych národných jazykov a začal sa používať v ďalších oblastiach života, v politike, v psychológii, histografii a rodiacej sa ekonómii, ale i v náboženstve a v medicíne. Označoval obdobia zmien stability na nestabilitu, istoty na neistotu. V kresťanskej teológii sa používal často v súvislosti s posledným súdom, v medicíne vyjadroval kritické obdobie, kulminujúcu fázu priebehu ochorenia. Koncom 18. storočia sa pojem kríza zovšeobecnil a stal sa špecifickým samostatným termínom označujúcim zásadnú zmenu v dôsledku narušenia stability akéhokoľvek deja, procesu, či systému. V súčasnosti preniklo používanie tohto termínu snáď do všetkých oblastí poznania a sfér spoločenského života. Dostalo sa do terminológie vnútornej, zahraničnej i medzinárodnej politiky, do kultúry, hospodárstva, vojenstva, do života cirkví a jednotlivých náboženstiev, do sociálnych vied aj do vied prírodných a technických, do oblasti životného prostredia, aj do sféry života človeka, manželstva, rodiny a výchovy detí, psychiky a sociálnych vzťahov jednotlivcov a celej spoločnosti. Špecifický význam má tento termín v oblasti krízového manažmentu. Definovanie termínu kríza v súčasnosti je často nejednoznačné a okrem toho je ovplyvnené potrebami, záujmami a profesijným zameraním svojich tvorcov. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (Bratislava, 1989) je napríklad kríza definovaná ako: stav vrcholného napätia, rozhodujúci okamih, po ktorom nastáva obrat (vyvrcholenie konfliktu, pooperačná kríza, kríza v dramatickom diele, ), ťažká, zlá, zhoršená situácia (politická, hospodárska kríza, bytová kríza, ). Ak zohľadníme šírku používania tohto termínu v súčasnosti v bežnom jazyku, ale predovšetkým v jazyku vedných odborov a politickej praxe, musíme sa zmieriť so skutočnosťou, že je iba veľmi ťažko možné prijať jednoznačnú definíciu, ktorá by v plnom rozsahu vyhovovala pre všetky úseky spoločenskej praxe, pre odborné kruhy i vedeckovýskumnú komunitu. Na prijatie univerzálnej definície je teda nutný konsenzus rôznych subjektov vedy, ale tiež spoločenskej, politickej a ekonomickej praxe. Pred samotným definovaním termínu kríza je potrebné akceptovať niektoré predpoklady a zovšeobecnenia, ktoré ju charakterizujú: kríza vzniká v určitom štádiu vývoja objektívnych javov a procesov v dôsledku zmeny ich vonkajších a vnútorných podmienok a parametrov, kríza je narušenie funkčnej rovnováhy (stability) javu, procesu alebo systému a ohrozenie ich vývoja v dôsledku zmien vonkajšieho alebo vnútorného prostredia, ktoré ich podstatným spôsobom mení alebo môže zmeniť, 49

50 priebehom krízy podmienené negatívne dôsledky môžu vážne ohroziť funkciu, prípadne i existenciu javu, systému alebo procesu, kríza má svoju kauzálnu determináciu a časovú následnosť, v objektívnych procesoch kríza vzniká a prebieha nezávisle na vôli človeka, poznanie tendencii, príčin a zákonitostí týchto procesov umožňuje spoločenským subjektom do značnej miery ovplyvniť vznik krízy, jej priebeh a dôsledky, kríza môže vzniknúť ako výsledok subjektívne determinovaných a často zámerne vyvolaných procesov, pričom ich dôsledky nemusia zodpovedať očakávaným zámerom, hodnotenie a prežívanie krízy je subjektívne determinované jej dôsledkami pre hodnotiaci subjekt, tieto dôsledky môžu byť vnútorne protirečivé nielen mnohorakosťou svojho pôsobenia na subjekt, ale aj rozdielnym pôsobením na rôzne subjekty. Na základe uvedených východísk je možné definovať krízu takto. Kríza je také narušenie funkčnej rovnováhy (stability) javu, systému alebo procesu ich vývoja v dôsledku zmien jeho vonkajšieho alebo vnútorného prostredia, ktoré ich podstatným spôsobom mení alebo môže zmeniť, pričom vzniknuté negatívne dôsledky môžu vážne ohroziť ich funkciu, prípadne i existenciu. Ďalším dôležitým a v krízovom riadení veľmi často používaným termínom je krízoví situácia. Krízová situácia je taký časovo a priestorovo vymedzený alebo ohraničený priebeh javov a procesov po narušení rovnovážneho stavu spoločenských, prírodných a technologických systémov a procesov, v dôsledku ktorých sú ohrozené životy ľudí, životné prostredie, ekonomika, duchovné a hmotné hodnoty štátu alebo regiónu a jeho obyvateľov a môže byť narušené fungovanie inštitúcií verejnej moci (Šimák L. a kol., 2005). Krízová situácia je situácia, ktorá svojim charakterom, negatívnymi účinkami a rozsahom vážne naruší, prípadne zmení hospodársky alebo spoločenský chod štátu, územného celku alebo konkrétneho subjektu. Na podporu riešenia krízovej situácie sú uplatňované nástroje krízového riadenia vrátane vyhlásenia krízového stavu v zmysle ústavného zákona č.227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. V stručnejšom vyjadrení je krízová situácia obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo osobitnom zákone na jej riešenie vyhlásiť výnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Krízové situácie môžeme deliť na: krízové situácie nevojenského charakteru, krízové situácie vojenského charakteru. Krízové situácie nevojenského charakteru zahrňuje všetky typy krízových situácií, ktoré sú spôsobené vplyvom prírodných katastrof, technických a technologických havárií, ako aj pôsobením sociálnych síl bez použitia vojenskej sily. Zasahujú do oblasti medzinárodnej i domácej politiky, do makroekonomickej i mikroekonomickej oblasti, do oblasti energetiky, zdravotníctva, obchodu, ale aj do sociálnej oblasti, či vzdelávania. Krízové situácie vojenského charakteru sú špecifické krízové situácie, ktoré vznikajú v dôsledku hrozby použitia vojenskej sily alebo priamo vznikom vojenského konfliktu. Na zabezpečenie legálnosti činnosti orgánov verejnej správy a subjektov krízového manažmentu vo boli vytvorené právne podmienky špecifického právneho prostredia umožňujúce prijímať efektívne a účinné opatrenia vrátane obmedzenia základných práv 50

51 Vznik a podstata krízových javov a slobôd občanov v priebehu riešenia krízového javu. Pre toto právne prostredie sa používa termín krízový stav. Krízový stav je právny stav vyhlásený kompetentným orgánom verejnej správy na určitom území na riešenie krízovej situácie v priamej závislosti na jej charaktere a rozsahu (vojna, vojnový stav, výnimočný stav, núdzový stav) (Šimák L. a kol., 2005). Vyhlásenie konkrétneho krízového stavu kompetentným organom verejnej správy reaguje na také zmeny stavu spoločnosti, prírodného, technického alebo technologického systému, ktoré ho zásadným spôsobom odlišujú od stabilného stavu a pôsobia naň ako celok, alebo na niektoré jeho prvky výrazne degradačne a deštrukčne. Takýto stav je spravidla spojený s narušením všeobecne akceptovaných a platných postupov, nástrojov a mechanizmov riadenia a s potrebou aplikovania zásad krízového riadenia vrátane dočasného obmedzenia základných práv a slobôd. Kríza, krízová situácia a krízový stav sú termíny výrazne súvzťažné, odrážajúce súvzťažnosť reálnej skutočnosti. Ich vzájomný vzťah je graficky znázornený na obrázku 2.3. Vysvetlivky: K kríza, KS krízová situácia, KSt krízový stav Obr.č.2.3 Grafické znázornenie vzťahu krízy, krízovej situácie a krízového stavu 51

52 Prekročením hranice akceptovateľného rizika môže nastať krízová situácia, ktorá ešte nemusí automaticky vznik škôd a strát. Krízová situácia môže byť riadená s využitím preventívnych opatrení a v optimálnom prípade sa systém môže vyhnúť kríze. Až prekročením hranice krízy vzniká kríza, ktorú je nevyhnutné riešiť prijatím špecifických opatrení a vyhlásením krízového stavu. Systém sa môže vrátiť do rutinného prevádzkového stavu po poklese krízových ukazovateľov pod úroveň akceptovateľných rizík. V súvislosti s uvedenými termínmi je potrebné definovať ďalšie termíny, charakterizujúce procesy, ktorých reálnym uskutočňovaním sa spoločnosť snaží eliminovať následky krízových javov a vytvárať systém komplexnej bezpečnosti. Takýmito termínmi sú obrana, ochrana a vnútorná bezpečnosť a poriadok v štáte. Obrana je súbor činností, opatrení a mechanizmov, síl a prostriedkov na odvrátenie útoku na systém, zabránenie negatívnym vonkajším alebo vnútorným vplyvom ohrozujúcim jeho existenciu, stabilitu a fungovanie (Šimák L. a kol., 2005). Je to aktívna činnosť na odvrátenie napadnutia alebo ohrozenia štátu vonkajším nepriateľom a súhrn politických, hospodárskych a vojenských opatrení na udržanie nezávislosti a územnej celistvosti štátu. Ochrana je súhrn systémových opatrení, činností a prostriedkov na prevenciu a odstránenie následkov súčasných a potenciálnych vnútorných i vonkajších ohrození občanov i materiálnych a duchovných hodnôt (Šimák L. a kol., 2005). Podieľa sa na odvrátení alebo zmiernení škodlivých vplyvov a následkov živelných pohrôm, prevádzkových havárií, ale aj následkov bojovej činnosti na obyvateľstvo, hospodárstvo a prírodu v mieri i počas vojnového stavu a vojny. Vnútorná bezpečnosť štátu je stav, v ktorom sú na minimálnu mieru eliminované ohrozenia štátu a jeho záujmov z vnútra a štát má vytvorené dostatočné právne prostredie, inštitúcie, zdroje, sily a prostriedky, mechanizmy na riešenie možných krízových situácií (Šimák L. a kol., 2005). Je to tiež spoločnosťou akceptovaná úroveň demokracie, ekonomickej prosperity, ochrany občanov a uplatňovania právnych noriem, ktoré zabezpečuje štát ako jednu zo svojich základných funkcii. 2.5 PRIEBEH KRÍZY A ZÁKLADNÁ KLASIFIKÁCIA KRÍZ Krízy sú prirodzenou súčasťou vývoja vo všetkých oblastiach života skutočnosti. Zároveň však narúšajú zaužívaný chod dejov a procesov, ktorých súčasťou je život spoločnosti a z toho dôvodu si vyžadujú použitie mimoriadnych prostriedkov na zmiernenie alebo elimináciu ich negatívnych dôsledkov. Väčšinu kríz je možné, na základe poznania a analýzy príčin, podmienok a pôsobiacich krízových faktorov relatívne presne charakterizovať a popísať. Čím viac je však kríza determinovaná subjektívnymi faktormi, tým je zložitejšie jej poznanie, hodnotenie a prijímanie preventívnych opatrení. Výrazne to platí pri krízach odohrávajúcich sa v spoločenskom prostredí. Napriek tomu, že sa krízy vo svojich konkrétnych prejavoch od seba navzájom veľmi líšia, je možné vytypovať celý rad spoločných znakov a charakteristík, ktoré sú pre ich priebeh typické: značný moment prekvapenia pri ich vzniku pre zasiahnuté alebo zainteresované subjekty, a to aj v prípade, ak sledovali nárast rizikových faktorov a boli o nich informované, subjektívne vnímaný absolútny alebo relatívny nedostatok relevantných podrobných informácií týkajúcich sa krízy v období a počas situácie, v rámci ktorej sú najpotrebnejšie, 52

53 Vznik a podstata krízových javov preťaženie komunikačného systému, s hrozbou jeho zlyhania v situácii, ak kríza náhle zasiahne veľké územie alebo jej dopady sa týkajú veľkého množstva subjektov alebo jedincov, pričom niektoré informácie a správy prichádzajú viacnásobne z viacerých zdrojov a často sa opakujú, nie všetky preventívne pripravené opatrenia sú v konkrétnej situácii účinné a použiteľné, čo si vyžaduje hľadať a prijímať často neštandardné riešenia, obrovský nárast rozsahu činností zasiahnutých a zainteresovaných subjektov a ich rôznorodosť, čo spôsobuje, že sú ťažko sledovateľné, je ich možné len komplikovane koordinovať a následne vyhodnotiť, s rastom rozsahu negatívnych, škodlivých alebo ničiacich dôsledkov krízy nastáva, priamo alebo sprostredkovane, nárast ohrozenia existenčne dôležitých záujmov spoločnosti, nárast negatívnych dôsledkov spôsobuje priame alebo nepriame zainteresovanie veľkého množstva subjektov, ale aj obyvateľov na prehlbovaní intenzívnej celospoločenskej kontroly, nastáva výrazné medializovaniu všetkého, čo súvisí s krízou a účelové hľadanie senzácií, s priebehom krízy, odstraňovaním dôsledkov a celým krízovým manažmentom je spojené množstvo záťažových situácii z čoho vyplýva činnosť v strese a v časovej tiesni, bezprostredná hrozba škôd na zdraví a strát životov, nedostatok relevantných a užitočných informácii, výskyt falošných informácií a poplašných správ môže spôsobiť vznik paniky, krízy v sociálnych, ekonomických, výrobných, technologických procesoch spôsobujú narušenie zaužívaných pracovných postupov a rozhodovacích procesov a ich nútený prechod na zvláštny režim činnosti, využívajúci metódy krízového manažmentu, rozhodovanie v období krízy je často bez možnosti podrobnej analýzy a preto časť rozhodnutí je prijímaných pod tlakom času intuitívne, prípadne na základe analógie a skúseností z podobnými krízami, ochrana zdravia a záchrana ľudských životov je prvoradá a je pri zvládaní kríz nadradená nad presadzovanie iných hodnôt a uspokojovanie iných potrieb. Vedecká klasifikácia kríz je spôsob ich identifikovania a zoskupovania podľa stanovených spoločných znakov. Poskytuje nástroje, ktoré umožňujú komplexne identifikovať všetky aktivity človeka v spoločenskom prostredí, v prírode, ale aj v prostredí rôznych technologických procesov, ktoré sú priestorom pre existenciu celého radu kríz. Klasifikácia kríz je determinovaná určujúcimi kritériami, ktoré umožnia vymedziť základné členy delenia. Základným členením, ktoré následne ovplyvňuje ostatné možné členenia, je delenie podľa: prostredia, v ktorom krízy vznikajú a prebiehajú, a kde spôsobujú negatívne dôsledky, príčin a zdrojov krízy. Z hľadiska prostredia, v ktorom krízy vznikajú, ich je možné rozdeliť na krízy v prírodnom prostredí a v spoločenskom prostredí. Zo spoločenského prostredia časť odborníkov vyčleňuje krízové javy v technickom a technologickom prostredí. Podľa príčin a zdrojov vzniku krízových javov je ich možné rozdeliť na tie, ktoré sú spôsobené prírodnými činiteľmi a na krízy spôsobené človekom, respektíve spoločnosťou. Aj v tomto prípade je možné hovoriť o technických a technologických príčinách kríz, aj keď je technika skonštruovaná, vyrobená aj obsluhovaná človekom. Tieto faktory sa vzájomne prelínajú a vytvárajú maticu základného členenia kríz. Krízy v prírodnom prostredí podmienené: prírodou, 53

54 spoločnosťou, činnosťou techniky a technologickými procesmi. Krízy v spoločnosti podmienené: prírodou, spoločnosťou, činnosťou techniky a technologickými procesmi. Krízy v technickom a technologickom prostredí podmienené: prírodou, spoločnosťou, činnosťou techniky a technologickými procesmi. Toto základné a jednoznačné rozdelenie kríz však postupne stráca svoje ostré hranice. Záplavy, suchá, zosuvy pôdy a ďalšie prírodné katastrofy vznikajú stále častejšie vďaka nešetrnému ľudskému zásahu do prírodného systému, používaním, či priamo zneužitím, škodlivých alebo devastujúcich technológii. Sociálna aktivita, pretváranie prirodzeného prírodného prostredia podľa viac alebo menej opodstatnených potrieb vytvára nový systém pretvorenej, kultivovanej prírody, v ktorej vznikajú zárodky nových kríz v strete s pôvodnou prírodou alebo vo vnútornom konflikte prvkov tejto civilizačne formovanej prírody. Mestá, dopravné komunikácie a doprava, zložitá priemyselná výroba, ťažba nerastných surovín, vodné priehrady, jadrové elektrárne, pestovanie kultúrnych plodín, genetické manipulácie a ďalšie technické a technologické civilizačné výdobytky sú často nielen víťazstvom nad prírodou, ale aj jej prehrou. Technika, zložité technologické zariadenia a procesy v konfrontácii s prírodou a rôznorodými sociálnymi aktivitami môžu byť zdrojom mnohých konfliktov a kríz. Spoločenské procesy a vzťahy nielen odrážajú prírodné podmienky, v ktorých vznikali a formovali sa v podobe ekonomických, politických, kultúrnych, etnických, náboženských či vojenských vzťahov, ale spätne, prostredníctvom materiálnych činností, využívaním technológií pozitívne, no nezriedka aj veľmi negatívne, tieto prírodné podmienky menia. Najvýraznejšie sa to prejavuje vo vojnových konfliktoch. Zdanlivým paradoxom súčasnosti je, že politicky, sociálne a technologicky vyspelým krajinám sa krízy nevyhýbajú, naopak, akoby ich početnosť, periodicita či negatívne dôsledky narastali. Zdôvodnenie spočíva v tom, že spolu s vyspelosťou vo všetkých oblastiach, narastá priamo úmerne aj ich zložitosť a vzniká množstvo trecích plôch a konfliktov, s ktorými sa tieto krajiny musia v rámci vnútorného i vonkajšieho prostredia vyrovnávať. Vzťahy vo sfére vnútornej a medzinárodnej politiky a ekonomiky pri sledovaní vlastných záujmov spoločenských subjektov zďaleka nie sú idylické. Výsledkom sú politické a ekonomické krízy, terorizmus, ozbrojené konflikty, ale aj vojny. Technologická vyspelosť je síce spätá so snahou o väčšiu bezpečnosť, ale zložité technologické procesy a intenzita priemyselnej činnosti spojené s veľkou hustotou obyvateľstva sú zdrojom rizík, ktoré môžu prerásť do krízových javov. Rozsiahle pretváranie a prispôsobovanie prírody potrebám spoločnosti, ťažba a využívanie prírodných zdrojov, ale aj intenzifikácia výrobných procesov a dopravy a tiež znečisťovanie ovzdušia prinášajú daň v podobe klimatických zmien, narušenia prirodzeného životného prostredia, prírodných anomálií a katastrof. Podľa charakteru krízových javov a príčin, ktoré ich vyvolali, môžeme tieto javy rozdeliť na: krízy vyvolané prírodnými činiteľmi, krízy spôsobené ľudským činiteľom, sekundárne krízy, ako je uvedené na obrázku

55 Vznik a podstata krízových javov Krízy vyvolané prírodnými činiteľmi Krízy spôsobené ľudskými činiteľmi Sekundárne krízy VODA SUCHO OHEŇ VÍCHRICE LAVÍNY CHAOS EPIDÉMIE HLADOMOR CIVILIZAČNÉ KRÍZY (sociálne javy, ekológia,...) PRIEMYSELNÉ HAVÁRIE TERORIZMUS ZOSUNY PÔDY ZEMETRASENIA SOPEČNÁ ČINNOSŤ Vnútornej bezpečnosti VOJNOVÉ KONFLIKTY Ochrany občanov, majetku a ŽP Obrany štátu SYSTÉM Obr.č.2.4 Rozdelenie krízových situácií Z vyspelosťou krajín sa však menia i podmienky a obsah poznania procesu vzniku a priebehu krízových javov a tým i možnosti eliminovania ich negatívnych dôsledkov. Súčasné možnosti varovných systémov vo všetkých oblastiach, informačné, komunikačné a kozmické technológie zmenili pohľad na možnosti varovania a vyrozumenia. Táto skutočnosť má 55