Marginalizované skupiny

Transkrypt

1 Projekt Stratégia rozvoja marginalizovaných skupín Košického samosprávneho kraja, reg. č. spisu 2005-OPZI-33-KE-0082, č. ITMS , interné číslo P0041 PROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU Zborník vedeckých štúdií k problematike stratégií vo vzťahu k marginalizovaným skupinám Marginalizované skupiny Košice 2008

2 Projekt Stratégia rozvoja marginalizovaných skupín Košického samosprávneho kraja, reg. č. spisu 2005-OPZI-33-KE-0082, č. ITMS , interné číslo P0041 PROJEKT JE SPOLUFINANCOVANÝ EURÓPSKOU ÚNIOU Zborn ík vedeckých štúdi í k pro blem atike str a tégií vo vzťa hu k marginalizo va ným sku pin ám Marginalizované skupiny 20. august 2008

3 Editor: JUDr. Mgr. Dušan Šlosár, PhD. Recenzenti: Prof. Ing. Marián Mesároš, PhD. Prof. Ing. Vladimír Klimo, CSc. JUDr. Stanislav Križovský, PhD. Vydal: Košický samosprávny kraj, Košice Námestie maratónu mieru č. 1 Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, Košice Kukučínova 17. Tlač: Košický samosprávny kraj ISBN: EAN : Košice, 2008

4 Obsah: ŽIAKOVÁ Eva, HRICOVÁ Jana Životné ciele zrakovo postihnutých z pohľadu ich kvality života... 7 VAŠEČKA Imrich Sociálna pomoc a princípy jej poskytovania na úrovni lokálneho spoločenstva êwiek W. Dariusz Cyganie v Polscy BALVIN Jaroslav Potřeba systémového přístupu k marginalitě MAUSCH Karol, RYŚ Ewa Niskie poczucie sensu Ŝycia jako przyklad autoetykietyzacji ŠLOSÁR Dušan Komunitný rozvoj... 59

5 Životné ciele ťažko zrakovo postihnutých z pohľadu ich kvality života ŽIAKOVÁ Eva, HRICOVÁ Jana (SR) Abstrakt: Štúdia pojednáva o (ne)plnení životných cieľov zrakovo postihnutých z pohľadu kvality života v porovnaní so skupinou zrakovo zdravých jedincov. Životné ciele sú totiž kategóriou subjektívne stanovenou na rozdiel od kvality života, ktorá je bezo sporu prežívaná subjektívne, ale je možné určiť aj objektívne kritéria jej merania. V rámci tejto štúdie sa uskutočnil kvantitatívny aj kvalitatívny výskum. Predpoklad bol založený na rozdieloch životných cieľov z pohľadu odlišnej kvality života ťažko zrakovo postihnutých a zdravých jedincov v neprospech zrakovo postihnutých. Výsledky výskumu poukázali na rozdiely v položke zisťujúcej snímajúcej strach zo smrti a položke skúmajúcej uvažovanie nad suicídiom na hladine štatistickej významnosti p < 0,01. Konkrétne osoby so zrakovým postihnutím prežívali menší strach zo smrti ako osoby bez zrakového postihnutia. Druhý štatisticky významný rozdiel sa zistil v položke merajúcej uvažovanie nad suicídiom v tom smere, že osoby zrakovo postihnuté uvažovali o suicídiu viac ako osoby bez zrakového postihnutia. V ostatných oblastiach sa nepreukázali štatisticky významné rozdiely. Za dôležité zistenie v prospech prístupu sociálnych pracovníkov k postihnutým je považovaný záver: Stupeň závažnosti zrakového postihnutia nie je determinujúcim faktorom pre subjektívne vnímanie kvality a zmyslu života u ťažko zrakovo postihnutých. Kľúčové slová: Zmysel a kvalita života, životné ciele, postoje ku smrti, ťažké zrakové postihnutie Teoretické východiská Kvalita života nie je niečo zvonku dané, v značnej miere závisí od samotného človeka. Dvaja ľudia s rovnakým druhom postihnutia môžu subjektívne hodnotiť kvalitu svojho života úplne odlišne. M. Vágnerová (2004) však hovorí o zhoršení kvality života v dôsledku choroby a to v závislosti od toho, do akej miery toto ochorenie sťažuje život jedinca. Za dôležitú pokladá mieru samostatnosti a nezávislosti, mieru celkového obmedzenia možností, mieru schopnosti sociálneho kontaktu a úroveň celkového pocitu pohody, ktorý závisí na telesnom i duševnom stave chorého človeka. Podľa V. Zikmunda (2001, podľa Lendela, 2003) má zdravie priamy vzťah k činiteľom ako subjektívna pohoda, spokojnosť, a tým aj ku kvalite života. Zdôrazňuje však, že stav pohody a spokojnosti môže prežívať aj človek s postihnutím. Kvalitu života u postihnutého jedinca chápe ako vnímanie jeho vlastnej výkonnosti a stavu v oblasti fyzickej, pracovnej, psychickej a sociálnej interakcie a somatických pocitov. Veľký význam tomu, ako osoba s postihnutím vníma svoju kvalitu života, pripisujú E. Libigerová a H. Müllerová (2001) práve prijatiu tohto stavu. Po období nutnom k adaptácii na postihnutie môžu ľudia zmeniť svoje plány a očakávania. Prispôsobia sa životu s postihnutím a tým i získajú späť určitý pocit životnej pohody. Iní za rovnakých podmienok sa môžu stať viac a viac nespokojnými so svojou životnou situáciou a hodnotia svoju kvalitu života ako veľmi nízku. V tejto súvislosti upozorňuje K. Repková (2002) na paradoxy zdravotného postihnutia. Podstatu paradoxu vyjadrujú G.L. Albrecht a P.J. Devlieger (1999, podľa Repkovej, 2002, s. 267) otázkou: Ako je možné, že ľudia s ťažkým a pretrvávajúcim zdravotným postihnutím uvádzajú, že majú dobrú alebo dokonca vysokú kvalitu života, keď väčšine vonkajších pozorovateľov sa zdajú podmienky ich každodennej existencie neprijateľné?. Vo svojom výskume sa zaujímali o to, ako ľudia so zdravotným postihnutím vnímajú kvalitu svojho života, ako sa u nich vytvára vnútorný hlboký zmysel pre udržiavanie stavu pohody. Medzi faktory prispievajúce k hodnoteniu kvality života ako dobrej patrili: 7

6 kontrola nad vlastným telom, mysľou a životom vychádzajúca z dôkladného poznania vlastného zdravotného stavu, možnosť plniť očakávané sociálne roly, mať osvojený tzv. čo môžem prístup k životu založený na doceňovaní bohatosti variabilných možností v živote a príležitostí pre ďalší rast či zmenu, objavenie (niekedy znovuobjavenie) vnútornej sily a spirituality človeka, ktorých zdrojom je jasná hodnotová a cieľová životná orientácia, existencia vyrovnaných a obojstranne saturujúcich sociálnych vzťahov s možnosťou dávať a prijímať, možnosť získavania pozitívnych zážitkov pri porovnaní vlastnej situácie a kapacít so situáciou a kapacitami iných ľudí, ktorí sa nachádzajú v podobnej životnej situácii. Medzi faktory, ktoré naopak znižovali kvalitu života respondentov so zdravotným postihnutím, patrili: pretrvávajúca bolesť, pre ktorú človek stráca kontrolu nad vlastným telom a možnosť plánovania vlastného života, de-energizujúci účinok chronickej únavy a pocity beznádeje znemožňujúce nielen možnosť plánovať si život, ale aj vykonávať bežné aktivity, zastávať očakávané sociálne roly a žiť plnohodnotne, podľa vlastných predstáv, strata kontroly nad telesnými alebo mentálnymi aktivitami, chýbanie zmyslu života alebo duchovného nadhľadu v živote. Kvalitu života osôb so zrakovým postihnutím vymedzuje J. Jesenský (2003, s. 28) ako úroveň naplnenia potrieb a požiadaviek (i práv) človeka s postihnutím, ktorá smeruje k spokojnosti, komfortu, životnej pohode a istote pri podmienkach vážneho a trvalého poškodenia zdravia či organizmu a jeho funkcií, t.j. anatomických, neurofyziologických a psychosociálnych štruktúr. Špecifikami kvality života zrakovo postihnutých jedincov sú spôsoby akceptácie postihnutia, informačný deficit a zmyslová deprivácia, samostatnosť, spoločenský status a prosperita, pracovné schopnosti (Jesenský, 2002, podľa Požára, 2003). Výskumy realizované v oblasti kvality života osôb s ťažkým zrakovým postihnutím sú v našich podmienkach nedostatočné. P. Bartlová (1999, podľa Požára, 1999) skúmala vzťah rodičov detí so zrakovým postihnutím k ich postihnutým deťom. Objavila náznaky negatívneho emocionálneho vzťahu. Z toho usudzuje, že kvalita života takéhoto dieťaťa je potom nutne negatívne poznamenaná. K problematike kvality života ťažko zrakovo postihnutých seniorov sa vyjadruje Z. Galvas (1999) predovšetkým z roviny svojich praktických skúseností a upozorňuje na nutnosť výskumného bádania v tejto oblasti. Zo zahraničných výskumov venovaných tejto problematike uvádzame prácu venovanú vplyvu zrakového postihnutia na k zdraviu vzťahovanú kvalitu života seniorov. Zrakovo postihnuté osoby dosiahli štatisticky významne nižšie skóre v oblasti fyzického a sociálneho fungovania v porovnaní s ľuďmi bez zrakového postihnutia. Tieto zistenia podporujú názor, že zrakové postihnutie vedie k nižšej kvalite života (Tsai a i., 2004). Výskumom kvality života zrakovo postihnutých účastníkov programu podporovaného zamestnania v Izraeli sa zistili štatisticky významné rozdiely medzi mužmi a ženami v oblasti sociálnej spolupatričnosti v neprospech žien. A rovnako osoby s vrodeným postihnutím vnímali svoju kompetentnosť štatisticky významne vyššie v porovnaní s jedincami so získaným zrakovým postihnutím (Rimmerman, Morgenstern, 2003). S. Kef (1997) zistil, že priemerná veľkosť osobnej sociálnej siete zrakovo postihnutých adolescentov je 15 osôb, jedinci bez zrakového postihnutia uvádzali osôb. Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že pole výskumov kvality života ľudí so zrakovým postihnutím sa postupne začína zapĺňať predovšetkým v zahraničí, ale vidíme veľké nedostatky vo výskumnom záujme o túto problematiku u nás. Touto prácou sme sa pokúsili zmapovať vnímanie kvality života ľuďmi so zrakovým postihnutím v našich 8

7 podmienkach. Za týmto účelom sme v priebehu marca 2005 marca 2006 uskutočnili výskum, ktorého cieľom bolo hľadanie podobností a rozdielov vo vnímaní kvality a zmyslu života u ťažko zrakovo postihnutých jedincov (t.j. osôb s ťažkým stupňom slabozrakosti, prakticky nevidiacich a úplne nevidiacich) so získaným postihnutím [ďalej len u osôb zrakovo postihnutých] a ľudí bez zrakového postihnutia. Položili sme si nasledovné otázky: Je subjektívne vnímanie kvality života u osôb zrakovo postihnutých rozdielne v porovnaní so subjektívnym vnímaním kvality života ľudí bez zrakového postihnutia? Je subjektívne vnímanie zmyslu života u osôb zrakovo postihnutých rozdielne v porovnaní so subjektívnym vnímaním zmyslu života ľudí bez zrakového postihnutia? Sú životné ciele u osôb zrakovo postihnutých rozdielne v porovnaní so životnými cieľmi osôb bez zrakového postihnutia? Výskum bol realizovaný na vzorke 132 osôb, z toho 80 žien a 52 mužov, vo veku od 24 do 57 rokov. Osôb ťažko zrakovo postihnutých bolo 33. Týmto osobám sme priraďovali pár zo skupiny 99 osôb, ktoré neboli ťažko zrakovo postihnuté a ani netrpeli žiadnou závažnou zdravotnou chorobou (posúdené na základe sebavýpovede osoby o jej zdravotnom stave). Vzorka bola zrovnocenená na základe veku (tolerancia v rozdiele 5 rokov), dosiahnutého stupňa vzdelania, rodinného stavu, bydliska a pracovného zaradenia. Experimentálnu skupinu tvorí 33 zrakovo postihnutých osôb, z toho 21 žien a 12 mužov, ktorí žijú v Prešove a okolí, Humennom, Svidníku, Stropkove. Vekové rozpätie sa pohybuje od 29 do 57 rokov, priemerná hodnota je 48 rokov. Čo sa týka závažnosti zrakového postihnutia v našej vzorke je 13 osôb ťažko slabozrakých, 9 osôb prakticky nevidiacich a 11 úplne nevidiacich. Zrakové postihnutie u nami skúmanej vzorky osôb bolo získaného charakteru. Doba trvania ťažkého zrakového postihnutia sa pohybuje od 1 do 29 rokov, priemerná hodnota je 12,7 rokov. Všetky údaje o objektívnom zdravotnom stave sme čerpali zo seba - výpovede osôb. Kontrolnú skupinu tvorili osoby bez ťažkého zrakového postihnutia a závažnej zdravotnej poruchy, z toho 21 žien a 12 mužov, ktorí žijú v Prešove, Svidníku, Bardejove a v okrese Rožňava. Vekové rozpätie kontrolnej skupiny sa pohybuje od 25 do 56 rokov, priemerná hodnota je 46,5 roka. Vo výskume sme použili nasledujúce nástroje: Test životných cieľov (PIL), ktorého autormi sú J.C. Crumbaugh (1968) a L.T. Maholick. K. Popielski (1987, podľa Halamu, 2000) využíva pri interpretácii tohto testu kategórie: životné ciele, zmysel života, potvrdenie života, ocenenie vlastného života, ocenenie seba, sloboda a zodpovednosť a postoj k smrti a samovražde. Systém individuálneho hodnotenia kvality života (SEIQoL) autorov C.A. O Boylea, H. McGeea a C.R.B. Joycea (1994, podľa Křivohlavého, 2002) bola ďalšia metodika, ktorej základným cieľom je meranie individuálneho ponímania kvality života. Znamená to, že sa vychádza z toho, ako je kvalita života definovaná danou osobou a ako je ňou samou hodnotená. Skrátená verzia dotazníka kvality života Svetovej zdravotníckej organizácie (WHOQOL- BREF). Dotazník kvality života WHOQOL- 100 sa vyvíjal skupinou pracovníkov WHOQOL Group (1996, 1997) v 15 medzinárodných centrách simultánne. Cieľom bolo vytvoriť metódu na posudzovanie kvality života, ktorá by mohla byť aplikovaná interkulturálne. Skrátená verzia dotazníka WHOQOL- 100 je WHOQOL- BREF, táto verzia obsahuje 26 položiek. Mapuje štyri oblasti kvality života: fyzické zdravie, psychické zdravie, sociálne vzťah a, sociálne prostredie. Vybrané výsledky a ich interpretácia V tejto časti predkladáme vybrané výsledky spomenutého výskumu, ktoré sú z hľadiska výskumného najzaujímavejšie. 9

8 Predpokladali sme štatisticky významné rozdiely v subjektívnom vnímaní zmyslu života u osôb zrakovo postihnutých a osôb bez zrakového postihnutia v neprospech jedincov so zrakovým postihnutím. Na overenie tejto hypotézy sme použili t- testy. Zmysel života sme snímali dotazníkom PIL, ktorý skúma nasledovné oblasti: zmysel života, životnú spokojnosť, slobodu, strach zo smrti, uvažovanie nad suicídiom a hodnotu života. Tabuľka 1: Štatistická analýza (t- test) metodiky PIL pre porovnanie rozdielov medzi osobami zrakovo postihnutými a osobami bez zrakového postihnutia PIL P PIL ZŽ PIL ŽS PIL S PIL SZS PIL US PIL HŽ PH ZPO 5,214 5,303 5,101 5,141 5,52 5,00 5,39 PH OBZP 5,022 5,113 4,808 5,030 4,00 6,42 5,27 ŠO ZPO 0,699 0,834 0,923 0,846 1,68 2,24 1,48 ŠO OBZP 0,716 0,897 0,967 1,005 2,06 1,15 1,63 T 1,099 0,894 1,259 0,486 3,273-3,256 0,317 Df Sig. 0,276 0,375 0,213 0,629 0,002 0,002 0,752 PH ZPO- priemerné skóre zrakovo postihnutých osôb PH OBZP- priemerné skóre osôb bez zrakového postihnutia ŠO ZPO- štandardná odchýlka v hodnotách u zrakovo postihnutých osôb ŠO OBZP- štandardná odchýlka v hodnotách u osôb bez zrakového postihnutia PIL P- priemerné skóre v dotazníku PIL PIL ZŽ- položky merajúce zmysel života PIL ŽS- položky merajúce životnú spokojnosť PIL S- položky snímajúce pocit slobody PIL SZS- položka snímajúca strach zo smrti PIL US- položka skúmajúca uvažovanie o suicídiu PIL HŽ- položka merajúca hodnotu života T- testom dvoch nezávislých výberov sa nám potvrdili rozdiely v položke snímajúcej strach zo smrti a položke skúmajúcej uvažovanie nad suicídiom na hladine štatistickej významnosti p < 0,01. Konkrétne osoby so zrakovým postihnutím prežívali menší strach zo smrti ako osoby bez zrakového postihnutia. Druhý štatisticky významný rozdiel sme zistili v položke merajúcej uvažovanie nad suicídiom v tom smere, že osoby zrakovo postihnuté uvažovali o suicídiu viac ako osoby bez zrakového postihnutia. V ostatných oblastiach sa nepreukázali štatisticky významné rozdiely. Celkové skóre dotazníka PIL podľa J.C. Crumbaugha (1968) vyjadruje mieru uspokojenia túžby po zmysle. Na základe porovnania priemerných hodnôt PILu v oboch skupinách sme nezistili štatisticky významné rozdiely. Na základe toho môžeme konštatovať, že miera uspokojenia túžby po zmysle sa medzi zrakovo postihnutými osobami a osobami bez zrakového postihnutia nelíši. I.D. Yalom (1980) poukazuje, že PIL je viacdimenzionálnym dotazníkom, ktorý meria konštrukty zmysel života, životnú spokojnosť, slobodu, strach zo smrti, uvažovanie nad suicídiom a hodnotu života. Pri porovnaní dosiahnutého skóre v položkách skúmajúcich zmysel života sa nepreukázali štatisticky významné rozdiely. Aj napriek tomu, že sa nám potvrdili štatisticky významné rozdiely v oblastiach strach zo smrti a uvažovanie o suicídiu odvolávajúc sa na I.D. Yaloma (1980), ktorý tieto oblasti vníma ako samostatné konštrukty, a na J.C. Crumbaugha (1968), ktorý na určenie miery uspokojenia túžby po zmysle používa výsledné skóre vo všetkých položkách, môžeme konštatovať, že nie sú štatisticky významné rozdiely vo vnímaní zmyslu života u osôb zrakovo postihnutých a osôb bez zrakového postihnutia. Životné ciele, ktoré si osoba ľubovoľne volila sme triedili, hľadali spoločné znaky a na základe nich sme ich zoskupovali do kategórií v rámci oboch skupín. Prihliadali sme pri tom, aby kategórie boli vzájomne sa vylučujúce a aby každý životný cieľ bol zaradený len do 10

9 jednej kategórie (Kerlinger, 1972). Jedna kategória mohla obsiahnuť viaceré životné ciele jednej osoby. Vzhľadom na priestor, ktorý máme k dispozícii neuvádzame kompletný zoznam životných cieľov zaradených do jednotlivých kategórií, ale len výsledné kategórie s ich stručnou charakteristikou u oboch skupín. Výsledky kvalitatívnej analýzy životných cieľov u osôb so zrakovým postihnutím RODINA: dobré vzťahy a atmosféra lásky, porozumenia, spokojnosti a pokoja v rodine, pomoc rodinným členom pri ich problémoch, výchova a uplatnenie detí, životné ciele týkajúce sa dobrého vzťahu s partnerom, túžby založiť si vlastnú rodinu, stmeliť rozpadnutú rodinu alebo snahy udržať rodinu naďalej spolu. ZDRAVIE: životné ciele týkajúce sa dobrého zdravia či stability zdravotného stavu seba i najbližších osôb, schopnosť postarať sa sám o seba. MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY: priateľstvo, dobré širšie medziľudské vzťahy, pomôcť druhým, morálne hodnoty v medziľudskom kontakte (úcta človeka k človeku, tolerancia, dokázať odpúšťať, aby sa ľudia snažili viac dávať ako brať), pochopenie spoločnosti pre zrakovo postihnutých ľudí. KARIÉRA: snaha nájsť si prácu, vlastná spokojnosť s prácou, aby ostatní boli spokojní s vykonanou prácou osoby, vzdelávanie sa pre zvýšenie kvalifikácie. VIERA: viera v Boha, túžba, aby blízki verili v Boha. FINANČNÉ ZABEZPEČENIE: dostatok finančných prostriedkov. DUŠEVNÁ POHODA: osobná spokojnosť so svojím životom, vyrovnávanie sa so stratou zraku, prijímanie života aj s jeho negatívnymi stránkami, budovanie pozitívneho vzťahu k sebe samému, práca na sebe (spevnenie vôle). SEBAREALIZÁCIA: hľadanie zmyslu a svojho miesta v živote, viesť zmysluplný život, vedieť si zvoliť to podstatné, zanechať po sebe niečo, mať ciele v živote a ich realizácia (presadenie sa s hudbou, dostať sa na abilympiádu, súd s firmou po lieku ktorom osoba prišla o zrak). Výsledky kvalitatívnej analýzy životných cieľov u osôb bez zrakového postihnutia RODINA: dobrá rodinná situácia (urovnanie konfliktov, spokojnosť, láska, úprimnosť, porozumenie v rodine, dobré vzťahy), výchova a pomoc deťom, vzťah s partnerom (opora, istota, pochopenie), túžba po nadviazaní partnerského vzťahu, stmelení rozpadnutej rodiny a udržaní rodiny spolu. ZDRAVIE: dobré vlastné zdravie, zdravie rodiny, stabilita zdravotného stavu. FINANČNÉ ZABEZPEČENIE: dostatok finančných prostriedkov. MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY: dobré priateľské vzťahy, dobré medziľudské vzťahy. DUŠEVNÁ POHODA: spokojný a pokojný život, pozitívny prístup k samému sebe. KARIÉRA: nájsť si dobrú prácu, realizácia a úspech v práci, vzdelanie, získavanie vyššej kvalifikácie. VIERA: viera v Boha. 11

10 Graf 1 Kategórie životných cieľov u osôb so zrakovým postihnutím kategórie životných cieľov u osôb ťažko zrakovo postihnutých 2% 7% 2% 6% 25% rodina medziľudské vzťahy zdravie 8% duševná pohoda sebarealizácia 9% 16% 25% kariéra finančné zabezpečenie viera záľuby Graf 2 Kategórie životných cieľov u osôb bez zrakového postihnutia kategórie životných cieľov u osôb bez ťažkého zrakového postihnutia 13% 11% 4% 2% 25% rodina zdravie finančné zabezpečenie kariéra duševná pohoda 13% 15% 17% medziľudské vzťahy záľuby viera Pri stanovených životných cieľov si osoba volila ich dôležitosť v porovnaní s ostatnými ňou zvolenými životnými cieľmi. K dispozícii mala celkovo 100%, ktoré mala ľubovoľne rozdeliť medzi zvolených 5 cieľov. Predpokladali sme, že vnímanie dôležitosti zvolených životných cieľov v jednotlivých kategóriách vytvorených na základe analýzy životných cieľov, sa líši v skupine osôb so zrakovým postihnutím a osôb bez zrakového postihnutia. Pri snahe o overenie tejto hypotézy sme porovnávali dôležitosť cieľov v kategóriách medzi oboma skupinami. 12

11 Tabuľka 2 Štatistická analýza (t- test) dôležitosti životných cieľov zaradených do kategórií medzi zrakovo postihnutými osobami a jedincami bez zrakového postihnutia ROD. VZŤ. ZDR. POH. FIN. KAR. VIER. ZÁĽ. REAL. PH ZPO 32,788 19,167 19,394 9,849 4,394 4,091 4,333 1,667 4,318 PH OBZP 24,697 6,818 31,667 8,333 11,546 11,030 2,424 3,485 0,000 ŠO ZPO 19,086 15,943 19,315 13,834 7,263 7,337 12,953 4,787 6,826 ŠO OBZP 11,452 7,788 18,484 8,165 11,141 12,108 7,918 7,653 0,000 T 2,088 3,998-2,637 0,542-3,089-2,816 0,722-1,157 3,634 Df Sig. 0,041 0,000 0,010 0,590 0,003 0,006 0,473 0,252 0,001 PH ZPO- priemerné skóre zrakovo postihnutých osôb PH OBZP- priemerné skóre osôb bez zrakového postihnutia ŠO ZPO- štandardná odchýlka v hodnotách u zrakovo postihnutých osôb ŠO OBZP- štandardná odchýlka v hodnotách u osôb bez zrakového postihnutia ROD.- rodina VZŤ.- medziľudské vzťahy ZDR.- zdravie POH.- duševná pohoda FIN.- finančné zaezpečenie KAR.- kariéra VIER.- viera ZÁĽ.-záľuby REAL.- sebarealizácia T- testom dvoch nezávislých výberov sa nám potvrdili štatisticky významné rozdiely v dôležitosti životných cieľov v kategóriách rodina, zdravie, medziľudské vzťahy, finančné zabezpečenie, kariéra a sebarealizácia medzi osobami so zrakovým postihnutím a jedincami bez zrakového postihnutia. Hladina štatistickej významnosti bola v kategórii medziľudské vzťahy p< 0,001, v kategórii sebarealizácia p= 0,001, v kategóriách finančné zabezpečenie a kariéra p< 0,01, v kategórii zdravie p= 0,01 a kategórii rodina bola štatistická významnosť p< 0,05. Životné ciele týkajúce sa rodiny, medziľudských vzťahoch a sebarealizácie sú vnímané ako dôležitejšie pre osoby so zrakovým postihnutím v porovnaní s ľuďmi bez zrakového postihnutia. Naopak životné ciele týkajúce sa zdravia, finančného zabezpečenia a kariéry sú vnímané ako dôležitejšie u osôb bez zrakového postihnutia v porovnaní so zrakovo postihnutými osobami. V ostatných nami vytvorených kategóriách sa nám nepotvrdili štatisticky významné rozdiely. Diskusia & záver Našim výskumom sme chceli potvrdiť existenciu rozdielu v subjektívnom vnímaní kvality a zmyslu života u nevidiacich. Predpoklady, vyjadrujúce rozdiel sme sa rozhodli postaviť na základe štúdia výsledkov doterajších výskumov, ktorá nás upozorňovala na obmedzenia v mnohých oblastiach pre ľudí so zrakovým postihnutím. M. Vagnerová (2004) ale poukazuje na rozdiel v závislosti od závažnosti zrakového postihnutia v oblasti bežnej orientácie v prostredí v prospech slabozrakých osôb a konštatuje, že psychický vývin 13

12 slabozrakých nebýva zásadne rozdielny od normálneho, pričom isté špecifiká badá v psychickom vývine nevidiacich a osôb so zvyškami zraku. Zaujal nás práve ten rozdiel a chceli sme zistiť, v akých iných oblastiach sa prejavuje. Ak by sme sa pokúsili o akési zovšeobecnenie na základe vyhodnotenia výsledkov z jednotlivých metodík merania kvality a zmyslu života, môžeme konštatovať jednu závažnú vec: Stupeň závažnosti zrakového postihnutia nie je determinujúcim faktorom pre subjektívne vnímanie kvality a zmyslu života u ťažko zrakovo postihnutých. To však neznamená, že samotné zrakové postihnutie nemá vplyv na subjektívne vnímanie kvality a zmyslu života týkajúcej sa hlavne rodiny, zdravia, medziľudských vzťahov, finančného zabezpečenia, kariéry a sebarealizácie. Tieto zistené fakty a z toho vyplývajúce závery sú dobrým predpokladom k tomu, aby vytvorili pevné základy budovania vzťahu medzi klientom, v tomto prípade ťažko zrakovo postihnutým a sociálnym pracovníkom resp. psychológom. Táto pevná pozícia totiž sa môže oprieť o subjektívne prežívaný fakt (ne)prijatia svojho stavu, ktorý musí byť východiskom budovania ďalšieho terapeutického a intervenčného odborného pôsobenia a pevného vzťahu medzi klientom (pacientom) a odborníkom pomáhajúcej profesie. Použitá literatúra 1. CRUMBAUGH,J.C. (1968). Cross- validation of purpose- in- life test based on Frankl s concepts. Journal of Individual Psychology, 24, 1, GALVAS, Z. (1999). K problematice kvality života težce zrakově postižených seniorů. In: Tyflologické listy. Dostupné na: < 3. HALAMA,P. (2000a). Teoretické a metodologické prístupy k problematike zmyslu života. Československá psychologie. 44, 3, HALAMA,P. (2000b). Zvládanie existenciálnej úzkosti adolescentov pomocou utvárania zmyslu života. Psychológia a patopsychológia dieťaťa. 35, 3, JESENSKÝ,J. (2003). Referenční pole kvalit života zdravotně postižených a programy jejich systematické podpory. In: Jesenský,J. Zdravotně postižení- programy pro 21. století- Aktuální otázky speciální pedagogiky 3. Hradec Králové: Gaudeamus. 6. KEF,S. (1997). The Personal Networks and Social Supports of Blind and Visually Impaired Adolescents. In: Journal of Visual Impairment and Blindness. 91, 3, KERLINGER,F.N. (1972). Základy výzkumu chování. Praha: Academia. 8. KŘIVOHLAVÝ,L. (2000). O kvalite života. Interný dokument Jara Křivohlavého. 9. KŘIVOHLAVÝ,J. (2001a). Faith, Meaningfulness and Quality of Life. Studia psychologica, 43, 3, KŘIVOHLAVÝ,J. (2001b). Psychologie zdraví. Praha: Portál. 11. KŘIVOHLAVÝ,J. (2002). Psychologie nemoci. Praha: Grada. 12. LENDEL,T. (2003). K problematike kvality života postihnutých jedincov. Efeta- otvor sa. 13, 3, LIBIGEROVÁ,E., MULLEROVA,H. (2001). Posuzování kvality života v medicíně. Československá psychologie, 45, 4, POŽÁR,L. (2003). Psychologické aspekty kvality života jedincov s rôznym druhom postihnutia. In: Jesenský,J. Zdravotně postižení- programy pro 21. století- Aktuální otázky speciální pedagogiky 3. Hradec Králové: Gaudeamus. 15. REPKOVÁ,K. (2002). K vybraným podobám paradoxu zdravotného postihnutia. Speciální pedagogika. č.4, RIMMERMAN,A., MORGENSTERN,H. (2003). Quality of Life of Visually Impaired Adults Who Are Employed in Extended- Employment Programs in Israel. Journal of Visual Impairment and Blindness. 98, 9,

13 17. TSAI,S.Y., CHI,L.Y., CHENG,C.Y., HSU,W.M., LIU,J.H., CHOU,P. (2004). The impact of visual impairment and use of eye services on health- related quality of life among the elderly in Taiwan. Quality of Life Research, 13, VÁGNEROVÁ,M. (2004). Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál. 19. WHOQOL GROUP. (1996). WHOQOL- BREF. Introduction, Administration, Scoring and Generic Version of the Assessment. On line: < en/>. 20. WHOQOL GROUP. (1997). Measuring Quality of Life. On line: < 21. YALOM,I.D. (1980). Existential psychotherapy. BasicBooks: Palo Alto. 22. YALOM,I.D. (2003). Chvála psychoterapie. Praha: Portál. Kontakt na autorku: Doc. PhDr. Eva Žiaková, CSc. mim. Prof. Katedra sociálnej práce Filozofická fakulta Univerzita P.J. Šafárika v Košiciach eva.ziakova@gmail.com 15

14 Sociálna pomoc a princípy jej poskytovania na úrovni lokálneho spoločenstva Vašečka Imrich, (ČR) Abstrakt. Autor formuluje predstavu o princípoch sociálnej pomoci rómskym sociálne vylúčeným zoskupeniam, ktorými by sa mali riadiť orgány územnej samosprávy pri tvorbe a realizovaní svojej lokálnej sociálnej politiky. Tieto princípy odvodzuje z charakteristík súčasného systému sociálnej pomoci a z negatívnych a pozitívnych príkladov riešení problémov týchto zoskupení v ČR. Kľúčové slová: Garantovanie minima existencie, integrácia spoločnosti, sociálna pomoc, sociálne vylúčené rómske zoskupenia, súdržnosť spoločnosti. Napriek doterajším snahám sa zatiaľ nepodarilo nájsť spôsob, ktorý by účinne bránil vytváraniu sociálne a územne izolovaných zoskupení sociálne odkázaných rómskych rodín. V týchto zoskupeniach sa tiež nepodarilo zabrániť zneužívaniu systému sociálnej ochrany, šíreniu sociálnej patológie ani aktivizovať členov týchto zoskupení k svojpomoci. V danej súvislosti je namieste otázka, aké princípy sociálnej pomoci sú v súčasnosti aktuálne vo vzťahu k zoskupeniam sociálne odkázaných rómskych rodín. Sociálna pomoc Až do prelomu 19. a 20. storočia chudobinská starostlivosť bola v zásade jedinou formou pomoci chudobným zo strany verejnej správy. S postupným zavádzaním a rozširovaním welfare state rástla nádej, že realizácia povinného sociálneho zabezpečenia, vrátane štátnej garancie minimálnych sociálnych štandardov a rozsiahlej ponuky sociálnych služieb zlikviduje chudobu. Nádej sa nenaplnila a v 70. a najmä 80. rokoch sa začali hľadať nové prístupy a riešenia. Vychádzali zo skutočnosti, že sa zmenil charakter chudoby a poskytovanie iba sociálnych dávok a sociálnej starostlivosti nestačí na boj s chudobou. Základom nových prístupov sa stalo presvedčenie, že človek má právo nielen na pomoc zo strany spoločnosti na úrovni minima existencie, ale aj na to, aby táto pomoc neznamenala riziko tzv. pasce chudoby a aby rešpektovala jeho ľudskú dôstojnosť. Za cieľ sociálnej pomoci sa začala považovať taká pomoc, ktorá napomáha svojpomoci. Toto presvedčenie vychádzalo z hnutia ľudských práv (pozri Gewerith 1981 a Lomasky 1984) a zo zmien v chápaní ľudskej dôstojnosti (pozri Golinowska 1994: 168). Rastúca chudoba v rozširujúcich sa lokálnych etnických spoločenstvách však ukázala, že na ceste od pasívnej starostlivosti k aktivizujúcej pomoci bude potrebné prekonať nielen problém nedostatočných príjmov a nezamestnanosti, ale najmä problém sociálnej exklúzie. Znamená to ochrániť ľudí pred sociálnym vylúčením ako príčinou novej podoby chudoby a rozvinúť politiku integrácie (pozri: Vztahy ). Koncom 90. rokov sa tieto zmeny zavŕšili formulovaním sociálnej pomoci ako nástroja na posilnenie sociálnej súdržnosti spoločnosti (pozri: Rozmanitost ). Poskytovať sociálnu pomoc preto znamená nielen garantovať takú pomoc na úrovni minima existencie, aby aktivizovala k svojpomoci, ale poskytovať aj pomoc v integrácii do spoločnosti a vytvárať tak podmienky na posilnenie sociálnej súdržnosti spoločnosti. Garantovanie práva na minimum existencie sa spája s vyriešením troch problémov - kto má toto právo garantovať, čo má pre to urobiť a aké postupy zvoliť (Golinowska, 1994). Ak hovoríme o tom, KTO má toto právo garantovať, ide o zásadu subsidiarity. Podľa tejto 16

15 zásady zodpovednosť za poskytnutie pomoci majú v prvom rade skupiny, v ktorých človek realizuje väčšinu svojich sociálnych vzťahov a činností hlavne rodina a lokálne spoločenstvo. Až následne prechádza zodpovednosť na vzdialenejšie okruhy, na inštitúcie. Existujú ale dôvody na hľadanie okruhu zodpovedných za zabezpečenie minima existencie iba v inštitúciách a nie v skupinách pospolitostného typu. V súčasnej spoločnosti už iba inštitúcie dokážu účinne garantovať univerzálnosť práva na minimum existencie, zabezpečiť stabilný príliv potrebných prostriedkov, legitimizovať potrebu pomoci pre všetkých, aj exkludovaných členov spoločnosti a delegovať požiadavky na pomoc na vyššiu úroveň, ak nižšia už nie je v stave pomoc poskytnúť. Na druhej strane ale nie je možné rodinu a lokálne spoločenstvo zbaviť zodpovednosti za pomoc svojim členom. Pri uplatňovaní zásady subsidiarity sa preto nedá jednoznačne stanoviť, ktorý okruh by mal niesť zodpovednosť a garantovať minimum existencie. Problém preto stojí inak. Ak zásada subsidiarity obmedzuje svojvoľnosť pri poskytovaní sociálnej pomoci, potom na lokálnej úrovni treba zabezpečiť spoluprácu všetkých aktérov sociálnej scény tak, aby vytvorili prvú rovinu garancie minima existencie a aby táto pomoc bola individualizovaná, rešpektovala kultúrne odlišnosti a bola dostatočne dlhodobá. V prípade sociálne odkázaných rómskych rodín sa tento problém komplikuje. Často nie sú integrované v spoločnosti a adaptované na požiadavky modernej civilizácie a kultúry a navyše často vytvárajú lokálne etnické spoločenstvá izolované územne aj sociálne. Intervenujúce organizácie a inštitúcie pritom dnes už nemôžu v rámci pomoci narúšať vnútornú integritu týchto rodín a snažiť sa o ich asimiláciu. Musia preto rešpektovať ich kultúrnu odlišnosť, zohľadňovať osobitosť individuálnych prípadov a orientovať sa na dlhodobé pôsobenie. Tieto nároky, okrem dlhodobého pôsobenia, najlepšie spĺňajú nevládne nezávislé organizácie. Nemôžu však garantovať to hlavné - minimum existencie. Takúto garanciu môžu poskytnúť iba inštitúcie verejnej správy, ktoré majú trvale prístup k prostriedkom a sú schopné zabezpečiť kontinuitu používaných postupov. Inštitúcie majú však spravidla problém s rešpektovaním kultúrnych odlišností, s jedinečnosťou jednotlivých prípadov a s uplatňovaním neštandardných postupov. Spolupráca všetkých typov aktérov lokálnej sociálnej scény je v danom prípade nevyhnutná. Ak hovoríme o tom, ČO je potrebné urobiť, aby bolo možné minimum existencie garantovať, hovoríme o podmienkach, ktoré je potrebné vytvoriť, aby človek bol schopný uspokojovať svoje potreby. Prvou podmienkou je mať schopnosť a možnosť pracovať a druhou je mať možnosť zabezpečiť sa pre prípad neschopnosti pracovať. Právo na zabezpečenie minima existencie je teda zároveň právom na prácu. S. Golinowska (1994: 170) upozorňuje v tejto súvislosti, že ak sa právo na prácu podriadi právu na zabezpečenie minima existencie, práca prestane byť podmienkou príjmu a väzba medzi obidvomi týmito právami sa naruší. Pokiaľ právo na prácu a právo na minimum existencie nie sú jasne prepojené, dochádza nielen k narušeniu rovnováhy verejných financií, ale aj k tomu, že v spoločnosti sa utvárajú nárokovo požadovačné postoje a politici sa sústreďujú viac na programy redistribúcie ako na programy vytvárania nových pracovných miest. Problém témy, ktorú riešime, preto je, ako prepojiť právo na minimum existencie a právo na prácu v situácii štrukturálnej nezamestnanosti a v situácii nízkej úrovne ľudského kapitálu sociálne odkázaných rómskych rodín. Ak hovoríme o tom AKO postupovať, aby bolo možné zabezpečiť právo na minimum existencie, ide o také právne a inštitucionálne riešenia, ktoré umožnia, aby toto právo malo nárokovateľný charakter. Takým riešením je koncepcia garantovaného životného minima. Životné minimum slúži o.i. ako kritérium poskytovania dávok sociálnej starostlivosti a štátnej 17

16 sociálnej podpory. Problém vzniká vtedy, ak jednu skupinu takto odvodené dávky stimulujú k uchádzaniu sa o prácu a inú nestimulujú, pretože pre jej evidentne nižšie životné nároky výška aktuálnych sociálnych dávok plne uspokojuje jej sociálne potreby. Problém vzniká tiež vtedy, ak sociálne odkázaná rodina nepoužíva svoj sociálny príjem hospodárne a keď základné potreby uznané spoločnosťou neuspokojuje. Princípy pre zostavovanie nediskriminačných projektov a programov integrácie sociálne vylúčených rómskych zoskupení. Na základe charakteristiky sociálnej pomoci a na základe negatívnych a pozitívnych príkladov riešení týchto problémov v ČR (Vašečka, Veldová, 2004) je formulovaný tento návrh princípov úspešného riešenia tzv. rómskeho problému na lokálnej úrovni. Princípy sú v súlade s charakteristikou sociálnej pomoci rozdelené do 3 skupín: princípy zamerania sociálnej pomoci, princípy legitimity poskytovania sociálnej pomoci a princípy implementácie opatrení sociálnej pomoci v rámci politiky integrácie. Princípy zamerania Jedná sa o princípy, ktoré orientujú úsilie a prostriedky na odstránenie základných príčin sociálneho vylúčenia problémových rómskych komunít. Princíp destigmatizácie Tento princíp reaguje na tradičnú stigmatizáciu Rómov a umožňuje ju prekonávať. Vytvára tým dôležitú podmienku tiež pre prekonanie pasce sociálnej závislosti na sociálnych dávkach. Znamená individuálne posúdenie každého jednotlivého prípadu sociálneho vylúčenia a sociálnej odkázanosti. Neumožňuje tým potvrdzovanie stereotypu, podľa ktorého každý Róm je potenciálny príživník, ktorý nemá záujem udržiavať a zvyšovať svoje šance uplatniť sa na trhu práce. Cieľom je rovný prístup k udržiavaniu a zvyšovaniu kvalifikácie a rovný prístup na legálny trh práce. Aby každý sociálne vylúčený a sociálne odkázaný mal k tomuto cieľu reálny prístup, musia byť splnené dve podmienky. Možno ich považovať za nástroje tohto princípu: a. Musia byť k dispozícii pracovné miesta (taktiež dotované z verejných zdrojov, napríklad verejne prospešné práce) a reálna možnosť rekvalifikácií ako nástroja na udržanie kontaktu s pracovným trhom; b. Každý musí mať prístup ku kvalifikovanej sociálnej práci ako nástroju udržania kontaktu s majoritným spoločenstvom. Úspešné použitie týchto nástrojov závisí najmä od majority. Za kritérium úspechu možno považovať situáciu, keď sociálne vylúčení zvyšujú a udržujú svoje šance uplatniť sa na trhu práce. O tom, že tento princíp je možné s úspechom použiť svedčí napríklad Romprojekt Valašské Meziříčí, ako aj mnohé iné. Princíp desegregácie Princíp reaguje na existujúcu územnú a sociálnu izoláciu problémových rómskych územných zoskupení. Umožňuje zvyšovať sociálnu súdržnosť lokálneho spoločenstva ako celku. Desegregácia, resp. až degetoizácia znamená, že neexistuje jediné problémové rómske zoskupenie, ktorému nie je venovaná pozornosť a pomoc. Skúsenosti ukazujú, že vo vzťahu k týmto zoskupeniam nie je možné postupovať štandardne, ale úroveň a zameranie pomoci by sa mali odvíjať od výsledkov uplatnenia princípu zásluhovosti. V súlade s tým by uplatnenie princípu desegregácie malo znamenať uplatňovanie adekvátnych štandardov sociálneho bývania vo vzťahu k jednotlivým rodinám sociálne vylúčených, adekvátnych 18

17 štandardov infraštruktúrnej vybavenosti vo vzťahu k celej komunite sociálne vylúčených a adekvátnych podmienok pre účasť členov komunity na živote lokálneho spoločenstva. Adekvátnosť by mohla mať, v závislosti na uplatnení princípu zásluhovosti, podobu alebo minimálnych štandardov, alebo sociálnych štandardov. Minimálne štandardy znamenajú zabezpečenie úrovne existenčného prežitia, sociálne štandardy znamenajú spoločensky prijateľnú úroveň vybavenosti. Tento princíp nie je možné v súčasnosti naplno uplatňovať, legislatíva umožňuje iba selektívne uplatnenie (napríklad projekt dobrovoľnej práce dlžníkov nájomného pre mesto Roudnice nad Labem, alebo projekt komunitného bývania v Brne a podobne). Princíp demokratizácie Založený je na tom, že pomoc by mala byť poskytovaná zodpovedne, a to obojstranne. Majorita svojou pomocou nemá oslabovať, ale posilňovať vôľu sociálne vylúčených rómskych komunít k svojpomoci a tieto komunity by pomoc mali prijímať ako pomoc a nie ako sociálne zaopatrenie. Znamená to, že sociálne vylúčení jedinci, rodiny a celé komunity sa stále vo väčšej miere budú vymaňovať zo stavu sociálnej nesuverenity a exklúzie svojou vlastnou činnosťou a stále menej im k tomu bude potrebná vonkajšia pomoc majority. Pomoc sa zároveň bude meniť vo vzájomnú otvorenú komunikáciu a spoločné riešenie spoločných problémov. Nástrojom je najmä postupné zavádzanie samosprávy v tých sociálne vylúčených rómskych komunitách, kde k tomu budú sociálnou prácou vytvorené podmienky. Prvé pozitívne príklady je možné nájsť v Brne - projekt Komunitní bydlení, v Ostrave projekt vzájemného soužití, ale najmä v Pardubiciach). Podmienkou úspešnosti je nielen rastúca vzájomná dôvera, ale najmä rešpekt zo strany majority k ľudskej dôstojnosti a etnickým odlišnostiam v rómskych komunitách a zo strany komunít rešpektovanie zásad, hodnôt a pravidiel občianskej spoločnosti. Princípy legitimity Ide o princípy, ktoré vychádzajú zo zásady sociálnej spravodlivosti a umožňujú tak udržiavať sociálnu solidaritu. Legitimizujú tým poskytovanie pomoci zo strany verejnej správy. Princíp zákonnosti Princíp vytvára možnosť, aby pomoc mohla byť zmysluplne poskytnutá a aby končila v rukách tých, ktorí ju potrebujú. Vychádza z nutnosti dodržiavať a vynucovať si dodržiavanie zákonnosti bez výnimky a bez akéhokoľvek meškania. Platí, že tam, kde sa nedodržiavajú zákony a kde nie je vôľa a sila vynútiť si rešpektovanie zákonov a nariadení orgánov verejnej správy okamžite, dochádza k zneužívaniu pomoci, resp. až k tomu, že poskytovaná pomoc končí v rukách úžerníkov a špekulantov. Uplatnenie tohto princípu znamená, že obec pozorne monitoruje prípady nedodržiavania zákonnosti a všetci zúčastnení okamžite signalizujú a riešia vznikajúce problémy tak, aby neprerástli do rozmerov, kedy prakticky už nie je priestor na riešenie ich príčin (napríklad neplatičstvo riešiť nástrojmi sociálnej práce okamžite, aby u rodín nevznikali niekoľkomesačné dlhy, ktoré sa z aktuálnych sociálnych príjmov už nedajú splatiť, aby porušovanie zásad hygieny neohrozovalo zdravie verejnosti, podobne v prípade ochrany životného prostredia, bezpečnosti a podobne). Nerešpektovanie uvedeného princípu zodpovednými inštitúciami oslabuje sociálnu solidaritu na strane majority a vytvára situáciu, kedy sa už nedá zabrániť vysťahovávaniu nájomníkov, exekúcii ich majetku a následne vytváraniu problémových rómskych zoskupení. Majorita sa tak utvrdzuje vo svojich stereotypoch a stigmatizácii sociálne vylúčených rómskych komunít a tieto komunity zase v presvedčení o svojej diskriminácii. Klasickým príkladom tohto 19

18 postupu bol vznik Matičnej ulice v Ústí nad Labem a klasickým príkladom opačného postupu bol príbeh komunitného bývania v Bratislavskej ulici v Brne. Ako príklad môže slúžiť tiež projekt zriaďovania funkcií domovníkov v problémových lokalitách v Náchode, ktorý svedčí o tom, že je normálne, keď na dodržovanie poriadku niekto dozerá. Princíp zásluhovosti Princíp je založený na tom, že každú pomoc z verejných zdrojov, ktorá je vyššia ako nevyhnutné minimum, je možné poskytnúť iba v takom prípade, keď zo strany prijímateľa pomoci sú recipročne splnené konkrétne, transparentní a verejne známe kritéria poskytnutia tejto pomoci. Napríklad pomoc na úrovni sociálneho štandardu bývania by z verejných zdrojov mala byť prístupná iba pre tých jednotlivcov a rodiny, ktoré dlhodobo dodržujú stanovené pravidlá (kritéria) a je u nich záruka reciprocity poskytovanej pomoci (dodržovanie platobnej disciplíny, neničenie majetku, nekonfliktné spolužitie a podobne). Princíp umožňuje poskytovať pomoc individuálne a selektívne. Pre tých, ktorí pomoc využívajú k prekonaniu sociálneho vylúčenia, by v súlade s princípom zásluhovosti mala byť poskytovaná v nevyhnutnom rozsahu. Pre tých, ktorí túto pomoc nevyužívajú v súlade s jej cieľom, by pomoc mala byť poskytovaná v súlade s princípmi ľudských práv na minimálnej možnej úrovni. Sociálna práca by im ale mala byť nápomocná pochopiť a akceptovať ciele integrácie. Niektoré z prezentovaných projektov svedčia o úspešnosti tohto prístupu a o tom, že určitý priestor pre jeho uplatnenie vytvára taktiež súčasná legislatíva. Princíp zodpovednosti Vo vzťahu k dominujúcej majorite tento princíp znamená, že majorita sa snaží byť otvorená potrebám a názorom členov problémových rómskych územných zoskupení a zrieka sa monopolu na vyjadrovanie záujmov a potrieb týchto ľudí, ako aj monopolu popularizovať v týchto zoskupeniach výlučne vlastný systém hodnôt a noriem. Pre členov týchto zoskupení princíp zodpovednosti zase znamená, že vo verejnom priestore nevystupujú ako členovia rodinných komunít, ale v roli občanov, a že tieto zoskupenia organizujú svoj vnútorný skupinový život na báze občianskej rovnosti, solidarity a demokracie. Príklady toho, že rešpektovanie názorov a potrieb členov komunity, schopnosť načúvať im a udržiavať otvorenú a rovnocennú komunikáciu je podmienkou úspešného projektu, sú všetky uvedené projekty sociálnej práce realizované neštátnymi neziskovými organizáciami. Princípy implementácie Jedná sa o princípy, ktoré pomáhajú ukotviť prostriedky a nástroje integrácie v činnostiach riadenia. Princíp primeranosti Princíp je založený na tom, že pre riešenie každého problému je nevyhnutné sústrediť také množstvo prostriedkov a času, ktoré zodpovedajú jeho zložitosti. Problém sociálneho vylúčenia rómskych komunít je problémom komplexným a dlhodobým. Použitá sociálna intervencia by preto mala byť koncentrovaná na najdôležitejšie problémy, problém zamestnanosti, bývania a na odstránenie najakútnejších infraštruktúrnych nedostatkov v rómskych enklávach s dôrazom na zvýšenie sociálneho kapitálu jednotlivcov a sociálneho potenciálu celej komunity. Primeranosť znamená tiež intenzívnosť pôsobenia použitých nástrojov - v krátkom čase je nevyhnutné prekonať kritickú hranicu (vôle, organizačného úsilia, financií, materiálnych prostriedkov), za ktorou sa pôvodný problém bude už zmenšovať. Tento charakter majú zatiaľ projekty v Pardubiciach, projekty brnenského Dromu, ostravského Vzájemného soužití a v komunite Dobrá voda pri Toužimi. 20

19 Princíp partnerstva Princíp reaguje na skúsenosť, že na realizáciu každého úspešného projektu sa podieľali, aj keď rozdielnou mierou, všetci relevantní aktéri v lokalite, štát, samospráva, neštátne neziskové organizácie. Úspešné projekty sa často vyznačujú taktiež tým, že hlavnú iniciatívu má neštátna nezisková organizácia, samospráva koordinuje činnosti v rovine horizontálnej a štátne inštitúcie v rovine vertikálnej. Je to samozrejme ideálny stav, ale to nič neuberá na skúsenosti, že úspech je výsledkom nie iba aktivity a dobrej vôle, ale tiež spolupráce a koordinácie úsilia a prostriedkov zainteresovaných subjektov v rovine horizontálnej (obce a regióny vzájomne a v ich rámci jednotlivé organizácie a iní aktéri), ako aj vertikálnej (obce, regióny, ministerstvá, orgány EÚ, resp. organizácie, obce z iných krajín). Predpokladá to najmä schopnosť orgánov územnej samosprávy kolektívne koordinovať spoločné úsilie všetkých aktérov v lokalite a schopnosť všetkých zainteresovaných rómskych i nerómskych aktérov vzájomne pozitívne a rovnocenne komunikovať a spolupracovať. Prítomnosť predstaviteľov rómskych komunít v komisiách a orgánoch samosprávy a pri príprave vízií, koncepcií a programov integrácie je v tomto zmysle podmienkou úspešného projektu. Významnou podmienkou úspešnosti projektu je tiež aktívna účasť cieľovej skupiny na jeho realizácii. Participácia príslušníkov cieľovej skupiny znamená, že sa starostlivo reflektujú ich potreby a názory a podporujú sa tie tendencie integrácie, ktoré prichádzajú priamo od príslušníkov rómskych komunít. Cieľom je, aby sa princíp partnerstva stal súčasťou riešení všetkých problémov integrácie a spolužitia v lokálnom spoločenstve, a nie iba problémov vymedzených jedným projektom. Uplatnenie princípu partnerstva je po každej stránke náročné, z dlhodobého hľadiska však prináša najlepšie výsledky. Príkladom partnerstva v praxi je príklad Pardubíc. 1 Alternatívou tohto partnerského a participatívneho prístupu, alternatívou neprijateľnou, je etnizácia riešení problémov a etnizácia riešených problémov. Princíp programovania Reaguje na potrebu riešiť problém sociálneho vylúčenia rómskych komunít koncepčne a systémovo, pretože sa jedná o problém zložitý, komplexný a dlhodobý. Znamená to identifikovať podstatu problému a legitimizovať ho ako problém celého spoločenstva, nie iba ako problém vylúčenej komunity, resp. úzkeho okruhu zainteresovaných. Znamená to ale tiež nachádzať v procese vzájomnej komunikácie a vyjednávaní také riešenia problému, ktoré sú akceptovateľné pre všetky zainteresované strany. Projekt komunitného bývania v Brne - Cejl je príkladom toho, ako nerešpektovanie tohto princípu môže ohroziť realizáciu projektu. Literatúra GEWERITH, A The Basis and Content of Human Rights. In J.R. Pennocle and J.W. Chapman (eds) Human Rights. New York, London. GOLINOWSKA, S Polityka społeczna państwa w gospodarce rynkowej. Studium ekonomiczne. Warszawa: PWN. LOMASKI, L Personal Projects as the Foundation for Basic Right. In Social Philosophy and Policy. Vol. I, Podľa: Golinowska, S Polityka społeczna państwa w gospodarce rynkowej. Studium ekonomiczne. Warszawa: PWN. 1 V Pardubiciach (ako aj v Přerove) sa ukazuje, že hlavnou podmienkou nastúpenia cesty k integrácii v lokálnom spoločenstve nie sú peniaze na realizáciu projektu, ale vôľa k integrácii a schopnosť vzájomne rovnocenne komunikovať. Príklad Pardubíc taktiež ukazuje, nakoľko významnú a pozitívnu úlohu zohrávajú orgány samosprávy, keď pomáhajú občianskym organizáciám realizovať projekty integrácie a keď sa dokonca významne podieľajú na ich realizácii. Projekt v Pardubiciach je zatiaľ jediným projektom, kde cieľovou populáciou integrácie sú nielen lokálne rómske komunity, ale tiež lokálne majoritné spoločenstvo. 21

20 ROZMANITOST Rozmanitost a soudržnost: nové úkoly v oblasti integrace imigrantů a menšin. Vydavatelství Rady Evropy. VAŠEČKA, Imrich, VELDOVÁ, Martina, Vybrané příklady dobrých praxí při předcházení sociálnímu vylučování romských komunit. In Šimíková, I., Vašečka, I. a kol., Mechanismy sociálního vyčleňování romských komunit na lokální úrovni a nástroje integrace. Brno: Barrister & Principal, s VZTAHY Vztahy mezi komunitami a etniky v Evropě. Závěrečná zpráva projektu Vztahy mezi komunitami, Rada Evropy. Rada Evropy. Podľa prekladu Magistrátu mesta Brna, pre interné potreby MMB. Kontakt: PhDr. Imrich Vašečka, Ph.D. Fakulta sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně Joštova 10, Brno E mail: vasecka@fss.muni.cz 22

21 Cyganie Polscy Dariusz W.Ćwiek (PL) Dzieje Cyganów - Romów RozwaŜania o dziejach Cyganów - Romów wypada rozpocząć od kilku ustaleń. Pierwsze dotyczy nazw nadawanych tej zbiorowości: nazwa własna jej przewaŝającej części brzmi Roma (Romowie), za wyjątkiem zbiorowości niemieckich Sinti i francuskich Manuszów, którzy wywodząc się z tej samej nacji uŝywają nazw odmiennych. Określenie Cyganie jest nazwą nadaną i pochodzi prawdopodobnie od terminu Adsincani, oznaczającego średniowieczną sektę heretycką z Bizancjum, której członkowie zajmowali się - podobnie jak później właściwi Cyganie - wróŝbiarstwem i jednocześnie prowadzili wędrowny tryb Ŝycia. Na zasadzie skojarzenia Romom przypisano tę nazwę, od której wywodzą się takie określenia, jak włoskie Zingari, francuskie Tsiganes, niemieckie Zigeneur oraz polskie - Cyganie. Inna nazwa nadana Romom w średniowieczu i pozostawiającą głębokie ślady we współczesnym nazewnictwie to Egipcjanie, związana z: primo - niezrozumieniem przekazywanych przez Cyganów informacji o ich miejscu pobytu przed przybyciem do Europy, Małym Egipcie, jak zwano niektóre regiony Azji Mniejszej, secundo - celowo rozpowszechnianymi przez Cyganów opowieściami o ich egipskim pochodzeniu, który to kraj musieli oni - wyznawcy chrześcijaństwa opuścić na skutek prześladowań ze strony tamtejszych pogan (historia ta miała im pomóc w zyskaniu przychylności bogobojnego, średniowiecznego społeczeństwa). Legenda o takim pochodzeniu Cyganów okazała się niezwykle trwała a jej ślady odnajdujemy po dziś dzień w nazwach urobionych od słowa Egipcjanie: francuskim Gitans, hiszpańskim Gitanos, angielskim Gypsies, holenderskim Gyptenaeres itp. Drugie zastrzeŝenie odnosi się do przedmiotu rozwaŝań: dotyczą one zbiorowości wywodzącej się z kręgu kultury indyjskiej, która po latach wędrówek dotarła do Europy i w znanej dziś postaci ukształtowała się w kręgu kultury europejskiej (takŝe w Europie członkowie tej zbiorowości zostali przez osoby postronne wyodrębnieni z otoczenia i nazwani), z tego kontynentu wyruszając z czasem do innych części świata. Nie mamy zatem na myśli, mówiąc o Cyganach, ani odmiennych etnicznie grup prowadzących cygański - wędrowny tryb Ŝycia, ani teŝ zbiorowości, które mimo podobnego pochodzenia nie zetknęły się jednakŝe nigdy z kulturą europejską bądź teŝ mimo takich kontaktów nie uległy w znaczącym stopniu jej wpływom (na ogół są to społeczności zamieszkujące róŝne regiony Azji) - chociaŝ część badaczy obie te grupy klasyfikuje jako cygańskie. (1) Cyganie-Romowie pochodzą z terenów Indii, jednak fakt ten zdołano sobie uzmysłowić w Europie (wśród badaczy nie-cygańskich, a następnie wśród samych Romów, którzy w trakcie pobytu w Europie zatracili pamięć o swym miejscu pochodzenia) dopiero u schyłku XVIII stulecia. Wcześniej dominował pogląd o ich egipskim pochodzeniu, popularne były teŝ podania o genezie dotyczącej biblijnych plemion, mieszkańców Atlantydy, zbiorowości zamieszkujących Afrykę, Celtów, a nawet sugerujące, iŝ są oni zbieraniną wyjętych spod prawa wyrzutków społeczeństwa, którzy dla celów przestępczych stworzyli swój własny Ŝargon. Badania lingwistyczne dotyczące paralel pomiędzy językiem cygańskim (romani) a współczesną mową mieszkańców Indii i sanskrytem pozwoliły w przybliŝeniu ustalić ich rzeczywistą genezę. Jednak w odniesieniu do najdawniejszych dziejów dzisiejszych Cyganów nadal istnieje wiele niejasności i dotyczą one: dokładnego miejsca pochodzenia przodków Romów, ich statusu społecznego na terenie Indii (mowa o Indiach centralnych i północno-zachodnich, wskazuje się na podobieństwo Cyganów do zbiorowości kowali z RadŜastanu - Gadulia Lohar oraz handlarzy soli - BandŜarów, ich 23